ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)
z 8. mája 2014 (*)
„Ochranná známka Spoločenstva – Konanie o vyhlásenie neplatnosti – Slovná ochranná známka Spoločenstva Simca – Nekonanie v dobrej viere – Článok 52 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 207/2009“
Vo veci T‑327/12,
Simca Europe Ltd, so sídlom v Birminghame (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: N. Haberkamm, advokát,
žalobkyňa,
proti
Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: A. Schifko, splnomocnený zástupca,
žalovanému,
ďalší účastník konania pred odvolacím senátom ÚHVT a vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom:
GIE PSA Peugeot Citroën, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: P. Kotsch, advokát,
ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu prvého odvolacieho senátu ÚHVT z 12. apríla 2012 (vec R 645/2011‑1) týkajúcemu sa konania o vyhlásení neplatnosti medzi GIE PSA Peugeot Citroën a Simca Europe Ltd,
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),
v zložení: predseda komory A. Dittrich, sudcovia J. Schwarcz (spravodajca) a V. Tomljenović,
tajomník: E. Coulon,
so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 16. júla 2012,
so zreteľom na vyjadrenie ÚHVT k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 20. novembra 2012,
so zreteľom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 9. novembra 2012,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote jedného mesiaca od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a preto sa vzhľadom na správu sudcu spravodajcu a so zreteľom na článok 135a Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodlo, že žaloba sa prejedná bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 5. decembra 2007 podal Joachim Wöhler (ďalej len „bývalý majiteľ“) prihlášku ochrannej známky Spoločenstva na Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) podľa nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) v znení zmien a doplnení [nahradené nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1)].
2 Prihlasovanou ochrannou známkou je slovné označenie Simca.
3 Výrobky uvedené v prihláške patria do triedy 12 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú tomuto opisu: „vozidlá; pozemné, vzdušné alebo vodné dopravné prostriedky“.
4 Prihláška ochrannej známky bola uverejnená vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva č. 16/2008 z 21. apríla 2008 a slovné označenie bolo 18. septembra 2008 zapísané ako ochranná známka Spoločenstva pod číslom 6489371 pre všetky výrobky uvedené v bode 3 vyššie.
5 Vedľajší účastník konania, ktorým je spoločnosť GIE PSA Peugeot Citroën, podal 29. septembra 2008 podľa článku 51 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 [teraz článok 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009] návrh na vyhlásenie neplatnosti uvedenej ochrannej známky Spoločenstva v súvislosti so všetkými výrobkami, pre ktoré bola zapísaná. V podstate tvrdil, že bývalý majiteľ nekonal pri podaní prihlášky napadnutej ochrannej známky v dobrej viere. V skutočnosti jediným cieľom podania prihlášky ochrannej známky bolo zabrániť vedľajšiemu účastníkovi konania v tom, aby používal označenie „simca“ pri uvádzaní výrobkov uvedených v prihláške ochrannej známky na trh, a to aj napriek tomu, že mal k tomuto označeniu skoršie práva. Vedľajší účastník konania v tejto súvislosti odkázal najmä na skutočnosť, že bol majiteľom medzinárodnej ochrannej známky SIMCA zapísanej pod č. 218957, ktorá je od roku 1959 chránená najmä v Nemecku, Španielsku, Rakúsku a v Beneluxe, osobitne pre „vozidlá; pozemné, vzdušné alebo vodné dopravné prostriedky“, ktoré patria do triedy 12 v zmysle Niceskej dohody, a francúzskej ochrannej známky SIMCA, zapísanej od roku 1990 pod č. 1606604 najmä pre „motorové vozidlá“, ktoré patria do tej istej triedy. Vedľajší účastník konania tvrdil, že aj keď sa tieto ochranné známky v posledných rokoch nepoužívali, jeho práva k ochrannej známke zostali zachované. Pripomenul, že „známu“ ochrannú známku motorového vozidla SIMCA vytvoril francúzsky výrobca motorových vozidiel už v roku 1934. Prihláška skoršej francúzskej ochrannej známky bola po prvýkrát podaná v roku 1935 a v roku 1978 ju prevzala spoločnosť Automobiles Peugeot, SA, ktorá ju intenzívne používala po celom svete, vrátane Európy. Vedľajší účastník konania ďalej tvrdil, že v roku 2008 dvakrát vyzval bývalého majiteľa, aby sa napadnutej ochrannej známky vzdal. Uvedený majiteľ reagoval tak, že vedľajšieho účastníka konania „vydieral“ tým, že požadoval finančnú kompenzáciu. Podľa vedľajšieho účastníka konania podal bývalý majiteľ prihlášku ochrannej známky preto, aby si prostredníctvom vydierania zlepšil svoju finančnú situáciu, pričom v skutočnosti nemal záujem uvedenú ochrannú známku používať. Takisto vzhľadom na skutočnosť, že zmluvný vzťah medzi stranami sa skončil krátko predtým, než bola dotknutá prihláška ochrannej známky podaná, vedľajší účastník konania usúdil, že ide len o „špekulatívnu ochrannú známku“ či o „blokačnú ochrannú známku“.
6 Rozhodnutím z 25. januára 2011 výmazové oddelenie ÚHVT zamietlo návrh na vyhlásenie neplatnosti v celom rozsahu.
7 Dňa 24. marca 2011 vedľajší účastník konania podal odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.
8 Dňa 29. apríla 2011 bola žalobkyňa, ktorou je spoločnosť Simca Europe Ltd, zapísaná do registra ÚHVT ako nový majiteľ napadnutej ochrannej známky.
9 Rozhodnutím z 12. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvý odvolací senát ÚHVT vyhovel odvolaniu vedľajšieho účastníka konania, zrušil rozhodnutie výmazového oddelenia a nakoniec vyhlásil napadnutú ochrannú známku za neplatnú. Svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré sa delia na tri časti, z ktorých prvá je založená na úvodných poznámkach, druhá na „nesporných“ skutočnostiach a tretia na samotnej neexistencii dobrej viery bývalého majiteľa ku dňu podania prihlášky na zápis.
10 V prvom rade, pokiaľ ide o úvodné poznámky, odvolací senát zastával názor, že žalobkyňa ako nová majiteľka napadnutej ochrannej známky „mala priamo niesť zodpovednosť za správanie“ bývalého majiteľa, ktorý bol pôvodným prihlasovateľom uvedenej ochrannej známky.
11 Ďalej odvolací senát považoval skutočnosť, že žalobkyňa odkazovala na rozsudok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) týkajúci sa nemeckej ochrannej známky SIMCA za irelevantnú. Odvolací senát v tejto súvislosti pripomenul, že režim ochrannej známky Spoločenstva predstavuje samostatný systém tvorený súborom právnych noriem a sledujúci preň špecifické ciele, ktorý sa uplatňuje nezávisle od akéhokoľvek vnútroštátneho systému. Navyše odvolací senát tvrdil, že nebol oboznámený s dôkazmi, ktoré boli predložené v súbežne prebiehajúcom konaní v Nemecku, takže uvedený rozsudok nemožno považovať za precedens.
12 V druhom rade, pokiaľ ide o „nesporné“ skutočnosti, ktoré majú podľa odvolacieho senátu rozhodujúci význam pri posúdení skutkového stavu vo veci samej, odvolací senát po prvé zdôraznil, že motorové vozidlá označené ochrannou známkou SIMCA sa predávali od 30. rokov a že vedľajší účastník konania alebo podnik, ktorý je súčasťou jeho skupiny, prevzal túto ochrannú známku v roku 1978. Navyše odvolací senát poukázal na skutočnosť, že vedľajší účastník konania je majiteľom dvoch obrazových ochranných známok, z ktorých jedna je chránená vo Francúzsku, a to národná ochranná známka zapísaná pod č. 121992, a druhá v Českej republike, Nemecku, Španielsku, Taliansku, Maďarsku, na Malte, v Portugalsku, Rumunsku a Beneluxe, ako aj v niektorých krajinách, ktoré nie sú členmi Európskej únie, konkrétne medzinárodná ochranná známka zapísaná pod č. 218957. Podľa odvolacieho senátu boli tieto ochranné známky ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia stále zapísané, prinajmenšom pre vozidlá spoločnosti Automobiles Peugeot, ktorá je súčasťou skupiny vedľajšieho účastníka konania, patriace do triedy 12.
13 Po druhé odvolací senát zastáva názor, že hoci vedľajší účastník konania na konci 70. rokov prestal uvádzať na trh vozidlá pod ochrannou známkou SIMCA, táto ochranná známka sa vyznačovala vysokým stupňom všeobecnej známosti, ktorý sa síce mohol časom znížiť, ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia však stále existoval.
14 Po tretie odvolací senát zdôraznil, že bývalý majiteľ pracoval ako samostatne zárobkovo činná osoba v oblasti softvérov viac ako 18 mesiacov pre vedľajšieho účastníka konania v Kolíne (Nemecko) a následne v Brémach (Nemecko). Podľa odvolacieho senátu poznal históriu ochrannej známky SIMCA, ako to vyplýva najmä z niektorých jeho listov zaslaných vedľajšiemu účastníkovi konania.
15 Po štvrté odvolací senát konštatoval, že bývalý majiteľ sa už pred samotným dátumom podania prihlášky napadnutej ochrannej známky skontaktoval s indickým podnikom, aby preštudoval vývojový plán jedného motorového vozidla. Tento plán sa však ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia neuskutočnil. Odvolací senát v tomto ohľade podotkol, že z listov bývalého majiteľa vyplýva, že hľadal ochrannú známku, „ktorá sa už nepoužívala alebo nebola zapísaná“.
16 Po piate odvolací senát tvrdil, že v auguste 2008 bol bývalý majiteľ tiež vlastníkom internetovej stránky www.simca.info a že od decembra 2008 predával prostredníctvom uvedenej internetovej stránky elektrické bicykle.
17 Napokon odvolací senát tvrdil, že aj keď bývalý majiteľ vedel o právach vedľajšieho účastníka konania súvisiacich s napadnutou ochrannou známkou, predpokladal, že tieto práva môžu byť z dôvodu neexistencie riadneho používania zrušené. Bol však ochotný vzdať sa napadnutej ochrannej známky, ak by mu „bolo ponúknuté odškodnenie“.
18 Pokiaľ ide ďalej o samotnú neexistenciu dobrej viery bývalého majiteľa, odvolací senát v podstate zastával názor, že dôkazné bremeno v tomto ohľade nesie vedľajší účastník konania ako osoba podávajúca návrh na vyhlásenie neplatnosti. Podľa neho bolo potrebné vykonať niekoľko dôkazov tvoriacich reťazec indícií, takže možno takmer s istotou tvrdiť, že prihlasovateľ ochrannej známky Spoločenstva nekonal v dobrej viere.
19 Podľa odvolacieho senátu pojem „nekonanie v dobrej viere“ uvedený v článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 nie je nijakým spôsobom definovaný, vymedzený ani opísaný v právnych predpisoch. Súdny dvor síce vytvoril zoznam kritérií v súvislosti s výkladom uvedeného pojmu v rozsudku z 11. júna 2009, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli (C‑529/07, Zb. s. I‑4893), tieto kritériá však podľa odvolacieho senátu nie sú vyčerpávajúce. Vzhľadom na to, že skutkový základ konania, ktoré viedlo k položeniu prejudiciálnej otázky dotknutej v uvedenej veci, sa podľa názoru odvolacieho senátu podstatne líši od skutkového základu konania v prejednávanej veci, považuje za nevyhnutné stanoviť dodatočné kritériá.
20 Podľa odvolacieho senátu je skutočnosť, že bývalý majiteľ vedel o existencii skorších ochranných známok a napriek tomu podal prihlášku ochrannej známky Spoločenstva, nepriamym dôkazom jeho „úmyslu klásť prekážky“ a toho, že nekonal v dobrej viere. Skutočnosť, že predpokladal, že tieto ochranné známky možno zrušiť, je podľa názoru odvolacieho senátu irelevantná a predstavuje len zámienku, keďže ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia uvedený majiteľ ešte nepodal návrh na výmaz skoršej francúzskej ochrannej známky ani skoršej medzinárodnej ochrannej známky.
21 Odvolací senát uviedol, že bývalý majiteľ takisto dobre vedel, že ochranná známka SIMCA bola všeobecne známa pre motorové vozidlá. Podľa odvolacieho senátu z dôkazov vyplývalo, že hľadal názov známej ochrannej známky, keďže jeho zámerom bolo „parazitujúcim spôsobom“ využívať dobré meno zapísaných ochranných známok vedľajšieho účastníka konania a ťažiť z dobrej povesti týchto ochranných známok prostredníctvom nezákonného svojvoľného používania označenia Simca. Takéto správanie sa však malo podľa neho považovať za nekonanie v dobrej viere.
22 V dôsledku toho odvolací senát rozhodol, že skutočnosť, že bývalý majiteľ predával bicykle pod ochrannou známkou Simca od decembra 2008, je irelevantná, lebo takýto predaj nebol dôvodom na zápis napadnutej ochrannej známky.
Návrhy účastníkov konania
23 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal ÚHVT na náhradu trov konania vrátane „nákladov na právne zastupovanie“.
24 ÚHVT a vedľajší účastník konania navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O dokumentoch, ktoré boli po prvýkrát predložené na Všeobecnom súde
25 Z analýzy spisu ÚHVT vyplýva, že dokumenty obsiahnuté v prílohách K 8, K 9 a K 10 žaloby mu neboli predložené počas správneho konania. Týmito dokumentmi sú v prvom rade, pokiaľ ide o prílohu K 8, list zo 16. marca 2012, ktorý žalobkyňa zaslala vedľajšiemu účastníkovi konania a v ktorom od neho vyžadovala, aby sa vzdal používania nemeckej slovnej ochrannej známky SIMCA zapísanej pod č. 302008037708 v prospech vedľajšieho účastníka konania, ďalej, pokiaľ ide o prílohu K 9, vyhlásenie vedľajšieho účastníka konania o vzdaní sa používania z 23. marca 2012, ktoré sa týkalo uvedenej ochrannej známky, ako aj list, ktorý vedľajší účastník konania zaslal Deutsche Patent‑ und Markenamt (Nemecký úrad pre patenty a ochranné známky), v ktorom ho informoval o svojom vzdaní sa používania, a napokon, pokiaľ ide o prílohu K 10, výpis z nemeckého registra ochranných známok zo 16. júla 2012, z ktorého vyplýva, že uvedená nemecká ochranná známka bola zrušená.
26 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žaloba podaná na Všeobecný súd smeruje k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutí odvolacích senátov v zmysle článku 65 nariadenia č. 207/2009 a že v konaní o žalobe o neplatnosť musí byť zákonnosť napadnutého aktu posúdená podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase, keď bol tento akt prijatý. Úlohou Všeobecného súdu tak podľa ustálenej judikatúry nie je preskúmať skutkové okolnosti s prihliadnutím na dôkazy, ktoré boli v konaní pred týmto súdom predložené po prvýkrát. Pripustenie takýchto dôkazov by totiž bolo v rozpore s článkom 135 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, podľa ktorého účastníci konania nemôžu meniť predmet konania pred odvolacím senátom [pozri rozsudok Všeobecného súdu z 21. marca 2012, Feng Shen Technology/ÚHVT – Majtczak (FS), T‑227/09, bod 25 a tam citovanú judikatúru].
27 Z toho vyplýva, že dokumenty, ktoré žalobkyňa prvýkrát predložila na Všeobecnom súde v prílohách K 8, K 9 a K 10 žaloby, nemožno zohľadniť, a preto sa musia odmietnuť.
O prípustnosti všeobecného odkazu žalobkyne na tvrdenia uvedené pred ÚHVT
28 Pokiaľ ide o tvrdenia, na ktoré žalobkyňa všeobecne odkazuje v bode 67 žaloby a ktoré uviedla počas konania na ÚHVT, treba pripomenúť, že podľa článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku žaloba musí obsahovať zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií [pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 18. septembra 2012, Scandic Distilleries/ÚHVT – Bürgerbräu, Röhm & Söhne (BÜRGER), T‑460/11, bod 16 a tam citovanú judikatúru].
29 Treba pripomenúť, že hoci obsah žaloby môže byť v konkrétnych bodoch podopretý a doplnený odkazmi na výňatky z písomností, ktoré tvoria jej prílohu, všeobecný odkaz na ostatné písomnosti, aj keď sú prílohou žaloby, nemôže napraviť nedostatok základných prvkov právnej argumentácie, ktoré podľa vyššie uvedeného ustanovenia musia byť uvedené v žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudok BÜRGER, už citovaný v bode 28 vyššie, bod 17 a tam citovanú judikatúru).
30 V prejednávanej veci žalobkyňa v bode 67 žaloby len uviedla, že odkazuje „na všetky argumenty uplatnené… na ÚHVT vo svojom vyjadrení z 2. augusta 2011 a na dokumenty pripojené k tomuto vyjadreniu“ a že „predmetné dokumenty [boli] ako dodatok k… žalobe výslovne vyhlásené za dokumenty tvoriace predmet žaloby“.
31 Žalobkyňa teda neoznačuje konkrétne body žaloby, ktoré chce týmto odkazom doplniť, ani prílohy, v ktorých by boli uvedené jej prípadné tvrdenia.
32 Za týchto okolností Všeobecný súd nemusí vo vyššie uvedenom vyjadrení predloženom na ÚHVT globálne hľadať tvrdenia, na ktoré by žalobkyňa mohla odkázať, ani ich skúmať, keďže tieto tvrdenia sú neprípustné. Naproti tomu Všeobecný súd preskúma tie zo skutočností, ktoré boli predložené počas správneho konania na ÚHVT, na ktoré odkazujú osobitné a dostatočne konkrétne tvrdenia uvedené v žalobe.
O návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia
33 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza jediný žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení článku 52 nariadenia č. 207/2009. Podľa žalobkyne sa odvolací senát v podstate dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že bývalý majiteľ pri podaní prihlášky napadnutej ochrannej známky na ÚHVT smerujúcej k jej zápisu ako ochrannej známky Spoločenstva nekonal v dobrej viere.
34 ÚHVT a vedľajší účastník konania spochybňujú tvrdenia žalobkyne.
35 Na úvod treba pripomenúť, že článok 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 stanovuje, že ochranná známka Spoločenstva sa vyhlási za neplatnú na základe návrhu podaného na ÚHVT alebo na základe protinávrhu v konaní o porušení práv, ak prihlasovateľ pri podávaní prihlášky ochrannej známky nekonal v dobrej viere. Osobe, ktorá podala návrh na vyhlásenie neplatnosti založený na tomto dôvode, prináleží preukázať okolnosti, ktoré odôvodňujú záver, že majiteľ ochrannej známky Spoločenstva pri podaní prihlášky tejto ochrannej známky nekonal v dobrej viere [rozsudok Všeobecného súdu zo 14. februára 2012, Peeters Landbouwmachines/ÚHVT – Fors MW (BIGAB), T‑33/11, bod 17].
36 Ako odvolací senát správne uvádza v bode 34 a nasl. napadnutého rozhodnutia, Súdny dvor poskytol viaceré podrobnosti o spôsobe, akým treba vykladať pojem „nekonanie v dobrej viere“, ktorý je uvedený v článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 (rozsudok Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, už citovaný v bode 19 vyššie, bod 37 a nasl). Súdny dvor uviedol, že nekonanie prihlasovateľa v dobrej viere v zmysle tohto ustanovenia sa musí posudzovať globálne, pričom sa zohľadnia všetky faktory relevantné vo veci samej, predovšetkým:
– skutočnosť, že prihlasovateľ vie alebo musí vedieť, že tretia osoba používa najmenej v jednom členskom štáte zhodné alebo podobné označenie pre zhodný alebo podobný výrobok, ktoré by mohlo viesť k zámene s prihlasovaným označením,
– úmysel prihlasovateľa zabrániť tejto tretej osobe pokračovať v používaní takéhoto označenia,
– stupeň ochrany, ktorú požíva označenie tejto tretej osoby a prihlasované označenie.
37 Súdny dvor v bodoch 43 a 44 rozsudku Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, už citovanom v bode 19 vyššie, tiež uviedol, že úmysel brániť uvedeniu určitého výrobku na trh môže byť za určitých okolností znakom toho, že prihlasovateľ nekonal v dobrej viere. O takýto prípad pôjde predovšetkým vtedy, ak sa následne ukáže, že tento prihlasovateľ si dal zapísať určité označenie ako ochrannú známku Spoločenstva bez toho, aby ho mal v úmysle používať, teda výlučne s cieľom zabrániť vstupu tretej osoby na trh.
38 Ako odvolací senát správne podotkol v bode 35 napadnutého rozhodnutia, z formulácie uvedenej v rozsudku Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, už citovanom v bode 19 vyššie, vyplýva, že tri faktory vymenované v bode 36 vyššie sú len príkladom celého súboru skutočnosti, ktoré možno zohľadniť pri rozhodovaní o prípadnej neexistencii dobrej viery prihlasovateľa ochrannej známky v čase podania prihlášky (rozsudok BIGAB, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 20).
39 Preto treba zastávať názor, že v rámci globálnej analýzy vykonanej na základe článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 možno tiež zohľadniť pôvod slova alebo skratky, ktoré tvoria spornú ochranná známku, a jej predchádzajúce používanie v obchodnom styku ako ochrannej známky, najmä konkurenčnými podnikmi, ako aj obchodnú logiku, do ktorej spadá podanie prihlášky ochrannej známky Spoločenstva tvorenej týmto slovom alebo touto skratkou.
40 V prejednávanej veci v prvom rade vyplýva, že treba odmietnuť tvrdenia žalobkyne, ktorými odvolaciemu senátu vytýka, že zohľadnil „nový nepriamy dôkaz o neexistencii dobrej viery“, ktorý judikatúra Súdneho dvora, predovšetkým rozsudok Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, už citovaný v bode 19 vyššie, neobsahuje a ktorý by bol dokonca v rozpore s kritériami uvedenými v danom rozsudku. Treba totiž zdôrazniť, ako to urobil aj odvolací senát, že uvedené kritériá stanovené judikatúrou sú len ilustratívne. Ďalej treba konštatovať, že kritériá, ktoré odvolací senát použil v napadnutom rozhodnutí, nie sú v rozpore s kritériami stanovenými v uvedenom rozsudku, ale ich dopĺňajú v súlade s logikou, ktorá je v ňom stanovená, spočívajúcou v globálnom posúdení všetkých faktorov, ktoré sú v prejednávanej veci relevantné. Odvolací senát teda správne posúdil pôvod skratky, ktorá tvorí napadnutú ochrannú známku Simca, ako aj jej skoršie používanie ako ochrannej známky v obchodnom styku, najmä konkurenčnými podnikmi, a obchodnú logiku, do ktorej spadá podanie prihlášky napadnutej ochrannej známky, ktorú tvorí táto skratka. Navyše odvolaciemu senátu v tejto súvislosti nič nebránilo v tom, aby posúdil aj skutočnosť, že majiteľ ochrannej známky, ktorej neplatnosť sa navrhuje, v čase podania prihlášky vedel o existencii skorších ochranných známok obsahujúcich uvedenú skratku SIMCA a o stupni ich všeobecnej známosti.
41 Všeobecný súd v tomto ohľade najprv uvádza, že je nesporné, že skratku SIMCA vytvoril už v roku 1934 vo Francúzsku výrobca motorových vozidiel a že vozidlá označené ochrannou známkou obsahujúcou túto skratku sa predávali od 30. rokov. Túto ochrannú známku následne v roku 1978 prevzala spoločnosť Automobiles Peugeot, ktorá ju používala po celom svete, vrátane Európy.
42 Je tiež nesporné, že vedľajší účastník konania je majiteľom dvoch skorších obrazových ochranných známok obsahujúcich slovo „simca“, a to francúzskej ochrannej známky zapísanej pod č. 121992, ktorá bola prihlásená 5. marca 1959, a medzinárodnej ochrannej známky zapísanej pod č. 218957, ktorá sa zakladá na uvedenej francúzskej ochrannej známke a je chránená v niektorých členských štátoch Únie, napríklad v Nemecku, Španielsku, Taliansku, Maďarsku, Rumunsku a v Beneluxe. Aj keď sa skoršia francúzska ochranná známka, ako aj skoršia medzinárodná ochranná známka v posledných desaťročiach nepoužívali, ako sa konštatuje najmä v bode 24 napadnutého rozhodnutia, napriek tomu boli obnovené a ku dňu podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zostali naďalej zapísané v prospech vedľajšieho účastníka konania.
43 Okrem toho, hoci odvolací senát v bode 23 napadnutého rozhodnutia in fine nie príliš jasným spôsobom uviedol, že uvedené ochranné známky zostali naďalej zapísané „prinajmenšom pre ‚vozidlá‘ zaradené do triedy 12“, treba konštatovať, že žalobkyňa na Všeobecnom súde neuviedla konkrétne informácie o prípadných následkoch, ktoré by toto tvrdenie mohlo mať na to, že bývalý majiteľ nekonal v dobrej viere vo vzťahu k svojej prihláške napadnutej ochrannej známky podanej pre ostatné predmetné výrobky, a to pre „pozemné, vzdušné alebo vodné dopravné prostriedky“. Žalobkyňa totiž spochybňuje skôr relevantnosť samotného zápisu skorších ochranných známok pri posúdení neexistencie dobrej viery bývalého majiteľa a následne ako dôkaz o existencii dobrej viery uvádza skutočnosť, že bývalý majiteľ napadnutú ochrannú známku po jej zápise skutočne používal, a to najprv pri uvádzaní elektrických bicyklov na trh, pričom mal v úmysle uvedenú ochrannú známku ďalej používať aj pre „určitý druh“ motorových vozidiel.
44 Ďalej treba v každom prípade konštatovať, že zo správneho spisu ÚHVT vyplýva, že v zápise skoršej medzinárodnej ochrannej známky, ktorého kópia je priložená k návrhu vedľajšieho účastníka konania na vyhlásenie neplatnosti a ktorý sa zakladá na skoršej francúzskej ochrannej známke, sa medzi výrobkami, na ktoré sa tento zápis vzťahuje, uvádzajú obe spomenuté kategórie patriace do triedy 12. Vzhľadom na to, že neexistujú dôkazy o opaku, treba okrem toho uviesť, že konštatovania odvolacieho senátu v súvislosti s neexistenciou dobrej viery bývalého majiteľa sa vzťahujú tak na tú časť jeho prihlášky napadnutej ochrannej známky, ktorá sa týka „vozidiel“, ako aj na časť týkajúcu sa „pozemných, vzdušných alebo vodných dopravných prostriedkov“.
45 Ako následne konštatoval odvolací senát v bode 37 napadnutého rozhodnutia v spojení s jeho bodmi 1, 27 a 28, je nesporné, že bývalý majiteľ podal prihlášku napadnutej ochrannej známky až 5. decembra 2007 a že túto prihlášku podal napriek tomu, že vedel o existencii skorších ochranných známok SIMCA vedľajšieho účastníka konania, a to prinajmenšom ako „historických“ ochranných známok. Okrem toho je takisto nesporné, že bývalý majiteľ nepodal návrh na výmaz skoršej francúzskej ochrannej známky a skoršej medzinárodnej ochrannej známky, lebo žalobkyňa na Všeobecnom súde iba tvrdí, že takéto návrhy podá v budúcnosti. Pokiaľ ide o niektoré odkazy žalobkyne na opatrenia vedúce k vyhláseniu neplatnosti, ktoré už žalobkyňa uskutočnila vo vzťahu k niektorým skorším ochranným známkam vedľajšieho účastníka konania, okrem toho, že sa opierajú o dokumenty, ktoré boli po prvýkrát predložené na Všeobecnom súde, a teda sú neprípustné (pozri body 25 až 27 vyššie), treba konštatovať, že tieto opatrenia sa v každom prípade týkajú len nemeckej ochrannej známky vedľajšieho účastníka konania, ktorá bola zapísaná pod č. 302008037708, a nie skoršej francúzskej ochrannej známky a skoršej medzinárodnej ochrannej známky.
46 Treba tiež konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, odvolací senát v bode 38 napadnutého rozhodnutia správne uviedol s poukázaním na dôkazy, ktoré predložil najmä samotný bývalý majiteľ, že tento bývalý majiteľ dobre vedel, že ochranná známka SIMCA bola všeobecne známa v súvislosti s motorovými vozidlami. Navyše, ako vyplýva z bodu 25 napadnutého rozhodnutia, odvolací senát zastával názor, že stupeň uvedenej všeobecnej známosti bol v minulosti vysoký, v priebehu rokov sa mohol znížiť, no ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia ešte stále existoval, a to „najmä v prípade osôb, ktoré prišli do kontaktu s vozidlami, ktoré sa uvádzali na trh pod ochrannou známkou ‚SIMCA‘“.
47 Pokiaľ ide o vedomosť, ktorú mal bývalý majiteľ o ochrannej známke Simca, ako aj o to, ako ju vnímal, v tejto súvislosti treba najprv uviesť, ako vyplýva z jeho listu z 15. júna 2007, ktorý zaslal indickému podniku W. (príloha XIV odpovede bývalého majiteľa z 26. decembra 2008 na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania uvádzajúce dôvody návrhu na vyhlásenie neplatnosti), že bývalý majiteľ hľadal „vhodnú“ ochrannú známku, ktorá sa už nepoužíva alebo ktorá nie je zapísaná, a teda nepožíva právnu ochranu. Až po uvedených vyhláseniach podal bývalý majiteľ prihlášku na zápis napadnutej ochrannej známky, v ktorej úplne prevzal slovný prvok skorších obrazových ochranných známok. Z listu z 5. septembra 2007, ktorý bývalý majiteľ zaslal uvedenému indickému podniku, tiež vyplýva, že vedel o skoršom zápise ochrannej známky SIMCA‑1100 City‑Laster v Nemecku, ktorý platil až do roku 1983, ako aj o úspechu športových vozidiel značky SIMCA na rely v 70. rokoch.
48 Následne z listu zo 17. marca 2008, ktorý bývalý majiteľ zaslal S., vedúcemu riaditeľstva vedľajšieho účastníka konania, ktorý bol síce napísaný až po podaní prihlášky napadnutej ochrannej známky, ale poskytuje relevantné skutočnosti umožňujúce vyvodiť dôvody vedúce bývalého majiteľa k podaniu uvedenej prihlášky, vyplýva, že bývalý majiteľ mal v úmysle zachovať „skvelú“ ochrannú známku SIMCA pre budúce generácie. V tom istom liste bývalý majiteľ výslovne odkázal aj na „neobyčajnú históriu ochrannej známky SIMCA“. Tieto vyhlásenia treba vykladať spolu s úvodnou časťou uvedeného listu, v ktorej bývalý majiteľ vyzdvihuje svoje znalosti automobilového odvetvia a svoju osobitnú a vytrvalú náklonnosť k francúzskym vozidlám, predovšetkým ku značke Peugeot alebo Citroën. Bývalý majiteľ sa v tej istej súvislosti výslovne zmienil, že uskutočnil vyhľadávania na internete, ako aj na ÚHVT, aby zistil, či je uvedená ochranná známka ešte stále zapísaná.
49 S prihliadnutím aj na tvrdenie bývalého majiteľa uvedené v tom istom liste, podľa ktorého kúpil „v januári 2008 vo Francúzsku vozidlo značky SIMCA Aronde 9, ktoré dokonale zodpovedalo ochrannej známke [Spoločenstva], ktorej zápis požadoval“ mesiac predtým, treba vyvodiť záver, že odvolací senát správne usúdil, že uvedený majiteľ „veľmi dobre vedel, že ochranná známka SIMCA bola všeobecne známa v súvislosti s motorovými vozidlami“. Vyššie uvedené skutočnosti totiž Všeobecnému súdu umožňujú konštatovať, že predmetná ochranná známka si podľa bývalého majiteľa prinajmenšom ponechala určitú zostatkovú všeobecnú známosť, čo okrem iného vysvetľuje jeho záujem na tejto ochrannej známke s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, ako aj jeho úmysel zachovať ju pre budúce generácie.
50 Toto konštatovanie je podporené tvrdením žalobkyne uvedeným v žalobe, podľa ktorého bolo „všeobecne známe, že [vedľajší účastník konania] ochrannú známku SIMCA už niekoľko desaťročí nepoužíval“. Takéto tvrdenie totiž predpokladá, že samotná existencia ochrannej známky SIMCA ako „historickej“ ochrannej známky bola všeobecne známou skutočnosťou, a to prinajmenšom vo vzťahu k dotknutej verejnosti tvorenej osobami, ktoré poznali vozidlá, ktoré sa v minulosti pod touto ochrannou známkou predávali.
51 Tieto úvahy nemožno vyvrátiť odkazom žalobkyne na obsah jej listu z 2. augusta 2011, ktorý zaslala ÚHVT v rámci postupu pred začatím súdneho konania a v ktorom sa tvrdí, že na značku SIMCA si nepamätala ani odborná verejnosť. V tomto ohľade treba uviesť, že skutočnosti predložené v prílohe uvedeného listu na podporu tohto tvrdenia pozostávajú najmä z výňatkov z internetových stránok určitých predajcov motorových vozidiel najmä na trhu s ojazdenými vozidlami.
52 Vzhľadom na to, že z vyššie uvedených výňatkov z internetových stránok možno vyvodiť určité závery, tieto výňatky preukazujú nanajvýš len to, že niektorí predajcovia už na trhu s ojazdenými vozidlami neponúkajú na predaj vozidlá značky SIMCA. Ako tvrdí odvolací senát v bode 25 napadnutého rozhodnutia, pričom v bode 5 tohto rozhodnutia odkazuje na dôkazy týkajúce sa „histórie“ ochrannej známky SIMCA, vzhľadom na neexistenciu iných zhodujúcich sa dôkazov, ako sú ankety relevantnej verejnosti, nemožno vylúčiť, že určitá zostatková všeobecná známosť mohla existovať najmä pri časti verejnosti, ktorú vymedzil odvolací senát (pozri body 46 a 50 vyššie).
53 Okrem iného treba dodať, že záver, že k relevantnému dátumu podania prihlášky napadnutej ochrannej známky existovala určitá zostatková všeobecná známosť skorších ochranných známok SIMCA vedľajšieho účastníka konania, je okrem článku v nemeckom časopise z decembra 1989, ktorý sa týkal histórie vozidiel vyrobených pod ochrannou známkou SIMCA 1000, čo je dokument, na ktorý vedľajší účastník konania odkázal počas správneho konania na ÚHVT najmä vo svojom liste z 29. marca 2010 a ktorý je uvedený v bode 5 napadnutého rozhodnutia, podporený odkazom bývalého majiteľa v jeho liste, ktorý zaslal na ÚHVT v rámci postupu pred začatím súdneho konania, na výňatok z internetovej stránky týkajúcej sa výstavy francúzskych vodidiel Francemobile. Vzhľadom na to, že samotný organizátor uvedenej výstavy uviedol na svojej reklamnej stránke medzi rôznymi logami výrobcov vystavených vozidiel logo značky SIMCA, totiž možno tento výňatok považovať za dodatočnú indíciu o všeobecnej známosti tejto ochrannej známke bez ohľadu na to, či toto logo presne zodpovedalo logu, ktoré si nechal zapísať vedľajší účastník konania.
54 Okrem iného na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, odvolací senát sa nedopustil ani nesprávneho právneho posúdenia tým, že pri globálnom hodnotení indícií preukazujúcich neexistenciu dobrej viery bývalého majiteľa zohľadnil skutkové okolnosti týkajúce sa jeho úmyslu a jeho cieľov v čase podania prihlášky na zápis. V tomto ohľade nemožno odvolaciemu senátu vytýkať, že posúdil „subjektívne prvky vnútornej motivácie“ postupu bývalého majiteľa, a to najmä s ohľadom na jeho listy, ktoré zaslal obchodným partnerom a po podaní prihlášky na zápis aj vedľajšiemu účastníkovi konania, ktorými odpovedal na jeho listy.
55 Postačuje totiž konštatovať, že z rozsudku Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, už citovanom v bode 19 vyššie (body 38 až 42), vyplýva, že na účely posúdenia neexistencie dobrej viery prihlasovateľa v čase podania prihlášky na zápis označenia treba okrem iného zohľadniť jeho „úmysel“ zabrániť tretím osobám v ďalšom používaní tohto označenia, keďže Súdny dvor poznamenal, že uvedený úmysel je subjektívnym prvkom, ktorý sa musí určiť so zreteľom na objektívne okolnosti prejednávanej veci.
56 Vzhľadom na všetky prechádzajúce úvahy treba zastávať názor, že odvolací senát mohol z osobitných okolností prejednávanej veci oprávnene vyvodiť záver, že bývalý majiteľ svojou prihláškou ochrannej známky Spoločenstva v skutočnosti zamýšľal parazitovať na dobrom mene ochranných známok zapísaných v prospech vedľajšieho účastníka konania a mať z neho prospech.
57 Iste, ako tvrdí žalobkyňa a ako to pôvodne zdôraznilo výmazové oddelenie, z odôvodnenia 10 nariadenia č. 207/2009 nepochybne vyplýva, že neexistuje nijaký dôvod chrániť ochranné známky Spoločenstva alebo akúkoľvek skoršiu ochrannú známku, ktorá im odporuje, pokiaľ sa skutočne nepoužívajú.
58 Rovnako žalobkyňa odkazuje na prvú smernicu Rady č. 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1), konkrétne na jej článok 12 týkajúci sa „dôvodov na výmaz“, ktorý sa v spojení s článkom 1 uvedenej smernice vzťahuje „na každú ochrannú známku…, ktorá je v členskom štáte predmetom zápisu alebo predmetom alebo podaniu žiadosti o registráciu [alebo predmetom prihlášky – neoficiálny preklad] ako individuálna ochranná známka, kolektívna známka alebo ako garančná alebo certifikačná známka, alebo je predmetom zápisu alebo prihlášky na Úrade pre ochranné známky štátov Beneluxu alebo je predmetom medzinárodného zápisu účinného v členskom štáte“. Ďalej odkazuje na článok L‑714.5 francúzskeho code de la propriété intellectuelle (Zákonník duševného vlastníctva) a na § 25 a 49 Gesetz über den Schutz von Marken und sonstigen Kennzeichen (Markengesetz, nemecký zákon o ochrane ochranných známok a ďalších označení) z 25. októbra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 3082, BGBl. 1995 I, s. 156, a BGBl. 1996 I, s. 682), keďže tieto ustanovenia v podstate na národnej úrovni takisto upravujú podmienky, za ktorých možno v prípade, že sa ochranné známky skutočne nepoužívajú, zrušiť práva k týmto ochranným známkam, a to najmä na návrh, ktorý na súd podá osoba, ktorá má na ich zrušení záujem.
59 V prejednávanej veci však treba konštatovať, že skutočnosť, ktorá je pripomenutá v bode 37 napadnutého rozhodnutia, že bývalý majiteľ podal prihlášku na zápis napadnutej ochrannej známky napriek tomu, že vedel o skorších ochranných známkach, a to bez toho, aby predtým navrhol ich výmaz, nebola jedinou skutočnosťou, ktorú odvolací senát považoval za dôležitú na vyvodenie záveru, že bývalý majiteľ nekonal v dobrej viere.
60 Ako totiž vyplýva z bodu 38 napadnutého rozhodnutia, odvolací senát osobitne zohľadnil konkrétny cieľ bývalého majiteľa „parazitovať na hodnote zapísaných známych ochranných známok [vedľajšieho účastníka] a ťažiť z [ich] dobrého mena… neoprávneným úmyselným používaním označenia SIMCA“. Tento prístup nepredstavuje nesprávne posúdenie, pretože ako vyplýva z rozsudku Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, už citovaného v bode 19 vyššie, skutočnosť, že prihlasovateľ nekonal v dobrej viere v zmysle článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009, sa musí posúdiť globálne s prihliadnutím na všetky relevantné faktory prejednávanej veci. Po prvé, ako už bolo pripomenuté (pozri bod 39 vyššie), k týmto faktorom patrí pôvod slova alebo skratky, ktoré tvoria napadnutú ochrannú známku, a skoršie používanie tohto slova alebo skratky ako ochrannej známky v obchodnom styku, najmä konkurenčnými podnikmi, teda v prejednávanej veci nesporné skutočnosti, ktoré svedčia o skutočnom – prinajmenšom „historickom“ – používaní ochranných známok obsahujúcich skratku SIMCA vedľajším účastníkom konania alebo podnikom, ktorý je súčasťou jeho skupiny, ktoré predchádzalo používaniu uvedenej skratky bývalým majiteľom v napadnutej ochrannej známke.
61 Po druhé odvolací senát mohol oprávnene odkázať na obchodnú logiku, do ktorej spadá podanie prihlášky na zápis skratky ako ochrannej známky Spoločenstva bývalým majiteľom, s prihliadnutím na skutočnosť, že bývalý majiteľ pred svojimi obchodnými partnermi výslovne poukázal na logiku v súvislosti s úmyslom použiť ochrannú známku vhodnú pre výrobky uvedené v prihláške, či už ide o nezapísanú ochrannú známku, alebo o ochrannú známku, ktorá, aj keď bola zapísaná, stratila právnu ochranu najmä z dôvodu, že ju jej majiteľ v skutočnosti nepoužíval (pozri bod 45 a nasl. vyššie). Žalobkyňa okrem toho v bode 41 žaloby poukazuje na túto motiváciu, lebo zdôrazňuje, že práve skutočnosť, že sa skoršie ochranné známky dlhší čas nepoužívali, by sa mohla považovať za „dôvod, ktorý [bývalého majiteľa], ktorý o tejto skutočnosti vedel, podnietil podať prihlášku ochrannej známky s cieľom používať túto ochrannú známku vo svoj prospech“.
62 Keďže nie je preukázané, že bývalý majiteľ už pred podaním prihlášky na zápis napadnutej ochrannej známky uvádzal na relevantný trh výrobky pod uvedenou ochrannou známkou, nemožno za týchto okolností rozpoznať inú obchodnú logiku než využiť odkaz na vedľajšieho účastníka konania alebo na podniky patriace do jeho skupiny. Konkrétne žalobkyňa nemôže tvrdiť, že bývalý majiteľ mal prostredníctvom uvedenej prihlášky v úmysle zabrániť tomu, aby tretie podniky používali jeho ochrannú známku bez jeho povolenia tým, že v zákazníkoch vytvoril dojem, že distribuuje rovnaké výrobky ako bývalý majiteľ, alebo že jeho úmyslom bolo len rozšíriť ochranu napadnutej ochrannej známky prostredníctvom jej zápisu.
63 Žalobkyňa sa na to, aby poprela konštatovanie, že bývalý majiteľ v čase zápisu nekonal v dobrej viere, nemôže za týchto okolností opierať len o skutočnosť, že skoršie ochranné známky sa už nepoužívali. Ako sa totiž konštatovalo, skutkové okolnosti v prejednávanej veci preukazujú, že zápis napadnutého označenia sa požadoval s úmyslom vyvolať asociáciu so skoršími ochrannými známkami a ťažiť z ich dobrého mena na trhu s motorovými vozidlami, či dokonca im konkurovať v prípade, že by ich vedľajší účastník konania začal v budúcnosti znovu používať. V tomto ohľade bývalému majiteľovi neprislúchalo vyhodnotiť budúce obchodné zámery vedľajšieho účastníka konania ako majiteľa skorších ochranných známok, ktoré boli pravidelne obnovované, ani dospieť k záveru, že vzhľadom na nepodanie návrhu na vyhlásenie neplatnosti týchto skorších ochranných známok vedľajší účastník konania „nebol majiteľom, ktorý si zaslúži ochranu“. Bez toho, aby bolo potrebné posúdiť vierohodnosť tvrdenia ÚHVT uplatneného na Všeobecnom súde, že na trhu s motorovými vozidlami bolo bežné, že ochranné známky, ktoré sa počas dosť dlhého času nepoužívali, sa začali znovu používať v limitovaných edíciách pre milovníkov motorových vozidiel, treba navyše konštatovať, že z článku uverejneného 2. septembra 2008 v jednom denníku, ktorý bol prevzatý na internetových stránkach Autohaus online, výňatok z ktorých je pripojený k listu bývalého majiteľa z 26. decembra 2008 zaslaného ÚHVT, vyplýva, že bývalý majiteľ sa najneskôr k tomuto dátumu bez toho, aby to malo za následok, že sa napadnutej ochrannej známky vzdal, dozvedel o skutočnosti, že vedľajší účastník konania mal v úmysle znovu začať používať ochranné známky „ako Talbot“, najmä pre lacné vozidlá, čím chcel podľa uvedeného článku nasledovať podnik Renault, ktorý obnovil svoju ochrannú známku Dacia. Za týchto okolností nemožno vylúčiť, že vedľajší účastník konania bude mať v budúcnosti v úmysle znovu používať aj svoju ochrannú známku SIMCA.
64 Tieto závery nie sú vyvrátené tvrdeniami žalobkyne o „vydržaní v práve ochranných známok“.
65 Ako vyplýva z tvrdení žalobkyne, popiera, že môže existovať právna zásada, podľa ktorej ochrannú známku, ktorá je už zapísaná, ale „doba jej ochrany čoskoro uplynie“, nemožno znovu zapísať v prospech tretej osoby, ktorá nebola jej pôvodným majiteľom. Žalobkyňa v tomto ohľade odkazuje na článok 19 a na odôvodnenie 11 nariadenia č. 207/2009.
66 Treba však konštatovať, že otázka, ktorá je nastolená v prejednávanej veci, sa neobmedzuje na otázku uvedenú vyššie, ale ako už bolo zdôraznené, odvolací senát na vyvodenie záveru, že bývalý majiteľ nekonal v dobrej viere, zohľadnil aj skutkové okolnosti týkajúce sa zostatkovej všeobecnej známosti skorších ochranných známok a obchodnú logiku, do ktorej spadá podanie prihlášky na zápis napadnutej ochrannej známky, lebo bývalý majiteľ chcel prostredníctvom tejto prihlášky ťažiť z uvedených ochranných známok. Na rozdiel od posúdenia vykonaného žalobkyňou, ktoré vyplýva z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia, odvolací senát teda nenavrhol použiť zásadu uvedenú v predchádzajúcom bode. Z tohto dôvodu sú odkazy žalobkyne na odôvodnenie 11 a na článok 19 nariadenia č. 207/2009 irelevantné, lebo nemajú nijakú konkrétnu súvislosť s rozhodujúcim prvkom, ktorý viedol odvolací senát k záveru, že správanie bývalého majiteľa malo znaky nekonania v dobrej viere, a teda so skutočnosťou, že bývalý majiteľ mal v úmysle ťažiť zo zostatkovej všeobecnej známosti skorších ochranných známok.
67 Pokiaľ ide o rôzne tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých postup prijatý proti namietaným skorším ochranným známkam, ktoré možno vyhlásiť za neplatné, nebol podmienkou na vyvrátenie domnienky o neexistencii dobrej viery, postačuje konštatovať, že odvolací senát neuplatnil takúto podmienku, ale, ako bolo zistené, globálne posúdil všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci (pozri najmä body 37 až 39 napadnutého rozhodnutia v spojení s jeho bodom 25).
68 Pokiaľ ide ďalej o tvrdenia žalobkyne, že aj keď sa skoršie ochranné známky nemohli vyhlásiť za neplatné, chránili „len obrazové prvky alebo kombináciu obrazových a slovných prvkov, zatiaľ čo sporná ochranná známka [je] čisto slovnou ochrannou známkou, ktorej oblasť ochrany [je] odlišná“, čím žalobkyňa tvrdila, že „oblasti ochrany“ týchto ochranných známok sa líšia, treba uviesť, že z odôvodnenia odvolacieho senátu v napadnutom rozhodnutí, najmä z jeho bodov 25, 27 a 38, vyplýva, že zostatková všeobecná známosť skorších ochranných známok sa konkrétne vzťahovala na slovo „simca“, ktoré je jediným slovným prvkom uvedených obrazových ochranných známok, ktoré bolo samo osebe prevzaté do napadnutej ochrannej známky. Z odôvodnenia odvolacieho senátu rovnako vyplýva, že rozhodol, že ochranná známka Spoločenstva bývalého majiteľa sa inšpirovala skoršími ochrannými známkami s cieľom parazitovať na ich dobrom mene a ťažiť z neho v dôsledku neoprávneného používania označenia Simca. Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že nič nebráni tomu, aby sa overila existencia vizuálnej podobnosti medzi slovnou a obrazovou ochrannou známkou, keďže tieto dva typy ochranných známok sú graficky zobrazené tak, že môžu vyvolať vizuálny dojem [pozri rozsudok Všeobecného súdu z 23. apríla 2013, Apollo Tyres/ÚHVT – Endurance Technologies (ENDURACE), T‑109/11, bod 60 a tam citovanú judikatúru].
69 Vzhľadom na to, že bývalý majiteľ nepredložil na ÚHVT konkrétne argumenty na podporu tvrdenia, že kolidujúce ochranné známky sú natoľko odlišné, že nemôžu vyvolať zámenu, ale len vo všeobecnosti odkázal na to, že skoršie ochranné známky boli obrazové, treba za týchto podmienok vyvodiť záver, že odvolací senát nebol povinný detailnejšie ozrejmiť svoje posúdenie podobností uvedených ochranných známok, lebo dostatočne vysvetlil svoje úvahy súvisiace s existenciou zostatkovej všeobecnej známosti slovného prvku, ktorý majú tieto ochranné známky spoločný.
70 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa toho, že „ponuku odškodnenia“, ktorú dal bývalý majiteľ vedľajšiemu účastníkovi konania, nemožno podľa judikatúry [rozsudok Všeobecného súdu z 1. februára 2012, Carrols/ÚHVT – Gambettola (Pollo Tropical CHICKEN ON THE GRILL), T‑291/09] považovať za indíciu o neexistencii dobrej viery, a pokiaľ ide o jej tvrdenie, že ani bývalý majiteľ, ani samotná žalobkyňa „neoslovili [vedľajšieho účastníka] konania s cieľom upriamiť jeho pozornosť na [dotknutú ochrannú známku Spoločenstva] a získať peňažnú výhodu“, treba zdôrazniť, ako to v žalobe uviedla samotná žalobkyňa, že odvolací senát síce v časti napadnutého rozhodnutia nazvanej „Nesporné skutočnosti“ pripomenul určité skutočnosti považované za „rozhodujúce na posúdenie skutkového stavu“, nezopakoval ich však v časti týkajúcej sa neexistencie dobrej viery. Osobitne treba konštatovať, že odvolací senát v tomto ohľade nevyvodil konkrétne dôsledky zo svojho konštatovania v bode 31 napadnutého rozhodnutia týkajúce sa „ponuky odškodnenia“, v rámci ktorej bývalý majiteľ tvrdil, že je za určitých podmienok ochotný sa napadnutej ochrannej známky vzdať.
71 Vyššie uvedené tvrdenie žalobkyne, že ponuka transakcie súvisiaca s návrhom vzdať sa ochrannej známky za kompenzáciu nie je dostatočnou indíciou o neexistencii dobrej viery, je teda za okolností prejednávanej veci irelevantné a nemôže mať účinok na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
72 Kvôli úplnosti treba dodať, že zatiaľ čo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Pollo Tropical CHICKEN ON THE GRILL, už citovaný v bode 70 vyššie (body 61 a 62), Všeobecný súd konštatoval, že osoba, ktorá sa domáha vyhlásenia neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva, nepodala dôkazy, ktoré by umožnili domnievať sa, že jej majiteľ nemohol nevedieť o existencii skorších ochranných známok, o ktoré sa opieralo tvrdenie, že nekonal v dobrej viere, v prejednávanej veci je naopak nesporné, že bývalý majiteľ už v čase podania prihlášky spornej ochrannej známky vedel o existencii skorších ochranných známok SIMCA vedľajšieho účastníka konania a o ich skoršom používaní v 70. rokoch. Za týchto okolností má ponuka vzdať sa ochrannej známky Spoločenstva v prípade odškodnenia iný význam než návrh urobený vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Pollo Tropical CHICKEN ON THE GRILL, už citovaný v bode 70 vyššie, najmä z dôvodu, že bývalý majiteľ už v okamihu podania svojej prihlášky na zápis mohol očakávať, a to nielen čisto hypoteticky, že mu vedľajší účastník konania navrhne finančnú kompenzáciu.
73 Napokon treba odmietnuť ďalšie konkrétne tvrdenia žalobkyne, keďže žiadne z nich neumožňuje vyvrátiť vyššie uvedené závery.
74 Po prvé samotná skutočnosť, že bývalý majiteľ pod ochrannou známkou Spoločenstva Simca skutočne uvádzal na trh elektrické bicykle „prinajmenšom od… roku 2008“, hoci by sa považovala za preukázanú, nemôže byť relevantná, lebo ako vyplýva z bodov 37 až 40 napadnutého rozhodnutia, záver odvolacieho senátu, že bývalý majiteľ nekonal v dobrej viere, sa neopieral o neexistenciu skutočného záujmu uvádzať na trh výrobky, na ktoré sa vzťahuje uvedená ochranná známka, ale skôr o úmysel bývalého majiteľa parazitovať na dobrom mene ochrannej známky zapísanej v prospech inej osoby, ktorá je na relevantnom trhu známa.
75 Pokiaľ ide po druhé o jednotlivé odkazy žalobkyne na správne a súdne konania v Nemecku, treba konštatovať, že odvolací senát správne zastával názor, najmä v bodoch 20 a 21 napadnutého rozhodnutia, že režim ochrannej známky Spoločenstva predstavuje samostatný systém tvorený súborom právnych noriem a sledujúci preň špecifické ciele, ktorý sa uplatňuje nezávisle od akéhokoľvek vnútroštátneho systému [pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 11. júla 2007, Mülhens/ÚHVT – Minoronzoni (TOSCA BLU), T‑150/04, Zb. s. II‑2353, bod 40 a tam citovanú judikatúru]. V zmysle tohto rozsudku rozhodnutie pochádzajúce od vnútroštátneho súdu nemôže byť záväzné pre oddelenia ÚHVT ani pre súd Únie.
76 Z judikatúry však takisto vyplýva, že účastníkom konania ani samotnému Všeobecnému súdu nemožno brániť, aby sa pri výklade práva Únie inšpirovali skutočnosťami vyplývajúcimi z judikatúry Únie, vnútroštátnej alebo medzinárodnej judikatúry [pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 12. júla 2006, Vitakraft‑Werke Wührmann/ÚHVT – Johnson’s Veterinary Products (VITACOAT), T‑277/04, Zb. s. II‑2211, body 69 až 71].
77 V prejednávanej veci pritom okrem relevantnosti vyhlásenia odvolacieho senátu v bode 21 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého odvolací senát nevedel, aké dôkazy boli predložené v súbežne prebiehajúcom konaní v Nemecku, takže rozsudok Bundesgerichtshof nemohol predstavovať precedens, treba konštatovať, že skoršie ochranné známky, z ktorých jedna je francúzska a druhá medzinárodná, chránená vo viacerých členských štátoch Únie, môžu vyvolávať rôzne procesné účinky jednak v súbežne prebiehajúcom konaní týkajúcom sa nemeckej ochrannej známky a jednak v konaní vo veci samej, ktoré sa týka návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva z dôvodu neexistencie dobrej viery, a v ktorom je nastolená otázka zostatkovej všeobecnej známosti starších ochranných známok.
78 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že nezávislá činnosť, ktorú bývalý majiteľ vykonával pre spoločnosť Citroën AG v Kolíne a v roku 2005 pre pobočku spoločnosti Peugeot v Brémach, nijako nesúvisela s jeho prihláškou ochrannej známky Spoločenstva. Konkrétne, pokiaľ by bývalý majiteľ získal informácie v rámci svojej dočasnej činnosti ako poskytovateľ softvéru, podľa žalobkyne by na podanie prihlášky „údajne parazitujúcej“ ochrannej známky nepotreboval vykonať ďalšie vyhľadávanie.
79 V tejto súvislosti pritom postačuje uviesť, obdobne ako bolo rozhodnuté v bodoch 70 a 71 vyššie, že zo štruktúry a z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací senát sa pri konštatovaní neexistencie dobrej viery bývalého majiteľa neopieral o uvedený vzťah spolupráce, ktorý bývalý majiteľ v minulosti mal s vedľajším účastníkom konania alebo s inými podnikmi jeho skupiny.
80 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa „neprimeranej stručnosti“ napadnutého rozhodnutia a údajnej neexistencie „akejkoľvek právnej argumentácie a akéhokoľvek posúdenia zásad práva ochranných známok“, treba ich zamietnuť, či už sa týkajú nesprávneho posúdenia skutkového stavu odvolacím senátom, alebo nedostatočného odôvodnenia.
81 V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že v rozsahu, v akom žalobkyňa napáda posúdenie skutkového stavu vo veci samej, ktoré vykonal odvolací senát, Všeobecný súd už v rámci všetkých úvah vyjadrených v tomto rozsudku dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je dôvodné. Všeobecný súd v tomto rámci zohľadnil tak právne úvahy predložené odvolacím senátom, ako aj „zásady práva ochranných známok“.
82 Po druhé, pokiaľ treba uvedené tvrdenia žalobkyne chápať tak, že sa vzťahujú na údajné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, postačuje konštatovať, ako vyplýva z úvah vyjadrených odvolacím senátom, ktoré sú zhrnuté v bodoch 9 až 22 vyššie, že odvolací senát v súlade s ustálenou judikatúrou jasným a jednoznačným spôsobom poukázal na svoje úvahy, čím žalobkyni umožnil poznať dôvody prijatého opatrenia a následne brániť svoje práva a súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia [pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 15. októbra 2013, Electric Bike World/ÚHVT – Brunswick (LIFECYCLE), T‑379/12, bod 30 a tam citovanú judikatúru].
83 Vzhľadom na všetky prechádzajúce úvahy treba jediný žalobný dôvod žalobkyne zamietnuť, a teda zamietnuť žalobu v celom rozsahu.
O trovách
84 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
85 Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom ÚHVT a vedľajšieho účastníka konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Simca Europe Ltd je povinná nahradiť trovy konania.
Dittrich | Schwarcz | Tomljenović |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. mája 2014.
Podpisy