NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 6. októbra 2021(1)

Spojené veci C‑106/19 a C‑232/19

Talianska republika (C‑106/19),

Comune di Milano (C‑232/19)

proti

Rade Európskej únie,

Európskemu parlamentu

„Žaloba o neplatnosť – Prípustnosť – Aktívna legitimácia – Priama a osobná dotknutosť – Nariadenie (EÚ) 2018/1718, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky – Právomoci Európskeho parlamentu – Rozhodnutie prijaté zástupcami členských štátov v rámci zasadnutí Rady na určenie umiestnení sídel agentúr – Neexistencia záväzných účinkov v právnom poriadku Únie – Voľná úvaha Európskeho parlamentu v riadnom legislatívnom postupe – Obmedzenia“

I.      Úvod

1.        V práve nie sú náhody žiaduce. Neznamená to však, že by právnici, rovnako ako členovia každého povolania, z času na čas nepotrebovali trochu šťastia. Z tohto tvrdenia v podstate vyplýva, že to, čo tvorí kolísku moderných právnych systémov, je (prísľub) logickosti a rozumnosti. Aj v prípadoch, v ktorých využitie žrebovania môže v podstate viesť k výsledkom, ktoré sú nestranné a nákladovo efektívne, stále sa zaoberáme otázkou ich inherentnej nelogickosti. Dôvodom toho je skutočnosť, že len samotné dosiahnutie výsledku nestačí. Namiesto toho sa ako výsledok právneho rozhodovania v súčasnosti očakáva rozhodnutie, ktoré je pripísateľné, a teda sa naň vzťahuje zodpovednosť a je preskúmateľné.(2)

2.        Comune di Milano (mesto Miláno, Taliansko) a Talianska republika sa nezaoberajú priamo filozofickými dôsledkami rozhodovania žrebovaním,(3) rozhodne však majú výhrady voči výsledku takéhoto postupu v prejednávanej veci: výber mesta Amsterdam (Holandsko) na základe žrebovania, v rámci zasadnutia Rady Európskej únie ako nového sídla Európskej agentúry pre lieky (EMA). Výsledkom tohto výberu boli dva súbory konaní pred Súdnym dvorom.

3.        Po prvé, v spojených veciach C‑59/18 a C‑182/18 Talianska republika a Comune di Milano príslušne spochybnili rozhodnutie zástupcov členských štátov umiestniť nové sídlo EMA do Amsterdamu. Otázkami, ktoré vznikajú v týchto veciach, najmä otázkou toho, či rozhodnutie zástupcov členských štátov môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, sa zaoberám vo svojich súbežných návrhoch, ktoré sa týkajú spojených vecí C‑59/18 a C‑182/18, ako aj veci C‑743/19 [v rámci ktorej Európsky parlament napadol rozhodnutie zástupcov členských štátov umiestniť sídlo Európskeho orgánu práce (ELA) do Bratislavy (Slovensko)].(4)

4.        Následne sa v nariadení (EÚ) 2018/1718 stanovilo, že novým sídlom EMA bude Amsterdam (ďalej len „napadnuté nariadenie“)(5). Súčasnými žalobami proti Rade a Parlamentu Talianska republika a Comune di Milano predovšetkým spochybňujú zákonnosť tohto nariadenia.

II.    Právny rámec

5.        Nariadenie 2018/1718, prijaté 14. novembra 2018 a založené na článku 114 a článku 168 ods. 4 písm. c) ZFEÚ, obsahuje tieto ustanovenia:

„Článok 1

V nariadení (ES) č. 726/2004 sa vkladá tento článok:

‚Článok 71a

Agentúra má sídlo v Amsterdame v Holandsku.

Príslušné orgány Holandska prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa agentúra mohla presídliť do svojho dočasného miesta najneskôr do 1. januára 2019 a do svojho trvalého miesta najneskôr do 16. novembra 2019.

Príslušné orgány Holandska predložia Európskemu parlamentu a Rade písomnú správu o pokroku dosiahnutom pri úpravách dočasných priestorov a výstavbe budovy trvalého sídla do 17. februára 2019 a potom každé tri mesiace až dočasu, kým sa agentúra nepresídli do svojho trvalého miesta.‘

Článok 2

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.

Toto nariadenie sa uplatňuje od 30. marca 2019.

Toto nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.“

6.        V rámci legislatívneho postupu vedúceho k prijatiu nariadenia 2018/1718 Európsky parlament prijal legislatívne uznesenie z 25. októbra 2018 o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky(6). V danom uznesení Parlament okrem iného

„2.      Odsudzuje spoločné vyhlásenie Európskeho parlamentu, Rady Európskej únie a Európskej komisie o decentralizovaných agentúrach z 19. júla 2012 a spoločný prístup pripojený k nemu a žiada úzke zapojenie Európskeho parlamentu do procesu rozhodovania o sídlach a presídlení agentúr“ a

„5.      Vyjadruje poľutovanie nad tým, že Európsky parlament, a v konečnom dôsledku zástupcovia občanov Únie, neboli plne zapojení do postupu výberu nového sídla Európskej agentúry pre lieky (ďalej len „EMA“), ktorý bol nakoniec ukončený žrebovaním, a to napriek tomu, že išlo o také dôležité rozhodnutie; rozhodnutia týkajúce sa umiestnenia orgánov a agentúr musia, aj z právneho hľadiska, byť prijímané riadnym legislatívnym postupom, v plnej miere rešpektujúc výsadné práva Európskeho parlamentu, kde Európsky parlament a Rada sú rovnocenní spoluzákonodarcovia.“

7.        Prílohy k tomuto uzneseniu obsahujú toto stanovisko Parlamentu:

„Európsky parlament vyjadruje poľutovanie nad tým, že jeho úloha spoluzákonodarcu nie je riadne zohľadnená, keďže nebol zapojený do postupu výberu nového sídla [Európskej agentúry pre lieky].

Európsky parlament chce pripomenúť svoje výsady spoluzákonodarcu a trvá na plnom rešpektovaní riadneho legislatívneho postupu, pokiaľ ide o rozhodovanie o sídlach orgánov a agentúr.

Ako jediná priamo volená inštitúcia Únie a zástupca občanov Únie je prvým garantom dodržiavania zásady demokracie v Únii.

Európsky parlament odsudzuje postup, ktorý sa použil na výber nového sídla a ktorým sa mu fakticky upreli jeho výsady, keďže nebol účinne zapojený do procesu, ale teraz sa od neho očakáva, že jednoducho potvrdí výber nového sídla prostredníctvom riadneho legislatívneho postupu.

Európsky parlament pripomína, že spoločný prístup pripojený k Spoločnému vyhláseniu Európskeho parlamentu, Rady a Európskej komisie o decentralizovaných agentúrach, ktoré bolo podpísané v roku 2012, je právne nezáväzné, ako sa uznáva v samotnom vyhlásení, a že bolo dohodnuté bez toho, aby ním boli dotknuté legislatívne právomoci inštitúcií.

Európsky parlament preto trvá na tom, aby sa postup výberu nových sídiel agentúr zrevidoval a v súčasnej podobe sa už viac nepoužíval.

Na záver by chcel Európsky parlament zároveň pripomenúť, že v Medziinštitucionálnej dohode o lepšej tvorbe práva z 13. apríla [2016] sa tri inštitúcie zaviazali na lojálnu a transparentnú spoluprácu odvolávajúc sa na rovnosť oboch spoluzákonodarcov, ako je zakotvená v zmluvách.“

III. Skutkové okolnosti

8.        Európska agentúra pre lieky bola vytvorená nariadením Rady (EHS) č. 2309/93 z 22. júla 1993, na základe ktorého sa stanovujú postupy spoločenstva v oblasti povoľovania a kontroly liekov pre použitie v humánnej a veterinárnej medicíne a zriaďuje sa Európska agentúra na hodnotenie liekov(7).

9.        Hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských štátov 29. októbra 1993 sa na základe vzájomnej dohody rozhodli, že bude mať svoje sídlo v Londýne (Spojené kráľovstvo).(8)

10.      Nariadenie č. 2309/93 bolo následne zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 726/2004 z 31. marca 2004, ktorým sa stanovujú postupy Spoločenstva pri povoľovaní liekov na humánne použitie a na veterinárne použitie a pri vykonávaní dozoru nad týmito liekmi a ktorým sa zriaďuje Európska agentúra pre lieky.(9) Týmto nariadením bola Európska agentúra na hodnotenie liekov premenovaná na EMA. Nariadenie neobsahovalo žiadne ustanovenie týkajúce sa umiestnenia sídla EMA.

11.      Dňa 29. marca 2017 v súlade s článkom 50 ods. 2 ZEÚ Spojené kráľovstvo oznámilo Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z Európskej únie.

12.      Dňa 22. júna 2017 v rámci zasadnutia Európskej rady (článok 50) hlavy štátov alebo predsedovia vlád ostatných 27 členských štátov prijali na návrh predsedu Európske rady a predsedu Európskej komisie postup presídlenia sídla EMA a Európskeho orgánu pre bankovníctvo (ďalej len „pravidlá výberu“).(10)

13.      V týchto pravidlách sa stanovovalo, že rozhodnutie o budúcom sídle týchto dvoch agentúr by malo byť prijaté na základe spravodlivého a transparentného rozhodovacieho procesu s organizovanou výzvou na predkladanie ponúk na základe šiestich kritérií stanovených v odseku 3 pravidiel výberu.

14.      Predpokladalo sa aj, že v prípade rovnosti hlasov pri zvyšných ponukách v treťom (a záverečnom) kole hlasovania rozhodnutie prijme predsedníctvo žrebovaním medzi ponukami s rovnakými počtom hlasov.

15.      Dňa 20. novembra 2017 ponuky Talianskej republiky a Holandského kráľovstva získali rovnaký počet hlasov v treťom kole hlasovania. Po žrebovaní bola následne vybraná ponuka Holandského kráľovstva.

16.      V dôsledku toho v ten deň zástupcovia členských štátov vybrali v rámci 3579. zasadnutia Rady pre všeobecné záležitosti Amsterdam ako nové sídlo EMA (ďalej len „rozhodnutie zástupcov členských štátov“). Dané rozhodnutie bolo oznámené v zápisnici zo zasadnutia Rady(11) a bolo zverejnené v tlačovej správe.(12) Uvádzalo sa v nej, že „Komisia teraz pripraví legislatívne návrhy, ktoré budú odrážať [hlasovanie] a prijmú sa riadnym legislatívnym postupom za účasti Európskeho parlamentu. …“.

17.      Komisia 29. novembra 2017 prijala návrh nariadenia, ktorým sa mení nariadenie č. 726/2004, pokiaľ ide o umiestnenie sídla EMA. V jeho dôvodovej správe sa uvádzalo, že „členské štáty vybrali v rámci zasadnutia Rady pre všeobecné záležitosti (článok 50) ako nové sídlo [EMA] Amsterdam v Holandsku“(13).

18.      V dôsledku toho bolo nariadenie č. 726/2004 zmenené nariadením 2018/1718, aby sa v ňom stanovovalo, že „Agentúra má sídlo v Amsterdame v Holandsku“(14).

19.      Následne boli predložené štyri žaloby o neplatnosť.

20.      Po prvé v žalobe, ktorú v súčasnosti podala ako vec C‑59/18, talianska vláda žiada Súdny dvor, aby zrušil rozhodnutie zástupcov členských štátov v tej časti, v ktorej sa stanovuje, že Amsterdam bude novým sídlom EMA, a aby následne určil, že toto sídlo bude v Miláne (Taliansko).

21.      Po druhé vo veci C‑182/18 Comune di Milano s podporou talianskej vlády a Regione Lombardia (región Lombardia, Taliansko) žiada Súdny dvor, aby zrušil rozhodnutie zástupcov členských štátov v tej časti, v ktorej stanovuje, že Amsterdam bude novým sídlom EMA.

22.      Dňa 19. novembra 2019 predseda Súdneho dvora nariadil spojenie vecí C‑59/18 a C‑182/18 na účely ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

23.      Po tretie vo veci C‑106/19 talianska vláda žiada o zrušenie napadnutého nariadenia.

24.      Po štvrté vo veci C‑232/19 Comune di Milano žiada o zrušenie napadnutého nariadenia a vyhlásenie, že rozhodnutie zástupcov členských štátov nemá žiadne záväzné právne účinky.

25.      Dňa 19. decembra 2019 predseda Súdneho dvora nariadil spojenie vecí C‑106/19 a C‑232/19 (ďalej len „prejednávané veci“) na účely ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

IV.    Konanie na Súdnom dvore

26.      Na rozdiel od žalôb v spojených veciach C‑59/18 a C‑182/18, ktoré sa týkajú zákonnosti rozhodnutia zástupcov členských štátov, v prejednávanej veci ide najmä o otázku zákonnosti napadnutého nariadenia, ktoré bolo prijaté po prijatí rozhodnutia zástupcov členských štátov.

a)      Vec C‑106/19

27.      Talianska vláda žiada Súdny dvor, aby zrušil napadnuté nariadenie a uložil Rade a Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania. Rada a Parlament žiadajú Súdny dvor, aby zrušil túto žalobu a uložil talianskej vláde povinnosť nahradiť trovy konania. Holandská vláda a Komisia, vstupujúce do konania ako vedľajší účastníci na podporu Rady a Parlamentu, žiadajú Súdny dvor, aby žalobu zamietol. Holandská vláda ďalej žiada Súdny dvor, aby uložil talianskej vláde povinnosť nahradiť trovy konania.

28.      Žaloba talianskej vlády uvádza dva žalobné dôvody na podporu tvrdenia, že napadnuté nariadenie je nezákonné. Ako prvý žalobný dôvod uvádza porušenie článkov 10, 13 a 14 ZEÚ a článku 114, článku 168 ods. 4 písm. c) a článkov 289 a 294 ZFEÚ. Ako druhý žalobný dôvod uvádza, že aj v prípade, že by sa dospelo k záveru, že výsady Parlamentu neboli porušené, nezákonnosť napadnutého nariadenia vyplýva z nezákonnosti rozhodnutia zástupcov členských štátov. V tejto súvislosti talianska vláda tvrdí, že ide o zneužitie právomoci z dôvodu nedostatočnosti preskúmania a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Pokiaľ ide o podrobnejší rozbor tvrdení v tomto zmysle, talianska vláda odkazuje na svoju žalobu vo veci C‑59/18, ktorá sa týka zákonnosti rozhodnutia zástupcov členských štátov.(15)

29.      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, talianska vláda najskôr tvrdí, že došlo k porušeniu článku 10 ZEÚ, pretože postup, na základe ktorého sa vybralo nové sídlo EMA, neumožnil, aby sa na tomto výbere zúčastnili aj občania Únie. V tomto zmysle došlo potom aj k porušeniu článku 14 ods. 1 ZEÚ, v ktorom sa uvádza, že Parlament vykonáva legislatívnu funkciu. V každom prípade mali Komisia a Rada umožniť účasť Parlamentu. Samotná skutočnosť, že sa tak nestalo, viedla k narušeniu inštitucionálnej rovnováhy a lojálnej a transparentnej spolupráce, ktorá sa stanovuje v článku 13 ZEÚ. Pokiaľ ide o články 289 a 294 ZFEÚ, v spojení s právnym základom napadnutého nariadenia došlo k ich porušeniu na základe skutočnosti, že riadny legislatívny postup bol dodržaný len formálne bez toho, aby Parlament bol reálne schopný ovplyvniť výber nového sídla EMA.

30.      Rada na svoju obhajobu tvrdí, že legislatívny postup prebehol štandardným spôsobom. Parlament prediskutoval možnosti toho, že sídlo by mohlo byť umiestnené inde, najmä v Miláne, predtým, než túto možnosť zamietol. Parlament následne predložil (a dokonca aj prijal) viacero pozmeňovacích návrhov k návrhu nariadenia. Rada ďalej tvrdí, že právomoc vybrať sídlo agentúry prináleží členským štátom konajúcim na základe vzájomnej dohody. Opiera sa o článok 341 ZFEÚ. Určenie nového sídla EMA v napadnutom nariadení je len deklaratórnej povahy, keďže spoluzákonodarca sa v tejto súvislosti nemohol odchýliť od výberu členských štátov. Zároveň sa však Parlament mohol (spolu)podieľať na určovaní podmienok presídlenia, a to vykonal pridaním dvoch nových zarážok do nového článku 71a nariadenia č. 726/2004, ktoré sa týkajú termínu presídlenia, trvania dočasného umiestnenia a povinnosti úradov Holandského kráľovstva predložiť písomnú správu Parlamentu a Rade.

31.      Parlament sa obhajuje tým, že súhlasí s talianskou vládou, že rozhodnutie zástupcov členských štátov nemohlo obmedziť právomoci Parlamentu. Napriek tomu však zastáva názor, že výsledkom tejto situácie nie je nezákonnosť napadnutého nariadenia, pretože zástupcovia členských štátov nemajú právomoc určiť sídlo EMA. Táto právomoc je právomocou normotvorcu Únie, ktorý sa nemôže zdržať výkonu svojich funkcií. Nemôže preto len tak a jednoducho schváliť predošlý návrh členských štátov bez vykonania jeho kontroly. Rozhodnutie zástupcov členských štátov bolo výlučne politické, bez záväzných účinkov. Skutočnosť, že výber na základe tohto rozhodnutia bol prijatý v návrhu Komisie, je podľa názoru Parlamentu prejavom diskrečnej právomoci Komisie. Pri schvaľovaní tohto výberu aj Parlament ako spoluzákonodarca uplatnil mieru voľnej úvahy.

32.      Vo svojej odpovedi talianska vláda zdôrazňuje rozdiely v príslušných stanoviskách Rady a Parlamentu, pokiaľ ide o ústrednú otázku právomoci vybrať sídlo agentúry. Podľa všetkého tieto inštitúcie nevedeli, resp. v každom prípade mali rozdielne názory na to, aké právomoci boli uplatnené. Vzhľadom na túto nejasnosť talianska vláda neuviedla vo svojej žalobe žiadne stanovisko týkajúce sa povahy tejto právomoci, namiesto toho však vylúčila možnosť, že by išlo o súčasť výlučných právomocí členských štátov. Opis účasti Parlamentu je formálny a neakceptovateľný. Nevyplýva z neho, že by Parlament zohrával rozhodujúcu úlohu pri výbere nového sídla EMA.

33.      Vo svojej duplike zameranej na prvý žalobný dôvod Rada uvádza, že jej stanovisko, ako aj stanovisko Parlamentu týkajúce sa právomocí je v každom prípade bezpredmetné, keďže obe inštitúcie súhlasia, že výsady Parlamentu boli dodržané. Rada takisto poznamenáva, že prejavom výkonu funkcií inštitúcie sú akty, ktoré prijíma. Na základe politických vyhlásení nemožno posudzovať, či právomoci boli správne vykonané. Preskúmanie zákonnosti aktu sa nemôže zaoberať aj politickými dôvodmi toho, prečo bol určitý akt prijatý. Rada okrem toho opakuje, že právomoc vybrať sídlo agentúr je výlučnou právomocou členských štátov. Rada zdôrazňuje, že právomoc určiť sídlo agentúry nie je to isté, ako právomoc regulácie v určitej oblasti. Rozdiel spočíva v politickej a symbolickej povahe a je zakotvený v článku 341 ZFEÚ.

34.      Vo svojej duplike Parlament zdôrazňuje, že počas legislatívneho postupu vedúceho k prijatiu napadnutého nariadenia sa usiloval chrániť svoje inštitucionálne postavenie všetkými dostupnými prostriedkami a zároveň sledoval hlavný cieľ, ktorým bolo zaručiť pokračovanie činnosti EMA počas premiestňovania jej sídla. Vďaka iniciatíve Parlamentu bolo napadnuté nariadenie doplnené o mechanizmus monitorovania a harmonogram. Prijatie prísnejšieho postoja v rámci tohto legislatívneho postupu by nebolo zlučiteľné s cieľom ochrany verejného zdravia. Preto spôsob, akým Parlament uplatnil svoje výsady počas legislatívneho postupu, vychádzal z odporúčanej voľby a nepredstavoval zrieknutie sa jeho úlohy.

35.      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, holandská vláda podporuje tvrdenia Rady a Parlamentu.

36.      Komisia sa domnieva, že prijatie rozhodnutia zástupcov členských štátov nemohlo brániť výkonu právomocí Komisie alebo spoluzákonodarcov. Ani Komisia, ani Parlament nie sú pri sídle agentúry viazaní politickým výberom členských štátov. Právomoc vybrať sídlo agentúry je výlučnou právomocou Únie. Počas diskusií, ktoré viedli k prijatiu napadnutého nariadenia, sa diskutovalo aj o možnosti umiestnenia nového sídla EMA v Miláne, táto možnosť však bola vylúčená.

37.      Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, talianska vláda subsidiárne tvrdí, že ak by sa aj dospelo k záveru, že úloha Parlamentu nebola ignorovaná, nezákonnosť napadnutého nariadenia vyplýva z nezákonnosti rozhodnutia zástupcov členských štátov. Toto rozhodnutie bolo nesprávne z dôvodu zneužitia právomocí v dôsledku nedostatočnosti preskúmania a skreslenia skutkových okolností. Talianska vláda predkladá zhrnutie svojich tvrdení v žalobe v súbežnej veci C‑59/18. Následne uvádza dodatočné body na podporenie svojho názoru, že ponuka Holandského kráľovstva nebola realistická a že v každom prípade nespĺňala kritériá stanovené vo výberovom konaní.

38.      Rada na svoju obhajobu uvádza, že normotvorca sa nemôže odchýliť od výberu zástupcov členských štátov. Napriek tomu však musí skontrolovať, či predmetný akt boli prijatý v súlade s uplatniteľnými pravidlami. V tomto zmysle môže byť napadnuté nariadenie predmetom súdneho preskúmania. Normotvorca však nemôže overovať samotnú podstatu výberu ani kritériá alebo postup posudzovania tejto podstaty, ani dokonca posudzovať skutkovú situáciu.

39.      Okrem toho sa Rada domnieva, že žalobný dôvod týkajúci sa zneužitia právomocí je neprípustný a v každom prípade nedôvodný, pretože sa nepreukázalo, že rozhodnutie zástupcov členských štátov bolo prijaté s cieľom alebo na účel dosiahnutia iného úmyslu než toho, ktorý bol skutočne sledovaný v rámci výberového konania. Po prvé Komisia nebola povinná overovať informácie uvedené v jednotlivých ponukách. Po druhé údajný rozdiel medzi ponukou a skutočným stavom po výbere nie je relevantný pri závere o tom, že ponuka Holandského kráľovstva bola skreslená v priebehu výberového konania. Po tretie v každom prípade nebolo preukázané, že údajné skreslenie ponuky Holandského kráľovstva viedlo k nesprávnemu posúdeniu takej povahy a závažnosti, ktorá odôvodňuje vyhlásenie výberového konania za neplatné.

40.      Parlament sa domnieva, že pokiaľ sa talianska vláda odvoláva na svoje tvrdenia predložené v inej veci, v ktorej Parlament nie je účastníkom konania, takýto žalobný dôvod nespĺňa podmienky článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 120 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Pokiaľ ide o vec samu, neexistuje žiadna procesná ani právna súvislosť medzi rozhodnutím zástupcov členských štátov a napadnutým nariadením. Preto aj v prípade, že by sa dospelo k záveru, že rozhodnutie zástupcov členských štátov bolo nesprávne, nemôže to ovplyvniť platnosť napadnutého nariadenia.

41.      Vo svojej odpovedi talianska vláda uvádza, že neodkazovala iba na svoje tvrdenia vo veci C‑59/18. Opakuje, že Parlament pri výbere nepostupoval slobodne, a preto keďže tento výber bol viazaný na rozhodnutie, ktoré už predtým dosiahli členské štáty, výsady Parlamentu boli porušené.

42.      Vo svoje duplike Parlament takisto opakuje svoje stanovisko týkajúce sa neprítomnosti právnej súvislosti medzi rozhodnutím zástupcov členských štátov a napadnutým nariadením. Okrem neprípustnosti druhého žalobného dôvodu, proti čomu Parlament naďalej namieta, talianska vláda nepredkladá tvrdenia voči napadnutému nariadeniu s výnimkou tých, ktoré boli uvedené v prvom žalobnom dôvode. Tvrdenia v rámci druhého žalobného dôvodu sú preto neúčinné.

43.      Komisia uvádza, že druhý žalobný dôvod vychádza z predpokladu, že spoluzákonodarca iba „certifikoval“ politický výber. Tak to však jednoducho nebolo. Napriek zložitosti jeho prijatia a účasti Komisie na tomto postupe politické rozhodnutie nebolo záväzné. Preto nemohlo predurčiť výsledok riadneho legislatívneho postupu.

44.      Holandská vláda uvádza, že druhý žalobný dôvod vychádza z predpokladu, že nedodržala svoje záväzky uvedené v jej ponuke z 28. júla 2017. Holandská vláda poukazuje na to, že ku všetkým skutočnostiam, na ktoré sa odvoláva talianska vláda, v skutočnosti došlo po rozhodnutí zástupcov členských štátov, pričom zákonnosť tohto rozhodnutia sa musí posudzovať na základe skutočností existujúcich v čase jeho prijatia. V každom prípade talianska vláda nepreukázala, že došlo k chybnému posúdeniu, ktorého povaha a závažnosť vedú k nezákonnosti rozhodnutia zástupcov členských štátov. Holandská vláda napokon tvrdí, že tvrdenia, ktoré predložila talianska vláda, nepreukazujú, akým spôsobom Holandské kráľovstvo nedodržalo svoje záväzky.

45.      Vo svojej odpovedi na vyjadrenia holandskej vlády a Komisie talianska vláda upriamuje pozornosť Súdneho dvora na to, že Parlament podal žalobu vo veci C‑743/19, v ktorej Parlament napáda rozhodnutie (EÚ) 2019/1199 zástupcov členských štátov prijaté vzájomnou dohodou o umiestnení sídla ELA v Bratislave.(16) Podľa talianskej vlády Parlament v danej žalobe tvrdí, že predmetné rozhodnutie neprijali členské štáty, ale Rada, a že jeho prijatie zasahuje do právomocí normotvorcu Únie. Z týchto tvrdení vyplýva, že Parlament obhajuje svoje stanovisko v prejednávanej veci nepresvedčivo. V každom prípade je stanovisko Parlamentu nezlučiteľné s tvrdením týkajúcim sa výlučných kompetencií Únie v tomto zmysle.

46.      Parlament sa v odpovedi na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania, ktoré predložila holandská vláda, domnieva, že nemôže zaujať stanovisko k ponuke Holandského kráľovstva. Parlament v odpovedi na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania, ktoré predložila Komisia, súhlasí, že v Zmluvách sa členským štátom nevyhradzuje právomoc vyberať sídlo agentúr. Politický význam rozhodnutia o umiestnení sídla agentúry nemôže viesť k záveru, že táto právomoc prináleží členským štátom. Parlament takisto súhlasí, že zložitosť a štruktúra spolupráce medzi členskými štátmi ani účasť inštitúcií na výberovom konaní nepriznáva výsledku tejto spolupráce záväzný charakter.

47.      Rada vo svojej odpovedi na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania, ktoré predložila Komisia, súhlasí, že Parlament v plnej miere uplatnil svoje výsady a mal významný vplyv na obsah napadnutého nariadenia. Rada napriek tomu nesúhlasí s tvrdením, že rozhodnutie zástupcov členských štátov obsahuje len politický výber bez záväzných právnych účinkov.

48.      Talianska vláda 11. februára 2019 požiadala, aby sa o veci C‑106/19 rozhodlo v skrátenom súdnom konaní podľa článku 133 rokovacieho poriadku. Predseda Súdneho dvora túto žiadosť zamietol rozhodnutím z 15. februára 2019.

b)      Vec C‑232/19

49.      Comune di Milano žiada Súdny dvor, aby zrušil napadnuté nariadenie, vyhlásil, že rozhodnutie zástupcov členských štátov nemá žiadne právne účinky, a uložil Rade a Parlamentu povinnosť nahradiť trovy tohto konania.(17)

50.      V samostatnom podaní Parlament vzniesol námietku neprípustnosti, na ktorú Comune di Milano odpovedal a ktorá bola spojená na konanie vo veci samej.

51.      Rada a Parlament vo svojich odpovediach žiadajú Súdny dvor, aby zamietol žalobu ako neprípustnú alebo v každom prípade ako nedôvodnú a aby uložil Comune di Milano povinnosť nahradiť trovy tohto konania.

52.      Komisia, vstupujúca do konania ako vedľajší účastník na podporu Rady a Parlamentu, žiada Súdny dvor, aby zamietol žalobu ako neprípustnú a subsidiárne ako nedôvodnú. Holandská vláda, vstupujúca do konania ako vedľajší účastník na podporu Rady a Parlamentu, žiada Súdny dvor, aby zamietol žalobu a uložil Comune di Milano povinnosť nahradiť trovy tohto konania.

53.      Comune di Milano vo svojej žalobe uvádza štyri žalobné dôvody. Jeden smeruje proti napadnutému nariadeniu. Ostatné tri smerujú proti rozhodnutiu zástupcov členských štátov.

54.      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod smerujúci proti napadnutému nariadeniu, Comune di Milano uvádza, že po prvé boli porušené zásady zastupiteľskej demokracie (článok 10 ZEÚ) a inštitucionálnej rovnováhy a lojálnej spolupráce (článok 13 ZEÚ). Takisto tvrdí, že údajne došlo k porušeniu podstatných formálnych náležitostí a článku 14 ZEÚ. Parlament stratil svoje právomoci a možnosť účasti na postupe výberu nového sídla EMA. Nové sídlo vybrala len samotná Rada, a to mimo riadneho legislatívneho postupu. V rámci riadneho legislatívneho postupu nebol Parlamentu poskytnutý žiadny priestor na vstup do postupu s cieľom posúdiť alebo hoci len spochybniť toto rozhodnutie. Podľa Comune di Milano ak by Parlament zablokoval určenie Amsterdamu ako nového sídla EMA, vyprovokovalo by to politickú krízu, ktorá by bola v neprospech agentúry s kľúčovou úlohou v ochrane zdravia občanov Únie, pričom úradníci EMA a ich rodiny mohli byť ponechaní na území tretej krajiny.

55.      Pokiaľ ide o druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod smerujúci proti rozhodnutiu zástupcov členských štátov, Comune di Milano tvrdí, že došlo k zneužitiu právomocí, porušeniu zásad transparentnosti a riadnej správy vecí verejných a rovnosti (druhý žalobný dôvod), porušeniu zásady dobrej správy, transparentnosti a lojálnej spolupráce (tretí žalobný dôvod) a porušeniu rozhodnutia Rady z 1. decembra 2009(18), ako aj „rokovacieho poriadku Rady z 31. októbra 2017“(19) (štvrtý žalobný dôvod).

56.      Konkrétnejšie v kontexte druhého žalobného dôvodu Comune di Milano napáda použitie rozhodovacieho postupu žrebovaním, pretože takýto postup neumožňuje zohľadnenie stanovených technických kritérií a výber najlepšej ponuky. Takisto tvrdí, že Komisia údajne nevykonala preskúmanie, pričom v pravidlách výberu sa to predpokladalo. Nedostatočné posúdenie Komisie viedlo k preukázanému porušeniu zásady dobrej správy. Ovplyvnilo hlasovanie členských štátov, počas ktorého bola skreslená ponuka Holandského kráľovstva. Okrem toho následné zmeny tejto ponuky, dohodnuté medzi Holandským kráľovstvom a EMA, porušili zásady transparentnosti a dobrej správy.

57.      Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod, Comune di Milano opakuje, že rozhodovanie pomocou žrebovania je nezákonné. Takisto kritizuje neexistenciu zápisnice dokumentujúcej hlasovanie a upozorňuje na skutočnosť, že hlavné prvky postupu neboli zverejnené. Tieto hlavné prvky Komisia a členské štáty nepochopili (ako vyplýva z chýbajúceho preskúmania) a neboli o nich informované (pokiaľ ide o následné zmeny). Napokon neexistovala možnosť preskúmania zo strany subjektov, ktoré sa prihlásili.

58.      Pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod, Comune di Milano uvádza, že charakter hlasovania a prijatie rozhodnutia zástupcov členských štátov porušili viacero procesných pravidiel Rady (pričom daný účastník konania tvrdí, že toto rozhodnutie je pripísateľné Rade). V tejto súvislosti Comune di Milano tvrdí, že neexistencia zápisnice je prípadom porušenia článku 13 rozhodnutia Rady z 1. decembra 2009.(20) Takisto poukazuje na skutočnosť, že neboli rešpektované formálne požiadavky definované v „rokovacom poriadku Rady z 31. októbra 2017“(21), t. j. chýbajúce odôvodnenie, nemožnosť zástupcov členských štátov zostať v miestnosti počas sčítania hlasov, ako aj žiadna prestávka medzi tretím kolom hlasovania a žrebovaním, čo by umožnilo ďalšie posúdenie ponúk.

59.      Rada na svoju obhajobu tvrdí, že žaloba je zjavne neprípustná vzhľadom na skutočnosť, že Comune di Milano nemá aktívnu legitimáciu podľa článku 263 ZFEÚ. Pokiaľ ide o vec samu, Rada k prvému žalobnému dôvodu uvádza, že nebolo dokázané, že výsady Parlamentu neboli rešpektované. Parlament sa zúčastnil na legislatívnom postupe a diskutoval o iných možnostiach než Amsterdam predtým, ako ich odmietol. Okrem toho vypracoval a prijal viacero pozmeňovacích návrhov k návrhu nariadenia. Okrem toho právomoc vybrať sídlo agentúry je právomocou členských štátov. Určenie nového sídla EMA v napadnutom nariadení má iba deklaratórnu povahu.

60.      Pokiaľ ide o druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod smerujúce proti postupu, ktorý viedol k prijatiu rozhodnutia členských štátov, Rada uvádza, že nič nesvedčí o tom, že by postup žrebovania bol použitý na sledovanie akéhokoľvek iného cieľa, než je výber nového sídla EMA. Nie je správne tvrdiť, že k výberu došlo bez ohľadu na akékoľvek kvalitatívne porovnanie. Komisia okrem toho nebola povinná overovať skutkové okolnosti. Údajné rozdiely v ponuke Holandského kráľovstva a skutočnosti zistené po vykonaní výberového konania neumožňujú záver, že ponuka Holandského kráľovstva bola skreslená. Údajné skreslenie nebolo také závažné ani takej povahy, aby mohlo viesť k neplatnosti výberového konania. Okrem toho sa v správe Rady z 31. októbra 2017 neplánovala prestávka medzi tretím kolom hlasovania a žrebovaním.

61.      Parlament na svoju obhajobu uvádza, že rozhodnutie zástupcov členských štátov nemôže byť považované za obmedzujúce jeho právomoci, ale skôr za znak politickej povahy tohto rozhodnutia. Nemôže byť ani považované za prípravnú fázu následného riadneho legislatívneho postupu. Zmluvy neudeľujú členským štátom právomoc rozhodovať o sídle agentúr. Inštitúcie sa nemôžu zdržať výkonu svojich funkcií v prospech členských štátov. Parlament schválením výberu mesta Amsterdam uplatnil svoju diskrečnú právomoc. V žiadnom momente nebol obmedzený výberom členských štátov. Okrem toho neexistuje žiadna súvislosť medzi rozhodnutím zástupcov členských štátov a napadnutým nariadením.

62.      Vo svojej odpovedi Comune di Milano odmieta tvrdenia smerujúce proti prípustnosti svojej žiadosti ratione personae, a pokiaľ ide o podstatu veci, tvrdí, že existuje súvislosť medzi rozhodnutím členských štátov a napadnutým nariadením a že Parlament nemohol účinne ovplyvniť výber nového sídla EMA.

63.      Parlament a Rada predložili dupliky. Parlament poznamenáva, že rozhodnutie členských štátov bolo zdrojom nejednoznačnosti počas legislatívnych diskusií, ktoré viedli k prijatiu napadnutého nariadenia, čo takisto vysvetľuje rôzne názory Parlamentu a Rady na jeho právnu silu. V tejto súvislosti Parlament prijal svoje vyhlásenie, ktoré je prílohou k legislatívnemu uzneseniu z 25. októbra 2018, s cieľom objasniť právomoc určovať sídlo agentúry. Rada poznamenáva, že nesúhlas v tejto otázke viedol k prejednávanej veci C‑743/19 Parlament/Rada (Sídlo ELA) a dodáva, pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod, že jej rokovací poriadok sa nevzťahuje na rozhodnutie zástupcov členských štátov.

64.      Vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania Komisia tvrdí, že rozhodnutie zástupcov členských štátov je výlučne politické. Nemá záväznú povahu, a preto nemôže predchádzať legislatívnemu postupu. Práve prostredníctvom legislatívneho postupu získavajú politické usmernenia právne účinky. Vyhlásenie Parlamentu z 25. októbra 2018 nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim prejavom politickej vôle Parlamentu bolo hlasovanie za napadnuté nariadenie. Dôvody smerujúce proti rozhodnutiu zástupcov členských štátov vychádzajú z predpokladu, že členské štáty vopred určili rozhodnutie o novom sídle EMA v napadnutom nariadení. Komisia takéto tvrdenie odmieta.

65.      V odpovedi na druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod holandská vláda spochybňuje tvrdenie Comune di Milano, že výberový postup je nesprávny.

66.      Vo svojej odpovedi Komisii Rada namieta voči vyhláseniu, že rozhodnutie zástupcov členských štátov je výlučne politické. Nové sídlo EMA bolo určené týmto rozhodnutím, a nie napadnutým nariadením.

67.      Parlament a Comune di Milano takisto odpovedali na vyjadrenia vedľajších účastníkov konania.

c)      Ďalšie konanie na Súdnom dvore

68.      Prejednávané veci boli spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 19. decembra 2019.

69.      Písomné pripomienky v týchto spojených veciach predložila talianska vláda, Comune di Milano, Parlament, Rada, holandská vláda, ako aj Komisia.

70.      Talianska vláda, Comune di Milano, Regione Lombardia, Parlament, Rada, česká vláda, Írsko a španielska, francúzska, luxemburská, holandská a slovenská vláda, ako aj Komisia boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. júna 2021. Toto pojednávanie sa konalo spoločne pre spojené veci C‑59/18 a C‑182/18, spojené veci C‑106/19 a C‑232/19, ako aj pre vec C‑743/19, Parlament/Rada (sídlo ELA).

V.      Posúdenie

71.      Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Začnem prípustnosťou žaloby, ktorú vo veci C‑232/19 predložil Comune di Milano. Najskôr uvediem, že podľa môjho názoru Comune di Milano má aktívnu legitimáciu spochybniť napadnuté nariadenie (časť A), a potom sa budem zaoberať podstatou týchto spojených vecí, aspoň v tom rozsahu, v ktorom skutočne spochybňujú napadnuté nariadenie. Podľa môjho názoru, žiadne z tvrdení talianskej vlády a Comune di Milano nemôžu byť v tomto zmysle úspešné (časť B).

A.      O prípustnosti žaloby C‑232/19

72.      Parlament, Rada a Komisia tvrdia, že žaloba, ktorú predložil Comune di Milano, je neprípustná. Podľa ich názoru sa záležitosť tohto mesta ani priamo, ani osobne netýka. Nemá ani záujem na konaní.

73.      Comune di Milano je subjekt s právnou subjektivitou podľa talianskeho práva. Územný celok členského štátu s právnou subjektivitou podľa vnútroštátneho práva môže v zásade podať žalobu o neplatnosť podľa štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ.(22) Podľa tohto ustanovenia existujú tri situácie, v ktorých fyzické a právnické osoby môžu podať žalobu o neplatnosť: po prvé ak je napadnutý akt určený im, po druhé ak sa ich tento akt priamo a osobne týka, a po tretie, ak napadnutý akt je regulačným aktom, ktorý neobsahuje vykonávacie opatrenia a priamo sa osoby týka.

74.      V prejednávanej veci napadnuté nariadenie nie je určené Comune di Milano. Toto nariadenie nie je ani regulačným aktom. Preto treba preskúmať aktívnu legitimáciu Comune di Milano podľa požiadaviek druhého scenára podľa štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ: akt sa ho musí priamo (časť 1) a osobne (časť 2) týkať. Okrem toho musí vo všeobecnosti Comune di Milano preukázať, že má záujem na konaní (časť 3).

75.      Podľa môjho názoru Comune di Milano spĺňa všetky tieto požiadavky v prejednávanej veci.

1.      Priama dotknutosť

76.      Podľa ustálenej judikatúry si „priama dotknutosť“ vyžaduje splnenie dvoch kritérií: napadnuté opatrenie musí priamo ovplyvňovať právne postavenie osoby a nesmie ponechávať žiadny priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení.(23) Začnem s posledným kritériom (časť a) a následne sa zameriam na to, či bola ovplyvnená právna situácia Comune di Milano (časť b).

a)      Absencia diskrečnej právomoci alebo vykonávacích opatrení

77.      Comune di Milano tvrdí, že napadnuté nariadenie, ktorým sa stanovuje erga omnes, že EMA má svoje sídlo v Amsterdame, je povinným a priamo uplatniteľným aktom podľa článku 288 ZFEÚ. Jeho uplatňovanie si nevyžaduje prijatie následných vykonávacích opatrení.

78.      Je pravda, ako tvrdia Parlament a Rada, že skutočnosť, že napadnutým aktom je nariadenie, ktoré je všeobecne a priamo uplatniteľné, sama osebe nestačí na to, aby boli splnené podmienky týkajúce sa aktívnej legitimácie.(24) „Priama dotknutosť“ sa totiž neprekrýva s „priamou uplatniteľnosťou“ nariadenia.(25) Je potrebné iné posúdenie, aby sa preukázalo, že dané nariadenie sa priamo dotýka právnej situácie Comune di Milano.

79.      Je však nepochybné, že napadnuté nariadenie neponecháva vôbec žiadny priestor na voľnú úvahu pri výbere Amsterdamu ako nového sídla EMA. Určenie sídla EMA je automatické a vyplýva z tohto samotného nariadenia bez potreby akýchkoľvek iných sprostredkujúcich predpisov. Kritérium týkajúce sa absencie diskrečnej právomoci alebo vykonávacích opatrení je preto v tejto veci jednoznačne splnené.

b)      Právne účinky napadnutého nariadenia

80.      Comune di Milano tvrdí, že jeho právna situácia je priamo ovplyvnená, keďže sa prostredníctvom ponuky Talianskej republiky, ktorá prezentovala Miláno ako kandidátske mesto, zúčastnil na postupe, ktorý viedol k určeniu sídla EMA, a získal najvyšší počet hlasov. Napadnutým nariadením sa ponuka žalobcu oficiálne odmieta a potvrdzuje, že sídlo EMA nebude umiestnené na jeho území.

81.      Rada a Parlament s podporou Komisie tvrdia, že Comune di Milano nie je priamo dotknutý napadnutým nariadením.

82.      Podľa názoru Parlamentu prináleží rozhodnutie o sídle EMA normotvorcovi. V tomto zmysle rozhodnutie zástupcov členských štátov z 20. novembra 2017 stráca záväzné právne účinky. Keďže neexistuje žiadna právne záväzná súvislosť medzi uvedeným rozhodnutím zástupcov členských štátov a návrhom Komisie, ktorý viedol k prijatiu napadnutého nariadenia, skutočnosť, že výber Amsterdamu na základe spoločného konania členských štátov bol prijatý, nemôže sama osebe viesť k tomu, aby bol Comune di Milano priamo dotknutý. V napadnutom nariadení sa jednoducho stanovuje, že sídlo EMA bude v Amsterdame. Normotvorcovi nikdy nebol predložený návrh určiť ako sídlo EMA namiesto toho Miláno.

83.      Pokiaľ ide o Radu, Comune di Milano nepreukázala, že by v dôsledku prijatia napadnutého nariadenia utrpela akékoľvek nepriaznivé účinky, keďže dané nariadenie má len deklaratórnu povahu. Rozhodnutie o sídle EMA totiž prináleží členským štátom a v tomto zmysle je rozhodnutie zástupcov členských štátov záväzné. Tvrdenia týkajúce sa účasti Milána na výberovom konaní sa týkajú možností výberu, ktoré sú interné pre členský štát. Preto takéto tvrdenia nemôžu viesť k záveru, že Comune di Milano je priamo dotknutý. Skutočnosť, že mesto Miláno, ako zemepisná lokalita, bolo Talianskou republikou vybrané v rámci jej ponuky, neznamená, že Comune di Milano ako územný celok je priamo dotknutým subjektom.

84.      Napriek diametrálne odlišným pozíciám Parlamentu a Rady, pokiaľ ide o právnu povahu rozhodnutia zástupcov členských štátov, obe inštitúcie podľa všetkého súhlasia, že určenie Amsterdamu v napadnutom nariadení sa netýka priamo Comune di Milano. Pri nekritickom výklade by predložené tvrdenia jednoducho mohli viesť k zamietnutiu „priamej dotknutosti“ žalobcu. Na jednej strane, ak rozhodnutie zástupcov členských štátov nie je pre normotvorcu právne záväzné, postup predkladania ponúk, ktorý k nemu viedol, nemá žiadne dôsledky pre právne postavenie žalobcu. Skutočnosť, že Talianska republika prezentovala mesto Miláno ako kandidátske mesto, nepredstavuje pre Comune di Milano žiadny právny záujem, pretože vo vzťahu k normotvorcovi Únie takáto ponuka jednoducho nikdy neexistovala. Na druhej strane ak je rozhodnutie zástupcov členských štátov záväzné, potom má napadnuté nariadenie len deklaratórnu povahu. Z tejto argumentácie podľa všetkého vyplýva, že v takejto situácii napadnuté nariadenie môže byť považované za potvrdzujúci akt, čo takisto vedie k neprípustnosti žaloby.(26)

85.      Kombináciou týchto dvoch subsidiárnych argumentácií vzniká pozoruhodný sofizmus: výber Amsterdamu ako sídla EMA nemôže byť napadnutý, pretože i) o ňom bolo rozhodnuté nezáväzným aktom, ii) ktorý bol neskôr zahrnutý do záväzného aktu, ktorý sám osebe bol len potvrdzujúci. Toto rozhodnutie preto pôsobí vlastne ako zázrak: jednoducho sa len tak zjavilo, pričom ho nikto neprijal a nikto zaň nie je zodpovedný. Netreba ani uvádzať, že takýto (boží) výtvor ponecháva možného žalobcu vo vzduchoprázdne, čo je pomerne ťažká pozícia, najmä vzhľadom na nariadenie, ktoré je jednoznačne aktom inštitúcií EÚ.

86.      Vzhľadom na dôvody, ktoré som podrobne uviedol vo svojich súbežných návrhoch vo veci EMA 1/ELA(27), súhlasím s tým, že rozhodnutie zástupcov členských štátov je aktom bez právnych účinkov v rámci právneho poriadku EÚ. Nie je preto preskúmateľný podľa článku 263 ZFEÚ.

87.      Napadnuté nariadenie je však aktom inštitúcií EÚ. V zásade preto v plnom rozsahu podlieha preskúmaniu tohto Súdneho dvora. Inak to nejde: (veľká) moc prináša (veľkú) zodpovednosť. Moc rozhodovať o niečom je spojená so zodpovednosťou za dané rozhodnutie.

88.      Preto skutočnosť, či právna situácia Comune di Milano je dotknutá, musí byť posúdená výlučne vzhľadom na napadnuté nariadenie. Existuje priama súvislosť medzi napadnutým nariadením a právnou situáciou žalobcu?

89.      Podľa môjho názoru áno. Miláno, v zastúpení Comune di Milano ako územného celku, ktorý má právnu subjektivitu, priamo súťažilo o určenie umiestnenia sídla EMA.

90.      V iných oblastiach práva Súdny dvor vyhlásil, že súťažitelia môžu byť priamo dotknutí aktmi práva Únie, v ktorých sa rozhoduje o výsledkoch takýchto súťaži. K takýmto oblastiam patria predovšetkým oblasti, ako je antidumping, štátna pomoc, alebo aj prípady napadnutia rozhodnutí, ktorými sa koncentrácie vyhlasujú za zlučiteľné s vnútorným trhom.(28) Nejde len o skutkovú okolnosť(29), naopak, účasť na hospodárskej súťaži často definuje právne postavenie v rôznych oblastiach práva Únie. Súdny dvor to uznal v oblasti štátnej pomoci, v ktorej konštatoval, že ak žalobca preukáže, že rozhodnutím Komisie sa dostane do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži, znamená to, že rozhodnutie má vplyv na jeho právne postavenie.(30)

91.      Napriek tomu je to však práve oblasť verejného obstarávania, ktorá ponúka najbližšiu možnú analógiu k prejednávaným veciam. Neúspešní uchádzači sú priamo dotknutí rozhodnutiami, ktorými sa zákazky zadávajú iným uchádzačom.(31) V tejto oblasti práva však „priama dotknutosť“ nevybraných uchádzačov obvykle nie je problémom, keďže rozhodnutie o zadaní zákazky uchádzačovi je obvykle sprevádzané aj rozhodnutím, ktorým sa odmietajú neúspešní uchádzači.(32) Napriek tomu však skutočnosť, že „priama dotknutosť“ súťažiteľov v tejto oblasti nie je ako taká problematická, neznamená, že existencia hospodárskej súťaže, na ktorej sa jednotliví uchádzači zúčastňujú, sama osebe nestačí na vznik priamej dotknutosti. Práve naopak, uznanie procesných práv neúspešných uchádzačov v sekundárnom práve je výslovným uznaním skutočnosti, že sú priamo dotknutí výsledkami verejného obstarávania.

92.      Široká škála konkrétnych sekundárnych právnych režimov zaiste len ťažko môže byť rozhodujúca v tak jedinečnej situácii, akou je prejednávaná vec. Aj tak by som však chcel navrhnúť, že nad rámec podrobností týchto konkrétnych režimov existuje jedna a tá istá téma: súťažitelia môžu byť právne ovplyvnení za okolností, keď súťažia o aktívum alebo zdroj, ktorý sa zadáva priamo na základe práva Únie. Rozhodnutie o pridelení konkrétneho aktíva určitej osobe sa priamo dotýka tých ostatných súťažiteľov, ktorí toto aktívum neboli schopní získať. Ich právna situácia sa mení z postavenia možného úspešného na neúspešného uchádzača. Pravdepodobne najjasnejším príkladom tohto pomerne jednoduchého odôvodnenia je vec Les Verts, v ktorej udelenie pomoci zo strany predsedníctva Parlamentu konkurenčným politickým zoskupeniam bolo bez väčšej diskusie považované za skutočnosť, ktorá sa priamo dotýka združenia žalobcu.(33)

93.      Vzhľadom na to však určite existujú obmedzenia takejto logiky. Nikto sa nemôže sťažovať na to, že nevyhral v lotérii, ak si do nej nekúpil žreb. Inými slovami, Comune di Milano by sa nemohol považovať za priamo dotknutého, ak by najskôr nevystupoval ako súťažiteľ.

94.      To však jednoznačne nie je tento prípad. Zo skutkového hľadiska sa nespochybňuje, že Miláno bolo jedným z kandidátskych miest, ktoré sa uchádzali o sídlo EMA. Je to predovšetkým táto skutočnosť, ktorá je rozhodujúca pri určovaní osobnej dotknutosti žalobcu. Relevantná je však aj pri určovaní právnej pozície žalobcu ako súťažiteľa na účely určenia jeho priamej dotknutosti. V tomto bode stačí poznamenať, že mesto Miláno bolo nielen a jednoznačne jedným z kandidátskych miest počas postupu vedúceho k rozhodnutiu zástupcov členských štátov, ale že jeho ponuka bola výslovne zvážená počas legislatívneho postupu a bola predmetom viacerých pozmeňovacích návrhov v rámci postupu Parlamentu. Pozíciu Milána ako súťažiteľa preto nemožno spochybňovať.

95.      Je teda Comune di Milano dotknutý? Ak som správne pochopil tvrdenie Rady, skutočnosť, že mesto ako zemepisná lokalita má byť zvolené za sídlo agentúry EÚ, neznamená, že je dotknutý územný celok, ktorý má právnu subjektivitu, v tomto prípade Comune di Milano.

96.      Takéto tvrdenie jednoducho nemôže byť správne. Ak by sa toto tvrdenie dotiahlo do jeho logického záveru, znamenalo by to, že ani mesto zvolené za sídlo agentúry EÚ by nebolo priamo dotknuté tým aktom EÚ, ktorým sa v ňom sídlo zriaďuje. Podobne by nebolo dotknuté ani mesto, z ktorého sa agentúra presídľuje.(34)

97.      Je ťažké akceptovať takýto záver. Je naozaj ťažké ignorovať osobitne dôležité skutkové, ale aj právne následky, ktoré má určenie sídla agentúry pre miestny orgán, a to nielen v zmysle prínosov a výziev, ale aj v zmysle práv a povinností. Napriek skutočnosti, že konkrétne práva a povinnosti miestnych subjektov môžu byť podrobnejšie formulované v dohode o sídle, ktorá sa má uzatvoriť s dotknutým členským štátom, rozhodnutie zriadiť sídlo v jednom meste, a nie v druhom, sa nepochybne priamo dotýka miestneho územného celku. Bez ohľadu na akékoľvek praktické následky v súvislosti s možnými hospodárskymi a sociálnymi výhodami samotný akt určenia mesta ako sídla agentúry EÚ vo svojej podstate a okamžite vplýva na jeho právne postavenie ako súťažiteľa o umiestnenie tohto sídla.(35)

98.      Úloha európskych miest, ktoré sú (alebo chcú byť) sídlom agentúr EÚ, nemôže byť zredukovaná len na fyzickú lokalitu v členskom štáte. Na rozdiel od pozície Rady nemôže byť určenie mesta ako sídla agentúry považované len za internú záležitosť členského štátu. Malo by sa poukázať na skutočnosť, že na rozdiel od iných prípadov v minulosti v napadnutom nariadení sa stanovuje sídlo agentúry tak, že sa konkrétne určuje mesto ako územný celok, a nie členský štát.(36)

99.      Tvrdenie predložené Radou preto nemôžem prijať. Pôvodný výber mesta, ktoré je v rámci členského štátu schopné zúčastniť sa na súťaži, je zaiste internou otázkou členského štátu. Výber mesta, v ktorom bude umiestnená agentúra, a zároveň odmietnutie všetkých ostatných súťažiteľov však už nie je „len internou otázkou členského štátu“. V akte Únie sa jednoznačne prijíma rozhodnutie na úrovni jednotlivého mesta, a nielen na úrovni členského štátu, čo znamená dotknutosť daného mesta.(37)

100. Znamenalo by to preto analogicky, že fyzická osoba, ako napríklad komisár, nie je priamo dotknutá právnym aktom Únie týkajúcim sa jej vymenovania (alebo odvolania) ako komisára, keďže v konečnom dôsledku ho navrhol členský štát?(38) Skutočnosť, že pôvodná „nominácia“ pochádza od členského štátu, nemôže znamenať, že subjekt, ktorý má samostatnú a autonómnu právnu subjektivitu, je naveky len „objektom“ a nemôže byť považovaný za „osobu“, aj keď sa ho jednoznačne priamo týkajú akty, ktoré na neho výslovne odkazujú a ovplyvňujú jeho právne postavenie.

101. V konečnom dôsledku sa domnievam, že právne postavenie Comune di Milano bolo priamo zmenené prijatím napadnutého nariadenia. V tomto nariadení sa s právne záväznými účinkami určilo mesto Amsterdam ako sídlo EMA, a preto automaticky viedlo k vylúčeniu Milána ako sídla tejto agentúry.

2.      Osobná dotknutosť

102. Aby sa všeobecne uplatniteľné opatrenie, ktoré prijala inštitúcia EÚ, osobne týkalo fyzickej alebo právnickej osoby, musí sa jej týkať na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené.(39)

103. Vo svojej žalobe Comune di Milano uvádza, že sa v plnej miere zapojil do prípravy ponuky a do výberového konania uvedeného v odôvodnení 1 a v článku 1 napadnutého nariadenia. V jeho osobitnej pozícii ako kandidátskeho mesta v kontexte výberového konania je Comune di Milano osobne dotknutý napadnutým nariadením. Miláno by bolo uvedené v článku 1 napadnutého nariadenia, ak by nebol vybraný Amsterdam. Okrem toho prezentáciou Milána v rámci talianskej ponuky Comune di Milano chcel podľa článku 3 svojho štatútu podporiť socioekonomický a priemyselný rozvoj svojho územia. Zriadenie sídla EMA v Amsterdame obmedzuje schopnosť mesta vykonávať svoje právomoci spôsobom, ktorý považuje za vhodný. Okrem toho Comune di Milano znášal náklady a vykonával výskum. Prijal aj delegáciu EMA, aby lepšie pochopil a splnil kritériá výberu. Mesto takisto pripomína, že judikatúra Súdneho dvora pozná situáciu, v ktorej je osoba výslovne uvedená v prípravných aktoch napadnutých aktov EÚ, a takisto, keď tieto akty zohľadňujú konkrétne prvky týkajúce sa žalobcov. V tomto zmysle Comune di Milano odkazuje na judikatúru v oblasti antidumpingových ciel(40) a verejného obstarávania(41).

104. Rada a Parlament s podporou Komisie tvrdia, že Comune di Milano (mesto Miláno) nie je osobne dotknutý.

105. Rada tvrdí, že napriek odkazu na článok 3 svojich štatútov Comune di Milano nepreukázal, ako prijatie napadnutého nariadenia ovplyvnilo konkrétny výkon jeho právomocí, ktoré mu priznáva vnútroštátny právny poriadok. Konečné náklady mesta sú takisto bezpredmetné. V skutočnosti sa týkajú výlučne otázky internej organizácie, ktorou by sa mal zaoberať taliansky štát. Rada ďalej tvrdí, že Comune di Milano nebol nijako zapojený do postupu prijímania napadnutého nariadenia. Jej účasť na príprave talianskej ponuky nestačí na stanovenie osobnej dotknutosti. V rokovacom poriadku z 22. júna 2017 sa nepriznávajú žiadne práva žiadnym iným subjektom, než sú členské štáty: je na nich, aby prezentovali ponuky, vymieňali si informácie s Komisiou a zúčastnili sa na hlasovaní. Skutočnosť, že niektoré členské štáty do prípravy svojich ponúk zahrnuli aj kandidátske mestá, nie je podstatná.

106. Parlament tvrdí, že spolupráca medzi členskými štátmi na základe rokovacieho poriadku z 22. júna 2017 je úplne iná než rozhodovací postup Únie. Účasť žalobcu v rámci tejto spolupráce by nemohla viesť k „individualizácii“ žalobcu v takom zmysle, aby bola splnená požiadavka osobnej dotknutosti. Okrem toho neexistuje žiadne ustanovenie práva Únie, ktoré by zaväzovalo normotvorcu, aby zohľadnil situáciu žalobcu počas postupu vedúceho k prijatiu napadnutého nariadenia. V každom prípade bez toho, aby bola dotknutá váha rokovacieho poriadku z 22. júna 2017, tento poriadok priznáva úlohu len členským štátom, nie miestnym orgánom.(42)

107. Súhlasím s Parlamentom a Radou, že tvrdenia Comune di Milano, pokiaľ ide o socioekonomický vplyv, ktorý by malo určenie sídla v jeho oblasti, ako aj náklady a úsilie vynaložené na prípravu talianskej ponuky, samy osebe nezakladajú osobnú dotknutosť. To, že sa regionálny subjekt spolieha na skutočnosť, že akt EÚ je schopný ovplyvniť určité socioekonomické podmienky v rámci jeho územnej právomoci, nestačí na to, aby sa tento subjekt mohol považovať za dotknutý, a už vôbec nie za osobne dotknutý.(43)

108. Takisto súhlasím s Radou, že sa nemožno domnievať, že Comune di Milano bol napadnutým nariadením ovplyvnený pri uplatňovaní svojich výsad. Podľa môjho názoru kritérium podľa veci Vlaams Gewest(44) nie je v tomto konaní relevantné. Nie je mi jasné, ako by skutočnosť, že napadnutým nariadením bol určený ako sídlo EMA Amsterdam, a nie Miláno, mohla brániť Milánu pri uplatňovaní svojich autonómnych právomocí, aby bolo splnené kritérium podľa veci Vlaams Gewest. Súvislosť s výkonom týchto právomocí je nanajvýš nepriama a hypotetická.

109. Prejednávaná vec však nie je o dotknutosti územného celku z toho dôvodu, že výkon jeho autonómnych právomocí bol obmedzený (kritérium podľa veci Vlaams Gewest).(45) Dotknutosť Comune di Milano v tomto prípade vyplýva z jeho pozície súťažiteľa vzhľadom na to, že v napadnutom nariadení Miláno nebolo vybrané ako sídlo agentúry EÚ. Osobná dotknutosť daného mesta sa musí posudzovať práve vzhľadom na konkrétny výber sídla EMA na základe napadnutého nariadenia. Čo je v tomto zmysle relevantné, je to, čo sa bežne nazýva kritérium podľa rozsudku Plaumann: rozhodujúce kritérium vychádza z osobitných vlastností žalobcu alebo subsidiárne zo skutkovej situácie, ktorá odlišuje daného žalobcu od všetkých ostatných osôb a tým ho individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené.(46)

110. Existuje viacero faktorov, ktoré „individualizujú“ situáciu Comune di Milano, a preto ju odlišujú od akejkoľvek inej osoby, obdobným spôsobom ako osobu, ktorej bolo rozhodnutie určené. Dôraz je potrebné klásť na skutkovú situáciu, v ktorej sa Comune di Milano vďaka napadnutému nariadeniu a postupu vedúcemu k jeho prijatiu ocitol.

111. Po prvé, v úplne prvom odôvodnení napadnutého nariadenia sa uvádza, že výber Amsterdamu ako nového sídla EMA vyplýva z rozhodnutia zástupcov členských štátov. Toto odôvodnenie predstavuje samotný účel prijatia napadnutého nariadenia. Bez ohľadu na to, či dané rozhodnutie má právne účinky alebo nie, zo skutkového hľadiska toto rozhodnutie predstavuje základ, na ktorom sa určilo sídlo EMA. Preto takisto zo skutkového hľadiska nemožno ignorovať, že Miláno bolo jedným z kandidátskych miest, ktoré prichádzali do úvahy a ktoré získalo hlasy. Ako také mesto Miláno, a konkrétne Comune di Milano, nielenže patrilo do pomerne obmedzenej, uzatvorenej skupiny kandidátskych miest, ale bolo takisto individualizované výberovým konaním pred členskými štátmi, v ktorom skončilo v konečnej fáze ako jediný priamy konkurent Amsterdamu, pričom jeho ponuka bola zamietnutá na základe uplatnenia pravidiel o žrebovaní.

112. Po druhé, ako Rada uviedla vo svojej obhajobe vo veci C‑106/19, o Miláne sa takisto diskutovalo ako o možnom sídle EMA počas legislatívneho postupu, keďže počas parlamentných konaní bolo predložených viacero (neúspešných) pozmeňovacích návrhov.(47)

113. Stručne povedané, postup vedúci k rozhodnutiu členských štátov, ako aj legislatívny postup, ktorého výsledkom je prijatie napadnutého nariadenia, odhaľujú osobitné skutkové okolnosti, ktoré Comune di Milano odlišujú, a dokonca individualizujú. Toto mesto, ktoré je právnym stelesnením jedného z kandidátskych miest, je osobne dotknuté nariadením určujúcim jeho šance pri výbere sídla EMA.(48)

3.      Záujem na konaní

114. Podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná iba vtedy, ak má táto osoba právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Takýto záujem si vyžaduje, aby neplatnosť daného aktu sama osebe bola spôsobilá vyvolať právne následky. Žaloba môže preto vzhľadom na svoj výsledok viesť k výhode pre účastníka konania, ktorý ju podal. Dôkaz takého záujmu, ktorý sa posudzuje ku dňu podania žaloby a ktorý predstavuje podstatnú a prvú podmienku každého návrhu na začatie konania, musí predložiť žalobca.(49)

115. Vo svojej žalobe Comune di Milano uvádza, že má záujem na konaní. Po prvé, ak jeho žaloba bude úspešná, mesto Miláno by mohlo získať zákazku na sídlo EMA bez potreby nového výberového konania. V prípade, že by bolo potrebné zopakovať takýto postup, talianska ponuka by mala najlepšie šance na úspech vzhľadom na jej objektívne vlastnosti. Aj v prípade, že by sídlo EMA z akéhokoľvek dôvodu nebolo pridelené Milánu, naďalej by si zachovalo záujem na konaní. Mohlo by žiadať o obnovenie svojej situácie formou hospodárskej kompenzácie. Mohlo by takisto získať výhodu v prípade, že by bolo uchádzačom pri budúcich ponukách týkajúcich sa sídla iných agentúr alebo orgánov Únie, keďže výberové konania nebudú ovplyvnené nezrovnalosťami, ktoré by Súdny dvor zistil v tomto konaní. A napokon Comune di Milano má záujem na konaní vzhľadom na významný socioekonomický a priemyselný vplyv premiestnenia sídla EMA na jeho územie.

116. Rada, Parlament a Komisia sa domnievajú, že Comune di Milano nemá záujem na konaní. Po prvé Rada a Parlament v podstate tvrdia, že úspech žalobcovej žaloby neznamená bezpodmienečne, že za sídlo EMA by bolo určené Miláno. Aj v prípade, že by sa Talianska republika rozhodla opäť prezentovať Miláno ako svoje kandidátske mesto, nemožno predvídať výsledky budúcich postupov. Akýkoľvek potenciálny budúci záujem na budúcom výberovom konaní, ktorý nie je poznačený nezákonnosťou, je vskutku hypotetický. Neexistuje priamy a skutočný záujem, ale len potenciálny a nepriamy. Po druhé podľa Rady by tvrdenie týkajúce sa možného nároku na náhradu škody malo byť takisto zamietnuté. Napadnuté nariadenie nie je dôvodom údajnej ujmy, ktorú Comune di Milano utrpel. Po tretie následky týkajúce sa socioekonomických a priemyselných záujmov nie sú relevantné, keďže Súdny dvor uviedol, že tieto otázky nepostačujú na preukázanie záujmu na konaní. Po štvrté podľa Parlamentu nariadenie nezasahuje do legislatívnej ani finančnej autonómie žalobcu. Nemôže ani viesť k osobnému záujmu na základe účasti vo výberovom konaní. Comune di Milano nemá osobný záujem, ktorý by bol odlišný od záujmu talianskeho štátu.

117. Súhlasím, že ak by aj v zásade možnosť žaloby o náhradu škody postačovala na odôvodnenie záujmu na konaní,(50) takáto žaloba nemôže byť len hypotetická. Comune di Milano sa nemôže jednoducho spoliehať len na možnosť podania takejto žaloby bez predloženia konkrétnych dôkazov týkajúcich sa konkrétnych vplyvov údajnej nezákonnosti a povahy ujmy.(51)

118. Ale bez ohľadu na to, či budú podané akékoľvek budúce žaloby o náhradu škody, podľa môjho názoru Comune di Milano dostatočne preukázala svoj záujem na konaní.

119. V prípade, že by napadnuté nariadenie bolo zrušené, je jasné, že by sa nanovo otvorila možnosť pre iné mesto ako Amsterdam, aby bolo určené ako sídlo EMA. To sa týka aj Milána ako jedného z najúspešnejších súťažiteľov v postupe vedúcom k rozhodnutiu zástupcov členských štátov.

120. V tomto zmysle, hoci šlo o inú a konkrétnu oblasť práva Únie, základná logika, z ktorej vychádza judikatúra Súdneho dvora v oblasti verejného obstarávania, je opäť v plnej miere uplatniteľná v prejednávanej veci. Súťažiteľ má záujem na konaní, pokiaľ by zrušenie napadnutého aktu znamenalo opätovné otvorenie výberového konania a možnosť toho, aby žalobca podal novú žalobu.(52) Záujem môže pretrvať dokonca aj v prípade, že žalobca stratil všetky šance na úspech vo verejnej súťaži, keďže by mohol potenciálne získať výhodu v budúcnosti z konaní „bez chýb“ rovnakého druhu.(53) Logika vyhnutia sa budúcej nezákonnosti vskutku prekračuje konkrétny rámec judikatúry v oblasti verejného obstarávania.(54) Opäť, hoci napadnuté výberové konanie bolo veľmi špecifické a povahy sui generis, aká iná logika prichádza do úvahy v takom konkrétnom kontexte, ktorý vzhľadom na to, ako bol vytvorený, výrazne pripomína verejnú súťaž?

121. Napokon skutočnosť, že talianska vláda podala nezávislú žalobu, je nepodstatná. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, skutočnosť, že tak členský štát, ako aj jeden z jeho subjektov majú záujem na konaní proti tomu istému opatreniu, neznamená, že záujem subjektu na konaní bol nedostatočný na to, aby žaloba o neplatnosť na základe štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ bola prípustná.(55)

122. V skratke sa domnievam, že Comune di Milano má aktívnu legitimáciu na spochybnenie napadnutého nariadenia a príslušný záujem. Som si vedomý toho, že judikatúra Súdneho dvora je striktná, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu neprivilegovaných žalobcov podľa štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ. Hoci je to zaiste náročné, táto judikatúra by sa napriek všetkému nemala dotláčať až do bizarnej, a tým až nespravodlivej polohy. Na určitej základnej intuitívnej úrovni, ešte predtým, než sa otázka zahmlí lavínou podrobnej judikatúry na tému toho, prečo nikto nemôže nič pred súdmi EÚ priamo napadnúť ani spochybniť, otázka aktívnej legitimácie Comune di Milano je vlastne pomerne jednoduchá: v takýchto veľmi osobitných a mimoriadnych okolnostiach je dané mesto zaiste dotknuté skutočnosťou, že nebolo vybrané.

123. V tomto zmysle som vždy považoval za veľmi užitočné príležitostne overiť právne riešenia, o ktorých uvažujem, u bežných ľudí, to znamená nie u právnikov EÚ a ideálne vôbec nie u právnikov. Nazvime to skúškou v realite. Dokážem vysvetliť určité právne myšlienky a názory inteligentným ľuďom? Ak nie, znamená to pravdepodobne, že nie sú presvedčivé. Alebo sú jednoducho nesprávne. V tejto súvislosti považujem za pomerne ťažké vysvetliť (a odôvodniť) názor, že niekto, kto sa zúčastnil na (uzatvorenom) výberovom konaní, ale nebol vybraný, nie je dotknutý výsledkom daného výberového konania a nemá vôbec žiadny záujem na jeho napadnutí. A to už nehovorím o tom, že ak takýto súťažiteľ nemá aktívnu legitimáciu na Súdnom dvore, fakticky sa nemá kam inam obrátiť.

B.      O veci samej

124. Z hľadiska podstaty sú prejednávané veci extrémne zložité, ale zároveň možno celkom priamočiare.

125. Na základe prvého preskúmania je viacero tvrdení účastníkov konania prejednávanej veci jednoducho mätúcich a nepredstavujú nič iné než nadmieru rozvinutú právnu akrobaciu. Členský štát a miestny subjekt sa usilujú o ochranu výsad Európskeho parlamentu v konkrétnej veci, zjavne proti vôli tohto samotného Parlamentu, zatiaľ čo v súbežnom konaní ten istý orgán trvá na dodržiavaní tých istých výsad. Členský štát tvrdí, že členské štáty nemajú právomoc prijať rozhodnutie o sídlach agentúr, predtým a zjavne aj potom bol však ochotný zúčastniť sa na práve takýchto výberových konaniach. Rada tvrdí, že rozhodnutie zástupcov členských štátov o sídle agentúry EÚ prijaté podľa článku 341 ZFEÚ je záväzné pre každého bez toho, aby kohokoľvek zákonodarné právomoci boli následne obmedzené, pokiaľ ide o to, kde presne by sa táto otázka mala riešiť.

126. Existuje viacero dôvodov, prečo sú tieto jednotlivé tvrdenia zaujímavé. V prejednávanom spore sa stretáva päť rôznych vecí, v ktorých rôzni aktéri sledujú pomerne rozdielne záujmy: Ide aj o výrazne zložitú záležitosť, zaiste vďaka skutkovým okolnostiam, ako aj vďaka minulým postupom inštitúcií, pokiaľ ide o súvislosť medzi rozhodnutím zástupcov členských štátov a jeho následným „vykonávaním“ v právnom poriadku Únie. Pri takomto nastavení je v skutku nemožné zachovať si celkovú jednotnú pozíciu vo všetkých prípadoch a spojiť jednotlivé druhy postupov v minulosti so súčasným nastavením inštitúcií a zároveň zabezpečiť, že všetko spolu bude fungovať v dokonalej harmónii.

127. Ak by však Súdny dvor súhlasil s navrhovaným riešením uvedeným v mojich súbežných návrhoch vo veci EMA 1/ELA v súvislosti s kľúčovou (podstatnejšou) otázkou právnej povahy rozhodnutia zástupcov členských štátov o ich preferenciách, pokiaľ ide o umiestnenie sídla novej agentúry EÚ, vyriešenie (následných) otázok, ktoré sú predmetom prejednávaných spojených vecí, týkajúcich sa práva Únie by nebolo až také náročné. Na základe tohto predpokladu preto v nasledujúcej časti navrhnem, že ani údajné porušenie výsad Parlamentu (časť 1), ani údajné tvrdenie, že interný (riadny legislatívny) postup EÚ bol poznačený jeho súvislosťou s rozhodnutím zástupcov členských štátov (časť 2) nie sú podľa môjho názoru dôvodmi, ktoré by obstáli.

1.      Prvé žalobné dôvody vo veci C‑106/19 a veci C‑232/19: údajné porušenie výsad Parlamentu

128. Ako prvý žalobný dôvod vo veci C‑106/19 talianska vláda uvádza porušenie článkov 10, 13 a článku 14 ods. 1 ZEÚ a článku 114, článku 168 ods. 4 písm. c) a článkov 289 a 294 ZFEÚ. Tieto tvrdenia sú reflektované v prvom žalobnom dôvode Comune di Milano vo veci C‑232/19. V týchto tvrdeniach, ktorými sa budem zaoberať spolu, sa v zásade uvádza, že úloha Parlamentu ako spoluzákonodarcu bola v postupe vedúcom k výberu nového sídla EMA obmedzená.

129. Po prvé považujem za potrebné uviesť, že na rozdiel od spojených vecí C‑59/18 a C‑182/18 v prejednávaných veciach nevzniká otázka, či napadnuté nariadenie je aktom, ktorého zákonnosť môže byť preskúmaná podľa článku 263 ZFEÚ. Napadnuté nariadenie bolo prijaté na základe riadneho legislatívneho postupu podľa článku 294 ZFEÚ, a preto predstavuje legislatívny akt.(56)

130. Po druhé tvrdenia talianskej vlády a Comune di Milano, v ktorých uvádzajú, že Parlament bol vylúčený z výberového postupu nového sídla EMA, sú podľa všetkého založené na predpoklade, že existuje právne záväzná súvislosť medzi rozhodnutím zástupcov členských štátov a napadnutým nariadením. Tento predpoklad vychádza z toho, že prezentuje rozhodnutie ako záväzný zdroj nariadenia, pokiaľ ide o výber nového sídla EMA.

131. Tak ako v prípade názorov, ktoré Parlament a Komisia vyjadrili v tomto konaní, považujem aj tento predpoklad za nesprávny. Ako som podrobne vysvetlil vo svojich súbežných návrhoch vo veci EMA 1/ELA(57), politické rozhodnutie zástupcov členských štátov bolo prijaté na základe konkrétnych procesných pravidiel, ktoré si tieto členské štáty dohodli mimo právneho systému EÚ. V týchto pravidlách sa síce priradila osobitná úloha Komisii, nebolo to však tak v prípade Parlamentu.

132. Preto samotná skutočnosť, že Parlament sa nezúčastnil na postupe, ktorý viedol k politickému rozhodnutiu členských štátov, ktoré z hľadiska práva EÚ nebolo záväzné, o novom sídle EMA, nemôže byť považovaná za porušenie alebo obmedzovanie výsad Parlamentu ako rovnocenného spoluzákonodarcu.

133. Po tretie, ako Komisia správne pripomína vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania vo veci C‑232/19, Súdny dvor konštatoval vo veci Poľsko/Parlament a Rada, že pokiaľ ide o Parlament a Radu, „len týmto inštitúciám prináleží určiť obsah legislatívneho aktu“ pri výkone ich zákonodarnej právomoci „vyhradenej v článku 14 ods. 1 ZEÚ a v článku 16 ods. 1 ZEÚ…“(58).

134. Na rozdiel od tvrdenia Rady, ktoré uviedla v odpovedi na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania, ktorým je Komisia, nepovažujem relevantnosť tejto judikatúry za obmedzenú len na politické usmernenia Európskej rady. Úloha Európskej rady je opísaná v článku 15 ZEÚ. Logicky to však nemôže platiť v prípade postupu, ktorý členské štáty stanovili medzi sebou a zostáva mimo štruktúry inštitúcií EÚ a ktorý v rámci právneho poriadku EÚ nemôže mať žiadne právne účinky. Čo majú spoločné situácia vo veci Poľsko/Parlament a Rada a prejednávaná situácia, je to, že politické rozhodnutie prijaté mimo legislatívneho postupu nemôže predurčovať konkrétny výsledok takéhoto postupu.

135. Vzhľadom na tento kontext sa za východiskový bod považuje, že zákonnosť napadnutého nariadenia sa má preskúmať. Úroveň takéhoto preskúmania je nevyhnutne obmedzená povahou politickej miery voľnej úvahy, ktorú má k dispozícii inštitúcia EÚ, ako je Parlament.(59)

136. Pokiaľ ide o riadny legislatívny postup, ktorý viedol k prijatiu napadnutého nariadenia, pripomínam, že Parlament má procesné práva vyplývajúce z jeho statusu ako spoluzákonodarcu, na základe ktorých má rovnocenné postavenie s Radou, ako sa stanovuje v článku 294 ZFEÚ. Tieto procesné práva, ktoré môžu byť uplatňované v rámci jednotlivých čítaní alebo v rámci zmierovacieho výboru, účinne poskytujú Parlamentu možnosť nielen ovplyvniť, ale aj spoluformovať výsledok legislatívneho postupu. Parlament v prípade potreby môže aj odmietnuť navrhovaný legislatívny akt.

137. Preto ak Parlament nesúhlasil s rozhodnutím o presunutí sídla EMA do Amsterdamu, mal k dispozícii možnosť zabrániť tomu, aby politické rozhodnutie, ktoré predtým prijali členské štáty a navrhla Komisia, bolo zakotvené v kontexte záväzného legislatívneho aktu práva Únie. To sa však zjavne nestalo počas riadneho legislatívneho postupu, ktorý prebehol v prejednávaných veciach, na čo poukázal aj samotný Parlament.

138. Po prvé Parlament diskutoval o predbežnom legislatívnom návrhu(60) na svojom rokovaní 12. až 15. marca 2018. Prijal viacero pozmeňujúcich návrhov, pričom nevyjadril žiadny nesúhlas s rozhodnutím o tom, že EMA by mala mať sídlo v Amsterdame.(61) Predtým, a ako Rada uvádza vo veci C‑106/19, boli predložené pozmeňovacie návrhy v rámci príslušného výboru, v ktorých sa navrhovalo, že nové sídlo EMA by malo byť umiestnené v Miláne.(62) V odôvodnení jedného z týchto pozmeňovacích návrhov sa uvádza, že „mnoho oficiálnych vyhlásení a tlačových správ odkazuje na nemožnosť nájsť vhodné priestory pre sídlo Európskej agentúry pre lieky v Amsterdame do marca 2019, čo vedie k záveru, že rozhodnutie Rady nie je možné v súčasnosti vykonať. Voľba Milána, ktoré môže ponúknuť dostupné, absolútne vhodné a okamžite prevádzkyschopné sídlo, by umožnila vyhnúť sa nepríjemnostiam, dodatočným nákladom a následkom v súvislosti s právom občanov na zdravie a zabezpečila by kontinuitu činností“(63). Parlament však tieto návrhy nezachoval.(64)

139. Po druhé pozmeňujúce návrhy Parlamentu boli predložené Rade.(65) Nasledovali neformálne rokovania medzi Radou a Parlamentom, počas ktorých bolo akceptovaných viacero bodov vznesených Parlamentom, ako vyplýva z konečného textu napadnutého nariadenia, na ktorom sa obaja spoluzákonodarcovia dohodli 16. októbra 2018.(66)

140. Po tretie Parlament hlasoval o návrhu legislatívneho aktu 25. októbra 2018, pričom zohľadnil viacero neformálnych výmen medzi Radou, Parlamentom a Komisiou s cieľom dosiahnuť dohodu v tejto záležitosti v prvom čítaní a vyhnúť sa tak potrebe druhého čítania alebo zmierovacieho konania.(67)

141. Napadnuté nariadenie napokon bolo prijaté 14. novembra 2018 a zverejnené v úradnom vestníku 16. novembra 2018.(68)

142. Vzhľadom na podrobnosti opísaného legislatívneho postupu, ktorý viedol k prijatiu napadnutého nariadenia, mi nie je jasné, ako by úloha Parlamentu bola obmedzená len na úplne formálnu úlohu.

143. Opakujem, ak by Parlament mal záujem vyjadriť svoj nesúhlas s výberom Amsterdamu ako nového sídla EMA, mal viacero formálnych a neformálnych príležitostí, aby tak spravil. Z legislatívneho postupu však vyplýva, že mnohé z pozmeňujúcich návrhov Parlamentu v skutočnosti Rada akceptovala a stali sa aj súčasťou konečného textu napadnutého nariadenia. Samotné sídlo však v rámci riadneho legislatívneho postupu Parlament nikdy nespochybnil.

144. Podľa môjho názoru je len v tomto celkovom kontexte možné riadne posúdiť „poľutovanie“, ktoré Parlament vyjadruje v prílohe k svojmu uzneseniu z 25. októbra 2018.(69) Pri tej príležitosti Parlament uviedol, že „jeho úloha spoluzákonodarcu nie je riadne zohľadnená, keďže nebol zapojený do postupu výberu nového sídla [EMA]“(70).

145. Toto tvrdenie sa musí chápať v prvom rade ako týkajúce sa výberového konania prebiehajúceho na zasadnutí zástupcov členských štátov, ku ktorému došlo pred riadnym legislatívnym postupom, na ktorom sa Parlament nezúčastnil, pretože členské štáty o účasť tejto inštitúcie nemali záujem. Skutočnosť, že členské štáty nemali záujem o účasť Parlamentu, nemôže sama osebe predstavovať porušenie výsad Parlamentu, keďže pokiaľ ide o záležitosti mimo právneho systému EÚ, v Zmluvách sa Parlamentu nestanovujú žiadne spolurozhodovacie výsady.

146. Po druhé, pokiaľ ide o následky rozhodnutia, ku ktorému členské štáty už dospeli mimo systému Zmlúv, naozaj sa dá úplne chápať želanie Parlamentu, vyjadrené v spomínanom uznesení, zúčastniť sa na neformálnom postupe, ktorý predchádzal legislatívnemu postupu, najmä ak v jeho rámci malo dôjsť k rozhodnutiu o sídle agentúry.

147. Nie je však úlohou Súdneho dvora konať na základe politickej ľútosti týkajúcej sa minulosti ani budúcich želaní. Rozhodujúce stále je, že Parlament mal príležitosť vyjadriť sa k tejto záležitosti v rámci riadneho legislatívneho postupu. Napriek tomu sa však rozhodol, že nespochybní výber sídla, ktoré predtým vybrali zástupcovia členských štátov, a pri tej príležitosti nebude presadzovať svoj názor.(71) Pravdou je, že tieto rozhodnutia sú jednoducho otázkou politickej príležitosti, signalizácie a stratégie, a ich obsah nie je vhodný na súdne preskúmanie.

148. To isté sa podľa všetkého potvrdzuje v pozícii, ktorú Parlament prijal vo veci C‑232/19. Parlament naozaj tvrdí, že obsah napadnutého nariadenia bol prijatý nezávisle od rozhodnutia zástupcov členských štátov v rámci postupu, v ktorom Parlament zohrával svoju autonómnu úlohu ako spoluzákonodarca tým, že uplatnil svoju diskrečnú právomoc, a bez toho, aby bol obmedzovaný politickým rozhodnutím členských štátov.

149. Okrem toho treba poukázať na skutočnosť, že ani talianska vláda, ani Comune di Milano netvrdia, že by Parlament neuplatnil svoju zákonodarnú diskrečnú právomoc do takej miery, že by došlo k porušeniu požadovaných noriem. Opäť treba pripomenúť, že široká miera voľnej úvahy, ktorou disponujú EÚ inštitúcie pri výkone svojich legislatívnych právomocí, je v zásade predmetom obmedzeného súdneho preskúmania s cieľom okrem iného určiť dostatočnosť odôvodnení a neprítomnosť zjavných nesprávnych posúdení.(72)

150. V tomto zmysle sa v preambule napadnutého nariadenia odkazuje na situáciu vytvorenú rozhodnutím Spojeného kráľovstva vystúpiť z Únie a rozhodnutím zástupcov členských štátov z 20. novembra 2017 (odôvodnenie 1) a na potrebu „zabezpečenia riadneho fungovania agentúry na svojom novom mieste“ alebo na „nepretržité fungovanie agentúry počas a po presídlení“ (odôvodnenia 3 a 4). Uznáva existenciu „mimoriadnej situácie“ (odôvodnenie 4), ako aj jej „naliehavosť“ (odôvodnenie 6).

151. Hoci sú pomerne stručné, v týchto tvrdeniach sa uvádzajú hodnoverné a vzhľadom na úroveň preskúmania dostatočné dôvody toho, prečo normotvorca Únie vybral mesto Amsterdam ako nové sídlo EMA.

152. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý žalobný dôvod vo veci C‑106/19 a prvý žalobný dôvod vo veci C‑232/19.

2.      Druhý žalobný dôvod vo veci C‑106/19 týkajúci sa nezákonnosti napadnutého nariadenia vzhľadom na nezákonnosť rozhodnutia zástupcov členských štátov a druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod vo veci C‑232/19

153. Druhý žalobný dôvod, ktorý predložila talianska vláda vo veci C‑106/19, ako aj druhý až štvrtý žalobný dôvod vo veci C‑232/19 sú založené na tvrdeniach, že nezákonnosť napadnutého nariadenia vyplýva z pôvodnej nezákonnosti rozhodnutia zástupcov členských štátov. Tieto tvrdenia v podstate predstavujú argument „plodov otráveného stromu“: keďže pôvodné rozhodnutie zástupcov členských štátov bolo prijaté nezákonne, výber sídla EMA, následne zakotvený v napadnutom nariadení, bol samozrejme výsledkom tej istej vady.

154. V odpovedi na tieto tvrdenia je potrebné dať dve odpovede.

155. Po prvé vzhľadom na to, že Parlament nemal v neformálnej časti výberu nového sídla EMA zohrávať žiadnu úlohu, jeho výsady v tejto neformálnej fáze nemohli byť porušené. Tieto výsady neboli porušené ani počas riadneho legislatívneho postupu, ktorý predchádzal prijatiu napadnutého nariadenia z dôvodov už vysvetlených v predchádzajúcej časti týchto návrhov.

156. Po druhé rozhodnutie zástupcov členských štátov o sídle agentúry, na ktoré sa nevzťahuje článok 341 ZFEÚ, a preto sa na ňom nemôže zakladať, nie je napadnuteľným aktom podľa článku 263 ZFEÚ. Takýto akt, ktorého autorom sú členské štáty, nemá žiadny záväzný právny účinok v rámci právneho poriadku EÚ. Preto inštitúcie, ktoré sa zúčastňujú na riadnom legislatívnom postupe, ktorý sa týka určenia agentúry, môžu samozrejme ignorovať takéto nezáväzné politické želanie, pokiaľ ide o umiestnenie nového sídla agentúry. Znamená to však, že možné vady takéhoto (nezáväzného) aktu nemôžu ovplyvniť zákonnosť riadneho legislatívneho postupu, ktorý je nezávislý.

157. Stručne povedané, keďže tu neexistuje záväznosť, logika „nezákonnosti na základe súvislosti“, ktorú prezentuje talianska vláda a Comune di Milano, jednoducho nefunguje. Okrem toho pokiaľ ide o zvyšok, druhý žalobný dôvod vo veci C‑106/19 a druhý až štvrtý žalobný dôvod vo veci C‑232/19 v skutočnosti smerujú proti rozhodnutiu členských štátov, ktoré nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

158. Preto vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý žalobný dôvod vo veci C‑106/19 a druhý až štvrtý žalobný dôvod vo veci C‑232/19.

159. Na záver by som chcel dodať, že sa dá chápať nespokojnosť neúspešného uchádzača v súťaži, ktorá sa síce začala ako súťaž na základe úspešnosti podľa vymedzeného zoznamu kritérií, podľa ktorých sa súťažitelia mali hodnotiť, ale skončila rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku je výsledkom šťastnej náhody na základe žrebovania.

160. Zo štrukturálneho hľadiska a na rozdiel od úvodu týchto návrhov môžu v skutočnosti existovať okolnosti, v rámci ktorých má nepreskúmateľný výsledok na základe žrebovania v skutočnosti naozaj zmysel, a to aj pri právnom rozhodovaní. Je to najmä v záujme (nákladovo efektívneho) rozhodovania sa medzi kandidátmi, ktorí v danej fáze pravdepodobne všetci prichádzajú do úvahy v rovnakej miere. Existuje samozrejme rozdiel v logike žrebovania ako výlučného kritéria výberu (kde kvalita nič neznamená a ide len o šťastie) v porovnaní so žrebovaním na konci výberového konania na základe kvality, ktorého hypotetickým stavom je skutočnosť, že zostalo len niekoľko rovnocenných kandidátov, ktorí sú všetci viac‑menej z hľadiska kvality na tom rovnako (a neexistuje osobitný záujem zatvoriť sa na pár dní do Sixtínskej kaplnky a hlasovať stále dookola, až kým z komína nebude stúpať biely dym).

161. Nech už je to akokoľvek, pri stanovovaní pravidiel napadnutého výberu Talianska republika, ako ani ostatné členské štáty, ktoré s týmito pravidlami súhlasili, nemohli mať takmer žiadnu predstavu o výsledku výberového konania. Neexistujú pochybnosti o tom, že tieto členské štáty súhlasili s pravidlami ako abstraktnými bez toho, aby vedeli, že neskôr by tieto pravidlá v skutočnosti mohli byť uplatnené v ich prospech alebo neprospech. Ak možno v tomto bode veriť politickej filozofii, pravidlá dohodnuté takýmto spôsobom sú zo svojej podstaty spravodlivejšie ako iné pravidlá.(73)

162. To však neznamená, že konkrétne výberové konanie bolo bezchybné. Skôr z toho vyplýva, že ak vo všeobecnosti v súčasnosti Talianska republika a/alebo ktorékoľvek iné členské štáty a vzhľadom na právomoc EÚ rozhodovať o sídle agentúry inštitúcie EÚ už takéto pravidlá nepovažujú za vhodné, pokiaľ ide o uvedené ciele a záujmy, majú samozrejme voľný priestor na ich pretvorenie lepším spôsobom do budúcnosti.

C.      O trovách

163. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

164. Na formálnej úrovni platí, že v prejednávaných veciach Comune di Milano a Talianska republika boli neúspešné, keďže bolo konštatované, že žalobné dôvody smerujúce proti napadnutému nariadeniu sú nedôvodné a že Súdny dvor nemá právomoc v prípade tých žalobných dôvodov vo veci C‑232/19, ktoré sa týkajú rozhodnutia zástupcov členských štátov.

165. Vzhľadom na skutočnosť, že i) išlo o zložitú záležitosť, vo svojej podstate riešenú medzi inštitúciami, pričom sa týkala nielen minulých prípadov, ale aj objasnenia pravidiel do budúcnosti; ii) výsledok prejednávaných spojených vecí je v podstate previazaný s výsledkom iného súboru spojených vecí, v rámci ktorých bolo fakticky nepriamo konštatované to, o čo sa usiluje Comune di Milano v prejednávanom konaní, a iii) Súdny dvor spojil prejednávané veci a uskutočnil spoločné pojednávanie spolu s vecami C‑59/18, C‑182/18 a C‑743/19, v nadväznosti na čo by spätná identifikácia presných nákladov každej jednotlivej veci mohla byť pomerne zložitá, považoval by som za spravodlivejšie a primeranejšie výnimočne uplatniť článok 138 ods. 3 rokovacieho poriadku a uložiť (všetkým) účastníkom konania, aby znášali svoje vlastné trovy konania.

D.      Návrh

166. Vo veci C‑106/19 navrhujem, aby Súdny dvor:

–        zamietol žalobu,

–        uložil Talianskej republike, Rade Európskej únie a Európskemu parlamentu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania,

–        uložil Holandskému kráľovstvu a Európskej komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

167. Vo veci C‑232/19 navrhujem, aby Súdny dvor:

–        zamietol žalobu,

–        konštatoval, že nemá právomoc rozhodnúť o žalobe, v ktorej sa od Súdneho dvora žiada, aby vyhlásil, že rozhodnutie členských štátov prijaté 20. novembra 2017 v rámci zasadnutia Rady Európskej únie o umiestnení nového sídla Európskej agentúry pre lieky v Amsterdame je bez právnych účinkov,

–        uložil Comune di Milano, Rade a Európskemu parlamentu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania,

–        uložil Holandskému kráľovstvu a Európskej komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

1      Jazyk prednesu: angličtina.

2      DUXBURY, N.: Random Justice: On Lotteries and Legal Decision‑Making. Oxford: Clarendon Press, 1999, najmä s. 5 a 14.

3      Hoci nepriamo, najmä v rámci podaní Comune di Milano sa tvrdí, že výber nového sídla EMA vykonaný týmto spôsobom bol výsledkom zneužitia právomocí, porušenia zásad transparentnosti, riadnej správy vecí verejných a rovnosti.

4      Návrhy vo veci Taliansko a Comune di Milano/Rada (Sídlo Európskej agentúry pre lieky) a Parlament/Rada (Sídlo Európskeho orgánu práce) (spojené veci C‑59/18 a C‑182/18 a vec C‑743/19) (ďalej len „EMA 1/ELA“), prednesené v ten istý deň ako tieto návrhy.

5      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1718 zo 14. novembra 2018, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky (Ú. v. EÚ L 291, 2018, s. 3).

6      Dokument P8_TA(2018)0427, Legislatívne uznesenie Európskeho parlamentu z 25. októbra 2018 o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky [COM(2017) 0735 – C8‑0421/2017 – 2017/0328(COD)].

7      Ú. v. ES L 214, 1993, s. 1; Mim. vyd. 13/012, s. 151.

8      Rozhodnutie prijaté spoločnou dohodou zástupcami vlád členských štátov zasadajúcich na úrovni hláv štátov a predsedov vlád o umiestnení sídiel určitých orgánov a oddelení Európskych spoločenstiev a Europolu (Ú. v. ES C 323, 1993, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 229).

9      Ú. v. EÚ L 136, 2004, s. 1; Mim. vyd. 13/034, s. 229.

10      Dokument Rady XT 21045/17 – Postup vedúci k rozhodnutiu o presídlení Európskej agentúry pre lieky a Európskeho orgánu pre bankovníctvo v súvislosti s vystúpením Spojeného kráľovstva z Únie.

11      Dokument Rady 14559/17 – Výsledok zasadnutia Rady [3579. zasadnutie Rady, všeobecné záležitosti (článok 50)].

12      Tlačová správa z 20. novembra 2017, „Európska agentúra pre lieky sa presťahuje do Amsterdamu“ – https://www.consilium.europa.eu/en/press/press‑releases/2017/11/20/european‑medicines‑agency‑to‑be‑relocated‑to‑city‑country/.

13      Pozri poslednú vetu bodu 1 návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky [COM(2017) 0735 final].

14      Pozri článok 71a nariadenia č. 726/2004 zmeneného článkom 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1718 zo 14. novembra 2018 (Ú. v. EÚ L 291, 2018, s. 3).

15      Pre úplnosť je potrebné uznať, že predtým, než sa začne zaoberať podrobnosťami dvoch uvádzaných žalobných dôvodov, talianska vláda, a to aj v kontexte tohto konania, ktorým napáda zákonnosť napadnutého nariadenia, uvádza svoj názor na to, prečo je rozhodnutie o sídle agentúr výlučnou právomocou Európskej únie, a nie jedného z členských štátov. Týmito tvrdeniami sa však podrobne zaoberám vo svojich súbežných návrhoch vo veci EMA 1/ELA (poznámka pod čiarou 4), pričom na týchto veciach sa talianska vláda zúčastnila a bola v plnom rozsahu vypočutá. Preto obmedzujem zopakovanie stanoviska talianskej vlády na účely týchto návrhov len na dané dva žalobné dôvody, na ktoré sa odkazuje konkrétne v súvislosti s napadnutým nariadením.

16      Rozhodnutie prijaté vzájomnou dohodou medzi zástupcami vlád členských štátov z 13. júna 2019 o umiestnení sídla Európskeho orgánu práce (Ú. v. EÚ L 189, 2019, s. 68). Rozhodnutie o sídle ELA bolo zavedené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1149 z 20. júna 2019, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán práce a ktorým sa menia nariadenia (ES) č. 883/2004, (EÚ) č. 492/2011 a (EÚ) 2016/589 a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (EÚ) 2016/344 (Ú. v. EÚ L 186, 2019, s. 21).

17      Daná žaloba bola pôvodne podaná na Všeobecnom súde (vec T‑75/19). Všeobecný súd 13. marca 2019 rozhodol, že v súlade s článkom 54 tretím odsekom Štatútu Súdneho dvora a článkom 128 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu odmieta vykonávať právomoc v prospech Súdneho dvora, aby tak umožnil Súdnemu dvoru rozhodnúť o uvedenej žalobe vzhľadom na skutočnosť, že vo veci T‑75/19 bola vznesená otázka platnosti toho istého aktu ako vo veci C‑106/19 (uznesenie z 13. marca 2019, Comune di Milano/Parlament a Rada, T‑75/19, neuverejnené, EU:T:2019:163).

18      Rozhodnutie Rady z 1. decembra 2009, ktorým sa prijíma rokovací poriadok Rady (2009/937/EÚ) (Ú. v. EÚ L 325, 2009, s. 35).

19      Úvodzovky doplnené. Z prílohy 5 k žalobe Comune di Milano vyplýva, že odkazuje na oznámenie Rady z 31. októbra 2017, dokument Rady XT 21092/17 – Postup vedúci k rozhodnutiu o presídlení Európskej agentúry pre lieky a Európskeho orgánu pre bankovníctvo v súvislosti s vystúpením Spojeného kráľovstva z Únie, ktorým sa dopĺňajú pravidlá výberu v praktických otázkach týkajúcich sa hlasovania (Dokument Rady XT 21045/17, citovaný vyššie, poznámka pod čiarou 10).

20      Rozhodnutie Rady z 1. decembra 2009, ktorým sa prijíma rokovací poriadok Rady (2009/937/EÚ) (Ú. v. EÚ L 325, 2009, s. 35).

21      Pozri poznámku pod čiarou 19.

22      Uznesenie z 9. júla 2013, Regione Puglia/Komisia (C‑586/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:459, bod 30 a citovaná judikatúra).

23      Rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 42 a citovaná judikatúra).

24      Uznesenie z 12. októbra 2011, GS/Parlament a Rada (T‑149/11, neuverejnené, EU:T:2011:590, bod 24 a citovaná judikatúra).

25      Rovnako ako „priamy účinok“ neznamená „priamu dotknutosť“, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu na spochybňovanie smerníc – pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Nordstream 2 AG/Parlament a Rada (C‑348/20 P, body 35 až 46).

26      Pozri napríklad rozsudky z 25. októbra 1977, Metro SB‑Großmärkte/Komisia (26/76, EU:C:1977:167, bod 4), alebo z 15. decembra 1988, Irish Cement/Komisia (166/86 a 220/86, EU:C:1988:549, bod 16).

27      Návrhy, ktoré som predniesol vo veciach EMA 1/ELA, body 164 až 176.

28      V súvislosti so systematizáciou judikatúry týkajúcej sa aktívnej legitimácie súťažiteľov v týchto oblastiach pozri rozsudok z 3. mája 2018, Distillerie Bonollo a i./Rada (T‑431/12, EU:T:2018:251, body 54 až 59).

29      V niektorých prípadoch sa za skutkovú okolnosť považovalo konkurenčné postavenie na trhu. Pozri napríklad návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:21, bod 71), a rozsudok z 3. mája 2018, Distillerie Bonollo a i./Rada (T‑431/12, EU:T:2018:251, bod 52).

30      Rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 47).

31      Pozri ako nedávny príklad rozsudok z 10. februára 2021, Sophia Group/Parlament (T‑578/19, neuverejnený, EU:T:2021:77). Pozri tiež rozsudok z 20. marca 2013, Nexans France/Spoločný podnik Fusion for Energy (T‑415/10, EU:T:2013:141, bod 55 a citovaná judikatúra).

32      Pozri napríklad článok 170 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1).

33      Rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament (294/83, EU:C:1986:166, body 29 až 31).

34      V prejednávanej veci by sa mesto Londýn ocitlo v podobnej situácii ako Amsterdam v tom zmysle, že štátna príslušnosť nie je vôbec rozhodujúca pri určovaní aktívnej legitimácie podľa štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ, a to aj v prípade aktívnej legitimácie tretích štátov (rozsudok z 22. júna 2021, Venezuela/Rada, C‑872/19 P, EU:C:2021:507). Odôvodnenie uvedené v odsekoch 40 až 53 uvedeného rozsudku je plne uplatniteľné na územné celky tretích štátov.

35      Samozrejme platí, že judikatúra týkajúca sa fondov EÚ nie je v tejto súvislosti analogicky uplatniteľná. Pozri napríklad rozsudok z 22. marca 2007, Regione Siciliana/Komisia (C‑15/06 P, EU:C:2007:183).

36      Pozri napríklad článok 4 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1365/75 z 26. mája 1975 o zriadení Európskej nadácie pre zlepšovanie životných a pracovných podmienok (Ú. v. ES L 139, 1975, s. 1), v ktorom sa stanovuje, že „nadácia má sídlo v Írsku“. Zástupcovia vlád členských štátov zasadajúci na úrovni hláv štátov a predsedov vlád 29. októbra 1993 rozhodli, že Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a dizajny) by mal mať svoje sídlo v Španielsku, v meste, ktoré určí španielska vláda – Rozhodnutie prijaté spoločnou dohodou zástupcami vlád členských štátov zasadajúcich na úrovni hláv štátov a predsedov vlád o umiestnení sídiel určitých orgánov a oddelení Európskych Spoločenstiev a Europolu (Ú. v. ES C 323, 1993, s. 1).

37      Ak by sa odôvodnenie Rady domyslelo do jeho (ne)logického záveru a všetko toto by naozaj bolo „len internou“ záležitosťou členského štátu, tak potom daný členský štát, ktorého navrhované mesto bolo vybrané, by takisto mal mať možnosť jednoducho „premiestniť“ sídlo agentúry na iné miesto v rámci svojho zemepisného územia. Holandské kráľovstvo by preto kedykoľvek mohlo premiestniť EMA napríklad do Tilburgu alebo Lelystadu.

38      Navyše rozsudok z 12. mája 2015, Dalli/Komisia (T‑562/12, EU:T:2015:270), neobsahuje žiadnu diskusiu o požiadavke „priamej dotknutosti“, pokiaľ ide o návrh na zrušenie ústneho rozhodnutia, ktoré údajne prijal vtedajší predseda Komisie pri výkone svojej právomoci požadovať, aby žalobca odstúpil z funkcie člena Komisie, podľa článku 17 ods. 6 ZEÚ.

39      Pozri v tomto zmysle okrem iného rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia (25/62, EU:C:1963:17, s. 107) a z 15. júla 2021, Deutsche Lufthansa/Komisia (C‑453/19 P, EU:C:2021:608, bod 33 a citovaná judikatúra).

40      Rozsudok zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada (C‑358/89, EU:C:1991:214, body 14 a 15 a citovaná judikatúra).

41      Rozsudok z 28. októbra 1982, Groupement des Agences de voyages/Komisia (135/81, EU:C:1982:371, bod 11).

42      Pozri analogicky uznesenie z 2. júna 2008, WWF‑UK/Rada (T‑91/07, neuverejnené, EU:T:2008:170, bod 72).

43      Pozri v tom zmysle uznesenia zo 16. júna 1998, Comunidad Autónoma de Cantabria/Rada (T‑238/97, EU:T:1998:126, body 49 a 50 a citovaná judikatúra), a z 23. októbra 1998, Regione Puglia/Komisia a Španielsko (T‑609/97, EU:T:1998:249, body 21 a 22).

44      Pozri najmä rozsudky z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia (T‑214/95, EU:T:1998:77, bod 29); z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Guipúzcoa/Komisia (T‑269/99, T‑271/99 a T‑272/99, EU:T:2002:258, bod 41); z 15. júna 1999, Regione Autonoma Friuli‑Venezia Giulia/Komisia (T‑288/97, EU:T:1999:125, bod 32), alebo z 5. októbra 2005, Land Oberösterreich/Komisia (T‑366/03 a T‑235/04, EU:T:2005:347, bod 28). Pre podrobnejšiu analýzu tejto judikatúry pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Région de Bruxelles‑Capitale/Komisia (C‑352/19 P, EU:C:2020:588, body 58 až 62).

45      V každom prípade kritérium podľa veci Vlaams Gewest jednoznačne nie je jediným spôsobom, ako môže regionálny subjekt preukázať svoju priamu a osobnú dotknutosť – pozri napríklad rozsudok z 10. februára 2000, Nederlandse Antillen/Komisia (T‑32/98 a T‑41/98, EU:T:2000:36, body 50 až 57).

46      Pozri poznámku pod čiarou 39.

47      Pozri „pozmeňujúce návrhy 39, 46, 47 a 48“. Návrh nariadenia z 31. januára 2018 Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín, „Pozmeňujúce návrhy 1 – 51“ Návrh správy Giovanni La Via, Umiestnenie sídla Európskej agentúry pre lieky“ [COM(2017) 0735 – C8‑0421/2017 – 2017/0328(COD)] – https://www.europarl.europa.eu/doceo/document/ENVI‑AM‑616891_SK.pdf.

48      Pozri analogicky rozsudky zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia (92/78, EU:C:1979:53, body 25 a 26), a z 29. apríla 2004, Komisia/CAS Succhi di Frutta (C‑496/99 P, EU:C:2004:236, bod 57).

49      Pozri napríklad rozsudok z 27. marca 2019, Canadian Solar Emea a i./Rada (C‑236/17 P, EU:C:2019:258, bod 91).

50      Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia (C‑33/14 P, EU:C:2015:609, body 69 a 79 a citovaná judikatúra), a zo 7. novembra 2018, BPC Lux 2 a i./Komisia (C‑544/17 P, EU:C:2018:880, bod 43). V tomto zmysle možno takisto pripomenúť, že inštitúcie EÚ, aj keď konajú mimo právneho rámca Únie, nie sú chránené pred žalobami o náhradu škody podľa článkov 268 a 340 ZFEÚ. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia, a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 54 až 60).

51      Pozri rozsudok z 30. apríla 2020 Izba Gospodarcza Producentów i Operatorów Urządzeń Rozrywkowych/Komisia (C‑560/18 P, EU:C:2020:330, body 73 a 74).

52      Rozsudok zo 6. júla 2000, AICS/Parlament (T‑139/99, EU:T:2000:182, bod 33).

53      Pozri napríklad rozsudok z 11. mája 2010, PC‑Ware Information Technologies/Komisia (T‑121/08, EU:T:2010:183, bod 40), alebo z 20. septembra 2011, Evropaïki Dynamiki/EIB (T‑461/08, EU:T:2011:494, body 64 až 66).

54      Pozri rozsudok zo 6. septembra 2018, Bank Mellat/Rada (C‑430/16 P, EU:C:2018:668, bod 64), alebo rozsudky zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia (C‑362/05 P, EU:C:2007:322, body 50 až 52), a z 22. marca 2018, De Capitani/Parlament (T‑540/15, EU:T:2018:167, bod 32).

55      Rozsudky z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia (T‑214/95, EU:T:1998:77, bod 30), a z 15. decembra 1999, Freistaat Sachsen a i./Komisia (T‑132/96 a T‑143/96, EU:T:1999:326, bod 92). Pozri tiež rozsudok z 10. februára 2000, Nederlandse Antillen/Komisia (T‑32/98 a T‑41/98, EU:T:2000:36, bod 58).

56      Pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10, EU:T:2011:419, bod 60).

57      Návrhy, ktoré som predniesol vo veciach EMA 1/ELA, body 83 až 143 a body 164 až 176.

58      Rozsudok z 21. júna 2018, Poľsko/Parlament a Rada (C‑5/16, EU:C:2018:483, bod 84 a citovaná judikatúra).

59      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia (C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, body 95 a 96).

60      Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o umiestnenie sídla Európskej agentúry pre lieky [COM(2017) 0735 final – 2017/0328 (COD)].

61      Pozmeňujúce návrhy, ktoré prijal Európsky parlament 15. marca 2018 o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky [COM(2017) 0735 – C8‑0421/2017 – 2017/0328(COD)] 11 (Ú. v. EÚ C 162, 2019, s. 147).

62      Pozri „pozmeňujúce návrhy 39, 46, 47 a 48“. Návrh nariadenia z 31. januára 2018 Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín, „Pozmeňujúce návrhy 1 – 51“ Návrh správy Giovanni La Via, Umiestnenie sídla Európskej agentúry pre lieky“ [COM(2017) 0735 – C8‑0421/2017 – 2017/0328(COD)] – https://www.europarl.europa.eu/doceo/document/ENVI‑AM‑616891_SK.pdf.

63      Tamže, odôvodnenie pozmeňujúceho návrhu 46.

64      Pozmeňujúce návrhy, ktoré prijal Európsky parlament 15. marca 2018 o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky [COM(2017) 0735 – C8‑0421/2017 – 2017/0328(COD)] 11 (Ú. v. EÚ C 162, 2019, s. 147).

65      Medziinštitucionálny spis 2017/0328 (COD), č. 7098/18 z 21. marca 2018.

66      Medziinštitucionálny spis 2017/0328 (COD), č. 13176/18 zo 16. októbra 2018.

67      Medziinštitucionálny spis 2017/0328 (COD), č. 13316/18 z 30. októbra 2018.

68      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1718 zo 14. novembra 2018, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky (Ú. v. EÚ L 291, 2018, s. 3).

69      Legislatívne uznesenie Európskeho parlamentu 2018/1718 z 25. októbra 2018 o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o sídlo Európskej agentúry pre lieky [COM(2017) 0735 – C8‑0421/2017 – 2017/0328(COD)].

70      Tamže, bod 5.

71      Na rozdiel od súbežne prejednávanej veci C‑743/19, Parlament/Rada (Sídlo ELA), v ktorej sa Parlament rozhodol postupovať inak.

72      Pozri poznámku pod čiarou 60.

73      RAWLS, J.: A Theory of Justice: Revised Edition. Harvard University Press, 1999, s. 118 a nasl.