NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ANTHONY COLLINS
prednesené 2. marca 2023(1)
Vec C‑35/22
Cajasur Banco, S. A.
proti
JO,
IM
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Audiencia Provincial de Málaga (Provinčný súd Malaga, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Všeobecné podmienky zmluvy o hypotekárnom úvere prehlásené vnútroštátnymi súdmi za neplatné – Vnútroštátne právne predpisy podmieňujúce priznanie náhrady trov súdneho konania spotrebiteľovi zaslaním predžalobnej výzvy – Účinná súdna ochrana – Riadny výkon spravodlivosti“
I. Úvod
1. Článok 395 Ley 1/2000 de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 Civilný sporový poriadok, ďalej len „Civilný sporový poriadok“) zo 7. januára 2000(2) nazvaný „Uloženie povinnosti nahradiť trovy konania v prípade uznania nároku“, stanovuje:
„1. Ak sa žalobný nárok uzná pred akýmkoľvek spochybnením, nie je potrebné uložiť nijakému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania, pokiaľ súd riadne neodôvodní, že žalovaný nekonal v dobrej viere.
Nedostatok dobrej viery žalovaného sa považuje za preukázaný, ak pred podaním žaloby žalobca zaslal žalovanému odôvodnenú a doloženú výzvu na zaplatenie, alebo ak sa začalo mediačné konanie, alebo ak bol žalovanému zaslaný návrh na zmier.
2. Ak k uznaniu žalobného nároku dôjde po predložení vyjadrenia k žalobe, použije sa odsek 1 predchádzajúceho článku.“
2. Musí spotrebiteľ, ktorý sa chce odvolávať na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou sa vykonáva smernica 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(3), s cieľom presvedčiť súd, aby zrušil podmienky týkajúce sa poplatkov za hypotekárny úver v zmluve o úvere, vyzvať pred zahájením takéhoto konania žalovanú úverovú spoločnosť k úhrade, aby bolo možné na účely vyššie citovaného článku 395 Civilného sporového poriadku preukázať nedostatok dobrej viery na strane žalovaného?
II. Spor vo veci samej, návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie na Súdnom dvore
3. V bližšie neurčený deň uzatvorili JO a IM, dve fyzické osoby, zmluvu o hypotekárnom úvere s bankovou inštitúciou Cajasur Banco SA (ďalej len „Cajasur“).
4. V roku 2018 JO a IM začali súdne konanie na Juzgado de Primera Instancia n° 18 bis de Málaga (Súd prvého stupňa č. 18a Malaga, Španielsko), v ktorom sa domáhali vyhlásenia neplatnosti podmienky, ktorá im ukladá povinnosť platiť poplatky za hypotekárny úver, z dôvodu jej nekalej povahy. JO a IM tiež požadovali vrátenie súm, ktoré zaplatili v rámci tejto podmienky. Pred začatím konania o ich žalobe však JO a IM nepožiadali Cajasur o vrátenie týchto súm.
5. Po oznámení začatia súdneho konania Cajasur uznala tvrdenie, že podmienka poplatkov za hypotekárny úver má nekalú povahu. Ponúkla vrátiť nižšiu sumu, než bola požadovaná, vypočítanú na základe nedávnej judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko).
6. Dňa 2. marca 2020 Juzgado de Primera Instancia n° 18 bis de Málaga (Súd prvého stupňa č. 18a Malaga) vyhlásil podmienku týkajúcu sa platenia poplatkov za hypotekárny úver za neplatnú z dôvodu jej nekalej povahy. Uložil banke Cajasur povinnosť vrátiť sumu vo výške 488,69 eura, ktorú JO a IM bezdôvodne zaplatili. Banke Cajasur uložil tiež povinnosť nahradiť trovy konania.
7. Cajasur podala odvolanie na Audiencia Provincial de Málaga (Provinčný súd Malaga, Španielsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, proti časti rozsudku, ktorou jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy súdneho konania, z dôvodu, že bol vydaný v rozpore s článkom 395 Civilného sporového poriadku.
8. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania boli v judikatúre Tribunal Supremo (Najvyšší súd) formulované nasledujúce zásady na účely určenia neexistencie dobrej viery v zmysle článku 395 ods. 1 Civilného sporového poriadku.(4) Po prvé, ak žalobca doručí predžalobnú výzvu a žalovaný na ňu neodpovie, žalovaný bude znášať trovy konania, aj keď uzná nárok pred podaním vyjadrenia k žalobe. Po druhé, ak žalobca nedoručí predžalobnú výzvu, alebo ak ju doručí, ale neposkytne žalovanému dostatočný čas na odpoveď, žalovaný nebude znášať trovy konania, a to ani v prípade, že uznal nárok pred podaním vyjadrenia k žalobe.
9. Vnútroštátny súd sa domnieva, že táto judikatúra môže byť v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu zakotveným v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 6 ods. 1 smernice 93/13, ak podmieňuje právo na náhradu v plnom rozsahu zaslaním výzvy pred začatím konania.
10. Vnútroštátny súd poznamenáva, že hoci Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vyhlásil spornú podmienku za neplatnú z dôvodu nekalej povahy,(5) banky zvyčajne nevracajú spotrebiteľom sumy zaplatené na základe takejto podmienky, ale čakajú na začatie súdneho konania. Ak spotrebitelia nedoručia predžalobnú výzvu, banky sa snažia vyhnúť povinnosti znášať trovy súdneho konania tým, že uznajú nárok pred podaním vyjadrenia k žalobe.
11. Bez ohľadu na vyššie uvedené vnútroštátny súd dodáva, že za určitých ďalších okolností môže byť žalovaná považovaná za nekonajúcu v dobrej viere. Medzi také patrí prípad, keď si je žalovaná vedomá nekalej povahy podmienky a zdrží sa prijatia opatrení na odstránenie jej dôsledkov pre spotrebiteľa, pričom namiesto toho čaká na začatie súdneho konania s vedomím, že v prípade nedoručenia predžalobnej výzvy nebude povinná znášať trovy tohto konania, ak uzná nárok skôr, ako podá vyjadrenie k žalobe.
12. Vzhľadom na tieto úvahy Audiencia Provincial de Málaga (Provinčný súd Malaga) rozhodol o prerušení konania a predložení nasledujúcich prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:
„1. Je v rozpore s právom na účinný prostriedok nápravy a s článkom 47 [Charty], ak sa od spotrebiteľa na to, aby vyhlásenie určitej všeobecnej podmienky určitej zmluvy za neplatnú z dôvodu, že je nekalá, spôsobovalo všetky účinky týkajúce sa náhrady (vrátane trov konania) spojené s touto neplatnosťou na základe článku 6 ods. 1 [smernice 93/13] vyžaduje, aby pred začatím súdneho konania najprv uplatnil svoj nárok mimosúdnou výzvou?
2. Je v súlade s právom na náhradu v plnom rozsahu a s efektivitou práva Európskej únie a článku 6 ods. 1 [smernice 93/13], ak sa určí kritérium na uloženie povinnosti nahradiť náklady vynaložené v súvislosti so súdnym konaním v závislosti od toho, či spotrebiteľ najprv zaslal finančnej inštitúcii mimosúdnu výzvu na účely odstránenia uvedenej podmienky zo zmluvy?“
13. Španielska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Na pojednávaní 11. januára 2023 Cajasur, španielska vláda a Komisia predniesli ústne argumenty a odpovedali na otázky Súdneho dvora.
III. Posúdenie
A. Prípustnosť
14. Španielska vláda, ktorú na pojednávaní podporila Cajasur, uvádza štyri argumenty, ktorými tvrdí, že vnútroštátny súd nesprávne uviedol skutkový a právny rámec, takže prejudiciálne otázky, ktoré položil, sú neprípustné.
15. Po prvé vnútroštátny súd neurčil výšku trov konania, ktoré bola žalovaná povinná uhradiť.
16. Po druhé z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Cajasur uznala tvrdenie JO a IM, že ide o nekalú povahu zmluvnej podmienky, nie však vo vzťahu k požadovanej sume. Keďže JO a IM následne akceptovali sumu, ktorú navrhla Cajasur, španielska vláda tvrdí, že nárok bol uznaný len čiastočne, takže článok 395 Civilného sporového poriadku sa neuplatní. Žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, pretože žaloba bola dôvodná, pričom v tomto prípade sa uplatňuje článok 394 Civilného sporového poriadku.
17. Po tretie vnútroštátny súd nesprávne uviedol, že spotrebitelia získajú náhradu za negatívne dôsledky nekalých podmienok v plnom rozsahu iba v prípade, ak žalovaná bude znášať trovy konania podľa smernice 93/13. Spotrebitelia však môžu získať náhradu v plnom rozsahu, ak doručia predžalobnú výzvu, pričom žalovaná má v takom prípade možnosť vyhovieť tomuto nároku pod hrozbou, že jej bude uložená povinnosť uhradiť trovy prípadného súdneho konania, ktoré by žalobca mohol byť následne nútený zahájiť.
18. Po štvrté španielska vláda tvrdí, že prejudiciálne otázky sú neprípustné, pretože článok 395 Civilného sporového poriadku, ako ho vykladá Tribunal Supremo (Najvyšší súd), je v súlade s článkom 47 Charty a so smernicou 93/13. Španielska vláda tvrdí, že článok 395 Civilného sporového poriadku iba stanovuje domnienku nedostatku dobrej viery v prípade, že žalovanému bola zaslaná predžalobná výzva a žalovaný uznal nárok pred podaním vyjadrenia k žalobe. To však nie je jediná okolnosť, na základe ktorej je možné konštatovať neexistenciu dobrej viery.
19. Komisia na pojednávaní uviedla, že prejudiciálne otázky sú prípustné.
20. Podľa ustálenej judikatúry v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho konania, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť.(6)
21. Pre otázky vnútroštátnych súdov týkajúce sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti.(7) Súdny dvor teda môže odmietnuť rozhodovať o takýchto otázkach len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.(8)
22. Tieto podmienky nie sú v prejednávanej veci splnené. Otázky uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú zjavne relevantné na účely rozhodovania sporu pred vnútroštátnym súdom, keďže tento súd sa snaží zistiť, či smernica 93/13 a článok 47 Charty bránia uplatneniu takých pravidiel upravujúcich uloženie trov súdneho konania, ako je článok 395 Civilného sporového poriadku. Súdny dvor môže zamietnuť námietky neprípustnosti položených otázok len z tohto dôvodu.
23. Pokiaľ ide o štyri námietky neprípustnosti, ktoré uviedla španielska vláda, navrhujem, aby ich Súdny dvor zamietol z týchto dôvodov.
24. Po prvé skutočnosť, že vnútroštátny súd neurčil výšku trov konania, ktoré mala žalovaná zaplatiť, nemá žiadny vplyv na odpoveď na položené otázky.
25. Po druhé Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o otázke, či je výklad vnútroštátnych noriem podaný vnútroštátnym súdom správny.(9) Posúdenie toho, či je na účely rozhodnutia v konaní, ktoré prebieha pred vnútroštátnym súdom, relevantným ustanovením článok 394, alebo článok 395 Civilného sporového poriadku, je vecou tohto súdu. V tejto súvislosti konštatujem, že v rozpore s návrhom španielskej vlády Juzgado de Primera Instancia n° 18 bis de Málaga (Súd prvého stupňa č. 18a Malaga) rozsudkom z 2. marca 2020 uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vzhľadom na to, že uznala nárok v celom rozsahu.
26. Tretia a štvrtá námietka španielskej vlády neobstoja z dôvodu, že smerujú k podstate prejudiciálnych otázok. Tieto námietky nanajvýš podporujú názor, že je vhodné, aby Súdny dvor na tieto otázky odpovedal.
B. O veci samej
27. Svojimi dvoma otázkami, na ktoré treba odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity a článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je v prípade, že žalovaný uzná žalobný nárok v súdnom konaní pred podaním vyjadrenia k žalobe, vydanie rozhodnutia o povinnosti nahradiť trovy tohto konania, podmienené zistením, že nekonal v dobrej viere.
1. Tvrdenia účastníkov konania
28. Cajasur, španielska vláda a Komisia sa domnievajú, že právo Únie nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej.
29. Cajasur na pojednávaní tvrdila, že článok 395 Civilného sporového poriadku nepodmieňuje náhradu trov konania následného súdneho konania spotrebiteľovi zaslaním predžalobnej výzvy žalovanému. Vzhľadom na okolnosti prípadu, o ktorom rozhodoval vnútroštátny súd, však Cajasur konala dobrej viere.
30. Španielska vláda tvrdí, že článok 395 Civilného sporového poriadku, ako ho vykladá judikatúra Tribunal Supremo (Najvyšší súd), je v súlade s požiadavkami článku 47 Charty a článku 6 ods. 1 smernice 93/13. Článok 395 Civilného sporového poriadku len stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku neexistencie dobrej viery, keď spotrebiteľ doručí predžalobnú výzvu. Judikatúra Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nevylučuje možnosť spotrebiteľa preukázať neexistenciu dobrej viery žalovaného aj v prípade, že spotrebiteľ takúto výzvu nedoručil, ako to vyplýva z bodu 14 návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Španielska vláda na pojednávaní uviedla, že o takýto prípad môže ísť vtedy, ak judikatúra Tribunal Supremo (Najvyšší súd) už vyhlásila za nekalú takú podmienku, akou je podmienka vo veci prejednávanej vnútroštátnym súdom, a ak vzhľadom na povahu tejto podmienky nevyžaduje individuálne posúdenie.
31. Španielska vláda sa okrem toho domnieva, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a musí byť zosúladená s riadnym výkonom spravodlivosti. Článok 395 Civilného sporového poriadku podporuje poslednú uvedenú zásadu tým, že nabáda žalobcov, aby hľadali mimosúdne riešenia sporov tým, že predbežne informujú žalovaného o úmysle začať súdne konanie. Skutočnosť, že spotrebitelia musia dodržiavať minimálne procesné požiadavky, aby sa mohli domáhať svojich práv, neznamená, že nepožívajú účinnú súdnu ochranu vyžadovanú článkom 47 Charty. Okrem toho bolo konštatované, že takéto požiadavky môžu zahŕňať nutnosť využiť mimosúdne zmierovacie konanie pred začatím súdneho konania.(10) Mechanizmus motivujúci spotrebiteľov k mimosúdnemu urovnaniu ich sporov, aký obsahuje článok 395 Civilného sporového poriadku, nie je a fortiori v rozpore s touto zásadou. Takáto požiadavka môže byť ľahko splniteľná, keďže nepredstavuje pre spotrebiteľa neprimeranú záťaž, ani nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.
32. Španielska vláda napokon tvrdí, že článok 395 Civilného sporového poriadku poskytuje španielskym súdom dostatočný manévrovací priestor, aby ho mohli uplatniť spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie.
33. Komisia vychádza z toho, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 je kogentným ustanovením, ktoré je rovnocenné vnútroštátnym kogentným predpisom. Keďže smernica 93/13 neharmonizuje procesné pravidlá uplatniteľné na spory týkajúce sa nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov sa tieto otázky riadia ich vnútornými právnymi poriadkami pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity. Komisia poznamenáva, že procesné pravidlá upravujúce rozdelenie trov súdneho konania môžu vzbudzovať obavy z hľadiska zásady efektivity, ak majú za následok odradenie spotrebiteľov od domáhania sa svojich práv na súde. V tomto prejudiciálnom konaní ide o to, či článok 395 Civilného sporového poriadku, ako ho vyložil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), predstavuje neodôvodnenú prekážku pre spotrebiteľov, ktorí sa snažia uplatniť svoje práva týkajúce sa neplatnosti nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách a získať úplnú náhradu škody.
34. Komisia pripomína, že článok 395 Civilného sporového poriadku neukladá spotrebiteľom povinnosť zaslať žalovanému predžalobnú výzvu pred začatím súdneho konania. Ak spotrebitelia nedoručia takéto predžalobné výzvy, vystavujú sa riziku, že budú musieť znášať trovy súdneho konania, ak žalovaný uzná nárok pred podaním vyjadrenia k žalobe. Podľa Komisie nedochádza k porušeniu zásady efektivity, ak sa spotrebitelia môžu tomuto riziku ľahko vyhnúť a ak je možné sporné pravidlo odôvodniť odkazom na riadny výkon spravodlivosti. V tomto prípade môžu spotrebitelia ľahko splniť predmetnú požiadavku, a to buď sami, alebo s pomocou právnika. Požiadavka, aby spotrebiteľ vyvinul určitú iniciatívu na obhajobu svojich záujmov, nie je neprimeranou prekážkou pri presadzovaní jeho práv. Sporné pravidlo tiež podporuje riadny výkon spravodlivosti, čo je legitímny cieľ, ktorý je v súlade s cieľom ochrany spotrebiteľa.
35. Komisia napokon uvádza, že hoci článok 395 Civilného sporového poriadku stanovuje domnienku neexistencie dobrej viery žalovaného v prípade, že bola zaslaná predžalobná výzva, nebráni spotrebiteľom preukázať neexistenciu dobrej viery z iných dôvodov. V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní uviedla, že pri takomto posúdení môže byť relevantné zohľadniť, že judikatúra vnútroštátnych súdov už vyhlásila podmienku za nekalú a že proti žalovanému podali podobné žaloby z tohto dôvodu i iní spotrebitelia.
2. Analýza
36. Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 majú členské štáty ustanoviť, že nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa, nie sú podľa ich vnútroštátneho práva pre spotrebiteľa záväzné. Zmluva však zostáva pre strany záväzná, ak je schopná naďalej existovať bez predmetných nekalých podmienok. Toto kogentné ustanovenie musí byť považované za normu rovnocennú s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku povahu noriem verejného poriadku. Jeho cieľom je nahradiť formálnu rovnováhu, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.(11)
37. Vzhľadom na významný verejný záujem na ochrane spotrebiteľa článok 7 ods. 1 smernice 93/13 zaväzuje členské štáty, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže zaistili primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.(12) Tento systém ochrany je založený na myšlienke, že spotrebitelia sa voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení najmä z hľadiska informovanosti.(13)
38. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa vykladal v tom zmysle, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala.(14)
39. Podľa zásady prenesenia právomocí zakotvenej v článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ, Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v Zmluvách na dosiahnutie v nich vymedzených cieľov.(15)
40. Podľa ustálenej judikatúry, právo Únie v zásade neharmonizuje konania uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky a je vecou vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov, aby tieto postupy upravili.(16) Keďže priznanie trov súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi je v podstate otázkou súdneho konania, jeho úprava patrí do procesnej autonómie členských štátov.(17) V súlade so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ tieto pravidlá nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie) ani nesmú byť naformulované tak, aby v praxi spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv uznaných právnym poriadkom Spoločenstva (zásada efektivity).(18)
41. Zo žiadneho dokumentu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by sa procesné pravidlá, o ktoré ide pred vnútroštátnym súdom, uplatňovali rozdielne v závislosti od toho, či je dotknuté právo priznané právom Únie alebo vnútroštátnym právom. Zásada ekvivalencie je teda pre zodpovedanie položených otázok irelevantná.
42. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, to, či vnútroštátne procesné ustanovenie prakticky znemožňuje alebo nadmerne sťažuje výkon práv Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na rôznych vnútroštátnych súdoch príslušných v danej oblasti rozhodovať. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania.(19) Pokiaľ majú za cieľ odbremeniť často preťažený súdny systém, procesné pravidlá prijaté v záujme všeobecného záujmu riadneho výkonu spravodlivosti, vrátane tých, ktoré vyžadujú dodatočné úsilie od spotrebiteľov, ktorí sa snažia uplatniť svoje práva, môžu byť odôvodnené, pokiaľ nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie ich cieľa.(20)
43. Dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť až k tomu, aby v plnej miere nahradila úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa.(21) Keďže ochrana spotrebiteľa nie je absolútna, skutočnosť, že spotrebiteľ musí dodržiavať určité procesné požiadavky, aby mohol uplatniť svoje práva, neznamená, že mu bolo odňaté právo na účinnú súdnu ochranu.(22) Spotrebiteľom však musí byť poskytnutá možnosť napadnúť takúto zmluvu na súde, a to za primeraných procesných podmienok, vrátane rozdelenia nákladov, ktoré nerobia výkon práv zaručených smernicou 93/13 mimoriadne ťažkým alebo prakticky nemožným.(23)
44. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 ako i zásada efektivity bránia režimu, ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to v závislosti od výšky súm zaplatených bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy. Takýto režim vytvára podstatnú prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne preskúmanie možnej nekalej povahy zmluvných podmienok.(24) Súdny dvor podobne rozhodol, najmä ak ide o spor o nízke sumy, že pravidlo, podľa ktorého musia spotrebitelia zaplatiť tri štvrtiny súdnych poplatkov v prípade podania odporu proti platobnému rozkazu, ich môže odradiť od výkonu práva na ochranu.(25) Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje hornú hranicu vzťahujúcu sa na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť predajca, však nie je v rozpore so smernicou 93/13 za predpokladu, že táto horná hranica umožňuje danému spotrebiteľovi získať náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.(26) V rámci súdnych konaní týkajúcich sa nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách nie je v rozpore s právom Únie vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej je spotrebiteľ povinný v prípade, že jeho nároky boli uspokojené mimosúdnou cestou, znášať svoje vlastné trovy konania, pokiaľ súd, ktorému bola vec predložená, musí zohľadniť prípadný nedostatok dobrej viery predajcu, a prípadne mu uložiť povinnosť nahradiť trovy konania spojené so súdnym konaním.(27)
45. Povinnosť členských štátov zaistiť účinnosť práv, ktoré vyplývajú jednotlivcom z práva EÚ, vrátane práv vyplývajúcich zo smernice 93/13, zahŕňa požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú aj v článku 47 Charty, ktorý sa okrem iného vzťahuje na vymedzenie procesných pravidiel upravujúcich žaloby, ktoré sú založené na týchto právach.(28) Napriek tomu základné práva, ako je požiadavka účinnej súdnej ochrany, nie sú absolútnymi právami. Môžu obsahovať obmedzenia pod podmienkou, že skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neadekvátnym zásahom do samotnej podstaty takto zabezpečených práv.(29)
46. Práve s prihliadnutím na túto judikatúru je potrebné preskúmať, či vnútroštátne procesné pravidlo, o aké ide vo veci samej, konkrétne článok 395 Civilného sporového poriadku, nenarúša efektivitu ochrany, ktorú spotrebiteľom poskytuje smernica 93/13 v spojení s článkom 47 Charty.
47. Konštatujem, že článok 395 Civilného sporového poriadku upravuje priznanie trov konania pred vnútroštátnymi súdmi, pričom táto skutočnosť spadá do procesnej autonómie členských štátov s výhradou rešpektovania najmä zásady efektivity. Pravidlá upravujúce rozdelenie trov súdneho konania môžu predstavovať prekážky účinného výkonu práv vyplývajúcich zo smernice 93/13 pred vnútroštátnymi súdmi. Ako uviedli španielska vláda a Komisia, zdá sa, že článok 395 Civilného sporového poriadku sleduje cieľ všeobecného záujmu, a to riadny výkon spravodlivosti, keďže sa snaží podporiť mimosúdne urovnanie sporu, čím sa odbremeňuje súdny systém.
48. Podmienenie istoty spotrebiteľov, že získajú náhradu trov prípadného súdneho konania v prípade, ak žalovaný uzná nárok pred podaním vyjadrenia k žalobe, zaslaním výzvy na zaplatenie pred podaním žaloby, vyžaduje z ich strany len mierne úsilie. Vzhľadom na legitímny cieľ, ktorý toto pravidlo sleduje, nepredstavuje požiadavka na vynaloženie takéhoto úsilia neprimeranú prekážku výkonu práv vyplývajúcich zo smernice 93/13. Zaslanie predžalobnej výzvy je bezplatné a nevyžaduje si pomoc advokáta. Ako na pojednávaní uviedli Cajasur a španielska vláda, predžalobnú výzvu možno žalovanému doručiť listom, e‑mailom alebo prostredníctvom služby na podávanie sťažností, ktorú podľa španielskeho práva musia prevádzkovať úverové inštitúcie, nad ktorými vykonáva dohľad Banco de España (Španielska centrálna banka). O to ťažšie je pochopiť, že by táto požiadavka pre spotrebiteľov, ktorí si na účely začatia súdneho konania najali advokáta, ako to zrejme bolo vo veci pred vnútroštátnym súdom, mohla predstavovať významnú záťaž.
49. Cajasur, španielska vláda a Komisia zdôrazňujú, že podľa článku 395 Civilného sporového poriadku žalovaný nenesie trovy konania, ak uzná nárok v rámci súdneho konania pred podaním vyjadrenia k žalobe, okrem prípadu, ak by nekonal v dobrej viere. Na prvý pohľad sa však zdá, že toto ustanovenie, s výhradou jeho výkladu prijatého španielskymi súdmi, nebráni súdu, aby konštatoval neexistenciu dobrej viery žalovaného z iných dôvodov. Zo spisov predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že by sa španielske súdy touto otázkou zaoberali. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia uznávané výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť dotknutej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s cieľom sledovaným touto smernicou. Táto požiadavka konformného výkladu práva Únie zahŕňa osobitne povinnosť vnútroštátnych súdov prípadne zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi sledovanými smernicou.(30)
50. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) už vyhlásil podmienku týkajúcu sa hypotekárnych poplatkov, ktorá je predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, za neplatnú z dôvodu jej nekalej povahy. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že úverové inštitúcie namiesto toho, aby informovali spotrebiteľov o dôsledkoch, ktoré z tejto vnútroštátnej judikatúry vo vzťahu k ich zmluvám vyplývajú, vyčkávajú na doručenie predžalobnej výzvy, ktorú akceptujú, alebo na začatie súdneho konania spotrebiteľmi, pričom v takom prípade uznajú nárok pred podaním vyjadrenia k žalobe, aby sa vyhli znášaniu trov konania. Kombinácia vedomostí, ktoré je možné u úverových inštitúcií očakávať v tejto oblasti, a nevýhodnejšieho postavenia spotrebiteľov(31) spolu s uvedeným správaním, môže predstavovať nedostatok dobrej viery na strane prvej z nich, ktorý prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Takýto prístup by bol v súlade s odrádzajúcim účinkom, ktorý má dosiahnuť režim zavedený smernicou 93/13,(32) a s povinnosťou členských štátov zabezpečiť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách.(33)
IV. Návrh
51. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Audiencia Provincial de Málaga (Provinčný súd Malaga, Španielsko), takto:
Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie,
sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je v prípade, že žalovaný uzná žalobný nárok v súdnom konaní pred podaním vyjadrenia k žalobe, vydanie rozhodnutia o povinnosti nahradiť trovy tohto konania podmienené zistením, že nekonal v dobrej viere.