ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (desiata komora)
z 1. februára 2024 (*)
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Trh nákladných vozidiel – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) – Dohody a zosúladené postupy týkajúce sa predajných cien nákladných vozidiel, načasovania zavádzania technológií v oblasti emisií vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6, ako aj prenesenia nákladov spojených s týmito technológiami na zákazníkov – Jediné a pokračujúce porušenie – Geografický rozsah tohto porušenia – ‚Hybridné konanie‘, ktoré postupne viedlo k prijatiu rozhodnutia o urovnaní a rozhodnutia po ukončení riadneho konania – Článok 41 Charty základných práv Európskej únie – Právo na riadnu správu vecí verejných – Nestrannosť Európskej komisie – Posúdenie geografického rozsahu zosúladeného postupu – Relevantné skutočnosti – Kvalifikácia súboru správaní ako ‚jediného a pokračujúceho porušenia‘ – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 25 – Právomoc Komisie uložiť pokutu – Premlčanie“
Vo veci C‑251/22 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 8. apríla 2022,
Scania AB, so sídlom v Södertälje (Švédsko),
Scania CV AB, so sídlom v Södertälje,
Scania Deutschland GmbH, so sídlom v Koblenzi (Nemecko),
v zastúpení: D. Arts, N. De Backer K. Schillemans, advocaten, S. Falkner, P. Hammarskiöld, C. Langenius, L. Ulrichs, advokater, a F. Miotto, avocate,
odvolateľky,
ďalšia účastníčka konania:
Európska komisia, v zastúpení: M. Domecq, M. Farley a L. Wildpanner, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (desiata komora)
v zložení: sudcovia M. Ilešič, vykonávajúci funkciu predsedu desiatej komory, I. Jarukaitis (spravodajca) a D. Gratsias,
generálny advokát: A. M. Collins,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním spoločnosti Scania AB, Scania CV AB a Scania Deutschland GmbH (ďalej len „Scania DE“), tri právne subjekty podniku Scania (ďalej spoločne len „Scania“) navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 2. februára 2022, Scania a i./Komisia (T‑799/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2022:48), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu, v prvom rade na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2017) 6467 final z 27. septembra 2017, týkajúceho sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39824 – Nákladné vozidlá) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a subsidiárne na zníženie pokút, ktoré im boli uložené v tomto rozhodnutí.
Právny rámec
2 Článok 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) sa týka právomoci Európskej komisie ukladať pokuty. Článok 25 tohto nariadenia, nazvaný „Premlčacie lehoty na ukladanie pokút“, stanovuje:
„1. Právomoci zverené Komisii článkami 23… podliehajú týmto premlčacím lehotám:
a) tri roky v prípade porušenia ustanovení týkajúcich sa žiadosti o informácie alebo vykonávania inšpekcií;
b) päť rokov v prípade všetkých ostatných porušení.
2. Čas začína plynúť dňom začiatku porušovania. Avšak v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania začína čas plynúť dňom ukončenia porušovania.
3. Každá akcia Komisie alebo orgánu hospodárskej súťaže členského štátu vykonaná [Akýkoľvek úkon Komisie alebo orgánu hospodárskej súťaže členského štátu vykonaný – neoficiálny preklad] s cieľom vyšetrovania alebo konania vzhľadom k porušovaniu [týkajúceho sa porušovania – neoficiálny preklad] preruší premlčaciu lehotu týkajúcu sa ukladania pokút… Premlčacia lehota sa preruší s účinnosťou od dátumu, v ktorom bola akcia oznámená [bol úkon oznámený – neoficiálny preklad] aspoň jednému podniku alebo združeniu podnikov, ktoré sa podieľali na porušovaní. …
4. Prerušenie premlčacej lehoty sa uplatňuje na všetky podniky alebo združenia podnikov, ktoré sa podieľali na porušovaní.
…“
3 Podľa článku 31 tohto nariadenia, nazvaného „Preskúmanie Súdnym dvorom“:
„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
4 Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie, ako sú uvedené v bodoch 1 až 61 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.
5 Európska komisia v článku 1 sporného rozhodnutia konštatovala, že odvolateľky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2 mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“) tým, že sa od 17. januára 1997 do 18. januára 2011 podieľali s právnymi subjektmi podnikov [dôverné](1), [dôverné], [dôverné], [dôverné] a [dôverné] na utajených dohodách o cenách, zvyšovaní hrubých cien stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v Európskom hospodárskom priestore (EHP), ako aj o načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až Euro 6. Komisia v článku 2 tohto rozhodnutia uložila spoločnostiam Scania AB a Scania CV AB spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 880 523 000 eur, z ktorej je Scania DE spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie 440 003 282 eur.
Správne konanie
6 Dňa 20. septembra 2010 podala [dôverné] žiadosť o oslobodenie od pokuty v súlade s bodom 14 oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17). Dňa 17. decembra 2010 Komisia priznala [dôverné] podmienečné oslobodenie od pokuty.
7 V období od 18. do 21. januára 2011 vykonala Komisia inšpekcie najmä v priestoroch odvolateliek.
8 Dňa 28. januára 2011 požiadala [dôverné] o oslobodenie od pokuty podľa bodu 14 oznámenia uvedeného v bode 6 tohto rozsudku, a v prípade zamietnutia o zníženie pokuty v súlade s bodom 27 tohto oznámenia. Rovnaký úkon po nej uskutočnili [dôverné] a [dôverné].
9 Počas prešetrovania poslala Komisia okrem iného odvolateľkám niekoľko žiadostí o informácie podľa článku 18 nariadenia (ES) č. 1/2003.
10 Dňa 20. novembra 2014 začala Komisia konanie podľa článku 11 ods. 6 tohto nariadenia proti odvolateľkám a právnym subjektom podnikov uvedených v bode 5 tohto rozsudku a prijala oznámenie o výhradách, ktoré oznámila všetkým týmto subjektom, vrátane odvolateliek.
11 Po doručení oznámenia o výhradách mali jeho adresáti prístup k vyšetrovaciemu spisu Komisie.
12 V priebehu [dôverné] sa adresáti oznámenia o výhradách neformálne skontaktovali s Komisiou, pričom ju požiadali o to, aby sa vo veci ďalej konalo v rámci konania o urovnaní podľa článku 10a nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), zmeneného nariadením Komisie (ES) č. 622/2008 z 30. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 171, 2008, s. 3) (ďalej len „nariadenie č. 773/2004). Komisia sa rozhodla začať konanie o urovnaní po tom, čo každý z adresátov oznámenia o výhradách potvrdil svoju ochotu zapojiť sa do rokovaní o urovnaní.
13 Od [dôverné] do [dôverné] sa medzi každým adresátom oznámenia o výhradách a Komisiou uskutočnili rokovania o urovnaní. Po týchto rokovaniach niektorí adresáti oznámenia o výhradách, každý za seba, predložili Komisii formálnu žiadosť o urovnanie podľa článku 10a ods. 2 nariadenia č. 773/2004 (ďalej len „účastníci urovnania“). Odvolateľky takúto žiadosť nepredložili.
14 Dňa 19. júla 2016 prijala Komisia na základe článku 7 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 rozhodnutie C(2016) 4673 final, týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39824 – Nákladné vozidlá), ktoré bolo určené účastníkom urovnania (ďalej len „rozhodnutie o urovnaní“).
15 Keďže odvolateľky sa rozhodli nepredložiť formálnu žiadosť o urovnanie, Komisia pokračovala vo vyšetrovaní, ktoré sa ich týkalo, v rámci bežného konania, t. j. nie konania o urovnaní.
16 Dňa 23. septembra 2016 odvolateľky po tom, čo získali prístup k spisu, predložili svoju písomnú odpoveď na oznámenie o výhradách.
17 Dňa 18. októbra 2016 sa odvolateľky zúčastnili na vypočutí.
18 Dňa 7. apríla 2017 Komisia v súlade s bodom 111 svojho oznámenia o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 308, 2011, s. 6) zaslala spoločnosti Scania AB opis skutkového stavu. Dňa 23. júna 2017 zaslala Komisia uvedený opis skutkového stavu aj spoločnostiam Scania CV AB a Scania DE.
19 Dňa 12. mája 2017 predložila Scania AB Komisii svoje písomné pripomienky k dôkazom pripojeným k uvedenému opisu skutkového stavu, ktoré odrážali aj stanovisko spoločností Scania CV AB a Scania DE.
20 Dňa 27. septembra 2017 prijala Komisia sporné rozhodnutie.
Sporné rozhodnutie
Štruktúra trhu nákladných vozidiel a mechanizmus určovania cien v priemyselnom odvetví nákladných vozidiel a v spoločnosti Scania
21 Pokiaľ ide o štruktúru trhu nákladných vozidiel, Komisia uviedla, že tento trh sa vyznačuje vysokou úrovňou transparentnosti a koncentrácie, keďže účastníci majú viacero príležitostí každoročne sa stretnúť a diskutovať o situácii na trhu. Podľa Komisie mohli mať účastníci prostredníctvom všetkých výmen informácií presnú predstavu o situácii každého z nich v rámci hospodárskej súťaže.
22 Komisia tiež uviedla, že účastníci konania, vrátane spoločnosti Scania, disponujú dcérskymi spoločnosťami na dôležitých vnútroštátnych trhoch, ktoré pôsobia ako distribútori ich výrobkov. Títo vnútroštátni distribútori majú vlastnú sieť autorizovaných predajcov. Komisia poznamenáva, že Scania predáva svoje nákladné vozidlá prostredníctvom vnútroštátnych distribútorov, ktorí sú dcérskymi spoločnosťami v 100 % vlastníctve spoločnosti Scania vo všetkých štátoch EHP, s výnimkou [dôverné]. Vnútroštátni distribútori spoločnosti Scania predávajú nákladné vozidlá, ktoré zakúpili od ústredia, autorizovaným predajcom, ktorí sú buď dcérskymi spoločnosťami v 100 % vlastníctve, alebo nezávislými podnikmi. Komisia uvádza, že v Nemecku má Scania [dôverné] autorizovaných predajcov, ktorí sú 100 % dcérskymi spoločnosťami.
23 Pokiaľ ide o mechanizmus určovania cien, Komisia konštatovala, že tento mechanizmus pozostáva z rovnakých etáp pre všetkých účastníkov, a vo všeobecnosti začína v rámci prvej etapy tým, že ústredie stanoví počiatočný sadzobník hrubých cien. Okrem toho sa podľa Komisie v rámci druhej etapy stanovujú transferové ceny pre predaj nákladných vozidiel na jednotlivých vnútroštátnych trhoch medzi ústredím výrobcov a vnútroštátnymi distribútormi, ktorí sú nezávislými podnikmi alebo v 100 % vlastníctve ústredia. Napokon sa podľa Komisie v rámci tretej etapy stanovujú ceny, ktoré platia autorizovaní predajcovia distribútorom, a v rámci štvrtej etapy konečná čistá cena platená spotrebiteľmi, ktorú dojednávajú autorizovaní predajcovia alebo samotní výrobcovia vtedy, keď predávajú priamo autorizovaným predajcom alebo významným zákazníkom.
24 Komisia konštatovala, že hoci sa konečná cena zaplatená spotrebiteľmi môže napríklad z dôvodu uplatnenia rôznych zliav na rôznych úrovniach distribučného reťazca líšiť, všetky ceny uplatňované v každej etape distribučného reťazca vyplývajú priamo (v prípade transferových cien medzi ústredím a distribútorom) alebo nepriamo (v prípade ceny, ktorú platí autorizovaný predajca distribútorovi, alebo v prípade ceny, ktorú platí konečný zákazník) z počiatočnej hrubej ceny. Podľa Komisie sa tak javí, že počiatočné sadzobníky hrubých cien, stanovené ústredím, predstavujú spoločnú a základnú zložku výpočtov cien uplatniteľných v každej etape vnútroštátnych distribučných kanálov v celej Európe. Komisia spresnila, že všetci účastníci konania, s výnimkou [dôverné], stanovovali od roku 2000 do roku 2006 sadzobníky hrubých cien pozostávajúce z harmonizovaných hrubých cien pre celý EHP.
25 Pokiaľ ide konkrétne o mechanizmus určovania cien v rámci spoločnosti Scania a subjektov zapojených do tohto určovania, Komisia opísala, že ústredie spoločnosti Scania určuje sadzobník hrubých cien zo závodu (Factory Gross Price List, ďalej len „FGPL“) pre všetky jednotlivé dostupné diely nákladného vozidla.
26 Každý vnútroštátny distribútor spoločnosti Scania, napríklad Scania DE, dojednáva so ústredím spoločnosti Scania „čistú cenu pre distribútora“, teda cenu, ktorú platí distribútor sídlu za každý diel, na základe FGPL, ktorý mu bol doručený. Čistá cena pre distribútora je uvedená v dokumente nazvanom „RPU“ (zo švédskeho výrazu „Representantuppgift“), ktorý vykazuje rozdiel medzi FGPL a čistou cenou pre distribútora z hľadiska zliav. Zľavy poskytované distribútorovi určuje [dôverné] v ústredí spoločnosti Scania, no rokuje sa o nich aj v rámci výboru pre ceny. Konečné rozhodnutie o čistej cene pre distribútora spoločnosti Scania prináleží [dôverné].
27 Okrem toho vnútroštátny distribútor spoločnosti Scania oznamuje autorizovaným predajcom spoločnosti Scania na jeho území svoj vlastný sadzobník hrubých cien, pozostávajúci z čistej ceny pre distribútora, ku ktorej sa pripočíta zisková marža, pre všetky jednotlivé dostupné diely nákladného vozidla.
28 Autorizovaný predajca spoločnosti Scania následne dojedná s distribútorom „čistú cenu pre autorizovaného predajcu“, ktorá vychádza zo sadzobníka hrubých cien distribútora a je znížená o podstatnú zľavu, ktorú má autorizovaný predajca.
29 Zákazníci, ktorí nakupujú nákladné vozidlá prostredníctvom autorizovaných predajcov spoločnosti Scania, platia „cenu pre zákazníkov“. „Cena pre zákazníkov“ spočíva v čistej cene pre autorizovaného predajcu, zvýšenej o ziskovú maržu autorizovaného predajcu a prípadné náklady, ktoré vyplývajú z individualizácie nákladného vozidla, a zníženej v závislosti od zliav a akcií ponúkaných zákazníkovi. Komisia konštatovala, že úprava ceny v ktorejkoľvek etape distribučného reťazca bude mať obmedzený vplyv alebo nebude mať žiadny vplyv na konečnú cenu zaplatenú zo strany spotrebiteľa.
30 Komisia konštatuje, že FGPL sa uplatňuje na celosvetovej úrovni, zatiaľ čo čistá cena pre distribútora a sadzobník hrubých cien distribútora sa uplatňujú v regióne, v ktorom distribútor pôsobí. Rovnako aj cena dojednaná autorizovaným predajcom sa uplatňuje v regióne, v ktorom pôsobí autorizovaný predajca.
31 Pokiaľ ide o vplyv zvýšenia cien na európskej úrovni na ceny na vnútroštátnej úrovni, Komisia poznamenala, že vnútroštátni distribútori výrobcov, akým je aj Scania DE, nie sú nezávislí pri určovaní hrubých cien a sadzobníkov hrubých cien a že všetky ceny uplatňované v každej etape distribučného reťazca až ku konečnému spotrebiteľovi vyplývajú zo sadzobníkov celoeurópskych hrubých cien, určovaných na úrovni ústredia.
32 Z uvedeného podľa Komisie vyplýva, že zvýšenie cien v celoeurópskom sadzobníku hrubých cien, o ktorom sa rozhodlo na úrovni ústredia, determinuje pohyb „čistej ceny pre distribútora“, to znamená ceny, ktorú distribútor zaplatí ústrediu za kúpu nákladného vozidla. Preto má podľa Komisie zvýšenie vyššie uvedených hrubých cien zo strany ústredia vplyv aj na úroveň hrubej ceny distribútora, to znamená na cenu, ktorú autorizovaný predajca zaplatí distribútorovi, hoci aj cena pre konečného spotrebiteľa nie je nevyhnutne zmenená v rovnakom pomere alebo nie je zmenená vôbec.
Utajené kontakty medzi spoločnosťou Scania a účastníkmi urovnania
33 Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, že Scania sa zúčastňovala na utajených stretnutiach a kontaktoch s účastníkmi urovnania v rámci rôznych fór a na rôznych úrovniach, ktoré sa postupom času vyvíjali, zatiaľ čo zúčastnené podniky, ciele a dotknuté výrobky zostali rovnaké.
34 Komisia identifikovala tri úrovne utajených kontaktov.
35 V prvom rade Komisia uviedla, že v prvých rokoch porušenia rokoval vrcholový manažment účastníkov kartelu o svojich zámeroch v oblasti cien, o budúcich zvýšeniach hrubých cien, niekedy aj o vývoji čistých spotrebiteľských cien a niekedy sa dohodli na zvýšení svojich hrubých cien. V spornom rozhodnutí Komisia poukázala na túto úroveň utajených kontaktov ako na „úroveň riadiacich inštancií“ („top management“). Komisia dodala, že na stretnutiach na úrovni riadiacich inštancií sa účastníci kartelu okrem iného dohodli na načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním modelov nákladných vozidiel, ktoré spĺňajú normy Euro 3 až Euro 5, a pri niektorých príležitostiach bolo dohodnuté, že sa dotknuté technológie nezavedú pred určitým dátumom. Komisia uviedla, že stretnutia na úrovni riadiacich inštancií sa konali v rokoch 1997 až 2004.
36 Po druhé Komisia uviedla, že počas obmedzeného obdobia a súbežne so stretnutiami na úrovni riadiacich inštancií prebiehali rokovania medzi stredným manažmentom ústredia účastníkov kartelu, ktoré okrem výmeny technických informácií zahŕňali aj výmeny informácií o cenách a zvýšeniach hrubých cien. V spornom rozhodnutí Komisia poukázala na túto úroveň utajených kontaktov ako na „nižšiu úroveň ústredia“ („lower headquarters level“). Komisia uviedla, že stretnutia na nižšej úrovni ústredia sa konali v rokoch 2000 až 2008.
37 Po tretie Komisia uviedla, že po zavedení eura a sadzobníkov hrubých cien na európskej úrovni takmer všetkými výrobcami nákladných vozidiel sa účastníci kartelu usilovali o systematickú koordináciu svojich budúcich cenových zámerov prostredníctvom svojich nemeckých dcérskych spoločností. V napadnutom rozhodnutí Komisia poukázala na túto úroveň utajených kontaktov ako na „nemeckú úroveň“ („German level meetings“). Komisia spresnila, že rovnako ako kontakty v prvých rokoch kartelu rokovali zástupcovia nemeckých dcérskych spoločností o budúcich zvýšeniach hrubých cien, ako aj o načasovaní a prenesení nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 5 a Euro 6. Tiež si vymieňali ďalšie citlivé obchodné informácie. Komisia uviedla, že stretnutia na nemeckej úrovni sa konali od roku 2004.
Uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP
38 Komisia usúdila, že listinné dôkazy uvedené v spise preukazujú, že vyššie uvedené kontakty sa týkali:
– zmien hrubých cien plánovaných účastníkmi kartelu, sadzobníkov hrubých cien, načasovania týchto zmien a príležitostne aj výmen informácií o plánovaných zmenách čistých cien alebo zmenách zliav ponúkaných zákazníkom,
– dátumu zavedenia technológií v oblasti emisií pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, vyžadovaných normami Euro 3 až Euro 6, ako aj prenesenia nákladov spojených so zavádzaním týchto technológií, a
– vymieňania ďalších citlivých informácií z hľadiska hospodárskej súťaže, akými sú podiely na cieľových trhoch, aktuálne čisté ceny a zľavy, sadzobníky hrubých cien, a to aj pred nadobudnutím ich účinnosti, konfigurátorov nákladných vozidiel, objednávok a úrovní zásob.
39 Komisia uviedla, že účastníci mali multilaterálne kontakty na rôznych úrovniach a že niekedy mali spoločné kontakty a stretnutia na rôznych úrovniach. Podľa Komisie boli tieto kontakty medzi sebou previazané svojím obsahom, dátumom, vzájomnými otvorenými odkazmi a tokom získaných informácií medzi nimi.
40 Komisia usúdila, že tieto činnosti predstavujú formu koordinácie a spolupráce, prostredníctvom ktorej účastníci vedome nahrádzajú riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi sebou. Podľa Komisie malo predmetné správanie formu zosúladeného postupu alebo dohody, v ktorých sa konkurenčné podniky zdržali nezávislého určovania obchodnej politiky, ktorú plánovali uplatňovať na trhu, ale skôr koordinovali svoje správanie v oblasti cien prostredníctvom priamych kontaktov a zapojili sa do koordinovaného oneskorenia zavádzania technológií. Okrem toho podľa Komisie systematická účasť na utajených kontaktoch vytvorila atmosféru vzájomného chápania cenovej politiky účastníkov.
41 Komisia uviedla, že Scania sa pravidelne zúčastňovala na rôznych formách utajenej spolupráce počas celej dĺžky trvania porušenia, a dospela k záveru, že porušenie, na ktorom sa Scania zúčastnila, malo formu dohody a/alebo zosúladeného postupu v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP.
42 Pokiaľ ide o obmedzenie hospodárskej súťaže, Komisia konštatovala, že Scania sa zúčastnila na utajených kontaktoch opísaných v bode 38 tohto rozsudku a že cieľom všetkých dohôd a zosúladených postupov, na ktorých sa zúčastnila, bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ.
43 Pokiaľ ide o jediné a pokračujúce porušenie, Komisia usúdila, že dohody a/alebo zosúladené postupy medzi spoločnosťou Scania a účastníkmi urovnania predstavujú jediné a pokračujúce porušenie, na ktoré sa vzťahuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 53 Dohody o EHP, v období od 17. januára 1997 do 18. januára 2011. Podľa Komisie porušenie spočívalo v utajenej dohode týkajúcej sa cien a zvyšovania hrubých cien v EHP pre stredne ťažké a ťažké nákladné vozidlá, ako aj načasovania a prenesenia nákladov spojených so zavádzaním technológií v oblasti emisií pre tieto nákladné vozidlá, stanovených normami Euro 3 až Euro 6.
44 Konkrétnejšie Komisia zastávala názor, že prostredníctvom protisúťažných kontaktov účastníci sledovali spoločný zámer s jediným protisúťažným cieľom a že Scania vedela alebo musela vedieť o všeobecnom uplatňovaní a základných charakteristikách siete utajených kontaktov a mala v úmysle prispieť ku kartelu svojím konaním.
45 Komisia tiež uviedla, že jediný protisúťažný cieľ spočíval v obmedzení hospodárskej súťaže na trhu stredne ťažkých a ťažkých nákladných vozidiel v EHP. Tento cieľ bol podľa jej názoru dosiahnutý prostredníctvom postupov znižujúcich úrovne strategickej neistoty medzi účastníkmi, pokiaľ ide o budúce ceny a zvyšovania hrubých cien, ako aj o načasovanie a prenesenie nákladov súvisiacich so zavádzaním nákladných vozidiel spĺňajúcich environmentálne normy.
Adresáti sporného rozhodnutia
46 V prvom rade Komisia adresovala napadnuté rozhodnutie spoločnostiam Scania CV AB a Scania DE, ktoré považovala za priamo zodpovedné za porušenie v týchto obdobiach:
– pokiaľ ide o Scania CV AB, v období od 17. januára 1997 do 27. februára 2009, a
– pokiaľ ide o Scania DE, v období od 20. januára 2004 do 18. januára 2011.
47 V druhom rade Komisia tiež uviedla, že v období od 17. januára 1997 do 18. januára 2011 vlastnila Scania AB priamo alebo nepriamo všetky akcie spoločnosti Scania CV AB, ktorá zase priamo alebo nepriamo vlastnila všetky akcie spoločnosti Scania DE. V dôsledku toho Komisia uviedla, že napadnuté rozhodnutie je určené aj nasledujúcim subjektom, ktoré sú spoločne a nerozdielne zodpovedné ako materské spoločnosti:
– spoločnosti Scania AB, ktorá je zodpovedná jednak za správanie spoločnosti Scania CV AB v období od 17. januára 1997 do 27. februára 2009, a jednak za správanie spoločnosti Scania DE v období od 20. januára 2004 do 18. januára 2011, a
– spoločnosti Scania CV AB ako subjektu zodpovednému za správanie spoločnosti Scania DE v období od 20. januára 2004 do 18. januára 2011.
Výška pokuty
48 Komisia stanovila výšku pokuty na 880 523 000 eur.
Žaloba na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
49 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. decembra 2017 odvolateľky podali žalobu, ktorou sa domáhali v prvom rade zrušenia sporného rozhodnutia a subsidiárne čiastočného zrušenia tohto rozhodnutia a zníženia pokút, ktoré im boli uložené, ako aj v každom prípade zníženia týchto pokút podľa článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003.
50 Listom z 5. júna 2020 odvolateľky podali návrh na vynechanie určitých údajov uvedených v správe určenej na pojednávanie vo vzťahu k verejnosti. Listom z toho istého dňa Komisia tiež podala návrh na vynechanie určitých údajov uvedených najmä v správe určenej na pojednávanie, ako aj v napadnutom rozsudku, vo vzťahu k verejnosti.
51 V nadväznosti na tento posledný uvedený návrh Všeobecný súd v prejednávanej veci vo vzťahu k nedôvernej verzii tohto rozsudku rozhodol o anonymizácii mien fyzických osôb a utajení názvu iných právnických osôb, než sú odvolateľky. Rozhodol tiež o utajení určitých údajov týkajúcich sa najmä mechanizmu určovania cien v rámci spoločnosti Scania a spôsobu vypočítania pokuty uloženej tejto spoločnosti, ktorých utajenie nemá vplyv na pochopenie nedôvernej verzie rozsudku.
52 Odvolateľky uviedli na podporu svojej žaloby deväť žalobných dôvodov.
53 Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení práva na obhajobu, zásady riadnej správy vecí verejných a prezumpcie neviny. Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003.
54 Tretí až siedmy žalobný dôvod sa v podstate týkali záveru Komisie o existencii jediného a pokračujúceho porušenia, ako aj jeho pripísania spoločnosti Scania. Konkrétnejšie odvolateľky prostredníctvom svojho tretieho žalobného dôvodu uvádzali nesprávne uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP spočívajúce v tom, že sa o výmenách informácií na nižšej úrovni ústredia usudzovalo, že predstavujú porušenie týchto ustanovení Svojím štvrtým žalobným dôvodom odvolateľky uvádzali porušenie povinnosti odôvodnenia a nesprávne uplatnenie uvedených článkov spočívajúce v tom, že Komisia dospela k záveru, že odvolateľky uzavreli dohodu alebo sa podieľali na zosúladenom postupe, ktoré sa mali týkať načasovania zavádzania technológií v oblasti emisií. Ich piaty žalobný dôvod bol založený na nesprávnom uplatnení tých istých článkov spočívajúcom v tom, že Komisia kvalifikovala výmeny informácií na nemeckej úrovni ako porušenie „z hľadiska cieľa“. Svojím šiestym žalobným dôvodom odvolateľky tvrdili, že došlo k nesprávnemu uplatneniu článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP spočívajúcemu v tom, že Komisia usúdila, že geografický rozsah porušenia týkajúceho sa nemeckej úrovne sa vzťahoval na celé územie EHP. Ich siedmy žalobný dôvod bol založený na nesprávnom uplatnení týchto článkov spočívajúcom v tom, že Komisia usúdila, že identifikované správanie predstavuje jediné a pokračujúce porušenie a že odvolateľky sú v tejto súvislosti zodpovedné.
55 Ôsmy žalobný dôvod bol založený na nesprávnom uplatnení uvedených článkov, ako aj článku 25 nariadenia č. 1/2003 spočívajúcom v tom, že Komisia uložila pokutu za premlčané správanie, a v každom prípade nevzala do úvahy skutočnosť, že uvedené správanie nebolo pokračujúce Vo svojom deviatom a poslednom žalobnom dôvode odvolateľky uvádzali porušenie zásady proporcionality a zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o výšku pokuty, a v každom prípade o potrebu zníženia výšky pokuty na základe článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003.
56 Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zamietol žalobu odvolateliek v celom rozsahu ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o návrh, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc, uviedol, že nič vo výhradách, tvrdeniach, právnych a skutkových okolnostiach uvádzaných odvolateľkami v rámci všetkých skúmaných žalobných dôvodov neumožňovalo dospieť k záveru, že výška pokút uložených sporným rozhodnutím sa musí zmeniť. Všeobecný súd v dôsledku toho zamietol žalobu v celom rozsahu a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.
Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
57 Odvolateľky návrhom podaným 8. apríla 2022 podali toto odvolanie. V ten istý deň okrem toho požiadali Súdny dvor, aby vo vzťahu k verejnosti zabezpečil rovnaké dôverné zaobchádzanie s prvkami uvedenými v bode 51 tohto rozsudku, aké týmto prvkom priznal Všeobecný súd.
58 Aktom z 29. apríla 2022 Komisia takisto požiadala o dôverné zaobchádzanie s určitými údajmi vo vzťahu k verejnosti.
59 Uznesením z 12. júla 2022 predseda Súdneho dvora vyhovel týmto návrhom na dôverné zaobchádzanie.
60 Odvolateľky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:
– úplne alebo sčasti zrušil napadnutý rozsudok,
– úplne alebo sčasti zrušil sporné rozhodnutie a/alebo zrušil alebo znížil pokuty, ktoré im boli uložené,
– subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania vrátane tých, ktoré vznikli v rámci tohto odvolacieho konania.
61 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
62 Odvolateľky na podporu svojho odvolania uvádzajú štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je v podstate založený na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 1 Charty. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP z dôvodu, že Všeobecný súd kvalifikoval geografický rozsah správania na nemeckej úrovni ako vzťahujúci sa na celé územie EHP. Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľky v podstate uvádzajú porušenie týchto dvoch posledných uvedených článkov Všeobecným súdom spočívajúce v tom, že kvalifikoval sériu úkonov odohrávajúcich sa na troch rôznych úrovniach kontaktu ako jediné porušenie. Štvrtý odvolací dôvod je založený na porušení tých istých článkov, ako aj článku 25 nariadenia č. 1/2003 z toho dôvodu, že Všeobecný súd potvrdil pokutu za premlčané správanie.
O prvom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
63 Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol ich tvrdenie, podľa ktorého Komisia tým, že prijala rozhodnutie o urovnaní a pokračovala vo svojom vyšetrovaní proti odvolateľkám bez toho, aby toto vyšetrovanie zverila inému kolektívu než tomu, ktorý bol zodpovedný za spis, na základe ktorého bolo vydané toto rozhodnutie, porušila článok 41 ods. 1 Charty.
64 V prvom rade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd neposúdil, či správne konanie, ktoré pokračovalo proti spoločnosti Scania po prijatí rozhodnutia o urovnaní, bolo v súlade so zásadou objektívnej nestrannosti. Odkazujú na úvahy uvedené najmä v bodoch 129, 147 a 151 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú dodržania zásady nestrannosti v kontexte odstupňovaného „hybridného“ konania, o aké ide v prejednávanej veci. Tvrdia, že prijatie tohto rozhodnutia spôsobilo dodatočnú záťaž Komisii, ktorá nemala dbať len na dodržiavanie takzvanej zásady tabula rasa, ale aj na to, aby vyvolávala dojem nestrannosti. Hoci Všeobecný súd v tomto bode 151 v podstate uznal, že za takýchto okolností by mohlo byť odôvodnené zveriť spisy dvom rôznym kolektívom, nevyvodil z toho správny právny záver a zaoberal sa otázkou nestrannosti len z hľadiska subjektívnej nestrannosti.
65 V tejto súvislosti odvolateľky bližšie uvádzajú, že v bode 151 tohto rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že Scania nepreukázala, ako by skutočnosť, že sa na prijatí rozhodnutia o urovnaní, ako aj napadnutého rozhodnutia podieľali tie isté útvary Komisie, mohla „sama osebe“ preukázať, že vo vzťahu k nim nedošlo k nestrannému preskúmaniu veci, a následne v bode 152 tohto rozsudku konštatoval, že Scania nepreukázala, že Komisia „prejavil[a] zaujatosť voči spoločnosti Scania… v rozpore so zásadou subjektívnej nestrannosti“. Všeobecný súd sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže svoje posúdenie obmedzil na „subjektívnu“ nestrannosť, a nepreskúmal zásadu „objektívnej“ nestrannosti, ktorá je z právneho hľadiska odlišná.
66 V druhom rade odvolateľky tvrdia, že ak by aj Súdny dvor zastával názor, že Všeobecný súd posúdil túto zásadu objektívnej nestrannosti, posúdenie Všeobecného súdu v tejto súvislosti je v každom prípade z právneho hľadiska nesprávne. Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne odôvodnenie umožňujúce dospieť k záveru, že Komisia dodržala uvedenú zásadu objektívnej nestrannosti napriek okolnosti, že tie isté útvary Komisie sa zúčastnili na postupe prijímania rozhodnutia o urovnaní a sporného rozhodnutia, hoci Všeobecný súd v bode 151 tohto rozsudku výslovne uznal, že táto okolnosť „sťažuje zabezpečenie toho, že sa preskúmanie skutočností a dôkazov vo vzťahu k podniku po prijatí rozhodnutia o urovnaní uskutoční v súlade so zásadou tabula rasa.
67 Takéto uznanie podľa odvolateliek vyvoláva pochybnosti o nestrannosti Komisie. V bode 151 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tiež uviedol, ako mohla Komisia konať, aby vylúčila takúto pochybnosť, a to tak, že by sa „zverili spisy dvom odlišným kolektívom“, teda tým, že do riadneho konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, by bol zapojený iný kolektív než ten, ktorý bol zapojený do konania o urovnaní. Zo samotného odôvodnenia, ktoré v tomto rozsudku uviedol Všeobecný súd, tak vyplýva, že Komisia tým, že prijala rozhodnutie o urovnaní a pokračovala vo svojom vyšetrovaní proti spoločnosti Scania, pričom na to použila tie isté vlastné útvary, porušila článok 41 ods. 1 Charty. Všeobecný súd však neuznal, že by Komisia neposkytla dostatočné záruky na účely vylúčenia akýchkoľvek oprávnených pochybností o jej objektívnej nestrannosti pri vedení tohto riadneho konania, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
68 Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto argumentácie.
Posúdenie Súdnym dvorom
69 Pokiaľ ide v prvom rade o argumentáciu odvolateliek, ktorou Všeobecnému súdu vytýkajú, že neposúdil, či správne konanie, ktoré pokračovalo proti spoločnosti Scania po prijatí rozhodnutia o urovnaní, bolo v súlade so zásadou objektívnej nestrannosti, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora je Komisia povinná v priebehu správneho konania dodržiavať základné práva dotknutých podnikov. Z tohto dôvodu sa zásada nestrannosti, ktorá patrí do práva na riadnu správu vecí verejných, musí odlišovať od prezumpcie neviny (rozsudok z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia, C‑883/19 P, EU:C:2023:11, bod 76, ako aj citovaná judikatúra).
70 Právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty stanovuje, že každý má právo, aby inštitúcie Európskej únie vybavovali jeho záležitosti nestranne. Táto požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov dotknutej inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (rozsudok z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia, C‑883/19 P, EU:C:2023:11, bod 77 a citovaná judikatúra).
71 V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 144 a 145 napadnutého rozsudku pripomenul, čo vyplýva z tohto práva na riadnu správu vecí verejných, v súlade s judikatúrou pripomenutou v dvoch predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku.
72 Následne v bode 147 napadnutého rozsudku zamietol argumentáciu Komisie, podľa ktorej sa má za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, porušenie zásady nestrannosti posudzovať len ako prípadný dôsledok porušenia zásady prezumpcie neviny pri prijímaní rozhodnutia o urovnaní, a uviedol, že takéto porušenie mohlo vyplývať z iných nesplnení povinností Komisie, ktoré mali poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v zmysle judikatúry, pokiaľ ide o jej nestrannosť pri vedení riadneho správneho konania.
73 Všeobecný súd však v bode 148 uvedeného rozsudku konštatoval, že žiadne z tvrdení, ktoré odvolateľky predložili, neumožňovalo preukázať, že v prejednávanej veci Komisia neposkytla počas tohto konania všetky záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o jej nestrannosť pri preskúmavaní veci týkajúcej sa spoločnosti Scania. Toto konštatovanie odôvodnil analýzou týchto tvrdení v bodoch 149 až 164 toho istého rozsudku.
74 Konkrétnejšie v bode 151 napadnutého rozsudku konštatoval, že zapojenie tých istých útvarov do postupu prijímania tak rozhodnutia o urovnaní, ako aj sporného rozhodnutia sťažuje zabezpečenie toho, že sa preskúmanie skutočností a dôkazov vo vzťahu k podniku po prijatí rozhodnutia o urovnaní „uskutoční v súlade [s takzvanou] zásadou tabula rasa“, a že to by mohlo odôvodniť, aby sa s cieľom odstrániť pochybnosti v tejto súvislosti zverili spisy dvom rôznym kolektívom. V bode 152 tohto rozsudku však konštatoval, že odvolateľky nepreukázali, že by člen Komisie alebo útvary zapojené do postupu prijímania sporného rozhodnutia prejavili osobnú zaujatosť voči spoločnosti Scania, najmä z dôvodu účasti na postupe prijímania rozhodnutia o urovnaní „v rozpore so zásadou subjektívnej nestrannosti“.
75 V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že konanie o urovnaní je vo vzťahu k riadnemu konaniu alternatívnym správnym konaním, ktoré je odlišné od tohto konania a vykazuje určité osobitosti. Po druhé, pokiaľ podnik nepredloží návrh na urovnanie, konanie vedúce ku konečnému rozhodnutiu je namiesto ustanovení upravujúcich konanie o urovnaní upravené všeobecnými ustanoveniami nariadenia č. 773/2004. Po tretie, pokiaľ ide o riadne konanie, v rámci ktorého treba ešte preukázať zodpovednosť, Komisia je viazaná len oznámením o výhradách a je povinná zohľadniť nové skutočnosti, s ktorými sa v rámci tohto konania oboznámila (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia, C‑411/15 P, EU:C:2017:11, bod 136).
76 Z toho vyplýva, že „takzvaná zásada tabula rasa“, ktorú Všeobecný súd spomenul v bode 129 napadnutého rozsudku, ktorý v podstate preberá úvahy pripomenuté v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, sa obmedzuje na vyjadrenie konštatovania, podľa ktorého sa vo vzťahu k podniku alebo podnikom, ktoré sa rozhodnú nepokračovať v konaní o urovnaní s Komisiou, musí dodržiavať prezumpcia neviny.
77 Z toho vyplýva jednak, že „takzvaná zásada tabula rasa“ nebola vôbec relevantná v rámci posúdenia, či Komisia dodržala zásadu nestrannosti, ktoré Všeobecný súd vykonal vo veci, o ktorej rozhodoval, a jednak v každom prípade, že na rozdiel od toho, čo usudzoval Všeobecný súd, účasť tých istých útvarov na postupe prijímania tak rozhodnutia o urovnaní, ako aj sporného rozhodnutia nevyvolávala žiadne ťažkosti, pokiaľ ide o dodržiavanie „takzvanej zásady tabula rasa“. Zmena kolektívu zodpovedného za spis v rámci Komisie by totiž dokonca bola v rozpore so zásadami riadnej správy vecí verejných a vedením správneho konania v primeranej dobe.
78 Treba však konštatovať, že Všeobecný súd nevyvodil nijaký dôsledok z nesprávnej úvahy, ktorá bola uvedená v druhej vete bodu 151 napadnutého rozsudku a pripomenutá v bode 74 tohto rozsudku, a kritika, ktorú proti nemu odvolateľky vzniesli, je tak neúčinná.
79 Keďže argumentáciu odvolateliek treba chápať v tom zmysle, že tvrdia, že Všeobecný súd mal dospieť k záveru, že skutočnosť, že ten istý kolektív bol zodpovedný za vec počas celého predmetného odstupňovaného „hybridného“ konania, nevyhnutne preukazuje, že Komisia porušila svoju povinnosť objektívnej nestrannosti, treba uviesť, že samotná skutočnosť, že ten istý kolektív Komisie bol poverený rôznymi po sebe nasledujúcimi fázami vyšetrovania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia o urovnaní a neskôr sporného rozhodnutia, nemôže sama osebe bez akéhokoľvek iného objektívneho dôkazu vyvolať pochybnosť o nestrannosti tejto inštitúcie (pozri analogicky rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 56).
80 Odvolateľky však nepreukázali, že pred Všeobecným súdom uviedli takéto objektívne skutočnosti. Navyše nič v argumentácii odvolateliek neumožňuje preukázať, že Všeobecný súd neposúdil, či Komisia v prejednávanej veci konala v súlade so zásadou objektívnej nestrannosti.
81 V bode 152 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolateľky nepreukázali, že kolektív zodpovedný za spis, alebo člen tohto kolektívu, prejavil počas riadneho konania akúkoľvek zaujatosť voči spoločnosti Scania, a na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia odvolateľky, tento bod 152 nie je jediným dôvodom, na ktorom Všeobecný súd založil konštatovanie, že Komisia v prejednávanej veci neporušila zásadu riadnej správy vecí verejných, ani neumožňuje preukázať, že tento súd v tomto rámci opomenul posúdiť súlad správania Komisie s touto zásadou objektívnej nestrannosti.
82 Zo znenia bodov 100 až 104 a 148 až 164 napadnutého rozsudku ako celku tak vyplýva, že Všeobecný súd sa zaoberal nielen „subjektívnym“, ale aj „objektívnym“ aspektom zásady nestrannosti vzhľadom na argumentáciu, ktorú mu v tejto súvislosti odvolateľky predložili.
83 Pokiaľ ide najmä o takúto objektívnu nestrannosť, Všeobecný súd najprv v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku pripomenul zásady judikatúry, ktorými sa riadi použitie tzv. „hybridného“ konania Komisiou, a v bode 104 tohto rozsudku z nich vyvodil, že v rozpore s tým, čo v podstate tvrdili odvolateľky, použitie „hybridného“ konania v rámci uplatnenia článku 101 ZFEÚ, v ktorom sú prijatie rozhodnutia o urovnaní a prijatie rozhodnutia vydaného v rámci riadneho konania časovo odstupňované, samo osebe a za každých okolností nemá nevyhnutne za následok okrem iného porušenie povinnosti nestrannosti. V bode 105 uvedeného rozsudku z toho vyvodil, že Komisia bola oprávnená využiť takéto hybridné konanie pod podmienkou dodržania tejto povinnosti, čo následne preskúmal v bode 143 a nasledujúcich toho istého rozsudku.
84 V tejto súvislosti v bode 145 napadnutého rozsudku najmä pripomenul zásady vyplývajúce z judikatúry uvedené v bode 70 tohto rozsudku a v bodoch 148 až 164 napadnutého rozsudku preskúmal argumenty, ktoré odvolateľky uviedli na podporu svojho tvrdenia, že Komisia im v prejednávanej veci neposkytla všetky záruky potrebné na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o jej nestrannosť pri preskúmavaní veci, ktorá sa ich týka.
85 Všeobecný súd sa prinajmenšom implicitne, avšak nevyhnutne zaoberal „objektívnym“ aspektom povinnosti nestrannosti, ktorú je Komisia povinná dodržiavať, a to tým, že v podstate uviedol po prvé v bode 104 napadnutého rozsudku, že použitie hybridného konania Komisiou samo osebe nepostačuje na preukázanie porušenia povinnosti nestrannosti zo strany tejto inštitúcie, po druhé v bode 149 tohto rozsudku, že keď Komisia v rámci riadneho konania preskúmava dôkazy predložené účastníkmi konania, ktorí sa rozhodli nepristúpiť k urovnaniu, Komisia nie je nijako viazaná skutkovými zisteniami a právnou kvalifikáciou, ktoré prijala v rozhodnutí o urovnaní vo vzťahu k účastníkom konania, ktorý sa rozhodli pristúpiť k urovnaniu, a napokon v bode 159 uvedeného rozsudku, že odvolateľky nevytýkali Komisii, že počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, nedodržala všetky procesné záruky týkajúce sa účinného výkonu práva odvolateliek na obhajobu, ako to stanovujú najmä všeobecné ustanovenia nariadenia č. 773/2004. Tieto skutočnosti totiž preukazujú, že Všeobecný súd posúdil, či boli odvolateľkám poskytnuté dostatočné záruky na to, aby boli vylúčené akékoľvek oprávnené pochybností týkajúce sa objektívnej nestrannosti Komisie.
86 Pokiaľ ide v druhom rade o argumentáciu odvolateliek, ktorou v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v každom prípade z právneho hľadiska nesprávne posúdil zásadu objektívnej nestrannosti, treba pripomenúť, že odvolateľky touto argumentáciou na jednej strane vytýkajú Všeobecnému súdu, že neodôvodnil svoje posúdenie, podľa ktorého Komisia dodržala zásadu nestrannosti. V podstate tak namietajú, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia. Ako však vyplýva z bodov 80 až 85 tohto rozsudku, Všeobecný súd v tejto súvislosti riadne odôvodnil napadnutý rozsudok.
87 Na druhej strane v rozsahu, v akom odvolateľky zakladajú svoje tvrdenie na úvahe uvedenej v bode 151 napadnutého rozsudku, podľa ktorej účasť tých istých útvarov Komisie na postupe prijímania tak rozhodnutia o urovnaní, ako aj sporného rozhodnutia sťažuje dodržiavanie „takzvanej zásady tabula rasa“, stačí uviesť, že z bodu 77 tohto rozsudku vyplýva, že táto úvaha je z právneho hľadiska nesprávna.
88 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.
O druhom odvolacom dôvode
89 Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že kvalifikoval geografický rozsah správania na nemeckej úrovni ako vzťahujúci sa na celé územie EHP. Tento odvolací dôvod rozdeľujú na štyri časti.
O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
90 V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky s odkazom na bod 421 napadnutého rozsudku tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia jednak tým, že dospel k záveru, že na účely stanovenia geografického rozsahu zosúladeného postupu mohol zohľadniť len rozsah získaných informácií, a jednak tým, že tým vo svojom právnom posúdení nezohľadnil úmysel podnikov zúčastnených na tomto zosúladenom postupe, ktorý je však základným prvkom takéhoto postupu.
91 Všeobecný súd teda nemôže na účely charakterizovania tohto geografického rozsahu vychádzať len z obsahu a povahy vymieňaných informácií. Skutočnosť, že Všeobecný súd nezohľadnil tento „úmysel“, ho priviedla k tomu, že nesprávne potvrdil, že Scania sa zúčastnila na výmenách informácií na nemeckej úrovni, ktoré boli súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na úrovni EHP a počas celého obdobia trvania porušenia, teda od 17. januára 1997 do 18. januára 2011.
92 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
– Posúdenie Súdnym dvorom
93 V bode 421 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že na základe dôkazov týkajúcich sa geografického rozsahu informácií získaných spoločnosťou Scania DE, ktoré analyzoval v bodoch 405 až 420 tohto rozsudku, posúdených ako celok, treba dospieť k záveru, že Scania DE prostredníctvom účasti svojich zamestnancov na výmenách informácií na nemeckej úrovni získavala informácie, ktorých rozsah presahoval nemecký trh. Na základe tohto konštatovania zamietol šiesty žalobný dôvod, ktorý pred ním vzniesli odvolateľky, založený na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, spočívajúcom v tom, že Komisia usúdila, že geografický rozsah porušenia týkajúceho sa nemeckej úrovne sa vzťahoval na celé územie EHP. V tomto bode 421 ďalej spresnil, že tieto zistenia stačili na zamietnutie tohto žalobného dôvodu bez ohľadu na to, či Scania DE poskytla aj informácie, ktorých rozsah presahoval nemecký trh.
94 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ môže vyplývať nielen zo samostatného úkonu, ale aj zo skupiny úkonov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny úkonov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie tohto ustanovenia. Pokiaľ rôzne činnosti spadajú do „spoločného zámeru“ vzhľadom na ich rovnaký cieľ skresľujúci hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia je oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto činnosti v závislosti od účasti na porušení ako celku (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 41 a citovaná judikatúra).
95 Z ustálenej judikatúry vyplýva tiež, že s cieľom dokázať účasť podniku na takomto jedinom porušovaní musí Komisia preukázať, že tento podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k spoločným zámerom sledovaným všetkými účastníkmi a že mal vedomosť o protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, body 42 a 60, ako aj citovaná judikatúra).
96 Podnik sa tak mohol priamo zúčastňovať na všetkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie a Komisia je v tomto prípade oprávnená pripísať mu zodpovednosť za všetky správania, a teda za toto porušenie ako celok. Podnik sa mohol tiež priamo zúčastňovať iba na časti uvedených správaní, avšak vedel o všetkých ostatných protiprávnych správaniach, ktoré zamýšľali alebo uskutočnili ďalší účastníci kartelu sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko. V takomto prípade je Komisia rovnako oprávnená pripisovať tomuto podniku zodpovednosť za všetky protisúťažné správania tvoriace takéto porušenie a následne za porušenie v celom rozsahu (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 43).
97 Z vyššie uvedeného vyplýva, že na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že predmetné výmeny informácií presahovali rámec nemeckého trhu a týkali sa územia EHP, stačilo, aby Všeobecný súd konštatoval, že takýto záver vyplýval z obsahu informácií, ktoré Scania DE získala od ostatných účastníkov.
98 Tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd nemohol vychádzať len zo samotnej skutočnosti, že výmeny informácií na nemeckej úrovni sa týkali územia EHP, na to, aby potvrdil ich účasť na porušení, tak vychádza zo zámeny podmienok vyžadovaných na preukázanie a vymedzenie rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia na jednej strane s podmienkami, ktoré musia byť splnené, aby sa podniku pripísala zodpovednosť za celé takéto porušenie na druhej strane.
99 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ako dostatočný dôkaz účasti podniku na karteli stačí, ak Komisia preukáže, že dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutiach, počas ktorých boli uzatvorené dohody protisúťažného charakteru, bez toho, aby ich zjavným spôsobom odmietol. Ak je účasť na takých stretnutiach dokázaná, uvedenému podniku prináleží predostrieť skutočnosti potvrdzujúce, že jeho účasť na týchto stretnutiach nemala protisúťažný charakter, a preukázať, že oznámil svojim konkurentom, že sa zúčastnil na uvedených stretnutiach z iných dôvodov ako oni (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, bod 142, ako aj citovanú judikatúru).
100 Z judikatúry tiež vyplýva, že s výhradou dôkazu opaku, ktorý zaťažuje dotknuté hospodárske subjekty, je potrebné predpokladať, že podniky zúčastňujúce sa na zosúlaďovaní postupu a naďalej pôsobiace na trhu pri určovaní svojho konania na tomto trhu zohľadňujú informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi (rozsudok z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 127, ako aj citovaná judikatúra).
101 Z tejto judikatúry vyplýva, že ak Komisia preukáže, že dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutiach, na ktorých boli uzavreté dohody protisúťažnej povahy, bez toho, aby voči nim zjavne namietal, táto inštitúcia okrem iného nemusí preukázať, že tento podnik mal v úmysle zúčastniť sa na porušení, ale tomuto podniku prináleží predložiť dôkazy o tom, že sa dištancoval od týchto dohôd, a najmä, čo je prípad prejednávanej veci, od ich geografického rozsahu.
102 Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď po analýze dôkazov, ktoré mu boli predložené na posúdenie, dospel k záveru, že Komisia dôvodne dospela k záveru, že prostredníctvom výmen informácií na nemeckej úrovni Scania DE získavala informácie, ktorých rozsah presahoval rámec nemeckého trhu, pričom Komisii neuložil povinnosť, aby navyše preukázala, že Scania DE mala v úmysle prostredníctvom svojej účasti na týchto výmenách informácií tieto informácie získať a zohľadniť ich pri určovaní svojho správania.
103 V dôsledku toho je potrebné zamietnuť prvú časť druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.
O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
104 V druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že rozsah informácií, ktoré Scania DE získala pri výmenách informácií na nemeckej úrovni, presahoval rámec nemeckého trhu.
105 V tejto súvislosti odvolateľky v podstate kritizujú odôvodnenie Všeobecného súdu nachádzajúce sa v bodoch 405 až 414 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd analyzoval skutočnosti uvedené v spise, a v bode 414 tohto rozsudku z týchto skutočností vyvodil, že vzhľadom na tieto skutočnosti ako celok treba konštatovať, že rozsah informácií, ktoré Scania DE získala pri výmenách informácií na nemeckej úrovni, presahoval rámec nemeckého trhu. V podstate tvrdia, že päť dôvodov uvedených v týchto bodoch je nielen nedostatočných na to, aby tento záver primerane podložili, ale sú tiež nekoherentné, ba dokonca vnútorne rozporné, hoci judikatúra na účely preukázania existencie porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP vyžaduje, aby Komisia predložila závažné, presné a zhodujúce sa dôkazy.
106 Komisia tvrdí, že túto argumentáciu treba zamietnuť.
– Posúdenie Súdnym dvorom
107 Treba poznamenať, že odvolateľky sa druhou časťou svojho druhého odvolacieho dôvodu v skutočnosti snažia o to, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov bez toho, aby namietali ich skreslenie zo strany Všeobecného súdu. V argumentácii predloženej na podporu tejto druhej časti sa totiž odvolateľky obmedzujú na uvedenie dôvodov, pre ktoré mal podľa nich Všeobecný súd prijať odlišný výklad jednotlivých skutočností uvedených v bodoch napadnutého rozsudku, ktoré uvádzajú, a navyše odkazujú na mnohé časti svojej žaloby podanej na Všeobecný súd.
108 Je pravda, že otázka, či Všeobecný súd dodržal pravidlá v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov v rámci preskúmania dôkazov uvedených Komisiou na potvrdenie existencie porušenia právnych noriem Únie v oblasti hospodárskej súťaže, predstavuje právnu otázku, ktorú možno predložiť v rámci odvolania. Posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa dôkaznej sily dokumentov v spise, ktorý mu bol predložený, však nemožno namietať pred Súdnym dvorom, ibaže by došlo k porušeniu pravidiel v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov alebo ku skresleniu týchto dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Komisia/Keramag Keramische Werke a i., C‑613/13 P, EU:C:2017:49, body 26 a 27, ako aj citovanú judikatúru). Odvolateľky však neuvádzajú žiadne tvrdenie v tomto zmysle.
109 Túto druhú časť druhého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť ako neprípustnú.
O tretej časti druhého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
110 V tretej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď implicitne dospel k záveru, že Scania DE mala „úmysel“ zúčastniť sa na výmene informácií na nemeckej úrovni, ktorej rozsah sa vzťahoval na územie EHP.
111 V tejto súvislosti odvolateľky odkazujú na odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 415 až 420 napadnutého rozsudku a spochybňujú ho, pričom v podstate tvrdia, že vzhľadom na to, že posúdenie Všeobecného súdu sa musí považovať za vyhodnotenie úmyslu spoločnosti Scania DE zúčastniť sa na výmene informácií na nemeckej úrovni, ktorej rozsah sa vzťahoval na územie EHP, Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v tom, že v bodoch 416 a 418 tohto rozsudku založil toto posúdenie na nedostatočnom, nekonzistentnom a vnútorne rozpornom odôvodnení, a keďže v bode 419 uvedeného rozsudku z právneho hľadiska dostatočne nepreskúmal ani neposúdil konkrétne tvrdenia alebo dôkazy predložené spoločnosťou Scania, porušil tak svoju povinnosť odôvodnenia. Všeobecný súd tiež nezohľadnil judikatúru, ktorá vyžaduje, aby Komisia na účely preukázania porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP predložila vierohodné, presné a zhodujúce sa dôkazy, pričom odvolateľky v tejto súvislosti odkazujú na bod 417 toho istého rozsudku.
112 Navyše tvrdia, že v bode 420 napadnutého rozsudku Všeobecný súd protiprávne odmietol a riadne nezohľadnil dôkaznú hodnotu vyhlásení pod prísahou predložených spoločnosťou Scania. Podľa odvolateliek vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek priameho dôkazu o tom, že informácie získané na nemeckej úrovni boli odovzdané ústrediu spoločnosti Scania, vyhlásenia osôb, ktoré sa priamo podieľali na údajnom správaní, nemožno považovať za vyhlásenia s „obmedzenou dôkaznou hodnotou“ len z toho dôvodu, že boli predložené po relevantných udalostiach na účely obhajoby spoločnosti Scania v priebehu správneho konania.
113 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
– Posúdenie Súdnym dvorom
114 Treba poznamenať, že argumentácia odvolateliek uvedená na podporu tretej časti ich druhého odvolacieho dôvodu sa zakladá na predpoklade, podľa ktorého Všeobecný súd v bodoch 415 až 420 napadnutého rozsudku konštatoval, že bolo zámerom spoločnosti Scania DE zúčastniť sa na výmene informácií na nemeckej úrovni, ktorej rozsah sa vzťahoval na územie EHP.
115 Z týchto bodov v spojení s bodmi 405 až 414 a 421 tohto rozsudku však vyplýva, že Všeobecný súd sa v nich obmedzil na konštatovanie, že Scania DE získala prostredníctvom účasti svojich zamestnancov na výmenách informácií na nemeckej úrovni informácie, ktorých rozsah presahoval rámec nemeckého trhu. Body 415 až 420 uvedeného rozsudku sa konkrétnejšie venujú zamietnutiu tvrdenia odvolateliek pred Všeobecným súdom, podľa ktorého sa zamestnanci spoločnosti Scania DE zúčastňujúci sa na výmenách informácií na nemeckej úrovni nikdy nedomnievali, že sa informácie získané od zástupcov dcérskych spoločností ostatných výrobcov nákladných vozidiel vzťahujú na európske ceny alebo že môžu znižovať neistotu, pokiaľ ide o európsku cenovú stratégiu ostatných výrobcov.
116 Bez toho, aby bolo potrebné určiť, či tretia časť druhého odvolacieho dôvodu v skutočnosti smeruje k spochybneniu posúdenia dôkazov Všeobecným súdom, a teda či musí byť zamietnutá ako neprípustná v súlade s judikatúrou citovanou v bode 108 tohto rozsudku, treba ju zamietnuť ako nedôvodnú, keďže sa zakladá na predpoklade uvedenom v bode 114 tohto rozsudku, ktorý je nesprávny.
O štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
117 Vo štvrtej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzovaní rozsahu informácií, ktoré poskytla Scania DE. V tejto súvislosti odvolateľky uvádzajú, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého Scania DE prostredníctvom kontaktov na nemeckej úrovni poskytla informácie, ktorých rozsah sa vzťahoval na celý EHP, nie je dostatočne odôvodnený a vychádza z nedostatočných dôvodov. Konkrétne sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia významu dôkazov obsiahnutých v hospodárskych správach vypracovaných poradenskou spoločnosťou pôsobiacou v oblasti hospodárstva, keď v bodoch 439 a 440 napadnutého rozsudku odmietol, že tieto správy sú relevantné.
118 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
– Posúdenie Súdnym dvorom
119 Rovnako ako v prípade druhej časti druhého odvolacieho dôvodu treba konštatovať, že štvrtou časťou tohto odvolacieho dôvodu sa odvolateľky domáhajú, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov bez toho, aby namietali ich skreslenie Všeobecným súdom. Z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené vo vzťahu k druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, treba preto zamietnuť aj štvrtú časť tohto odvolacieho dôvodu ako neprípustnú.
120 Preto je potrebné zamietnuť druhý odvolací dôvod v celom rozsahu ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.
O treťom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
121 Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že skutkové okolnosti, na základe ktorých Všeobecný súd považoval za dôvodné konštatovanie Komisie, podľa ktorého v prejednávanej veci existovalo jediné porušenie, nemôžu slúžiť ako základ pre konštatovanie, že každý dotknutý úkon sledoval rovnaký protisúťažný cieľ, a v dôsledku toho bol súčasťou spoločného zámeru s jediným protisúťažným cieľom alebo prispieval k realizácii tohto zámeru. Okrem toho Všeobecný súd neposkytol v tejto súvislosti žiadne odôvodnenie. V dôsledku toho Všeobecný súd nesprávne kvalifikoval správania, ku ktorým došlo na troch rôznych úrovniach kontaktov uvedených v bodoch 33 až 36 tohto rozsudku, ako „jediné porušenie“.
122 Odvolateľky delia tento odvolací dôvod na tri časti.
123 V prvej časti uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval ako „jediné porušenie“ správania na troch úrovniach kontaktov uvedených v bodoch 33 až 36 tohto rozsudku, a neuviedol, v čom skutkové okolnosti, o ktoré sa opiera, odôvodňujú túto kvalifikáciu.
124 Všeobecný súd tak v bodoch 464 až 469 napadnutého rozsudku vychádzal pri tejto kvalifikácii z určitého počtu skutočností, ale žiadna z nich, či už samostatne alebo spoločne, nemôže podporiť záver, podľa ktorého tieto tri úrovne kontaktov predstavovali jediné porušenie. V tejto súvislosti odvolateľky v podstate na jednej strane kritizujú skutočnosť, že Všeobecný súd vychádzal z okolnosti, že predmetné kontakty sa týkali tých istých výrobkov a boli vedené tou istou skupinou výrobcov nákladných vozidiel, ako aj zo skutočnosti, že predmetné správanie zahŕňalo v rámci každej úrovne malú skupinu zamestnancov, ktorej zloženie zostalo relatívne stabilné. Na druhej strane odvolateľky spochybňujú rôzne konštatovania Všeobecného súdu, podľa ktorých uvedené tri úrovne kontaktov vykazovali faktické väzby, ako aj jeho záver, podľa ktorého nižšia úroveň ústredia a nemecká úroveň prispeli k realizácii spoločného zámeru.
125 V druhej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že výmeny informácií, ktoré nie sú v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, sú súčasťou jediného porušenia. V tejto súvislosti odvolateľky s odkazom na konštatovania Všeobecného súdu uvedené v bodoch 223, 235 a 236 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú troch výmen informácií, ku ktorým došlo v priebehu rokov 2004 a 2005 a ku ktorým došlo na nižšej úrovni ústredia, v podstate tvrdia, že Všeobecný súd kvalifikoval tieto tri výmeny informácií, ktoré sú pritom úplne legitímne, ako výmeny sledujúce rovnaký protisúťažný cieľ ako iné odlišné výmeny informácií, ku ktorým došlo na rôznych úrovniach. Nesprávne tak konštatoval, že všetky tieto tri výmeny boli súčasťou jediného porušenia. V tejto súvislosti Všeobecný súd neposkytol žiadne odôvodnenie, ktoré by vysvetľovalo, ako takéto legitímne úkony mohli prispieť k dosiahnutiu protisúťažnému cieľu. Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval výmeny informácií na nižšej úrovni ústredia, ktoré nemali povahu utajenej spolupráce, ako súčasť jediného porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP.
126 V tretej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že správanie na nemeckej úrovni sledovalo rovnaký cieľ, ako je cieľ sledovaný na úrovni riadiacich inštancií, a v rozsahu, v akom je to relevantné, na nižšej úrovni ústredia. Rozsah správania na nemeckej úrovni sa totiž nevzťahoval na územie EHP. Bod 467 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že Komisia dôvodne dospela k záveru, že geografický rozsah protisúťažných výmen informácií na nemeckej úrovni a na úrovni riadiacich inštancií sa vzťahuje na celý EHP, je teda nesprávny.
127 V tejto súvislosti odvolateľky odkazujú na svoj druhý odvolací dôvod, v ktorom tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval výmeny informácií na nemeckej úrovni ako výmeny informácií s rozsahom vzťahujúcim sa na celý EHP. Z tohto nesprávneho posúdenia vyplýva, že správanie týkajúce sa nemeckej úrovne tiež nemožno charakterizovať tak, že sleduje rovnaký cieľ, ako je cieľ sledovaný na úrovni riadiacich inštancií a na nižšej úrovni ústredia, pričom v prípade nižšej úrovne ústredia ide len o obdobie rokov 2004 – 2005.
128 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
Posúdenie Súdnym dvorom
129 Na jednej strane treba poznamenať, že Všeobecný súd v bode 479 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého mala Komisia samostatne posúdiť tri úrovne utajených kontaktov uvedené v bodoch 33 až 36 tohto rozsudku, a to najmä z dôvodu existencie väzieb medzi týmito tromi úrovňami kontaktov, a že v bode 229 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že odvolateľkám sa nepodarilo spochybniť konštatovania Komisie týkajúce sa týchto väzieb. Konkrétnejšie v tomto bode 229 Všeobecný súd uviedol, že Komisia uviedla určitý počet skutočností vymenovaných v bode 218 uvedeného rozsudku, ktoré preukazujú existenciu uvedených väzieb, ktoré neboli spochybnené, a to skutočnosť, že účastníci boli zamestnancami tých istých podnikov, a skutočnosť, že stretnutia, ktoré sa konali na uvedených troch úrovniach, sa z hľadiska času prekrývali. Všeobecný súd pritom založil svoj záver, že tie isté tri úrovne boli vzájomne prepojené a že nepôsobili oddelene a nezávisle jedna od druhej, na všetkých skutočnostiach, ktoré Komisia zohľadnila v spornom rozhodnutí.
130 Na druhej strane treba konštatovať, že tretí odvolací dôvod sa v celom rozsahu zakladá na predpoklade, že každý jednotlivý úkon, ktorý Komisia považuje za súčasť jediného a pokračujúceho porušenia, musí sám osebe predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP.
131 Ako bolo pripomenuté v bode 94 tohto rozsudku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ môže vyplývať nielen zo samostatného úkonu, ale aj zo skupiny úkonov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny úkonov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak teda jednotlivé správania spadajú do „spoločného zámeru“ z dôvodu ich zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu, Komisia je oprávnená pripisovať zodpovednosť za tieto správania v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (rozsudok zo 16. júna 2022, Sony Optiarc a Sony Optiarc America/Komisia, C‑698/19 P, EU:C:2022:480, bod 59, ako aj citovaná judikatúra).
132 Podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto jedinom a pokračujúcom porušení vlastným správaním, ktoré spočíva v „dohode“ alebo „zosúladenom postupe“ s protisúťažným predmetom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a ktorého cieľom je prispieť k porušeniu v celom rozsahu, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci tohto porušenia počas celej doby svojej účasti na uvedenom porušení (rozsudok zo 16. júna 2022, Sony Optiarc a Sony Optiarc America/Komisia, C‑698/19 P, EU:C:2022:480, bod 60, ako aj citovaná judikatúra).
133 Súdny dvor však už spresnil, že hoci súbor správaní možno za podmienok uvedených v dvoch predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie, nemožno z toho vyvodiť, že každé z týchto správaní treba samo osebe a samostatne nevyhnutne kvalifikovať ako samostatné porušenie tohto ustanovenia (rozsudok zo 16. júna 2022, Sony Optiarc a Sony Optiarc America/Komisia, C‑698/19 P, EU:C:2022:480, bod 64).
134 Na účely preukázania jediného a pokračujúceho porušenia je totiž obvyklé zohľadniť rôzne väzby existujúce medzi jednotlivými prvkami, z ktorých sa skladá posudzované porušenie. Kontakt medzi podnikmi, ktorý sám osebe nepredstavuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, však môže byť relevantný na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia tohto ustanovenia vzhľadom na kontext, v ktorom sa tento kontakt uskutočnil. V takejto situácii je uvedený kontakt súčasťou súboru nepriamych dôkazov, z ktorého môže Komisia legitímne vychádzať na účely preukázania existencie jediného a pokračujúceho porušenia uvedeného ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Komisia/Keramag Keramische Werk a i., C‑613/13 P, EU:C:2017:49, bod 52, ako aj citovanú judikatúru).
135 Z judikatúry pripomenutej v bodoch 131 až 134 tohto rozsudku teda vyplýva, že na konštatovanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia stačí, aby Komisia preukázala, že rôzne posudzované správania sú súčasťou „spoločného zámeru“, pričom nie je potrebné, aby každé z týchto správaní samo osebe a posudzované samostatne bolo možné kvalifikovať ako samostatné porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ.
136 Vzhľadom na to, že tretí odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého na to, aby Všeobecný súd mohol konštatovať existenciu takéhoto jediného a pokračujúceho porušenia, mal od Komisie vyžadovať, aby tiež preukázala, že každé z uvedených správaní posudzovaných samostatne samo osebe predstavuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, tento odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.
O štvrtom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
137 Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 516 a 532 napadnutého rozsudku rozhodol, že ôsmy žalobný dôvod ich žaloby o neplatnosť podanej na tento súd, založený na nesprávnom uplatnení článku 25 nariadenia č. 1/2003, bolo treba zamietnuť, keďže správanie na úrovni riadiacich inštancií bolo súčasťou jediného porušenia, ktoré sa skončilo 18. januára 2011, a päťročná premlčacia lehota stanovená v tomto článku 25 ods. 1 písm. b) tak začala plynúť až od tohto dátumu, a teda právomoc Komisie uložiť pokutu nebola premlčaná.
138 Podľa odvolateliek táto premlčacia lehota v skutočnosti uplynula 20. septembra 2010, čo bol nepochybne dátum prvého úkonu Komisie v zmysle článku 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ktorým bolo plynutie uvedenej premlčacej lehoty prerušené. Keďže na úrovni riadiacich inštancií došlo k ukončeniu správania 23. septembra 2004, právomoc Komisie uložiť pokutu za toto správanie bola premlčaná. Okrem toho pre prípad, že by Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, zaoberal by sa žalobou o neplatnosť podanou na Všeobecný súd a rozhodol by o zrušení sporného rozhodnutia len v čiastočnom rozsahu, odvolateľky tvrdia, že k poslednému potenciálne utajenému správaniu na nižšej úrovni ústredia došlo viac ako päť rokov pred 20. septembrom 2010, a teda Komisia už nemala právomoc uložiť pokutu za toto správanie v prípade, že by sa považovalo za súčasť jediného porušenia na úrovni riadiacich inštancií a na nižšej úrovni ústredia. Keďže Súdny dvor môže vzniesť námietku nedostatku právomoci ex offo, mal by dospieť k záveru, že právomoc Komisie uložiť pokutu za uvedené správanie bola premlčaná podľa tohto článku 25.
139 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
Posúdenie Súdnym dvorom
140 Stačí konštatovať, že štvrtý odvolací dôvod je založený na predpoklade, že Súdny dvor zruší napadnutý rozsudok, bude sa zaoberať žalobou odvolateliek podanej na Všeobecný súd a rozhodne o zrušení časti konštatovaní uvedených v spornom rozhodnutí, ktoré sa týkajú existencie jediného a pokračujúceho porušenia. Odvolateľky totiž v podstate tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 25 nariadenia č. 1/2003 tým, že potvrdil pokutu, ktorú Komisia uložila v tomto rozhodnutí, hoci protisúťažné správanie na úrovni riadiacich inštancií sa skončilo 23. septembra 2004, a že toto správanie bolo teda premlčané a už nemohlo byť predmetom pokuty, keďže prvý akt Komisie v zmysle tohto článku 25 ods. 3 bol datovaný 20. septembra 2010.
141 Keďže však prvé tri odvolacie dôvody boli zamietnuté, treba záver Komisie a neskôr Všeobecného súdu, podľa ktorého predmetný kartel predstavoval jediné a pokračujúce porušenie, ktoré sa vzťahovalo na celý EHP a ktoré trvalo až do 18. januára 2011, považovať za preukázaný. Za týchto podmienok sa vzhľadom na dátum prvého aktu Komisie v zmysle uvedeného článku 25 ods. 3 nemožno domnievať, že k tomuto dátumu 18. januára 2011 bola právomoc Komisie uložiť pokutu premlčaná.
142 V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
143 Keďže žiadny odvolací dôvod nebol úspešný, treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu ako čiastočne neprípustné, čiastočne neúčinné a čiastočne nedôvodné.
O trovách
144 V súlade s článkom 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.
145 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
146 Keďže Scania AB, Scania CV AB a Scania Deutschland GmbH nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch a Komisia navrhla uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené rozhodnúť, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Scania AB, Scania CV AB a Scania Deutschland GmbH znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.
Podpisy