Language of document : ECLI:EU:T:2020:394

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)

z 9. septembra 2020 (*)

„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Odvod do systému ochrany vkladov alebo do jednotného fondu na riešenie krízových situácií prostredníctvom neodvolateľných platobných záväzkov – Úlohy zverené ECB – Osobitné právomoci ECB v oblasti dohľadu – Článok 4 ods. 1 písm. f) a článok 16 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. d) nariadenia (EÚ) č. 1024/2013 – Opatrenie ukladajúce odpočítanie kumulovanej sumy neodvolateľných platobných záväzkov zo základných vlastných zdrojov kategórie 1 – Neexistencia individuálneho preskúmania“

Vo veciach T‑150/18 a T‑345/18,

BNP Paribas, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: A. Gosset‑Grainville, M. Trabucchi a M. Dalon, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: E. Koupepidou, R. Bax a F. Bonnard, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na čiastočné zrušenie rozhodnutia ECB, ECB/SSM/2017‑R0MUWSFPU8MPRO8K5P83/248 z 19. decembra 2017, rozhodnutia ECB, ECB‑SSM‑2018‑FRBNP‑17 z 26. apríla 2018, a rozhodnutia ECB, ECB‑SSM‑2019‑FRBNP‑12 zo 14. februára 2019,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),

v zložení: sudca E. Buttigieg, vykonávajúci funkciu predsedu komory, sudcovia F. Schalin (spravodajca), B. Berke, M. J. Costeira a C. Mac Eochaidh,

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. septembra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        V nadväznosti na finančnú krízu v roku 2008, ktorá viedla ku kríze eurozóny, bol zavedený nový regulačný rámec s cieľom zabezpečiť stabilitu a bezpečnosť bankovej činnosti v Európskej únii a dopĺňať hospodársku a menovú úniu a vnútorný trh. Tento nový rámec sa vyznačuje jednotným súborom regulačných predpisov, ktorý sa rovnakým spôsobom uplatňuje na úverové inštitúcie všetkých dotknutých členských štátov. Banková únia je založená na troch pilieroch, v tomto prípade jednotnom mechanizme dohľadu, jednotnom mechanizme riešenia krízových situácií a európskom systéme ochrany vkladov.

2        Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338), a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1, korigendá Ú. v. EÚ L 208, 2013, s. 68 a Ú. v. EÚ L 321, 2013, s. 6), sú súčasťou jednotného súboru regulačných predpisov uvedeného v bode 1 vyššie a spolu vytvárajú právny rámec upravujúci bankové činnosti, rámec dozoru a prudenciálne pravidlá uplatniteľné na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti. Nariadenie č. 575/2013 stanovuje, že úverové inštitúcie sú povinné disponovať určitým percentuálnym podielom vlastných zdrojov v závislosti od ich rizikového profilu. Medzi týmito vlastnými zdrojmi existujú základné vlastné zdroje kategórie 1 (Common Equity Tier 1, CET 1), teda zdroje určené na zabezpečenie kontinuity činností úverovej inštitúcie a na predchádzanie situáciám platobnej neschopnosti.

3        Všeobecné prudenciálne požiadavky stanovené v nariadení č. 575/2013 sú doplnené o jednotlivé opatrenia, vzhľadom na ktoré musia príslušné orgány prijímať rozhodnutia v rámci priebežného dohľadu, ktorý vykonávajú nad každou úverovou inštitúciou a investičnou spoločnosťou.

4        Mechanizmus jednotného dohľadu zavedený nariadením Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63) (prvý pilier bankovej únie uvedený v bode 1 vyššie), má za cieľ zaistiť bezpečnosť a zdravie úverových inštitúcií. Uvedené nariadenie dáva Európskej centrálnej banke (ECB) právomoc na plnenie úloh prudenciálneho dohľadu uvedených v jeho článku 4 ods. 1 Podľa článku 6 toho istého nariadenia ECB vykonáva svoje úlohy v rámci jednotného mechanizmu dohľadu zloženého z ECB a príslušných vnútroštátnych orgánov. ECB má najmä právomoc zabezpečiť prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami eurozóny označenými ako „významné“.

5        V súlade s článkom 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 je ECB povinná pri vykonávaní úloh, ktorými bola poverená, uplatňovať všetky príslušné ustanovenia práva Únie. Na tento účel rozhodnutia ECB podliehajú „akýmkoľvek legislatívnym a nelegislatívnym aktom vrátane tých, ktoré sa uvádzajú v článkoch 290 a 291 ZFEÚ“ a „predovšetkým sa na ňu vzťahujú záväzné regulačné a vykonávacie technické predpisy, ktoré vypracúva [Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA)] a prijíma Komisia v súlade s článkami 10 až 15 nariadenia (EÚ) č. 1093/2010, článok 16 uvedeného nariadenia, ako aj ustanovenia uvedeného nariadenia týkajúce sa európskej príručky v oblasti dohľadu, ktorú vypracúva EBA v súlade s uvedeným nariadením“.

6        Príslušné orgány sú v súlade s článkom 97 smernice 2013/36 povinné zaviesť prudenciálny postup preskúmania a hodnotenia (Supervisory Review and Evaluation Process, SREP), aby najmä určili, „či opatrenia, stratégie, postupy a mechanizmy uplatňované inštitúciami a vlastné zdroje a likvidita, ktoré držia, zabezpečujú vhodné riadenie a krytie ich rizík“.

7        Navyše v súlade s článkom 107 ods. 3 smernice 2013/36 Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA), zriadený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre bankovníctvo) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/78/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 12), vydal 19. decembra 2014 spoločné usmernenia pre postupy a metodiky, ktoré sa majú uplatňovať v rámci SREP (EBA/GL/2014/13).

8        Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií (ktorý patrí do druhého piliera uvedeného v bode 1 vyššie), zavedený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1), upravuje vytvorenie jednotného fondu na riešenie krízových situácií, do ktorého musia prispievať úverové inštitúcie. Súčasťou relevantného právneho rámca je okrem toho aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190). Táto smernica stanovuje osobitný režim prevencie a riadenia bankových kríz. Ukladá najmä povinnosť vytvoriť v každom členskom štáte mechanizmus určený na financovanie riešenia krízových situácií na vnútroštátnej úrovni, a to vnútroštátny fond na riešenie krízových situácií, do ktorého musia prispievať úverové inštitúcie dotknutého členského štátu.

9        Tretí pilier bankovej únie (pozri bod 1 vyššie), a to vytvorenie európskeho systému ochrany vkladov, sa ešte nevytvoril. Bola však prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 149), ktorej cieľom je posilniť ochranu vkladateľov zavedením systému ochrany vkladov financovaného ex ante v každom členskom štáte. Tento systém zabezpečuje každému vkladateľovi, že jeho úspory budú v plnej výške chránené až do maximálnej výšky 100 000 eur.

10      Pokiaľ ide o financovanie jednotného fondu na riešenie krízových situácií a systémov ochrany vkladov zavedených v rámci druhého a tretieho piliera, treba zdôrazniť, že príspevky, ktoré sú úverové inštitúcie povinné odvádzať do jednotného fondu na riešenie krízových situácií a do systému ochrany vkladov, môžu byť zaplatené buď prostredníctvom okamžitej platby, alebo prostredníctvom prevzatia neodvolateľného platobného záväzku (ďalej len „NPZ“).

11      Článok 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014 tak stanovuje, že úverové inštitúcie, ktoré sa rozhodnú platiť príspevky prostredníctvom NPZ, sa zaväzujú zaplatiť sumu príspevku do jednotného fondu na riešenie krízových situácií a systému ochrany vkladov na prvú žiadosť.

12      Podľa článku 70 ods. 3 nariadenia č. 806/2014 musia byť NPZ plne zabezpečené aktívami s nízkym rizikom nezaťaženými právami tretích osôb (poskytnutými plne k dispozícii pre orgány na riešenie krízových situácií alebo systému ochrany vkladov) a ktoré môžu byť v krátkom čase zlikvidované. Táto požiadavka je uvedená aj v článku 103 ods. 3 smernice 2014/59 a v článku 13 ods. 3 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44). Záruka má v praxi formu zloženia hotovosti vo výške zodpovedajúcej sumám NPZ, ktoré boli poskytnuté orgánom na riešenie krízových situácií alebo systému ochrany vkladov, ako to vyplýva z rozhodnutia, ktoré prijala Jednotná rada pre riešenie krízových situácií v roku 2016, a z francúzskeho práva, ktorým sa preberá smernica 2014/49.

13      Napokon treba uviesť, že EBA vypracoval 11. septembra 2015 Usmernenia k platobným záväzkom podľa smernice 2014/49 (EBA/GL/2015/09) (ďalej len „usmernenia k platobným záväzkom“).

14      Usmernenia k platobným záväzkom, ktoré sa ECB zaviazala dodržiavať, potvrdzujú, že za určitých okolností môžu byť NPZ predmetom prudenciálnych opatrení. Z bodov 31 až 33 uvedených usmernení totiž vyplýva:

„31. Cieľom prudenciálneho prístupu k platobným záväzkom má byť zaistenie rovnakých podmienok a zmiernenie procyklického účinku takýchto záväzkov v závislosti od postupu účtovania.

32. V prípade, keď sú výsledky postupu účtovania v rámci platobných záväzkov plne premietnuté v súvahe (ako pasívum), alebo výsledky v dohode o záruke sa plne odrážajú vo výkaze ziskov a strát, nemalo by byť potrebné uplatňovať prudenciálny prístup ad-hoc na zmiernenie procyklických účinkov.

33. V opačnom prípade, ak výsledky postupu účtovania v rámci platobných záväzkov a dohoda o záruke zostávajú mimo súvahy, v rámci [SREP] majú príslušné orgány posúdiť riziká, ktorým by boli vystavené pozície týkajúce sa kapitálu a likvidity úverovej inštitúcie, ak by [systém ochrany vkladov] požiadal túto inštitúciu o vyplatenie jej záväzku v hotovosti, a vykonávať príslušné právomoci na zabezpečenie zmiernenia procyklických účinkov dodatočnými požiadavkami na kapitál/likviditu.“

 Skutkové okolnosti

15      Žalobkyňa, BNP Paribas, je významným subjektom v zmysle článku 6 ods. 4 nariadenia č. 1024/2013 a od 4. novembra 2014 podlieha priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany ECB.

16      Dňa 14. septembra 2017 zaslala ECB žalobkyni po ukončení SREP návrh rozhodnutia, ktoré sa týkalo najmä NPZ. Tento návrh obsahoval najmä prudenciálnu požiadavku, aby kumulovaná suma NPZ bola odpočítaná od základných vlastných zdrojov kategórie 1. Žalobkyňa bola vyzvaná na vyjadrenie sa k tomuto návrhu.

17      Listom z 29. septembra 2017 žalobkyňa predložila svoje pripomienky.

18      Dňa 19. decembra 2017 ECB prijala rozhodnutie ECB/SSM/2017‑R0MUWSFPU8MPRO8K5P83/248 na základe článku 4 ods. 1 písm. f) a článku 16 nariadenia č. 1024/2013, ktoré ukladá, aby sa kumulované sumy NPZ upísané vo vzťahu k systémom ochrany vkladov alebo k fondom na riešenie krízových situácií odpočítali zo základných vlastných zdrojov kategórie 1 (ďalej len „rozhodnutie z 19. decembra 2017“).

19      Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu z 19. decembra 2017 odvolanie na administratívny revízny výbor ECB, ktorý 19. marca 2018 vydal stanovisko.

20      Dňa 26. apríla 2018 ECB v nadväznosti na stanovisko administratívneho revízneho výboru rozhodla o nahradení rozhodnutia z 19. decembra 2017 rozhodnutím ECB‑SSM‑2018‑FRBNP‑17 (ďalej len „rozhodnutie z 26. apríla 2018“). Časť tohto rozhodnutia týkajúca sa NPZ zostala nezmenená.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

21      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. marca 2018 žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z 19. decembra 2017, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑150/18.

22      Vyjadrenie k žalobe, replika a duplika vo veci T‑150/18, boli do kancelárie Všeobecného súdu podané v uvedenom poradí 30. mája, 7. septembra a 24. októbra 2018.

23      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. júna 2018 žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z 26. apríla 2018, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑345/18.

24      Vyjadrenie k žalobe, replika a duplika vo veci T‑345/18, boli do kancelárie Všeobecného súdu podané v uvedenom poradí 26. júla, 20. septembra a 5. novembra 2018.

25      Na návrh druhej komory Všeobecný súd podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku rozhodol o postúpení vecí T‑150/18 a T‑345/18 rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

26      Dňa 23. apríla 2019 v nadväznosti na prijatie rozhodnutia ECB, ECB‑SSM‑2019‑FRBNP‑12 zo 14. februára 2019, ktoré nahradilo rozhodnutie z 26. apríla 2018 od 1. marca 2019 a uložilo rovnaké opatrenie odpočítania (ďalej len „rozhodnutie zo 14. februára 2019“), žalobkyňa podala do kancelárie Všeobecného súdu návrh na úpravu žalobných návrhov, v ktorom tiež navrhovala čiastočné zrušenie rozhodnutia zo 14. februára 2019 na základe rovnakých dôvodov, ako sú tie uvedené v žalobe proti rozhodnutiu z 26. apríla 2018.

27      Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 23. apríla 2019 boli tieto veci pridelené novému sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v druhej komore.

28      ECB listom zo 17. mája 2019 predložila svoje pripomienky k návrhu na úpravu žalobných návrhov a navrhla zamietnuť žalobu v celom rozsahu.

29      Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol na základe návrhu sudcu spravodajcu o začatí ústnej časti konania.

30      Rozhodnutím predsedu druhej rozšírenej komory z 5. augusta 2019 boli veci spojené na účely ústnej časti konania.

31      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. septembra 2019.

32      Vo veci T‑150/18 žalobkyňa v podstate navrhla, aby Všeobecný súd:

–        zrušil body 9.1 až 9.3 rozhodnutia z 19. decembra 2017,

–        uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

33      Vo veci T‑150/18 ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

34      Vo veci T‑345/18 navrhla žalobkyňa, aby Všeobecný súd:

–        zrušil body 9.1 až 9.3 rozhodnutia z 26. apríla 2018,

–        zrušil body 8.1 až 8.4 rozhodnutia zo 14. februára 2019,

–        uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

35      Vo veci T‑345/18 ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Napadnuté rozhodnutia

36      Ako vyplýva z bodov 18, 20 a 26 vyššie, v rozhodnutiach z 19. decembra 2017, z 26. apríla 2018 a zo 14. februára 2019 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia“) ECB uložila žalobkyni povinnosť odpočítať sumu zodpovedajúcu sume NPZ upísaných voči systémom ochrany vkladov alebo fondom na riešenie krízových situácií od základných vlastných zdrojov kategórie 1.

37      ECB v napadnutých rozhodnutiach zastávala názor, že je potrebné zabezpečiť riadne pokrytie rizík, ktorým NPZ, považované za prvky mimo súvahy, vystavujú žalobkyňu. V bode 8.2 rozhodnutia zo 14. februára 2019 ECB spresnila výšku odpočítania uplatnením tohto vzorca: CET1aj = CET1non aj – c. V uvedenom vzorci „CET1aj“ označovalo základné vlastné zdroje kategórie 1 subjektu podliehajúceho predmetnému prudenciálnemu dohľadu po úprave, „CET1non aj“ základné vlastné zdroje kategórie 1 tohto subjektu pred úpravou a „c“ najnižšiu sumu medzi na jednej strane primeranou hodnotou zaťažených aktív alebo záruk poskytovaných v hotovosti, aby sa zaručila kumulovaná hodnota NPZ subjektu podliehajúceho predmetnému prudenciálnemu dohľadu, a na druhej strane nominálnou sumou všetkých NPZ subjektu podliehajúceho predmetnému prudenciálnemu dohľadu, ktoré zabezpečujú.

38      V tejto súvislosti sa ECB opierala, ako vyplýva z bodu 8.3 rozhodnutia zo 14. februára 2019, o tieto dôvody:

„Záruky v hotovosti poskytnuté na zabezpečenie NPZ nie sú k dispozícii, kým sa platba neuskutoční na žiadosť orgánu pre riešenie krízových situácií alebo systému ochrany vkladov:

–        ak sa takáto platba uskutoční, prebraté NPZ sa zaúčtujú ako záväzky, ktoré majú záporný vplyv na základné vlastné zdroje kategórie 1, čo znamená, že poskytnuté záruky v hotovosti sa stanú dostupnými až vtedy, keď platba v hotovosti už bude mať vplyv na základné vlastné zdroje kategórie 1,

–        ak sa takáto platba neuskutoční, orgán pre riešenie krízových situácií alebo systém ochrany vkladov použije záruky poskytnuté v hotovosti, čo bude mať priamy záporný vplyv na základné vlastné zdroje kategórie 1.

V dôsledku toho… záruky v hotovosti nebudú nikdy k dispozícii na pokrytie strát, ktoré by subjekt podliehajúci prudenciálnemu dohľadu mohol riadne utrpieť. Okrem toho tak orgán pre riešenie krízových situácií, ako aj systém ochrany vkladov môžu uložiť povinnosť vykonať NPZ, pokiaľ je konkrétna úverová inštitúcia predmetom postupu riešenia krízovej situácie alebo likvidácie, takže platba prebratých NPZ v hotovosti sa zaúčtuje ako strata, ktorá má záporný vplyv na základné vlastné zdroje kategórie 1, k čomu môže dôjsť počas obdobia systematických napätí spojených s možnými procyklickými účinkami. Suma, na ktorú sú poskytnuté záruky v hotovosti, by sa teda mala považovať za sumu, ktorá nie je k dispozícii na pokrytie strát dotknutej úverovej inštitúcie. V súčasnosti to nie je uvedené v základných vlastných zdrojoch kategórie 1 subjektu podliehajúceho prudenciálnemu dohľadu, čo v dôsledku toho neposkytuje presný prehľad o jeho skutočnej finančnej spoľahlivosti a rizikách, ktoré znáša v súvislosti s používaním NPZ.“

39      Účastníci konania sa zhodujú na tom, že rozhodnutie zo 14. februára 2019 je v podstate zhodné s rozhodnutiami z 19. decembra 2017 a z 26. apríla 2018, pokiaľ ide tak o výrok, ako aj o dôvody uvedené na jeho podporu.

40      ECB tak dospela k záveru, že použitie NPZ viedlo k problematickej situácii uvedenej v článku 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013 a že na účely nápravy tohto problému môže vykonávať právomoci, ktoré jej priznáva článok 16 ods. 2 písm. d) tohto nariadenia, požadovať od každého adresáta týchto rozhodnutí, aby uplatňoval osobitnú politiku tvorby rezerv alebo zaobchádzania s aktívami v zmysle požiadaviek na vlastné zdroje.

 Právny stav

41      Po vypočutí účastníkov konania k tejto otázke na pojednávaní sa Všeobecný súd rozhodol spojiť prejednávané veci na účely konečného rozhodnutia v súlade s článkom 68 rokovacieho poriadku.

42      V rámci prejednávaných žalôb, ktorých cieľom je čiastočné zrušenie napadnutých rozhodnutí, žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na neexistencii právneho základu, keďže ECB uložila všeobecnú prudenciálnu požiadavku, hoci táto právomoc je vyhradená normotvorcovi. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z nesprávneho výkladu ustanovení práva Únie umožňujúcich využitie NPZ a zbavenia týchto ustanovení potrebného účinku. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení a na porušení zásady riadnej správy vecí verejných.

43      Prvý žalobný dôvod založený na neexistencii právneho základu sa skladá z dvoch výhrad. V rámci prvej výhrady žalobkyňa v podstate tvrdí, že vzhľadom na pravidlá, ktoré upravujú vykonávanie úlohy prudenciálneho dohľadu zo strany ECB, napadnuté rozhodnutia stanovujú novú všeobecne záväznú prudenciálnu požiadavku. ECB nevykonala žiadne posúdenie rizík platobnej schopnosti a likvidity žalobkyne a neposúdila rizikový profil žalobkyne.

44      Druhá výhrada je založená na skutočnosti, že ECB prekročila právomoci stanovené článkom 4 ods. 1 písm. f) a článkom 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že článok 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013 bol porušený z dôvodu, že ECB nepreukázala, v čom opatrenia, stratégie, procesy a mechanizmy, ktoré zaviedla, ako aj vlastné zdroje a likvidita, ktoré má v držbe, nezabezpečujú riadne hospodárenie a krytie jej rizík, pričom ECB sa obmedzila na zostavenie zoznamu všeobecných a vágnych úvah. Po druhé uvádza, že článok 4 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že ECB môže uložiť úverovým inštitúciám dodatočné osobitné požiadavky na vlastné zdroje len vtedy, ak ustanovenia dotknutých nariadení a smernice 2013/36 výslovne umožňujú príslušným orgánom konať. Žiadne ustanovenie však neumožňuje príslušným orgánom stanoviť požiadavku dodatočného kapitálu prostredníctvom paušálneho odpočítania z dôvodu položiek mimo súvahy. Uplatniteľná právna úprava totiž neupravuje úplný a trvalý odpočet NPZ. Odpočet vlastných zdrojov je upravený len v článku 36 nariadenia č. 575/2013. Po tretie odpočítanie možno v každom prípade uplatniť podľa článku 104 ods. 1 písm. d) smernice 2013/36 a článku 16 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 len na položky aktív, a nie na položky mimo súvahy. Usmernenia pre SREP uvádzajú možnosť stanoviť požiadavku dodatočného kapitálu buď dodatočnou požiadavkou na vlastné zdroje, alebo opatreniami stanovenými v článku 104 smernice 2013/36, teda spracovaním aktív zapísaných do súvahy.

45      ECB spochybňuje tento žalobný dôvod. Pokiaľ ide o prvú výhradu, zdôrazňuje, že neuložila žiadne nové a všeobecné pravidlo, a tvrdí, že prudenciálne zaobchádzanie s NPZ nesúvisí s predpismi, ktoré ich upravujú (smernica 2014/49 a nariadenie č. 806/2014). Napadnuté rozhodnutia boli prijaté v rámci procesu prudenciálneho dohľadu a posudzovania definovaného v článku 4 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1024/2013 a v súlade s článkom 16 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia. V tomto rámci odmieta neexistenciu individuálneho preskúmania, pričom zdôrazňuje, že úroveň vlastných zdrojov nemá vplyv na existenciu rizika, ktoré odôvodňuje napadnuté rozhodnutia, keďže toto riziko spočíva v tom, že základné vlastné zdroje kategórie 1, ktoré sú skutočne dostupné, neumožňujú žalobkyni pokryť úroveň rizika rovnajúcu sa úrovni, ktorá by mala byť pokrytá základnými vlastnými zdrojmi kategórie 1, tak ako sú uvedené v jej súvahe.

46      Okrem toho napadnuté rozhodnutia sú len súborom individuálnych rozhodnutí uplatniteľných len voči adresátom, ktoré stanovujú osobitné požiadavky pre každý subjekt a ktorých účinky sa pre každý z nich líšia. Navyše vzhľadom na to, že úverové inštitúcie sú vystavené rovnakým rizikám, opatrenia by mali byť logicky formulované rovnako.

47      Pokiaľ ide o druhú výhradu, ECB odmieta, že by prekročila právomoci, ktoré jej boli zverené právnou úpravou, tým, že tvrdí, že správne využila svoje výsady na to, aby úverovú inštitúciu dostala do situácie, keď môže správne pokryť riziká, ktorým je vystavená. Predmetné opatrenie je založené na článku 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013, ktorým sa ECB poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami. Podľa ECB totiž preskúmanie individuálnej situácie žalobkyne preukázalo, že niektoré riziká, ktorým bola vystavená, neboli správne pokryté. Takéto konštatovanie stačí na preukázanie toho, že žalobkyňa sa nachádzala v jednej zo situácií uvedených v tomto článku, a odôvodňuje uloženie opatrenia na nápravu.

48      Okrem toho článok 16 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 jej umožňuje požadovať „osobitnú politiku… zaobchádzania s aktívami v zmysle požiadaviek na vlastné zdroje“ a odpočítanie NPZ predstavuje také zaobchádzanie. Keďže opatrenie odpočítania patrí do rámca druhého piliera, odkaz žalobkyne na článok 36 nariadenia č. 575/2013 a na zoznam odpočtov základných vlastných zdrojov kategórie 1, ktorý tento článok stanovuje, je irelevantný. Napokon podľa ECB a na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, NPZ ako položky mimo súvahy môžu byť predmetom prudenciálnych opatrení. V tejto súvislosti odkazuje najmä na usmernenia EBA, ktoré jej ukladajú prijať vhodné opatrenia na pokrytie procyklického rizika, ak platobný záväzok a záruka s ním spojená nefigurujú v súvahe. Podľa ECB EBA zastáva názor, že žiadne procyklické riziko nevzniká iba v jedinom prípade, keď sa s NPZ zaobchádza z účtovného hľadiska rovnako ako s peňažným príspevkom v hotovosti. ECB tiež pripomína, že záruka, ktorá je spojená s NPZ, predstavuje aktívum zaregistrované v súvahe inštitúcie. Uvedený záväzok sa teda odráža v záruke, ktorá je s ním spojená, čo znamená, že sa s nimi musí zaobchádzať ako s nerozdeliteľným celkom.

 O prvej výhrade týkajúcej sa prípadnej neexistencie právneho základu

49      Pokiaľ ide o prudenciálne požiadavky, treba rovnako ako účastníci tohto sporu rozlišovať na jednej strane medzi povinnosťami regulačnej povahy, ktoré sú tiež v tomto rámci označené ako „pilier 1“, a na druhej strane dodatočnými prudenciálnymi opatreniami, ktoré sa v tomto rámci nazývajú „pilier 2“.

50      Všeobecné minimálne prudenciálne požiadavky sú teda stanovené normotvorcom a sú uvedené najmä v nariadení č. 575/2013 v súlade s tým, čo už bolo uvedené v bode 2 vyššie. Uvedené nariadenie stanovuje požiadavky v oblasti vlastných zdrojov uplatniteľné na všetky úverové inštitúcie, ktoré podliehajú tejto úprave. Z toho vyplýva, že každá inštitúcia musí mať kedykoľvek dostatočnú úroveň vlastných zdrojov. Okrem toho, pokiaľ ide o základné vlastné zdroje kategórie 1, nariadenie č. 575/2013 definuje nástroje, ktoré možno zaradiť medzi tieto zdroje, a vyžaduje, aby úverové inštitúcie uplatňovali prudenciálne filtre uvedené v článkoch 32 až 35 tohto nariadenia spočívajúce najmä vo vylúčení určitých prvkov, úprave ich hodnoty alebo v odpočítaní prvkov vymenovaných v článkoch 36 až 47 toho istého nariadenia od základných vlastných zdrojov kategórie 1.

51      Konkrétne článok 26 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 575/2013 vymenúva nasledujúce prvky základných vlastných zdrojov kategórie 1: „a) kapitálové nástroje…; b) emisné ážiá vzťahujúce sa na [kapitálové] nástroje; c) nerozdelené zisky; d) akumulovaný iný komplexný účtovný výsledok; e) ostatné rezervy; f) fondy pre všeobecné bankové riziká“. Tieto základné vlastné zdroje kategórie 1 predstavujú jedny z najspoľahlivejších, ktorými disponuje úverová inštitúcia, a možno ich použiť okamžite a bez obmedzenia.

52      Článok 36 nariadenia č. 575/2013 stanovuje, že od základných vlastných zdrojov kategórie 1 treba odpočítať viacero prvkov, medzi ktoré patria najmä straty za bežný finančný rok, nehmotné aktíva, odložené daňové pohľadávky, ktoré závisia od budúcej ziskovosti, a podiely v iných úverových alebo finančných inštitúciách.

53      Popri týchto prudenciálnych úpravách, ktoré sa vo všeobecnosti uplatňujú na všetky úverové inštitúcie, právo Únie umožňuje orgánu dohľadu, v tomto prípade ECB, uložiť v každom jednotlivom prípade a vzhľadom na osobitnú situáciu každej inštitúcie iné opatrenia, najmä v rámci svojej úlohy spočívajúcej vo vykonávaní prudenciálnych preskúmaní v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1024/2013.

54      Pokiaľ ide o otázku, či ECB prekročila svoju právomoc tým, že uložila všeobecne záväznú prudenciálnu požiadavku, treba uviesť, že je nesporné, že ECB nemá regulačnú právomoc v rámci prvého piliera, ktorý sa týka povinností regulačnej povahy, keďže táto právomoc patrí do výlučnej právomoci normotvorcu Únie.

55      Právomoc ECB je totiž v rámci jej úloh prudenciálneho dohľadu, najmä úlohy, ktorú vykonáva na základe článku 4 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1024/2013, podmienená vykonaním individuálneho preskúmania s cieľom overiť primeranosť vlastných zdrojov subjektov, nad ktorými sa vykonáva priamy dozor, rizikám, ktorým sú alebo by mohli byť vystavené. Po vykonaní týchto preskúmaní môže ECB na základe zistenej zraniteľnosti a slabých miest uložiť nápravné opatrenia.

56      V tejto súvislosti treba konštatovať, že ECB pri prijímaní napadnutých rozhodnutí postupovala v rámci prudenciálnych preskúmaní a hodnotení patriacich do druhého piliera. Po prvé ECB v úvodnej časti napadnutých rozhodnutí uviedla, že vykonávala prudenciálny dohľad na základe článku 4 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1024/2013. Podľa tohto ustanovenia bola ECB zverená výlučná právomoc vykonávať úlohu, ktorá predstavuje realizáciu prudenciálneho preskúmania s cieľom určovať, či opatrenia, stratégie, procesy a mechanizmy zavedené úverovými inštitúciami a vlastné zdroje v držbe týchto inštitúcií zaisťujú riadne hospodárenie a krytie ich rizík, a na základe tohto prudenciálneho preskúmania stanovovať úverovým inštitúciám najmä osobitné požiadavky na dodatočné vlastné zdroje, osobitné požiadavky na likviditu a ďalšie opatrenia v prípadoch, ak relevantné ustanovenia práva Únie výslovne umožňujú príslušným orgánom konať.

57      Po druhé z bodov venovaných NPZ v napadnutých rozhodnutiach a uvedených v návrhu na čiastočné zrušenie, a to z bodu 9 rozhodnutia z 19. decembra 2017, z bodu 9 rozhodnutia z 26. apríla 2018 a z bodu 8 rozhodnutia zo 14. februára 2019 vyplýva, že ECB pri uložení povinnosti odpočítať NPZ zo základných vlastných zdrojov kategórie 1 vychádzala z dvoch ustanovení.

58      Na jednej strane ide o článok 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013. Tento článok stanovuje, že ECB má na plnenie úloh uvedených v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 právomoci uvedené v článku 16 ods. 2 toho istého nariadenia, ktoré ju oprávňujú požadovať od úverových inštitúcií, aby prijali opatrenia nevyhnutné na riešenie problémov vzniknutých v určitých situáciách. Medzi týmito situáciami sa uvádza tá, ak v rámci prudenciálneho preskúmania vykonávaného podľa článku 4 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1024/2013 ECB konštatuje, že opatreniami, stratégiami, procesmi a mechanizmami, ktoré uplatňuje úverová inštitúcia, ako aj vlastnými zdrojmi a likviditou, ktoré má táto inštitúcia v držbe, sa nezabezpečuje riadne hospodárenie a krytie jej rizík.

59      Na druhej strane ide o článok 16 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013, ktorý je základom bodu 9 rozhodnutí z 19. decembra 2019 a z 26. apríla 2018 a bodu 8 rozhodnutia zo 14. februára 2019. Toto ustanovenie uvádza, že ECB má najmä právomoc požadovať od inštitúcií, aby uplatňovali osobitnú politiku tvorby rezerv alebo zaobchádzania s aktívami v zmysle požiadaviek na vlastné zdroje.

60      Z toho vyplýva, že postup ECB patril do rámca jej právomocí prudenciálneho dohľadu v rámci druhého piliera. V dôsledku toho opatrenie prijaté ECB nie je bez právneho základu. Preto v rozsahu, v akom žalobkyňa prvou výhradou prvého žalobného dôvodu spochybnila existenciu právneho základu, musí byť táto výhrada zamietnutá.

 O druhej výhrade týkajúcej sa prípadnej neexistencie individuálneho preskúmania

61      V rámci druhej výhrady treba overiť, či ECB v prejednávanej veci správne vykonala právomoci, ktoré jej boli zverené v rámci druhého piliera. V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodov 58 a 59 vyššie, musí ECB na účely výkonu svojich právomocí podľa článku 16 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 individuálne preskúmať situáciu každej úverovej inštitúcie, aby mohla posúdiť, či „opatreniami, stratégiami, procesmi a mechanizmami, ktoré uplatňuje úverová inštitúcia, a vlastnými zdrojmi a likviditou, ktoré má v držbe, sa nezabezpečuje riadne hospodárenie a krytie jej rizík“.

62      V tejto súvislosti treba na základe odôvodnenia uvedeného v napadnutých rozhodnutiach preskúmať, ako ECB v prejednávanej veci vykonala svoje právomoci prudenciálneho dozoru a prudenciálneho preskúmania vo vzťahu k žalobkyni.

63      Z úvah ECB v prejednávanej veci, tak ako sú uvedené v bode 38 vyššie, vyplýva, že riziko, ktoré identifikovala, bolo nadhodnotenie základných vlastných zdrojov kategórie 1, ktoré malo pôvod v skutočnosti, že s NPZ sa zaobchádza ako s položkou mimo súvahy, a teda nie sú zapísané na strane pasív súvahy úverovej inštitúcie, a že záruka spojená s NPZ nie je k dispozícii až do zaplatenia NPZ.

64      Ak totiž úverová inštitúcia upísala NPZ, základné vlastné zdroje kategórie 1 tejto inštitúcie zostávajú na nezmenenej úrovni. Sumy prevedené na základe záruky však už nemožno mobilizovať na účely nepretržitého krytia prípadných strát z činnosti.

65      Vzhľadom na to, že riziko podľa ECB spočíva v rozdiele medzi sumou základných vlastných zdrojov kategórie 1, ktorú uvádza dotknutá inštitúcia, a skutočnou sumou strát, ktoré môže znášať, ECB v jej postavení subjektu prudenciálneho dohľadu usúdila, ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí zhrnutých v bodoch 38 a 40 vyššie, že takáto situácia neposkytovala presný prehľad o skutočnej finančnej spoľahlivosti dotknutej úverovej inštitúcie ani o rizikách, ktoré by tejto úverovej inštitúcii hrozili v súvislosti s použitím NPZ.

66      Treba konštatovať, že odôvodnenie, ktoré uviedla ECB, nevychádza čisto z abstrakcie, pretože sa opiera o konštatovanie, že žalobkyňa využila NPZ, a zaobchádza s týmito NPZ ako s položkami mimo súvahy.

67      Vzhľadom najmä na dôležitosť základných vlastných zdrojov kategórie 1 vo finančnej spoľahlivosti inštitúcií a všeobecnejšie v stabilite finančného sektora nemožno poprieť existenciu rizika, ktoré ECB takto zistila, pričom toto riziko potvrdzujú aj usmernenia EBA o platobných záväzkoch. Z týchto usmernení (pozri bod 14 vyššie) totiž vyplýva, že príslušné orgány vrátane ECB musia v rámci SREP posúdiť riziká, ktorým sú vystavené vlastné zdroje, a likvidita úverovej inštitúcie spracúvajúcej svoje NPZ mimo súvahy.

68      V tejto súvislosti treba navyše konštatovať, že účastníci konania sa zhodujú na tom, že NPZ sú z účtovného hľadiska, ako v prejednávanej veci, vo všeobecnosti zaúčtované ako položky mimo súvahy a v súvahe budú zapísané ako strata, čím sa o to viac znížia základné vlastné zdroje kategórie 1, až v okamihu, keď bude úverová inštitúcia povinná zaplatiť sumu jednému z dotknutých fondov.

69      Okrem toho treba konštatovať, že predmetom dotknutého opatrenia odpočtu nie sú NPZ ako také, ale sumy vložené do záruky, ako to vyplýva aj z bodu 8.2 rozhodnutia zo 14. februára 2019. Sumy vložené do záruky predstavujú vo všeobecnosti aktívum zaregistrované v súvahe úverovej inštitúcie. Záruky NPZ sú totiž povinne likvidnými aktívami s nízkym rizikom. Tieto majú v praxi podobu zloženia hotovosti v sume zodpovedajúcej sume NPZ, poskytnutých k dispozícii orgánom na riešenie krízových situácií alebo systému ochrany vkladov. Inými slovami, NPZ sa odzrkadľujú vo svojej záruke a tieto dva prvky majú neoddeliteľné spojenie, a preto ich nemožno posudzovať oddelene.

70      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa preto ECB mohla bez toho, aby sa v tejto súvislosti dopustila nesprávneho právneho posúdenia, domnievať, že prudenciálne spracovanie NPZ, a teda záruky, ktorá je od nich neoddeliteľná, mohlo viesť k zavedeniu jedného z opatrení stanovených v článku 16 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013, a to bez ohľadu na skutočnosť, že z účtovného hľadiska sa NPZ ako také zaúčtujú ako položky mimo súvahy.

71      Treba teda zamietnuť tvrdenie žalobkyne týkajúce sa skutočnosti, že vzhľadom na to, že NPZ sa vykazujú mimo súvahy, nemôže sa na ne vzťahovať osobitná politika stanovená v článku 16 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013.

72      V nadväznosti na to treba preskúmať, či v prejednávanej veci ECB pristúpila k individuálnemu preskúmaniu rizikového profilu žalobkyne, ktoré jej ukladá článok 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013 (pozri bod 61 vyššie), a konkrétnejšie, či opatrenia, stratégie, procesy a mechanizmy, ktoré žalobkyňa uplatňovala, a vlastné zdroje a likvidita, ktoré mala v držbe, jej neumožňovali čeliť takto identifikovanému riziku vyplývajúcemu z účtovného spracovania NPZ ako položiek mimo súvahu a z nedostupnosti záruky s nimi spojenej.

73      V tejto súvislosti majú žalobkyňa a ECB opačné názory, pokiaľ ide o preskúmanie, ktoré ECB vykonala.

74      ECB uvádza, že preskúmala všetky relevantné okolnosti. Žalobkyňa sa naopak domnieva, že odôvodnenie ECB je založené výlučne na všeobecných úvahách, a nie na akomkoľvek preskúmaní in concreto, ktorého predmetom by bolo najmä posúdiť rizikový profil konkrétnej inštitúcie. Podľa žalobkyne by takéto preskúmanie, ak by sa uskutočnilo, preukázalo, že výška základných vlastných zdrojov kategórie 1, ktoré mala k dispozícii, bola dostatočná na to, aby čelila prípadným stratám, ktoré by mohla utrpieť za predpokladu, že by sa mali vyžiadať NPZ, ktoré upísala.

75      V prejednávanej veci z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že ECB konštatovala, že žalobkyňa použila mechanizmus NPZ a že s NPZ zaobchádzala ako s položkami mimo súvahy, hoci príslušná záruka bola v súvahe uvedená ako aktíva. ECB v rozhodnutí zo 14. februára 2019 uviedla celkovú výšku prebratých NPZ, pre ktoré žalobkyňa poskytla peňažné záruky, a to tak na konsolidovanej úrovni, ako aj podnikom žalobkyne. Potom ECB vypočítala percentuálny podiel sumy rizikovej expozície na základe článku 92 ods. 3 nariadenia č. 575/2013. ECB tým stanovila úroveň vystavenia žalobkyne riziku vyplývajúcemu zo skutočnosti, že upísala NPZ. Zo spisu pred Všeobecným súdom tiež vyplýva, že hoci takýto výpočet nebol uvedený v rozhodnutiach z 19. decembra 2017 a z 26. apríla 2018, ECB mala v čase prijatia týchto rozhodnutí k dispozícii informácie relevantné na jeho posúdenie.

76      Odôvodnenie ECB teda vedie ku konštatovaniu, že účtovné spracovanie NPZ mimo súvahu je samo osebe problematické, pretože toto spracovanie zo samotnej svojej definície predpokladá nadhodnotenie základných vlastných zdrojov kategórie 1. Stanovisko ECB vyplýva najmä z jej písomných podaní pred Všeobecným súdom a z jej vyhlásení na pojednávaní. Vyhlásila totiž, že riziko, ktoré malo dotknuté opatrenie napraviť, vyplývalo zo skutočnosti, že účtovné zaobchádzanie uplatniteľné na NPZ neodrážalo nedostupnosť súm mobilizovaných z tohto dôvodu v pomere základných vlastných zdrojov kategórie 1 prispievajúcej inštitúcie. Podľa ECB jej táto situácia umožnila primerane využiť právomoci, ktoré mala na základe článku 16 ods. 2 nariadenia č. 1024/2013. Takéto odôvodnenie, hoci sa konkrétne uplatňuje na žalobkyňu, však vyplýva zo zistení všeobecnej povahy, ktoré sa môžu uplatniť na akúkoľvek úverovú inštitúciu, ktorá sa rozhodla spracovávať NPZ mimo súvahy bez toho, aby sa zohľadnila akákoľvek okolnosť typická pre dotknutú inštitúciu.

77      Naproti tomu napadnuté rozhodnutia neuvádzajú žiadne individuálne preskúmanie, ktoré by uskutočnila ECB a ktorého cieľom by bolo overiť, či žalobkyňa uplatnila opatrenia, stratégie, procesy a mechanizmy v zmysle článku 4 ods. 1 písm. f) a článku 16 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013 s cieľom čeliť prudenciálnym rizikám spojeným so spracovaním NPZ mimo súvahy a prípadne sa ubezpečiť o ich relevantnosti vo vzťahu k takýmto rizikám.

78      V tejto súvislosti treba poznamenať, že normotvorca výslovne pripustil a vymedzil použitie NPZ. Je pravda, ako tvrdí ECB, že nariadenie č. 806/2014 a smernica 2014/49 sa nezaoberajú otázkou účtovného zaobchádzania s NPZ. Okrem toho možnosť stanovená normotvorcom použiť pre obmedzené percento NPZ na financovanie fondov a systémov ochrany vkladov nebráni existencii prudenciálneho rizika. Možnosť takéhoto rizika možno vyvodiť aj z usmernení k platobným záväzkom. Bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k správnosti výkladu, ktorý ECB poskytla v súvislosti s usmerneniami o platobných záväzkoch, a to, že jediný spôsob vylúčenia procyklického rizika spočíva v tom, že sa s NPZ zaobchádza rovnako ako s príspevkom v hotovosti, však platí, že z článku 16 nariadenia č. 1024/2013, ako aj z usmernení k platobným záväzkom v rozsahu, v akom odkazujú na preskúmanie vykonané v rámci SREP, vyplýva, že sa vyžaduje preskúmanie v každom jednotlivom prípade.

79      Ako už bolo uvedené (pozri bod 76 vyššie), z prístupu ECB vyplýva, že sa domnievala, že vzhľadom na to, že inštitúcia sa rozhodla využiť NPZ a spracovanie mimo súvahy, existovalo riziko, v dôsledku ktorého bolo akékoľvek podrobnejšie preskúmanie situácie tejto inštitúcie zbytočné.

80      Okrem toho tvrdenie ECB, podľa ktorého bolo predmetné opatrenie prijaté v rámci SREP, takže každé rozhodnutie prijaté v tomto rámci je teda individuálnym rozhodnutím, ktorého dosah nepresahuje jeho adresáta, nie je relevantné. Je pravda, ako tvrdí ECB, že rovnaké riziká môžu byť pokryté rovnakými opatreniami. Skutočnosť, že dotknuté opatrenie bolo prijaté v rámci výkonu vyplývajúceho z uplatňovania SREP, však neznamená, že prudenciálne opatrenie prijaté v tomto kontexte je nevyhnutne rozhodnutím prijatým po individuálnom preskúmaní zohľadňujúcom osobitné okolnosti žalobkyne.

81      Okrem toho ani tvrdenie ECB, že pred prijatím napadnutých rozhodnutí vykonala individuálne preskúmanie pri príležitosti posúdenia vplyvu, nemôže uspieť. Cieľom takéhoto preskúmania je totiž nanajvýš posúdiť dôsledky prijatia opatrenia vzhľadom na sledované ciele. Je síce pravda, že posúdenie vplyvu môže byť užitočné na účely posúdenia primeranosti predmetného opatrenia, ako to v podstate vyplýva z argumentácie ECB, keď tvrdí, že uvedená štúdia preukazuje, že opatrenie má len malý dopad, pokiaľ ide o dodatočné vlastné zdroje, a teda nemalo by pre žalobkyňu predstavovať neprimeranú záťaž. Toto posúdenie však sleduje iný cieľ a vychádza z odlišnej logiky, než je tá, ktorá je základom analýzy prináležiacej ECB podľa článku 4 ods. 1 písm. f) a článku 16 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013. Podľa týchto ustanovení totiž ECB prislúcha, aby posúdila potrebu prijatia predmetného opatrenia vzhľadom na individuálnu situáciu dotknutej inštitúcie, zohľadňujúc najmä prípadné opatrenia, stratégie, procesy alebo mechanizmy, ktoré táto inštitúcia zaviedla.

82      Treba preto konštatovať, že ECB tým, že nepokračovala vo svojom preskúmaní nad rámec samotného konštatovania možného rizika vyvolaného NPZ z dôvodu ich účtovného spracovania ako položky mimo súvahy, tým, že nepreskúmala konkrétnu situáciu žalobkyne, a najmä jej rizikový profil, ako aj jej úroveň likvidity, a tým, že nezohľadnila prípadné zmierňujúce faktory možného rizika, nepristúpila k individuálnemu prudenciálnemu preskúmaniu žalobkyne, ako to ukladá článok 4 ods. 1 písm. f) a článok 16 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. d) nariadenia č. 1024/2013, takže tieto ustanovenia boli porušené.

83      Keďže výhrada týkajúca sa neexistencie individuálneho preskúmania je dôvodná, prvému žalobnému dôvodu je potrebné vyhovieť.

84      Z toho vyplýva, že táto žaloba v rozsahu, v akom smeruje k čiastočnému zrušeniu napadnutých rozhodnutí, musí byť vyhlásená za dôvodnú bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody uvedené žalobkyňou.

 O trovách

85      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ECB nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Veci T150/18 a T345/18 sa spájajú na účel tohto rozsudku.

2.      Body 9.1 až 9.3 rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB), ECB/SSM/2017R0MUWSFPU8MPRO8K5P83/248 z 19. decembra 2017, body 9.1 až 9.3 rozhodnutia ECB, ECBSSM2018FRBNP17 z 26. apríla 2018, a body 8.1 až 8.4 rozhodnutia ECB, ECBSSM2019FRBNP12 zo 14. februára 2019, sa zrušujú.

3.      ECB je povinná nahradiť trovy konania.

Buttigieg

Schalin

Berke

Costeira

 

      Mac Eochaidh

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. septembra 2020.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.