NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 24. novembra 2016 (1)
Vec C‑541/15
Mircea Florian Freitag
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Wuppertal (Okresný súd Wuppertal, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a právo na pobyt na území členských štátov – Články 18 a 21 ZFEÚ – Osoba, ktorá má štátne občianstvo dvoch členských štátov (Rumunska a Spolkovej republiky Nemecko), s obvyklým pobytom v Nemecku – Zmena priezviska vykonaná v Rumunsku na žiadosť dotknutej osoby bez zmeny jej rodinného stavu – Neuznanie zmeny priezviska nemeckým matričným úradom – Súlad s právom Únie“
Úvod
1. Súdny dvor má opäť rozhodnúť o otázke týkajúcej sa občianstva Európskej únie v súvislosti s priezviskom. Právny rámec prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania tvoria články 18 a 21 ZFEÚ. Súdny dvor sa na základe otázky, ktorú položil Amtsgericht Wuppertal (Okresný súd Wuppertal, Nemecko), bude musieť konkrétne zaoberať otázkou, či možno odmietnuť uznať zmenu priezviska nemeckého štátneho príslušníka, ktorý má zároveň rumunské štátne občianstvo, vykonanú príslušnými rumunskými orgánmi v súlade s právnymi predpismi.
2. Právnu úpravu, o ktorú ide v spore vo veci samej, teda článok 48 Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch (zákon, ktorým sa zavádza občiansky zákonník) z 21. septembra 1994(2), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej (ďalej len „EGBGB“), ktorý sa týka voľby priezviska nadobudnutého v inom členskom štáte, prijal nemecký zákonodarca nedávno. Toto ustanovenie bolo prijaté v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku Grunkin a Paul(3). V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že článok 21 ZFEÚ „bráni tomu, aby orgány členského štátu odmietli pri uplatňovaní vnútroštátneho práva uznať priezvisko dieťaťa, tak ako bolo určené a zaregistrované v inom členskom štáte, v ktorom sa dieťa narodilo a má odvtedy bydlisko, teda dieťaťa, ktoré je tak ako jeho rodičia štátnym príslušníkom len prvého z uvedených členských štátov“.(4)
3. Článok 48 EGBGB však zrejme úplne nespĺňa požiadavky stanovené Súdnym dvorom. Jeho pôsobnosť je totiž obmedzená jednak tým, že možnosť zvoliť si a zapísať priezvisko v Nemecku existuje len vtedy, ak sa priezvisko spravuje nemeckým právom, a jednak tým, že priezvisko musí byť nadobudnuté počas obvyklého pobytu v inom členskom štáte. Mnohé situácie teda nemožno vyriešiť použitím tohto ustanovenia.
4. Nemecká vláda však poukázala na existenciu ustanovení verejného práva, ktoré umožňujú navrhovateľovi vo veci samej podať žiadosť o zmenu priezviska na inom orgáne. Otázka, ktorú vyvoláva prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, teda spočíva v tom, či je nemecká právna úprava ako celok, teda s prihliadnutím na obe konania podľa nemeckého práva, ktoré majú umožniť nemeckému štátnemu príslušníkovi zmeniť si priezvisko na priezvisko, ktoré v súlade s právnymi predpismi nadobudol v inom členskom štáte, v súlade s článkami 18 a 21 ZFEÚ.
Právny rámec
5. Článok 5 nemeckého EGBGB s názvom „Osobný stav“ vo svojom odseku 1 prvej a druhej vete stanovuje:
„V prípade odkazu na právny poriadok štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, ak je táto osoba príslušníkom viacerých štátov, použije sa právny poriadok štátu, s ktorým má osoba najužšiu väzbu, najmä prostredníctvom jej obvyklého pobytu alebo priebehu života. Ak je táto osoba zároveň aj nemeckým štátnym príslušníkom, prednostne sa použije tento právny poriadok.“
6. Článok 10 EGBGB nazvaný „Meno“ v odseku 1 stanovuje:
„Meno osoby upravuje právo štátu, ktorého je táto osoba štátnym príslušníkom.“
7. Článok 48 EGBGB s názvom „Zvolenie si mena nadobudnutého v inom členskom štáte Európskej únie“ stanovuje:
„Ak meno osoby podlieha nemeckému právnemu poriadku, táto osoba si môže prostredníctvom vyhlásenia na matričnom úrade zvoliť meno, ktoré nadobudla počas svojho obvyklého pobytu v inom členskom štáte Európskej únie, a ktoré tam bolo zapísané do matriky, pokiaľ nie je zjavne nezlučiteľné so základnými zásadami nemeckého práva. Voľba mena má spätné účinky k okamihu zápisu do matriky druhého členského štátu, ibaže by osoba výslovne vyhlásila, že voľba mena má mať účinky iba do budúcnosti. Vyhlásenie musí byť úradne osvedčené alebo zaprotokolované…“.(5)
8. Ako nemecká vláda uviedla vo svojich písomných pripomienkach, v Nemecku platí, že keďže sa právna úprava priezviska neriadi občianskym právom, zmena priezviska sa riadi verejným právom, presnejšie výnimočným konaním o zmene priezviska podľa Gesetz über die Änderung von Familiennamen und Vornamen (NamÄndG) (zákon o zmene priezvisk a mien) z 5. januára 1938 (RGBl. 1938 I, s. 9) v znení naposledy zmenenom a doplnenom prostredníctvom § 54 zákona zo 17. decembra 2008 (BGBl. 2008 I, s. 2586) (ďalej len „zákon o zmene mena a priezviska“).
9. Podľa § 1 zákona o zmene mena a priezviska možno priezvisko nemeckého štátneho príslušníka, ktorý má bydlisko alebo obvyklý pobyt v Nemecku, na jeho žiadosť zmeniť. Žiadosť o zmenu priezviska treba podľa § 5 ods. 1 tohto zákona podať na správnom orgáne najnižšieho stupňa, v obvode ktorého má žiadateľ bydlisko alebo pobyt (ďalej len „príslušný správny orgán“).
10. V súlade s § 3 ods. 1 zákona o zmene mena a priezviska možno priezvisko zmeniť len vtedy, ak existuje dôležitý dôvod („ein wichtiger Grund“) na jeho zmenu. Okolnosti daného prípadu, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie, treba podľa § 3 ods. 2 tohto zákona posúdiť z úradnej moci. V tejto súvislosti treba okrem priamo dotknutých osôb vypočuť aj príslušné miestne policajné orgány, ako aj osoby, ktorých práva sú dotknuté požadovanou zmenou priezviska.
11. Dôvod na zmenu priezviska možno v zásade považovať za dôležitý, ak osobný záujem žiadateľa prevažuje nad zásadami týkajúcimi sa používania priezviska, ktorých súčasťou je verejný záujem na zachovaní súčasného priezviska, ale aj nad záujmami tretích osôb, ktoré sú hodné ochrany.
12. Na vykonanie zákona o zmene mena a priezviska bolo prijaté Allgemeine Verwaltungsvorschrift zum Gesetz über die Änderung von Familiennamen und Vornamen (NamÄndVwV) (všeobecné správne nariadenie k zákonu o zmene priezvisk a mien) z 11. augusta 1980 v znení naposledy zmenenom a doplnenom správnym nariadením z 11. februára 2014 (BAnz. AT, z 18. februára 2014, B2) (ďalej len „nariadenie k zákonu o zmene mena a priezviska“).
13. V zmysle bodu 27 ods. 1 tohto nariadenia „meno osôb podrobne a – v zásade – komplexne upravujú príslušné predpisy občianskeho práva. Zmena mena, ktorá sa spravuje verejným právom, slúži na odstránenie nepriaznivých účinkov v konkrétnom prípade. Má výnimočný charakter. …“.
14. V bode 33 a nasl. toho istého nariadenia sú ako kritériá posudzovania dôležitého dôvodu na zmenu priezviska vymenované situácie, ktoré sa v praxi najčastejšie vyskytujú.
15. Bod 49 uvedeného nariadenia v súvislosti s prípadom „odstránenia nejednotného používania priezviska“ stanovuje:
„Ak nemecký štátny príslušník, ktorý je tiež štátnym príslušníkom iného štátu, podľa práva uvedeného iného štátu používa iné priezvisko než to, ktoré je povinný používať podľa právnych predpisov v rámci územnej pôsobnosti zákona, nejednotné používanie priezviska možno odstrániť zmenou priezviska, ktoré sa musí používať v rámci územnej pôsobnosti zákona, na priezvisko, ktoré sa musí používať podľa práva tohto iného štátu. Naopak, ak dotknutá osoba prestane používať druhé priezvisko, treba ju odkázať na orgány druhého štátu, ktorého je tiež štátnym príslušníkom.“
16. Ak správny orgán príslušný podľa práva spolkovej krajiny rozhodne, že žiadosť je nedôvodná, odmietne vykonať zmenu priezviska. Takéto zamietavé rozhodnutie možno napadnúť opravnými prostriedkami v správnom konaní.
17. Ak správny orgán príslušný podľa práva spolkovej krajiny vyhovie žiadosti o zmenu priezviska, dohliadne najmä na to, aby sa na základe zmeny priezviska aktualizovali údaje alebo vykonal záznam v knihe narodení.
Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
18. Pán Mircea Florian Freitag sa narodil 25. apríla 1986 v Rumunsku a dostal priezvisko Pavel. Jeho rodičmi sú pani Angela Freitag a pán Vica Pavel, pričom obaja sú rumunskými štátnymi príslušníkmi.
19. Po rozvode rodičov navrhovateľa vo veci samej sa jeho matka, pani Angela Freitag, vydala za nemeckého štátneho príslušníka, pána Freitaga. Dňa 21. mája 1997 si pán Freitag osvojil navrhovateľa vo veci samej, ktorý tak získal aj nemecké štátne občianstvo a odvtedy používa priezvisko Freitag.
20. Rozhodnutím Okresnej rady v Brašove (Rumunsko) z 9. júla 2013 bolo priezvisko navrhovateľa vo veci samej na jeho žiadosť zmenené späť na Pavel. Počas konania o zmene priezviska v Rumunsku mal navrhovateľ vo veci samej obvyklý pobyt v Nemecku.
21. Navrhovateľ vo veci samej sa následne obrátil na matričný úrad vo Wuppertale, pričom predložil svoj nový rumunský pas, ktorý bol vystavený na priezvisko Pavel, a požiadal, aby zmena priezviska bola uznaná aj podľa nemeckého práva a jeho zápis v knihe narodení bol v tomto zmysle doplnený.
22. Keďže matričný úrad vo Wuppertale a nižší orgán pre dohľad nad matričnými úradmi mali pochybnosti o možnosti zapísať následnú zmenu do knihy narodení, predložili vec na posúdenie Amtsgericht Wuppertal (Okresný súd Wuppertal).
23. Podľa vnútroštátneho súdu nie je možné pri rozhodovaní sporu uplatniť relevantné ustanovenie nemeckého práva, a to článok 48 EGBGB, keďže toto ustanovenie podmieňuje právo zvoliť si priezvisko nadobudnuté v inom členskom štáte Únie tým, že predmetné priezvisko musí byť nadobudnuté počas obvyklého pobytu v tomto inom členskom štáte, a táto podmienka v prejednávanom prípade nie je splnená. Pán Freitag mal totiž počas konania o zmene priezviska v Rumunsku obvyklý pobyt v Nemecku.
24. Vnútroštátny súd uvádza, že uplatnenie článku 48 EGBGB prostredníctvom analógie tiež nie je možné. Z materiálov týkajúcich sa legislatívneho procesu vyplýva, že zákonodarca chcel predovšetkým prevziať požiadavky, ktoré vyplývajú z rozsudku Grunkin a Paul(6), a že si bol vedomý toho, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na všetky situácie, ktoré prichádzajú do úvahy, súvisiace s nejednotným používaním priezviska.
25. Vnútroštátny súd sa preto pýta, či články 18 a 21 ZFEÚ stanovujú povinnosť uznať zmenu priezviska, ku ktorej došlo v inom členskom štáte, ak dotknutá osoba nemá obvyklý pobyt v tomto inom členskom štáte, ale na základe svojho dvojitého štátneho občianstva má s ním inú väzbu.
26. Za týchto podmienok Amtsgericht Wuppertal (Okresný súd Wuppertal) rozhodnutím z 24. septembra 2015, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 16. októbra 2015, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Majú sa články 18 a 21 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu sú povinné uznať zmenu priezviska štátneho príslušníka tohto štátu, ak je zároveň štátnym príslušníkom iného členského štátu a v tomto členskom štáte z dôvodu zmeny priezviska nesúvisiacej so zmenou rodinného stavu nadobudol (späť) svoje pôvodné priezvisko získané pri narodení, napriek tomu, že k nadobudnutiu priezviska nedošlo počas obvyklého pobytu tohto štátneho príslušníka v inom členskom štáte a došlo k nemu na základe jeho vlastného návrhu?“
27. Písomné pripomienky predložili Spolková republika Nemecko, Portugalská republika a Európska komisia.
28. Spolková republika Nemecko, Rumunsko a Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. septembra 2016.
Analýza
29. Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či články 18 a 21 ZFEÚ bránia tomu, aby príslušné orgány členského štátu odmietli uznať zmenu priezviska, ku ktorej došlo v inom členskom štáte, ak dotknutá osoba v čase, keď prebiehalo konanie o zmene priezviska, síce nemala obvyklý pobyt v tomto inom členskom štáte, ale má s ním určitú väzbu z dôvodu svojho dvojitého štátneho občianstva.
30. Na úvod treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha prípadne právo preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené.(7)
31. Ak by sa Súdny dvor v prejednávanom prípade stotožnil s mojím záverom, že situácia pána Freitaga spadá do pôsobnosti ustanovení práva Únie, vzhľadom na to, že nemecké právo stanovuje v závislosti od situácie dotknutej osoby dve rôzne konania na vykonanie zmeny priezviska, bolo by potrebné preformulovať otázku, ktorú položil vnútroštátny súd.
32. Za týchto podmienok zastávam názor, že túto prejudiciálnu otázku treba chápať tak, že jej cieľom je v podstate zistiť, či články 18 a 21 ZFEÚ bránia tomu, aby orgány členského štátu odmietli uznať zmenu priezviska na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré stanovuje právo zvoliť si priezvisko nadobudnuté v inom členskom štáte pod podmienkou, že toto priezvisko tam bolo nadobudnuté počas obvyklého pobytu v tomto inom členskom štáte, pričom iné ustanovenia vnútroštátneho práva umožňujú žiadateľovi podať žiadosť o zmenu priezviska na inom orgáne.
33. Na účely zodpovedania tejto otázky najprv opíšem kontext sporu vo veci samej, pričom uvediem niekoľko poznámok k dvom konaniam podľa nemeckého práva, ktoré majú umožniť nemeckému štátnemu príslušníkovi zmeniť si priezvisko na priezvisko, ktoré v súlade s právnymi predpismi nadobudol v inom členskom štáte. Potom sa budem zaoberať otázkou, či situácia pána Freitaga spadá do vecnej pôsobnosti práva Únie. Napokon pripomeniem relevantnú judikatúru a navrhnem Súdnemu dvoru užitočné usmernenia pre vnútroštátny súd, ktoré mu umožnia určiť, či nemecká právna úprava, o ktorú ide v spore vo veci samej, odporuje právu Únie, pričom túto otázku musí posúdiť vnútroštátny súd.
O konaniach podľa nemeckého práva, ktoré majú umožniť nemeckému štátnemu príslušníkovi zmeniť si priezvisko na priezvisko, ktoré v súlade s právnymi predpismi nadobudol v inom členskom štáte
34. V prvom rade treba poukázať na to, že podľa vnútroštátneho súdu je ustanovením nemeckého právneho poriadku, ktoré je rozhodujúce pre spor vo veci samej, článok 48 EGBGB.
35. V tejto súvislosti uvádzam, že nemecká vláda síce uznáva, že vyhlásenie, ktoré pán Freitag urobil na matričnom úrade v súlade s článkom 48 EGBGB, mu v spore vo veci samej neumožňuje dosiahnuť požadovanú zmenu priezviska, no tvrdí, že nemecké právo stanovuje dve samostatné konania na zmenu priezviska, a to súkromnoprávne konanie, o ktoré ide v spore vo veci samej, týkajúce sa voľby priezviska nadobudnutého v inom členskom štáte podľa článku 48 EGBGB, a verejnoprávne konanie upravené zákonom o zmene mena a priezviska.
Konanie týkajúce sa voľby priezviska nadobudnutého v inom členskom štáte podľa článku 48 EGBGB
36. Z dôvodovej správy návrhu spolkového zákona týkajúceho sa zákona, ktorým sa zosúlaďujú ustanovenia medzinárodného práva s nariadením (EÚ) č. 1259/2010 a menia a dopĺňajú ďalšie ustanovenia medzinárodného práva súkromného (ďalej len „odôvodnenie článku 48 EGBGB“) vyplýva, že toto ustanovenie bolo prijaté na základe zámeru nemeckej vlády vykonať rozsudok Grunkin a Paul(8), pričom sa zdôrazňuje potreba zachovať súdržnosť nemeckého systému založeného na väzbe medzi menom a štátnym občianstvom jeho nositeľa.(9)
37. Podľa nemeckej právnej náuky sa totiž pri vykonávaní povinnosti vyplývajúcej z rozsudku Grunkin a Paul(10) „diskusia v Nemecku týkala v podstate troch možností, ktoré sa nachádzali v rovine správneho práva a správnej praxe, občianskeho hmotného práva(11) a medzinárodného práva súkromného“(12). Nemecký zákonodarca napokon prijal článok 48 EGBGB, ktorý je normou občianskeho hmotného práva, ale zahŕňa cudzí prvok, a to obvyklý pobyt v inom členskom štáte Únie.(13)
38. Z písomných pripomienok nemeckej vlády vyplýva, že podľa dôvodovej správy k článku 48 EGBGB bolo zámerom nemeckého zákonodarcu poskytnúť v nemeckej právnej úprave mien osôb právny základ, ktorý by umožnil zápis priezviska nadobudnutého v inom členskom štáte Únie, ktoré je zapísané v matrike tohto štátu. Tento článok teda umožňuje dotknutej osobe, aby sa na základe vyhlásenia pred úradníkom matričného úradu rozhodla, že namiesto priezviska určeného podľa nemeckej právnej úpravy mien osôb bude používať priezvisko nadobudnuté v inom členskom štáte. Tento článok sa však uplatní len vtedy, ak k zmene priezviska došlo počas obvyklého pobytu v inom členskom štáte.
39. Jeho cieľom teda nie je komplexne vyriešiť problém zmien priezviska.(14) Okrem prejednávaného prípadu, teda prípadu nemeckého štátneho príslušníka, ktorý je tiež štátnym príslušníkom iného členského štátu, ale ktorý sa v tomto štáte nikdy nezdržiaval, do pôsobnosti uvedeného ustanovenia nespadajú ani situácie, ktoré sa neriadia nemeckým právom, ale právom iného členského štátu.(15) Ide napríklad o prípad francúzskeho štátneho príslušníka usadeného v Nemecku, ktorý by si zmenil priezvisko počas obvyklého pobytu v Španielsku a požiadal by o uznanie tejto zmeny priezviska v Nemecku.
Verejnoprávne konanie o žiadosti o zmenu priezviska
40. Nemecká vláda vo svojich pripomienkach vysvetľuje, že zákon o zmene mena a priezviska ako verejnoprávny predpis sa vzťahuje na nemeckých štátnych príslušníkov, pokiaľ právnu úpravu priezviska nestanovuje občianske právo, čo je prípad pána Freitaga vzhľadom na to, že hoci sa na neho vzťahuje článok 48 EGBGB, nespĺňa podmienku obvyklého pobytu v inom členskom štáte uvedenú v tomto ustanovení. Táto vláda preto tvrdí, že konanie o zmena priezviska vedené na základe žiadosti, ktorá sa podáva na správnom orgáne príslušnom podľa práva spolkovej krajiny, by prípadne mohlo umožniť pánovi Freitagovi získať právo používať priezvisko nadobudnuté podľa rumunského práva.
41. Podľa nemeckej vlády teda vzhľadom na toto konanie o zmene priezviska nebolo potrebné prijať doplňujúce ustanovenia k článku 48 EGBGB s cieľom vyriešiť nejednotné používanie priezviska v prípade osôb, ktoré sú tak nemeckými štátnymi príslušníkmi, ako aj štátnymi príslušníkmi iného členského štátu. Podľa § 3 ods. 1 zákona o zmene mena a priezviska totiž priezvisko možno zmeniť len vtedy, ak existuje dôležitý dôvod na jeho zmenu. Odstránenie nejednotného používania priezviska je podľa tejto vlády „dôležitým dôvodom“ v zmysle § 3 zákona o zmene mena a priezviska v spojení s bodom 49 nariadenia k tomuto zákonu.
42. Považujem však za dôležité zdôrazniť, že zo znenia ustanovení uplatniteľných na základe zákona o zmene mena a priezviska, najmä z bodu 27 ods. 1 nariadenia k zákonu o zmene mena a priezviska, vyplýva, že toto verejnoprávne konanie má čisto výnimočný charakter. V tomto ustanovení sa v podstate uvádza, že nemecká právna úprava týkajúca sa mena a priezviska sa v zásade v celom rozsahu spravuje príslušnými ustanoveniami nemeckého súkromného práva a že správne konanie o zmene priezviska predstavuje „výnimku“.(16) K tomuto aspektu sa ešte vrátim.(17)
43. Teraz treba preskúmať situáciu pána Freitaga z hľadiska práva Únie.
O pôsobnosti práva Únie
44. V prvom rade treba preskúmať, či situácia pána Freitaga spadá do vecnej pôsobnosti práva Únie a najmä pravidiel, ktoré upravujú výkon práva občana Únie na voľný pohyb a jeho práva nebyť diskriminovaný.
45. V tejto súvislosti všetci účastníci prejudiciálneho konania, ktorí predložili písomné pripomienky a predniesli ústne pripomienky, zhodne uvádzajú, že situácia navrhovateľa vo veci samej spadá do pôsobnosti práva Únie.
46. Na úvod poznamenávam, že článok 20 ZFEÚ priznáva každej osobe so štátnou príslušnosťou niektorého členského štátu postavenie občana Únie.(18) V prejednávanom prípade je pán Freitag štátnym príslušníkom dvoch členských štátov, a teda má postavenie občana Únie.
47. Ako Súdny dvor viackrát uviedol, toto postavenie občana Únie má byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov, ktorý umožňuje, aby sa s tými štátnymi príslušníkmi, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, zaobchádzalo v rozsahu vecnej pôsobnosti Zmluvy bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť a bez toho, aby tým boli dotknuté výnimky, ktoré sú v tejto súvislosti výslovne stanovené, z právneho hľadiska rovnako.(19)
48. Súdny dvor tiež pripomenul, že uplatňovanie základných slobôd zaručených Zmluvou, a najmä slobôd patriacich do voľného pohybu a pobytu na území členských štátov podľa článku 21 ZFEÚ, patrí medzi situácie, ktoré spadajú do oblasti vecnej pôsobnosti práva Únie.(20)
49. V tejto súvislosti z dlhodobo ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci v súčasnej podobe práva Únie pravidlá upravujúce zápis mena a priezviska osoby v dokumentoch o osobnom stave patria do právomoci členských štátov, tieto štáty musia pri vykonávaní uvedenej právomoci dodržiavať právo Únie a najmä ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré je priznané každému občanovi Únie.(21)
50. Pokiaľ ide o spor vo veci samej, poukazujem na to, že pán Freitag je rumunským štátnym príslušníkom a zdržiava sa na území Spolkovej republiky Nemecko. Domnievam sa teda, že sotva možno pochybovať o tom, že situácia pána Freitaga má spojitosť s právom Únie. Taká spojitosť existuje podľa ustálenej judikatúry „v súvislosti s osobami…, ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu, legálne sa zdržiavajúcimi na území iného členského štátu“.(22)
51. Ako navyše Súdny dvor konštatoval vo svojej judikatúre, tejto spojitosti s právom Únie nebráni okolnosť, že pán Freitag má tiež nemecké štátne občianstvo. Súdny dvor totiž rozhodol, že „členský štát nemôže obmedzovať účinky nadobudnutia štátneho občianstva iného členského štátu tým, že vyžaduje splnenie ďalšej podmienky na to, aby uznal toto štátne občianstvo na účely vykonávania základných slobôd stanovených v Zmluve“.(23)
52. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že situácia pána Freitaga spadá do pôsobnosti práva Únie.
53. Je však potrebné určiť, či nemecké orgány tým, že zamietli žiadosť pána Freitaga o uznanie zmeny jeho priezviska podľa nemeckého práva a o jej zápis do knihy narodení, obmedzili jeho právo na voľný pohyb zakotvené v článku 21 ZFEÚ.
54. Teraz sa budem zaoberať touto otázkou, pričom najprv pripomeniem relevantnú judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti.
O povinnosti členského štátu uznať priezvisko nadobudnuté v inom členskom štáte
Doterajšia judikatúra Súdneho dvora
55. Pozornosť si zasluhujú viaceré veci týkajúce sa občianstva Únie v súvislosti s priezviskom.
56. Pokiaľ ide o vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Garcia Avello(24), pripomínam, že Súdny dvor posudzoval rozhodnutie, ktorým belgické správne orgány zamietli žiadosť o zmenu priezviska podanú deťmi s bydliskom v Belgicku, ktoré mali dvojaké – belgické a španielske – štátne občianstvo a chceli si zmeniť priezvisko „podľa zvyku vyplývajúceho zo španielskeho práva“(25). Súdny dvor – tak ako generálny advokát Jacobs(26) – konštatoval, že „nie je sporné, že rozdielnosť priezvísk môže dotknutým osobám priniesť vážne komplikácie tak profesionálneho, ako aj súkromného charakteru, pričom tieto komplikácie vyplývajú okrem iného z ťažkostí pri využívaní právnych účinkov diplomov alebo dokumentov v členskom štáte, ktorého sú tieto deťmi štátnymi príslušníkmi, vystavených na priezvisko uznané v inom členskom štáte, ktorého sú tiež štátnymi príslušníkmi“(27).
57. Súdny dvor, ktorý následne preskúmal dôvody uvedené belgickou vládou, ako aj dánskou a holandskou vládou s cieľom odôvodniť prax belgických správnych orgánov, konštatoval, že zamietavé rozhodnutie týchto belgických orgánov je neprimerané, a rozhodol, že „články [18 a 21 ZFEÚ] sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby… správny orgán jedného členského štátu odmietol vyhovieť žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí s bydliskom v tomto štáte, ktoré majú dvojaké štátne občianstvo uvedeného štátu a iného členského štátu, pričom cieľom tejto žiadosti je, aby tieto deti mohli mať priezvisko, ktoré by im patrilo podľa práva a tradície druhého členského štátu“(28).
58. Tento prístup bol neskôr potvrdený rozsudkom Grunkin a Paul(29), v ktorom Súdny dvor posudzoval rozhodnutie, ktorým nemecké orgány odmietli uznať priezvisko dieťaťa tak, ako bolo určené a zaregistrované v Dánsku(30), kde sa toto dieťa, ktoré bolo nemeckým štátnym príslušníkom, narodilo a malo od svojho narodenia bydlisko. Toto zamietavé rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že podľa článku 10 EGBGB sa priezvisko fyzickej osoby spravuje právom štátu, ktorého je táto osoba štátnym príslušníkom, a že nemecké právo dieťaťu neumožňuje mať dvojité priezvisko zložené z priezviska otca a matky.(31)
59. Súdny dvor aj v tejto veci konštatoval, že s rozdielnosťou priezvisk dotknutých osôb je spojená existencia „vážnych komplikácií“ a že článok 21 ZFEÚ „bráni tomu, aby orgány členského štátu odmietli pri uplatňovaní vnútroštátneho práva uznať priezvisko dieťaťa, tak ako bolo určené a zaregistrované v inom členskom štáte, v ktorom sa dieťa narodilo a má odvtedy bydlisko, teda dieťaťa, ktoré je tak ako jeho rodičia štátnym príslušníkom len prvého z uvedených členských štátov“.(32)
60. Je zaujímavé poznamenať, že Súdny dvor neskôr vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Sayn‑Wittgenstein(33) a Bogendorff von Wolffersdorff(34), uplatnil rovnaké úvahy v súvislosti s existenciou obmedzenia slobody pohybu a pobytu občanov Únie, pričom však uznal, že také obmedzenie môže byť založené na dôvodoch súvisiacich s verejným poriadkom členských štátov.(35)
61. Vzhľadom na túto judikatúru teraz preskúmam otázku týkajúcu sa existencie obmedzenia voľného pohybu podľa článku 21 ZFEÚ.(36)
O existencii obmedzenia voľného pohybu: článok 21 ZFEÚ
62. Na úvod poukazujem na to, že meno osoby je základným prvkom jej identity a súkromného života, ktorého ochrana je zaručená článkom 7 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme.(37)
63. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá niektorých štátnych príslušníkov znevýhodňuje len z toho dôvodu, že uplatnili svoju slobodu pohybu a pobytu na území iného členského štátu, predstavuje obmedzenie slobôd, ktoré sú v článku 21 ods. 1 ZFEÚ priznané každému občanovi Únie.(38) Súdny dvor tiež rozhodol, že skutočnosť, že dotknutá osoba, ktorá uplatnila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu, je nútená mať v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, iné meno, ako je meno určené a zaregistrované v členskom štáte narodenia a bydliska, môže byť prekážkou výkonu [tohto] práva.(39)
64. Ako totiž vyplýva z judikatúry citovanej v bode 56 týchto návrhov, „rozdielnosť priezvísk môže dotknutým osobám priniesť vážne komplikácie“. V prejednávanom prípade môže používanie dvoch rôznych priezvisk, a to priezvisk Pavel a Freitag, spôsobiť navrhovateľovi vo veci samej najmä ťažkosti „správneho, profesionálneho a súkromného charakteru“.(40) Bezpochyby existuje konkrétne riziko, že štátny príslušník dvoch členských štátov, akým je pán Freitag, bude musieť rozptýliť pochybnosti, pokiaľ ide o jeho vlastnú totožnosť, ako aj pochybnosti o autenticite predložených dokumentov alebo o pravdivosti informácií, ktoré sú v nich uvedené, čo je podľa Súdneho dvora „okolnosť, ktorá bráni výkonu práva vyplývajúceho z článku 21 ZFEÚ“.(41)
65. Rozhodnutie príslušných nemeckých orgánov, ktorým zamietli žiadosť o zmenu priezviska, ktorou sa pán Freitag domáhal uznania priezviska Pavel, ako bolo určené a zaregistrované v Rumunsku, čo je členský štát, ktorého je pán Freitag tiež štátnym príslušníkom, len na základe článku 48 EGBGB, ktorý stanovuje právo zvoliť si priezvisko nadobudnuté v inom členskom štáte pod podmienkou, že bolo nadobudnuté počas obvyklého pobytu v tomto inom členskom štáte, by mohlo predstavovať obmedzenie slobôd, ktoré priznáva článok 21 ZFEÚ.
66. Nemecká vláda v tejto súvislosti uznáva, že cieľom tohto ustanovenia nemeckého práva nie je komplexne vyriešiť problém zmien priezviska.(42) Zdôrazňuje však, že vzhľadom na to, že súčasťou nemeckého právneho poriadku sú iné právne základy na vykonanie zmeny priezviska na žiadosť dotknutej osoby, a to relevantné ustanovenia zákona o zmene mena a priezviska(43), táto právna úprava nevytvára prekážku voľného pohybu osôb, ktorá by mohla vzniknúť v dôsledku nejednotného používania priezviska.
67. V nasledujúcich bodoch preskúmam, či je táto možnosť relevantná.
O relevantnosti možnosti zmeny priezviska podľa zákona o zmene mena a priezviska
68. Nemecká vláda tvrdí, že rozhodujúcou okolnosťou na účely povinnosti „uznania“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora(44) je súlad rozhodnutia v príslušných vnútroštátnych konaniach s právom Únie. V situácii, o akú ide v spore vo veci samej, teda z článku 21 ZFEÚ nevyplýva nijaká povinnosť formálne a automaticky uznať v nemeckom práve priezvisko, ktoré pán Freitag používa podľa rumunského práva, bez toho, aby prebehlo konanie stanovené nemeckým právom, a to konanie upravené zákonom o zmene mena a priezviska.(45) Táto vláda navyše poukazuje na to, že vnútroštátnemu právu prináleží, aby upravilo konanie, podľa ktorého možno vykonávať zmeny priezviska, a určilo orgán príslušný na tento účel.(46)
69. Súhlasím s názorom nemeckej vlády, že je potrebné preskúmať obe konania upravené nemeckým právom z hľadiska článku 21 ZFEÚ. Spor vo veci samej sa totiž vyznačuje tým, že na jednej strane článok 48 EGBGB má obmedzenú pôsobnosť, a na druhej strane v nemeckom právnom poriadku existujú ďalšie ustanovenia, ktoré umožňujú osobe, akou je navrhovateľ vo veci samej, podať žiadosť o zmenu priezviska na inom vnútroštátnom orgáne.
70. Ako správne poznamenáva Komisia, za týchto podmienok je z hľadiska práva Únie v zásade nepodstatné, podľa ktorého vnútroštátneho ustanovenia alebo v ktorom vnútroštátnom správnom konaní môže navrhovateľ uplatniť svoje práva týkajúce sa jeho priezviska. Tak ako Komisia sa však domnievam, že na to, aby nemecká právna úprava ako celok bola v súlade s právom Únie, konanie o zmene priezviska upravené v zákone o zmene mena a priezviska nesmie znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva článok 21 ZFEÚ.
71. V prípade, že neexistuje právna úprava Únie týkajúca sa zmeny priezviska, je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby stanovil podmienky upravené vnútroštátnym právom určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, pričom tieto podmienky jednak nie sú nevýhodnejšie než podmienky týkajúce sa práv, ktoré majú pôvod vo vnútroštátnom právnom poriadku (zásada ekvivalencie), a jednak prakticky neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity).(47)
72. Treba si teda položiť nasledujúcu otázku: Má sa možnosť podať žiadosť o zmenu priezviska podľa § 1 zákona o zmene mena a priezviska považovať za zlučiteľnú so zásadou efektivity?
73. Pochybujem o tom.
74. Ako som uviedol v bode 41 týchto návrhov, zo znenia bodu 27 ods. 1 nariadenia k zákonu o zmene mena a priezviska vyplýva, že konanie o zmene priezviska, ktoré sa riadi verejným správnym právom, má výnimočný charakter. § 3 ods. 1 zákona o zmene mena a priezviska stanovuje, že priezvisko možno zmeniť len vtedy, ak existuje vážny dôvod. Hoci teda nemecká vláda zdôrazňuje, že odstránenie nejednotného používania priezviska je dôležitým dôvodom v zmysle tohto ustanovenia, z bodu 31 nariadenia k zákonu o zmene mena a priezviska vyplýva, že tento vážny dôvod, ak sa aj uzná, nezakladá nárok na zmenu priezviska, lebo príslušný orgán stále môže na základe svojej voľnej úvahy odmietnuť vykonať túto zmenu.
75. Na pojednávaní však nemecká vláda uviedla, že skutočnosť, že príslušné nemecké orgány môžu podľa týchto ustanovení na základe svojej voľnej úvahy odmietnuť vykonať požadovanú zmenu priezviska, nemôže ohroziť výkon práv žiadateľa podľa článkov 18 a 21 ZFEÚ. Podľa nemeckého správneho práva totiž musí orgán verejnej moci pri výkone svojej voľnej úvahy vždy dodržiavať svoju povinnosť náležitej starostlivosti a nesmie porušovať zákonné obmedzenia, ktoré mu ukladá najmä právo Únie. Každý vnútroštátny orgán musí pri uplatňovaní svojej voľnej úvahy s náležitou starostlivosťou vždy prihliadať na právo Únie. Ak teda určitý orgán odmietne vykonať zmenu priezviska v rozpore s požiadavkami, ktoré vyplývajú z článkov 18 a 21 ZFEÚ, nemecké súdy môžu preskúmať jeho postup v rámci neobmedzenej právomoci. Pojem „vážny dôvod“ v rámci zákona o zmene mena a priezviska teda treba podľa tejto vlády vykladať v súlade s článkami 18 a 21 ZFEÚ.
76. Za týchto okolností, ak – ako uviedla nemecká vláda – je voľná úvaha nemeckých príslušných orgánov vzhľadom na články 18 a 21 ZFEÚ vylúčená, a teda správne konanie upravené zákonom o zmene mena a priezviska neznemožňuje ani nadmerne nesťažuje výkon práv, ktoré priznávajú tieto články, zásada efektivity by bola dodržaná, čo musí overiť vnútroštátny súd.
77. Navrhujem teda odpovedať vnútroštátnemu súdu tak, že článok 21 ZFEÚ nebráni tomu, aby orgány členského štátu odmietli uznať zmenu priezviska na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravuje právo zvoliť si priezvisko nadobudnuté v inom členskom štáte pod podmienkou, že toto priezvisko tam bolo nadobudnuté počas obvyklého pobytu v tomto inom členskom štáte, pokiaľ jednak iné ustanovenia vnútroštátneho práva umožňujú žiadateľovi podať žiadosť o zmenu priezviska na inom orgáne a jednak tieto ustanovenia neznemožňujú ani nadmerne nesťažujú výkon práv priznaných článkom 21 ZFEÚ.
Návrh
78. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Amtsgericht Wuppertal (Okresný súd Wuppertal, Nemecko), takto:
Článok 21 ZFEÚ nebráni tomu, aby orgány členského štátu odmietli uznať zmenu priezviska na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravuje právo zvoliť si priezvisko nadobudnuté v inom členskom štáte pod podmienkou, že toto priezvisko tam bolo nadobudnuté počas obvyklého pobytu v tomto inom členskom štáte, pokiaľ jednak iné ustanovenia vnútroštátneho práva umožňujú žiadateľovi podať žiadosť o zmenu priezviska na inom orgáne a jednak tieto ustanovenia neznemožňujú ani nadmerne nesťažujú výkon práv priznaných článkom 21 ZFEÚ.