ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
zo 17. júla 2008 (*)
„Vnútorný trh s elektrickou energiou – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca vyberanie príplatku k cene za prepravu elektrickej energie v prospech zákonom určenej spoločnosti povinnej uhradiť uviaznuté náklady – Poplatky s rovnakým účinkom ako clá – Diskriminačné vnútroštátne zdanenie – Pomoc poskytovaná členskými štátmi“
Vo veci C‑206/06,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Rechtbank Groningen (Holandsko) z 19. apríla 2006 a doručený Súdnemu dvoru 2. mája 2006, ktorý súvisí s konaním:
Essent Netwerk Noord BV,
podporovaná
Nederlands Elektriciteit Administratiekantoor BV
proti
Aluminium Delfzijl BV,
a v konaní na ochranu práv
Aluminium Delfzijl BV
proti
Staat der Nederlanden,
a v konaní na ochranu práv
Essent Netwerk Noord BV,
proti
Nederlands Elektriciteit Administratiekantoor BV,
Saranne BV,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory A. Rosas (spravodajca), sudcovia U. Lõhmus, J. N. Cunha Rodrigues, A. Ó Caoimh a A. Arabadjiev,
generálny advokát: P. Mengozzi,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. mája 2007,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Essent Netwerk BV, od 1. januára 2005 univerzálny právny nástupca Essent Netwerk Noord BV, v zastúpení: P. E. Mazel a M. E. Hamminga, advocaten,
– Aluminium Delfzijl BV, v zastúpení: A. J. van den Berg a M. Van Leeuwen, advocaten,
– Nederlands Elektriciteit Administratiekantoor BV, v zastúpení: J. K. de Pree a Y. de Vries, advocaten,
– holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, ako aj v zastúpení: P. P. J. van Ginneken a D. J. M. de Grave, splnomocnení zástupcovia,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: R. Lyal a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia.
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 24. januára 2008,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 25 ES, článku 87. ods. 1 ES a článku 90 ES.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Essent Netwerk Noord BV (ďalej len „Essent Netwerk“), prevádzkovateľom siete elektrickej energie, a Aluminium Delfzijl BV (ďalej len „Aldel“), odberateľom elektrickej energie a prepravných služieb vo veci tarifného príplatku fakturovaného za prepravu elektrickej energie počas obdobia od 1. augusta 2000 do 31. decembra 2000.
3 V postavení vedľajších účastníkov konania a v rámci konania na ochranu práv sa konania zúčastnili aj Nederlands Elektriciteit Administratiekantoor BV, predtým Samenwerkende ElektriciteitsProduktiebedrijven NV (ďalej len „SEP“), zákonom určená spoločnosť, Holandské kráľovstvo a spoločnosť Saranne BV, dcérska spoločnosť SEP a prevádzkovateľ siete vysokého napätia.
Právny rámec
Právo Spoločenstva
4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 27, 1997, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 3, ďalej len „smernica“), ktorá zaviedla spoločné pravidlá pre výrobu, prenos a rozvod elektrickej energie.
5 Kapitoly IV, VI a VII upravujú prevádzkovanie prenosovej sústavy, účtovníctvo podnikov v sektore elektrickej energie a organizáciu prístupu do sústavy.
6 Článok 24 ods. 1 a 2 smernice stanovuje:
„1. Členské štáty, v ktorých s ohľadom na ustanovenia tejto smernice nebude možné plniť záväzky alebo záruky prevádzky vydané pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice, môžu požiadať o prechodný režim, ktorý môže Komisia povoliť, pričom okrem iného zoberie do úvahy veľkosť sústavy, ktorej sa to týka, úroveň vzájomného prepojenia sústavy a štruktúru elektroenergetiky tejto krajiny. Komisia informuje členské štáty o takýchto žiadostiach predtým, než prijme rozhodnutie, pričom zoberie ohľad na zachovávanie mlčanlivosti. Rozhodnutie sa uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.
2. Prechodný režim bude mať obmedzenú dobu trvania a bude viazaný na dobu skončenia platnosti záväzkov alebo záruk spomínaných v odseku 1. Na prechodný režim sa môžu vzťahovať výnimky z kapitol IV, VI a VII tejto smernice. Žiadosti o prechodný režim musia byť oznámené Komisii najneskôr jeden rok od nadobudnutia účinnosti tejto smernice.“
Vnútroštátna právna úprava
7 Pred liberalizáciou sektora elektrickej energie vyrábali v Holandsku elektrickú energiu štyri regionálne podniky.
8 Na základe článku 2 zákona o úprave výroby, dovozu, prepravy a predaja elektrickej energie (Elektriciteitswet), zo 16. novembra 1989 (Staatsblad 1989, č. 535, ďalej len „EW 1989“), tieto výrobné podniky boli poverené spolu s určenou spoločnosťou (SEP, ich spoločná dcérska spoločnosť) dbať na spoľahlivé a účinné fungovanie verejného rozvodu elektrickej energie za čo najnižšie možné a zo všeobecného hľadiska odôvodnené náklady. S cieľom splniť túto úlohu, uzatvorili SEP a jej akcionári v roku 1986 dohodu o spolupráci. EW 1989 poskytol tejto dohode právny základ pre obdobie od roku 1990.
9 Všetka vyrábaná a dovážaná elektrická energia bola spravovaná prostredníctvom SEP. Náklady sa prostredníctvom SEP centralizovali a tieto náklady hradili štyri výrobné podniky. Celkové náklady umožnili SEP určovať cenu elektrickej energie fakturovanú distribučnému sektoru, ktorá nesmela prekročiť maximum stanovené ministrom hospodárstva.
10 V období uzatvoreného trhu s elektrickou energiou, SEP alebo SEP a výrobné podniky realizovali v rámci dohody o spolupráci niekoľko investícií, sčasti z podnetu štátu, odôvodnené bezpečnosťou zásobovania a dodávok, ako aj dlhodobým využitím zdrojov energie. Sporné investície sa predovšetkým týkali i) dlhodobých zmlúv o dovoze elektrickej energie a plynu, ktoré SEP uzatvorila so zahraničnými výrobcami elektrickej energie a plynu, ii) dohôd, ktoré pravdepodobne uzatvorili výrobné podniky v rámci projektu diaľkového vykurovania, a iii) vybudovania experimentálneho, ekologického zariadenia na splyňovanie uhlia s názvom „Demkolec“. Očakávalo sa, že náklady spojené s týmito projektmi nebude možné po liberalizácii uhradiť. Išlo o náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu alebo „uviaznuté náklady“ („stranded costs“), podľa terminológie, ktorú používa Komisia.
11 Dňa 21. januára 1997 SEP, štyri výrobné podniky a 23 distribučných podnikov uzatvorilo dohodu (ďalej len „protokolárna dohoda“), ktorá sa týkala dodávky elektrickej energie distribučným podnikom na obdobie rokov 1997–2000.
12 Táto protokolárna dohoda najmä stanovila, že distribučné podniky každoročne, a to až do roku 2000, spolu zaplatia v prospech SEP sumu 400 miliónov NLG (teda celkovo 1,6 miliardy NLG), ktorá je určená na krytie nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu.
13 Odvod tejto sumy distribučnými podnikmi bol financovaný zvýšením cien elektrickej energie pre malých, stredných a bežných veľkých odberateľov. Osobitní veľkí odberatelia podľa článku 32 EW 1989, ktorý predvídal možnosť uzatvorenia dohôd s nimi, neprispeli vôbec alebo iba čiastočne na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu.
14 Smernica bola v Holandsku prebraná zákonom o úprave výroby, dovozu, prepravy a predaja elektrickej energie (Elektriciteitswet) z 2. júla 1998 (Staatsblad 1998, č. 427, ďalej len „EW 1998“), ktorý zrušil EW 1989 s účinnosťou od 1. júla 1999. Podľa tohto zákona sa prevádzkovanie distribučnej siete oddelilo od distribúcie elektrickej energie.
15 Protokolárna dohoda našla právny základ v novom článku 97 ods. 2 EW 1998 (doplnenom zákonom z 1. júla 1999, Staatsblad 1999, č. 260), ktorý nariadil dodržiavanie protokolu až do 1. januára 2001.
16 V zmysle zákona bola komisia zložená z troch expertov pod vedením pána Herkströter (ďalej len „komisia Herkströter“) poverená vypracovaním stanoviska o potrebe kompenzačných opatrení vo vzťahu k nákladom nezodpovedajúcim podmienkam trhu. Táto komisia 18. novembra 1999 odovzdala stanovisko ministrovi hospodárstva. Komisia dospela k záveru, že vláda je povinná vykompenzovať len náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu, ktoré sama zapríčinila, t. j. projekty diaľkového vykurovania a zariadenie Demkolec. Iné náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu, a to najmä tie, ktoré sa týkajú zmlúv o dovoze, by mali znášať výrobné podniky, podľa rozdeľovacieho kľúča navrhnutého komisiou Herkströter.
17 Dňa 21. decembra 2000 bol prijatý zákon prechodne upravujúci oblasť výroby elektrickej energie (Overgangswet Elektriciteitsproductiesector, Staatsblad 2000, č. 607, ďalej len „OEPS“), ktorý predovšetkým upravil problematiku nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu.
18 Tak v odôvodneniach tohto zákona, ako aj v prvom odôvodnení sa odkazuje na neplatnosť protokolárnej dohody vzhľadom na liberalizáciu výroby elektrickej energie. Z vyjadrení predložených Súdnemu dvoru v tejto súvislosti vyplýva, že síce protokolárna dohoda stratila účinnosť až 1. januára 2001, avšak jej vykonanie, tak ako sa pôvodne predvídalo, už nebolo možné najmä v roku 2000 z dôvodu nových ustanovení uplatňovaných na osobitných veľkých odberateľov.
19 Článok 9 OEPS, ktorý nadobudol účinnosť od 29. decembra 2000 a podľa článku 25 tohto zákona sa uplatňuje retroaktívne od 1. augusta 2000, zaviedol mechanizmus financovania nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu pre rok 2000. Uvedený článok znie takto:
„1. Každý odberateľ, ktorý nie je chráneným odberateľom, je povinný uhradiť prevádzkovateľovi siete okrem zmluvnej ceny aj sumu vo výške 0,0117 NLG za kilowatthodinu, podľa celkového množstva elektrickej energie dodanej prevádzkovateľom siete do jeho prípojky v čase od 1. augusta 2000 do 31. decembra 2000.
2. Každý chránený odberateľ je povinný uhradiť vlastníkovi koncesie okrem zmluvnej ceny aj sumu vo výške 0,0117 NLG za kilowatthodinu, podľa celkového množstva dodanej elektrickej energie, ktorú mu dodal vlastník koncesie v čase od 1. augusta 2000 do 31. decembra 2000.
3. Pokiaľ uhradí odberateľ prevádzkovateľovi siete alebo vlastníkovi koncesie za celý rok 2000, alebo za jeho časť preddavok na úhradu sumy podľa ods. 1 alebo 2, započíta prevádzkovateľ siete alebo vlastník koncesie tento preddavok do celkovej dlžnej sumy v konečnom vyúčtovaní za rok 2000.
4. Prijatú sumu poplatkov, ktoré uhradili odberatelia podľa odseku 1 alebo 2, odvedú prevádzkovatelia sietí alebo vlastníci koncesií na určenú spoločnosť do 1. júla 2001.
5. Určená spoločnosť oznámi ministrovi výšku sumy poplatkov prijatých podľa odseku 4, pričom k oznámeniu priloží vyhlásenie audítora podľa ustanovenia článku 393 ods. 1 druhej knihy občianskeho zákonníka potvrdzujúce hodnovernosť uvedených údajov. Pokiaľ presiahne celková výška prijatých poplatkov 400 miliónov NLG, odvedie určená spoločnosť prebytok ministrovi, ktorý tento prebytok použije na úhradu nákladov podľa článku 7.“
20 Dňa 1. januára 2001 stratila protokolárna dohoda platnosť. Podľa článku 2 ods. 1 OEPS sa štyri výrobné podniky stali spoločne a nerozdielne zodpovednými za náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu uvedené v článku 2. ods. 2 OEPS.
21 Články 6 až 8 OEPS stanovovali, že po 1. januári 2001 je štát povinný uhradiť náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu vzťahujúce sa na projekty diaľkového vykurovania a na zariadenie Demkolec. Články zneli takto:
„Článok 6
1. Minister každý rok, počas obdobia maximálne desiatich rokov, stanoví tarifný príplatok, ktorý sú povinní zaplatiť všetci odberatelia s výnimkou prevádzkovateľov siete.
2. Tarifný príplatok je prvýkrát stanovený na obdobie štyroch týždňov. Nasledujúcich deväť rokov sa príplatok stanoví pred 1. októbrom roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa má nová tarifa uplatňovať.
3. Tarifný príplatok je vyjadrený percentom z celkovej sumy, ktorú má odberateľ zaplatiť za prepravu elektrickej energie do jeho prípojky a za služby poskytnuté prostredníctvom tohto systému.
4. Tarifný príplatok nesmie presiahnuť 10 % sumy stanovenej podľa odseku 3 vyššie.
5. Minister stanoví výšku tohto tarifného príplatku v súlade s ustanoveniami ministerského výnosu, ktorý v každom prípade upravuje, že nebude priznaná nijaká dotácia na financovanie nákladov, v súvislosti s ktorými bola poskytnutá suma vo forme podpory alebo formou daňového ustanovenia. Ak sa ukáže, že je to nevyhnutné na zosúladenie sa s výkladom Komisie..., môže minister zmeniť základ uvedený v treťom odseku, podľa ktorého je sporný tarifný príplatok platený.
Článok 7
Príjem z tarifného príplatku slúži na financovanie:
a) nákladov vzniknutých v dôsledku zmlúv uzatvorených medzi výrobnými podnikmi a dodávateľmi pred zrušením [EW] 1989, a to v rozsahu, v akom uvedené projekty už boli rozpracované pred týmto dátumom,
b) nákladov spojených s cesiou alebo prevodom akcií spoločnosti n. v. Demkolec alebo experimentálneho zariadenia na splyňovanie uhlia Demkolec, a
c) nákladov súvisiacich s vyberaním tohto tarifného príplatku prostredníctvom prevádzkovateľov siete.
Článok 8
1. Podľa ministerských ustanovení sa dotácia uvedená v článku 7 vyššie poskytuje nasledujúcim subjektom:
a) právnickým osobám, ktoré preberajú náklady uvedené v článku 7 písm. a), za ktoré každá právnická osoba obdrží sumu, ktorá zodpovedá nákladom vzniknutým v predmetnom roku, ktoré sa vypočítajú podľa metódy rizika spojeného s cenou palív v súvislosti s výrobou tepla za každý projekt,
b) osobám, ktoré preberajú náklady uvedené v článku 7 písm. b).
2. Minister poskytne dotáciu právnickým osobám uvedeným v prvom odseku písm. a) len v prípade, ak spoločne s nimi potvrdí náklady uvedené v článku 7 písm. a), ktoré v predmetnom roku znášajú; na tento účel dotknuté právnické osoby oznámia celkové množstvo vyrobeného tepla, vyjadrené ako celkové ročné množstvo.
3. Minister poskytne dotáciu právnickým osobám uvedeným v prvom odseku písm. b) až po cesii alebo prevode akcií spoločnosti n. v. Demkolec alebo experimentálneho zariadenia na splyňovanie uhlia Demkolec zo strany dotknutých právnických osôb, a až po tom, čo spoločne s nimi potvrdí náklady, ktoré tieto právnické osoby musia v súvislosti s cesiou alebo prevodom týchto akcií alebo zariadenia znášať.
4. Ministerský výnos v prvom odseku tohto článku v každom prípade stanovuje, že nebude priznaná nijaká dotácia na financovanie nákladov, v súvislosti s ktorými bola poskytnutá suma vo forme podpory alebo formou daňového ustanovenia.
5. Lehota uvedená na začiatku článku 7 môže byť, s predchádzajúcim súhlasom Komisie... podľa článku 88 ES, predĺžená ministerským výnosom o obdobie zohľadňujúce zostávajúcu dobu trvania dohôd uvedených v článku 7 písm. a).“
22 Kráľovský dekrét, ktorý predpokladal účinnosť týchto článkov, však nikdy nebol prijatý. Zákon z 3. júla 2003 (Staatsblad 2003, č. 316) zrušil článok 6 OEPS. Články 7 a 8 boli nahradené ustanoveniami, ktoré stanovovali poskytnutie dotácií na pokrytie nákladov projektov diaľkového vykurovania a zariadenia Demkolec v súlade s tým, čo Komisia schválila rozhodnutím [SG(2001) D/290565] z 25. júla 2001 v rámci konania „štátna pomoc“ N 597/1998.
Kontakty medzi holandskou vládou a Komisiou
23 Listom z 20. februára 1998 holandská vláda informovala Komisiu o kompenzačných platbách v prospech štyroch podnikov vyrábajúcich elektrickú energiu a požiadala Komisiu o ich schválenie podľa článku 24 smernice.
24 Listom zo 16. októbra 1998 Komisii oznámila doplňujúce informácie a oboznámila ju s prechodnými režimami, najmä s návrhom článkov 6 až 8 pripravovaného OEPS, podľa článku 24 smernice a v rozsahu, v akom je to potrebné, podľa článku 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 87 ES) a článku 93 Zmluvy ES (teraz článok 88 ES).
25 Rozhodnutím 1999/796/ES z 8. júla 1999, týkajúcim sa žiadosti o prechodný režim prijatý Holandským kráľovstvom v súlade s článkom 24 smernice 96/92 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 319, s. 34), Komisia rozhodla, že pripravovaný systém poplatkov a poskytnutie kompenzačných platieb nevyžaduje výnimku z kapitol IV, VI alebo VII smernice a nemôže byť teda považovaný za prechodný režim v zmysle článku 24 smernice.
26 Odôvodnenie č. 42 rozhodnutia 1999/796 stanovuje:
„... Poskytnutie kompenzačných platieb určitým výrobcom elektrickej energie financované formou poplatku alebo zaťaženia uloženého spotrebiteľom teda je opatrením, ktoré priamo smernica neupravuje, ale ktoré je potrebné preskúmať z hľadiska ustanovení o hospodárskej súťaži, a najmä článku 87 ods. 3 písm. c) [ES]. ...“
27 Oblasť „štátna pomoc“ bola príčinou viacerých kontaktov, výmeny listov a správ o skúmaní spisu v období od už citovaného oznámenia zo 16. októbra 1998 až do rozhodnutia Komisie z 25. júla 2001.
28 Podľa tvrdenia vnútroštátneho súdu, Holandské kráľovstvo formálne neoznámilo Komisii článok 9 OEPS, ale listom z 30. augusta 2000 Komisiu informovalo o celom návrhu zákona OEPS, ktorého súčasťou bol aj článok 9.
29 Holandská vláda uvádza, že Komisii zaslala celý návrh zákona spolu s odôvodnením. List obsahujúci tento text zákona sa dotýkal mnohých tém. V súvislosti s protokolárnou dohodou, ktorej platnosť uplynula 31. decembra 2000, holandská vláda uviedla, že je možné vypustiť jej právny základ, t. j. mohol by sa zrušiť článok 97 EW 1998.
30 Keďže Komisia spochybnila zlučiteľnosť článkov 6 až 8 návrhu zákona OEPS so Zmluvou, holandská vláda sa rozhodla, že posledné uvedené články nenadobudnú účinnosť a zamýšľala financovať niektoré náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu zo všeobecných rozpočtových prostriedkov.
31 Táto vláda listom z 30. augusta 2000 Komisiu výslovne oboznámila so skutočnosťou, že článkom 9 návrhu zákona OEPS bol zavedený tarifný príplatok k cene. Uvedené oznámenie znelo takto:
„v rámci zavedenia novej tarifnej štruktúry podľa [EW] 1998 v roku 2000, v ktorej sa tarify rozdeľujú na distribučnú tarifu a prepravnú tarifu, návrh zákona obsahuje ustanovenie, podľa ktorého prevádzkovatelia siete a distribučné podniky môžu dočasne zvýšiť vlastné tarify. Týmto spôsobom sa má zabezpečiť, aby bývalé distribučné podniky, ako zmluvné strany protokolárnej dohody, mohli aj v roku 2000 naďalej plniť záväzky vyplývajúce z tohto protokolu. Toto opatrenie je logickým dôsledkom ustanovenia [EW 1998], ktoré bolo právnym základom protokolárnej dohody. V podrobnostiach odkazujeme na článok 9 návrhu zákona [OEPS] a na časti, ktoré sa týkajú odôvodnení.“
32 Podľa názoru Komisie listom z 30. augusta 2000 holandská vláda nepožiadala o preskúmanie článku 9 návrhu zákona OEPS podľa článkov 87 ES a 88 ES, ale požiadala len o preskúmanie článkov 6 až 8 tohto návrhu zákona.
33 Z rozhodnutia Komisie z 25. júla 2001 vyplýva, že 15. septembra 2000 sa uskutočnilo stretnutie holandských orgánov so službami Komisie a že došlo k výmene listov v mesiaci október, november a december 2000. V zmysle tohto rozhodnutia holandské orgány listom z 27. júna 2001 upustili od mechanizmu financovania oznámených opatrení.
34 Rozhodnutím z 25. júla 2001 Komisia dospela k záveru, že oznámená pomoc, ktorá sa týka poskytnutia dotácií na pokrytie nákladov projektov diaľkového vykurovania a zariadenia Demkolec, patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, a že opatrenie je v súlade s oznámením týkajúcim sa metodológie na analyzovanie štátnej pomoci spojenej s uviaznutými nákladmi prijatým 25. júla 2001.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
35 Dňa 19. decembra 1996 Aldel ako „osobitný veľký odberateľ“ uzatvoril podľa článku 32 EW 1989 so SEP, Elektriciteits- Productiemaatschappij Oost- en Noord- Nederland NV (výrobný podnik) a Energie Distributiemaatschappij voor Oost- en Noord- Nederland (distribučný podnik) dohodu o zabezpečení elektrického výkonu a dodávok elektrickej energie, ako aj o „load management“.
36 Essent Netwerk je samostatnou právnickou osobou, prevádzkovateľom siete, dcérskou spoločnosťou spoločnosti Essent NV, ktorú plne kontrolujú regionálne a miestne združenia. Táto spoločnosť počas obdobia od 1. augusta 2000 až do 31. decembra 2000 prepravila 717 413 761 kilowatthodín elektrickej energie do prípojky Aldel.
37 Podľa článku 9 OEPS požadovala Essent Netwerk na základe faktúry zo 4. apríla 2001 od Aldel sumu 9 862 646,25 NLG (4 475 473,75 eura) vrátane dane z obratu. Aldel požadovanú sumu napriek výzve na zaplatenie zo strany Essent Netwerk neuhradila.
38 Essent Netwerk vo veci samej podľa článku 9 OEPS požaduje sumy, ktoré vyfakturovala Aldel spolu s úrokmi a nákladmi. Aldel odmietla zaplatiť s odôvodnením, že článok 9 OEPS je v rozpore s článkami 25 ES, 87 ES a 90 ES. Aldel začala konanie na ochranu práv proti štátu. Essent Netwerk začala konanie na ochranu práv proti Nederlands Elektriciteit Administratiekantoor BV a Saranne BV.
39 Za týchto podmienok Rechtbank Groningen rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa články 25 ES a 90 ES vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej vnútroštátni odberatelia elektrickej energie sú povinní zaplatiť svojmu prevádzkovateľovi siete elektrickej energie počas prechodného obdobia (31. august 2000 až 31. december 2000) tarifný príplatok podľa množstva dodanej elektrickej energie pre ich potrebu, keď taký príplatok prevádzkovateľ siete odvedie spoločnosti určenej zákonodarcom a keď slúži na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, ktoré sú dôsledkom záväzkov alebo investícií, prijatých alebo uskutočnených touto spoločnosťou pred liberalizáciou trhu s elektrickou energiou, pričom táto spoločnosť
– je spoločnou dcérskou spoločnosťou štyroch domácich výrobcov elektrickej energie,
– počas sporného obdobia (2000) ako jediná ručila za náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu vzniknuté v tomto roku,
– na pokrytie týchto nákladov nepochybne potrebuje v tomto roku sumu vo výške 400 miliónov NLG (181 512 086,40 eura), a
– pokiaľ príjmy z tarifného príplatku presiahnu uvedenú sumu, je povinná odviesť prebytok ministrovi?
2. Spĺňa právna úprava uvedená v prvej otázke podmienky článku 87 ods. 1 ES?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke, ktorá sa týka výkladu článkov 25 ES a 90 ES
40 Generálny advokát v bode 29 svojich návrhov uviedol, že články 25 ES a 90 ES, ktoré sa navzájom dopĺňajú, stanovujú zákaz ciel a poplatkov s rovnakým účinkom a zákaz diskriminačných vnútroštátnych daní a sledujú cieľ spočívajúci v zákaze diskriminácie výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov alebo vyvážaných do iných členských štátov, pokiaľ by diskriminácia mohla predstavovať prekážku ich voľného pohybu v rámci Spoločenstva za podmienok normálnej hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, C‑393/04 a C‑41/05, Zb. s. I‑5293, bod 55, a z 8. novembra 2007, Stadtgemeinde Frohnleiten a Gemeindebetriebe Frohnleiten, C‑221/06, Zb. s. I‑2613, bod 30).
41 Poplatkom s rovnakým účinkom je akákoľvek, aj nepatrná, jednostranne uložená peňažná povinnosť, ktorá bez ohľadu na svoje označenie a spôsob úhrady postihuje tovary na základe skutočnosti, že tieto tovary prekračujú hranicu, hoci nie je clom vo vlastnom slova zmysle. Naopak, peňažná povinnosť vyplývajúca zo všeobecného režimu vnútroštátneho zdaňovania, ktorá sa uplatňuje systematicky podľa rovnakých objektívnych kritérií na kategórie výrobkov nezávisle od ich pôvodu alebo určenia, spadá pod článok 90 ES (pozri rozsudok Air Liquide Industries Belgium, už citovaný, body 51 a 56).
42 Poplatok, ktorý zaťažuje vnútroštátne a dovážané výrobky podľa rovnakých kritérií, však môže byť Zmluvou zakázaný, ak príjem z tohto poplatku je určený na financovanie činností, z ktorých majú osobitne prospech spoplatnené vnútroštátne výrobky. Pokiaľ majú prospech z výhod len tieto výrobky a tieto výhody plne kompenzujú poplatok, ktorým sú zaťažené, potom sa účinky poplatku prejavujú len na dovážaných výrobkoch a tento poplatok je poplatkom s rovnakým účinkom. Naopak, pokiaľ uvedené výhody kompenzujú len sčasti zaťaženie, ktoré vnútroštátne výrobky znášajú, potom sporný poplatok je diskriminačným zdanením v zmysle článku 90 ES, a jeho vyberanie je zakázané v rozsahu, v akom z kompenzácie profitujú vnútroštátne výrobky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 1992, Compagnie commerciale de l’Ouest a i., C‑78/90 až C‑83/90, Zb. s. I‑1847, bod 27).
43 Vo veci samej sa tarifný príplatok vyberá za prepravenú elektrickú energiu. Je nutné v tejto súvislosti pripomenúť, že elektrická energia je tovarom v zmysle ustanovení Zmluvy (rozsudky z 27. apríla 1994, Almelo a i., C‑393/92, Zb. s. I‑1477, bod 28, a z 23. októbra 1997, Komisia/Taliansko, C‑158/94, Zb. s. I‑5789, bod 17).
44 Navyše skutočnosťou vedúcou k vzniku dane je preprava elektrickej energie a Súdny dvor už rozhodol, že daň, ktorá sa vyberá nie z výrobku ako takého, ale z určitej činnosti podniku, ktorá súvisí s výrobkom môže patriť do pôsobnosti článkov 25 ES a 90 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Stadtgemeinde Frohnleiten a Gemeindebetriebe Frohnleiten, už citovaný, bod 43). V každom prípade však treba zdôrazniť, že tarifný príplatok sa vypočítava podľa množstva kilowatthodín a nie podľa dĺžky prepravy alebo iného kritéria priamo súvisiaceho s prepravou, a preto sa týka samotného výrobku.
45 Tento tarifný príplatok, ktorý sa vyberá za prepravenú elektrickú energiu, je uložený podľa článku 9 OEPS. V tejto súvislosti nie je dôležité, že toto ustanovenie uľahčuje výkon predchádzajúcej dohody uzatvorenej medzi hospodárskymi subjektmi, pretože odberatelia elektrickej energie sú povinní platiť tento príplatok na základe zákona. Ide o jednostranne uložené zaťaženie.
46 Na účely uplatnenia článkov 25 ES a 90 ES nie je dôležité, že finančné zaťaženie nie je vyberané prostredníctvom štátu (rozsudok zo 17. mája 1983, Komisia/Belgicko, 132/82, Zb. s. 1649, bod 8). Skutočnosť, že tarifný príplatok vyberajú prevádzkovatelia siete, je teda irelevantná.
47 Z týchto skutočností vyplýva, že sporný tarifný príplatok je poplatkom, ktorý sa vzťahuje na elektrickú energiu bez ohľadu na to, či je dovážaná alebo domáca, a vyberá sa podľa objektívneho kritéria, a to množstva prepravených kilowatthodín. Vzhľadom na použitie príjmu z poplatku treba zistiť, či poplatok je poplatkom s rovnakým účinkom alebo diskriminačným vnútroštátnym zdanením.
48 Essent Netwerk uvádza, že vo veci samej sa neuplatní ani článok 25 ES a ani článok 90 ES, pretože poplatok platia spotrebitelia. Nemožno teda hovoriť o kompenzácii akéhokoľvek zaťaženia, ktoré znášajú vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu.
49 Je nutné však zdôrazniť, že pri uplatnení článkov 25 ES a 90 ES nie je dôležitá povaha subjektu povinného platiť poplatok, pokiaľ sa poplatok vzťahuje na výrobok alebo na činnosť nevyhnutne súvisiacu s výrobkom. Ako už bolo uvedené v bode 44 tohto rozsudku, o tento prípad ide vo veci samej.
50 Čo sa týka príjemcov príjmu z poplatku, nie je vylúčené, že sú nimi vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu. Suma 400 miliónov NLG za rok 2000 je síce odvedená určenej spoločnosti, t. j. SEP, za účelom úhrady nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, ale táto spoločnosť je dcérskou spoločnosťou týchto výrobných podnikov, s ktorými je prepojená rôznymi zmluvami.
51 Úlohou vnútroštátneho súdu teda je preskúmať, či výrobné podniky boli povinné zabezpečiť, cez SEP, platby uvedených nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu alebo či mohli mať výhody vyplývajúce z poplatku napríklad vďaka predajnej cene zahŕňajúcej príjem z tejto výhody formou poskytnutia dividend alebo iným spôsobom.
52 Čo sa týka sumy prevyšujúcej 400 miliónov NLG, ktorej použitie mal upravovať článok 7 OEPS, ktorý nenadobudol účinnosť, zdá sa, že táto suma nebola použitá na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, čiže nemohla zvýhodňovať vnútroštátny výrobok. Úlohou vnútroštátneho súdu teda je zistiť, či skutočne ide o tento prípad.
53 V nadväznosti na výsledky uskutočnených zistení, týkajúcich sa najmä vzťahov medzi SEP a výrobnými podnikmi, by mohol vnútroštátny súd určiť, či neexistuje žiadna kompenzácia v prospech vnútroštátnych výrobcov, v takomto prípade by išlo o vnútroštátne nediskriminačné zdanenie v zmysle článku 90 ES. V prípade, že príjem z poplatku by čiastočne kompenzoval zaťaženie vnútroštátneho výrobku, išlo by o diskriminačné vnútroštátne zdanenie v zmysle článku 90 ES, zatiaľ čo v prípade úplnej kompenzácie by išlo o poplatok s rovnakým účinkom zakázaný článkom 25 ES.
54 Podľa SEP a holandskej vlády, príjem z tarifného príplatku v žiadnom prípade nezvýhodňoval vnútroštátnu výrobu elektrickej energie, lebo slúžil na pokrytie nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, t. j. investícií realizovaných v minulosti a nemal nijaký vplyv na cenu vnútroštátnej elektrickej energie.
55 S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Ak totiž vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu sú povinné znášať uvedené náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu, ktoré sú súčasťou nákladov zohľadňovaných pri určovaní celkovej ceny elektrickej energie, potom od predajnej ceny určenej výrobnými podnikmi závisí zisk týchto podnikov. Z toho vyplýva, že použitie príjmu z poplatku na úhradu nákladov, ktoré súvisia s investíciami v minulosti, ktoré majú znášať vnútroštátni výrobcovia, zlepšuje ich situáciu v hospodárskej súťaži v neprospech výrobcov z iných členských štátov.
56 Generálny advokát v bodoch 24 a 25 návrhov správne uviedol, že tarifný príplatok vyberaný za prepravenú elektrickú energiu by mohol byť v rozpore s článkami 25 ES alebo 90 ES len do tej miery, do akej je vyberaný za dovezenú elektrickú energiu. Podľa pravidiel o dôkaznom bremene uplatňovaných vo veci samej treba určiť, do akej miery sa poplatok, ktorý napadla Aldel, týka prepravy elektrickej energie pochádzajúcej z iných členských štátov.
57 Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba na prvú otázku odpovedať tým spôsobom, že článok 25 ES sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje zákonné opatrenie, podľa ktorého vnútroštátni odberatelia elektrickej energie sú povinní zaplatiť svojmu prevádzkovateľovi siete tarifný príplatok podľa množstva elektrickej energie vyrobenej v členskom štáte a dovezenej, ktorá bola prepravená v prospech týchto odberateľov, ak takýto príplatok musí tento prevádzkovateľ odviesť spoločnosti určenej na tento účel zákonodarcom, pričom táto spoločnosť je spoločnou dcérskou spoločnosťou štyroch vnútroštátnych výrobcov elektrickej energie a predtým bola správcom nákladov celkovej vyrobenej a dovezenej elektrickej energie, a ak celý tento príplatok musí byť použitý na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, za ktoré táto spoločnosť osobne zodpovedá, v dôsledku čoho sumy vybrané touto spoločnosťou úplne kompenzujú zaťaženie postihujúce prepravenú vnútroštátnu elektrickú energiu.
To isté platí v prípade, keď vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu sú povinné znášať uvedené náklady a na základe existujúcich dohôd prostredníctvom platby kúpnej ceny elektrickej energie vyrobenej v členskom štáte, prostredníctvom výplaty dividend rôznym vnútroštátnym výrobcom elektrickej energie, ktorých dcérskou spoločnosťou je určená spoločnosť, alebo iným spôsobom by výhoda vyplývajúca z tarifného príplatku mohla byť určenou spoločnosťou úplne prenesená na vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu.
Článok 90 ES sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje zákonné opatrenie za okolností, keď príjem z poplatku vyberaného za prepravenú elektrickú energiu je len čiastočne použitý na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, t. j. ak suma vyberaná určenou spoločnosťou len čiastočne kompenzuje zaťaženie postihujúce vnútroštátnu prepravenú elektrickú energiu.
O druhej otázke, ktorá sa týka výkladu článku 87 ES
58 Na úvod treba pripomenúť, že daň uplatňovaná za rovnakých podmienok na vnútroštátne a dovážané výrobky, príjmy z ktorej sa používajú jedine v prospech vnútroštátnych výrobkov takým spôsobom, že z nej vyplývajúce výhody kompenzujú zaťaženie, ktoré znášajú vnútroštátne výrobky, môže vzhľadom na použitie tohto príjmu predstavovať štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, ak sú splnené podmienky článku 87 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., C‑17/91, Zb. s. I‑6523, bod 32, ako aj z 27. októbra 1993, Scharbatke, C‑72/92, Zb. s. I‑5509, bod 18).
59 Opatrenie realizované formou diskriminačného zdanenia, ktoré súčasne môže byť považované za súčasť pomoci v zmysle článku 87 ES, patrí kumulatívne do pôsobnosti článku 25 ES alebo článku 90 ES, a ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. mája 1980, Komisia/Taliansko, 73/79, Zb. s. 1533, bod 9, a z 29. apríla 1982, Pabst & Richarz, 17/81, Zb. s. 1331, bod 22).
60 Pokiaľ je cieľom článkov 25 ES a 90 ES ochrana voľného pohybu tovarov a hospodárskej súťaže medzi vnútroštátnymi a dovážanými výrobkami, cieľom článku 87 ES vo všeobecnosti je ochrana hospodárskej súťaže medzi podnikmi formou zákazu akejkoľvek pomoci poskytnutej členským štátom, ktorá spĺňa podmienky článku 87 ES.
61 Podľa tohto ustanovenia pomoc poskytovaná štátmi alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom.
62 Treba preskúmať, či sumy odvedené SEP, podľa článku 9 OEPS, zodpovedajú tomuto pojmu.
63 Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak sa má niečo kvalifikovať ako „pomoc“ v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení (pozri rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 25; z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb. s. I‑7747, bod 74, ako aj z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/Ufex a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 125).
64 Po prvé musí ísť o intervenciu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé táto intervencia musí byť spôsobilá ovplyvniť obchod medzi štátmi. Po tretie musí priniesť výhodu tomu, v prospech koho bola vykonaná. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri najmä rozsudky z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, Zb. s. I‑2941, bod 56, a Chronopost a La Poste/Ufex a i., už citovaný, bod 126).
65 Čo sa týka prvej podmienky, treba preskúmať, či sumy odvedené SEP predstavujú intervenciu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov.
66 Článok 9 OEPS stanovuje poskytnutie sumy 400 miliónov NLG určenej spoločnosti, teda SEP a odvedenie prebytku z vybraného poplatku ministrovi, ktorý prijatú sumu musí použiť na financovanie nákladov uvedených v článku 7 OEPS – ktorý však nenadobudol účinnosť – t. j. nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu súvisiacich s diaľkovým vykurovaním a zariadením na splyňovanie uhlia Demkolec. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zdrojom uvedených súm je tarifný príplatok uložený štátom podľa článku 9 OEPS odberateľom elektrickej energie, o ktorom bolo v bode 47 tohto rozsudku konštatované, že je poplatkom. Tieto sumy teda pochádzajú zo štátnych prostriedkov.
67 Podľa článku 9 ods. 1 a 2 OEPS sa poplatok platí prevádzkovateľovi siete alebo vlastníkovi koncesie, ktorí podľa článku 9 ods. 4 OEPS musia odviesť príjem z poplatku do 1. júla 2001 SEP. Podľa článku 9 ods. 5 OEPS si SEP ponechá sumu neprevyšujúcu 400 miliónov NLG a prebytok odvedie ministrovi.
68 Vo veci samej Essent Netwerk je spoločnosťou prevádzkujúcou sieť. Z odpovede tejto spoločnosti na otázku Súdneho dvora vyplýva, že ide o 100 % dcérsku spoločnosť patriacu spoločnosti Essent NV, ktorej akcionármi sú v pomere 74 % provincie Holandska a v pomere 26 % obce tohto členského štátu. Čo sa týka SEP, ktorej kapitál je celkom v rukách podnikov vyrábajúcich elektrickú energiu, bola v danej dobe podnikom, ktorému zákon zveril vo verejnom záujme riadenie ekonomických služieb.
69 Z ustanovení OEPS vyplýva, že určená spoločnosť nemá možnosť použiť príjem z poplatku na iné než zákonom stanovené účely. Okrem toho plnenie úlohy je prísne kontrolované, pretože článok 9 ods. 5 OEPS jej ukladá povinnosť overiť audítorom vyúčtovanie vybraných a odvedených súm.
70 Nie je dôležité, že táto určená spoločnosť bola centrálou pre výber poplatku, správcom vybraných prostriedkov a príjemcom časti týchto prostriedkov. Mechanizmus zavedený zákonom, najmä vyúčtovania potvrdené audítorom, totiž umožňovali odlišovať tieto rozdielne úlohy a kontrolovať použitie prostriedkov. Z uvedeného vyplýva, že až do okamihu, keď si táto určená spoločnosť pridelí sumu 400 miliónov NLG, a po tomto pridelení s ňou voľne nakladá, zostáva uvedená suma pod verejnou kontrolu, čiže disponujú ňou vnútroštátne orgány, čo postačuje na považovanie sumy za štátne prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 37).
71 Zdá sa, že cieľom článku 9 OEPS je umožniť podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu, prostredníctvom ich dcérskej spoločnosti SEP, uhradiť náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu, ktoré boli vynaložené v minulosti. Toto ustanovenie sa týka nákladov za rok 2000, zatiaľ čo určité náklady sa v nasledujúcich rokoch budú kompenzovať formou dotácií po ich schválení zo strany Komisie ako štátnej pomoci.
72 Tieto rôzne okolnosti odlišujú opatrenie sporné vo veci samej od opatrenia, o ktorom sa rozhodovalo v rozsudku z 15. júla 2004, Pearle a i. (C‑345/02, Zb. s. I‑7139). Prostriedky, o ktoré išlo v tejto veci, použité na reklamnú kampaň, boli zadovážené profesijným združením od jeho členov, ktorí z kampane mali prospech, a síce prostredníctvom povinných poplatkov, ktoré boli pre organizáciu tejto kampane účelovo vyčlenené (rozsudok Pearle a i., už citovaný, bod 36). Nešlo teda ani o zaťaženie štátu, ani o prostriedky, ktoré zostávajú pod kontrolou štátu, na rozdiel od sumy vybranej prostredníctvom SEP, ktorej zdrojom je poplatok a ktorá môže byť použitá len na účel stanovený zákonom.
73 Okrem toho vo veci, ktorej sa týkal už citovaný rozsudok Pearle a i., síce prostriedky boli zadovážené profesijným združením, ale reklamnú kampaň zorganizovalo súkromné združenie optikov v prospech čisto obchodného cieľa, ktorý v žiadnom prípade nebol súčasťou politiky definovanej úradmi (rozsudok Pearle a i., už citovaný, body 37 a 38). Na druhej strane vo veci samej o priznaní sumy 400 miliónov NLG určenej spoločnosti rozhodol zákonodarca.
74 Sporné opatrenie sa takisto odlišuje od opatrenia, o ktoré išlo v rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, Zb. s. I‑2099), v ktorom Súdny dvor v bode 59 rozhodol, že povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie kupovať za minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie nespôsobuje žiadny priamy alebo nepriamy prevod štátnych zdrojov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie. V poslednom uvedenom prípade podniky neboli poverené štátom spravovať štátne prostriedky, ale mali povinnosť výkupu z vlastných finančných prostriedkov.
75 Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sumy odvedené SEP sú intervenciou štátu zo štátnych prostriedkov.
76 Pokiaľ ide o druhú podmienku, t. j. o možnosť ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora neexistuje prah alebo percento, ktorého nedosiahnutím možno usudzovať, že obchod medzi členskými štátmi nie je ovplyvnený. Relatívne nízka dôležitosť pomoci alebo relatívne skromná veľkosť podniku – príjemcu pomoci – nevylučuje a priori, že obchod medzi členskými štátmi je ovplyvnený (pozri rozsudky Tubemeuse, už citovaný, bod 43, ako aj Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 81).
77 Z tohto hľadiska je nutné konštatovať, že SEP a vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu konkurujú výrobcom elektrickej energie z iných členských štátov. Okrem toho vzhľadom na kontext liberalizácie trhu s elektrickou energiou a z toho vyplývajúcu intenzívnu hospodársku súťaž, táto skutočnosť postačuje na zistenie, že pomoc môže ovplyvniť obchod.
78 Pokiaľ ide o tretiu a štvrtú podmienku, zo zákona, z jeho odôvodnení a z vyjadrení predložených tomuto Súdnemu dvoru zrejme vyplýva, že suma 400 miliónov NLG odvedená SEP jej mala umožniť uhradiť náklady nezodpovedajúce podmienkam trhu za rok 2000 bez toho, aby sa posudzovala povaha a pôvod týchto nákladov. Na druhej strane pre rok 2001 a nasledujúce roky, určité náklady, ako napríklad náklady vynaložené na projekty diaľkového vykurovania a zariadenie Demkolec, boli komisiou Herkströter považované za náklady zapríčinené Holandským kráľovstvom a na ich kompenzáciu sa predpokladali dotácie zo strany štátu.
79 Z tohto hľadiska je potrebné pripomenúť, že za štátnu pomoc sa považujú tie intervencie, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť niektoré podniky alebo ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za normálnych trhových podmienok nedosiahol (pozri rozsudky Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 84; z 27. novembra 2003, Enirisorse, C‑34/01 až C‑38/01, Zb. s. I‑14243, bod 30, a Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 59).
80 Ak však naopak treba štátnu intervenciu chápať ako protihodnotu za plnenia, ktoré poskytujú prijímajúce podniky v rámci plnenia záväzkov verejnej služby, takže tieto podniky v skutočnosti nepožívajú žiadnu finančnú výhodu a uvedená intervencia tak nespôsobuje, že by tieto podniky boli vo výhodnejšom postavení oproti konkurenčným podnikom, na takýto zásah sa článok 87 ods. 1 ES nevzťahuje (rozsudky Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 87; Enirisorse, už citovaný, bod 31, a Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 60).
81 Na to, aby sa však v konkrétnom prípade takáto náhrada nekvalifikovala ako štátna pomoc, čo sa vo veci samej ani netvrdilo, musia byť splnené určité podmienky (rozsudky Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 88; Enirisorse, už citovaný, bod 31, a Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 61).
82 Po prvé, podnik, ktorý prijíma takúto kompenzáciu, musí byť skutočne poverený plnením záväzkov verejnej služby a tieto záväzky musia byť jasne definované (rozsudky Altmark Trans et Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 89; Enirisorse, už citovaný, bod 32, a Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 62).
83 Po druhé, kritériá, na základe ktorých sa vypočíta kompenzácia, musia byť vopred objektívne a transparentne stanovené, aby sa vylúčilo, že kompenzácia bude predstavovať ekonomickú výhodu, ktorá je spôsobilá zvýhodniť prijímajúci podnik vo vzťahu ku konkurenčným podnikom (rozsudky Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 90; Enirisorse, už citovaný, bod 35, a Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 64).
84 Po tretie, kompenzácia nemôže prekročiť sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti, vzniknutých pri plnení úloh verejnej služby, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov (rozsudky Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 92, a Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 66).
85 Po štvrté, kompenzácia by mala byť určená na základe analýzy nákladov, ktoré by na plnenie svojich záväzkov vynaložil priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii prostriedky potrebné na splnenie požiadaviek na verejnú službu, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov (rozsudky Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 93, a Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 67).
86 S pomocou týchto kritérií, ktoré môžu byť užitočné mutatis mutandis na posúdenie toho, či kompenzácie nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, ktoré zapríčinil štát, sú pomocou, musí vnútroštátny súd posúdiť, či alebo do akej miery môže byť suma 400 miliónov NLG považovaná za protihodnotu za plnenia poskytnuté určenou spoločnosťou v rámci plnenia povinností verejnej služby, alebo či táto suma má byť použitá na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu iného charakteru a v danom prípade by išlo o ekonomickú výhodu zodpovedajúcu pojmu „pomoc“ v zmysle článku 87 ES.
87 V rozsahu, v akom sporné opatrenie je výhodou pre SEP a/alebo podniky vyrábajúce elektrickú energiu, uvedená výhoda zvýhodňuje odvetvie výroby elektrickej energie, a teda má selektívny charakter.
88 Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sumy odvedené SEP až do výšky 400 miliónov NLG sú „štátnou pomocou“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES v rozsahu, v akom predstavujú ekonomickú výhodu.
89 Pokiaľ ide o poplatok za prepravenú elektrickú energiu, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dane nepatria do oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci okrem prípadu, keď sú takým spôsobom financovania opatrenia s charakterom pomoci, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto opatrenia (rozsudky z 13. januára 2005, Streekgewest, C‑174/02, Zb. s. I‑85, bod 25; z 27. októbra 2005, Distribution Casino France a i., C‑266/04 až C‑270/04, C‑276/04 a C‑321/04 až C‑325/04, Zb. s. I‑9481, bod 34).
90 Na to, aby daň mohla byť považovaná za neoddeliteľnú súčasť opatrenia, ktoré má charakter pomoci, musí medzi daňou a pomocou existovať vzťah záväzného určenia podľa relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy v tom zmysle, že výnos z dane je povinne určený na financovanie pomoci a priamo ovplyvňuje jej výšku (rozsudky Streekgewest, už citovaný, bod 26, a Distribution Casino France a i., už citovaný, bod 40).
91 Zdá sa, že vo veci samej ide o tento prípad, s výhradou preskúmania uvedeného v bode 86 tohto rozsudku do výšky sumy 400 miliónov NLG odvedenej SEP.
92 Podľa článku 88 ods. 3 ES Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Dotknutý členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa v eventuálnom prieskumnom konaní nerozhodlo s konečnou platnosťou.
93 Ak existuje vzťah záväzného určenia medzi daňou a pomocou, musí oznámenie opatrenia pomoci obsahovať aj spôsob financovania tejto pomoci (rozsudky z 21. októbra 2003, van Calster a i., C‑261/01 a C‑262/01, Zb. s. I‑12249, bod 51, ako aj Streekgewest, už citovaný, bod 26).
94 Holandská vláda a Komisia nemajú jednotný názor na uskutočnenie oznámenia v zmysle článku 88 ods. 3 ES. Holandská vláda nepochybne listom z 30. augusta 2000 oznámila Komisii návrh zákona OEPS spolu s odôvodnením zákona. Komisia však poukazuje na to, že v tomto liste bola požiadaná preskúmať návrhy článkov 6 až 8 OEPS z hľadiska článkov 87 ES a 88 ES, ale nie návrh článku 9.
95 Bez toho, aby bolo nutné skúmať, či list z 30. augusta 2000 bol dostatočne jednoznačný, pokiaľ ide o uskutočnenie oznámenia článku 9 OEPS v zmysle článku 88 ods. 3 ES, stačí konštatovať, ako to urobil generálny advokát v bodoch 121 až 123 návrhov, že tento článok 9 nadobudol účinnosť 29. decembra 2000, teda pred vydaním rozhodnutia z 25. júla 2001 týkajúceho sa opatrení oznámených 30. augusta 2000. Z toho vyplýva, že povinnosť nevykonať oznámený zámer pred vydaním rozhodnutia Komisie nebola dodržaná.
96 Z uvedených skutočností vyplýva, že článok 87 ES sa má vykladať v tom zmysle, že sumy odvedené určenej spoločnosti podľa článku 9 OEPS sú „štátnou pomocou“ v zmysle tohto ustanovenia Zmluvy v rozsahu, v akom predstavujú ekonomickú výhodu a nie sú kompenzáciou vo forme protihodnoty za plnenia poskytnuté určenou spoločnosťou v rámci plnenia povinností verejnej služby.
O trovách
97 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 25 ES sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje zákonné opatrenie, podľa ktorého vnútroštátni odberatelia elektrickej energie sú povinní zaplatiť svojmu prevádzkovateľovi siete tarifný príplatok podľa množstva elektrickej energie vyrobenej v členskom štáte a dovezenej, ktorá bola prepravená v prospech týchto odberateľov, ak takýto príplatok musí tento prevádzkovateľ odviesť spoločnosti určenej na tento účel zákonodarcom, pričom táto spoločnosť je spoločnou dcérskou spoločnosťou štyroch vnútroštátnych výrobcov elektrickej energie a predtým bola správcom nákladov celkovej vyrobenej a dovezenej elektrickej energie, a ak celý tento príplatok musí byť použitý na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, za ktoré táto spoločnosť osobne zodpovedá, v dôsledku čoho sumy vybrané touto spoločnosťou úplne kompenzujú zaťaženie postihujúce vnútroštátnu prepravenú elektrickú energiu.
To isté platí v prípade, keď vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu sú povinné znášať uvedené náklady a na základe existujúcich dohôd prostredníctvom platby kúpnej ceny vnútroštátnej elektrickej energie, prostredníctvom výplaty dividend rôznym vnútroštátnym výrobcom elektrickej energie, ktorých dcérskou spoločnosťou je určená spoločnosť, alebo iným spôsobom by výhoda vyplývajúca z tarifného príplatku mohla byť určenou spoločnosťou úplne prenesená na vnútroštátne podniky vyrábajúce elektrickú energiu.
Článok 90 ES sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje zákonné opatrenie za okolností, keď príjem z poplatku vyberaného za prepravenú elektrickú energiu je len čiastočne použitý na úhradu nákladov nezodpovedajúcich podmienkam trhu, t. j. ak suma vyberaná určenou spoločnosťou len čiastočne kompenzuje zaťaženie postihujúce prepravenú vnútroštátnu elektrickú energiu.
2. Článok 87 ES sa má vykladať v tom zmysle, že sumy odvedené určenej spoločnosti podľa článku 9 zákona prechodne upravujúceho oblasť výroby elektrickej energie (Overgangswet Elektriciteitsproductiesector) z 21. decembra 2000 sú štátnou pomocou v zmysle tohto ustanovenia Zmluvy ES v rozsahu, v akom predstavujú ekonomickú výhodu, a nie sú kompenzáciou vo forme protihodnoty za plnenia poskytnuté určenou spoločnosťou v rámci plnenia povinností verejnej služby.
Podpisy