ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)
z 24. januára 2024 (*)
„Štátna pomoc – Pomoc poskytnutá na základe určitých ustanovení novelizovaného nemeckého zákona o kombinovanej výrobe tepla a elektrickej energie – Reforma schémy na podporu kogenerácie – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Štátne prostriedky“
Vo veci T‑409/21,
Spolková republika Nemecko, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: A. Bouchagiar, C. Kovács a C.‑M. Carrega, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),
v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia G. De Baere (spravodajca), D. Petrlík, K. Kecsmár a S. Kingston,
tajomník: S. Jund, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní zo 4. mája 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ Spolková republika Nemecko navrhuje zrušenie rozhodnutia Komisie C(2021) 3918 final z 3. júna 2021 o štátnej pomoci SA.56826 (2020/N) – Nemecko – Reforma schémy na podporu kogenerácie a štátnej pomoci SA.53308 (2019/N) za rok 2020 – Nemecko – Zmena podpory pre existujúce kogeneračné zariadenia na teplo a elektrickú energiu [§ 13 Gesetz zur Neuregelung des Kraft‑Wärme‑Kopplungsgesetzes (zákon o novelizácii zákona o kombinovanej výrobe tepla a elektrickej energie)] z 21. decembra 2015 (BGBl. 2015 I, s. 2498, ďalej len „KWKG z roku 2016“)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v ktorom sa konštatuje, že rôzne opatrenia (ďalej len „predmetné opatrenia“), zamerané na podporu výroby elektrickej energie v zariadeniach na kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie (combined heat and power, ďalej len „CHP“), predstavujú štátnu pomoc.
Okolnosti predchádzajúce sporu
Správne konanie
2 Dňa 28. januára 2019 nemecké orgány oznámili Európskej komisii zmenu § 13 KWKG z roku 2016 prostredníctvom Gesetz zur Änderung des Erneuerbare‑Energien‑Gesetzes, Kraft‑Wärme‑Kopplungsgesetzes, Energiewirtschaftgesetzes und weiterer energierechtlicher Vorschriften (zákon, ktorým sa mení zákon o obnoviteľných zdrojoch energie, zákon o kombinovanej výrobe tepla a elektrickej energie a zákon o energetike a ďalšie ustanovenia v oblasti energetiky) zo 17. decembra 2018 (BGBl. 2018 I, s. 2549).
3 Nemecké orgány 23. septembra 2020 oznámili Komisii ďalšie zmeny KWKG z roku 2016. Tieto zmeny boli vložené do § 7 a 8 Gesetz zur Reduzierung und zur Beendigung der Kohlerverstromung und zur Änderung weiterer Gesetze (Kohleausstiegsgesetz) [zákon o obmedzení a ukončení výroby elektriny z uhlia a o zmene iných zákonov (zákon o ukončení výroby elektrickej energie z uhlia)] z 8. augusta 2020 (BGBl. 2020 I, s. 1818) a boli ďalej zmenené § 17 a 18 Gesetz zur Änderung des Erneuerbare‑Energien‑Gesetzes und weiterer energierechtlicher Vorschriften (zákon, ktorým sa mení zákon o obnoviteľných zdrojoch energie a ďalšie ustanovenia v oblasti energetiky) z 21. decembra 2020 (BGBl. 2020 I, s. 3138).
4 Tieto zmeny KWKG z roku 2016 zodpovedajú právnym predpisom o podpore CHP platným od 1. januára 2021 (ďalej len „KWKG z roku 2020“).
5 Dňa 8. apríla 2021 Spolková republika Nemecko oznámila Komisii aj zmenu týkajúcu sa obmedzenia výšky poplatku pre výrobcov vodíka, ako sa stanovuje v § 27 KWKG z roku 2020.
Predmetné opatrenia
Cieľ a opis predmetných opatrení
6 Cieľom KWKG z roku 2020 je zlepšiť energetickú účinnosť a ochranu klímy a životného prostredia zvýšením čistej výroby elektrickej energie pomocou CHP do roku 2025. Jeho cieľom je najmä podporiť prechod na nové kogeneračné zariadenia alebo modernizované plynové zariadenia a podporovať elektrickú energiu vyrobenú takýmito vysokoúčinnými kogeneračnými zariadeniami. Jeho cieľom je tiež zabezpečiť súlad medzi podporou CHP a cieľmi energetickej transformácie. Na tento účel KWKG z roku 2020 stanovuje niekoľko opatrení.
– Všeobecné podporné opatrenie na výrobu elektrickej energie v novovybudovaných, modernizovaných a obnovených vysokoúčinných zariadeniach CHP
7 KWKG z roku 2020 stanovuje všeobecné podporné opatrenie na výrobu elektrickej energie v novovybudovaných, modernizovaných a obnovených vysokoúčinných zariadeniach CHP, ktoré môžu využívať rôzne kogeneračné technológie a môžu byť poháňané rôznymi druhmi paliva.
8 Všeobecná podpora má formu príplatku, ktorý sa pripočíta k príjmom z predaja vyrobenej elektrickej energie za trhovú cenu (§ 5 a nasl. KWKG z roku 2020).
9 Prevádzkovatelia zariadení CHP s kapacitou presahujúcou 100 kilowattov (kW) musia predávať elektrinu na trhu tretej strane alebo ju sami spotrebúvať. Prevádzkovatelia zariadení CHP s nižšou kapacitou sa môžu rozhodnúť predávať elektrinu na trhu, spotrebovať ju sami alebo požiadať prevádzkovateľa sietí, aby ju odkúpil za dohodnutú cenu (§ 4 KWKG z roku 2020).
10 Podpora sa poskytuje buď prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže organizovanej národným regulačným orgánom, konkrétne Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre reguláciu sieťových odvetví, Nemecko) (§ 8a KWKG z roku 2020), alebo priamo na základe KWKG z roku 2020. V druhom prípade sú príjemcovia automaticky oprávnení získať uvedenú podporu, ak spĺňajú kritériá spôsobilosti. Spôsobilosť príjemcov pomoci overuje Bundesamt für Wirtschaft und Ausfuhrkontrolle (Spolkový úrad pre hospodárstvo a kontrolu vývozov, Nemecko, ďalej len „BAFA“) na ich žiadosť. Ak spĺňajú všetky kritériá, BAFA musí vydať povolenie potvrdzujúce uvedenú spôsobilosť (§ 10 KWKG z roku 2020).
11 KWKG z roku 2020 tiež stanovuje podporu výroby elektrickej energie z inovatívnych systémov CHP, a to buď prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže organizovanej Spolkovou agentúrou pre reguláciu sieťových odvetví, alebo prostredníctvom poskytnutia bonusu, a mení systém bonusu za upustenie od uhlia, ktorý zaviedla KWKG v roku 2016. Tieto bonusy sa poskytujú len vtedy, ak sa na prevádzkovateľov zariadení CHP vzťahuje všeobecné podporné opatrenie.
– Opatrenie na podporu výroby elektrickej energie v existujúcich vysoko účinných zariadeniach CHP na plyn v odvetví diaľkového vykurovania
12 V KWKG z roku 2016 sa stanovilo opatrenie na podporu výroby elektrickej energie v existujúcich vysoko účinných zariadeniach CHP na plyn v odvetví diaľkového vykurovania do 31. decembra 2019. Vzhľadom na to, že táto podpora mohla viesť k nadmernej kompenzácii za roky 2018 a 2019, § 13 KWKG z roku 2016 bol zmenený tak, aby upravil príplatky poskytnuté týmto zariadeniam na rok 2019 a odstránil tak túto nadmernú kompenzáciu. Podmienky poskytovania príplatkov vyplývajúce z KWKG z roku 2020, opísané v bodoch 8 a 9 vyššie, sa uplatňujú mutatis mutandis.
– Oparenie na podporu zásobníkov tepla a chladu
13 KWKG z roku 2020 stanovuje, že zásobníkom sa poskytuje finančná podpora pod podmienkou, že uskladňujú najmä teplo vyrobené v zariadení CHP, ktoré je pripojené k verejnej elektrickej sieti. Príjemcovia majú automaticky nárok na uvedenú podporu, ak spĺňajú kritériá spôsobilosti. Spôsobilosť príjemcov overuje BAFA na ich žiadosť. Ak spĺňajú všetky kritériá, BAFA musí vydať povolenie potvrdzujúce uvedenú spôsobilosť (§ 22 až 25 KWKG z roku 2020).
– Opatrenie na podporu energeticky úsporných sietí diaľkového vykurovania a chladenia
14 KWKG z roku 2020 mení podmienky na podporu vykurovacích sietí tak, že poskytuje finančnú podporu týmto sieťam, ktoré obsahujú aspoň 75 % CHP alebo aspoň 75 % kombinovaných zdrojov tepla. Príjemcovia majú automaticky nárok na uvedenú podporu, ak spĺňajú kritériá spôsobilosti. Spôsobilosť príjemcov overuje BAFA na ich žiadosť. Ak spĺňajú všetky kritériá, BAFA musí vydať povolenie potvrdzujúce uvedenú spôsobilosť (§ 18 až 21 KWKG z roku 2020).
– Opatrenie na obmedzenie výšky poplatku pre výrobcov vodíka
15 KWKG z roku 2020 stanovuje osobitné pravidlá pre podniky v odvetví výroby priemyselných plynov, v ktorom výroba vodíka predstavuje väčšinu celkovej pridanej hodnoty. Obmedzuje výšku poplatku, ktorý môžu prevádzkovatelia sietí od výrobcov vodíka vyberať (pozri bod 18 nižšie), ak títo výrobcovia majú nárok na znížený poplatok na základe zákona, ktorým sa mení zákon o obnoviteľných zdrojoch energie a ďalšie ustanovenia v oblasti energetiky (§ 27 KWKG z roku 2020).
Mechanizmus financovania dotknutých opatrení
16 Dotknutý prevádzkovateľ siete je zo zákona povinný zaplatiť príjemcom sumy stanovené v KWKG z roku 2020. Prevádzkovateľ zariadenia CHP má právo získať príplatok uvedený v bode 8 vyššie, prípadne doplnený o bonusy uvedené v bode 11 vyššie, od prevádzkovateľa siete, ku ktorej je toto zariadenie priamo alebo nepriamo pripojené (§ 6 ods. 1, § 7a ods. 1 a 3 a § 7c ods. 1 KWKG z roku 2020).
17 Prevádzkovateľ siete vykurovania a chladenia má právo získať finančnú podporu uvedenú v bode 14 vyššie od prevádzkovateľa prenosovej sústavy, ktorého kontrolná oblasť zahŕňa sústavu, ku ktorej je hlavné zariadenie CHP zásobujúce sieť vykurovania a chladenia priamo alebo nepriamo pripojené (§ 18 ods. 1 a 3 a § 21 KWKG z roku 2020). Rovnako má prevádzkovateľ zásobníka tepla a chladu právo získať finančnú podporu uvedenú v bode 13 vyššie od prevádzkovateľa prenosovej sústavy, ktorého kontrolná oblasť zahŕňa sústavu, ku ktorej je zariadenie CHP zásobujúce nové zásobníky tepla a chladu priamo alebo nepriamo pripojené (§ 22 ods. 1 a 3 a § 25 KWKG z roku 2020).
18 Prevádzkovatelia sietí majú právo, bez toho, aby ich zákon k tomu zaväzoval, preniesť náklady spojené s predmetnými opatreniami ako prirážku (ďalej len „poplatok KWKG“) do výpočtu sieťových poplatkov, ktoré účtujú od svojich odberateľov za každú kilowatthodinu (KWh) elektrickej energie dodávanej v Nemecku prostredníctvom elektronickej siete (§ 26 ods. 1 KWKG z roku 2020). Odchylne majú prevádzkovatelia prenosových sústav právo požadovať nižší poplatok KWKG pre energeticky náročných odberateľov, ako sú výrobcovia vodíka (§ 27 KWKG z roku 2020).
19 Výšku poplatku KWKG každoročne vypočítavajú prevádzkovatelia prenosových sústav podľa metodiky stanovenej v KWKG z roku 2020. Vyjadrená je v jednotnej cene spotrebovanej elektrickej energie za KWh s výhradou zníženej sadzby, ktorá sa vzťahuje na určité kategórie užívateľov.
20 S cieľom zabezpečiť, aby každému prevádzkovateľovi sietí mohla byť kompenzovaná dodatočná finančná záťaž vyplývajúca z jeho povinností podľa KWKG z roku 2020, tento zákon zaviedol mechanizmus, prostredníctvom ktorého je toto zaťaženie spravodlivo rozdelené medzi prevádzkovateľov sietí (distribúcia alebo prenos) úmerne k spotrebe odberateľov pripojených k ich sieti a následne kompenzované prostredníctvom poplatku KWKG (§ 28 KWKG z roku 2020).
21 KWKG z roku 2020 stanovuje ročnú rozpočtovú hranicu vo výške 1,8 miliardy eur pre predmetné opatrenia, a teda pre celkový poplatok KWKG (§ 29 KWKG z roku 2020).
Napadnuté rozhodnutie
22 Komisia 3. júna 2021 prijala napadnuté rozhodnutie.
23 Komisia kvalifikovala predmetné opatrenia ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pričom konštatovala, že bola financovaná zo štátnych prostriedkov.
24 Konkrétne v bodoch 220 a 221 napadnutého rozhodnutia Komisia na jednej strane dospela k záveru, že podporné opatrenia po prvé na výrobu elektrickej energie v novovybudovaných, modernizovaných a obnovených vysokoúčinných zariadeniach CHP, po druhé na energeticky úsporné siete diaľkového vykurovania a chladenia, po tretie na zásobníky tepla a chladu a po štvrté na výrobu elektrickej energie kogeneráciou v existujúcich vysokoúčinných kogeneračných zariadeniach na plyn v odvetví diaľkového vykurovania (ďalej spoločne len „opatrenia na podporu CHP“), boli financované príjmami z povinného príspevku de iure uloženého štátom, spravovaného a prerozdeľovaného podľa ustanovení právnych predpisov.
25 Na druhej strane sa Komisia domnievala, že opatrenie týkajúce sa obmedzenia výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka predstavuje vzdanie sa štátnych prostriedkov.
26 Komisia však konštatovala, že predmetné opatrenia sú zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, takže sa rozhodla nevzniesť námietky.
Návrhy účastníkov konania
27 Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že dotknuté opatrenia predstavujú štátnu pomoc,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
28 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
29 Na podporu svojej žaloby Spolková republika Nemecko uvádza jediný žalobný dôvod založený na nesprávnom výklade a uplatnení článku 107 ods. 1 ZFEÚ v rozsahu, v akom Komisia konštatovala, že podniky dotknuté predmetnými opatreniami boli príjemcami pomoci poskytnutej zo štátnych prostriedkov.
30 Na úvod treba pripomenúť, že kvalifikácia „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predpokladá splnenie štyroch podmienok, a to že musí existovať zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, že tento zásah je schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže (rozsudky z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 46, a z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 31).
31 Pokiaľ ide o existenciu zásahu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, čo je jediná podmienka, o ktorú ide v prejednávanej veci, treba pripomenúť, že na to, aby mohli byť výhody kvalifikované ako „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu (rozsudky z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 47, a z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 32).
32 Spolková republika Nemecko nespochybňuje, že sporné opatrenia jej možno pripísať. Navyše treba konštatovať, že tieto opatrenia boli zavedené legislatívnou cestou, a preto ich možno pripísať dotknutému členskému štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, body 17 a 18, a z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 33).
33 Naproti tomu Spolková republika Nemecko spochybňuje záver Komisie, podľa ktorého boli dotknuté opatrenia poskytnuté zo štátnych prostriedkov.
34 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry zákaz uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa tak pomoc poskytovanú priamo štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ako aj pomoc poskytovanú verejnými alebo súkromnými subjektmi zriadenými alebo určenými štátom na účely správy pomoci (rozsudky z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, EU:C:1977:52, bod 20, a z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 25).
35 Právo Európskej únie totiž nemôže pripustiť, aby samotné vytvorenie autonómnych inštitúcií poverených rozdeľovaním pomoci umožnilo obísť pravidlá vzťahujúce sa na štátnu pomoc (rozsudky z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 51, a z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 27).
36 Súdny dvor nedávno v podstate rozhodol, že za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno považovať na jednej strane finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných odvodov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a ktoré sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, a na druhej strane finančné prostriedky, ktoré zostávajú pod stálou kontrolou štátu, a teda k dispozícii príslušných vnútroštátnych orgánov. Tieto dve kritériá predstavujú alternatívne kritériá pojmu „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, body 38, 39 a 42).
37 Jediný žalobný dôvod Spolkovej republiky Nemecko sa delí na tri časti. V prvej časti jediného žalobného dôvodu Spolková republika Nemecko tvrdí, že daňová povaha odvodu sama osebe nepriznáva vybraným prostriedkom štátny charakter v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže tento článok vždy predpokladá, že prostriedky sú pod stálou verejnou kontrolou a sú k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom. Na pojednávaní však Spolková republika Nemecko vyhlásila, že berie späť tvrdenia uvedené v rámci tejto časti vzhľadom na rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES (C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1), a najmä tvrdenie o alternatívnej povahe oboch kritérií pojmu štátne prostriedky (pozri bod 36 vyššie), čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania. Z toho vyplýva, že nie je potrebné rozhodnúť o prvej časti jediného žalobného dôvodu.
38 V druhej časti jediného žalobného dôvodu Spolková republika Nemecko v podstate uvádza, že ani poplatok KWKG, ani sumy, ktoré platia prevádzkovatelia sietí prevádzkovateľom zariadení CHP, zásobníkov a sietí diaľkového vykurovania a chladenia (ďalej len „prevádzkovatelia zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP“), nepredstavujú odvod zahŕňajúci zapojenie štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tretej časti jediného žalobného dôvodu Spolková republika Nemecko tvrdí, že Komisia sa nesprávne domnievala, že prostriedky získané prevádzkovateľmi sietí boli pod stálou verejnou kontrolou a boli k dispozícii štátu.
39 V druhej a tretej časti jediného žalobného dôvodu Spolková republika Nemecko v podstate tvrdí, že žiadne z dvoch alternatívnych kritérií pojmu „štátne prostriedky“ uvedených v bode 36 vyššie nie je v prejednávanej veci splnené.
40 Keďže Komisia v rámci svojej analýzy podmienky týkajúcej sa štátnych prostriedkov rozlišovala jednak medzi opatreniami na podporu CHP a jednak opatrením týkajúcim sa obmedzením výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka (pozri body 24 a 25 vyššie), Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať spoločne druhú a tretiu časť jediného žalobného dôvodu, najprv pokiaľ ide o opatrenia na podporu CHP a následne pokiaľ ide o opatrenie týkajúce sa obmedzenia výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka.
O opatreniach na podporu CHP
41 V napadnutom rozhodnutí Komisia na účely konštatovania, že opatrenia na podporu CHP boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov, najprv konštatovala, že v judikatúre vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), objasnenej v rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), sa rozlišovalo medzi opatreniami štátnej pomoci a opatreniami obyčajnej regulácie cien bez použitia štátnych prostriedkov.
42 Komisia uviedla, že v prejednávanej veci boli prevádzkovatelia zariadení CHP zo zákona povinní predávať svoju elektrickú energiu priamo na trhu, takže cena bola slobodne stanovená trhovými silami, a nie prostredníctvom regulácie cien. Pokiaľ ide o zásobníky tepla a chladu a siete diaľkového vykurovania a chladenia, neuskutočnila sa žiadna transakcia za konkrétnu cenu za produkty a služby, takže nešlo ani o reguláciu cien.
43 Vyplatenie dodatočných príjmov prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP bez protiplnenia nezodpovedá obvyklej úlohe prevádzkovateľa elektrickej siete. Kritériá spôsobilosti boli stanovené v KWKG z roku 2020 a overené zo strany BAFA. Rozsah finančnej podpory vyplatenej príjemcom v plnej miere stanovuje štát a ak by hrozilo prekročenie celkového rozpočtu vo výške 1,8 miliardy eur, BAFA určí znížené sadzby podpory.
44 Komisia pripomenula, že prevádzkovatelia sietí sú povinní znášať náklady na opatrenia na podporu CHP, takže finančná záťaž, ktorú im zákon ukladá, predstavuje povinný príspevok de iure uložený štátom. Skutočnosť, že prevádzkovatelia sietí sú oprávnení preniesť náklady na svojich vlastných odberateľov, ale nie sú povinní tak urobiť, znamená len to, že títo odberatelia podľa zákona nepodliehajú povinnému poplatku. Prevádzkovatelia sietí naďalej podliehajú takémuto príspevku. Financovanie pomoci takýmto odvodom na úrovni dodávateľského reťazca je dostatočné na preukázanie existencie štátnych prostriedkov bez toho, aby bolo potrebné identifikovať iný povinný príspevok na inej úrovni reťazca.
45 Komisia preto dospela k záveru, že opatrenia na podporu CHP sú financované z príjmov z povinného príspevku de iure uloženého štátom, ktoré sú spravované a rozdeľované v súlade s ustanoveniami právnych predpisov.
46 V rámci druhej a tretej časti jediného žalobného dôvodu Spolková republika Nemecko po prvé tvrdí, že poplatok KWKG nepredstavuje odvod zahŕňajúci použitie štátnych prostriedkov, keďže KWKG z roku 2020 neukladá prevádzkovateľom sietí povinnosť preniesť tento poplatok na odberateľov sietí. Prevádzkovatelia sietí financujú platby prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP z vlastných finančných zdrojov.
47 Ani tieto posledné uvedené platby nepredstavujú odvod. Komisia v tejto súvislosti nezohľadnila judikatúru týkajúcu sa nedaňových odvodov, najmä rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413); z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407), a z 20. septembra 2019, FVE Holýšov I a i./Komisia (T‑217/17, neuverejnený, EU:T:2019:633). Podobne ako v prejednávanej veci táto judikatúra vždy zapadá do kontextu pozostávajúceho z dvoch úrovní alebo, inými slovami, z trojstranného vzťahu medzi prevádzkovateľom zariadenia, prevádzkovateľom siete a odberateľom siete. Súd Únie nekvalifikoval finančný tok spájajúci prevádzkovateľov siete a príjemcov ako odvod.
48 Okrem toho Komisia nesprávne vychádzala zo skutočnosti, že KWKG z roku 2020 nepredstavuje opatrenie regulácie cien v zmysle rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160). Otázka, či je cena elektrickej energie upravená zákonom, nie je relevantná na účely určenia existencie odvodu.
49 Po druhé Spolková republika Nemecko tvrdí, že prostriedky možno považovať za štátne prostriedky len vtedy, ak sú pod stálou verejnou kontrolou, a teda k dispozícii vnútroštátnym orgánom, čo Komisia nepreskúmala.
50 Okrem toho vplyv štátu na právny rámec sám osebe nestačí na vyvodenie záveru, že štát má právomoc disponovať s prostriedkami. Pokiaľ ide o KWKG z roku 2020, ani štát, ani príslušné vnútroštátne orgány nemajú vplyv na využitie prostriedkov.
51 Komisia pripúšťa, že poplatok KWKG posudzovaný samostatne nie je odvodom, keďže prevádzkovatelia siete nie sú povinní účtovať ho svojim odberateľom. Naopak príplatok, ktorý prevádzkovatelia sietí platia prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP podľa KWKG z roku 2020, predstavuje odvod zahŕňajúci použitie štátnych prostriedkov.
52 Podľa Komisie tento príplatok predstavuje povinné jednostranné zaťaženie, ktoré štát ukladá povinnej osobe, a teda odvod zahŕňajúci použitie štátnych prostriedkov. Nie je potrebné konštatovať prenesenie finančnej záťaže na spotrebiteľa, ak sa preukáže existencia povinného príspevku už na začiatku dodávateľského reťazca. V prejednávanej veci je teda konečným dlžníkom prevádzkovateľ siete, ktorý sa nachádza v rovnakom právnom postavení ako konečný spotrebiteľ. V každom prípade si štát privlastní sumu pochádzajúcu zo súkromného zdroja.
53 Výnimku zo zákazu stanoveného v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, o akú išlo v rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), možno uplatniť len v prípadoch regulácie cien, a teda ju nemožno uplatniť na zaplatenie príplatkov k cene zo strany prevádzkovateľov sietí. Považovať zákonom stanovenú platobnú povinnosť za jednoduchú reguláciu trhových cien by podľa Komisie znamenalo bezdôvodné rozšírenie tejto výnimky, čo by zbavilo článok 107 ods. 1 ZFEÚ jeho podstaty.
54 Komisia ďalej uvádza, že v súlade s judikatúrou stačí na konštatovanie existencie štátnych prostriedkov výber odvodu, o aký ide v prejednávanej veci, a že nie je potrebné konštatovať ďalšiu štátnu kontrolu. Tvrdí však, že v napadnutom rozhodnutí preskúmala otázku, či prostriedky, ktoré prevádzkovatelia sietí získali prostredníctvom poplatku KWKG, podliehali kontrole štátu. Pre úplnosť tvrdí, že platba príplatkov sa riadi ustanoveniami právnych predpisov KWKG z roku 2020, od ktorých sa prevádzkovatelia sietí nemôžu odchýliť, z čoho možno vyvodiť ich štátnu povahu.
55 Najprv treba preskúmať tvrdenia Spolkovej republiky Nemecko založené na tom, že ani poplatok KWKG, ani sumy vyplatené prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP nepredstavujú daň alebo iný povinný odvod v zmysle prvého kritéria uvedeného v bode 36 vyššie, ďalej tvrdenia založené na neexistencii stálej verejnej kontroly nad prostriedkami v zmysle druhého kritéria uvedeného v bode 36 vyššie a napokon tvrdenia týkajúce sa uplatnenia judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160).
O existencii dane alebo iného povinného odvodu (prvé kritérium uvedené v bode 36 vyššie)
56 Podľa judikatúry sa sumy vyplývajúce z tarifného príplatku uloženého štátom odberateľom elektrickej energie podobajú odvodu zaťažujúcemu elektrickú energiu a pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 34 a citovanú judikatúru).
57 Finančné prostriedky sa teda musia považovať za „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak pochádzajú z povinných príspevkov uložených právnou úpravou dotknutého členského štátu a ak sú spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou. V tejto súvislosti je irelevantné, že mechanizmus financovania v úzkom slova zmysle nepatrí do kategórie poplatkov daňovej povahy vo vnútroštátnom práve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 35 a citovanú judikatúru).
58 Naproti tomu skutočnosť, že finančnú záťaž odvodu v skutočnosti znáša vymedzená kategória osôb, nestačí na preukázanie toho, že prostriedky pochádzajúce z tohto odvodu majú povahu „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Ešte je potrebné to, aby bol uvedený odvod povinný podľa vnútroštátneho práva. Súdny dvor tak rozhodol, že nestačí, aby prevádzkovatelia sietí premietli do predajnej ceny elektrickej energie pre svojich koncových odberateľov zvýšené náklady spôsobené ich povinnosťou nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie za zákonom stanovené sadzby, keďže táto kompenzácia vyplýva len z praxe, a nie zo zákonnej povinnosti (pozri rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, body 36 a 37 a citovanú judikatúru).
59 Na úvod treba konštatovať, že účastníci konania sa zhodujú na tom, že systém zavedený KWKG z roku 2020 sa vyznačuje existenciou „dvoch úrovní“ v dodávateľskom reťazci elektrickej energie. „Prvá úroveň“ tak zodpovedá vzťahu medzi prevádzkovateľmi zariadení CHP a iných zariadení súvisiacich s CHP na jednej strane a prevádzkovateľmi sietí na druhej strane. „Druhá úroveň“ je vzťah medzi prevádzkovateľmi sietí a ich odberateľmi. Ako pripomenula Spolková republika Nemecko na pojednávaní, prevádzkovatelia sietí sú súkromnými subjektmi.
60 V rámci „prvej úrovne“ má dotknutý prevádzkovateľ siete zákonnú povinnosť poskytnúť finančnú podporu spôsobilým prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení súvisiacich s CHP (pozri body 16 a 17 vyššie). V rámci „druhej úrovne“ môžu prevádzkovatelia sietí bez toho, aby ich zákon k tomu zaväzoval, preniesť finančnú záťaž vyplývajúcu z ich povinnosti poskytnúť finančnú podporu podľa KWKG z roku 2020 na svojich odberateľov prostredníctvom poplatku KWKG (pozri body 18 až 20 vyššie).
61 V napadnutom rozhodnutí sa Komisia nedomnievala, že poplatok KWKG na „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca predstavuje zákonom stanovený povinný odvod, ktorý možno charakterizovať ako štátne prostriedky. Navyše treba konštatovať, že prevádzkovatelia sietí nie sú zo zákona povinní požadovať od svojich odberateľov poplatok KWKG, takže tento poplatok nemožno kvalifikovať ako povinný odvod v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 57 a 58 vyššie.
62 Komisia sa naopak domnievala, že príspevky uložené zákonom prevádzkovateľom sietí a povinne platené prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP na „prvej úrovni“ dodávateľského reťazca znamenajú použitie štátnych prostriedkov bez toho, aby bolo potrebné určiť ďalší povinný príspevok na inej „úrovni“ dodávateľského reťazca.
63 Treba však konštatovať, podobne ako to urobila Spolková republika Nemecko, že Komisia v tejto súvislosti nerešpektovala judikatúru týkajúcu sa kritéria existencie dane alebo iného povinného odvodu.
64 Ako totiž vyplýva z judikatúry citovanej v bode 57 vyššie, na to, aby sa finančné prostriedky považovali za „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia „pochádzať“ z daní alebo iných povinných odvodov uložených právnou úpravou štátu a musia byť „spravované a rozdeľované v súlade s právnou úpravou“.
65 Existencia dane alebo iného odvodu povinného podľa zákona sa teda týka pôvodu prostriedkov použitých na poskytnutie výhody v tom zmysle, že umožňuje konštatovať, že štátne prostriedky boli použité na financovanie tejto výhody. Takáto daň alebo iný povinný odvod predstavuje spôsob financovania opatrení.
66 Prostriedky sú následne spravované a rozdeľované, t. j. použité v súlade so zákonom, čo umožňuje konštatovať, že sumy vybrané prostredníctvom dane alebo iného povinného odvodu sa používajú výlučne na účely poskytnutia výhody príjemcom v súlade s právnou úpravou.
67 Komisia teda nemohla oprávnene dospieť k záveru, že povinné platby zo strany prevádzkovateľov sietí prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP, ku ktorým došlo na „prvej úrovni“ dodávateľského reťazca, predstavujú daň alebo povinný odvod, ktoré môžu charakterizovať štátne prostriedky. Tieto platby sa totiž týkajú výlučne použitia finančných prostriedkov v súlade so zákonom, keďže prevádzkovatelia sietí sú zo zákona povinní poskytovať finančnú podporu prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP. Neposkytujú však žiadne informácie o pôvode finančných prostriedkov, ktoré prevádzkovatelia sietí používajú na účely poskytnutia finančnej podpory prijímateľom. Ako správne uvádza Spolková republika Nemecko, domnievať sa, že vyššie uvedené platby predstavujú daň alebo iný povinný odvod v zmysle relevantnej judikatúry, vedie k záveru, že financovanie opatrení na podporu CHP splýva s poskytnutím finančných prostriedkov príjemcom.
68 Tieto konštatovania potvrdzuje judikatúra týkajúca sa opatrení štátnej pomoci na podporu výroby elektrickej energie, najmä elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré sú financované prostredníctvom tarifných príplatkov uložených štátom odberateľom elektrickej energie. Konkrétne rozsudky, na ktoré poukázali účastníci konania vo svojich písomných podaniach a ktoré sú citované v poznámkach pod čiarou 65 a 72 napadnutého rozhodnutia, konkrétne rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413); z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407), a z 20. septembra 2019, FVE Holýšov I a i./Komisia (T‑217/17, neuverejnený, EU:T:2019:633), pričom tento rozsudok potvrdil Súdny dvor v rozsudku zo 16. septembra 2021, FVE Holýšov I a i./Komisia (C‑850/19 P, neuverejnený, EU:C:2021:740), sa týkali povinností stanovených zákonom, ktoré mali prevádzkovatelia elektrickej distribučnej a prenosovej sústavy, a to previesť tarifný príplatok na dcérsku spoločnosť podnikov vyrábajúcich elektrickú energiu alebo nakupovať elektrickú energiu za určitú cenu od takýchto podnikov s cieľom podporiť výrobu tejto elektrickej energie. Na kompenzáciu dodatočných nákladov vyplývajúcich z takýchto povinností, ktoré znášajú prevádzkovatelia elektrických distribučných a prenosových sústav, zákon stanovoval, že títo prevádzkovatelia uložia odberateľom elektrickej energie povinný poplatok za elektrickú energiu.
69 V rozsudkoch uvedených v bode 68 vyššie mali povinné poplatky vyberané a spravované prevádzkovateľmi elektrických distribučných a prenosových sústav na „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca kompenzovať dodatočné náklady vyplývajúce z ich zákonných povinností na „prvej úrovni“ uvedeného reťazca. Prenesenie dodatočných nákladov prostredníctvom povinného poplatku zodpovedajúceho dani z elektrickej energie sa odlišovalo od zákonných povinností prevádzkovateľov elektrických distribučných a prenosových sústav a smerovalo k podpore podnikov vyrábajúcich elektrickú energiu. Prostriedky slúžiace na splnenie týchto povinností mali pôvod v povinných poplatkoch za elektrickú energiu uložených odberateľom elektrickej energie, čo preukazuje financovanie opatrení štátom.
70 Komisia sa teda s odkazom na judikatúru citovanú v bode 68 vyššie nesprávne domnievala, že povinnosť prevádzkovateľov sietí vyplácať sumy príjemcom na „prvej úrovni“ dodávateľského reťazca postačuje na konštatovanie existencie dane alebo iného povinného odvodu, ktoré môžu predstavovať použitie štátnych prostriedkov, keďže táto okolnosť umožňuje len konštatovať, že finančné prostriedky sa použijú v súlade so zákonom, ale neposkytuje žiadnu informáciu o pôvode prostriedkov použitých prevádzkovateľmi sietí na plnenie ich povinností. Na rozdiel od situácií, o ktoré išlo v judikatúre citovanej v bode 68 vyššie, Komisia v prejednávanej veci neidentifikovala povinný poplatok na „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca.
71 Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí nijako nevysvetlila, kedy a kto spravuje finančné prostriedky. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že príjmy z povinných príspevkov získajú priamo príjemcovia bez toho, aby výber alebo spravovanie finančných prostriedkov vykonávali prevádzkovatelia sietí.
72 V tejto súvislosti na jednej strane v rozsahu, v akom zavádza len kompenzáciu záťaže medzi prevádzkovateľmi sietí, mechanizmus spravodlivého rozdelenia finančnej záťaže medzi týmito prevádzkovateľmi sietí, opísaný v bode 20 vyššie, nemožno považovať za správu finančných prostriedkov použitých na financovanie opatrení na podporu CHP. Na druhej strane v bode 218 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že kritériá spôsobilosti na finančnú podporu boli stanovené v KWKG z roku 2020 a overené zo strany BAFA, že rozsah tejto podpory v celom rozsahu stanovil štát a že ak by hrozilo, že bude prekročený celkový rozpočet vo výške 1,8 miliardy eur, je to BAFA, kto určí znížené sadzby podpory (pozri bod 43 vyššie). Tieto okolnosti umožňujú len konštatovať, že prevádzkovatelia sietí sa nemôžu odchýliť od pravidiel stanovených zákonom, ktorých uplatňovanie overuje BAFA, takže prostriedky sa musia použiť v súlade s týmto zákonom. Neumožňujú však konštatovať, že prostriedky použité prevádzkovateľmi sietí na zaplatenie príjemcom pochádzali z dane alebo iného povinného odvodu vyberaného a spravovaného týmito príjemcami.
73 Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí tiež nesprávne tvrdila, že prevádzkovatelia sietí podliehali povinnému príspevku v rozsahu, v akom im zákon ukladá povinnosť znášať finančnú záťaž opatrení na podporu CHP.
74 V tejto súvislosti je pravda, že z judikatúry vyplýva, že finančnú záťaž povinného poplatku môže znášať „vymedzená kategória osôb“ (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 36), takže sa nevyžaduje, aby koncoví odberatelia boli dlžníkmi tohto poplatku, ako správne uviedla Komisia vo svojich písomných podaniach.
75 V napadnutom rozhodnutí sa však Komisia obmedzila na konštatovanie, že prevádzkovatelia sietí znášali náklady na opatrenia na podporu CHP. Ako však uviedla, uvedení prevádzkovatelia môžu preniesť tieto náklady na svojich zákazníkov prostredníctvom poplatku KWKG. Ak sa takéto prenesenie uskutoční, treba vychádzať z toho, že práve zákazníci prevádzkovateľov sietí znášajú finančnú záťaž opatrení na podporu CHP.
76 Komisia teda nemôže tvrdiť, že štát si privlastní prostriedky prevádzkovateľov sietí, pretože na rozdiel od toho, čo uvádza, títo prevádzkovatelia nie sú nevyhnutne konečnými dlžníkmi znášajúcimi finančnú záťaž spôsobenú opatreniami na podporu CHP.
77 Preto, ako tvrdí Spolková republika Nemecko, identifikovanie povinnosti jednostrannej platby uloženej prevádzkovateľom sietí na „prvej úrovni“ dodávateľského reťazca nemôže stačiť na konštatovanie, že opatrenia na podporu CHP sú financované z dane alebo iných povinných odvodov v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 57 a 68 vyššie.
78 Vzhľadom na to, že poplatok KWKG nemožno kvalifikovať ani ako daň alebo iné povinné odvody v zmysle tejto judikatúry (pozri bod 61 vyššie), treba uviesť, že Komisia nepreukázala, že prvé kritérium uvedené v bode 36 vyššie, ktoré umožňuje konštatovať prevod štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, bolo splnené.
79 Ostatné tvrdenia Komisie nemôžu vyvrátiť tieto závery.
80 Po prvé Komisia tvrdí, že z bodu 218 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že vyplatenie finančnej podpory prevádzkovateľmi sietí prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP, ako je stanovené zákonom, nie je súčasťou obvyklých úloh týchto prevádzkovateľov. Títo prevádzkovatelia nedisponujú žiadnou zmluvnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o okruh príjemcov, sumu a dobu vyplácania platieb. Tieto skutočnosti preukazujú, že KWKG z roku 2020 nespočíva na súkromnej ekonomickej iniciatíve, ale na štátnej iniciatíve.
81 Je síce pravda, že KWKG z roku 2020 je založený na iniciatíve štátu a sleduje verejnú politiku na podporu výroby elektrickej energie pomocou CHP. Je tiež pravda, že prevádzkovatelia sietí sú povinní platiť prevádzkovateľom sumy stanovené zákonom v súlade s podmienkami, ktoré tento zákon stanovuje.
82 Tieto úvahy sa však prekrývajú s analýzou uvedenou v bode 32 vyššie, podľa ktorej boli opatrenia na podporu CHP zavedené legislatívnou cestou, takže ich treba považovať za pripísateľné štátu.
83 Ako pritom vyplýva z judikatúry citovanej v bode 31 vyššie, pripísateľnosť opatrení štátu, hoci je potrebná na účely kvalifikácie týchto opatrení ako „pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, sama osebe nestačí na to, aby sa takáto kvalifikácia mohla uplatniť. Treba totiž preukázať, že predmetné výhody sú poskytované priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 63).
84 Preto skutočnosť, že zákon podrobne stanovuje podmienky použitia finančnej podpory, nemôže charakterizovať prevod štátnych prostriedkov, ale len zodpovednosť štátu za zavedenie mechanizmu podpory elektrickej energie CHP, a teda pripísateľnosť opatrení na podporu CHP štátu.
85 To isté platí pre tvrdenie, ktoré Komisia uviedla na pojednávaní, podľa ktorého je to nemecký zákonodarca, ktorý spravuje a rozdeľuje príjmy z povinných príspevkov prevádzkovateľov sietí. Takáto úvaha vedie ku konštatovaniu, že právna úprava vopred stanovuje podmienky použitia finančnej podpory, a teda k preukázaniu len pripísateľnosti opatrení štátu, a nie financovania týchto opatrení zo štátnych prostriedkov.
86 Po druhé Komisia v odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 30. marca 2023 tvrdí, že rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES (C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1), objasnil predchádzajúcu judikatúru, pokiaľ ide o pojem „daň“ z hľadiska práva štátnej pomoci. Samotná daňová povaha príspevku postačuje na to, aby sa tento príspevok považoval za štátne prostriedky.
87 Je pravda, že v rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES (C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1), Súdny dvor spresnil, že kritérium týkajúce sa existencie dane alebo iného povinného odvodu umožňuje konštatovať použitie štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ bez toho, aby bolo potrebné okrem iného preukázať, že kritérium týkajúce sa stálej verejnej kontroly nad finančnými prostriedkami bolo splnené tiež (pozri bod 36 vyššie).
88 Konštatovanie alternatívnej povahy kritérií uvedených v bode 36 vyššie však nemá vplyv na ich príslušnú definíciu, ako vyplýva z judikatúry. Na to, aby sa kritérium týkajúce sa existencie dane alebo iného povinného odvodu považovalo za splnené, je teda potrebné preukázať, že finančné prostriedky pochádzajú z povinných príspevkov, ktoré právne predpisy štátu ukladajú vymedzenej kategórii osôb, a že tieto finančné prostriedky sú spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou (pozri bod 64 vyššie).
89 V tejto súvislosti treba konštatovať, že v bode 43 rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES (C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1), Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá ukladá autorizovanému distribútorovi elektrickej energie povinnosť nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie za cenu vyššiu, ako je trhová cena, a ktorá stanovuje, že dodatočné náklady, ktoré z toho vyplývajú, sú financované z povinného odvodu plateného konečnými spotrebiteľmi, predstavuje zásah zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Podobne ako rozsudky uvedené v bode 68 vyššie treba teda uviesť, že výhoda povinne poskytnutá príjemcom na „prvej úrovni“ dodávateľského reťazca bola financovaná poplatkom, ktorý je rovnako povinný na „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca. Komisia však nepreukázala, že v prejednávanej veci išlo o takýto prípad.
90 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia nesprávne vychádzala z prvého kritéria uvedeného v bode 36 vyššie, keď dospela k záveru, že v prejednávanej veci boli opatrenia na podporu CHP financované zo štátnych prostriedkov.
O stálej verejnej kontrole nad prostriedkami (druhé kritérium uvedené v bode 36 vyššie)
91 Na úvod, ako vyplýva z bodov 41 až 45 vyššie, treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí vychádzala z prvého kritéria uvedeného v bode 36 vyššie, týkajúceho sa existencie dane alebo iného povinného odvodu, aby dospela k záveru, že opatrenia na podporu CHP boli financované zo štátnych prostriedkov.
92 Komisia konkrétne v bode 220 napadnutého rozhodnutia výslovne dospela k záveru, že opatrenia na podporu CHP boli financované prostredníctvom povinného príspevku, pričom v tejto súvislosti v poznámke pod čiarou 65 odkázala na judikatúru, podľa ktorej finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, možno považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, EU:C:1974:71, bod 35; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 25, a z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 54). Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, z tohto bodu nevyplýva, že preskúmala otázku, či prostriedky, ktoré prevádzkovatelia sietí získavali prostredníctvom poplatku KWKG, podliehali kontrole štátu.
93 Treba teda konštatovať, že Komisia jasne a výslovne nepreskúmala druhé kritérium uvedené v bode 36 vyššie, týkajúce sa stálej verejnej kontroly nad prostriedkami.
94 Hoci neexistencia jasného a výslovného preskúmania tohto druhého kritéria sama osebe nepredstavuje nesprávne právne posúdenie, na rozdiel od toho, čo tvrdí Spolková republika Nemecko, keďže dve kritériá uvedené v bode 36 vyššie sú alternatívne, treba uviesť, že v dôsledku tohto nepreskúmania Komisia nepreukázala ani to, že opatrenia na podporu CHP boli financované zo štátnych prostriedkov na základe druhého kritéria uvedeného v bode 36 vyššie.
95 V každom prípade, ak by sa tvrdenie Komisie, podľa ktorého štátna povaha finančných prostriedkov vyplýva z nedostatku voľnej úvahy prevádzkovateľov sietí v súvislosti s vyplácaním finančnej podpory stanovenej v KWKG 2020, malo chápať tak, že preukázala splnenie druhého kritéria, nemohlo by byť úspešné.
96 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu verejné orgány skutočne použiť na podporu podnikov bez ohľadu na to, či tieto prostriedky trvalo patria alebo nepatria do majetku štátu. Aj keď sumy zodpovedajúce dotknutému opatreniu pomoci nie sú trvalo vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že sú pod stálou verejnou kontrolou, a teda sú k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa považovali za „štátne prostriedky“ (rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 37, a z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 53).
97 V prejednávanej veci je pravda, ako vyplýva z bodu 218 napadnutého rozhodnutia, že prevádzkovatelia sietí musia povinne prideliť prostriedky príjemcom bez toho, aby sa mohli odchýliť od kritérií ich spôsobilosti alebo od výšky finančnej podpory stanovenej zákonom (pozri bod 43 vyššie).
98 Stačí však uviesť, že okolnosť, že použité prostriedky sú určené výlučne na plnenie zákonom stanovených úloh (právna zásada výlučného určenia finančných prostriedkov), skôr preukazuje, že v prípade neexistencie akejkoľvek inej skutočnosti svedčiacej o opaku štát práve nemôže disponovať s týmito prostriedkami, to znamená, že štát nemôže rozhodnúť o inom určení, než je účel stanovený zákonom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 76, a z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 41).
99 Okrem toho, hoci skutočnosť, že vyplatenie finančnej podpory sa riadi právnymi ustanoveniami KWKG z roku 2020, svedčí o zákonnom pôvode opatrení na podporu CHP, a teda o určitom vplyve štátu na mechanizmy zavedené touto právnou úpravou, tieto skutočnosti však nepostačujú na to, aby sa dospelo k záveru, že štát mal právomoc disponovať prostriedkami používanými prevádzkovateľmi sietí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 75). Rovnako ako v prípade kritéria týkajúceho sa existencie dane alebo iného povinného odvodu nemôže skutočnosť, že zákon podrobne stanovuje podmienky určenia finančnej podpory, znamenať prevod štátnych prostriedkov, ale len pripísateľnosť opatrení na podporu CHP štátu (pozri bod 84 vyššie).
100 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia nepreukázala, že druhé kritérium uvedené v bode 36 vyššie, ktoré umožňuje konštatovať prevod štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, bolo splnené.
O uplatnení judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98)
101 Ako vyplýva z bodov 41 a 42 vyššie, Komisia sa v podstate domnievala, že opatrenia na podporu CHP nespočívali v opatrení „jednoduchej regulácie cien“, ktoré by nezahŕňalo prevod štátnych prostriedkov v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160). V tejto súvislosti odkázala tiež na rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), ako aj na rozsudky z 24. januára 1978, van Tiggele (82/77, EU:C:1978:10); z 13. septembra 2017, ENEA (C‑329/15, EU:C:2017:671), a zo 14. septembra 2016, Trajektna luka Split/Komisia (T‑57/15, neuverejnený, EU:T:2016:470).
102 Ako však uvádza Spolková republika Nemecko, toto posúdenie je nesprávne.
103 V tejto súvislosti treba uviesť, že rozsudky uvedené v bode 101 vyššie sa týkali opatrení ustanovených zákonom, ktorými sa stanovujú ceny výrobkov alebo služieb (rozsudky z 24. januára 1978, van Tiggele, 82/77, EU:C:1978:10, a zo 14. septembra 2016, Trajektna luka Split/Komisia, T‑57/15, neuverejnený, EU:T:2016:470), alebo ktorými sa ukladajú najmä povinnosti nákupu elektrickej energie za určitú cenu či v určitom množstve (rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160; z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671). Podľa súdu Únie tieto opatrenia neobsahovali prevod štátnych prostriedkov.
104 Okrem toho, že v rozsudkoch uvedených v bode 103 vyššie súd Únie vôbec nekvalifikoval tieto opatrenia ako „jednoduchú reguláciu cien“, treba uviesť, že nevylúčil použitie štátnych prostriedkov z dôvodu spôsobu, akým bola príjemcom poskytnutá výhoda, teda stanovením ceny výrobkov alebo uložením povinnosti nakupovať výrobky za určitú cenu či v určitom množstve, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia.
105 V bode 59 rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), bolo totiž rozhodnuté, že za zásah zo štátnych prostriedkov nemožno považovať povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie za minimálne ceny, pokiaľ nedochádza k priamemu alebo nepriamemu prevodu štátnych prostriedkov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 74; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 34, a z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 69).
106 Súdny dvor spresnil, že v takýchto situáciách súkromné podniky neboli poverené dotknutým členským štátom spravovať štátne prostriedky, ale boli viazané povinnosťou nákupu zo svojich vlastných finančných prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 74; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 35, a z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 70).
107 Podľa judikatúry skutočnosť, že takéto subjekty sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky, a nemajú iba povinnosť nákupu z vlastných finančných prostriedkov, predstavuje „rozhodujúci“ prvok na účely konštatovania, že finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, možno považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 58 a 59; z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, body 54 a 55, a z 27. januára 2022, Fondul Proprietatea, C‑179/20, EU:C:2022:58, bod 94).
108 Rozhodujúcim prvkom teda nie je skutočnosť, že súkromné podniky mali jednoduchú povinnosť nákupu elektrickej energie, ale skutočnosť, že na splnenie tejto povinnosti používali svoje vlastné zdroje a neboli poverené štátom spravovať štátne prostriedky.
109 Toto konštatovanie potvrdzujú aj ďalšie rozsudky, na ktoré Komisia odkázala v napadnutom rozhodnutí, uvedené v bode 101 vyššie. Z týchto rozsudkov totiž vyplýva, že na účely konštatovania, že podmienka štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nebola splnená, súd Únie vychádzal z neexistencie priameho alebo nepriameho prevodu štátnych prostriedkov, keďže výhodu poskytol súkromný subjekt inému subjektu bez zásahu štátu alebo subjektu povereného štátom spravovaním štátnych prostriedkov. Spôsob, akým bola výhoda poskytnutá príjemcom, sa nepovažoval za rozhodujúci na účely preskúmania podmienky financovania opatrení zo štátnych prostriedkov.
110 Konkrétne na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Súdny dvor bode 90 rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), uviedol, že Komisia nepreukázala, že opatrenia boli financované prostredníctvom povinného odvodu, ani že existovala stála verejná kontrola nad finančnými prostriedkami, takže nepreukázala, že tieto opatrenia zahŕňali štátne prostriedky. Súdny dvor však nekonštatoval, že „prvá úroveň“ dodávateľského reťazca sa vyznačovala „reguláciou cien“.
111 Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia najmä v odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, právna povinnosť prevádzkovateľov sietí na „prvej úrovni“ dodávateľského reťazca vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), nie je úplne odlišná od povinnosti prevádzkovateľov sietí v prejednávanej veci. V tejto súvislosti z bodu 3 tohto rozsudku v podstate vyplýva, že výhoda poskytnutá výrobcom elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov nebola priznaná len na základe zákonnej povinnosti nákupu elektrickej energie, ale aj zaplatenia príspevku za sadzby stanovené zákonom alebo trhovej prémie nezávisle od pripojenia výrobného zariadenia a priameho predaja elektrickej energie. Táto posledná uvedená platba je podobná vyplateniu finančnej podpory prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP. V oboch prípadoch boli totiž prevádzkovatelia sietí zo zákona povinní vyplácať príjemcom finančnú podporu nezávisle od trhovej ceny. Treba však uviesť, že v bode 90 rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), Súdny dvor dospel k záveru, že Komisia nepreukázala, že výhody poskytnuté príjemcom pochádzali zo štátnych prostriedkov.
112 Preto s cieľom vylúčiť uplatnenie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), Komisia mala bez ohľadu na to, či opatrenia na podporu CHP predstavovali alebo nepredstavovali opatrenie „jednoduchej regulácie cien“, preukázať, že výhodu prevádzkovateľom zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP neposkytli prevádzkovatelia sietí, ktorí sú súkromnými subjektmi (pozri bod 59 vyššie) z vlastných finančných prostriedkov, ale že boli poverení štátom spravovať štátne prostriedky.
113 Ako však vyplýva najmä z bodov 90 a 100 vyššie, Komisia nepreukázala, že jedno z alternatívnych kritérií uvedených v bode 36 vyššie bolo v prejednávanej veci splnené. Stačí teda konštatovať, že nepreukázala, že výhoda, ktorú stanovil KWKG z roku 2020 v prospech prevádzkovateľov zariadení CHP a iných zariadení spojených s CHP, bola financovaná prevádzkovateľmi sietí zo štátnych prostriedkov.
114 Z toho vyplýva, ako tvrdí Spolková republika Nemecko, že prevádzkovatelia sietí používajú svoje vlastné prostriedky na to, aby príjemcom poskytli sumy stanovené zákonom v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160). Inými slovami, finančné prostriedky prechádzajú zo súkromných subjektov na súkromné subjekty a počas celej cesty si zachovávajú súkromnú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, body 32 až 33).
115 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že výnimka zo zákazu stanoveného v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, akou je výnimka, o ktorú išlo v rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), by sa mala obmedziť na prípady „regulácie cien“, pretože inak by článok 107 ods. 1 ZFEÚ stratil svoj potrebný účinok, treba pripomenúť, že Komisia sa v podstate nesprávne domnieva, že existuje kategória opatrení „jednoduchej regulácie cien“, ktoré nemožno kvalifikovať ako štátnu pomoc (pozri body 103 až 109 vyššie).
116 Okrem toho, hoci je pravda, že podľa judikatúry citovanej v bode 35 vyššie právo Únie nemôže pripustiť, aby samotné vytvorenie autonómnych inštitúcií poverených rozdeľovaním pomoci umožnilo obísť pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci a zbavilo tak článok 107 ods. 1 ZFEÚ jeho potrebného účinku, nič to nemení na tom, že za pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa považujú len výhody poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov.
117 Skutočnosť, že platobná povinnosť prevádzkovateľov sietí je stanovená zákonom a poskytuje nespochybniteľnú výhodu určitým podnikom, neznamená, že ide o štátnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, bod 61). Článok 107 ods. 1 ZFEÚ totiž nemožno uplatniť na správanie štátu, ktoré nepatrí do jeho pôsobnosti, v prejednávanej veci na opatrenie prijaté štátom, ale financované súkromnými podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, body 65 až 66).
118 Jedinému žalobnému dôvodu teda treba vyhovieť, pokiaľ ide o opatrenia na podporu CHP.
O opatrení týkajúcom sa obmedzenia výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka
119 V bode 221 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že dôsledkom opatrenia týkajúceho sa obmedzenia výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka je vzdanie sa štátnych prostriedkov. Súdny dvor uznal, že vzdanie sa príjmov, ktoré by mali byť v zásade prevedené do štátneho rozpočtu, predstavuje prevod štátnych prostriedkov.
120 Spolková republika Nemecko v rámci druhej a tretej časti jediného žalobného dôvodu tvrdí, že poplatok KWKG nepredstavuje povinný príspevok a že prostriedky získané na základe tohto príspevku nie sú pod stálou štátnou kontrolou a nie sú k dispozícii štátu. Poplatok KWKG v konečnom dôsledku nepredstavuje štátne prostriedky.
121 Je potrebné pripomenúť, že Komisia pripustila, že poplatok KWKG, posudzovaný samostatne, nepredpokladá použitie štátnych prostriedkov, keďže prevádzkovatelia sietí nie sú povinní ho účtovať svojim odberateľom.
122 V odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania z 30. marca 2023 však Komisia tvrdila, že z bodu 174 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na poplatok znížený v prospech výrobcov vodíka sa uplatňujú odlišné pravidlá v porovnaní s poplatkom KWKG. Uvádza, že § 27 ods. 1 KWKG z roku 2020 stanovuje, že výrobcovia vodíka sú povinní platiť poplatok KWKG prevádzkovateľom siete.
123 Ako už bolo uvedené v bode 61 vyššie, treba konštatovať, že KWKG z roku 2020 neukladá prevádzkovateľom sietí povinnosť preniesť poplatok KWKG na svojich odberateľov, takže tento poplatok nemusia títo odberatelia povinne zaplatiť. Nemožno to teda považovať za zákonom stanovenú daň alebo povinný odvod, ktoré môžu charakterizovať štátne prostriedky.
124 Tvrdenie Komisie, že § 27 ods. 1 bod 2 KWKG z roku 2020 stanovuje výnimku, pokiaľ ide o výrobcov vodíka, nemôže byť úspešné. Okrem toho, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nespomenula túto údajnú výnimku, stačí uviesť, že zo znenia uvedeného ustanovenia nevyplýva, že výrobcovia vodíka sú povinní platiť poplatok KWKG. Toto ustanovenie totiž najmä stanovuje, že v prípade energeticky náročných podnikov, ako sú výrobcovia vodíka, sa obmedzenie poplatku KWKG uplatňuje len v rozsahu, v akom uvedený poplatok dlhovaný týmito podnikmi neklesne pod určitú sumu za KWh. Z tohto ustanovenia však nevyplýva, že poplatok KWKG povinne platia výrobcovia vodíka.
125 V dôsledku toho, keďže poplatok KWKG nie je štátnym prostriedkom, obmedzenie výšky tohto poplatku pre výrobcov vodíka nepredstavuje vzdanie sa štátnych prostriedkov.
126 Komisia sa teda nesprávne domnievala, že opatrenie týkajúce sa obmedzenia výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka bolo financované zo štátnych prostriedkov. Jedinému žalobnému dôvodu preto treba vyhovieť aj v rozsahu, v akom sa týka tohto opatrenia.
127 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobe Spolkovej republiky Nemecko treba vyhovieť v rozsahu, v akom Komisia nesprávne konštatovala, že predmetné opatrenia predstavujú štátnu pomoc financovanú zo štátnych prostriedkov. Napadnuté rozhodnutie preto musí byť zrušené.
O trovách
128 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Spolkovej republiky Nemecko.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Komisie C(2021) 3918 final z 3. júna 2021 o štátnej pomoci SA.59029 (2020/N) – Nemecko – Reforma programu na podporu kogenerácie a štátnej pomoci SA.53308 (2019/N) za rok 2020 – Nemecko – Zmena podpory pre existujúce kogeneračné zariadenia na teplo a elektrickú energiu [§ 13 Gesetz zur Neuregelung des Kraft‑Wärme‑Kopplungsgesetzes (zákon o novelizácii zákona o kombinovanej výrobe tepla a elektrickej energie)] z 21. decembra 2015 (BGBl. 2015 I, s. 2498)] sa zrušuje.
2. Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. januára 2024.
Podpisy