ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)
z 15. marca 2011 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Prevod dní riadnej dovolenky – Článok 4 prílohy V služobného poriadku – Dôvody, ktoré súvisia s požiadavkami služby – Článok 73 služobného poriadku – Smernica 2003/88/ES – Právo na platenú riadnu dovolenku – Nemocenská dovolenka“
Vo veci F‑120/07,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,
Guido Strack, bývalý úradník Európskej komisie, s bydliskom v Kolíne (Nemecko), v zastúpení: H. Tettenborn, advokát,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: J. Currall a B. Eggers, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),
v zložení: predseda komory H. Tagaras, sudcovia S. Van Raepenbusch (spravodajca) a M. I. Rofes i Pujol,
tajomník: J. Tomac, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. mája 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou faxom do kancelárie Súdu pre verejnú službu 22. októbra 2007 (originál žaloby bol doručený 30. októbra 2007) G. Strack navrhuje:
– zrušiť rozhodnutia Komisie Európskych spoločenstiev z 30. mája 2005, 25. októbra 2005, 15. marca 2007 a 20. júla 2007 v rozsahu, v akom obmedzujú prevod dní ročnej dovolenky nevyčerpaných v roku 2004 na dvanásť dní, čím obmedzujú sumu vyplatenú ako náhrada v čase odchodu zo služby, a
– zaviazať Komisiu na zaplatenie náhrady zodpovedajúcej 26,5 dňa riadnej dovolenky, zvýšenej o úroky z omeškania od 1. apríla 2005.
Právny rámec
Služobný poriadok úradníkov Európskej únie
2 Podľa článku 1e ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“):
„Zamestnancom v aktívnom pracovnom pomere sú poskytnuté pracovné podmienky spĺňajúce príslušné zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré sú aspoň rovnocenné s minimálnymi požiadavkami, uplatniteľnými podľa opatrení, schválených v týchto oblastiach podľa zmlúv.“
3 Článok 57 prvý odsek služobného poriadku stanovuje:
„Úradníci majú nárok na riadnu dovolenku, trvajúcu najmenej 24 pracovných dní a najviac 30 pracovných dní za kalendárny rok, v súlade s predpismi, ktoré sa ustanovia na základe spoločnej dohody orgánov [Únie], po porade s Výborom pre služobný poriadok.“
4 Podľa článku 1 prílohy V služobného poriadku:
„V roku, v ktorom úradník nastúpi alebo odíde zo služby, má nárok na dovolenku v trvaní dvoch pracovných dní za každý ukončený mesiac služby, na dva pracovné dni za neúplný mesiac zložený z viac ako [pätnásť] dní a na jeden pracovný deň za neúplný mesiac trvajúci [pätnásť] dní alebo menej.“
5 Článok 3 prílohy V služobného poriadku spresňuje:
„Ak počas riadnej dovolenky ochorie úradník na chorobu, ktorá by mu bránila v účasti na pracovných povinnostiach, keby si nevzal dovolenku, jeho riadna dovolenka sa predĺži o trvanie jeho práceneschopnosti po predložení lekárskeho potvrdenia.“
6 Článok 4 prílohy V služobného poriadku, ktorého nemecké znenie bolo predmetom korigenda (Ú. v. EÚ L 248, 2007, s. 26), stanovuje:
„Ak úradník z iných dôvodov ako požiadaviek služby nevyčerpal svoju riadnu dovolenku do konca bežného kalendárneho roka, časť dovolenky, ktorá sa môže previesť do nasledujúceho roka, nemôže presiahnuť [dvanásť] dní.
Ak úradník v čase odchodu zo služby nevyčerpal svoju riadnu dovolenku, vyplatí sa mu náhrada zodpovedajúca jednej tridsatine jeho mesačnej odmeny v čase odchodu zo služby za každý deň dovolenky, na ktorú má nárok.
Čiastka vypočítaná spôsobom uvedeným v predchádzajúcom odseku sa odpočíta od platby, na ktorú má nárok úradník, ktorý v čase odchodu zo služby čerpal riadnu dovolenku presahujúcu jeho nárok k tomuto dňu.“
7 Obežník Generálneho riaditeľstva (GR) pre personál a administratívu uverejnený v Informations administratives č. 66‑2002 z 2. augusta 2002 stanovuje:
„Ak je počet nevyčerpaných dní dovolenky vyšší ako dvanásť, dni dovolenky presahujúce dvanásť dní stanovených v služobnom poriadku možno preniesť iba vtedy, ak sa preukáže, že si ich úradník nemohol vyčerpať v prebiehajúcom kalendárnom roku z dôvodov, ktoré súvisia s požiadavkami služby.“
8 Uvedený obežník bol s účinnosťou od 1. mája 2004 nahradený rozhodnutím Komisie K(2004) 1597 z 28. apríla 2004 o prijatí vykonávacích ustanovení v oblasti dovoleniek, ktoré okrem iného stanovujú:
„Prenesenie viac ako [dvanástich] dní je povolené iba vtedy, ak sa preukáže, že dotknutá osoba si tieto dni nemohla vyčerpať v prebiehajúcom kalendárnom roku z dôvodov, ktoré súvisia s požiadavkami služby (ktoré treba výslovne odôvodniť), pričom prenesené dni sa pripočítajú ku dňom dovolenky, na ktoré vzniká právo v kalendárnom roku nasledujúcom po rozhodnutí [osoby zodpovednej za ľudské zdroje];
…
Prenesenie viac ako [dvanástich] dní nie je povolené, ak nevyčerpané dni dovolenky vyplývajú z iných dôvodov než z požiadaviek služby (napríklad zo zdravotných dôvodov: choroba, nehoda, predĺženie ročnej dovolenky po nehode alebo chorobe, ku ktorým došlo počas čerpania ročnej dovolenky, materská dovolenka, dovolenka poskytovaná v súvislosti s osvojením dieťaťa, rodičovská dovolenka, rodinná dovolenka, pracovné voľno z osobných dôvodov, neplatené voľno, pracovné voľno na vojenskú službu, atď.);
…“
9 Zo záveru vedúcich administratívy č. 53A/70 z 9. januára 1970 rovnako vyplýva, že prenesenie dovolenky musí byť obmedzené na dvanásť dní aj v prípade dlhodobej choroby.
10 Článok 73 ods. 1 služobného poriadku stanovuje:
„Úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu, podliehajúc pravidlám vypracovaným na základe spoločnej dohody orgánov [Európskej únie], po porade s Výborom pre služobný poriadok…
Tieto pravidlá určia, ktoré riziká nie sú pokryté.“
Smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
11 Podľa odôvodnenia 6 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381):
„treba prihliadať na zásady Medzinárodnej organizácie práce s ohľadom na organizáciu pracovného času, vrátane zásad súvisiacich s nočnou prácou“.
12 Článok 1 smernice 2003/88 stanovuje:
„Účel a rozsah pôsobnosti
1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
2. Táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby… ročnej dovolenky…“
13 Článok 7 tejto smernice znie takto:
„Ročná dovolenka
1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
2. Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“
14 Článok 7 smernice 2003/88 sa nenachádza medzi ustanoveniami, od ktorých sa možno odchýliť v súlade s článkom 17 uvedenej smernice.
Skutkové okolnosti
15 Žalobca nastúpil do služby Komisie 1. septembra 1995. Od tohto dátumu až do 31. marca 2002 si plnil úlohy na Publikačnom úrade Európskych spoločenstiev (OPOCE). Dňa 1. januára 2001 bol povýšený do platovej triedy A 6. Od 1. apríla 2002 do 15. februára 2003 pracoval na GR Komisie pre podnik“ a neskôr od 16. februára 2003 bol pridelený na Eurostat. Od 1. marca 2004 do svojho odchodu do invalidného dôchodku s účinnosťou od 1. apríla 2005 čerpal nemocenskú dovolenku.
16 Dňa 27. decembra 2004 žalobca požiadal o prenesenie 38,5 dňa dovolenky nevyčerpanej v roku 2004 do roku 2005, pričom uviedol, že si túto dovolenku nemohol vyčerpať najmä pre chorobu z povolania. Vedúci oddelenia zodpovedného za administratívne veci a personál na riaditeľstve pre zdroje na GR Eurostat 30. mája 2005 zamietol žiadosť v rozsahu, v akom sa týkala 26,5 dňa presahujúcich 12 dní, ktoré sú prenášané automaticky (ďalej len „rozhodnutie z 30. mája 2005“).
17 Dňa 4. júla 2005 žalobca podal proti rozhodnutiu z 30. mája 2005 podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť, v ktorej subsidiárne navrhoval odklad tohto rozhodnutia až do prijatia rozhodnutia, ktorým bude uznané, že jeho choroba má pôvod vo výkone povolania podľa článku 73 služobného poriadku.
18 Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) z 25. októbra 2005. Toto rozhodnutie však spresňovalo:
„Ak by mal MO vyhovieť neskoršej žiadosti o uznanie, že jeho choroba má pôvod vo výkone povolania, [žalobcovi] by bolo dovolené, aby podal novú žiadosť o prenesenie zostávajúcej časti dovolenky z roku 2004. Iba v tomto prípade, keď možno nevyčerpanie ročnej dovolenky vysvetliť takouto chorobou, by bolo potrebné vyriešiť otázku, či pôvod choroby v povolaní znamená uznanie, že existujú dôvody, ktoré súvisia s požiadavkami služby v zmysle článku 4 prílohy V služobného poriadku“.
19 Listom z 8. novembra 2006 Komisia informovala žalobcu, že uznáva, že od lekárskych prehliadok, ktorým sa podrobil, sa jeho zdravotný stav zhoršil, a že v dôsledku toho mu budú nahradené výdavky na lekársku starostlivosť priamo súvisiace s týmto zhoršením až do stabilizácie poškodenia v súlade s článkom 73 služobného poriadku. Zo záverov lekára určeného inštitúciou, ktoré boli prílohou tohto listu, tiež vyplýva, že ku stabilizácii ešte nedošlo a že nové posúdenie v tejto súvislosti možno vykonať až po uplynutí dvoch rokov.
20 Po tomto liste žalobca 22. novembra 2006 podal novú žiadosť o prenesenie zostávajúcich dní dovolenky z roku 2004, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím, ktoré 15. marca 2007 prijal vedúci oddelenia zodpovedného za pracovné podmienky a nepeňažné práva a povinnosti na riaditeľstve B pre služobný poriadok: politika, riadenie a poradenstvo na GR pre personál a administratívu (ďalej len „rozhodnutie z 15. marca 2007“).
21 Dňa 9. apríla 2007 podal žalobca sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti tomuto poslednému rozhodnutiu. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím MO z 20. júla 2007.
Návrhy účastníkov konania a konanie
22 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutia Komisie z 30. mája 2005, 25. októbra 2005, 15. marca 2007 a 20. júla 2007 v rozsahu, v akom tieto rozhodnutia obmedzujú prevod dní ročnej dovolenky nevyčerpaných v roku 2004 na dvanásť dní a v dôsledku toho obmedzujú sumu vyplatenú žalobcovi ako náhrada v čase odchodu zo služby,
– „zaviazal Komisiu, aby zaplatila žalobcovi náhradu zodpovedajúcu 26,5 dňom ročnej dovolenky, ktoré nevyčerpal a za ktoré mu nebola poskytnutá žiadna náhrada v súlade s článkom 4 druhým odsekom prílohy V služobného poriadku, ktorú treba zvýšiť o úroky z omeškania od 1. apríla 2005, vypočítané na základe úrokovej sadzby uplatňovanej Európskou centrálnou bankou na jej hlavné refinančné operácie zvýšenej o [dva] percentuálne body“,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
23 Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
24 Rozhodnutím predsedu Súdu pre verejnú službu zo 16. novembra 2007 bola prejednávaná vec pridelená prvej komore Súdu pre verejnú službu.
25 Listom zo 16. novembra 2007 kancelária súdu pozvala účastníkov konania na neformálne stretnutie, ktoré sa konalo 4. decembra 2007, s cieľom nájsť zmierlivé vyriešenie prejednávaného sporu, ako aj iných sporov, ktoré medzi nimi prebiehali na Súde pre verejnú službu.
26 Po neformálnom stretnutí zo 4. decembra 2007 účastníci konania oznámili svoje pripomienky k návrhu dohody obsiahnutému v zápisnici z uvedeného stretnutia, pričom sa však nezhodli na podmienkach takejto dohody.
27 Účastníci konania boli pozvaní na druhé neformálne stretnutie, ktorého dátum bol stanovený na 6. marca 2008 po návrate žalobcu z dovolenky. Žalobca však pozvanie odmietol, keďže so zreteľom na stanovisko Komisie nevidel zmysel v konaní nového neformálneho stretnutia. Komisia vyslovila poľutovanie nad tým, že sa neformálne stretnutie nemôže uskutočniť pre neprítomnosť žalobcu, pričom sa zároveň vyjadrila, že dúfa, že dohodu možno nájsť, a ukázala, že je pripravená pracovať na zmierlivom riešení.
28 Rozhodnutím predsedu Súdu pre verejnú službu z 8. októbra 2008 bola prejednávaná vec nanovo pridelená druhej komore Súdu pre verejnú službu.
29 Listom z 15. januára 2010 žalobca podal návrh na spojenie prejednávanej veci s vecami o jeho žalobách prebiehajúcimi v tom čase, zapísanými v registri pod spisovými značkami F‑118/07, F‑119/07, F‑121/07, F‑132/07 a F‑62/09. Súd pre verejnú službu zamietol tento návrh rozhodnutím z 26. januára 2010 a žalobcu o tom informoval listom kancelárie súdu z 18. marca 2010.
30 Listom z 30. marca 2010 žalobca napadol nové pridelenie prejednávanej veci druhej komore Súdu pre verejnú službu.
31 Na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. mája 2010, bol žalobca vyzvaný, aby predložil Súdu pre verejnú službu dokumenty vzťahujúce sa na priebeh konania podľa článku 73 služobného poriadku, ktoré sa ho týkali a na ktoré odkazoval vo svojom prednese.
32 Na tom istom pojednávaní Súd pre verejnú službu vyzval Komisiu, aby predložila písomné pripomienky k tomu, aké sú prípadné dôsledky, ktoré má na prejednávaný spor rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff (C‑350/06 a C‑520/06, ďalej len „rozsudok Schultz‑Hoff“), na ktorý sa žalobca odvolával na podporu svojej žaloby vo svojich ústnych pripomienkach.
33 Žalobca a Komisia vyhoveli týmto žiadostiam Súdu pre verejnú službu 26. a 31. mája 2010.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie
O predmete žaloby
34 Okrem zrušenia rozhodnutí z 30. mája 2005 a 15. marca 2007 žalobca navrhuje aj zrušenie rozhodnutí z 25. októbra 2005 a z 20. júla 2007, ktorými boli zamietnuté dve sťažnosti podané 4. júla 2005 a 9. apríla 2007. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, majú za následok, že Súdu pre verejnú službu je na posúdenie predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť, ak tieto návrhy samy osebe nemajú samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, bod 8; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, bod 43; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 9. júla 2009, Notarnicola/Dvor audítorov, F‑85/08, bod 14). Je preto potrebné domnievať sa, že na žalobu treba hľadieť ako na podanú iba proti rozhodnutiam z 30. mája 2005 a 15. marca 2007.
O prípustnosti žaloby v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu z 30. mája 2005
35 Treba uviesť, že proti rozhodnutiu z 30. mája 2005, ktorým Komisia zamietla prvú žiadosť o prenesenie 26,5 dňa ročnej dovolenky presahujúcich dvanásť dní ročnej dovolenky prenášaných automaticky, nebola v súlade s článkom 91 ods. 3 služobného poriadku podaná žaloba na Súd pre verejnú službu v lehote troch mesiacov po rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu, ku ktorému došlo 25. októbra 2005.
36 Lehoty na podanie sťažnosti a žaloby, stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, sú však kogentné a účastníkov konania alebo súd nemožno ponechať, aby s nimi voľne nakladali (rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. septembra 1991, Lacroix/Komisia, T‑54/90, bod 24, a zo 17. mája 2006, Lavagnoli/Komisia, T‑95/04, bod 41).
37 V dôsledku toho treba pre oneskorenosť zamietnuť žalobu v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu z 30. mája 2005.
O veci samej
– Tvrdenia účastníkov konania
38 Žalobca uplatňuje jediný žalobný dôvod založený na porušení článku 4 prvého a druhého odseku prílohy V služobného poriadku. Prvý odsek tohto článku umožňuje práve úradníkovi, ktorý si nevyčerpal celú ročnú dovolenku z dôvodov, ktoré súvisia s požiadavkami služby, aby získal prenesenie ročnej dovolenky v rozsahu viac ako dvanásť dní do nasledujúceho roka. Tento výklad je potvrdený v Informations administratives č. 66‑2002 vydaných Komisiou.
39 V tomto prípade podľa žalobcu choroba, ktorá mu zabránila, aby si vyčerpal dovolenku, súvisí s požiadavkami služby presne v zmysle článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku, keďže z dôvodu, že príčinou choroby bol výkon služby, mal dôvod, ktorý mu zabránil v čerpaní dovolenky, pôvod vo výkone povolania.
40 Rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júna 2005, Castets/Komisia (T‑80/04), neodporuje tomuto výkladu, pretože tento rozsudok sa týkal neprítomnosti pre chorobu, ktorá nemala pôvod vo výkone povolania. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, zabránili úradníkovi v čerpaní jeho ročnej dovolenky okolnosti, ktoré sa týkali jeho osoby.
41 Podľa žalobcu článok 4 prvý a druhý odsek prílohy V služobného poriadku upravuje systém náhrady pre prípady, keď úradník nemohol čerpať svoju ročnú dovolenku nie pre okolnosti týkajúce sa jeho osoby alebo z dôvodu vyššej moci, ale zo služobných dôvodov. V tomto prípade však žalobca ochorel pre okolnosti týkajúce sa jeho služby.
42 Na pojednávaní sa žalobca odvolával na rozsudok Schultz-Hoff, ktorý bol vyhlásený po podaní prejednávanej žaloby, a zvlášť na body 25, 44 a 45 tohto rozsudku, z ktorých vyplýva, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 bráni tomu, aby bol pracovník, ktorý si pre svoju neschopnosť pracovať zo zdravotného dôvodu nemohol vyčerpať dovolenku, úplne zbavený práva na platenú ročnú dovolenku.
43 Podľa vyjadrenia Komisie článok 4 prvý odsek prílohy V služobného poriadku zakazuje prenesenie viac ako dvanástich dní ročnej dovolenky, ak si úradník z dôvodov, ktoré nesúvisia s požiadavkami služby, nevyčerpal ročnú dovolenku do konca prebiehajúceho kalendárneho roka.
44 Podľa Komisie z judikatúry (rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 1970, Tortora/Komisia, 32/69, body 13 a 14; rozsudok Castets/Komisia, už citovaný, body 28 a 29) vyplýva, že právo na prenesenie ročnej dovolenky existuje iba vtedy, ak si úradník nemohol vyčerpať svoju ročnú dovolenku z dôvodov, ktoré súvisia s požiadavkami služby, a teda keď mu v tom, aby svoju ročnú dovolenku využil v celom rozsahu, zabránili jeho „pracovné činnosti“. Keď je však úradník na nemocenskej dovolenke, je pojmovo oslobodený od plnenia si úloh, a teda nie je v službe v zmysle článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku. Keďže úradník nie je v službe, tým skôr ho nemožno považovať za neprítomného z dôvodu požiadavky služby.
45 Okolnosť, že choroba úradníka je následne uznaná za chorobu z povolania, nemení nič na tom, že tento úradník nebol v zmysle už citovanej judikatúry počas nemocenskej dovolenky v službe, a teda v čerpaní ročnej dovolenky mu nebránili požiadavky služby.
46 Komisia dodáva, že práva úradníka v oblasti náhrady poskytovanej v nadväznosti na práceneschopnosť sú v každom prípade vyčerpávajúco upravené v článku 73 služobného poriadku a neodôvodňujú žiadnu dodatočnú náhradu za dni ročnej dovolenky, ktoré neboli vyčerpané zo zdravotných dôvodov.
47 Tento výklad je potvrdený v Informations administratives č. 66‑2002 a vo vykonávacích ustanoveniach v oblasti dovoleniek.
48 Komisia subsidiárne tvrdí, že hoci sa jej lekár vo svojej správe, ktorá je prílohou rozhodnutia z 8. novembra 2006, domnieval, že k zhoršeniu choroby, ktorou žalobca už trpel, došlo počas plnenia úloh, uviedol tiež, že toto zhoršenie by nenastalo bez predchádzajúcej choroby. Komisia dodáva, že definitívne rozhodnutie v tejto súvislosti podľa článku 73 služobného poriadku ešte stále chýba. V tomto prípade teda Súd pre verejnú službu nemôže rozhodnúť vo veci, keďže podľa ustálenej judikatúry nie sú súdy Únie oprávnené rozhodnúť o tom, či existuje príčinná súvislosť medzi výkonom práce a hmotnou škodou a nehmotnou ujmou, ak je táto príčinná súvislosť zároveň predmetom konania podľa článku 73 služobného poriadku alebo by principiálne mohla byť predmetom takéhoto konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu z 2. mája 2007, Giraudy/Komisia, F‑23/05, bod 200).
49 Komisia napokon poznamenáva, že žalobca netvrdí, že jeho chorobu spustili udalosti profesijnej povahy, ku ktorým došlo výlučne v roku 2004. Naopak, žalobca uvádza, že dôvody jeho práceneschopnosti spočívajú najmä na skutočnostiach, ktoré siahajú do rokov 2002 a 2003. Požiadavky služby v zmysle článku 4 prílohy V služobného poriadku však musia byť také, ktoré nastali počas prebiehajúceho kalendárneho roka a zabránili úradníkovi, aby si v tom istom roku čerpal ročnú dovolenku.
50 Okrem toho Komisia vo svojich pripomienkach z 31. mája 2010 k významu rozsudku Schultz-Hoff tvrdí, že článok 4 prílohy V služobného poriadku je lex specialis, ktorý má prednosť pred článkom 1e ods. 2 služobného poriadku a ktorý s prihliadnutím na smernicu 2003/88 nemožno konformne vykladať contra legem. Pojem „požiadavky služby“ obsiahnutý v uvedenom článku 4 nemôže zahŕňať chorobu.
51 Komisia dodáva, že žalobca nevzniesol námietku protiprávnosti proti článku 4 prílohy V služobného poriadku so zreteľom na článok 7 smernice 2003/88 a že v dôsledku toho Súd pre verejnú službu takúto námietku nemôže preskúmať z úradnej moci.
52 Komisia subsidiárne poznamenáva, že článok 7 smernice 2003/88 sa týka práva na ročnú dovolenku a nie podmienok prenesenia tejto dovolenky a nezakazuje zánik práva na ročnú dovolenku, ktorá nebola vyčerpaná počas referenčného obdobia alebo obdobia na prenesenie dovolenky. Takéto obmedzenie je vhodné na zachovanie hospodárskej konkurencieschopnosti Európy.
53 V rozsudku Schultz-Hoff sa Súdny dvor iba domnieval, že nemožnosť pracovníka vyčerpať si celú ročnú dovolenku do konca obdobia na prenesenie dovolenky z dôvodu, že bol počas celého referenčného obdobia a po uplynutí obdobia na prenesenie stanoveného vnútroštátnym právom na nemocenskej dovolenke, je nezlučiteľná so smernicou 2003/88. Túto situáciu nemožno porovnávať so situáciou v tomto prípade, pretože článok 4 prílohy V služobného poriadku práve umožňuje v prípadoch, keď nebolo možné čerpať ročnú dovolenku zo zdravotných dôvodov, prenesenie dvanástich dní dovolenky zodpovedajúcich polovici ročnej dovolenky.
54 Komisia dodáva, že žalobca dostal pri odchode zo služby náhradu zodpovedajúcu polovici jeho ročnej dovolenky z roku 2004 a pomernej časti jeho ročnej dovolenky za rok 2005. Navyše nebol chorý počas celého roka 2004, a teda mohol čerpať ročnú dovolenku, a to predovšetkým dovolenku z roku 2003, ktorá už bola prenesená.
– Posúdenie Súdom pre verejnú službu
55 Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 1e ods. 2 služobného poriadku „zamestnancom v aktívnom pracovnom pomere sú poskytnuté pracovné podmienky spĺňajúce príslušné zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré sú aspoň rovnocenné s minimálnymi požiadavkami, uplatniteľnými podľa opatrení, schválených v týchto oblastiach podľa zmlúv“.
56 Cieľom smernice 2003/88 prijatej na základe článku 137 ods. 2 ES však je, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1, stanoviť minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia v oblasti organizácie pracovného času.
57 Bez toho, aby bolo v tomto štádiu potrebné preskúmať, ako treba vyriešiť prípadný rozpor medzi ustanovením služobného poriadku a minimálnymi požiadavkami na bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov prijatými na úrovni Únie, sa preto treba domnievať, že v tomto prípade bolo povinnosťou Komisie dbať na zabezpečenie, aby boli tieto požiadavky dodržané vo vzťahu k žalobcovi pri uplatňovaní a výklade pravidiel obsiahnutých v služobnom poriadku, ktoré sa týkajú predovšetkým ročnej dovolenky.
58 Za týchto okolností treba ešte predtým, než bude so zreteľom na okolnosti tejto veci preskúmaná pôsobnosť článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku, ktorého porušenie tvrdí žalobca, preskúmať s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora obsah relevantných minimálnych požiadaviek smernice 2003/88, a predovšetkým jej článku 7.
59 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo na platenú ročnú dovolenku každého pracovníka treba považovať za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Spoločenstva, od ktorej sa nemožno odchýliť a ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v medziach výslovne vytýčených samotnou smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 26. júna 2001, BECTU, C‑173/99, bod 43; z 18. marca 2004, Merino Gómez, C‑342/01, bod 29; zo 16. marca 2006, Robinson-Steele a i., C‑131/04 a C‑257/04, bod 48, a Schultz-Hoff, bod 22). Článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie navyše garantuje právo každého pracovníka na každoročnú platenú dovolenku.
60 Článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 konkrétne upravuje povinnosť členských štátov prijať nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov. Z tohto článku vyplýva, že pracovník musí mať za normálnych okolností k dispozícii čas na skutočný odpočinok, aby bola zabezpečená účinná ochrana jeho bezpečnosti a zdravia, a že len v prípade skončenia pracovného pomeru pripúšťa článok 7 ods. 2 smernice 2003/88, aby sa namiesto platenej dovolenky za rok vyplatila peňažná náhrada (pozri v tomto zmysle rozsudky BECTU, už citovaný, bod 44; Merino Gómez, už citovaný, bod 30, a Schultz-Hoff, bod 23). Článok 7 smernice 2003/88 navyše nepatrí medzi ustanovenia, od ktorých sa podľa jej článku 17 výslovne možno odchýliť.
61 Rovnako je isté, že cieľom práva na platenú ročnú dovolenku je umožniť pracovníkovi odpočinúť si a poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa. Tento cieľ sa odlišuje od cieľa sledovaného právom na nemocenskú dovolenku, pretože toto právo sa pracovníkovi priznáva na účely zotavenia sa z choroby (rozsudok Schultz-Hoff, bod 25). V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 132 z 24. júna 1970 o platenej ročnej dovolenke (nové znenie), ktorý treba zohľadniť pri výklade smernice 2003/88 podľa jej odôvodnenia 6, „… neprítomnosť v práci z dôvodov nezávislých na vôli konkrétneho pracovníka, ako napríklad z dôvodov choroby,… sa musí započítať do doby výkonu zamestnania“.
62 Z uvedeného Súdny dvor vo svojom rozsudku Schultz-Hoff (bod 41) vyvodil, že pokiaľ ide o pracovníkov, ktorí sú oprávnene vypísaní na nemocenskú dovolenku, právo na platenú ročnú dovolenku priznané smernicou 2003/88 všetkým pracovníkom nemôže členský štát podmieňovať povinnosťou skutočne pracovať počas referenčného obdobia stanoveného právnou úpravou tohto štátu. V tomto zmysle vnútroštátne ustanovenie, ktoré zakotvuje obdobie prenesenia ročnej dovolenky nevyčerpanej do konca referenčného obdobia, v zásade sleduje cieľ poskytnúť pracovníkovi, ktorý nemohol čerpať ročnú dovolenku, dodatočnú možnosť ju využiť (rozsudok Schultz-Hoff, bod 42).
63 V dôsledku toho, hoci článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje zánik práva na platenú ročnú dovolenku na konci referenčného obdobia alebo obdobia na prenesenie dovolenky, je ešte potrebné, aby mal pracovník skutočne možnosť vykonať počas príslušného obdobia právo, ktoré mu smernica priznáva. To zjavne nie je prípad pracovníka, ktorý bol počas celého referenčného obdobia a po uplynutí obdobia na prenesenie stanoveného vnútroštátnym právom na nemocenskej dovolenke.
64 Súdny dvor tak vo svojom rozsudku Schultz-Hoff (body 45 a 50) rozhodol, že pripustiť, že za osobitných okolností práceneschopnosti môžu relevantné vnútroštátne ustanovenia, a to predovšetkým ustanovenia upravujúce obdobie na prenesenie dovolenky, stanoviť zánik práva pracovníka na platenú ročnú dovolenku zaručenú článkom 7 ods. 1 smernice 2003/88 bez toho, aby mal pracovník v skutočnosti možnosť vykonať svoje právo na platenú ročnú dovolenku, by porušovalo sociálne právo priznané každému pracovníkovi priamo článkom 7 tejto smernice.
65 Napokon, keď už nie je možné čerpať platenú ročnú dovolenku z dôvodov nezávislých od vôle pracovníka, článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 stanovuje, že pracovník má právo na peňažnú náhradu. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa peňažná náhrada, na ktorú má pracovník právo, musí vypočítať takým spôsobom, aby bol tento pracovník v situácii porovnateľnej so situáciou, v akej by sa nachádzal, ak by uvedené právo vykonal počas trvania svojho pracovného pomeru. Z toho vyplýva, že bežná odmena pracovníka, ktorou je odmena, ktorá mu musí byť naďalej zachovaná počas obdobia pracovného odpočinku zodpovedajúceho platenej riadnej dovolenke, je rozhodujúca aj pre výpočet peňažnej náhrady za nevyčerpanú ročnú dovolenku pri skončení pracovného pomeru (rozsudok Schultz-Hoff, bod 61).
66 V tomto prípade je teraz potrebné zo smernice 2003/88, ako ju vykladá Súdny dvor, vyvodiť ponaučenie pre potreby uplatnenia a výkladu pravidiel služobného poriadku týkajúcich sa ročnej dovolenky, a najmä článku 4 prvého a druhého odseku prílohy V služobného poriadku.
67 Zo spisu, a predovšetkým z listu lekárskej služby Komisie zo 14. apríla 2005 zaslaného žalobcovi, vyplýva, že žalobca bol na nemocenskej dovolenke bez prerušenia od 2. marca 2004 až do svojho odchodu do invalidného dôchodku 1. apríla 2005.
68 Treba preto konštatovať, že žalobca nemohol takmer počas celého roka 2004 vykonať svoje právo na platenú ročnú dovolenku. Okolnosť, že túto dovolenku mohol vyčerpať v januári a vo februári 2004, zjavne nemožno zohľadniť, pretože tým by sa ochrana práva na platenú ročnú dovolenku, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, stala úplne teoretickou. Okrem toho vo svojom rozsudku Schultz‑Hoff (body 50 a 51) mal Súdny dvor vyslovene na mysli prípad pracovníka, ktorý predtým, než bol na dlhodobej nemocenskej dovolenke, pracoval počas časti referenčného obdobia, a prirovnal túto situáciu k situácii pracovníka, ktorý bol na nemocenskej dovolenke počas celého referenčného obdobia a po uplynutí obdobia na prenesenie stanoveného vnútroštátnym právom.
69 Z článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 preto vyplýva, že žalobcu, ktorého lekársky odôvodnená práceneschopnosť trvala až do jeho odchodu do invalidného dôchodku 1. apríla 2005, nemožno zbaviť možnosti získať peňažnú náhradu za nevyčerpanú ročnú dovolenku.
70 Zostáva preskúmať otázku rozsahu tejto peňažnej náhrady a to, či samotné znenie článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku bráni v tomto prípade, ako tvrdí Komisia, výplate peňažnej náhrady za nevyčerpané dni ročnej dovolenky presahujúce počet dní, ktoré je povolené preniesť.
71 Podľa Komisie môžu prenesenie viacerých ako dvanástich dní ročnej dovolenky do nasledujúceho roka odôvodniť iba dôvody, ktoré súvisia s požiadavkami služby.
72 V tejto súvislosti stačí uviesť, že článok 4 prílohy V služobného poriadku neupravuje otázku, ktorá vzniká v tomto prípade, a to, či je namieste preniesť dni platenej ročnej dovolenky v prípade, keď počas referenčného obdobia úradník nemohol čerpať svoju ročnú dovolenku z dôvodov nezávislých od jeho vôle, akými sú napríklad zdravotné dôvody.
73 Toto konštatovanie nie je popreté rozsudkom z 29. marca 2007, Verheyden/Komisia (T‑368/04, body 61 až 63), v ktorom Súd prvého stupňa rozhodol, že výraz „požiadavky služby“ použitý v článku 4 prvom odseku prílohy V nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje na neprítomnosť v službe odôvodnenú nemocenskou dovolenkou, a to dokonca ani v prípade dlhodobej choroby (pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok Castets/Komisia, už citovaný, bod 33). Stanovisko Súdu pre verejnú službu totiž nielenže nespočíva na tom, že sa nemocenská dovolenka akokoľvek prirovnáva k požiadavkám služby, ale ani skutkový stav vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Verheyden/Komisia, nezodpovedá skutkovému stavu v prejednávanej veci, v ktorej žalobca počas takmer celého referenčného obdobia nemohol vykonať svoje právo na platenú ročnú dovolenku.
74 Navyše z článku 3 prílohy V služobného poriadku, ktorý upravuje iný aspekt vzťahu medzi nemocenskou dovolenkou a ročnou dovolenkou, a to prípad, keď úradník ochorie počas čerpania ročnej dovolenky, vyplýva, že normotvorca mal jasne v úmysle odlíšiť nemocenskú a ročnú dovolenku, ktorých účel je, ako to vyplýva z bodu 61 vyššie, odlišný.
75 Za týchto okolností sa treba domnievať, že minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia uvedené v článku 1e služobného poriadku, a najmä ustanovenia článku 7 smernice 2003/88, dopĺňajú vlastné ustanovenia služobného poriadku týkajúce sa dovoleniek.
76 Je pravda, že článok 7 smernice 2003/88 garantuje minimálnu dobu platenej ročnej dovolenky v trvaní štyroch týždňov, zatiaľ čo ročná dovolenka, ktorú môžu požadovať úradníci Únie, je v súlade s článkom 57 prvým odsekom služobného poriadku minimálne 24 dní. V tomto prípade sa pôvodná žiadosť žalobcu o prenesenie ročnej dovolenky nevyčerpanej v roku 2004 do roku 2005 dokonca týkala 38,5 dňa vzhľadom na prenesenie ročnej dovolenky nevyčerpanej v roku 2003 (pozri bod 16 vyššie).
77 To však nič nemení na tom, že keďže normotvorca Únie stanovil ročnú dovolenku pre úradníkov na 24 dní, výklad článku 7 smernice 2003/88 Súdnym dvorom v rozsudku Schultz-Hoff v prípade, keď pracovníkovi v čerpaní ročnej dovolenky bráni neprítomnosť pre dlhodobú chorobu, v celom rozsahu platí pre celú ročnú dovolenku stanovenú služobným poriadkom na základe článku 1e v spojení s článkom 57 služobného poriadku, a to napriek obmedzeniam obsiahnutým v článku 4 prvom odseku prílohy V služobného poriadku vzťahujúcim sa na možnosť prenesenia nevyčerpanej ročnej dovolenky do nasledujúceho roka.
78 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré Komisia vyvodzuje z potreby zachovať hospodársku konkurencieschopnosť Európy, stačí uviesť, že toto tvrdenie nebolo ničím podložené a samo osebe nemôže uspieť.
79 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba dospieť k záveru, že Komisia tým, že za daných okolností odmietla na základe článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku prenesenie dní ročnej dovolenky, ktoré si žalobca nevyčerpal z dôvodu dlhodobej nemocenskej dovolenky, v rozsahu presahujúcom počet dvanásť dní prenášaných automaticky, nerešpektovala pôsobnosť uvedeného ustanovenia. V dôsledku toho musí byť rozhodnutie z 15. marca 2007 zrušené.
O návrhu na náhradu škody
Tvrdenia účastníkov konania
80 Žalobca sa domnieva, že prípustnosť jeho návrhu na náhradu škody vyplýva v súlade s ustálenou judikatúrou z akcesorickej povahy tohto návrhu vo vzťahu k žalobe o neplatnosť.
81 V súvislosti s vecou samou žalobca tvrdí, že nesprávny služobný postup spočíva v tomto prípade v protiprávnosti, ktorou sú postihnuté sporné rozhodnutia. Spôsobená ujma spočíva v nevyplatení náhrady uvedenej v článku 4 druhom odseku prílohy V služobného poriadku za 26,5 dňa, ako aj úrokoch, ktoré odvtedy nenarastali. Príčinná súvislosť vyplýva z toho, že ak by neboli prijaté napadnuté rozhodnutia, žalovaná by bola vykonala dlhovanú platbu.
82 Ak by sa Súd pre verejnú službu domnieval, že sporné rozhodnutia sú v súlade s právom, žalobca požaduje náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená mnohými ďalšími nesprávnymi služobnými postupmi, ktorých sa dopustila Komisia, „okrem iného, nedovoleným konaním zamestnancov Komisie a obťažovaním na OPOCE, pochybeniami počas vyšetrovania vedeného [Európskym úradom pre boj proti podvodom], najmä nedovoleným neposkytnutím informácie žalobcovi, ktoré už kritizoval [Európsky] ombudsman, protiprávnym hodnotením žalobcu a jeho nepovyšovaním, vymenovaním na miesto na [OPOCE], ktoré spôsobilo žalobcovi ujmu, ako aj nedovolenými konaniami žalovanej, ktoré boli vyčerpávajúco opísané v sťažnosti“. Príčinná súvislosť medzi týmito nesprávnymi služobnými postupmi a chorobou žalobcu je preukázaná vzhľadom na lekárskej správy a rozhodnutia žalovanej strany. Táto choroba je však práve dôvodom, ktorý žalobcovi bránil v čerpaní jeho ročnej dovolenky v roku 2004. Treba teda nahradiť spôsobenú škodu, ktorá spočíva najmä v sťažení spoločenského uplatnenia, ku ktorému došlo následkom toho, že bol na nemocenskej dovolenke namiesto toho, aby sa mohol zotaviť na ročnej dovolenke, ako aj preto, že nemohol opustiť miesto pridelenia. Je možné nahradiť paušálne spôsobenú ujmu s odkazom na článok 4 druhý odsek prílohy V služobného poriadku.
83 Žalobca spresňuje, že tento návrh formulovaný subsidiárne bol podaný v štádiu konania pred podaním žaloby, takže boli dodržané požiadavky článku 90 a nasl. služobného poriadku.
84 Komisia popiera, že žalobca podal žiadosť o náhradu škody podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku za dni dovolenky, ktoré stratil pre údajné nesprávne správanie Komisie, ktoré navyše opísal iba stručne a ktoré údajne vyvolalo jeho duševnú chorobu.
85 Žalobu o náhradu škody treba v každom prípade zamietnuť z dôvodu prekážky litispendencie, keďže na údajné dôvody jeho choroby sa už v celom rozsahu vzťahuje žaloba zapísaná v registri pod spisovou značkou F‑118/07, Strack/Komisia.
86 Žalobu o náhradu škody treba napokon zamietnuť aj z dôvodu prednosti konania podľa článku 73 služobného poriadku.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
87 Z návrhov na náhradu škody vyplýva, že žalobca navrhuje v prvom rade, aby sa na neho uplatnil článok 4 druhý odsek prílohy V služobného poriadku za 26,5 dňa ročnej dovolenky, ktoré neboli vyčerpané v roku 2004.
88 V tejto súvislosti stačí uviesť, že tento návrh sa prekrýva s opatreniami, ktoré bude musieť prijať Komisia pri výkone tohto zrušujúceho rozsudku.
89 Okrem toho netreba rozhodnúť o návrhu na náhradu škody, ktorý uplatnil žalobca subsidiárne pre prípad, že Súd pre verejnú službu zamietne výhrady smerujúce proti rozhodnutiu z 15. marca 2007.
90 V dôsledku toho musia byť návrhy na náhradu škody zamietnuté ako bezpredmetné.
O trovách
91 Podľa článku 122 rokovacieho poriadku sa ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II tohto rokovacieho poriadku týkajúce sa trov konania a súdnych výdavkov uplatnia až na konania začaté na Súde pre verejnú službu po nadobudnutí účinnosti tohto poriadku, a to od 1. novembra 2007. Na konania prebiehajúce na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti tohto rokovacieho poriadku sa budú uplatňovať mutatis mutandis príslušné ustanovenia Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
92 Článok 87 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu Európskej únie vo svojom odseku 2 stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech v podstatnej časti svojich dôvodov, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi žalobcu.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Európskej komisie z 15. marca 2007, ktorým bola zamietnutá žiadosť G. Stracka o prenesenie zostávajúcich dní dovolenky z roku 2004, sa zrušuje.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania G. Stracka.
Tagaras | Van Raepenbusch | Rofes i Pujol |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. marca 2011.