ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)
z 12. decembra 2013 (*)
„Verejná služba – Akreditovaní asistenti poslancov – Predčasné ukončenie zmluvy – Žiadosť o pomoc –Psychické obťažovanie“
Vo veci F‑129/12,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a,
CH, akreditovaná asistentka poslankyne Európskeho parlamentu, s bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: L. Levi, C. Bernard‑Glanz a A. Tymen, avocats,
žalobkyňa,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: S. Alves a E. Taneva, splnomocnené zástupkyne,
žalovanému,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kreppel, sudcovia E. Perillo a R. Barents (spravodajca),
tajomník: J. Tomac, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. júla 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Pani CH svojím návrhom žaloby, ktorý bol doručený do kancelárie Súdu pre verejnú službu 31. októbra 2012, navrhuje zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu z 19. januára 2012, ktorým sa vypovedá jej zmluva akreditovanej asistentky poslankyne, zrušenie rozhodnutia z 15. marca 2012, ktorým sa zamieta jej žiadosť o pomoc, a v prípade potreby zrušenie rozhodnutí, ktorými sa zamietajú sťažnosti proti týmto rozhodnutiam, ako aj uloženie povinnosti Parlamentu zaplatiť jej sumu vo výške 120 000 eur ako náhradu ujmy.
Právny rámec
2 Právny rámec tejto veci tvoria články 12a a 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a článok 2 písm. c), články 127 a 130 a článok 139 ods. 1 písm. d) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“).
3 Článok 31 s názvom „Spravodlivé a primerané pracovné podmienky“ Charty základných práv Európskej únie v odseku 1 stanovuje:
„Každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť.“
4 Článok 41 s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“ Charty stanovuje:
„1. Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.
2. Toto právo zahŕňa najmä:
a) právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať;
…“
5 Článok 9 ods. 2 Rokovacieho poriadku Parlamentu uplatniteľný v rozhodnom čase uvádza:
„Správanie poslancov je založené na vzájomnej úcte, hodnotách a princípoch ustanovených v základných zmluvách Európskej únie, rešpektuje dôstojnosť Parlamentu a nenarúša riadny priebeh parlamentnej činnosti ani pokojnú atmosféru vo všetkých priestoroch Parlamentu…“
6 Článok 20 ods. 2 vykonávacích opatrení k hlave VII PZOZ, ktoré boli prijaté rozhodnutím predsedníctva Parlamentu z 9. marca 2009 a naposledy zmenené a doplnené rozhodnutím predsedníctva Parlamentu z 13. decembra 2010 (ďalej len „vykonávacie opatrenia“), stanovuje:
„Pokiaľ asistent, poslanec alebo skupina poslancov, ktorému poskytuje služby, chce ukončiť zmluvu pred skončením jej platnosti, asistent alebo príslušný poslanec pošle písomnú žiadosť v tomto zmysle príslušnému oddeleniu generálneho sekretariátu, pričom v nej uvedie presný dôvod alebo presné dôvody, kvôli ktorým žiada o predčasné ukončenie zmluvy.
Po preskúmaní žiadosti orgán oprávnený uzatváraním pracovných zmlúv ukončí zmluvu buď podľa článku 139 ods. 1, [písm.] d) [PZOZ] pri zachovaní stanovenej výpovednej lehoty alebo podľa článku 139 ods. 3 [PZOZ] v súlade so stanovenými podmienkami.“
Skutkové okolnosti
7 Dňa 1. októbra 2004 bola žalobkyňa prijatá ako parlamentná asistentka pána B., poslanca Parlamentu, na základe zmluvy, ktorá sa má skončiť na konci volebného obdobia rokov 2004 – 2009. Po skončení mandátu B., ku ktorému došlo v roku 2007, bola žalobkyňa zamestnaná ako asistentka iného poslanca Parlamentu, pani P., od 1. decembra 2007 do konca uvedeného volebného obdobia v roku 2009. S účinnosťou od 1. augusta 2009 bola žalobkyňa zamestnaná Parlamentom ako akreditovaná asistentka poslankyne v zmysle článku 5a PZOZ (ďalej len „AAP“), aby asistovala pani P. do konca volebného obdobia rokov 2009 – 2014. Jej zmluva upravovala zaradenie do platovej triedy 14 funkčnej skupiny II.
8 S účinnosťou od 1. septembra 2010 bola táto zmluva nahradená novou zmluvou, na základe ktorej bola žalobkyňa preradená do platovej triedy 11 funkčnej skupiny II.
9 Od 27. septembra 2011 bola žalobkyňa z dôvodu choroby práceneschopná a práceneschopnosť jej bola predĺžená do 19. apríla 2012.
10 Dňa 26. októbra 2011 vystavil ošetrujúci lekár žalobkyne, doktor A. G., lekárske potvrdenie, v ktorom konštatoval jej úzkostlivo‑depresívny stav, opätovný výskyt „depresívnych myšlienok“ a problémy so stravovaním a poukázal na vyhlásenie žalobkyne, podľa ktorého je obeťou psychického obťažovania na svojom pracovisku. V správe z 20. novembra 2011, adresovanej doktorovi A. G., doktor Y. G., neuropsychiater, konštatoval pretrvávanie úzkostlivo‑depresívneho stavu. Dňa 22. novembra 2011 dospel doktor J. de M., vedúci oddelenia pre lekárskopsychologické posudky univerzitného nemocničného centra Brugmann de Bruxelles (Belgicko) k záveru, že došlo k syndrómu reakčného vyčerpania, a vyhlásil, že úzkostlivo‑depresívne problémy žalobkyne majú pôvod v „prežívanom psychickom obťažovaní na pracovisku“.
11 Dňa 28. novembra 2011 informovala žalobkyňa poradný výbor pre boj proti obťažovaniu a jeho prevenciu na pracovisku, vytvorený Parlamentom (ďalej len „výbor pre boj proti obťažovaniu“), o svojej situácii a o správaní pani P. voči nej. Dňa 6. decembra 2011 sa žalobkyňa informovala u všetkých členov uvedeného výboru o spôsobe podania sťažnosti na psychické obťažovanie. Elektronickou poštou z 12. decembra 2011 zaslala žalobkyňa všetkým členom poradného výboru pre boj proti obťažovaniu, ako aj generálnemu tajomníkovi Parlamentu e‑mail adresovaný toho istého dňa pani P., v ktorom opisuje svoj zdravotný stav v dôsledku psychického obťažovania zo strany uvedenej pani. V e‑maile z 21. decembra 2011 sa žalobkyňa obrátila na predsedu uvedeného výboru s cieľom dohodnúť stretnutie.
12 Dňa 22. decembra 2011 podala žalobkyňa prostredníctvom svojich právnych poradcov žiadosť o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku, v ktorom uvádzala, že sa stala obeťou psychického obťažovania zo strany pani P., a navrhovala uloženie opatrenia zákazu priblíženia sa, ako aj začatie administratívneho vyšetrovania.
13 Dňa 6. januára 2012 zaslala pani P. oddeleniu náboru a preloženia zamestnancov, patriace pod Riaditeľstvo rozvoja ľudských zdrojov Generálneho riaditeľstva pre personál Generálneho sekretariátu Parlamentu, písomnú žiadosť o vypovedaní zmluvy žalobkyne. Dňa 18. januára 2012 pani P. túto žiadosť potvrdila.
14 Rozhodnutím z 19. januára 2012 bola zmluva žalobkyne skončená s účinnosťou od 19. marca 2012 z dôvodu narušenia vzťahu dôvery (ďalej len „rozhodnutie o prepustení“). Žalobkyňa bola oslobodená od výkonu práce počas výpovednej doby. V liste priloženom k tomuto rozhodnutiu informoval vedúci príslušného oddelenia žalobkyňu o prijatí žiadosti pani P. z 18. januára 2012 o ukončení jej zmluvy. Pani P. sa domnievala po prvé, že žalobkyňa nemala potrebné schopnosti na to, aby sledovala prácu parlamentných výborov, ktorých je ona členkou, a po druhé, že žalobkyňa sa niekedy úplne neprijateľne správala tak voči nej, ako aj voči iným poslancom a asistentom. Z týchto dôvodov už pani P. nemá dôveru k žalobkyni, pokiaľ ide o jej ďalšie asistovanie.
15 Listom z 23. januára 2012 požadovali právni poradcovia žalobkyne kópiu žiadosti o prepustenie, ako ju napísala pani P. Následne po tejto žiadosti im príslušné oddelenie Parlamentu zaslalo listom z 2. februára 2012 zoznam demonštratívnych príkladov, ktoré ilustrujú stratu dôvery medzi žalobkyňou a pani P.
16 Listom zo 7. februára 2012 poradcovia žalobkyne pripomenuli, že žiadosť o pomoc podaná žalobkyňou ostala bez odpovede.
17 Listom zo 4. marca 2012, adresovaným doktorovi A. G., doktor Y. G. konštatoval zhoršenie úzkostlivo‑depresívneho stavu žalobkyne jednak z dôvodu, že Parlament neuznal „prežívané psychické obťažovanie na pracovisku“, a jednak z dôvodu rozhodnutia o prepustení.
18 Listom z 15. marca 2012 o žiadosti o pomoc podanej žalobkyňou príslušný generálny tajomník Parlamentu vyhlásil, že sa nemá zaujať stanovisko o uplatniteľnosti alebo neuplatniteľnosti článku 24 služobného poriadku, pretože z dôvodu výpovede zmluvy žalobkyne a vzhľadom na jej predĺženú absenciu pre chorobu sa táto žiadosť stala bezpredmetnou (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc“).
19 Dňa 30. marca 2012 podala žalobkyňa proti rozhodnutiu o prepustení sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Dňa 22. júna 2012 podala žalobkyňa na tom istom právnom základe sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc.
20 Rozhodnutím z 20. júla 2012 generálny tajomník Parlamentu čiastočne vyhovel sťažnosti voči rozhodnutiu o prepustení a rozhodol preniesť deň ukončenia zmluvy žalobkyne na 20. jún 2012 z dôvodu jej potvrdenej pracovnej neschopnosti do 19. apríla 2012 v súlade s článkom 139 ods. 1 písm. d) poslednou vetou PZOZ.
21 Rozhodnutím z 8. októbra 2012 generálny tajomník Parlamentu zamietol sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc.
Návrhy účastníkov konania
22 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutie o prepustení,
– zrušil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc,
– v prípade potreby zrušil rozhodnutia generálneho tajomníka Parlamentu z 20. júla 2012, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobkyne z 30. marca 2012 proti rozhodnutiu o prepustení, a z 8. októbra 2012, ktorým sa zamieta jej sťažnosť z 22. júna 2012 proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc,
– uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť jej sumu 120 000 eur ako náhradu ujmy,
– zaviazal Parlament na náhradu všetkých trov konania.
23 Parlament navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu všetkých trov konania.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie rozhodnutí, ktorými sa zamietli sťažnosti
24 Podľa ustálenej judikatúry je dôsledkom návrhu na zrušenie, formálne smerujúceho proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, pokiaľ takéto rozhodnutie nemá samostatný obsah, to, že akt, proti ktorému bola sťažnosť namierená, bude predložený Súdu pre verejnú službu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, bod 8; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 9. júla 2009, Hoppenbrouwers/Komisia, F‑104/07, bod 31). Za týchto podmienok rozhodnutie z 20. júla 2012, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobkyne z 30. marca 2012 proti rozhodnutiu o prepustení, ako ani rozhodnutie z 8. októbra 2012, ktorým sa zamieta jej sťažnosť z 22. júna 2012 proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc, nemajú autonómny obsah, a preto sa návrhy na zrušenie musia považovať za namierené výlučne proti rozhodnutiu o prepustení a rozhodnutiu o žiadosti o pomoc.
O návrhoch na zrušenie rozhodnutia o prepustení a rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc
Tvrdenia účastníkov konania
– Tvrdenia žalobkyne
25 Podľa žalobkyne existuje priama súvislosť medzi sporným psychickým obťažovaním, obťažovateľkou a rozhodnutím o prepustení, pretože toto rozhodnutie sa zakladá na žiadosti pôvodcu psychického obťažovania, pani P. Žalobkyňa tvrdí, že skutkové znaky psychického obťažovania boli presne a dôkladne opísané a čo najlepšie zdokumentované v žiadosti o pomoc a sťažnostiach, takže pani P. nemôže túto skutočnosť ignorovať. Pokiaľ ide o správanie pani P., žalobkyňa tvrdí, že pani P. preukazuje trvalú nespokojnosť, ktorá sa prejavuje trvalým systematickým znevažovaním jej výkonov a schopností, neustálou zraňujúcou a nekonštruktívnou kritikou v jej prítomnosti alebo pred tretími osobami a permanentným spochybňovaním jej práce. Podľa žalobkyne nie je spochybňovaná iba kvalita jej práce, ale kvalita jej osoby a jej dôstojnosť.
26 Žalobkyňa poskytuje konkrétne príklady správania, ktoré považuje za zneužívanie zo strany pani P. voči nej, najmä ponižovanie pred tretími osobami. Žalobkyňa dospela k záveru, že uplatnením rozsudku Súdu pre verejnú službu z 24. februára 2010, Menghi/ENISA (F‑2/09), je rozhodnutie o výpovedi poznačené zneužitím právomoci a musí byť zrušené. Toto rozhodnutie nebolo prijaté s cieľom umožniť pani P. získať odstup od asistentky, v prípade ktorej došlo k strate dôvery, ale s cieľom „zbaviť sa“ jej a žiadosť žalobkyne o pomoc by jej mohla priniesť ujmu. Žalobkyňa dopĺňa, že je v právomoci orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“), ktorý rozhoduje o žiadosti o prepustenie, aby posúdil platnosť dôvodov uvádzaných pani P. OOUPZ sa nemôže obmedziť na potvrdenie každej žiadosti o prepustenie podanej poslancom voči svojmu asistentovi, a to tým viac, pokiaľ asistent podal žiadosť o pomoc. Čo sa týka rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu o prepustení, žalobkyňa tvrdí, že Parlament nielen odmietol zrušiť rozhodnutie zjavne postihnuté zneužitím právomoci, ale navyše si nesplnil povinnosť odôvodnenia bez zohľadnenia riadne predložených indícií a nerozhodol o otázke zneužitia právomoci. Žalobkyňa tvrdí, že zachovanie rozhodnutia o prepustení následne umožnilo Parlamentu odôvodniť rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc z dôvodu, že o prepustení bolo rozhodnuté bezpredmetne. Napokon rozhodnutie o prepustení sa musí tiež zrušiť, pretože porušuje článok 12a služobného poriadku a záruku, ktorú toto ustanovenie poskytuje zamestnancom uvádzajúcim fakty psychického obťažovania.
27 Pokiaľ ide o zjavný omyl v posúdení, žalobkyňa spochybňuje dôvody uvádzané na podporu rozhodnutia o prepustení a zamietnutia Parlamentu uznať tento omyl. Žalobkyňa pripomína, že po takmer dvoch rokoch spolupráce s pani P. si zvolila možnosť ostať v jej službách v zmysle svojej prvej zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprípustnom správaní žalobkyne voči jej kolegom, uvádzané na podporu rozhodnutia o prepustení, uvádza, že v súvislosti s ním nebol poskytnutý žiadny dôkaz.
28 Pokiaľ ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc, žalobkyňa cituje rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. februára 2011, Skareby/Komisia (F‑95/09), a zdôrazňuje, že rozhodnutie o prepustení nespôsobilo ipso facto, že sa žiadosť o pomoc stala bezpredmetná. Hoci pripúšťa, že požadované opatrenie zákazu priblíženia stratilo význam v dôsledku prepustenia, zdôrazňuje, že článok 24 služobného poriadku sa uplatňuje na AAP, a preto nie je možné jej pomoc zamietnuť a následne začať vyšetrovanie.
– Tvrdenia Parlamentu
29 Na úvod je potrebné povedať, že Parlament vyslovil niekoľko pripomienok k postaveniu AAP. Parlament tvrdí, že judikatúra v oblasti výpovede zmlúv dočasných zamestnancov na základe článku 2 písm. c) PZOZ sa môže uplatniť analogicky na prepustenie AAP, keďže spoločným podstatným znakom dvoch typov zmlúv je vzájomná dôvera. V tejto súvislosti Parlament poukazuje na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor (T‑406/04), a rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 7. júla 2010, Tomas/Parlament (F‑116/07, F‑13/08 a F‑31/08). Pokiaľ ide o konanie o vypovedaní zmluvy podľa článku 139 ods. 1 písm. d) PZOZ a článku 20 ods. 2 vykonávacích opatrení, Parlament vysvetľuje, že keďže príslušný OOUPZ dostal od poslanca žiadosť o ukončenie zmluvy AAP pred jej uplynutím z dôvodu porušenia dôvery, môže iba vziať toto porušenie na vedomie a vyhovieť žiadosti o prepustenie. PZOZ nemá žiadnu posudzovaciu právomoc, pokiaľ ide o výkon tejto žiadosti. Pokiaľ ide o preskúmanie uvedenej žiadosti zo strany OOUPZ upravené v článku 20 ods. 2 druhej vety vykonávacích opatrení, Parlament spresňuje, že ide iba o administratívny postup na prípravu na prepustenie, ako aj uskutočnenie konania pri dodržaní výpovednej lehoty upravenej v článku 139 ods. 1 písm. d) PZOZ. Podľa Parlamentu nemá OOUPZ žiadnu mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vykonanie žiadosti o prepustenie AAP založenej na strate dôvery. OOUPZ teda mal právomoc vypovedať zmluvu žalobkyni, keď konal na žiadosť pani P., z dôvodu straty nevyhnutnej dôvery v pokračovanie profesijného vzťahu medzi ňou a žalobkyňou.
30 Pokiaľ ide o zneužitie právomoci a psychické obťažovanie, Parlament poznamenáva, že tvrdenia a obvinenia žalobkyne nesprevádza žiadny dôkaz umožňujúci preukázať vierohodnosť a že jej tvrdenia, podľa ktorých je rozhodnutie o prepustení poznačené zneužitím právomoci z dôvodu, že bolo prijaté na účely psychického obťažovania, sa musia zamietnuť ako nedôvodné. Parlament dopĺňa, že okolnosť, že lekárske správy priložené k žalobe uvádzajú, že úzkostlivo‑depresívne problémy žalobkyne majú pôvod v „prežívanom psychickom obťažovaní na pracovisku“, neumožňuje potvrdiť existenciu takéhoto obťažovania, pretože tieto správy boli založené na subjektívnom opise žalobkyne týkajúcom sa jej pracovných podmienok. Parlament taktiež uvádza, že pani P. kontaktovala príslušné oddelenie vo veci konania o prepustení žalobkyne prvýkrát medzi 28. novembrom a 5. decembrom 2011, teda pred podaním žiadosti o pomoc. Z toho podľa Parlamentu vyplýva, že OOUPZ neprijal rozhodnutie o prepustení s úmyslom „zbaviť sa“ žalobkyne v dôsledku podania žiadosti o pomoc. Parlament spochybňuje údajnú neexistenciu odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu o prepustení.
31 Pokiaľ ide o zjavne nesprávne posúdenie, Parlament tvrdí, že žalobkyňa, ktorá bola povinná najmä posúdiť možnosť predložiť alebo nepredložiť doplnenia k spisu o Európskej agentúre pre bezpečnosť sietí a informácií (ENISA), nepreukázala, že navrhované doplnenia „sa nedali predložiť“. V dôsledku toho žalobkyňa nepredložila dôkaz, že OOUPZ sa dopustil takéhoto omylu. V rozhodnutí o prepustení Parlament neobvinil žalobkyňu zo zlého vykonávania práce pre Výbor pre hospodárske a menové záležitosti. V tejto súvislosti Parlament zdôrazňuje, že žalobkyňa zaradená do funkčnej skupiny II bola poverená v zásade plniť úlohy pri vypracovávaní textov a pri poradenstve. Avšak v liste z 2. februára 2012 OOUPZ uviedol, že žalobkyňa, „aj keď [bola] spôsobilá vykonávať úlohy sekretariátu, nepreukázala politickú rozvahu… potrebnú na to, aby mohla… účinne asistovať [pani P.] pri výkone [práce] parlamentného výboru“.
32 Pokiaľ ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc, Parlament v prvom rade uvádza, že články 12a a 24 služobného poriadku sa na poslancov neuplatňujú. Parlament ďalej tvrdí, že zamietnutie žiadosti o začatie administratívneho vyšetrovania je založené na dvoch dôvodoch: jednak na skutočnosti, že táto žiadosť sa stane bezpredmetná v dôsledku výpovede žalobkyne, a jednak na neuplatniteľnosti článku 24 služobného poriadku na poslancov. Parlament sa domnieva, že OOUPZ nemohol vyhovieť žiadosti o pomoc. Okrem toho sa podľa Parlamentu dôvod založený na porušení článku 24 služobného poriadku musí zamietnuť. Dodáva, že preradenie žalobkyne by bolo v každom prípade vylúčené, keďže v súlade s článkom 5a PZOZ to sú samotní poslanci, kto požaduje od administratívy zamestnať asistentov podľa ich voľby.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
– O výpovedi zmluvy žalobkyne
33 Podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty má každý právo byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotknúť.
34 Nepopiera sa, že v prejednávanom prípade predstavuje rozhodnutie o prepustení individuálne opatrenie, ktoré sa žalobkyne nepriaznivo dotýka.
35 Zo spisu vyplýva, že OOUPZ žalobkyňu pred vypovedaním jej zmluvy nevypočul. Počas pojednávania to Parlament výslovne potvrdil v odpovedi na túto otázku.
36 Podľa Parlamentu z judikatúry o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov na základe článku 2 písm. c) PZOZ, ktorá sa podľa neho môže uplatniť analogicky na prepustenie AAP, vyplýva, že OOUPZ nie je povinný vypočuť AAP pred prijatím rozhodnutia o výpovedi jeho zmluvy.
37 V rozsahu, v akom Parlament zamýšľa dovolávať sa judikatúry Súdu pre verejnú službu a Všeobecného súdu Európskej únie, podľa ktorej v prípade, že je dôvodom rozhodnutia o prepustení strata dôvery, dotknutá osoba nemá k dispozícii procesné záruky, akými je právo byť vypočutý v správnom konaní, postačuje pripomenúť, že od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 je potrebné zohľadniť ustanovenia Charty, ktoré majú tú istú právnu silu ako Zmluvy.
38 Aby však porušenie práva byť vypočutý v prejednávanom prípade viedlo k zrušeniu rozhodnutia o prepustení, ešte je potrebné preskúmať, či by bez tohto pochybenia konanie mohlo viesť k inému výsledku. Súd pre verejnú službu preskúma túto otázku v bode 48 tohto rozsudku.
39 Ďalej treba preskúmať tvrdenie Parlamentu, podľa ktorého, ak príslušný OOUPZ dostane od poslanca žiadosť o ukončenie zmluvy AAP pred jej uplynutím z dôvodu narušenia dôvery, môže iba toto narušenie vziať na vedomie a vyhovieť žiadosti o prepustenie, pretože nemá žiadnu diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o vykonanie tejto žiadosti.
40 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 20 ods. 2 vykonávacích opatrení poslanec, ktorý požaduje vypovedanie zmluvy AAP, je povinný uviesť „presný dôvod alebo dôvody“ a podľa druhého pododseku OOUPZ skončí zmluvu „[po preskúmaní žiadosti“. Z tohto ustanovenia vyplýva, že OOUPZ je aspoň povinný preskúmať zákonnosť žiadosti o výpoveď. V opačnom prípade by povinnosť, v zmysle ktorej poslanec musí uviesť „presný dôvod alebo dôvody“, a povinnosť OOUPZ preskúmať žiadosť nemali žiadny zmysel.
41 Bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k rozsahu preskúmania žiadosti OOUPZ v zmysle článku 20 ods. 2 vykonávacích opatrení, postačuje konštatovať, že znenie tohto článku vyžaduje, aby OOUPZ skontroloval, či prípadný dôvod uvedený v tejto súvislosti svojou podstatou neporušuje základné práva (pozri v tomto zmysle rozsudok Bonnet/Súdny dvor, už citovaný, bod 52) a ustanovenia upravujúce pracovné vzťahy medzi Úniou a jej zamestnancami, vykladané so zreteľom na tieto práva. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že na pojednávaní Parlament vyhlásil, že v rámci preskúmania upraveného v uvedenom článku účinne preskúmal, či žiadosť o výpoveď zmluvy dodržala základné práva.
42 Z toho vyplýva, že OOUPZ bol povinný preskúmať, či existuje súvislosť medzi žiadosťou pani P. zo 6. januára 2012 vypovedať zmluvu žalobkyne a skutočnosťou, že žalobkyňa podala 22. decembra 2011 žiadosť o pomoc v súlade s článkom 24 služobného poriadku, ktorej predmetom bolo údajné obťažovanie zo strany pani P. a začatie administratívneho vyšetrovania.
43 V tejto súvislosti Parlament tvrdí, že takáto možnosť je vylúčená, pretože pani P. kontaktovala príslušné oddelenia medzi 28. novembrom a 5. decembrom 2011, teda predtým, než žalobkyňa podala žiadosť o pomoc na účely získania určitých informácií týkajúcich sa zmluvy žalobkyne. Avšak je potrebné konštatovať, že Parlament v súvislosti s týmto bodom neposkytol ani minimálny dôkaz.
44 Je nesporné, že 6. januára 2012, teda v deň, keď pani P. požadovala výpoveď zmluvy žalobkyne, OOUPZ mal vedomosť o lekárskych potvrdeniach poskytnutých žalobkyňou, z ktorých bez akejkoľvek nejednoznačnosti vyplýva, že podľa konzultovaných lekárov si jej problémy vyžadovali vypísanie práceneschopnosti od 27. septembra 2011 a vyplývali z obťažovania, ktoré utrpela na svojom pracovisku. Je taktiež nesporné, že 12. decembra 2011 žalobkyňa zaslala e‑mail pani P. a opisovala svoj stav preťaženia „v dôsledku každodenného psychického obťažovania, ktorého obeťou bola“, a že toho istého dňa zaslala žalobkyňa kópiu tohto e‑mailu generálnemu tajomníkovi Parlamentu a výboru pre boj proti obťažovaniu. Napokon treba konštatovať, že 19. decembra 2011 zaslala pani P. e‑mail príslušnej službe s dôrazom na e‑mail žalobkyne z 12. decembra 2011, ktorý bol podľa názoru pani P. „veľmi urážajúci“. Tým istým e‑mailom pani P. tiež chcela získať informácie o možnostiach výpovede zmlúv AAP.
45 Súd pre verejnú službu sa domnieva, že všetky vyššie uvedené skutočnosti mali OOUPZ v rámci jeho preskúmania v zmysle článku 20 ods. 2 vykonávacích opatrení doviesť k preskúmaniu, či žiadosť o výpoveď zmluvy žalobkyne mohla, alebo nemohla mať súvislosť so žiadosťou o pomoc podanou žalobkyňou 22. decembra 2011. Pri uznaní vážnej a delikátnej povahy tohto preskúmania mohol OOUPZ svojím konaním v prejednávanom prípade v plnom rozsahu zaručiť dodržanie článku 31 ods. 1 Charty, podľa ktorého má každý pracovník právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť.
46 Treba pritom konštatovať, že podľa vyhlásení Parlamentu na pojednávaní OOUPZ po tom, ako mu bola 6. januára 2012 doručená žiadosť pani P. vypovedať zmluvu žalobkyne, upustil od preskúmania uvedenej žiadosti a očakával potvrdenie, ktoré došlo 18. januára. Súd pre verejnú službu sa tiež domnieva, že nepreskúmanie žiadosti o výpoveď upravenej v článku 20 ods. 2 vykonávacích opatrení zo strany OOUPZ potvrdzuje okolnosť, že zmluva žalobkyne bola vypovedaná druhý deň po potvrdení žiadosti, čiže 19. januára 2012, a to hoci OOUPZ zaručene vedel, že žalobkyňa je práceneschopná.
47 Z vyššie uvedeného zjavne vyplýva, že v nadväznosti na žiadosť pani P. OOUPZ nevykonal ani minimálne preskúmanie, aby sa uistil, či v prejednávanom prípade boli dodržané ustanovenia poslednej vety článku 139 ods. 1 písm. d) PZOZ, podľa ktorých mala byť výpovedná lehota dvoch mesiacov, ktorej sa žalobkyňa môže domáhať, prerušená do 19. apríla 2012. Súd pre verejnú službu konštatuje, že až v odpovedi z 20. júla 2012 na sťažnosť z 30. marca 2012 OOUPZ opravil tento omyl.
48 Napokon treba ešte preskúmať, či by vypočutie žalobkyne pred prijatím rozhodnutia o prepustení mohlo spôsobiť, že by sa prípadne dospelo k inému výsledku. V tejto súvislosti si Súd pre verejnú službu myslí, že ak by bola žalobkyňa vypočutá, OOUPZ by bol spôsobilý získať informácie na preskúmanie, či žiadosť o výpoveď zmluvy žalobkyne mohla, alebo nemohla mať súvislosť so žiadosťou o pomoc žalobkyne, a ako je poznamenané v bode 45 tohto rozsudku, zabezpečiť tak úplné dodržanie článku 31 ods. 1 Charty.
49 Z toho vyplýva, že OOUPZ prijatím rozhodnutia o prepustení za okolností prejednávanej veci porušil svoje povinnosti podľa článku 31 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, ako aj článku 20 ods. 2 vykonávacích opatrení. Preto je potrebné uvedené rozhodnutie zrušiť.
– O zamietnutí žiadosti o pomoc
50 Najprv treba preskúmať tvrdenie Parlamentu, podľa ktorého sa článok 12a služobného poriadku neuplatňuje na členov tejto inštitúcie a nemôže sa vyhovieť žiadosti o pomoc podanej žalobkyňou.
51 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Aj keď je pravda, že článok 12a ods. 1 služobného poriadku sa uplatňuje len na úradníkov, je tiež pravda, že druhý odsek tohto ustanovenia sa týka „úradníka, ktorý je obeťou psychického obťažovania“, bez akéhokoľvek spresnenia, pokiaľ ide o zdroj tohto obťažovania. Z toho vyplýva, že prvý odsek tohto ustanovenia sám osebe nezakazuje Parlamentu konať, ak je osoba, ktorá sa dopustila údajného psychického obťažovania, členom tejto inštitúcie.
52 Následne je potrebné preskúmať tvrdenie Parlamentu, podľa ktorého sa žiadosť o pomoc podaná 22. decembra 2011 stala bezpredmetnou v dôsledku výpovede zmluvy žalobkyne.
53 Súd pre verejnú službu sa domnieva, že tento argument je nepochopiteľný. Pokiaľ by žalobkyňa pred dňom vypovedania zmluvy skutočne bola obeťou psychického obťažovania zo strany pani P., táto skutočnosť by nastala a výpoveď zmluvy by ju za týchto okolností nemohla odstrániť. Za predpokladu, že Parlament zamýšľa týmto argumentom tvrdiť, že povinnosť poskytnúť pomoc sa končí v momente skončenia funkcie dotknutého úradníka, je takýto výklad zjavne nekompatibilný s cieľom a so zámerom uvedenej povinnosti. So zreteľom na článok 31 ods. 1 Charty, podľa ktorého „každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť“, je potrebné zdôrazniť, že podstatou povinnosti poskytnúť pomoc nie je iba záujem služby, ale aj – ako to vyplýva zo znenia tohto článku – záujem dotknutej osoby. To platí tým skôr, ak žiadosť o pomoc pochádza od úradníka, ktorý je údajne obeťou psychického obťažovania a jeho následky sú spôsobilé pretrvávať aj po skončení jeho funkcie. Okrem toho na pojednávaní Parlament vyhlásil, že tento argument, podľa ktorého sa žiadosť o pomoc stala bezpredmetnou už na základe skutočnosti, že došlo k výpovedi zmluvy žalobkyne, nebol formulovaný dobre.
54 Parlament tiež tvrdí, že v prejednávanom prípade sa článok 24 služobného poriadku nedá uplatniť, ak osoba, ktorá sa dopustila údajného psychického obťažovania, je poslancom.
55 V tejto súvislosti postačuje konštatovať, že toto tvrdenie spočíva na zjavne nesprávnom poňatí článku 24 služobného poriadku. Podľa jeho znenia je jeho cieľom ochrana úradníka proti konaniu tretích osôb. V prejednávanom prípade má poslanec, ktorý sa dopustil údajného psychického obťažovania a ktorý nepatrí medzi zamestnancov Parlamentu, vo vzťahu k údajnej obeti svojho správania postavenie tretej osoby.
56 Parlament ešte tvrdí, že článok 24 služobného poriadku sa nedá uplatniť v prípade pani P., pretože nedisponuje žiadnym prostriedkom voči svojim členom.
57 Aj toto tvrdenie svedčí o tom, že došlo k zjavne nesprávnemu poňatiu uvedeného článku. Keďže je potrebné chrániť úradníka proti konaniu tretích osôb a pretože inštitúcie v zásade nedisponujú prostriedkami voči tretím osobám, služobný poriadok stanovuje povinnosť poskytnúť pomoc dovoľujúcu administratíve pomôcť úradníkovi v jeho snahe získať ochranu právnymi prostriedkami členského štátu, kde došlo k inkriminovaným skutočnostiam.
58 Napokon bez toho, aby bolo potrebné zaujať stanovisko k tvrdeniu predloženému Parlamentom na pojednávaní, podľa ktorého sa pani P. z dôvodu svojho postavenia poslankyne nemôže voči žalobkyni považovať za tretiu osobu, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 9 ods. 2 Rokovacieho poriadku Parlamentu uplatniteľného v rozhodujúcom čase „správanie poslancov je založené na vzájomnej úcte, hodnotách a princípoch ustanovených v základných zmluvách Európskej únie, rešpektuje dôstojnosť Parlamentu…“. Nič nebráni Parlamentu, aby s odvolaním sa na uvádzané ustanovenie vyzval pani P. k spolupráci na administratívnom vyšetrovaní na účely overenia údajného psychického obťažovania z jej strany, za ktorého obeť sa žalobkyňa považuje.
59 Na doplnenie Súd pre verejnú službu zdôrazňuje, že výklad článkov 12a a 24 služobného poriadku Parlamentom vo vzťahu k právnej úprave zmlúv AAP, podľa ktorého OOUPZ nemôže ani začať administratívne vyšetrovanie na preskúmanie prípadu psychického obťažovania, ktorého sa údajne dopustil poslanec, ani pomáhať AAP proti činom takéhoto poslanca, by uvedené ustanovenia zbavil potrebného účinku a v prejednávanom prípade by vylúčil akúkoľvek, čo i obmedzenú formu kontroly zákonnosti rozhodnutí o prepustení a zamietnutí žiadosti o pomoc. Súd pre verejnú službu sa domnieva, že takýto výklad je v zjavnom rozpore s článkom 31 ods. 1 Charty, ktorý výslovne stanovuje, že každý pracovník má právo na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť.
60 Z toho vyplýva, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc sa musí zrušiť.
61 Keďže rozhodnutie o prepustení a rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc sa zrušujú, ostatné žalobné dôvody už nie je potrebné preskúmať.
O návrhoch na náhradu škody
Tvrdenia účastníkov konania
62 Žalobkyňa navrhuje zaviazať Parlament na náhradu celkovej sumy ex æquo et bono vo výške 120 000 eur a náhradu zdravotnej, finančnej a nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela v dôsledku rozhodnutí o výpovedi a o zamietnutí žiadosti o pomoc.
63 Parlament navrhuje tento návrh zamietnuť.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
64 Najprv je potrebné poznamenať, že žalobkyňa sa vzhľadom na jej písomnosti a tvrdenia pri domáhaní sa náhrady zdravotnej, finančnej a nemajetkovej ujmy musí považovať za domáhajúcu sa finančnej náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z negatívneho vplyvu na jej zdravie, dôstojnosť a profesionálnu povesť, ktorý na ňu mali predmetné rozhodnutia. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zrušenie protiprávneho aktu môže samo osebe predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú mohol tento akt spôsobiť (rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 1987, Hochbaum a Rawes/Komisia, 44/85, 77/85, 294/85 a 295/85, bod 22; rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. novembra 2004, Montalto/Rada, T‑116/03, bod 127; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. mája 2008, Suvikas/Rada, F‑6/07, bod 151), pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87, body 27 a 28; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, bod 131).
65 Súd pre verejnú službu pripomína, že je nesporné, že pocit nespravodlivosti a utrpenie, ktoré sprevádza skutočnosť, že osoba musí viesť konanie pred začatím súdneho konania na účely uznania svojich práv, predstavuje ujmu, ktorú je možné vyvodiť zo samotnej skutočnosti, že administratíva sa dopustila nezákonnosti. Keďže táto ujma je nahraditeľná, ak nedôjde k jej vyrovnaniu zadosťučinením vyplývajúcim zo zrušenia napadnutých rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. júla 2013, CC/Parlament, F‑9/12, bod 128), Súd pre verejnú službu pri zohľadnení nenáležitých podmienok, za ktorých došlo k rozhodnutiam o výpovedi a o zamietnutí žiadosti o pomoc, rozhodol, že za osobitných okolností prejednávaného prípadu je odôvodnené stanoviť náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobkyni, ex æquo et bono na 50 000 eur.
66 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Parlament je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 50 000 eur.
O trovách
67 V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku nestanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
68 Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že Parlament vo svojej žalobe nemal úspech. Okrem toho žalobkyňa vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola Parlamentu uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 19. januára 2012, ktorým sa vypovedá zmluva CH, akreditovanej asistentky poslankyne, sa zrušuje.
2. Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 15. marca 2012, ktorým sa zamieta žiadosť CH o pomoc z 22. decembra 2011, sa zrušuje.
3. Európsky parlament je povinný zaplatiť CH sumu 50 000 eur.
4. Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli CH.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. decembra 2013.
Tajomníčka | | Predseda komory |