Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ANTHONY COLLINS
prednesené 8. júna 2023(1)
Vec C‑178/22
Neznáme fyzické osoby
za účasti:
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale di Bolzano (súd v Bolzane, Taliansko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spracúvanie osobných údajov v sektore elektronickej komunikácie – Dôvernosť komunikácie – Poskytovatelia elektronických komunikačných služieb – Smernica 2002/58/EC – Článok 1 ods. 3 a článok 15 ods. 1 – Charta základných práv Európskej únie – Články 7, 8 a 11 a článok 52 ods. 1 – Žiadosť prokurátora o sprístupnenie údajov na vyšetrovanie a trestné stíhanie vo veci krádeže s priťažujúcimi okolnosťami týkajúcej sa mobilného telefónu – Vymedzenie pojmu ‚závažný trestný čin‘ oprávňujúceho na závažný zásah do základných ľudských práv – Rozsah predchádzajúceho posúdenia s cieľom zabezpečiť súlad s požiadavkou spáchania závažného trestného činu – Zásada proporcionality“
I. Úvod
1. Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano (Prokuratúra pri súde v Bolzane, Taliansko) [ďalej len „prokurátor (Bolzano)“] žiada Tribunale di Bolzano (Okresný súd Bolzano, Taliansko), aby povolil prístup k údajom, ktoré uchovávajú poskytovatelia elektronických komunikačných služieb, v súlade s vnútroštátnym právom, podľa ktorého je okrem iného možné vysledovať a identifikovať zdroj a adresáta komunikácie z mobilných telefónov.
2. V rámci tejto žiadosti Tribunale di Bolzano (súd v Bolzane) žiada Súdny dvor o výklad článku 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES(2). Týmto ustanovením sa členským štátom umožňuje zavádzať legislatívne výnimky z povinnosti, ktorá sa stanovuje v uvedenej smernici,(3) a to zabezpečiť dôvernosť elektronickej komunikácie. V rozsudku vo veci Prokuratuur(4) Súdny dvor rozhodol, že prístup k údajom, ktorý umožňuje vyvodiť presné závery o súkromnom živote používateľa na základe opatrení prijatých podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, predstavuje závažný zásah do základných práv a zásad zakotvených v článkoch 7, 8 a 11 a článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).(5) Takýto prístup by sa nemal povoľovať na účely prevencie, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania „trestných činov vo všeobecnosti“. Možno ho povoliť len v postupoch a konaniach na účely boja proti „závažnej trestnej činnosti“(6) a musí podliehať predchádzajúcemu preskúmaniu súdom alebo nezávislým správnym orgánom s cieľom zaručiť súlad s uvedenou požiadavkou(7). Tribunale di Bolzano (súd v Bolzane) žiada Súdny dvor, aby vysvetlil dva aspekty rozsudku vo veci Prokuratuur: pojem „závažná trestná činnosť“ a rozsah predchádzajúceho preskúmania, ktoré musí súd vykonať podľa ustanovenia vnútroštátneho práva, v ktorom sa od neho vyžaduje, aby povolil prístup k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
3. V článku 5 smernice 2002/58, nazvanom „Dôvernosť správy“, sa stanovuje:
„1. Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami zo strany iných osôb[,] než sú užívatelia[,] bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1. …
…“
4. V článku 6 smernice 2002/58, nazvanom „Prevádzkové dáta“, sa uvádza:
„1. Prevádzkové dáta týkajúce sa účastníkov a užívateľov, spracovávané a uložené poskytovateľom verejnej komunikačnej siete alebo verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby, sa musia vymazať alebo zanonymniť [anonymizovať – neoficiálny preklad], ak už naďalej nie sú potrebné na účely prenosu správy, bez vplyvu na odseky 2, 3 a 5 tohto článku a článku 15 ods. 1.
…
5. Spracovávanie prevádzkových dát, v súlade s odsekmi 1, 2, 3 a 4, sa musí obmedziť na osoby konajúce na pokyn poskytovateľa verejných komunikačných sietí a verejne dostupných elektronických komunikačných služieb, ktoré sú zodpovedné za fakturovanie alebo riadenie prevádzky, vybavovanie dotazov zákazníkov, odhaľovanie podvodov, marketing elektronických komunikačných služieb alebo poskytovanie služby s pridanou hodnotou a musí sa obmedziť na to, čo je nevyhnutné na účely takých činností.
…“
5. V článku 9 smernice 2002/58, nazvanom „Miestne dáta iné než prevádzkové dáta“, sa stanovuje:
„1. Ak sa môžu spracovávať miestne dáta iné než prevádzkové dáta, ktoré sa týkajú užívateľov alebo účastníkov verejnej komunikačnej siete alebo verejne dostupných elektronických komunikačných služieb, také údaje sa môžu spracovávať, len keď sú anonymné alebo len so súhlasom užívateľov alebo účastníkov v rozsahu a trvaní nevyhnutnom na poskytovanie služby s pridanou hodnotou. Poskytovateľ služby musí informovať užívateľov alebo účastníkov predtým, než získa ich súhlas[,] o druhu miestnych dát iných, než sú prevádzkové dáta, ktoré bude spracovávať, o účele a dobe trvania spracovávania a o tom, či budú dáta prenášané tretej strane na účely poskytovania služby s pridanou hodnotou. Užívatelia alebo účastníci musia mať kedykoľvek možnosť odvolať svoj súhlas na spracovanie miestnych dát iných, než sú prevádzkové dáta.
…“
6. Článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 znie takto:
„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice 95/46/ES(8). Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“
B. Vnútroštátne právo
7. V článku 132 ods. 3 decreto legislativo 30 giugno 2003, n. 196 – Codice in materia di protezione dei dati personali (legislatívny dekrét č. 196, ktorým sa stanovuje zákon o ochrane osobných údajov) z 30. júna 2003(9), nedávno zmenenom článkom 1 decreto‑legge 30 settembre 2021 n. 132 – Misure urgenti in materia di giustizia e di difesa, nonché proroghe in tema di referendum, assegno temporaneo e IRAP, convertito con modificazioni nella legge 23 novembre 2021 n. 178 (zákonný dekrét č. 132 z 30. septembra 2021(10), ktorý bol so zmenami zmenený na zákon č. 178 z 23. novembra 2021)(11) (ďalej len „článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003“), sa stanovuje:
„3. V lehote uchovávania stanovenej zákonom (t. j. 24 mesiacov odo dňa oznámenia), ak existujú dostatočné dôkazy o spáchaní trestných činov, za ktoré zákon stanovuje trest odňatia slobody na doživotie, alebo trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 3 roky, určený v súlade s článkom 4 Codice di procedura penale (Trestný poriadok), a spáchaní trestných činov vyhrážania a obťažovania alebo vyrušovania osôb prostredníctvom telefónu, keď sú vyhrážanie a rušenie závažné, v prípade, že údaje sú relevantné na účely zistenia skutkového stavu, sa na žiadosť prokurátora alebo na návrh obhajcu obvineného, vyšetrovanej osoby, poškodeného a iných osôb, ktoré uplatnili nárok poškodeného v trestnom konaní, zabezpečia po predchádzajúcom povolení sudcu odôvodneným uznesením,
…
3c. Údaje zabezpečené v rozpore s ustanoveniami odsekov 3 a 3a sa nesmú použiť.“
8. Podľa článku 4 Trestného poriadku s názvom „Pravidlá určovania súdnej príslušnosti“:
„Pri určovaní príslušnosti sa zohľadňuje trest stanovený zákonom za každý dokonaný trestný čin alebo pokus. Na pokračovanie, recidívu a okolnosti trestného činu sa neprihliada, s výnimkou priťažujúcich okolností, za ktoré zákon stanovuje iný než obvyklý trest, a okolností s osobitným účinkom.“
9. Podľa vnútroštátneho súdu môže prokurátor stíhať trestný čin krádeže s priťažujúcimi okolnosťami ex officio.(12) Podľa článku 625 Codice penale (Trestný zákon) sa na osobu, ktorá sa dopustí krádeže s priťažujúcimi okolnosťami, vzťahuje osobitný trest odňatia slobody na dva až šesť rokov a pokuta vo výške od 927 do 1 500 eur. V článku 624 Trestného zákona sa stanovuje, že na osobu vinnú zo spáchania menej závažnej krádeže, za ktorú možno stíhať na základe podnetu poškodenej strany, sa vzťahuje trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky a pokuta vo výške 154 až 516 eur.
III. Spory vo veci samej a prejudiciálna otázka
10. Prokurátor (Bolzano) začal dve trestné stíhania voči neznámym páchateľom za trestný čin krádeže s priťažujúcimi okolnosťami podľa článkov 624 a 625 Trestného zákona týkajúcej sa mobilného telefónu.(13) S cieľom vystopovať páchateľov vnútroštátny súd požiadal na základe článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 o „… povolenie zabezpečiť od všetkých telefónnych spoločností všetky údaje, ktoré majú k dispozícii s metódami sledovania a lokalizácie (najmä používateľov a prípadne IMEI kódov volaných/volajúcich čísiel, navštívené/dosiahnuté miesta, čas a trvanie hovoru/spojenia a označenie príslušných buniek a/alebo základňových staníc, používateľov a IMEI kódov odosielateľov/príjemcov SMS alebo MMS, a ak je to možné, osobné údaje príslušných majiteľov telefónnych mobilov), o uskutočnených prichádzajúcich a odchádzajúcich telefonických hovoroch/komunikáciách a spojeniach vrátane roamingových hovorov, a to aj v prípade, že volania nie sú vyúčtované (tzv. prezvonenia) odo dňa krádeže do dňa vybavenia žiadosti“.
11. Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 zlučiteľný s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 podľa výkladu uvedeného v rozsudku vo veci Prokuratuur. Konštatuje, že 7. septembra 2021 Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko)(14) rozhodol, že keďže vnútroštátne súdy majú priestor na voľné uváženie, pokiaľ ide o určenie toho, ktoré trestné činy predstavujú „závažné ohrozenie pre národnú bezpečnosť a závažný trestný čin“, rozsudok vo veci Prokuratuur sa vnútroštátnych súdov priamo netýkal. V nadväznosti na rozsudok Corte suprema di cassazione (Kasačný súd) taliansky zákonodarca prijal zákonný dekrét č. 132 z 30. septembra 2021, v ktorého článku 132 ods. 3 sa na účely získania telefónnych záznamov závažné trestné činy klasifikujú okrem iného ako trestné činy, ktoré sa trestajú „odňatím slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky…“.
12. Podľa vnútroštátneho súdu na základe hranice pre klasifikáciu závažných trestných činov podľa článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 patria do jej rozsahu trestné činy, ktoré spôsobujú len obmedzené porušenie spoločenského poriadku a ktoré možno stíhať len na základe podnetu od fyzickej osoby.(15) Prístup k telefonickým záznamom v prípade krádeže veci minimálnej hodnoty, ako je mobilný telefón alebo bicykel, je preto možné získať len na základe tohto ustanovenia. Ani pri hranici stanovenej v článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 sa nedodržiava zásada proporcionality v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty, v ktorom sa požaduje, aby sa v každom prípade závažnosť vyšetrovaného trestného činu posudzovala s ohľadom na obmedzenie výkonu základného práva. Stíhanie takýchto menej závažných trestných činov neoprávňuje na obmedzovanie výkonu základných práv na rešpektovanie súkromného života, ochranu osobných údajov a slobody prejavu a práva na informácie.(16)
13. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že talianske súdy majú veľmi obmedzený priestor na voľné uváženie, aby mohli odmietnuť povoliť prístup k telefónnym záznamom, keďže povolenie sa musí udeliť vždy, keď „sú dostatočné dôkazy o spáchaní trestného činu“ a toto povolenie je „potrebné na zistenie [skutkových okolností]“. Súdy konkrétne nemajú žiadnu právomoc hodnotiť závažnosť vyšetrovaného trestného činu. Toto posúdenie vykonal zákonodarca, keď vo všeobecnosti a bez rozlišovania medzi rôznymi druhmi trestných činov stanovil, že prístup k telefónnym záznamom sa musí udeliť okrem iného v prípade vyšetrovania všetkých trestných činov, ktoré sa trestajú odňatím slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky.
14. Za týchto okolností Tribunale di Bolzano (súd v Bolzane) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni článok 15 ods. 1 [smernice 2002/58] vnútroštátnej právnej úprave, ktorú obsahuje [článok132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003], ktorý v platnom znení znie takto:
‚V lehote uchovávania stanovenej zákonom, ak existujú dostatočné dôkazy o spáchaní trestných činov, za ktoré zákon stanovuje trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky, určený v súlade s článkom 4 [Trestného poriadku], a trestných činov vyhrážania a obťažovania alebo vyrušovania osôb prostredníctvom telefónu, keď sú vyhrážanie a rušenie závažné, v prípade, že údaje sú relevantné na účely zistenia skutkového stavu, sa na žiadosť prokurátora alebo na návrh obhajcu obvineného, vyšetrovanej osoby, poškodeného a iných osôb, ktoré uplatnili nárok poškodeného v trestnom konaní, zabezpečia po predchádzajúcom povolení sudcu odôvodneným uznesením‘?“
IV. Konanie na Súdnom dvore
15. Písomné pripomienky predložili česká a estónska vláda, Írsko, francúzska, talianska, cyperská, maďarská, holandská, rakúska a poľská vláda a Európska komisia.
16. Tieto zúčastnené strany a prokurátor (Bolzano) predniesli svoje vyjadrenia a odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom na pojednávaní, ktoré sa konalo 21. marca 2023.
V. Posúdenie
A. Prípustnosť
17. Talianska vláda a Írsko tvrdia, že časť návrhu na začatie prejudiciálneho konania je neprípustná. Zo skutkových okolností uvedených v tomto návrhu vyplýva, že žiadosť o sprístupnenie bola predložená v rámci vyšetrovaní krádeží s priťažujúcimi okolnosťami týkajúcich sa mobilných telefónov. Írsko zdôrazňuje, že prokurátor môže začať stíhanie tohto trestného činu ex officio. Táto právomoc odráža názor, že povaha a následky trestného činu majú vo všeobecnosti vplyv na spoločnosť. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto hypotetický, pokiaľ sa v ňom odkazuje aj na trestné činy, ktoré môžu byť stíhané len na základe podnetu jednotlivca. Talianska vláda konštatuje, že vnútroštátny súd odkazuje na viacero trestných činov, ktoré nie sú pre veci, ktoré sa na ňom prejednávajú, relevantné. Talianska vláda a Komisia tvrdia, že v rozpore s návrhom, v ktorom sa odkazuje na „odňatie slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky“, podľa článku 625 Trestného zákona sa trestný čin krádeže s priťažujúcimi okolnosťami trestá odňatím slobody na dva až šesť rokov. Komisia preto navrhuje, aby Súdny dvor otázku preformuloval. O preformulovanie otázky žiada Súdny dvor aj francúzska vláda. Tá sa domnieva, že kým Súdny dvor môže vykladať ustanovenia práva Únie, nemá právomoc posudzovať zlučiteľnosť ustanovení vnútroštátneho práva s právom Únie.
18. Vnútroštátny súd svojou otázkou Súdny dvor doslova žiada, aby rozhodol o zlučiteľnosti ustanovenia vnútroštátneho práva s právom Únie. To však samo osebe vôbec nebráni tomu, aby sa vnútroštátnemu súdu poskytol výklad práva Únie, v tomto prípade článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, čo mu umožní rozhodnúť o zlučiteľnosti tohto ustanovenia s akýmkoľvek vnútroštátnym predpisom dotknutým v rámci konania, ktoré na ňom prebieha.(17)
19. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zrejmé, že prokurátor (Bolzano) žiadal o sprístupnenie údajov okrem iného s cieľom vyšetriť a stíhať dva prípady trestného činu krádeže s priťažujúcimi okolnosťami týkajúcej sa mobilných telefónov podľa článku 625 Trestného zákona. Za týchto okolností nie je skutočnosť, že sa v návrhu odkazuje na iné trestné činy vrátane článku 624 Trestného zákona (menej závažná krádež)(18), relevantná na účel rozhodnutia v návrhoch prejednávaných na vnútroštátnom súde.(19) Pokiaľ sa položená otázka zaoberá žiadosťou prokurátora (Bolzano) o sprístupnenie údajov na vyšetrovanie spáchania trestných činov krádeže s priťažujúcimi okolnosťami, nie je hypotetická. V súlade s tým obmedzím svoje posúdenie týkajúce sa uplatňovania článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 na také skutkové okolnosti, ktoré sú opísané vnútroštátnym súdom a ktoré sa týkajú krádeže mobilných telefónov s priťažujúcimi okolnosťami.
B. O veci samej
1. Úvodné pripomienky
20. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania vychádza zo žiadosti prokurátora (Bolzano) o sprístupnenie údajov uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb. Netýka sa uchovávania týchto údajov ani jeho zákonnosti okrem iného podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58.(20) Údaje pozostávajú z podrobných údajov o prichádzajúcej a odchádzajúcej komunikácii(21) uskutočnenej prostredníctvom ukradnutých mobilných telefónov a lokalizačných dát(22). Hoci tieto údaje nezahŕňajú obsah takejto komunikácie, umožňujú vyvodiť si presné závery o súkromnom živote osôb, ktorých údaje sú dotknuté a ktorých sprístupnenie vedie k „závažnému“ zásahu do ich základných práv.(23) Zásah, ktorý sprístupnenie takýchto údajov zahŕňa, možno odôvodniť cieľom(24), na ktorý sa odkazuje v prvej vete článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, a to zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie „závažných trestných činov“, ale nie všetkých trestných činov vo všeobecnosti. Súdny dvor pri výklade článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 spája závažnosť zásahu do základných práv jednotlivca so závažnosťou vyšetrovaného trestného činu.(25)
2. Právomoc členských štátov vymedziť pojem „závažné trestné činy“
21. Smernicou 2002/58 sa regulujú činnosti poskytovateľov elektronických komunikačných služieb súvisiace so spracúvaním osobných údajov.(26) V článku 1 ods. 3 sa z pôsobnosti smernice 2002/58 výslovne vylučujú činnosti štátu v osobitných oblastiach, ako je verejná bezpečnosť, obrana, bezpečnosť štátu a trestné právo. Činnosti, na ktoré sa odkazuje v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, sa podstatne prekrývajú s činnosťami opísanými v článku 1 ods. 3 tejto smernice a zahŕňajú činnosti štátu v oblasti trestného práva, ktoré sú výslovne vylúčené z pôsobnosti smernice 2002/58.(27) Preto existuje jasná väzba medzi činnosťami štátu, ktoré sa článkom 1 ods. 3 smernice 2002/58 vylučujú z pôsobnosti tejto smernice, a legislatívnymi opatreniami, ktoré môžu členské štáty prijať podľa článku 15 ods. 1 uvedenej smernice.(28)
22. Bez ohľadu na túto jasnú súvislosť z ustálenej judikatúry vyplýva, že keďže sa v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 výslovne povoľuje prijímať vnútroštátne legislatívne opatrenia, ktoré sú v ňom opísané, takéto opatrenia patria do pôsobnosti tejto smernice. Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že pojem „činnosti“, ako aj pojem „činnosti štátu v oblasti trestného práva“ uvedený v článku 1 ods. 3 smernice 2002/58 nezahŕňa legislatívne opatrenia, na ktoré sa odkazuje v článku 15 ods. 1 tejto smernice.(29)
23. Ani v článku 2 smernice 2002/58, ktorý obsahuje viacero vymedzení pojmov na účely uplatňovania tejto smernice, ani v žiadnom inom ustanovení smernice 2002/58 vrátane článku 15 ods. 1 sa pojem „trestné činy“ nevymedzuje.(30) Tento pojem nie je navyše vymedzený ani v judikatúre obsahujúcej výklad článku 15 ods. 1 smernice 2002/58.(31)
24. Aj keď žiadne takéto vymedzenie pojmu neexistuje, v smernici 2002/58 sa nestanovuje, že každý členský štát vymedzí pojem „trestné činy“ v súlade so svojim vnútroštátnym právom.(32) Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora si potreba jednotného uplatňovania práva Únie a zásady rovnosti vyžaduje, aby sa ustanovenie práva Únie, v ktorom sa výslovne neodkazuje na právo členských štátov, pokiaľ ide o určenie zmyslu a pôsobnosti tohto ustanovenia, zvyčajne vykladalo nezávislým a jednotným spôsobom v rámci celej Únie. V kontexte výkladu článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 sa pojem „trestné činy“ môže aspoň v zásade považovať za autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne na území všetkých členských štátov.(33)
25. Desať členských štátov, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, a Komisia však zastávajú jednomyseľný názor, že vymedzenie pojmu „trestné činy“ náleží jednotlivým členským štátom, a to aj pokiaľ ide o „závažné trestné činy“, ktoré sa v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 uvádzajú s odkazom na vnútroštátne právo členských štátov.
26. S týmito pripomienkami z viacerých dôvodov súhlasím.
27. Po prvé Súdny dvor v minulosti rozhodol, že v kontexte článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 prináleží členským štátom, aby vymedzili svoje základné bezpečnostné záujmy a prijali vhodné opatrenia na zaručenie svojej vnútornej a vonkajšej bezpečnosti.(34) Hoci to výslovne neuviedol, zdá sa, že Súdny dvor zaujal stanovisko, že pojem „národná bezpečnosť“ uvedený v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 nie je autonómnym pojmom práva Únie, a to aj napriek neexistencii jeho vymedzenia alebo akéhokoľvek výslovného odkazu na právo členských štátov.(35) Nevidím dôvod, prečo by sa rovnaký prístup nemal uplatňovať na právomoc členských štátov vymedziť na účely článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 pojem „trestné činy“ či „závažné trestné činy“. Pojmy „trestné činy“, „verejná bezpečnosť“ a „národná bezpečnosť“, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení, sa môžu považovať za noscitur a sociis, keďže sa javí, že úmyslom normotvorcu Únie bolo, aby sa s oboma zaobchádzalo podobným spôsobom, a to aj pokiaľ ide o spôsob ich vymedzenia.(36)
28. Po druhé v článku 4 ods. 2 ZEÚ sa vyžaduje, aby Únia rešpektovala národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. V preambule Charty sa uznáva, že aj keď Únia prispieva k zachovaniu a rozvoju spoločných hodnôt, rešpektuje okrem iného rozmanitosť kultúr a tradícií národov Európy. Vymedzenie trestných činov a trestov(37) odzrkadľuje národné citlivé otázky a tradície, ktoré sa výrazne líšia nielen medzi jednotlivými členskými štátmi, ale aj sa menia v priebehu času so spoločenskými zmenami.(38)
29. Na základe už uvedeného možno konštatovať, že členské štáty pri vymedzovaní trestných činov a trestov zohľadňujú súbor rôznych faktorov v rozdielnej miere. To, ako členský štát posúdil „závažnosť“ konkrétneho trestného činu, sa často, ak nie vždy, premietne do prísnosti uloženého trestu. Dĺžka trestu odňatia slobody môže odrážať analýzu viacerých faktorov vrátane vnímanej vlastnej „závažnosti“ trestného činu a jeho relatívnej „závažnosti“ v porovnaní s inými trestnými činmi. Neboli predložené žiadne dôvody, pre ktoré by členské štáty nemali túto právomoc vykonávať alebo prečo by sa mal na vymedzenie pojmov „trestné činy“, „závažné trestné činy“ či „trestné činy vo všeobecnosti“ v konkrétnom posudzovanom kontexte uplatňovať iný prístup.
30. Právomoc členských štátov v oblasti trestného práva nemá vplyv na právomoc, ktorá náleží Únii, stanoviť v určitých prípadoch napríklad minimálne pravidlá na vymedzenie trestných činov a sankcií, najmä pokiaľ ide o závažnú trestnú činnosť s cezhraničným rozmerom vyplývajúcim z povahy alebo vplyvu takýchto trestných činov alebo z osobitnej potreby spoločného boja proti nim.(39) Normotvorca Únie však nestanovil pravidlá upravujúce vymedzenie trestných činov v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58.(40) Ako už totiž bolo uvedené,(41) zo znenia článku 1 ods. 3 smernice 2002/58 je zrejmé, že prijatím tejto smernice nemal normotvorca Únie v úmysle vykonávať žiadnu právomoc v oblasti trestného práva.
31. Tieto dva dôvody postačujú na vysvetlenie, prečo si členské štáty, bez ohľadu na vnútroštátne legislatívne opatrenia prijaté podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 na účely vyšetrovania a stíhania trestných činov patriacich do pôsobnosti takéhoto opatrenia, ponechávajú právomoc vymedziť pojem „trestné činy“ vrátane pojmu „závažné trestné činy“ a stanoviť tresty za účasť na takomto správaní.(42)
3. Štandard preskúmania uplatňovania možnosti podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 odchýliť sa od zásady dôvernosti
32. Súdny dvor zdôraznil, že možnosť odchýliť sa(43) okrem iného od zásady dôvernosti predpísanej článkom 5 ods. 1 smernice 2002/58 sa musí vykladať prísne, aby sa nestala pravidlom, čím by táto zásada stratila zmysel.(44) Pri uplatňovaní tejto možnosti sa preto musia okrem iného dodržiavať zásady rovnocennosti(45) a účinnosti(46). Takisto sa musia dodržiavať všeobecné zásady práva Únie vrátane zásady proporcionality(47) a články 7, 8 a 11(48) a článok 52 ods. 1 Charty.(49) Cieľ boja proti závažnej trestnej činnosti sa musí vždy zosúladiť s výkonom základných práv, ktoré by ním bolo ovplyvnené. Práva zakotvené v článkoch 7, 8 a 11 Charty nie sú absolútne a ich uplatňovanie sa musí posudzovať v súvislosti s ich úlohou v spoločnosti.(50) V článku 52 ods. 1 Charty sa preto stanovuje, že obmedzenie výkonu týchto práv, ako sa stanovuje v zákone, musí rešpektovať podstatu týchto práv a v súlade so zásadou proporcionality musí byť nevyhnutné a skutočne plniť ciele všeobecného záujmu uznávané Európskou úniou alebo potrebu ochrany práv a slobôd iných. Vnútroštátne legislatívne opatrenia prijaté v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 musia preto skutočne a striktne zodpovedať jednému z cieľov uvedených v tomto ustanovení. Musia byť založené na objektívnych kritériách, byť právne záväzné a stanovovať jasné a presné pravidlá, v ktorých sa uvádzajú hmotnoprávne a procesné podmienky, za ktorých poskytovatelia elektronických komunikačných služieb musia poskytnúť príslušným vnútroštátnym orgánom prístup k údajom.(51)
33. S cieľom zabezpečiť plné dodržiavanie týchto podmienok v praxi musí sprístupnenie uchovávaných údajov príslušným vnútroštátnym orgánom v zásade(52) podliehať predchádzajúcemu preskúmaniu súdom alebo nezávislým správnym orgánom(53) na základe odôvodnenej žiadosti týchto orgánov a po informovaní dotknutých osôb.(54) Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri vykonaní takéhoto predchádzajúceho preskúmania musí súd alebo nezávislý správny orgán zosúladiť rôzne dotknuté záujmy a práva s cieľom dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami vyšetrovania a potrebou zaručenia základných práv na súkromie a ochranu osobných údajov dotknutých osôb(55).
34. V prejednávanej veci sa v článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 stanovujú podmienky, podľa ktorých musí vnútroštátny súd poskytovateľom elektronických služieb nariadiť, aby poskytli prokurátorovi na základe jeho žiadosti prístup k údajom. Proti skutočnosti, že v článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 sa stanovujú jasné a presné okolnosti a podmienky, za ktorých môže vnútroštátny súd poskytovateľom elektronických komunikačných služieb nariadiť, aby takýto prístup poskytli, sa nenamieta.(56) Vnútroštátny súd sa však domnieva, že trest „odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky“ je príliš široký, keďže zahŕňa trestné činy, ako je menej závažná krádež, ktoré spôsobujú len malé porušenie spoločenského poriadku.
35. Hoci článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 potenciálne zahŕňa širokú škálu trestných činov, Súdnemu dvoru neboli v rámci konania vo veci samej predložené žiadne dôkazy o tom, že zahŕňa taký veľký počet trestných činov, aby sa sprístupnenie údajov podľa tohto článku stalo skôr pravidlom, a nie výnimkou.(57) Horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody najmenej tri roky stanovená v tomto ustanovení sa nejaví ako neprimerane nízka.(58) Analogicky sa v článku 3 ods. 9 smernice 2016/681(59) vymedzuje pojem „závažná trestná činnosť“ ako „trestné činy uvedené v prílohe II, za ktoré možno podľa vnútroštátneho práva členského štátu uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie obmedzujúce slobodu s hornou hranicou trestnej sadzby v dĺžke najmenej troch rokov“(60). Súdny dvor však konštatoval, že keďže sa v článku 3 ods. 9 smernice 2016/681 odkazuje na hornú hranicu trestnej sadzby uplatniteľného trestu, a nie na dolnú, nemožno vylúčiť, že príslušné „údaje… by sa mohli spracúvať na účely boja proti trestným činom, ktoré síce spĺňajú kritérium stanovené v tomto ustanovení týkajúce sa hranice závažnosti, ale vzhľadom na osobitosti vnútroštátneho trestnoprávneho systému predstavujú bežnú trestnú činnosť, a nie závažnú trestnú činnosť“(61).
36. Trojročným trestom uvedeným v článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 sa myslí horná hranica uplatniteľnej trestnej sadzby a mohol by sa tak uplatňovať na trestné činy, ako je menej závažná krádež.(62) Preto je potrebné preskúmať, ako sa článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 uplatňuje v praxi. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa v článku 132 ods. 3 podľa všetkého stanovujú dva rôzne štandardy na účel predchádzajúceho preskúmania vnútroštátnym súdom v závislosti od povahy vyšetrovaných trestných činov.
37. Pri prvom z týchto štandardov preskúmania je potrebné,(63) aby vnútroštátny súd povolil prokurátorovi prístup k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, ak sú takéto údaje relevantné na účely zistenia skutkových okolností a ak existujú dostatočné dôkazy preukazujúce spáchanie trestného činu zastrašovania, prenasledovania alebo vyrušovania osôb prostredníctvom telefónu, pokiaľ je takéto zastrašovanie alebo vyrušovanie závažné. Vnútroštátny súd musí preto vykonať osobitné posúdenie závažnosti daného trestného činu a overiť, či je pri vyšetrovaní a stíhaní takéhoto trestného činu opodstatnené obmedzenie všeobecných práv zakotvených v článkoch 7, 8 a 11 Charty a osobitných práv uvedených v článkoch 5, 6 a 9 smernice 2002/58. Tento štandard si v predmetnej veci vyžaduje samostatné posúdenie toho, či je zásah do daných práv primeraný s ohľadom na cieľ verejného záujmu, ktorým je boj proti trestnej činnosti.
38. Naproti tomu pri druhom štandarde preskúmania, ktorý je relevantný v kontexte prejednávanej veci, je potrebné,(64) aby vnútroštátne súdy povolili prokurátorovi prístup k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, ak sú tieto údaje relevantné na účely zistenia skutkových okolností a existujú dostatočné dôkazy o spáchaní trestného činu, na ktorý sa vzťahuje okrem iného trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky. V takomto prípade je úloha vnútroštátneho súdu obmedzená na overenie, či sú splnené tieto objektívne požiadavky, pričom nemá žiadnu možnosť vykonať samostatné posúdenie záujmov v predmetnej veci.(65) Posúdenie, ktoré vnútroštátny súd vykonáva podľa článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 je tak oddelené od akéhokoľvek skutočného spojenia s konkrétnymi okolnosťami veci, ktorú súd prejednáva.
39. Kým vnútroštátne súdy nemusia mať právomoc preskúmať vymedzenie trestných činov, ktoré stanovil zákonodarca, alebo preskúmať rozhodnutie zákonodarcu, pokiaľ ide o závažnosť takýchto trestných činov,(66) musia však napriek tomu mať právomoc vykonať samostatné posúdenie toho, či je povolenie prístupu podľa legislatívnych opatrení prijatých podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 k citlivým údajom, ktoré umožňujú vyvodiť presné závery o súkromnom živote používateľa – čo teda predstavuje závažný zásah do základných práv zakotvených v článkoch 7, 8 a 11 a článku 52 ods. 1 Charty – primerané.
40. Z toho vyplýva, že podľa opatrení prijatých podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 sa prístup k citlivým údajom nemusí povoliť, ak (i) daný trestný čin nedosiahne hranicu závažnosti, ktorú vopred stanovil vnútroštátny zákonodarca, a (ii) súd alebo iný nezávislý správny orgán sa po samostatnom posúdení alebo preskúmaní domnieva, že zásah do základných práv spojený s povolením takéhoto prístupu, nie je primeraný z hľadiska cieľa verejného záujmu bojovať proti trestnej činnosti v konkrétnej veci. V určitých prípadoch sa však prístup k takýmto údajom nemusí povoliť ani vtedy, ak trestný čin dosiahne hranicu závažnosti podľa vnútroštátneho práva.
41. Trestný čin krádeže s priťažujúcimi okolnosťami, o ktorý ide v prejednávanej veci, sa podľa vnútroštátneho práva považuje za „závažný“ a vzťahuje sa naň okrem iného trest odňatia slobody na dva až šesť rokov, čím spĺňa hranicu závažnosti stanovenú v článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003(67). Pri uplatňovaní opatrení prijatých podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 talianske súdy podľa všetkého nemajú právomoc spochybniť klasifikáciu krádeže s priťažujúcimi okolnosťami ako „závažného trestného činu“ na základe vnútroštátneho práva. V prípade nedosiahnutia hranice stanovenej vo vnútroštátnom práve nemusí vnútroštátny súd povoliť prístup k požadovaným údajom.(68)
42. V prípade dosiahnutia hranice stanovenej vo vnútroštátnych právnych predpisoch musí vnútroštátny súd podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 preskúmať, či je so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa danej veci zásah do základných práv, ktorý by prinieslo umožnenie prístupu k citlivým údajom, primeraný cieľu verejného záujmu bojovať proti takémuto trestnému činu. Vnútroštátny súd musí v tomto smere zohľadniť a zvážiť všetky príslušné práva a záujmy vrátane a okrem iného ujmy spôsobenej na majetkových právach obetí chránených podľa článku 17 Charty a skutočnosti, že mobilné telefóny môžu obsahovať vysokocitlivé údaje týkajúce sa súkromného, pracovného a finančného života ich majiteľov.(69) Prístup k daným údajom môže byť jediným účinným dostupným prostriedkom na vyšetrovanie a stíhanie predmetných trestných činov a na to, aby sa zabezpečilo, že ich doposiaľ neznámi páchatelia nebudú konať beztrestne. Do úvahy treba vziať aj práva tretích osôb.(70)
43. Pokiaľ ide o práva tretích osôb, zo spisov vnútroštátneho súdu sa zdá,(71) že prokurátor (Bolzano) žiadal o sprístupnenie údajov týkajúcich sa komunikácie z ukradnutých mobilných telefónov, a to od 29. októbra 2021 v prípade prvej krádeže spáchanej 27. októbra 2021(72) a od 20. novembra 2021 v prípade druhej krádeže spáchanej v ten istý deň(73). Tieto dátumy ukazujú, že žiadosti o prístup sa len vo veľmi obmedzenej miere dotýkajú práv obetí zaručených okrem iného článkami 7, 8 a 11 Charty.(74) Talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach takisto uviedla, že vnútroštátne konanie sa týka výlučne údajov, ktoré by pomohli pri identifikácii páchateľa (páchateľov) predmetných krádeží. V prípade identifikácie volania tretím osobám alebo od nich, ktoré nemajú s krádežami žiadnu súvislosť, by sa takéto údaje zničili v súlade s článkom 269 Trestného poriadku.(75) Napokon v článku 132 ods. 3c legislatívneho dekrétu č. 196/2003 sa stanovuje, že údaje získané v rozpore s odsekom 3 alebo 3a tohto legislatívneho dekrétu sa nesmú použiť.(76)
VI. Návrh
44. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Tribunale di Bolzano (súd v Bolzane, Taliansko), takto:
Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2009, a články 7, 8 a 11 a článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie
sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnym právnym predpisom, v ktorých sa vyžaduje, aby súd povolil prokurátorovi prístup k údajom, ktoré zákonne uchovávajú poskytovatelia elektronických komunikačných služieb a ktoré umožňujú vyvodiť presné závery o súkromnom živote používateľa, ak sú takéto údaje relevantné na účely zistenia skutkových okolností a existujú dostatočné dôkazy o spáchaní závažného trestného činu, ktorý je vymedzený vo vnútroštátnom práve a na ktorý sa vzťahuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky. Vnútroštátny súd musí pred povolením prístupu vykonať samostatné posúdenie toho, či je zásah do základných práv, ktoré povolenie takéhoto prístupu zahŕňa, primerané okrem iného so zreteľom na závažnosť konkrétneho trestného činu a skutkových okolností veci.