Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 30. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spracovávanie osobných údajov v sektore elektronických komunikácií – Dôvernosť správy – Poskytovatelia elektronických komunikačných služieb – Smernica 2002/58/ES – Článok 15 ods. 1 – Články 7, 8 a 11, ako aj článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie – Prístup k týmto údajom požadovaný príslušným vnútroštátnym orgánom na účely stíhania trestných činov krádeží s priťažujúcimi okolnosťami – Vymedzenie pojmu ‚závažný trestný čin‘, ktorého stíhanie môže odôvodniť závažný zásah do základných práv – Právomoci členských štátov – Zásada proporcionality – Rozsah predbežného preskúmania súdu vo vzťahu k žiadostiam o sprístupnenie údajov uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb“
Vo veci C‑178/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Giudice delle indagini preliminari presso il Tribunale di Bolzano (sudca poverený predbežným vyšetrovaním na súde v Bolzane, Taliansko) z 20. februára 2022 a doručený Súdnemu dvoru 8. marca 2022, ktorý súvisí s trestnými konaniami proti:
Neznámym páchateľom,
za účasti:
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr A. Arabadžiev, A. Prechal, K. Jürimäe, T. von Danwitz a Z. Csehi, sudcovia J.‑C. Bonichot, S. Rodin, P. G. Xuereb (spravodajca), D. Gratsias, M. L. Arastey Sahún a M. Gavalec,
generálny advokát: A. M. Collins
tajomník: C. Di Bella, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 21. marca 2023,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano, v zastúpení: F. Iovene, sostituto procuratore della Repubblica,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Faraci, avvocato dello Stato,
– česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, O. Serdula, M. Smolek, T. Suchá a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– estónska vláda, v zastúpení: M. Kriisa, splnomocnená zástupkyňa,
– Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State solicitor, A. Joyce a M. Tierney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Fennelly, BL,
– francúzska vláda, v zastúpení: A. Daniel, A.‑L. Desjonquères, B. Fodda a J. Illouz, splnomocnení zástupcovia,
– cyperská vláda, v zastúpení: E. Neophytou, splnomocnená zástupkyňa,
– maďarská vláda, v zastúpení: Zs. Biró‑Tóth a Z. Fehér, splnomocnení zástupcovia,
– holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a M. J. Langer, splnomocnené zástupkyne,
– rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll, C. Gabauer, K. Ibili a E. Samoilova, splnomocnení zástupcovia,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, D. Lutostańska a J. Sawicka, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: S. L. Kalėda, H. Kranenborg, L. Malferrari a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 8. júna 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. ES L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11) (ďalej len „smernica 2002/58“), v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktoré vedie Giudice delle indagini preliminari presso il Tribunale di Bolzano (sudca poverený predbežným vyšetrovaním na súde v Bolzane, Taliansko) na návrh Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano (Prokuratúra pri súde v Bolzane, Taliansko) (ďalej len „prokuratúra“), s cieľom povoliť jej prístup k osobným údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb na účely zistenia páchateľov dvoch krádeží mobilných telefónov za priťažujúcich okolností.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2002/58
3 Odôvodnenia 2 a 11 smernice 2002/58 uvádzajú:
„(2) Táto smernica sa snaží rešpektovať základné práva a dodržiavať princípy uznané najmä [Chartou]. Táto smernica sa snaží najmä o plné zabezpečenie práv stanovených v článkoch 7 a 8 [Charty].
…
(11) Podobne ako smernica [Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355)], sa táto smernica netýka otázok ochrany základných práv a slobôd vzťahujúcich sa k činnostiam, ktoré nie sú upravené právom spoločenstva. Preto nemení existujúcu rovnováhu medzi právami jednotlivca na súkromie a možnosťami členských štátov prijať opatrenia uvedené v článku 15 ods. 1 tejto smernice, ktoré sú potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane ekonomického blahobytu štátu, keď sa činnosti týkajú záležitostí bezpečnosti štátu) a presadzovanie trestného práva. Následne táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov zachytávať elektronické správy alebo prijímať iné opatrenia, ak je to nevyhnutné z akýchkoľvek iných dôvodov a v súlade s Európskym dohovorom na ochranu ľudských práv a základných slobôd [podpísaným v Ríme 4. novembra 1950], interpretovaným rozsudkami súdneho dvora týkajúcimi sa ľudských práv [Európskeho súdu pre ľudské práva – neoficiálny preklad]; také opatrenia musia byť primerané, prísne proporcionálne vo vzťahu k zamýšľanému účelu a potrebné v rámci demokratickej spoločnosti a mali by byť predmetom primeranej ochrany v súlade s Európskym dohovorom na ochranu ľudských práv a základných slobôd.“
4 Podľa článku 2 tejto smernice s názvom „Definície“:
„Pokiaľ nie je stanovené inak, platia definície v smernici [95/46] a v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) [Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349].
Platia aj tieto definície:
a) ‚užívateľ‘ znamená každú fyzickú osobu, ktorá používa verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu na súkromné alebo obchodné účely bez toho, aby si túto službu predplatil;
b) ‚prevádzkové dáta‘ [údaje o prenose dát – neoficiálny preklad]‘ znamenajú akékoľvek údaje spracovávané na účely prenosu správy v elektronickej komunikačnej sieti alebo na účely fakturácie prenosu;
c) ‚lokalizačné dáta‘ [údaje o polohe – neoficiálny preklad] znamenajú akékoľvek údaje spracúvané v elektronickej komunikačnej sieti alebo prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, udávajúce geografickú polohu koncového zariadenia užívateľa verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby;
d) ‚správa‘ znamená akékoľvek informácie vymieňané alebo prenášané medzi konečným počtom účastníkov pomocou verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby. Toto nezahŕňa akékoľvek informácie prenášané ako časť rozhlasových služieb pre verejnosť v elektronickej komunikačnej sieti, pokiaľ sa informácie nemôžu spájať s identifikovateľným účastníkom alebo užívateľom prijímajúcim informácie;
…“
5 Článok 5 uvedenej smernice s názvom „Dôvernosť správy“ stanovuje:
„1. Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami zo strany iných osôb než sú užívatelia bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1. Tento odsek nebráni technickému uloženiu, ak je to potrebné s cieľom prenosu správy, bez vplyvu na princíp dôvernosti.
…
3. Členské štáty zabezpečia, aby sa ukladanie informácií alebo získavanie prístupu k informáciám, ktoré už boli uložené, v koncovom zariadení účastníka alebo užívateľa povolilo len pod podmienkou, že dotknutý účastník alebo užívateľ dal na to vopred súhlas na základe jasných a komplexných informácií v súlade so smernicou [95/46], okrem iného aj o účeloch spracovania. To nebráni nijakému technickému uloženiu ani prístupu výhradne na účely výkonu prenosu správy prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete alebo ak je to nevyhnutne potrebné na to, aby poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti, ktoré si účastník alebo užívateľ výslovne vyžiadal, mohol tieto služby poskytnúť.“
6 Článok 6 tej istej smernice s názvom „Prevádzkové dáta [Údaje o prenose dát – neoficiálny preklad]“ stanovuje:
„1. Prevádzkové dáta [Údaje o prenose dát – neoficiálny preklad] týkajúce sa účastníkov a užívateľov, spracovávané a uložené poskytovateľom verejnej komunikačnej siete alebo verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby, sa musia vymazať alebo zanonymniť [anonymizovať – neoficiálny preklad], ak už naďalej nie sú potrebné na účely prenosu správy, bez vplyvu na odseky 2, 3 a 5 tohto článku a článku 15 ods. 1.
2. Prevádzkové dáta [Údaje o prenose dát – neoficiálny preklad] potrebné na účely fakturácie účastníka a platby za spojenie sa môžu spracovávať. Také spracovanie je povolené len do konca obdobia, počas ktorého môže byť faktúra právne napadnutá alebo sa môže uplatniť nárok na platbu.
3. Na účely marketingu elektronických komunikačných služieb alebo na poskytovanie služieb s pridanou hodnotou poskytovateľ verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby môže spracúvať údaje uvedené v odseku 1 v rozsahu a počas trvania potrebného na také služby alebo marketing, ak účastník alebo užívateľ, ktorého sa údaje týkajú, dá na to predtým svoj súhlas. Užívatelia alebo účastníci musia mať možnosť kedykoľvek odvolať svoj súhlas na spracovanie údajov.
…
5. Spracovávanie prevádzkových dát [údajov o prenose dát – neoficiálny preklad], v súlade s odsekmi 1, 2, 3 a 4, sa musí obmedziť na osoby konajúce na pokyn poskytovateľa verejných komunikačných sietí a verejne dostupných elektronických komunikačných služieb, ktoré sú zodpovedné za fakt[u]rovanie alebo riadenie prevádzky, vybavovanie dotazov zákazníkov, odhaľovanie podvodov, marketing elektronických komunikačných služieb alebo poskytovanie služby s pridanou hodnotou a musí sa obmedziť na to, čo je nevyhnutné na účely takých činností.
…“
7 Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Miestne dáta iné než prevádzkové dáta [údaje o polohe iné než údaje o prenose dát – neoficiálny preklad]“, v odseku 1 stanovuje:
„Ak sa môžu spracovávať miestne dáta iné než prevádzkové dáta [údaje o polohe iné než údaje o prenose dát – neoficiálny preklad], ktoré sa týkajú užívateľov alebo účastníkov verejnej komunikačnej siete alebo verejne dostupných elektronických komunikačných služieb, také údaje sa môžu spracovávať, len keď sú anonymné alebo len so súhlasom užívateľov alebo účastníkov v rozsahu a trvaní nevyhnutnom na poskytovanie služby s pridanou hodnotou. Poskytovateľ služby musí informovať užívateľov alebo účastníkov predtým, než získa ich súhlas[,] o druhu miestnych dát iných, než sú prevádzkové dáta [údaje o polohe iných než údaje o prenose dát – neoficiálny preklad], ktoré bude spracovávať, o účele a dobe trvania spracovávania a o tom, či budú dáta prenášané tretej strane na účely poskytovania služby s pridanou hodnotou. …“
8 Článok 15 uvedenej smernice, nazvaný „Uplatňovanie niektorých ustanovení smernice [95/46]“, v odseku 1 uvádza:
„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice [95/46]. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie [uchovávanie – neoficiálny preklad] údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 [ZEÚ].“
Talianske právo
Legislatívny dekrét č. 196/2003
9 Článok 132 ods. 3 decreto legislativo n. 196 – Codice in materia di protezione dei dati personali, recante disposizioni per l’adeguamento dell’ordinamento nazionale al regolamento (UE) n. 2016/679 del Parlamento europeo e del Consiglio, del 27 aprile 2016, relativo alla protezione delle persone fisiche con riguardo al trattamento dei dati personali, nonché alla libera circolazione di tali dati e che abroga la direttiva 95/46/CE [legislatívny dekrét č. 196, Zákonník ochrany osobných údajov, ktorý obsahuje ustanovenia prispôsobujúce vnútroštátne právo nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES] z 30. júna 2003 (riadna príloha GURI č. 174 z 29. júla 2003), v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 196/2003“), stanovuje:
„V lehote uchovávania stanovenej zákonom, ak existujú dostatočné nepriame dôkazy o spáchaní trestných činov, za ktoré zákon stanovuje trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky, určený v súlade s článkom 4 [codice di procedura penale (Trestný poriadok)], a spáchaní trestných činov vyhrážania a obťažovania alebo vyrušovania osôb prostredníctvom telefónu, keď sú vyhrážanie a rušenie závažné, v prípade, že údaje sú relevantné na účely zistenia skutkového stavu, sa na žiadosť prokurátora alebo na návrh obhajcu obvineného, vyšetrovanej osoby, poškodeného a iných osôb, ktoré uplatnili nárok poškodeného v trestnom konaní, zabezpečia po predchádzajúcom povolení sudcu odôvodneným uznesením.“
10 Odsek 3a tohto článku stanovuje:
„V prípade naliehavosti a ak sú prítomné opodstatnené dôvody domnievať sa, že odklad by mohol mať za následok vážne ohrozenie vyšetrovania, prokurátor nariadi odôvodneným uznesením zabezpečenie údajov, ktoré sa bezodkladne a v každom prípade najneskôr do 48 hodín oznámi sudcovi príslušnému na vydanie riadneho povolenia. Sudca rozhodne o potvrdení platnosti odôvodneným uznesením do 48 hodín.“
11 Napokon podľa odseku 3c uvedeného článku „údaje získané v rozpore s ustanoveniami odsekov 3 a 3a sa nesmú použiť“.
Trestný zákon
12 Článok 624 codice penale (Trestný zákon) s názvom „Krádež“ stanovuje:
„Kto si privlastní hnuteľnú vec iného tým, že ju odníme jej držiteľovi s cieľom mať z toho prospech pre seba alebo pre iného, potrestá sa trestom odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky a peňažným trestom od 154 do 516 eur.
…
Trestný čin sa stíha na základe sťažnosti poškodeného, pokiaľ nie je splnená jedna alebo viacero podmienok uvedených v článku 61 ods. 7 a článku 625.“
13 Článok 625 prvý odsek Trestného zákona, nazvaný „Priťažujúce okolnosti“, stanovuje:
„Za skutok uvedený v článku 624 sa uloží trest odňatia slobody na dva až šesť rokov a peňažný trest od 927 do 1 500 eur:
…
2. ak páchateľ použil násilie na majetku alebo akýkoľvek podvodný prostriedok,
3. ak mal páchateľ pri sebe zbrane alebo omamné látky bez toho, aby ich použil,
4. ak ide o vreckovú krádež,
5. ak je skutok spáchaný troma alebo viacerými osobami, alebo len jednou osobou, ktorá je v prestrojení alebo predstiera, že je verejným činiteľom alebo vykonáva verejnú funkciu,
6. ak sa skutok týka batožiny cestujúcich v akomkoľvek vozidle, na staniciach, na letiskách alebo na nástupištiach, v hoteloch alebo v akejkoľvek prevádzkarni, ktorá predáva potraviny alebo nápoje,
7. ak sa skutok týka majetku nachádzajúceho sa v kanceláriách alebo vo verejných zariadeniach, alebo prepadnutého alebo zaisteného majetku, alebo majetku vystaveného z nevyhnutnosti alebo zo zvyku, alebo určeného verejnosti alebo na verejné použitie, obranu alebo výživu,
7a) ak sa skutok týka kovových súčiastok alebo iného materiálu vyňatého z infraštruktúry určenej na dodávanie energie, dopravných, telekomunikačných alebo iných verejných služieb a prevádzkovanej verejnoprávnymi alebo súkromnými subjektmi v rámci verejnej koncesie,
8. ak sa skutok týka aspoň troch kusov hospodárskych zvierat zoskupených v stáde, alebo hovädzieho dobytka alebo nepárnokopytníkov, aj keď nebol v stáde,
8a) ak ku skutku došlo v prostriedkoch hromadnej dopravy,
8b) ak bol skutok spáchaný voči osobe používajúcej služby úverovej inštitúcie, pošty alebo bankomatu, alebo bezprostredne po takomto použití.“
Trestný poriadok
14 Podľa článku 4 Trestného poriadku s názvom „Pravidlá určovania súdnej príslušnosti“:
„Pri určovaní príslušnosti sa zohľadňuje trest stanovený zákonom za každý dokonaný trestný čin alebo pokus. Na pokračovanie, recidívu a okolnosti trestného činu sa neprihliada, s výnimkou priťažujúcich okolností, za ktoré zákon stanovuje iný než obvyklý trest, a okolností s osobitným účinkom.“
15 Článok 269 ods. 2 Trestného poriadku stanovuje:
„… záznamy sa uchovávajú až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Na účely ochrany dôvernosti však dotknuté osoby môžu požiadať súd, ktorý povolil alebo potvrdil zachytávanie komunikácie, o zničenie záznamov, ak dokumenty už nie sú potrebné na účely konania“.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
16 Po podaní dvoch sťažností za skutky krádeží mobilných telefónov, ku ktorým došlo 27. októbra a 20. novembra 2021, prokuratúra začala na základe článkov 624 a 625 Trestného zákona dve trestné stíhania proti neznámym páchateľom pre trestné činy krádeže s priťažujúcimi okolnosťami.
17 S cieľom zistiť páchateľov týchto krádeží prokuratúra na základe článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 požiadala 7. decembra a 30. decembra 2021 Giudice delle indagini preliminari presso il Tribunale di Bolzano (sudca poverený predbežným vyšetrovaním na súde v Bolzane), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, o povolenie vyžiadať si od všetkých telefónnych operátorov výpisy telefónnych hovorov z odcudzených telefónov. Tieto žiadosti sa týkali „všetkých údajov, [ktoré majú telefónni operátori], prostredníctvom metódy sledovania a lokalizácie (najmä predplatiteľov a prípadne kódov [týkajúcich sa medzinárodnej identity mobilných zariadení (IMEI) volajúcich alebo volaných zariadení], navštívených a zobrazených stránok, času a trvania volania alebo pripojenia a označenia dotknutých častí sietí alebo opakovačov, účastníkov a kódov IMEI [zariadení] odosielateľov a príjemcov SMS alebo MMS, a ak je to možné, údajov o totožnosti príslušných držiteľov) telefonických rozhovorov a uskutočnených pripojení, vrátane roamingových, prichádzajúcich alebo odchádzajúcich, aj keď sa hovory nefakturujú (prezvonenie bez odpovede), odo dňa krádeže do dňa vyhotovenia žiadosti“.
18 Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58, ako ho vyložil Súdny dvor vo svojom rozsudku z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií) (C‑746/18, EU:C:2021:152).
19 Pripomína, že podľa bodu 45 tohto rozsudku vnútroštátne ustanovenia umožňujúce prístup orgánov verejnej moci k výpisom telefonických hovorov, ktoré obsahujú súbor údajov o prenose dát alebo údajov o polohe, umožňujúci vyvodiť presné závery o súkromnom živote dotknutého používateľa, sú vzhľadom na zásadu proporcionality stanovenú v článku 52 ods. 1 Charty a závažnosť zásahu do základných práv na súkromie, ochranu osobných údajov a slobodu prejavu a právo na informácie, ako sú zaručené v článkoch 7, 8 a 11 Charty, odôvodnené len vtedy, ak sú určené na stíhanie závažných trestných činov, ako sú vážne ohrozenia verejnej bezpečnosti, akou je bezpečnosť štátu, a iných foriem závažnej trestnej činnosti.
20 V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) vo svojom rozsudku č. 33116 zo 7. septembra 2021 uviedol, že vzhľadom na priestor na výklad pri určovaní toho, aké trestné činy predstavujú vážne ohrozenie verejnej bezpečnosti alebo iné formy závažnej trestnej činnosti v zmysle judikatúry Súdneho dvora, táto judikatúra nevykazuje znaky požadované na to, aby ju mohli priamo uplatniť vnútroštátne súdy. V dôsledku toho mal taliansky zákonodarca zmeniť článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 s cieľom kvalifikovať ako závažné trestné činy, pre ktoré možno získať výpisy telefonických hovorov, také trestné činy, za ktoré zákon ukladá trest odňatia slobody s hornou hranicou „aspoň tri roky“.
21 Podľa vnútroštátneho súdu táto hranica troch rokov, po ktorej prekročení trest odňatia slobody, ktorým sa potrestá trestný čin, odôvodňuje, aby tento trestný čin mohol viesť k oznámeniu výpisov telefonických hovorov orgánom verejnej moci, je taká, že tieto výpisy by mohli byť poskytnuté orgánom verejnej moci na účely stíhania trestných činov, ktoré majú len obmedzený spoločenský dopad a ktoré možno trestať len na základe sťažnosti jednotlivca, najmä krádeže nízkej hodnoty, ako sú krádež mobilného telefónu alebo bicykla.
22 Dotknuté vnútroštátne ustanovenie tak podľa neho porušuje zásadu proporcionality stanovenú v článku 52 ods. 1 Charty, ktorá vyžaduje, aby závažnosť stíhaného trestného činu bola zvážená so základnými právami, ktoré sú narušené pri jeho stíhaní. Táto zásada totiž podľa neho bráni tomu, aby bol zásah do základných práv zaručených článkami 7, 8 a 11 Charty odôvodnený stíhaním takého trestného činu, akým je krádež.
23 Vnútroštátny súd spresňuje, že talianske súdy majú veľmi obmedzenú mieru voľnej úvahy pri odmietnutí povolenia získať výpisy telefonických hovorov, pretože podľa dotknutého ustanovenia sa povolenie musí udeliť, ak existujú „dostatočné nepriame dôkazy o spáchaní trestných činov“ a ak sú požadované údaje „relevantné na účely zistenia skutkového stavu“. Talianske súdy teda nemajú žiadnu mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o konkrétnu závažnosť trestného činu, ktorý sa vyšetruje. Toto posúdenie vykonal podľa vnútroštátneho súdu taliansky zákonodarca s konečnou platnosťou, keď stanovil, že povolenie získať údaje sa musí udeliť najmä pri všetkých trestných činoch, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou aspoň tri roky.
24 Za týchto podmienok Giudice delle indagini preliminari presso il Tribunale di Bolzano (sudca poverený predbežným vyšetrovaním na súde v Bolzane) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni článok 15 ods. 1 smernice [2002/58] vnútroštátnej právnej úprave, ktorú obsahuje článok 132 [ods. 3] legislatívneho dekrétu [č. 196/2003],… ktorý… znie takto:
‚3. V lehote uchovávania stanovenej zákonom, ak existujú dostatočné nepriame dôkazy o spáchaní trestných činov, za ktoré zákon stanovuje trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky, určený v súlade s článkom 4 [Trestného poriadku], a trestných činov vyhrážania a obťažovania alebo vyrušovania osôb prostredníctvom telefónu, keď sú vyhrážanie a rušenie závažné, v prípade, že údaje sú relevantné na účely zistenia skutkového stavu, sa na žiadosť prokurátora alebo návrh obhajcu obvineného, vyšetrovanej osoby, poškodeného a iných osôb, ktoré uplatnili nárok poškodeného v trestnom konaní, zabezpečia po predchádzajúcom povolení sudcu odôvodneným uznesením‘?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
25 Talianska vláda a Írsko tvrdia, že časť návrhu na začatie prejudiciálneho konania je neprípustná. Uvádzajú, že žiadosti o prístup k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb boli podané prokuratúrou na základe článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 na účely stíhania trestných činov krádeží mobilných telefónov s priťažujúcimi okolnosťami. Svojou prejudiciálnou otázkou sa podľa nich vnútroštátny súd tiež pýta Súdneho dvora, či článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré umožňuje získať prístup k údajom, uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, na účely stíhania iných trestných činov, na ktoré sa vzťahuje článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003, než sú trestné činy vo veci samej, akými sú jednoduchá krádež alebo závažné telefonické obťažovanie. Návrh na začatie prejudiciálneho konania má teda podľa nich hypotetickú povahu v rozsahu, v akom sa týka týchto iných porušení.
26 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou, v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes‑Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel vybavených rušiacimi zariadeniami), C‑100/21, EU:C:2023:229, bod 52 a citovaná judikatúra].
27 Z uvedeného vyplýva, že k otázkam týkajúcim sa práva Únie sa viaže prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes‑Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel vybavených rušiacimi zariadeniami), C‑100/21, EU:C:2023:229, bod 53 a citovaná judikatúra].
28 Vzhľadom na to, že prejudiciálna otázka v celom rozsahu preberá článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003, hoci nerozlišuje medzi druhmi trestných činov, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje, sa nevyhnutne vzťahuje na trestné činy krádeže s priťažujúcimi okolnosťami, v súvislosti s ktorými boli vo veci samej podané žiadosti o sprístupnenie osobných údajov.
29 Táto otázka preto nemá hypotetickú povahu, a teda je prípustná.
O prejudiciálnej otázke
30 Ako uviedla francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach, otázka položená vnútroštátnym súdom, tak ako je formulovaná, vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril k zlučiteľnosti článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58.
31 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ Súdny dvor nemá právomoc vyjadrovať sa ani k výkladu vnútroštátnych právnych a správnych predpisov, ani k súladu takýchto predpisov s právom Únie. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor uskutočniť výklad práva Únie iba v hraniciach právomocí, ktoré boli zverené Únii [rozsudok zo 14. decembra 2023, Getin Noble Bank (Premlčacia doba žaloby o vrátenie plnenia), C‑28/22, EU:C:2023:992, bod 53 a citovaná judikatúra].
32 Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že ak sú otázky nesprávne formulované alebo presahujú rámec právomoci, ktorý Súdnemu dvoru priznáva článok 267 ZFEÚ, Súdnemu dvoru prináleží vyvodiť zo všetkých informácií poskytnutých zo strany vnútroštátneho súdu, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, tie prvky práva Únie, ktoré si vzhľadom na predmet sporu vyžadujú výklad. Z tohto hľadiska prináleží Súdnemu dvoru prípadne preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 14. decembra 2023, Sparkasse Südpfalz, C‑206/22, EU:C:2023:984, bod 20 a citovaná judikatúra).
33 Okrem toho Súdny dvor môže vziať do úvahy aj právne normy Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudok zo 17. novembra 2022, Harman International Industries, C‑175/21, EU:C:2022:895, bod 31 a citovaná judikatúra).
34 Vzhľadom na vyššie uvedené sa treba domnievať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré ukladá vnútroštátnemu súdu konajúcemu v rámci predbežného preskúmania po podaní odôvodnenej žiadosti o prístup k súboru údajov o prenose dát alebo údajov o polohe, ktoré sú spôsobilé umožniť vyvodiť presné závery o súkromí používateľa elektronického komunikačného prostriedku, uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, ktorú predložil príslušný vnútroštátny orgán v rámci vyšetrovania trestného činu, povoliť tento prístup, ak sa oň žiada na účely vyšetrovania trestných činov, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva trestajú uložením trestu odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby aspoň tri roky, za predpokladu, že existujú dostatočné nepriame dôkazy o takýchto trestných činoch a že tieto údaje sú relevantné na účel zistenia skutkového stavu.
35 Najskôr treba pripomenúť, že pokiaľ ide o podmienky, za ktorých možno orgánom verejnej moci poskytnúť prístup k údajom o prenose dát a údajom o polohe, uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, na účely prevencie, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov na základe legislatívneho opatrenia prijatého na základe článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, Súdny dvor rozhodol, že takýto prístup možno poskytnúť len v rozsahu, v akom títo poskytovatelia uchovávajú tieto údaje v súlade s touto smernicou [pozri v tomto zmysle rozsudok z dnešného dňa, La Quadrature du Net a i. (Osobné údaje a boj proti falšovaniu), C‑470/21, bod 65, ako aj citovanú judikatúru]. Rovnako rozhodol, že tento článok 15 ods. 1 v spojení s článkami 7, 8 a 11 Charty, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty bráni legislatívnym opatreniam, ktoré na tieto účely stanovujú preventívne všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a údajov o polohe [rozsudok z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, bod 30 a citovaná judikatúra].
36 Treba tiež pripomenúť judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej iba ciele boja proti závažnej trestnej činnosti alebo predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť môžu odôvodniť závažný zásah do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty, ktorý vyplýva z prístupu orgánov verejnej moci k súboru údajov o prenose dát a údajov o polohe umožňujúcemu poskytnúť informácie o komunikácii uskutočnenej používateľom prostriedku elektronickej komunikácie alebo o polohe koncových zariadení, ktoré používa a z ktorých možno vyvodiť presné závery o súkromí dotknutých osôb, a to bez toho, aby iné faktory týkajúce sa primeranosti žiadosti o prístup, ako sú dĺžka trvania obdobia, za ktoré sa požaduje prístup k takýmto údajom, mohli mať za následok to, že cieľ predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov vo všeobecnosti by bol spôsobilý odôvodniť takýto prístup [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, bod 35 a citovanú judikatúru].
37 Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či takýto závažný zásah možno povoliť v prípade trestných činov, ako sú tie, ktorých sa týka vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej.
38 Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, či prístup, ako je ten, o ktorý ide, možno kvalifikovať ako závažný zásah do základných práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty, treba uviesť, že na účely identifikácie páchateľov údajných krádeží, ktoré sú základom tohto sporu, prokuratúra v prípade každého z dotknutých mobilných telefónov požiadala vnútroštátny súd na základe článku 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 o povolenie zhromaždiť všetky údaje, ktorých držiteľmi sú telefónni operátori, získané prostredníctvom metódy sledovania a lokalizácie rozhovorov a telefonických hovorov a pripojení uskutočnených s týmito telefónmi. Tieto žiadosti sa týkali najmä predplatiteľov a IMEI kódov volajúcich alebo volaných prístrojov, navštívených a zobrazených stránok, času a trvania hovorov a pripojení, uvedenia príslušných častí sietí alebo opakovačov, ako aj predplatiteľov a IMEI kódov odosielajúcich prístrojov a príjemcov SMS alebo MMS.
39 Prístup k takémuto súboru údajov o prenose dát alebo údajov o polohe zrejme umožňuje vyvodiť presné závery o súkromí osôb, ktorých údaje boli uchovávané, ako sú každodenné zvyklosti, miesta trvalého alebo prechodného pobytu, denné alebo iné presuny, vykonávané činnosti, spoločenské vzťahy týchto osôb a spoločenské kruhy, v ktorých sa pohybujú [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, bod 36 a citovanú judikatúru]. Zásah do základných práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty spôsobený prístupom k takýmto údajom teda zrejme možno kvalifikovať ako závažný.
40 Ako vyplýva z bodu 39 rozsudku z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií) (C‑746/18, EU:C:2021:152), toto posúdenie nemožno vylúčiť len z toho dôvodu, že obe dotknuté žiadosti o prístup k údajom o prenose dát a údajom o polohe sa týkali len krátkych období, menej ako dvoch mesiacov, od dátumov údajných krádeží mobilných telefónov do dátumov, keď boli tieto žiadosti vypracované, keďže tieto žiadosti sa týkali súboru týchto údajov, ktorý je spôsobilý poskytnúť presné informácie o súkromí osôb používajúcich dotknuté mobilné telefóny.
41 Rovnako nie je na účely posúdenia existencie závažného zásahu do práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty relevantná okolnosť, že údaje, ku ktorým prokuratúra žiadala o prístup, nie sú údajmi vlastníkov dotknutých mobilných telefónov, ale údajmi osôb, ktoré navzájom komunikovali používaním týchto telefónov po ich údajných krádežiach. Z článku 5 ods. 1 smernice 2002/58 totiž vyplýva, že základná povinnosť zabezpečiť dôvernosť elektronických správ prenášaných prostredníctvom verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí, ako aj dôvernosť príslušných údajov o prenose dát, sa týka správ vymenených medzi užívateľmi tejto siete. Článok 2 písm. a) tejto smernice pritom definuje pojem „užívateľ“ ako každú fyzickú osobu, ktorá používa verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu na súkromné alebo obchodné účely bez toho, aby si musela túto službu predplatiť.
42 V dôsledku toho vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 36 tohto rozsudku, keďže zásahy do základných práv spôsobené prístupom k údajom, o ktoré ide vo veci samej, môžu byť spôsobilé na to, aby sa považovali za závažné, možno ich odôvodniť len cieľmi boja proti závažnej trestnej činnosti alebo predchádzania vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť.
43 Hoci určenie podmienok, za ktorých musia poskytovatelia elektronických komunikačných služieb poskytnúť príslušným vnútroštátnym orgánom prístup k údajom, ktorých sú držiteľmi, prislúcha vnútroštátnemu právu, takáto právna úprava musí stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a podmienky uplatnenia takéhoto prístupu. Tento prístup možno v súvislosti s cieľom boja proti trestnej činnosti v zásade priznať len údajom voči osobám podozrivým z účasti na závažnom trestnom čine. S cieľom prakticky zabezpečiť úplné dodržiavanie týchto podmienok, ktoré zaručujú, aby bol zásah obmedzený na to, čo je striktne nevyhnutné, je dôležité, aby prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom podliehal, s výnimkou riadne odôvodnených naliehavých prípadov, predchádzajúcemu preskúmaniu zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, body 48 až 51].
44 Pokiaľ ide napokon o definíciu pojmu „závažný trestný čin“, z judikatúry vyplýva, že pokiaľ Únia v danej oblasti neprijala právnu úpravu, trestnoprávne predpisy a normy trestného konania patria do právomoci členských štátov. Členské štáty však musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2019, Rimšēvičs a ECB/Lotyšsko, C‑202/18, EU:C:2019:139, bod 57, ako aj citovanú judikatúru).
45 V tejto súvislosti treba poznamenať, že vymedzenie trestných činov, poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a sankcií odráža tak spoločenskú realitu, ako aj právne tradície, ktoré sa líšia nielen medzi členskými štátmi, ale aj v čase. Táto realita a tieto skutočnosti však majú určitý význam v súvislosti s určením porušení považovaných za také porušenia, ktoré majú závažný charakter.
46 V dôsledku toho vzhľadom na rozdelenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi podľa Zmluvy o FEÚ a vzhľadom na významné rozdiely, ktoré existujú medzi právnymi systémami členských štátov v trestnoprávnej oblasti, treba usudzovať, že definovanie „závažných trestných činov“ na účely uplatnenia článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 prislúcha členským štátom.
47 Definícia „závažných trestných činov“ členskými štátmi však musí byť v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z tohto článku 15 ods. 1 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty.
48 V tejto súvislosti treba pripomenúť že v rozsahu, v akom článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 umožňuje členským štátom prijať legislatívne opatrenia na „obmedzenie rozsahu“ práv a povinností stanovených najmä v článkoch 5, 6 a 9 tejto smernice, ako sú práva a povinnosti vyplývajúce zo zásad dôvernosti správ a zákazu uchovávania s nimi súvisiacich údajov, stanovuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného najmä v týchto článkoch 5, 6 a 9, a teda sa musí v súlade s ustálenou judikatúrou vykladať reštriktívne. Takéto ustanovenie teda nemôže odôvodniť, aby sa výnimka zo základnej povinnosti zabezpečiť dôvernosť elektronických komunikácií a s ňou súvisiacich údajov stala pravidlom, pretože inak by bol článok 5 uvedenej smernice vo veľkom rozsahu zbavený svojho obsahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 40).
49 Okrem toho z článku 15 ods. 1 tretej vety smernice 2002/58 vyplýva, že opatrenia prijaté členskými štátmi podľa tohto ustanovenia musia rešpektovať všeobecné zásady práva Únie, medzi ktoré patrí zásada proporcionality, a zabezpečiť dodržiavanie základných práv zaručených článkami 7, 8 a 11 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 42).
50 Z uvedeného vyplýva, že členské štáty nemôžu skresliť pojem „závažný trestný čin“ a v širšom zmysle pojem „závažná trestná činnosť“ tým, že na účely uplatnenia tohto článku 15 ods. 1 doň zahrnú trestné činy, ktoré zjavne nie sú závažné vzhľadom na prevládajúce spoločenské podmienky v dotknutom členskom štáte, hoci zákonodarca tohto členského štátu stanovil, že sa potrestajú trestom odňatia slobody v trvaní najviac troch rokov.
51 Najmä na účely overenia, že nedošlo k takémuto skresleniu, je nevyhnutné, aby v prípade, že prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom zahŕňa riziko závažného zásahu do základných práv dotknutej osoby, bol tento prístup podmienený predchádzajúcemu preskúmaniu buď zo strany súdu, alebo zo strany nezávislého správneho orgánu [pozri v tomto zmysle rozsudok z dnešného dňa, La Quadrature du Net a i. (Osobné údaje a boj proti falšovaniu), C‑470/21, body 124 až 131].
52 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že článok 132 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 196/2003 stanovuje podmienky, za ktorých môžu poskytovatelia elektronických komunikačných služieb poskytnúť prístup k uchovávaným údajom súdu, ktorý rozhoduje o odôvodnenej žiadosti orgánu verejnej moci. Toto ustanovenie vymedzuje trestné činy, pri ktorých stíhaní možno poskytnúť prístup k údajom, ktoré uchovávajú poskytovatelia elektronických komunikačných služieb, pričom odkazuje na trest odňatia slobody v trvaní najviac troch rokov. Tento prístup podmieňuje splnením dvoch podmienok, a to, že existujú „dostatočné nepriame dôkazy o spáchaní trestných činov“ a že tieto údaje sú „relevantné na účely zistenia skutkového stavu“.
53 Vnútroštátny súd sa však pýta, či definícia „závažných trestných činov“ vyplývajúca z tohto ustanovenia, na ktorých stíhanie možno poskytnúť prístup k údajom, nie je príliš široká, keďže sa vzťahuje na trestné činy, ktoré majú len obmedzený spoločenský dopad.
54 Po prvé treba v tejto súvislosti uviesť, že definícia, podľa ktorej „závažné trestné činy“, na ktorých stíhanie možno poskytnúť prístup, sú také trestné činy, za ktoré sa horná hranica trestu odňatia slobody aspoň rovná dobe stanovenej zákonom, je založená na objektívnom kritériu. To je v súlade s požiadavkou, podľa ktorej dotknutá vnútroštátna právna úprava musí vychádzať z objektívnych kritérií, na základe ktorých sú vymedzené okolnosti a podmienky, za ktorých sa má poskytnúť prístup príslušným vnútroštátnym orgánom k dotknutým údajom (rozsudok z 5. apríla 2022, Commissioner of An Garda Síochána a i., C‑140/20, EU:C:2022:258, bod 105, ako aj citovaná judikatúra).
55 Po druhé z judikatúry citovanej v bode 48 tohto rozsudku vyplýva, že definícia „závažných trestných činov“ vo vnútroštátnom práve, ktorá umožňuje prístup k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, z ktorého možno vyvodiť presné závery o súkromí dotknutých osôb, nesmie byť natoľko široká, aby sa prístup k týmto údajom stal skôr pravidlom než výnimkou. Nemôže sa teda vzťahovať na veľkú väčšinu trestných činov, čo by platilo vtedy, ak by horná hranica, po ktorej prekročení najvyšší trest odňatia slobody uložený za trestný čin odôvodňuje kvalifikáciu tohto trestného činu ako závažného trestného činu, bola stanovená na neprimerane nízkej úrovni.
56 Horná hranica stanovená odkazom na najvyšší trest odňatia slobody v trvaní troch rokov sa však v tejto súvislosti nejaví ako neprimerane nízka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2022, Ligue des droits humains, C‑817/19, EU:C:2022:491, bod 150).
57 Je pravda, že vzhľadom na to, že definícia „závažných trestných činov“, pri ktorých možno požiadať o prístup k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, nie je upravená odkazom na príslušný najnižší trest, ale na príslušný najvyšší trest, nie je vylúčené, že prístup k údajom, ktorý predstavuje závažný zásah do základných práv, by bolo možné požadovať na účely stíhania trestných činov, ktoré v skutočnosti nepatria pod závažnú trestnú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2022, Ligue des droits humains, C‑817/19, EU:C:2022:491, bod 151).
58 Stanovenie hornej hranice, po ktorej prekročení najvyšší trest odňatia slobody uložený za trestný čin odôvodňuje kvalifikáciu tohto trestného činu ako závažného trestného činu, však nie je nevyhnutne v rozpore so zásadou proporcionality.
59 Na jednej strane je to zrejme tak v prípade ustanovenia, ako je to vo veci samej, pretože ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, týka sa vo všeobecnosti prístupu k údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb bez spresnenia povahy týchto údajov. Toto ustanovenie sa teda zrejme vzťahuje najmä na prípady, v ktorých prístup nemožno kvalifikovať ako závažný zásah, pretože sa netýka súboru údajov, na základe ktorého by bolo možné vyvodiť presné závery o súkromí dotknutých osôb.
60 Na druhej strane súd alebo nezávislý správny orgán, ktorý koná v rámci predbežného preskúmania vykonaného po podaní odôvodnenej žiadosti o prístup, musí byť oprávnený odmietnuť alebo obmedziť tento prístup, ak zistí, že zásah do základných práv, ktorý by predstavoval takýto prístup, je závažný, hoci je zjavné, že predmetný trestný čin skutočne nepatrí medzi závažnú trestnú činnosť (pozri analogicky rozsudok z 21. júna 2022, Ligue des droits humains, C‑817/19, EU:C:2022:491, bod 152).
61 Súd alebo subjekt poverený preskúmaním musí byť schopný zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami súvisiacimi s potrebami vyšetrovania v rámci boja proti trestnej činnosti na jednej strane a základnými právami na rešpektovanie súkromia a ochranu osobných údajov osôb, ktorých údaje sú predmetom prístupu, na druhej strane [rozsudok z dnešného dňa, La Quadrature du Net a i. (Osobné údaje a boj proti falšovaniu), C‑470/21, bod 125, ako aj citovaná judikatúra].
62 Konkrétne v rámci svojho preskúmania primeranosti spôsobeného zásahu do základných práv osoby dotknutej žiadosťou o prístup musí mať tento súd alebo tento subjekt možnosť vylúčiť takýto prístup, ak sa oň žiada v rámci trestného stíhania pre trestný čin, ktorý zjavne nie je závažný v zmysle bodu 50 tohto rozsudku.
63 Z toho, čo už bolo uvedené, vyplýva, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré ukladá vnútroštátnemu súdu konajúcemu v rámci predbežného preskúmania po podaní odôvodnenej žiadosti o prístup k súboru údajov o prenose dát alebo údajov o polohe, ktoré sú spôsobilé umožniť vyvodiť presné závery o súkromí používateľa elektronického komunikačného prostriedku, uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, ktorú predložil príslušný vnútroštátny orgán v rámci vyšetrovania trestného činu, povoliť tento prístup, ak sa oň žiada na účely vyšetrovania trestných činov, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva trestajú uložením trestu odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby aspoň tri roky, za predpokladu, že existujú dostatočné nepriame dôkazy o takýchto trestných činoch a že tieto údaje sú relevantné na účel zistenia skutkového stavu, avšak pod podmienkou, že tento súd bude oprávnený odmietnuť uvedený prístup, ak sa oň žiada v rámci vyšetrovania týkajúceho sa trestného činu, ktorý zjavne nie je závažný vzhľadom na prevládajúce spoločenské podmienky v dotknutom členskom štáte.
O trovách
64 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré ukladá vnútroštátnemu súdu konajúcemu v rámci predbežného preskúmania po podaní odôvodnenej žiadosti o prístup k súboru údajov o prenose dát alebo údajov o polohe, ktoré sú spôsobilé umožniť vyvodiť presné závery o súkromí používateľa elektronického komunikačného prostriedku, uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, ktorú predložil príslušný vnútroštátny orgán v rámci vyšetrovania trestného činu, povoliť tento prístup, ak sa oň žiada na účely vyšetrovania trestných činov, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva trestajú uložením trestu odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby aspoň tri roky, za predpokladu, že existujú dostatočné nepriame dôkazy o takýchto trestných činoch a že tieto údaje sú relevantné na účel zistenia skutkového stavu, avšak pod podmienkou, že tento súd bude oprávnený odmietnuť uvedený prístup, ak sa oň žiada v rámci vyšetrovania týkajúceho sa trestného činu, ktorý zjavne nie je závažný vzhľadom na prevládajúce spoločenské podmienky v dotknutom členskom štáte.
Podpisy