NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 8. mája 2014 (1)
Vec C‑242/13
Commerz Nederland NV
proti
Havenbedrijf Rotterdam NV
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal
Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko)]
„Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Pomoc poskytnutá verejnoprávnym podnikom vo forme záruky banke – Rozhodnutie prijaté riaditeľom verejnoprávneho podniku – Porušenie stanov verejnoprávneho podniku“
I – Úvod
1. Prejednávaná vec sa týka možnosti pripísať štátu záruky poskytnuté banke verejnoprávnym podnikom v rozpore s jeho vnútornými predpismi na účely prípadnej klasifikácie týchto záruk ako štátnej pomoci v zmysle článkov 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ. V prejednávanom prípade tieto záruky poskytol pán Scholten, jediný konateľ spoločnosti Havenbedrijf Rotterdam NV (ďalej len „HbR“), prístavného podniku Rotterdam (Holandsko), v prospech spoločností, ktoré boli súčasťou holandskej skupiny RDM (ďalej len „skupina RDM“). Je preukázané, že pri poskytovaní týchto záruk pán Scholten konal svojvoľne, zámerne utajoval poskytnutie týchto záruk a nerešpektoval stanovy verejnoprávneho podniku, keďže si nevyžiadal súhlas dozornej rady tohto podniku.
2. Zatiaľ nihil sub sole novum(2), naopak je prekvapujúce, že dotknutý členský štát presadzuje názor, že predmetné opatrenia mu možno pripísať a že tieto opatrenia predstavujú štátnu pomoc v zmysle Zmluvy o FEÚ, kým oprávnená osoba z týchto záruk, ktorá chce zjavne získať uspokojenie svojej pohľadávky, sa domnieva, že záruky nepredstavujú štátnu pomoc, lebo boli poskytnuté ultra vires.
3. Veľmi podobná záruka, ktorá – s výnimkou veriteľa – bola poskytnutá medzi tými istými zmluvnými stranami, bola predmetom rozsudku Residex Capital IV(3). Ako generálna advokátka Kokott poznamenala v bode 2 svojich návrhov prednesených v uvedenej veci(4), túto záruku poskytol „za nejasných podmienok“ orgán obce Rotterdam (ďalej len „obec“) a právny predchodca spoločnosti HbR, Gemeentelijk Havenbedrijf Rotterdam (obecný prístavný podnik Rotterdam, ďalej len „GHR“) v prospech spoločnosti, ktorá bola tiež súčasťou holandskej skupiny RDM. Keďže v uvedenej veci nebola položená otázka pripísateľnosti, Súdny dvor sa zaoberal len otázkou, či článok 108 ods. 3 tretia veta ZFEÚ zaväzuje vnútroštátny súd na to, aby záruku poskytnutú obcou, ktorá nebola oznámená Európskej komisii a táto ju neschválila, považoval za neplatnú.
II – Právny rámec
4. Spor vo veci samej vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu článkov 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ, ako aj bodov 50 až 58 rozsudku Francúzsko/Komisia(5), ktoré súvisia s otázkou pripísania opatrenia pomoci v zmysle týchto článkov štátu.
5. Zjednodušene povedané, Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že pripísateľnosť opatrenia pomoci štátu nemožno vyvodiť „zo samotnej skutočnosti, že predmetné opatrenie bolo prijaté verejnoprávnym podnikom“ (bod 51), keďže tento podnik „môže konať s väčšou alebo menšou mierou nezávislosti, a to v závislosti od stupňa samostatnosti, ktorú mu štát ponechal“ (bod 52). Súdny dvor tiež vylúčil, že „samotnú skutočnosť, že verejnoprávny podnik bol založený vo forme kapitálovej spoločnosti podľa všeobecného práva,… [možno] – vzhľadom na samostatnosť, ktorú mu je táto právna forma schopná poskytnúť – považovať za dostatočnú na to, aby sa vylúčila možnosť pripísania opatrenia pomoci prijatého takou spoločnosťou štátu“ (bod 57).
6. V bode 52 toho istého rozsudku Súdny dvor tiež rozhodol, že na pripísanie opatrenia pomoci štátu je „ešte potrebné preskúmať, či treba vychádzať z toho, že orgány verejnej moci sa takým či onakým spôsobom podieľali na prijímaní týchto opatrení“.
7. V uvedenom rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) však Súdny dvor konštatoval, že „nemožno vyžadovať, aby sa na základe presného prešetrovania preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne nabádali verejnoprávny podnik, aby prijal predmetné opatrenia pomoci“ (bod 53), keďže taký dôkaz by bol pre tretiu osobu „veľmi zložitý“ (bod 54). Z tohto dôvodu Súdny dvor uznal, že „pripísateľnosť opatrenia pomoci prijatého verejnoprávnym podnikom štátu možno vyvodiť zo súboru ukazovateľov vyplývajúcich z okolností prípadu a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté“ (bod 55).
8. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že „už vzal do úvahy skutočnosť, že predmetný orgán nemohol prijať napadnuté rozhodnutie bez zohľadnenia požiadaviek orgánov verejnej moci… alebo že – okrem väzieb organickej povahy medzi verejnoprávnymi podnikmi a štátom – tieto podniky, prostredníctvom ktorých bola pomoc poskytnutá, museli zohľadniť smernice vydané [štátom]“ (rozsudok Francúzsko/Komisia, EU:C:2002:294, bod 55).
9. Podľa Súdneho dvora „na konštatovanie pripísateľnosti opatrenia pomoci prijatého verejnoprávnym podnikom štátu by prípadne mohli byť relevantné ďalšie ukazovatele, ako napríklad jeho účasť v štruktúrach verejnej správy, povaha jeho činností a ich vykonávanie na trhu za bežných podmienok hospodárskej súťaže so súkromnými prevádzkovateľmi, právny status podniku, teda či sa na podnik vzťahuje verejné právo alebo všeobecné právo obchodných spoločností, miera kontroly vykonávanej orgánmi verejnej moci vo vzťahu k riadeniu podniku alebo akýkoľvek iný ukazovateľ, ktorý v konkrétnom prípade svedčí o účasti orgánov verejnej moci alebo o nepravdepodobnosti ich neúčasti na prijímaní opatrenia, a to aj vzhľadom na rozsah tohto opatrenia, jeho obsah alebo podmienky, ktoré zahŕňa“ (rozsudok Francúzsko/Komisia, EU:C:2002:294, bod 56).
III – Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10. Prístav Rotterdam spravuje HbR, akciová spoločnosť, ktorej základné imanie vlastní obec (približne 70 %) a holandský štát (približne 30 %). V čase skutkových okolností bola obec jediným akcionárom spoločnosti HbR, pričom holandský štát nadobudol svoj podiel v roku 2006.
11. V minulosti spravoval prístav Rotterdam Havenbedrijf der Gemeente Rotterdam (prístavný podnik obce Rotterdam), obecný orgán bez právnej subjektivity založený v roku 1932, ktorý sa v priebehu 80. rokov 20. storočia zmenil na GHR. Dňa 1. januára 2004 nahradila podnik GHR spoločnosť HbR.
12. Správa spoločnosti HbR je zverená správnej rade, ktorú kontroluje dozorná rada. V roku 1992 bol za jediného konateľa podniku GHR/HbR vymenovaný pán Scholten. V čase poskytnutia predmetných záruk bol predsedom dozornej rady zástupca starostu obce zodpovedný za prístav.
13. Skupina RDM bola súborom spoločností, ktorých vlastníkom bol pán van den Nieuwenhuyzen. Táto skupina pôsobila v oblasti výroby a dodávky vojenského materiálu. Na jej majetok bol vyhlásený konkurz a jej činnosti neprebral iný podnik. Skupina RDM nebola nijako prepojená so spoločnosťou HbR.
14. Dňa 28. decembra 2002 sa RDM Holding NV (ďalej len „RDM Holding“) zmluvne zaviazala voči podniku GHR (ďalej len „zmluva o ponorkách“), že neposkytne Taiwanu nijaké informácie ani materiál, ktorý by mal význam pre výrobu alebo používanie ponoriek. Výmenou za to sa GHR zaviazal, že bude ručiť veriteľom spoločnosti RDM Holding a/alebo jej dcérskych spoločností za akúkoľvek sumu vyššiu ako 100 000 000 eur, a to počas obdobia, ktoré nepresiahne tri roky.
15. GHR a RDM Holding sa tiež zaviazali, že tretím osobám neoznámia existenciu a obsah zmluvy o ponorkách.
16. V preambule tejto zmluvy GHR a RDM Holding uviedli, že po prvé RDM Holding v spolupráci s americkými orgánmi preskúmala možnosť presunúť technológiu výroby ponoriek do Taiwanu prostredníctvom ďalších spoločností skupiny RDM, po druhé GHR bol informovaný o rokovaniach v tejto súvislosti medzi advokátmi spoločnosti RDM Holding a holandským štátom, po tretie Čínska ľudová republika oznámila, že ak RDM Holding dodá túto technológiu do Taiwanu, uvalí na Holandsko sankcie, vrátane presunu svojej námornej dopravy do iného prístavu ako Rotterdam, po štvrté GHR chcel urobiť všetko, aby zabránil tejto možnosti, a po piate RDM Holding bola ochotná vzdať sa presunu tejto technológie do Taiwanu za podmienok stanovených v zmluve.
17. Zmluvou z 5. novembra 2003 Commerz Nederland NV (ďalej len „Commerz“) poskytla spoločnosti RDM Vehicles BV (ďalej len „RDM Vehicles“) úver s limitom 25 miliónov eur (ďalej len „úver Vehicles“) určený na financovanie výroby obrneného vozidla. V ten istý deň pán Scholten podpísal ručiteľské vyhlásenie, ktorým sa GHR zaručil voči spoločnosti Commerz za splnenie záväzkov, ktoré spoločnosti RDM Vehicles vyplývali z úveru Vehicles.
18. Keďže 1. januára 2004 HbR nahradila podnik GHR, pán Scholten poskytol 4. júna 2004 tú istú záruku v prospech spoločnosti Commerz za úver Vehicles, tento raz v mene spoločnosti HbR, pričom Commerz sa vzdala práv, ktoré jej vyplývali zo záruky, ktorú poskytol GHR. Táto záruka bola schválená dozornou radou spoločnosti HbR 22. júna 2004.
19. Advokátska kancelária Spigthoff odovzdala spoločnosti Commerz právne stanoviská z 10. novembra 2003 a zo 4. júna 2004, podľa ktorých záruky podpísané v mene podniku GHR a spoločnosti HbR za úver Vehicles predstavujú „platné, záväzné a vymožiteľné záväzky“ ručiteľa. Rozsudkom zo 17. apríla 2013 Gerechtshof te ’s‑Gravenhage (Holandsko) rozhodol, že tieto právne stanoviská boli úmyselne vypracované nesprávne.
20. Zmluvami z 27. februára 2004 Commerz poskytla spoločnosti RDM Finance I BV (ďalej len „RDM I“) úver s limitom 7,2 milióna eur a spoločnosti RDM Finance II BV (ďalej len „RDM II“) úver s limitom 6,4 milióna eur (ďalej len „úver RDM I“ a „úver RDM II“). Tieto úvery boli určené na financovanie objednávok vojenského materiálu pre spoločnosť RDM Technology B.V.
21. Dňa 2. marca 2004 pán Scholten podpísal ručiteľské vyhlásenia, ktorými sa HbR zaručila voči spoločnosti Commerz za splnenie záväzkov, ktoré spoločnostiam RDM I a RDM II vyplývali z týchto úverov. Dňa 3. marca 2004 Spigthoff odovzdala spoločnosti Commerz právne stanovisko podobné právnym stanoviskám spomenutým v bode 19 týchto návrhov.
22. Rechtbank Rotterdam rozsudkom z 15. októbra 2010(6) rozhodol, že pán Scholten prijal dary od pána van den Nieuwenhuyzena, vlastníka a generálneho riaditeľa skupiny RDM, ktorými chcel pán van den Nieuwenhuyzen dosiahnuť, aby pán Scholten uprednostnil jeho podnik. Tým istým rozsudkom Rechtbank Rotterdam rozhodol, že pán Scholten zámerne vyhotovil nepravdivé potvrdenia, v ktorých uviedol, že schválenie záruk dozornou radou nie je potrebné, a že úmyselne nespomenul predmetné záruky v účtovných závierkach spoločnosti HbR za roky 2002 a 2003. Rechtbank Rotterdam napokon rozhodol, že pán Scholten zámerne utajoval poskytnuté záruky, keďže vedel, že ak by o nich dozorná rada bola informovaná, nesúhlasila by s nimi. Rechtbank Rotterdam uložil pánovi Scholtenovi trest odňatia slobody na dvanásť mesiacov za prijímanie úplatku, falšovanie písomností a podvody, ktorými bola HbR poškodená.
23. Listom z 20. augusta 2004 Commerz odstúpila od zmluvy o úvere Vehicles a požadovala zaplatenie dlžného zostatku. Keďže sa neuskutočnila nijaká platba, Commerz požiadala spoločnosť HbR, aby jej na základe poskytnutej záruky zaplatila 19 843 541,80 eura spolu s príslušenstvom. HbR tejto žiadosti nevyhovela.
24. Listami z 29. apríla 2004 Commerz odstúpila od zmlúv o úveroch RDM I a RDM II a požiadala o vrátenie dlžných zostatkov. Vzhľadom na nezaplatenie Commerz vyzvala spoločnosť HbR, aby jej na základe poskytnutých záruk zaplatila 4 869,00 eura a 14 538,24 eura spolu s príslušenstvom. HbR nevyhovela ani tejto žiadosti.
25. Po tom, čo HbR odmietla splniť záväzky vyplývajúce zo záruk, Commerz podala žalobu proti spoločnosti HbR na Rechtbank Rotterdam, ktorou sa domáhala zaplatenia dlžnej sumy na základe záruky poskytnutej spoločnosťou HbR za úver Vehicles. Tento súd zamietol predmetnú žalobu s odôvodnením, že uvedená záruka predstavuje opatrenie pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré sa malo v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ oznámiť Európskej komisii, k čomu nedošlo, a že v dôsledku toho je uvedená záruka na základe článku 3:40 ods. 2 holandského Občianskeho zákonníka neplatná.
26. Commerz podala proti tomuto rozsudku na Gerechtshof te ’s‑Gravenhage odvolanie, ktorým sa tiež domáhala uloženia povinnosti spoločnosti HbR zaplatiť dlžné sumy na základe záruk poskytnutých spoločnosťou HbR za úvery RDM I a RDM II. Gerechtshof te ’s‑Gravenhage potvrdil rozsudok Rechtbank Rotterdam a zamietol odvolanie spoločnosti Commerz.
27. Podľa Gerechtshof te ’s‑Gravenhage z preskúmania skutkového stavu z hľadiska kritérií stanovených rozsudkom Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) vyplýva záver, že poskytnutie predmetných záruk treba pripísať Holandsku.
28. Gerechtshof te ’s‑Gravenhage dospel k uvedenému záveru na základe skutočnosti, že po prvé obec vlastnila celé základné imanie spoločnosti HbR, po druhé členov predstavenstva a dozornej rady vymenovávalo valné zhromaždenie akcionárov, teda obec, po tretie predsedom dozornej rady bol zástupca starostu zodpovedný za prístav, po štvrté podľa stanov spoločnosti HbR sa na poskytnutie takých záruk, o aké ide v prejednávanom prípade, vyžadoval súhlas dozornej rady, po piate účel spoločnosti HbR vymedzený v jej stanovách nebol porovnateľný s účelom jednoduchej obchodnej spoločnosti vzhľadom na popredné miesto všeobecného záujmu pri správe prístavu, akým je prístav Rotterdam.
29. Commerz napadla tento rozsudok na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), ktorý sa zaoberá otázkou, či predmetné záruky možno pripísať holandskému štátu.
30. Vnútroštátny súd rozhodol, že hoci pán Scholten konal úplne svojvoľne, prekročil medze svojej právomoci ako jediného konateľa spoločnosti HbR – tým, že zámerne utajoval existenciu zmluvy o ponorkách, ako aj záruk a pred poskytnutím predmetných záruk si nevyžiadal súhlas dozornej rady –, záruky poskytnuté v rozpore so stanovami spoločnosti HbR napriek tomu zaväzovali túto spoločnosť na základe holandského súkromného práva.
31. Za týchto skutkových okolností sa vnútroštátny súd pýta, či pri rozhodovaní o pripísaní alebo nepripísaní predmetných záruk holandskému štátu treba uplatniť reálny a faktický prístup, alebo naopak právny prístup. Vnútroštátny súd sa domnieva, že v prípade uplatnenia prvého uvedeného prístupu by bolo potrebné konštatovať, že štát ani nevedel o existencii záruk a už vôbec neschválil ich poskytnutie. Naopak, v prípade uplatnenia druhého uvedeného prístupu by podľa vnútroštátneho súdu stačilo preukázať, že štát spravidla určuje rozhodovací proces, ktorý sa má uplatňovať v rámci verejnoprávneho podniku pri prijímaní opatrení, akými je poskytnutie záruk, alebo aspoň má značný a rozhodujúci vplyv na tento proces.
32. Hoge Raad der Nederlanden, ktorý sa domnieval, že ide o otázku práva Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Bráni tomu, aby sa poskytnutie záruky zo strany verejnoprávneho podniku pripísalo orgánom verejnej moci – na účely požadovanej klasifikácie ako štátnej pomoci v zmysle článkov 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ –, skutočnosť, že záruku poskytol, ako v prejednávanom prípade, (jediný) konateľ verejnoprávneho podniku, ktorý na to síce bol podľa občianskeho práva oprávnený, ale konal svojvoľne, prevzatie záruky zámerne utajoval a nerešpektoval stanovy verejnoprávneho podniku tým, že si nevyžiadal súhlas dozornej rady, a treba ďalej vychádzať z toho, že predmetný subjekt verejnej moci (v tomto prípade obec) záruku nechcel poskytnúť?
2. Sú tieto okolnosti, pokiaľ nevyhnutne nepredstavujú prekážku pripísateľnosti orgánom verejnej moci, irelevantné z hľadiska odpovede na otázku, či možno poskytnutie záruky pripísať orgánom verejnej moci, alebo musí súd vykonať posúdenie so zreteľom na ostatné ukazovatele, ktoré svedčia v prospech, resp. v neprospech pripísateľnosti orgánom verejnej moci?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
33. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený Súdnemu dvoru 29. apríla 2013. Písomné pripomienky predložili Commerz, HbR, holandská vláda, ako aj Komisia.
34. Súdny dvor v súlade s článkom 61 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku zaslal 20. januára 2014 účastníkom konania viaceré otázky na zodpovedanie na pojednávaní, ale napriek ich relevantnosti a významu – z hľadiska poskytnutia správnej a užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu – sa holandská vláda rozhodla, že sa na pojednávaní z 13. marca 2014 nezúčastní.
35. Táto spolupráca spočívajúca v zodpovedaní otázok Súdneho dvora by vo veci s viacerými „prekvapujúcimi“ aspektmi bola hodnotná. Je mi ľúto, že holandská vláda so Súdnym dvorom nespolupracovala. Na pojednávaní sa teda zúčastnili len Commerz, HbR a Komisia.
V – Analýza
36. Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami pýta, či poskytnutie predmetných záruk ultra vires a najmä skutočnosť, že pán Scholten ich poskytol v rozpore so stanovami svojho podniku a dokonca bez toho, aby o nich informoval dozornú radu, vylučuje pripísanie týchto záruk holandskému štátu a v opačnom prípade či okolnosti, za ktorých boli záruky poskytnuté, možno zohľadniť pri rozhodovaní o ich pripísaní štátu.
A – Tvrdenia predložené Súdnemu dvoru
37. Commerz zastáva názor, že hoci sú predmetné záruky podľa súkromného práva pre spoločnosť HbR záväzné, nemožno ich pripísať štátu. Na podporu svojho návrhu poukazuje na výklad bodov 50 až 58 rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294), ktoré Hoge Raad der Nederlanden navrhol vnútroštátny generálny advokát Keus vo svojich návrhoch zo 7. decembra 2012.
38. Podľa tohto generálneho advokáta je predpokladom pripísania opatrenia pomoci štátu reálna a faktická účasť štátnych orgánov na predmetných opatreniach. Z tohto rozsudku podľa neho vyplýva, že podmienkou pripísateľnosti oparenia prijatého verejnoprávnym podnikom štátu je, aby sa štát „v konkrétnom prípade“ podieľal „na prijímaní tohto opatrenia“ a aby skutočne vykonával kontrolu nad týmto podnikom (bod 52). Keďže Súdny dvor v bodoch 55 až 57 uvedeného rozsudku spresnil, že pripísateľnosť opatrenia prijatého verejnoprávnym podnikom štátu možno vyvodiť zo „súboru ukazovateľov“ vyplývajúcich z okolností prípadu a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté, generálny advokát Keus uviedol, že hoci Súdny dvor vymedzil minimálne požiadavky týkajúce sa dôkazu a spôsob, akým možno tento dôkaz poskytnúť, nezmenil predmet dôkazu, ktorým je konkrétna účasť orgánov verejnej moci na predmetnom opatrení.
39. Commerz sa domnieva, že holandské súdy sa nemohli opierať – ako to urobil Gerechtshof te ’s‑Gravenhage – o súbor ukazovateľov založených na všeobecnom kontexte, v ktorom boli záruky poskytnuté, a tak vylúčiť konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na to, že pán Scholten konal samostatne, svojvoľne a tajne, v rozpore s vôľou obce a bez toho, aby rešpektoval požiadavky stanovené obcou, Commerz sa domnieva, že obec sa nepodieľala na poskytnutí sporných záruk. V dôsledku toho Commerz zastáva názor, že záruky nemožno pripísať ani obci, ani štátu a z tohto dôvodu nejde o opatrenia pomoci v zmysle článkov 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ, a preto by sa nemali oznámiť Komisii.
40. HbR a holandská vláda nesúhlasia s týmto výkladom rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294).
41. HbR sa domnieva, že pripísateľnosť opatrenia pomoci štátu musí vychádzať z objektívnych kritérií a nie z predpokladanej vôle štátu. Podľa spoločnosti HbR teda treba určiť, či sa štát podieľal alebo mal podieľať, a nie či sa chcel alebo by sa chcel podieľať na opatrení pomoci.
42. HbR zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že je viazaná predmetnými zárukami, aj keď boli poskytnuté ultra vires, obec sa na nich podieľala, lebo k ich poskytnutiu nemohlo dôjsť bez jej účasti, či už to chcela, alebo nie. Z týchto dôvodov sa HbR domnieva, že predmetné záruky možno pripísať štátu a v dôsledku toho predstavujú opatrenia pomoci v zmysle článkov 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ, ktoré sa mali oznámiť Komisii.
43. Podľa holandskej vlády skutočnosť, že záruky boli poskytnuté ultra vires, nebráni ich pripísaniu štátu. Holandská vláda v tejto súvislosti súhlasí so stanoviskom Gerechtshof te ’s‑Gravenhage zhrnutom v bode 28 týchto návrhov, podľa ktorého sa pripísanie predmetných záruk holandskému štátu opiera o dominantné postavenie obce v spoločnosti.
44. HbR a holandská vláda sa tiež domnievajú, že účinnosť pravidiel v oblasti štátnej pomoci by mohla byť neprijateľným spôsobom ovplyvnená, ak by bolo uplatnenie týchto pravidiel vylúčené z dôvodu, že štatutárny zástupca verejnoprávneho podniku v rámci prijímania opatrenia prekročil stanovy tohto podniku. V praxi totiž nie je vždy možné overiť, či predmetné opatrenie bolo alebo nebolo prijaté v rozpore s vôľou verejnoprávneho podniku a členský štát by sa teda mohol odvolávať na „chyby“ konateľa, aby sa vyhol možnosti, že mu bude opatrenie pripísané.
45. Komisia tiež nesúhlasí s výkladom rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294), ktorý navrhuje spoločnosť Commerz a generálny advokát Keus. Komisia, ktorá sa odvoláva na body 55 a 56 tohto rozsudku, uvádza, že na pripísanie opatrenia pomoci štátu stačí, aby štát skutočne určoval rozhodovací proces uplatňovaný v rámci verejnoprávneho podniku alebo aby skutočne vykonával značný a rozhodujúci vplyv na tento proces.
46. Komisia sa teda domnieva, že na konštatovanie konkrétnej účasti štátu na prijímaní predmetného opatrenia pomoci nie je potrebné preukázať presný pokyn. Pripomína, že ak by to tak bolo, podmienka pripísateľnosti by bola v prípade opatrenia pomoci prijatého verejnoprávnym podnikom splnená len veľmi zriedka.
47. Komisia z toho vyvodzuje záver, že je úlohou vnútroštátneho súdu zvážiť ukazovatele uvedené v bodoch 55 až 57 rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294), a pripája sa k analýze Gerechtshof te ’s‑Gravenhage, ktorú som zhrnul v bode 28 týchto návrhov.
48. Pokiaľ ide o konkrétne okolnosti poskytnutia záruk, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, Komisia sa domnieva, že tieto okolnosti nemajú nijaký vplyv na pripísateľnosť záruk obci, keďže po prvé samotná obec vytvorila situáciu, v ktorej HbR poskytla predmetné záruky, a po druhé ich poskytnutie nepatrí medzi bežné obchodné činnosti spoločnosti HbR, ale vyplýva skôr z dôvodov všeobecného záujmu uvedených v preambule zmluvy o ponorkách.
B – Posúdenie
1. Ide o opatrenia pomoci, alebo v podstate o obchodné rozhodnutia?
49. Skôr než preskúmam tieto tvrdenia, považujem za potrebné overiť, či predmetné záruky predstavujú opatrenia pomoci. Záruka totiž môže predstavovať pomoc len vtedy, ak prináša podniku výhodu.(7)
50. Generálna advokátka Kokott v bode 17 svojich návrhov vo veci Residex Capital IV (C‑275/10, EU:C:2011:354) konštatovala existenciu pomoci v prospech spoločnosti RDM Aerospace NV, ktorá – pripomínam – bola súčasťou tej istej skupiny ako podniky, v prospech ktorých boli poskytnuté záruky v prejednávanej veci, keďže „podľa informácií vnútroštátneho súdu by“ uvedená spoločnosť „bez tejto záruky… nemohla získať takýto úver“.
51. Hoci sa vnútroštátny súd v prejednávanej veci touto otázkou nezaoberá, treba vychádzať z toho, že záruky, o ktoré v nej ide, priniesli výhodu podnikom skupiny RDM, ktoré by bez nich nemohli získať úvery Vehicles, RDM I a RDM II.
52. Je však potrebné preskúmať aj otázku, či HbR pri poskytovaní týchto záruk nekonala z dôvodov, ktoré sú v podstate obchodné, ako by to urobil súkromný investor, pričom výhoda získaná podnikmi RDM by potom predstavovala protihodnotu vzájomných výhod, ktoré tieto podniky poskytli spoločnosti HbR.(8)
53. Len v prípade zápornej odpovede na túto otázku bude potrebné preskúmať, či sa záruky poskytnuté spoločnosťou HbR týkajú verejných prostriedkov a sú pripísateľné štátu. Ako generálny advokát Jacobs uviedol v bode 55 svojich návrhov vo veci Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2001:685), „malo by sa vychádzať z toho, že obchodné rozhodnutia, ktoré by prijal pivovar vo verejnom vlastníctve bez akéhokoľvek zásahu orgánov verejnej moci, vybočujú z pôsobnosti pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci“.
54. Tá istá zásada bola uvedená na strane 250 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Slynn vo veci Kwekerij van der Kooy a i./Komisia (67/85, 68/85 a 70/85, EU:C:1987:177), ktorý si v súvislosti s opatrením pomoci posudzovaným v tejto veci, teda so stanovením zvýhodnenej sadzby, položil otázku, „či stanovenie tejto zvýhodnenej sadzby, a to aj pod vplyvom štátu, ktoré štátu spôsobilo straty, bolo nevyhnutné vzhľadom na obchodné dôvody, ktoré by vylučovali možnosť, že ide o ,pomoc‘“.
55. Komisia sa domnieva, že v prejednávanom prípade poskytnutie záruk predstavuje opatrenie vyplývajúce z dôvodov verejného záujmu, a nie z obchodných dôvodov. Jej záver je založený na okolnostiach, na ktoré poukázal Gerechtshof te ’s‑Gravenhage s cieľom odôvodniť svoj záver, že nad spoločnosťou HbR vykonáva skutočnú kontrolu holandský štát(9), ako aj na cieľoch všeobecného záujmu, ktorými sa riadi činnosť spoločnosti HbR, najmä pokiaľ ide o prispievanie k mestskému rozvoju, o rozvoj mestských prístavov a zdokonaľovanie mestskej infraštruktúry mesta a regiónu Rotterdam.
56. Hoci tieto okolnosti zodpovedajú skutočnosti, domnievam sa, že sa na ne možno odvolávať len v súvislosti s pripísateľnosťou záruk štátu – ako to navyše urobil Gerechtshof te ’s‑Gravenhage – a nie – ako to robí Komisia – s cieľom vyriešiť otázku, či v konkrétnom prípade predmetných záruk ich poskytnutie vyplývalo alebo nevyplývalo z dôvodov obchodnej povahy.
57. Za predpokladu, že to overí vnútroštátny súd, sa prikláňam ku kladnej odpovedi.
58. Ako som uviedol v bodoch 14 až 16 týchto návrhov, z preambuly zmluvy o ponorkách vyplýva, že skupina RDM skúmala – v spolupráci s americkými orgánmi – možnosť presunúť technológiu ponoriek do Taiwanu. V bode A preambuly sú spomenuté rokovania o tejto otázke medzi advokátmi spoločnosti RDM Holding a holandského štátu.
59. V bode B preambuly je uvedená hrozba, ktorú vyjadrila Čínska ľudová republika, že v prípade presunu technológie týkajúcej sa ponoriek do Taiwanu uvalí na Holandsko sankcie, vrátane odklonu svojej námornej dopravy do iného prístavu ako prístavu Rotterdam, ako aj vôľa podniku GHR urobiť všetko, aby sa zabránilo tejto možnosti.
60. Je pravda, že platnosť a pravosť tejto zmluvy boli spochybnené. Ako Commerz oznámila Súdnemu dvoru na pojednávaní, Rechtbank Rotterdam odsúdil pána Scholtena za prijímanie úplatku v podobe darov od pána van den Nieuwenhuyzena. Ten istý Rechtbank Rotterdam však rozhodol, že sfalšovanie zmluvy nebolo zákonne a presvedčivo („niet wettig en overtuigend“) preukázané, pričom štátne zastupiteľstvo podalo proti tejto časti rozsudku odvolanie. Na pojednávaní HbR uviedla, že toto odvolanie ešte stále prejednávajú holandské súdy.
61. Práve z tohto dôvodu Súdny dvor položil v tejto súvislosti otázku(10), pričom sa domnieval, že okrem spoločností Commerz a HbR sa aj holandská vláda určite môže vyjadriť k dôveryhodnosti skutkových tvrdení uvedených v preambule zmluvy o ponorkách. Ako som uviedol, holandská vláda sa nezúčastnila na pojednávaní, čo jej umožňuje spochybniť, že predmetné záruky boli poskytnuté z obchodných dôvodov uvedených v preambule zmluvy o ponorkách. To ma utvrdzuje v názore, že poskytnutie záruk v podstate vyplývalo z dôvodov obchodnej povahy.
62. Za týchto podmienok – pokiaľ vnútroštátny súd overí pravosť tejto zmluvy (ktorú HbR spochybňuje) a prípadný nepomer medzi poskytnutými zárukami a obchodným rizikom vyplývajúcim z prípadného odklonu lodí plaviacich sa z Čínskej ľudovej republiky alebo ďalšie skutkové okolnosti, ktoré má vnútroštátny súd k dispozícii – sa domnievam, že pán Scholten pri poskytovaní predmetných záruk – hoci aj ultra vires – sledoval v záujme podniku GHR/HbR obchodný cieľ, a to vyhnúť sa následkom embarga Číny na prístav Rotterdam, čo si vyžadovalo získať výmenou za záruky záväzok skupiny RDM, že nepresunie technológiu v oblasti ponoriek do Taiwanu.
2. Ak sa predmetné záruky kvalifikujú ako výhody alebo opatrenia pomoci, ide o výhody alebo opatrenia pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ?
63. Ak výhody, ktoré poskytujú predmetné záruky, nesledujú v podstate obchodný cieľ, predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ len vtedy, ak sú „poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov“ a ak sú „pripísateľné štátu“.(11)
a) Štátne prostriedky
64. Je nesporné, že v prípade uplatnenia záruk dôjde k vynaloženiu verejných prostriedkov, keďže HbR – podnik, ktorý v čase skutkových okolností v celom rozsahu vlastnila obec – bude musieť zo svojich prostriedkov splniť vo vzťahu k spoločnosti Commerz finančné záväzky, ktoré prijali voči tejto spoločnosti podniky skupiny RDM.
b) Pripísateľnosť štátu
65. Otázka pripísateľnosti nevzniká v prípade, ak štátne opatrenie prijme štátny orgán, bez ohľadu na postavenie tohto orgánu v hierarchii štátnej správy, či už patrí k ústredným orgánom štátnej správy, alebo k subjektu decentralizovanému alebo dekoncentrovanému od štátu. O taký prípad išlo v rozsudku Residex Capital IV (EU:C:2011:814), ktorá sa týkala tých istých subjektov – podniku GHR a skupiny RDM –, toho istého druhu záruky poskytnutej tou istou osobou (pánom Scholtenom) tým istým spôsobom ultra vires a v ktorej ani nevznikla otázka pripísateľnosti, lebo záruky poskytol administratívny útvar obce.
66. Pre prípad, ak opatrenie pomoci prijal subjekt, ktorý nie je štátnym orgánom v zmysle predchádzajúceho bodu, Súdny dvor v bode 51 rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) veľmi jasne rozhodol, že pripísateľnosť opatrenia pomoci štátu nemožno automaticky vyvodiť „zo samotnej skutočnosti, že predmetné opatrenie bolo prijaté verejnoprávnym podnikom“.
67. O taký prípad ide v prejednávanej veci, keďže záruky za úver Vehicles síce pôvodne poskytol GHR, administratívny útvar obce, ale 4. júna 2004 stratili účinnosť. HbR, akciová spoločnosť, ktorej celé základné imanie vlastní obec a ktorá 1. januára 2004 vstúpila do práv a povinností podniku GHR, tiež 4. júna 2004 poskytla tie isté záruky v prospech spoločnosti Commerz. Záruky týkajúce sa úverov RDM I a RDM II boli od začiatku poskytnuté verejnoprávnym podnikom HbR.
68. V takom prípade je potrebné preskúmať, či predmetné opatrenia pomoci predsa len možno pripísať štátu, pokiaľ boli poskytnuté takým spôsobom, že „treba vychádzať z toho, že orgány verejnej moci sa takým či onakým spôsobom podieľali na prijímaní týchto opatrení“.(12)
69. Taká účasť štátu je preukázaná, ak predmetné opatrenia pomoci poskytol subjekt oprávnený vykonávať výsady verejnej moci alebo subjekt, ktorý koná pod skutočnou kontrolou štátu.
70. Pokiaľ ide o kritérium výkonu výsad verejnej moci, Komisia na pojednávaní tvrdila, že HbR nie je bežnou súkromnou spoločnosťou. Podľa Komisie tejto spoločnosti z jej stanov vyplýva povinnosť posilňovať postavenie prístavného a priemyselného komplexu v Rotterdame, podporovať bezpečnosť lodnej dopravy, dozerať na poriadok a bezpečnosť plavby a námornej dopravy a tiež vykonávať právomoci prístavného orgánu. Na základe toho Komisia tvrdila, že predmetné záruky možno pripísať holandskému štátu.
71. Nestotožňujem sa s týmto stanoviskom Komisie. Podľa môjho názoru opatrenie pomoci prijaté subjektom oprávneným vykonávať výsady verejnej moci možno pripísať štátu len v rozsahu, v akom – v posudzovanom prípade – toto opatrenie bolo prijaté v rámci výkonu týchto výsad. V prejednávanej veci samotné poskytnutie záruk ani dôvod, pre ktorý záruky boli poskytnuté, nespadajú do výkonu výsad verejnej moci spoločnosti HbR.
72. Treba teda preskúmať, či predmetné záruky možno pripísať holandskému štátu na základe skutočnej kontroly, ktorú tento štát vykonáva vo vzťahu k spoločnosti HbR.
73. Ako Súdny dvor rozhodol v bode 52 svojho rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294), „aj keď je štát schopný kontrolovať verejnoprávny podnik a vykonávať dominantný vplyv na jeho činnosť, nemožno automaticky predpokladať, že sa táto kontrola v konkrétnom prípade skutočne vykonáva. Verejnoprávny podnik môže konať s väčšou alebo menšou mierou nezávislosti, a to v závislosti od stupňa samostatnosti, ktorú mu štát ponechal“.
74. Skôr než preskúmam, či skutočnosť, že predmetné záruky boli poskytnuté „ultra vires“, bráni ich pripísaniu štátu – pričom pripomínam, že moja argumentácia vychádza z predpokladu, že rozhodnutie o poskytnutí záruk nebolo v podstate založené na obchodných dôvodoch –, tak ako Gerechtshof te ’s‑Gravenhage sa domnievam, že v prejednávanej veci je dostatok ukazovateľov v zmysle rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) na pripísanie tohto rozhodnutia štátu, čo HbR ani holandská vláda navyše nespochybňujú.
75. Na pripísanie opatrenia pomoci štátu na základe skutočnej kontroly sa nevyžaduje, „aby sa na základe presného prešetrovania preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne nabádali verejnoprávny podnik, aby prijal predmetné opatrenia pomoci“.(13) Ako Súdny dvor konštatoval v bode 54 svojho rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294), taký dôkaz môže byť „pre tretiu osobu veľmi zložitý, a to práve z dôvodu privilegovaných vzťahov, ktoré existujú medzi štátom a verejnoprávnym podnikom“.
76. V prejednávanom prípade HbR a holandská vláda uznávajú, že HbR sa nachádza pod skutočnou kontrolou holandskej vlády. Vzhľadom na skutočnosť, že holandská vláda sa nezúčastnila na pojednávaní, a teda neodpovedala na otázky týkajúce sa výslovne tejto problematiky, je však užitočné preukázať existenciu takej kontroly nezávisle od tohto jednoduchého konštatovania holandskej vlády v jej písomných pripomienkach.
77. Ako Súdny dvor uviedol v bode 56 svojho rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294), musí sa vziať do úvahy viacero ukazovateľov, „ako napríklad… účasť [subjektu, ktorý prijal predmetné opatrenie,] v štruktúrach verejnej správy, povaha jeho činností a ich vykonávanie na trhu za bežných podmienok hospodárskej súťaže so súkromnými prevádzkovateľmi, právny status podniku, teda či sa na podnik vzťahuje verejné právo alebo všeobecné právo obchodných spoločností, miera kontroly vykonávanej orgánmi verejnej moci vo vzťahu k riadeniu podniku alebo akýkoľvek iný ukazovateľ, ktorý v konkrétnom prípade svedčí o účasti orgánov verejnej moci alebo o nepravdepodobnosti ich neúčasti na prijímaní opatrenia, a to aj vzhľadom na rozsah tohto opatrenia, jeho obsah alebo podmienky, ktoré zahŕňa“.
78. V prvom rade poukazujem na okolnosti organickej povahy. Právni predchodcovia spoločnosti HbR boli súčasťou administratívy obce a už poskytli záruky rovnakého typu (ak nie tie isté záruky!) spoločnosti tej istej skupiny RDM.(14) V čase skutkových okolností obec vlastnila celé základné imanie spoločnosti HbR. Členov predstavenstva a dozornej rady vymenovalo valné zhromaždenie akcionárov, teda obec. Predsedom dozornej rady bol zástupca starostu zodpovedný za prístav. Stanovy spoločnosti HbR dovoľovali – aj keď len so súhlasom dozornej rady – poskytnutie záruk, o aké ide v prejednávanej veci. Tieto ukazovatele svedčia o tom, že HbR mala obmedzenú mieru nezávislosti od obce ako jediného akcionára.
79. Vzhľadom na tieto úzke väzby medzi spoločnosťou HbR a obcou by bolo ťažké uveriť „nepravdepodobnosti… neúčasti“(15) štátu pri poskytovaní predmetných záruk, a to tým skôr, že v prejednávanom prípade ide o záruky poskytnuté v prospech skupiny pôsobiacej v zbrojárskej oblasti, nehovoriac o diplomatických a politických komplikáciách uvedených v preambule zmluvy o ponorkách, ktoré mohli byť dôvodom ich poskytnutia.
80. Zostáva preskúmať otázku, či skutočnosť, že predmetné záruky boli poskytnuté ultra vires, bráni ich pripísaniu štátu.
3. Bráni skutočnosť, že záruky boli poskytnuté ultra vires, ich pripísaniu štátu?
81. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prvom rade jasne vyplýva, že HbR je viazaná predmetnými zárukami napriek tomu, že boli poskytnuté ultra vires. Vzniká teda otázka, či skutočnosť, že pán Scholten ich poskytol ultra vires, bráni ich pripísaniu holandskému štátu.
82. Na podporu svojho názoru, že pripísanie nie je možné, Commerz cituje návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Keus v konaní pred vnútroštátnym súdom, v ktorých vyjadril názor, že v rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) Súdny dvor zrejme mal na mysli skutočnú a faktickú účasť štátu na prijímaní predmetných opatrení. Na základe tohto výkladu uvedeného rozsudku Commerz tvrdí, že takáto skutočná a faktická účasť štátu na poskytovaní predmetných záruk nie je možná v prípade ich poskytnutia ultra vires. Inak povedané, ako by sa dalo povedať, že v prejednávanom prípade „predmetný orgán nemohol prijať napadnuté opatrenie bez zohľadnenia požiadaviek orgánov verejnej moci“,(16) ak je preukázané, že orgány verejnej moci ani nevedeli o poskytnutí predmetných záruk?
83. Hoci sa – tak ako generálny advokát Keus – domnievam, že účasť štátu musí byť konkrétna, teda musí sa týkať predmetného opatrenia pomoci(17) a nie činností verejnoprávneho podniku vo všeobecnosti, toto konštatovanie podľa môjho názoru nie je užitočné na zodpovedanie otázky pripísateľnosti opatrení prijatých konateľom verejnoprávneho podniku bez dodržania stanov tohto podniku.
84. Ako totiž uvádza generálny advokát Keus, ukazovatele uvedené Súdnym dvorom v bodoch 55 až 57 jeho rozsudku Francúzsko/Komisia (EU: C:2002:294) sa týkajú skôr minimálnych požiadaviek týkajúcich sa dôkazu o existencii skutočnej kontroly, teda určenia ukazovateľov, z ktorých možno vyvodiť účasť štátu, ako samotného predmetu dôkazu, teda účasti štátu na prijímaní predmetných opatrení. Jednoznačne to vyplýva z bodu 53 tohto rozsudku, kde Súdny dvor rozhodol, že nie je potrebné, „aby sa na základe presného prešetrovania preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne nabádali verejnoprávny podnik, aby prijal predmetné opatrenia pomoci“.
85. Napokon môže byť užitočné poukázať na zásady medzinárodného verejného práva týkajúce sa pripísania medzinárodne protiprávneho konania štátu, konkrétne na článok 7 Článkov Komisie pre medzinárodné právo o zodpovednosti štátu za medzinárodne protiprávne konanie (ďalej len „články o zodpovednosti štátu“)(18), ktorý je nazvaný „Prekročenie právomoci alebo konanie v rozpore s pokynmi“.
86. Tento článok stanovuje, že „postup štátneho orgánu alebo osoby či subjektu oprávneného vykonávať výsady verejnej moci sa považuje za konanie štátu podľa medzinárodného práva, ak tento orgán, táto osoba alebo tento subjekt koná v tomto postavení, aj keď prekročí svoju právomoc alebo poruší svoje pokyny“.(19)
87. Toto pravidlo je dlhodobo ustálené v judikatúre medzinárodných súdov(20) a Komisia pre medzinárodné právo ho uznala vo svojom komentári k článkom o zodpovednosti štátu.(21)
88. V prejednávanom prípade – aj keď nezohľadníme skutočnosť, že dozorná rada spoločnosti HbR 22. júna 2004 ex post facto schválila záruku poskytnutú za úver Vehicles – je jasné, že pán Scholten konal ako jediný konateľ spoločnosti HbR a že stanovy ani predmet činnosti spoločnosti HbR nezakazovali poskytnutie záruk, akými boli predmetné záruky, v súvislosti s ktorými Commerz mohla úplne dôverovať záväzku spoločnosti HbR ako takému. A to tým skôr, že Commerz získala právne stanoviská, ktoré jej potvrdili platnosť poskytnutých záruk.(22)
89. Je pravda, že Gerechtshof te ’s‑Gravenhage rozhodol, že tieto právne stanoviská boli úmyselne vypracované nesprávne. Aj keby sme na základe toho predpokladali, že Commerz vedela alebo mohla vedieť o neplatnosti záruk vo vzťahu k vnútorným stanovám podniku GHR/HbR, nemalo by to mať nijaký vplyv na pripísateľnosť záruk štátu.
90. Napokon – tak ako HbR a holandská vláda – zastávam názor, že účinnosť pravidiel v oblasti štátnej pomoci by mohla byť ovplyvnená, ak by bolo možné vylúčiť ich uplatnenie len z dôvodu, že štatutárny zástupca verejnoprávneho podniku v rámci prijímania opatrenia pomoci nedodržal stanovy tohto podniku alebo sa dopustil prijímania úplatku, ako to bolo v prejednávanom prípade.
91. Pripísanie opatrenia pomoci štátu má totiž čisto objektívnu povahu, pričom subjektívny pojem zavinenia štátnych orgánov alebo zamestnancov alebo ich dôvody sú nepodstatné. V opačnom prípade by bola účinnosť a jednotnosť uplatňovania práva štátnej pomoci značne oslabená.
92. Na prejudiciálne otázky teda treba odpovedať tak, že záruky, akými sú predmetné záruky, možno pripísať štátu, ak predstavujú opatrenia pomoci a poskytol ich jediný konateľ verejnoprávneho podniku, aj keď tento konateľ, ktorý síce vystupoval v postavení konateľa, prekročil svoju právomoc alebo porušil stanovy tohto podniku.
93. Okrem tohto záveru založeného len na ukazovateľoch prebratých z rozsudku Francúzsko/Komisia (EU:C:2002:294) by som chcel tiež dodať, že mám vážne pochybnosti o tom, či HbR, obec a holandská vláda nemali ani najmenšie podozrenie o existencii záruk poskytnutých pánom Scholtenom v prospech priemyselnej skupiny pôsobiacej v oblasti výroby a dodávky vojenského materiálu.
94. Skutkové okolnosti prejednávanej veci sú totiž veľmi špecifické. V tejto súvislosti poukazujem na:
– veľmi prekvapivé stanovisko vlády, podľa ktorej predmetné opatrenie nevyplýva z dôvodov, ktoré sú v podstate obchodné, a predstavuje štátnu pomoc, ktorú teda možno pripísať štátu (aj keď toto stanovisko umožňuje nesplniť záruky),
– skutkové tvrdenia uvedené v preambule zmluvy o ponorkách, v ktorých sa spomína pokus dodávky technológie ponoriek do Taiwanu, hrozba Čínskej ľudovej republiky, že uvalí na Holandsko sankcie, vrátane odklonu svojej námornej dopravy do iného prístavu ako Rotterdam, spolupráca skupiny RDM s americkými orgánmi s cieľom presunúť dodávku technológie ponoriek do Taiwanu prostredníctvom iných ako holandských spoločností skupiny RDM, ako aj rokovania medzi touto skupinou a holandskou vládou o tejto dodávke,
– skutočnosť, že Commerz získala právne stanoviská potvrdzujúce zákonnosť predmetných záruk, ale holandské súdy rozhodli, že tieto stanoviská boli úmyselne vypracované nesprávne, a
– schválenie záruky spojenej s úverom Vehicles ex post facto dozornou radou spoločnosti HbR.
95. Tieto okolnosti sú mimoriadne čudné. Generálna advokátka Kokott ich označila za „nejasné“.(23)
VI – Návrh
96. Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Hoge Raad der Nederlanden, takto:
Záruky, akými sú predmetné záruky, možno pripísať štátu, ak predstavujú opatrenia pomoci a poskytol ich jediný konateľ verejnoprávneho podniku, aj keď tento konateľ, ktorý síce vystupoval v postavení konateľa, prekročil svoju právomoc alebo porušil stanovy tohto podniku.