ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 12. mája 2022 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Dominantné postavenie – Zneužitie – Článok 102 ZFEÚ – Vplyv praktiky na blahobyt spotrebiteľov a na štruktúru trhu – Zneužívajúce konanie spočívajúce vo vylúčení z trhu – Spôsobilosť praktiky vyvolať účinok vylúčenia z trhu – Použitie iných prostriedkov než tých, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže na základe výkonnosti – Nemožnosť hypotetického rovnako efektívneho konkurenta replikovať konanie – Existencia protisúťažného úmyslu – Otvorenie trhu s predajom elektrickej energie hospodárskej súťaži – Prenos obchodne citlivých informácií v rámci skupiny spoločností s cieľom udržať si na trhu dominantné postavenie vychádzajúce zo skoršieho zákonného monopolu – Pripísateľnosť správania dcérskej spoločnosti materskej spoločnosti“
Vo veci C‑377/20,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 21. mája 2020 a doručený Súdnemu dvoru 29. júla 2020, ktorý súvisí s konaním:
Servizio elettrico Nazionale SpA,
ENEL SpA,
Enel Energia SpA
proti
Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato a i.,
za účasti:
Green Network SpA,
Associazione Italiana di Grossisti di Energia e Trader – AIGET,
Ass.ne Codici – Centro per i diritti del Cittadino,
Associazione Energia Libera,
Metaenergia SpA,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory E. Regan (spravodajca), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu piatej komory, predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia I. Jarukaitis a M. Ilešič,
generálny advokát: A. Rantos,
tajomník: C. Di Bella, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. septembra 2021,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Servizio elettrico Nazionale SpA, v zastúpení: M. D’Ostuni, A. Police a M. Russo, avvocati,
– ENEL SpA, v zastúpení: M. Clarich a V. Meli, avvocati,
– Enel Energia SpA, v zastúpení: F. Anglani, C. Tesauro, S. Fienga a M. Contu, avvocati,
– Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato, v zastúpení: G. Aiello, avvocato dello Stato,
– Green Network SpA, v zastúpení: V. Cerulli Irelli, C. Mirabile a A. Fratini, avvocati,
– Associazione Italiana di Grossisti di Energia e Trader ‑ AIGET, v zastúpení: G. d’Andria, avvocato,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a D. Klebs, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Galluzzo a de P. Gentili, avvocati dello Stato,
– Nórske kráľovstvo, v zastúpení: L. Furuholmen, K. Hallsjø Aarvik, K. S. Borge, E. W. Sandaa a P. Wennerås, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: G. Conte, P. Rossi a C. Sjödin, splnomocnení zástupcovia,
– Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: C. Simpson a M. Sánchez Rydelski, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. decembra 2021,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 102 ZFEÚ.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporov medzi Servizio Elettrico Nazionale SpA (ďalej len „SEN“), jej materskou spoločnosťou ENEL SpA, ako aj sesterskou spoločnosťou Enel Energia SpA (ďalej len „EE“) na jednej strane a Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (Úrad na ochranu hospodárskej súťaže a trhu, Taliansko) (ďalej len „AGCM“), ako aj ďalším účastníkmi na strane druhej, vo veci rozhodnutia tohto úradu uložiť uvedeným spoločnostiam na základe článku 102 ZFEÚ pokutu za zneužitie dominantného postavenia (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky
3 Prejednávaná vec patrí do kontextu postupnej liberalizácie trhu s predajom elektrickej energie v Taliansku.
4 Od 1. júla 2007 si všetci užívatelia talianskej elektrizačnej sústavy, vrátane domácností a malých a stredných podnikov, môžu vybrať svojho dodávateľa. Otvorenie tohto trhu sa však spočiatku vyznačovalo rozlišovaním medzi na jednej strane oprávnenými zákazníkmi, ktorí si na voľnom trhu mohli vybrať iného dodávateľa ako svojho územne príslušného distribútora, a na strane druhej zákazníkmi na chránenom trhu, pozostávajúcimi z jednotlivcov a malých podnikov, ktorí, keďže sa považovali za neschopných rokovať o svojich zmluvách o zásobovaní s úplnou znalosťou veci alebo v postavení sily, naďalej podliehali regulovanému režimu, konkrétne „servizio di maggior tutela“ (služba lepšej ochrany), čím sa vytvoril trh podliehajúci kontrole vnútroštátneho sektorového regulačného orgánu, pokiaľ ide o vymedzenie podmienok predaja.
5 Následne boli zákazníci na chránenom trhu oprávnení vstúpiť na voľný trh. Taliansky zákonodarca uskutočnil prechod chráneného trhu na voľný trh, a to stanovením dátumu, od ktorého sa už neuplatní osobitná ochrana v oblasti cien.
6 Keď AGCM 20. decembra 2018 prijal sporné rozhodnutie, bol dátum zrušenia osobitnej ochrany v oblasti cien stanovený na 1. júla 2020. Po niekoľkých odkladoch bol tento dátum nakoniec stanovený na 1. januára 2021 pre malé a stredné podniky a na 1. januára 2022 pre domácnosti.
7 Na účely liberalizácie trhu spoločnosť ENEL – podnik, ktorý bol doposiaľ vertikálne integrovaný a ktorý mal monopol na výrobu elektrickej energie v Taliansku a pôsobil v oblasti jej distribúcie – podliehala postupu oddelenia distribučných a predajných činností, ako aj od ochranných známok. Na konci tohto postupu boli činnosti týkajúce sa jednotlivých fáz procesu distribúcie pridelené rôznym spoločnostiam. Spoločnosť E‑Distribuzione tak bola poverená službou distribúcie, spoločnosť EE bola poverená dodávaním elektrickej energie na voľný trh a spoločnosť SEN bola poverená riadením služby lepšej ochrany.
8 Tieto spory majú pôvod v sťažnosti, ktorú dostal AGCM od Associazione Italiana di Grossisti di Energia e Trader ‑ AIGET (Talianske združenie veľkoobchodníkov a obchodníkov s energiou), ako aj v oznámeniach jednotlivých spotrebiteľov o protiprávnom používaní obchodne citlivých informácií prevádzkovateľmi disponujúcimi týmito údajmi z dôvodu ich príslušnosti k skupine ENEL. V dôsledku toho AGCM 4. mája 2017 začal prešetrovanie spoločností ENEL, SEN a EE s cieľom overiť, či správanie týchto spoločností nepredstavovalo porušenie článku 102 ZFEÚ.
9 Toto prešetrovanie sa skončilo prijatím sporného rozhodnutia, v ktorom AGCM konštatoval, že SEN a EE sa pod koordináciou ich materskej spoločnosti ENEL dopustili od januára 2012 do mája 2017 zneužitia dominantného postavenia v rozpore s článkom 102 ZFEÚ na trhoch s predajom elektrickej energie domácnostiam a podnikateľom pripojeným na sieť nízkeho napätia v oblastiach, v ktorých skupina ENEL riadila distribučnú činnosť. V dôsledku toho AGCM uložil vyššie uvedeným spoločnostiam spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 93 084 790,50 eura.
10 Vytýkané správanie spočívalo vo vykonávaní stratégie vylúčenia z trhu od januára 2012 do mája 2017 s cieľom presunúť zákazníkov spoločnosti SEN, historického prevádzkovateľa chráneného trhu, ktorý v roku 2017 zastupoval ešte 80 až 85 % domácností a 70 až 85 % ostatných zákazníkov, do spoločnosti EE, ktorá pôsobí na voľnom trhu. Cieľom skupiny ENEL bolo teda predvídať riziko masívneho odchodu zákazníkov spoločnosti SEN k tretím dodávateľom, a to v očakávaní úplného zrušenia chráneného trhu, ktorého dátum však bol pôvodne stanovený až na rok 2017.
11 Na tento účel SEN podľa sporného rozhodnutia získala od roku 2012 od svojich zákazníkov na chránenom trhu súhlas so zasielaním obchodných ponúk týkajúcich sa voľného trhu za diskriminačných podmienok, ktoré spočívali v tom, že tento súhlas bol požadovaný „oddelene“ pre spoločnosti skupiny ENEL na jednej strane a pre tretie osoby na strane druhej. Takýmto spôsobom mali oslovení zákazníci jednak sklon udeliť svoj súhlas v prospech spoločností skupiny ENEL, keďže boli vedení k tomu, aby nadobudli presvedčenie, že udelenie takéhoto súhlasu bolo potrebné na zachovanie ich zásobovania elektrickou energiou, a jednak odmietnuť udeliť svoj súhlas v prospech iných prevádzkovateľov. Týmto SEN obmedzila počet súhlasov udelených zákazníkmi na chránenom trhu na to, aby im konkurenční prevádzkovatelia zasielali obchodné ponuky. Zo všetkých zákazníkov na chránenom trhu, ktorí súhlasili so zasielaním obchodných ponúk skupiny ENEL, ktorí v období rokov 2012 až 2015 predstavovali v priemere okolo 500 000 zákazníkov ročne, teda viac ako dvojnásobok priemernej klientely prvých troch hlavných konkurentov, totiž 70 % súhlasilo s tým, aby sa im zasielala len ponuka skupiny ENEL, oproti 30 %, ktorí tiež súhlasili so zasielaním ponúk od konkurentov.
12 Informácie o zákazníkoch na chránenom trhu, ktorí súhlasili s tým, aby sa im zasielali obchodné ponuky skupiny ENEL, boli následne zaradené do zoznamov (ďalej len „zoznamy SEN“), ktoré boli odovzdané spoločnosti EE prostredníctvom zmlúv o prenájme za úplatu. Keďže obsahovali informácie, ktoré nemožno nájsť inde, a to príslušnosť užívateľov k „službe lepšej ochrany“, AGCM sa domnieval, že tieto zoznamy SEN majú nenahraditeľnú strategickú hodnotu, lebo umožňujú cielené obchodné akcie.
13 Tieto zoznamy SEN používala EE, ktorá zaslala obchodné ponuky určené výlučne tomuto typu zákazníkov, ako je obchodná ponuka „Sempre Con Te“ („Vždy s tebou“), ktorá bola ponúkaná v období od 20. marca do 1. júna 2017, čím sa prejavila stratégia vylúčenia. Podľa AGCM použitie zoznamov SEN umožnilo spoločnosti EE odkloniť od svojich konkurentov významnú časť, teda viac ako 40 % „sporného dopytu“ zákazníkov prechádzajúcich z chráneného trhu na voľný trh.
14 Podľa sporného rozhodnutia len jeden konkurent spoločnosti EE skontaktoval SEN na účely získania zoznamov SEN obsahujúcich kontaktné údaje zákazníkov, ktorí súhlasili s tým, aby sa im zasielali ponuky od iných podnikov. Táto spoločnosť, ktorá uviedla, že sa dozvedela o predaji týchto zoznamov len prostredníctvom internetovej stránky SEN, napokon upustila od ich nadobudnutia. Ďalšie spoločnosti, ktoré už mnoho rokov pôsobia na relevantnom trhu, uviedli, že o tejto obchodnej príležitosti neboli nikdy informované.
15 ENEL, SEN a EE podali proti spornému rozhodnutiu samostatné žaloby na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), ktorý je súdom prvého stupňa.
16 Rozsudkami zo 17. októbra 2019 tento súd síce konštatoval existenciu zneužitia dominantného postavenia, ale žalobám podaným spoločnosťami EE a SEN čiastočne vyhovel, pokiaľ ide o dĺžku trvania údajného zneužitia a kritériá použité na výpočet pokuty. V rámci plnenia povinností vyplývajúcich z týchto rozsudkov AGCM znížil výšku pokuty na 27 529 786,46 eura. Uvedený súd naopak žalobu podanú spoločnosťou ENEL v plnom rozsahu zamietol.
17 Tieto tri spoločnosti podali proti týmto rozsudkom samostatné odvolania na vnútroštátny súd, a žiadali ho, aby zrušil túto pokutu alebo subsidiárne, aby znížil jej výšku.
18 Na podporu svojho odvolania ENEL, SEN a EE v prvom rade tvrdia, že neexistujú dôkazy o zneužívajúcej povahe ich správania a najmä o spôsobilosti tohto správania vyvolať, hoci len potenciálne, protisúťažný účinok vylúčenia.
19 Predovšetkým tvrdia, že samotné zaradenie mena zákazníka do telemarketingového zoznamu na účely propagácie služieb dcérskych spoločností nepredstavuje zneužívajúce správanie, pretože z neho nevyplýva nijaký záväzok na dodávku a nebráni zákazníkovi, aby sa objavil na iných zoznamoch, dostával obchodné správy a kedykoľvek si vybral alebo zmenil, a to aj viackrát, dodávateľa.
20 Ďalej tvrdia, že použitie zoznamov SEN nemohlo umožniť rýchly a hromadný prechod zákazníkov od spoločnosti SEN ku spoločnosti EE. V období od marca do mája 2017, teda len dva mesiace medzi predstavením ponuky „Sempre con Te“ a ukončením predaja po telefóne (teleselling outbound), totiž EE získala použitím zoznamov SEN sotva 478 zákazníkov, t. j. 0,002 % užívateľov „služby lepšej ochrany“ a 0,001 % celkového počtu odberateľov elektriny.
21 Okrem toho AGCM nepreskúmal ekonomické dôkazy predložené spoločnosťami ENEL, SEN a EE, ktoré preukazovali, že zistené správania nemohli vyvolať – a ani nevyvolali – obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž. V tomto ohľade sú pozitívne výsledky, ktoré EE zaznamenala pri získavaní zákazníkov, na ktoré sa vzťahovala služba lepšej ochrany, spôsobené dvoma úplne legálnymi faktormi, ktoré môžu poskytnúť alternatívne a presvedčivejšie vysvetlenie ako to, ktoré presadzuje AGCM, a to jednak skutočnosťou, že výkonnosť na voľnom trhu bola v prípade spoločností skupiny ENEL lepšia, a na druhej strane spôsobilosťou ochrannej známky ENEL prilákať zákazníkov.
22 Napokon zoznamy SEN nie sú ani strategické, ani nenahraditeľné, keďže na trhu sú dostupné podobné zoznamy zákazníkov služby lepšej ochrany, ktoré sú úplnejšie a menej nákladné.
23 V druhom rade spoločnosť ENEL spochybňuje uplatnenie jednoduchej domnienky AGCM, na ktorej je založená jej zodpovednosť ako materskej spoločnosti. V tejto súvislosti tvrdí, že od roku 2014 bola skupina ENEL reštrukturalizovaná a jej rozhodovacie procesy boli decentralizované. V tomto novom organizačnom kontexte mala ENEL, materská spoločnosť a hlava skupiny, len funkciu podporovať synergie a osvedčené postupy medzi rôznymi prevádzkovými spoločnosťami bez toho, aby si ponechala svoju rozhodovaciu úlohu.
24 Podľa vnútroštátneho súdu, ktorý spojil všetky tri odvolania vo veci samej, nemožno pochybovať o tom, že skupina ENEL má dominantné postavenie na relevantnom trhu. Naproti tomu pojem „zneužitie“, najmä pokiaľ ide o také „atypické“ zneužitie, ako je zneužitie, ktorého cieľom je zabrániť rozširovaniu alebo diverzifikácii ponuky konkurentov, vyvoláva výkladové problémy, keďže jednak článok 102 ZFEÚ neposkytuje vyčerpávajúce kritérium uplatnenia a jednak tradičné rozlišovanie medzi zneužívajúcim konaním a konaním spočívajúcim vo vylúčení nie je relevantné. Konkrétne vzniká otázka, či treba zohľadniť stratégiu podniku v dominantnom postavení, pokiaľ, ako v prejednávanej veci, mal tento podnik za cieľ zabrániť odchodu zákazníkov ku konkurentom, ako aj skutočnosť, že správanie tohto podniku je samo osebe legálne, keďže v prejednávanej veci boli zoznamy SEN podľa vnútroštátneho súdu získané legálnym spôsobom.
25 Vnútroštátny súd si tiež kladie otázku, či je postačujúce, aby predmetné správanie mohlo vylúčiť konkurentov z relevantného trhu, ak uvedená skupina predložila v priebehu prešetrovania ekonomické štúdie, ktoré mali preukázať, že jej správanie nemalo konkrétne účinky vylúčenia.
26 Napokon zneužitie dominantného postavenia skupinou spoločností vyvoláva otázku, či je potrebné preukázať aktívnu koordináciu medzi jednotlivými spoločnosťami pôsobiacimi v rámci tej istej skupiny, alebo či príslušnosť k tejto skupine stačí na konštatovanie, že aj spoločnosť skupiny, ktorá sa zneužívajúceho správania nedopustila, prispela k zneužívajúcemu konaniu.
27 Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Môže byť konanie, ktoré predstavuje zneužitie dominantného postavenia, samo osebe úplne legálne a kvalifikované ako ‚zneužívajúce‘ len z dôvodu (potenciálne) obmedzujúceho účinku vyvolaného na referenčnom trhu, alebo sa musí vyznačovať aj osobitným prvkom protiprávnosti, ktorý spočíva v použití ‚metód (alebo prostriedkov) hospodárskej súťaže odlišných‘ od ‚bežných‘ metód alebo prostriedkov; a v tomto poslednom uvedenom prípade, na základe akých kritérií možno určiť hranicu medzi ‚bežnou‘ a ‚narušenou‘ hospodárskou súťažou?
2. Je účelom zákazu zneužitia maximalizovať blahobyt spotrebiteľov, v súvislosti s ktorým musí súd zhodnotiť, či došlo k jeho poklesu (alebo riziku poklesu), alebo má zákaz protisúťažného konania za cieľ zachovať samotnú štruktúru hospodárskej súťaže na trhu, aby sa zabránilo hromadeniu hospodárskej sily, ktoré sa v každom prípade považuje za škodlivé pre celú spoločnosť?
3. Môže dominantný podnik aj v prípade zneužitia dominantného postavenia spočívajúceho v snahe zabrániť zachovaniu existujúcej úrovne hospodárskej súťaže alebo jej rozvoju, preukázať, že – napriek abstraktnej spôsobilosti vyvolať obmedzujúci účinok – správanie nemá konkrétnu škodlivosť, a v prípade kladnej odpovede, má sa článok 102 ZFEÚ na účely posúdenia existencie atypického zneužitia spočívajúceho vo vylúčení vykladať v tom zmysle, že orgán hospodárskej súťaže je povinný podrobne preskúmať ekonomické analýzy predložené účastníkom konania v súvislosti s konkrétnou spôsobilosťou prešetrovaného správania vylúčiť konkurentov z trhu?
4. Má sa zneužitie dominantného postavenia posudzovať iba z hľadiska jeho účinkov (hoci len potenciálnych) na trh bez ohľadu na subjektívny motív konajúcej osoby, alebo predstavuje preukázanie obmedzujúceho úmyslu parameter použiteľný (aj výlučne) na posúdenie zneužívajúceho správania dominantného podniku, alebo vedie takéto preukázanie subjektívneho prvku len k preneseniu dôkazného bremena na dominantný podnik (ktorý by mal v tejto súvislosti povinnosť preukázať, že vylučujúci účinok neexistuje)?
5. V prípade dominantného postavenia vzťahujúceho sa na viaceré [spoločnosti] patriace do tej istej skupiny spoločností je príslušnosť k tejto skupine dostatočným dôvodom na to, aby sa predpokladalo, že aj podniky, ktoré sa nesprávali zneužívajúcim spôsobom, prispeli k protisúťažnému postupu – takže orgánu hospodárskej súťaže by stačilo preukázať vedomé, aj keď nie tajne dohodnuté, paralelné pôsobenie [spoločností] pôsobiacich v rámci kolektívne dominantnej skupiny – alebo (ako v prípade zákazu kartelov) je v každom prípade potrebné poskytnúť dôkaz, hoci aj nepriamy, o konkrétnej koordinácii a funkčných väzbách medzi rôznymi [spoločnosťami] skupiny v dominantnom postavení, najmä na účely preukázania zapojenia materskej spoločnosti?“
O prejudiciálnych otázkach
O prípustnosti
28 Viacerí účastníci konania vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru spochybnili prípustnosť niektorých otázok.
29 AIGET sa domnieva, že druhá otázka sa musí vyhlásiť za neprípustnú z dôvodu, že je formulovaná všeobecne a že nie je relevantná. Je totiž nesporné, že ak by sa preukázalo zneužitie, ktoré je vytýkané skupine ENEL, bolo by takej povahy, že by vylúčilo konkurentov z trhu a spôsobilo by ujmu spotrebiteľom.
30 Green Network SpA spochybňuje prípustnosť prvých štyroch otázok, ktoré sa jej nezdajú byť potrebné na vyriešenie sporov vo veci samej, a v každom prípade preto, že Súdny dvor už na ne odpovedal.
31 Napokon AGCM a AIGET tvrdia, že piata otázka je neprípustná, pretože prešetrovanie vedené AGCM viedlo k záveru o existencii stratégie skupiny, ktorej cieľom bolo presunúť zákazníkov spoločnosti SEN ku spoločnosti EE, a teda zabrániť ich odchodu ku konkurenčným skupinám.
32 V týchto jednotlivých ohľadoch treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 15. júla 2021, The Department for Communities in Northern Ireland, C‑709/20, EU:C:2021:602, bod 54 a citovaná judikatúra).
33 Z toho vyplýva, že k otázkam týkajúcim sa práva Únie sa viaže domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 15. júla 2021, The Department for Communities in Northern Ireland, C‑709/20, EU:C:2021:602, bod 55 a citovaná judikatúra).
34 V prejednávanej veci treba najskôr konštatovať, pokiaľ ide o druhú otázku, že okolnosť, že je formulovaná všeobecne, nevylučuje, že môže byť relevantná na vyriešenie sporov vo veci samej.
35 Okrem toho neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu, aby zistil skutočnosti, ktoré viedli k sporu, a vyvodil z nich následky pre rozhodnutie, ktoré má vydať (rozsudok z 10. marca 2016, Safe Interenvíos, C‑235/14, EU:C:2016:154, bod 119). V dôsledku toho pokiaľ vnútroštátny súd uvedie vo svojom návrhu skutkové a právne okolnosti potrebné na to, aby Súdny dvor užitočne odpovedal na otázky, ktoré sú mu položené, nemožno tieto otázky vyhlásiť za neprípustné len z toho dôvodu, že sú formulované všeobecne.
36 Pokiaľ ide o údajné nespochybnenie spôsobilosti údajného zneužitia vylúčiť z trhu konkurentov skupiny ENEL a spôsobiť ujmu spotrebiteľom, aj keby sa to preukázalo, nič to nemení na tom, že výklad cieľov sledovaných článkom 102 ZFEÚ by mohol byť pre vnútroštátny súd užitočný pri určovaní podmienok, ktoré sa musia splniť, aby sa mohlo konštatovať zneužitie dominantného postavenia.
37 Pokiaľ ide ďalej o relevantnosť prvej, tretej a štvrtej otázky, stačí uviesť, že nie je zjavné, že by požadovaný výklad práva Únie nemal nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporov vo veci samej. Naopak, vzhľadom na okolnosti týchto sporov vo veci samej sa zdá, že každá z týchto otázok môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť vysvetlenia, ktoré mu umožnia spory rozhodnúť. Pokiaľ ide o okolnosť, že Súdny dvor už o týchto otázkach rozhodol, treba pripomenúť, že vnútroštátnemu súdu nie je vôbec zakázané, aby položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, na ktoré odpoveď – podľa názoru niektorých účastníkov konania vo veci samej – nenecháva priestor na nijaké rozumné pochybnosti (rozsudok zo 14. októbra 2021, Viesgo Infraestructuras Energéticas, C‑683/19, EU:C:2021:847, bod 26).
38 Napokon, pokiaľ ide o piatu otázku, nemožno vylúčiť, že vnútroštátny súd rozhodne odlišne od sporného rozhodnutia. Nemožno sa preto domnievať, ako tvrdia AGCM a AIGET, že táto otázka zjavne nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporov vo veci samej alebo že má hypotetickú povahu.
39 V dôsledku toho treba otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada), považovať za prípustné.
O veci samej
O druhej otázke
40 Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že na preukázanie, či praktika predstavuje zneužitie dominantného postavenia, stačí, aby orgán hospodárskej súťaže preukázal, že táto praktika môže narušiť štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže na relevantnom trhu, alebo či treba okrem toho alebo alternatívne preukázať, že uvedená praktika môže mať vplyv na spotrebiteľov.
41 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 102 ZFEÚ je súčasťou súboru pravidiel, ktoré tým, že majú za cieľ zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže na úkor všeobecného záujmu, jednotlivých podnikov a spotrebiteľov, prispievajú k blahobytu v Európskej únii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, body 21 a 22).
42 Z tohto dôvodu je článok 102 ZFEÚ vyjadrením všeobecného cieľa, ktorý článok 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ prisudzuje činnosti Únie, a to stanoveniu pravidiel hospodárskej súťaže nevyhnutných na fungovanie vnútorného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 2009, France Télécom/Komisia, C‑202/07 P, EU:C:2009:214, bod 103, a zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 170).
43 Zásadná povaha ustanovení Zmluvy o FEÚ v oblasti hospodárskej súťaže vyplýva aj z protokolu (č. 27) o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži, ktorý podľa článku 51 ZFEÚ tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmlúv, a podľa ktorého vnútorný trh zahŕňa systém, ktorým sa zabezpečuje, aby hospodárska súťaž nebola narušená (rozsudok zo 17. novembra 2011, Komisia/Taliansko, C‑496/09, EU:C:2011:740, bod 60).
44 Spomedzi týchto pravidiel je podľa ustálenej judikatúry cieľom, ktorý je osobitne stanovený v článku 102 ZFEÚ, zabrániť tomu, aby správanie podniku v dominantnom postavení malo za následok, že na úkor spotrebiteľov bude prostredníctvom použitia prostriedkov alebo zdrojov odlišných od tých, ktorými sa riadi bežná hospodárska súťaž, brániť udržaniu stupňa hospodárskej súťaže existujúceho na trhu alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, EU:C:1979:36, bod 91; z 27. marca 2012, Post Danmark, C‑209/10, EU:C:2012:172, bod 24, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 148 a citovaná judikatúra]. V tomto zmysle, ako konštatoval Súdny dvor, cieľom tohto ustanovenia je sankcionovať nielen konania, ktoré môžu spôsobiť priamu ujmu spotrebiteľom, ale aj konania, ktoré im spôsobujú nepriamu ujmu tým, že poškodzujú štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 15. marca 2007, British Airways/Komisia, C‑95/04 P, EU:C:2007:166, body 106 a 107, ako aj zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 24).
45 Naopak, ako už Súdny dvor zdôraznil, uvedené ustanovenie nebráni tomu, aby v dôsledku hospodárskej súťaže na základe výkonnosti z relevantného trhu odišli alebo sa dostali na jeho okraj konkurenti, ktorí sú menej efektívni, a teda menej zaujímaví pre spotrebiteľov, najmä z pohľadu cien, výberu, kvality alebo inovácií (rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 134 a citovaná judikatúra).
46 Z toho vyplýva, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 100 svojich návrhov, že blahobyt spotrebiteľov, tak sprostredkovateľov, ako aj konečných spotrebiteľov, sa musí považovať za konečný cieľ, ktorý odôvodňuje zásah práva hospodárskej súťaže na účely potrestania zneužitia dominantného postavenia na vnútornom trhu alebo na jeho podstatnej časti. Z tohto dôvodu, ako už Súdny dvor rozhodol, podnik majúci takéto postavenie môže preukázať, že konanie spočívajúce vo vylúčení nespadá pod zákaz stanovený v článku 102 ZFEÚ, najmä tým, že preukáže, že účinky, ktoré toto konanie môže mať, sú vyvážené alebo dokonca prekonané výhodami z hľadiska efektívnosti, z ktorých majú prospech aj spotrebitelia, najmä z hľadiska ceny, výberu, kvality alebo inovácií [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, body 134 a 140, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 165 a citovanú judikatúru].
47 Orgán hospodárskej súťaže teda unesie svoje dôkazné bremeno, ak preukáže, že konanie podniku v dominantnom postavení môže prostredníctvom použitia iných zdrojov alebo prostriedkov než sú tie, ktorými sa riadi bežná hospodárska súťaž, narušiť účinnú štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže bez toho, aby bolo potrebné, aby preukázal, že uvedené konanie môže okrem iného spôsobiť priamu ujmu spotrebiteľom. Dotknutý dominantný podnik sa však môže vyhnúť zákazu uvedenému v článku 102 ZFEÚ tým, že preukáže, že účinok vylúčenia, ktorý môže vyplývať z predmetného konania, je vyvážený alebo dokonca prekonaný pozitívnymi účinkami vo vzťahu ku spotrebiteľom.
48 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na preukázanie, či určité konanie predstavuje zneužitie dominantného postavenia, stačí, aby orgán hospodárskej súťaže preukázal, že táto praktika môže narušiť štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže na relevantnom trhu, pokiaľ dotknutý dominantný podnik nepreukáže, že protisúťažné účinky, ktoré môžu z uvedenej praktiky vyplynúť, sú vyvážené alebo dokonca prekonané pozitívnymi účinkami vo vzťahu ku spotrebiteľom, najmä z hľadiska ceny, výberu, kvality a inovácie.
O tretej otázke
49 Svojou treťou otázkou, ktorú treba preskúmať ako druhú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že na účely preukázania zneužívajúcej povahy správania podniku v dominantnom postavení treba považovať za relevantné skutočnosti predložené týmto podnikom, ktorých cieľom je preukázať, že napriek abstraktnej spôsobilosti tohto správania vyvolať obmedzujúce účinky, uvedené správanie konkrétne takéto účinky nevyvolalo, a ak áno, či je orgán hospodárskej súťaže povinný tieto skutočnosti dôkladne preskúmať.
50 Na úvod treba uviesť, že pokiaľ ide o vylučovacie praktiky, čo je kategória, do ktorej patrí správanie uvádzané v sporoch vo veci samej, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zneužívajúca povaha takýchto praktík predovšetkým predpokladá, že tieto praktiky môžu obmedziť hospodársku súťaž, a najmä vyvolať vytýkané účinky vylúčenia z trhu [rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 154 a citovaná judikatúra].
51 V dôsledku toho v prípade, že podnik v dominantnom postavení v priebehu správneho konania tvrdí, že jeho správanie nebolo spôsobilé obmedziť hospodársku súťaž, o čom predloží dôkazy, dotknutý orgán hospodárskej súťaže musí preskúmať, či za okolností prejednávanej veci predmetné správanie takúto spôsobilosť skutočne malo (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, body 138 až 140).
52 V tomto kontexte v súlade s právom byť vypočutý, ktoré podľa ustálenej judikatúry predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatní vtedy, keď má správny orgán v úmysle prijať voči určitej osobe akt, ktorý nepriaznivo zasahuje do jej právneho postavenia, orgány hospodárskej súťaže sú okrem iného povinné vypočuť dotknutý podnik, čo znamená, že venujú všetku požadovanú pozornosť pripomienkam, ktoré predložil, a starostlivo a nestranne preskúmajú všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci, a najmä dôkazy predložené týmto podnikom (pozri analogicky rozsudok zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C‑189/18, EU:C:2019:861, body 39 až 42).
53 Vzhľadom na to však treba pripomenúť, že kvalifikácia praktiky podniku v dominantnom postavení ako zneužitia nevyžaduje preukázanie, v prípade praktiky takéhoto podniku, ktorá smeruje k vylúčeniu jeho konkurentov z dotknutého trhu, že svoj výsledok dosiahol, a teda preukázanie konkrétneho účinku vylúčenia na trhu. Cieľom článku 102 ZFEÚ je totiž sankcionovať zneužitie dominantného postavenia na vnútornom trhu alebo na jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikmi bez ohľadu na to, či sa takéto zneužívanie ukázalo ako úspešné alebo nie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, České dráhy/Komisia, C‑538/18 P a C‑539/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:53, bod 70 a citovanú judikatúru).
54 Pritom hoci, ako zdôrazňuje bod 20 oznámenia Európskej komisie s názvom „Usmernenie o prioritách Komisie v oblasti presadzovania práva pri uplatňovaní článku 102 ZFEÚ na prípady zneužívania dominantného postavenia podnikov na vylúčenie konkurentov z trhu“ (Ú. v. EÚ C 45, 2009, s. 7), ak také správanie trvalo počas dlhšieho obdobia, trhová výkonnosť dominantného podniku a jeho konkurentov môže byť dôkazom o vylučujúcom účinku predmetného konania, opačná okolnosť, že určité správanie nemalo konkrétne protisúťažné účinky, nemôže vylúčiť, aj keď od správania uplynulo dlhé obdobie, že malo takúto spôsobilosť v čase, keď sa uskutočnilo. Takáto neexistencia účinkov by totiž mohla vyplývať z iných príčin a mohla by byť spôsobená najmä zmenami, ku ktorým došlo na relevantnom trhu od začatia uvedeného správania alebo neschopnosti podniku v dominantnom postavení realizovať stratégiu, ktorá bola dôvodom takéhoto správania.
55 Dôkaz predložený podnikom v dominantnom postavení o neexistencii konkrétnych účinkov vylúčenia sa tak nemôže sám osebe považovať za dostatočný na vylúčenie uplatnenia článku 102 ZFEÚ.
56 Táto okolnosť je naopak nepriamym dôkazom toho, že predmetné správanie nemohlo mať uvádzané účinky vylúčenia. Tento neúplný dôkaz však musí dotknutý podnik doplniť dôkazmi, ktoré preukazujú, že táto neexistencia konkrétnych účinkov bola skutočne dôsledkom nespôsobilosti uvedeného správania vyvolať takéto účinky.
57 Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci okolnosť, o ktorú sa dotknuté spoločnosti opierajú na účely spochybnenia existencie zneužitia dominantného postavenia, že EE získala použitím zoznamov SEN sotva 478 zákazníkov, teda 0,002 % zákazníkov na chránenom trhu, nemôže byť sama osebe považovaná za dostatočnú na preukázanie toho, že predmetná prax nebola spôsobilá vyvolať účinok vylúčenia.
58 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na účely vylúčenia zneužívajúcej povahy správania podniku v dominantnom postavení sa má považovať za nepostačujúci samotný dôkaz, predložený dotknutým podnikom, že toto správanie nemalo konkrétne obmedzujúce účinky. Táto skutočnosť môže predstavovať nepriamy dôkaz o nespôsobilosti predmetného správania vyvolať protisúťažné účinky, ktorý však musí byť doplnený ďalšími dôkazmi, ktoré majú túto nespôsobilosť preukázať.
O štvrtej otázke
59 Svojou štvrtou otázkou, ktorú treba preskúmať ako tretiu, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že existencia zneužívajúceho konania spočívajúceho vo vylúčení z trhu podnikom v dominantnom postavení sa má posudzovať len na základe spôsobilosti tohto konania vyvolať protisúťažné účinky, alebo či treba zohľadniť úmysel dotknutého podniku obmedziť hospodársku súťaž.
60 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zneužitie dominantného postavenia zakázané článkom 102 ZFEÚ je objektívnym pojmom [pozri najmä rozsudky z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 148, ako aj z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P, EU:C:2021:238, bod 41].
61 Ako bolo pripomenuté v bode 50 tohto rozsudku, kvalifikácia praktiky spočívajúcej vo vylúčení z trhu ako zneužitia závisí od účinkov vylúčenia, ktoré táto praktika môže alebo mohla vyvolať. Na preukázanie zneužívajúcej povahy praktiky spočívajúcej vo vylúčení z trhu musí orgán hospodárskej súťaže preukázať jednak to, že táto praktika bola pri svojom vykonávaní spôsobilá vyvolať takýto účinok vylúčenia v tom zmysle, že mohla sťažiť preniknutie konkurentov na predmetný trh alebo ich udržanie sa na ňom, a že tým uvedená praktika mohla mať vplyv na štruktúru trhu, a jednak to, že táto praktika spočívala vo využití iných prostriedkov než sú tie, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže na základe výkonnosti. Nijaká z týchto podmienok však v zásade nevyžaduje preukázanie úmyslu.
62 Preto, aby bolo možné konštatovať zneužitie dominantného postavenia na účely uplatnenia článku 102 ZFEÚ, nie je orgán hospodárskej súťaže nijako povinný preukázať existenciu protisúťažného úmyslu podniku v dominantnom postavení (rozsudok z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, bod 21).
63 Hoci sa na účely uplatnenia článku 102 ZFEÚ vôbec nevyžaduje preukázanie existencie protisúťažného úmyslu podniku v dominantnom postavení, dôkaz o takomto úmysle, ak sám osebe nemôže stačiť, predstavuje skutkovú okolnosť, ktorú možno zohľadniť na účely určenia zneužitia dominantného postavenia [rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 162 a citovaná judikatúra].
64 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že existencia zneužívajúceho konania spočívajúceho vo vylúčení z trhu podnikom v dominantnom postavení sa má posudzovať na základe spôsobilosti tejto praktiky vyvolať protisúťažné účinky. Orgán hospodárskej súťaže nie je povinný preukázať úmysel dotknutého podniku vylúčiť svojich konkurentov prostredníctvom použitia iných prostriedkov alebo zdrojov než sú tie, ktorými sa riadi hospodárska súťaž na základe výkonnosti. Dôkaz o takomto úmysle však predstavuje skutkovú okolnosť, ktorú možno zohľadniť na účely určenia zneužitia dominantného postavenia.
O prvej otázke
65 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že konanie, ktoré je inak prípustné mimo oblasť práva hospodárskej súťaže, možno, ak ho vykonáva podnik v dominantnom postavení, kvalifikovať ako „zneužitie“ v zmysle tohto ustanovenia len na základe jeho potenciálne protisúťažných účinkov, alebo či takáto kvalifikácia okrem toho vyžaduje, aby sa toto konanie uskutočňovalo inými prostriedkami alebo zdrojmi než sú tie, ktorými sa riadi bežná hospodárska súťaž. V tomto druhom prípade sa tento súd pýta na kritériá umožňujúce rozlišovať medzi prostriedkami alebo zdrojmi, ktoré patria do rámca bežnej hospodárskej súťaže, a tými, ktoré sú súčasťou narušenej hospodárskej súťaže.
66 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 102 ZFEÚ vyhlasuje za nezlučiteľný s vnútorným trhom a zakazuje, pokiaľ to môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, aby jeden alebo viacero podnikov zneužívalo dominantné postavenie na vnútornom trhu alebo na jeho podstatnej časti.
67 Podľa ustálenej judikatúry je pojem „zneužitie“ v zmysle článku 102 ZFEÚ založený na objektívnom posúdení predmetného správania. Protiprávnosť zneužívajúceho správania z hľadiska tohto ustanovenia však nezávisí od kvalifikácie tohto správania v iných oblastiach práva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, AstraZeneca/Komisia, C‑457/10 P, EU:C:2012:770, body 74 a 132).
68 Konkrétne, ako vyplýva z bodu 44 tohto rozsudku, tento pojem označuje akékoľvek konanie, ktoré môže prostredníctvom iných zdrojov než sú tie, ktorými sa riadi bežná hospodárska súťaž, narušiť štruktúru účinnej hospodárskej súťaže. Jeho cieľom je teda sankcionovať správanie podniku v dominantnom postavení, ktoré na trhu, kde je práve v dôsledku prítomnosti daného podniku už oslabená úroveň hospodárskej súťaže, bráni zachovaniu úrovne hospodárskej súťaže, ktorá na trhu ešte existuje, alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže, a to použitím iných prostriedkov než tých, ktorými sa riadi obvyklá hospodárska súťaž výrobkov alebo služieb na základe plnení hospodárskych subjektov [rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, EU:C:1979:36, bod 91, a z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P, EU:C:2021:238, bod 41].
69 Pokiaľ ide o praktiky, ktoré sú predmetom sporov vo veci samej, ako bolo uvedené v bode 50 tohto rozsudku, ich zneužívajúca povaha predpokladá, že boli spôsobilé vyvolať účinky vylúčenia z trhu, na ktorých je založené sporné rozhodnutie.
70 Je pravda, že takéto účinky nesmú byť čisto hypotetické (rozsudok zo 6. októbra 2015, Post Danmark, C‑23/14, EU:C:2015:651, bod 65). V dôsledku toho na jednej strane nemožno určitú praktiku kvalifikovať ako zneužívajúcu, pokiaľ zostala vo fáze návrhu bez toho, aby sa uplatnila. Na druhej strane sa orgán hospodárskej súťaže nemôže opierať o účinky, ktoré táto praktika mohla alebo by mohla vyvolať, ak by nastali určité osobitné okolnosti, ktoré v čase jej uplatnenia na trhu neprevládali a ktorých existencia sa v tom čase teda javila ako málo pravdepodobná.
71 Naopak na prijatie takejto kvalifikácie stačí, aby táto praktika bola počas obdobia, v ktorom sa uplatňovala, spôsobilá vyvolať účinok vylúčenia voči prinajmenšom rovnako efektívnym konkurentom, ako je podnik v dominantnom postavení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, Post Danmark, C‑23/14, EU:C:2015:651, bod 66 a citovanú judikatúru).
72 Keďže zneužívajúca povaha konania nezávisí od formy, ktorú toto konanie má alebo malo, ale predpokladá, že uvedené konanie má alebo malo spôsobilosť obmedziť hospodársku súťaž a najmä vyvolať pri svojom uplatňovaní vytýkané účinky vylúčenia z trhu, táto podmienka sa musí posúdiť s ohľadom na všetky relevantné skutkové okolnosti [pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 154, ako aj z 25. marca 2021, Slovak Telekom/Komisia, C‑165/19 P, EU:C:2021:239, bod 42].
73 Ako však bolo pripomenuté v bode 45 tohto rozsudku, cieľom článku 102 ZFEÚ nie je v nijakom prípade zabrániť podniku, aby vlastnou výkonnosťou, najmä z dôvodu svojich schopností a zručností, získal dominantné postavenie na trhu, ani zaistiť, aby na trhu zostali menej efektívni konkurenti než podnik, ktorý má takéto postavenie. Každý účinok vylúčenia z trhu totiž nemusí nutne narušovať hospodársku súťaž, pretože hospodárska súťaž na základe výkonnosti môže z povahy veci viesť k tomu, že konkurenti, ktorí sú menej efektívni, a teda menej zaujímaví pre spotrebiteľov, najmä z pohľadu cien, výberu, kvality alebo inovácií, odídu z trhu alebo sa dostanú na jeho okraj (rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, body 133 a 134).
74 Podniky v dominantnom postavení však majú bez ohľadu na príčiny takéhoto postavenia osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím správaním nenarušili efektívnu a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu (pozri najmä rozsudky z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden‑Industrie‑Michelin/Komisia, 322/81, EU:C:1983:313, bod 57, a zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 135).
75 V dôsledku toho, ak sa podniky v dominantnom postavení môžu brániť proti svojim konkurentom, musia tak urobiť použitím prostriedkov, ktoré patria do rámca „bežnej“ hospodárskej súťaže, teda založenej na výkonnosti.
76 Naproti tomu tieto podniky nesmú sťažovať rovnako efektívnym konkurentom preniknutie alebo udržanie sa na predmetnom trhu použitím iných prostriedkov, ako sú tie, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže založenej na výkonnosti. Musia sa najmä zdržať využitia svojho dominantného postavenia na účely rozšírenia svojej činnosti na ďalší trh iným spôsobom, ako prostriedkami, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže založenej na výkonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. októbra 1985, CBEM, 311/84, EU:C:1985:394, bod 25; zo 14. novembra 1996, Tetra Pak/Komisia, C‑333/94 P, EU:C:1996:436, bod 25, a zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, bod 87).
77 Za iný prostriedok než tie, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže založenej na výkonnosti, sa musí považovať každá praktika, na uplatňovanie ktorej nemá dominantný podnik iný ekonomický záujem, než je záujem vylúčiť svojich konkurentov, aby mohol následne zvýšiť svoje ceny a ťažiť zo svojho monopolného postavenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, C‑62/86, EU:C:1991:286, bod 71).
78 To isté platí, ako uviedol generálny advokát v bodoch 69 až 71 svojich návrhov, pre konanie, ktoré pravdepodobne nemôže vykonávať hypotetický konkurent, ktorý, hoci je rovnako efektívny, nemá dominantné postavenie na relevantnom trhu, keďže toto konanie spočíva najmä na využívaní zdrojov alebo prostriedkov vlastných držiteľovi takéhoto postavenia.
79 Relevantnosť faktickej alebo racionálnej nemožnosti pre hypotetického rovnako efektívneho konkurenta, ktorý však nie je v dominantnom postavení, napodobniť predmetné konanie na účely určenia, či sa toto konanie zakladá na prostriedkoch hospodárskej súťaže založenej na výkonnosti, vyplýva z judikatúry týkajúcej sa tak cenových, ako aj necenových praktík.
80 Pokiaľ ide o prvú z týchto dvoch kategórií praktík, ktorá zahŕňa vernostné zľavy, uplatňovanie nízkych cien vo forme selektívnych alebo predátorských cien, ako aj praktiky stláčania marží, z judikatúry vyplýva, že tieto praktiky sa vo všeobecnosti posudzujú pomocou tzv. testu „rovnako efektívneho konkurenta“, ktorého cieľom je práve posúdiť schopnosť takéhoto konkurenta, posudzovaného abstraktne, reprodukovať správanie podniku v dominantnom postavení (pozri najmä rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, body 41 až 43).
81 Je pravda, že tento test je len jedným zo spôsobov preukázania, že podnik v dominantnom postavení použil iné prostriedky než tie, ktoré patria do rámca „bežnej“ hospodárskej súťaže, a teda orgány hospodárskej súťaže nemajú povinnosť systematicky vychádzať z takéhoto testu na účely konštatovania zneužívajúcej povahy cenovej praktiky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, Post Danmark, C‑23/14, EU:C:2015:651, bod 57).
82 Význam, ktorý sa vo všeobecnosti uvedenému testu prisudzuje, ak je realizovateľný, však preukazuje, že neschopnosť hypotetického rovnako efektívneho konkurenta replikovať správanie dominantného podniku predstavuje, pokiaľ ide o praktiky spočívajúce vo vylúčení z trhu, jedno z kritérií umožňujúcich určiť, či sa má toto správanie považovať za založené na použití prostriedkov, ktoré patria do bežnej hospodárskej súťaže.
83 Pokiaľ ide o druhú kategóriu praktík uvedených v bode 79 tohto rozsudku, a to necenové praktiky, akými sú odmietnutie dodávať tovary alebo služby, Súdny dvor zdôraznil, že rozhodnutie dominantného podniku vyhradiť si vlastnú distribučnú sieť nepredstavuje odmietnutie dodávok v rozpore s článkom 102 ZFEÚ práve preto, lebo konkurent môže vytvoriť podobnú sieť na distribúciu svojich vlastných výrobkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 1998, Bronner, C‑7/97, EU:C:1998:569, body 44 a 45).
84 Ak orgán hospodárskej súťaže preukáže, že konanie podniku v dominantnom postavení môže narušiť efektívnu a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu, tento podnik môže na to, aby sa predmetné konanie nepovažovalo za zneužitie dominantného postavenia, preukázať, že toto konanie je alebo bolo objektívne odôvodnené buď určitými okolnosťami prejednávanej veci, ktoré musia byť okrem iného mimo vplyvu dotknutého podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, C‑52/09, EU:C:2011:83, body 31 a 75), alebo, s ohľadom na konečný cieľ sledovaný článkom 102 ZFEÚ, záujmom spotrebiteľov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 165].
85 Pokiaľ ide o tento druhý prípad, treba zdôrazniť, že pojem „hospodárska súťaž na základe výkonnosti“ v zásade odkazuje na situáciu hospodárskej súťaže, z ktorej majú spotrebitelia prospech vďaka nižším cenám, lepšej kvalite a širšiemu výberu nových alebo vylepšených výrobkov a služieb. Ako uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, za konanie spadajúce do rámca hospodárskej súťaže na základe výkonnosti treba považovať najmä konanie, ktoré má za následok rozšírenie možností výberu pre spotrebiteľov, a to uvedením nových výrobkov na trh alebo zvýšením množstva alebo kvality už ponúkaných výrobkov.
86 V takomto prípade môže dominantný podnik odôvodniť konanie, na ktoré sa môže vzťahovať zákaz uvedený v článku 102 ZFEÚ tým, že preukáže, že účinok vylúčenia, ktorý jeho správanie mohlo spôsobiť, bol vyvážený alebo dokonca prekonaný výhodami z hľadiska efektívnosti, z ktorých majú prospech aj spotrebitelia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2007, British Airways/Komisia, C‑95/04 P, EU:C:2007:166, bod 86; zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632 bod 140, ako aj z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, bod 165].
87 Pokiaľ ide o spory vo veci samej, vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či AGCM z právneho hľadiska dostatočne preukázal, že stratégia zavedená podnikom ENEL v rokoch 2012 až 2017 mohla narušiť efektívnu a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu. S cieľom usmerniť ho pri tomto posúdení mu však Súdny dvor môže poskytnúť všetky výkladové prvky patriace do rámca práva Únie, ktoré by pre neho mohli byť užitočné [pozri najmä rozsudky zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C‑83/14, EU:C:2015:480, bod 62, a zo 6. októbra 2021, A (Prekročenie hraníc na rekreačnom plavidle), C‑35/20, EU:C:2021:813, bod 85].
88 V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru predovšetkým vyplýva, že po oddelení jednotlivých činností podniku ENEL, ktorý bol dovtedy vertikálne integrovaný a mal monopolné postavenie na trhoch výroby, prenosu a distribúcie elektrickej energie v Taliansku, bola SEN poverená správnou zákazníkov, ktorí patrili len na trh chránený v tomto členskom štáte. Bolo však nesporné, že chránený trh nebude pretrvávať a že po jeho zrušení v budúcnosti si dotknutí zákazníci budú musieť vybrať nového dodávateľa. Okrem toho, aby sa zabránilo prevodu konkurenčnej výhody, odvetvová právna úprava povoľovala prenesenie obchodne citlivých informácií medzi spoločnosťami, ktoré predávajú elektrickú energiu na chránenom trhu, a spoločnosťami pôsobiacimi na voľnom trhu len za predpokladu, že poskytnutie týchto informácií nebolo diskriminačné.
89 Ďalej z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že správanie uvedené v spornom rozhodnutí v podstate nespočíva v odmietnutí spoločnosti SEN umožniť konkurentom EE prístup k základnej infraštruktúre, ktorú predstavujú kontaktné údaje zákazníkov na chránenom trhu, ale v rozhodnutí spoločnosti SEN preniesť za odplatu niektoré obchodné informácie, ktoré mala o svojich zákazníkoch, najmä ich kontaktné údaje, na spoločnosť EE spôsobom, ktorý by bol nepriaznivý, a teda diskriminačný voči konkurentom tejto druhej spoločnosti na voľnom trhu, zatiaľ čo SEN mala dominantné postavenie na chránenom trhu.
90 Napokon sa zdá, že vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že prinajmenšom SEN a EE tvorili jeden a ten istý podnik v zmysle článku 102 ZFEÚ.
91 Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, sa zdá vhodné pripomenúť, že za využívanie iných prostriedkov, ako sú tie, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže na základe výkonnosti, keďže takéto využívanie je založené na využívaní prostriedkov, ktoré sú v zásade neprípustné hypotetickému rovnako efektívnemu konkurentovi, ktorý však nemá dominantné postavenie, treba považovať skutočnosť, keď podnik disponujúci výlučnými právami, ako je zákonné monopolné postavenie, tieto práva využil na účely rozšírenia dominantného postavenia, ktoré má na konkrétnom trhu, keďže disponuje uvedenými právami na inom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2014, Komisia/DEI, C‑553/12 P, EU:C:2014:2083, body 45 až 47 a 66 až 68).
92 Z toho a fortiori vyplýva, že ak podnik stratí zákonný monopol, ktorý predtým mal na trhu, musí sa počas celej fázy liberalizácie tohto trhu zdržať používania prostriedkov, ktorými disponoval v rámci svojho bývalého monopolu a ktoré z tohto dôvodu nie sú dostupné jeho konkurentom, s cieľom udržať si tak dominantné postavenie na novo liberalizovanom predmetnom trhu inak ako na základe vlastnej výkonnosti.
93 V sporoch vo veci samej z týchto úvah vyplýva, že podnik, ktorý by spoločne tvorili prinajmenšom spoločnosti SEN a EE, mal osobitnú zodpovednosť zdržať sa akéhokoľvek správania na chránenom trhu, ktoré by mohlo narušiť štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže na voľnom trhu a najmä rozšíriť na tento trh dominantné postavenie, ktoré mal na chránenom trhu inak než prostriedkami patriacimi do rámca hospodárskej súťaže na základe výkonnosti (pozri analogicky rozsudok z 3. októbra 1985, CBEM, 311/84, EU:C:1985:394, bod 27).
94 Je však nesporné, že možnosť kontaktovať zákazníkov na chránenom trhu mala pre každý podnik, ktorý sa chcel rozvíjať na voľnom trhu, jednoznačný ekonomický význam. Vzhľadom na to, že podnik, ktorý tvorili spoločne SEN a EE, zamýšľal preniesť určité obchodné informácie, ktoré mala k dispozícii SEN o svojich zákazníkoch, za odplatu na spoločnosť EE, mal tento podnik, aby nenarušil štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže, ponúknuť možnosť prístupu k týmto informáciám aj konkurentom EE, a to za rovnakých podmienok pri rovnocenných plneniach.
95 Je pravda, že vzhľadom na právo na ochranu osobných údajov, ktoré predstavuje základné právo zaručené článkom 8 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nemožno spoločnosti v situácii spoločnosti SEN vytýkať, že najskôr získala súhlas svojich zákazníkov s tým, že niektoré ich osobné údaje budú takto prenesené. Rovnako takúto spoločnosť nemožno považovať za zodpovednú za rozhodnutie časti jej zákazníkov povoliť prenos ich osobných informácií len v prospech niektorých spoločností.
96 SEN však na to, aby konala v súlade s osobitnou zodpovednosťou, ktorá jej prislúchala z dôvodu jej dominantného postavenia na chránenom trhu, mala na účely predvídania želania tretej spoločnosti, ktorá sa chce rozvíjať na voľnom trhu, tiež získať prístup k uvedeným informáciám, ponúkať svojim zákazníkom možnosť dostávať ponuky od spoločností, ktoré nepatria do skupiny ENEL, a to nediskriminačným spôsobom, najmä zabezpečením toho, aby pri zhromažďovaní súhlasov nedochádzalo k zaujatosti, ktorá by mohla viesť k tomu, že zoznamy určené na presun do spoločnosti EE budú podstatne rozsiahlejšie ako zoznamy určené na predaj konkurentom tejto spoločnosti.
97 V prejednávanej veci informácie predložené Súdnemu dvoru neumožňujú pochopiť presnú povahu diskriminačného zaobchádzania identifikovaného AGCM. Hoci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že SEN požiadala svojich zákazníkov na chránenom trhu o súhlas s tým, aby dostávali obchodné ponuky od spoločností skupiny ENEL a od tretích osôb „oddelene“, tento opis neumožňuje dostatočne jasne určiť, či sa tento pojem vzťahuje na skutočnosť, že ponuky boli zaslané v rôznom čase, alebo na skutočnosť, že boli uvedené v rôznych častiach toho istého dokumentu, ani to, či sa rovnaká žiadosť o súhlas vzťahovala na všetky tretie spoločnosti bez rozdielu, či bolo možné vyjadriť súhlas so zasielaním ponúk tretích spoločností bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť súhlas aj so zasielaním ponúk skupiny ENEL, alebo či si zákazníci spoločnosti SEN mohli individuálne vybrať, ktoré tretie spoločnosti sú oprávnené im zasielať obchodné ponuky, čo bolo zrejme stanovené pre skupinu ENEL.
98 Je však potrebné pripomenúť, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o spôsobilosť konania spoločnosti SEN vyvolať skutočné alebo potenciálne účinky vylúčenia z trhu, nesie AGCM. Keďže táto spôsobilosť nesmie byť čisto hypotetická, AGCM tak musel na to, aby uniesol dôkazné bremeno, v spornom rozhodnutí na základe dôkazov, ako sú štúdie správania, preukázať, že postup, ktorý spoločnosť SEN použila na získanie súhlasu svojich zákazníkov s prenosom ich údajov, mohol skutočne zvýhodniť zoznamy určené na presun do spoločnosti EE.
99 Ak by vnútroštátny súd konštatoval, že AGCM v spornom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázal, že spôsob, akým SEN požiadala o súhlas svojich zákazníkov s prijímaním ponúk, bol skreslený tak, aby zvýhodnil spoločnosti skupiny ENEL na úkor jej konkurentov, existencia takéhoto skreslenia by vylúčila možnosť domnievať sa, že rozdiel v množstve informácií obsiahnutých v zoznamoch určených EE a v zoznamoch určených konkurentom bol spôsobený lepšou výkonnosťou spoločností skupiny ENEL na voľnom trhu alebo väčšou atraktívnosťou ochrannej známky ENEL. Samotná existencia tohto skreslenia by totiž z definície znemožňovala určiť existenciu objektívnych príčin rozdielov v poskytnutých súhlasoch. Preto vzhľadom na to, že v tomto prípade by uvedené skreslenie bolo dôsledkom správania spoločnosti SEN, rozdiel v počte zákazníkov na zoznamoch určených spoločnosti EE a na zoznamoch určených jej konkurentom by sa mal pripísať spoločnosti SEN.
100 Z toho vyplýva, že SEN týmto spôsobom previedla na EE zdroj, ktorý môže poskytnúť komparatívnu výhodu podniku, ktorý podľa predpokladu uvedeného v bode 90 tohto rozsudku, prinajmenšom tieto dve spoločnosti tvorili spoločne na voľnom trhu, hoci zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že cieľom procesu vzájomného oddelenia činností spoločnosti ENEL bolo práve zabrániť takémuto prevodu. Následné použitie tohto zdroja by sa teda malo považovať za uplatňovanie praktiky, ktorá mala prinajmenšom spočiatku spôsobilosť vyvolať účinky vylúčenia na voľnom trhu.
101 Takéto správanie by však nevyhnutne nemohlo byť prijaté hypotetickým rovnako efektívnym konkurentom, pretože z dôvodu postavenia spoločnosti SEN na chránenom trhu v nadväznosti na zrušenie skoršieho zákonného monopolu podniku ENEL nemohol nijaký konkurenčný podnik disponovať štruktúrou, ktorá by mohla v takomto množstve poskytnúť kontaktné údaje zákazníkov na chránenom trhu.
102 Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom sa zneužitie dominantného postavenia posudzuje s ohľadom na spôsobilosť predmetného správania vyvolať účinky vylúčenia z trhu, a nie s ohľadom na jeho konkrétne účinky, ak by sa preukázalo, že SEN si diskriminačným spôsobom vyžiadala od svojich zákazníkov súhlas s prijímaním ponúk jednak od spoločností skupiny ENEL a jednak od jej konkurentov, táto samotná okolnosť by stačila na preukázanie toho, že správanie podniku tvoreného prinajmenšom spoločnosťami SEN a EE môže narušiť efektívnu a neskreslenú hospodársku súťaž. Takéto konštatovanie nemožno spochybniť s prihliadnutím na dôvody, pre ktoré sa nijaký z uvedených konkurentov nerozhodol kúpiť informácie, ktoré im boli ponúknuté, na schopnosť spoločnosti EE premeniť túto komparatívnu výhodu na obchodný úspech alebo na starostlivosť, ktorú konkurenčné podniky mohli alebo by mohli vynaložiť, ako je nákup súborov obsahujúcich údaje o zákazníkoch na chránenom trhu od tretích osôb, aby obmedzili škodlivé dôsledky tohto konania.
103 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že konanie, ktoré je prípustné mimo oblasť práva hospodárskej súťaže možno v prípade, že ho vykonáva podnik v dominantnom postavení, kvalifikovať ako „zneužitie“ v zmysle tohto ustanovenia, ak môže vyvolať účinok vylúčenia z trhu a ak spočíva v použití iných prostriedkov než tých, ktoré spadajú do rámca hospodárskej súťaže na základe výkonnosti. Ak sú obe tieto podmienky splnené, dotknutý podnik v dominantnom postavení sa však môže vyhnúť zákazu uvedenému v článku 102 ZFEÚ tým, že preukáže, že predmetné konanie bolo buď objektívne odôvodnené a primerané tomuto odôvodneniu, alebo že bolo vyvážené či dokonca prekonané výhodami z hľadiska efektívnosti, z ktorých majú prospech aj spotrebitelia.
O piatej otázke
104 Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že ak je dominantné postavenie zneužívané jednou alebo viacerými dcérskymi spoločnosťami patriacimi do jednej hospodárskej jednotky, existencia tejto jednotky postačuje na vyvodenie záveru, že za toto zneužitie je tiež zodpovedná materská spoločnosť, aj keď sa na zneužívajúcich konaniach nepodieľala, alebo či je potrebné predložiť dôkaz, hoci aj nepriamy, o koordinácii medzi týmito rôznymi spoločnosťami, a konkrétne preukázať účasť materskej spoločnosti.
105 Na úvod treba pripomenúť, že autori Zmluvy o FEÚ sa pre označenie subjektu, ktorý sa dopustil porušenia práva hospodárskej súťaže, rozhodli použiť pojem „podnik“, ktorý v tomto kontexte označuje hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudok z 27. apríla 2017, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑516/15 P, EU:C:2017:314, bod 48).
106 Z tejto voľby vyplýva, že pokiaľ takáto hospodárska jednotka porušuje pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušenie aj zodpovedá (rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P, EU:C:2021:238, bod 73).
107 Vzhľadom však na to, že takéto porušenie sa musí pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty, uplatnenie pojmu „podnik“ a prostredníctvom neho pojem „hospodárska jednotka“ automaticky zakladá spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť subjektov, ktoré tvoria hospodársku jednotku v čase, keď došlo k porušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19, EU:C:2021:800, bod 44).
108 Pokiaľ sú právne odlišné osoby organizované vo forme skupiny, z ustálenej judikatúry vyplýva, že tieto osoby tvoria jeden a ten istý podnik, ak neurčujú svoje správanie na predmetnom trhu samostatne, ale najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré ich spájajú s materskou spoločnosťou, podliehajú na tento účel účinkom skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu tejto riadiacej jednotky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P, EU:C:2021:238, body 74 a 75).
109 Z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že v konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní priamo alebo nepriamo celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, možno predpokladať skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. apríla 2021, Italmobiliare a i./Komisia, C‑694/19 P, neuverejnený, EU:C:2021:286, bod 55).
110 Takáto domnienka je však vyvrátiteľná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2013, Eni/Komisia, C‑508/11 P, EU:C:2013:289, bod 47). Ako totiž zdôraznil Súdny dvor, túto domnienku nezakladá držanie takéhoto percentuálneho podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti, ale miera ovládania, ktorá z toho držania vyplýva (rozsudok z 27. januára 2021, The Goldman Sachs Group/Komisia, C‑595/18 P, EU:C:2021:73, bod 35). Skutočnosť, že jedna spoločnosť vlastní takmer celé základné imanie inej spoločnosti, je síce veľmi silnou indíciou toho, že má takúto kontrolu, ale neumožňuje s istotou vylúčiť, že rozhodovaciu právomoc môže mať samostatne alebo spoločne jedna alebo viacero iných osôb, lebo práve vlastníctvo základného imania môže byť oddelené od hlasovacích práv.
111 Z vyššie pripomenutej judikatúry navyše vyplýva, že na to, aby materská spoločnosť tvorila so svojou dcérskou spoločnosťou jeden a ten istý podnik, musí materská spoločnosť vykonávať kontrolu nad správaním svojej dcérskej spoločnosti, čo možno preukázať buď tým, že materská spoločnosť má schopnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spoločnosti a že navyše tento vplyv skutočne vykonávala, alebo že táto dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale že v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, s prihliadnutím najmä na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvomi právnymi subjektmi (pozri najmä rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P, EU:C:2021:238, body 94 a 95).
112 V dôsledku toho musí mať materská spoločnosť tiež možnosť vyvrátiť domnienku uvedenú v bode 109 tohto rozsudku tým, že preukáže, že hoci vlastnila celé alebo takmer celé základné imanie inej spoločnosti v čase, keď k takémuto konaniu došlo, nedávala tejto spoločnosti pokyny, ani sa priamo či nepriamo, najmä prostredníctvom vymenovaných členov správnej rady, nepodieľala na prijímaní rozhodnutí tejto inej spoločnosti týkajúcich sa dotknutej ekonomickej činnosti.
113 V prejednávanej veci ENEL tvrdí, že ťažkosti, ktoré vznikli v rámci sporov vo veci samej, nesúvisia s uplatnením tejto domnienky, ale s rozdelením dôkazného bremena, že jednotlivé dotknuté spoločnosti skupiny ENEL tvorili jeden a ten istý podnik, ako aj s povinnosťou odôvodnenia zo strany orgánu hospodárskej súťaže, pokiaľ má v úmysle nezohľadniť skutočnosti predložené materskou spoločnosťou na vyvrátenie uvedenej domnienky.
114 V tejto súvislosti, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ako uviedol generálny advokát v bode 155 svojich návrhov, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že domnienka vyplývajúca z toho, že materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, znamená, že skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu zo strany materskej spoločnosti vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti, a teda existencia jedného a toho istého podniku medzi týmito spoločnosťami, sa považujú za preukázané bez toho, aby orgán hospodárskej súťaže musel predložiť akýkoľvek ďalší dôkaz (pozri najmä rozsudok zo 16. júna 2016, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia, C‑155/14 P, EU:C:2016:446, body 29 a 30).
115 Pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, treba pripomenúť, že táto povinnosť predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa odráža v článku 41 Charty a ktorá sa má použiť na členské štáty pri uplatňovaní tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken, C‑225/19 a C‑226/19, EU:C:2020:951, bod 34, ako aj citovanú judikatúru).
116 V súlade s právom na účinný prostriedok nápravy zaručeným v článku 47 Charty musí byť poskytnuté odôvodnenie takej povahy, aby umožnilo jednak dotknutým osobám posúdiť, či prijaté rozhodnutie prípadne obsahuje vadu, na základe ktorej možno spochybniť jeho platnosť, a jednak príslušnému súdu preskúmať jeho zákonnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund, C‑682/15, EU:C:2017:373, bod 84).
117 Ak sa teda v rozhodnutí konštatuje, že spoločnosť v čase skutkových okolností tvorila s jednou alebo viacerými svojimi dcérskymi spoločnosťami jeden a ten istý podnik na účely vykonávania hospodárskej činnosti, musí toto rozhodnutie, aby sa mohlo považovať za riadne odôvodnené, obsahovať odôvodnenie takéhoto konštatovania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, EU:C:2003:529, bod 100, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 152).
118 Z toho vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bode 160 svojich návrhov, že pokiaľ orgán hospodárskej súťaže pri uložení pokuty materskej spoločnosti za správanie podniku, ktorý táto spoločnosť v čase skutkových okolností tvorila s inou spoločnosťou, ktorá bola v tom čase jej dcérskou spoločnosťou, vychádzal z domnienky rozhodujúceho vplyvu vyplývajúcej z toho, že táto materská spoločnosť v čase skutkových okolností vlastnila celé alebo takmer celé základné imanie tejto inej spoločnosti, aj keď uvedená materská spoločnosť predložila počas správneho konania konkrétne skutočnosti na vyvrátenie uvedenej domnienky, je orgán hospodárskej súťaže povinný, aby splnil svoju povinnosť odôvodnenia, vhodným spôsobom uviesť dôvody, pre ktoré tieto skutočnosti neumožnili túto domnienku vyvrátiť (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 153).
119 Takáto povinnosť odôvodnenia však neznamená, že orgán hospodárskej súťaže je povinný zaujať stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré materská spoločnosť predloží na vyvrátenie uvedenej domnienky (rozsudok z 5. decembra 2013, Komisia/Edison, C‑446/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:798, bod 23).
120 Na jednej strane sa totiž otázka, či je akt z právneho hľadiska dostatočne odôvodnený, musí posúdiť s ohľadom na jeho kontext a uplatniteľné pravidlá (pozri analogicky rozsudok z 19. novembra 2013, Komisia/Rada, C‑63/12, EU:C:2013:752, bod 99). Na druhej strane vzhľadom na to, že odôvodnenie je formálnou požiadavkou, na splnenie tejto požiadavky stačí, aby napadnuté rozhodnutie uviedlo dôvod, ktorý môže preukázať, že napriek rôznym predloženým skutočnostiam nebolo potrebné domnienku vyvrátiť. Následne je na osobách, ktorým je toto rozhodnutie určené, aby spochybnili opodstatnenosť takéhoto dôvodu.
121 Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že v sporoch vo veci samej je nesporné, že ENEL vlastnila celé alebo takmer celé základné imanie spoločnosti SEN, AGCM mohol predpokladať, že táto materská spoločnosť tvorila so svojou dcérskou spoločnosťou jeden podnik na účely činnosti distribúcie elektrickej energie na predmetnom trhu. ENEL sa však mohla pokúsiť vyvrátiť túto domnienku predložením dôkazov, ktoré mali preukázať, že buď vlastníctvo takejto časti základného imania jej neumožňovalo kontrolovať SEN, alebo že priamo či nepriamo nevyužívala schopnosť, ktorú mala z dôvodu vlastníctva celého alebo takmer celého základného imania spoločnosti SEN, vykonávať rozhodujúci vplyv na spoločnosť SEN. Ak by to tak bolo, AGCM by bol povinný zaujať stanovisko k predloženým dôkazom a uviesť aspoň jeden dôvod, ktorý by mohol preukázať, že napriek týmto rôznym skutočnostiam nebolo potrebné domnienku vyvrátiť.
122 V sporoch vo veci samej však možno uviesť, že tvrdenie, podľa ktorého decentralizované rozhodovacie procesy v rámci skupiny ponechávali ENEL iba úlohu podporovať synergie a osvedčené postupy medzi rôznymi spoločnosťami skupiny, sa v každom prípade nezdá byť dostatočné na vyvrátenie uvedenej domnienky, keďže najmä nevylučuje, že zástupcovia spoločnosti ENEL pôsobili v rozhodovacích orgánoch spoločnosti SEN, a dokonca ani nezaručuje, že členovia týchto orgánov boli funkčne nezávislí od materskej spoločnosti.
123 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak je dominantné postavenie zneužívané jednou alebo viacerými dcérskymi spoločnosťami patriacimi do jednej hospodárskej jednotky, existencia tejto jednotky postačuje na vyvodenie záveru, že za toto zneužitie je tiež zodpovedná materská spoločnosť. Je nevyhnutné predpokladať, že takáto jednotka existuje, ak v čase skutkových okolností aspoň takmer celé základné imanie týchto dcérskych spoločností priamo alebo nepriamo vlastnila materská spoločnosť. Orgán hospodárskej súťaže nie je povinný predložiť akýkoľvek dodatočný dôkaz, pokiaľ materská spoločnosť nepreukáže, že nemala právomoc vymedziť správanie svojich dcérskych spoločností, keďže tieto dcérske spoločnosti konali samostatne.
O trovách
124 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
1. Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na preukázanie, či určité konanie predstavuje zneužitie dominantného postavenia, stačí, aby orgán hospodárskej súťaže preukázal, že táto praktika môže narušiť štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže na relevantnom trhu, pokiaľ dotknutý dominantný podnik nepreukáže, že protisúťažné účinky, ktoré môžu z uvedenej praktiky vyplynúť, sú vyvážené alebo dokonca prekonané pozitívnymi účinkami na spotrebiteľov, najmä z hľadiska ceny, výberu, kvality a inovácie.
2. Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na účely vylúčenia zneužívajúcej povahy správania podniku v dominantnom postavení sa má považovať za nepostačujúci samotný dôkaz, predložený dotknutým podnikom, že toto správanie nemalo konkrétne obmedzujúce účinky. Táto skutočnosť môže predstavovať nepriamy dôkaz o nespôsobilosti predmetného správania vyvolať protisúťažné účinky, ktorý však musí byť doplnený ďalšími dôkazmi, ktoré majú túto nespôsobilosť preukázať.
3. Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že existencia zneužívajúceho konania spočívajúceho vo vylúčení z trhu podnikom v dominantnom postavení sa má posudzovať na základe spôsobilosti tejto praktiky vyvolať protisúťažné účinky. Orgán hospodárskej súťaže nie je povinný preukázať úmysel dotknutého podniku vylúčiť svojich konkurentov prostredníctvom použitia iných prostriedkov alebo zdrojov než sú tie, ktorými sa riadi hospodárska súťaž na základe výkonnosti. Dôkaz o takomto úmysle však predstavuje skutkovú okolnosť, ktorú možno zohľadniť na účely určenia zneužitia dominantného postavenia.
4. Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že konanie, ktoré je prípustné mimo oblasť práva hospodárskej súťaže možno v prípade, že ho vykonáva podnik v dominantnom postavení, kvalifikovať ako „zneužitie“ v zmysle tohto ustanovenia, ak môže vyvolať účinok vylúčenia z trhu a ak spočíva v použití iných prostriedkov než tých, ktoré spadajú do rámca hospodárskej súťaže na základe výkonnosti. Ak sú obe tieto podmienky splnené, dotknutý podnik v dominantnom postavení sa však môže vyhnúť zákazu uvedenému v článku 102 ZFEÚ tým, že preukáže, že predmetné konanie bolo buď objektívne odôvodnené a primerané tomuto odôvodneniu, alebo že bolo vyvážené či dokonca prekonané výhodami z hľadiska efektívnosti, z ktorých majú prospech aj spotrebitelia.
5. Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak je dominantné postavenie zneužívané jednou alebo viacerými dcérskymi spoločnosťami patriacimi do jednej hospodárskej jednotky, existencia tejto jednotky postačuje na vyvodenie záveru, že za toto zneužitie je tiež zodpovedná materská spoločnosť. Je nevyhnutné predpokladať, že takáto jednotka existuje, ak v čase skutkových okolností aspoň takmer celé základné imanie týchto dcérskych spoločností priamo alebo nepriamo vlastnila materská spoločnosť. Orgán hospodárskej súťaže nie je povinný predložiť akýkoľvek dodatočný dôkaz, pokiaľ materská spoločnosť nepreukáže, že nemala právomoc vymedziť správanie svojich dcérskych spoločností, keďže tieto dcérske spoločnosti konali samostatne.
Podpisy