Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
GIOVANNI PITRUZZELLA
prednesené 16. júna 2022(1)
Vec C‑175/21
Harman International Industries, Inc.
proti
AB SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Články 34 a 36 ZFEÚ – Voľný pohyb tovaru – Ochranná známka Európskej únie – Nariadenie (EÚ) 2017/1001 – Článok 15 – Vyčerpanie práv z ochrannej známky Európskej únie – Dôkazné bremeno – Účinná súdna ochrana“
1. Ako možno v konaní o žalobe podanej majiteľom ochrannej známky s cieľom zabrániť distribúcii neautorizovaných výrobkov dosiahnuť rovnováhu medzi ochranou majiteľa ochrannej známky a ochranou distribútora výrobkov, ktorý v konaní namieta vyčerpanie práv z predmetnej ochrannej známky? Môže byť súhlas majiteľa ochrannej známky s uvedením výrobkov na trh v EHP implicitný? Je všeobecné znenie výroku rozsudku a odklad identifikácie výrobkov uvedených na trh v EHP až do exekučného konania zlučiteľný so zásadou účinnej súdnej ochrany? Ako je rozložené dôkazné bremeno?
I. Právny rámec
A. Právo Únie
2. Podľa článku 9 nariadenia 2017/1001(2):
„1. Zápisom ochrannej známky EÚ nadobúda majiteľ výlučné práva k nej.
…
3. … možno zakázať najmä:
…
b) ponúkať takto označené tovary, uvádzať ich na trh alebo ich na tieto účely skladovať, alebo ponúkať či poskytovať takto označené služby;
c) dovážať alebo vyvážať takto označený tovar;
…“
3. Podľa článku 15 ods. 1 nariadenia 2017/1001:
„Ochranná známka EÚ neoprávňuje majiteľa zakázať jej používanie pre tovary, ktoré boli uvedené na trh v Európskom hospodárskom priestore pod takouto ochrannou známkou samotným majiteľom ochrannej známky alebo s jeho súhlasom.“
4. V článku 129 s názvom „Uplatniteľné právo“ ods. 3 nariadenia 2017/1001 sa stanovuje, že:
„Pokiaľ nie je v tomto nariadení stanovené inak, súd pre ochranné známky EÚ uplatní procesné pravidlá, ktorými sa riadi rovnaký typ žaloby týkajúci sa národnej ochrannej známky v tom členskom štáte, na ktorého území sa tento súd nachádza.“
5. V článku 3 ods. 2 smernice 2004/48(3) sa stanovuje, že:
„Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.“
B. Poľské právo
6. Podľa § 325 ustawa z dnia 17 listopada 1964 r. – Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964, konsolidované znenie, (Dz. U. z roku 2019, položka 1460) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“):
„Vo výroku rozsudku sa uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov, súdneho tajomníka a prokurátora, pokiaľ vstúpil do konania, dátum a miesto pojednávania a vyhlásenia rozsudku, mená a priezviská/označenie strán, predmet sporu, ako aj rozhodnutie súdu o návrhoch strán.“
7. Podľa § 758 Občianskeho súdneho poriadku sú vo veciach výkonu rozhodnutia príslušné Sądy Rejonowe (okresné súdy) a súdni exekútori pri týchto súdoch.
8. Podľa § 767 ods. 1 a 2 tohto Občianskeho súdneho poriadku:
„1 Ak zákon nestanoví inak, proti úkonom súdneho exekútora možno podať odvolanie na Sąd Rejonowy (okresný súd). Odvolanie možno podať aj v prípade opomenutia súdneho exekútora. Odvolanie prejednáva súd v súdnom obvode príslušného exekútorského úradu.
…
2 Odvolanie môže podať strana sporu alebo iná osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené konaním alebo opomenutím súdneho exekútora.
…“
9. V § 843 ods. 3 vyššie uvedeného Občianskeho súdneho poriadku sa stanovuje:
„V odvolaní musí odvolateľ uviesť všetky námietky, ktoré možno vzniesť v tejto fáze konania, inak stratí právo uplatniť ich v ďalšom konaní.“
10. Podľa § 1050 ods. 1 a 3 tohto Občianskeho súdneho poriadku:
„1. Ak je dlžník povinný vykonať úkon, ktorý nemôže vykonať nijaká iná osoba a ktorého vykonanie závisí výlučne od jeho vôle, nariadi súd, v obvode ktorého sa má úkon vykonať, na návrh veriteľa a po vypočutí strán dlžníkovi lehotu na vykonanie úkonu, a to pod hrozbou pokuty v prípade nedodržania lehoty.
…
3 V prípade márneho uplynutia lehoty poskytnutej dlžníkovi na vykonanie úkonu uloží súd na návrh veriteľa dlžníkovi pokutu a súčasne nariadi pod hrozbou vyššej pokuty novú lehotu na vykonanie úkonu“.
11. V § 1051 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa stanovuje:
„Ak je dlžník povinný zdržať sa konania alebo nebrániť veriteľovi v určitom konaní, uloží súd, v ktorého obvode dlžník nesplnil svoju povinnosť, na návrh veriteľa, na základe vypočutia strán a zistenia porušenia povinnosti dlžníka tomuto dlžníkovi pokutu. Rovnako súd postupuje v prípade nového návrhu veriteľa.“
II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
12. Spoločnosť Harman International Industries, Inc. (ďalej len „žalobkyňa“) so sídlom v meste Stamford (Spojené štáty) je majiteľkou výlučných práv k ochranným známkam Európskej únie zaregistrovaným pod číslami 001830967, 005336755, 015577621, 003191004, 003860665, 0150221652, 001782523, 005133251 a 009097494.
13. Výrobky žalobkyne (audiovizuálne zariadenia vrátane reproduktorov, slúchadiel a audio systémov) označené uvedenými ochrannými známkami distribuuje na území Poľska jediný subjekt, s ktorým žalobkyňa uzavrela zmluvu o distribúcii a prostredníctvom ktorého sa výrobky žalobkyne predávajú koncovým zákazníkom v predajniach elektronického vybavenia.
14. Žalobkyňa používa pre svoje výrobky systémy označovania, z ktorých podľa vnútroštátneho súdu nie je vždy možné zistiť, či daný výrobok bol určený žalobkyňou pre trh v Európskom hospodárskom priestore (EHP), alebo nie. Označenia uvedené na niektorých výrobkoch s ochrannými známkami žalobkyne totiž neobsahujú skratky týkajúce sa území, a preto nešpecifikujú miesto, kde by mal byť výrobok prvýkrát uvedený na trh s jej súhlasom. V dôsledku uvedeného sa niektoré označenia nachádzajú tak na obaloch výrobkov určených na uvedenie na trh v EHP, ako aj na obaloch výrobkov určených na uvedenie na trh mimo EHP. V prípade týchto výrobkov je na identifikáciu určeného trhu potrebné využiť IT nástroj, ktorý má k dispozícii žalobkyňa a ktorý obsahuje databázu výrobkov s uvedením trhu, pre ktorý je konkrétny výrobok určený.
15. Spoločnosť AB SA so sídlom v obci Magnice (Poľsko), žalovaná vo veci samej (ďalej len žalovaná), vykonáva hospodársku činnosť v oblasti distribúcie elektronického vybavenia. Žalovaná uvádzala na poľský trh tovar vyrobený žalobkyňou a označený jej ochrannými známkami EÚ. Žalovaná nenakupovala predmetný tovar od distribútora na poľskom trhu, s ktorým žalobkyňa uzavrela zmluvu, ale od iného predajcu. Žalovaná uviedla, že tento predajca ju ubezpečil, že uvedenie predmetných výrobkov na poľský trh nebolo v rozpore s výlučnými právami žalobkyne k ochranným známkam Európskej únie, a to vzhľadom na vyčerpanie týchto práv vyplývajúce z predchádzajúceho uvedenia výrobkov označených ochrannými známkami EÚ na trh v EHP žalobkyňou alebo s jej súhlasom.
16. Žalobkyňa podala žalobu na Sąd Okregowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) ako na súd prvého stupňa, pričom navrhla, aby tento súd zakázal žalovanej porušovať práva žalobkyne z ochranných známok EÚ tým, že jej zabráni v uvádzaní na trh, dovoze, ponúkaní, propagácii a skladovaní reproduktorov, slúchadiel a ich obalov označených čo i len jednou z ochranných známok Európskej únie žalobkyne, ktoré predtým neboli uvedené na trh v EHP žalobkyňou alebo s jej súhlasom. Žalobkyňa ďalej navrhla, aby súd nariadil žalovanej stiahnuť tieto reproduktory, slúchadlá a ich obaly z trhu alebo ich zničiť.
17. Žalovaná namietala voči požiadavkám žalobkyne na základe zásady vyčerpania práv z ochrannej známky EÚ, pričom svoju obranu sústredila na ubezpečení zo strany predajcu, že predmetné výrobky boli uvedené na trh v EHP.
18. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že systémy označovania výrobkov žalobkyne neumožňujú určiť, či boli dané výrobky určené pre trh v EHP, alebo nie. Z tohto dôvodu by akýkoľvek žalovaný nebol schopný preukázať, že konkrétny výrobok označený ochrannou známkou EÚ žalobkyne bol uvedený na trh v EHP samotnou žalobkyňou alebo s jej súhlasom. Vnútroštátny súd dodáva, že takýto žalovaný by sa samozrejme mohol obrátiť na svojho predajcu, je však nepravdepodobné, že sa mu podarí získať užitočné informácie o identite subjektu, od ktorého dodávateľ nadobudol príslušné výrobky, alebo o subjektoch patriacich do distribučného reťazca daných výrobkov na území Poľska, pretože dodávatelia nie sú zvyčajne ochotní odhaliť zdroje svojich dodávok, aby nestratili odberateľov.
19. V takto vymedzenom kontexte vnútroštátny súd poznamenáva, že prax poľských súdov uvádzať vo výrokoch rozsudkov, ktorými sa vyhovuje žalobe, všeobecnú formuláciu „tovary označené ochrannými známkami žalobcu, ktoré predtým neboli uvedené na trh v [EHP] žalobcom (majiteľom ochrannej známky Európskej únie) alebo s jeho súhlasom“ vedie k vážnym ťažkostiam pri výkone práva na obranu a k neistote pri uplatňovaní práva. Priamym dôsledkom tohto spôsobu vyhotovovania výroku rozhodnutí je podľa názoru vnútroštátneho súdu praktická nemožnosť ich vykonať na základe informácií, ktoré obsahujú.
20. Bez ohľadu na to, či je výkon súdneho rozhodnutia dobrovoľný, alebo ho vykoná príslušný exekučný orgán, je totiž na to, aby bolo takéto rozhodnutie prakticky vykonateľné, nevyhnutné získať od majiteľa alebo žalovaného ďalšie informácie na účely identifikácie konkrétnych výrobkov označených ochrannou známkou EÚ.
21. Predovšetkým je potrebná konkrétna spolupráca žalobcu, majiteľa ochrannej známky, na účely prístupu k databáze obsahujúcej informácie nevyhnutné na identifikáciu výrobkov.
22. Okrem toho z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že prax, ktorou sa riadi výkon súdnych rozhodnutí so všeobecne formulovaným výrokom, nie je jednotná, a líši sa v závislosti od povahy vykonávaného rozsudku, pričom v mnohých prípadoch sa môže skončiť aj zaistením výrobkov, ktoré sú v obehu, a to bez akéhokoľvek porušenia výlučného práva k ochrannej známke. Konkrétne môže v podstate dôjsť k tomu, že ochrana výlučných práv k ochrannej známke EÚ sa rozšíri na výrobky, vo vzťahu ku ktorým sa tieto práva vyčerpali.
23. Okrem toho predmetná prax vyvoláva ďalšiu neistotu týkajúcu sa procesných záruk pre účastníkov konania vo veciach ochrany výlučných práv z ochrannej známky EÚ. Zo znenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že pre žalovanú v prejednávanej veci je veľmi zložité poskytnúť v rámci súdneho konania dôkaz o tom, že konkrétny výrobok bol uvedený na trh v EHP žalobkyňou alebo s jej súhlasom.
24. V súlade s ustanoveniami poľského práva, tak, ako naň odkazuje vnútroštátny súd, prostriedky nápravy, ktoré má k dispozícii dlžník v konaní o nariadení predbežného opatrenia a v exekučnom konaní, čiže odvolanie proti úkonom súdneho exekútora a žaloba proti výkonu rozhodnutia, neumožňujú účinne napadnúť spôsob výkonu rozhodnutia realizovaný exekučným orgánom, teda skutočne identifikovať konkrétne výrobky, ktoré sa majú z exekúcie vylúčiť.
25. Vnútroštátny súd má zo všetkých uvedených dôvodov pochybnosti o zlučiteľnosti takejto praxe poľských súdov so zásadami voľného pohybu tovaru, vyčerpania práv z ochrannej známky EÚ, ako aj s povinnosťou členských štátov stanoviť prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany.
26. Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) preto prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 36 druhá veta ZFEÚ v spojení s článkom 15 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie, ako aj s článkom 19 ods. 1 druhou vetou Zmluvy o Európskej únii vykladať v tom zmysle, že bránia praxi vnútroštátnych súdov členských štátov, podľa ktorej súdy:
– v prípade, že vyhovejú návrhu majiteľa ochrannej známky zakázať dovoz, uvedenie na trh, ponúkanie, dovoz a propagáciu tovaru označeného ochrannou známkou Európskej únie, stiahnuť tento tovar z trhu alebo nariadiť jeho zničenie,
– pri rozhodovaní v konaní o nariadení predbežného zaistenia tovaru označeného ochrannou známkou Európskej únie,
vo svojich rozhodnutiach odkazujú na ,predmety, ktoré neboli uvedené na trh v Európskom hospodárskom priestore majiteľom ochrannej známky alebo s jeho súhlasom‘, v dôsledku čoho je vzhľadom na všeobecné znenie rozhodnutia ponechané na exekučný orgán, aby zistil, na ktoré predmety označené ochrannou známkou Európskej únie sa vzťahujú uložené príkazy a zákazy (t. j. zistenie, ktoré predmety neboli uvedené na trh v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru majiteľom ochrannej známky alebo s jeho súhlasom), pričom tento orgán sa pri tomto zisťovaní opiera o vyhlásenia majiteľa ochrannej známky alebo o nástroje poskytnuté majiteľom (vrátane IT nástrojov a databáz) a možnosť napadnúť uvedené zistenia exekučného orgánu na súde v rámci určovacieho konania je vylúčená alebo obmedzená povahou právnych prostriedkov, ktoré má žalovaný k dispozícii v konaní o predbežných opatreniach a exekučnom konaní?“
III. Právna analýza
A. Úvodné poznámky
27. Jedinou prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa stupňa presnosti požadovaného pri formulácii výroku rozsudku vo veci vyčerpania práv z ochrannej známky podľa článku 15 ods. 1 nariadenia 2017/1001 vyjadruje vnútroštátny súd pochybnosti týkajúce sa jednak zaručenia voľného pohybu tovaru, ako aj účinnej súdnej ochrany distribútora, t. j. subjektu žalovaného majiteľom ochrannej známky EÚ za údajné nezákonné uvedenie výrobkov chránených právami z ochrannej známky na trh v EHP.
28. Konkrétne, všeobecné znenie výroku rozhodnutia formulovaného súdom v určovacom konaní má podľa vnútroštátneho súdu za následok, že obrana distribútora dotknutých výrobkov, ktorý je v konaní žalovaným, je neprimerane sťažená. Táto skutočnosť nastoľuje otázku rozloženia dôkazného bremena v takomto konaní, najmä vo fáze výkonu rozhodnutia, a to aj vzhľadom na osobitosti procesného systému členského štátu, ktorý tým, že na žalovaného kladie prísne požiadavky, pokiaľ ide o podanie návrhu na zastavenie exekúcie, nie je podľa vnútroštátneho súdu spôsobilý poskytnúť žalovanému účinnú súdnu ochranu.
29. Písomné pripomienky predložili žalobkyňa, žalovaná, poľská vláda a Európska komisia.
30. Žalobkyňa zastáva názor, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne, keďže akékoľvek iné riešenie by bolo v rozpore s pravidlom vyčerpania práv z ochrannej známky. Okrem toho, že spochybňuje opis skutkového stavu a výklad poľských právnych predpisov poskytnutý vnútroštátnym súdom, predovšetkým usudzuje, že v prípade prijatia riešení, ktoré vnútroštátny súd navrhuje – najmä uloženia povinnosti majiteľovi ochrannej známky na výrobkoch presne označiť „ochranné známky alebo sériové čísla“ – by došlo k diskriminácii hospodárskych subjektov, ktorých ochranná známka bola porušená, keďže takúto povinnosť nestanovuje ani právo Únie, ani vnútroštátne právo.
31. Žalobkyňa spochybňuje aj skutočnosť, že Harman má na poľskom trhu iba jedného distribútora svojich výrobkov a z tohto dôvodu usudzuje, že nie je možné pripustiť prenesenie dôkazného bremena v súlade s rozsudkom Van Doren + Q(4), keďže – okrem prípadov výhradnej distribúcie – povinnosť preukázať existenciu súhlasu s uvedením tovaru na trh mimo EHP má žalovaný.
32. Naproti tomu žalovaná, poľská vláda a Komisia zastávajú názor, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať kladne.
33. Žalovaná a poľská vláda súhlasia s opisom skutkového stavu, ktorý uviedol vnútroštátny súd. Žalovaná predovšetkým usudzuje, že akýkoľvek súdom vyhlásený rozsudok by mal žalovanému umožňovať jeho dobrovoľný výkon, bez použitia informácií uvedených v databázach žalobcu, ku ktorým žalovaný nemá prístup. Tento praktický problém by podľa návrhu žalovanej bolo možné vyriešiť zavedením jednotného systému označovania zahŕňajúceho povinnosť uvádzať na jednotlivých výrobkoch trh, pre ktorý sú určené.
34. Poľská vláda zastáva názor, že vzhľadom na skutočnosť, že tradičné pravidlá rozloženia dôkazného bremena v konaní o porušení práv z výlučnej ochrannej známky by v niektorých prípadoch mohli viesť ku faktickému obmedzeniu voľného pohybu tovaru, možno odôvodniť úpravu tohto rozloženia v súlade so zásadami uvedenými v rozsudku Van Doren + Q. Poľská vláda predovšetkým usudzuje, že dodržiavanie vyššie uvedených zásad by bolo možné len vtedy, ak by dokazovanie vykonával výhradne súd príslušný na prejednanie merita veci.
35. Naproti tomu Komisia – hoci súhlasí s možnosťou preniesť dôkazné bremeno vo veci súhlasu s uvedením tovaru na trh mimo EHP na majiteľa práv z ochrannej známky – zastáva názor, že právo Únie v zásade nebráni tomu, aby sa úloha zistiť, na ktoré konkrétne výrobky označené ochrannou známkou EÚ sa vzťahujú príslušné súdne príkazy a zákazy, potenciálne ponechala na exekučný orgán. Dodáva však, že predpokladom takéhoto riešenia v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany je, aby žalovaný v konaní o nariadení predbežného opatrenia a exekučnom konaní disponoval všetkými prostriedkami potrebnými na ochranu svojich práv pred súdom.
36. Z informácií uvedených v spise je zrejmé, že prípad v prejednávanej veci sa týka najmä paralelného dovozu „zmiešaných“ výrobkov, teda výrobkov, vo vzťahu ku ktorým sa výlučné práva majiteľa ochrannej známky vyčerpali a ktoré sa môžu voľne pohybovať v rámci EHP, a výrobkov určených na uvedenie na trh mimo EHP, ktorých predaj v EHP porušuje práva majiteľa ochrannej známky.
37. Vnútroštátny súd konkrétne uvádza, že pri zaistení tovaru je veľmi zložité rozlíšiť medzi týmito dvoma skupinami výrobkov, pričom z tohto dôvodu môže spoľahlivé informácie umožňujúce určiť miesto, kde boli výrobky uvedené na trh, veľmi často poskytnúť jedine majiteľ ochrannej známky.
38. Všeobecné znenie výroku, v ktorom súd len preberie ustanovenie článku 15 ods. 1 nariadenia 2017/1001, vedie de facto k odkladu určenia miesta, kde bol dotknutý tovar uvedený na trh, až na čas výkonu rozhodnutia. Odklad do exekučného konania je problematický z dôvodu, že procesné práva žalovaného v štádiu výkonu rozhodnutia sú podľa poľskej právnej úpravy, na základe informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, veľmi obmedzené; ide najmä o dôsledok nutnej aktívnej účasti majiteľa ochrannej známky EÚ. Potrebná súčinnosť žalobkyne, t. j. majiteľa ochrannej známky, neumožňuje žalovanej, ktorá je distribútorom dotknutých výrobkov, účinne a samostatne chrániť svoje postavenie v súdnom konaní.
39. Vo svojej analýze sa zameriam na dve otázky, ktoré považujem za zásadné na zodpovedanie prejudiciálnej otázky položenej vnútroštátnym súdom: zásadu vyčerpania práv z ochrannej známky vo vzťahu k pravidlám voľného pohybu tovaru a otázku účinnosti súdnej ochrany žalovaného‑distribútora tovaru v rovnakom konaní, a to jednak s odkazom na všeobecné znenie výroku rozhodnutia, jednak v súvislosti s rozložením dôkazného bremena.
B. Vyčerpanie práv z ochrannej známky Európskej únie a voľný pohyb tovaru: pojem súhlas
40. Ako je známe, ustanovením článku 15 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2017/1001 došlo ku kodifikácii(5) zásady vyčerpania ochrannej známky, na základe ktorej sa majiteľ výhradného práva k určitému označeniu po tom, čo priamo uviedol na trh výrobok vyznačujúci sa jeho ochrannou známku, alebo s uvedením takéhoto výrobku na trh v každom prípade súhlasil, nemôže viac dovolávať práv súvisiacich s danou ochrannou známkou s cieľom zabrániť ďalšiemu predaju predmetných výrobkov.
41. Uvedené ustanovenie preberá v podstate s totožným obsahom článok 7 smernice 89/104/EHS(6), ktorým normotvorca kodifikoval judikatúru týkajúcu sa zásady vyčerpania práv v oblasti ochranných známok, rovnako ako článkom 13 nariadenia (ES) č. 40/94(7) kodifikoval judikatúru vo veci ochrannej známky Spoločenstva. Smernicu 89/104/EHS nahradila smernica 2008/95/ES, ktorú následne nahradila smernica (EÚ) 2015/2436(8). Nariadenie (ES) č. 40/94 sa zrušilo prostredníctvom nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva(9), ktoré sa neskôr zrušilo nariadením (EÚ) 2017/1001. Hoci znenie článku 15 nariadenia 2017/1001 – rovnako ako článok 15 smernice 2015/2436 – sa čiastočne líši od znení postupne zrušených ustanovení, platí predpoklad, že aktuálnosť výkladov, ktoré Súdny dvor poskytol v súvislosti s textami predchádzajúcich predpisov, možno ďalej zachovať vzhľadom na skutočnosť, že obe ustanovenia sledujú rovnaký cieľ, ktorým je vyvážiť práva z ochrannej známky ochranou voľného pohybu tovaru na vnútornom trhu.
42. Základ tohto inštitútu spočíva v tom, že majiteľovi ochrannej známky sa priznáva výsadné právo kontrolovať len prvé uvedenie výrobkov označených ochrannou známkou na príslušný trh, a to bez vytvárania obmedzení alebo prekážok ďalšieho pohybu chránených výrobkov, ktoré by boli nezlučiteľné so zásadou voľného obchodu.(10)
43. Uvedené ustanovenie sa má totiž chápať a vykladať s ohľadom na článok 36 ZFEÚ,(11) pričom treba zohľadniť aj skutočnosť, že sa ním zabezpečuje úplná harmonizácia(12) predpisov týkajúcich sa vyčerpania práv z ochrannej známky prostredníctvom kodifikácie značnej časti judikatúry Súdneho dvora v oblasti voľného pohybu tovaru.(13)
44. Uplatňovanie ustanovenia článku 15 ods. 1 nariadenia 2017/1001 preto nemôže v nijakom prípade viesť k legitimizácii alebo odôvodneniu prekážok voľného pohybu tovaru a k de facto opätovnému zavedeniu medzištátnych bariér a colných hraníc zrušených v rámci spoločného trhu,(14) ani k obmedzeniu procesných záruk účastníkov konania v prípadoch týkajúcich sa ochrany výlučných práv z ochrannej známky EÚ.
45. S ohľadom na uvedené úvahy treba v súlade s návrhom vnútroštátneho súdu posúdiť, či prax poľských súdov formulovať výrok rozsudku všeobecným spôsobom spolu so skutočnosťou, že rozlišovanie medzi jednotlivými kategóriami výrobkov možno podľa všetkého vykonať len na základe informácií a databáz, ktorými disponuje žalobkyňa, potenciálne predstavuje prostriedok diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi podľa článku 36 ZFEÚ.
46. Z rámca, ktorý načrtol vnútroštátny súd, by totiž takáto prax mohla, hoci nepriamo, zachovávať takéto obmedzenia a rozširovať ochranu výlučných práv z ochrannej známky EÚ na výrobky, vo vzťahu ku ktorým sa predmetné práva vyčerpali.
47. Súdny dvor opakovane konštatoval, že článok 36 ZFEÚ,(15) teda zákaz dovozných obmedzení a opatrení s rovnocenným účinkom môže pripúšťať výnimky z dôvodov ochrany práv priemyselného a obchodného vlastníctva; keďže však takýto zákaz ovplyvňuje výkon práv, a nie ich existenciu, odchýlky sa pripúšťajú iba v rozsahu, v akom „sú odôvodnené na účely ochrany práv, ktoré predstavujú osobitný účel“(16) vlastníckeho práva.(17)
48. Majiteľ ochrannej známky musí sám uviesť na trh každý výrobok označený jeho ochrannou známkou(18) alebo súhlasiť s uvedením takéhoto výrobku na trh.(19) Rovnocennosť uvedených dvoch možností – t. j. uvedenia výrobkov označených ochrannou známkou na trh majiteľom ochrannej známky alebo s jeho súhlasom – konštatoval Súdny dvor neustále už od svojich prvých rozhodnutí, v ktorých vyslovil zásadu vyčerpania práv.(20)
49. Existencia súhlasu preto predstavuje rozhodujúci faktor na pochopenie toho, kedy má ochrana práva duševného vlastníctva ustúpiť pred zásadou voľného pohybu tovaru.
50. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu súhlas, v rozsudku Ideal Standard poskytol Súdny dvor významné indície, pričom spresnil, že súhlas nemôže byť nikdy implicitný.(21)
51. V rozsudku Sebago Súdny dvor s odkazom na smernicu 89/104/EHS týkajúcu sa ochranných známok uviedol, že „na existenciu súhlasu v zmysle článku 7 ods. 1… je potrebné, aby sa takýto súhlas udelil pre každý výrobok, v súvislosti s ktorým sa uplatňuje vyčerpanie práva“(22).
52. V spojených veciach Davidoff a Levi Strauss(23) týkajúcich sa smernice 89/104 Súdny dvor konštatoval, že vymedzenie charakteristík súhlasu s uvedením na trh v EHP podľa článku 7 ods. 1 smernice 89/104 sa nesmie ponechať na vnútroštátne právne poriadky, pretože inak by existovala rozdielna ochrana v závislosti od uplatniteľného práva.
53. Pokiaľ ide o možnosť „nevýslovného“ súhlasu, Súdny dvor špecifikoval, že by sa mali stanoviť možné formy vyjadrenia súhlasu majiteľa ochrannej známky s uvedením na trh v EHP, pričom ho treba vyjadriť spôsobom, z ktorého jednoznačne vyplynie vôľa vzdať sa tohto práva, nevylúčil však, že „môže byť implicitný, ak vyplýva z predchádzajúcich skutočností alebo okolností, ktoré nastali súčasne alebo následne po uvedení na trh mimo EHP“(24).
54. Implicitný súhlas s uvedením na trh totiž nemôže vyplynúť len z mlčania majiteľa ochrannej známky ani zo skutočnosti, že majiteľ ochrannej známky neoznámil všetkým nasledujúcim nadobúdateľom príslušných výrobkov, že nesúhlasí s ich uvedením na trh v EHP, prípadne z toho, že zákaz neuviedol na týchto výrobkoch alebo že pri predaji výrobkov neuložil nijaké zmluvné obmedzenia.(25)
55. Za určitých špecifických podmienok môže súhlas výnimočne vyplývať aj z konkludentného správania majiteľa práv z ochrannej známky, hoci treba zdôrazniť, že pravidlom je výslovný súhlas.
56. Kto má však takýto súhlas, či už výslovný, alebo konkludentný, preukázať v prípadnom súdnom konaní? Aké zistenia má súd vykonať, aby určil, na ktoré výrobky uvedené na trh sa ešte vzťahuje ochranná známka a na ktoré nie; má sa toto vyšetrovanie uskutočniť vo fáze súdneho rozhodovania o merite veci, alebo ho možno vykonať aj v exekučnom konaní?
57. Ide o dva aspekty zdôraznené v prejudiciálnej otázke, ktoré sú síce z pojmového hľadiska samostatné, majú však spoločný pôvod v praxi poľských súdov formulovať výrok rozhodnutia všeobecným spôsobom a nastoľujú spoločnú právnu otázku, t. j. otázku účinnej súdnej ochrany žalovaného‑distribútora výrobkov, ktorý v konaní o žalobe o ochranu ochrannej známky namieta vyčerpanie príslušných práv.
58. Vnútroštátny súd totiž žiada Súdny dvor o posúdenie, či prax poľských súdov formulovať všeobecné znenie výroku rozhodnutí vo veci porušenia práv z ochrannej známky v nadväznosti na paralelné dovozy možno považovať za zodpovedajúcu základným zásadám voľného pohybu tovaru a účinnej súdnej ochrany. Vnútroštátny súd konkrétne poznamenáva, že odkaz v odôvodnení a výroku rozsudku na „predmety, ktoré neboli uvedené na trh v EHP majiteľom ochrannej známky alebo s jeho súhlasom“ nemusí byť v závislosti od okolností vhodný a dostatočne presný.
59. Dôsledkom takejto praxe vyhotovovania výroku rozsudkov je podľa názoru vnútroštátneho súdu praktická nemožnosť exekúcie v prípade týchto súdnych rozhodnutí, v ktorých chýbajú informácie potrebné na ich výkon. Bez ohľadu na to, či sa dané súdne rozhodnutie vykoná dobrovoľne alebo či ho vykoná príslušný exekučný orgán, sú totiž na identifikáciu výrobkov, na ktoré sa príslušný rozsudok vzťahuje, v každom prípade potrebné ďalšie informácie.
60. Vnútroštátny súd zastáva tiež názor, že len majiteľ ochrannej známky môže uviesť miesto určenia tovaru, ktorý je predmetom súdneho konania, pričom pre žalovaného je z tohto dôvodu nemožné napadnúť predmetné zistenia, a to tak vo fáze konania o nariadení predbežného opatrenia, ako aj vo fáze výkonu rozhodnutia, pretože nemá prístup k príslušným informáciám.
61. Za vyššie uvedených okolností vzniká otázka zlučiteľnosti poľského práva so zásadami vyjadrenými v článku 19 ods. 1 ZEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie: môže sa žalovaný‑distribútor v členskom štáte spoliehať na účinnú súdnu ochranu?
C. Účinná súdna ochrana a procesná autonómia členských štátov
62. Účinná súdna ochrana v zmysle článku 19 ods. 1 ZEÚ sa má osobám podliehajúcim súdnej právomoci zabezpečiť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, pomocou vhodných prostriedkov nápravy stanovených členskými štátmi.(26)
63. Zásada účinnej súdnej ochrany práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa uvedené ustanovenie odvoláva, „predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vychádzajúcu z ústavných tradícií spoločných členským štátom, ktorá bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a ktorá je v súčasnosti potvrdená v článku 47 Charty“(27).
64. Ako je známe, v článku 47 Charty prvom odseku sa stanovuje, že koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Tomuto právu zodpovedá povinnosť uložená členským štátom v článku 19 ods. 1 ZEÚ ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.
65. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, práva na účinný prostriedok nápravy sa možno dovolávať len na základe článku 47 Charty, pričom obsah tohto článku nemusí byť spresnený inými ustanoveniami práva Únie alebo ustanoveniami vnútroštátneho práva členských štátov.(28)
66. Z judikatúry Súdneho dvora je tiež zrejmé, že podstata práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty zahŕňa okrem iného možnosť nositeľa tohto práva obrátiť sa na súd, ktorý má právomoc zabezpečiť rešpektovanie práv, ktoré mu zaručuje právo Únie, a na tento účel preskúmať všetky skutkové a právne otázky relevantné na rozhodnutie sporu, ktorý mu bol predložený.(29)
67. V každom prípade je výsadným právom členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie stanovil procesnú úpravu prostriedkov nápravy, ktoré má prijať v prospech osôb podliehajúcich súdnej právomoci, a to za predpokladu, že táto úprava nie je v situáciách upravených právom Únie „menej priaznivá ako v podobných situáciách upravených vnútroštátnym právom (zásada ekvivalencie) a v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje výkon práv priznaných právom Únie (zásada efektivity)“(30).
68. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada ekvivalencie „so sebou nesie predpoklad, že predmetné vnútroštátne pravidlo sa uplatňuje rovnako na žaloby založené na právach, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, aj na žaloby založené na porušení vnútroštátneho práva, ktoré majú podobný predmet a dôvody“(31). Dodržiavanie tejto zásady si preto vyžaduje rovnaké zaobchádzanie s nárokmi vychádzajúcimi z porušenia práva Únie a s podobnými nárokmi vychádzajúcimi z porušenia vnútroštátneho práva.(32)
69. Naproti tomu zásada efektivity vyžaduje, aby procesné náležitosti aj napriek uplatňovaniu zásady procesnej autonómie prakticky neznemožňovali alebo nadmerne nesťažovali výkon práv priznaných právom Únie.(33)
70. V každom prípade „právo Únie neukladá členským štátom povinnosť zaviesť iné právne prostriedky, než sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, ibaže by zo štruktúry dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje nijaký súdny prostriedok nápravy umožňujúci, hoci len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, alebo že jediný prostriedok nápravy spočívajúci v prístupe k súdu znamená nútiť osoby podliehajúce súdnej právomoci k porušeniu práva“(34).
71. Z vyvažovania zásady účinnej súdnej ochrany so zásadou procesnej autonómie členských štátov je potrebné odvodiť indície na účely posúdenia, či je výklad poskytnutý vnútroštátnym súdom zlučiteľný s vyššie uvedenými zásadami práva Únie.
1. Všeobecné znenie výroku súdnych rozhodnutí o ochrane ochrannej známky
72. Problematiku správnej formulácie výroku a spôsobov ochrany v rámci konania o ochrane ochrannej známky upravuje v zásade vnútroštátne procesné právo. Podľa článku 129 ods. 3 nariadenia 2017/1001 totiž súd pre ochranné známky EÚ uplatní procesné pravidlá, ktorými sa riadi rovnaký typ žaloby týkajúci sa národnej ochrannej známky v tom členskom štáte, na ktorého území sa tento súd nachádza, za predpokladu, že sa v každom prípade dodržiavajú zásady ekvivalencie a efektivity a zaručuje sa základné právo na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie.(35)
73. Ako poznamenala Komisia(36), presná formulácia výroku a zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku sú nevyhnutné na zabezpečenie účinnej ochrany práv zaručených právom Únie, hoci to nevylučuje možnosť, aby exekučný orgán určil, na ktoré konkrétne výrobky označené ochrannou známkou EÚ sa vzťahujú príkazy a zákazy, a to za predpokladu, že opravné prostriedky stanovené vnútroštátnym právom umožňujú napadnúť takéto rozhodnutia na súde.
74. Z výkladu vnútroštátneho súdu sa zdá, že žalovaný nemá možnosť dobrovoľne plniť príkazy a zákazy vyplývajúce zo všeobecne formulovaného rozsudku, pričom sa automaticky vystavuje exekučnému konaniu, v rámci ktorého má k dispozícií obmedzené prostriedky nápravy.
75. Ako podľa všetkého navrhuje vnútroštátny súd, riešením by za týchto okolností mohlo byť uloženie povinnosti predbežne uvádzať na výrobkoch ich cieľový trh.
76. Takéto samotné konštatovanie ťažkostí žalovaného pri získavaní informácií o pôvodnom dodávateľovi však podľa môjho názoru nemôže predstavovať právny základ, ktorý by odôvodňoval uloženie uvedeného druhu povinnosti majiteľovi ochrannej známky. V práve Únie totiž neexistujú predpisy ani skutočnosti vyplývajúce z teleologického výkladu alebo kontextu, ktoré by mohli viesť k takémuto riešeniu.
77. Z tohto dôvodu si nemyslím, že by existoval priestor na uloženie povinnosti uvádzať na výrobkoch miesto ich určenia, ktoré by nielenže znamenalo dodatočnú záťaž majiteľa ochrannej známky, ale tiež by nemuselo ísť o plnohodnotné riešenie. Nemožno totiž vylúčiť, že skutočné miesto určenia výrobku by sa v praxi líšilo od uvádzaného označenia a takáto povinnosť by preto mohla komplikovať presun distribúcie konkrétneho výrobku z jedného trhu na druhý, čím by v podstate obmedzovala voľný pohyb tovaru podľa článku 36 ZFEÚ. Okrem toho by uloženie predmetnej povinnosti, ktorá by znamenala aj ďalšiu finančnú záťaž majiteľa práv z ochrannej známky, mohlo mať za následok rozšírenie nezákonných dovozných praktík.
78. V každom prípade v záujme dodržania práva na účinný prostriedok nápravy je potrebné zaručiť možnosť súdu preskúmať, ktoré výrobky boli uvedené na vnútorný trh a ktoré neboli.
79. Vhodnejšie by bolo, aby súd vykonával takéto preskúmanie v rámci prejednávania merita veci, v dôsledku čoho by sa výsledok predmetného zisťovania uvádzal vo výroku rozsudku.
80. Identifikácia výrobkov v rozsudku súdu príslušného na skúmanie merita veci by bola výsledkom výkladu, ktorý by bol v súlade s právom Únie, a preto by išlo o vhodné riešenie na úplné zabezpečenie vyššie uvedených zásad vo veci účinnej súdnej ochrany.
81. Ak takéto riešenie nie je možné, čo podľa všetkého vyplýva z výkladu vnútroštátneho súdu, pretože by predpokladalo predbežné označovanie miesta určenia výrobkov majiteľom ochrannej známky, možno uvedené zisťovanie odložiť až do času výkonu rozhodnutia, a to za predpokladu, že žalovaný môže v danej fáze konania využiť procesné nástroje spôsobilé na získanie rozhodnutia „súdu“ o skutkovej otázke relevantnej na účely rozhodnutia sporu, ktorého sa dotknuté konanie týka, teda o presnej identifikácii výrobkov uvedených na trh v EHP a chránených ochrannou známkou.
82. Napokon je potrebné, aby sa pri všeobecnom hodnotení primeranosti vnútroštátneho procesného systému nutne zohľadnila prípadná existencia režimu občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnené zaistenie veci, ktorý by napriek tomu, že predstavuje prostriedok ochrany ex post, bolo jednak možné považovať za prostriedok nápravy škody vzniknutej v prípade nezákonného zaistenia, jednak by mohol mať odradzujúci účinok na majiteľa práv, ktorý by bol týmto spôsobom nútený podať návrh na nariadenie predbežného opatrenia len v situácii zrejmej nezákonnosti pôvodu výrobku. Ako pripomenula žalobkyňa vo svojich pripomienkach,(37) v Európe už totiž existujú príklady vnútroštátnych právnych predpisov stanovujúcich interný postup, ktorý sa riadi vyššie uvedeným režimom zameraným na vyváženie cieľa voľného pohybu tovaru s bojom proti nezákonnému konaniu.
83. Vykonať všetky konkrétne posúdenia samozrejme prislúcha súdu členského štátu, ktorý bude preto musieť preskúmať, či vnútroštátne procesné právo s ohľadom na zásady práva Únie uvedené v predchádzajúcich úvahách v konkrétnom prípade priznáva žalovanému v konaní týkajúcom sa ochrany ochrannej známky EÚ právo na úplnú súdnu ochranu.
2. Dôkazné bremeno vo veci existencie súhlasu majiteľa ochrannej známky
84. Všeobecným pravidlom je, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o súhlas majiteľa práv z ochrannej známky, nesie účastník konania, ktorý sa tohto súhlasu dovoláva. Súdny dvor mnohokrát zdôraznil, že prináleží subjektu, ktorý sa dovoláva existencie súhlasu, aby ho dokázal.(38)
85. Môžu však nastať situácie, kedy je toto pravidlo potrebné upraviť. Ako sa totiž stanovuje v rozsudku Van Doren + Q, dôkaz o splnení podmienok vyčerpania práv z ochrannej známky predloží majiteľ ochrannej známky, ak by uplatnenie všeobecného pravidla – čiže dôkaz predkladaný žalovaným – mohlo majiteľovi práv umožniť rozdeliť národné trhy,(39) čo hrozí, ako uviedol Súdny dvor v uvedenom rozsudku, „keď… majiteľ ochrannej známky predáva svoje výrobky v rámci EHP prostredníctvom systému výhradnej distribúcie“(40).
86. Ak by totiž žalovaný nemohol získať informácie potrebné na zistenie, či majiteľ ochrannej známky EÚ určil príslušný výrobok na uvedenie na trh v EHP, mohli by sa prejaviť negatívne účinky, ako je rozdrobenie vnútorného trhu. V takýchto prípadoch by preto mohlo dôjsť k preneseniu dôkazného bremena, v dôsledku čoho by prináležalo „majiteľovi ochrannej známky, aby preukázal, že výrobky pôvodne sám uviedol na trh mimo EHP, alebo k tomu došlo s jeho súhlasom. V prípade predloženia takéhoto dôkazu by bolo ďalej na tretej strane, aby preukázala existenciu súhlasu majiteľa ochrannej známky s následným uvedením výrobkov na trh v EHP“(41).
87. Dôkaz o tom, že majiteľ ochrannej známky používa systém výhradnej distribúcie, je preto za uvedených podmienok dostatočnou podmienkou na prenesenie dôkazného bremena.
88. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom však nie je jasné, či je uvedené kritérium splnené v prípade, ktorý je predmetom prejednávanej veci: žalobkyňa naopak popiera, že by používala systém výhradnej distribúcie, hoci uvádza, že iba jeden hospodársky subjekt má na poľskom území postavenie autorizovaného distribútora a že okrem distribučnej siete, na ktorej vytvorení sa podieľala spoločnosť Harman, existuje mnoho ďalších subjektov, ktoré v Poľsku distribuujú produkty spoločnosti Harman, pričom túto funkciu zohrávala aj samotná žalovaná.(42)
89. Bude preto úlohou vnútroštátneho súdu, aby zistil, či distribúciu žalobkyne možno v spornom prípade považovať za výhradnú. V prípade kladného výsledku by v súlade s rozsudkom Van Doren + Q bolo možné preniesť dôkazné bremeno tak, aby žalobkyňa, ktorá je majiteľom ochrannej známky, mala povinnosť preukázať, že nedošlo k vyčerpaniu príslušných práv.
90. V prípade nepreukázania existencie výhradnej distribúcie by bolo možné pripustiť úpravu tradičných pravidiel dokazovania v konaní o porušení výlučných práv z ochrannej známky, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam týkajúcim sa uvádzania tovaru na trh. Ak na predmetnom tovare chýba akýkoľvek údaj, z ktorého by vyplývalo, na aký trh bol prvýkrát uvedený, súd na základe konštatovania neexistencie praktických prostriedkov vhodných na prekonanie takejto dôkaznej núdze upraví dôkazné bremeno v súlade s vyššie uvedenou zásadou účinnej súdnej ochrany.
91. Cieľom preskúmania, ktoré je povinný vykonať vnútroštátny súd, bude overiť, či žalovaný nie je vystavený probatio diabolica z dôvodu, že skutočnosti, pomocou ktorých možno preukázať, že došlo k vyčerpaniu práv z ochrannej známky, sú úplne mimo jeho sféry vplyvu a poznania.
92. Poznamenávam však, že samotné konštatovanie ťažkostí žalovaného, pokiaľ ide o získanie informácií od jeho dodávateľa, nemôže byť jedinou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala úpravu dôkazného bremena.
93. V prípade, že sa nepotvrdí výhradná distribúcia majiteľom ochrannej známky, treba úpravu dôkazného bremena vo veci vyčerpania práv z ochrannej známky považovať za možnú, len ak sa konštatuje praktická nemožnosť žalovaného poskytnúť dôkaz o skutočnosti, ktorá je základom ním uplatňovaného práva.
IV. Návrh
94. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko), takto:
Článok 15 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie vykladaný s ohľadom na článok 36 druhú vetu ZFEÚ, článok 19 ods. 1 ZEÚ a článok 47 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že právo Únie nebráni praxi, na základe ktorej súd v konaní o ochrane ochrannej známky EÚ formuluje znenie výroku rozhodnutia všeobecným spôsobom a ponechá tak na exekučný orgán, aby zistil, na ktoré výrobky sa dané súdne rozhodnutie vzťahuje. Uvedené platí za predpokladu, že žalovanému sa v exekučnom konaní umožňuje spochybniť určenie výrobkov uvedených na trh, pričom súd môže preskúmať a rozhodnúť, ktoré výrobky boli skutočne uvedené na trh v EHP so súhlasom majiteľa ochrannej známky. Ak sa žalovaný v konaní o ochrane ochrannej známky EÚ dovoláva vyčerpania práv, nemá však prístup k potrebným informáciám, je vnútroštátny súd povinný posúdiť možnosť zmeny rozloženia dôkazného bremena, a to jednak v prípade potvrdenia výhradnej distribúcie, jednak v prípade, že preukázanie skutočností na podporu námietok žalovaného je pre tohto žalovaného prakticky nemožné.