ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)
z 24. marca 2021 (*)
[Znenie opravené uznesením zo 16. apríla 2021]
„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Reforma služobného poriadku z roku 2014 – Prechodné opatrenia týkajúce sa určitých spôsobov výpočtu práv na dôchodok – Zmena systému v dôsledku podpísania novej zmluvy zmluvného zamestnanca – Pojem ‚byť zamestnaný‘“
Vo veci T‑769/16,
Maxime Picard, s bydliskom v Hettange‑Grande (Francúzsko), v zastúpení M.‑A. Lucas a M. Bertha, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení B. Mongin a G. Gattinara, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná,
[Opravené uznesením zo 16. apríla 2021] ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 270 ZFEÚ na zrušenie jednak odpovede zodpovedného úradníka útvaru „Dôchodky“ Úradu Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) zo 4. januára 2016 a jednak v prípade potreby rozhodnutia riaditeľa riaditeľstva E Generálneho riaditeľstva Komisie pre ľudské zdroje z 25. júla 2016, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu z 1. apríla 2016 proti rozhodnutiu či neprijatiu rozhodnutia vyplývajúceho z odpovede zo 4. januára 2016,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia M. Jaeger, N. Półtorak, O. Porchia (spravodajkyňa) a M. Stancu,
tajomník: M. Marescaux, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. septembra 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti prechádzajúce sporu
1 Žalobca, pán Maxime Picard, je zmluvným zamestnancom Európskej komisie.
2 V období od apríla 2004 do júna 2008 bol žalobca postupne zamestnaný ako pracovník bezpečnostnej služby v dvoch spoločnostiach, a to najskôr do 31. marca 2006 v spoločnosti Brinks a následne od 1. apríla 2006 v spoločnosti Group 4 Securicor (ďalej len „G 4S“). Počas tohto obdobia bol pridelený tak ku Prekladateľskému stredisku pre orgány Európskej únie (CdT), aby plnil úlohy administratívnej povahy súvisiace s bezpečnosťou, ako aj ku Komisii ako školiteľ.
3 Po tom, čo žalobca v roku 2005 uspel vo výberovom konaní EPSO/CAST/25/05 zahájenom Európskym úradom pre výber pracovníkov (EPSO) na účely vytvorenia rezervného zoznamu na prijímanie zmluvných zamestnancov v prvej funkčnej skupine (ďalej len „FS I“), sa v roku 2007 zúčastnil výberového konania EPSO/CAST/27/07, ktoré umožňuje prístup k druhej funkčnej skupine (ďalej len „FS II“).
4 Žalobca bol 14. apríla 2008 pozvaný na ústnu časť výberového konania na obsadenie pracovného miesta zmluvného zamestnanca vo FS II v oddelení 5 Úradu Komisie pre „správu a úhradu individuálnych nárokov“ (PMO). V tejto skúške uspel.
5 Žalobca bol 10. júna 2008 prijatý Komisiou, a to s účinnosťou od 1. júla 2008, ako zmluvný zamestnanec v oddelení 5 PMO (ďalej len „zmluva z roku 2008“). Týmto prijatím do zamestnania, ku ktorému došlo na základe výberového konania EPSO/CAST/25/05, bol žalobca podľa článku 80 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov (ďalej len „PZOZ“) zaradený do funkčnej skupiny FS I platovej triedy 1 platového stupňa 1.
6 V rámci výberového konania EPSO/CAST/27/07 Generálne riaditeľstvo (GR) Komisie pre ľudské zdroje usúdilo, že nebolo preukázané, že žalobca splnil podmienku zodpovedajúcej trojročnej odbornej praxe ku dňu uzávierky na podanie prihlášok stanovenému vo výzve na vyjadrenie záujmu, a to z dôvodu, že jeho služobnými povinnosťami, ktoré vykonával ako zamestnanec spoločností Brinks a G 4S v rámci CdT, boli zjavne povinnosti pracovníka bezpečnostnej služby spadajúce do FS I.
7 Zmluva z roku 2008 bola trikrát predĺžená na dobu určitú a rozhodnutím z 3. mája 2011 na dobu neurčitú.
8 Dňa 15. júna 2011 sa žalobca dostavil na výbor zodpovedný za nové zaradenia zamestnancov, ktorý bol ustanovený oddelením 5 PMO s cieľom navrhnúť mu preradenie do FS II. Bol považovaný za oprávneného za predpokladu, že to potvrdí GR Komisie pre ľudské zdroje. Oddelenie 7 PMO pre ľudské zdroje tak podalo na toto generálne riaditeľstvo žiadosť o nové zaradenie.
9 E‑mailom z 9. decembra 2011 GR pre ľudské zdroje informovalo žalobcu o zamietnutí jeho žiadosti o nové zaradenie z dôvodu, že k 27. aprílu 2007, t. j. ku dňu uzávierky na podanie prihlášok do výberového konania EPSO/CAST/27/07, nespĺňal podmienky oprávnenosti, a síce zodpovedajúcu odbornú prax v trvaní aspoň troch rokov.
10 V nasledujúcom roku v júni 2012 žalobca predložil oddeleniu 7 PMO osvedčenie o odbornej praxi z 1. júna 2012, ktoré vystavilo CdT. Toto osvedčenie sa vzťahovalo na obdobie od apríla 2004 do júla 2007, počas ktorého bol žalobca zamestnaný v spoločnostiach Brinks a G 4S (pozri bod 2 vyššie). Účelom uvedeného osvedčenia bolo potvrdiť, že žalobca v skutočnosti vykonával úlohy spadajúce do FS II a nie do FS I.
11 Na základe toho istého osvedčenia oddelenie 7 PMO neformálne požiadalo na konci júna 2012 GR pre ľudské zdroje o opätovné preštudovanie žiadosti o nové zaradenie, ktorá bola v roku 2011 zamietnutá (pozri body 8 a 9 vyššie).
12 GR pre ľudské zdroje však vyjadrilo pochybnosti o možnosti zmeniť svoje stanovisko, keďže osvedčenie CdT bolo predložené päť rokov po tom, čo nastali skutkové okolnosti, a nepochádzalo od zamestnávateľov žalobcu (spoločnosti Brinks a G 4S), ale od ich zákazníka, CdT, a zdalo sa byť v rozpore so starším osvedčením vydaným spoločnosťou G 4S v roku 2008. V nadväznosti na toto neformálne stanovisko oddelenie 7 PMO nepodalo oficiálnu žiadosť o nové zaradenie žalobcu.
13 V roku 2014 oddelenie 7 PMO zaslalo GR pre ľudské zdroje žiadosť o prijatie na pracovné miesto vo FS II, ku ktorej priložilo nové osvedčenie z 31. marca 2014 vystavené priamo spoločnosťou Brinks, ktoré potvrdzovalo informácie poskytnuté CdT v roku 2012 bez toho, aby spresnilo povahu úloh vykonávaných žalobcom, ktorý bol zamestnaný ako pracovník bezpečnostnej služby.
14 Vzhľadom na túto novú skutočnosť a na to, že toto osvedčenie nebolo dostatočne podrobné, kontaktovalo GR pre ľudské zdroje Brinks, aby potvrdila obsah tohto osvedčenia. To nakoniec viedlo k tomu, že vedúci ľudských zdrojov spoločnosti Brinks potvrdil 25. apríla 2014 osvedčenia spoločnosti Brinks z 31. marca 2014 a osvedčenie CdT z 1. júna 2012, v ktorých boli predložené dôkazy preukazujúce, že žalobca skutočne vykonával „zodpovedajúce“ úlohy spadajúce do FS II počas celého trvania jeho zmluvy s touto spoločnosťou, a síce od 1. apríla 2004 do 31. marca 2006.
15 S ohľadom na toto osvedčenie a na základe novej prihlášky, ktorú žalobca mohol predložiť, keďže bol uvedený v databáze vytvorenej na konci výberového konania EPSO/CAST/27/07, ktorej platnosť bola predĺžená do konca decembra 2016, GR pre ľudské zdroje ponúklo 16. mája 2014 žalobcovi novú zmluvu na pozíciu zmluvného zamestnanca, ktorú žalobca podpísal v ten istý deň na základe článku 3a PZOZ (ďalej len „zmluva zo 16. mája 2014“). Táto zmluva na dobu neurčitú nadobudla účinnosť 1. júna 2014, pričom žalobca bol podľa nej zaradený do FS II platovej triedy 5 platového stupňa 1.
16 Dňa 20. augusta 2014 podal žalobca sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) proti zmluve zo 16. mája 2014. V podstate tvrdil, že zmluva zo 16. mája 2014, na základe ktorej bol zaradený do FS II, mala nadobudnúť účinnosť 1. júla 2008, čo bol dátum, keď bol pôvodné prijatý do zamestnania ako zmluvný zamestnanec vo FS I.
17 Rozhodnutím z 10. decembra 2014, ktoré bolo žalobcovi oznámené 11. decembra 2014, riaditeľ riaditeľstva B GR pre ľudské zdroje ako orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy uvedenú sťažnosť zamietol, a to predovšetkým ako neprípustnú z dôvodu omeškania, a subsidiárne ako nedôvodnú.
18 Žalobca nepodal žalobu na súd Únie proti tomuto rozhodnutiu z 10. decembra 2014, ktoré tak nadobudlo právoplatnosť.
19 Medzitým boli služobný poriadok a PZOZ zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), ktoré nadobudlo účinnosť 1. novembra 2013 a ktoré sa na ustanovenia relevantné v prejednávanej veci uplatňuje od 1. januára 2014 (ďalej len „reforma z roku 2014“).
20 V dôsledku reformy z roku 2014 článok 77 druhý odsek služobného poriadku, ktorý sa uplatňuje aj na zmluvných zamestnancov s odkazom na článok 109 ods. 1 PZOZ, definuje novú ročnú akruálnu dôchodkovú sadzbu vo výške 1,8 %, ktorá je menej priaznivá než predchádzajúca sadzba vo výške 1,9 %. Okrem toho článok 77 piaty odsek služobného poriadku stanovuje vek odchodu do dôchodku na 66 rokov oproti predtým stanoveným 63 rokom.
21 Bol však stanovený prechodný režim. Článok 21 druhý odsek prílohy XIII služobného poriadku, ktorá upravuje „prechodné opatrenia, uplatniteľné na úradníkov Únie“, stanovuje, že úradníci, ktorí „nastúpili do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013“, naďalej nadobúdajú, a to bez ohľadu na nadobudnutie účinnosti nového článku 77, práva na dôchodok s ročnou akruálnou sadzbou vo výške 1,9 %. Okrem toho podľa tabuľky uvedenej v článku 22 ods. 1 druhom pododseku prílohy XIII služobného poriadku „úradníci, ktorí k 1. máju 2014 majú 35 rokov a ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku 64 rokov 8 mesiacov“ (ďalej len „články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku“, ako aj „prechodné ustanovenia týkajúce sa ročnej akruálnej dôchodkovej sadzby a veku odchodu do dôchodku“). Nakoniec článok 1 ods. 1 prílohy PZOZ stanovuje, že s výnimkou článku 22 ods. 4 prílohy XIII služobného poriadku sa tieto prechodné ustanovenia týkajúce sa ročnej akruálnej dôchodkovej sadzby a veku odchodu do dôchodku „uplatňujú analogicky na ostatných zamestnancov zamestnaných k 31. decembru 2013“.
22 E‑mailom zo 4. januára 2016 žalobca, ktorý mal pochybnosti o dôsledkoch, ktoré by reforma z roku 2014 mohla mať na jeho situáciu po podpísaní zmluvy zo 16. mája 2014, požiadal zodpovedného úradníka útvaru „Dôchodky“ oddelenia 4 PMO (ďalej len „zodpovedný úradník útvaru „Dôchodky“) o vysvetlenia (ďalej len „list zo 4. januára 2016“).
23 E‑mailom z toho istého dňa zodpovedný úradník útvaru „Dôchodky“ potvrdil žalobcovi, že jeho práva na dôchodok sa zmenili z dôvodu zmeny zmluvy a že v jeho prípade je teda od 1. júna 2014 obvyklý vek odchodu do dôchodku 66 rokov a ročná akruálna dôchodková sadzba vo výške 1,8 % (ďalej len „odpoveď zo 4. januára 2016“).
24 Dňa 4. apríla 2016 podal žalobca proti odpovedi zo 4. januára 2016 sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
25 Rozhodnutím z 25. júla 2016, ktoré bolo žalobcovi oznámené 26. júla 2016, riaditeľ riaditeľstva E GR pre ľudské zdroje zamietol ako orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy uvedenú sťažnosť, a to predovšetkým ako neprípustnú z dôvodu neexistencie aktu spôsobujúceho ujmu a subsidiárne ako nedôvodnú (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí z 25. júla 2016“).
Konanie a návrhy účastníkov konania
26 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. novembra 2016 podal túto žalobu.
27 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. februára 2017 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
28 Žalobca predložil 24. apríla 2017 svoje pripomienky k námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, v ktorých navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol námietku neprípustnosti alebo ju aspoň spojil s konaním vo veci samej,
– vyhovel jeho žalobným návrhom.
29 Rozhodnutím z 12. októbra 2017 predseda tretej komory Všeobecného súdu po vypočutí účastníkov konania rozhodol o prerušení konania na základe článku 69 písm. d) rokovacieho poriadku až dovtedy, kým nenadobudne právoplatnosť rozhodnutie, ktorým sa končí konanie vo veci T‑128/17, Torné/Komisia.
30 Po vyhlásení rozsudku zo 14. decembra 2018, Torné/Komisia (T‑128/17, EU:T:2018:969), a vzhľadom na to, že proti nemu nebolo podané odvolanie, účastníci konania predložili svoje pripomienky k dôsledkom uvedeného rozsudku na túto vec v stanovenej lehote.
31 Uznesením z 13. mája 2019 Všeobecný súd (tretia komora) v súlade s článkom 130 ods. 7 rokovacieho poriadku spojil konanie o námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, spolu s konaním vo veci samej a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
32 Listom zo 16. mája 2019 sudca spravodajca navrhol účastníkom konania preskúmať možnosti urovnania sporu zmierom. Medzi stranami sa nedosiahla nijaká dohoda o preskúmaní týchto možností.
33 Komisia predložila 27. júna 2019 vyjadrenie k žalobe. Replika bola predložená 15. októbra 2019 a duplika 26. novembra 2019.
34 Po tom, čo sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu na základe článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku, predseda Všeobecného súdu pridelil vec inému sudcovi spravodajcovi, ktorý bol pridelený k prvej komore v novom zložení, ktorému bola v dôsledku toho táto vec pridelená.
35 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 18. decembra 2019 žalobca požiadal o nariadenie pojednávania.
36 Dňa 28. apríla 2020 Všeobecný súd (prvá komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania odpovedali na tieto otázky v stanovenej lehote.
37 V ten istý deň Všeobecný súd opatrením na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania otázku, či si želajú byť vypočutí na pojednávaní aj napriek zdravotnej kríze súvisiacej s ochorením COVID‑19.
38 Komisia a žalobca odpovedali 30. apríla a 29. júla 2020, že si želajú byť vypočutí.
39 Na návrh prvej komory Všeobecný súd 3. júna 2020 rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému zloženiu.
40 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd ústne položil, boli vypočuté na pojednávaní 14. septembra 2020.
41 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie, ktoré vopred stanovuje niektoré zložky jeho dôchodkových práv alebo neprijatie takéhoto rozhodnutia požadovaného služobným poriadkom, ktoré vyplýva zo správy, ktorú mu 4. januára 2016 poslal zodpovedný úradník úseku „Dôchodky“, a v ktorej v odpovedi na jeho žiadosť z toho istého dňa uviedol, že výpočet jeho dôchodkových práv sa po jeho opätovnom prijatí do zamestnania vo FS II zmenil s účinnosťou od 1. júna 2014 tak, že vek jeho odchodu do dôchodku sa zvýšil na 66 rokov a ročná akruálna dôchodková sadzba je od 1. júna 2014 1,8 %,
– v prípade potreby zrušil rozhodnutie riaditeľa riaditeľstva E GR Komisie pre ľudské zdroje z 25. júla 2016 v rozsahu, v akom zamieta sťažnosť z 1. apríla 2016, ktorú žalobca podal proti rozhodnutiu či neprijatiu rozhodnutia vyplývajúceho z odpovede zo 4. januára 2016, ako neprípustnú z dôvodu neexistencie aktu spôsobujúceho ujmu a subsidiárne ako nedôvodnú,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
42 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti
43 V rámci svojej námietky neprípustnosti Komisia vznáša námietku neprípustnosti založenú na neexistencii aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 91 služobného poriadku. Komisia opakuje a rozvíja svoje tvrdenia týkajúce sa prípustnosti žaloby vo vyjadrení k žalobe.
44 Žalobca jednak spochybňuje námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou a jednak uvádza, že tvrdenia Komisie obsiahnuté v jej vyjadrení k žalobe týkajúce sa prípustnosti žaloby by sa nemali zohľadniť.
45 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súd Únie je oprávnený, aby za okolností prejednávanej veci posúdil, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie žaloby vo veci samej bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti vznesenej žalovaným (rozsudky z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, body 50 až 52, a z 13. januára 2017, Deza/ECHA, T‑189/14, EU:T:2017:4, bod 26).
46 Za okolností prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že v záujme hospodárnosti konania treba najskôr preskúmať žalobné dôvody uvedené žalobcom bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou a v dôsledku toho o argumentoch prednesených žalobcom proti námietke neprípustnosti, keďže žaloba je v každom prípade a z dôvodov uvedených nižšie nedôvodná.
O veci samej
47 Svojou žalobou sa žalobca domáha zrušenia odpovede zo 4. januára 2016 a v prípade potreby rozhodnutia o zamietnutí z 25. júla 2016.
48 Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza jediný žalobný dôvod, ktorý je založený na nesprávnom právnom posúdení a porušení článku 77 druhého a piateho odseku služobného poriadku, uplatniteľného na zmluvných zamestnancov na základe článku 109 PZOZ, ako aj článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, a to v rozsahu, v akom z odpovede zo 4. januára 2016 vyplýva, že dátum nástupu do zamestnania, ktorý sa zohľadnil pri uplatnení uvedených ustanovení služobného poriadku, bol 1. jún 2014, teda dátum začiatku účinnosti zmluvy zo 16. mája 2014, pričom sa mal zohľadniť 1. júl 2008, teda dátum, kedy pôvodne nastúpil do zamestnania v Komisii ako zmluvný zamestnanec vo FS I.
49 Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti, pričom obe sú založené na nesprávnom právnom posúdení, a síce prvá časť z dôvodu, že dátumom nástupu do služobného pomeru uvedeným v článkoch 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku musí byť dátum prvého prijatia do zamestnania, a druhá časť z dôvodu, že zmluva zo 16. mája 2014, ktorej predmetom a následkom je preradenie žalobcu bez podstatnej zmeny pracovných povinností, nepredstavuje prerušenie kontinuity jeho kariérneho postupu.
50 Konkrétnejšie, na podporu prvej časti žalobného dôvodu žalobca na úvod poznamenáva, že v odpovedi zo 4. januára 2016 bol vylúčený z pôsobnosti článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku len z toho dôvodu, že bol 1. júna 2014 zaradený do FS II na základe novej zmluvy, ktorá – ako bolo spresnené v rozhodnutí o zamietnutí z 25. júla 2016 – ukončila účinnosť predchádzajúcej zmluvy a predstavovala nové prijatie do zamestnania.
51 V tejto súvislosti žalobca tvrdí, že aj za predpokladu, že by zmluva zo 16. mája 2014 predstavovala nové prijatie do zamestnania k 1. júnu 2014, dátum nástupu do služobného pomeru uvedený v článkoch 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku by bol jednoznačne dátum pôvodného prijatia úradníkov do služby a analogicky do zamestnania aj ostatných zamestnancov, vrátane zmluvných zamestnancov, a nie dátum, ku ktorému môže úradník – po úspešnom absolvovaní všeobecného výberového konania – postúpiť na pracovné miesto prislúchajúce do vyššej platobnej triedy alebo funkčnej skupiny, ako je pracovné miesto, na ktoré bol pôvodne prijatý, alebo analogicky dátumom, ku ktorému zmluvný zamestnanec – po úspešnom absolvovaní všeobecného výberového konania – postúpi na pracovné miesto spadajúce do vyššej funkčnej skupiny v súlade s článkom 87 ods. 4 PZOZ.
52 Podľa žalobcu sa teda PMO a GR pre ľudské zdroje dopustili nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne vyložili pojem „nástup do služobného pomeru“ uvedený v článkoch 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku tým, že sa v zásade domnievali, že v prípade zmluvných zamestnancov by sa akákoľvek zmena služobného poriadku alebo druhu pracovnej zmluvy v rámci PZOZ mala považovať za prerušenie kontinuity výkonu služby, ktoré vedie k uplatneniu pravidiel služobného poriadku uplatniteľných ku dňu začiatku platnosti novej zmluvy. Okrem toho na podporu tohto záveru žalobca odkazuje jednak na rozsudok zo 14. decembra 2011, De Luca/Komisia (T‑563/10 P, EU:T:2011:746, body 46 a 48 až 52), a jednak na rozsudky zo 16. septembra 2015, EMA/Drakeford, (T‑231/14 P, EU:T:2015:639, bod 40), a z 5. februára 2014, Drakeford/EMA (F‑29/13, EU:F:2014:10, body 46 až 48).
53 V replike žalobca spresňuje, že na základe článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ sa na neho uplatňovali články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, takže osobitná podmienka uplatniteľnosti uvedených ustanovení nechýbala.
54 V tejto súvislosti po prvé uvádza, že tvrdenie Komisie, že na to, aby sa na žalobcu uplatňovali články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, musel by byť nielen zamestnaný k 31. decembru 2013, ale musel by tiež ostať na rovnakej pracovnej pozícii aj po tomto dátume, predstavuje argumentáciu, ktorá je skutkovo nepodložená, pretože k 1. januáru 2014 bol stále zmluvným zamestnancom vo FS I, a zároveň právne nepodložená z dôvodu, že Komisia ku zneniu článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ v podstate doplňuje podmienku zotrvať aj po tomto dátume na rovnakej pracovnej pozícii. To isté platí aj pre tvrdenie Komisie založené na pojme „pred nadobudnutím účinnosti [zmien služobného poriadku vykonaných nariadením č. 1023/2013]“, ktorý je uvedený v odôvodnení 29 nariadenia č. 1023/2013.
55 Po druhé žalobca tvrdí, že Komisia nesprávne vykladá jeho e‑mail zo 4. januára 2016 tak, že je výlučne založený na zmluve zo 16. mája 2014 a prehliada jeho argumentáciu, ktorou sa snaží preukázať, že k 31. decembru 2013 bol zamestnaný v zmysle článku 1 ods. 1 PZOZ práve na základe zmluvy z 10. júna 2008, a nie na základe zmluvy zo 16. mája 2014. Tvrdí tiež, že zmluva zo 16. mája 2014 nepredstavovala nový nástup do zamestnania alebo prerušenie jeho zamestnania, čo by malo za následok, že by sa na neho prestali uplatňovať články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku. Tvrdiť, ako to robí Komisia, že pôvodná uplatniteľnosť článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku vyžaduje nielen to, aby osoba bola v služobnom alebo v zamestnaneckom pomere ešte pred nadobudnutím účinnosti nových pravidiel, ale tiež, aby na tejto pozícii zostala aj po tomto dátume, alebo že táto uplatniteľnosť sa musí posúdiť podľa administratívneho postavenia alebo zmluvy dotknutej osoby, pokiaľ sa zmení jej situácia, predstavuje nesprávne právne posúdenie. Z právneho hľadiska by bolo tiež nesprávne sa domnievať, že akákoľvek zmena služobného poriadku alebo zmluvy by mala za následok ukončenie výkonu služby alebo zamestnania, alebo by dokonca viedla k prerušeniu výkonu služby či zamestnania.
56 Po tretie podľa žalobcu z bodov 90 až 93 rozsudku zo 14. decembra 2018, Torné/Komisie (T‑128/17, EU:T:2018:969), vyplýva, že vzhľadom na potrebu uviesť do súladu ciele zachovania nadobudnutých práv a kontrolovať rozpočtové náklady treba konštatovať, že kritérium umožňujúce posúdiť pojem „zamestnanci, ktorí boli v služobnom alebo v pracovnom pomere pred nadobudnutím účinnosti reformy“ predpokladá poistenie v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie a platenie príspevkov do tohto systému pred týmto dátumom, že výrazy „v služobnom alebo v pracovnom pomere pred nadobudnutím účinnosti reformy“ a „nástup do služobného alebo pracovného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013“ sú rovnocenné, a že pokiaľ uplatnenie prechodných ustanovení predpokladá, že dotknutá osoba bude po 31. decembri 2013 stále vo funkcii, nová zmluva s novým zamestnávateľom, ktorá bola následne uzatvorená, tomu nebráni za predpokladu, že nedôjde k prerušeniu kontinuity poistenia v tomto systéme alebo platenia príspevkov do tohto systému. Pokiaľ ide o žalobcu, jeho poistenie v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie a jeho príspevky do tohto systému neboli prerušené pri nahradení jeho zmluvy zo 16. mája 2014 zmluvou z 1. júla 2008, bol teda stále zamestnaný k 1. júnu 2014 v zmysle článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ a v služobnom pomere v zmysle článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku.
57 Po štvrté žalobca tvrdí, že uzatvorenie nového druhu zmluvy neukončuje uplatnenie článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, ale umožňuje vývoj kariérneho postupu zamestnancov, ku ktorému by inak nemohlo dôjsť bez toho, aby boli dotknuté ich dôchodkové práva.
58 Na podporu druhej časti žalobného dôvodu žalobca po prvé tvrdí, že po úspešnom absolvovaní všeobecného výberového konania bol na základe zmluvy zo 16. mája 2014 síce zaradený do vyššej funkčnej skupiny, než do ktorej bol pôvodne prijatý, táto nová zmluva však nespadá do iných podmienok zamestnávania stanovených PZOZ, než sú podmienky zamestnávania zmluvného zamestnanca, a neviedla k prerušeniu jeho kariérneho postupu, ktorý by sa prejavil podstatnou zmenou jeho pracovných povinností.
59 V tejto súvislosti žalobca najskôr tvrdí, že v dôsledku tejto zmluvy sa nezmenila povaha ani úroveň jeho služobných povinností. Ďalej, hoci pracovné miesto zmluvného zamestnanca spadajúce do FS I malo iný názov ako pracovné miesto zmluvného zamestnanca spadajúce do FS II, na ktorú nastúpil na základe novej zmluvy, všeobecný účel týchto dvoch pracovných miest, ako aj konkrétne zodpovednosti, ktoré mu prislúchali, boli v oboch opisoch pracovných miest vymedzené úplne rovnakým spôsobom. Navyše ako vyplýva z listu zo 16. mája 2014, zmluva zo 16. mája 2014 obsahovala zaradenie do platovej triedy 5 platového stupňa 1, čo znamená, že sa jednak zohľadnila časť praxe, ktorú získal v Komisii vo FS I a jednak, že táto prax bola na úrovni FS II.
60 Po druhé žalobca v podstate tvrdí, že zmluva zo 16. mája 2014 nemala vplyv ani na jeho poistenie v systéme dôchodkového poistenia Únie, ani na jeho príspevky do tohto systému.
61 Komisia spochybňuje tvrdenia, ktoré žalobca uviedol na podporu prvej, ako aj druhej časti žalobného dôvodu.
62 Keďže obe časti jediného žalobného dôvodu spolu úzko súvisia, treba ich preskúmať spoločne.
63 Tento spor v podstate nastoľuje otázku, či podpísanie novej zmluvy takým zmluvným zamestnancom, ako je žalobca, po nadobudnutí účinnosti reformy z roku 2014, predstavuje zmenu pracovného pomeru s administratívou Únie, ktorá vylučuje možnosť, aby sa na uvedeného zamestnanca vzťahovali prechodné ustanovenia týkajúce sa ročnej akruálnej dôchodkovej sadzby a veku odchodu do dôchodku.
64 Na úvod treba vyložiť článok 1 ods. 1 prílohy PZOZ, a teda spresniť podmienky, ktoré sú podľa uvedeného článku určujúce pre uplatnenie článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku na zmluvných zamestnancov.
O článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ a o podmienkach uplatňovania článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku na ostatných zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú PZOZ
65 Po prvé, ako je pripomenuté v bode 21 vyššie, podľa článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ, zmeneného nariadením č. 1023/2013, „článok 21, článok 22 s výnimkou odseku 4… prílohy [XIII služobného poriadku] sa uplatňujú analogicky na ostatných zamestnancov zamestnaných k 31. decembru 2013“.
66 Po druhé treba uviesť, že články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku stanovujú, že úradníci, ktorí nastúpili do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013, majú nárok na ročnú akruálnu dôchodkovú sadzbu vo výške 1,9 %, a že pokiaľ majú k 1. máju 2014 35 rokov a nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku 64 rokov a 8 mesiacov.
67 Ako je spresnené v odôvodnení 29 nariadenia č. 1023/2013, normotvorca Únie stanovil najmä v článkoch 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku a v článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ „prechodné ustanovenia, ktoré by umožňovali postupné uplatňovanie nových pravidiel a opatrení a zároveň rešpektovanie nadobudnutých práv a oprávnených očakávaní zamestnancov prijatých pred nadobudnutím účinnosti týchto zmien služobného poriadku“.
68 Tieto ustanovenia ako prechodné podliehajú podľa ustálenej judikatúry reštriktívnemu výkladu, a to z dôvodu, že majú povahu výnimky (pozri rozsudky z 2. septembra 2010, Kirin Amgen, C‑66/09, EU:C:2010:484, bod 33, a zo 17. januára 2013, Komisia/Španielsko, C‑360/11, EU:C:2013:17, bod 18 a citovanú judikatúru) a vplyv na rozpočet (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2005, Olesen/Komisia, T‑190/03, EU:T:2005:264, bod 48 a citovanú judikatúru), pričom tento výklad nemôže byť v rozpore s cieľmi sledovanými normotvorcom Únie, ani so systémom zavedeným na základe služobného poriadku a PZOZ (pozri rozsudok zo 14. decembra 2018, Torné/Komisia, T‑128/17, EU:T:2018:969, bod 80 a citovanú judikatúru).
69 Po tretie zo znenia článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ vyplýva, že normotvorca Únie stanovil analogické uplatnenie prílohy XIII služobného poriadku na zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú PZOZ, takže články 21 a 22 tejto poslednej uvedenej prílohy sa uplatňujú na uvedených zamestnancov v rozsahu, v akom je možné stanoviť analógiu medzi týmito zamestnancami a úradníkmi, a to s prihliadnutím na osobitné charakteristiky každej z týchto kategórií zamestnancov.
70 Na tento účel treba na úvod pripomenúť, v čom sa kategória zamestnancov líši od kategórie úradníkov.
71 V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že definícia každej z jednotlivých kategórií osôb zamestnaných Úniou, buď ako úradníci vo vlastnom zmysle slova, alebo v rámci jednotlivých kategórií zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú PZOZ, zodpovedá legitímnym potrebám administratívy Únie a povahe trvalých alebo dočasných úloh, ktoré má plniť (pozri rozsudok z 19. októbra 2006, De Smedt/Commission, F‑59/05, EU:F:2006:105, bod 76 a citovanú judikatúru).
72 Konkrétne v zmysle článku 3a PZOZ sú zmluvnými zamestnancami na účely PZOZ zamestnanci, ktorí nie sú zaradení na pracovné miesto uvedené v zozname pracovných miest priloženom ku kapitole rozpočtu týkajúcej sa príslušnej inštitúcie a ktorí sú prijatí do zamestnania na plný alebo čiastočný úväzok.
73 Navyše z odôvodnenia 36 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), ktoré zaviedlo kategóriu zmluvných zamestnancov, vyplýva, že títo zamestnanci sú vo všeobecnosti pridelení k úlohám plneným pod dozorom úradníkov alebo dočasných zamestnancov. Okrem toho treba uviesť, že podľa toho istého odôvodnenia tohto nariadenia boli práva a povinnosti uvedených zmluvných zamestnancov vymedzené analogicky ako práva a povinnosti dočasných zamestnancov, najmä pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, príspevky a pracovné podmienky.
74 Naopak, úradníci, ktorými podľa článku 1a služobného poriadku „[sú] [akékoľvek] osob[y], ktoré bol[i] vymenovan[é] podľa ustanovení tohto Služobného poriadku na existujúce miesto pre úradníkov jednej z inštitúcií Únie listinou, vydanou ustanovujúcim orgánom tejto inštitúcie“, môžu ako jediní trvalo plniť úlohy verejnej služby.
75 Po druhé treba zdôrazniť – ako je spresnené judikatúrou –, že rozdiel medzi úradníkmi a zamestnancami spočíva nielen v povahe úloh, ktoré majú plniť, ale tiež predovšetkým v tom, že zatiaľ čo právny vzťah medzi úradníkom a administratívou má služobnú povahu, takže práva a povinnosti úradníkov môže normotvorca kedykoľvek zmeniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C–126/19 P, EU:C:2020:676, bod 143 a citovanú judikatúru), situácia zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje PZOZ, sa vyznačuje zmluvnou povahou pracovného pomeru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2006, De Smedt/Komisia, F‑59/05, EU:F:2006:105, bod 76 a citovanú judikatúru).
76 Z toho vyplýva – ako Komisia správne uviedla na pojednávaní –, že zatiaľ čo úradník je prijatý do služobného pomeru v administratíve Únie a zostáva v ňom na základe menovacieho aktu, ktorý sa nemení po celú dobu jeho služobného postupu, zmluvný zamestnanec nastupuje do funkcie a zostáva v nej na základe zmluvy podľa článku 3a PZOZ po dobu jej účinnosti. Práve na základe platnej zmluvy je tak viazaný na administratívu Únie a môže plniť svoje pracovné povinnosti.
77 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba vyložiť článok 1 ods. 1 prílohy PZOZ tak, že stanovuje, že na to, aby sa na ostatných zamestnancov mohli uplatňovať prechodné pravidlá stanovené pre úradníkov v článkoch 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, musia „byť zamestnaní k 31. decembru 2013“, teda musia byť k tomuto dátumu prijatí do zamestnania na základe zmluvy v zmysle článku 3a PZOZ.
78 V prejednávanej veci sa účastníci konania nezhodujú predovšetkým na tom, čo treba chápať pod pojmom „byť zamestnaný k 31. decembru 2013“ v zmysle článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ.
79 V tejto súvislosti totiž Komisia tvrdí, že na to, aby sa články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku uplatnili na ostatných zamestnancov, musí byť zamestnanec nielen zamestnaný k danému dátumu, a síce k 31. decembru 2013, ale musí byť „stále zamestnaný/stále činný“, t. j. musí si zachovať svoj služobný status tak k 31. decembru 2013, ako aj po tomto dátume. Podľa Komisie tak každá zmena zmluvy vedie k prerušeniu pracovného pomeru s administratívou Únie, takže sa na zamestnanca nemôžu uplatňovať články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku.
80 Naopak, žalobca v podstate tvrdí, že na to, aby sa články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku uplatnili na zamestnanca, na ktorého sa vzťahujú PZOZ, postačuje, aby bol zamestnaný na základe zmluvy k 31. decembru 2013, a to bez ohľadu na akúkoľvek zmenu nasledujúcej zmluvy. Vytýka teda Komisii, že k podmienke „byť zamestnaný k 31. decembru 2013“ stanovenej v článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ doplnila ďalšiu podmienku, a síce podmienku zostať vo funkcii bez prerušenia aj po tomto dátume.
81 V tomto ohľade treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, Komisia nepridáva podmienku, ale obmedzuje sa na výklad pojmu „analogicky“ uvedeného v článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ, ktorý predpokladá, že sa zamestnanci nachádzajú v podobnej situácii ako úradníci. Túto situáciu možno preukázať len v prípade, že zamestnanec nepodpísal novú zmluvu, z ktorej vyplýva začatie nového pracovného pomeru s administratívnou Únie. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa judikatúry zmluva zodpovedá právnemu nástroju, ktorým sa konkretizuje pracovný pomer medzi zamestnancom na jednej strane a administratívou Únie na druhej strane. Presnejšie Všeobecný súd rozhodol, že uvedený pracovný pomer môže zostať nezmenený, a to aj po podpise novej zmluvy, ktorá je formálne odlišná od pôvodnej zmluvy, pod podmienkou, že posledná zmluva neprináša podstatnú zmenu pracovných povinností zamestnanca, najmä funkčnej skupiny, ktorá by mohla spochybniť funkčnú kontinuitu jeho pracovného pomeru s administratívou Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2015, EMA/Drakeford, T‑231/14 P, EU:T:2015:639, bod 40).
82 Zo všetkých vyššie uvedených úvah teda vyplýva, že články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku sú prechodnými ustanoveniami, ktoré sa v súlade s článkom 1 ods. 1 prílohy PZOZ analogicky uplatňujú na ostatných zamestnancov zamestnaných k 31. decembru 2013, ktorí v nej zostávajú aj po tomto dátume na základe zmluvy, ako je definovaná v bode 81 vyššie, až dovtedy, kým nebude preskúmané ich postavenie na účely výpočtu ich dôchodkových práv.
83 Tento výklad umožňuje jednak uznať v rámci funkčného prístupu právnu hodnotu podpisu novej zmluvy v rámci PZOZ a jednak zachovať nadobudnuté práva a legitímne očakávania zamestnancov v súlade s odôvodnením 29 nariadenia č. 1023/2013.
84 S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba preskúmať, či podpísanie novej zmluvy po nadobudnutí účinnosti reformy z roku 2014 vylučuje uplatnenie článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku na situáciu žalobcu.
O situácii žalobcu
85 V prejednávanej veci treba po prvé pripomenúť, že žalobca bol prvýkrát zamestnaný ako zmluvný zamestnanec v roku 2008 na základe zmluvy na dobu určitú, ktorá bola trikrát predĺžená, a následne od 3. mája 2011 na dobu neurčitú. Táto zmluva bola účinná do 1. júna 2014, keď nadobudla účinnosť zmluva zo 16. mája 2014. Žalobca bol k 31. decembru 2013 zamestnaný na základe zmluvy podpísanej v roku 2008, t. j. pôvodnej pracovnej zmluvy. K tomuto dátumu vykonával činnosti, ktoré spadajú do FS I, zamestnanca povereného manuálnymi alebo administratívne pomocnými úlohami vykonávanými pod dozorom úradníkov alebo dočasných zamestnancov, ako je uvedené v tabuľke v článku 80 ods. 2 PZOZ.
86 Po druhé treba uviesť, že žalobca podpísal 16. mája 2014 to, čo sám pripúšťa, že je „nepochybne novou zmluvou“. Ako žalobca potvrdzuje, ide predovšetkým o pracovnú zmluvu zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú so zaradením do FS II platovej triedy 5 platového stupňa 1 podľa článku 87 ods. 4 PZOZ. Z článku 2 tejto novej zmluvy konkrétne vyplýva, že žalobca bol touto zmluvou prijatý na účely výkonu činností zamestnanca povereného kancelárskymi, sekretárskymi alebo podobnými úlohami, ako je stanovené v tabuľke v článku 80 ods. 2 PZOZ. Absolvoval tiež šesťmesačnú skúšobnú dobu, ktorej výsledkom bola správa o skúšobnej dobe. Ako je teda spresnené v bode 81 vyššie, zmena funkčnej skupiny spochybnila funkčnú kontinuitu pracovného pomeru žalobcu s administratívou Únie.
87 Okrem toho žiadne z tvrdení, ktoré žalobca uviedol v rámci druhej časti žalobného dôvodu, nemôže v prejednávanej veci preukázať existenciu akejkoľvek podstatnej kontinuity činností, ktoré vykonával.
88 Po prvé, ako bolo pripomenuté v bode 86 vyššie, je nesporné, že na základe zmluvy zo 16. mája 2014 nastúpil na pracovné miesto spadajúce do vyššej funkčnej skupiny, než do ktorej bol pôvodne prijatý. Po druhé ako žalobca uznáva, názov pracovného miesta zmluvného zamestnanca spadajúceho do FS I sa líšil od názvu pracovného miesta zmluvného zamestnanca spadajúceho do FS II, pričom prvým je „administratívny asistent – náklady na odborníkov“, zatiaľ čo druhým je „administratívny pracovník – náklady na odborníkov“. Navyše ako poznamenáva Komisia, zmluvou zo 16. mája 2014 bol žalobca pridelený na iné pracovné miesto označené iným číslom. Po tretie skutočnosť, že opis činností a zodpovedností obsiahnutý v profile oboch pracovných miest bol formulovaný rovnako, nepreukazuje, že žalobca vykonával v podstate tie isté úlohy/činnosti ako zmluvný zamestnanec spadajúci najprv do FS I a následne do FS II.
89 Napokon žalobca tvrdí, že jeho zaradenie do platovej triedy 5 platového stupňa 1 FS II, stanovené v zmluve zo 16. mája 2014, zahŕňalo zohľadnenie časti praxe získanej v rámci FS I, čo preukazuje, že uvedená prax bola na úrovni FS II. Treba však uviesť, že aj za predpokladu, že by zaradenie stanovené v zmluve zo 16. mája 2014 zahŕňalo zohľadnenie časti praxe žalobcu v rámci FS I, táto okolnosť nezahŕňa uznanie s účinkami ex tunc, pretože činnosti vykonávané žalobcom ako zmluvným zamestnancom spadajúcim do FS I v rámci inej zmluvy v skutočnosti spadali do FS II. Pri návrhu novej zmluvy tak inštitúcia zohľadňuje odbornú prax len na účely zaradenia s účinkami ex nunc. Okrem toho treba konštatovať, že prípadné zohľadnenie časti praxe, ktorú žalobca získal počas svojho zamestnania v rámci FS I, ktorá však v skutočnosti spadá do FS II, nepreukazuje, že od 1. júla 2008 až do podpisu zmluvy zo 16. mája 2014 – teda bez prerušenia – vykonával len činnosti spadajúce do FS II. Žalobca totiž nepredkladá nijaký dôkaz na podporu tejto kontinuity.
90 Nová zmluva, na základe ktorej bol žalobca zaradený do novej funkčnej skupiny, tak viedla, ako je spresnené v bode 81 vyššie, k zániku všetkých účinkov zmluvy z roku 2008, na základe ktorej bol „zamestnaný k 31. decembru 2013“ podľa článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ, a teda k ukončeniu pracovného pomeru s administratívou Únie.
91 Po tretie treba zdôrazniť, že nástupom do funkcie z dôvodu novej zmluvy nie sú dotknuté práva, ktoré žalobca nadobudol na základe zmluvy z roku 2008 až do dátumu nadobudnutia účinnosti zmluvy zo 16. mája 2014, pokiaľ ide o ročnú akruálnu dôchodkovú sadzbu. Z článkov 2 a 3 prílohy VIII služobného poriadku uplatniteľných na zamestnancov na základe článku 109 PZOZ totiž vyplýva, že dôchodok zmluvného zamestnanca, akým je žalobca, závisí od sčítania jednotlivých ročných sadzieb, ktoré sa na žalobcu vzťahujú počas každého roku zamestnania.
92 Keďže v prejednávanej veci nadobudla zmluva, ktorá bola podpísaná 16. mája 2014, účinnosť 1. júna 2014, na žalobcu sa až do tohto dátumu vzťahoval systém dôchodkového zabezpečenia platný pred reformou, zatiaľ čo od 1. januára 2014 do 1. júna 2014 sa na neho vzťahoval ten istý systém na základe prechodných ustanovení. Na žalobcu sa tak v čase výpočtu jeho dôchodkových práv bude môcť uplatniť akruálna dôchodková sadzba vo výške 1,9 % za odpracované roky služby na základe zmluvy z roku 2008, pričom táto sadzba predstavuje nadobudnuté právo žalobcu, avšak odo dňa nadobudnutia účinnosti zmluvy zo 16. mája 2014 sa na neho uplatní akruálna dôchodková sadzba vo výške 1,8 %.
93 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že PMO a GR pre ľudské zdroje sa nedopustili nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatovali, že zmluva zo 16. mája 2014, na základe ktorej bol žalobca preradený do vyššej funkčnej skupiny, viedla k novému nástupu do zamestnania na účely uplatnenia článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ, ktorý žalobcovi neumožňuje, aby sa na neho uplatnili prechodné ustanovenia týkajúce sa ročnej akruálnej dôchodkovej sadzby a veku odchodu do dôchodku.
94 Tento záver nemožno spochybniť ostatnými tvrdeniami, ktoré uviedol žalobca.
95 Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na údajnej analógii s rozsudkom zo 14. decembra 2011, De Luca/Komisia (T‑563/10 P, EU:T:2011:746), treba zdôrazniť – tak ako to urobila Komisia –, že tento rozsudok sa týka uplatnenia takého ustanovenia v oblasti prijímania do zamestnania, ako je článok 12 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku, ktorý sa týka zaradenia do platového stupňa úradníkov zapísaných do zoznamu vhodných uchádzačov pred 1. májom 2006 a prijatých do zamestnania v období od 1. mája 2004 do 30. apríla 2006, na úradníka v aktívnej službe, ktorý bol menovaný na iné pracovné miesto ako úspešný uchádzač vo verejnom výberovom konaní a v prípade ktorého služobný poriadok nestanovuje osobitné ustanovenia. Je však nutné konštatovať, že vec, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, nevykazuje nijakú analógiu s dotknutou vecou, ktorá sa týka uplatnenia prechodných ustanovení spadajúcich do oblasti dôchodkových práv zmluvného zamestnanca.
96 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na údajnej analógii s rozsudkami zo 16. septembra 2015, EMA/Drakeford, (T‑231/14 P, EU:T:2015:639), a z 5. februára 2014, Drakeford/EMA (F‑29/13, EU:F:2014:10), treba spresniť, ako to vyplýva z bodu 81 vyššie, že toto tvrdenie je v prejednávanej veci neúčinné, keďže zmluva zo 16. mája 2014 je novou zmluvou, ktorá žalobcovi umožňuje prístup k novým pracovným povinnostiam, a teda vedie k ukončeniu jeho pracovného pomeru s administratívou Únie.
97 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že nová zmluva nebráni tomu, aby sa na žalobcu uplatňovali články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, keďže nevedie k diskontinuite, pokiaľ ide o poistenie v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie a platenie príspevkov do tohto systému, treba uviesť, že uplatnenie uvedených článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku na zamestnancov nemôže závisieť na údajne neprerušenom poistení v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, ale na funkčnej kontinuite pracovného pomeru (pozri bod 81 vyššie).
98 Po štvrté a nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého uzatvorenie nového druhu zmluvy v podstate nevedie k ukončeniu uplatnenia článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, ale umožňuje vývoj kariérneho postupu zamestnancov, ku ktorému by inak nemohlo dôjsť bez toho, aby boli dotknuté ich dôchodkové práva, treba pripomenúť, že uzatvorenie novej zmluvy nezahŕňa stratu už nadobudnutých dôchodkových práv. Okrem toho treba v tejto súvislosti spresniť, že podmienky poistenia v systéme dôchodkového zabezpečenia sú svojou povahou – za predpokladu, že budú dodržané nadobudnuté práva – podmienkami, ktoré sa môžu v budúcnosti na základe vôle normotvorcu Únie zmeniť.
99 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba jediný žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný a v dôsledku toho zamietnuť žalobu v celom rozsahu.
O trovách
100 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Pán Maxime Picard je povinný nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. marca 2021.
Podpisy
Obsah