ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma rozšírená komora)
z 19. apríla 2023 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Sanitárna kríza súvisiaca s pandémiou COVID‑19 – Rozhodnutie povoľujúce výkon práce na čiastočný úväzok z dôvodu starostlivosti o blízkych mimo miesta výkonu práce – Neexistencia možnosti vykonávať prácu na diaľku na plný úväzok mimo miesta výkonu práce – Nezrovnalosť v konaní pred podaním žaloby – Rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené žiadosti o výkon práce na čiastočný úväzok – Neexistencia záujmu na konaní – Neprípustnosť – Odmena – Pozastavenie príspevku na expatriáciu – Články 62 a 69 služobného poriadku – Porušenie článku 4 prílohy VII služobného poriadku“
Vo veci T‑39/21,
PP,
PQ,
PR,
PS,
PT,
v zastúpení: M. Casado García‑Hirschfeld, advokát,
žalobcovia,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: S. Seyr, D. Boytha a M. Windisch, splnomocnení zástupcova,
žalovanému,
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora),
na poradách v zložení: predseda komory R. da Silva Passos, sudcovia V. Valančius, I. Reine (spravodajkyňa), L. Truchot a M. Sampol Pucurull,
tajomník: H. Eriksson, referentka
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní zo 14. júla 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou podľa článku 270 ZFEÚ sa žalobcovia PP, PS, PQ, PR a PT v podstate domáhajú na jednej strane zrušenia rozhodnutí Európskeho parlamentu zo 14. apríla 2020 povoľujúcich PQ a PS vykonávať prácu na čiastočný úväzok mimo ich miesta výkonu práce z dôvodu pandémie COVID‑19, rozhodnutia z 18. mája 2020 povoľujúceho PP vykonávať prácu na čiastočný úväzok mimo jeho miesta výkonu práce z dôvodu pandémie COVID‑19 (ďalej spoločne len „rozhodnutia povoľujúce prácu na čiastočný úväzok“), rozhodnutí zo 7., z 15., zo 16. apríla a z 19. mája 2020, ktoré pozastavili vyplatenie príspevku na expatriáciu žalobcov počas obdobia, v ktorom vykonávali svoju prácu mimo ich miesta výkonu práce (ďalej spoločne len „rozhodnutia o pozastavení príspevku na expatriáciu“), ako aj rozhodnutí zo 6. mája 2020 o vrátení preplatkov, ktoré boli vyplatené PR a PT (ďalej spoločne len „rozhodnutia o vrátení neoprávnených platieb“), a na druhej strane náhrady ujmy, ktorú utrpeli v dôsledku týchto rozhodnutí.
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobcovia sú úradníkmi Európskeho parlamentu. Pri nastúpení do služby im bol priznaný príspevok na expatriáciu.
3 Dňa 11. marca 2020 z dôvodu alarmujúcej úrovne šírenia a závažnosti ochorenia spôsobeného koronavírusom SARS‑CoV‑2, teda COVID‑19, Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila, že vypuknutie COVID‑19 predstavovalo pandémiu v dôsledku rýchleho nárastu počtu prípadov mimo územia Číny a narastajúceho počtu postihnutých krajín.
4 E‑mailom z toho istého dňa generálny tajomník Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“) informoval všetkých zamestnancov o tom, že vzhľadom na zdravotnú situáciu dal generálnym riaditeľom pokyn zaviesť režim práce na diaľku pre všetkých kolegov, ktorých fyzická prítomnosť v priestoroch Parlamentu nebola absolútne nevyhnutná, v rozsahu 70 % pracovného času. Tento e‑mail tiež spresňoval, že toto opatrenie nadobudlo účinnosť 16. marca 2020 a že v závislosti od vývoja situácie by režim práce na diaľku mohol byť rozšírený na 100 % pracovného času.
5 Dňa 16. marca 2020 generálny tajomník informoval zamestnancov o tom, že vzhľadom na vývoj zdravotnej situácie sa práca na diaľku kolegov, ktorých fyzická prítomnosť v priestoroch Parlamentu nebola nevyhnutná a ktorí už vykonávali prácu na diaľku v rozsahu 70 %, rozšírila na 100 %.
6 Dňa 19. marca 2020 generálny tajomník zaslal e‑mail všetkým zamestnancom, na základe ktorého boli v kontexte pandémie COVID‑19 títo zamestnanci oprávnení pracovať na polovičný pracovný úväzok, aby sa mohli starať o členov svojej priamej rodiny. Na rozdiel od zvyčajného postupu táto práca na polovičný pracovný úväzok mohla byť vykonávaná z ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie podľa bydliska príbuzných, o ktorých sa úradník alebo zamestnanec chcel starať. Toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť okamžite a malo sa uplatňovať dovtedy, kým trvala pandémia COVID‑19.
7 Dňa 31. marca 2020 generálny tajomník prijal nové rozhodnutie týkajúce sa dočasnej práce na čiastočný úväzok vykonávanej mimo miesta výkonu práce z rodinných dôvodov, v reakcii na pandémiu COVID‑19 (ďalej len „rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020“). Toto rozhodnutie, ktoré nahradilo rozhodnutie o práci na polovičný pracovný úväzok z 19. marca 2020, bolo napísané v tomto znení:
„Vzhľadom na článok 234 ods. 2 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu:
Kolegovia, ktorí sa chcú intenzívnejšie starať o členov svojej priamej rodiny, napríklad o rodičov, deti alebo manžela/manželku počas trvania tejto osobitej situácie spôsobenej ochorením COVD‑19, môžu pracovať na čiastočný úväzok (75 %).
Na rozdiel od obvyklého postupu, táto práca na čiastočný úväzok môže byť vykonávaná z ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie podľa bydliska týchto príbuzných, a do konca prechodného obdobia 31. decembra 2020 zo Spojeného kráľovstva.
Oficiálnu žiadosť predložte príslušnému riaditeľovi ľudských zdrojov čo najskôr pred požadovaným začiatkom.
Žiadosť musí uvádzať meno príbuzného, rodinný vzťah, ako aj požadované obdobie.
Počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje povolenie, bude mať zamestnanec nárok na 75 % svojej odmeny. Uplatní sa článok 3 prílohy IVa služobného poriadku [úradníkov Európskej únie]. Príspevok na expatriáciu a príspevok na zahraničné bydlisko stanovený v článku 4 prílohy VII služobného poriadku nemôže byť priznaný.
Toto rozhodnutie sa uplatňuje na úradníkov zamestnaných sekretariátom Parlamentu.
Uplatňuje sa analogicky na úradníkov, ktorí opustili ich miesto výkonu práce a môžu vykonávať prácu na diaľku. V takom prípade môže menovací orgán prijať rozhodnutie bez formálnej žiadosti.
Pokiaľ ide o žiadosti podané v súlade s článkom 6 ods. 2 vnútorných pravidiel týkajúcich sa práce na čiastočný úväzok, menovací orgán si vyhradzuje právo zamietnuť ich.
Povolenie pracovať na čiastočný úväzok sa udeľuje na obdobie troch mesiacov s možnosťou predĺženia.
Toto rozhodnutie nadobúda účinnosť 1. apríla 2020 a bude sa uplatňovať po dobu trvania pandémie Covid‑19. Nahrádza rozhodnutie z 19. marca 2020.“
A. O situácii PP
8 PP je úradníkom Parlamentu v Luxemburgu (Luxembursko).
9 Dňa 14. marca 2020, vzhľadom na okamžité uzatvorenie internátu, kde študoval jeho syn, PP odišiel so svojou rodinou za svojím synom do Maďarska.
10 Dňa 12. mája 2020, vzhľadom na rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020, podal PP žiadosť o povolenie vykonávať svoju prácu na čiastočný úväzok v rozsahu 75 % z Maďarska retroaktívne od 1. apríla 2020. Dňa 18. mája 2020 bolo tejto žiadosti vyhovené na obdobie od 1. apríla do 30. júna 2020.
11 Dňa 18. mája 2020 začal PP znovu pracovať na plný úväzok v Luxembursku.
12 Rozhodnutím z 19. mája 2020, v nadväznosti na žiadosť PP uvedenú v bode 10 vyššie a v priamom dôsledku uplatnenia rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, vedúci oddelenia pre individuálne práva generálneho riaditeľstva (GR) Parlamentu pre ľudské zdroje pozastavil príspevok na expatriáciu PP od 1. apríla 2020 za obdobie, počas ktorého mal povolenie vykonávať svoju prácu na čiastočný úväzok v Maďarsku.
13 PP podal 12. júna 2020 sťažnosť smerujúcu najmä proti rozhodnutiam uvedeným v bodoch 10 a 12 vyššie.
14 Dňa 27. októbra 2020 generálny tajomník v postavení menovacieho orgánu (MO) zamietol sťažnosť PP v rozsahu, v akom smerovala proti rozhodnutiam uvedeným v bodoch 10 a 12 vyššie.
B. O situácii PQ
15 PQ je úradníčkou Parlamentu v Luxemburgu.
16 Dňa 10. marca 2020 PQ odletela do Dánska pred zavedením prvých cestovných obmedzení v Únii z dôvodu pandémie COVID‑19. Jej návrat, predpokladaný 22. marca 2020, sa nemohol uskutočniť z dôvodu zrušenia všetkých letov medzi Luxemburskom a Dánskom. Vzhľadom na jej želanie ostať pri svojom manželovi, ktorý bol považovaný za osobu ohrozenú vírusom, bolo PQ výnimočne povolené dočasne pracovať z Dánska až do prijatia všeobecných opatrení Parlamentom týkajúcich sa zdravotnej situácie.
17 Dňa 6. apríla 2020, vzhľadom na rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020, podala PQ žiadosť o povolenie vykonávať svoju prácu na čiastočný úväzok v rozsahu 75 % z Dánska na obdobie troch mesiacov, od 1. apríla 2020.
18 Dňa 14. apríla 2020 generálny tajomník GR pre preklad Parlamentu vyhovel žiadosti PQ o čiastočný pracovný úväzok v rozsahu 75 % na obdobie od 1. apríla do 30. júna 2020.
19 Dňa 15. apríla 2020, v nadväznosti na žiadosť PQ uvedenú v bode 17 vyššie a v priamom dôsledku uplatnenia rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, vedúci oddelenia pre individuálne nároky GR Parlamentu pre ľudské zdroje pozastavil príspevok na expatriáciu PQ od 1. apríla 2020 za obdobie, počas ktorého jej bol povolený výkon práce na čiastočný úväzok z Dánska.
20 Dňa 27. mája 2020 podala PQ sťažnosť proti rozhodnutiam uvedeným v bodoch 17 a 19 vyššie.
21 Dňa 1. júla 2020 začala PQ opäť pracovať na plný úväzok v Luxembursku.
22 Dňa 16. októbra 2020 generálny tajomník v postavení MO zamietol sťažnosť PQ.
C. O situácii PR
23 PR je úradníčkou Parlamentu v Luxemburgu.
24 Dňa 27. marca 2020 odišla do Francúzska, aby sa postarala o svojich rodičov.
25 Dňa 2. apríla 2020, v nadväznosti na rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020, podala PR žiadosť o povolenie vykonávať svoju prácu na čiastočný úväzok v rozsahu 75 % na obdobie troch mesiacov, ktorej bolo vyhovené rozhodnutím z toho istého dňa.
26 Rozhodnutím zo 7. apríla 2020, v nadväznosti na žiadosť PR uvedenú v bode 25 vyššie a v priamom dôsledku uplatnenia rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, vedúci oddelenia pre individuálne nároky GR Parlamentu pre ľudské zdroje pozastavil PR príspevok na expatriáciu od 2. apríla 2020 za obdobie, počas ktorého jej bol povolený výkon práce na čiastočný úväzok.
27 E‑mailom zo 6. mája 2020 bola PR informovaná o tom, že v nadväznosti na zmenu jej pracovného času z dôvodu pandémie COVID‑19 neoprávnene získala sumu vo výške 2 173,40 eura a že táto suma bude získaná späť prostredníctvom zrážky z jej odmeny za mesiac máj 2020.
28 Dňa 3. júna 2020 podala PR sťažnosť proti rozhodnutiu o zrušení jej príspevku na expatriáciu a proti rozhodnutiu o náhrade neoprávnených platieb, ktoré sú uvedené v bodoch 26 a 27 vyššie.
29 Dňa 1. júla 2020 sa PR vrátila do Luxemburska.
30 Dňa 22. októbra 2020 generálny tajomník v postavení MO zamietol sťažnosť PR.
D. O situácii PS
31 PS je úradníkom Parlamentu v Luxemburgu.
32 Na konci marca 2020 odišiel na Maltu, aby sa postaral o svoju dcéru.
33 Dňa 7. apríla 2020, vzhľadom na rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020, podal PS žiadosť o povolenie vykonávať svoju prácu na Malte na čiastočný úväzok v rozsahu 75 %. Tejto žiadosti bolo vyhovené 14. apríla 2020 na obdobie troch mesiacov od 23. marca do 23. júna 2020.
34 Rozhodnutím z 15. apríla 2020, v nadväznosti na žiadosť PS uvedenú v bode 33 vyššie a v priamom dôsledku uplatnenia rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, vedúci oddelenia pre individuálne nároky GR Parlamentu pre ľudské zdroje pozastavil príspevok PS na expatriáciu od 23. marca 2020 za obdobie, počas ktorého mu bol povolený výkon práce na čiastočný úväzok na Malte.
35 Dňa 4. júla 2020 začal PS znovu pracovať na plný úväzok v Luxembursku.
36 Dňa 13. júla 2020 podal PS sťažnosť proti rozhodnutiam uvedeným v bodoch 33 a 34 vyššie.
37 Rozhodnutím z 24. novembra 2020, doručeným PS 2. decembra 2020, generálny tajomník v postavení MO zamietol sťažnosť PS.
E. O situácii PT
38 PT je úradníčkou Parlamentu v Bruseli (Belgicko).
39 Dňa 13. marca 2020 PT odišla do Írska za svojimi deťmi.
40 Dňa 14. apríla 2020 podala PT žiadosť o povolenie vykonávať svoju prácu v Írsku na čiastočný úväzok v rozsahu 75 %, na základe rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020. Tejto žiadosti bolo vyhovené v ten istý deň, na obdobie od 15. apríla 2020.
41 Rozhodnutím zo 16. apríla 2020, v nadväznosti na žiadosť PT uvedenú v bode 40 vyššie a v priamom dôsledku uplatnenia rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, vedúci oddelenia pre individuálne nároky GR Parlamentu pre ľudské zdroje pozastavil príspevok PT na expatriáciu od 15. apríla 2020 za obdobie, počas ktorého vykonávala prácu na čiastočný úväzok v Írsku.
42 E‑mailom zo 6. mája 2020 bola PT informovaná o tom, že v nadväznosti na zmeny jej pracovného času z dôvodu pandémie COVID‑19 neoprávnene získala sumu vo výške 931,01 eura a že táto suma bude získaná späť prostredníctvom zrážky z jej odmeny za mesiac máj 2020.
43 Dňa 23. júna 2020 podala PT sťažnosť proti rozhodnutiu o pozastavení jej príspevku na expatriáciu, uvedenému v bode 41 vyššie a navrhovala zrušiť všetky jeho účinky.
44 Rozhodnutím z 27. októbra 2020, ktoré bolo PT doručené 20. decembra 2020, generálny tajomník v postavení MO zamietol sťažnosť PT.
II. Návrhy účastníkov konania
45 Žalobcovia v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil, po prvé rozhodnutia povoľujúce prácu na čiastočný úväzok, po druhé rozhodnutia o pozastavení príspevku na expatriáciu a po tretie rozhodnutia o náhrade neoprávnených platieb (ďalej spoločne len „napadnuté rozhodnutia“),
– v prípade potreby zrušil rozhodnutia, ktorými Parlament zamietol sťažnosti, ktoré podali proti napadnutým rozhodnutiam,
– zaviazal Parlament na náhradu nemajetkovej ujmy ocenenej ex aequo et bono na 1 000 eur pre každého žalobcu,
– zaviazal Parlament na náhradu utrpenej majetkovej ujmy zodpovedajúcej 25 % ich jednotlivých odmien a zaplatil splatné kompenzačné úroky a úroky z omeškania,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania.
46 Parlament v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný,
– zamietol žalobu ako v každom prípade nedôvodnú,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
III. Právny stav
A. O návrhoch na zrušenie
1. O predmete návrhov na zrušenie
47 Žalobcovia sa vo svojom druhom žalobnom návrhu domáhajú zrušenia, v prípade potreby, rozhodnutí, ktorými Parlament zamietol ich sťažnosti.
48 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry administratívna sťažnosť, tak ako ju upravuje článok 90 ods. 2 služobného poriadku, a jej explicitné alebo implicitné zamietnutie tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania a sú iba jedným z predpokladov, ktoré musia byť splnené pred podaním žaloby. Za týchto podmienok má žaloba, aj keď formálne smerujúca proti zamietnutiu sťažnosti, za následok začatie konania súdu o akte, proti ktorému sa sťažnosť podala, okrem prípadu, keď je dosah zamietnutia sťažnosti odlišný od dosahu aktu napadnutého touto sťažnosťou (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 70 a citovanú judikatúru).
49 Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti totiž nemusí byť s ohľadom na jeho obsah potvrdením napadnutého aktu. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opakovaný prieskum situácie dotknutej osoby podľa nových právnych a skutkových okolností, alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 71 a citovanú judikatúru).
50 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, rozhodnutie zamietajúce sťažnosť PP v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu z 18. mája 2020 povoľujúcemu prácu na čiastočný úväzok a proti rozhodnutiu z 19. mája 2020 o pozastavení príspevku na expatriáciu, ktoré sa ho týkajú, iba potvrdzuje tieto dve rozhodnutia v rozsahu, v akom zamieta sťažnosť smerujúcu proti nim.
51 Okrem toho, rozhodnutia zamietajúce sťažnosti PS, ako aj PR a PT iba potvrdzujú rozhodnutia, proti ktorým smerovala každá z týchto sťažností, so spresnením dôvodov uvádzaných na ich podporu.
52 Návrhy na zrušenie rozhodnutí zamietajúcich sťažnosti PP a PS, ako aj PR a PT, tak nemajú samostatný obsah vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam uvedeným v bode 50 vyššie a preto nie je potrebné o nich osobitne rozhodnúť. Pri preskúmaní zákonnosti jednotlivých napadnutých rozhodnutí je však potrebné vziať do úvahy odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa zamieta sťažnosť, keďže toto odôvodnenie sa má zhodovať s odôvodnením predmetného napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2019, Wattiau/Parlament, T‑737/17, EU:T:2019:273, bod 43 a citovanú judikatúru).
53 V rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti PQ generálny tajomník preskúmal nielen sťažnosť smerujúcu v podstate proti rozhodnutiu zo 14. apríla 2020, povoľujúcemu PQ prácu na čiastočný úväzok, ale tiež žiadosť uvedenú po prvýkrát v jej sťažnosti, na získanie povolenia vykonávať v budúcnosti pracovnú činnosť na plný úväzok mimo jej miesta výkonu práce. Zo štruktúry tohto rozhodnutia vyplýva, že generálny tajomník zamietol túto žiadosť z rovnakých dôvodov, ako sú tie, ktoré uvádza na podporu zamietnutia sťažnosti.
54 V rozsahu, v akom zamieta žiadosť o výkon práce na plný úväzok mimo miesta výkonu práce, tak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti PQ nemôže byť chápané ako potvrdenie napadnutého aktu a z tohto dôvodu predstavuje akt podliehajúci preskúmaniu Všeobecným súdom.
2. O prípustnosti
a) O prípustnosti návrhov na zrušenie vo všeobecnosti
55 Parlament sa domnieva, že žaloba nie je jasná pokiaľ ide o rozhodnutia uvedené v jednotlivých dôvodoch návrhu na zrušenie. Má teda pochybnosti o dodržaní požiadaviek jasnosti stanovených článkom 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
56 Parlament sa tiež domnieva, že žalobcovia v replike rozšírili rozsah námietky nezákonnosti rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020 o druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod, ktoré boli vznesené na účely spochybnenia zákonnosti napadnutých rozhodnutí. Takého objasnenie vykonané v štádiu repliky predstavuje zmenu žaloby, ktorá je neprípustná.
57 Treba pripomenúť, že v súlade s článkom 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať predmet sporu a stručné vysvetlenie dôvodov, na ktorých je návrh založený. Podľa judikatúry musia byť tieto údaje dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu vykonať jeho preskúmanie, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2019, Fleig/SEAE, T‑492/17, EU:T:2019:211, bod 41 (neuverejnený)].
58 Okrem toho predstavenie žalobných dôvodov na základe ich obsahu, a nie podľa ich právnej kvalifikácie, môže byť postačujúce, pokiaľ uvedené žalobné dôvody vyplývajú zo žaloby dostatočne jasne (rozsudok z 13. mája 2020, Agmin Italy/Komisia, T‑290/18, neuverejnený, EU:T:2020:196, bod 96). Navyše námietka nezákonnosti je vznesená implicitne, ak zo žaloby relatívne jednoznačne vyplýva, že žalobca v skutočnosti formuluje takúto výhradu (pozri rozsudok z 30. júna 2021, GY/ECB, T‑746/19, neuverejnený, EU:T:2021:390, bod 21 a citovanú judikatúru).
59 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, hoci je pravda, že hlavná časť žaloby neuvádza vždy výslovne akty, proti ktorým smerujú jednotlivé žalobné dôvody a tvrdenia, z bodov 2 až 6 žaloby, ako aj z jej návrhov jasne vyplýva, že rozhodnutiami uvedenými v návrhu na zrušenie sú napadnuté rozhodnutia, tak ako sú uvedené v bode 45 vyššie, ako aj v prípade potreby v podstate rozhodnutia, ktoré zamietajú sťažnosť každého zo žalobcov proti týmto rozhodnutiam. Žalobcovia okrem toho v replike potvrdili, že tieto rozhodnutia tvoria predmet sporu, čo Parlament vzal na vedomie v duplike.
60 Navyše zo žaloby a z repliky dostatočne jasne vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa týka námietky nezákonnosti rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020.
61 Druhý žalobný dôvod sa týka súčasne zákonnosti rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020 a zákonnosti napadnutých rozhodnutí. Hoci je v replike uvedené, že druhá časť druhého žalobného dôvodu je vznesená len pre prípad, keby bola námietka nezákonnosti rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020 zamietnutá, platí, že tvrdenia rozvinuté v tejto časti sa tiež týkajú zákonnosti tohto rozhodnutia.
62 Z tvrdení uvedených v rámci tretieho žalobného dôvodu tak v žalobe ako aj v replike okrem toho vyplýva, že žalobcovia nimi spochybňujú zákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že boli prijaté pri porušení na jednej strane zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, a na druhej strane zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti. Ako potvrdili žalobcovia na pojednávaní, tieto výhrady sa podobným spôsobom v žalobe a v replike týkajú zákonnosti napadnutých rozhodnutí.
63 Okrem toho štvrtý žalobný dôvod týkajúci sa nesplnenia podmienok stanovených v článku 85 služobného poriadku pre náhradu platieb neoprávnene vyplatených úradníkovi alebo zamestnancovi je vznesený subsidiárne v prípade, ak by boli prvé tri žalobné dôvody zamietnuté. Tento žalobný dôvod sa týka iba zákonnosti rozhodnutí o náhrade neoprávnených platieb.
64 Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, treba konštatovať, že požiadavky článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku boli v prejednávanej veci dodržané a že replika nijako nemení rozsah námietky nezákonnosti rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020.
b) O prípustnosti návrhov na zrušenie rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti PQ v rozsahu, v akom zamietlo jej žiadosť o výkon práce na plný úväzok
65 Parlament v rámci svojich odpovedí na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania namieta prípustnosť návrhov na zrušenie rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok. Parlament sa totiž predovšetkým domnieva, že prijatím týchto rozhodnutí vyhovel žiadostiam PP, PS a PQ, na základe čoho títo žalobcovia nemali žiaden záujem konať proti týmto rozhodnutiam.
66 Na úvod treba konštatovať, že iba PP, PS a PQ navrhujú zrušiť rozhodnutia, ktorými im bola povolená práca na čiastočný úväzok.
67 Treba pripomenúť, že prípustnosť žaloby o neplatnosť je podmienená tým, že fyzická alebo právnická osoba, ktorá ju podala, má právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Tento záujem najmä predpokladá, že napadnutý akt spôsobuje žalobcovi ujmu a teda že jeho zrušenie mu môže priniesť prospech. Akt, ktorý plne vyhovuje tejto osobe, mu z definície nemôže spôsobovať ujmu a táto osoba nemá záujem navrhovať jeho zrušenie [pozri rozsudok z 1. februára 2012, mtronix/ÚHVT– Growth Finance (mtronix), T‑353/09, neuverejnený, EU:T:2012:40, bod 16 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2009, TF1/Komisia, T‑354/05, EU:T:2009:66, bod 85 a citovanú judikatúru].
68 V prejednávanej veci treba konštatovať, že rozhodnutia povoľujúce prácu na čiastočný úväzok PP, PS a PQ boli prijaté na ich žiadosť, na základe rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, aby mohli byť so svojimi príbuznými mimo ich miesta výkonu práce a že Parlament v plnom rozsahu vyhovel týmto žiadostiam.
69 Vzhľadom na to, že Parlament vyhovel dotknutým žalobcom, títo nemajú záujem navrhovať zrušenie rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok, na základe čoho ich návrhy na tento účel musia byť zamietnuté ako neprípustné.
70 Je síce pravda, že žalobcovia uviedli, že boli nútení požiadať o prácu na čiastočný úväzok na základe rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, keďže toto rozhodnutie predstavovalo jedinú možnosť ako opustiť ich miesto výkonu práce, aby mohli byť so svojimi blízkymi a zároveň pokračovať v práci.
71 Hoci platí, že neexistovalo žiadne rozhodnutie generálneho tajomníka Parlamentu ponúkajúce úradníkom možnosť požiadať o výkon práce na plný úväzok mimo ich miesta výkonu práce, platí však tiež, že žalobcovia mali možnosť podať v tomto zmysle žiadosť na MO na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku a uviesť konkrétne dôvody svojej žiadosti.
72 Z tohto dôvodu treba návrhy na zrušeniu rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok zamietnuť ako neprípustné.
73 Ako vyplýva z bodov 53 a 54 vyššie, PQ okrem toho vo svojej sťažnosti žiadala Parlament o uplatnenie možnosti pracovať na plný úväzok mimo jej miesta výkonu práce. Podala teda na MO žiadosť, v ktorom ho vyzvala, aby vo vzťahu k nej prijal rozhodnutie podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, pričom táto žiadosť bola zamietnutá v rozhodnutí o zamietnutí jej sťažnosti.
74 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je prípustnosť žaloby podanej na Všeobecný súd podľa článku 270 ZFEÚ a článku 91 služobného poriadku podriadená riadnemu priebehu konania pred podaním žaloby a dodržaniu ním stanovených lehôt (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 64 a citovanú judikatúru). Predovšetkým, akejkoľvek žalobe proti aktu spôsobujúcemu ujmu, ktorý pochádza od MO, musí povinne predchádzať sťažnosť podaná v konaní pred podaním žaloby, ktorá bola predmetom výslovného alebo implicitného zamietnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, EU:T:2000:86, bod 53).
75 Pokiaľ však ide o prejednávanú vec, PQ nepodala sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí jej žiadosti o výkon práce na plný úväzok, tak ako je uvedené vo výslovnom rozhodnutí o zamietnutí predmetnej sťažnosti. Vzhľadom na to, že povinné konanie pred podaním žaloby nebolo dodržané, žaloba o neplatnosť podaná proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí je žiadosti o výkon práce na plný úväzok je teda zjavne neprípustná.
76 Okrem toho, ak chcú žalobcovia Parlamentu vytknúť, že na nich vyvíjal psychologický nátlak, aby požiadali o uplatnenie rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, tento nátlak by nepredstavoval akt spôsobujúci ujmu, ktorý by bolo možné napadnúť žalobou o neplatnosť, ale konanie, ktoré nemá povahu rozhodnutia Parlamentu a ktoré by žalobcovia mohli napadnúť v rámci žaloby o náhradu škody.
77 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žalobe o náhradu škody, ktorá smeruje k náhrade škody nespôsobenej aktom, ktorým vznikla ujma, ktorého zrušenie sa navrhuje, ale konaním, ktoré nemá povahu správneho rozhodnutia, musí pod sankciou neprípustnosti predchádzať správne konanie v dvoch etapách. Toto konanie sa musí nevyhnutne začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorou sa MO vyzve na náhradu údajnej ujmy, a prípadne pokračovať podaním sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 1999, Connolly/Komisia, T‑214/96, EU:T:1999:103, bod 34). Úradníkom alebo zamestnancom prináleží obrátiť sa na inštitúciu s touto žiadosťou v primeranej lehote od okamihu, keď sa o situácii, na ktorú sa sťažujú, dozvedeli. Primeranosť lehoty musí byť posúdená v závislosti od všetkých okolností každej veci a najmä od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania účastníkov konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, bod 28).
78 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, žalobcovia nepodali žiadosť na náhradu škody spôsobenej konaním Parlamentu, ktorým mal na nich vyvíjať nátlak, aby požiadali o prácu na čiastočný úväzok.
3. O veci samej
79 Žalobcovia na podporu svojich návrhov na zrušenie uvádzajú štyri žalobné dôvody, prvý založený na nezákonnosti rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, druhý založený na porušení článku 4 prílohy VII služobného poriadku, na existencii zjavne nesprávneho posúdenia, na zjavnom nesprávnom použití pojmu „expatriácia“, na porušení článkov 62 a 69 služobného poriadku, ako aj na porušení zásad zákonnosti a právnej istoty, tretí žalobný dôvod založený na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ako aj na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti, a štvrtý žalobný dôvod založený na porušení článku 85 služobného poriadku a zásady ochrany legitímnej dôvery.
80 Na úvod treba konštatovať, že iba prvé tri žalobné dôvody sa týkajú rozhodnutí o pozastavení príspevku na expatriáciu, na základe čoho zákonnosť týchto rozhodnutí bude preskúmaná z hľadiska týchto troch žalobných dôvodov.
81 Štvrtý žalobný dôvod, ktorý sa týka rozhodnutí o náhrade neoprávnených platieb, je vznesený subsidiárne pre prípad, že by návrhy na zrušenie ostatných napadnutých rozhodnutí boli zamietnuté. Tento štvrtý žalobný dôvod bude teda potrebné preskúmať len pokiaľ budú zamietnuté prvé tri žalobné dôvody, v rozsahu, v akom sa týkajú ostatných napadnutých rozhodnutí.
a) O návrhoch na zrušenie rozhodnutí o pozastavení príspevku na expatriáciu
82 Ako vyplýva z bodov 79 a 80 vyššie, žalobcovia uvádzajú tri žalobné dôvody na podporu ich návrhu na zrušenie rozhodnutí o pozastavení príspevku na expatriáciu.
83 V rámci prvého žalobného dôvodu žalobcovia predovšetkým uvádzajú, že generálny tajomník sa nemohol opierať o článok 234 ods. 2 rokovacieho poriadku Parlamentu s cieľom zmeniť práva, ktoré im vyplývajú z ustanovení služobného poriadku v oblasti príspevku na expatriáciu.
84 Okrem toho v prvej časti druhého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že všeobecné pozastavenie príspevku na expatriáciu, tak ako je stanovené rozhodnutím generálneho tajomníka z 31. marca 2020, je v rozpore s článkom 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku. Nárok na príspevok na expatriáciu sa totiž posudzuje v závislosti od situácie každého úradníka alebo zamestnanca k dátumu jeho nástupu do služby v Únii, a vzniká po splnení podmienok stanovených týmto ustanovením služobného poriadku. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, nedošlo k žiadnej skutočnosti, ktorá by podstatným spôsobom zmenila situáciu žalobcov a tým umožnila Parlamentu preskúmať ich situáciu z hľadiska poskytnutia príspevku na expatriáciu.
85 Žalobcovia tiež uvádzajú, že podmienkou nároku úradníka na príspevok na expatriáciu nie je mať bydlisko v mieste výkonu práce. Má nanajvýš povinnosť mať bydlisko v takej vzdialenosti od neho, ktorá je zlučiteľná s riadnym plnením jeho povinností, v súlade s článkom 20 služobného poriadku. V čase prijatia rozhodnutí o pozastavení príspevku na expatriáciu však všetci zamestnanci podliehali povinnému režimu práce na diaľku, vzhľadom na zdravotnú situáciu. Vzdialenosť z hľadiska miesta, z ktorého úradník vykonáva svoju prácu, sa tak mala posudzovať pri zohľadnení výnimočných okolností vyplývajúcich z pandémie COVID‑19.
86 Parlament odpovedal, že hoci článok 234 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku neobsahuje žiadne delegovanie právomoci, ktoré by oprávňovalo priamo generálneho tajomníka prijímať konkrétne opatrenia týkajúce sa pracovných podmienok zamestnancov sekretariátu Parlamentu, generálny tajomník bol napriek tomu oprávnený, poverením predsedníctva Parlamentu, prijať vnútorné predpisy týkajúce sa pracovných podmienok úradníkov. Bol na to poverený aj rozhodnutím predsedu Parlamentu vzhľadom na rýchly vývoj pandémie COVID‑19.
87 Parlament dodáva, že rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020 nestanovuje odňatie príspevku na expatriáciu, ale len jeho pozastavenie počas doby trvania režimu práce na čiastočný úväzok, povoleného na žiadosť dotknutej osoby. Nedošlo k žiadnej zmene nároku na príspevok na expatriáciu žalobcov, keďže sa nezmenilo ani ich miesto výkonu práce, ani ich úroveň integrácie.
88 Podľa Parlamentu vyplatenie príspevku na expatriáciu sleduje kompenzovanie následkov odchodu úradníka z miesta jeho pôvodu. Vyplatenie tohto príspevku teda nie je odôvodnené pre úradníkov, ktorí vykonávajú prácu na diaľku mimo ich miesta výkonu práce.
89 Okrem toho povinnosť mať bydlisko v mieste výkonu práce, stanovená v článku 20 služobného poriadku, sa uplatňuje na všetkých úradníkov, vrátane žalobcov, ktorí sú zaradení na GR pre preklad a na tých, ktorí využívajú režim práce na čiastočný úväzok, tak ako je stanovené v článku 55a a v prílohe IVa služobného poriadku. Táto povinnosť je odôvodnená potrebou zabezpečiť riadne fungovanie inštitúcie. Práca na diaľku nepredstavuje právo stanovené služobným poriadkom a neoslobodzuje úradníkov od ich povinnosti byť svojej inštitúcii vždy k dispozícii. Na začiatku sanitárnej krízy bola blízkosť úradníkov k ich pracovisku nevyhnutná na zabezpečenie kontinuity práce Parlamentu.
90 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020 vyplýva, že počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje povolenie vykonávať prácu na čiastočný úväzok podľa tohto rozhodnutia, úradník nepoberal príspevok na expatriáciu stanovený v článku 4 prílohy VII služobného poriadku, na ktorý mal zvyčajne nárok. Toto rozhodnutie sa teda odchyľuje od uvedeného ustanovenia pokiaľ ide o dotknutých zamestnancov Parlamentu.
91 Článok 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, v znení uplatniteľnom na prejednávanú vec (k 1. januáru 2020) stanovuje:
„Príspevok na expatriáciu sa vypláca vo výške 16 % z celkového základného platu po pripočítaní príspevku na domácnosť a príspevku na nezaopatrené dieťa:
a) úradníkom:
– ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, a,
– ktorí počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko ani nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu. Na účely tohto ustanovenia sa nebudú brať do úvahy okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu.
b) úradníkom, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, ale ktorí počas obdobia 10 rokov, ktoré sa skončilo dňom ich nástupu do služby, mali zvyčajné bydlisko mimo európskeho územia tohto štátu z iných dôvodov ako z dôvodu plnenia povinností v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie.
Príspevok na expatriáciu nemôže byť nižší ako 567,38 [eur]/mesiac.“
92 Rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020 bolo prijaté na základe článku 234 ods. 2 rokovacieho poriadku Parlamentu. Podľa tohto ustanovenia generálny tajomník riadi sekretariát, o ktorého zložení a organizácii rozhoduje predsedníctvo Parlamentu.
93 Treba pripomenúť, že článok 234 ods. 2 rokovacieho poriadku Parlamentu nemožno vykladať v tom zmysle, že generálny tajomník má právomoc, a to ani za takých výnimočných okolností, ktoré súvisia s pandémiou COVID‑19, prijať interné usmernenia, ktoré by boli v rozpore s hierarchicky vyššími ustanoveniami, ako sú ustanovenia služobného poriadku (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 20. novembra 2007, Ianniello/Komisia, T‑308/04, EU:T:2007:347, bod 38, a z 20. marca 2018, Argyraki/Komisia, T‑734/16, neuverejnený, EU:T:2018:160, body 66 a 67).
94 Okrem toho treba konštatovať, že článok 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku výslovne nestanovuje možnosť opätovne preskúmať nárok na príspevok na expatriáciu vzhľadom na zmenu okolností, ku ktorým došlo počas kariéry úradníka (rozsudok z 5. októbra 2020, Brown/Komisia, T‑18/19, EU:T:2020:465, bod 36), ani a fortiori pozastaviť vyplácanie tohto príspevku úradníkovi, pokiaľ bude v priebehu svojej kariéry dočasne vykonávať prácu na diaľku mimo jeho miesta výkonu práce.
95 Zo znenia článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku však vôbec nevyplýva, že nárok na príspevok na expatriáciu predstavuje nadobudnuté právo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. septembra 1993, Magdalena Fernández/Komisia, T‑90/92, EU:T:1993:78, bod 32). Finančné nároky úradníka môžu byť preskúmané inštitúciou, ktorá ho zamestnáva, v prípade ich neoprávneného poskytnutia alebo neoprávneného pokračujúceho vyplácania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 1978, Herpels/Komisia, 54/77, EU:C:1978:45, bod 39).
96 Okrem toho príspevok sa vypláca mesačne úradníkom, ktorí spĺňajú stanovené podmienky. Administratíva ho teda nemôže naďalej vyplácať, ak nastane udalosť, ktorá podstatným spôsobom mení situáciu osoby, ktorá ho poberá, pokiaľ má vplyv na podmienky, ktorým podlieha priznanie tohto príspevku. Na rozdiel od spätného zrušenia rozhodnutia je totiž zrušenie do budúcnosti vždy možné, ak už nie sú splnené okolnosti odôvodňujúce toto rozhodnutie (rozsudok z 5. októbra 2020, Brown/Komisia, T‑18/19, EU:T:2020:465, bod 37).
97 Treba teda overiť, či v prejednávanej veci dočasný výkon práce na diaľku mimo miesta výkonu práce v kontexte pandémie COVID‑19 predstavoval udalosť, ktorá mohla podstatným spôsobom zmeniť skutkovú alebo právnu situáciu úradníka, ktorý poberá príspevok na expatriáciu podľa článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku.
98 V tejto súvislosti má príspevok na expatriáciu, ktorý je stanovený článkom 69 služobného poriadku a ktorého podmienky priznania sú spresnené článkom 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, za cieľ kompenzáciu osobitných nákladov a nevýhod vyplývajúcich z prevzatia funkcií v Únii úradníkmi, ktorí vzhľadom na to musia svoje bydlisko presunúť zo štátu bydliska do štátu pridelenia a začleniť sa do nového prostredia (pozri rozsudky z 2. mája 1985, De Angelis/Komisia, 246/83, EU:C:1985:165, bod 13 a citovanú judikatúru; z 29. novembra 2007, Salvador García/Komisia, C‑7/06 P, EU:C:2007:724, bod 43 a citovanú judikatúru, a z 24. januára 2008, Adam/Komisia, C‑211/06 P, EU:C:2008:34, bod 38 a citovanú judikatúru).
99 Pojem „osobitné náklady a nevýhody“ bol vysvetlený v informačnom oznámení Rady GS/84/59 z 11. decembra 1959 o príspevku na expatriáciu alebo za odlúčenie. Ako uviedol Parlament, z tejto poznámky, ktorá je súčasťou prípravných prác týkajúcich sa článku 4 prílohy VII služobného poriadku vyplýva, že príspevok „na expatriáciu alebo za odlúčenie“ je poskytovaný ako náhrada hmotných výdavkov a nevýhod nemajetkovej povahy vyplývajúcich zo skutočnosti, že zamestnanec je odlúčený od svojho miesta pôvodu a že vo všeobecnosti udržiava rodinné väzby so svojím regiónom pôvodu.
100 Vzhľadom na vyššie uvedené treba overiť, či v kontexte pandémie COVID‑19 úradníci, ktorí tak ako žalobcovia dočasne zmenili miesto svojho skutočného bydliska, aby sa mohli starať o svojich rodinných príslušníkov, naďalej znášali finančné náklady a nevýhody nemajetkovej povahy vyplývajúce z ich prijatia funkcií v Únii v novom prostredí.
101 Pokiaľ ide o finančné náklady, zo spisu vyplýva, že žalobcovia pracovali mimo ich miesta výkonu práce počas krátkeho obdobia, v priebehu ktorého ďalej znášali také výdavky spojené s ich bydliskom v danom mieste výkonu práce, ako sú splátky nájmu alebo úveru, účty za energiu, vodu alebo za správu spoločenstva vlastníkov. Povinnosť hradiť tieto výdavky im ostala vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020, ktoré predstavovalo výnimočné opatrenie dočasného charakteru, im umožňovalo pracovať mimo ich miesta výkonu práce iba na obdobie pôvodne určené na tri mesiace počas pandémie COVID‑19, ktorej trvanie nemohol nikto predvídať.
102 Za výnimočných okolností súvisiacich s pandémiou COVID‑19 tak vyplácanie príspevku na expatriáciu žalobcom vôbec nestratilo svoj zmysel.
103 Poskytnutie príspevku na expatriáciu v súlade s článkom 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku je síce neoddeliteľne späté s povinnosťou bydliska úradníkov Únie, stanovenou v článku 20 služobného poriadku, podľa ktorého na jednej strane musí mať každý úradník bydlisko v mieste výkonu práce alebo v takej vzdialenosti od neho, ktorá je zlučiteľná s riadnym plnením jeho povinností a na druhej strane, úradník oznámi MO svoju adresu a ihneď ho informuje o každej zmene svojej adresy.
104 Článok 20 služobného poriadku však treba chápať v spojení s článkom 55 ods. 1 služobného poriadku, podľa ktorého sú úradníci v aktívnom služobnom pomere nepretržite k dispozícii svojmu orgánu. Vyplýva z toho, že úradník, ktorý nemá bydlisko v mieste výkonu práce, musí byť napriek tomu schopný prísť kedykoľvek na svoje miesto výkonu práce v súlade s pravidlami upravujúcimi organizáciu práce, ktoré sa na neho vzťahujú, na vykonávanie úloh, ktoré mu boli pridelené v záujme služby.
105 Za výnimočných okolností spätých s pandémiou COVID‑19 sa však vnútorné pravidlá týkajúce sa práce na diaľku a fyzickej prítomnosti zamestnancov v priestoroch Parlamentu dočasne neuplatňovali, ako o tom svedčia jednotlivé rozhodnutia prijaté generálnym tajomníkom na začiatku pandémie, uvedené v bodoch 4 až 7 vyššie. Všetci zamestnanci, ktorých prítomnosť nebola považovaná za nevyhnutnú, totiž povinne vykonávali prácu na diaľku na plný úväzok od 16. marca 2020, vrátane žalobcov, ako to vyplýva z bodu 5 vyššie.
106 Parlament teda nemôže tvrdiť, že „všeobecné pozastavenie“ vyplácania príspevku na expatriáciu, aj voči žalobcom, stanovené v rozhodnutí generálneho tajomníka z 31. marca 2020, súviselo s porušením povinnosti bydliska stanovenej v článku 20 služobného poriadku.
107 Okrem toho služobný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by stanovovalo možnosť inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie pozastaviť vyplácanie príspevku na expatriáciu, a to ani za takých výnimočných okolností, ako sú tie, ktoré súvisia s pandémiou COVID‑19.
108 Pozastavenie príspevku na expatriáciu stanovené v rozhodnutí generálneho tajomníka z 31. marca 2020 je teda v rozpore s článkom 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku.
109 Navyše treba uviesť, že hoci rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020 definitívne neodňalo príspevok na expatriáciu, ale ho len pozastavilo na obmedzené obdobie, toto pozastavenie malo napriek tomu za následok zníženie odmeny žalobcov počas tohto obdobia, bez možnosti spätného získania.
110 Skutočnosť, že rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020 stanovilo iba pozastavenie príspevku na expatriáciu dotknutých úradníkov Parlamentu, vrátane žalobcov, a nie odňatie tohto príspevku, teda nemôže vylúčiť nezákonnosť tohto rozhodnutia.
111 Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020 bolo prijaté pri porušení hierarchicky nadriadených ustanovení, na základe čoho generálny tajomník v tejto súvislosti prekročil medze svojich právomocí. Toto rozhodnutie porušuje článok 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, keďže stanovuje pozastavenie vyplácania príspevku na expatriáciu úradníkom, ktorí dočasne vykonávajú prácu na diaľku mimo ich miesta výkonu práce, aby sa starali o svojich blízkych v kontexte pandémie COVID‑19.
112 Rozhodnutia o pozastavení príspevku na expatriáciu preto nemajú právny základ a na základe toho musia byť zrušené, bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných žalobných dôvodoch a tvrdeniach uvádzaných žalobcami na podporu ich návrhu na zrušenie týchto rozhodnutí.
b) O návrhoch na zrušenie rozhodnutí o náhrade neoprávnených platieb
113 Treba konštatovať, že iba PT a PR navrhujú zrušiť rozhodnutia o náhrade neoprávnených platieb, ktoré sú predmetom tejto žaloby o neplatnosť.
114 Žalobcovia v rámci štvrtého žalobného dôvodu, ktorý predstavuje jediný dôvod uvádzaný na podporu návrhu na zrušenie rozhodnutí o náhrade neoprávnených platieb, tvrdia subsidiárne pre prípad, že návrh na zrušenie ostatných napadnutých rozhodnutí bude zamietnutý, že podmienky pristúpenia k vymáhaniu neoprávnených platieb stanovené v článku 85 služobného poriadku nie sú splnené. Dodávajú, že keď bolo rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020 prijaté, PT a PR už prijali opatrenia na to, aby odišli k svojej rodine mimo ich miesta výkonu práce, takže mali legitímnu dôveru, že ich odmena ostane v celom rozsahu zachovaná.
115 Parlament spochybňuje tvrdenia žalobcov.
116 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, ako vyplýva z bodu 112 vyššie, rozhodnutia o pozastavení príspevku na expatriáciu nemajú právny základ a musia byť zrušené. Naproti tomu, návrh na zrušenie rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok bol zamietnutý ako neprípustný, ako aj žaloba, v rozsahu, v akom smerovala proti rozhodnutiu o zamietnutiu žiadosti PQ o prácu na plný úväzok. Vzhľadom na to, že štvrtý žalobný dôvod je uvádzaný iba subsidiárne pre prípad, že by návrh na zrušenie ostatných napadnutých rozhodnutí bol zamietnutý, tento žalobný dôvod treba preskúmať len v rozsahu, v akom sa týka spätného získania časti odmeny PT a PR vyplývajúcej z obmedzenia ich pracovného času na 75 %.
117 V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že článok 85 ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že každá neoprávnená platba musí byť nahradená, ak príjemca vedel, že neexistuje dostatočný dôvod na platbu, alebo ak neoprávnenosť platby bola taká zjavná, že o nej musel vedieť.
118 V prejednávanej veci však z rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020 jasne vyplýva, že úradníci, ktorým bol povolený režim výnimiek zavedený týmto rozhodnutím, poberali odmenu vypočítanú úmerne podľa pracovného času, teda vo výške 75 %. PR a PT, ktorí požiadali o uplatnenie režimu zavedeného týmto rozhodnutím, teda museli vedieť minimálne o finančných dôsledkoch povolenia, ktoré im bolo udelené.
119 Po druhé, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že právo dovolávať sa tejto ochrany predpokladá splnenie troch podmienok. Po prvé dotknutej osobe musia byť administratívou Únie poskytnuté presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia svojou povahou vyvolať legitímne očakávanie u toho, komu sú určené. Po tretie, poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (rozsudok z 12. februára 2020, ZF/Komisia, T‑605/18, EU:T:2020:51, bod 151).
120 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, žalobcovia neuvádzajú žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že Parlament poskytol PR a PT presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky, ktoré by vyvolali legitímne očakávanie pokiaľ ide o zachovanie celej ich odmeny počas obdobia práce na čiastočný úväzok mimo ich miesta výkonu práce. Okrem toho toto zachovanie by bolo v rozpore s prílohou IVa, článkom 3 prvým odsekom služobného poriadku, ktorý stanovuje, že úradník má v priebehu obdobia, počas ktorého má povolenie pracovať na čiastočný úväzok, nárok na percentuálnu časť zo svojej odmeny, ktorá zodpovedá percentuálnej časti normálne odpracovaného pracovného času.
121 Štvrtý žalobný dôvod je teda nedôvodný.
122 Návrhy na zrušenie rozhodnutí o náhrade neoprávnených platieb, ktoré sa zakladajú na štvrtom žalobnom dôvode, musia byť teda zamietnuté bez toho, aby bolo potrebné preskúmať prípustnosť týchto návrhov v rozsahu, v akom ich predložila PT.
4. Záver o návrhoch na zrušenie
123 Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrhu na zrušenie rozhodnutí o pozastavení príspevku na expatriáciu treba vyhovieť na základe prvej časti druhého žalobného dôvodu.
124 Naproti tomu, návrh na zrušenie rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok sa zamieta ako neprípustný a návrh na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti PQ v rozsahu, v akom zamieta žiadosť PQ o prácu na plný úväzok, sa zamieta ako zjavne neprípustný. Okrem toho, návrh na zrušenie rozhodnutí o náhrade neoprávnených platieb musí byť zamietnutý ako v každom prípade nedôvodný.
B. O návrhu na náhradu ujmy
125 Žalobcovia v rámci svojich návrhov na náhradu ujmy na jednej strane žiadajú náhradu majetkovej ujmy zodpovedajúcej 25 % ich odmeny, zvýšenej o kompenzačné úroky a úroky z omeškania, ktoré sa medzitým stali splatnými, a na druhej strane náhradu nemajetkovej ujmy ocenenej ex aequo et bono na 1 000 eur pre každého žalobcu.
126 Žalobcovia uvádzajú, že tieto ujmy vyplývajú z neexistencie právneho základu a z nezákonnosti rozhodnutia generálneho tajomníka z 31. marca 2020, ako aj z porušenia zásady riadnej správy vecí verejných a porušení povinnosti náležitej starostlivosti Parlamentom vo vzťahu k nim. Uvádzajú tiež porušenie ich práva na pracovné podmienky, ktoré mali rešpektovať ich zdravie a dôstojnosť, ako aj existenciu pochybenia oddelenia Parlamentu v rozsahu, v akom im neumožnilo prácu na plný pracovný úväzok.
127 Parlament spochybňuje tvrdenia žalobcov.
128 Na úvod treba pripomenúť, že dôvodnosť žaloby o náhradu škody podanej podľa článku 270 ZFEÚ predpokladá splnenie súhrnu podmienok, a to protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, skutočnú škodu a existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, EU:C:1994:211, bod 42, a z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 52). Tieto tri podmienky sú kumulatívne, na základe čoho nesplnenie jednej z nich stačí na zamietnutie žaloby na náhradu škody.
1. O majetkovej ujme
129 Pokiaľ ide o údajnú majetkovú ujmu, treba konštatovať, že žalobcovia žiadajú len o náhradu majetkovej ujmy zodpovedajúcej 25 % ich odmeny, zvýšenej o splatné kompenzačné úroky a úroky z omeškania. Táto ujma je v podstate spojená so znížením ich pracovnej doby na 75 % v nadväznosti na prijatie rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok.
130 Podľa ustálenej judikatúry v oblasti verejnej služby návrhy na náhradu škody musia byť zamietnuté v rozsahu, v akom úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré samotné boli zamietnuté buď ako neprípustné, alebo ako nedôvodné (rozsudok z 30. septembra 2003, Martínez Valls/Parlament, T‑214/02, EU:T:2003:254, bod 43; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 9. apríla 2019, Aldridge a i./Komisia, T‑319/17, neuverejnený, EU:T:2019:231, bod 64).
131 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, návrhy na náhradu majetkovej ujmy úzko súvisia s návrhmi na zrušenie rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok, ktoré boli zamietnuté ako neprípustné, a s návrhmi na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti PQ v rozsahu, v akom zamieta jej žiadosť o prácu na plný pracovný úväzok, ktoré boli zamietnuté ako zjavne neprípustné.
132 Okrem toho žalobcovia neuvádzajú žiadne tvrdenie umožňujúce pochopiť, v čom rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020, ktoré umožňovalo úradníkom vykonávať ich prácu pri svojich blízkych v kontexte pandémie COVID‑19, porušilo ich právo na pracovné podmienky, ktoré rešpektujú ich zdravie a dôstojnosť.
133 Návrh na náhradu majetkovej ujmy musí byť preto zamietnutý.
2. O nemajetkovej ujme
134 Pokiaľ ide o návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z prijatia rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok, treba ich zamietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v bodoch 130 až 132 vyššie.
135 Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej z dôvodu prijatia rozhodnutí o pozastavení príspevku na expatriáciu, z bodu 112 vyššie vyplýva, že tieto rozhodnutia treba zrušiť z dôvodu, že rozhodnutie generálneho tajomníka z 31. marca 2020, na ktorom sa zakladajú, je nezákonné. Podmienka týkajúca sa nezákonnosti správania administratívy, pripomenutá v bode 128 vyššie, je teda splnená.
136 Treba však pripomenúť, že zrušenie nezákonného aktu môže samo osebe predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú nápravu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorá nemôže byť v plnom rozsahu nahradená týmto zrušením (rozsudok z 28. apríla 2021, Correia/CESE, T‑843/19, EU:T:2021:221, bod 86).
137 Žalobcovia v prejednávanej veci tvrdia, že zrušenie rozhodnutí o pozastavení príspevku na expatriáciu nepredstavuje primeranú a dostatočnú nápravu nemajetkovej ujmy vzhľadom na narušenie ich dôstojnosti a kvality profesionálneho života, ako aj na spôsobenú úzkosť a zdravotné problémy, ktoré utrpel najmä PP. Žalobcovia v replike dodávajú, že strata časti ich odmeny vyvolala nespavosť a stresové stavy.
138 V súvislosti s uvedeným treba konštatovať, že žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť ich tvrdenia. Nevysvetľujú ani, v čom rozhodnutia o pozastavení príspevku na expatriáciu mohli narušiť ich dôstojnosť a kvalitu ich profesionálneho života.
139 Návrh na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy musí byť preto zamietnutý.
IV. O trovách
140 Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.
141 V prejednávanej veci bolo vyhovené návrhom na zrušenie, pokiaľ ide o rozhodnutia o pozastavení príspevku na expatriáciu. Naproti tomu tieto návrhy boli zamietnuté v rozsahu, v akom sa týkali rozhodnutí povoľujúcich prácu na čiastočný úväzok, ako aj rozhodnutí o náhrade neoprávnených platieb a v rozsahu, v akom smerovali proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti PQ o prácu na plný úväzok, ktoré je uvedené v rozhodnutí o zamietnutí jej sťažnosti. Návrhy na náhradu škody boli tiež zamietnuté.
142 Za okolností prejednávanej veci treba rozhodnúť, že žalobcovia znášajú polovicu svojich vlastných trov konania. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania žalobcov.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 19. mája 2020 o pozastavení príspevku PP na expatriáciu sa zrušuje.
2. Rozhodnutie Parlamentu zo 7. apríla 2020 o pozastavení príspevku PR na expatriáciu sa zrušuje.
3. Rozhodnutie Parlamentu z 15. apríla 2020 o pozastavení príspevku PQ na expatriáciu sa zrušuje.
4. Rozhodnutie Parlamentu z 15. apríla 2020 o pozastavení príspevku PS na expatriáciu sa zrušuje.
5. Rozhodnutie Parlamentu zo 16. apríla 2020 o pozastavení príspevku PT na expatriáciu sa zrušuje.
6. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
7. PP, PS, PR, PQ a PT znášajú polovicu svojich vlastných trov konania.
8. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania PP a PS, ako aj PR, PQ a PT.
da Silva Passos | Valančius | Reine |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 19. apríla 2023.
Podpisy