Predbežné znenie

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)

z 29. mája 2024 (*)

„Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF) – Rozhodnutie SRB o výpočte príspevkov ex ante na rok 2021 – Námietka nezákonnosti – Právny základ nariadenia č. 806/2014 – Článok 114 ZFEÚ – Rovnosť zaobchádzania – Miera voľnej úvahy Komisie – Miera voľnej úvahy SRB – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑360/21,

Portigon AG, so sídlom v Düsseldorfe (Nemecko), v zastúpení: D. Bliesener, V. Jungkind a C. van Kampen, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií (SRB), v zastúpení: J. Kerlin a D. Ceran, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Meyring, T. Klupsch a S. Ianc, advokáti,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európsky parlament, v zastúpení: U. Rösslein, M. Menegatti a G. Bartram, splnomocnení zástupcovia,

a

Rada Európskej únie, v zastúpení: J. Bauerschmidt, J. Haunold a A. Westerhof Löfflerová, splnomocnení zástupcovia,

ako aj

Európska komisia, v zastúpení: D. Triantafyllou a A. Steiblytė, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia G. De Baere, D. Petrlík (spravodajca), K. Kecsmár a S. Kingston,

tajomník: L. Ramette, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 1. marca 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok(1)

[omissis]

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Žalobkyňa je úverovou inštitúciou so sídlom v Nemecku, ktorá je v procese ukončenia svojej činnosti. Naďalej má určité povolenia na vykonávanie bankových operácií a poskytovanie finančných služieb, ako sú vkladové a úverové operácie a platobné služby. Tieto povolenia však má len na účely riadneho ukončenia svojej činnosti.

3        Medzi operáciami uskutočnenými na tento účel sú v prejednávanej veci relevantné najmä tie, ktoré zahŕňajú Erste Abwicklungsanstalt (ďalej len „EAA“).

4        EAA bol zriadený na základe Finanzmarktstabilisierungsfondsgesetz (zákon o fonde na stabilizáciu finančného trhu) zo 17. októbra 2008 (BGBl. 2008 I, s. 1982) na účely ukončenia činnosti žalobkyne a ochrany časti jej bankových operácií.

5        Žalobkyňa previedla veľkú časť svojich aktív a pasív na EAA na účely ukončenia svojej činnosti. Časť týchto aktív a pasív bola predmetom skutočného prevodu na EAA rozdelením. Táto časť aktív a pasív už nie je uvedená v súvahe žalobkyne.

6        Ďalšia časť aktív a pasív žalobkyne nebola predmetom tohto rozdelenia, ale len takzvaného „ekonomického“ prevodu alebo záruky zo strany EAA. Na tento účel žalobkyňa uzavrela s EAA dohody, ktorých cieľom bolo previesť riziká na EEA, hoci si zachovala skutočné vlastníctvo tejto časti svojich aktív a pasív.

7        Aktíva a pasíva žalobkyne, ktoré boli predmetom len ekonomického prevodu na EAA, zahŕňajú najmä položky portfólia derivátov (ďalej len „portfólium derivátov EAA‑OTC“). Toto portfólio sa v podstate skladá na jednej strane z práv a povinností žalobkyne, ktoré vznikli alebo sú spojené s určitými derivátmi, a na druhej strane zo záruk zabezpečujúcich pohľadávky vyplývajúce z týchto derivátov.

8        Žalobkyňa má zákonnú a regulačnú zodpovednosť za správu aktív portfólia EAA, ktoré neboli rozdelením skutočne prevedené na EEA. Keďže EAA nemôže tieto aktíva sama využívať, spravuje ich žalobkyňa ako fiduciárny zástupca na základe zmlúv uzavretých s EAA. Žalobkyňa z tohto dôvodu koná vo vlastnom mene, ale podľa pokynov a na účet EAA.

9        Až do ich realizácie alebo prevodu na EAA sú položky portfólia derivátov EAA‑OTC uvedené v súvahe žalobkyne ako aktíva alebo fiduciárne záväzky.

10      Napadnutým rozhodnutím SRB v súlade s článkom 70 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1), stanovila príspevky ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) (ďalej len „príspevky ex ante“) na rok 2021 (ďalej len „príspevkové obdobie 2021“) inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje článok 2 v spojení s článkom 67 ods. 4 tohto nariadenia (ďalej len „inštitúcie“), medzi ktoré patrí žalobkyňa.

11      Platobným výmerom z 21. apríla 2021 uložil Bundesanstalt für Finanzdienstleistungsaufsicht (BaFin, Spolkový úrad pre dohľad nad finančnými službami, Nemecko) ako vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií (ďalej len „RKS“) v zmysle článku 3 ods. 1 bodu 3 nariadenia č. 806/2014 žalobkyni povinnosť zaplatiť jej príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2021 tak, ako ho stanovila SRB.

12      Žalobkyňa na jednej strane a SRB a BaFin na druhej strane sa nezhodujú, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré treba zohľadniť na účely výpočtu príspevku ex ante žalobkyne. Žalobkyňa sa konkrétne domnieva, že v tejto súvislosti nie je potrebné zohľadniť záväzky, ktoré sú súčasťou portfólia derivátov EAA‑OTC, a že nepatrí do skupiny, ktorá vstúpila do reštrukturalizácie po tom, čo dostala akékoľvek štátne alebo rovnocenné finančné prostriedky v zmysle článku 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/63 z 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44). SRB a BaFin sa naopak domnievajú, že príspevok ex ante žalobkyne sa musí vypočítať na základe celkovej bilančnej sumy žalobkyne a že žalobkyňa je inštitúciou v reštrukturalizácii.

[omissis]

IV.    Právny stav

[omissis]

A.      O námietkach nezákonnosti nariadenia č. 806/2014, smernice 2014/59 a delegovaného nariadenia 2015/63

1.      O prvom žalobnom dôvode v rozsahu, v akom je založený na námietkach nezákonnosti

34      V rámci svojho prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vznáša po prvé námietky nezákonnosti nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59, po druhé výhrady týkajúce sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia a po tretie tri námietky nezákonnosti delegovaného nariadenia 2015/63.

35      Najskôr je potrebné preskúmať námietky nezákonnosti, keďže výhrady týkajúce sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia sú posúdené v bodoch 337 až 351 nižšie.

a)      O prvom žalobnom dôvode v rozsahu, v akom je založený na námietkach nezákonnosti nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59

36      Žalobkyňa vznáša námietky nezákonnosti nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59 z dôvodu, že normotvorca Únie nesprávne zvolil ako právny základ na ich prijatie článok 114 ods. 1 ZFEÚ.

37      Na jednej strane uvedené akty nijako nesúvisia s vnútorným trhom, pretože ak by príspevky ex ante boli stanovené na úrovni členských štátov, nepredstavovali by prekážku voľného pohybu služieb a neviedli by ani k výraznému narušeniu hospodárskej súťaže.

38      Na druhej strane normotvorca Únie nie je oprávnený založiť systém príspevkov ex ante na článku 114 ods. 1 ZFEÚ, pretože tieto príspevky spadajú pod „fiškálne ustanovenia“ v zmysle článku 114 ods. 2 ZFEÚ. Konkrétne z anglickej a francúzskej verzie článku 114 ods. 2 ZFEÚ vyplýva, že pôsobnosť tohto ustanovenia ide nad rámec pojmu „daň“. V dôsledku toho mal normotvorca Únie na účely stanovenia povinnosti platiť príspevky ex ante vychádzať z článkov 113 alebo 115 ZFEÚ.

39      SRB, Parlament, Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

40      Na úvod treba pripomenúť, že voľba právneho základu aktu Únie musí byť založená na objektívnych prvkoch, ktoré môžu byť predmetom súdneho preskúmania a medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah aktu [pozri stanovisko 1/15 (Dohoda PNR medzi Kanadou a EÚ) z 26. júla 2017, EU:C:2017:592, bod 76 a citovanú judikatúru; rozsudok zo 4. septembra 2018, Komisia/Rada (Dohoda s Kazachstanom), C‑244/17, EU:C:2018:662, bod 36].

41      Legislatívne akty prijaté na základe článku 114 ods. 1 ZFEÚ musia na jednej strane obsahovať opatrenia týkajúce sa aproximácie ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov a na druhej strane mať za cieľ vytváranie a fungovanie vnútorného trhu (rozsudok z 22. januára 2014, Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada, C‑270/12, EU:C:2014:18, bod 100).

42      V prvom rade je potrebné pripomenúť, že článok 114 ZFEÚ sa ako právny základ použije iba vtedy, ak z právneho aktu objektívne a skutočne vyplýva, že jeho cieľom je zlepšiť podmienky na vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu (pozri rozsudok z 22. januára 2014, Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada, C‑270/12, EU:C:2014:18, bod 113 a citovanú judikatúru).

43      V prejednávanej veci najmä z odôvodnení 1 a 3 nariadenia č. 806/2014, ako aj z odôvodnenia 1 smernice 2014/59 vyplýva, že tieto akty boli prijaté v kontexte hospodárskej a finančnej krízy, ktorá v prípade Únie odhalila nedostatok nástrojov umožňujúcich účinne čeliť riziku, ktoré predstavujú inštitúcie s finančnými ťažkosťami, čo nútilo členské štáty využívať na podporu takýchto inštitúcií verejné finančné prostriedky.

44      Z odôvodnenia 1 nariadenia č. 806/2014 a odôvodnenia 3 smernice 2014/59 tiež vyplýva, že táto kríza ukázala, že fungovanie vnútorného trhu v tejto oblasti je ohrozené a že existuje čoraz väčšie riziko finančnej fragmentácie. To bolo skutočným zdrojom znepokojenia v rámci vnútorného trhu, na ktorom by banky mali mať možnosť vykonávať významnú cezhraničnú činnosť, pričom bol zaznamenaný pokles tejto činnosti spojený s obavami z „nákazy“.

45      Okrem toho normotvorca Únie v odôvodneniach 2 až 4 a 12 nariadenia č. 806/2014 a v odôvodneniach 4 a 5 smernice 2014/59 zdôraznil, že nedostatočnú dôveru vnútroštátnych bankových systémov vo vnútroštátne bankové systémy z iných členských štátov, vrátane členských štátov nezúčastnených na SRM, a nestabilitu na trhu prehlbujú rozdiely medzi vnútroštátnymi pravidlami riešenia krízových situácií v jednotlivých členských štátoch a v príslušných administratívnych postupoch, ako aj absencia jednotného rozhodovacieho procesu na riešenie krízových situácií v bankovej únii, keďže nezabezpečovali predvídateľnosť v súvislosti s možným výsledkom zlyhania banky. Tieto rozdiely mohli viesť aj k vyšším nákladom niektorých bánk a ich zákazníkov na prijaté úvery a pôžičky len z dôvodu ich miesta usadenia a bez ohľadu na ich skutočnú úverovú bonitu.

46      Normotvorca Únie navyše v odôvodneniach 9 a 19 nariadenia č. 806/2014 zdôraznil skutočnosť, že pokiaľ pravidlá a postupy riešenia krízových situácií a prístupy k rozdeleniu bremena zostanú vnútroštátne a finančné zdroje potrebné na financovanie riešenia krízových situácií budú získavané a vynakladané na vnútroštátnej úrovni, prepojenie medzi členskými štátmi a bankovým sektorom by sa úplne nenarušilo a vnútorný trh by bol aj naďalej roztrieštený. Obmedzili by sa tak cezhraničné činnosti bánk, čím by vznikali prekážky pri uplatňovaní základných slobôd a narúšala by sa hospodárska súťaž na vnútornom trhu.

47      Napokon, ako vyplýva z odôvodnení 9 a 10 smernice 2014/59, jej cieľom je zabrániť tomu, aby vnútroštátne orgány nemali rovnakú úroveň kontroly nad inštitúciami alebo rovnakú schopnosť riešiť krízové situácie týchto inštitúcií, čo môže mať rôzny vplyv na náklady na financovanie inštitúcií v jednotlivých členských štátoch, čím bráni výkonu slobody usadiť sa, ktorú im priznáva vnútorný trh.

48      Práve vzhľadom na tieto úvahy je cieľom nariadenia č. 806/2014 obmedziť väzbu medzi vnímanou fiškálnou pozíciou jednotlivých členských štátov a nákladmi na financovanie bánk a spoločností vykonávajúcich svoju činnosť v týchto členských štátoch, ako aj preniesť zodpovednosť za financovanie stabilizácie finančného systému na finančný sektor ako celok.

49      Ako uvádza jeho článok 1, nariadenie č. 806/2014 tak stanovuje najmä jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií inštitúcií, ktoré by mala SRB uplatňovať s cieľom zmierniť hrozby uvedené v bodoch 43 až 46 vyššie.

50      Rovnako smernica 2014/59 stanovuje najmä harmonizované pravidlá a harmonizovaný postup riešenia krízových situácií inštitúcií s cieľom reagovať na obavy normotvorcu Únie opísané v bodoch 43 až 45 a 47 vyššie.

51      SRF a vnútroštátne mechanizmy financovania sú základnými prvkami týchto pravidiel a tohto postupu, ktoré umožňujú, ako vyplýva z článkov 67 a 76 a odôvodnenia 107 nariadenia č. 806/2014, ako aj z článkov 100 a 101 a odôvodnení 103, 104 a 108 smernice 2014/59, zabezpečiť účinný výkon právomocí riešiť krízové situácie a prispievať k financovaniu nástrojov riešenia krízových situácií zabezpečením ich efektívneho uplatňovania.

52      S cieľom zabezpečiť dostatočné finančné prostriedky v SRF a vnútroštátnych mechanizmoch financovania sú tieto mechanizmy financované vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 43 až 46 a 48 vyššie, najmä príspevkami ex ante platenými inštitúciami.

53      V dôsledku toho zaplatenie týchto príspevkov zabezpečuje účinné uplatňovanie jednotných pravidiel a jednotného postupu riešenia krízových situácií inštitúcií. Pravidlá stanovujúce uvedené príspevky zase umožňujú, ako vyplýva z odôvodnení 12 a 19 nariadenia č. 806/2014 a odôvodnení 9 a 10 smernice 2014/59, zabrániť vytváraniu prekážok pri uplatňovaní základných slobôd alebo narušeniu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu z dôvodu rozdielnych vnútroštátnych postupov.

54      Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že cieľom nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59 je zlepšiť podmienky na vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu.

55      Okrem toho, pokiaľ ide o podmienku uvedenú v článku 114 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorej dotknutý akt Únie musí obsahovať opatrenia na aproximáciu ustanovení členských štátov, najmä z odôvodnenia 2 nariadenia č. 806/2014 a odôvodnenia 4 smernice 2014/59 vyplýva, že na jednej strane v Únii neexistoval jednotný rozhodovací proces na riešenie krízových situácií inštitúcií a že na druhej strane medzi zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami, ktorými sa upravuje platobná neschopnosť inštitúcií v členských štátoch, existujú podstatné hmotnoprávne a procesné rozdiely.

56      V tejto súvislosti normotvorca Únie vytvoril jednotné pravidlá a postup na úrovni bankovej únie harmonizované na úrovni členských štátov na riešenie krízových situácií inštitúcií, ako aj jednotný postup výberu príspevkov ex ante s cieľom zabezpečiť účinné uplatňovanie týchto pravidiel a postupov, ako bolo uvedené v bodoch 49 až 53 vyššie.

57      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že nariadenie č. 806/2014 a smernica 2014/59 spĺňajú podmienky uvedené v článku 114 ods. 1 ZFEÚ.

58      V druhom rade treba preskúmať tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého ustanovenia nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59, ktoré stanovujú inštitúciám povinnosť platiť príspevky ex ante, treba považovať za „fiškálne ustanovenia“, a preto sa na ne nevzťahuje harmonizačná právomoc normotvorcu Únie podľa článku 114 ods. 2 ZFEÚ.

59      Článok 114 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že odsek 1 tohto ustanovenia sa nevzťahuje najmä na „fiškálne ustanovenia“.

60      Pokiaľ ide o výklad výrazu „fiškálne ustanovenia“, treba konštatovať, že Zmluva o FEÚ neobsahuje jeho definíciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Komisia/Rada, C‑338/01, EU:C:2004:253, bod 63).

61      Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že poplatok platený hospodárskymi subjektmi v určitom odvetví nemá daňovú povahu v prípade, keď je priamo určený výlučne na financovanie výdavkov v tomto odvetví a keď sú tieto výdavky potrebné na fungovanie tohto odvetvia, najmä na jeho stabilizáciu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 11. júla 1989, Schräder HS Kraftfutter, 265/87, EU:C:1989:303, body 9 a 10).

62      Táto úvaha sa však uplatňuje aj v prípade príspevkov ex ante, ktoré sa riadia logikou poistenia a ktoré sú platené hospodárskymi subjektmi určitého odvetvia s cieľom financovať výlučne výdavky tohto odvetvia.

63      Pokiaľ ide o povahu príspevkov ex ante, v bode 43 vyššie už bolo uvedené, že nariadenie č. 806/2014 a smernica 2014/59 boli prijaté v kontexte hospodárskej a finančnej krízy, ktorá v prípade Únie odhalila nedostatok nástrojov umožňujúcich účinne čeliť riziku, ktoré predstavujú inštitúcie s finančnými ťažkosťami, čo nútilo členské štáty využívať na podporu takýchto inštitúcií verejné finančné prostriedky. Cieľom SRM je zabrániť škodám, ktoré vznikli počas takýchto kríz v dôsledku zlyhania inštitúcií, keďže zlyhanie inštitúcií v jednom členskom štáte môže ohroziť stabilitu finančných trhov ako celku, ako to vyplýva z odôvodnení 8 a 12 nariadenia č. 806/2014. To isté platí aj pre smernicu 2014/59, ako vyplýva z jej odôvodnení 3 a 5.

64      V tejto súvislosti normotvorca Únie zastával názor, že finančný sektor ako celok by mal financovať stabilizáciu finančného systému, ako to vyplýva najmä z odôvodnenia 100 nariadenia č. 806/2014 a odôvodnenia 103 smernice 2014/59.

65      Z tohto hľadiska osobitná povaha príspevkov ex ante spočíva, ako to potvrdzujú odôvodnenia 105 až 107 smernice 2014/59 a odôvodnenie 41 nariadenia č. 806/2014, v zabezpečení toho, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

66      V dôsledku toho v súlade s článkom 67 ods. 2 a 4 a odôvodnením 61 nariadenia č. 806/2014, ako aj článkami 101 a 103 a odôvodnením 49 smernice 2014/59, sa príspevky ex ante vyberajú od hospodárskych subjektov finančného sektora na účely naplnenia SRF, ktorý sa môže použiť len na účely efektívneho uplatňovania nástrojov riešenia krízových situácií a efektívneho vykonávania právomoci riešiť krízové situácie, ak sú takéto opatrenia potrebné na dosiahnutie cieľa finančnej stability tohto sektora.

67      V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z článku 1 nariadenia č. 806/2014 a článku 1 smernice 2014/59, opatrenia uvedené v bode 66 vyššie sa uplatňujú len v prospech inštitúcií, ktoré sú povinné platiť príspevky ex ante.

68      Je pravda, že nariadenie č. 806/2014 a smernica 2014/59 nevytvárajú žiadnu automatickú súvislosť medzi zaplatením príspevku ex ante a riešením krízovej situácie dotknutej inštitúcie. To je dôvod, pre ktorý príspevky ex ante nemožno považovať za poistné, ktorého mesačné platby a vrátenie by boli možné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB, T‑758/18, EU:T:2021:28, body 70 a 73).

69      Nič to však nemení na tom, že inštitúcie majú zo SRF a vnútroštátnych mechanizmov financovania, ktoré sú financované práve z ich príspevkov ex ante, prospech z dvoch dôvodov.

70      Na jednej strane ak inštitúcie zlyhávajú alebo pravdepodobne zlyhajú, ich finančnú situáciu možno napraviť v rámci postupu riešenia krízových situácií, ktorý možno začať v ich prospech, ak sú splnené aj ostatné podmienky stanovené v článku 18 nariadenia č. 806/2014 alebo článku 32 smernice 2014/59. Takýto postup tak umožňuje využiť finančné zdroje z SRF alebo z vnútroštátnych systémov financovania v prospech týchto inštitúcií, pričom tieto prostriedky boli vytvorené z príspevkov týchto inštitúcií.

71      Na druhej strane všetky inštitúcie využívajú svoje príspevky ex ante prostredníctvom stability finančného systému, ktorú SRF zabezpečuje.

72      Riziko, ktoré SRF pokrýva, je totiž rizikom, ktoré celé finančné odvetvie predstavuje pre stabilitu finančného systému (rozsudok z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB, T‑758/18, EU:T:2021:28, bod 72).

73      Z toho vyplýva, že SRF a vnútroštátne mechanizmy financovania zabezpečujú nie na základe daňovej logiky, ale na základe logiky poistenia, stabilitu finančného sektora ako celku, tým, že ich cieľom je zabezpečiť ochranu pred jeho vlastnou krízou v prospech všetkých inštitúcií.

74      Tento poistný účel sa navyše odráža aj vo výpočte príspevkov ex ante, keďže tieto príspevky nevyplývajú z uplatnenia sadzby na základ dane, ale s uplatnením článkov 102 a 103 smernice 2014/59, ako aj článkov 69 a 70 nariadenia č. 806/2014 z definície cieľovej úrovne a potom ročnej cieľovej úrovne, ktorú treba rozdeliť medzi inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113). Toto rozdelenie ročnej cieľovej úrovne je založené najmä, ako vyplýva aj z odôvodnenia 107 tejto smernice a odôvodnenia 109 tohto nariadenia, na riziku, ktoré každá inštitúcia predstavuje pre stabilitu finančného systému, čo motivuje inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.

75      Z vyššie uvedeného vyplýva, že inštitúcie platia príspevky ex ante v súlade s logikou poistenia, pričom tieto príspevky sú priamo určené len na financovanie výdavkov finančného sektora, do ktorého tieto inštitúcie patria, a že tieto výdavky sú nevyhnutné na fungovanie tohto sektora, najmä na jeho stabilizáciu v prípade zlyhania niektorých inštitúcií a na obmedzenie účinkov „nákazy“.

76      Ustanovenia nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59, ktoré ukladajú inštitúciám povinnosť platiť príspevky ex ante a spresňujú spôsoby ich výpočtu, v dôsledku toho nepredstavujú „fiškálne ustanovenia“ v zmysle článku 114 ods. 2 ZFEÚ.

77      Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, podľa ktorého by mal mať výraz „fiškálne ustanovenia“ v súlade s niektorými jazykovými verziami článku 114 ods. 2 ZFEÚ širší rozsah.

78      Všetkým jazykovým zneniam aktu Únie totiž musí byť v zásade priznaná rovnaká hodnota. S cieľom zachovať jednotu výkladu práva Únie treba teda v prípade rozdielov medzi jednotlivými jazykovými verziami vykladať dotknuté ustanovenie v kontexte celkovej systematiky a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok z 20. februára 2018, Belgicko/Komisia, C‑16/16 P, EU:C:2018:79, bod 49 a citovanú judikatúru).

79      Formuláciu použitú v niektorých jazykových verziách aktu teda nemožno považovať za jediný základ pre výklad tohto aktu alebo ju v tejto súvislosti uprednostniť pred inými jazykovými verziami. Takýto prístup by totiž nebol v súlade s požiadavkou jednotného uplatňovania práva Únie (pozri rozsudok z 20. februára 2018, Belgicko/Komisia, C‑16/16 P, EU:C:2018:79, bod 50 a citovanú judikatúru).

80      Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvý žalobný dôvod v rozsahu, v akom je založený na námietkach nezákonnosti nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59, zamietnuť.

b)      O prvom žalobnom dôvode v rozsahu, v akom je založený na námietkach nezákonnosti delegovaného nariadenia 2015/63

81      Žalobkyňa uvádza tri námietky nezákonnosti delegovaného nariadenia 2015/63.

82      Na úvod treba uviesť, že článok 4 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje, že SRB vypočíta príspevok ex ante, ktorý musí zaplatiť každá inštitúcia pomerne k rizikovému profilu inštitúcie, na základe informácií poskytnutých touto inštitúciou a na základe metodiky stanovenej v článkoch 4 až 13 tohto delegovaného nariadenia.

83      Článok 5 delegovaného nariadenia 2015/63, s názvom „Úprava základných ročných príspevkov podľa rizika“, uvádza najmä záväzky, ktoré sú vylúčené z výpočtu týchto príspevkov. V článku 6 tohto delegovaného nariadenia sa uvádzajú piliere a ukazovatele rizika, ktoré má SRB zohľadniť pri posudzovaní rizikového profilu inštitúcií, zatiaľ čo v článku 7 delegovaného nariadenia sa stanovuje relatívna váha každého piliera rizika a ukazovateľa rizika, ktorú má SRB uplatniť pri posudzovaní rizikového profilu každej inštitúcie.

84      Článok 8 delegovaného nariadenia 2015/63 sa týka uplatnenia ukazovateľov rizika v osobitných prípadoch.

85      Okrem toho článok 9 delegovaného nariadenia 2015/63, s názvom „Uplatňovanie úpravy zohľadňujúcej riziko na základný ročný príspevok“, stanovuje, že SRB určuje koeficient úpravy na základe ukazovateľov rizika uvedených v článku 6 tohto delegovaného nariadenia v súlade so vzorcom a postupmi stanovenými v prílohe I k uvedenému delegovanému nariadeniu a určuje ročný príspevok každej inštitúcie na každé príspevkové obdobie tak, že vynásobí základný ročný príspevok týmto koeficientom úpravy v súlade so vzorcom a postupmi stanovenými v prílohe I k tomuto delegovanému nariadeniu.

86      Napokon v prílohe I k delegovanému nariadeniu 2015/63 je stanovený postup určenia ročných príspevkov inštitúcií v niekoľkých krokoch.

1)      O prvej námietke nezákonnosti založenej na tom, že delegované nariadenie 2015/63 prekračuje právomoci zverené Komisii smernicou 2014/59

87      Podľa žalobkyne delegované nariadenie 2015/63 prekračuje hranice definované smernicou 2014/59, ktorá predstavuje jej delegujúci akt. Keďže rámec tejto smernice je vymedzený článkom 114 ods. 1 ZFEÚ, delegovaný akt sa nesmie odchýliť od rámca vymedzeného týmto ustanovením a uplatňovať sa na inštitúcie, ktoré nemajú vzťah s vnútorným trhom. Tak je to aj v prípade žalobkyne, ktorá je v súčasnosti v procese ukončenia svojej činnosti.

88      SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

89      Treba uviesť, že táto námietka nezákonnosti je založená na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého žalobkyňa „nemá žiadny vzťah s vnútorným trhom“.

90      Aj keď je totiž žalobkyňa v procese ukončenia svojej činnosti, nič to nemení na tom, že podľa jej vlastných informácií pokračuje vo vykonávaní bankových operácií a v poskytovaní finančných služieb. Za týchto podmienok sa z tohto dôvodu zúčastňuje na obchode v rámci vnútorného trhu.

91      Ďalej za predpokladu, že výhradu žalobkyne treba chápať v tom zmysle, že Komisia bola povinná vylúčiť z pôsobnosti delegovaného nariadenia 2015/63 inštitúcie s nízkou úrovňou činnosti na vnútornom trhu, treba uviesť nasledujúce skutočnosti.

92      Príspevky ex ante vypočítané na vnútroštátnom základe sa stanovujú na základe článku 103 ods. 2 smernice 2014/59.

93      Z tohto ustanovenia vyplýva, že tieto príspevky musia platiť „inštitúcie“ v zmysle článku 2 ods. 1 bodu 23 smernice 2014/59.

94      Z článku 2 ods. 1 bodu 23 smernice 2014/59 v spojení s článkom 2 ods. 1 bodom 2 tej istej smernice vyplýva, že medzi tieto inštitúcie patria najmä úverové inštitúcie v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1), ktoré nie sú uvedené medzi subjektmi uvedenými v článku 2 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338).

95      Podľa článku 4 ods. 1 bodu 1 nariadenia č. 575/2013 je však „úverovou inštitúciou“ spoločnosť, ktorej predmetom činnosti je prijímanie vkladov alebo iných návratných peňažných prostriedkov od verejnosti a poskytovanie úverov na vlastný účet, a to bez ohľadu na dôležitosť týchto činností.

96      Rovnako, hoci článok 2 ods. 5 smernice 2013/36 vylučuje niektoré subjekty z pôsobnosti tejto smernice, nevylučuje z nej inštitúcie s nízkou úrovňou činnosti na vnútornom trhu, akými sú inštitúcie, ktoré sú v procese ukončenia činnosti.

97      Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 103 ods. 2 smernice 2014/59 stanovuje povinnosť platiť príspevky ex ante všetkým inštitúciám, na ktoré sa vzťahuje, bez ohľadu na intenzitu ich činnosti na vnútornom trhu.

98      Okrem toho článok 103 ods. 7 smernice 2014/59, ktorý predstavuje právny základ delegovaného nariadenia 2015/63, nestanovuje Komisii povinnosť oslobodiť niektoré inštitúcie od povinnosti platiť príspevky ex ante z dôvodu nízkej úrovne ich činnosti na vnútornom trhu z dôvodu, že sú v procese ukončenia činnosti.

99      Za týchto podmienok tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nariadenie 2015/63 porušuje smernicu 2014/59 z dôvodu, že nevyňalo takéto inštitúcie zo svojej pôsobnosti, treba zamietnuť.

100    Tento záver nevyvracia tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého zo štruktúry a účelu smernice 2014/59 a delegovaného nariadenia 2015/63, ako aj z ich výkladu s prihliadnutím na článok 114 ZFEÚ vyplýva, že tieto akty neukladajú povinnosť platiť príspevky ex ante inštitúciám, ktoré sú v procese ukončenia činnosti a ktoré nekonkurujú ostatným inštitúciám pôsobiacim na vnútornom trhu.

101    V tejto súvislosti treba na jednej strane konštatovať, že znenie ustanovení uvedených v bodoch 93, 94 a 98 vyššie je jasné a presné, pokiaľ ide o osobnú pôsobnosť tejto povinnosti a neexistenciu povinnosti Komisie vyňať niektoré typy inštitúcií z tejto pôsobnosti. Na druhej strane z vyššie uvedeného bodu 90 vyplýva, že žalobkyňa stále vykonáva činnosť na vnútornom trhu.

102    Vzhľadom na vyššie uvedené treba túto námietku nezákonnosti zamietnuť.

2)      O druhej námietke nezákonnosti založenej na tom, že delegované nariadenie 2015/63 porušuje podstatné prvky smernice 2014/59

103    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že delegované nariadenie 2015/63 v rámci vypracovania metodiky výpočtu príspevkov ex ante dostatočne nezohľadnilo rizikový profil dotknutých inštitúcií. Článok 6 tohto delegovaného nariadenia tak porušuje podstatné ustanovenie smernice 2014/59, a to jej článok 103 ods. 7.

104    Toto porušenie vyplýva najmä zo skutočnosti, že článok 6 delegovaného nariadenia 2015/63 nestanovuje žiadne zníženie alebo oslobodenie príspevkov ex ante v prospech inštitúcií, ako je žalobkyňa, ktorých vystavenie riziku, pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia alebo význam pre stabilitu finančných trhov, sú veľmi nízke, či dokonca žiadne.

105    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

106    Na úvod treba pripomenúť, že v rámci delegovanej právomoci v zmysle článku 290 ZFEÚ disponuje Komisia v rámci výkonu právomocí, ktoré sú jej zverené, širokou mierou voľnej úvahy najmä vtedy, pokiaľ má vykonať komplexné posúdenie a hodnotenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. mája 2017, Dyson/Komisia, C‑44/16 P, EU:C:2017:357, bod 53 a citovanú judikatúru).

107    Tak je to v prípade stanovenia kritérií na úpravu príspevkov ex ante podľa rizikového profilu podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59.

108    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že osobitná povaha týchto príspevkov, ktorá spočíva, ako to vyplýva z odôvodnení 105 až 107 smernice 2014/59 a odôvodnenia 41 nariadenia č. 806/2014, v zabezpečení toho, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol SRM plniť svoje úlohy a pritom aby príspevky dotknuté inštitúcie motivovali na fungovanie na základe menej rizikového modelu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

109    V tejto súvislosti, ako vyplýva z odôvodnenia 114 smernice 2014/59, normotvorca Únie poveril Komisiu, aby delegovaným aktom spresnila spôsob úpravy príspevkov inštitúcií do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií v pomere k ich rizikovému profilu.

110    V rovnakom duchu sa v odôvodnení 107 tejto smernice uvádza, že s cieľom zabezpečiť spravodlivý výpočet príspevkov ex ante a s cieľom poskytnúť motiváciu na fungovanie na základe menej rizikového modelu by sa v rámci príspevkov do vnútroštátnych mechanizmov financovania mal zohľadniť stupeň úverového rizika, rizika v oblasti likvidity a trhového rizika inštitúcií.

111    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mala vypracovať pravidlá úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií tak, že by sledovala dva súvisiace ciele, a to na jednej strane zabezpečiť zohľadnenie rôznych rizík, ktoré predstavujú činnosti inštitúcií, bánk alebo všeobecnejšie finančných inštitúcií, a na druhej strane motivovať tieto inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.

112    Ako však vyplýva z dokumentov súvisiacich s prijatím delegovaného nariadenia 2015/63, najmä z dokumentov „JRC technical work supporting Commission second level legislation on risk based contributions to the (single) resolution fund“ [Technická štúdia JRC na podporu právnych predpisov Komisie druhej úrovne o príspevkoch založených na riziku do (jednotného) fondu na riešenie krízových situácií, ďalej len „technická štúdia JRC“] a „Commission Staff Working Document: estimates of the application of the proposed methodology for the calculation of contributions to resolution financing arrangements“ (Pracovný dokument útvarov Komisie: Odhady uplatňovania navrhovanej metodiky výpočtu príspevkov do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií), si vypracovanie takýchto pravidiel vyžadovalo komplexné posúdenia a hodnotenia zo strany Komisie, keďže musela preskúmať rôzne aspekty, na základe ktorých boli v bankovom a finančnom sektore vyhodnocované rôzne druhy rizík.

113    Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia disponovala širokou mierou voľnej úvahy na účely prijatia pravidiel podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, ktoré spresňujú koncepciu „prispôsobovania príspevkov úmerne k rizikovému profilu“.

114    Za týchto okolností, pokiaľ ide o metodiku úpravy základných ročných príspevkov podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, preskúmanie súdom Únie sa musí obmedziť na to, či pri výkone takejto právomoci nedošlo k zjavnému porušeniu alebo zneužitiu právomoci alebo či Komisia zjavne neprekročila hranice tejto voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2011, Etimine, C‑15/10, EU:C:2011:504, bod 60).

115    V dôsledku toho prináleží žalobkyni, aby preukázala, že článok 6 delegovaného nariadenia 2015/63 obsahuje takéto vady.

116    V tejto súvislosti v prvom rade z bodov 92 až 97 vyššie vyplýva, že smernica 2014/59 nestanovuje žiadnu výnimku, pokiaľ ide o povinnosť platiť príspevky ex ante, inštitúciám, ktorých vystavenie riziku, pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia alebo význam pre stabilitu finančných trhov, sú nízke. Ani nariadenie č. 806/2014 nestanovuje podobnú výnimku.

117    Rovnako okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov ani smernica 2014/59, ani nariadenie č. 806/2014 nestanovili výnimku, pokiaľ ide o určité záväzky inštitúcií, ako sú fiduciárne záväzky, na účely výpočtu príspevkov ex ante.

118    V súlade s článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 a článkom 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 tak všetky inštitúcie v zásade podliehajú povinnosti platiť príspevky ex ante a na účely výpočtu týchto príspevkov treba v zásade zohľadniť všetky záväzky týchto inštitúcií, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov.

119    Takýto prístup zodpovedá logike poistenia systému príspevkov ex ante, v rámci ktorej musí finančný sektor poskytnúť SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113). V súlade s touto logikou totiž všetky inštitúcie, vrátane tých, pri ktorých je údajne nižšia pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia vzhľadom na nimi držané záväzky, majú prospech zo svojich príspevkov ex ante prostredníctvom stability finančného systému, ktorú SRF zabezpečuje.

120    Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže tvrdiť, že Komisia bola povinná vyňať z režimu príspevkov ex ante inštitúcie, ktoré majú v držbe fiduciárne záväzky, alebo že bola povinná takéto záväzky vylúčiť z uvedeného režimu, a to len z dôvodu, že tieto záväzky predstavujú menšie riziko alebo že v prípade inštitúcie, ktorá má uvedené záväzky, existuje nižšia pravdepodobnosť, že sa začne riešiť jej krízová situácia alebo má menší význam pre stabilitu finančných trhov.

121    Ďalej v súlade s článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 a článkom 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 sa príspevok ex ante upraví v závislosti od rizikového profilu inštitúcií. Podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 je teda Komisia oprávnená prostredníctvom delegovaného aktu bližšie určiť podmienky tejto úpravy príspevkov ex ante v závislosti od rizikového profilu uvedených inštitúcií.

122    Na tento účel článok 103 ods. 7 smernice 2014/59 stanovuje osem prvkov, ktoré musí Komisia zohľadniť na účely takejto úpravy. Hoci „riziko, ktorému je inštitúcia vystavená“, „pravdepodobnosť, že sa začne riešiť krízová situácia inštitúcie“ a „význam inštitúcie pre stabilitu finančného systému alebo hospodárstva jedného či viacerých členských štátov alebo Únie“ patria medzi takéto prvky, takže Komisia je povinná ich zohľadniť pri prijímaní delegovaného aktu, akým je delegované nariadenie 2015/63, predstavujú len tri z ôsmich prvkov, ktoré musí Komisia zohľadniť pri vypracovaní takéhoto aktu.

123    Okrem toho nič v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 nenaznačuje, že Komisia je povinná priznať rozhodujúci význam jednému alebo viacerým z uvedených faktorov.

124    Napokon a v každom prípade tri prvky uvedené žalobkyňou, pokiaľ ide o inštitúcie nachádzajúce sa v situácii porovnateľnej s jej situáciou, a to riziko, ktorému sú vystavené, pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia alebo ich význam pre stabilitu finančných trhov, boli skutočne zohľadnené v rôznych pilieroch a ukazovateľoch rizika stanovených v článku 6 delegovaného nariadenia 2015/63, takže osobitná situácia takýchto inštitúcií je pri výpočte príspevkov ex ante zohľadnená.

125    Za týchto podmienok žalobkyňa nepreukázala, že článok 6 delegovaného nariadenia 2015/63 obsahuje zjavne nesprávne posúdenie alebo zneužitie právomoci alebo že Komisia jeho prijatím zjavne prekročila hranice svojej voľnej úvahy z dôvodu, že toto ustanovenie nestanovuje zníženie alebo oslobodenie od príspevkov ex ante v prospech inštitúcií, akou je žalobkyňa, ktorých vystavenie riziku, pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia alebo význam pre stabilitu finančných trhov sú údajne veľmi nízke, či dokonca žiadne.

126    Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, podľa ktorého delegované nariadenie 2015/63 nestanovuje žiadny mechanizmus zohľadňujúci obzvlášť nízkorizikový obchodný model, čo preukazuje skutočnosť, že podľa článku 6 ods. 6 písm. a) tohto delegovaného nariadenia môže SRB zohľadniť „celkový obchodný model“ inštitúcie len na účely zvýšenia príspevku ex ante dotknutej inštitúcie.

127    Podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 je totiž Komisia pri prijímaní delegovaných aktov na vykonanie tohto ustanovenia povinná zohľadniť skutočnosti vymenované v písmenách a) až h) uvedeného ustanovenia s cieľom bližšie určiť koncepciu „prispôsobovania príspevkov úmerne k rizikovému profilu inštitúcií“. V článku 103 ods. 7 tejto smernice sa jej však neukladá povinnosť stanoviť pilier alebo ukazovateľ rizika, v rámci ktorého by obchodný model inštitúcie mohol sám osebe viesť k zníženiu príspevku ex ante tejto inštitúcie.

128    Okrem toho a v každom prípade rôzne piliere a ukazovatele rizika stanovené v článku 6 delegovaného nariadenia 2015/63 umožňujú cielene zohľadniť rôzne charakteristiky nízkorizikového obchodného modelu, takže inštitúcii s takýmto modelom sa stanoví nižší príspevok ex ante.

129    Vzhľadom na vyššie uvedené treba túto námietku nezákonnosti zamietnuť.

3)      O tretej námietke nezákonnosti založenej na ďalšom delegovaní právomoci na SRB

130    Žalobkyňa tvrdí, že delegované nariadenie 2015/63 porušuje článok 290 ods. 1 ZFEÚ, pretože článok 6 ods. 1 písm. d) delegovaného nariadenia 2015/63 zveruje SRB právomoc stanoviť dodatočné ukazovatele rizika. Z článku 290 ods. 1 ZFEÚ a článku 103 ods. 7 písm. d) smernice 2014/59 však vyplýva, že Komisii prináleží vymedziť podmienky úpravy príspevkov ex ante, ktoré majú inštitúcie zaplatiť, v závislosti od pravdepodobnosti, že sa začne riešiť ich krízová situácia a že Komisia nemôže túto právomoc ďalej delegovať.

131    Túto nezákonnosť delegovaného nariadenia 2015/63 nemožno napraviť článkom 6 ods. 5 až 8 toho istého delegovaného nariadenia, v ktorom sú stanovené podrobnosti týkajúce sa určenia rôznych čiastkových ukazovateľov rizika, ani článkom 7 ods. 4 uvedeného delegovaného nariadenia, ktorý stanovuje systém váhy čiastkových ukazovateľov rizika.

132    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

133    Na úvod treba zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého je táto výhrada neúčinná, keďže delegované nariadenie 2015/63, posudzované samostatne, nie je určené SRB, ale výlučne vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií, a SRB je viazaná ustanoveniami delegovaného nariadenia 2015/63 len na základe pravidla uvedeného v článku 70 ods. 6 nariadenia č. 806/2014.

134    Je pravda, že delegované nariadenie 2015/63 bolo prijaté na základe článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 a že článok 6 ods. 1 písm. d) tohto delegovaného nariadenia je tak v prvom rade určený len RKS. Toto ustanovenie bolo na SRB rozšírené len prostredníctvom článku 70 ods. 6 a článku 5 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, podľa ktorých sa delegované akty prijaté na základe uvedeného článku 103 ods. 7 uplatňujú aj na stanovenie príspevkov ex ante podľa nariadenia č. 806/2014 a podľa ktorých sa SRB na účely uplatňovania nariadenia č. 806/2014 a smernice 2014/59 považuje za RKS pri vykonávaní úloh a výkone právomocí, ktoré sú podľa tejto smernice zverené RKS.

135    Za týchto podmienok možno argumentáciu Komisie chápať v tom zmysle, že právomoci uvedené v článku 6 ods. 1 písm. d) delegovaného nariadenia 2015/63 neboli zverené SRB rozhodnutím Komisie uvedeným v delegovanom nariadení 2015/63, ale rozhodnutím normotvorcu Únie uvedeným v nariadení č. 806/2014. Nejde teda o ďalšie delegovanie právomoci zo strany Komisie na SRB, ale o priame delegovanie právomoci normotvorcom Únie na SRB v legislatívnom akte.

136    Takýto záver však nie je v súlade s chronológiou prijímania dotknutých aktov, najmä s ohľadom na skutočnosť, že nariadenie č. 806/2014 bolo prijaté pred delegovaným nariadením 2015/63. Zatiaľ čo nariadenie č. 806/2014 bolo prijaté 15. júla 2014, teda dva mesiace po prijatí smernice 2014/59, delegované nariadenie 2015/63 bolo prijaté až 21. októbra 2014, teda o viac ako tri mesiace neskôr.

137    Z toho na jednej strane vyplýva, že normotvorca Únie nemohol prijatím nariadenia č. 806/2014 potvrdiť prípadné priznanie SRB časti právomocí, ktoré boli na Komisiu delegované článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59, prostredníctvom delegovaného nariadenia 2015/63. Na druhej strane si Komisia v čase prijatia delegovaného nariadenia 2015/63 nevyhnutne musela byť vedomá toho, že keď zverila – podľa článku 6 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia – určité právomoci „orgánom pre riešenie krízových situácií“, udelila tieto právomoci SRB, pokiaľ ide o členské štáty, ktorým bolo nariadenie č. 806/2014 určené.

138    Okrem toho skutočnosť, že Komisia o tejto okolnosti vedela, potvrdzuje znenie odôvodnenia 7 delegovaného nariadenia 2015/63, podľa ktorého „by pojem ‚orgán pre riešenie krízových situácií bánk‘ [v zmysle tohto delegovaného nariadenia] mal zahŕňať aj jednotnú radu“.

139    Rozhodnutie zveriť určité právomoci SRB v rámci piliera rizika „dodatočné ukazovatele rizika, ktoré určí orgán pre riešenie krízových situácií“ (ďalej len „pilier rizika IV“) – a to bez ohľadu na ich povahu – teda vyplýva z rozhodnutia Komisie uskutočneného pri prijatí delegovaného nariadenia 2015/63.

140    Ďalej treba analyzovať povahu právomocí zverených SRB s cieľom posúdiť, či na ňu Komisia delegovala právomoci podľa článku 290 ods. 1 ZFEÚ.

141    Podľa článku 6 ods. 1 písm. d) delegovaného nariadenia 2015/63 pilier rizika IV pozostáva z dodatočných ukazovateľov rizika, ktoré určí RKS.

142    Podľa článku 6 ods. 5 prvého pododseku delegovaného nariadenia 2015/63 pilier rizika IV pozostáva z troch ukazovateľov rizika, a to po prvé „obchodné činnosti a mimosúvahové expozície, deriváty, zložitosť a vyriešiteľnosť krízovej situácie“, po druhé „členstvo v systéme inštitucionálneho zabezpečenia“ a po tretie „rozsah predchádzajúcej mimoriadnej verejnej finančnej podpory“.

143    V zmysle článku 6 ods. 5 druhého pododseku delegovaného nariadenia 2015/63 musí SRB pri určovaní týchto ukazovateľov rizika zohľadniť „pravdepodobnos[ť], že by dotknutá inštitúcia musela podstúpiť riešenie krízovej situácie, a následn[ú] pravdepodobnos[ť], že by sa musel využiť mechanizmus financovania riešenia krízových situácií, keď by došlo k riešeniu krízovej situácie danej inštitúcie“.

144    Zo znenia tohto článku 6 ods. 5 druhého pododseku delegovaného nariadenia 2015/63 vyplýva, že toto ustanovenie priznáva SRB mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob, akým musí SRB „zohľadniť“ na účely určenia uvedených ukazovateľov rizika „pravdepodobnos[ť], že by dotknutá inštitúcia musela podstúpiť riešenie krízovej situácie, a následn[ú] pravdepodobnos[ť], že by sa musel využiť mechanizmus financovania riešenia krízových situácií, keď by došlo k riešeniu krízovej situácie danej inštitúcie“, pretože kritériá stanovené v uvedenom ustanovení musia byť spresnené SRB, aby ich bolo možné uplatniť na konkrétny prípad.

145    Pokiaľ ide o prvý ukazovateľ rizika, ktorý patrí do piliera rizika IV a ktorý sa týka obchodných činností a podsúvahových expozícií, derivátov, zložitosti a vyriešiteľnosti krízovej situácie, článok 6 ods. 6 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje viaceré prvky, ktoré SRB musí zohľadniť pri určovaní tohto ukazovateľa, a niektoré z nich môžu viesť k zvýšeniu rizikového profilu dotknutej inštitúcie a iné k jeho zníženiu.

146    Medzi prvky, ktoré môžu viesť k zvýšeniu tohto rizikového profilu, patria štyri, a to po prvé „dôležitos[ť] obchodných činností vo vzťahu k veľkosti súvahy, úrovni vlastných zdrojov, rizikovosti expozícií a celkovému obchodnému modelu“, po druhé „dôležitos[ť] mimosúvahových expozícií vo vzťahu k veľkosti súvahy, úrovni vlastných zdrojov a rizikovosti expozícií“, po tretie „dôležitos[ť] hodnoty derivátov vo vzťahu k veľkosti súvahy, úrovni vlastných zdrojov, rizikovosti expozícií a celkovému obchodnému modelu“ a po štvrté „miery, do akej sa… obchodný model a organizačná štruktúra inštitúcie považujú za zložité“.

147    Existujú dva prvky, ktoré môžu viesť k zníženiu uvedeného rizikového profilu, a to „relatívna hodnota derivátov, ktoré sa zúčtovávajú prostredníctvom centrálnej protistrany“ a „miery, do akej… môže byť krízová situácia inštitúcie vyriešená rýchlo a bez zákonných prekážok“.

148    Zo znenia článku 6 ods. 6 delegovaného nariadenia 2015/63 vyplýva, že toto ustanovenie priznáva SRB mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o „dôležitosť“, ktorú musí SRB prikladať „obchodným činnostiam“, „mimosúvahovým expozíciám“ a „hodnote derivátov“, a vzťahu medzi jednotlivými prvkami uvedenými v tomto ustanovení.

149    Hoci z článku 6 ods. 6 delegovaného nariadenia 2015/63 vyplýva, že podľa prvého čiastkového ukazovateľa uvedeného v tomto ustanovení treba porovnať význam „obchodných činností“ vo vzťahu k veľkosti súvahy, úrovni vlastných zdrojov, rizikovosti expozícií a celkovému obchodnému modelu inštitúcie, uvedené ustanovenie neobsahuje presnú úpravu týkajúcu sa toho, ako konkrétne má byť toto porovnanie vykonané.

150    To isté platí, pokiaľ ide o druhý a tretí čiastkový ukazovateľ rizika stanovený v článku 6 ods. 6 písm. a) bodoch ii) a iii) delegovaného nariadenia 2015/63.

151    Okrem toho, pokiaľ ide o určenie ukazovateľa rizika „členstvo v schéme inštitucionálneho zabezpečenia“, z článku 6 ods. 7 delegovaného nariadenia 2015/63 vyplýva, že SRB musí zohľadniť primeranosť výšky finančných prostriedkov, ktoré sú okamžite k dispozícii, a výšky finančných prostriedkov, ktoré sú potrebné, „aby umožňovali dôveryhodnú a účinnú podporu [dotknutej inštitúcie]“ a stupeň právnej alebo zmluvnej istoty, že tieto finančné prostriedky „sa v plnej miere využijú pred tým, než sa požiada o mimoriadnu verejnú podporu“.

152    Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že SRB disponuje mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o dodržanie podmienok stanovených v uvedenom ustanovení, ktoré sa týkajú primeranosti finančných prostriedkov dostupných z príslušnej schémy inštitucionálneho zabezpečenia a potrebných finančných prostriedkov a stupňa právnej alebo zmluvnej istoty týkajúcej sa týchto prostriedkov.

153    To isté platí, pokiaľ ide o váhu jednotlivých ukazovateľov rizika v rámci piliera rizika IV, stanovenú v článku 7 ods. 4 delegovaného nariadenia 2015/63.

154    Hoci sa v článku 7 ods. 4 delegovaného nariadenia 2015/63 jasne uvádza relatívna váha troch ukazovateľov rizika, ktoré tvoria tento pilier rizika a ktoré sú uvedené v bode 142 vyššie, z tohto ustanovenia nevyplýva, akým spôsobom sa má stanoviť váha jednotlivých čiastkových ukazovateľov v rámci prvých dvoch ukazovateľov rizika. Uvedené ustanovenie najmä nespresňuje, či sa má táto váha primeraným spôsobom rozdeliť medzi takéto čiastkové ukazovatele. Článok 7 ods. 4 delegovaného nariadenia 2015/63 tak priznáva SRB voľnú úvahu na posúdenie váhy jednotlivých čiastkových ukazovateľov predstavujúcich tieto ukazovatele rizika, ktoré treba zohľadniť v súlade s článkom 6 ods. 5 až 7 delegovaného nariadenia 2015/63.

155    Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia obsiahnuté v článku 6 ods. 5 až 7 a článku 7 ods. 4 delegovaného nariadenia 2015/63 týkajúce sa piliera rizika IV priznávajú SRB mieru voľnej úvahy.

156    Priznanie takejto miery voľnej úvahy však neznamená delegovanie právomoci Komisie na SRB v zmysle článku 290 ods. 1 ZFEÚ.

157    V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi právomocou uvedenou v článku 290 ods. 1 ZFEÚ, teda právomocou prijímať všeobecne záväzné nelegislatívne akty, ktorými sa dopĺňajú alebo menia určité nepodstatné prvky legislatívneho aktu, a právomocou uplatňovať všeobecne záväzné akty – legislatívne alebo nelegislatívne – na osoby alebo situácie, ktoré patria do pôsobnosti takýchto aktov.

158    Na jednej strane delegované nariadenie 2015/63 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktorým by Komisia zverila SRB delegovanie s cieľom prijať všeobecne záväzné akty, ktoré by dopĺňali alebo menili určité prvky smernice 2014/59, nariadenia č. 806/2014 alebo tohto delegovaného nariadenia. Viaceré ustanovenia uvedeného delegovaného nariadenia, ako sú jeho články 4 a 6 až 9, naopak potvrdzujú právomoc priznanú SRB smernicou 2014/59 a nariadením č. 806/2014, uplatňovať tieto všeobecne záväzné akty pri výpočte príspevkov ex ante inštitúcií, ktoré patria do ich pôsobnosti.

159    Na druhej strane napriek názvu piliera rizika IV uvedeného v článku 6 ods. 1 písm. d) delegovaného nariadenia 2015/63, teda „dodatočné ukazovatele rizika, ktoré určí orgán pre riešenie krízových situácií“, základné zásady týkajúce sa uplatnenia tohto piliera rizika spresnila samotná Komisia v článku 6 ods. 5 až 8 tohto delegovaného nariadenia. Komisia tiež v článku 7 ods. 4 uvedeného delegovaného nariadenia stanovila pravidlá relatívnej váhy ukazovateľov rizika v rámci tohto piliera rizika.

160    Z toho vyplýva, že delegované nariadenie 2015/63 nezverilo SRB právomoc prijímať všeobecne záväzné akty v zmysle článku 290 ods. 1 ZFEÚ.

161    Vzhľadom na vyššie uvedené treba túto námietku nezákonnosti zamietnuť a v dôsledku toho aj prvý žalobný dôvod v rozsahu, v akom je založený na námietkach nezákonnosti.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na námietke nezákonnosti nariadenia č. 806/2014, smernice 2014/59 a delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu, že porušujú článok 41 ods. 2 písm. c) a článok 47 Charty

162    Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že delegované nariadenie 2015/63 neumožňuje SRB dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutia, a preto namieta nezákonnosť nariadenia č. 806/2014, smernice 2014/59 a tohto delegovaného nariadenia z dôvodu porušenia článku 41 ods. 2 písm. c) Charty a práva na účinnú súdnu ochranu, ako je zakotvené v článku 47 Charty.

[omissis]

b)      O veci samej

170    Druhý žalobný dôvod sa v podstate delí na dve časti.

1)      O prvej časti týkajúcej sa porušenia článku 41 ods. 2 písm. c) Charty

171    Žalobkyňa tvrdí, že delegované nariadenie 2015/63 neumožňuje SRB dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutia, a preto namieta nezákonnosť tohto delegovaného nariadenia z dôvodu porušenia článku 41 ods. 2 písm. c) Charty. Konkrétne metodika výpočtu príspevkov ex ante zavedená týmto delegovaným nariadením vyžaduje porovnanie rôznych inštitúcií, povinných platiť tieto príspevky, takže žalobkyňa nemôže overiť presnosť výpočtu svojho príspevku ex ante bez toho, aby mala prístup k údajom ostatných inštitúcií, ktorý jej však bol odopretý.

172    Právo na odôvodnené rozhodnutie odvolávaním sa na ochranu obchodného tajomstva iných inštitúcií je okrem toho zbavené svojej podstaty. Poskytnutím súhrnných údajov SRB nezabezpečila primeranú rovnováhu medzi základnými právami žalobkyne a ochranou obchodného tajomstva ostatných inštitúcií.

173    Napokon, pokiaľ sa Všeobecný súd domnieva, že smernica 2014/59 a nariadenie č. 806/2014 stanovujú metodiku výpočtu definovanú delegovaným nariadením 2015/63, táto smernica a toto nariadenie tiež v tomto rozsahu porušujú článok 41 ods. 2 písm. c) Charty.

174    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

175    Na úvod treba pripomenúť, že v článkoch 4 až 9 delegovaného nariadenia 2015/63, ako vyplýva z bodov 82 až 86 vyššie, sa stanovujú pravidlá, ktoré musí SRB uplatniť na určenie základného ročného príspevku a jeho úpravu podľa rizikového profilu inštitúcií. Tieto pravidlá sa ďalej konkrétnejšie vykonávajú v prílohe I k tomuto delegovanému nariadeniu.

176    Podľa prílohy I s názvom „Krok 2“ k delegovanému nariadeniu 2015/63 prináleží SRB na účely porovnania inštitúcií s ohľadom na rôzne ukazovatele a čiastkové ukazovatele rizika v prvom rade vypočítať počet intervalov. V druhom rade SRB zaradí do každého intervalu v zásade rovnaký počet inštitúcií, pričom najprv zaradí inštitúcie s najnižšími hodnotami hrubého ukazovateľa do prvého intervalu. V treťom rade prináleží SRB, aby pridelila všetkým inštitúciám zaradeným do daného intervalu rovnaké skóre s názvom „diskretizovaný ukazovateľ“, ktorý musí zohľadniť vo zvyšnej časti výpočtu ich koeficientu úpravy.

177    Článok 296 druhý odsek ZFEÚ stanovuje, že v právnych aktoch sa uvedú odôvodnenia. Rovnako právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty stanovuje povinnosť inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie odôvodniť svoje rozhodnutia.

178    Odôvodnenie rozhodnutia inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie má osobitný význam v rozsahu, v akom umožňuje dotknutej osobe rozhodnúť s plnou znalosťou veci, či chce podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, ako aj príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie, a teda predstavuje jednu z podmienok účinného súdneho preskúmania zaručeného článkom 47 Charty (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 103, ako aj citovanú judikatúru).

179    Takéto odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. V tejto súvislosti sa nevyžaduje, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť a konkrétne na záujem, ktorý môžu mať osoby dotknuté aktom na získaní takýchto vysvetlení. Preto akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 104 a citovanú judikatúru).

180    Na účely preskúmania, či je toto odôvodnenie dostatočné, pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, treba po prvé pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora nemožno vyvodiť, že by odôvodnenie každého rozhodnutia inštitúcie, orgánu alebo agentúry Únie, ktoré ukladá súkromnému subjektu povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, muselo nevyhnutne obsahovať všetky skutočnosti, ktoré jeho adresátovi umožnia overiť správnosť výpočtu výšky tejto peňažnej sumy (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 105 a citovanú judikatúru).

181    Po druhé inštitúcie, orgány alebo agentúry Únie sú však pri uplatnení zásady ochrany obchodného tajomstva, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie a je konkretizovaná najmä v článku 339 ZFEÚ, v zásade povinné nesprístupniť konkurentom súkromného subjektu dôverné informácie, ktoré im súkromný subjekt poskytol (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 109 a citovanú judikatúru).

182    Po tretie domnievať sa, že odôvodnenie rozhodnutia SRB, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí inštitúciám nevyhnutne umožniť overiť správnosť výpočtu ich príspevku ex ante, by nevyhnutne vyžadovalo zakázať normotvorcovi Únie zaviesť spôsob výpočtu tohto príspevku zahŕňajúci údaje, ktorých dôverná povaha je chránená právom Únie, a preto neprimerane obmedziť širokú mieru voľnej úvahy, ktorou musí na tento účel disponovať normotvorca Únie tým, že by sa mu najmä zabránilo zvoliť si metodiku, ktorá môže zabezpečiť dynamické prispôsobenie financovania SRF vývoju finančného sektora, a to komparatívnym posúdením najmä finančnej situácie každej inštitúcie povolenej na území členského štátu, zúčastneného na SRF (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRF, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 118).

183    Po štvrté, hoci z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosť odôvodnenia, ktorú má SRB, musí byť vyvážená, z dôvodu logiky systému financovania SRF a metódy výpočtu stanovenej normotvorcom Únie, s povinnosťou SRB dodržiavať obchodné tajomstvo dotknutých inštitúcií, nič to nemení na tom, že túto neskôr uvedenú povinnosť nemožno v tomto ohľade vykladať tak široko, aby zbavila povinnosť odôvodnenia svojej podstaty (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 120).

184    V rámci hľadania rovnováhy medzi povinnosťou odôvodnenia a všeobecnou zásadou ochrany obchodného tajomstva sa však nemožno domnievať, že odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa súkromnému subjektu ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu bez toho, aby sa mu poskytli všetky informácie umožňujúce presne overiť výpočet výšky tejto peňažnej sumy, vo všetkých prípadoch porušuje podstatu povinnosti odôvodnenia (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 121).

185    Pokiaľ ide o rozhodnutie SRB, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí byť povinnosť odôvodnenia považovaná za splnenú vtedy, keď osoby dotknuté týmto rozhodnutím, hoci im neboli poskytnuté údaje, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo, majú prístup k metodike výpočtu použitej SRB a informáciám, ktoré sú dostatočné na pochopenie toho, akým spôsobom bola v zásade ich konkrétna situácia zohľadnená na účely výpočtu ich príspevku ex ante vzhľadom na situáciu všetkých ostatných dotknutých inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 122).

186    V takom prípade sú totiž tieto osoby schopné overiť, či bol ich príspevok ex ante určený svojvoľne bez zohľadnenia reality ich ekonomickej situácie, alebo s použitím údajov týkajúcich sa zvyšku finančného sektora, ktoré nie sú dôveryhodné. Uvedené osoby teda môžu porozumieť dôvodom rozhodnutia, ktorým sa stanovuje ich príspevok ex ante, a posúdiť, či je vhodné podať žalobu proti tomuto rozhodnutiu, takže by bolo neprimerané vyžadovať od SRB, aby oznámila každý číselný údaj, o ktorý sa opiera výpočet príspevku každej dotknutej inštitúcie (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 123).

187    Z vyššie uvedeného vyplýva, že SRB najmä nie je povinná poskytnúť inštitúcii údaje, ktoré by jej umožnili úplne overiť presnosť hodnoty koeficientu úpravy zohľadňujúceho riziko, ktorý jej bol priznaný na účely výpočtu jej príspevku do SRF, pretože toto overenie predpokladá, že bude mať k dispozícii údaje, na ktoré sa vzťahuje obchodné tajomstvo a ktoré sa týkajú ekonomickej situácie každej z ostatných dotknutých úverových inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 135).

188    V tejto súvislosti treba uviesť, že delegované nariadenie 2015/63 nijako nebráni tomu, aby SRB mohla sprístupniť v agregovanej a anonymnej podobe informácie, ktoré budú dostatočné na to, aby umožnili inštitúcii pochopiť, akým spôsobom bola jej konkrétna situácia zohľadnená pri výpočte jej príspevku ex ante, a to vzhľadom na situáciu všetkých ostatných dotknutých inštitúcií (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 139).

189    Konkrétne delegované nariadenie 2015/63 umožňuje SRB bez toho, aby porušila svoju povinnosť dodržiavať obchodné tajomstvo, zverejniť hraničné hodnoty každého intervalu a s ním súvisiace ukazovatele rizika, aby sa dotknutá inštitúcia uistila najmä o tom, že skóre, ktoré jej bolo pridelené pri diskretizácii rizikových ukazovateľov, ako je definované v prílohe I k tomuto delegovanému nariadeniu, skutočne zodpovedá jej hospodárskej situácii, že táto diskretizácia bola uskutočnená v súlade s metodikou definovanou týmto delegovaným nariadením na základe dôveryhodných údajov a že boli skutočne zohľadnené všetky rizikové faktory, ktoré mali byť zohľadnené na základe nariadenia č. 806/2014, ako aj uvedeného delegovaného nariadenia 2015/63 (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 137).

190    Z vyššie uvedeného vyplýva, že delegované nariadenie 2015/63 nebráni SRB, aby splnila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že jej umožňuje poskytnúť dotknutým úverovým inštitúciám informácie, ktoré budú dostatočné na pochopenie dôvodov rozhodnutí, ktorými sa stanovujú príspevky ex ante (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 141).

191    To isté platí pre smernicu 2014/59 a nariadenie č. 806/2014, ktoré stanovujú zásady výpočtu príspevkov ex ante. Pokiaľ ide o túto smernicu, zásady v nej stanovené boli následne vykonané delegovaným nariadením 2015/63, ktoré bolo prijaté na základe článku 103 ods. 7 tejto smernice. Režim tohto delegovaného nariadenia sa napokon na základe článku 70 ods. 6 nariadenia č. 806/2014 stal uplatniteľným na výpočet príspevkov ex ante vyberaných na základe tohto nariadenia.

192    Tvrdenia žalobkyne uvedené závery nespochybňujú.

193    Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Komisia mohla stanoviť metodiku výpočtu, ktorá nepodriaďuje príspevky ex ante jednotlivých inštitúcií príspevkom, ktoré majú zaplatiť všetky ostatné inštitúcie, treba uviesť, že takáto vzájomná závislosť príspevkov ex ante vyplýva z legislatívnej voľby vyjadrenej v článkoch 102 a 103 smernice 2014/59, ako aj v článkoch 69 a 70 nariadenia č. 806/2014.

194    Normotvorca Únie platne zvolil takúto metodiku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 116), Komisii neprináležalo zmeniť ju delegovaným aktom.

195    Po druhé žalobkyňa nemôže spochybniť zákonnosť delegovaného nariadenia 2015/63 na základe praxe iných finančných orgánov, najmä Európskeho orgánu pre bankovníctvo (EBA), ktorá preukazuje, že je možný iný systém odôvodnenia rozhodnutí stanovujúcich príspevky ex ante.

196    Ako bolo totiž preukázané v bodoch 107 až 113 vyššie, Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy na účely spresnenia pravidiel týkajúcich sa úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií prostredníctvom delegovaného nariadenia 2015/63, takže Všeobecnému súdu neprináleží určiť, či prístup prijatý Komisiou bol jediný alebo najlepší možný, ale či bol zjavne neprimeraný (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2001, Jippes a i., C‑189/01, EU:C:2001:420, bod 83). Samotná skutočnosť, že existujú alternatívne prístupy, preto neznamená, že toto delegované nariadenie je nezákonné.

197    Po tretie treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by obchodné tajomstvo inštitúcií malo požívať nižšiu ochranu z dôvodu plynutia času.

198    Je pravda, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že informácie, ktoré mohli v určitej dobe predstavovať obchodné tajomstvo a sú staré päť a viac rokov, sa v dôsledku uplynutia času v zásade považujú za zastarané, ktoré z tohto dôvodu stratili svoj tajný charakter, s výnimkou toho, že by účastník konania, ktorý sa odvoláva na tento charakter, výnimočne preukázal, že tieto informácie napriek svojmu veku stále predstavujú podstatné prvky jeho obchodného postavenia alebo tretej osoby (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 19. júna 2018 Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 54 a citovanú judikatúru).

199    Údaje použité na výpočet príspevkov ex ante na dané príspevkové obdobie však majú menej ako päť rokov. Podľa článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 1 až 4 delegovaného nariadenia 2015/63 musí SRB zohľadniť údaje inštitúcií, ktoré sú k dispozícii pred 31. decembrom roka predchádzajúceho príspevkovému obdobiu.

200    Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvú časť druhého žalobného dôvodu zamietnuť.

[omissis]

3.      O šiestom žalobnom dôvode v rozsahu, v akom sa zakladá na nezákonnosti delegovaného nariadenia 2015/63

219    V rámci šiesteho žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate uviedla štyri výhrady. V prvých dvoch výhradách žalobkyňa namieta nezákonnosť delegovaného nariadenia 2015/63. V ďalších dvoch žalobných dôvodoch spochybňuje zákonnosť samotného napadnutého rozhodnutia.

220    Najskôr je potrebné preskúmať námietky nezákonnosti, keďže výhrady týkajúce sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia sú posúdené v bodoch 403 až 420 nižšie.

a)      O výhrade týkajúcej sa nezlučiteľnosti delegovaného nariadenia 2015/63 s článkom 103 ods. 2 a 7 smernice 2014/59

221    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že článok 103 ods. 7 smernice 2014/59 stanovuje Komisii povinnosť, aby pri prijímaní delegovaných aktov na vykonanie tohto ustanovenia vylúčila z výpočtu príspevkov ex ante záväzky, ktoré nie sú vystavené riziku, ako sú fiduciárne záväzky. Keďže delegované nariadenie 2015/63 nestanovuje takéto vylúčenie, porušuje článok 103 ods. 7 uvedenej smernice.

222    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

223    Ako bolo uvedené v bodoch 116 až 118 vyššie, treba na účely výpočtu príspevkov ex ante podľa článku 103 ods. 2 smernice 2014/59 a článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 v zásade okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov zohľadniť všetky záväzky inštitúcií.

224    Okrem toho článok 103 ods. 7 smernice 2014/59 neukladá Komisii povinnosť vylúčiť z výpočtu príspevkov ex ante určité záväzky, ktoré sú údajne bezrizikové. Na jednej strane, ako bolo uvedené v bodoch 122 a 123 vyššie, prvok „riziko, ktorému je inštitúcia vystavená“ uvedený v písmene a) tohto ustanovenia, je len jedným z viacerých prvkov, ktoré musí Komisia zohľadniť pri prijímaní delegovaných aktov na vykonanie uvedeného ustanovenia. Na druhej strane z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že by Komisia mala priznať rozhodujúci význam jednému alebo viacerým z uvedených prvkov.

225    Za týchto podmienok žalobkyňa nepreukázala, že delegované nariadenie 2015/63 je nezlučiteľné s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59.

226    Túto výhradu treba teda zamietnuť.

b)      O výhrade týkajúcej sa nezlučiteľnosti delegovaného nariadenia 2015/63 s článkom 114 ZFEÚ v rozsahu, v akom mala Komisia zohľadniť odlišné vnútroštátne spôsoby vykonania smernice 86/635

227    Žalobkyňa tvrdí, že delegované nariadenie 2015/63 porušuje článok 114 ZFEÚ v rozsahu, v akom nevylučuje finančné prostriedky, ktoré inštitúcia spravuje vo vlastnom mene, ale na účet inej osoby, zo záväzkov použitých na výpočet príspevkov ex ante, a to z dôvodu, že nezohľadňuje odlišné vnútroštátne spôsoby vykonania článku 10 ods. 1 tretej vety smernice Rady 86/635/EHS z 8. decembra 1986 o ročnej účtovnej závierke a konsolidovaných účtoch bánk a iných finančných inštitúcií (Ú. v. ES L 372, 1986, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 63).

228    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

229    V súlade s článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. b) nariadenia č. 806/2014 a článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 SRB vypočíta základný ročný príspevok pre každú inštitúciu. Tento príspevok je úmerný podielu celkovej hodnoty záväzkov dotknutej inštitúcie na čistých záväzkoch všetkých inštitúcií povolených na území zúčastnených členských štátov – pokiaľ ide o časť tohto príspevku vypočítanú na základe únie – a všetkých inštitúcií povolených na území členského štátu, v ktorom má dotknutá inštitúcia sídlo, pokiaľ ide o časť uvedeného príspevku vypočítanú na vnútroštátnom základe.

230    Pokiaľ ide o určenie záväzkov, ktoré sa majú zohľadniť na účely tohto výpočtu, treba pripomenúť, že článok 3 ods. 1 bod 11 delegovaného nariadenia 2015/63 definuje „celkové záväzky“ ako „celkové pasíva v zmysle vymedzenia v oddiele 3 smernice 86/635/… alebo v zmysle vymedzenia podľa Medzinárodných štandardov finančného výkazníctva uvedených v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 [z 19. júla 2002 o uplatňovaní medzinárodných účtovných noriem (Ú. v. ES L 243, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/029, s. 609)]“.

231    Okrem toho v súlade s článkom 10 ods. 1 smernice 86/635, ktorý je súčasťou oddielu 3 tejto smernice, sa finančné prostriedky, ktoré inštitúcia spravuje vo vlastnom mene, ale v záujme tretích osôb, musia spravidla vykázať v súvahe tejto inštitúcie, ak nadobudla právny titul k príslušným aktívam.

232    Článok 10 ods. 1 tretia veta smernice 86/635 však stanovuje, že členské štáty môžu dotknutým inštitúciám povoliť uvedenie takýchto finančných prostriedkov mimo súvahy za predpokladu, že existujú osobitné pravidlá, akými ich možno vylúčiť z aktív, ktoré sú k dispozícii na rozdelenie v prípade likvidácie inštitúcie.

233    V tejto súvislosti účastníci konania tvrdili, že podľa predpisov prijatých Spolkovou republikou Nemecko na účely dosiahnutia súladu s článkom 10 smernice 86/635 musia byť záväzky týkajúce sa fiduciárnych činností žalobkyne vykázané v jej súvahe.

234    Účastníci konania tiež ako príklad uviedli, že Rakúska republika využila možnosť, ktorú ponúka článok 10 ods. 1 tretia veta smernice 86/635, povoliť inštitúciám vykazovať finančné prostriedky spravované vo vlastnom mene, ale v záujme tretích osôb, mimo súvahy.

235    Z toho podľa žalobkyne vyplýva, že ak má inštitúcia sídlo v členskom štáte, akým je Rakúska republika, namiesto Spolkovej republiky Nemecko, môže záväzky súvisiace s takýmito fiduciárnymi činnosťami vykázať mimo súvahy, v dôsledku čoho sa tieto záväzky nezohľadnia na účely výpočtu jej základného ročného príspevku.

236    V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že v delegovanom nariadení 2015/63 nezohľadnila tento rozdiel medzi účtovnými pravidlami rôznych členských štátov pokiaľ ide o fiduciárne činnosti, spôsobila narušenie hospodárskej súťaže, ktoré je v rozpore s článkom 114 ZFEÚ.

237    V rozsahu, v akom je námietka nezákonnosti žalobkyne založená na článku 114 ZFEÚ, však treba uviesť, že toto ustanovenie vytvára pre Parlament a Radu právny základ na prijímanie legislatívnych aktov, ktorých cieľom je odstrániť prekážky obchodu vyplývajúce z rozdielov medzi zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami členských štátov [pozri v tomto zmysle rozsudok Brunswick Bowling Products/Komisia, T‑152/19, EU:T:2021:539, bod 37 (neuverejnený)].

238    Článok 114 ZFEÚ naopak nesplnomocňuje Komisiu, aby pri prijímaní delegovaných aktov podľa článku 290 ZFEÚ konala nad rámec splnomocnenia, ktoré jej na základe tohto ustanovenia udelil normotvorca Únie. V dôsledku toho Komisii neprináleží napravovať rozdielne vnútroštátne úpravy vykonávania práva Únie, pokiaľ na to nie je splnomocnená legislatívnym aktom.

239    V prejednávanej veci ani smernica 2014/59, ani nariadenie č. 806/2014 nesplnomocnili Komisiu na harmonizáciu vnútroštátnych účtovných pravidiel, ktoré sa týkajú finančných prostriedkov, ktoré inštitúcia spravuje vo vlastnom mene, ale na účet inej osoby.

240    Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže Komisii vytýkať, že porušila článok 114 ZFEÚ tým, že údajne spôsobila narušenie hospodárskej súťaže v rozpore s týmto ustanovením z dôvodu prijatia delegovaného nariadenia 2015/63.

241    Z toho vyplýva, že túto výhradu treba zamietnuť.

B.      O žalobných dôvodoch týkajúcich sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia

1.      O odôvodnení ročnej cieľovej úrovne

242    Na úvod treba pripomenúť, že chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Únie môže, či dokonca musí, zohľadniť ex offo (pozri rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a. i. C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 34 a citovanú judikatúru).

243    Opatrením na zabezpečenie priebehu konania a na pojednávaní sa Všeobecný súd ex offo opýtal účastníkov konania na prípadné nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne.

244    Na účely preskúmania, či napadnuté rozhodnutie obsahuje takýto nedostatok, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 na konci úvodného obdobia ôsmich rokov od 1. januára 2016 (ďalej len „úvodné obdobie“) musia finančné prostriedky dostupné v SRF dosiahnuť konečnú cieľovú úroveň, ktorá predstavuje aspoň 1 % sumy krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov.

245    Podľa článku 69 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 sa počas úvodného obdobia príspevky ex ante časovo rozložia čo možno najrovnomernejšie, až kým sa nedosiahne konečná cieľová úroveň uvedená v bode 244 vyššie, ale s náležitým ohľadom na fázu hospodárskeho cyklu a na možný vplyv procyklických príspevkov na finančnú pozíciu inštitúcií.

246    Článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 spresňuje, že každoročne príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahnu 12,5 % konečnej cieľovej úrovne.

247    Pokiaľ ide o spôsob výpočtu príspevkov ex ante, v článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 sa stanovuje, že SRB určí ich výšku na základe ročnej cieľovej úrovne, pričom zohľadní konečnú cieľovú úroveň, a na základe priemernej výšky krytých vkladov v predchádzajúcom roku vypočítavanej každý štvrťrok všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov.

248    Podobne podľa článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 SRB vypočíta príspevok ex ante pre každú inštitúciu na základe ročnej cieľovej úrovne, ktorá sa stanoví podľa konečnej cieľovej úrovne a v súlade s metodikou stanovenou v delegovanom nariadení 2015/63.

249    V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodu 48 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, SRB určila ročnú cieľovú úroveň príspevku na obdobie 2021 na 11 287 677 212,56 eura.

250    V bodoch 36 a 37 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia SRB v podstate vysvetlila, že ročná cieľová úroveň musí byť stanovená na základe analýzy vývoja krytých vkladov v predchádzajúcich rokoch, akéhokoľvek relevantného vývoja ekonomickej situácie a na základe analýzy ukazovateľov týkajúcich sa fázy hospodárskeho cyklu a vplyvov procyklických príspevkov na finančnú situáciu inštitúcií. SRB preto považovala za vhodné stanoviť koeficient na základe tejto analýzy a finančných prostriedkov dostupných v SRF (ďalej len „koeficient“). SRB tento koeficient uplatnila na jednu osminu priemernej hodnoty krytých vkladov v roku 2020, aby sa dosiahla ročná cieľová úroveň.

251    SRB opísala postup pri určení koeficientu v bodoch 38 až 47 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

252    V bode 38 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia SRB konštatovala nepretržitý rastúci trend krytých vkladov pri všetkých inštitúciách v zúčastnených členských štátoch. Konkrétne priemer týchto vkladov na rok 2020 vypočítavaný každý štvrťrok predstavoval 6,689 bilióna eur.

253    V bodoch 40 a 41 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia SRB prezentovala predpokladaný vývoj krytých vkladov na zostávajúce tri roky úvodného obdobia, t. j. od roku 2021 do roku 2023. Odhadovala, že ročná miera rastu krytých vkladov bude na konci úvodného obdobia 4 až 7 %.

254    V odôvodneniach 42 až 45 napadnutého rozhodnutia SRB predložila posúdenie fázy hospodárskeho cyklu a možného procyklického vplyvu príspevkov ex ante na finančnú situáciu inštitúcií. Na tento účel uviedla, že zohľadnila viaceré ukazovatele, ako napríklad prognózu Komisie týkajúcu sa rastu hrubého domáceho produktu a prognózy ECB v tejto súvislosti alebo tok úverov do súkromného sektora vyjadrený ako percento hrubého domáceho produktu.

255    V bode 46 odôvodnenia tohto rozhodnutia SRB dospela k záveru, že hoci možno odôvodnene očakávať ďalší rast krytých vkladov v bankovej únii, tempo rastu bude nižšie ako v roku 2020. V tejto súvislosti SRB v bode 47 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že zaujala „konzervatívny prístup“, pokiaľ ide o mieru rastu krytých vkladov v nasledujúcich rokoch až do roku 2023.

256    Vzhľadom na tieto úvahy SRB v bode 48 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia stanovila hodnotu koeficientu na 1,35 %. Následne vypočítala ročnú cieľovú úroveň vynásobením priemernej sumy krytých vkladov v roku 2020 týmto koeficientom a výsledok tohto výpočtu vydelila ôsmimi podľa nasledujúceho matematického vzorca uvedeného v bode 48 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia:

„Úroveň0 [výška ročnej cieľovej úrovne] = Celková výška krytých vkladov2020 * 0,0135 * ⅛ = 11 287 677 212,56 eura“.

257    Z vysvetlení SRB na pojednávaní v zásade vyplýva, že ročnú cieľovú úroveň na príspevkové obdobie 2021 stanovila takto.

258    Po prvé na základe analýzy budúceho vývoja SRB stanovila predpokladanú výšku krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov na konci úvodného obdobia približne na 7,5 bilióna eur. K tejto sume dospela na základe zohľadnenia priemernej hodnoty krytých vkladov v roku 2020, konkrétne 6,689 bilióna eur, ročnej miery rastu krytých vkladov vo výške 4 % a počtu príspevkových období zostávajúcich do konca úvodného obdobia, teda troch príspevkových období.

259    Po druhé v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 SRB vypočítala 1 % z týchto 7,5 bilióna eur, aby dospela k odhadovanej výške konečnej cieľovej úrovne, ktorá sa má dosiahnuť do 31. decembra 2023, t. j. približne 75 miliárd eur.

260    Po tretie SRB od tejto sumy odpočítala finančné zdroje, ktoré už boli dostupné v SRF v roku 2021, t. j. približne 42 miliárd eur, aby dospela k sume, ktorá zostala na výber počas zostávajúcich príspevkových období do konca úvodného obdobia, t. j. od roku 2021 do roku 2023. Táto suma bola vo výške približne 33 miliárd eur.

261    Po štvrté túto sumu vydelila tromi a následne ju rovnomerne rozdelila medzi tri zostávajúce príspevkové obdobia. Ročná cieľová úroveň na príspevkové obdobie 2021 bola teda stanovená vo výške uvedenej v bode 249 vyššie, t. j. približne na 11,287 miliardy eur.

262    Na pojednávaní SRB tiež uviedla, že zverejnila informácie, na ktorých bola založená metodika opísaná v bodoch 258 až 261 vyššie a ktoré umožnili žalobkyni pochopiť metodiku, na základe ktorej bola stanovená ročná cieľová úroveň. Najmä spresnila, že v máji 2021, t. j. po prijatí napadnutého rozhodnutia, ale pred podaním tejto žaloby, zverejnila na svojich internetových stránkach informačný list s názvom „Fact Sheet 2021“ (ďalej len „informačný list“), ktorý uvádzal odhadovanú výšku konečnej cieľovej úrovne. SRB tiež uviedla, že výšku finančných prostriedkov dostupných v SRF bolo možné zistiť aj z jej internetovej stránky, ako aj z iných verejných zdrojov, a to dávno pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

263    Na účely preskúmania, či SRB splnila svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne, treba najprv pripomenúť, že chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Únie môže, či dokonca musí, zohľadniť ex offo (pozri rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 34 a citovanú judikatúru). Všeobecný súd teda môže, či dokonca musí zohľadniť aj iné nedostatky odôvodnenia, ako sú tie, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, najmä ak tieto nedostatky vyjdú najavo v priebehu konania.

264    Takéto odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. V tejto súvislosti sa nevyžaduje, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť a konkrétne na záujem, ktorý môžu mať osoby dotknuté aktom na získaní takýchto vysvetlení. Preto akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 104 a citovanú judikatúru).

265    Okrem toho musí byť toto odôvodnenie okrem iného bez vnútorných rozporov, aby dotknuté osoby mohli byť informované o skutočných dôvodoch tohto rozhodnutia s cieľom brániť svoje práva pred príslušným súdom a aby tento súd mohol uskutočniť preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 169 a citovanú judikatúru; z 22. septembra 2005, Suproco/Komisia, T‑101/03, EU:T:2005:336, body 20 a 45 až 47, a zo 16. decembra 2015, Grécko/Komisia, T‑241/13, EU:T:2015:982, bod 56).

266    Podobne ak autor napadnutého rozhodnutia poskytne v priebehu konania pred súdom Únie určité vysvetlenia týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia, tieto vysvetlenia musia byť v súlade s odôvodnením tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. septembra 2005, Suproco/Komisia, T‑101/03, EU:T:2005:336, body 45 až 47, a z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, body 54 a 55).

267    Pokiaľ totiž úvahy uvedené v napadnutom rozhodnutí nie sú v súlade s vysvetleniami poskytnutými v priebehu súdneho konania, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa funkcie uvedené v bodoch 178 a 179 vyššie. Takýto nesúlad predovšetkým bráni jednak dotknutým osobám, aby sa pred podaním žaloby oboznámili so skutočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pripravili si k nemu svoju obhajobu, a jednak súdu Únie, aby identifikoval dôvody, ktoré boli skutočným právnym základom tohto rozhodnutia, a preskúmal ich súlad s uplatniteľnými pravidlami.

268    Napokon treba pripomenúť, že keď SRB prijme rozhodnutie, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí dotknutým inštitúciám oznámiť metodiku výpočtu týchto príspevkov (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 122).

269    To isté musí platiť aj pre metodiku určenia ročnej cieľovej úrovne, pretože táto suma má v štruktúre takéhoto rozhodnutia zásadný význam. Ako totiž vyplýva z článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81, spôsob výpočtu príspevkov ex ante spočíva v rozdelení uvedenej sumy medzi všetky dotknuté inštitúcie, takže zvýšenie alebo zníženie tejto sumy vedie k zodpovedajúcemu zvýšeniu alebo zníženiu príspevku ex ante každej z týchto inštitúcií.

270    Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci je SRB povinná poskytnúť inštitúciám prostredníctvom napadnutého rozhodnutia vysvetlenia týkajúce sa metodiky určenia ročnej cieľovej úrovne, tieto vysvetlenia musia byť v súlade s vysvetleniami, ktoré SRB poskytla v priebehu konania, a musia sa týkať skutočne použitej metodiky.

271    V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.

272    V prvom rade treba totiž uviesť, že v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia sa uvádza matematický vzorec, ktorý údajne pre SRB slúžil ako základ na určenie ročnej cieľovej úrovne. Ako bolo vysvetlené na pojednávaní, ukázalo sa však, že tento vzorec neobsahuje prvky metodiky, ktorú SRB skutočne použila. Ako totiž vyplýva z bodov 258 až 261 vyššie, SRB podľa tejto metodiky určila výšku ročnej cieľovej úrovne tak, že od konečnej cieľovej úrovne odpočítala finančné prostriedky dostupné v SRF, aby vypočítala sumu, ktorú mala dostať až do konca úvodného obdobia, a túto sumu vydelila tromi. Tieto dve fázy výpočtu však nie sú zohľadnené v uvedenom matematickom vzorci.

273    Okrem toho toto konštatovanie nemožno spochybniť tvrdením SRB, podľa ktorého v máji 2021 uverejnila informačný list, ktorý obsahoval rozpätie uvádzajúce prípadné sumy konečnej cieľovej úrovne a na jej internetovej stránke výšku finančných prostriedkov dostupných v SRF. Bez ohľadu na otázku, či žalobkyňa skutočne tieto sumy poznala, totiž tieto sumy samy osebe neumožňovali pochopiť, že SRB skutočne uplatnila obe operácie uvedené v bode 272 vyššie, pričom navyše treba uviesť, že matematický vzorec stanovený v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia ich dokonca ani nespomína.

274    Podobné nezrovnalosti sa týkajú aj spôsobu určenia koeficientu vo výške 1,35 %, napriek tomu, že v matematickom vzorci uvedenom v bode 256 vyššie zohráva zásadnú úlohu. Tento koeficient možno totiž chápať tak, že je okrem iných parametrov založený na predpokladanom raste krytých vkladov počas zostávajúcich rokov úvodného obdobia. Nie je to však v súlade s vysvetleniami, ktoré poskytla SRB na pojednávaní, z ktorých vyplýva, že tento koeficient bol stanovený tak, aby mohol odôvodniť výsledok výpočtu výšky ročnej cieľovej úrovne, t. j. po tom, čo SRB vypočítala túto sumu na základe štyroch krokov uvedených v bodoch 258 až 261 vyššie, najmä vydelením sumy vyplývajúcej z odpočítania finančných prostriedkov dostupných v SRF od konečnej cieľovej úrovne tromi. Tento postup však z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva.

275    Okrem toho treba pripomenúť, že podľa informačného listu sa odhadovaná konečná cieľová úroveň pohybovala v rozmedzí 70 až 75 miliárd eur. Toto rozpätie pritom zjavne nie je v súlade s rozpätím miery rastu krytých vkladov od 4 do 7 % uvedeným v bode 41 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. SRB totiž na pojednávaní uviedla, že na účely stanovenia ročnej cieľovej úrovne zohľadnila mieru rastu krytých vkladov vo výške 4 %, čo je najnižšia miera z tohto druhého rozpätia, a že tak dospela k odhadovanej konečnej cieľovej úrovni vo výške 75 miliárd eur, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu prvého rozpätia. Zdá sa teda, že medzi týmito dvoma rozpätiami existuje nesúlad. Po prvé rozpätie týkajúce sa miery vývoja krytých vkladov zahŕňa aj hodnoty vyššie ako 4 %, ktorých použitie by však viedlo k vyššej odhadovanej konečnej cieľovej úrovni, ako sú hodnoty zahrnuté v rozpätí týkajúcom sa tejto cieľovej úrovne. Po druhé žalobkyňa nemôže pochopiť, prečo SRB zahrnula do rozpätia týkajúceho sa uvedenej cieľovej úrovne sumy nižšie ako 75 miliárd eur. Na dosiahnutie tejto cieľovej úrovne by bolo totiž potrebné uplatniť mieru nižšiu ako 4 %, ktorá však nie je zahrnutá v rozpätí týkajúcom sa miery rastu krytých vkladov. Za týchto okolností žalobkyňa nebola schopná určiť spôsob, akým SRB použila rozpätie týkajúce sa miery rastu týchto vkladov na výpočet odhadovanej konečnej cieľovej úrovne.

276    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne, metodika skutočne použitá SRB, ako bola vysvetlená na pojednávaní, nie je v súlade s metodikou opísanou v napadnutom rozhodnutí, takže ani inštitúcie, ani Všeobecný súd nemohli na základe napadnutého rozhodnutia zistiť skutočné dôvody stanovenia tejto cieľovej úrovne.

277    Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje vady odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne.

278    Vzhľadom na právny a hospodársky význam prejednávanej veci je však v záujme riadneho výkonu spravodlivosti potrebné preskúmať žalobné dôvody vznesené žalobkyňou.

2.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí a článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81

279    Štvrtý žalobný dôvod sa skladá zo štyroch častí, ktoré sú založené na viacerých výhradách.

a)      O prvej časti založenej na chýbajúcom osvedčení napadnutého rozhodnutia

1)      O prvej výhrade týkajúcej sa porušenia článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81

280    Žalobkyňa tvrdí, že SRB porušila článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81, ktorý vyžaduje, aby SRB oznámila RKS „svoje rozhodnutia, v ktorých sa vypočítava výška ročných príspevkov“. SRB túto požiadavku nesplnila, pretože zaslala BaFin len návrh takéhoto rozhodnutia, a nie konečné rozhodnutie. Vyplýva to zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie, tak ako bolo oznámené BaFin, bolo žalobkyni doručené len v nepodpísanej verzii, teda bez vlastnoručného podpisu a bez zmienky o elektronickom podpise, a bez čísla vyplývajúceho z dokumentačného systému s názvom „Advanced Records System“ (ďalej len „ARES“).

281    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

282    Na úvod treba spresniť, že v rámci tejto výhrady sa žalobkyňa odvoláva len na porušenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

283    V tomto ustanovení sa však len uvádza, že SRB je povinná oznámiť svoje rozhodnutia o výpočte príspevkov ex ante dotknutým RKS zúčastnených členských štátov. Nevyžaduje, aby SRB oznámila týmto RKS znenie tohto rozhodnutia, ktoré je podpísané a v ktorom je uvedené číslo zodpovedajúce dokumentačnému systému, akým je číslo vyplývajúce z ARES. Rovnako neukladá SRB povinnosť ubezpečiť sa, že RKS odovzdajú takúto verziu inštitúciám.

284    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nemôže vytýkať SRB, že porušila článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 tým, že oznámila BaFin znenie napadnutého rozhodnutia, ktoré nebolo podpísané a neobsahovalo číslo vyplývajúce z ARES.

285    Okrem toho treba v každom prípade spresniť, že spis pred Všeobecným súdom obsahuje dve znenia napadnutého rozhodnutia. Prvým je znenie tohto rozhodnutia, ktoré nie je podpísané a ktoré SRB podľa informácií žalobkyne oznámila BaFin a neskôr žalobkyni. Druhá verzia uvedeného rozhodnutia, ktorú žalobkyňa získala priamo od SRB v nadväznosti na žiadosť o prístup k spisu, obsahuje elektronický podpis predsedníčky SRB, ako aj číslo vyplývajúce z ARES a presný dátum a hodinu na jeho prvej strane.

286    Žalobkyňa však neidentifikovala žiadny rozdiel medzi týmito dvoma zneniami, pokiaľ ide o ich vecný obsah, takže nemôže tvrdiť, že znenie oznámené BaFin nebolo konečným znením napadnutého rozhodnutia.

287    V dôsledku toho treba prvú výhradu prvej časti štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť.

2)      O druhej výhrade týkajúcej sa nesprávneho osvedčenia napadnutého rozhodnutia

288    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nebolo správne osvedčené, čo SRB spochybňuje.

289    Žalobkyňa uvádza v podstate dve tvrdenia.

290    Po prvé, hoci dokumenty, ktoré žalobkyňa získala na základe jej žiadosti o prístup k spisu, obsahujú elektronický podpis a číslo vyplývajúce z ARES, tieto skutočnosti nepredstavujú osvedčenie napadnutého rozhodnutia.

291    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že osvedčenie aktu, ktoré predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, má za cieľ zabezpečiť právnu istotu tým, že zabezpečí nemennosť textu prijatého jeho autorom, čo umožňuje v prípade sporu overiť dokonalú zhodu oznámených textov so skôr uvedeným textom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 152 a citovanú judikatúru).

292    SRB vo svojom vyjadrení k žalobe vysvetlila, že napadnuté rozhodnutie bolo osvedčené prostredníctvom IT nástroja „EU Sign“. Týmto nástrojom predsedníčka SRB pripojila k dokumentu obsahujúcemu toto rozhodnutie elektronický podpis, presný dátum a hodinu, ako aj číslo vyplývajúce z ARES.

293    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že spôsob osvedčovania založený na použití takéhoto systému môže spĺňať požiadavky na osvedčovanie uvedené v bode 291 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, body 157 až 161).

294    V dôsledku toho treba prvé tvrdenie žalobkyne zamietnuť.

295    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že z dokumentov, ktoré má k dispozícii, vyplýva, že podpis predsedníčky SRB sa týka len textu napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa teda stále nemá k dispozícii podpísanú verziu prílohy I k napadnutému rozhodnutiu.

296    Článok 1 výroku napadnutého rozhodnutia, ako je uvedený na strane 51 textu tohto rozhodnutia v nemeckom znení, pritom uvádza, že „výpočet individuálnych ročných príspevkov ex ante do [SRF] na príspevkové obdobie 2021, ako sa uvádza v prílohe I, sa schvaľuje“. Z toho vyplýva, že táto príloha I je neoddeliteľnou súčasťou uvedeného rozhodnutia. Za týchto podmienok SRB nie je povinná osvedčiť takúto prílohu oddelene od textu uvedeného rozhodnutia.

297    V dôsledku toho treba druhé tvrdenie žalobkyne, a teda aj druhú výhradu, v celom rozsahu zamietnuť.

3)      O tretej výhrade týkajúcej sa rozhodovacieho procesu SRB

298    Žalobkyňa tvrdí, že nie je „zrejmé“, že SRB rozhodla o výsledkoch výpočtov príspevkov ex ante. V článku 1 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že SRB schvaľuje výpočty uvedené v prílohe I k tomuto rozhodnutiu. Rozhodnutie prijaté s odkazom na prílohu však nie je dostatočné, pretože nepredstavuje rozhodnutie o skutočnom výpočte príspevkov ex ante. Príloha I k napadnutému rozhodnutiu totiž obsahuje len zaokrúhlené čiastkové výsledky s vylúčením úplných hodnôt a je len nástrojom, ktorý zabezpečuje zverejnenie výpočtu príspevkov vo vzťahu k inštitúciám. Rozhodovací proces SRB sa však musí týkať „vecného rozhodnutia uvedeného v nástrojoch zabezpečujúcich jeho zverejnenie“. Rozhodnutie týkajúce sa výlučne spôsobov jeho oznámenia je nedostatočné, ak nebolo prijaté rozhodnutie vo veci samej.

299    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

300    V tejto súvislosti z článku 1 výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že členovia výkonného zasadnutia SRB, ktoré je jej rozhodovacím orgánom, pokiaľ ide o stanovenie príspevkov ex ante, rozhodli o individuálnych príspevkoch ex ante každej inštitúcie na príspevkové obdobie 2021, uvedených v prílohe I k uvedenému rozhodnutiu.

301    Okrem toho, ako vyplýva z prílohy A.20 k žalobe, výňatok z prílohy I k napadnutému rozhodnutiu, ktorý sa týkal žalobkyne, tak ako jej ho BaFin oznámil, obsahuje podrobnosti o výpočte jej príspevku ex ante a údaje, na ktorých je tento výpočet založený.

302    Pokiaľ ide o dostatočnosť týchto údajov na informovanie členov výkonného zasadnutia SRB, ktorí prijali napadnuté rozhodnutie, žalobkyňa sa obmedzuje na to, že vytýka SRB skutočnosť, že číselné údaje uvedené v prílohe I k tomuto rozhodnutiu boli zaokrúhlené.

303    Všetky číselné údaje, ktoré sú súčasťou tejto prílohy a obsahujú číslice za desatinnou čiarkou, sú zaokrúhlené na štyri desatinné miesta, s výnimkou číselných údajov týkajúcich sa koeficientu úpravy, ktoré sú zaokrúhlené na dvanásť desatinných miest.

304    Takáto úroveň podrobnosti bola dostatočná na to, aby umožnila členom výkonného zasadnutia SRB prijať napadnuté rozhodnutie s plnou znalosťou veci.

305    Za týchto podmienok treba tretiu výhradu prvej časti štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť, a teda aj túto prvú časť v celom rozsahu.

b)      O druhej časti založenej na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia

306    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky na odôvodnenie, pretože nie je možné v celom rozsahu prepočítať príspevky ex ante, ktoré je povinná zaplatiť.

307    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

308    V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že konštatovanie, že odôvodnenie rozhodnutia SRB, ktorým sa stanovujú príspevky ex ante, musí inštitúciám nevyhnutne umožniť overiť správnosť výpočtu ich príspevku ex ante, by nevyhnutne vyžadovalo zakázať normotvorcovi Únie zaviesť spôsob výpočtu tohto príspevku zahŕňajúci údaje, ktorých dôverná povaha je chránená právom Únie, a preto neprimerane obmedziť širokú mieru voľnej úvahy, ktorou musí na tento účel disponovať normotvorca Únie tým, že by sa mu najmä zabránilo zvoliť si metodiku, ktorá môže zabezpečiť dynamické prispôsobenie financovania SRF vývoju finančného sektora, a to komparatívnym posúdením najmä finančnej situácie každej inštitúcie povolenej na území členského štátu, zúčastneného na SRF (rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRF, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 118).

309    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nemôže tvrdiť, že SRB porušila svoju povinnosť odôvodnenia z dôvodu, že nie je možné v celom rozsahu prepočítať príspevky ex ante, ktoré je povinná zaplatiť.

310    Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie nevysvetlilo dôvody, pre ktoré sa jej koeficienty úpravy zvýšili, hoci celková bilančná suma a rozsah jej derivátov k rozhodujúcemu referenčnému dátumu pre výpočet príspevkov ex ante 2021 v porovnaní s predchádzajúcim cyklom klesli.

311    Dostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia totiž nemožno posudzovať s ohľadom na odôvodnenie rozhodnutia SRB týkajúceho sa iného príspevkového obdobia.

312    V každom prípade, ako uviedla SRB a ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 308 vyššie, systematika metodiky výpočtu príspevkov ex ante znamená, že výsledok ročného posúdenia rizík inštitúcie závisí od úrovne rizika, ktorú inštitúcia znáša vo vzťahu k úrovni rizika ostatných inštitúcií. Úroveň rizika týchto inštitúcií sa však môže medziročne znížiť. Zníženie celkovej bilančnej sumy a rozsahu derivátov preto automaticky nevedie k zlepšeniu koeficientu úpravy inštitúcie.

313    Druhú časť štvrtého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

[omissis]

3.      O prvom žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia ustanovení článku 70 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 806/2014, článku 8 ods. 1 písm. f) vykonávacieho nariadenia 2015/81 a článku 103 ods. 7 smernice 2014/59

337    Žalobkyňa tvrdí, že SRB tým, že jej uložila povinnosť prispievať do SRF, porušila ustanovenia článku 70 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 8 ods. 1 písm. f) vykonávacieho nariadenia 2015/81 a článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59.

338    Je pravda, že podľa znenia nariadenia č. 806/2014 majú všetky inštitúcie, ktoré sú držiteľmi bankového povolenia, vrátane žalobkyne, v zásade povinnosť prispievať do SRF. Znenie normy však samo osebe neumožňuje stanoviť jej skutočný obsah. Na jednej strane výklad sekundárneho práva musí nevyhnutne zohľadňovať zásady, ktorými sa riadia normy primárneho práva. Na druhej strane skutočný obsah právnej normy možno určiť len vzhľadom na jej zmysel a účel, ako aj na jej systémovú súvislosť s inými normami.

339    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

340    V tejto súvislosti z úvah uvedených v bodoch 93 až 97 vyššie vyplýva, že všetky inštitúcie v zmysle článku 2 ods. 1 bodu 23 smernice 2014/59 v spojení s článkom 2 ods. 1 bodom 2 tej istej smernice a článkom 4 ods. 1 bodom 1 nariadenia č. 575/2013 musia platiť príspevky ex ante vypočítané na vnútroštátnom základe v súlade s článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59.

341    To isté platí, pokiaľ ide o príspevky ex ante vypočítané na základe únie. Podľa článku 3 ods. 1 bodu 13 nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 3 ods. 2 toho istého nariadenia a článkom 2 ods. 1 bodom 2 smernice 2014/59 totiž všetky inštitúcie v zmysle týchto ustanovení musia platiť takéto príspevky v súlade s článkom 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014.

342    Žalobkyňa pritom nespochybňuje, že predstavuje inštitúciu v zmysle týchto ustanovení.

343    V dôsledku toho žalobkyňa patrí do osobnej pôsobnosti smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014 ako inštitúcia, ktorá je povinná platiť príspevky ex ante.

344    Tvrdenia žalobkyne tento záver nevyvracajú.

345    V prvom rade vzhľadom na úvahy uvedené v bode 101 vyššie žalobkyňa nemôže tvrdiť, že z článku 114 ZFEÚ, ktorý je právnym základom tak nariadenia č. 806/2014, ako aj smernice 2014/59, vyplýva, že inštitúcie, ktoré sú v procese ukončenia činnosti, by v zásade nemali mať povinnosť platiť príspevok ex ante.

346    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že článok 67 ods. 2 prvá veta nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 14 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia obmedzuje definíciu pojmu „inštitúcia, ktorá je povinná platiť príspevky ex ante“, pretože v prípade takej inštitúcie, ktorá je v procese ukončenia činnosti, akou je žalobkyňa, už nemožno dosiahnuť žiadny z cieľov riešenia krízových situácií uvedených v tomto článku 14. Bolo by to tak najmä v prípade cieľa uvedeného v článku 14 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, ktorým je zabezpečenie kontinuity zásadných funkcií, a pre cieľ uvedený v článku 14 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia, ktorým je zabrániť významným nepriaznivým účinkom na finančnú stabilitu, najmä predchádzaním „nákaze“.

347    V tejto súvislosti treba uviesť, že ustanovenia, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, nespresňujú ciele nariadenia č. 806/2014 ako také, ale ciele riešenia krízových situácií. Podľa článku 16 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 však SRB môže prijať opatrenie na riešenie krízovej situácie len vtedy, ak sú splnené všetky tri podmienky stanovené v článku 18 tohto nariadenia. Z toho vyplýva, že prípadné inštitúcie, ktorých krízová situácia sa rieši, môžu predstavovať užšiu kategóriu ako inštitúcie, ktoré sú povinné platiť príspevky ex ante. Ciele riešenia krízových situácií teda nie sú rozhodujúce pre rozsah osobnej pôsobnosti nariadenia č. 806/2014, pokiaľ ide o povinnosť platiť príspevky ex ante.

348    V treťom rade na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, jej vylúčenie z osobnej pôsobnosti povinnosti prispievať do SRF nemožno vyvodiť ani zo skutočností uvedených v článku 103 ods. 7 písm. a), d) a g) smernice 2014/59.

349    Zo znenia článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, ako aj zo znenia článku 103 ods. 2 tej istej smernice totiž vyplýva, že cieľom článku 103 ods. 7 uvedenej smernice nie je vymedziť osobnú pôsobnosť povinnosti platiť príspevky ex ante. Toto ustanovenie sa obmedzuje na vymenovanie prvkov, ktoré musí Komisia zohľadniť pri prijímaní delegovaných aktov na spresnenie koncepcie „prispôsobovania príspevkov úmerne k rizikovému profilu inštitúcií“ uvedenej v článku 103 ods. 2 smernice 2014/59.

350    Napokon žalobkyňa neuvádza žiadnu samostatnú a cielenú argumentáciu týkajúcu sa článku 8 ods. 1 písm. f) vykonávacieho nariadenia 2015/81, ktorá by išla nad rámec vyššie preskúmanej argumentácie. Výhradu založenú na porušení tohto ustanovenia preto treba zamietnuť.

351    Vzhľadom na vyššie uvedené treba zamietnuť výhradu založenú na porušení ustanovení článku 70 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 806/2014, článku 8 ods. 1 písm. f) vykonávacieho nariadenia 2015/81 a článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, a teda prvý žalobný dôvod v celom rozsahu.

4.      O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 20 a 16 Charty

352    Tretí žalobný dôvod sa v podstate delí na dve časti.

a)      O prvej časti založenej na porušení článku 20 Charty

353    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie zakotvenú v článku 20 Charty, pretože sa s ňou zaobchádza rovnako ako s inštitúciami, ktoré nie sú v procese ukončenia činnosti. V tejto súvislosti na jednej strane zdôrazňuje, že svoje bankové povolenia využíva len na účely ukončenia svojej činnosti, a na druhej strane, že jej vystavenie riziku, pravdepodobnosť, že sa začne riešiť jej krízová situácia a jej význam pre stabilitu finančných trhov, sú veľmi nízke, či dokonca žiadne.

354    Nerovnosť zaobchádzania nie je vylúčená skutočnosťou, že metodika výpočtu príspevkov ex ante vedie k rozdielnym príspevkom ex ante pre rôzne inštitúcie. Primerané zohľadnenie osobitnej situácie žalobkyne by totiž malo viesť k zníženiu jej príspevku na nulu, čo nie je možné z dôvodu článku 9 ods. 3 delegovaného nariadenia 2015/63, ktorý stanovuje, že koeficient úpravy sa musí určiť v rozpätí od 0,8 do 1,5.

355    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

356    V článku 20 Charty je zakotvená všeobecná zásada práva Únie, zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19, EU:C:2021:89, bod 95).

357    V tejto súvislosti treba po prvé preskúmať, či sa inštitúcia, ktorá je v procese ukončenia činnosti, ako je žalobkyňa, nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou ostatných inštitúcií, ktoré sú povinné platiť príspevky ex ante.

358    Podľa ustálenej judikatúry sa porovnateľná povaha rozdielnych situácií posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktorými sa tieto situácie vyznačujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí tento akt (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19 EU:C:2021:89, bod 67 a citovanú judikatúru).

359    Pokiaľ ide o cieľ sledovaný právnou úpravou, na ktorú odkazuje napadnuté rozhodnutie, treba pripomenúť, že táto právna úprava patrí do oblasti SRM, ktorého zriadenie má v súlade s odôvodnením 12 nariadenia č. 806/2014 zabezpečiť neutrálny prístup pri riešení krízových situácií zlyhávajúcich inštitúcií, posilniť stabilitu inštitúcií v zúčastnených členských štátoch a predísť presahovaniu účinkov kríz do členských štátov, ktoré sa nezúčastňujú na tomto mechanizme, s cieľom uľahčiť fungovanie vnútorného trhu ako celku.

360    S cieľom zabezpečiť financovanie činností SRM boli v smernici 2014/59, nariadení č. 806/2014 a delegovanom nariadení 2015/63 zavedené príspevky ex ante, ktorých osobitná povaha spočíva, ako to vyplýva z odôvodnení 105 až 107 smernice 2014/59 a odôvodnenia 41 tohto nariadenia, v zabezpečení toho, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy a motivovať inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

361    Vzhľadom na tieto zásady a ciele žalobkyňa nesprávne tvrdí, že inštitúcie, ktoré sú v procese ukončenia činnosti, sa z dôvodu tohto ukončenia činnosti nachádzajú v odlišnej situácii ako ostatné inštitúcie, ktoré podliehajú príspevkom ex ante.

362    Po prvé treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia 102 nariadenia č. 806/2014, príspevky ex ante pochádzajú od inštitúcií, a to nezávisle od akéhokoľvek riešenia krízovej situácie, ktorému by mali predchádzať.

363    Po druhé v súlade s článkom 67 ods. 4 a článkom 70 nariadenia č. 806/2014, ako aj článkom 103 smernice 2014/59 sa povinnosť platiť príspevky ex ante uplatňuje na všetky inštitúcie, ktoré majú bankové povolenie, ako inštitúcie v zmysle ustanovení článku 2, článku 3 ods. 1 bodu 13 tohto nariadenia v spojení s článkom 2 ods. 1 bodom 2 tejto smernice.

364    V prejednávanej veci však žalobkyňa nespochybňuje, že počas dotknutého príspevkového obdobia bola inštitúciou vykonávajúcou činnosť na základe bankového povolenia v zmysle ustanovení uvedených v bode 363 vyššie, a to bez ohľadu na ukončenie svojej činnosti.

365    Z toho vyplýva, že žalobkyňa mohla vykonávať bankové činnosti, prostredníctvom ktorých mohla vystaviť finančný systém určitému riziku.

366    Po tretie metodika výpočtu príspevkov ex ante, ako bola zavedená delegovaným nariadením 2015/63, môže odrážať – spôsobom porovnateľným s ostatnými inštitúciami – osobitosti rizikového profilu inštitúcií, ktoré ukončujú svoju činnosť.

367    Metodika výpočtu príspevkov ex ante totiž zohľadňuje veľkosť inštitúcií prostredníctvom výpočtu základného ročného príspevku, ktorý je založený na pomernom podiele celkovej hodnoty záväzkov dotknutej inštitúcie na čistých záväzkoch všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov. Základný ročný príspevok inštitúcie sa tak v porovnaní s príspevkom ostatných inštitúcií znižuje a odráža tak jej osobitnú situáciu, ak v rámci ukončenia činnosti táto inštitúcia zníži sumu svojich čistých záväzkov. Okrem toho rôzne piliere a ukazovatele rizika stanovené v článku 6 delegovaného nariadenia 2015/63 umožňujú cieleným spôsobom zohľadniť rôzne charakteristiky inštitúcií, vrátane inštitúcií, ktorých činnosť sa ukončuje, takže takejto inštitúcii je stanovený nižší príspevok ex ante, ak sa jej rizikový profil z dôvodu takého ukončenia činnosti zlepší.

368    Po štvrté na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, inštitúcie, ktoré sú v procese ukončenia činnosti, nie sú zbavené akýchkoľvek výhod vyplývajúcich z existencie SRF.

369    Na jednej strane totiž, ako bolo uvedené v bode 71 vyššie, samotná existencia tohto fondu prispieva k stabilite finančného sektora, z ktorej majú prospech všetky dotknuté inštitúcie, vrátane inštitúcií, ktorých činnosť sa ukončuje.

370    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že možnosť nielen začať riešenie krízovej situácie inštitúcie, ktorá zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, ale aj uľahčiť jej riešenie, zodpovedá cieľu sledovanému vytvorením SRF. Stabilita finančného sektora však prispieva k uľahčeniu takéhoto riešenia krízovej situácie, pretože zvyšuje jeho predvídateľnosť a účinnosť.

371    Za týchto okolností žalobkyňa nepreukázala, že sa vzhľadom na zásady a ciele uvedené v bodoch 359 a 360 vyššie nachádzala v odlišnej situácii ako inštitúcie, ktoré nie sú v procese ukončenia činnosti.

372    Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, podľa ktorého príspevky ex ante predstavujú „bankovú daň“, ktorá je v rozpore s „požiadavkou rovnosti daňového zaobchádzania stanovenou článkom 20 Charty“.

373    V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že žalobkyňa nespresňuje ani obsah, ani rozsah „požiadavky rovnosti daňového zaobchádzania stanovenej v článku 20 Charty“. Na druhej strane predpoklad, z ktorého žalobkyňa vychádza, a to predpoklad, podľa ktorého príspevky ex ante predstavujú „dane“ alebo fiškálne ustanovenia, je nesprávny z dôvodov uvedených v bodoch 59 až 76 vyššie.

374    Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti musí byť prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnutá.

b)      O druhej časti založenej na porušení článku 16 Charty

375    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje slobodu podnikania zakotvenú v článku 16 Charty, keďže toto rozhodnutie jej spôsobuje nevýhody, ktoré sú neprimerané cieľom sledovaným týmto rozhodnutím. Je totiž najmä vylúčené, aby príspevky ex ante mohli byť niekedy použité v jej prospech alebo v prospech inštitúcií nachádzajúcich sa v podobnej situácii, pretože v jej prípade nie sú splnené podmienky na využitie nástrojov riešenia krízových situácií.

376    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

377    Ochrana priznaná článkom 16 Charty zahŕňa slobodu vykonávať hospodársku alebo obchodnú činnosť, zmluvnú slobodu a slobodnú hospodársku súťaž (pozri rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 79 a citovanú judikatúru).

378    Sloboda podnikania však nepredstavuje absolútne privilégium. Môže byť podriadená rôznym druhom zásahu zo strany verejnej moci, ktoré dokážu vo verejnom záujme obmedziť výkon hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, body 45 a 46 a citovanú judikatúru, a z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, body 80 a 81 a citovanú judikatúru).

379    Táto skutočnosť sa odzrkadľuje predovšetkým v spôsobe, akým treba posúdiť akty Únie s ohľadom na článok 52 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, bod 47, a z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 82).

380    V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty musí byť akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd upravených v Charte stanovené zákonom, musí rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd a musí byť, za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality, nevyhnutné a musí skutočne zodpovedať cieľom verejného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo potrebe ochrany práv a slobôd iných (rozsudky z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, bod 48, a z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 83).

381    Aj keby v prejednávanej veci povinnosť uložená žalobkyni platiť príspevky ex ante predstavovala zásah do jej slobody podnikania, treba najskôr uviesť, že táto povinnosť vyplýva najmä z článkov 69 a 70 nariadenia č. 806/2014 a z článkov 102 a 103 smernice 2014/59, takže je stanovená zákonom.

382    Ďalej povinnosť platiť príspevky ex ante sleduje cieľ všeobecného záujmu. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 1 delegovaného nariadenia 2015/63, mechanizmy financovania riešenia krízových situácií musia disponovať dostatočnými finančnými zdrojmi, aby umožnili efektívne fungovanie mechanizmu riešenia krízových situácií. V dôsledku toho SRB môže vyberať príspevky ex ante od dotknutých inštitúcií na účely financovania uplatňovania uvedeného mechanizmu, keďže cieľom tohto mechanizmu je posilniť stabilitu týchto inštitúcií v zúčastnených členských štátoch a zabrániť šíreniu prípadných kríz do nezúčastnených členských štátov, ako sa uvádza v bodoch 43 až 53 vyššie.

383    Okrem toho žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadny dôkaz, ktorý by umožnil konštatovať, že s ohľadom na tento cieľ predstavuje povinnosť prispievať do SRF neprimeraný alebo neprípustný zásah do samotnej podstaty jej slobody podnikania.

384    Napokon, pokiaľ ide o zásadu proporcionality, žalobkyňa najmä nepreukázala, že existujú menej obmedzujúce prostriedky než platenie príspevkov ex ante na to, aby bolo možné rovnako účinným spôsobom dosiahnuť ciele sledované nariadením č. 806/2014 a smernicou 2014/59, ako je najmä cieľ zabezpečiť, aby finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy a pritom aby príspevky dotknuté inštitúcie motivovali na fungovanie na základe menej rizikového modelu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).

385    Za týchto okolností žalobkyňa nemôže napadnutému rozhodnutiu vytýkať porušenie článku 16 Charty.

386    Druhá časť tretieho žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

387    Rovnako treba zamietnuť výhradu vznesenú v rámci tretieho žalobného dôvodu, podľa ktorej skutočnosť, že SRB zakladá svoje rozhodnutie na delegovanom nariadení 2015/63 a že toto nariadenie nestanovuje výnimku, pokiaľ ide o príspevky ex ante pre inštitúcie, akou je žalobkyňa, nemôže napraviť porušenie článkov 20 a 16 Charty napadnutým rozhodnutím, pretože toto delegované nariadenie tiež porušuje tieto ustanovenia v rozsahu, v akom stanovuje žalobkyni povinnosť zaplatiť príspevky ex ante.

388    Keďže totiž takýto odkaz na delegované nariadenie 2015/63 treba chápať v tom zmysle, že žalobkyňa vznáša námietku nezákonnosti tohto delegovaného nariadenia z dôvodu porušenia článkov 20 a 16 Charty, treba takú námietku nezákonnosti zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 357 až 363 a 378 až 384 vyššie.

389    Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť v celom rozsahu.

[omissis]

6.      O šiestom žalobnom dôvode v rozsahu, v akom je založený na priamej uplatniteľnosti článku 103 ods. 7 písm. a) smernice 2014/59, ako aj na analogickom uplatnení článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63

403    Šiesty žalobný dôvod obsahuje dve výhrady, ktoré sa týkajú zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

a)      O výhrade týkajúcej sa priamej uplatniteľnosti článku 103 ods. 7 písm. a) smernice 2014/59

404    Žalobkyňa tvrdí, že SRB porušila článok 103 ods. 7 smernice 2014/59, ktorý stanovuje kritériá na úpravy základných ročných príspevkov podľa rizikového profilu inštitúcií tým, že odmietla vylúčiť portfólio derivátov EAA‑OTC z výpočtu príspevkov ex ante. Fiduciárne operácie, ako je správa tohto portfólia, ktoré žalobkyňa spravuje na základe fiduciárneho vzťahu na účet EAA, ju nevystavujú riziku. Takáto neexistencia vystavenia riziku musí byť zohľadnená na účely výpočtu príspevkov ex ante podľa článku 103 ods. 7 písm. a) smernice 2014/59. Toto ustanovenie sa uplatňuje na výpočet uvedených príspevkov podľa článku 70 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 806/2014.

405    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

406    Je pravda, že článok 70 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 806/2014 stanovuje, že výpočet príspevku ex ante jednotlivých inštitúcií sa zakladá na príspevku, ktorý je upravený podľa rizikového profilu dotknutej inštitúcie a ktorý je založený na kritériách stanovených v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59.

407    Toto ustanovenie však neuvádza, že SRB je povinná upraviť príspevok ex ante priamo s ohľadom na takéto kritériá.

408    Zo samotného znenia článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, na ktorý odkazuje článok 70 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 806/2014 a ktorý stanovuje prijatie delegovaného aktu na vykonanie kritérií stanovených v tomto článku 103 ods. 7, naopak vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle, aby sa tieto kritériá priamo uplatňovali na RKS, akým je SRB.

409    Platí to o to viac, že článok 70 ods. 6 nariadenia č. 806/2014 stanovuje, že delegované akty, v ktorých sa spresňuje pojem „úpravy príspevkov pomerne k rizikovému profilu inštitúcií“, prijaté Komisiou podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, sa uplatňujú na výpočet príspevkov ex ante na základe tohto nariadenia.

410    Z vyššie uvedeného vyplýva, že SRB nebola povinná upraviť príspevok žalobkyne ex ante priamo s ohľadom na kritériá stanovené v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, ale prináležalo jej, aby tak urobila na základe presnejších kritérií, ktoré sú stanovené delegovaným nariadením 2015/63 a ktorými sa vykonávajú tieto prvé kritériá.

411    Článok 5 delegovaného nariadenia 2015/63 však taxatívne vymenúva záväzky, ktoré je SRB povinná vylúčiť na účely výpočtu základného ročného príspevku inštitúcií, pričom fiduciárne záväzky nie sú v tomto ustanovení uvedené.

412    Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že SRB mala na základe článku 103 ods. 7 písm. a) smernice 2014/59 a nezávisle od prípadov uvedených v článku 5 delegovaného nariadenia 2015/63 vylúčiť záväzky týkajúce sa fiduciárnych činností žalobkyne pri výpočte jej základného ročného príspevku z dôvodu, že tieto záväzky nepredstavujú riziko.

413    V dôsledku toho treba túto výhradu šiesteho žalobného dôvodu zamietnuť.

b)      O výhrade uvedenej subsidiárne, ktorá sa týka analógie s podpornými úvermi

414    Subsidiárne žalobkyňa tvrdí, že SRB mala analogicky uplatniť článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na portfólio derivátov EAA‑OTC, ktoré spravuje na základe fiduciárneho vzťahu. Rovnako ako sprostredkovateľská inštitúcia v oblasti podporných úverov totiž fiduciárny zástupca na účely likvidácie fiduciárnych záväzkov predstavuje iba stupeň medzi pôvodným účastníkom derivátovej zmluvy a správcom.

415    SRB a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

416    Článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 vylučuje z výpočtu príspevkov ex ante určité záväzky držané v prípade inštitúcií, ktoré poskytujú podporné úvery.

417    Pojem „podporný úver“ je definovaný v článku 3 bode 28 delegovaného nariadenia 2015/63 ako úver poskytovaný podpornou bankou alebo prostredníctvom sprostredkovateľskej banky na nesúťažnom a neziskovom základe s cieľom podporiť ciele verejnej politiky ústrednej alebo regionálnej štátnej správy daného členského štátu.

418    Na jednej strane z písomností žalobkyne vyplýva, že neposkytuje takéto úvery, takže nepredstavuje inštitúciu uvedenú v článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63.

419    Na druhej strane SRB nemôže analogicky uplatniť článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 na záväzky súvisiace s fiduciárnymi činnosťami. Uvedené ustanovenie totiž nepriznáva SRB diskrečnú právomoc na vylúčenie z určitých záväzkov na základe úpravy základných ročných príspevkov podľa rizikového profilu inštitúcií, ale naopak presne a taxatívne uvádza podmienky, za ktorých sú záväzky predmetom takého vylúčenia (pozri rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 93).

420    Druhú výhradu šiesteho žalobného dôvodu a v dôsledku toho aj šiesty žalobný dôvod ako celok teda treba zamietnuť.

7.      O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 5 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63 v spojení s článkom 70 ods. 6 nariadenia č. 806/2014 z dôvodu nezohľadnenia čistej hodnoty záväzkov súvisiacich s derivátovými zmluvami

421    Pred preskúmaním siedmeho žalobného dôvodu treba pripomenúť obsah relevantných ustanovení delegovaného nariadenia 2015/63.

422    Článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, ktorý je súčasťou oddielu 2 uvedeného delegovaného nariadenia, vymenúva šesť prípadov vylúčenia záväzkov z výpočtu príspevkov ex ante.

423    Podľa článku 5 ods. 3 prvého pododseku delegovaného nariadenia 2015/63 sa na účely tohto oddielu ročná priemerná výška záväzkov, vypočítavaná každý štvrťrok, uvedených v článku 5 ods. 1 tohto delegovaného nariadenia, vyplývajúca z derivátových zmlúv oceňuje v súlade s článkami 429, 429a a 429b nariadenia č. 575/2013.

424    Článok 5 ods. 3 druhý pododsek delegovaného nariadenia 2015/63 však uvádza, že hodnota priradená záväzkom vyplývajúcim z derivátových zmlúv nesmie byť nižšia než 75 % hodnoty tých istých záväzkov vyplývajúcich z uplatňovania účtovných ustanovení uplatniteľných na dotknutú inštitúciu na účely finančného vykazovania (ďalej len „účtovná hodnota“).

425    Nakoniec článok 5 ods. 4 prvý pododsek delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje, že na účely oddielu 2 tohto delegovaného nariadenia celkové záväzky uvedené v článku 5 ods. 1 uvedeného delegovaného nariadenia nezahŕňajú účtovnú hodnotu záväzkov vyplývajúcich z derivátových zmlúv a zahŕňajú zodpovedajúcu hodnotu určenú v súlade s článkom 5 ods. 3 toho istého delegovaného nariadenia.

426    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušilo článok 5 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63 v spojení s článkom 70 ods. 6 nariadenia č. 806/2014, pretože SRB vypočítala jej príspevok ex ante na základe hodnoty jej derivátových zmlúv, ktorú nazýva „hrubá hodnota“ namiesto hodnoty týchto zmlúv, ktorú nazýva „čistá hodnota“.

427    Z písomných podaní žalobkyne vyplýva, že pod týmto výrazom „čistá hodnota“ rozumie hodnotu jej záväzkov, ktorá nezahŕňa záväzky, ktoré nepredstavujú riziko, zatiaľ čo „hrubá hodnota“ takéto záväzky zahŕňa. Podľa žalobkyne sú bezrizikovými záväzkami najmä tie, ktoré súvisia s portfóliom derivátov EAA‑OTC, keďže požíva úplnú a účinnú ochranu pred rizikami vyplývajúcimi z týchto záväzkov.

428    Táto ochrana vyplýva z dohody o započítaní uzavretej medzi žalobkyňou a EAA, ktorou EEA preberá riziká spojené s portfóliom derivátov EAA‑OTC.

429    V tejto súvislosti nie je dôležité, ako ustanovenia nariadenia č. 575/2013 upravujú rôzne záväzky súvisiace s portfóliom derivátov EAA‑OTC. Toto nariadenie sleduje iný účel ako smernica 2014/59 a nariadenie č. 806/2014. Je pravda, že článok 5 ods. 3 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje, že pokiaľ ide o druhy záväzkov, ktoré majú byť vylúčené zo záväzkov inštitúcie podľa článku 5 ods. 1 tohto delegovaného nariadenia, suma záväzkov vyplývajúcich z derivátových zmlúv sa musí oceniť v súlade s článkami 429, 429a a 429b nariadenia č. 575/2013. Tieto posledné uvedené ustanovenia však upravujú výpočet takzvaného ukazovateľa finančnej páky, ktorý, ako vyplýva z odôvodnení 91 až 94 nariadenia č. 575/2013, je parametrom, ktorý nemá nič spoločné s rizikom vyplývajúcim z predpisov týkajúcich sa dohľadu.

430    Výpočet príspevkov ex ante upravených podľa rizikového profilu inštitúcií by mal naopak pri dodržaní zásady proporcionality zohľadňovať najmä vystavenie transakcií riziku. Z toho vyplýva, že na účely zahrnutia záväzkov do základu na výpočet príspevkov ex ante nie je možné zohľadniť záväzky, na ktoré sa vzťahuje dohoda o započítaní, ktorú žalobkyňa uzavrela s EAA. Za týchto podmienok sa odkaz v článku 5 ods. 3 delegovaného nariadenia 2015/63 na ustanovenia nariadenia č. 575/2013 nemôže vzťahovať na všetky záväzky vyplývajúce z derivátov, ale len na záväzky, ktoré predstavujú aspoň určité riziko.

431    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

432    Podľa článku 5 ods. 4 delegovaného nariadenia 2015/63 na účely oddielu 2 tohto delegovaného nariadenia, ktorý zahŕňa tento článok 5, celkové „záväzky uvedené v odseku 1“ uvedeného článku 5 nezahŕňajú účtovnú hodnotu záväzkov vyplývajúcich z derivátových zmlúv a zahŕňajú zodpovedajúcu hodnotu určenú v súlade s odsekom 3 rovnakého článku.

433    Podľa článku 5 ods. 3 prvého pododseku delegovaného nariadenia 2015/63 sa ročná priemerná výška „záväzkov, uvedená v odseku 1“ uvedeného článku 5, vypočítavaná každý štvrťrok, vyplývajúca z derivátových zmlúv oceňuje v súlade s článkami 429, 429a a 429b nariadenia č. 575/2013.

434    Zo samotného znenia článku 5 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63 tak vyplýva, že tieto ustanovenia sa uplatňujú výlučne na záväzky uvedené v odseku 1 tohto článku.

435    Z bodu 419 vyššie však vyplýva, že záväzky súvisiace s portfóliom derivátov EAA‑OTC nepatria do pôsobnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63.

436    Okrem toho žalobkyňa nevysvetľuje, aký iný prípad stanovený v článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 sa uplatňuje na záväzky súvisiace s portfóliom derivátov EAA‑OTC.

437    Z toho vyplýva, že argumentácia žalobkyne v rámci jej siedmeho žalobného dôvodu, založená na údajnom porušení článku 5 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63, je neúčinná, a teda že siedmy žalobný dôvod treba zamietnuť.

8.      O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 v spojení s článkom 70 ods. 6 nariadenia č. 806/2014 z dôvodu kvalifikácie žalobkyne ako inštitúcie v zmysle posledného uvedeného ustanovenia

438    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustanoveniami článku 70 ods. 6 nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 v rozsahu, v akom toto rozhodnutie kvalifikuje žalobkyňu ako inštitúciu v reštrukturalizácii v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia, čo zvyšuje jej koeficient úpravy.

439    Keďže delegované nariadenie 2015/63 bolo prijaté na základe článku 103 ods. 7 a 8 smernice 2014/59 a keďže táto smernica zaviedla na úrovni Únie prvý jednotný režim ozdravenia a riešenia krízových situácií bankových inštitúcií, štátna pomoc alebo rovnocenné financovanie, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63, odkazujú len na podporu poskytnutú v rámci smernice 2014/59 alebo odo dňa nadobudnutia jej účinnosti. Tento výklad potvrdzuje znenie odôvodnení 41 a 55, článku 2 ods. 1 bodu 28 a článku 31 ods. 2 písm. c) uvedenej smernice.

440    Dávky, ktoré žalobkyni vyplatila EAA, jej však boli v tom čase poskytnuté zo štátnych fondov podľa vnútroštátnej právnej úpravy a pred nadobudnutím účinnosti smernice 2014/59, a nie z prostriedkov SRF podľa tejto smernice alebo nariadenia č. 806/2014. V dôsledku toho na ňu SRB nemala uplatniť maximálnu hodnotu ukazovateľa rizika „rozsah predchádzajúcej mimoriadnej verejnej finančnej podpory“.

441    SRB túto argumentáciu spochybňuje.

442    Článok 6 ods. 5 písm. c) delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje, že pilier rizika IV sa okrem iných ukazovateľov rizika skladá z ukazovateľa rizika „rozsah, v ktorom inštitúcia predtým využívala mimoriadnu verejnú finančnú podporu“.

443    Podľa článku 2 ods. 1 bodu 28 smernice 2014/59 v spojení s článkom 3 prvým odsekom delegovaného nariadenia 2015/63 sa pod pojmom „mimoriadna verejná finančná podpora“ rozumie štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ alebo akákoľvek iná verejná finančná podpora na nadnárodnej úrovni, ktorá – ak by sa poskytla na národnej úrovni – by bola štátnou pomocou, poskytovaná s cieľom zachovať alebo obnoviť životaschopnosť, likviditu alebo platobnú schopnosť inštitúcie.

444    V prejednávanej veci je na jednej strane nesporné, že žalobkyňa vstúpila do reštrukturalizácie po tom, čo získala takúto štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

445    Na druhej strane na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že táto pomoc bola poskytnutá pred nadobudnutím účinnosti smernice 2014/59, nemá vplyv na okolnosť, že sa na túto pomoc vzťahuje článok 6 ods. 5 písm. c) delegovaného nariadenia 2015/63 v spojení s článkom 2 ods. 1 bodom 28 tejto smernice.

446    Ani znenie článku 2 ods. 1 bodu 28 smernice 2014/59, ani znenie článku 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 totiž neobsahujú údaj, ktorý by obmedzoval časovú pôsobnosť tohto posledného uvedeného ustanovenia v zmysle uvádzanom žalobkyňou.

447    Tento záver potvrdzuje účel článku 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63. Ako totiž v podstate uviedla SRB, riziko, že inštitúcia, ktorá vstúpila do reštrukturalizácie po získaní mimoriadnej verejnej finančnej podpory, bude mať opäť finančné ťažkosti, nie je znížené samotnou skutočnosťou, že táto podpora bola poskytnutá pred nadobudnutím účinnosti smernice 2014/59.

448    Za týchto podmienok SRB správne konštatovala, že žalobkyňa patrí do pôsobnosti článku 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63, a v súlade s týmto ustanovením na ňu uplatnila maximálnu hodnotu ukazovateľa rizika „rozsah, v ktorom inštitúcia predtým využívala mimoriadnu verejnú finančnú podporu“.

449    Tento záver nevyvracia ani tvrdenie žalobkyne, že článok 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 55 a článok 31 ods. 2 písm. c) smernice 2014/59, v dôsledku čoho sa článok 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 vzťahuje len na obdobie po nadobudnutí účinnosti smernice 2014/59.

450    Podľa odôvodnenia 55 smernice 2014/59 by sa „nástroje riešenia krízových situácií mali uplatňovať pred každou kapitálovou injekciou z verejného sektora alebo zodpovedajúcou mimoriadnou verejnou finančnou podporou v prospech inštitúcie“. Podľa článku 31 ods. 2 písm. c) tejto smernice je jedným z cieľov riešenia krízových situácií „ochrana verejných prostriedkov minimalizáciou závislosti od mimoriadnej verejnej finančnej podpory“.

451    Stačí však uviesť, že odôvodnenie 55 a článok 31 ods. 2 písm. c) smernice 2014/59 sa týkajú spôsobov prípadného uplatnenia nástrojov riešenia krízových situácií stanovených smernicou 2014/59, a nie výpočtu príspevkov ex ante. Nemožno z toho teda vyvodiť nijaký záver, pokiaľ ide o výklad článku 6 ods. 5 písm. c) delegovaného nariadenia 2015/63.

452    Rovnaký záver treba prijať, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne založené na výňatku z odôvodnenia 41 smernice 2014/59, podľa ktorého „inštitúcia by sa nemala považovať za inštitúciu, ktorá zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, výlučne na tom základe, že mimoriadna verejná finančná podpora sa poskytla pred nadobudnutím účinnosti [tejto] smernice“.

453    V tejto súvislosti sa žalobkyňa opiera o čiastočný výklad tohto odôvodnenia. Ako totiž vyplýva z prvej vety uvedeného odôvodnenia (t. j. „rámcom pre riešenie krízových situácií by sa malo zabezpečiť včasné začatie riešenia krízovej situácie, skôr ako sa finančná inštitúcia stane platobne neschopnou podľa súvahy a skôr ako sa úplne vyčerpá celé vlastné imanie“), toto odôvodnenie sa týka podmienok začatia riešenia krízovej situácie. V dôsledku toho z toho nemožno vyvodiť nijaký záver, pokiaľ ide o výklad článku 6 ods. 5 písm. c) delegovaného nariadenia 2015/63 v spojení s článkom 2 ods. 1 bodom 28 smernice 2014/59, ktorý sa týka výpočtu príspevkov ex ante.

454    Žalobkyňa sa tiež nemôže opierať o skutočnosť, že časť znenia článku 2 ods. 1 bodu 28 smernice 2014/59 (konkrétne „ktorá sa poskytuje s cieľom zachovať alebo obnoviť životaschopnosť, likviditu alebo platobnú schopnosť inštitúcie“) je formulovaná v prítomnom čase oznamovacieho spôsobu.

455    Ako už súd Únie rozhodol [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2018, X (Európsky zatykač – Dvojitá trestnosť), C‑717/18, EU:C:2020:142, bod 20], prítomný čas oznamovacieho spôsobu sa bežne používa v právnej úprave Únie na účely vyjadrenia záväznej povahy určitého ustanovenia. Z toho vyplýva, že z toho nemožno vyvodiť nijaký záver, pokiaľ ide o jej časové účinky.

456    Napokon treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že uplatnenie článku 6 ods. 8 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 na podporné opatrenia prijaté pred nadobudnutím účinnosti smernice 2014/59 ohrozilo reštrukturalizáciu, čím by bol porušený potrebný účinok tejto smernice.

457    V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že samotná táto smernica vo svojom článku 103 ods. 7 písm. e) stanovuje, že pri výpočte príspevkov ex ante treba zohľadniť rozsah, v ktorom inštitúcia predtým využívala mimoriadnu verejnú finančnú podporu, pričom nespresňuje, že táto podpora musí byť poskytnutá po nadobudnutí jej účinnosti.

458    Na druhej strane, ako bolo pripomenuté v bodoch 71 a 370 vyššie, jedným z cieľov smernice 2014/59 je posilniť stabilitu finančných trhov, čo pomáha inštitúciám, ako je žalobkyňa, pri ukončení ich činnosti bez ohľadu na to, či sa tento proces začal pred alebo po nadobudnutí účinnosti tejto smernice.

459    Vzhľadom na vyššie uvedené treba ôsmy žalobný dôvod zamietnuť.

C.      Záver

460    Po preskúmaní ex offo, ktoré vykonal Všeobecný súd, treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje vady odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie ročnej cieľovej úrovne. Keďže tieto vady môžu samy osebe odôvodniť zrušenie napadnutého rozhodnutia, treba toto rozhodnutie zrušiť v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) SRB/ES/2021/22 zo 14. apríla 2021 o výpočte príspevkov ex  ante na rok 2021 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka úverovej inštitúcie Portigon AG.

2.      Účinky rozhodnutia SRB/ES/2021/22 zostávajú zachované v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka úverovej inštitúcie Portigon AG, až do nadobudnutia účinnosti nového rozhodnutia SRB, ktorým sa stanoví príspevok ex  ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií tejto inštitúcie na príspevkové obdobie 2021, a to počas primeranej lehoty, ktorá nepresiahne šesť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku.

3.      SRB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli úverovej inštitúcii Portigon AG.

4.      Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Kornezov De Baere Petrlík

Kecsmár       Kingston

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. mája 2024.

Podpisy

*      Jazyk konania: nemčina.

1      Uvádzajú sa iba tie body rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.