ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

z 9. novembra 2022 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s výstužami do betónu – Rozhodnutie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 konštatuje porušenie článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy o ESUO – Určenie cien – Obmedzenie a kontrola výroby a predaja – Rozhodnutie prijaté na základe zrušenia skorších rozhodnutí – Uskutočnenie nového vypočutia za prítomnosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov – Právo na obhajobu – Zásada riadnej správy vecí verejných – Primeraná lehota – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑655/19,

Ferriera Valsabbia SpA, so sídlom v Odole (Taliansko),

Valsabbia Investimenti SpA, so sídlom v Odole,

v zastúpení: D. Fosselard, D. Slater a G. Carnazza, avocats,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: P. Rossi, G. Conte a C. Sjödin, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. Manzini, avocat,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2019) 4969 final zo 4. júla 2019 týkajúceho sa konania o porušení článku 65 Zmluvy o ESUO (vec AT.37956 – Výstuže do betónu) v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že žalobkyne porušili toto ustanovenie, a v akom sa im ukladá spoločne a nerozdielne pokuta vo výške 5,125 milióna eur,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

na poradách v zložení: predseda komory S. Gervasoni, sudcovia L. Madise, P. Nihoul (spravodajca), R. Frendo a J. Martín y Pérez de Nanclares,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. júna 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyne, Ferriera Valsabbia SpA a Valsabbia Investimenti SpA, sú spoločnosti založené podľa talianskeho práva, ktoré vznikli 1. marca 2000 rozdelením Ferriera Valsabbia SpA, spoločnosti založenej podľa talianskeho práva, ktorá od roku 1954 pôsobí v odvetví výstuží do betónu. Prevádzková časť tejto spoločnosti bola prevedená na Enifer Srl, ktorá prevzala názov Ferriera Valsabbia. Valsabbia Investimenti kontroluje 100 % základného imania súčasnej spoločnosti Ferriera Valsabbia.

 Prvé rozhodnutie Komisie (2002)

2        Od októbra do decembra 2000 Komisia Európskych spoločenstiev vykonala v súlade s článkom 47 UO kontroly v talianskych podnikoch vyrábajúcich výstužné tyče do betónu, medzi nimi aj v podniku žalobkyne, a v združení podnikov Federazione imprese siderurgiche italiane (Združenie talianskych oceliarskych podnikov, ďalej len „Federacciai“). Na základe tohto ustanovenia im tiež zaslala žiadosti o informácie.

3        Dňa 26. marca 2002 Komisia začala konanie podľa článku 65 UO a uviedla výhrady podľa článku 36 UO (ďalej len „oznámenie o výhradách“), ktoré boli oznámené najmä žalobkyniam. Tie odpovedali na oznámenie o výhradách 14. mája 2002.

4        Účastníci správneho konania boli vypočutí 13. júna 2002.

5        Dňa 12. augusta 2002 Komisia zaslala tým istým adresátom doplňujúce výhrady (ďalej len „oznámenie o doplňujúcich výhradách“) na základe článku 19 ods. 1 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Vysvetlila v ňom svoj postoj k pokračovaniu konania po skončení platnosti Zmluvy o ESUO 23. júla 2002. Žalobkyne odpovedali na oznámenie o doplňujúcich výhradách 20. septembra 2002.

6        Dňa 30. septembra 2002 sa konalo ďalšie vypočutie účastníkov správneho konania za prítomnosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov. Týkalo sa predmetu oznámenia o doplňujúcich výhradách, teda právnych dôsledkov skončenia platnosti Zmluvy o ESUO na pokračovanie v konaní.

7        Po skončení správneho konania Komisia prijala rozhodnutie K(2002) 5087 v konečnom znení zo 17. decembra 2002, týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 Zmluvy o ESUO (COMP/37.956 – Výstuže do betónu) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2002“), adresované združeniu Federacciai a ôsmim podnikom vrátane žalobkýň. Konštatovala v ňom, že v období od decembra 1989 do júla 2000 zrealizovali jednotný, komplexný a nepretržitý kartel na talianskom trhu s výstužami do betónu vo forme tyčí alebo zvitkov (ďalej len „výstuže do betónu“), ktorého cieľom alebo účinkom bolo určovanie cien a obmedzenie alebo kontrola výroby alebo predaja, čo je v rozpore s článkom 65 ods. 1 UO, a z tohto dôvodu uložila žalobkyniam spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 10,25 milióna eur.

8        Dňa 5. marca 2003 žalobkyne podali žalobu na Všeobecný súd proti rozhodnutiu z roku 2002. Všeobecný súd zrušil uvedené rozhodnutie vo vzťahu k žalobkyniam (rozsudok z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia, T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, EU:T:2007:317) a ostatným podnikom, ktorým je rozhodnutie určené, z dôvodu, že použitý právny základ, teda článok 65 ods. 4 a 5 UO, už v čase prijatia rozhodnutia nebol účinný. Z tohto dôvodu Komisia nemala na základe týchto ustanovení právomoc konštatovať a postihovať porušenie článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy o ESUO. Všeobecný súd nepreskúmal ostatné aspekty tohto rozhodnutia.

9        Rozhodnutie z roku 2002 nadobudlo právoplatnosť vo vzťahu k združeniu Federacciai, ktoré nepodalo žalobu na Všeobecný súd.

 Druhé rozhodnutie Komisie (2009)

10      Listom z 30. júna 2008 Komisia informovala žalobkyne a ostatné dotknuté podniky o svojom úmysle opätovne prijať nové rozhodnutie tým, že opraví právny základ. Okrem toho spresnila, že uvedené rozhodnutie sa zakladá na dôkazoch predložených v oznámení o výhradách a v oznámení o doplňujúcich výhradách. Žalobkyne na základe výzvy Komisiepredložili 4. septembra 2008 písomné pripomienky.

11      Dňa 30. septembra 2009 Komisia prijala nové rozhodnutie K(2009) 7492 v konečnom znení týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 Zmluvy o ESUO (vec COMP/37.956 – Výstuže do betónu, opätovné prijatie), adresované tým istým podnikom ako rozhodnutie z roku 2002, vrátane žalobkýň. Toto rozhodnutie bolo prijaté na základe procesných pravidiel Zmluvy o ES a nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Vychádzala zo skutočností uvedených v oznámení o výhradách a v oznámení o doplňujúcich výhradách a v podstate prevzala obsah a závery rozhodnutia z roku 2002. Konkrétne výška pokuty uloženej spoločne a nerozdielne žalobkyniam vo výške 10,25 milióna eur zostala nezmenená.

12      Dňa 8. decembra 2009 Komisia prijala pozmeňujúce rozhodnutie, v ktorom do svojej prílohy zaradila tabuľky označujúce zmeny cien vynechané v jej rozhodnutí z 30. septembra 2009 a opravila číselné odkazy na uvedené tabuľky v ôsmich poznámkach pod čiarou.

13      Dňa 17. februára 2010 žalobkyne podali na Všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiu Komisie z 30. septembra 2009 v znení zmien (ďalej len „rozhodnutie z roku 2009“). Všeobecný súd 9. decembra 2014 zamietol túto žalobu (rozsudok z 9. decembra 2014, Ferriera Valsabbia a Valsabbia Investimenti/Komisia, T‑92/10, neuverejnený, EU:T:2014:1032). Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutie z roku 2009 vo vzťahu k jednému z ďalších subjektov, ktorým bolo určené, znížil výšku pokuty uloženej dvom ďalším subjektom, ktorým bolo určené, a zamietol ostatné žaloby.

14      Dňa 20. februára 2015 žalobkyne podali odvolanie proti rozsudku z 9. decembra 2014, Ferriera Valsabbia a Valsabbia Investimenti/Komisia (T‑92/10, neuverejnený, EU:T:2014:1032). Rozsudkom z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717), Súdny dvor zrušil uvedený rozsudok Všeobecného súdu, ako aj rozhodnutie z roku 2009 najmä vo vzťahu k žalobkyniam.

15      V rozsudku z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717), Súdny dvor rozhodol, že ak bolo rozhodnutie prijaté na základe nariadenia č. 1/2003, konanie vedúce k tomuto rozhodnutiu musí byť v súlade s procesnými pravidlami stanovenými v tomto nariadení, ako aj v nariadení Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 18, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 81), aj keď sa toto konanie začalo pred nadobudnutím ich účinnosti.

16      Súdny dvor pritom konštatoval, že v prejednávanej veci samotné vypočutie z 13. júna 2002, ktoré sa týkalo merita konania, nemožno považovať za zlučiteľné s procesnými požiadavkami týkajúcimi sa prijatia rozhodnutia na základe nariadenia č. 1/2003 v prípade neúčasti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov.

17      Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia nemala povinnosť pred prijatím rozhodnutia z roku 2009 zorganizovať nové vypočutie z dôvodu, že podniky už mali možnosť byť ústne vypočuté na vypočutiach z 13. júna a 30. septembra 2002.

18      Vo svojom rozsudku z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717), Súdny dvor pripomenul dôležitosť toho, aby sa na žiadosť dotknutých účastníkov konania konalo vypočutie, na ktoré sú pozvané orgány hospodárskej súťaže členských štátov, pričom jeho vynechanie predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí.

19      Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že toto právo uvedené v nariadení č. 773/2004 nebolo dodržané, nebolo potrebné, aby podnik, ktorého právo bolo takto porušené, preukázal, že toto porušenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah sporného rozhodnutia.

20      Súdny dvor tiež zrušil iné rozsudky Všeobecného súdu z 9. decembra 2014, rozhodujúce o zákonnosti rozhodnutia z roku 2009, ako aj toto rozhodnutie vo vzťahu ku štyrom ďalším podnikom z rovnakých dôvodov. Rozhodnutie z roku 2009 sa naopak stalo právoplatným pre podniky, ktorým bolo určené a ktoré nepodali odvolanie proti uvedeným rozsudkom.

 Tretie rozhodnutie Komisie (2019)

21      Listom z 15. decembra 2017 Komisia informovala žalobkyne o svojom zámere pokračovať v správnom konaní a zorganizovať v tomto rámci nové vypočutie účastníkov uvedeného konania za prítomnosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov.

22      Listom z 1. februára 2018 žalobkyne predložili pripomienky, v ktorých spochybnili právomoc Komisie pokračovať v správnom konaní, a v dôsledku toho vyzvali Komisiu, aby upustila od uvedeného pokračovania.

23      Dňa 23. apríla 2018 Komisia uskutočnila nové vypočutie týkajúce sa veci samej, na ktorom sa zúčastnili v prítomnosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov a úradníka povereného vypočutím žalobkyne, ako aj tri ďalšie podniky, ktorým bolo rozhodnutie z roku 2009 určené.

24      Listami z 19. novembra 2018, ako aj z 18. januára a 6. mája 2019 Komisia zaslala žalobkyniam tri žiadosti o informácie týkajúce sa ich obratu.

25      Dňa 4. júla 2019 Komisia prijala rozhodnutie C(2019) 4969 final týkajúce sa konania podľa článku 65 Zmluvy o ESUO (vec AT.37956 – Výstuže do betónu) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) adresované piatim podnikom, vo vzťahu ku ktorým bolo rozhodnutie z roku 2009 zrušené, a to okrem žalobkýň aj spoločnostiam Alfa Acciai SpA, Feralpi Holding SpA (predtým Feralpi Siderurgica SpA a Federalpi Siderurgica SRL), Partecipazioni Industriali SpA (predtým Riva Acciaio SpA a neskôr Riva Fire SpA, ďalej len „Riva“) a Ferriere Nord SpA.

26      Napadnutým rozhodnutím Komisia konštatovala rovnaké porušenie ako porušenie, ktoré je predmetom rozhodnutia z roku 2009, pričom z dôvodu dĺžky konania znížila pokuty uložené podnikom, ktorým bolo rozhodnutie určené, o 50 %. V článku 2 napadnutého rozhodnutia tak uložila žalobkyniam povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť pokutu vo výške 5,125 milióna eur.

27      Dňa 8. júla 2019 bola žalobkyniam doručená neúplná kópia napadnutého rozhodnutia, ktorá obsahovala len nepárne strany.

28      Dňa 18. júla 2019 bola žalobkyniam doručená úplná verzia napadnutého rozhodnutia.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

29      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. septembra 2019 podali žalobkyne túto žalobu.

30      Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku na návrh štvrtej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

31      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky a požiadal ich o predloženie dokumentov. Účastníci konania odpovedali na tieto otázky a na tieto žiadosti o predloženie dokumentov v stanovenej lehote.

32      Na základe rozhodnutia predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu zo 16. apríla 2021 boli veci T‑655/15 a T‑656/19 spojené na účely ústnej časti konania v súlade s článkom 68 Rokovacieho poriadku.

33      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 2. júna 2021.

34      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

35      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

36      Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú štyri žalobné dôvody, pričom:

–        prvý žalobný dôvod je založený na porušení procesných pravidiel na vypočutí z 23. apríla 2018, ktoré malo za následok porušenie práva na obhajobu,

–        druhý žalobný dôvod je založený na protiprávnom odmietnutí Komisie pred prijatím napadnutého rozhodnutia overiť zlučiteľnosť tohto prijatia so zásadou primeranej dĺžky konania,

–        tretí žalobný dôvod a časť štvrtého žalobného dôvodu sú založené na porušení zásady primeranej dĺžky konania,

–        štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia a zjavne nesprávnom posúdení.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu a procesných pravidiel na vypočutí z 23. apríla 2018

37      Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na konci konania poznačeného existenciou vád, ku ktorým došlo pri organizácii vypočutia v nadväznosti na rozsudok z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717).

38      Žalobkyne konkrétne uvádzajú tri výhrady týkajúce sa nestrannosti požadovanej od poradného výboru, neprítomnosti významných aktérov na vypočutí z 23. apríla 2018 a nemožnosti Komisie napraviť procesnú vadu vytýkanú Súdnym dvorom, pričom Komisia všetky spochybňuje.

 O vypočutí zorganizovanom po pokračovaní v správnom konaní

39      Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717, body 42 až 47), vytýkal Komisii, že neposkytla žalobkyniam príležitosť uviesť ich tvrdenia počas vypočutia, ktoré sa týkalo veci samej za účasti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov.

40      Súdny dvor ďalej rozhodol, že takto identifikovaná vada sa má považovať za porušenie podstatných formálnych náležitostí, ktorými je poznačené konanie, bez ohľadu na nepriaznivé dôsledky, ktoré z toho pre žalobkyne môžu vyplývať (rozsudok z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia, C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717, body 48 až 50).

41      Komisia, analyzujúc rozsudok z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717), usúdila, že ak bola táto vada napravená, správne konanie môže pokračovať voči podnikom, na ktoré sa ešte vzťahuje (odôvodnenie 15 napadnutého rozhodnutia).

42      Listom z 15. decembra 2017 Komisia oznámila predmetným podnikom, že chce pokračovať v správnom konaní od bodu, v ktorom sa objavila vada konštatovaná Súdnym dvorom, t. j. od vypočutia.

43      Vo svojom liste z 15. decembra 2017 Komisia požiadala predmetné podniky, aby písomne vyjadrili svoj záujem zúčastniť sa na novom vypočutí, ktoré by sa konalo za účasti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov v súlade s uplatniteľnou právnou úpravou.

44      Po prijatí odpovedí od predmetných podnikov Komisia zorganizovala 23. apríla 2018 nové vypočutie za účasti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov.

 O výkone zrušujúcich rozsudkov

45      Treba pripomenúť, že podľa článku 266 ods. 1 ZFEÚ inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, musí urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela rozsudku Súdneho dvora.

46      Na to, aby inštitúcie vyhoveli zrušujúcemu rozsudku a aby bol tento rozsudok vykonaný v plnom rozsahu, musia rešpektovať nielen výrok rozsudku, ale aj dôvody, o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera, v tom zmysle, že sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2017, Francúzsko/Komisia, T‑74/14, neuverejnený, EU:T:2017:471, bod 45 a citovanú judikatúru).

47      Zrušenie aktu, ktorým sa končí správne konanie, nemá vplyv na všetky štádiá, ktoré predchádzali jeho prijatiu, ale len na štádiá, ktorých sa týkajú hmotnoprávne alebo procesné dôvody, ktoré odôvodnili zrušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2017, Francúzsko/Komisia, T‑74/14, neuverejnený, EU:T:2017:471, bod 47 a citovanú judikatúru).

48      Konanie smerujúce k nahradeniu zrušeného aktu teda v zásade môže pokračovať od štádia dotknutého protiprávnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 73, a zo 6. júla 2017, Francúzsko/Komisia, T‑74/14, neuverejnený, EU:T:2017:471, bod 46 a citovanú judikatúru).

49      Keďže v prejednávanej veci bol akt zrušený v dôsledku porušenia podstatných formálnych náležitostí, ku ktorému došlo v rámci organizácie vypočutia (rozsudok z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia, C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717), Komisia mohla pokračovať v konaní od tohto štádia, ako to urobila.

50      Práve v tomto kontexte treba preskúmať výhrady uvádzané žalobkyňami na podporu prvého žalobného dôvodu.

 O prvej výhrade týkajúcej sa nestrannosti vyžadovanej od poradného výboru

51      Žalobkyne tvrdia, že poradný výbor nebol riadne konzultovaný, pretože spôsoby stanovené na uskutočnenie vypočutia, ku ktorým mali byť prizvané orgány hospodárskej súťaže členských štátov, ktorých zástupcovia tvoria uvedený výbor, neumožnili zaručiť ich nestrannosť v čase, keď mal tento výbor predložiť svoje stanovisko podľa právnej úpravy.

52      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že postup prijímania rozhodnutí podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ upravuje, pokiaľ ide o aspekty dotknuté týmto sporom, nariadenie č. 1/2003:

–        podľa článku 14 ods. 1 a 2 tohto nariadenia Komisia vopred konzultuje s výborom zloženým zo zástupcov orgánov hospodárskej súťaže členských štátov prijatie svojho rozhodnutia,

–        článok 14 ods. 3 uvedeného nariadenia spresňuje, že výbor predloží písomné stanovisko k predbežnému návrhu rozhodnutia Komisie,

–        článok 14 ods. 5 toho istého nariadenia spresňuje, že Komisia v najvyššej možnej miere zohľadní stanovisko predložené týmto výborom tým, že ho informuje o spôsobe, akým bolo jeho stanovisko zohľadnené.

53      Na účely organizovania vypočutí nariadenie č. 773/2004 stanovuje tieto pravidlá:

–        článok 12 tohto nariadenia vyžaduje, aby Komisia poskytla stranám, ktorým adresuje oznámenie o výhradách, príležitosť uviesť svoje argumenty v rámci vypočutia, ak o to vo svojich písomných podaniach požiadajú,

–        článok 14 ods. 3 uvedeného nariadenia stanovuje, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov sa vyzývajú, aby sa zúčastnili na vypočutí.

54      Podľa judikatúry konzultácia poradného výboru predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorej porušenie má vplyv na zákonnosť sporného rozhodnutia, a spôsobuje jeho zrušenie, ak sa preukáže, že nedodržanie pravidiel zabránilo uvedenému výboru predložiť svoje stanovisko s plnou znalosťou veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2018, Servier a i./Komisia, T‑691/14, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:922, bod 148 a citovanú judikatúru).

55      Žalobkyne netvrdia, že pravidlá uvedené v bodoch 53 a 54 vyššie neboli ako také dodržané. Domnievajú sa však, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov, keď sa zúčastnili na vypočutí z 23. apríla 2018 a následne predložili svoje stanovisko, sa nenachádzali v situácii, ktorá by zaručovala ich nestrannosť. Podľa žalobkýň totiž tieto orgány v čase predloženia tohto stanoviska poznali postoj, ktorý zaujala Komisia a súdy Európskej únie v rozhodnutiach a rozsudkoch, ktoré viedli k začatiu konania. Poznamenávajú, že jednak pred prijatím napadnutého rozhodnutia Komisia už dvakrát (v rokoch 2002 a 2009) prijala rozhodnutie o uložení sankcie (v rokoch 2002 a 2009) bez toho, aby vo veci samej konzultovala uvedené orgány, a že jednak Všeobecný súd v roku 2014 vydal rozsudok potvrdzujúci stanovisko prijaté Komisiou. Podľa nich kontext, ktorý je poznačený existenciou týchto rozhodnutí a tohto rozsudku, nevyhnutne ovplyvnil tie isté orgány takým spôsobom, že znemožňoval vypracovanie nestranného stanoviska.

56      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak je akt zrušený, prestáva byť súčasťou právneho poriadku a považuje sa za akt, ktorý nikdy neexistoval (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, Crédit mutuel Arkéa/ECB, T‑712/15, EU:T:2017:900, bod 42 a citovanú judikatúru), aj keď v prípade individuálneho dosahu, majú zo zrušenia, s určitými výhradami, prospech len účastníci konania (pozri rozsudok z 8. mája 2019, Lucchini/Komisia, T‑185/18, neuverejnený, EU:T:2019:298, body 33 až 37 a citovanú judikatúru).

57      Rozsudky Všeobecného súdu, ktoré sú aktmi prijatými jednou z inštitúcií Únie, teda prestanú byť so spätnou účinnosťou súčasťou právneho poriadku, ak sú na základe odvolania zrušené.

58      Napriek tomu, že poradný výbor v prejednávanej veci predložil svoje stanovisko jednak po tom, ako Komisia prijala rozhodnutie z roku 2002 a následne z roku 2009 a jednak po tom, čo Všeobecný súd rozhodol vo svojom rozsudku z 9. decembra 2014, Ferriera Valsabbia a Valsabbia Investimenti/Komisia (T‑92/10, neuverejnený, EU:T:2014:1032), nič to nemení na tom, že vzhľadom na to, že tieto rozhodnutia a rozsudok boli zrušené, prestali byť súčasťou právneho poriadku Únie a na základe uvedenej judikatúry sa predpokladá, že nikdy neexistovali.

59      Pokiaľ ide o údajný nedostatok nestrannosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov, ktorý znemožňuje, aby poradný výbor nestranne vypracoval stanovisko, treba uviesť, že podľa článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) má každý právo najmä na to, aby inštitúcie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne.

60      Táto požiadavka nestrannosti stanovená v článku 41 Charty zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 155 a citovanú judikatúru).

61      V prejednávanej veci je nestrannosť poradného výboru pri vydaní jeho stanoviska spochybnená v tom, že podľa žalobkýň mohol byť postoj zástupcov orgánov, ktorí tvoria uvedený výbor, ovplyvnený tým, že tieto orgány sa dozvedeli o pozícii prijatej vo veci na jednej strane Komisiou v jej rozhodnutiach z rokov 2002 a 2009 a na druhej strane Všeobecným súdom v jeho rozsudku z 9. decembra 2014, Ferriera Valsabbia (T‑92/10, neuverejnený, EU:T:2014:1032).

62      Z tejto znalosti, aj keby bola preukázaná, však nemožno vyvodiť nedostatok nestrannosti, ktorý by mohol ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože inak by boli spochybnené ustanovenia Zmluvy, podľa ktorých môžu byť akty vyhlásené za protiprávne bez toho, aby bolo potrebné určiť, či žalobkyne v tomto prípade spochybňujú subjektívnu alebo objektívnu nestrannosť.

63      Možná znalosť skoršie prijatého riešenia a prípadne potvrdeného v rozsudku Všeobecného súdu, ktorý bol následne zrušený Súdnym dvorom v odvolacom konaní, je totiž nerozlučne spojená s povinnosťou vyvodiť dôsledky zo zrušenia. Rozhodnutie, že samotná znalosť takejto situácie by mohla byť prekážkou pokračovania v konaní, by samo osebe ovplyvnilo mechanizmus zrušenia tým, že by uvádzalo, že tento mechanizmus zahŕňa nielen zrušenie zrušeného aktu so spätnou účinnosťou, ale aj zákaz pokračovať v konaní. Takáto možnosť by bola nezlučiteľná s článkom 266 ZFEÚ, ktorý v prípade zrušenia na základe článku 263 ZFEÚ ukladá inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram Únie povinnosť prijať opatrenia na vykonanie rozsudkov vydaných vo vzťahu k nim bez toho, aby ich zbavili povinnosti zabezpečiť uplatňovanie práva Únie v oblastiach, ktoré patria do ich právomoci.

64      Táto výhrada teda musí byť zamietnutá.

 O druhej výhrade týkajúcej sa neprítomnosti významných aktérov na vypočutí z 23. apríla 2018

65      Žalobkyne tvrdia, že Komisia na jednej strane porušila rôzne pravidlá týkajúce sa organizácie vypočutí a na druhej strane pochybila, keď neprizvala viaceré subjekty na vypočutie z 23. apríla 2018, hoci vzhľadom na to, že v spise zohrávali významnú úlohu, mohli tieto subjekty oznámiť orgánom hospodárskej súťaže členských štátov dôkazy, ktoré by im umožnili predložiť ich stanovisko s plnou znalosťou veci. Žalobkyne sa domnievajú, že vzhľadom na to, že nemali prospech zo stanoviska týchto orgánov predloženého s plnou znalosťou veci, ich právo na obhajobu bolo porušené z týchto dôvodov:

–        Federacciai sa malo zúčastniť uvedeného vypočutia, rovnako ako Leali SpA, ktorá bola medzičasom v úpadku, vzhľadom na ústrednú úlohu oboch spoločností pri všetkých vyšetrovaných skutočnostiach,

–        Lucchini SpA, ktorá je tiež v úpadku, a v prípade spoločnosti Riva, ktorá sa nachádza v nútenej správe, ktoré boli vedúcimi podnikmi na trhu a mali sa tiež zúčastniť uvedeného vypočutia,

–        Industrie Riunite Odolesi SpA (ďalej len „IRO“), ktorá nenapadla rozsudok z 9. decembra 2014, IRO/Komisia (T‑69/10, neuverejnený, EU:T:2014:1030) a mala sa tiež zúčastniť uvedeného vypočutia,

–        Associazione Nazionale Sagomatori Ferro (Národné združenie železničných podnikov, ďalej len „Ansfer“) malo byť prizvané, keďže toto združenie zastupujúce klientov dotknutých podnikov, konalo ako tretie osoby na vypočutí z 13. júna 2002 a pri tejto príležitosti uviedlo, že existencia obmedzujúcich kartelových dohôd nikdy nebola na trhu pociťovaná.

66      Treba teda preskúmať, či Komisia pri organizácii vypočutia porušila pravidlo, ktoré je pre ňu záväzné, a či týmto spôsobom alebo akýmkoľvek iným spôsobom bránila právu žalobkýň na obhajobu pri vypočutí z 23. apríla 2018.

67      V prvom rade treba uviesť, že účasť na vypočutí je súčasťou procesných práv, ktorých porušenia sa musí z dôvodu ich subjektívnej povahy dovolávať podnik alebo tretia osoba, ktorá je ich nositeľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2010, ThyssenKrupp Acciai Speciali Terni/Komisia, T‑62/08, EU:T:2010:268, bod 186; z 12. mája 2011, Région Nord‑Pas‑de‑Calais a Communauté d’agglomération du Douaisis/Komisia, T‑267/08 a T‑279/08, EU:T:2011:209, bod 77, a z 19. septembra 2019, Zhejiang Jndia Pipeline Industry/Komisia, T‑228/17, EU:T:2019:619, bod 36).

68      Žalobkyne teda nemôžu úspešne požadovať zrušenie rozhodnutia len z toho dôvodu, že v prejednávanej veci boli porušené procesné práva priznané tretím osobám alebo iným účastníkom konania.

69      Okrem toho treba uviesť, že hoci v praxi Komisie sa vypočutia uskutočnené v rámci konaní v oblasti kartelov najčastejšie konajú v kolektívnej forme, právna úprava nepriznáva právo na kolektívne vypočutie podnikov, ktorým bolo zaslané oznámenie o výhradách.

70      Naopak článok 14 ods. 6 nariadenia č. 773/2004 spresňuje, že každá osoba môže byť vypočúvaná samostatne alebo v prítomnosti iných osôb vyzvaných zúčastniť sa na vypočutí, so zreteľom na legitímny záujem podnikov na ochrane ich obchodných tajomstiev a iných dôverných informácií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, EU:T:2000:77, bod 697).

71      V druhom rade treba okrem dodržania práv iných osôb alebo subjektov preskúmať, či Komisia takým spôsobom, ktorý mohol brániť obhajobe žalobkýň, porušila pravidlá týkajúce sa organizácie vypočutí.

72      V tejto súvislosti treba uviesť, že právo na obhajobu je základným právom, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje súd Únie. Podobné dodržiavanie práva v konaní pred Komisiou, ktorého predmetom je uloženie pokuty podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy. Na tieto práva sa vzťahuje článok 41 ods. 2 písm. a) a b) Charty (pozri rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑109/10 P, EU:C:2011:686, body 52 a 53 a citovanú judikatúru).

73      V prejednávanej veci žalobkyne trvali na skutočnosti, že neprítomnosť určitých subjektov mala za následok, že poradný výbor nemohol predložiť svoje stanovisko s úplnou znalosťou veci. Podľa nich, ak by tieto subjekty boli vypočuté, obsah ich stanoviska, a teda aj obsah napadnutého rozhodnutia, by tak mohol byť odlišný. Táto problematika bola predmetom výmeny názorov medzi účastníkmi konania tak v písomnej forme, ako aj na pojednávaní.

74      V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi situáciou podnikov, ktoré boli adresátmi oznámenia o výhradách a napadnutého rozhodnutia, situáciou tretích osôb, ktoré preukázali dostatočný záujem, a situáciou ostatných tretích osôb.

–       O situácii podnikov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách a napadnuté rozhodnutie

75      Podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 musia mať podniky a združenia podnikov, proti ktorým smeruje konanie, možnosť vyjadriť svoje stanovisko k výhradám, ktoré sú voči nim vznesené, predtým, ako sa voči nim prijme rozhodnutie, ktorým sa uplatňujú články 101 alebo 102 ZFEÚ. Komisia môže založiť svoje rozhodnutia vo vzťahu k nim len na výhradách, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť.

76      Článok 12 nariadenia č. 773/2004 spresňuje, že Komisia poskytne stranám, ktorým adresovala oznámenie o výhradách, príležitosť rozviesť svoje argumenty v rámci ústneho vypočutia, pokiaľ o to vo svojich písomných pripomienkach požiadajú.

77      V prejednávanej veci sa teda článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a článok 12 nariadenia č. 773/2004 mali uplatňovať na všetky podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, voči ktorým rozhodnutie z roku 2002 alebo rozhodnutie z roku 2009 nenadobudli právoplatnosť, vrátane spoločnosti Riva.

78      Podľa žalobkýň neprítomnosť spoločnosti Riva na vypočutí 23. apríla 2018 mohla prispieť k narušeniu konania tým, že ovplyvnila podmienky, za ktorých mohli zabezpečiť svoju obhajobu.

79      V tejto súvislosti treba uviesť, že ako je uvedené v odôvodneniach 45 a 46 napadnutého rozhodnutia bez toho, aby to účastníci konania spochybnili:

–        Komisia listom z 15. decembra 2017 informovala Riva o pokračovaní v konaní,

–        v odpovedi na tento list Riva predložila písomné pripomienky, ale bez toho, aby požiadala o účasť na vypočutí,

–        keďže Riva takú žiadosť nepodala, Komisia ju nevyzvala, aby sa zúčastnila na vypočutí z 23. apríla 2018.

80      Vzhľadom na tieto skutočnosti sa nemožno domnievať, že Komisia tým, že nevyzvala spoločnosť Riva na účasť na vypočutí z 23. apríla 2018, porušila článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a článok 12 nariadenia č. 773/2004. Keďže Riva nepožiadala o účasť na vypočutí, nebolo potrebné, aby ju Komisia prizvala. Žalobkyne sa teda nemôžu úspešne dovolávať porušenia vyššie uvedených ustanovení, ktoré mohlo mať vplyv na ich obhajobu.

–       O situácii tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem

81      Vypočutie dotknutých tretích osôb sa riadi článkom 27 ods. 3 nariadenia č. 1/2003. Toto ustanovenie stanovuje, že ak fyzické alebo právnické osoby, ktoré preukážu dostatočný záujem, požiadajú o vypočutie, ich žiadosti sa vyhovie.

82      Článok 13 ods. 1 a 2 nariadenia č. 773/2004 spresňuje:

–        ak fyzické alebo právnické osoby požiadajú o vypočutie a preukážu dostatočný záujem, Komisia ich bude informovať písomnou formou o charaktere a predmete konania,

–        umožní týmto osobám písomne oznámiť svoje stanoviská v lehote, ktorú stanoví,

–        môže ich vyzvať na predloženie svojich argumentov v rámci vypočutia, ak o to tieto osoby požiadajú vo svojich písomných pripomienkach.

83      V prejednávanej veci sa teda článok 27 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a článok 13 ods. 1 a 2 nariadenia č. 773/2004 mali uplatňovať najmä na päť subjektov, ktorých prítomnosť bola podľa žalobkýň nevyhnutná na to, aby bolo vypočutie z 23. apríla 2018 platne zorganizované, a to na jednej strane Federacciai, Leali, IRO a Lucchini a na druhej strane Ansfer.

84      V prvom rade, pokiaľ ide o prvé štyri subjekty uvedené v bode 84 vyššie, treba uviesť, že tieto subjekty sa v štádiu, ktoré predchádzalo konaniu, vzdali možnosti napadnúť rozhodnutie, ktoré im bolo určené:

–        Federacciai nepodalo žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z roku 2002,

–        Leali, IRO a Lucchini nepodali odvolanie proti rozsudkom z 9. decembra 2014, Leali a Acciaierie e Ferriere Leali Luigi/Komisia (T‑489/09, T‑490/09 a T‑56/10, neuverejnený, EU:T:2014:1039); z 9. decembra 2014, IRO/Komisia (T‑69/10, neuverejnený, EU:T:2014:1030), a z 9. decembra 2014 Lucchini/Komisia (T‑91/10, EU:T:2014:1033), ktorými boli zamietnuté ich žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu z roku 2009.

85      Preto podľa judikatúry rozhodnutie Komisie prijaté voči nim nadobudlo vo vzťahu k týmto subjektom právoplatnosť a v dôsledku toho, že konanie sa pre nich skončilo, už neboli účastníkmi konania, v ktorom sa pokračovalo 15. decembra 2017 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P, EU:C:1999:407, bod 63).

86      Za týchto podmienok prvé štyri subjekty uvedené v bode 84 vyššie nemali právo zúčastniť sa na vypočutí z 23. apríla 2018 ako účastníci konania.

87      Je pravda, že prvé štyri subjekty uvedené v bode 83 vyššie mali možnosť v súlade s ustanoveniami pripomenutými v bodoch 81 a 82 vyššie požiadať Komisiu o povolenie zúčastniť sa na vypočutí z 23. apríla 2018 ako dotknuté tretie osoby tým, že preukážu dostatočný záujem.

88      Federacciai, Leali a IRO však takto nepostupovali, a teda nemožno tvrdiť, že Komisia mohla v tomto rámci porušiť akékoľvek pravidlo, čo by mohlo mať za následok ovplyvnenie výkonu práva žalobkýň na obhajobu.

89      Naopak treba poznamenať, že Lucchini sa domnievala, že sa na ňu má vzťahovať zrušenie, ktoré Súdny dvor vyhlásil vo svojich rozsudkoch z 21. septembra 2017, Feralpi/Komisia (C‑85/15 P, EU:C:2017:709); z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717); z 21. septembra 2017, Ferriere Nord/Komisia (C‑88/15 P, EU:C:2017:716), a z 21. septembra 2017, Riva Fire/Komisia (C‑89/15 P, EU:C:2017:713), hoci sama nepodala odvolanie proti rozsudku z 9. decembra 2014, Lucchini/Komisia (T‑91/10, EU:T:2014:1033). Na základe tejto argumentácie požiadala Komisiu o povolenie zúčastniť sa na vypočutí 23. apríla 2018. Lucchini však tento návrh predložila ako účastník konania, ktoré pokračovalo 15. decembra 2017, a to v rovnakom postavení ako najmä žalobkyne, a nie ako dotknuté tretie osoby. Tento návrh Komisia správne zamietla z dôvodov uvedených v bodoch 85 a 86 vyššie (rozsudok z 8. mája 2019, Lucchini/Komisia, T‑185/18, neuverejnený, EU:T:2019:298, body 41 a 42). Keďže spoločnosti Lucchini bola táto možnosť ako účastník konania odmietnutá, následne netvrdila, že ju bolo možné prizvať na vypočutie ako tretiu osobu, ktorá má dostatočný záujem.

90      Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že Komisia tým, že nevyzvala na jednej strane Federacciai a na druhej strane Leali, IRO a Lucchini, aby sa zúčastnila na vypočutí, porušila procesné pravidlo, ktoré mohlo mať vplyv na výkon práva žalobkýň na obhajobu.

91      V druhom rade, pokiaľ ide o piaty subjekt uvedený v bode 83 vyššie, t. j. združenie Ansfer, žalobkyne sa domnievajú, že mal byť vyzvané zúčastniť sa vypočutia z 23. apríla 2018 vzhľadom na informácie, ktoré malo a ktoré mohli mať vplyv na orgány hospodárskej súťaže členských štátov, pokiaľ ide o znalosti, ktoré mali o veci.

92      Na podporu svojho stanoviska žalobkyne uvádzajú tri tvrdenia.

93      Po prvé žalobkyne tvrdia, že Ansfer by sa s najväčšou pravdepodobnosťou zúčastnilo vypočutia z 23. apríla 2018, ako to urobilo pri vypočutí z 13. júna 2002, ak by ho Komisia informovala o pokračovaní v konaní.

94      V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako bolo začaté konanie v roku 2002 vedené proti žalobkyniam a proti ďalším dotknutým podnikom.

95      Ako uviedla Komisia vo svojej odpovedi na otázky Všeobecného súdu a na pojednávaní bez toho, aby to žalobkyne spochybnili, k predmetnému začatiu došlo 26. marca 2002, po ktorom nasledovalo oznámenie o výhradách dotknutým účastníkom konania v súlade s článkom 36 UO.

96      Predmetné začatie teda nebolo sprevádzané žiadnym zverejnením, pretože právna úprava nevyžadovala od Komisie, aby zverejnila rozhodnutie o začatí správneho konania, prijatie oznámenia o výhradách alebo prijatie oznámenia o doplňujúcich výhradách, ako je to v prejednávanej veci.

97      Postup nebol odlišný po tom, čo Všeobecný súd vydal rozsudok z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia (T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, EU:T:2007:317), a ako Súdny dvor vydal rozsudok z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717).

98      Po analýze rozsudkov uvedených v bode 97 vyššie Komisia informovala žalobkyne po prvýkrát listom z 30. júna 2008 a po druhýkrát listom z 15. decembra 2017 o svojom úmysle „pokračovať“ v konaní.

99      Konkrétne druhý list bol oznámený podnikom, ktoré boli adresátmi napadnutého rozhodnutia, nebol však oznámený žiadnej inej osobe alebo subjektu, rovnako ako nebol zverejnený.

100    Podľa žalobkýň bola Komisia povinná informovať verejnosť o pokračovaní v konaní po zrušení rozhodnutia z roku 2009 a ak by táto povinnosť bola v prejednávanej veci splnená, Ansfer by bolo informované a mohlo by požiadať o účasť na novom vypočutí.

101    V tejto súvislosti treba poznamenať, že žiadne pravidlo nevyžaduje, aby Komisia zverejnila pokračovanie v konaní v nadväznosti na zrušenie jedného zo svojich rozhodnutí rozsudkom Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu.

102    K takému pokračovaniu v konaní totiž dochádza v rámci výkonu zrušujúceho rozsudku.

103    Článok 266 ZFEÚ pritom ukladá inštitúcii, ktorá vydala zrušený akt, povinnosť konať len v medziach toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie vykonania zrušujúceho rozsudku. V tomto zmysle toto ustanovenie ukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vyhnúť sa tomu, aby akt, ktorý má nahradiť zrušený akt, obsahoval rovnaké nezrovnalosti ako nezrovnalosti konštatované v uvedenom rozsudku. Inštitúcie však disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri výbere prostriedkov, ktoré majú uplatniť s cieľom vyvodiť dôsledky z rozsudku o zrušení alebo neplatnosti, pričom platí, že tieto prostriedky musia byť zlučiteľné s výrokom dotknutého rozsudku a dôvodmi, na ktorých je založený. Okrem prípadu, že konštatovaná nezrovnalosť spôsobila neplatnosť celého konania, dotknuté inštitúcie môžu na účely prijatia aktu, ktorý má nahradiť predchádzajúci akt, ktorý bol zrušený alebo vyhlásený za neplatný, pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom k tejto nezrovnalosti došlo (pozri rozsudok z 11. decembra 2017, Léon Van Parys/Komisia, T‑125/16, EU:T:2017:884, body 49 a 52 a citovanú judikatúru).

104    Na konci posúdenia, ktoré Komisia v tomto rámci vykonáva, môže teda rozhodnúť o pokračovaní v konaní, ako to urobila v prejednávanej veci, rovnako ako môže upustiť od konania, ak sa domnieva, že spis možno uzavrieť, alebo ak usúdi, že je potrebné vykonať vyšetrovacie opatrenia, začať nové konanie, ktoré môže v tomto prípade viesť k predloženiu nového oznámenia o výhradách podnikom, ktorým je určené, v súlade s článkom 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

105    V prejednávanej veci sa Komisia po vykonaní uvedeného posúdenia rozhodla pokračovať v konaní od bodu, v ktorom bolo prerušené, ako to umožňuje judikatúra uvedená v bodoch 47 a 48 vyššie.

106    Na pojednávaní účastníci konania prerokovali oznámenie Komisie z 20. októbra 2011 o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 308, 2011, s. 6) (pozri najmä bod 20 tohto rozhodnutia), v ktorom sa Komisia zaviazala na jednej strane oznámiť začatie každého konania o uplatnení týchto ustanovení na internetovej stránke svojho generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž a na druhej strane zverejniť tlačovú správu o tejto téme s výnimkou prípadu, keď by takéto opatrenia zverejnenia mohli mariť priebeh vyšetrovania.

107    Predmetné oznámenie však v prejednávanej veci nezaväzovalo Komisiu, aby splnila záväzky uvedené v bode 106 vyššie. V prípade neexistencie výslovného ustanovenia v tomto zmysle totiž nie je potrebné rozšíriť rozsah týchto záväzkov, keď Komisia pokračuje v konaní v štádiu vypočutia, ktoré sa predtým uskutočnilo protiprávne a ktoré je štádiom, v ktorom bolo toto konanie prerušené, ako to Komisia v prejednávanej veci rozhodla v rámci výkonu zrušujúceho rozsudku Súdneho dvora, čo je situácia, ktorá sa odlišuje od situácie začatia konania uvedeného v tomto oznámení.

108    Toto tvrdenie je teda potrebné odmietnuť.

109    Po druhé žalobkyne tvrdia, že na určenie tretích osôb, ktoré mali byť prizvané na vypočutie, sa Ansfer nemôže považovať len za člena verejnosti, ale malo postavenie „tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem“ v zmysle článku 27 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a článku 13 ods. 1 a 2 nariadenia č. 773/2004.

110    Na podporu svojho stanoviska žalobkyne pripomínajú, že postavenie „tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem“, bolo v roku 2002 priznané združeniu Ansfer úradníkom povereným vypočutím, čo umožnilo účasť tohto združenia na vypočutí z 13. júna 2002.

111    Keďže teda Ansfer malo postavenie „tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem“, medzičasom ho nestratilo a muselo byť vyzvané, aby sa z tohto dôvodu zúčastnilo na vypočutí z 23. apríla 2018.

112    V tejto súvislosti treba uviesť, že argumentácia žalobkýň týkajúca sa zachovania postavenia „tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem“, je v súlade so stanoviskom, ktoré zastáva Komisia, pokiaľ ide o kontinuitu existujúcu medzi štádiami správneho konania, aj keď bolo toto konanie prerušené súdnymi konaniami, ktoré viedli k zrušujúcim rozsudkom.

113    Z tohto hľadiska je legitímne domnievať sa, že subjekt, ktorému bolo priznané postavenie „tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem“ v skoršom štádiu konania, si ho mohol zachovať počas celého konania, hoci toto konanie mohlo byť prerušené súdnym konaním, ktoré viedlo k zrušeniu, o ktorom rozhodol súd Únie.

114    Treba teda určiť, či si v prejednávanej veci Ansfer vzhľadom na to, že v určitom momente konania malo postavenie „tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem“, mohlo toto postavenie zachovať počas celého konania a malo byť vyzvané zúčastniť sa vypočutia z 23. apríla 2018, alebo byť prinajmenšom informované o pokračovaní v konaní, aby mohlo prejaviť svoj záujem, a teda byť prípadne vyzvané, aby sa zúčastnilo uvedeného vypočutia.

115    V tejto súvislosti treba konštatovať, že ako vyplýva zo spisu bez toho, aby to žalobkyne spochybnili, záujem prejavený združením Ansfer na účasti na konaní netrval počas celého tohto konania.

116    Komisia totiž zhrnujúc štádiá, ktoré nasledovali po sebe, na pojednávaní spresnila, pričom žalobkyne jej v odpovedi na otázky položené Všeobecným súdom neodporovali, že:

–        v roku 2002 sa Ansfer dozvedelo o začatí konania prostredníctvom informácií objavujúcich sa v talianskej tlači,

–        na základe týchto informácií Ansfer požiadalo Komisiu o povolenie zúčastniť sa na vypočutí z 13. júna 2002, pričom tvrdilo, že na tento účel môže, pokiaľ ide o neho, preukázať dostatočný záujem,

–        Ansfer sa po výzve, aby sa zúčastnilo, dostavilo na uvedené vypočutie, kde bez toho, aby na ňom mal jeho zástupca prednes, predložilo písomné pripomienky,

–        na tomto základe bolo vyzvané, aby sa zúčastnilo na druhom vypočutí z 30. septembra 2002 týkajúcom sa dôsledkov skončenia platnosti Zmluvy o ESUO na konanie,

–        na túto výzvu však neodpovedalo a ani sa na tomto vypočutí nezúčastnilo,

–        vzhľadom na to, že Ansfer na výzvu na nové vypočutie, ktorá mu bola zaslaná, neodpovedalo a nezúčastnilo sa tohto vypočutia, Komisia dospela k záveru, že Ansfer už nepožaduje účasť na konaní, a nemuselo byť teda vyzvané zúčastniť sa vypočutia z 23. apríla 2018,

–        v tomto rámci Komisia zohľadnila skutočnosť, že na jednej strane sa účasť Ansfer na vypočutí z 13. júna 2002 obmedzila na predloženie písomných pripomienok bez prednesu a na druhej strane, že tieto pripomienky boli založené do spisu.

117    Podľa právnej úpravy sa však tretie osoby môžu zúčastniť na vypočutí zorganizovanom v konaní týkajúcom sa uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže, ale na tento účel sa musia obrátiť na Komisiu a preukázať, že majú dostatočný záujem na tom, aby sa mohli zúčastniť na konaní (pozri body 81 a 82 vyššie).

118    Okrem toho treba konštatovať, že ak bolo tretej osobe priznané postavenie „tretích osôb, ktoré preukážu dostatočný záujem“ počas správneho konania, ktoré bolo prerušené súdnym preskúmaním, na základe ktorého súd Únie vyhlásil zrušenie, Komisia disponuje voľnou úvahou pri rozhodovaní o tom, či si táto tretia osoba zachová dostatočný záujem na predložení svojho stanoviska. Zaručenie práva na obhajobu totiž nevyžaduje, aby Komisia pri pokračovaní uvedeného konania vypočula tretie osoby, ktoré už nemajú takýto dostatočný záujem (pozri analogicky rozsudky zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 406, a z 11. júla 2019, Silver Plastics a Johannes Reifenhäuser/Komisia, T‑582/15, neuverejnený, EU:T:2019:497, bod 202 a citovanú judikatúru).

119    V záujme riadnej správy vecí verejných je totiž potrebné zabrániť vysokému počtu účastníkov konania pri súčasnom zabezpečení účasti tých, ktorí môžu skutočne prispievať, či už v neprospech alebo v prospech, k analýze spisu a k dodržiavaniu práva na obhajobu, aby sa zabezpečilo, že poradný výbor predloží stanovisko, a aby Komisia prijala rozhodnutie s plnou znalosťou veci a pri dodržaní procesných záruk.

120    Práve na základe takéhoto posúdenia bolo v prejednávanej veci Ansfer vyzvané ako „tretia strana, ktorá preukázala dostatočný záujem“ zúčastniť sa na vypočutí z 13. júna 2002 a na vypočutí z 30. septembra 2002.

121    Následne vzhľadom na to, že Ansfer nereagovalo na výzvu na účasť na druhom vypočutí z 30. septembra 2002 a na jeho neúčasť na tomto vypočutí, sa Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila pochybenia, domnievať, že Ansfer sa vzdalo účasti na pokračovaní v konaní, alebo prinajmenšom nechcelo podrobnejšie rozvinúť svoje tvrdenia na vypočutí z 23. apríla 2018 a že jeho príspevok, ktorý už bol vložený do spisu a následne prevzatý do návrhu napadnutého rozhodnutia, neodôvodňoval, aby bolo informované o pokračovaní v konaní, aby mohlo opäť vyjadriť svoj záujem a byť prípadne vyzvané na účasť na uvedenom vypočutí.

122    Toto tvrdenie je teda potrebné odmietnuť.

123    Po tretie žalobkyne tvrdia, že v ich liste z 1. februára 2018 upozornili Komisiu na skutočnosť, že v konaní nemožno platne pokračovať, keďže všetci účastníci prítomní v roku 2002 by nemohli byť prítomní na novom vypočutí, čo by malo za následok, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov, ktorých zástupcovia majú vyjadriť názor, aby poradnému výboru umožnili predložiť svoje stanovisko v súlade s právnou úpravou, získajú iba čiastočný pohľad na vec.

124    V tejto súvislosti treba uviesť, že takto formulovanú poznámku nemožno považovať za žiadosť adresovanú Komisii, ktorej cieľom je, aby Komisia vyzvala na účasť na vypočutí Ansfer alebo iné tretie osoby na základe článku 10 ods. 3 nariadenia č. 773/2004, ktorý umožňuje účastníkom konania navrhnúť vo svojich písomných pripomienkach, „aby Komisia vypočula osoby, ktoré môžu potvrdiť skutočnosti uvedené v ich pripomienkach“.

125    Ako uvádza Komisia, ak sa žalobkyne domnievajú, že účasť združenia Ansfer je na obhajobu ich argumentácie nevyhnutná, či dokonca užitočná, je ich úlohou informovať toto združenie o pokračovaní v konaní, aby sa obrátilo na Komisiu, alebo aby Komisiu výslovne požiadali, aby tento subjekt pozvala.

126    Žalobkyne pritom vo svojich písomných odpovediach na otázky Všeobecného súdu pripustili, že v tomto zmysle nekonali ani voči Komisii, ani voči združeniu Ansfer.

127    Treba dodať, že podľa článku 27 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 môžu orgány hospodárskej súťaže členských štátov požiadať Komisiu, aby vypočula tretie osoby, ak to považujú za vhodné.

128    Žalobkyniam nič nebránilo navrhnúť orgánom hospodárskej súťaže členských štátov na vypočutí z 23. apríla 2018 alebo pred ním, aby požiadali Komisiu o vypočutie združenia Ansfer.

129    Žalobkyne však takto u orgánov hospodárskej súťaže členských štátov nepostupovali, ani tieto orgány nepožiadali Komisiu, aby vypočula Ansfer.

130    Ansfer teda už nemá dostatočný záujem na predložení svojho stanoviska pri pokračovaní v konaní (pozri body 112 až 122 vyššie), a keďže Komisii nebola zaslaná nijaká žiadosť o vypočutie, nemožno Komisii platne vytýkať, že ju nevyzvala na účasť na vypočutí z 23. apríla 2018.

131    Toto tvrdenie treba preto odmietnuť.

–       O situácii iných tretích osôb

132    Pokiaľ možno argumentáciu predloženú žalobkyňami vykladať tak, že na ňu odkazuje, treba uviesť, že právna úprava stanovuje pre zorganizovanie vypočutia tretiu situáciu, ktorá sa týka tretích osôb, ktoré nemajú dostatočný záujem v zmysle uvedenom v bodoch 81 a 82 vyššie.

133    Článok 13 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 stanovuje možnosť vyzvať každú fyzickú alebo právnickú osobu, okrem podnikov, ktorých sa konanie týka, alebo tretie osoby, ktoré takýto záujem preukážu, aby písomne vyjadrili svoje stanoviská a aby sa prípadne zúčastnili na vypočutí. Okrem toho, že môžu mať možnosť sa na ňom zúčastniť, môžu byť tieto osoby vyzvané, aby počas vypočutia vyjadrili svoje stanoviská.

134    Práve v tejto situácii sa nachádzalo najmä Ansfer, keďže, ako to bolo preukázané, Komisia sa mohla domnievať, že toto združenie už nemalo dostatočný záujem na tom, aby v čase pokračovania v konaní vyjadrilo svoje stanovisko (pozri body 112 až 122 vyššie).

135    Komisia však disponuje voľnou úvahou pri určení, či účasť tretích osôb, ktoré nie sú dotknuté, môže byť užitočná v rámci diskusií, pričom treba spresniť, že záruka práva žalobkýň na obhajobu vo všetkých prípadoch nevyžaduje, aby Komisia pristúpila k požadovaným vypočutiam (pozri v tomto zmysle judikatúru citovanú v bode 118 vyššie).

136    V prejednávanej veci sa teda Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, domnievať, že z dôvodov uvedených v bodoch 112 až 122 vyššie by vyzvanie združenia Ansfer na účasť na vypočutí z 23. apríla 2018 neprinieslo nové prvky do diskusie.

137    Za týchto podmienok nemožno Komisii platne vytýkať, že porušila procesné pravidlo, ktoré mohlo mať vplyv na výkon práva žalobkýň na obhajobu tým, že nevyzvala ďalšie tretie osoby na účasť na vypočutí z 23. apríla 2018.

138    Toto tvrdenie je teda potrebné odmietnuť.

139    Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno dospieť k záveru, že Komisia neporušila procesné pravidlá týkajúce sa vypočutia iných osôb alebo subjektov a v dôsledku toho nemohol byť výkon práva na obhajobu, ktorého sa dovolávajú žalobkyne, žiadnym spôsobom narušený porušením takých pravidiel.

140    V rozsahu, v akom je to potrebné, treba uviesť, že žalobkyne nepreukázali, že sa im bránilo vo výkone ich práva na obhajobu nezávisle od porušenia pravidla, z dôvodu neprítomnosti podniku alebo tretej osoby na vypočutí zorganizovanom na účely prijatia napadnutého rozhodnutia.

141    Táto výhrada teda musí byť zamietnutá.

 O tretej výhrade týkajúcej sa nemožnosti Komisie napraviť procesnú vadu, ktorú konštatoval Súdny dvor

142    Žalobkyne v podstate tvrdia, že bolo nemožné napraviť procesnú vadu, ktorú konštatoval Súdny dvor. Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula, došlo podľa žalobkýň k takým zmenám v identite aktérov a štruktúre trhu, že nebolo možné uskutočniť žiadne vypočutie za rovnakých podmienok alebo prinajmenšom za rovnocenných podmienok, aké platili v roku 2002.

143    V tejto súvislosti treba uviesť, že z dôvodu rozsahu úloh, ktoré obsahujú konania vo veci hospodárskej súťaže, sa kontext, v ktorom sú tieto konania organizované, postupom času nevyhnutne mení.

144    V takom kontexte, keď hospodárska súťaž neustále vedie k zmenám aktérov, výrobkov a podielov na trhu, by možnosť, že by takéto zmeny samy osebe znemožnili prijatie nového rozhodnutia, už z princípu ovplyvnila možnosť Komisie pokračovať v konaní s cieľom uplatniť pravidlá hospodárskej súťaže pri plnení úloh, ktoré jej zverujú Zmluvy.

145    Keď sa však Komisia rozhodne pokračovať v konaní po zrušení jedného z jej rozhodnutí rozsudkom Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu, musí vykonať posúdenie, ktoré má určiť, či vzhľadom na okolnosti existujúce v čase pokračovania v konaní, a najmä na účinky, ktoré mohli postupom času vzniknúť, sa pokračovanie v konaní javí ako vhodné riešenie situácie, čo v prejednávanej veci urobila, ako je to vysvetlené v odpovedi na prvú výhradu druhého žalobného dôvodu predloženého žalobkyňami na podporu žaloby (pozri body 150 až 174 nižšie).

146    Výhrada sa teda musí zamietnuť, a teda aj prvý žalobný dôvod ako celok.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na protiprávnom odmietnutí Komisie pred prijatím napadnutého rozhodnutia overiť jeho zlučiteľnosť so zásadou primeranej dĺžky konania

147    Žalobkyne tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne neoverila, či napadnuté rozhodnutie mohlo byť prijaté, hoci podľa nich tomu bránila zásada primeranej lehoty zakotvená v článku 41 Charty. Na jednej strane vytýkajú Komisii v tejto súvislosti nesprávne právne posúdenie. Na druhej strane vytýkajú Komisii, že nerešpektovala povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prináleží.

148    Komisia nesúhlasí s argumentáciou žalobkýň.

 O prvej výhrade založenej na nesprávnom právnom posúdení

149    Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila článok 41 Charty tým, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia odmietla posúdiť zlučiteľnosť prijatia tohto rozhodnutia so zásadou primeranej lehoty.

150    V tejto súvislosti treba uviesť, že ako tvrdia žalobkyne, Komisia je povinná dodržiavať zásadu primeranej lehoty stanovenú v článku 41 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 179, a z 5. júna 2012, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑214/06, EU:T:2012:275, bod 285).

151    Uplynutie lehoty sa teda musí zohľadniť, keď Komisia využije mieru voľnej úvahy, ktorú jej priznáva právo Únie, a posúdi, či pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže treba začať stíhanie a prijať rozhodnutie.

152    Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia neporušila povinnosť zohľadniť uplynutie lehoty pri posudzovaní, či sa má takéto stíhanie začať a má sa prijať rozhodnutie o uložení sankcie. Napadnuté rozhodnutie totiž uvádza, že táto inštitúcia pred prijatím rozhodnutia preskúmala, či v prejednávanej veci možno pokračovať v konaní a či toto konanie môže viesť k prijatiu takéhoto rozhodnutia o uložení pokuty.

153    Komisia tak vo viacerých častiach napadnutého rozhodnutia analyzovala na jednej strane, či konanie, ktoré viedlo k prijatiu tohto rozhodnutia, bolo vedené uspokojivo, pokiaľ ide o lehoty, a na druhej strane, či sa mali z dĺžky štádií, ktoré viedli k tomuto prijatiu, vyvodiť dôsledky.

154    Komisia napríklad uviedla, že podľa analýzy, ktorú mohla vykonať, bolo jednak vyšetrovanie vedené s náležitou starostlivosťou a jednak prerušenia, ku ktorým došlo počas správneho konania, boli spôsobené súdnym preskúmaním (odôvodnenia 528 a 555 napadnutého rozhodnutia).

155    V tomto rámci Komisia uznala, ako to uviedli Všeobecný súd a Súdny dvor v rozsudkoch z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia (T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, EU:T:2007:317), a z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717), že sa dopustila procesných chýb. Tvrdila však, že tieto chyby, ktoré mohli predĺžiť dĺžku konania, boli spôsobené právnou neistotou, v ktorej sa nachádzala v dôsledku skončenia platnosti Zmluvy o ESUO (odôvodnenie 555 napadnutého rozhodnutia).

156     Komisia rovnako pripustila, že v dôsledku procesných chýb, ku ktorým došlo, mohli rôzne po sebe idúce štádiá v prípade konania ako celku, vrátane administratívnych štádií a prerušení z dôvodu súdneho preskúmania, viesť k „objektívne“ dlhému konaniu (odôvodnenie 528 napadnutého rozhodnutia).

157    Komisia v rámci tohto posúdenia dodala, že podľa nej táto dĺžka nepresahuje lehoty, ktoré sa vzhľadom na judikatúru považujú za prijateľné (odôvodnenie 528 napadnutého rozhodnutia).

158    Komisia ďalej uviedla, že podľa judikatúry dĺžka konania, ktorá je v rozpore so zásadou primeranej lehoty, nemôže sama osebe viesť k zrušeniu rozhodnutia. Podľa Súdneho dvora by totiž takýto výsledok mohol byť dosiahnutý len vtedy, ak by neprimeraná dĺžka konania mala vplyv na práva na obhajobu tým, že by sa ohrozila možnosť dotknutých podnikov zhromaždiť dôkazy a predložiť svoje tvrdenia. Podľa Komisie však žalobkyne nepreukázali, že to v prejednávanej veci tak bolo (odôvodnenia 556 a 557 napadnutého rozhodnutia).

159    Komisia navyše v odôvodnení 536 napadnutého rozhodnutia uviedla, že vzhľadom na uplatniteľnú právnu úpravu a v súlade s judikatúrou rozvinutou v tejto oblasti má právomoc prijať nové rozhodnutie.

160    Komisia pripustila, že prijatiu nového rozhodnutia musí predchádzať preskúmanie v rámci voľnej úvahy, ktorá jej je priznaná v oblasti stíhania porušení práva hospodárskej súťaže, s cieľom vyvážiť na jednej strane verejný záujem na zabezpečení účinného uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže a na druhej strane záujem účastníkov konania na získanie rozhodnutia v primeranej lehote a na tom, aby boli zmiernené možné dôsledky pochybení, ku ktorým mohlo dôjsť počas konania (odôvodnenia 536 a 559 napadnutého rozhodnutia).

161    V prejednávanej veci Komisia pristúpila k takémuto zváženiu, keď vzhľadom na závažnosť zisteného porušenia dospela jednak k záveru, že je nevyhnutné prijať rozhodnutie, a jednak, že je potrebné uložiť sankciu podnikom, ktorým je toto rozhodnutie určené (odôvodnenia 560 až 568 napadnutého rozhodnutia).

162    Napokon Komisia znížila výšku pokuty v súlade s návrhom úradníka povereného vypočutím tak, že v určitej miere zmiernila (50 %) negatívne dôsledky, ktoré mohli pre dotknuté podniky vyplynúť z dĺžky konania a z procesných chýb, ku ktorým došlo (odôvodnenia 570 až 573 napadnutého rozhodnutia).

163    Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia pred prijatím tohto rozhodnutia overila, či bola dodržaná zásada primeranej lehoty, keď analyzovala dĺžku správneho konania, administratívne štádiá a prerušenia v dôsledku súdneho preskúmania, čo sú príčiny, ktoré môžu vysvetliť dĺžku konania a dôsledky, ktoré z toho možno vyvodiť.

164    Tento záver spochybňujú žalobkyne, podľa ktorých Komisia v napadnutom rozhodnutí odmietla rozhodnúť o neprimeranej dĺžke konania z dôvodu, že toto posúdenie má byť vyhradené súdu Únie bez toho, aby sa k tomu mohla vyjadriť.

165    V tejto súvislosti treba uviesť, že súdu Únie možno predkladať otázky týkajúce sa dĺžky konania. V sporoch o zodpovednosti musí súd Únie uložiť inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie povinnosť, ak tieto inštitúcie spôsobili škodu porušením zásady primeranej lehoty (rozsudky z 26. novembra 2013, Intermills/Komisia, C‑50/12 P, EU:C:2013:771, bod 94, a z 11. júla 2019, Italmobiliare a i./Komisia, T‑523/15, neuverejnený, EU:T:2019:499, bod 159). V sporoch týkajúcich sa neplatnosti môže dĺžka konania viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sú kumulatívne splnené dve podmienky, pričom prvá z nich je, že sa táto dĺžka konania javí ako neprimeraná a druhá je, že prekročenie primeranej lehoty bránilo výkonu práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, EU:C:2006:593, body 47 a 48; z 8. mája 2014, Bolloré/Komisia, C‑414/12 P, neuverejnený, EU:C:2014:301, body 84 a 85, a z 9. júna 2016, PROAS/Komisia, C‑616/13 P, EU:C:2016:415, body 74 až 76).

166    Ako uvádzajú žalobkyne, takto zverená právomoc súdu Únie nemôže zbaviť Komisiu povinnosti posúdenia, ktoré musí vykonať v okamihu určenia dôsledkov, ktoré treba vyvodiť zo zrušujúceho rozsudku na základe článku 266 ZFEÚ.

167    Ako už bolo uvedené, Komisia musí pri takomto posúdení zohľadniť všetky okolnosti veci, najmä možnosť prijať nové rozhodnutie, uložiť sankciu a prípadne znížiť zamýšľanú sankciu, najmä ak sa ukáže, že dĺžka konania bez toho, aby sama osebe predstavovala zavinené nesplnenie povinnosti, môže mať v rozsahu, v akom zahŕňa nielen administratívne štádiá, ale prípadne aj prerušenie v dôsledku súdneho preskúmania, vplyv na okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri stanovení výšky pokuty, a najmä na jej možnú odstrašujúcu povahu, pokiaľ sa prejavil po uplynutí dlhej doby po skutočnostiach zakladajúcich protiprávne konanie.

168    Toto posúdenie týkajúce sa najmä celkovej dĺžky konania, vrátane súdnych konaní, bolo vykonané najmä v odôvodnení 528 napadnutého rozhodnutia.

169    Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia v napadnutom rozhodnutí overila, či dĺžka konania mohla brániť pokračovaniu v konaní, pričom uznala, že takéto posúdenie podlieha preskúmaniu súdom Únie v sporoch týkajúcich sa zákonnosti a prípadne zodpovednosti.

170    Žalobkyne sa v žalobe odvolávajú na článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) v súvislosti s povinnosťou Komisie overiť pred prijatím nového rozhodnutia, či je toto prijatie v súlade so zásadou primeranej lehoty.

171    V tejto súvislosti treba uviesť, že rovnako ako článok 47 Charty, na ktorý sa žalobkyne tiež odvolávajú, článok 6 EDĽP obsahuje povinnosť dodržiavať zásadu primeranej lehoty v súdnych konaniach.

172    V prejednávanej veci článok 6 EDĽP a článok 47 Charty nemôžu mať v žiadnom prípade vplyv na riešenie sporu, pokiaľ ide o prejednávaný žalobný dôvod, keďže na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia v skutočnosti vykonala, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, overenie, ktoré je predmetom argumentácie žalobkýň.

173    Táto výhrada teda musí byť zamietnutá.

 O druhej výhrade založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

174    Žalobkyne vytýkajú Komisii, že porušila povinnosť odôvodnenia tým, že z právneho hľadiska dostatočne nevysvetlila, prečo sa domnievala, že nie je povinná posúdiť dodržanie zásady primeranej lehoty.

175    V tejto súvislosti treba konštatovať, že výhrada nie je skutkovo podložená.

176    Ako totiž bolo rozhodnuté v odpovedi na prvú výhradu tohto žalobného dôvodu, Komisia v napadnutom rozhodnutí neodmietla overiť zlučiteľnosť prijatia tohto rozhodnutia so zásadou primeranej lehoty.

177    Naopak, z odpovede na prvú výhradu vyplýva, že toto overenie vykonala z právneho hľadiska dostatočne, keď dospela k záveru, že žiadna úvaha nemôže brániť pokračovaniu v konaní, prijatiu nového rozhodnutia a uloženiu pokuty.

178    Druhá výhrada sa teda musí zamietnuť a v dôsledku toho musí byť zamietnutý druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.

 O treťom a čiastočne štvrtom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení zásady primeranej dĺžky konania

179    Na podporu tretieho žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť, pretože bolo prijaté v konaní, ktoré prekročilo primeranú lehotu. Podľa nich má neprimeraná dĺžka konania za následok, že Komisia už nemá sankčnú právomoc, a preto je uvedené rozhodnutie nezákonné aj z dôvodu prekročenia právomoci. Argumentácia uvedená na podporu tretieho žalobného dôvodu sa tiež čiastočne objavuje aj v štvrtom žalobnom dôvode. Žalobkyne v podstate uvádzajú tri výhrady týkajúce sa dĺžky administratívnych štádií, celkovej dĺžky konania a vplyvu dĺžky konania na právo na obhajobu, pričom všetky tieto výhrady Komisia spochybňuje.

180    Pred preskúmaním týchto výhrad treba pripomenúť, že podľa Súdneho dvora môže mať dĺžka konania za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky, pričom prvá z nich je, že sa táto dĺžka konania javí ako neprimeraná, a druhá je, že prekročenie primeranej lehoty bránilo výkonu práva na obhajobu (pozri bod 165 vyššie).

181    Z toho vyplýva, že rozhodnutie Komisie nemôže byť zrušené len z dôvodu prekročenia primeranej lehoty, ak právo žalobkýň na obhajobu nebolo týmto prekročením dotknuté. Tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého samotné prekročenie primeranej lehoty malo viesť Komisiu k tomu, aby sa vzdala prijatia napadnutého rozhodnutia, sa preto musí bez ďalšieho zamietnuť.

182    Na účely analýzy žalobného dôvodu Všeobecný súd preskúma prvú podmienku, pričom postupne zohľadní dĺžku administratívnych štádií (prvá výhrada) a celkovú dĺžku správneho konania, vrátanie prerušení vyplývajúcich zo súdneho preskúmania (druhá výhrada). Ďalej preskúma v rámci druhej podmienky, či bol výkon práva žalobkýň na obhajobu sťažený (tretia výhrada).

 O prvej výhrade týkajúcej sa dĺžky administratívnych štádií

183    Žalobkyne tvrdia, že vzhľadom na to, že dĺžka administratívnych štádií trvala viac ako šesť rokov, javí sa, že je v rozpore so zásadou primeranej lehoty. Kritizujú najmä pomalosť, s akou Komisia reagovala na zrušenia postupne vyhlásené Všeobecným súdom a Súdnym dvorom:

–        v období medzi vyhlásením rozsudku z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia (T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, EU:T:2007:317), a prijatím rozhodnutia z roku 2009, teda počas viac ako dvoch rokov, sa Komisia obmedzila na zaslanie listu z 30. júna 2008 uvedeného v bode 10 vyššie, ktorým informovala o pokračovaní v konaní, ako aj žiadosti o informácie, a počas tohto obdobia nedošlo k jasnému oznámeniu výhrad ani k novému vypočutiu, hoci Komisia mohla jednoducho napraviť vadu, ktorá viedla k neplatnosti zrušeného rozhodnutia, pretože túto vadu jasne konštatoval Všeobecný súd,

–        rovnako medzi rozsudkom z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717), a prijatím napadnutého rozhodnutia, teda počas jedného roka a deviatich mesiacov, sa činnosť vykonávaná Komisiou obmedzila na zaslanie listu z 15. decembra 2017 oznamujúceho pokračovanie v konaní, zaslanie listov oznamujúcich a vysvetľujúcich vypočutie žalobkýň z 23. apríla 2018, ako aj obmedzené žiadosti o obrate žalobkýň.

184    Podľa žalobkýň je dĺžka týchto štádií z hľadiska judikatúry neodôvodniteľná:

–        vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. júna 2011, Bavaria/Komisia (T‑235/07, EU:T:2011:283, bod 323), bola doba 20 mesiacov v rámci druhého administratívneho štádia, ktorá prešla od prijatia oznámenia o výhradách až do prijatia sporného rozhodnutia v tejto veci, posúdená ako neprimeraná,

–        vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582), konanie o opätovnom prijatí trvalo len desať mesiacov,

–        okrem toho konanie o opätovnom prijatí trvalo menej ako osem mesiacov vo veci Solvay/Komisia (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Solvay/Komisia, C‑109/10 P, EU:C:2011:256, bod 242), deväť mesiacov vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 8. mája 2014, Bolloré/Komisia (C‑414/12 P, EU:C:2014:301), tri mesiace vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 12. februára 2019, Printeos/Komisia (T‑201/17, EU:T:2019:81), a štyri mesiace vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 18. októbra 2018, GEA/Komisia (T‑640/16, EU:T:2018:700).

185    V tejto súvislosti treba uviesť, že právo Únie vyžaduje, aby inštitúcie v primeranej lehote riešili veci v rámci správnych konaní, ktoré vedú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2012, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑214/06, EU:T:2012:275, bod 284).

186    Povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení administratívnych konaní predstavuje totiž všeobecnú právnu zásadu, ktorá je vyjadrená najmä v článku 41 ods. 1 Charty (rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 167; z 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, EU:T:2006:111, bod 162, a zo 7. júna 2013, Taliansko/Komisia, T‑267/07, EU:T:2013:305, bod 61).

187    V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že v rámci konania pred Komisiou nasledovali štyri štádiá, ktoré trvali celkovo šesť rokov a jeden mesiac:

–        prvé štádium jedného roka a piatich mesiacov oddelilo prvé vyšetrovacie úkony a zaslanie oznámenia o výhradách združeniu Federacciai a dotknutým podnikom,

–        tri nasledujúce štádiá, sú tie, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia z roku 2002, rozhodnutia z roku 2009 a napadnutého rozhodnutia a každé z nich trvalo deväť mesiacov, dva roky a jeden mesiac a jeden rok a deväť mesiacov.

188    Podľa judikatúry primeranosť lehoty treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti každej veci a najmä na význam sporu pre dotknutú osobu, zložitosť veci, ako aj správanie žalobcu a príslušných orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, body 187 a 188).

189    Aj za predpokladu, že by administratívne štádium, ktoré nasledovalo po zrušení rozhodnutia Komisie súdom Únie v rámci konania o opätovnom prijatí nového rozhodnutia, bolo v iných veciach kratšie ako za okolností prejednávanej veci, ako tvrdia žalobkyne, by to samo osebe neumožnilo dospieť k záveru, že došlo k porušeniu zásady primeranej lehoty.

190    Primeranosť lehoty totiž treba preskúmať s prihliadnutím na osobitné okolnosti každej veci najmä vzhľadom na kritériá uvedené v bode 188 vyššie.

191    Po prvé, pokiaľ ide o význam sporu pre dotknutú osobu, treba pripomenúť, že v prípade sporu týkajúceho sa porušenia práva hospodárskej súťaže, základná požiadavka právnej istoty, z ktorej musia mať prospech hospodárske subjekty, ako aj cieľ zabezpečiť, aby hospodárska súťaž nebola narušená na vnútornom trhu, predstavujú značný záujem nielen pre žalobkyne a ich konkurentov, ale aj pre tretie osoby z dôvodu veľkého počtu dotknutých osôb a dotknutých finančných záujmov (pozri rozsudok z 1. februára 2017, Aalberts Industries/Európska únia, T‑725/14, EU:T:2017:47, bod 40 a citovanú judikatúru).

192    V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že žalobkyne porušili článok 65 ods. 1 UO tým, že sa v období od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000 zúčastnili na pokračujúcej dohode alebo zosúladených postupoch týkajúcich sa výstuží do betónu, ktorých cieľom alebo účinkom bolo určovanie cien a obmedzovanie alebo kontrola výroby alebo predaja na vnútornom trhu.

193    Na základe tohto konštatovania Komisia uložila žalobkyniam spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 5,125 milióna eur.

194    Vzhľadom na tieto skutočnosti sa možno domnievať, že význam veci bol pre žalobkyne dôležitý.

195    Po druhé, pokiaľ ide o zložitosť veci, treba uviesť, že pochybenia, ktorých sa dopustila Komisia, sa týkajú dôsledkov skončenia platnosti Zmluvy o ESUO na konanie.

196    Treba však pripomenúť, že otázky súvisiace s pravidlami uplatniteľnými na skutkový stav veci samej, tak pokiaľ ide o vec samu, ako aj pokiaľ ide o konanie, boli z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy o ESUO do určitej miery zložité.

197    Okrem toho kartel pokrýval relatívne dlhé obdobie (10 rokov a 7 mesiacov), ktorý sa týkal významného počtu účastníkov (8 podnikov z celkovo 11 spoločností a jedno profesijné združenie) a obsahoval významný objem dokumentov poskytnutých alebo získaných počas kontrol (približne 20 000 strán).

198    Vzhľadom na tieto skutočnosti treba vec považovať za zložitú.

199    Po tretie, pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, treba uviesť, že Komisia vykonávala nepretržitú činnosť, pretože od účastníkov správneho konania dostávala početné žiadosti.

200    Komisia sa tak v kontexte prijatia napadnutého rozhodnutia musela zaoberať mnohými listami súčasne s prípravou vypočutia z 23. apríla 2018, a preskúmať návrh na urovnanie predložený viacerými účastníkmi správneho konania 4. decembra 2018.

201    Z týchto skutočností posudzovaných ako celok vyplýva, že dĺžka administratívneho štádia konania sa nezdá neprimeraná vzhľadom na okolnosti veci a najmä jej komplexnosť v kontexte, v ktorom Komisii nemožno vytýkať žiadne nevysvetlené nečinnosti počas fáz, ktorými sa uvedené administratívne štádiá vyznačovali.

202    Táto výhrada teda musí byť zamietnutá.

 O druhej výhrade týkajúcej sa celkovej dĺžky konania

203    Žalobkyne spochybňujú celkovú dĺžku konania, ktorá sa vyžadovala na spracovanie spisu od prvých vyšetrovacích úkonov až do prijatia napadnutého rozhodnutia. Podľa nich skutočnosť, že v čase tohto prijatia bola táto doba takmer 19 rokov a týkala sa správaní, z ktorých niektoré prebehli pred viac ako 30 rokmi, spôsobuje, že táto dĺžka je v rozpore so zásadou primeranej lehoty.

204    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení správnych konaní predstavuje všeobecnú právnu zásadu, ktorá je vyjadrená najmä v článku 41 ods. 1 Charty. Okrem toho nedodržanie požiadavky prerokovania veci v primeranej lehote predstavuje procesnú vadu (rozsudok zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, bod 191). Každý má totiž právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu v súlade s článkom 47 Charty a článkom 6 EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, body 177 až 179, a z 5. júna 2012, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑214/06, EU:T:2012:275, body 282 a 283).

205    Právo Únie totiž vyžaduje, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali veci v primeranej lehote v rámci správnych konaní, ktoré vedú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2012, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑214/06, EU:T:2012:275, bod 284).

206    Povinnosť dodržiavať primeranú lehotu sa uplatní na všetky štádiá, ktoré sú súčasťou konania, ako aj na celé konanie, z ktorých sa skladá (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, body 230 a 231, a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Solvay/Komisia, C‑109/10 P, EU:C:2011:256, bod 239).

207    V prejednávanej veci treba konštatovať, že obdobie, v ktorom prebiehalo celé správne konanie, bolo výnimočne dlhé, čo viedlo Komisiu k tomu, aby znížila pokutu, ktorá bola napokon uložená žalobkyniam (pozri bod 162 vyššie).

208    Celkovú dĺžku správneho konania však možno v prejednávanej veci vysvetliť zložitosťou spisu s tým, že pre určité aspekty vyplýva zo skutočností súvisiacich s vecou samou, zatiaľ čo v ostatných častiach súvisí s osobitným kontextom, do ktorého patrí spis, a to skončením platnosti Zmluvy o ESUO (pozri body 195 až 198 vyššie).

209    Je pravda, že Komisia nesprávne posúdila dôsledky, ktoré treba vyvodiť zo skončenia platnosti Zmluvy o ESUO, pričom tieto pochybenia viedli k zrušeniam, o ktorých postupne rozhodli Všeobecný súd a Súdny dvor.

210    Tieto pochybenia, ako aj vplyv, ktorý mohli mať na dĺžku správneho konania, však treba posúdiť s prihliadnutím na zložitosť položených otázok.

211    Okrem toho celková dĺžka správneho konania je čiastočne pripísateľná prerušeniam spôsobeným súdnym preskúmaním, a teda súvisí s počtom žalôb podaných na súd Únie v súvislosti s rôznymi aspektmi veci.

212    V tejto súvislosti treba uviesť, že skutočnosť, že podniky nachádzajúce sa v takej situácii ako žalobkyne môžu dosiahnuť, že ich vec prejednajú viac ako raz správne orgány a prípadne aj súdy Únie, je prirodzeným dôsledkom spôsobu, akým autori Zmlúv zavádzajú systém kontroly správania a transakcií v oblasti hospodárskej súťaže. Povinnosť správneho orgánu splniť rôzne formálne náležitosti a podstúpiť kroky predtým, než môže prijať konečné rozhodnutie v oblasti hospodárskej súťaže, a možnosť, že tieto náležitosti a kroky povedú k podaniu žaloby, nemôže na konci procesu podnik využiť na účely tvrdenia, že nebola dodržaná primeraná lehota (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veciach Feralpi a i./Komisia, C‑85/15 P, C‑86/15 P a C‑87/15 P, C‑88/15 P a C‑89/15 P, EU:C:2016:940, bod 70).

213    Preto sa nemožno domnievať, že dĺžka správneho konania, posudzovaná ako celok, bola neprimeraná a že mohla brániť tomu, aby Komisia prijala nové rozhodnutie, ktorým sa ukladá pokuta.

214    Táto výhrada teda musí byť zamietnutá.

 O tretej výhrade týkajúcej sa vplyvu dĺžky konania na právo na obhajobu

215    Žalobkyne tvrdia, že dĺžka správneho konania ovplyvnila ich právo na obhajobu. Podľa nich z dôvodu tejto dĺžky vypočutie 23. apríla 2018 neumožnilo orgánom hospodárskej súťaže členských štátov vypočuť všetky subjekty, ktorých názory mohli mať vplyv na ich schopnosť obhájiť sa.

216    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 180 vyššie, na to, aby súd rozhodol o zrušení rozhodnutia prijatého Komisiou z dôvodu porušenia zásady primeranej lehoty, musia byť splnené dve podmienky. Vzhľadom na to, že prvá (neprimeraná dĺžka konania) nebola splnená, nie je v zásade potrebné v odpovedi na tretiu výhradu overiť, či dĺžka správneho konania bránila výkonu práva na obhajobu. Toto preskúmanie však treba vykonať len pre úplnosť, aby sa poskytla vyčerpávajúca odpoveď na obavy vyjadrené žalobkyňami.

217    Na jednej strane treba konštatovať, že počas celého konania mali žalobkyne najmenej sedem príležitostí vyjadriť svoje stanovisko a uviesť svoje tvrdenia (pozri body 3 až 6, 10, 22 a 23 vyššie).

218    Žalobkyne mohli konkrétne vyjadriť svoje stanovisko počas tretieho administratívneho štádia, v pripomienkach z 1. februára 2018 a na vypočutí z 23. apríla 2018 (pozri body 22 a 23 vyššie).

219    Na druhej strane preskúmanie prvého žalobného dôvodu umožnilo preukázať, že právo žalobkýň na obhajobu nebolo dotknuté ani skutočnosťou, že všetci účastníci, ktorí sa zúčastnili na predchádzajúcich vypočutiach, neboli prítomní na vypočutí 23. apríla 2018, ani skutočnosťou, že zástupcovia orgánov hospodárskej súťaže členských štátov v čase predloženia svojho stanoviska v poradnom výbore vedeli, že dve rozhodnutia, z ktorého jedno bolo potvrdené Všeobecným súdom, boli voči dotknutým podnikom predtým prijaté dvakrát (pozri body 66 až 146 vyššie).

220    Z týchto skutočností vyplýva, že aj za predpokladu, že by sa dĺžka správneho konania mohla považovať za odporujúcu zásade primeranej lehoty, neboli by splnené podmienky, ktoré treba splniť s cieľom dosiahnuť zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže žalobkyne nepreukázali žiadny zásah do práva na obhajobu vyplývajúci z uvedenej dĺžky konania.

221    Za týchto podmienok treba konštatovať, že žiadna z požiadaviek vyžadovaných na to, aby Všeobecný súd mohol rozhodnúť o zrušení napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia zásady primeranej lehoty, nebola splnená.

222    Výhrada teda musí byť zamietnutá a spolu s ňou aj žalobný dôvod v celom rozsahu.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a zjavne nesprávnom posúdení

223    V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobkyne uvádzajú tri výhrady, ktoré sa týkajú po prvé neexistencie dostatočného vysvetlenia dôvodov, ktoré viedli Komisiu k prijatiu nového rozhodnutia o uložení pokuty, po druhé zjavne nesprávneho posúdenia, ktorého sa dopustila Komisia v súvislosti s odstrašujúcim účinkom, ktorý môže mať prijatie takéhoto rozhodnutia, a po tretie nesprávneho posúdenia, ktorého sa dopustila Komisia pri posúdení možnosti tretích osôb podať žalobu o zodpovednosť na vnútroštátne súdy, ako aj ďalšie tvrdenia, ktoré Komisia spochybňuje.

 O prvej výhrade týkajúcej sa nedostatočného vysvetlenia dôvodov, ktoré viedli Komisiu k prijatiu nového rozhodnutia o uložení pokuty

224    Žalobkyne tvrdia, že Komisia dostatočne nevysvetlila dôvody, ktoré ju mohli viesť k pokračovaniu v konaní:

–        na jednej strane odôvodnenie neodôvodňuje prijatie rozhodnutia, ktorým sa okrem konštatovania porušenia ukladá pokuta,

–        na druhej strane Komisia nepodložila svoje tvrdenie, podľa ktorého je pokuta nevyhnutná na zabezpečenie odstrašujúceho účinku na relevantnom trhu, hoci sa tento trh radikálne zmenil.

225    V prvom rade treba uviesť, že Komisia je článkom 105 ods. 1 ZFEÚ poverená úlohou dohliadať na uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ.

226    V tejto súvislosti má Komisia podľa judikatúry definovať a vykonávať politiku hospodárskej súťaže Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2013, Vivendi/Komisia, T‑432/10, neuverejnený, EU:T:2013:538, bod 22 a citovanú judikatúru).

227    V tomto rámci Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorú potvrdzuje nariadenie č. 1/2003, podľa ktorého ak zistí existenciu porušenia, „môže“ jednak uložiť dotknutým podnikom povinnosť ukončiť toto porušenie (článok 7 ods. 1 uvedeného nariadenia) a jednak uložiť pokuty podnikom, ktoré sa dopustili porušenia (článok 23 ods. 2 tohto nariadenia).

228    V oblasti hospodárskej súťaže tak bola Komisii bez ohľadu na spôsob, akým sa oboznámila so spisom, teda najmä v rámci sťažnosti alebo z vlastnej iniciatívy zverená právomoc rozhodovať o tom, či správanie musí byť predmetom stíhania, rozhodnutia a pokuty v závislosti od priorít, ktoré definuje v rámci svojej politiky hospodárskej súťaže.

229    Existencia tejto právomoci však nezbavuje Komisiu jej povinnosti odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2020, LL‑Carpenter/Komisia, T‑531/18, neuverejnený, EU:T:2020:91, bod 90 a citovanú judikatúru),

230    V kontexte, ako je to v prejednávanej veci, keď bolo jednak rozhodnutie prijaté Komisiou dvakrát zrušené a jednak čas, ktorý uplynul medzi prvými vyšetrovacími úkonmi a prijatím rozhodnutia, bol výnimočne dlhý, prináleží tejto inštitúcii, aby na základe zásady riadnej správy vecí verejných zohľadnila dĺžku konania a dôsledky, ktoré mohla mať táto dĺžka na jej rozhodnutie stíhať dotknuté podniky, pričom toto posúdenie musí byť uvedené v odôvodnení rozhodnutia.

231    Komisia to urobila, keď podrobne uviedla na jednej strane v odôvodneniach 526 až 529 napadnutého rozhodnutia a na druhej strane v odôvodneniach 536 až 573 tohto rozhodnutia dôvody, pre ktoré sa domnievala, že je potrebné prijať nové rozhodnutie o existencii porušenia a o uložení pokuty dotknutým podnikom. Konkrétne uviedla, že uloženie pokuty umožní zabezpečiť, aby podniky, ktorým je rozhodnutie určené a ktoré sa zúčastnili na dlhodobom karteli, nezostali nepotrestané, pričom dodala, že podľa nej iba uloženie pokuty zaručí koherentné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže a bude mať odstrašujúci účinok na podniky (odôvodnenie 565 uvedeného rozhodnutia).

232    Prvá výhrada sa musí preto zamietnuť.

233    V druhom rade treba uviesť, že v odôvodnení 505 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že na základe svojho posúdenia, podľa ktorého chce pokračovať v konaní, aby po vypočutí týkajúcom sa veci samej, ktoré sa uskutočnilo v súlade s nariadeniami č. 1/2003 a 773/2004, informovala podniky, ktorým je toto rozhodnutie určené, o tom, či účasť uvedených podnikov na porušení, ktoré im bolo vytýkané v oznámení o výhradách a v oznámení o doplňujúcich výhradách, bola alebo nebola dostatočne jasná.

234    Pokiaľ ide o sankciu, ako bolo uvedené v bode 231 vyššie, Komisia v odôvodnení 565 napadnutého rozhodnutia uviedla, že uloženie pokuty umožní zabrániť akejkoľvek beztrestnosti dotknutých podnikov a že iba takéto uloženie pokuty zaručí koherentné uplatňovanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže a odstrašujúci účinok.

235    Napokon, pokiaľ ide o zmenu, ktorú zaznamenal trh a ktorá by podľa žalobkýň mala odôvodniť miernejší postup Komisie pri ukladaní pokút, sa táto otázka rieši v odôvodnení 567 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia uviedla, že hoci porušenie skončilo relatívne dávno, prijatie rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta, si zachováva svoj význam, najmä pre trh výstuží do betónu v Taliansku, aby sa podniky, ktorým je rozhodnutie určené, odradili od opätovného zapojenia sa do správania takej závažnosti.

236    Z týchto skutočností možno vyvodiť záver, že z odôvodnenia poskytnutého Komisiou v napadnutom rozhodnutí jasne a jednoznačne vyplývajú úvahy, ktorými sa Komisia riadila pri odôvodnení prijatia nového rozhodnutia o uložení pokuty, a to aj napriek zrušeniam, ku ktorým došlo v minulosti, vrátane snahy priznať napadnutému rozhodnutiu odstrašujúci účinok.

237    Druhé tvrdenie sa teda musí odmietnuť a spolu s ním sa má zamietnuť aj výhrada v celom rozsahu.

 O druhej výhrade týkajúcej sa zjavne nesprávneho posúdenia, ktorého sa dopustila Komisia v súvislosti s odstrašujúcim účinkom, ktorý môže mať prijatie nového rozhodnutia o uložení pokuty

238    Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď napriek zmenám na trhu s výstužami do betónu dospela k záveru, že prijatie rozhodnutia a uloženie sankcie bolo ešte nevyhnutné na odradenie podnikov, ktorým je rozhodnutie určené, od takéhoto správania v budúcnosti a na odradenie všetkých prípadne dotknutých subjektov od toho, aby sa v budúcnosti dopustili porovnateľných porušení.

239    V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia sa vzhľadom na závažnosť konštatovaného porušenia mohla domnievať, že prijatie rozhodnutia a uloženie sankcie bolo v čase prijatia napadnutého rozhodnutia ešte odôvodnené vzhľadom na odstrašujúci účinok, ktorý by toto rozhodnutie a táto sankcia mohli mať na trhy.

240    Je to totiž sankcia, to znamená skutočnosť, že musí zaplatiť uloženú pokutu, čo skutočne odrádza podnik a všeobecne subjekty na trhu od toho, aby porušovali pravidlá hospodárskej súťaže stanovené v článkoch 101 a 102 ZFEÚ.

241    Žalobkyniam síce bola dvakrát v priebehu konania uložená sankcia, po prvé v rozhodnutí z roku 2002 a po druhé v rozhodnutí z roku 2009. Tieto rozhodnutia však súd Únie zrušil v rozsudkoch z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia (T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, EU:T:2007:317), a z 21. septembra 2017, Ferriera Valsabbia a i./Komisia (C‑86/15 P a C‑87/15 P, EU:C:2017:717). Za týchto podmienok mohlo byť uloženie sankcie v napadnutom rozhodnutí odôvodnené so zreteľom na potrebu zabezpečiť odstrašujúci účinok.

242    Treba dodať, že cieľom uloženia pokuty Komisiou nebolo iba priznať napadnutému rozhodnutiu v prejednávanej veci určitý odstrašujúci účinok, ale tiež zabrániť absolútnej beztrestnosti dotknutých podnikov, ako by to bolo v prípade, keby neboli v napadnutom rozhodnutí postihované sankciou (pozri odôvodnenie 527 napadnutého rozhodnutia).

243    Tento posledný cieľ však vzhľadom na skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí, a osobitne jednak vzhľadom na závažnosť porušenia konštatovaného Komisiou a jednak trvanie tohto porušenia preukázané touto inštitúciou v prejednávanej veci, stačil na odôvodnenie prijatia rozhodnutia o uložení sankcie.

244    Táto výhrada teda musí byť zamietnutá.

 O tretej výhrade týkajúcej sa pochybenia, ktorého sa dopustila Komisia pri posúdení možnosti tretích osôb podať žalobu o náhradu škody na vnútroštátne súdy

245    Žalobkyne spochybňujú jedno z tvrdení, ktoré Komisia uviedla na odôvodnenie pokračovania v správnom konaní, a to že je potrebné zaručiť tretím osobám možnosť podať žaloby o náhradu škody ešte po prijatí napadnutého rozhodnutia. Domnievajú sa, že v čase prijatia tohto rozhodnutia už nebolo možné podať žiadnu občianskoprávnu žalobu, pretože takáto žaloba je v Taliansku premlčaná po piatich rokoch a správanie, ktorého sa týka toto konanie, bolo v niektorých prípadoch staré viac než tridsať rokov.

246    V tejto súvislosti treba uviesť, že v odôvodnení 564 napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetlila, že podľa nej pokračovanie v konaní a prijatie nového rozhodnutia môžu uľahčiť úlohu tretích osôb, ktoré by prípadne chceli podať na vnútroštátnych súdoch žalobu o náhradu škody.

247    Toto posúdenie je opodstatnené. Komisia však nemohla prijatím napadnutého rozhodnutia vylúčiť možnosť, že niektoré poškodené osoby prerušili plynutie premlčacej lehoty, a teda že im uvedené rozhodnutie môže uľahčiť podanie žaloby o náhradu prípadnej škody.

248    Okrem toho treba uviesť, že žalobkyne sústredili svoju argumentáciu na premlčaciu lehotu v občianskych veciach v Taliansku.

249    Iné krajiny než Taliansko však mohli byť dotknuté podaním žalôb o náhradu prípadnej škody vyplývajúcej z kartelu, pretože výrobky dotknuté týmto kartelom bolo možné nadobudnúť zákazníkmi nachádzajúcimi sa v zahraničí.

250    V tejto súvislosti Komisia nemohla vylúčiť uplatnenie iných vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré by prípadne uplatňovali odlišné pravidlá týkajúce sa premlčacej doby alebo príčiny, ktoré by mohli pozastaviť, či dokonca prerušiť plynutie premlčacej lehoty.

251    Žalobkyne tak vo svojej argumentácii nepreukázali nesprávne posúdenie, keďže ich stanovisko sa obmedzuje na uvedenie toho, že nemajú rovnaký názor ako Komisia na predmetnú otázku, ktorou je záujem na existencii rozhodnutia Komisie, aby prípadne poškodené tretie osoby mohli na vnútroštátne súdy podať žaloby o náhradu škody.

252    Táto výhrada musí byť teda zamietnutá.

 O ostatných tvrdeniach

253    Na podporu štvrtého žalobného dôvodu žalobkyne uvádzajú ešte dve tvrdenia, ktoré boli sčasti posúdené v odpovedi na ostatné vyššie preskúmané žalobné dôvody.

254    Prvým tvrdením žalobkyne uvádzajú, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne nepreskúmala, či dĺžka správneho konania prekročila primeranú lehotu.

255    Žalobkyne konkrétne vytýkajú Komisii, že z právneho hľadiska dostatočne nevysvetlila, prečo mala v rámci svojej analýzy preskúmať len dĺžku správneho konania.

256    V tejto súvislosti treba uviesť, že ako je uvedené v bodoch 152 až 169 vyššie v odpovedi na prvú výhradu druhého žalobného dôvodu, Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, overila celkovú dĺžku správneho konania, administratívnych štádií a prerušení spôsobených súdnym preskúmaním, a preskúmala, či táto dĺžka trvania mohla alebo mala mať vplyv na možnosť pokračovať v uvedenom konaní a na situáciu dotknutých podnikov.

257    V tomto rámci Komisia pripustila, že v dôsledku procesných vád, ku ktorým došlo, jednotlivé štádiá, ktoré nasledovali, mohli v prípade správneho konania ako celku, vrátane administratívnych štádií a prerušení spôsobených súdnym preskúmaním, viesť k „objektívne“ dlhému trvaniu, ako je to uvedené v bodoch 156 a 157 vyššie.

258    Po zvážení verejného záujmu na dosiahnutí účinného uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže a záujmu účastníkov konania na tom, aby sa zohľadnili možné dôsledky procesných vád, sa Komisia rozhodla prijať rozhodnutie konštatujúce porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ale znížiť uloženú pokutu o 50 %.

259    Prvé tvrdenie sa musí preto odmietnuť.

260    Druhým tvrdením žalobkyne uvádzajú, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že primeraná lehota nebola prekročená.

261    Žalobkyne konkrétne tvrdia, že Komisia nemohla tvrdiť, ako to urobila, že správne konanie prebiehalo rýchlo.

262    V tejto súvislosti vzhľadom na skutočnosti uvedené v odpovedi na tretí odvolací dôvod (pozri body 183 až 214 vyššie) treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že dĺžka správneho konania nebola neprimeraná.

263    Z týchto úvah a najmä z bodov 185 až 202 vyššie v rovnakom zmysle vyplýva, že tvrdenie Komisie obsiahnuté v odôvodnení 555 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „v prejednávanej veci, pokiaľ ide o administratívne štádium, sa domnieva, že stále viedla vyšetrovanie rýchlo a bez bezdôvodného prerušenia“, neobsahuje ani nesprávne posúdenie.

264    Druhé tvrdenie teda treba odmietnuť.

265    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný.

 O návrhu na zmenu výšky pokuty, ktorý žalobkyne predložili na pojednávaní

266    Žalobkyne na pojednávaní uviedli, že vo svojej žalobe spochybnili zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ale aj implicitne výšku pokuty, takže Všeobecnému súdu bol tiež predložený návrh na zmenu výšky pokuty v rámci výkonu neobmedzenej súdnej právomoci.

267    V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako uviedla Komisia na pojednávaní, že podľa judikatúry súd Únie nemôže bez návrhu vykonať neobmedzenú právomoc stanovenú v článku 261 ZFEÚ a v článku 31 nariadenia č. 1/2003.

268    Vzhľadom na to, že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne, prináleží žalobcovi, aby podal tento návrh proti napadnutému rozhodnutiu, uviedol dôvody odôvodňujúce tento návrh a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 335).

269    Treba však konštatovať, že v prejednávanej veci žaloba neobsahuje nijaký návrh na zmenu výšky pokuty. Je pravda, že žalobkyne na pojednávaní tvrdili, že takýto návrh vyplýva zo systematiky žaloby. Na podporu tohto tvrdenia však neuviedli žiadny dôkaz. Za týchto podmienok treba konštatovať, že požiadavky vyplývajúce z článku 76 písm. e) rokovacieho poriadku, podľa ktorých je žalobca povinný uviesť svoje žalobné návrhy vo svojej žalobe, nie sú splnené. Podľa tohto ustanovenia tak možno zohľadniť len návrhy uvedené v návrhu na začatie konania a dôvodnosť žaloby sa musí skúmať výlučne z hľadiska návrhov obsiahnutých v návrhu na začatie konania (rozsudok z 18. novembra 2020, H/Rada, T‑271/10 RENV II, EU:T:2020:548, bod 84 a citovaná judikatúra).

270    Treba teda dospieť k záveru, že návrh na zmenu výšky pokuty bol formulovaný v priebehu konania oneskorene a vyvodzujúc z tohto oneskorenia dôsledky je podľa článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku neprípustný.

271    V každom prípade, keďže tvrdenia na podporu žaloby boli v celom rozsahu zamietnuté, pokutu nemožno znížiť, ani a fortiori zrušiť na základe žalobných dôvodov uvedených na podporu žaloby.

 Záver

272    S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy sa žaloba musí zamietnuť.

 O trovách

273    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať ich vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii, v súlade s jej návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Ferriera Valsabbia SpA a Valsabbia Investimenti SpA sú povinné nahradiť trovy konania.

Gervasoni Madise Nihoul

Frendo       Martín y Pérez de Nanclares

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. novembra 2022.

Podpisy

*      Jazyk konania: taliančina.