Language of document : ECLI:EU:T:2022:242

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 27. apríla 2022 (*)

„Arbitrážna doložka – Dohoda o poskytnutí grantu uzavretá v rámci siedmeho rámcového programu v oblasti výskumu, technického vývoja a demonštračných činností (2007 – 2013) – Oprávnené náklady – Žiadosť o vrátenie – Finančný audit – Vyšetrovanie OLAF‑u – Konflikt záujmov z dôvodu rodinných alebo citových väzieb – Zásada dobrej viery – Zásada zákazu diskriminácie na základe rodinného stavu – Legitímna dôvera – Žaloba o neplatnosť – Oznámenia o dlhu – Akty neoddeliteľné od zmluvy – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Právo na účinné súdne preskúmanie – Neprípustnosť“

Vo veci T‑4/20,

Sieć Badawcza Łukasiewicz – Port Polski Ośrodek Rozwoju Technologii, so sídlom vo Vroclave (Poľsko), v zastúpení: Ł. Stępkowski, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Araujo Arce a J. Estrada de Solà, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia M. Jaeger (spravodajca) a M. Stancu,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania, najmä:

–        žiadosť o vynechanie určitých údajov vo vzťahu k verejnosti, ktorú podala žalobkyňa samostatným podaním 3. januára 2020 podľa článku 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu,

–        vyjadrenie k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 20. mája 2020, v ktorom Komisia spresňuje, že nemá námietky voči návrhu, ktorý žalobkyňa podala podľa článku 66 rokovacieho poriadku,

po pojednávaní z 5. októbra 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobkyňa, Sieć Badawcza Łukasiewicz – Port Polski Ośrodek Rozwoju Technologii, sa v prvom rade svojím návrhom podľa článku 272 ZFEÚ domáha určenia neexistencie zmluvnej pohľadávky Európskej komisie, o ktorú ide v šiestich oznámeniach o dlhu vydaných 13. novembra 2019 v sume v celkovej výške 180 893,90 eura, zahŕňajúcej istinu 164 449 eur a náhradu škody vo výške 16 444,90 eura, ako aj toho, aby bola Komisii uložená povinnosť vrátiť sumy uvedené v týchto oznámeniach, a subsidiárne návrhom podľa článku 263 ZFEÚ sa domáha zrušenia listu Komisie z 12. novembra 2019, ktorý bol adresovaný žalobkyni.

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Žalobkyňa je výskumnou organizáciou, ktorá ako príjemca uzavrela tri dohody o poskytnutí grantu v rámci siedmeho rámcového programu Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technického vývoja a demonštračných činností (2007 – 2013) (ďalej len „RP7“).

3        V období od decembra 2007 do júla 2010 Komisia uzavrela niekoľko dohôd o poskytnutí grantu, okrem iného dohody č. 215669‑EUWB, č. 248577‑C2POWER a č. 257626‑ACROPOLIS (ďalej len „dohoda o poskytnutí grantu EUWB“, „dohoda o poskytnutí grantu C2POWER“ a dohoda o poskytnutí grantu ACROPOLIS“, alebo spolu „predmetné dohody o poskytnutí grantu“) s tromi konzorciami zloženými z výskumných organizácií z rôznych členských štátov, pričom každé konzorcium viedol koordinátor. Hoci hlavnými zmluvnými partnermi Komisie boli koordinátori konzorcií, každý príjemca mal štatút zmluvnej strany predmetných dohôd o poskytnutí grantu.

4        Žalobkyňa, ktorá mala vtedy názov Wrocławskie Centrum Badań EIT+, uzavrela predmetné dohody o poskytnutí grantu ako príjemca.

5        Od 12. do 14. augusta 2013 bola dohoda o poskytnutí grantu C2POWER – spolu s ďalšími dohodami o poskytnutí grantu uzatvorenými v rámci RP7 (projekty SAPHYRE a FIVER) – predmetom auditu uskutočneného externou audítorskou spoločnosťou, ktorá konala ako zástupca Komisie.

6        Dňa 11. októbra 2013 žalobkyňa poskytla dodatočné informácie, ktoré audítori požadovali pri príležitosti záverečného stretnutia konaného 14. augusta 2013.

7        Audítori zaslali 17. februára 2014 žalobkyni pôvodný návrh správy z auditu. Listom zo 7. marca 2014 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k uvedenej správe.

8        Listom z 22. apríla 2014 Komisia zaslala žalobkyni záverečnú správu z auditu z 21. marca 2014 (č. 13‑BA 222‑030) týkajúcu sa dohody o poskytnutí grantu C2POWER a projektov SAPHYRE a FIVER (ďalej len „záverečná správa z auditu“) a oznámila jej, že považuje audit za ukončený.

9        Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) zaslal 15. septembra 2014 v rámci vyšetrovania OF/2013/0325/A 3 žalobkyni ako dotknutej osobe žiadosť o predloženie dokumentov týkajúcich sa hodín vykázaných jedným z jej zamestnancov (ďalej len „dotknutý zamestnanec“) v rámci jej projektov financovaných Európskou úniou. Dňa 8. októbra 2014 žalobkyňa zaslala OLAF‑u požadované dokumenty.

10      Listom z 10. októbra 2014 OLAF vyzval žalobkyňu, aby predložila ďalšie podporné dokumenty týkajúce sa dvoch jej zamestnancov. Listom zo 6. novembra 2014 žalobkyňa poskytla požadované dokumenty.

11      Dňa 15. januára 2015 OLAF informoval žalobkyňu ako osobu, ktorej sa vyšetrovanie týka, o skutkoch, ktoré jej boli vytýkané, t. j. o jej spoluúčasti na nepravdivých vyhláseniach, ku ktorým došlo na výkazoch pracovného času dotknutého zamestnanca a jej dvoch ďalších zamestnancov.

12      Dňa 27. januára 2015 žalobkyňa predložila OLAF‑u svoje pripomienky, v ktorých spochybnila jeho tvrdenia.

13      Dňa 1. júna 2015 OLAF informoval žalobkyňu o ukončení vyšetrovania, ako aj o svojich odporúčaniach, ktoré boli postúpené poľským súdnym orgánom a príslušným útvarom Komisie.

14      Dňa 25. júna 2015 žalobkyňa zaslala OLAF‑u list obsahujúci niekoľko žiadostí o informácie a podporné dokumenty, v ktorom ho žiadala najmä o kópiu jeho správy z vyšetrovania.

15      Dňa 10. augusta 2015 OLAF poskytol žalobkyni požadované informácie, s výnimkou informácií podliehajúcich prísnym pravidlám v oblasti dôvernosti a ochrany osobných údajov, medzi ktoré patrila aj jeho správa z vyšetrovania. OLAF tak spresnil sporné skutočnosti, obdobie a projekty, na ktoré sa tieto skutočnosti vzťahovali (teda predmetné dohody o poskytnutí grantu, projekt SAPHYRE a projekt ONEFIT), ako aj odporúčania adresované príslušnému generálnemu riaditeľstvu týkajúce sa vymáhania predmetnej sumy.

16      Listom z 1. septembra 2015 žalobkyňa požiadala OLAF, aby jej poskytol podrobné informácie a relevantné právne ustanovenia týkajúce sa jeho vyšetrovania. OLAF odpovedal 9. novembra 2015.

17      Dňa 7. augusta 2018 Komisia informovala žalobkyňu o svojom zámere vydať dve oznámenia o dlhu, jedno na sumu istiny vo výške 374 188 eur a druhé na sumu 30 200 eur ako náhradu škody na základe záverov OLAF‑u týkajúcich sa predmetných dohôd o poskytnutí grantu, projektu SAPHYRE a projektu ONEFIT.

18      Dňa 26. októbra 2018 žalobkyňa zaslala Komisii list, v ktorom spochybnila závery OLAF‑u a požiadala ju, aby pred prijatím opatrení na vymáhanie zohľadnila viaceré skutkové a právne okolnosti.

19      Listom z 22. júla 2019 Komisia informovala žalobkyňu, že niektoré jej pripomienky ju viedli k zmene jej pôvodného stanoviska. Konkrétne, personálne náklady na dvoch ďalších zamestnancov žalobkyne boli nakoniec akceptované a len personálne náklady na dotknutého zamestnanca týkajúce sa obdobia od augusta 2010 do októbra 2012 boli zamietnuté, čo malo za následok, že celkovo bola požadovaná suma vo výške 180 895,90 eura.

20      Dňa 29. augusta 2019 žalobkyňa zaslala Komisii druhý list vyjadrujúci námietky, v ktorom ju žiadala, aby zohľadnila dodatočné pripomienky k opatreniam, ktoré zamýšľala prijať.

21      Komisia odpovedala žalobkyni listom z 12. novembra 2019, v ktorom trvala na svojom stanovisku a informovala ju o vydaní oznámení o dlhu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Tento list bol prílohou e‑mailu z 13. novembra 2019, ku ktorému boli pripojené oznámenia o dlhu č. 3241913641 (dohoda o poskytnutí grantu ACROPOLIS, istina, suma 72 592 eur), č. 3241913642 (dohoda o poskytnutí grantu EUWB, náhrada škody, suma 7 259,20 eura), č. 3241913643 (dohoda o poskytnutí grantu EUWB, istina, suma 64 818 eur), č. 3241913644 (dohoda o poskytnutí grantu C2POWER, náhrada škody, suma 6 481,80 eura), č. 3241913645 (dohoda o poskytnutí grantu C2POWER, istina, suma 27 039 eur) a č. 3241913647 (dohoda o poskytnutí grantu ACROPOLIS, náhrada škody, suma 2 703,90 eura), splatné 30. decembra 2019.

22      Dňa 23. decembra 2019 žalobkyňa zaplatila všetky sumy požadované Komisiou.

23      Listom z 24. decembra 2019 žalobkyňa spochybnila obsah napadnutého rozhodnutia, e‑mailu Komisie z 13. novembra 2019, ako aj oznámení o dlhu pripojených k uvedenému e‑mailu a proti oznámeniam o dlhu podala námietku.

II.    Návrhy účastníkov konania

24      Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        vyhovel jej žalobe podanej na základe článku 272 ZFEÚ a konštatoval jednak neexistenciu zmluvnej pohľadávky, ktorej sa domáhala Komisia, a jednak oprávnenosť personálnych nákladov požadovaných v oznámeniach o dlhu č. 3241913641 (72 592 eur), č. 241913643 (64 818 eur) a č. 3241913645 (27 039 eur) z 13. novembra 2019,

–        uložil Komisii povinnosť vrátiť sumy, ktoré jej žalobkyňa zaplatila na základe oznámení o dlhu č. 3241913641, č. 3241913642, č. 3241913643, č. 3241913644, č. 3241913645 a č. 3241913647 z 13. novembra 2019 spolu s úrokmi, pričom uvedené sumy jej už boli predbežne vyplatené, s výhradou výsledku tohto konania,

–        subsidiárne vyhovel jej žalobe podanej na základe článku 263 ZFEÚ a zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        v každom prípade uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

25      Komisia v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu podanú podľa článku 272 ZFEÚ ako nedôvodnú,

–        rozhodol, že suma 180 893,90 eura, pozostávajúca z istiny vo výške 164 449 eur a sumy 16 444,90 eura z titulu náhrady škody, uvedená v oznámeniach o dlhu č. 3241913641, č. 3241913642, č. 3241913643, č. 3241913644, č. 3241913645 a č. 3241913647 z 13. novembra 2019, zodpovedá neoprávneným nákladom,

–        zamietol žalobu podanú subsidiárne podľa článku 263 ZFEÚ ako zjavne neprípustnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

A.      O žiadosti o vynechanie údajov

26      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. januára 2020 žalobkyňa podala žiadosť o vynechanie určitých údajov vo vzťahu k verejnosti podľa článku 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu s cieľom zabezpečiť jednak ochranu osobných údajov a jednak ochranu obchodného tajomstva.

27      Touto žiadosťou chce žalobkyňa v podstate vynechať tieto druhy údajov:

–        mená osôb, ktoré zamestnávala v minulosti a osôb, ktoré v súčasnosti zamestnáva,

–        mená tretích osôb,

–        obsah pracovných zmlúv jej zamestnancov,

–        ďalšie informácie uvedené v žalobe alebo prílohách, ktoré by mohli umožniť identifikáciu osoby verejnosťou,

–        svoju organizačnú štruktúru,

–        správu OLAF‑u v prípade, že bude predložená.

28      Žalobkyňa okrem toho navrhuje, aby v prípade uverejnenia tohto rozsudku boli uverejnené len výňatky, z ktorých by nebolo možné identifikovať osoby dotknuté týmto konaním alebo zverejniť podrobnosti o jej organizačnej štruktúre, riadiacich postupoch alebo správaní ako zamestnávateľa.

29      V prvom rade treba pripomenúť, že pri hľadaní súladu medzi zverejňovaním súdnych rozhodnutí a právom na ochranu osobných údajov a obchodného tajomstva musí súd za okolností každého prípadu hľadať spravodlivú rovnováhu, pričom musí zohľadniť aj právo verejnosti na prístup k súdnym rozhodnutiam v súlade so zásadami zakotvenými v článku 15 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2020, Broughton/Eurojust, T‑87/19, neuverejnený, EU:T:2020:464, bod 49).

30      V prejednávanej veci predovšetkým nie sú v tomto rozsudku uvedené mená osôb, ktoré žalobkyňa v minulosti zamestnávala a v súčasnosti zamestnáva, mená tretích osôb ani iné informácie uvedené v žalobe alebo v prílohách, ktoré by mohli umožniť identifikáciu osoby zo strany verejnosti.

31      Návrh týkajúci sa správy OLAF‑u je navyše bezpredmetný, keďže k jej predloženiu nedošlo.

32      Napokon, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa obsahu pracovných zmlúv, organizačnej štruktúry žalobkyne, jej riadiacich postupov a jej správania sa ako zamestnávateľa, v tomto rozsudku sa nachádzajú len tie informácie, ktorých vynechanie by mohlo zasiahnuť do možnosti verejnosti mať prístup k rozsudkom a porozumieť im.

33      Po druhé je potrebné uviesť, že informácie obsiahnuté v tomto rozsudku boli buď predložené a prerokované na verejnom pojednávaní, ktoré sa konalo 5. októbra 2021, alebo ich vynechanie nebolo dostatočne odôvodnené, takže neexistuje legitímny dôvod na vyhovenie žiadosti žalobkyne (pozri v tomto zmysle uznesenia z 21. júla 2017, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia, T‑130/17 R, EU:T:2017:541, bod 62, a z 21. júla 2017, PGNiG Supply & Trading/Komisia, T‑849/16 R, EU:T:2017:544, bod 57).

B.      O žalobe podanej podľa článku 272 ZFEÚ

1.      návrhu na určenie neexistencie zmluvnej pohľadávkyoprávnenosti personálnych nákladov a o návrhu na vrátenie vyplatených súm

34      Na podporu svojich návrhov predložených v prvom rade v rámci svojej žaloby podanej na základe článku 272 ZFEÚ žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody založené na porušení ustanovení predmetných dohôd o poskytnutí grantu, belgického práva, poľského pracovného práva a zásady ochrany legitímnej dôvery.

a)      prvom žalobnom dôvode založenom na porušení ustanovení predmetných dohôdposkytnutí grantu

35      Žalobkyňa na podporu svojho prvého žalobného dôvodu uvádza tri výhrady.

1)      O prvej výhrade, založenej na porušení článku II.22 ods. 1 a 6 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu vyplývajúcom z jednostranného vymáhania finančných prostriedkov a paušálnej náhrady škody

36      Vo svojej prvej výhrade žalobkyňa spochybňuje zákonnosť vymáhania, ktoré vykonala Komisia, ako aj uloženia paušálnej náhrady škody z jej strany vzhľadom na zmluvné ustanovenia upravujúce túto právomoc.

37      Domnieva sa totiž, že hoci článok II.22 ods. 6 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu umožňuje Komisii prijať opatrenia, ako je vydanie príkazu na vymáhanie alebo uloženie pokút, výkon tejto právomoci musí byť založený na zisteniach auditu v zmysle článku II.22 ods. 1 prílohy II k uvedeným dohodám.

38      Na jednej strane však Komisia vyžadovala od žalobkyne vyplatenie bez toho, aby vychádzala zo záverov auditu, pokiaľ ide o dohody o poskytnutí grantu EUWB a ACROPOLIS, a pokiaľ ide o dohodu o poskytnutí grantu C2POWER, konala v rozpore so závermi auditu, s ktorými pritom vyjadrila súhlas.

39      Na druhej strane Komisia vychádzala z vyšetrovacej správy OLAF‑u, ktorá nie je finančným auditom v zmysle článku II.22 ods. 1 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že hoci článok II.22 ods. 8 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu umožňuje Komisii obrátiť sa na OLAF na účely vykonania kontrol a inšpekcií na mieste, toto ustanovenie ju neoprávňuje odchýliť sa od ustanovení článku II.22 ods. 6 prílohy II uvedených dohôd.

40      V dôsledku toho žalobkyňa dospela k záveru, že uplatniteľné zmluvné ustanovenia neumožňovali Komisii konať tak, ako to urobila, keď pristúpila k vymáhaniu finančných prostriedkov a paušálnej náhrady jednostranne namiesto toho, aby podala návrh na zaplatenie na príslušný súd, a obmedzila sa na spochybnenie skutočností bez predloženia dôkazov na podporu tohto spochybnenia.

41      Žalobkyňa dodáva, že v rozpore s tvrdeniami Komisie ani nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), ani samotný článok 317 ZFEÚ nedávajú podľa predmetných dohôd o poskytnutí grantu Komisii samostatnú zmluvnú právomoc požadovať vrátenie finančných prostriedkov v prípade, že neexistuje záverečná správa z auditu, alebo v rozpore so závermi takejto správy.

42      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

43      Po prvé oddiel 3 s názvom „Kontroly a sankcie“ prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu obsahuje článok II.22 s názvom „Finančné audity a kontroly“, ktorý upravuje jednak audit a jednak kontrolné postupy.

44      Pokiaľ ide o postupy auditu, článok II.22 ods. 1 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu stanovuje, že „Komisia môže kedykoľvek počas realizácie projektu a až do piatich rokov po skončení projektu vykonať finančné audity buď prostredníctvom externých audítorov, alebo prostredníctvom samotných útvarov Komisie, vrátane OLAF‑u“. Tento článok ďalej uvádza, že „postup auditu sa považuje za začatý v deň prijatia príslušného listu zaslaného Komisiou“, že „tieto audity sa môžu týkať finančných, systémových a iných aspektov (ako sú účtovné a riadiace zásady) súvisiacich s riadnym vykonávaním dohody o poskytnutí grantu“ a že „tieto audity sa vykonávajú na dôvernom základe“.

45      Článok II.22 ods. 6 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu dodáva, že „na základe záverov auditu Komisia prijme všetky vhodné opatrenia, ktoré považuje za potrebné, vrátane vypracovania príkazov na vymáhanie všetkých platieb alebo ich častí, ktoré uskutočnila a uloženia všetkých uplatniteľných sankcií“.

46      Pokiaľ ide o kontrolné postupy, článok II.22 ods. 8 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu v súvislosti s možnosťou prijať vyšetrovacie opatrenia stanovuje, že „okrem toho“ Komisia „môže vykonávať kontroly a inšpekcie na mieste v súlade s nariadením Rady (Euratom, ES) č. 2185/96 z 11. novembra 1996, o kontrolách a inšpekciách na mieste, vykonávaných Komisiou s cieľom ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev pred spreneverou a inými podvodmi a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných [OLAF‑om] [a] nariadením Rady (Euratom) č. 1074/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných [OLAF‑om]“.

47      Z vyššie uvedeného vyplýva, že kontrolné postupy, ako sú upravené v predmetných dohodách o poskytnutí grantu, sú opatreniami, ktoré patria do zmluvného rámca zaväzujúceho strany a ktoré sa autonómne uplatňujú na postupy auditu.

48      Po druhé na to, aby bolo možné uplatniť postupy uvedené v článku II.22 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, článok II.3 písm. g) uvedenej prílohy stanovuje, že „každý príjemca musí… poskytnúť Komisii, vrátane [OLAF‑u] a Dvora audítorov, všetky informácie potrebné v rámci kontrol a auditov“.

49      List OLAF‑u z 15. septembra 2014, ktorým sa od žalobkyne požaduje predloženie určitých dokumentov (pozri bod 9 vyššie), sleduje konkrétne tento cieľ, čo odôvodňuje vyšetrovacie opatrenie podľa článku II.3 písm. g) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu.

50      Konanie vedené OLAF‑om tak patrí do zmluvného rámca vytvoreného účastníkmi konania.

51      Po tretie je dôležité, že žiadosť o predloženie dokumentov z 15. septembra 2014 sa nezakladá na článku II.22 ods. 3 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu. Tento článok stanovuje:

„Príjemcovia si uchovávajú originály alebo vo výnimočných prípadoch riadne overené kópie všetkých dokumentov týkajúcich sa dohody o poskytnutí grantu, vrátane elektronických kópií, najviac počas piatich rokov od ukončenia projektu. Tieto dokumenty sa sprístupnia Komisii na žiadosť počas akéhokoľvek auditu vykonaného v rámci dohody o poskytnutí grantu.“

52      Hoci žiadosť založená na tomto ustanovení umožňuje dospieť k rovnakému výsledku ako žiadosť podaná podľa článku II.3 písm. g) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, článok II.22 ods. 3 uvedenej prílohy sa uplatní len v rámci auditu a nie v rámci kontrolných postupov. Okrem sa toho rovnaké odôvodnenie uplatní na účely vymedzenia pôsobnosti článku II.22 ods. 3 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu a článku II.22 ods. 8 uvedenej prílohy.

53      Konanie vedené OLAF‑om v prejednávanej veci teda patrí medzi kontrolné postupy upravené ustanoveniami predmetných dohôd o poskytnutí grantu.

54      Po štvrté v rámci postupu kontroly vykonaného v prejednávanej veci Komisia identifikovala nezrovnalosti, ktorých sa dopustila žalobkyňa a ktoré mali za následok neoprávnenosť určitých nákladov.

55      V tejto súvislosti treba uviesť, že článok II.21 ods. 1 druhý pododsek prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu stanovuje, že „ak má byť suma, ktorú príjemca dlhuje [Únii], vymáhaná po vypovedaní alebo splnení dohody o poskytnutí grantu podľa [RP7], Komisia požiada o vrátenie dlžnej sumy zaslaním príkazu na vymáhanie na adresu príjemcu“.

56      V súlade s týmto ustanovením, na ktorom sa výslovne zakladá napadnuté rozhodnutie, bola Komisia oprávnená vyvodiť dôsledky z výsledku konania o kontrole tým, že od žalobkyne požadovala vrátenie dlžných súm.

57      Na rozdiel od tvrdení žalobkyne, podľa ktorých jednak článok II.22 ods. 8 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu neoprávňuje Komisiu odchýliť sa od článku II.22 ods. 6 uvedenej prílohy a jednak Komisia nemôže ignorovať správu o konečnom audite na základe predmetných dohôd o poskytnutí grantu, je postup uplatňovaný v prejednávanej veci nezávislý od auditu, ktorý uvádza žalobkyňa.

58      V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 9 ods. 1 predmetných dohôd o poskytnutí grantu výslovne uvádza, že tieto dohody sa „riadia… rozpočtovým nariadením, ktoré sa vzťahuje na všeobecný rozpočet a podrobnými pravidlami na jeho vykonávanie…“.

59      Článok 119 rozpočtového nariadenia pritom stanovuje:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté následné kontroly zo strany orgánu, grant sa neposkytne v celkovej sume dovtedy, kým orgán neprevezme záverečné správy a vyúčtovanie.

2.      V prípade, že príjemca nedodrží svoje právne alebo zmluvné záväzky, vyplácanie grantu sa pozastaví a zníži alebo ukončí v prípadoch ustanovených vo vykonávacích predpisoch potom, ako príjemca dostal príležitosť predložiť svoje pripomienky.“

60      V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že článok 119 rozpočtového nariadenia v znení uplatniteľnom v čase, keď nastali skutkové okolnosti, nestanovuje osobitnú a špecifickú procesnú požiadavku, pokiaľ ide o spôsob identifikácie nezrovnalostí v rámci kontrolných postupov začatých po prijatí konečných správ a účtov.

61      Ďalej podmienky vykonávania tohto ustanovenia účinné v čase, keď nastali skutkové okolnosti, neuvádzajú v tejto súvislosti ďalšie požiadavky. Článok 183 prvý odsek písm. a) a článok 183 druhý odsek nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie rozpočtových pravidiel (Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145), totiž priznáva zodpovednému povoľujúcemu úradníkovi najmä právo požadovať náhradu v primeranej výške v prípade, že sa odsúhlasený plán práce nevykonáva správne.

62      Napokon v odpovedi na otázku položenú na pojednávaní žalobkyňa pripustila, že článok 119 rozpočtového nariadenia je uplatniteľný na zmluvný rámec v prípade splnenia podmienky, že bola zistená nezrovnalosť.

63      V dôsledku toho z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisii nemožno vytýkať, že nedodržala procesné požiadavky vyžadované v rámci kontrolného postupu vykonaného v prejednávanej veci.

64      Po piate je nesporné, že v nadväznosti na pripomienky, ktoré žalobkyňa uviedla v liste z 26. októbra 2018, Komisia znížila výšku súm, ktoré od nej požadovala. Na účely spochybnenia záverov správy OLAF‑u, na ktorých sa zakladali tvrdenia Komisie, sa žalobkyňa opierala najmä o záverečnú správu z auditu. Na účely vydania príkazov na vymáhanie teda Komisia zohľadnila posúdenia vyplývajúce tak z auditu, ako aj z kontrolného postupu. V tejto súvislosti Komisia konala v rámci právomocí, ktoré sú jej priznané článkom II.22 ods. 6 a článkom II.21 ods. 1 druhým pododsekom prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, čo sa odráža v napadnutom rozhodnutí.

65      V dôsledku toho postup, ktorý Komisia uplatnila pri požadovaní vrátenia súm, o ktorých sa domnievala, že sú dlžné, neporušuje zmluvné ustanovenia. Preto treba prvú výhradu zamietnuť.

2)      O druhej výhrade založenej na porušení článku II.14 ods. 1 písm. a) a b) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu z dôvodu požadovania platieb zodpovedajúcich skutočným nákladom

66      Svojou druhou výhradou žalobkyňa tvrdí, že Komisia bola povinná pripustiť existenciu personálnych nákladov na dotknutého zamestnanca, keďže záverečná správa z auditu osobitne potvrdila ich pravosť, teda záver, ku ktorému Komisia dospela vo svojom liste z 22. apríla 2014.

67      Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že Komisia tým, že sa odchýlila od záverov audítorov bez toho, aby predložila dôkazy podporujúce takúto možnosť alebo poskytla vysvetlenia týkajúce sa relevantnosti záverov OLAF‑u, hoci ich čiastočne odmietla, porušila článok II.14 ods. l písm. a) a b) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, čím sa dopustila skutkového omylu.

68      Žalobkyňa dodáva, že stanovisko Komisie je irelevantné, pokiaľ ide o rozdelenie dôkazného bremena o oprávnenosti nákladov, ktoré znáša príjemca grantu, a o jej schopnosť získať späť finančné prostriedky. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že bola vydaná záverečná správa z auditu potvrdzujúca, že sporné náklady boli skutočné, dôkazné bremeno o nesprávnosti tejto správy a neoprávnenosti určitých personálnych nákladov nesie Komisia.

69      Komisia spochybňuje argumenty žalobkyne.

70      Na úvod treba uviesť, že argumentácia žalobkyne v rámci druhej výhrady jej prvého žalobného dôvodu tkvie v tom, že Komisii vytýka porušenie zmluvných ustanovení z dôvodu nedodržania údajne záväzného charakteru záverečnej správy z auditu.

71      Na jednej strane však z ustanovení predmetných dohôd o poskytnutí grantu nevyplýva, že by sa auditom priznávala takáto hodnota. Naopak, predbežná povaha ich dôkaznej sily je zakotvená v článku II.22 ods. 1 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, ktorý pripúšťa možnosť vykonať ďalšie audity počas piatich rokov nasledujúcich po dokončení dotknutého projektu. Rovnako článok II.22 ods. 8 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu umožňuje Komisii začať vyšetrovania podľa nariadenia (ES) č. 1073/1999 Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných [OLAF‑om] (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91), ktoré bolo zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných [OLAF‑om], ktorým sa zrušuje nariadenie [č. 1073/1999] a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1).

72      Na druhej strane, ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 58 až 62 vyššie, napadnuté rozhodnutie patrí do rámca článku 119 rozpočtového nariadenia, ktorého odsek 1 výslovne uvádza, že orgán prevezme záverečné správy a vyúčtovanie „bez toho, aby boli dotknuté následné kontroly zo strany orgánu“.

73      Záverečnú správu z auditu teda nemožno ani po schválení Komisiou považovať za záväznú a nemennú. Tvrdenie žalobkyne, že Komisia bola povinná uznať pravosť predmetných personálnych nákladov na dotknutého zamestnanca, keďže audit, ktorého závery schválila, predbežne uznal ich pravosť, inak sa dopustila skutkového omylu predstavujúceho porušenie článku II.14 ods. 1 písm. a) a b) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, treba zamietnuť.

74      Z rovnakých dôvodov je irelevantné tvrdenie žalobkyne, že Komisia nepredložila dôkaz o nesprávnosti záverečnej správy z auditu. Z úvah uvedených v bode 72 vyššie totiž vyplýva, že vzhľadom na zmluvné ustanovenia prejednávanej veci Komisia nie je viazaná zisteniami finančného auditu, ak kontrola po tomto audite spochybní jeho výsledky.

75      Vzhľadom na vyššie uvedené sa druhá výhrada musí zamietnuť.

3)      O tretej výhrade založenej jednak na porušení článku II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, ku ktorému došlo tým, že Komisia konštatovala riziko konfliktu záujmov z dôvodu existencie rodinných väzieb, a jednak na porušení článkov 7 a 9 Charty základných práv Európskej únie z dôvodu diskriminácie založenej na rodinnom stave

76      Žalobkyňa sa predovšetkým domnieva, že Komisia nemohla dospieť k záveru o existencii rizika konfliktu záujmov v zmysle článku II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, ktoré by viedlo k spochybneniu spoľahlivosti výkazov počtu hodín odpracovaných dotknutým zamestnancom z dôvodu prístupu, ktorý mala jeho manželka k uvedeným výpisom.

77      V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že napriek tomu, že jej to bolo oznámené, Komisia nezohľadnila na jednej strane kontrolu zo strany nadriadených, ktorej podliehal tak dotknutý zamestnanec, ako aj jeho manželka, pričom títo nadriadení overili skutočnosť práce dotknutého zamestnanca, a na druhej strane neexistenciu funkčného, hierarchického alebo organického vzťahu medzi manželmi. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôrazňuje, že Komisia sa dopustila skutkového omylu, keď predpokladala, že účasť manželky dotknutého zamestnanca bola podstatná, zatiaľ čo v skutočnosti bol prístup manželky dotknutého zamestnanca k jeho výkazom pracovného času čisto administratívny a manželka nemala žiadnu právomoc meniť tieto dokumenty. Okrem toho žalobkyňa uvádza, že audítori overili a schválili systém vykazovania pracovného času. Žalobkyňa navyše tvrdí, že neexistovalo žiadne riziko konfliktu záujmov, ako to preukazuje neexistencia incidentu, ktorý by odhalili nadriadení manželov, pokiaľ ide o prípadné podvody, ku ktorým by došlo v súvislosti s výkazmi pracovného času.

78      Žalobkyňa ďalej uvádza, že neexistuje žiadna právna norma, ktorá by vyžadovala, aby boli manželia pracujúci na tom istom pracovisku od seba striktne oddelení. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že opatrenia zavedené v prejednávanej veci (dvojitý samostatný dohľad, pridelenie na samostatné oddelenia) predstavujú menej invazívny spôsob zabezpečenia správnosti výkazov pracovného času, ku ktorým mala manželka dotknutého zamestnanca prístup z titulu svojich administratívnych povinností.

79      Žalobkyňa sa napokon domnieva, že stanovisko Komisie predstavuje diskrimináciu na základe rodinného stavu, čo je v rozpore s článkami 7 a 9 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), keďže povinnosť pracovať oddelene uložená manželom len na základe tohto stavu by pri neexistencii skutočného dôvodu pochybovať o ich čestnosti predstavovala rozdielne zaobchádzanie na pracovisku a/alebo diskrimináciu. V tejto súvislosti žalobkyňa spochybňuje stanovisko Komisie spočívajúce v zvážení úpravy úloh manželky dotknutého zamestnanca s cieľom vyhnúť sa konfliktu záujmov, keďže takéto opatrenie predstavuje diskrimináciu z dôvodu rodinného stavu.

80      Komisia spochybňuje argumenty žalobkyne.

81      V článku II.3 písm. n) prílohy II k príslušným dohodám o poskytnutí grantu sa stanovuje, že každý príjemca musí prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa vyhol akémukoľvek riziku konfliktu záujmov súvisiaceho s ekonomickými záujmami, politickou alebo štátnou príslušnosťou, rodinnými alebo citovými väzbami alebo akýmkoľvek iným druhom záujmu, ktorý by mohol narušiť nestranný a objektívny výkon projektu.

82      Na úvod treba teda uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, z článku II.3 písm. n) prílohy II sporných dohôd o poskytnutí grantu nevyplýva, že existencia ekonomických, citových alebo rodinných väzieb umožňuje domnievať sa, že existuje riziko konfliktu záujmov, ktorý by mohol ohroziť nestranné a objektívne vykonávanie projektu.

83      Domnienka, ktorá môže vyplývať z existencie hospodárskych, citových alebo rodinných väzieb, sa totiž obmedzuje na existenciu rizika konfliktu záujmov. Zo znenia článku II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu tak vyplýva vyvrátiteľná domnienka týkajúca sa existencie takéhoto rizika najmä vtedy, keď sa osoby, ktoré majú rodinné alebo citove väzby, nejakým spôsobom podieľali na tom istom projekte. V prejednávanej veci vedie k uplatneniu tejto domnienky manželský vzťah medzi dotknutým zamestnancom a jeho manželkou.

84      Hoci teda Komisia môže využiť túto domnienku, je naopak povinná predložiť všetky dôkazy preukazujúce, že môže dôjsť k ohrozeniu nestranného a objektívneho výkonu predmetného projektu.

85      V prvom rade je teda potrebné preskúmať dôkazy predložené žalobkyňou, ktoré smerujú k vyvráteniu domnienky týkajúcej sa existencie rizika konfliktu záujmov, pričom splnenie podmienky týkajúcej sa existencie citových a rodinných väzieb nebolo spochybnené.

86      V tejto súvislosti tvrdenia žalobkyne, ktoré sa zakladajú na neexistencii vzťahu nadriadenosti a neexistencii organizačnej väzby, nie sú takej povahy, aby vylúčili riziko konfliktu záujmov, keďže v kontexte prejednávanej veci, v ktorej manželka dotknutého zamestnanca schvaľovala výkazy jeho pracovného času, nemožno vplyv rodinnej situácie vylúčiť len z dôvodu neexistencie administratívnej podriadenosti v profesijnej oblasti.

87      V dôsledku toho situácia v prejednávanej veci skutočne zakladá riziko konfliktu záujmov v zmysle článku II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu.

88      Preto treba v druhom rade preskúmať, či sú dôkazy, ktoré predložila Komisia, týkajúce sa preukázania možnosti, že bol ohrozený nestranný a objektívny výkon predmetného projektu.

89      Zo spisu v tejto súvislosti vyplýva, pokiaľ ide o povahu činností manželky predmetného zamestnanca vykonávanej u žalobkyne, že manželka bola v čase, keď nastali skutkové okolnosti, zamestnaná vo finančnom oddelení žalobkyne a že mala postavenie „manažérky projektov RP7“, a bola tiež označovaná ako „hlavný administratívny zamestnanec poverený grantmi z RP7“. Ako uznáva žalobkyňa, z dôvodu tohto postavenia „mala podľa organizačného poriadku prístup k výkazom pracovného času svojho manžela predloženému na účely grantov RP7 a až do novembra 2012 ich podpisovala“.

90      V prvom rade, pokiaľ ide o povinnosti manželky dotknutého zamestnanca v súvislosti s jeho výkazmi pracovného času, treba uviesť, že hoci žalobkyňa uvádza, že manželka dotknutého zamestnanca vykonávala kancelárske práce a bola zodpovedná okrem iného za zhromažďovanie a vedenie dokumentácie týkajúcej sa grantov RP7, z výkazov pracovného času dotknutého zamestnanca, ktoré žalobca predložil v prílohe A.16 k žalobe, vyplýva, že manželka dotknutého zamestnanca schvaľovala obsah týchto dokumentov, pričom slovo „schválené“ (approved) sa na nich nachádza vedľa podpisu manželky dotknutého zamestnanca.

91      V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že manželka dotknutého zamestnanca nemohla zmeniť oficiálnu dokumentáciu, takéto tvrdenie ešte viac zvyšuje pravdepodobnosť ohrozenia riadnej realizácie dotknutého projektu, keďže hoci – ako bolo preukázané v bode 90 vyššie – schvaľovala výkazy pracovného času svojho manžela, nemala by ani možnosť ich zmeniť v prípade, že by boli nepresné.

92      V dôsledku toho je potrebné dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že riadne vykonanie dotknutého projektu mohlo byť ohrozené.

93      Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, že činnosti manželky dotknutého zamestnanca podliehali dvojitej kontrole zo strany jej nadriadených. Skutočnosti, ktoré majú preukázať existenciu možnosti ohrozenia riadneho výkonu predmetného projektu, sa totiž musia posúdiť vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyni sa nepodarilo vyvrátiť existenciu situácie vedúcej k riziku konfliktu záujmov (pozri bod 87 vyššie). V tejto súvislosti treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení žalobkyne v skutočnosti existuje funkčné prepojenie medzi dotknutým zamestnancom a jeho manželkou. Skutočnosť, že manželka dotknutého zamestnanca je zodpovedná za schvaľovanie výkazov pracovného času svojho manžela bez možnosti ich úpravy, pričom je v týchto výkazoch bez akýchkoľvek nejasností uvedená ako „vedúca“ (supervisor), postačuje na to, aby sa dospelo k záveru, že kontrolný systém zavedený žalobkyňou nespĺňa požiadavku, aby boli prijaté všetky opatrenia potrebné na zabránenie akémukoľvek riziku konfliktu záujmov, pokiaľ ide o rodinné alebo citové väzby, ktoré by mohli ohroziť nestranný a objektívny výkon predmetného projektu podľa článku II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu.

94      Komisia teda neporušila článok II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, keď sa domnievala, že žalobkyňa neprijala všetky potrebné preventívne opatrenia, aby sa predišlo akémukoľvek riziku konfliktu záujmov, pokiaľ ide o rodinné alebo citové väzby, ktoré by mohli ohroziť nestranný a objektívny výkon predmetného projektu.

95      Okrem toho, pokiaľ ide predovšetkým o úvahy žalobkyne týkajúce sa skutočnosti, že systém evidencie pracovného času bol overený audítormi v prítomnosti dotknutého zamestnanca a jeho manželky, treba poukázať na závery uvedené v bodoch 73 a 74 vyššie, ktoré sa týkajú hodnoty posúdení uvedených v záverečnej správe z auditu.

96      Ďalej, pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa neexistencie konkrétnych dôkazov o riziku konfliktu záujmov, stačí pripomenúť, že samotné znenie článku II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu nevyžaduje, aby tento konflikt mal preukázaným spôsobom vplyv na plnenie zmluvy alebo na náklady podľa nej.

97      Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, že stanovisko Komisie predstavuje diskrimináciu z dôvodu rodinného stavu v rozpore s článkami 7 a 9 Charty, treba uviesť, že údajné porušenie sa nevzťahuje na nesprávne vykonanie zmluvných ustanovení.

98      Treba však pripomenúť, že Všeobecný súd už mal príležitosť rozhodnúť, že Charta, ktorá je súčasťou primárneho práva, vo svojom článku 51 ods. 1 bez výnimky stanovuje, že jej ustanovenia „sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie“ a že základné práva preto ako také majú upravovať výkon právomocí zverených inštitúciám Únie, a to aj v rámci zmlúv (rozsudky z 3. mája 2018, Sigma Orionis/Komisia, T‑48/16, EU:T:2018:245, body 101 a 102, a z 3. mája 2018, Sigma Orionis/REA, T‑47/16, neuverejnený, EU:T:2018:247, body 79 a 80; pozri tiež analogicky rozsudok z 13. mája 2020, Talanton/Komisia, T‑195/18, neuverejnený, EU:T:2020:194, bod 73).

99      Rovnako platí, že inštitúcie a orgány Únie pri plnení zmluvy naďalej podliehajú povinnostiam, ktoré im vyplývajú z Charty a zo všeobecných zásad práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 86). Súdny dvor tiež zdôraznil, že ak sa zmluvné strany rozhodnú vo svojej zmluve prostredníctvom arbitrážnej doložky zveriť súdu Únie právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa tejto zmluvy, tento súd bude mať právomoc posúdiť prípadné porušenia Charty a všeobecných zásad práva Únie bez ohľadu na uplatniteľné právo zakotvené v uvedenej zmluve (rozsudok zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia, C‑378/16 P, EU:C:2020:575, bod 81).

100    V prejednávanej veci je cieľom požiadavky vyhnúť sa akémukoľvek konfliktu záujmov z dôvodu rodinných alebo citových väzieb zabrániť závažnému a zjavnému porušeniu požiadavky nestrannosti a objektívnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 141), ktorú má okrem iného osoba zodpovedná za osvedčenie výkazov o pracovnom čase výskumných pracovníkov pracujúcich na projekte, na ktorý poskytuje Únia grant. Preto aj za predpokladu, že by pravidlo, ktorého cieľom je zaručiť neexistenciu konfliktu záujmov, o aké ide v prejednávanej veci, mohlo zasiahnuť do práv chránených článkami 7 a 9 Charty, obsah týchto práv by nebol ovplyvnený, ale nanajvýš by sa obmedzil ich výkon. Podľa článku 52 ods. 1 Charty pritom možno výkon práv a slobôd uznaných v Charte obmedziť za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

101    Tak je to aj v prejednávanej veci. V danom prípade, pokiaľ ide predovšetkým o existenciu cieľa všeobecného záujmu uznaného Úniou, má totiž takéto obmedzenie za cieľ zaručiť dodržiavanie zásady riadneho finančného hospodárenia, ako je zakotvená v článku 317 ZFEÚ. Toto obmedzenie je tak nevyhnutné, keďže Komisia vzhľadom na to, že nie je priamym svedkom plnenia úloh príjemcom grantu, nemá k dispozícii iné prostriedky kontroly presnosti ním vykázaných personálnych nákladov, ako sú tie, ktoré vyplývajú najmä z predloženia spoľahlivých výkazov pracovného času (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2015, Amitié/Komisia, T‑234/12, neuverejnený, EU:T:2015:601, bod 210 a citovanú judikatúru). Napokon toto obmedzenie nie je neprimerané, keďže jednak platí, že práva chránené článkami 7 a 9 Charty nie sú dotknuté vo svojom samotnom obsahu, ako sa uvádza v bode 100 vyššie, a jednak, ako uvádza Komisia, požiadavka vyhnúť sa konfliktu záujmov z dôvodu rodinných alebo citových väzieb by mohla byť splnená minimálnymi organizačnými úpravami. Tvrdenia žalobkyne týkajúce sa existencie diskriminácie musia byť preto zamietnuté v rozsahu, v akom sa na jednej strane zakladajú na existencii porušenia článkov 7 a 9 Charty a na druhej strane takéto porušenie, za predpokladu, že by k nemu vzhľadom na sporné uplatnenie pravidla o konflikte záujmov mohlo dôjsť, nebolo preukázané.

102    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zamietnuť tretiu výhradu, a teda aj prvý žalobný dôvod v celom rozsahu.

b)      druhom žalobnom dôvode založenom na porušení belgického práva

103    Žalobkyňa na úvod pripomína, že predmetné dohody o poskytnutí grantu obsahujú odkaz na belgické právo.

104    Žalobkyňa preto s odvolaním sa na belgické občianske právo uvádza tri výhrady na podporu svojho druhého žalobného dôvodu.

105    Žalobkyňa sa predovšetkým domnieva, že stanovisko Komisie v prejednávanej veci predstavuje domnienku nekonania v dobrej viere na strane žalobkyne, domnienku, ktorá viedla Komisiu k jednostrannému záveru, že bola porušená zmluva bez toho, aby to bolo konštatované v záverečnej správe z auditu, a pokiaľ ide o zmluvu o poskytnutí grantu C2POWER, o konanie v rozpore so závermi auditu. Komisia preto porušila zásadu plnenia zmlúv v dobrej viere zakotvenú v článkoch 1134 a 1135 belgického Občianskeho zákonníka.

106    Žalobkyňa ďalej vytýka Komisii, že svoju žiadosť o náhradu personálnych nákladov dotknutého zamestnanca založila na správe z vyšetrovania vypracovanej OLAF‑om mimo zmluvného rámca, ktorej dôkazná hodnota je pochybná. Komisia sa totiž sama rozhodla neriadiť sa všetkými závermi uvedenej správy a nevysvetlila dôvody, ktoré ju viedli nielen k tomu, že sa odchýlila od záverov záverečnej správy z auditu bez toho, aby preukázala akékoľvek pochybenie žalobkyne, ale aj k tomu, že nakoniec už nezohľadnila náklady považované za „vysoko nadhodnotené“, konkrétne tie, ktoré prekročili hranicu, ktorej stanovenie nie je upravené ustanoveniami dotknutých dohôd o poskytnutí grantu. Komisia preto porušila pravidlo týkajúce sa dôkazného bremena, ktoré bolo uvedené v článku 1315 belgického Občianskeho zákonníka, podľa ktorého osoba, ktorá sa domáha vykonania povinnosti, ju musí preukázať.

107    Žalobkyňa sa napokon domnieva, že uhradila platby požadované Komisiou, hoci Komisia nemohla uplatniť pohľadávku. Komisia preto porušila články 1235, 1376 a 1377 belgického Občianskeho zákonníka tým, že neodovzdala sumy, ktoré jej boli vyplatené a ktoré z dôvodu neexistencie dlhu prijala neoprávnene.

108    Komisia spochybňuje argumenty žalobkyne.

109    Prvé dve výhrady druhého žalobného dôvodu treba preskúmať spoločne.

110    V prvom rade treba na jednej strane uviesť, že ako bolo konštatované v bode 65 vyššie, na rozdiel od tvrdení žalobkyne sa žiadosť Komisie o vrátenie vyplatených súm nezakladá na správe z vyšetrovania vyhotovenej mimo zmluvného rámca. Na druhej strane treba pripomenúť, že sa tiež dospelo k záveru, že Komisia nebola viazaná zisteniami záverečnej správy z auditu (pozri body 73 a 74 vyššie).

111    V druhom rade treba preskúmať otázku, na akom základe sa zakladá žiadosť Komisie o vrátenie vyplatených súm, aby bolo možné určiť, či Komisia porušila zásadu plnenia zmlúv v dobrej viere, keď predpokladala, že žalobkyňa nekoná v dobrej viere, a pravidlo týkajúce sa dôkazného bremena, keď neuviedla skutočnosti na podporu tejto žiadosti.

112    V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že podľa všeobecne uznávanej právnej zásady každý súd uplatňuje svoje vlastné procesné pravidlá, a to vrátane pravidiel o právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. apríla 1992, Komisia/Filhauer, C‑209/90, EU:C:1992:172, bod 13). Pravidlá, ktorých účelom je úprava dôkazného bremena, prípustnosti, hodnoty a dôkaznej sily dôkazov však nepatria do pôsobnosti tejto zásady, keďže nemajú procesnú, ale hmotnoprávnu povahu v tom zmysle, že určujú podmienky existencie, rozsah a dôvody zániku subjektívnych práv. Voľba rozhodného práva uskutočnená v dohodách, ktoré boli predmetom auditu, sa teda týka aj pravidiel dokazovania (rozsudok z 8. septembra 2015, Amitié/Komisia, T‑234/12, neuverejnený, EU:T:2015:601, bod 115).

113    V prejednávanej veci je tak rozdelenie dôkazného bremena, pokiaľ ide o oprávnenosť nákladov vynaložených príjemcom grantu, upravené článkom 1315 belgického Občianskeho zákonníka, ktorý stanovoval, že osoba, ktorá sa domáha plnenia záväzku, musí tento záväzok preukázať, a naopak osoba, ktorá tvrdí, že bola zbavená záväzku, musí preukázať platbu alebo skutočnosť, ktorá spôsobila zánik jej záväzku.

114    Po druhé z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci dohody, ktorá obsahuje arbitrážnu doložku podľa článku 272 ZFEÚ prináleží strane, ktorá vykazuje Komisii náklady s cieľom, aby jej bol priznaný finančný príspevok Únie, aby preukázala, že uvedené náklady spĺňajú finančné podmienky dohôd o poskytnutí grantu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2017, ANKO/Komisia, T‑771/14, neuverejnený, EU:T:2017:27, bod 63 a citovanú judikatúru).

115    Po tretie, ako je pripomenuté v bode 101 vyššie, Komisia vzhľadom na to, že nie je priamym svedkom plnenia úloh príjemcom grantu, nemá k dispozícii iné prostriedky kontroly presnosti ním vykázaných personálnych nákladov, ako sú tie, ktoré vyplývajú najmä z predloženia spoľahlivých výkazov pracovného času (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2015, Amitié/Komisia, T‑234/12, neuverejnený, EU:T:2015:601, bod 210 a citovanú judikatúru).

116    Po štvrté z judikatúry tiež vyplýva, že nedodržanie povinnosti predložiť spoľahlivé výkazy pracovného času na účely odôvodnenia vykázaných personálnych nákladov je dostatočným dôvodom na neuznanie týchto nákladov v celom rozsahu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2015, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia, T‑216/12, EU:T:2015:746, bod 82 a citovanú judikatúru). Navyše ak náklady deklarované príjemcom grantu nie sú podľa spornej dohody o poskytnutí grantu oprávnené, pretože neboli považované za overiteľné a/alebo spoľahlivé, Komisia nemá inú možnosť, než pristúpiť k vymáhaniu grantu do výšky neoprávnených súm, keďže podľa právneho základu, ktorý predstavuje táto dohoda o poskytnutí grantu, môže táto inštitúcia uhradiť z rozpočtu Únie iba sumy, ktoré sú riadne odôvodnené (rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 102 a citovaná judikatúra).

117    V prejednávanej veci sa v bode 92 vyššie dospelo k záveru, že sporné výkazy pracovného času nepredstavovali záruku spoľahlivosti vyžadovanú z dôvodu existencie rizika konfliktu záujmov, ktorý by mohol ohroziť nestranný a objektívny výkon predmetného projektu.

118    V tejto súvislosti možno na jednej strane zdôrazniť, že riziko konfliktu záujmov predstavuje neobvyklú situáciu, v ktorej môže dôjsť k tomu, že vynaložené náklady nie sú ani skutočné, ani ich neznáša samotný príjemca pomoci, a prípadne ani neboli použité výlučne na účely realizácie predmetného projektu v zmysle článku II.14 ods. 1 písm. a), b) a e) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu. V dôsledku toho, ak si zmluvný partner nesplní zmluvnú povinnosť, ktorú ukladá článok IΙ.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, prijať všetky preventívne opatrenia potrebné na zabránenie akémukoľvek riziku konfliktu záujmov, predstavuje to nesprávne plnenie zmluvných povinností, ktoré mu prináležia. Toto neplnenie tak odôvodňuje vrátenie nákladov podľa článku 183 nariadenia č. 2342/2002 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2019, EKETA/Komisia, T‑198/17, neuverejnený, EU:T:2019:27, bod 91). Na druhej strane, keď Komisia predloží konkrétne nepriame dôkazy o existencii rizika, že vykázaný pracovný čas nenapĺňa požiadavky na to, aby bol považovaný za oprávnený, ako je to v prípade, keď je konštatované riziko konfliktu záujmov, predpokladá sa, že nie sú oprávnené, a prináleží príjemcovi, aby prostredníctvom dôkazov preukázal, že podmienky oprávnenosti boli, naopak, dodržané (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 2020, EKETA/Komisia, C‑273/19 P, EU:C:2020:852, body 74 až 77, a z 22. januára 2019, EKETA/Komisia, T‑166/17, neuverejnený, EU:T:2019:26, bod 61).

119    V dôsledku toho si žalobkyňa tým, že nepredložila dôkaz o neexistencii rizika konfliktu záujmov, a teda nedodržala povinnosť predložiť spoľahlivé výkazy pracovného času na odôvodnenie vykázaných personálnych nákladov, nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu z pravidiel o rozdelení dôkazného bremena. Komisia preto mala právo požadovať sumy, o ktorých sa domnievala, že ich zaplatila neoprávnene, teda všetky personálne náklady na dotknutého zamestnanca uvedené na výkazoch pracovného času schválených jeho manželkou, a to bez toho, že by porušila zásadu plnenia zmlúv v dobrej viere podľa článkov 1134 a 1135 belgického Občianskeho zákonníka alebo pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, ktoré boli uvedené v článku 1315 uvedeného zákonníka.

120    Skutočnosť, že zásady stanovené v judikatúre boli vymedzené v kontexte nesplnenia povinnosti predložiť v rámci finančného auditu spoľahlivé záznamy o pracovnom čase na odôvodnenie vykázaných personálnych nákladov a že v prejednávanej veci finančný audit, ktorý viedol k vypracovaniu záverečnej správy z auditu, nespochybnil spoľahlivosť výkazov o pracovnom čase predložených žalobkyňou v súvislosti s dotknutým zamestnancom, nemá vplyv na relevantnosť uplatnenia týchto zásad v rámci tejto žaloby. Ako je totiž pripomenuté v bodoch 73 a 74 vyššie, Komisia nie je viazaná zisteniami uvedenými v tejto správe.

121    Okrem toho následkom skutočnosti, že Komisia nakoniec nepostupovala podľa všetkých záverov správy z vyšetrovania OLAF‑u, nie je spochybnenie dôkaznej hodnoty tejto správy. Z odôvodnenia 31 nariadenia č. 883/2013, ktorým sa zrušujú nariadenia č. 1073/1999 a 1074/1999, uvedené v článku II.22 ods. 8 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu, totiž vyplýva, že prináleží inštitúciám Únie, aby sa rozhodli, aké kroky sa majú prijať v súvislosti s dokončenými vyšetrovaniami na základe záverečnej správy z vyšetrovania vypracovanej OLAF‑om. Okrem toho článok 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2013 jasne uvádza, že správu z vyšetrovania dopĺňajú odporúčania o opatreniach, ktoré treba alebo netreba vykonať na základe vyšetrovania. Komisia je teda oprávnená zohľadniť iba časť zistení uvedených vo vyšetrovacej správe OLAF‑u bez toho, aby tým bola spochybnená ich dôkazná hodnota.

122    Napokon vzhľadom na to, že Komisia bola oprávnená požadovať všetky náklady na dotknutého zamestnanca, skutočnosť, že sa rozhodla uplatniť prahovú hodnotu, ktorá viedla k tomu, že sa domáhala vrátenia len časti nemôže byť žalobkyňou spochybnená z dôvodu nedostatku záujmu na konaní.

123    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že prvá a druhá výhrada druhého žalobného dôvodu sú nedôvodné.

124    V dôsledku toho je tretia výhrada bezpredmetná a treba ju teda zamietnuť.

125    Preto treba zamietnuť druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.

c)      treťom žalobnom dôvode založenom na porušení poľského práva

126    Žalobkyňa v prvom rade uvádza, že článok II.15 ods. 1 prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu osobitne odkazuje na vnútroštátne právo, ktoré upravuje pracovné zmluvy uzavreté príjemcami grantu. Preto sa domnieva, že poľské pracovné právo by sa malo považovať za uplatniteľné na pracovnoprávny vzťah medzi dotknutým zamestnancom na jednej strane a jeho manželkou na druhej strane.

127    Po prvé tvrdí, že došlo k porušeniu ustanovení článku 140 v spojení s článkom 18 ods. 2 poľského Zákonníka práce, ktorý umožňuje tzv. systém „pracovného času na plnenie úloh“ (system zadaniowego czasu pracy), ku ktorému došlo tým, že Komisia tvrdí, že od dotknutého zamestnanca bol vyžadovaný „nadmerný počet hodín“ a „neprimerane dlhý čas“ v rámci troch paralelných pracovných pomerov vrátane toho, ktorý uzavrel so žalobkyňou v rámci systému pracovného času na plnenie úloh. Podľa žalobkyne tento režim, ktorý je v Poľsku zákonný, nevyžaduje trvalú fyzickú prítomnosť na pracovisku a zabezpečuje tak flexibilitu a možnosť splniť viacero úloh (multitasking), pokiaľ zamestnanec vykonáva svoje úlohy.

128    Po druhé žalobkyňa poukazuje na porušenie článku 113 poľského Zákonníka práce v spojení s článkami 7 a 9 Charty, ktoré žalobkyni zakazovali v čase skutkových okolností odlúčiť dotknutého zamestnanca a jeho manželku na pracovisku len z dôvodu ich zväzku, pričom takéto oddelenie predstavuje diskrimináciu na základe rodinného stavu.

129    V druhom rade žalobkyňa uvádza, že Komisia neuviedla konkrétne dôvody, na základe ktorých spochybnila personálne náklady na dotknutého zamestnanca za obdobie od augusta 2010 do októbra 2012, pričom uznala personálne náklady na tohto zamestnanca za mesiac november 2012, hoci jeho manželka mala prístup k jeho výkazom pracovného času aj za mesiac november 2012.

130    Komisia spochybňuje argumenty žalobkyne.

131    V prvom rade treba uviesť, že aj keby sa vyhovelo tretiemu žalobnému dôvodu, nič by to nemenilo na tom, že výkazy pracovaného času by naďalej neboli dostatočne spoľahlivé, keďže skutočnosť, že dotknutý zamestnanec môže odpracovať veľký počet hodín z dôvodu svojej účasti na rôznych projektoch, nemá vplyv na skutočnosť, že na tieto hodiny sa vzťahoval postup osvedčovania, ktorý žalobkyňa zaviedla v rozpore s článkom II.3 písm. n) prílohy II k predmetným dohodám o poskytnutí grantu.

132    V tejto súvislosti sa pripomína, že náklady považované za neoprávnené sa vzťahujú na obdobie od augusta 2010 do októbra 2012. Všetky výkazy pracovného času týkajúce sa tohto obdobia pritom schvaľovala manželka dotknutého zamestnanca. V tejto súvislosti sa v rozsahu, v akom žalobkyňa opakuje svoje námietky týkajúce sa relevantnosti judikatúry týkajúcej sa dôkazného bremena, pokiaľ ide o spoľahlivosť výkazov pracovného času, odkazuje na bod 92 vyššie.

133    V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa porušenia článku 113 poľského Zákonníka práce, odkazuje sa na bod 101 vyššie, v ktorom sa dospelo k záveru, že nie je možné konštatovať žiadnu diskrimináciu týkajúcu sa rodinného stavu.

134    Okrem toho žalobkyňa v rámci svojej argumentácie týkajúcej sa porušenia článku 140 poľského Zákonníka práce zdôrazňuje nekoherentnosť zo strany Komisie, ktorá kritizuje prístup manželky dotknutého zamestnanca k výkazom pracovného času jej manžela počas celého sporného obdobia, ale pripúšťa túto okolnosť v prípade obdobia od novembra do decembra 2012, hoci manželka dotknutého zamestnanca prestala byť zamestnankyňou žalobkyne až od januára 2013.

135    V tejto súvislosti na zamietnutie tvrdenia žalobkyne stačí odkázať na bod 122 vyššie, v ktorom bolo rozhodnuté, že nemá záujem na konaní.

136    Preto z vyššie uvedených dôvodov a vzhľadom na to, že tvrdenia žalobkyne nemajú vplyv na riešenie sporu, treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako neúčinný.

d)      štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany legitímnej dôveryrámci plnenia zmlúvdobrej vierena zákaze zneužitia zmluvných podmienok

137    Svojím štvrtým žalobným dôvodom sa žalobkyňa v podstate domnieva, že v rámci zmluvných vzťahov, do ktorých vstupuje Komisia, sa musí dodržiavať zásada ochrany legitímnej dôvery. V prejednávanej veci Komisia tým, že najprv schválila všetky závery záverečnej správy z auditu, najmä pokiaľ ide o oprávnenosť personálnych nákladov na dotknutého zamestnanca, a neskôr tieto náklady zamietla, porušila uvedenú zásadu, keďže žalobkyňa mohla mať legitímnu dôveru, pokiaľ ide o oprávnenosť personálnych nákladov na dotknutého zamestnanca.

138    Žalobkyňa dodáva, že tvrdenia, ktoré Komisia uviedla s cieľom vylúčiť, že je možné mať legitímnu dôveru z dôvodu, že audit nezistil nezrovnalosti, nie sú právne dôvodné.

139    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

140    Treba pripomenúť, že v bodoch 73 a 74 vyššie bolo konštatované, že zo zmluvných ustanovení vyplýva, že záverečná správa z auditu nie je pre Komisiu záväzná. Žalobkyňa preto nemohla mať legitímnu dôveru napriek tomu, že Komisia prijala výsledky tohto auditu.

141    Okrem toho zo záverečnej správy z auditu vyplýva, že audítori výslovne uviedli, že cieľom ich prác „nie je poskytnúť žiadne hmotnoprávne záruky o celkovej primeranosti samotného systému vnútorných kontrol“. Hoci audítori v rámci svojich prác nepreukázali osobitné nedostatky v systéme vnútornej kontroly žalobkyne súvisiacom s prípravou a prezentáciou finančných výkazov týkajúcich sa dohody o poskytnutí grantu C2POWER, jednoduchá výhrada formulovaná v súvislosti s cieľom týchto prác vo vzťahu k ubezpečeniam, ktoré možno poskytnúť, pokiaľ ide o primeranosťou tohto systému, postačuje na zavedenie neistoty, ktorá bráni vzniku akejkoľvek legitímnej dôvery v tejto súvislosti.

142    V dôsledku toho treba zamietnuť štvrtý žalobný dôvod, a teda aj návrhy, ktorými sa požaduje konštatovanie neexistencie zmluvnej pohľadávky, ktorú uplatnila Komisia, a oprávnenosti personálnych nákladov uvedených v oznámeniach o dlhu, ktoré sa týkajú istín predmetných dohôd o poskytnutí grantu a ktorými sa požaduje vrátenie vyplatených súm.

2.      návrhu na to, aby sa Komisii uložila povinnosť zaplatiť úrokyomeškania

143    Keďže boli zamietnuté žalobné dôvody na podporu návrhov na konštatovanie neexistencie zmluvného nároku uplatňovaného Komisiou a oprávnenosti personálnych nákladov uvedených v oznámeniach o dlhu týkajúcich sa istín predmetných dohôd o poskytnutí grantu, ktorými sa požaduje vrátenie vyplatených súm, treba návrh na uloženie povinnosti Komisii zaplatiť úroky z omeškania zamietnuť ako bezpredmetný.

144    Vzhľadom na to, že všetky žalobné dôvody a návrhy uvedené na podporu žaloby podanej na základe článku 272 ZFEÚ boli zamietnuté, treba uvedenú žalobu zamietnuť.

C.      O žalobe podanej podľa článku 263 ZFEÚ

145    Žalobkyňa subsidiárne podala žalobu podľa článku 263 ZFEÚ, keďže sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie má povahu aktu, ktorý možno napadnúť žalobou v zmysle tohto ustanovenia.

146    Komisia sa domnieva, že žaloba podaná podľa článku 263 ZFEÚ je zjavne neprípustná.

147    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade existencie zmluvy medzi žalobcom a jednou z inštitúcií, možno na súdy Únie podať žalobu na základe článku 263 ZFEÚ len vtedy, keď má napadnutý akt vyvolávať záväzné právne účinky, ktoré nepatria do zmluvných vzťahov zaväzujúcich zmluvné strany a ktoré zahŕňajú výkon verejných právomocí zverených zmluvnej inštitúcii ako správnemu orgánu (pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 20 a citovanú judikatúru).

148    Za týchto okolností treba teda preskúmať, či je napadnuté rozhodnutie, priložené k listu Komisie z 13. novembra 2019 spolu s oznámeniami o dlhu, uvedené medzi aktmi, ktoré súd Únie môže zrušiť podľa článku 263 ods. 4 ZFEÚ, alebo či má naopak zmluvnú povahu (pozri uznesenie zo 14. júna 2012, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia, T‑546/11, neuverejnené, EU:T:2012:303, bod 35 a citovanú judikatúru).

149    V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia na jednej strane vyplýva, že Komisia uplatňuje pohľadávku a uvádza jej výšku prostredníctvom vydania viacerých oznámení o dlhu, a na druhej strane, že Komisia predložila pripomienky k námietkam žalobkyne. Žiadna skutočnosť teda nevybočuje zo zmluvného rámca a nie je vyjadrením výkonu právomocí verejnej moci.

150    V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie podstatným spôsobom mení jej právne postavenie, keďže Komisia od nej požadovala zaplatenie peňažnej sumy. Ako však vyplýva z bodu 65 vyššie, žiadosť o vrátenie patrí do rámca ustanovení predmetných dohôd o poskytnutí grantu.

151    Aj za predpokladu, že by sa žalobkyňa snažila spochybniť oznámenia o dlhu, treba konštatovať, že tieto dokumenty nepredstavujú napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ.

152    Oznámenie o dlhu vydané Komisiou týkajúce sa dlžných súm podľa dohody o poskytnutí grantu nemožno považovať za konečný akt, ktorý by mohol byť predmetom žaloby o neplatnosť z dôvodu, že obsahuje informácie týkajúce sa úrokov, o ktoré bude zvýšená pohľadávka, ak nebude zaplatená v lehote splatnosti, možnosti vymáhania započítaním alebo vymáhaním proti akejkoľvek predtým poskytnutej záruke, ako aj možnosti vymáhania a zápisu do databázy prístupnej povoľujúcim úradníkom rozpočtu Únie, a to aj vtedy, ak sú tieto informácie formulované takým spôsobom, ktorý vyvoláva dojem, že oznámenie o dlhu, ktoré ich obsahuje, je konečným aktom Komisie. Takéto informácie môžu byť svojou povahou a v každom prípade len prípravnými aktmi Komisie vzťahujúcimi sa na výkon zistenej pohľadávky, keďže v oznámení o dlhu Komisia nezaujíma stanovisko k prostriedkom, ktoré použije pri vymáhaní tejto pohľadávky, zvýšenej o úroky z omeškania počítané odo dňa splatnosti stanoveného v oznámení o dlhu. To isté platí, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa možných prostriedkov vymáhania (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. apríla 2016, Meždunaroden centar za izsledvane na malcinstvata i kulturnite vzaimodejstvija/Komisia, T‑819/14, EU:T:2016:256, body 46, 47, 49 a 52 a citovanú judikatúru).

153    Z toho vyplýva, že na súd Únie nemožno platne podať žalobu smerujúcu proti predmetným oznámeniam o dlhu na základe článku 263 ZFEÚ, pretože tieto oznámenia spadajú do čisto zmluvného rámca, od ktorého sú neoddeliteľné a nemajú záväzné právne účinky, ktoré idú nad rámec účinkov vyplývajúcich z predmetných dohôd o poskytnutí grantu, a ktoré zahŕňajú výkon verejných právomocí zverených Komisii ako správnemu orgánu.

154    Nešlo by o takýto prípad, keby Komisia prijala rozhodnutie na základe článku 299 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júla 2017, ADR Center/Komisia, T‑644/14, EU:T:2017:533, body 207 a 208). V prejednávanej veci však Komisia takýto akt neprijala.

155    V tejto súvislosti treba uviesť, že vzhľadom na to, že k vráteniu došlo, Komisia nemusela prijať takýto akt po vydaní oznámení o dlhu. Bolo by pritom v rozpore s právom na riadnu správu vecí verejných navádzať žalobkyňu k tomu, aby nezaplatila sumy uvedené v oznámení o dlhu, aby bolo prijaté prípadné rozhodnutie po vydaní oznámenia o dlhu a mohlo byť napadnuteľné na základe článku 263 ods. 4 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2018, Terna/Komisia, T‑387/16, EU:T:2018:699, bod 35).

156    V prejednávanej veci však právo žalobkyne na účinný prostriedok nápravy nebolo porušené, keďže nebola zbavená svojej právomoci spochybniť vrátené sumy.

157    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že neprípustnosť žaloby o neplatnosť nemôže zbaviť dotknutého zmluvného partnera práva na účinný súdny prostriedok nápravy, pretože je na ňom, ak sa domnieva, že má na to dôvody, aby bránil svoje stanovisko v rámci žaloby podanej na zmluvnom základe podľa článku 272 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. apríla 2016, Meždunaroden centar za izsledvane na malcinstvata i kulturnite vzaimodejstvija/Komisia, T‑819/14, EU:T:2016:256, body 46, 47, 49 a 52).

158    V prejednávanej veci pritom žalobkyňa skutočne podala žalobu podľa článku 272 ZFEÚ a žalobné dôvody uvedené na podporu tejto žaloby boli preskúmané príslušným súdom (pozri v tejto súvislosti bod 144 vyššie).

159    Skutočnosť, že žaloba podaná podľa článku 263 ZFEÚ bola vyhlásená za neprípustnú, teda nemá vplyv na právo žalobkyne na účinný prostriedok nápravy.

160    V dôsledku toho treba žalobu podanú na základe článku 263 ZFEÚ zamietnuť ako neprípustnú.

161    Vzhľadom na vyššie uvedené nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch, ktoré žalobkyňa podala na základe článku 88 ods. 1 a článku 89 ods. 3 písm. a) a d) rokovacieho poriadku.

IV.    O trovách

162    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

163    Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je povinná nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Sieć Badawcza Łukasiewicz – Port Polski Ośrodek Rozwoju Technologii je povinná nahradiť trovy konania.

Kanninen

Jaeger

Stancu

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. apríla 2022.

Podpisy


*      Jazyk konania: angličtina.