Language of document : ECLI:EU:T:2022:181

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

z 30. marca 2022 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh nákladnej leteckej dopravy – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskom o leteckej doprave – Koordinácia prvkov ceny za služby nákladnej leteckej dopravy (palivová prirážka, bezpečnostná prirážka, platba provízie z prirážok) – Výmena informácií – Územná právomoc Komisie – Článok 266 ZFEÚ – Premlčanie – Právo na obhajobu – Zákaz diskriminácie – Jediné a pokračujúce porušenie – Výška pokuty – Hodnota predajov – Závažnosť porušenia – Dodatočná suma – Poľahčujúce okolnosti – Podpora protisúťažného správania verejnými orgánmi – Významne znížená účasť – Proporcionalita – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑340/17,

Japan Airlines Co. Ltd, so sídlom v Tokiu (Japonsko), v zastúpení: J.‑F. Bellis a K. Van Hove, advokáti, a R. Burton, solicitor,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: A. Dawes, G. Koleva a C. Urraca Caviedes, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Holmes, QC,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2017) 1742 final zo 17. marca 2017 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (vec AT.39258 – Nákladná letecká doprava) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen (spravodajca), sudcovia J. Schwarcz, C. Iliopoulos, D. Spielmann a I. Reine,

tajomník: L. Ramette, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní, ktoré sa konalo 3. júla 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Japan Airlines Co. Ltd, predtým Japan Airlines International Co. Ltd, je leteckou dopravnou spoločnosťou. V čase skutkových okolností bola žalobkyňa dcérskou spoločnosťou spoločnosti Japan Airlines Corp., ktorú prevzala a ktorej právne nástupníctvo zabezpečuje. Pôsobí na trhu služieb nákladnej leteckej dopravy (ďalej len „nákladná doprava“) prostredníctvom jednej zo svojich divízií, nazvanej JAL Cargo.

2        V odvetví nákladnej dopravy zabezpečujú letecké spoločnosti prepravu nákladov leteckou dopravou (ďalej len „dopravcovia“). Vo všeobecnosti títo dopravcovia poskytujú služby nákladnej dopravy špeditérom, ktorí organizujú prepravu týchto nákladov v mene odosielateľov. Ako protihodnotu títo špeditéri platia dopravcom cenu, ktorá sa skladá jednak z taríf vypočítaných za kilogram a dojednaných buď na dlhé obdobie (vo všeobecnosti jedna sezóna, teda šesť mesiacov), alebo ad hoc, a jednak z rôznych prirážok, ktoré majú pokryť určité náklady.

3        Možno rozlíšiť štyri druhy dopravcov: po prvé dopravcov, ktorí prevádzkujú výlučne nákladné lietadlá; po druhé dopravcov, ktorí na ich letoch určených pre pasažierov rezervujú určitú časť lietadla na prepravu tovaru; po tretie dopravcov, ktorí disponujú zároveň nákladnými lietadlami a priestorom rezervovaným pre náklad v lietadlách na prepravu pasažierov (zmiešané letecké spoločnosti) a po štvrté integrátorov, ktorí disponujú nákladnými lietadlami poskytujúcimi zároveň integrované služby expresného doručenia a všeobecné služby nákladnej dopravy.

4        Keďže žiadny dopravca nie je schopný vo svete obsluhovať všetky významné destinácie nákladu v dostatočných frekvenciách, rozvinulo sa uzatváranie dohôd medzi dopravcami na zvýšenie ich pokrytia siete alebo zlepšenie ich letového poriadku, vrátane dohôd v rámci širších obchodných aliancií medzi dopravcami. Medzi týmito alianciami v čase skutkových okolností figurovala najmä aliancia WOW, ktorá združovala spoločnosti Deutsche Lufthansa AG (ďalej len „Lufthansa“), SAS Cargo Group A/S (ďalej len „SAS Cargo“), Singapore Airlines Cargo Pte Ltd (ďalej len „SAC“), a žalobkyňu.

A.      Správne konanie

5        Dňa 7. decembra 2005 dostala Komisia Európskych spoločenstiev žiadosť o oslobodenie od pokút na základe jej oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155), ktorú podala Lufthansa a jej dcérske spoločnosti, Lufthansa Cargo AG a Swiss International Air Lines AG (ďalej len „Swiss“). Podľa tejto žiadosti medzi viacerými dopravcami existovali intenzívne protisúťažné kontakty, ktoré sa týkali najmä:

–        palivovej prirážky (ďalej len „PP“), ktorá bola zavedená ako spôsob vyrovnania sa so stúpajúcimi nákladmi na palivo,

–        bezpečnostnej prirážky (ďalej len „BP“), ktorá bola zavedená ako spôsob vyrovnania sa s nákladmi na určité bezpečnostné opatrenia zavedené po teroristických útokoch z 11. septembra 2001.

6        Dňa 14. a 15. februára 2006 vykonala Komisia nenahlásené inšpekcie v priestoroch viacerých dopravcov v súlade s článkom 20 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

7        Po týchto inšpekciách viacerí dopravcovia, medzi nimi žalobkyňa, podali žiadosť na základe oznámenia z roku 2002 uvedeného v bode 5 vyššie.

8        Dňa 19. decembra 2007 Komisia po tom, čo zaslala viacero žiadostí o informácie, adresovala 27 dopravcom, vrátane žalobkyne, oznámenie o výhradách (ďalej len „oznámenie o výhradách“). Uviedla, že títo dopravcovia porušili článok 101 ZFEÚ, článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) a článok 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (ďalej len „dohoda medzi ES Švajčiarskom o leteckej doprave“) tým, že sa zúčastnili na karteli týkajúcom sa najmä PP, BP a odmietnutia zaplatiť provízie z prirážok (ďalej len „odmietnutie zaplatiť provízie“).

9        V odpovedi na toto oznámenie o výhradách jeho adresáti predložili písomné pripomienky.

10      K vypočutiu došlo od 30. júna do 4. júla 2008.

B.      Rozhodnutie z 9. novembra 2010

11      Komisia 9. novembra 2010 prijala rozhodnutie C(2010) 7694 final v konaní podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody [medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave] (vec COMP/39258 – Nákladná letecká doprava) (ďalej len „rozhodnutie z 9. novembra 2010“). Adresátom tohto rozhodnutia je 21 dopravcov (ďalej len „dopravcovia obvinení rozhodnutím z 9. novembra 2010“), a to:

–        Air Canada,

–        Air France‑KLM (ďalej len „AF‑KLM“),

–        Société Air France (ďalej len „AF“),

–        Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV (ďalej len „KLM“),

–        British Airways plc,

–        Cargolux Airlines International SA (ďalej len „Cargolux“),

–        Cathay Pacific Airways Ltd (ďalej len „CPA“),

–        Japan Airlines Corp.

–        žalobkyňa,

–        Lan Airlines SA (ďalej len „Lan“),

–        Lan Cargo SA,

–        Lufthansa Cargo,

–        Lufthansa,

–        Swiss,

–        Martinair Holland NV (ďalej len „Martinair“),

–        Qantas Airways Ltd (ďalej len „Qantas“),

–        SAS AB,

–        SAS Cargo,

–        Scandinavian Airlines System Denmark‑Norway‑Sweden (ďalej len „SAS Consortium“),

–        SAC,

–        Singapore Airlines Ltd (ďalej len „SIA“).

12      Od výhrad predbežne vytýkaných iným subjektom, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, sa upustilo (ďalej len „neobvinení dopravcovia“).

13      Rozhodnutie z 9. novembra 2010 opisuje vo svojich odôvodneniach jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody ES‑Švajčiarsko o leteckej doprave, ktorá pokrýva územie EHP a Švajčiarska, ktorým dopravcovia obvinení rozhodnutím z 9. novembra 2010 koordinovali svoje správanie v oblasti tarifikácie poskytovania služieb nákladnej dopravy.

14      Výrok rozhodnutia z 9. novembra 2010 v časti, v ktorej sa týka žalobkyne, znie takto:

„Článok 2

Nasledujúce podniky porušili článok 101 ZFEÚ tým, že sa zúčastnili na porušení pozostávajúcom tak z dohôd, ako aj zosúladených postupov, ktorými koordinovali rôzne prvky ceny, ktorá sa účtovala za služby [nákladnej dopravy] na spojeniach medzi letiskami nachádzajúcimi sa vo vnútri Európskej únie a letiskami nachádzajúcimi sa mimo EHP počas týchto období:

h)      [Japan Airlines Corp.] od 1. mája 2004 do 14. februára 2006;

i)      [žalobkyňa] od 1. mája 2004 do 14. februára 2006;

Článok 3

Nasledujúce podniky porušili článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnili na porušení pozostávajúcom tak z dohôd, ako aj zosúladených postupov, ktorými koordinovali rôzne prvky ceny, ktorá sa účtovala za služby [nákladnej dopravy] na spojeniach medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP, ale nie sú členskými štátmi, a tretími krajinami počas týchto období:

h)      [Japan Airlines Corp.] od 19. mája 2005 do 14. februára 2006;

i)      [žalobkyňa] od 19. mája 2005 do 14. februára 2006;

Článok 5

Za porušenia uvedené v článkoch 1 až 4 [rozhodnutia z 9. novembra 2010] sa ukladajú tieto pokuty:

h)      [Japan Airlines Corp.] a [žalobkyňa] spoločne a nerozdielne: 35 700 000 eur,

Článok 6

Podniky uvedené v článkoch 1 až 4 musia ihneď ukončiť porušenia konštatované v uvedených článkoch, ak tak ešte neurobili.

Zdržia sa zopakovania akéhokoľvek konania alebo správania opísaného v článkoch 1 až 4, ako aj akéhokoľvek konania alebo správania s rovnakým alebo podobným cieľom alebo účinkom.tu som vyhodil medzeru“

C.      Žaloba proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010 na Všeobecnom súde

15      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. januára 2011 podala žalobkyňa žalobu na zrušenie rozhodnutia z 9. novembra 2010 v rozsahu, v akom sa jej týka, ako aj subsidiárne na zníženie pokuty, ktorá jej a Japan Airlines Corp. bola uložená. Ostatní dopravcovia obvinení rozhodnutím z 9. novembra 2010, s výnimkou spoločnosti Qantas, tiež podali proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Všeobecný súd.

16      Rozsudkami zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia (T‑9/11, neuverejnený, EU:T:2015:994), Koninklijke Luchtvaart Maatschappij/Komisia (T‑28/11, neuverejnený, EU:T:2015:995), Japan Airlines/Komisia (T‑36/11, neuverejnený, EU:T:2015:992), Cathay Pacific Airways/Komisia (T‑38/11, neuverejnený, EU:T:2015:985), Cargolux Airlines/Komisia (T‑39/11, neuverejnený, EU:T:2015:991), Latam Airlines Group a Lan Cargo/Komisia (T‑40/11, neuverejnený, EU:T:2015:986), Singapore Airlines a Singapore Airlines Cargo Pte/Komisia (T‑43/11, neuverejnený, EU:T:2015:989), Deutsche Lufthansa a i./Komisia (T‑46/11, neuverejnený, EU:T:2015:987), British Airways/Komisia (T‑48/11, neuverejnený, EU:T:2015:988), SAS Cargo Group a i./Komisia (T‑56/11, neuverejnený, EU:T:2015:990), Air France‑KLM/Komisia (T‑62/11, neuverejnený, EU:T:2015:996), Air France/Komisia (T‑63/11, neuverejnený, EU:T:2015:993), a Martinair Holland/Komisia (T‑67/11, EU:T:2015:984), Všeobecný súd v celom rozsahu alebo čiastočne zrušil rozhodnutie z 9. novembra 2010 v rozsahu, v akom sa týkalo spoločností Air Canada, KLM, žalobkyne a Japan Airlines Corp., CPA, Cargolux, Latam Airlines Group SA (predtým Lan Airlines) a Lan Cargo, SAC a SIA, Lufthansa, Lufthansa Cargo a Swiss, British Airways, SAS Cargo, SAS Consortium a SAS, AF‑KLM, AF a Martinair. Všeobecný súd sa domnieval, že toto rozhodnutie je postihnuté vadou odôvodnenia.

17      V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade konštatoval, že rozhodnutie z 9. novembra 2010 obsahovalo rozpory medzi jeho odôvodneniami a výrokom. V odôvodnení tohto rozhodnutia bolo opísané jedno jediné a pokračujúce porušenie týkajúce sa všetkých leteckých spojení, na ktoré sa vzťahoval kartel, na ktorom sa zúčastnili dopravcovia obvinení rozhodnutím z 9. novembra 2010. Naopak výrok uvedeného rozhodnutia identifikoval buď štyri odlišné jediné a pokračujúce porušenia, alebo jedno jediné a pokračujúce porušenie, za ktoré bola zodpovednosť pripísaná len dopravcom, ktorí sa na leteckých spojeniach uvedených v článkoch 1 až 4 toho istého rozhodnutia priamo zúčastnili porušujúcim správaním uvedeným v každom z týchto článkov alebo mali vedomosť o tajnej dohode na týchto spojeniach, ktorej riziko akceptovali. Žiadny z týchto dvoch výkladov výrokovej časti predmetného rozhodnutia však nebol v súlade s jeho odôvodnením.

18      Všeobecný súd tiež zamietol ako nezlučiteľný s odôvodnením rozhodnutia z 9. novembra 2010 alternatívny výklad jeho výroku, ktorý navrhla Komisia, spočívajúci v tom, že neuvedenie niektorých obvinených dopravcov rozhodnutím z 9. novembra 2010 v článkoch 1, 3 a 4 tohto rozhodnutia sa mohlo vysvetliť bez toho, aby bolo potrebné sa domnievať, že tieto články konštatujú odlišné jediné a pokračujúce porušenia tým, že uvedení dopravcovia nezabezpečovali spojenia, na ktoré sa vzťahovali tieto ustanovenia.

19      Po druhé Všeobecný súd zastával názor, že odôvodnenie rozhodnutia z 9. novembra 2010 obsahovalo významné vnútorné rozpory.

20      Po tretie Všeobecný súd po tom, čo uviedol, že ani jeden z dvoch možných výkladov výroku rozhodnutia z 9. novembra 2010 nebol v súlade s jeho odôvodnením, preskúmal, či v rámci aspoň jedného z týchto dvoch možných výkladov môžu vnútorné rozpory uvedeného rozhodnutia porušiť právo žalobkyne na obhajobu a zabrániť Všeobecnému súdu, aby vykonal svoje preskúmanie. Pokiaľ ide o prvý výklad založený na existencii štyroch samostatných jediných a pokračujúcich porušení, po prvé rozhodol, že žalobkyňa nebola schopná pochopiť, do akej miery dôkazy uvedené v odôvodneniach, ktoré súvisia s existenciou jediného a pokračujúceho porušenia, mohli preukázať existenciu štyroch rôznych porušení konštatovaných vo výroku, a teda že ani nemohla spochybniť ich dostatočnosť. Po druhé rozhodol, že žalobkyňa nemohla pochopiť logiku, ktorá viedla Komisiu k tomu, že ju považovala za zodpovednú za porušenie, vrátane pokiaľ ide o spojenia nezabezpečované v rámci určitého rozsahu definovaného každým článkom rozhodnutia z 9. novembra 2010.

D.      Napadnuté rozhodnutie

21      Dňa 20. mája 2016 Komisia v nadväznosti na zrušenie vyhlásené Všeobecným súdom zaslala dopravcom, ktorí boli obvinení rozhodnutím z 9. novembra 2010 a podali žalobu proti tomuto rozhodnutiu na Všeobecný súd, list, v ktorom ich informovala, že jej generálne riaditeľstvo (GR) pre hospodársku súťaž zamýšľa navrhnúť, aby prijala nové rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje, že sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave vo vzťahu ku všetkým spojeniam uvedeným v tomto rozhodnutí.

22      Adresáti listu Komisie uvedeného v bode 22 vyššie boli vyzvaní, aby v lehote jedného mesiaca oznámili svoje stanovisko k návrhu GR pre hospodársku súťaž Komisie. Všetci vrátane žalobkyne túto možnosť využili.

23      Dňa 17. marca 2017 Komisia prijala rozhodnutie C(2017) 1742 final týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody [medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave] (vec AT.39258 – Nákladná letecká doprava) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Uvedené rozhodnutie má za adresátov 19 dopravcov (ďalej len „obvinení dopravcovia“), a to:

–        Air Canada,

–        AF‑KLM,

–        AF,

–        KLM,

–        British Airways,

–        Cargolux,

–        CPA,

–        žalobkyňu,

–        Latam Airlines Group,

–        Lan Cargo,

–        Lufthansa Cargo,

–        Lufthansa,

–        Swiss,

–        Martinair,

–        SAS,

–        SAS Cargo,

–        SAS Consortium,

–        SAC,

–        SIA.

24      Napadnuté rozhodnutie neuvádza výhrady voči ostatným adresátom oznámenia o výhradách.

25      Napadnuté rozhodnutie opisuje vo svojich odôvodneniach jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave, ktorým obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie v oblasti cien za poskytovanie služieb nákladnej dopravy na celom svete prostredníctvom PP a BP a platenia provízie z prirážok.

26      V prvom rade v bode 4.1 napadnutého rozhodnutia Komisia opísala „základné zásady a štruktúru kartelu“. V odôvodneniach 107 a 108 tohto rozhodnutia uviedla, že vyšetrovanie odhalilo kartel celosvetového rozsahu založený na sieti dvojstranných a mnohostranných kontaktov medzi konkurentmi počas dlhého obdobia, týkajúcich sa konania, ktoré sa rozhodli, plánovali alebo zamýšľali prijať vo vzťahu k rôznym prvkom cien za služby nákladnej dopravy, a to PP a BP a odmietnutia platiť provízie. Komisia zdôraznila, že spoločným cieľom tejto siete kontaktov bolo koordinovať správanie konkurentov v oblasti stanovenia cien alebo znížiť neistotu, pokiaľ ide o ich cenovú politiku (ďalej len „sporný kartel“).

27      Podľa odôvodnenia 109 napadnutého rozhodnutia bolo cieľom koordinovaného uplatňovania PP zabezpečiť, aby dopravcovia z celého sveta ukladali paušálnu prirážku za kilo pre všetky dotknuté zásielky. Zložitá sieť kontaktov, predovšetkým dvojstranných, bola medzi dopravcami vytvorená s cieľom koordinovať a monitorovať uplatňovanie PP, pričom o presnom dátume uplatnenia sa podľa Komisie často rozhodovalo na miestnej úrovni, keď hlavný miestny dopravca spravidla udal smer a ostatní ho nasledovali. Tento koordinovaný prístup bol rozšírený aj na BP, rovnako ako na odmietnutie zaplatiť provízie, takže tieto prirážky sa pre dopravcov stali čistými príjmami a predstavovali dodatočné opatrenie na podnecovanie k tomu, aby sa títo dopravcovia riadili koordináciou týkajúcou sa prirážok.

28      Podľa odôvodnenia 110 napadnutého rozhodnutia bolo hlavné riaditeľstvo sídla viacerých dopravcov buď priamo zapojené do kontaktov s konkurentmi, alebo bolo o nich pravidelne informované. V prípade prirážok boli zodpovední zamestnanci sídla vo vzájomnom kontakte, keď bezprostredne dochádzalo k zmene úrovne prirážky. Odmietnutie zaplatiť provízie bolo tiež viackrát potvrdené pri kontaktoch, ktoré sa uskutočňovali na úrovni ústredných riadiacich orgánov. Časté kontakty sa tiež uskutočňovali na miestnej úrovni s cieľom jednak lepšie vykonať pokyny vydané ústrednými riadiacimi orgánmi a prispôsobiť ich miestnym trhovým podmienkam a jednak koordinovať a zavádzať miestne iniciatívy. V tomto poslednom uvedenom prípade sídla dopravcov vo všeobecnosti povoľovali navrhovanú činnosť alebo o nej boli informované.

29      Podľa odôvodnenia 111 napadnutého rozhodnutia sa dopravcovia navzájom kontaktovali buď dvojstranne, alebo v malých skupinách, alebo v niektorých prípadoch vo veľkých multilaterálnych fórach. Miestne združenia zástupcov dopravcov sa používali najmä v Hongkongu a vo Švajčiarsku na prerokovanie opatrení na zlepšenie produktivity a na koordináciu prirážok. Stretnutia združení, akým bola aliancia WOW, boli na tento účel tiež využité.

30      V druhom rade v bodoch 4.3, 4.4 a 4.5 napadnutého rozhodnutia Komisia opísala kontakty týkajúce sa PP, PB a odmietnutia zaplatiť provízie (ďalej len „sporné kontakty“).

31      Po prvé v odôvodneniach 118 až 120 napadnutého rozhodnutia Komisia zhrnula kontakty týkajúce sa PP takto:

„(118) Na konci roka 1999 – začiatkom roka 2000 bola zriadená sieť dvojstranných kontaktov zahŕňajúcich viacero leteckých spoločností, ktorá umožnila, že účastníci mohli zdieľať informácie o činnostiach podnikov medzi všetkými členmi siete. Dopravcovia medzi sebou pravidelne nadväzovali kontakt, aby prediskutovali všetky otázky týkajúce sa PP, najmä zmeny mechanizmu, zmeny úrovne PP, koherentné uplatňovanie mechanizmu a situácie, v ktorých sa niektoré letecké spoločnosti neriadili týmto systémom.

(119) Na zavedenie PP na miestnej úrovni sa často uplatňoval systém, prostredníctvom ktorého letecké spoločnosti dominantné na niektorých spojeniach alebo v niektorých krajinách najskôr oznámili zmenu, a následne ich nasledovali ostatné letecké spoločnosti…

(120) Protisúťažná koordinácia týkajúca sa PP prebiehala hlavne v štyroch kontextoch: v súvislosti so zavedením PP na začiatku roka 2000, znovuzavedením mechanizmu PP po zrušení mechanizmu, ktorý stanovilo [medzinárodné združenie leteckých dopravcov (IATA)], zavedením nových prahov pre začatie procesu (zvýšením maximálnej úrovne PP) a najmä momentu keď sa indexy paliva približovali prahu od ktorého sa začínalo zvýšenie alebo zníženie PP.“

32      Po druhé v odôvodnení 579 napadnutého rozhodnutia Komisia zhrnula kontakty týkajúce sa BP takto:

„Viacerí [obvinení dopravcovia] okrem iného rokovali o svojich zámeroch zaviesť BP… Navyše, diskutovalo sa o výške prirážky a o časovom harmonograme zavedenia. [Obvinení dopravcovia] sa okrem toho delili o myšlienky týkajúce sa odôvodnenia, ktoré treba dať ich zákazníkom. Počas celého obdobia rokov 2002 až 2006 došlo k individuálnym kontaktom týkajúcim sa zavedenia BP. K protiprávnej koordinácii dochádzalo na úrovni ústredných riadiacich orgánov aj na miestnej úrovni.“

33      Po tretie v odôvodnení 676 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že obvinení dopravcovia „pokračovali v odmietaní zaplatiť provízie z prirážok a vzájomne si potvrdili svoj úmysel v tejto oblasti pri mnohých kontaktoch“.

34      V treťom rade Komisia v bode 4.6 napadnutého rozhodnutia posúdila sporné kontakty. Posúdenie týchto kontaktov použitých proti žalobkyni je uvedené v odôvodneniach 760 až 764 tohto rozhodnutia.

35      V odôvodnení 765 napadnutého rozhodnutia Komisia dodala, že žalobkyňa nespochybňovala skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách.

36      Vo štvrtom rade v bode 5 napadnutého rozhodnutia Komisia pristúpila k tomu, že na skutkové okolnosti prejednávanej veci uplatnila článok 101 ZFEÚ, pričom v poznámke pod čiarou č. 1289 tohto rozhodnutia spresnila, že uvedené úvahy platia tiež pre článok 53 Dohody o EHP a článok 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave. Preto v odôvodnení 846 uvedeného rozhodnutia po prvé uviedla, že obvinení dopravcovia koordinovali svoje správanie alebo ovplyvnili tvorbu cien, „čo v konečnom dôsledku v[iedlo] k stanoveniu cien vo vzťahu k“ PP, BP a plateniu provízie z prirážok. V odôvodnení 861 toho istého rozhodnutia Komisia kvalifikovala „všeobecný systém koordinácie určovania cien za služby nákladnej dopravy“, ktorého existenciu jej vyšetrovanie odhalilo, ako „komplexné porušenie pozostávajúce z rôznych činností, ktoré [možno] kvalifikovať buď ako dohodu, alebo ako zosúladený postup, v rámci ktorých konkurenti vedome nahradili riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi nimi“.

37      Po druhé v odôvodnení 869 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „predmetné správanie predstav[ovalo] jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ“. Domnievala sa teda, že predmetné dohody sledovali jediný protisúťažný cieľ spočívajúci v bránení hospodárskej súťaži v odvetví nákladnej dopravy v rámci EHP, a to aj vtedy, keď koordinácia prebiehala na miestnej úrovni a zaznamenala miestne variácie (odôvodnenia 872 až 876), týkali sa „jediného produktu/služieb“, a to „poskytovania služieb nákladnej dopravy… a ich tarifikácie“ (odôvodnenie 877), týkali sa tých istých podnikov (odôvodnenie 878), mali rovnakú povahu (odôvodnenie 879) a týkali sa troch zložiek, a to PP, BP a odmietnutia platiť provízie, ktoré „boli často prediskutované spoločne počas toho istého kontaktu s konkurentmi“ (odôvodnenie 880).

38      V odôvodnení 881 napadnutého rozhodnutia Komisia dodala, že „väčšina účastníkov“, vrátane žalobkyne, bola zapojená do troch zložiek jediného porušenia.

39      Po tretie v odôvodnení 884 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru o pokračujúcej povahe predmetného porušenia.

40      Po štvrté v odôvodneniach 885 až 890 napadnutého rozhodnutia Komisia preskúmala relevantnosť kontaktov, ku ktorým došlo v tretích krajinách, a kontaktov týkajúcich sa spojení, ktoré dopravcovia nikdy neobsluhovali alebo ktoré nemohli legálne obsluhovať. Domnievala sa, že vzhľadom na celosvetový charakter sporného kartelu boli tieto kontakty relevantné na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia. Konkrétne na jednej strane uviedla, že prirážky boli všeobecne uplatniteľnými opatreniami, ktoré neboli špecifické pre jedno spojenie, ale ich cieľom bolo, aby sa uplatňovali na všetky spojenia na celosvetovej úrovni vrátane spojení s odletom z a s príletom do EHP a do Švajčiarska. Uviedla, že odmietnutie zaplatiť provízie malo tiež všeobecný charakter. Na druhej strane sa domnievala, že žiadna neprekonateľná prekážka nebránila dopravcom poskytovať služby nákladnej dopravy na spojeniach, ktoré nikdy neobsluhovali alebo ktoré nemohli legálne obsluhovať, najmä vďaka dohodám, ktoré mohli uzavrieť medzi sebou.

41      Po piate v odôvodnení 903 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že cieľom sporného správania bolo obmedziť hospodársku súťaž „aspoň v rámci [Únie], EHP a Švajčiarska“. V odôvodnení 917 tohto rozhodnutia v podstate dodala, že preto nebolo potrebné zohľadniť „konkrétne účinky“ tohto správania.

42      Po šieste v odôvodneniach 922 až 971 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zaoberala alianciou WOW. V odôvodnení 971 tohto rozhodnutia Komisia dospela k tomuto záveru:

„Vzhľadom na obsah dohody o aliancii WOW a jej vykonávanie sa Komisia domnieva, že koordinácia prirážok medzi členmi [aliancie] WOW prebehla mimo legitímneho rámca aliancie, ktorá ju neodôvodňuje. Členovia v skutočnosti vedeli o protiprávnosti takejto koordinácie. Okrem toho vedeli, že koordinácia prirážok zahŕňala viacero [dopravcov], ktoré sa nezúčastňovali [aliancie] WOW. Komisia sa teda domnieva, že dôkazy týkajúce sa kontaktov medzi členmi [aliancie] WOW… sú dôkazom ich účasti na porušení článku 101 ZFEÚ, ako je opísané v tomto rozhodnutí.“

43      Po siedme v odôvodneniach 972 až 1021 napadnutého rozhodnutia Komisia preskúmala právnu úpravu siedmich tretích krajín, o ktorých viacero obvinených dopravcov tvrdilo, že im ukladala povinnosť dohodnúť sa na prirážkach, čím bránila uplatňovaniu relevantných pravidiel hospodárskej súťaže. Komisia sa domnievala, že títo dopravcovia nepreukázali, že konali na nátlak uvedených tretích krajín.

44      Po ôsme v odôvodneniach 1024 až 1035 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že jediné a pokračujúce porušenie mohlo citeľne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP a medzi zmluvnými stranami dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave.

45      Po deviate Komisia preskúmala hranice svojej územnej a časovej pôsobnosti, aby v prejednávanej veci konštatovala a sankcionovala porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Na jednej strane v odôvodneniach 822 až 832 napadnutého rozhodnutia pod názvom „Právomoc Komisie“ v podstate uviedla, že Komisia neuplatňovala článok 101 ZFEÚ na dohody a postupy predchádzajúce 1. máju 2004 týkajúce sa spojení medzi letiskami v Európskej únii a letiskami nachádzajúcimi sa mimo EHP (ďalej len „spojenia medzi Úniou a tretími krajinami“) v nadväznosti nato článok 53 Dohody o EHP na dohody a postupy predchádzajúce 19. máju 2005, pokiaľ ide o spojenia medzi Úniou a tretími krajinami a spojenia medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP a ktoré nie sú členmi Únie, a letiskami nachádzajúcimi sa v tretích krajinách (ďalej len „spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami“ a spoločne so spojeniami medzi Úniou a tretími krajinami „spojenia medzi EHP a tretími krajinami“) a nakoniec článok 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave na dohody a postupy predchádzajúce 1. júnu 2002, pokiaľ ide o spojenia medzi letiskami v Únii a švajčiarskymi letiskami (ďalej len „spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom“). Spresnila tiež, že napadnuté rozhodnutie nemalo „žiadnu ambíciu na odhalenie akéhokoľvek porušenia článku 8 dohody [medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave] týkajúceho sa služieb nákladnej dopravy [medzi] Švajčiarskom [a] tretími krajinami“.

46      Na druhej strane v odôvodneniach 1036 až 1046 napadnutého rozhodnutia s názvom „Uplatniteľnosť článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce letecké spojenia“ Komisia odmietla tvrdenia rôznych obvinených dopravcov, podľa ktorých prekročila hranice svojej územnej pôsobnosti vzhľadom na pravidlá medzinárodného práva verejného tým, že konštatovala a sankcionovala porušenie týchto dvoch ustanovení na spojeniach s odletom z tretích krajín a smerujúcich do EHP (ďalej len „prichádzajúce spojenia“ a pokiaľ ide o služby nákladnej dopravy ponúkané na týchto spojeniach „prichádzajúce služby nákladnej dopravy“). Konkrétne v odôvodnení 1042 tohto rozhodnutia takto pripomenula kritériá, ktoré považovala za uplatniteľné:

„Pokiaľ ide o exteritoriálne uplatňovanie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, tieto ustanovenia sú uplatniteľné na dohody, ktoré sa vykonávajú v rámci [Únie] (teória uplatňovania) alebo ktoré majú bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v rámci [Únie] (teória účinkov).“

47      V odôvodneniach 1043 až 1046 napadnutého rozhodnutia Komisia uplatnila predmetné kritériá na skutkové okolnosti prejednávanej veci:

„(1043) V prípade [prichádzajúcich] služieb nákladnej dopravy sa uplatňuje článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, pretože samotná služba, ktorá je predmetom porušenia v oblasti určovania cien, musí byť poskytnutá a v skutočnosti sa čiastočne poskytuje na území EHP. Navyše v rámci EHP alebo so zapojením účastníkov nachádzajúcich sa v EHP dochádzalo k viacerým kontaktom, ktorými adresáti koordinovali prirážky a [odmietnutie] platenia provízií.

(1044)… príklad uvedený v [konsolidovanom oznámení Komisie o právomoci podľa nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ C 95, 2008, s. 1)] nie je v tomto prípade relevantný. [Uvedené] oznámenie sa vzťahuje na geografické priraďovanie obratu medzi podnikmi s cieľom určiť, či sú dosiahnuté prahové hodnoty obratu stanovené v článku 1 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi [(Ú. v. EÚ L 24, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40)].

(1045) Okrem toho protisúťažné postupy v tretích krajinách, pokiaľ ide o prepravu nákladu… do Únie a EHP, môžu mať bezprostredné, podstatné a predvídateľné účinky v rámci Únie a EHP, keďže zvýšené náklady leteckej dopravy do EHP, a teda vyššie ceny dovážaného tovaru, môžu mať vzhľadom na svoju povahu účinky na spotrebiteľov v rámci EHP. V prejednávanej veci protisúťažné postupy vylučujúce hospodársku súťaž medzi dopravcami ponúkajúcimi [prichádzajúce] služby nákladnej dopravy mohli mať takéto dôsledky aj na poskytovanie služieb [nákladnej dopravy] inými dopravcami v rámci EHP medzi platformami pre prepravu (,hubs‘) v EHP používanými dopravcami z tretích krajín a cieľovými letiskami týchto zásielok v EHP, ktoré nie sú obsluhované dopravcom z tretej krajiny.

(1046) Napokon treba zdôrazniť, že Komisia odhalila kartel na celosvetovej úrovni. Kartel sa uskutočňoval celosvetovo a dohody kartelu týkajúce sa prichádzajúcich spojení boli neoddeliteľnou súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Dohody kartelu boli v mnohých prípadoch organizované na ústrednej úrovni a miestni zamestnanci ich len uplatňovali. Jednotné uplatňovanie prirážok na celosvetovej úrovni bolo kľúčovým prvkom kartelu.“

48      Po piate v odôvodnení 1146 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že sporný kartel sa začal 7. decembra 1999 a trval až do 14. februára 2006. V tom istom odôvodnení spresnila, že tento kartel porušoval:

–        článok 101 ZFEÚ od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006 v súvislosti s leteckou dopravou medzi letiskami v Únii,

–        článok 101 ZFEÚ od 1. mája 2004 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na leteckých spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami,

–        článok 53 Dohody o EHP od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006 v súvislosti s leteckou dopravou medzi letiskami v rámci EHP (ďalej len „letecké spojenia v rámci EHP“),

–        článok 53 Dohody o EHP od 19. mája 2005 do 14. februára 2006 v súvislosti s leteckou dopravou na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami,

–        článok 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave od 1. júna 2002 do 14. februára 2006, pokiaľ ide o leteckú dopravu na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom.

49      Pokiaľ ide o žalobkyňu, Komisia uviedla, že porušenie trvalo od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006.

50      V šiestom rade sa Komisia v bode 8 napadnutého rozhodnutia zaoberala nápravnými opatreniami, ktoré treba prijať, a pokutami, ktoré treba uložiť.

51      Pokiaľ ide konkrétne o stanovenie výšky pokút, Komisia uviedla, že zohľadnila závažnosť a dĺžku trvania jediného a pokračujúceho porušenia, ako aj prípadné priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti. V tejto súvislosti odkazuje na usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) (ďalej len „usmernenia z roku 2006“).

52      V odôvodneniach 1184 a 1185 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že základná suma pokuty sa skladala z podielu, ktorý mohol dosiahnuť až 30 % hodnoty predaja podniku určenej v závislosti od závažnosti porušenia, vynásobenej počtom rokov účasti podniku na porušení, ku ktorému sa pripočítala dodatočná suma od 15 do 25 % hodnoty predaja (ďalej len „dodatočná suma“).

53      V odôvodnení 1197 napadnutého rozhodnutia Komisia určila hodnotu predajov tak, že za rok 2005, ktorý bol posledným celým rokom pred ukončením jediného a pokračujúceho porušenia, spočítala obrat spojený s letmi v oboch smeroch na spojeniach v rámci EHP, na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami, na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom, ako aj na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami. Zohľadnila tiež pristúpenie nových členských štátov do Únie v roku 2004.

54      V odôvodneniach 1198 až 1212 napadnutého rozhodnutia s prihliadnutím na povahu porušenia (horizontálne dohody o stanovení cien), kumulovaný trhový podiel obvinených dopravcov (34 % na celosvetovej úrovni a minimálne toľko na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi EHP a tretími krajinami), geografický rozsah sporného kartelu (celosvetový) a jeho skutočné vykonávanie Komisia stanovila koeficient závažnosti na 16 %.

55      V odôvodneniach 1214 až 1217 napadnutého rozhodnutia Komisia určila dĺžku trvania účasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení v závislosti od dotknutých spojení takto:

–        pokiaľ ide o spojenia v rámci EHP: od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006, hodnotené podľa počtu rokov a mesiacov na 6 rokov a 2 mesiace, a faktor násobenia 6 a 2/12,

–        pokiaľ ide o spojenia medzi Úniou a tretími krajinami: od 1. mája 2004 do 14. februára 2006, hodnotené podľa počtu rokov a mesiacov na 1 rok a 9 mesiacov, a faktor násobenia 1 a 9/12,

–        pokiaľ ide o spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom: od 1. júna 2002 do 14. februára 2006, hodnotené podľa počtu rokov a mesiacov na 3 roky a 8 mesiacov, a faktor násobenia 3 a 8/12,

–        pokiaľ ide o spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami: od 19. mája 2005 do 14. februára 2006, hodnotené podľa počtu mesiacov na 8 mesiacov, a faktor násobenia 8/12.

56      V odôvodnení 1219 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že vzhľadom na osobitné okolnosti veci a kritériá uvedené v bode 55 vyššie dodatočná suma musí zodpovedať 16 % hodnoty predajov.

57      V dôsledku toho v odôvodneniach 1240 až 1242 napadnutého rozhodnutia bola základná suma pre žalobkyňu ohodnotená na 113 000 000 eur stanovená na 56 000 000 eur, po uplatnení zníženia o 50 % na základe bodu 37 usmernení z roku 2006 (ďalej len „všeobecné zníženie o 50 %“) a spojená so skutočnosťou, že časť služieb týkajúcich sa prichádzajúcich spojení a spojení s odletom z EHP a destináciou v tretích krajinách (ďalej len „odchádzajúce spojenia“) bola poskytovaná mimo územia, na ktoré sa vzťahuje Dohoda o EHP, a teda že časť ujmy mohla vzniknúť mimo uvedeného územia.

58      V odôvodneniach 1264 a 1265 napadnutého rozhodnutia Komisia na základe bodu 29 usmernení z roku 2006 priznala obvineným dopravcom dodatočné zníženie základnej sumy pokuty o 15 % (ďalej len „všeobecné zníženie o 15 %“) z dôvodu, že niektoré právne režimy podporili sporný kartel.

59      V dôsledku toho Komisia v odôvodnení 1293 napadnutého rozhodnutia stanovila základnú sumu pokuty žalobkyne po úprave na 47 600 000 eur.

60      V odôvodneniach 1314 až 1322 napadnutého rozhodnutia Komisia zohľadnila príspevok žalobkyne v rámci jej žiadosti o zhovievavosť, keď uplatnila zníženie pokuty o 25 %, takže ako je uvedené v odôvodnení 1404 napadnutého rozhodnutia, výška pokuty uloženej žalobkyni bola stanovená na 35 700 000 eur.

61      Výrok napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej sa týka tohto konania, znie takto:

„Článok 1

Nasledujúce podniky sa tým, že koordinovali svoje správanie v oblasti stanovenia cien za poskytovanie služieb [nákladnej dopravy] na celom svete, pokiaľ ide o [PP], [BP] a platenie provízie z prirážok, dopustili jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 [ZFEÚ], článku 53 [dohody o EHP] a článku 8 [dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave], pokiaľ ide o nasledujúce spojenia a počas nesledujúcich období.

1)      Nasledujúce podniky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o spojenia [v rámci EHP] počas týchto období:

h)      [žalobkyňa] od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006;

2)      Nasledujúce podniky porušili článok 101 ZFEÚ, pokiaľ ide o spojenia [medzi Úniou a tretími krajinami] počas týchto období:

h)      [žalobkyňa] od 1. mája 2004 do 14. februára 2006;

3)      Nasledujúce podniky porušili článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o spojenia [medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami] počas týchto období:

h)      [žalobkyňa] od 19. mája 2005 do 14. februára 2006;

4)      Nasledujúce podniky porušili článok 8 Dohody [medzi ES a Švajčiarskom] o leteckej doprave, pokiaľ ide o spojenia [medzi Úniou a Švajčiarskom] počas týchto období:

h)      [žalobkyňa] od 1. júna 2002 do 14. februára 2006;

Článok 2

Rozhodnutie… z 9. novembra 2010 sa mení takto:

v článku 5 sa zrušujú [písmená] j), k) a l).

Článok 3

Za jediné a pokračujúce porušenie uvedené v článku 1 tohto rozhodnutia a pokiaľ ide o spoločnosť British Airways… aj za časti článkov 1 až 4 rozhodnutia… z 9. novembra 2010 ktoré nadobudli právoplatnosť, sa ukladajú tieto pokuty:

h)      [žalobkyňa]: 35 700 000 eur,

Článok 4

Podniky uvedené v článku 1 okamžite ukončia jediné a pokračujúce porušenie uvedené v predmetnom článku, pokiaľ tak ešte neurobili.

Taktiež sa zdržia akéhokoľvek konania alebo správania s rovnakým alebo podobným cieľom alebo účinkom.

Článok 5

Toto rozhodnutie je určené:

[žalobkyňa]

…“

II.    Konanie a návrhy účastníkov

62      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. mája 2017 podala túto žalobu.

63      Komisia podala vyjadrenie k žalobe do kancelárie Všeobecného súdu 29. septembra 2017.

64      Žalobkyňa podala 2. januára 2018 do kancelárie Všeobecného súdu repliku.

65      Komisia podala 8. marca 2018 do kancelárie Všeobecného súdu dupliku.

66      Všeobecný súd 24. apríla 2019 podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku na návrh štvrtej komory rozhodol o postúpení tejto veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

67      Dňa 17. júna 2019 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote.

68      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní z 3. júla 2019.

69      Uznesením z 19. júna 2020 Všeobecný súd (štvrtá rozšírená komora) konštatoval, že nemá dostatok informácií a že bolo potrebné vyzvať účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k tvrdeniu, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili, a nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 113 rokovacieho poriadku.

70      Účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote na sériu otázok, ktoré položil Všeobecný súd 22. júna 2020, a následne predložili pripomienky ku vzájomným odpovediam týchto účastníkov konania.

71      Uznesením zo 4. augusta 2020 Všeobecný súd rozhodol o opätovnom začatí ústnej časti konania.

72      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        subsidiárne znížil pokutu, ktorá jej bola uložená v napadnutom rozhodnutí,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

73      Komisia v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        upravil výšku pokuty uloženej žalobkyni tak, že by jej odňal nárok na všeobecné zníženie o 50 % a všeobecné zníženie 15 % za predpokladu, že by Všeobecný súd rozhodol, že obrat pochádzajúci z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy nemohol byť zahrnutý do hodnoty predaja,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny rámec

74      V rámci svojej žaloby žalobkyňa uviedla tak návrhy na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj návrhy na zníženie sumy pokuty, ktorá jej bola uložená. Pokiaľ ide o Komisiu, tá v podstate navrhla zmenu výšky pokuty uloženej žalobkyni v prípade, že by Všeobecný súd rozhodol, že obrat pochádzajúci z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy nebolo možné zahrnúť do hodnoty predaja.

A.      O návrhoch na zrušenie

75      Žalobkyňa uvádza na podporu svojich návrhov na zrušenie desať žalobných dôvodov. Tieto žalobné dôvody sú založené:

–        prvý na porušení zásady ne bis in idem, článku 266 ZFEÚ a premlčacej lehoty,

–        druhý na porušení zásady zákazu diskriminácie,

–        tretí na porušení článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a povinnosti odôvodnenia, ktoré sa týkajú na jednej strane pripísania zodpovednosti za jediné a pokračujúce porušenie na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom za obdobie pred 1. májom 2004 a na druhej strane v súvislosti s určením dátumu začiatku jej účasti na tomto porušení,

–        štvrtý na porušení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ktoré spočíva v pripísaní zodpovednosti za jediné a pokračujúce porušenie na spojeniach, na ktorých nebola skutočným alebo potenciálnym konkurentom,

–        piaty na nedostatku právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy,

–        šiesty na porušení práva na obhajobu, zásady zákazu diskriminácie a zásady proporcionality v súvislosti s uplatnením rôznych požiadaviek v oblasti dokazovania na rôznych dopravcov,

–        siedmy na porušení usmernení z roku 2006 a zásady proporcionality, pokiaľ ide na jednej strane o určenie hodnoty predaja a na druhej strane o stanovenie koeficientu závažnosti a dodatočnej sumy,

–        ôsmy na porušení usmernení z roku 2006 a zásady ochrany legitímnej dôvery v súvislosti so zahrnutím do hodnoty predajov obrat pochádzajúci z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy zákazníkom usadeným mimo EHP,

–        deviaty na porušení zásady proporcionality z dôvodu nedostatočnosti všeobecného zníženia o 15 % a

–        desiaty na porušení zásady zákazu diskriminácie, zásady proporcionality, ako aj v podstate povinnosti odôvodnenia v súvislosti s odmietnutím Komisie priznať jej zníženie pokuty o 10 % z dôvodu jej obmedzenej účasti na jedinom a pokračujúcom porušení.

76      Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najprv piaty žalobný dôvod, následne žalobný dôvod uvedený ex offo založený na nedostatku právomoci Komisie v súvislosti s dohodou medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave na konštatovanie a sankcionovanie porušenia na leteckých spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom a nakoniec postupne prvý až štvrtý a šiesty až desiaty žalobný dôvod.

1.      O piatom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci Komisie uplatňovať článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby leteckej dopravy

77      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nemala právomoc uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy, čo Komisia spochybňuje.

78      Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o správanie, ku ktorému došlo mimo územia EHP, právomoc Komisie vzhľadom na medzinárodné právo verejné konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ alebo článku 53 Dohody o EHP možno určiť vzhľadom na kritérium realizácie alebo kritérium kvalifikovaných účinkov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, body 40 až 47, a z 12. júla 2018, Brugg Kabel a Kabelwerke Brugg, T‑441/14, EU:T:2018:453, body 95 až 97).

79      Tieto kritériá sú alternatívne a nie kumulatívne (rozsudok z 12. júla 2018, Brugg Kabel a Kabelwerke Brugg/Komisia, T‑441/14, EU:T:2018:453, bod 98; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, body 62 až 64).

80      V odôvodneniach 1043 až 1046 napadnutého rozhodnutia Komisia, ako uznáva žalobkyňa, na účely určenia svojej právomoci konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúcich leteckých spojeniach, vzhľadom na medzinárodné právo verejné, vychádzala tak z kritéria realizácie, ako aj z kritéria kvalifikovaných účinkov.

81      Keďže žalobkyňa sa odvoláva na nesprávne uplatnenie každého z týchto dvoch kritérií, Všeobecný súd sa domnieva, že je vhodné najprv preskúmať, či sa Komisia mohla dôvodne odvolávať na kritérium kvalifikovaných účinkov. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 80 vyššie treba overiť, či Komisia mohla vychádzať z kritéria realizácie len v prípade zápornej odpovede.

82      Žalobkyňa tvrdí, že údajné následky sporného správania nemôžu odôvodniť uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP na prichádzajúce služby nákladnej dopravy. Komisia, ktorá znáša dôkazné bremeno, nepreukázala, že toto správanie malo bezprostredný, podstatný a predvídateľný účinok na území EHP.

83      Žalobkyňa s odvolaním sa na usmernenia týkajúce sa pojmu ovplyvnenia obchodu uvedeného v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 81) tvrdí, že účinky, na ktoré sa odvoláva Komisia v odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia, sú v najlepšom prípade špekulatívne a v každom prípade príliš vzdialené na podporu dôvodu, podľa ktorého sporné správanie obmedzilo hospodársku súťaž v rámci EHP.

84      Komisia najmä nepredložila nijaký dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že cena tovarov predávaných v EHP bola ovplyvnená cenami prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy. Takýto účinok navyše nemôže byť podstatný, keďže prirážky predstavujú len zlomok celkových nákladov na služby nákladnej dopravy a samotná cena týchto služieb predstavuje len zlomok ceny tovarov dovezených do EHP. Takýto účinok nemôže byť ani z podstaty veci bezprostredný, keďže zákazníci majú možnosť preniesť alebo nepreniesť prípadné zvýšenie cien za prichádzajúce služby nákladnej dopravy do ceny dovezených tovarov a prípadne rozhodnúť o pomeroch, v akých toto zvýšenie prenesú. Nakoniec taký účinok nebol predvídateľný, pretože žalobkyňa nepôsobila na dotknutých vzostupných trhoch a prirážky predstavovali iba malú časť nákladov na prepravu tovarov.

85      Okrem toho účinok predstavovaný zvýšením ceny tovarov dovezených do EHP sa týka odlišného trhu, než je trh, o ktorý ide v prejednávanej veci, a to trh služieb nákladnej dopravy, a preto nemôže ospravedlňovať dôvod, podľa ktorého sporné správanie obmedzilo hospodársku súťaž v rámci EHP.

86      Okrem toho na stanovenie právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže nestačí kvalifikovať správanie ako jediné a pokračujúce porušenie bez analýzy jeho protisúťažných účinkov.

87      Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

88      V napadnutom rozhodnutí Komisia v podstate vychádzala z troch samostatných dôvodov, aby dospela k záveru, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo v prejednávanej veci splnené.

89      Prvé dva dôvody sú uvedené v odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia. Ako potvrdila Komisia v odpovedi na písomné a ústne otázky Všeobecného súdu, tieto dôvody sa týkajú účinkov koordinácie vzťahujúcej sa na prichádzajúce služby nákladnej dopravy, posudzované izolovane. Prvým dôvodom je, že „zvýšené náklady leteckej dopravy do EHP, a teda vyššie ceny dovážaných tovarov svojou povahou m[ohli] mať vplyv na spotrebiteľov v EHP“. Druhý dôvod sa týka účinkov koordinácie vzťahujúcej sa na prichádzajúce služby nákladnej dopravy „tiež na poskytovanie služieb [nákladnej dopravy] inými dopravcami v rámci EHP medzi prestupnými platformami (,hubs‘) v EHP používanými dopravcami z tretích krajín a cieľovými letiskami týchto zásielok v EHP, ktoré dopravca z tretej krajiny neobsluhuje“.

90      Tretí dôvod sa nachádza v odôvodnení 1046 napadnutého rozhodnutia a týka sa, ako vyplýva z odpovedí Komisie na písomné a ústne otázky Všeobecného súdu, účinkov jediného a pokračujúceho porušenia ako celku.

91      Všeobecný súd sa domnieva, že je vhodné preskúmať tak účinky koordinácie týkajúcej sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, posudzované izolovane, ako aj účinky jediného a pokračujúceho porušenia v celom jeho rozsahu, začínajúc s prvými uvedenými.

a)      O účinkoch koordinácie týkajúcej sa prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, posudzovaných samostatne

92      Najskôr treba preskúmať dôvodnosť prvého dôvodu, o ktorý sa opiera záver Komisie, podľa ktorého kritérium kvalifikovaných účinkov je v prejednávanej veci splnené (ďalej len „dotknutý účinok“).

93      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z odôvodnenia 1042 napadnutého rozhodnutia, kritérium kvalifikovaných účinkov umožňuje odôvodniť uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie a EHP s ohľadom na medzinárodné právo verejné, ak je pravdepodobné, že sporné správanie bude mať bezprostredný a podstatný účinok na vnútornom trhu alebo v rámci EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 49; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 1999, Gencor/Komisia, T‑102/96, EU:T:1999:65, bod 90).

94      V prejednávanej veci žalobkyňa spochybňuje tak relevantnosť predmetného účinku (pozri body 95 až 114 nižšie), ako aj jeho predvídateľnosť (pozri body 116 až 131 nižšie), jeho podstatnú povahu (pozri body 132 až 142 nižšie) a jeho bezprostrednú povahu (pozri body 143 až 153 nižšie).

1)      O relevantnosti predmetného účinku

95      Z judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že podnik zúčastňujúci sa na dohode alebo zosúladenom postupe sa nachádza v treťom štáte, nebráni uplatneniu článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, pokiaľ táto dohoda alebo tento postup vyvolávajú svoje účinky na vnútornom trhu alebo v rámci EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 1971, Béguelin Import, 22/71, EU:C:1971:113, bod 11).

96      Cieľom uplatnenia kritéria kvalifikovaných účinkov je práve identifikovať správanie, ku ktorému síce nedošlo na území EHP, ale ktorého protisúťažné účinky sa môžu prejaviť na vnútornom trhu alebo v rámci EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 45).

97      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, toto kritérium si nevyžaduje preukázať, že sporné správanie „skutočne malo protisúťažné účinky“ na vnútornom trhu alebo v rámci EHP. Naopak, podľa judikatúry stačí zohľadniť pravdepodobný účinok tohto správania na hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 51).

98      Komisii totiž prináleží zabezpečiť ochranu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu alebo v rámci EHP pred hrozbami pre jej účinné fungovanie.

99      Pri existencii konania, o ktorom sa Komisia domnievala, tak ako v prejednávanej veci, že preukazuje taký stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži na vnútornom trhu alebo v rámci EHP, že ho bolo možné kvalifikovať ako obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov tiež nemôže vyžadovať preukázanie konkrétnych účinkov, ktoré predpokladá kvalifikácia konania obmedzujúceho hospodársku súťaž „z hľadiska následku“ v zmysle týchto ustanovení.

100    V tejto súvislosti treba podobne ako žalobkyňa pripomenúť, že kritérium kvalifikovaných účinkov je zakotvené v znení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ktoré smerujú k identifikácii dohôd a postupov, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž na vnútornom trhu a v rámci EHP. Tieto ustanovenia totiž zakazujú dohody a postupy podnikov, ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže „v rámci vnútorného trhu“ a „v rámci územia, na ktoré sa vzťahuje [Dohoda o EHP]“ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 42).

101    Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že protisúťažný cieľ a protisúťažný následok nie sú kumulatívnymi, ale alternatívnymi podmienkami na účely posúdenia, či sa na určité správanie vzťahujú zákazy uvedené v článkoch 101 ZFEÚ a 53 Dohody o EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 28 a citovanú judikatúru).

102    Z toho vyplýva, ako uviedla Komisia v odôvodnení 917 napadnutého rozhodnutia, že zohľadnenie konkrétnych následkov sporného správania je zbytočné, pokiaľ je preukázaný jeho protisúťažný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, EU:C:1966:41, s. 496, a zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, EU:C:2009:610, bod 55).

103    Za týchto podmienok by výklad kritéria kvalifikovaných účinkov, ako ho zrejme navrhuje žalobkyňa, v tom zmysle, že by vyžadoval preukázanie konkrétnych účinkov sporného správania aj v prípade existencie obmedzenia hospodárskej súťaže „z hľadiska následku“, viedol k tomu, že právomoc Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP by podliehala podmienke, ktorá nemá oporu v texte týchto ustanovení.

104    Žalobkyňa preto nemôže platne vytýkať Komisii, že sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, hoci v odôvodneniach 917, 1190 a 1277 napadnutého rozhodnutia uviedla, že nemusela pristupovať k posúdeniu protisúťažných účinkov sporného správania vzhľadom na jeho protisúťažný cieľ. Z týchto odôvodnení tiež nemôže vyvodiť, že Komisia nevykonala žiadnu analýzu účinkov, ktoré toto správanie vytvorilo na vnútornom trhu alebo v rámci EHP na účely uplatnenia tohto kritéria.

105    V odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia sa totiž Komisia v podstate domnievala, že jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich spojení, mohlo zvýšiť sumu prirážok a v dôsledku toho celkovú cenu prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy a že špeditéri preniesli tento nadmerný náklad na odosielateľov usadených v EHP, ktorí museli zaplatiť za tovary, ktoré kúpili, vyššiu cenu, než aká by im bola účtovaná v prípade neexistencie uvedeného porušenia.

106    Žiadne z tvrdení žalobkyne neumožňuje domnievať sa, že predmetné účinky nepatrili medzi následky vyvolané sporným správaním, ktoré je Komisia oprávnená zohľadniť na účely uplatnenia kritéria kvalifikovaných účinkov.

107    Po prvé na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nič v znení, systematike alebo účele článku 101 ZFEÚ neumožňuje domnievať sa, že následky zohľadnené na účely uplatnenia kritéria kvalifikovaných účinkov musia nastať skôr na tom istom trhu, ako je trh dotknutý predmetným porušením, než na nadväzujúcom trhu, ako je to v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2015, Toshiba/Komisia, T‑104/13, EU:T:2015:610, body 159 a 161).

108    Po druhé žalobkyňa nesprávne tvrdí, že sporné správanie v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich spojení, nemohlo obmedziť hospodársku súťaž v EHP z dôvodu, že k nemu dochádzalo iba v tretích krajinách, v ktorých sa nachádzajú špeditéri, ktorí odoberali prichádzajúce služby nákladnej dopravy od obvinených dopravcov.

109    V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnenie kritéria kvalifikovaných účinkov sa musí uskutočniť so zreteľom na hospodársky a právny kontext predmetného správania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 1971, Béguelin Import, 22/71, EU:C:1971:113, bod 13).

110    V prejednávanej veci z odôvodnení 14, 17 a 70 napadnutého rozhodnutia a z odpovedí účastníkov konania na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania vyplýva, že dopravcovia predávajú svoje služby nákladnej dopravy výlučne alebo takmer výlučne špeditérom. Čo sa však týka prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, takmer celý predaj sa uskutočňuje v mieste pôvodu dotknutých spojení mimo EHP, kde sú usadení uvedení špeditéri. Zo žaloby totiž vyplýva, že žalobkyňa uskutočnila v období od 1. mája 2004 do 14. februára 2006 len zanedbateľnú časť svojich predajov prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy zákazníkom usadeným v EHP.

111    Treba však poznamenať, že hoci špeditéri kupujú tieto služby, je to najmä v postavení sprostredkovateľov, aby ich konsolidovali do balíka služieb, ktorého cieľom je z jeho definície organizovať integrovanú prepravu tovaru na územie EHP v mene odosielateľov. Ako vyplýva z odôvodnenia 70 napadnutého rozhodnutia, poslední uvedení môžu byť najmä kupujúcimi alebo vlastníkmi prepravovaného tovaru. Je teda prinajmenšom pravdepodobné, že sú usadení v EHP.

112    Z toho vyplýva, že pokiaľ špeditéri prenesú do ceny svojich balíkov služieb prípadné zvýšené náklady vyplývajúce zo sporného kartelu, jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka prichádzajúcich spojení, môže mať vplyv najmä na hospodársku súťaž medzi špeditérmi pri boji o klientelu týchto odosielateľov a v dôsledku toho sa predmetný účinok môže prejaviť na vnútornom trhu alebo v rámci EHP.

113    Po tretie pokiaľ ide o bod 43 usmernení uvedených v bode 83 vyššie, stačí poznamenať, že sa týka prípadu odlišného od prípadu, o aký ide v prejednávanej veci a ktorý sa v každom prípade týka pojmu vplyv na obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a nie otázky územnej právomoci Komisie na základe kritéria kvalifikovaných účinkov. Ide o odlišné otázky, pričom prvá sa týka určenia pôsobnosti práva hospodárskej súťaže Únie vzhľadom na pôsobnosť členských štátov (rozsudok z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04, EU:C:2006:461, bod 41), zatiaľ čo druhá sa týka odôvodnenia právomoci Komisie vzhľadom na medzinárodné právo verejné (pozri bod 78 vyššie).

114    V dôsledku toho zvýšené náklady, ktoré by odosielatelia mohli byť povinní zaplatiť, a zdraženie tovarov dovezených do EHP, ktoré by z toho mohlo vyplývať, patria medzi účinky sporného správania, o ktoré sa Komisia mohla opierať pri uplatnení kritéria kvalifikovaných účinkov.

115    V súlade s judikatúrou citovanou v bode 93 vyššie je teda otázkou, či má tento účinok požadovanú predvídateľnú, podstatnú a bezprostrednú povahu.

2)      O predvídateľnosti predmetného účinku

116    Cieľom požiadavky predvídateľnosti je zabezpečiť právnu istotu tým, že sa zaručí, aby dotknuté podniky nemohli byť sankcionované z dôvodu účinkov, ktoré by síce vyplývali z ich správania, ale ktoré nemohli rozumne očakávať, že nastanú (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Otis Gesellschaft a i., C‑435/18 P, EU:C:2019:651, bod 83).

117    Požiadavku predvídateľnosti tak spĺňajú účinky, s ktorých vznikom musia účastníci kartelu na základe všeobecných životných skúseností logicky počítať, na rozdiel od škôd, ktorých príčinou je úplne neobvyklý reťazec okolností, a teda atypický kauzálny priebeh (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Kone a i., C‑557/12, EU:C:2014:45, bod 42).

118    Z odôvodnení 846, 909, 1199 a 1208 napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že v prejednávanej veci ide o tajné horizontálne určovanie cien, o ktorom skúsenosti preukazujú, že má za následok najmä zvýšenie cien, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov predovšetkým na úkor spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204, bod 51).

119    Z odôvodnení 846, 909, 1199 a 1208 napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že toto správanie sa týkalo PP, BP a odmietnutia zaplatiť provízie.

120    V prejednávanej veci bolo teda pre obvinených dopravcov predvídateľné, že horizontálne určenie PP a BP spôsobí zvýšenie ich úrovne. Ako vyplýva z odôvodnení 874, 879 a 899 napadnutého rozhodnutia, odmietnutie platby provízií mohlo takéto zvýšenie posilniť. Analyzovalo sa totiž dohodnuté odmietnutie poskytnúť špeditérom zľavy z prirážok, čo smerovalo k tomu, že sa obvineným dopravcom umožnilo „zachovať pod kontrolou neistotu v oblasti určovania cien, ktorú by hospodárska súťaž pri platbe provízií [v rámci rokovaní so špeditérmi] mohla vytvoriť“ (odôvodnenie 874 uvedeného rozhodnutia) a takto vyňať prirážky z hospodárskej súťaže (odôvodnenie 879 tohto rozhodnutia).

121    Z odôvodnenia 17 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ceny služieb nákladnej dopravy sa skladajú z taríf a prirážok, medzi ktoré patria PP a BP. Okrem prípadu, že by zvýšenie PP a BP bolo vďaka dostatočne pravdepodobnému efektu spojených nádob kompenzované zodpovedajúcim znížením taríf a iných prirážok, takéto zvýšenie mohlo v zásade viesť k zvýšeniu celkovej ceny prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy. Žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že účinok spojených nádob bol pravdepodobný do takej miery, že by predmetný účinok robil nepredvídateľným.

122    Za týchto podmienok mohli účastníci sporného kartelu rozumne predpokladať, že jediné a pokračujúce porušenie by v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, malo za následok zvýšenie ceny služieb nákladnej dopravy na prichádzajúcich leteckých spojeniach.

123    Vzniká teda otázka, či obvinení dopravcovia očakávali, že špeditéri takéto zvýšené náklady prenesú na svojich vlastných zákazníkov, teda odosielateľov.

124    V tejto súvislosti z odôvodnení 14 a 70 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že cena za služby nákladnej dopravy predstavuje pre špeditérov vstupný náklad. Ide o variabilné náklady, ktorých zvýšenie má v zásade za účinok zvýšenie marginálnych nákladov, vzhľadom na ktoré špeditéri definujú svoje vlastné ceny.

125    Žalobkyňa nepredkladá žiadnu skutočnosť preukazujúcu že okolnosti prejednávanej veci boli málo priaznivé na následný prenos zvýšených nákladov na prichádzajúcich leteckých spojeniach, ktoré vyplývali z jediného a pokračujúceho porušenia, na odosielateľov.

126    Za týchto podmienok bolo pre obvinených dopravcov rozumne predvídateľné, že špeditéri prenesú takéto zvýšené náklady na odosielateľov prostredníctvom zvýšenia ceny špeditérskych služieb.

127    Ako však vyplýva z odôvodnení 70 a 1031 napadnutého rozhodnutia, náklady na tovar, pre ktorý špeditéri vo všeobecnosti organizujú integrovanú dopravu v mene odosielateľov, zahŕňajú cenu špeditérskych služieb, a najmä cenu za služby nákladnej dopravy, ktoré sú jej zložkou.

128    Vzhľadom na vyššie uvedené bolo teda pre obvinených dopravcov predvídateľné, že jediné a pokračujúce porušenie by v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich leteckých spojení, mohlo mať za následok zvýšenie ceny dovážaných tovarov.

129    Z dôvodov uvedených v bode 111 vyššie pre obvinených dopravcov bolo tiež predvídateľné, ako vyplýva z odôvodnenia 1045 napadnutého rozhodnutia, že tento účinok vznikne v EHP.

130    Účinok totiž poukázal na bežný chod vecí a ekonomickú racionálnosť, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nebolo vôbec potrebné, aby žalobkyňa pôsobila na trhu dovozu tovarov alebo ich ďalšieho predaja na výstupe na to, aby toto prenesenie bolo možné predvídať.

131    Je teda potrebné dospieť k záveru, že Komisia dostatočne preukázala, že predmetný účinok mal vyžadovanú predvídateľnosť.

3)      O podstatnej povahe predmetného účinku

132    Posúdenie podstatnej povahy účinkov vyvolaných sporným správaním sa musí vykonať vzhľadom na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci. K týmto okolnostiam patrí najmä trvanie, povaha a rozsah porušenia. Ďalšie okolnosti, ako napríklad veľkosť podnikov, ktoré sa zúčastnili na tomto správaní, môžu byť tiež relevantné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 2015, Toshiba/Komisia, T‑104/13, EU:T:2015:610, bod 159, a z 12. júla 2018, Brugg Kabel a Kabelwerke Brugg/Komisia, T‑441/14, EU:T:2018:453, bod 112).

133    Ak skúmaný účinok spočíva vo zvýšení konečnej ceny tovaru alebo služby, ktorá je odvodená od služby, na ktorú sa vzťahuje kartel, alebo ktorá takúto službu obsahuje, možno zohľadniť aj podiel konečnej ceny tovaru alebo služby, ktorý predstavuje služba, na ktorú sa vzťahuje kartel.

134    V prejednávanej veci je vzhľadom na všetky relevantné okolnosti potrebné domnievať sa, že predmetný účinok, ktorý spočíva vo zvýšení ceny tovarov dovezených do EHP, je podstatný.

135    V prvom rade z odôvodnenia 1146 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že dĺžka trvania jediného a pokračujúceho porušenia dosahuje 21 mesiacov v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi Úniou a tretími krajinami a 8 mesiacov v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami. Z odôvodnení 1215 a 1217 tohto rozhodnutia vyplýva, že taká bola aj dĺžka trvania účasti všetkých obvinených dopravcov s výnimkou spoločností Lufthansa Cargo a Swiss.

136    V druhom rade, pokiaľ ide o rozsah porušenia, z odôvodnenia 889 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že PP a BP boli „všeobecne uplatniteľnými opatreniami, ktoré ne[boli] špecifické pre jedno letecké spojenie“ a ktoré „mali za cieľ uplatňovať sa na všetky letecké spojenia na celosvetovej úrovni, vrátane leteckých spojení… s miestom určenia v EHP“.

137    V treťom rade, pokiaľ ide o povahu porušenia, z odôvodnenia 1030 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že cieľom jediného a pokračujúceho porušenia bolo obmedzenie hospodárskej súťaže medzi obvinenými dopravcami, najmä na leteckých spojeniach medzi EHP a tretími krajinami. V odôvodnení 1208 uvedeného rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že „stanovenie rôznych cenových prvkov vrátane určitých prirážok predstav[ovalo] jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže“ a v dôsledku toho konštatovala, že jediné a pokračujúce porušenie si zaslúži uplatnenie koeficientu závažnosti nachádzajúceho sa „v hornej časti stupnice“ stanoveného usmerneniami z roku 2006.

138    Navyše, pokiaľ ide o podiel ceny služby, na ktorú sa vzťahoval kartel, v tovare alebo službe, ktorá je od nej odvodená alebo ktorá ju obsahuje, treba poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, prirážky predstavovali počas obdobia porušenia významnú časť celkovej ceny služieb nákladnej dopravy.

139    Z listu z 8. júla 2005 od Hong Kong Association of Freight Forwarding & Logistics (Združenie Hongkongu pre špedíciu a logistiku) pre predsedu podvýboru cargo (ďalej len „PVC“) Board of Airline Representatives (Združenie zástupcov leteckých spoločností, ďalej len „BAR“) v Hongkongu vyplýva, že prirážky predstavujú „veľmi podstatnú časť“ celkovej ceny listov leteckej dopravy, ktoré museli platiť špeditéri. Tiež v tabuľke uvedenej v bode 135 žaloby sa uvádza, že prirážky predstavovali 11,87 % ceny za služby nákladnej dopravy poskytované žalobkyňou v hospodárskom roku 2004/2005 na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami.

140    Ako však vyplýva z odôvodnenia 1031 napadnutého rozhodnutia, cena za služby nákladnej dopravy bola sama osebe „dôležitou súčasťou nákladov na prepravovaný tovar, ktorá má vplyv na jeho predaj“. Je pravda, že žalobkyňa to spochybňuje, ale obmedzuje sa na tvrdenie.

141    Ešte len pre úplnosť, pokiaľ ide o význam podnikov podieľajúcich sa na spornom správaní, z odôvodnenia 1209 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že kumulovaný trhový podiel obvinených dopravcov na „celosvetovom trhu“ v roku 2005 dosahoval 34 % a bol „prinajmenšom rovnako veľký pre služby nákladnej dopravy… poskytované… na spojeniach [medzi EHP a tretími krajinami]“, ktoré zahŕňali súčasne odchádzajúce letecké spojenia aj prichádzajúce letecké spojenia. Samotná žalobkyňa navyše počas obdobia porušenia dosiahla významný obrat na prichádzajúcich leteckých spojeniach vo výške viac ako 140 000 000 eur v roku 2005.

142    Je teda potrebné dospieť k záveru, že Komisia dostatočne preukázala, že predmetný účinok mal vyžadovanú podstatnú povahu.

4)      O bezprostrednej povahe predmetného účinku

143    Požiadavka bezprostrednej povahy účinkov vyvolaných sporným správaním sa týka príčinnej súvislosti medzi predmetným správaním a skúmaným účinkom. Cieľom tejto požiadavky je zabezpečiť, aby sa Komisia na účely odôvodnenia svojej právomoci konštatovať a sankcionovať porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP nemohla dovolávať všetkých možných účinkov ani veľmi vzdialených účinkov, ktoré by mohli vyplynúť z tohto správania, z dôvodu podmienky sine qua non (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Kone a i., C‑557/12, EU:C:2014:45, body 33 a 34).

144    Bezprostredná príčinná súvislosť sa však nemôže zamieňať s výlučnou príčinnou súvislosťou, ktorá by vyžadovala systematické a absolútne konštatovanie prerušenia príčinnej súvislosti, ak tretia osoba prispela k vzniku predmetných účinkov (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Kone a i., C‑557/12, EU:C:2014:45, body 36 a 37).

145    V prejednávanej veci je zapojenie špeditérov, pri ktorých sa dalo predpokladať, že úplne nezávisle prenesú zvýšené náklady, ktoré museli zaplatiť, na odosielateľov, skutočne takej povahy, že prispieva ku vzniku predmetného účinku. Tento zásah však sám osebe nemohol prerušiť reťazec príčinnej súvislosti medzi sporným správaním a uvedeným účinkom a tým ho zbaviť jeho bezprostrednej povahy.

146    Naopak, ak nie je zavinený, ale objektívne vyplýva z predmetného kartelu podľa bežného fungovania trhu, takýto zásah neprerušuje reťazec príčinnej súvislosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2005, CD Cartondruck/Rada a Komisia, T‑320/00, neuverejnený, EU:T:2005:452, body 172 až 182), ale pokračuje v ňom (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Kone a i., C‑557/12, EU:C:2014:45, bod 37).

147    V prejednávanej veci však žalobkyňa nepreukázala, a dokonca ani netvrdila, že predpokladané prenesenie zvýšenia nákladov na odosielateľov usadených v EHP bolo zavinené alebo nie vlastné bežnému fungovaniu trhu.

148    Z toho vyplýva, že predmetný účinok má vyžadovanú bezprostrednú povahu.

149    Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobkyne, podľa ktorého na to, aby sa „spotrebiteľov v rámci EHP“, na ktorých Komisia odkazuje v odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia, dotklo „prípadné zvýšenie cien, [muselo by byť] prenesené zo špeditéra na odosielateľa, potom z odosielateľa na dovozcu, a následne prípadne z dovozcu na veľkoobchodníka, z veľkoobchodníka na maloobchodníka, a nakoniec z maloobchodníka na spotrebiteľa“. Toto tvrdenie totiž vychádza z dvoch nesprávnych predpokladov.

150    Prvý z predmetných predpokladov je, že „spotrebiteľmi v rámci EHP“ uvedenými v odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia sú koneční spotrebitelia, teda fyzické osoby konajúce s cieľom, ktorý nesúvisí s ich podnikateľskou alebo obchodnou činnosťou. Pojem spotrebiteľ v práve hospodárskej súťaže sa netýka len konečných spotrebiteľov, ale všetkých priamych alebo nepriamych užívateľov výrobkov alebo služieb, ktoré boli predmetom sporného správania (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:42, bod 156).

151    Z odôvodnenia 70 napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvodnosť žalobkyňa účinne nespochybnila, vyplýva, že „odosielatelia môžu byť kupujúcimi alebo predajcami tovaru, ktorý je predmetom obchodovania, alebo vlastníkmi tovaru, ktorý musí byť rýchlo prepravený na relatívne dlhé vzdialenosti“. Komisia vo svojich písomných podaniach spresnila, že tento tovar možno dovážať na jeho priamu spotrebu alebo ako vstup na výrobu iných výrobkov. Pokiaľ však ide o prichádzajúce služby nákladnej dopravy, títo odosielatelia môžu, ako správne uvádza Komisia, byť usadení v EHP. Odkaz na „spotrebiteľov v rámci EHP“ uvedený v odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia treba teda vykladať v tom zmysle, že zahŕňa odosielateľov.

152    Druhý z predmetných predpokladov je, že aj keby odkaz na „spotrebiteľov v rámci EHP“ uvedený v odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia zahŕňal len konečných spotrebiteľov, títo spotrebitelia by mohli nadobudnúť dovezený tovar len od maloobchodníka, ktorý ho sám mohol nadobudnúť len od veľkoobchodníka, ktorý ho zas môže získať len od dovozcu, a tak ďalej. Koneční spotrebitelia môžu tiež nadobudnúť tento tovar priamo od odosielateľa.

153    Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetný účinok má predvídateľnú, podstatnú a bezprostrednú povahu a že prvý dôvod, o ktorý sa Komisia opierala pri vyvodení záveru, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, je dôvodný. Treba teda konštatovať, že Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia konštatovať, že uvedené kritérium bolo splnené, pokiaľ ide o koordináciu týkajúcu sa služieb nákladnej dopravy, ktoré boli posudzované samostatne, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať dôvodnosť druhého dôvodu uvedeného v odôvodnení 1045 napadnutého rozhodnutia.

b)      O účinkoch jediného a pokračujúceho porušenia ako celku

154    Na úvod treba pripomenúť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa v replike, nič nezakazuje posúdiť, či má Komisia právomoc uplatniť v každom prípade právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže vzhľadom na správanie dotknutého podniku alebo dotknutých podnikov, posudzované ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 50).

155    Podľa judikatúry sa článok 101 ZFEÚ uplatňuje na postupy a dohody slúžiace na dosiahnutie rovnakého protisúťažného cieľa, pokiaľ možno predpokladať, že tieto postupy a dohody ako celok spôsobujú bezprostredné a podstatné účinky na vnútornom trhu. Podnikom totiž nemožno umožniť vyhýbať sa uplatňovaniu pravidiel hospodárskej súťaže Únie kombinovaním viacerých konaní sledujúcich ten istý cieľ, z ktorých každé jednotlivo nemôže mať bezprostredný a podstatný účinok na uvedenom trhu, ale ktoré ako celok môžu mať takýto účinok (rozsudok z 12. júla 2018, Brugg Kabel a Kabelwerke Brugg/Komisia, T‑441/14, EU:T:2018:453, bod 106).

156    Komisia tak môže založiť svoju právomoc uplatniť článok 101 ZFEÚ na jediné a pokračujúce porušenie, ako bolo konštatované v spornom rozhodnutí, na predvídateľných, bezprostredných a podstatných účinkoch tohto porušenia na vnútornom trhu (rozsudok z 12. júla 2018, Brugg Kabel a Kabelwerke Brugg/Komisia, T‑441/14, EU:T:2018:453, bod 105).

157    Tieto úvahy platia mutatis mutandis pre článok 53 Dohody o EHP.

158    V odôvodnení 869 napadnutého rozhodnutia Komisia kvalifikovala sporné správanie ako jediné a pokračujúce porušenie, a to aj v rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy. Žalobkyňa nespochybňuje ani túto kvalifikáciu vo všeobecnosti, ani konštatovanie o existencii jediného protisúťažného cieľa smerujúceho k obmedzeniu hospodárskej súťaže v rámci EHP, z ktorého vychádza. Nanajvýš tak v rámci tretieho žalobného dôvodu spochybňuje, že jej vlastné akty môžu patriť pod také porušenie.

159    V odôvodnení 1046 napadnutého rozhodnutia Komisia, ako vyplýva z jej odpovedí na písomné a ústne otázky Všeobecného súdu, preskúmala účinky tohto porušenia ako celku. Konštatovala tak najmä, že jej vyšetrovanie odhalilo „celosvetový kartel“, ktorého „dohody… týkajúce sa prichádzajúcich leteckých spojení boli neoddeliteľnou súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP“. Dodala, že „jednotné uplatňovanie prirážok na celosvetovej úrovni bolo kľúčovým prvkom [sporného] kartelu“. Ako však uviedla Komisia v odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu, jednotné uplatňovanie prirážok bolo súčasťou celkovej stratégie zameranej na neutralizáciu rizika, že by špeditéri mohli obchádzať účinky tohto kartelu tým, že si zvolia nepriame spojenia, ktoré nebudú podliehať koordinovaným prirážkam pri preprave tovaru z miesta pôvodu na miesto určenia. Dôvodom je, ako vyplýva z odôvodnenia 72 napadnutého rozhodnutia, že „časový faktor je menej dôležitý pre prepravu [nákladu] než pre prepravu cestujúcich“, takže náklad „môže byť prepravený s vyšším počtom medzipristátí“ a že nepriame spojenia môžu v dôsledku toho nahradiť priame spojenia.

160    Tvrdenia, ktorými žalobkyňa spochybňuje existenciu takejto zastupiteľnosti, nemôžu uspieť. Na jednej strane okolnosť, že nákladná doprava môže byť preferovaným dopravným prostriedkom na prepravu tovaru, ktorý je citlivý na plynutie času, neznamená, že všetky tovary prepravované nákladnou dopravou sú tovarom, a ani to, že iba tovar citlivý na plynutie času je prepravovaný prostredníctvom nákladnej dopravy. Z tejto jedinej okolnosti teda nemožno vyvodiť, že nepriame spojenia vo všeobecnosti nie sú vhodné na prepravu nákladu. Na druhej strane treba uviesť, že žalobkyňa nepredložila ani najmenší dôkaz na podporu svojej argumentácie. Komisia naopak odkazuje na dohodu, ktorou členovia aliancie WOW organizovali prepravu vína pochádzajúceho z EHP do Japonska prostredníctvom spojení cez Spojené štáty a iné ázijské krajiny ako Japonsko.

161    Za týchto okolností Komisia správne poznamenáva, že zakázať jej uplatňovať kritérium kvalifikovaných účinkov na sporné správanie v celom jeho rozsahu by hrozilo viesť k umelej fragmentácii celosvetového protisúťažného správania, ktoré môže ovplyvniť štruktúru trhu v rámci EHP, na viaceré samostatné správania, ktoré by mohli úplne alebo čiastočne uniknúť právomoci Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 57).

162    Treba teda konštatovať, že Komisia mohla v odôvodnení 1046 napadnutého rozhodnutia preskúmať účinky jediného a pokračujúceho porušenia posudzovaného ako celok.

163    Pokiaľ však ide o dohody a postupy, ktorých cieľom bolo po prvé obmedziť hospodársku súťaž aspoň v rámci Únie, v EHP a vo Švajčiarsku (odôvodnenie 903 tohto rozhodnutia), po druhé, ktoré spájali dopravcov s významnými podielmi na trhu (odôvodnenie 1209 uvedeného rozhodnutia), a po tretie, ktorých významná časť sa týkala spojení v rámci EHP počas obdobia dlhšieho ako šesť rokov (odôvodnenie 1146 tohto istého rozhodnutia), niet takmer pochýb o tom, že bolo možné predpokladať, že posudzované ako celok jediné a pokračujúce porušenie vytváralo bezprostredné a podstatné účinky na vnútornom trhu alebo v rámci EHP.

164    Z toho vyplýva, že Komisia bola tiež oprávnená v odôvodnení 1046 napadnutého rozhodnutia konštatovať, že kritérium kvalifikovaných účinkov bolo splnené, pokiaľ ide o jediné a pokračujúce porušenie posudzované ako celok.

165    Keďže Komisia dostatočne preukázala, že bolo predvídateľné, že sporné správanie bude mať podstatný a bezprostredný účinok v EHP, je potrebné zamietnuť túto výhradu a v dôsledku toho aj tento žalobný dôvod ako celok bez toho, aby bolo potrebné preskúmať výhradu založenú na chybách pri uplatnení kritéria realizácie.

2.      O žalobnom dôvode, ktorý bol zohľadnený ex offo, založenom na nedostatku právomoci Komisie konštatovať a sankcionovať porušenie článku 53 Dohody o EHP na leteckých spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom vzhľadom na dohodu medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave

166    Na úvod treba pripomenúť, že súdu Únie prináleží, aby ex offo preskúmal dôvod týkajúci sa verejného poriadku založený na nedostatku právomoci autora napadnutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C‑210/98 P, EU:C:2000:397, bod 56).

167    Podľa ustálenej judikatúry súd Únie v zásade nemôže oprieť svoje rozhodnutie o právny dôvod uplatnený z úradnej moci – aj keby išlo o dôvod týkajúci sa verejného poriadku – bez toho, aby najprv vyzval účastníkov konania na predloženie ich pripomienok k uvedenému dôvodu (pozri rozsudok zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, EU:C:2009:804, bod 57 a citovanú judikatúru).

168    V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že mu prináleží preskúmať ex offo, či Komisia prekročila hranice svojej vlastnej právomoci na základe dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave, pokiaľ ide o spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom tým, že v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia konštatovala porušenie článku 53 Dohody o EHP na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami, a vyzval účastníkov konania, aby v tejto súvislosti v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania predložili svoje pripomienky.

169    Žalobkyňa uvádza, že odkaz na „tretie krajiny“ v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia zahŕňa Švajčiarsku konfederáciu. Švajčiarska konfederácia totiž bola treťou krajinou v zmysle Dohody o EHP, v súvislosti s ktorou sa v uvedenom článku konštatuje porušenie. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že Komisia v uvedenom článku konštatovala porušenie článku 53 Dohody o EHP na leteckých spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom. Žalobkyňa dodáva, že Komisia tým jednak porušila článok 11 ods. 2 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave a jednak porušila medzinárodné zmluvné právo tým, že uložila Švajčiarskej konfederácii povinnosť bez toho, aby predtým získala jej súhlas. Podľa nej tieto protiprávnosti odôvodňovali zníženie koeficientu závažnosti a následne výšky pokuty, ktorá jej bola uložená.

170    Komisia odpovedá, že odkaz v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia na „spojenia medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP, ale nie sú členskými štátmi, a letiskami nachádzajúcimi sa v tretích krajinách“, nemožno vykladať v tom zmysle, že zahŕňa spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom. Podľa nej pojem „tretie krajiny“ v zmysle tohto článku vylučuje Švajčiarsku konfederáciu.

171    Komisia dodáva, že ak by bolo potrebné domnievať sa, že v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia považovala žalobkyňu za zodpovednú za porušenie článku 53 Dohody o EHP na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom, prekročila by hranice, ktoré jej priznáva článok 11 ods. 2 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave.

172    Treba určiť či, ako tvrdí žalobkyňa, Komisia konštatovala porušenie článku 53 Dohody o EHP na leteckých spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia a či tak prípadne prekročila hranice právomoci, ktorá jej bola zverená na základe dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave.

173    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá je k dnešnému dňu zakotvená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Táto zásada, ktorá v práve Únie zodpovedá článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, vyžaduje, aby výrok rozhodnutia, ktorým Komisia konštatuje porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, bol osobitne jasný a presný a aby podniky považované za zodpovedné a sankcionované, boli schopné pochopiť a napadnúť pripísanie tejto zodpovednosti a uloženie týchto sankcií, ako vyplývajú zo znenia uvedeného výroku (pozri rozsudok zo 16. decembra 2015, Martinair Holland/Komisia, T‑67/11, EU:T:2015:984, bod 31 a citovanú judikatúru).

174    Komisia totiž vo výroku svojich rozhodnutí uvádza povahu a rozsah porušení, ktoré sankcionuje. Pokiaľ ide práve o rozsah a povahu sankcionovaných porušení, je to teda v zásade výrok a nie odôvodnenia, na čom záleží. Len v prípade nedostatočne presných výrazov použitých vo výroku je potrebné ho vykladať s odvolaním sa na odôvodnenia rozhodnutia (pozri rozsudok zo 16. decembra 2015, Martinair Holland/Komisia, T‑67/11, EU:T:2015:984, bod 32 a citovanú judikatúru).

175    V článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že žalobkyňa „porušila článok 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o spojenia medzi letiskami nachádzajúcimi sa v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP, ale nie sú členskými štátmi, a letiskami nachádzajúcimi sa v tretích krajinách“ od 19. mája 2005 do 14. februára 2006. Medzi tieto spojenia výslovne nezahrnula spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom, ani ich výslovne nevylúčila.

176    Treba teda overiť, či Švajčiarska konfederácia patrí medzi „tretie krajiny“ uvedené v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia.

177    V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia rozlišuje medzi „krajinami, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP, ale nie sú členskými štátmi“ a tretími krajinami. Je pravda, ako to uvádza žalobkyňa, Švajčiarska konfederácia nie je zmluvnou stranou Dohody o EHP a patrí tak medzi „tretie krajiny“ vo vzťahu k nej.

178    Treba však pripomenúť, že vzhľadom na požiadavku jednotnosti a koherentnosti právneho poriadku Únie rovnaké pojmy použité v rovnakom akte sa musia považovať za pojmy s rovnakým významom.

179    V článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala porušenie článku 101 ZFEÚ na „spojeniach medzi letiskami nachádzajúcimi sa v Európskej únii a letiskami nachádzajúcimi sa mimo EHP“. Tento pojem nezahŕňa letiská nachádzajúce sa vo Švajčiarsku, hoci Švajčiarska konfederácia nie je zmluvnou stranou Dohody o EHP a jej letiská sa teda formálne musia považovať za „nachádzajúce sa mimo EHP“, alebo inak povedané, v tretej krajine vo vzťahu k tejto dohode. Tieto letiská sú predmetom článku 1 ods. 4 napadnutého rozhodnutia, ktorý konštatuje porušenie článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave na „spojeniach medzi letiskami nachádzajúcimi sa v Európskej únii a letiskami nachádzajúcimi sa vo Švajčiarsku“.

180    Podľa zásady pripomenutej v bode 177 vyššie treba teda vychádzať z domnienky, že pojem „letiská nachádzajúce sa v tretích krajinách“ použitý v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia, má rovnaký význam ako pojem „letiská nachádzajúce sa mimo EHP“, použitý v odseku 2 tohto článku a v dôsledku toho vylučuje letiská nachádzajúce sa vo Švajčiarsku.

181    Pri absencii aj najmenšej indície toho, že Komisia by mala dať odlišný význam pojmu „tretie krajiny“ uvedenému v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia vo výroku napadnutého rozhodnutia, treba prijať záver, že pojem „tretie krajiny“ uvedený v jeho článku 1 ods. 3 vylučuje Švajčiarsku konfederáciu.

182    Nemožno sa teda domnievať, že Komisia považovala žalobkyňu za zodpovednú za porušenie článku 53 Dohody o EHP na spojeniach EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia.

183    Keďže výrok napadnutého rozhodnutia nenecháva priestor na pochybnosti, Všeobecný súd len pre úplnosť dodáva, že jeho odôvodnenie neodporuje tomuto záveru.

184    V odôvodnení 1146 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „protisúťažné dohody“, ktoré opísala, porušovali článok 101 ZFEÚ od 1. mája 2004 do 14. februára 2006 „pokiaľ ide o leteckú dopravu medzi letiskami v Únii a letiskami mimo EHP“. V príslušnej poznámke pod čiarou (č. 1514), Komisia spresnila toto: „Na účely tohto rozhodnutia pojem ‚letiská nachádzajúce sa mimo EHP‘ označuje letiská nachádzajúce sa v iných krajinách než Švajčiarsk[a konfederácia] a zmluvné strany Dohody o EHP.“

185    Je pravda, že keď opisovala rozsah porušenia článku 53 Dohody o EHP v odôvodnení 1146 napadnutého rozhodnutia, Komisia neodkázala na pojem „letiská nachádzajúce sa mimo EHP“, ale na pojem „letiská nachádzajúce sa v tretích krajinách“. Z toho však nemožno vyvodzovať, že Komisia zamýšľala dať iný význam pojmu „letiská nachádzajúce sa mimo EHP“ na účely uplatnenia článku 101 ZFEÚ a iný pojmu „letiská nachádzajúce sa v tretích krajinách“ na účely uplatnenia článku 53 Dohody o EHP. Naopak Komisia použila tieto dva výrazy v napadnutom rozhodnutí vzájomne zameniteľným spôsobom. V odôvodnení 824 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „neuplatn[ila] článok 101 ZFEÚ na protisúťažné dohody a postupy týkajúce sa leteckej dopravy medzi letiskami Únie a letiskami tretích krajín, ku ktorým došlo pred 1. májom 2004“. Rovnako v odôvodnení 1222 tohto rozhodnutia, pokiaľ ide o ukončenie účasti SAS Consortium na jedinom a pokračujúcom porušení, Komisia odkázala na svoju právomoc na základe týchto ustanovení „pre spojenia medzi Úniou a tretími krajinami, ako aj spojenia medzi Islandom, Nórskom a Lichtenštajnskom a krajinami mimo EHP“.

186    Odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda potvrdzujú, že pojmy „letiská nachádzajúce sa v tretích krajinách“ a „letiská nachádzajúce sa mimo EHP“ majú rovnaký význam. V súlade s definujúcou doložkou uvedenou v poznámke pod čiarou č. 1514 treba teda konštatovať, že oba pojmy vylučujú letiská nachádzajúce sa vo Švajčiarsku.

187    Na rozdiel od toho, čo uvádza žalobkyňa, odôvodnenia 1194 a 1241 napadnutého rozhodnutia nenasvedčujú inému riešeniu. Je pravda, že v odôvodnení 1194 tohto rozhodnutia Komisia odkázala na „spojenia medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou spojení medzi [Úniou] a Švajčiarskom“. Rovnako v odôvodnení 1241 tohto rozhodnutia Komisia v rámci „určenia hodnoty predaja na spojeniach s tretími krajinami“ znížila o 50 % základnú sumu pre „spojenia medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou spojení medzi [Úniou] a Švajčiarskom, v prípade ktorých Komisia koná na základe dohody [medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave]“. Bolo možné domnievať sa, ako to v podstate uvádza žalobkyňa, že ak sa Komisia snažila vložiť do týchto odôvodnení formuláciu „s výnimkou spojení medzi Úniou a Švajčiarskom“, domnievala sa, že Švajčiarska konfederácia patrila pod pojem „tretia krajina“, pokiaľ ide o otázku spojenia medzi EHP a tretími krajinami.

188    Komisia navyše pripustila, že je možné, že „z nepozornosti“ zahrnula do hodnoty predaja obrat, ktorý niektorí obvinení dopravcovia dosiahli na leteckých spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom počas dotknutého obdobia. Podľa nej dôvodom je to, že v žiadosti o informácie z 26. januára 2009 týkajúcej sa niektorých obratov neoznámila dotknutým dopravcom, že je potrebné vylúčiť obrat dosiahnutý na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom z hodnoty predaja dosiahnutého na leteckých spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami.

189    Treba však konštatovať, ako to urobila Komisia, že tieto skutočnosti sa týkajú výlučne príjmov, ktoré treba zobrať do úvahy na účely výpočtu základnej sumy pokuty, a nie definície geografického rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia, o ktoré tu ide.

190    Tento žalobný dôvod teda treba zamietnuť.

3.      O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem a článku 266 ZFEÚ, ako aj na porušení premlčacej lehoty

191    Žalobkyňa delí tento žalobný dôvod na dve časti založené jednak na porušení zásady ne bis in idem a článku 266 ZFEÚ a jednak na porušení premlčacej lehoty a na neexistencii oprávneného záujmu na formálnom konštatovaní porušenia.

192    Všeobecný súd sa domnieva, že je vhodné zaoberať sa najskôr druhou časťou založenou na porušení premlčacej lehoty.

a)      O druhej časti založenej na porušení premlčacej lehoty a neexistencii oprávneného záujmu na formálnom konštatovaní porušenia

193    Žalobkyňa sa dovoláva porušenia premlčacej lehoty a neexistencie oprávneného záujmu na formálnom konštatovaní porušenia.

194    Pokiaľ ide o premlčaciu lehotu, žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že jej žaloba proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010 sa netýkala zrušenia konštatovaní o porušení týkajúcich sa spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom, článok 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 stanovujúci pozastavenie tejto lehoty v prípade prebiehajúceho konania o žalobe, sa neuplatní. Komisia teda tým, že žalobkyni uložila pokutu za tieto spojenia v napadnutom rozhodnutí, porušila uvedenú lehotu.

195    Pokiaľ ide o oprávnený záujem na konštatovaní porušenia pre spojenia v rámci EHP a spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom, žalobkyňa tvrdí, že prináleží Komisii, aby preukázala, že má takýto záujem. Žalobkyňa však nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobkyňa si nesplnila povinnosť okamžite skončiť porušenie stanovenú rozhodnutím z 9. novembra 2010. Okrem toho nič neumožňuje Komisii predpokladať, ako to urobila v odôvodnení 1171 napadnutého rozhodnutia, že žalobkyňa možno ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia neukončila porušenie. Navyše tak napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie z 9. novembra 2010 naznačujú, že neexistuje dôkaz o tom, že tajné dohody pokračovali po prvom dni inšpekcií, teda po 14. februári 2006. Žalobkyňa sa tiež domnieva, že podľa judikatúry skutočnosť, že Komisia nepreukázala oprávnený záujem, postačuje na odôvodnenie zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom jeho rozsahu, v akom sa jej týka.

196    Napokon, ak by Všeobecný súd vyhovel tejto časti, ale rozhodol, že napadnuté rozhodnutie by nemalo byť zrušené v celom rozsahu, pri výpočte výšky pokuty by bolo potrebné zohľadniť porušenie premlčacej lehoty. Podľa žalobkyne by teda koeficient závažnosti a dodatočná suma uplatniteľné na pokutu, mali byť stanovené vo výške nižšej ako 16 %. Tvrdí, že inak by to vytvorilo neodôvodnenú diskrimináciu medzi ňou a dopravcami, ktorí sú považovaní za zodpovedných za jediné a pokračujúce porušenie na všetkých leteckých spojeniach, a zbavovalo by to desaťročnú premlčaciu lehotu stanovenú v článku 25 nariadenia č. 1/2003 jej zmyslu.

197    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

198    Podľa Komisie bola desaťročná premlčacia lehota pozastavená od 24. januára 2011, keď žalobkyňa podala svoju žalobu proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010, do 16. decembra 2015, keď Všeobecný súd vyhlásil rozsudok Japan Airlines/Komisia (T‑36/11, neuverejnený, EU:T:2015:992). Pri zohľadnení tohto pozastavenia je doba, ktorá uplynula medzi 14. februárom 2006, dňom ukončenia porušenia, a 17. marcom 2017, teda dátumom napadnutého rozhodnutia, len 6 rokov, 2 mesiace a 26 dní.

199    Komisia zdôrazňuje, že rozhodnutie z 9. novembra 2010 opisuje jediné a pokračujúce porušenie týkajúce sa všetkých dotknutých spojení a že žalobkyňa sa svojou žalobou proti tomuto rozhodnutiu snažila dosiahnuť jeho zrušenie, čo odôvodňuje pozastavenie premlčacej lehoty.

200    Komisia dodáva, že koeficient závažnosti a dodatočná suma nemusia byť upravené. Koeficient závažnosti zostal rovnaký pre všetkých adresátov napadnutého rozhodnutia a geografický rozsah správania každého adresáta bol zohľadnený v obratoch použitých na výpočet výšky pokuty.

201    Treba pripomenúť, že podľa článku 25 ods. 1 písm. b) a článku 25 ods. 2, 3 a 5 nariadenia č. 1/2003 dochádza k premlčaniu právomoci uložiť pokutu, ak:

–        Komisia neuložila pokutu do piatich rokov odo dňa ukončenia porušenia [odsek 1 písm. b)], pričom medzičasom nedošlo k akcii prerušujúcej plynutie lehoty (odsek 3),

–        alebo najneskôr do 10 rokov odo dňa ukončenia porušenia, ak došlo k akciám prerušujúcim plynutie lehoty (odsek 5).

202    Okrem toho článok 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že plynutie premlčacej lehoty sa pozastaví, pokiaľ je rozhodnutie Komisie predmetom prebiehajúceho konania na Súdnom dvore. Podľa odseku 5 toho istého článku sa desaťročná premlčacia doba predĺži o čas, počas ktorého je premlčacia lehota pozastavená v súlade s jeho odsekom 6.

203    V súlade s článkom 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 každá akcia Komisie vykonaná na účely vyšetrovania alebo stíhania porušenia, oznámená aspoň jednému podniku, ktorý sa podieľal na porušení, preruší premlčaciu lehotu. V súlade s článkom 25 ods. 4 toho istého nariadenia prerušenie premlčacej lehoty sa uplatňuje na všetky podniky, ktoré sa podieľali na predmetnom porušení.

204    Z toho vyplýva, že okolnosť, že podnik nebol označený za podnik, ktorý sa podieľal na porušení v jednom alebo viacerých úkonoch prijatých na účely vyšetrovania alebo stíhania porušenia počas správneho konania, nebráni tomu, aby k prerušeniu premlčania dochádzalo aj vo vzťahu k nemu, pokiaľ je dotknutý podnik neskôr identifikovaný ako subjekt, ktorý sa podieľal na porušení (rozsudok z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, T‑405/06, EU:T:2009:90, body 143 a 144).

205    Súdny dvor naopak rozhodol, že na rozdiel od účinku erga omnes v prípade aktov prerušujúcich premlčanie uvedených v článku 25 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003 suspenzívny účinok premlčania, ktorý článok 25 ods. 6 toho istého nariadenia spája so súdnym konaniam, má účinky len inter partes (rozsudok z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190, bod 148).

206    Pokiaľ ide o podniky, ktoré nepodali žalobu proti konečnému rozhodnutiu Komisie, žaloba iného podniku proti tomu istému konečnému rozhodnutiu nemôže mať žiadny suspenzívny účinok (rozsudok z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190, bod 145).

207    Napokon skutočnosť, že Komisia už nemá právo uložiť pokuty porušiteľom z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty, nie je sama osebe prekážkou prijatia rozhodnutia, ktoré konštatuje, že došlo k takémuto porušeniu, pokiaľ Komisia v podobnom prípade preukáže oprávnený záujem prijať rozhodnutie, ktoré konštatuje toto porušenie (pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, EU:T:2005:349, body 131 a 132).

208    V prejednávanej veci je nesporné, že začiatkom plynutia premlčacej lehoty je dátum skončenia jediného a pokračujúceho porušenia, teda 14. február 2006, v súlade s článkom 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

209    Okrem toho sa žalobkyňa obmedzuje na poukázanie na porušenie desaťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 25 ods. 5 uvedeného nariadenia bez toho, aby tvrdila, že došlo tiež k porušeniu päťročnej premlčacej lehoty. Je však nesporné, že ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia uplynulo viac ako desať rokov od skončenia jediného a pokračujúceho porušenia.

210    Komisia však na rozdiel od žalobkyne uvádza, že premlčacia lehota v súlade s článkom 25 ods. 6 tohto nariadenia neplynula, pokiaľ prebiehalo konanie, v ktorom bol vyhlásený rozsudok zo 16. decembra 2015, Japan Airlines/Komisia (T‑36/11, neuverejnený, EU:T:2015:992), takže k dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia k premlčaniu nedošlo.

211    Treba teda určiť, či žaloba podaná žalobkyňou proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010 mala za následok predĺženie desaťročnej premlčacej lehoty, pokiaľ ide o jej porušujúce správanie konštatované v článku 1 ods. 1 a 4 napadnutého rozhodnutia, na spojeniach v rámci EHP, resp. na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom.

212    V tejto súvislosti treba uviesť, že na konštatovanie účinku pozastavenia plynutia premlčania inter partes žaloby proti rozhodnutiu o sankcii Komisie (bod 205 vyššie), Súdny dvor vychádzal najmä z obrysov predmetu sporu, o ktorom rozhoduje súd Únie, na ktorom bola podaná žaloba o neplatnosť, pričom pripomenul, že súdu sú predložené iba tie časti rozhodnutia, ktoré sa týkajú navrhovateľa zrušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190, bod 142). Z toho vyplýva potreba koherentnosti medzi rozsahom žaloby o neplatnosť a rozsahom účinku na premlčanie, ktorý sa na ňu viaže na základe článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003.

213    Je teda potrebné určiť rozsah žaloby žalobkyne proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010, a najmä to, či Všeobecnému súdu bolo v rámci sporu, ktorý mu predložila žalobkyňa, predložené na prejednanie správanie týkajúce sa spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom.

214    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že posúdenia formulované v odôvodnení rozhodnutia nemôžu byť ako také predmetom žaloby o neplatnosť a môžu podliehať preskúmaniu zákonnosti súdom Únie len v rozsahu, v akom vo forme odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu predstavujú nevyhnutný podklad pre výrok tohto aktu (pozri rozsudok z 11. júna 2015, Laboratoires CTRS/Komisia, T‑452/14, neuverejnený, EU:T:2015:373, bod 51 a citovanú judikatúru).

215    Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutie prijaté v oblasti hospodárskej súťaže voči viacerým podnikom, aj keď bolo vydané a uverejnené vo forme jediného rozhodnutia, sa musí posudzovať ako súbor individuálnych rozhodnutí, ktoré vo vzťahu ku každému z podnikov, ktorým sú určené, konštatujú porušenie alebo porušenia, za ktoré bol uznaný za zodpovedného, a prípadne mu ukladajú pokutu (rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 100). Súdny dvor tiež rozhodol, že pokiaľ sa adresát rozhodnutia rozhodne podať žalobu o neplatnosť, súd Únie rozhoduje len o tých častiach rozhodnutia, ktoré sa tohto adresáta týkajú, zatiaľ čo časti rozhodnutia, ktoré sa týkajú iných adresátov, nie sú predmetom sporu, v ktorom má súd Únie rozhodnúť, s výhradou osobitných okolností (rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 66).

216    Predmet žaloby podanej žalobkyňou proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010 sa preto musí obmedziť na výrok uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, ako aj na odôvodnenia, ktoré sú jeho nevyhnutným podkladom. Tento výrok pritom v rozsahu, v akom konštatoval účasť podnikov, ktoré boli adresátmi tohto rozhodnutia, na protiprávnom správaní, ktoré bolo v ňom uvedené, dospel k takémuto konštatovaniu, pokiaľ ide o žalobkyňu, len pokiaľ ide o spojenia medzi Úniou a tretími krajinami (článok 2) a spojenia medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami (článok 3). Naproti tomu uvedený výrok, keďže v článkoch 1 a 4 žalobkyňu nespomínal, nevyvodzoval jej zodpovednosť za správanie súvisiace so spojeniami v rámci EHP a so spojeniami medzi Úniou a Švajčiarskom, a teda nepredstavoval prvok rozhodnutia, ktorý sa jej týkal, a mohol by byť predmetom preskúmania Všeobecným súdom.

217    Toto konštatovanie nie je spochybnené okolnosťou, ktorú uvádza Komisia, že žalobkyňa svoje návrhy na zrušenie podala proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010 v celom jeho rozsahu.

218    Keďže uvedené rozhodnutie treba považovať za súbor individuálnych rozhodnutí, ktoré vo vzťahu ku každému z obvinených podnikov konštatuje porušenie alebo porušenia v ich neprospech, žalobkyňa sa tým, že sa domáhala zrušenia celého tohto rozhodnutia, domáhala zrušenia individuálneho rozhodnutia, ktoré jej bolo adresované a ktoré jej nepripisovalo konania, ku ktorým došlo na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom. To potvrdzuje výrok rozsudku zo 16. decembra 2015, Japan Airlines/Komisia (T‑36/11, neuverejnený, EU:T:2015:992), ktorý spresňuje, že rozhodnutie z 9. novembra 2010 sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.

219    Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že žaloba podaná žalobkyňou proti rozhodnutiu z 9. novembra 2010 nemohla viesť k predĺženiu premlčacej lehoty stanovenej v článku 25 ods. 5 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o protiprávne správania súvisiace so spojeniami v rámci EHP a spojeniami medzi Úniou a Švajčiarskom.

220    V dôsledku toho, keďže nedošlo k predĺženiu premlčacej lehoty, výkon sankčnej právomoci Komisie vo vzťahu k predmetnému správaniu bol premlčaný od 14. februára 2016, teda k dátumu, ktorý predchádzal dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia.

221    Z toho vyplýva, že Komisia tým, že v napadnutom rozhodnutí sankcionovala žalobkyňu za jediné a pokračujúce porušenie, pokiaľ ide o spojenia v rámci EHP a spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom, porušila pravidlá v oblasti premlčania stanovené v článku 25 nariadenia č. 1/2003.

222    Okrem toho aj za predpokladu, ako to Komisia, zdá sa, navrhuje v odpovedi na písomnú otázku položenú Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, že pokuta uložená žalobkyni nebola uložená z dôvodu protiprávneho správania týkajúceho sa spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom, treba poznamenať, že Komisia ani v napadnutom rozhodnutí, ani pred Všeobecným súdom netvrdí, že má oprávnený záujem na konštatovaní existencie uvedeného porušujúceho správania bez ohľadu na premlčanie právomoci udeliť z tohto dôvodu pokutu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, EU:T:2005:349, bod 136, a zo 16. novembra 2011, Stempher a Koninklijke Verpakkingsindustrie Stempher/Komisia, T‑68/06, neuverejnený, EU:T:2011:670, bod 44).

223    V dôsledku toho treba vyhovieť druhej časti prvého žalobného dôvodu a zrušiť článok 1 ods. 1 písm. h) a článok 1 ods. 4 písm. h) napadnutého rozhodnutia.

224    Naopak, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z toho nevyplýva, že napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené v celom rozsahu (pozri bod 195 vyššie). Na jednej strane na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia (T‑22/02 a T‑23/02, EU:T:2005:349), na ktorý sa žalobkyňa chce odvolávať, v prejednávanej veci došlo k premlčaniu iba vo vzťahu k časti konštatovaní o porušení obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí, a to vo vzťahu ku konštatovaniam týkajúcim sa spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom. Na druhej strane na rozdiel od toho, čo tvrdila žalobkyňa na pojednávaní a ako to potvrdzuje nižšie uvedené preskúmanie žalobných dôvodov, ktoré pretrvávajú na podporu tejto žaloby, vyhovenie tejto časti žalobného dôvodu jej nebráni v tom, aby ich účinne prediskutovala, a aby Všeobecný súd preskúmal zákonnosť zvyšnej časti napadnutého rozhodnutia.

225    Pokiaľ ide o prvú časť článku 4 napadnutého rozhodnutia, netreba ho zrušiť, pretože sa obmedzuje na to, že obvineným dopravcom ukladá ukončiť jediné a pokračujúce porušenie „v rozsahu, v akom to ešte neurobili“.

226    Okrem toho v rozsahu, v akom žalobkyňa uvádza, že zrušenie článku 1 ods. 1 písm. h) a ods. 4 písm. h) napadnutého rozhodnutia treba zohľadniť v štádiu výpočtu pokuty, jej argumentácia sa preskúmava v rámci preskúmania dôvodov týkajúcich sa zmeny výšky pokuty.

b)      O prvej časti založenej na porušení zásady ne bis in idem a článku 266 ZFEÚ

227    Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že Komisia porušila zásadu ne bis in idem zakotvenú v článku 50 Charty, ako aj v článku 266 ZFEÚ tým, že jej pripísala zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie na spojeniach v rámci EHP od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006 a na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom od 1. júna 2002 do 14. februára 2006, zatiaľ čo v rozhodnutí z 9. novembra 2010 bola oslobodená od akejkoľvek zodpovednosti, pokiaľ ide o tieto spojenia, a za zodpovednú za jediné porušenie bola uznaná iba vo vzťahu ku spojeniam medzi Úniou a tretími krajinami od 1. mája 2004 do 14. februára 2006 a spojeniam medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami od 19. mája 2005 do 14. februára 2006.

228    Okrem toho Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že napadnuté rozhodnutie neadresovala spoločnosti Qantas z dôvodu, že nespochybnila rozhodnutie z 9. novembra 2010, zatiaľ čo žalobkyňa, ktorá nespochybnila toto rozhodnutie v rozsahu, v akom ju oslobodzovalo od zodpovednosti na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom, je v súčasnosti považovaná za zodpovednú vo vzťahu k týmto spojeniam.

229    Žalobkyňa v replike dodáva, že Komisia sa tým, že opomenula zorganizovať nové vypočutie a adresovať nové oznámenie o výhradách pred podstatnou zmenou výroku rozhodnutia z 9. novembra 2010, keď konštatovala jej zodpovednosť na spojeniach v rámci EHP od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006 a na spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom v období od 1. júna 2002 do 14. februára 2006, dopustila protiprávnosti, ktorá sama osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia.

230    Komisia spochybňuje tvrdenie žalobkyne.

231    Rôznymi výhradami uvedenými v rámci tejto časti žalobkyňa v podstate vytýka Komisii, že ju protiprávne považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom. Všeobecný súd však tým, že vyhovel druhej časti prvého žalobného dôvodu a v dôsledku toho zrušil článok 1 ods. 1 písm. h) a článok 1 ods. 4 písm. h) napadnutého rozhodnutia, preskúmanie tejto časti urobil zbytočným.

4.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie a o treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a povinnosti odôvodnenia, ktoré predstavuje na jednej strane pripísanie zodpovednosti za jediné a pokračujúce porušenie žalobkyni na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom za obdobie pred 1. májom 2004 a na druhej strane určenie dátumu začatia jej účasti na uvedenom porušení

232    V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu zákazu diskriminácie tým, že ju považovala za zodpovednú za porušenie, ktorého rozsah je širší a trvanie dlhšie ako porušenie, za ktoré bola Qantas uznaná za zodpovednú v rozhodnutí z 9. novembra 2010.

233    Žalobkyňa tvrdí, že sa nachádza v rovnakej situácii ako Qantas, keďže neprevádzkovala ani spojenia v rámci EHP ani medzi Úniou a Švajčiarskom. Okrem toho tvrdí, že rovnako ako Qantas nikdy nespochybnila časti rozhodnutia z 9. novembra 2010, ktoré sa týkali spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom, za ktoré je v súčasnosti považovaná za zodpovednú podľa napadnutého rozhodnutia.

234    V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa Komisii vytýka, že porušila povinnosť odôvodnenia, ako aj článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že ju považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom za obdobie pred 1. májom 2004. Pripomína, že pred 1. májom 2004 Komisia mohla uplatňovať článok 101 ZFEÚ len na spojenia medzi letiskami v Únii, a teda neuplatňoval sa na spojenia medzi Úniou a tretími krajinami. Podľa nej to isté platilo pre článok 53 Dohody o EHP pred 19. májom 2005, ktorý Komisia nemohla uplatňovať na leteckú dopravu na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že jej účasť na kontaktoch týkajúcich sa spojení medzi Úniou a Japonskom s inými dopravcami pred 1. májom 2004 bola zákonná. Keďže tieto kontakty nepatrili do právomoci Komisie, a teda boli legálne, nemohli byť zo svojej podstaty súčasťou „spoločného protiprávneho konania“, na ktoré Komisia poukázala v odôvodnení 865 napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa teda zastáva názor, že sa nemožno domnievať, že svojou účasťou na uvedených kontaktoch prispela k jedinému a pokračujúcemu porušeniu.

235    Komisia spochybňuje tvrdenie žalobkyne.

236    Treba konštatovať, že žalobkyňa svojím druhým žalobným dôvodom v podstate vytýka Komisii, že porušila zásadu zákazu diskriminácie tým, že ju považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom, zatiaľ čo spoločnosti Qantas sa na týchto spojeniach nevytýkalo nijaké porušenie. Rovnako tretím žalobným dôvodom žalobkyňa v podstate Komisii vytýka, že porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že ju považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka tých istých spojení.

237    Všeobecný súd vyhovel druhej časti prvého žalobného dôvodu a v dôsledku toho už zrušil článok 1 ods. 1 písm. h) a článok 1 ods. 4 písm. h) napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorých Komisia uznala žalobkyňu za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom. Preskúmanie druhého a tretieho žalobného dôvodu sa teda stalo zbytočným.

5.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ktoré spočíva v pripísaní zodpovednosti žalobkyni za jediné a pokračujúce porušenie na leteckých spojeniach, na ktorých nebola skutočným alebo potenciálnym konkurentom

238    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že ju považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie na leteckých spojeniach, ktoré neobsluhovala a ktoré v súlade s právnymi predpismi nemohla obsluhovať na základe uplatniteľných medzinárodných dohôd o leteckých službách (ďalej len „ASA“). Na podporu tejto tézy žalobkyňa uvádza tri tvrdenia.

239    V prvom rade žalobkyňa tvrdí, že uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP predpokladá existenciu skutočnej alebo prinajmenšom potenciálnej hospodárskej súťaže medzi dotknutými podnikmi. Uvádza však, že z právneho hľadiska nemohla poskytovať služby nákladnej dopravy na iných spojeniach uvedených v článku 1 napadnutého rozhodnutia, než sú spojenia medzi EHP a Japonskom.

240    Žalobkyňa dodáva, že aj keby mohla s dopravcami uzavrieť také dohody, ako sú dohody uvedené v odôvodnení 890 napadnutého rozhodnutia, aby nepriamo obsluhovala iné letecké spojenia uvedené v článku 1 uvedeného rozhodnutia, než sú spojenia medzi EHP a Japonskom, nemohla by na nich vykonávať účinnú hospodársku súťaž.

241    Tvrdenia formulované Komisiou v odôvodnení 890 napadnutého rozhodnutia sú navyše úplne nové a nie sú uvedené v oznámení o výhradách. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že Komisia jej nepriznala právo byť vypočutá v súvislosti s týmito tvrdeniami, a tým porušila jej právo na obhajobu.

242    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa nemôže odvolávať na rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia (C‑194/14 P, EU:C:2015:717), aby ju považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie na trhoch, na ktorých nebola skutočným alebo potenciálnym konkurentom.

243    Na jednej strane sa totiž Komisia v napadnutom rozhodnutí neodvolávala na rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia (C‑194/14 P, EU:C:2015:717), a odvolávať sa naň v konaní pred Všeobecným súdom by znamenalo protiprávne zmeniť základ, na ktorom bola žalobkyni pripísaná zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie.

244    Žalobkyňa dodáva, že dôvody napadnutého rozhodnutia si odporujú, čo jej bráni v tom, aby pochopila dôvody, pre ktoré je uznaná za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka iných spojení, ako sú spojenia medzi EHP a Japonskom. Komisia jej totiž na týchto spojeniach pripísala zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie z dvoch dôvodov, ktoré sa navzájom vylučujú: jeden predpokladá prítomnosť, aspoň potenciálnu, žalobkyne na dotknutom trhu, zatiaľ čo druhý predpokladá jej neprítomnosť na tom istom trhu.

245    Na druhej strane dosah rozsudku z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia (C‑194/14 P, EU:C:2015:717), sa obmedzuje na prípady, v ktorých dotknutý podnik aktívne prispel k obmedzeniu hospodárskej súťaže a zohrával podstatnú úlohu v skúmanom porušení. Žalobkyňa však aktívne neprispela k jedinému a pokračujúcemu porušeniu, ani v ňom nezohrávala podstatnú úlohu.

246    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že nemohla prispieť k uskutočneniu protisúťažnej koordinácie na iných spojeniach než na spojeniach medzi EHP a Japonskom, a teda kontakty, ktoré udržiavala s obvinenými dopravcami pôsobiacimi na týchto iných spojeniach, nemohli mať za cieľ obmedziť hospodársku súťaž v rámci EHP. Dodáva, že na miestnych trhoch zaujala prístup, v rámci ktorého sa prispôsobila, a že určovala úroveň prirážok na miestnej úrovni v závislosti od leteckých spojení, takže Komisia nebola oprávnená v odôvodnení 889 napadnutého rozhodnutia konštatovať, že prirážky neboli špecifické pre žiadne letecké spojenie.

247    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

248    Na úvod treba poznamenať, že týmto žalobným dôvodom žalobkyňa v podstate vytýka Komisii, že ju považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie na spojeniach v rámci EHP, spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom a spojeniach medzi EHP a tretími krajinami iných než spojeniach medzi EHP a Japonskom (ďalej len „spojenia medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska“). Z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bodoch 231 a 237 vyššie sa preskúmanie tohto žalobného dôvodu stalo zbytočným v rozsahu, v akom sa týka spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom. Všeobecný súd teda preskúma uvedený žalobný dôvod iba v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska.

249    Po tomto objasnení s cieľom odpovedať na tento žalobný dôvod treba v prvom rade pripomenúť uplatniteľné zásady (pozri body 250 až 264 nižšie) v druhom rade identifikovať dôvody, pre ktoré Komisia pripísala žalobkyni zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska (pozri body 265 až 277 nižšie) a v treťom rade preskúmať ich dôvodnosť (pozri body 278 až 284 nižšie).

a)      O uplatniteľných zásadách

250    Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 100 vyššie, článok 101 ods. 1 ZFEÚ zakazuje všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.

251    Na to, aby správanie podnikov spadalo pod zásadný zákaz stanovený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, musí nielen odhaliť existenciu tajnej dohody medzi nimi, teda dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združenia podnikov alebo zosúladeného postupu, ale táto dohoda musí tiež nepriaznivo a citeľne ovplyvňovať hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2012, Expedia, C‑226/11, EU:C:2012:795, body 16 a 17).

252    Pokiaľ teda ide o dohody alebo zosúladené postupy medzi podnikmi pôsobiacimi na rovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, je potrebné, ako poznamenáva žalobkyňa, aby sa takáto tajná dohoda uskutočňovala medzi podnikmi, ktoré si konkurujú, ak nie reálne, tak prinajmenšom potenciálne.

253    Treba však pripomenúť, že ako rozhodol Súdny dvor v bode 34 rozsudku z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia (C‑194/14 P, EU:C:2015:717), článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa netýka len podnikov pôsobiacich na trhu dotknutom obmedzeniami hospodárskej súťaže. Jeho dosah sa neobmedzuje ani na podniky, ktoré pôsobia na nadväzujúcich vzostupných, zostupných alebo príbuzných trhoch, alebo na podniky, ktoré obmedzujú svoju nezávislosť správania na danom trhu na základe dohody alebo zosúladeného postupu.

254    Znenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ totiž vo všeobecnosti odkazuje na všetky dohody a zosúladené postupy, ktoré vo svojich horizontálnych alebo vertikálnych vzťahoch narúšajú hospodársku súťaž na vnútornom trhu bez ohľadu na trh, na ktorom strany pôsobia, ako aj na skutočnosť, že predmetné dohody sa vzťahujú iba na obchodné správanie jednej z nich (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C‑194/14 P, EU:C:2015:717, bod 35).

255    Z toho vyplýva, že podnik sa môže dopustiť porušenia zásadného zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ak jeho správanie koordinované so správaním iných podnikov má za cieľ obmedziť hospodársku súťaž na trhu, na ktorom nie je skutočným konkurentom ani potenciálnym konkurentom.

256    Tieto úvahy sa uplatňujú mutatis mutandis na článok 53 Dohody o EHP.

257    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z bodu 37 rozsudku z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia (C‑194/14 P, EU:C:2015:717), nemožno vyvodiť, že dosah tohto rozsudku je obmedzený na prípady, keď dotknutý podnik zohrával „podstatnú úlohu“ v predmetnom karteli. V tomto rozsudku sa totiž Súdny dvor zdržal definície podstatnej povahy úlohy dotknutého podniku medzi podmienkami vzniku jeho zodpovednosti. V bodoch 37 až 39 uvedeného rozsudku sa Súdny dvor obmedzil na zopakovanie skutkových zistení, ktoré Všeobecný súd uviedol v prvostupňovom konaní, aby odpovedal na tvrdenie, podľa ktorého zásahy žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný ten istý rozsudok, predstavovali iba okrajové služby bez vzťahu k záväzkom prijatým výrobcami a z toho vyplývajúcim obmedzeniam hospodárskej súťaže. Odôvodnenie Súdneho dvora sa zakladalo najmä na judikatúre týkajúcej sa pojmu jediné a pokračujúce porušenie (rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C-194/14 P, C:2015:717, bod 30).

258    Podľa tejto judikatúry porušenie zásadného zákazu stanoveného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP môže vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by tiež mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie týchto ustanovení. Ak sú teda jednotlivé konania súčasťou „celkového plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž na vnútornom trhu alebo na území EHP, je Komisia oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto konania v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 41 a citovanú judikatúru).

259    Podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto jedinom a komplexnom porušení vlastným správaním, ktoré spočívalo v dohode alebo zosúladenom postupe s protisúťažným cieľom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ alebo článku 53 ods. 1 Dohody o EHP, a malo prispieť k porušeniu ako celku, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia počas celej doby svojej účasti na tomto porušení. Tak je to v prípade, ak je preukázané, že uvedený podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k spoločným zámerom, ktoré sledovali všetci účastníci, a že mal vedomosť o protiprávnom správaní, ktoré zamýšľali alebo uskutočňovali ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ho mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 42 a citovanú judikatúru).

260    Podnik sa tak mohol priamo zúčastňovať na všetkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie a Komisia bola v tomto prípade oprávnená pripisovať mu zodpovednosť za všetky správania, a teda za uvedené porušenie v celom rozsahu. Podnik sa mohol tiež priamo zúčastňovať iba na časti protisúťažných správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, avšak vedel o všetkých ostatných protiprávnych správaniach, ktoré zamýšľali alebo uskutočnili ďalší účastníci kartelu sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko. V takomto prípade je Komisia rovnako oprávnená pripísať tomuto podniku zodpovednosť za všetky protisúťažné správania tvoriace takéto porušenie a následne za porušenie ako celok (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 43).

261    Z toho vyplýva, že na preukázanie účasti na jedinom a pokračujúcom porušení musia byť splnené tri podmienky, a to existencia všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, úmyselná účasť dotknutého podniku na tomto pláne a skutočnosť, že mal vedomosť (preukázanú alebo predpokladanú) o protiprávnom správaní ostatných účastníkov, na ktorom sa priamo nezúčastňoval (pozri rozsudok zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia, T‑211/08, EU:T:2011:289, bod 35; pozri tiež rozsudok z 13. júla 2018, Stührk Delikatessen Import/Komisia, T‑58/14, neuverejnený, EU:T:2018:474, bod 118 a citovanú judikatúru).

262    Dokonca aj podriadený, vedľajší alebo pasívny príspevok podniku k vykonaniu kartelu postačuje na to, aby mu bola pripísaná zodpovednosť za protikonkurenčné konania vykonané alebo zamýšľané inými podnikmi pri sledovaní rovnakého protisúťažného cieľa, o ktorom má skutočné alebo predpokladané vedomosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, EU:T:2008:256, body 133 a 134, a z 8. septembra 2010, Deltafina/Komisia, T‑29/05, EU:T:2010:355, body 55 a 56).

263    Existencia konkurenčného vzťahu medzi dotknutými podnikmi naopak nie je podmienkou kvalifikácie protisúťažných konaní ako jediného a pokračujúceho porušenia, ani pripísania tejto zodpovednosti. Opačný výklad by zbavil pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ sčasti svojho zmyslu, pretože takýto výklad by zbavil tieto podniky každej nepriamej zodpovednosti za konanie podnikov, ktoré nie sú ich konkurentmi, svojím správaním však prispievajú k splneniu celkového plánu, ktorý je jediným a pokračujúcim porušením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Duravit a i./Komisia, C‑609/13 P, EU:C:2017:46, body 124, 137 a 138).

264    Z toho vyplýva, že Komisia bola v danom prípade oprávnená považovať žalobkyňu za zodpovednú za zložky jediného a pokračujúceho porušenia, ktorých cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž na leteckých spojeniach, ktoré nemohla obsluhovať, pokiaľ sa preukáže, že svojím vlastným správaním chcela prispieť k spoločným cieľom, ktoré sledovali všetci obvinení dopravcovia, a že vedela o protisúťažných konaniach zamýšľaných alebo uskutočňovaných týmito dopravcami pri sledovaní rovnakých cieľov a na ktorých sa priamo nezúčastňovala, alebo že ich mohla rozumne predpokladať a bola ochotná prevziať z toho vyplývajúce riziko.

b)      O dôvodoch, pre ktoré Komisia pripísala žalobkyni zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska

265    V odôvodneniach 862 až 868 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla judikatúru týkajúcu sa pojmu jediné a pokračujúce porušenie. Konkrétne v odôvodneniach 865 až 868 tohto rozhodnutia pripomenula, že podnik možno za určitých podmienok považovať za zodpovedný za jediné a pokračujúce porušenie ako celok, aj keď sa tento podnik priamo nepodieľal na „všetkých podstatných znakoch“. V odôvodnení 895 uvedeného rozhodnutia Komisia zopakovala túto zásadu v odpovedi na tvrdenie spoločností British Airways a Air Canada, ktoré tvrdili, že nevedeli o existencii „širšej tajnej dohody“.

266    V odôvodneniach 869 až 902 a v článku 1 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla záver o existencii jediného a pokračujúceho porušenia zahŕňajúceho všetky sporné kontakty, či k nim došlo alebo nedošlo v rámci EHP, a dotknuté spojenia, či prichádzajúce, odchádzajúce alebo v rámci EHP. V odôvodnení 879 tohto rozhodnutia najmä uviedla, že sporné kontakty sa týkali „dosiahnutia jediného cieľa, ktorý sledovali zodpovední, v rámci celkového plánu“.

267    V odôvodnení 878 napadnutého rozhodnutia Komisia poznamenala, že všetci obvinení dopravcovia boli „zapojení do kontaktov a zosúladeného konania v súvislosti s PP a [že] viacerí z nich sa na nich [zúčastňovali], pokiaľ ide o BP a [odmietnutie] platiť provízie“. V odôvodnení 881 tohto rozhodnutia Komisia dodala, že „väčšina účastníkov“, vrátane žalobkyne, sa podieľala na troch zložkách jediného a pokračujúceho porušenia (pozri tiež odôvodnenie 761). Z odôvodnení 882 a 883 uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Komisia tak chcela konštatovať, že žalobkyňa sa priamo zúčastnila na každej z týchto zložiek, a nie že sa priamo zúčastnila len na niektorých z nich, ale vedela o všetkých ostatných protisúťažných konaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ostatní obvinení dopravcovia pri sledovaní jediného protisúťažného cieľa, alebo ich mohla rozumne predpokladať a bola pripravená prevziať z toho vyplývajúce riziko.

268    Z odpovedí Komisie na tvrdenia spoločností Air Canada a British Airways v odôvodneniach 894 až 897 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že Komisia sa nedomnievala, že žalobkyňa sa priamo podieľala na všetkých protisúťažných činnostiach, ktoré patrili do týchto zložiek.

269    Z dôvodu, že žalobkyňa zamýšľala nezávisle od svojho postavenia potenciálneho konkurenta na leteckých spojeniach medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska prispieť k všeobecnému plánu sledujúcemu spoločný protisúťažný cieľ, ktorý je opísaný v odôvodneniach 872 až 876 napadnutého rozhodnutia, a mala vedomosť (preukázanú alebo predpokladanú) o protisúťažnom správaní ostatných obvinených dopravcov, na ktorom sa priamo nepodieľala, Komisia jej pripísala zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie, a to aj v rozsahu, v akom sa týkalo spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska.

1)      O uvádzaných rozporoch v odôvodnení

270    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť, že Komisia jej zároveň chcela pripísať zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska na základe jej postavenia potenciálneho konkurenta na týchto spojeniach, a tým si protirečila.

271    Po prvé z odôvodnenia 890 napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť, že Komisia vychádzala z prípadného postavenia žalobkyne ako potenciálneho konkurenta na leteckých spojeniach medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska, aby v súvislosti s týmito spojeniami vyvodila jej zodpovednosť. Uvedené odôvodnenie je jediné, v ktorom Komisia v podstate odkázala na existenciu potenciálnej hospodárskej súťaže medzi obvinenými dopravcami na leteckých spojeniach, ktoré neobsluhovali, ani nemohli priamo obsluhovať. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, pritom tak z jeho znenia, ako aj z jeho cieľa a kontextu, do ktorého patrí, vyplýva, že uvedené odôvodnenie sa netýka zodpovednosti jednotlivých obvinených dopravcov za jediné a pokračujúce porušenie, ale jeho existencie, čo žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu nespochybňuje. Uvedené odôvodnenie totiž výslovne odkazuje na „existenciu jediného a pokračujúceho porušenia“. Pokiaľ ide o odôvodnenia 112 a 885 až 887 napadnutého rozhodnutia, tie uvádzajú, že pre Komisiu bolo potrebné preukázať, že kontakty, ku ktorým došlo v tretích krajinách, alebo kontakty týkajúce sa spojení, ktoré obvinení dopravcovia neobsluhovali a nemohli priamo obsluhovať, boli relevantné na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia alebo „celosvetového kartelu“.

272    V druhom rade, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, odkazy v napadnutom rozhodnutí na „obmedzenie hospodárskej súťaže“ (odôvodnenia 1028 a 1277) na „výmenu informácií medzi konkurentmi“ (odôvodnenie 908), na „dohody medzi konkurentmi, ktorí sa snažili koordinovať svoje správanie s cieľom odstrániť neistotu existujúcu na trhu týkajúcu sa určovania cien“ (odôvodnenie 909) a na „kontakty medzi konkurentmi“ (odôvodnenie 920) nepredpokladajú ani to, že Komisia sa oprela o prípadné postavenie žalobkyne ako potenciálneho konkurenta na leteckých spojeniach medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska, aby jej pripísala zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo týchto spojení. Tieto odkazy sa totiž obmedzujú na odkaz na existenciu dohôd alebo zosúladených postupov medzi podnikmi, ktoré si konkurujú na jednom alebo viacerých trhoch, a v opačnom prípade by Komisia nemohla dospieť k záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže (pozri bod 252 vyššie).

273    Žalobkyňa sa teda nemôže odvolávať na rozpory v dôvodoch, pre ktoré ju Komisia považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska.

2)      O údajne novej povahe odôvodnenia uvádzaného na pripísanie zodpovednosti žalobkyni za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska

274    Žalobkyňa nemôže Komisii vytýkať ani to, že sa pokúsila napraviť v štádiu súdneho konania údajne nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tým, že vo vyjadrení k žalobe odkázala na rozhodnutie, ktoré necitovala a a fortiori ani neuviedla v napadnutom rozhodnutí, konkrétne rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia (C‑194/14 P, EU:C:2015:717). Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, odkaz na tento rozsudok totiž nijako nemení „základ zodpovednosti uvedený v [napadnutom] rozhodnutí“. Ako vyplýva z bodov 253 až 263 vyššie, uvedený rozsudok neuznáva ani nevytvára nový základ, o ktorý by sa Komisia mohla opierať pri pripísaní zodpovednosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže určitému podniku. Obmedzuje sa na objasnenie a spresnenie významu a pôsobnosti článku 101 ZFEÚ (a analogicky článku 53 Dohody o EHP), tak ako sa majú alebo mali chápať od nadobudnutia ich účinnosti, a na ich uplatnenie na prejednávaný prípad, ktorým je práve prípad sprostredkovateľa.

275    Ako však vyplýva z bodov 250 až 269 vyššie, právne základy, o ktoré sa Komisia oprela v napadnutom rozhodnutí, aby žalobkyňu považovala za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska, sú článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, ako aj pojem jediné a pokračujúce porušenie, ktoré z toho vyplýva.

276    Na rozdiel od toho, čo navyše tvrdí žalobkyňa, v oznámení o výhradách sa uvádzajú aj tieto základy. V tomto oznámení, ako aj v napadnutom rozhodnutí sa totiž Komisia oprela práve o tieto základy. V prvom rade v odseku 3 uvedeného oznámenia uviedla, že dotknuté podniky sa „zúčastňovali na jedinom a pokračujúcom porušení… článku [101 ods. 1 ZFEÚ], článku 53 [ods. 1 Dohody o EHP] a článku 8 Dohody [medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave]…, ktorým koordin[ovali] svoje správanie v oblasti určovania cien za poskytovanie služieb [nákladnej dopravy] na celom svete, pokiaľ ide o rôzne prirážky, tarify za nákladnú dopravu a platenie provízie z prirážky“. Ďalej v bode 129 toho istého oznámenia Komisia spresnila, že jediné a pokračujúce porušenie „sa týkalo služieb nákladnej dopravy… v [Únii]/EHP a vo Švajčiarsku a na spojeniach medzi letiskami [Únie]/EHP a tretími krajinami na celom svete v oboch smeroch“. Napokon v bodoch 1412 až 1432 predmetného oznámenia vysvetlila judikatúru týkajúcu sa pojmu jediné a pokračujúce porušenie a vysvetlila, ako ju zamýšľa uplatniť na skutkové okolnosti prejednávanej veci.

277    Za týchto podmienok v súlade s tým, čo bolo uvedené v bode 261 vyššie, keďže existencia celkového plánu nebola spochybnená, treba určiť, či sa Komisia správne domnievala, že žalobkyňa bez ohľadu na svoje postavenie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na leteckých spojeniach medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska sa mohla považovať za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska, v rozsahu v akom chcela svojím vlastným správaním prispieť k spoločným cieľom sledovaným všetkými obvinenými dopravcami a mala vedomosť o protisúťažnom správaní, ktoré títo dopravcovia zamýšľali alebo uskutočňovali na týchto spojeniach pri sledovaní tých istých cieľov a na ktorom sa priamo nepodieľala, alebo ho mohla rozumne predpokladať a bola ochotná prevziať z toho vyplývajúce riziko.

c)      O sile dôvodov, pre ktoré Komisia pripísala žalobkyni zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska

278    V odôvodneniach 762 až 764 napadnutého rozhodnutia Komisia opísala „početné kontakty“, ktoré žalobkyňa udržiavala s konkurentmi počas celého obdobia, počas ktorého sa zúčastňovala na jedinom a pokračujúcom porušení s cieľom „koordinovať ceny v odvetví nákladnej dopravy“. Z týchto odôvodnení však vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastnila na zosúladenom konaní týkajúcom sa spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska. Treba totiž konštatovať, že viaceré kontakty, na ktorých sa žalobkyňa zúčastnila, sa prinajmenšom sčasti týkali takýchto spojení.

279    Pokiaľ ide o PP, medzi skutočnosťami uvedenými v napadnutom rozhodnutí je potrebné spomenúť „priateľské stretnutie“, ktoré sa konalo 22. januára 2001 v priestoroch spoločnosti Lufthansa v Nemecku (odôvodnenie 174), viaceré výmeny e‑mailov v rámci Air Cargo Council Switzerland (Rada pre nákladnú dopravu Švajčiarska, ďalej len „ACCS“) (odôvodnenia 203, 204, 286, 364, 426, 502, 535, 561 a 574), diskusie v rámci aliancie WOW (odôvodnenie 517) alebo ešte stretnutia PVC BAR v Hong Kongu (odôvodnenia 394 a 503) a v Singapure (odôvodnenie 295). Pokiaľ ide o BP, v tomto rozhodnutí treba odkázať najmä na „stretnutie WOW pre Európu“ (odôvodnenie 630) a na stretnutie PVC BAR v Hongkongu z 15. marca 2004, v rámci ktorého „sa dohodlo, že dopravcovia [mali] uplatňovať BP pri odletoch z Hongkongu“ (odôvodnenie 665). Pokiaľ ide o odmietnutie zaplatiť provízie, v tom istom rozhodnutí sa uviedol odkaz najmä na mnohostranné stretnutie, ktoré sa konalo 12. mája 2005 v Taliansku a na ktorom dopravcovia, ktorí predstavovali „viac ako 50 % trhu“, medzi nimi aj žalobkyňa, „všetci potvrdili [ich] vôľu neprijať zaplatenie PP/BP“ (odôvodnenie 695) alebo tiež e‑mail z 13. júna 2005, ktorým predseda ACCS zaslal svojim členom „návrh spoločnej odpovede [na list švajčiarskeho združenia dopravcov] vypracovaný v mene ACCS, odmietajúci požiadavky [dopravcov]“ (odôvodnenie 693).

280    Pokiaľ ide o protisúťažné činnosti týkajúce sa spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska, na ktorých sa žalobkyňa priamo nezúčastňovala, stačí poznamenať, že nepopiera, že o nich mala požadovanú vedomosť.

281    Žalobkyňa naopak popiera, že mohla vedome prispieť k uskutočneniu protisúťažnej koordinácie na iných spojeniach, než sú spojenia medzi EHP a Japonskom.

282    V prejednávanej veci treba konštatovať, že ako vyplýva z odôvodnení 872 až 876 napadnutého rozhodnutia, jediné a pokračujúce porušenie sledovalo jediný protisúťažný cieľ spočívajúci v obmedzení hospodárskej súťaže medzi obvinenými dopravcami týkajúcej sa prirážok v rámci Únie, EHP a Švajčiarska.

283    Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že žalobkyňa chcela prispieť k dosiahnutiu tohto cieľa svojím vlastným správaním. Žalobkyňa totiž nielen podporila pokračovanie jediného a pokračujúceho porušenia a sťažila jeho odhalenie tým, že sa verejne nedištancovala od obsahu kontaktov týkajúcich sa spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska, na ktorých sa zúčastnila, alebo ich neoznámila príslušným správnym orgánom, ale tým, že koordinovala prirážky a odmietala zaplatiť provízie na spojeniach medzi EHP a Japonskom, prispela k zabezpečeniu toho, aby špeditéri nemohli obísť platenie prirážok na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska voľbou alternatívnych itinerárov, najmä cez Japonsko a v dôsledku toho prispela k dosiahnutiu spoločného protisúťažného cieľa identifikovaného v odôvodneniach 872 až 876 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 159 vyššie).

284    Z toho vyplýva, že Komisia bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia považovala žalobkyňu za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo spojení medzi EHP a tretími krajinami s výnimkou Japonska, nezávisle od jej prípadného postavenia potenciálnej konkurentky na týchto spojeniach. Tento žalobný dôvod treba preto zamietnuť.

6.      O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, zásady zákazu diskriminácie a zásady proporcionality z dôvodu uplatnenia rozdielnych požiadaviek v oblasti dokazovania na rôznych dopravcov

285    Žalobkyňa Komisii vytýka, že porušila povinnosť odôvodnenia a zásady zákazu diskriminácie a proporcionality tým, že uplatnila rôzne dôkazné požiadavky na rôznych dopravcov. Po prvé tvrdí, že Komisia primeraným spôsobom neodôvodnila voľbu vyvodiť jej zodpovednosť, a nie zodpovednosť iných neobvinených dopravcov, vo vzťahu ku ktorým má Komisia k dispozícii dôkazy podobné tým, ktoré boli použité voči nej.

286    Po druhé žalobkyňa sa domnieva, že Komisia porušila zásadu zákazu diskriminácie, keď dospela k záveru, že správanie jedného podniku predstavovalo porušenie, keď zároveň rozhodla, že veľmi podobné správanie iného podniku nepredstavovalo porušenie, čím uplatnila odlišné úrovne dokazovania na dva dotknuté podniky.

287    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že jej uložila pokutu za porušenie, ktoré bolo závažné, pričom sa rozhodla nesankcionovať podobné správanie iných dopravcov. Uplatnený koeficient závažnosti 16 % je neprimeraný, keďže Komisia nepovažovala predmetné porušenie za dostatočne závažné na to, aby odôvodnila opatrenia voči niektorým neobvineným dopravcom.

288    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

289    Na úvod treba poznamenať, že aj za predpokladu, že Komisia sa dopustila nezákonnosti, keď neurčila zodpovednosť neobvinených dopravcov, takáto nezákonnosť, ktorá nebola predložená Všeobecnému súdu v rámci tohto rozsudku, v žiadnom prípade nemôže viesť ku konštatovaniu diskriminácie, a preto k nezákonnosti vo vzťahu k žalobkyni, keďže z judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania sa musí zosúladiť so zásadou zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (rozsudok zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P, EU:T:2015:614, bod 55).

290    Navyše treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvenú v článku 20 Charty vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 51 a citovanú judikatúru).

291    Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu rozdielneho zaobchádzania tak predpokladá, že predmetné situácie sú porovnateľné z hľadiska všetkých okolností, ktoré ich charakterizujú. Okolnosti charakterizujúce rozdielne situácie a ich porovnateľná povaha musia byť okrem iného určené a posúdené z hľadiska predmetu a cieľa aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel (pozri rozsudok z 20. mája 2015, Timab Industries a CFPR/Komisia, T‑456/10, EU:T:2015:296, bod 202 a citovanú judikatúru).

292    V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate uplatňuje, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď ju sankcionovala, pričom sa zdržala určenia zodpovednosti neobvinených dopravcov a v dôsledku toho ich sankcionovania.

293    Žalobkyňa nijako nepreukazuje, že títo dopravcovia sa nachádzali v situácii, ktorá bola podobná jej situácii. Pokiaľ uvádza, že ich správanie bolo podobné, nepreukazuje že súbor nepriamych dôkazov, ktorým disponovala Komisia proti predmetným dopravcom, bol podobný súboru nepriamych dôkazov, ktorým disponovala proti nej.

294    Výhrada založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania sa teda musí zamietnuť.

295    Pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia a práva na obhajobu, treba pripomenúť, že Komisia nemá žiadnu povinnosť uviesť v rozhodnutí konštatujúcom porušenie článku 101 ZFEÚ dôvody, pre ktoré iné podniky neboli stíhané alebo sankcionované. Povinnosť odôvodnenia aktu totiž nemôže zahŕňať povinnosť inštitúcie, ktorá je jeho autorom, odôvodniť skutočnosť, prečo neprijala iné podobné akty adresované tretím osobám (rozsudok z 8. júla 2004, JFE Engineering/Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, EU:T:2004:221, bod 414).

296    Výhradu založenú na nedostatku odôvodnenia a porušení práva na obhajobu teda treba zamietnuť.

297    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady proporcionality, stačí poznamenať, že vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého Komisia mala voči žalobkyni a neobvineným dopravcom k dispozícii podobný súbor nepriamych dôkazov.

298    Vzhľadom na vyššie uvedené treba tretiu výhradu uvedenú žalobkyňou a v dôsledku toho aj žalobný dôvod v celom rozsahu zamietnuť.

7.      O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 2006 a zásady proporcionality

299    Siedmy žalobný dôvod, ktorým žalobkyňa tvrdí, že Komisia pri stanovení výšky pokuty porušila usmernenia z roku 2006 a zásadu proporcionality, sa v podstate skladá z dvoch častí. Prvá sa týka určenia hodnoty predajov a druhá stanovenia koeficientu závažnosti a dodatočnej sumy.

a)      O prvej časti týkajúcej sa určenia hodnoty predajov

300    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia určila hodnotu predajov odkazom na obrat dosiahnutý predajom služieb nákladnej dopravy vo všeobecnosti, a nie odkazom na špecifické príjmy pochádzajúce z PP a BP, s ktorými sa jediné a pokračujúce porušenie spájalo. Uvádza dve výhrady, z ktorých prvá je založená na porušení bodu 13 usmernení z roku 2006 a druhá na porušení zásady proporcionality.

1)      O prvej výhrade vyvodzovanej z porušenia bodu 13 usmernení z roku 2006

301    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila bod 13 usmernení z roku 2006, keď konštatovala, že jediné a pokračujúce porušenie súviselo s tarifami, a v dôsledku toho zahrnula príjmy z taríf do hodnoty predajov. Podľa nej sa toto porušenie týka len PP, BP a odmietnutia zaplatiť provízie, a nie taríf, ktoré boli vylúčené z jeho pôsobnosti „z dôvodu nedostatočných dôkazov“.

302    Rozsudky zo 6. mája 2009, KME Germany a i./Komisia (T‑127/04, EU:T:2009:142), a z 19. mája 2010, KME Germany a i./Komisia (T‑25/05, neuverejnený, EU:T:2010:206), nie sú pre Komisiu nijakou pomocou. Tieto rozsudky sa totiž netýkajú výpočtu pokút podľa usmernení z roku 2006, ale podľa usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171), ktoré uvádzali veľmi odlišnú metódu výpočtu. Okrem toho existujú zjavné skutkové rozdiely medzi prejednávanou vecou a vecami, v ktorých boli vydané uvedené rozsudky. Tieto rozsudky sa totiž týkali zohľadnenia výrobných nákladov na účely stanovenia výšky pokuty. Tarify však nie sú porovnateľné s výrobnými nákladmi, ale podobajú sa samostatnému cenovému prvku, v prípade ktorého Komisia nekonštatovala žiadne porušenie. V štádiu repliky žalobkyňa dodala, že vylúčenie taríf z hodnoty predajov nespôsobovalo „neriešiteľné spory“, o aké išlo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia (C‑272/09 P, EU:C:2011:810).

303    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

304    Treba pripomenúť, že pojem hodnota predajov v zmysle bodu 13 usmernení z roku 2006 odzrkadľuje cenu bez dane fakturovanú zákazníkovi za tovar alebo službu, ktorá bola predmetom predmetného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. mája 2009, KME Germany a i./Komisia, T‑127/04, EU:T:2009:142, bod 91, a z 18. júna 2013, ICF/Komisia, T‑406/09, EU:T:2013:322, bod 176 a citovanú judikatúru). Vzhľadom na cieľ sledovaný uvedeným bodom, zopakovaný v bode 6 tých istých usmernení, ktorý spočíva v tom, že sa ako východiskový bod na výpočet výšky pokuty uloženej podniku použije suma, ktorá odráža ekonomický význam porušenia a relatívnu váhu tohto podniku na tomto porušení, treba pojem hodnoty predajov chápať tak, že sa vzťahuje na predaje uskutočnené na trhu dotknutom porušením (pozri rozsudok z 1. februára 2018, Kühne + Nagel International a i./Komisia, C‑261/16 P, neuverejnený, EU:C:2018:56, point 65 a citovanú judikatúru).

305    Komisia teda môže na určenie hodnoty predajov použiť celkovú cenu, ktorú podnik fakturoval svojim zákazníkom na relevantnom trhu tovarov a služieb, bez toho, aby bolo potrebné rozlišovať alebo vyvodzovať jednotlivé prvky tejto ceny podľa toho, či boli alebo neboli predmetom koordinácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. februára 2018, Kühne + Nagel International a i./Komisia, C‑261/16 P, neuverejnený, EU:C:2018:56, body 66 a 67). Na rozdiel od toho, čo uvádza žalobkyňa, takým je prípad, keď aj hoci bol rozsah porušenia uvedeného v oznámení o výhradách rozsiahlejší, než rozsah, ktorý sa konštatoval v konečnom rozhodnutí, táto okolnosť nebola relevantná na účely uplatnenia bodu 13 usmernení z roku 2006.

306    Ako však v podstate uvádza Komisia, PP a BP nie sú samostatnými tovarmi alebo službami, ktoré by mohli byť predmetom porušenia článkov 101 alebo 102 ZFEÚ. Naopak, ako vyplýva z odôvodnení 17, 108 a 1187 napadnutého rozhodnutia, PP a BP sú len dva cenové prvky predmetných služieb.

307    Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo uvádza žalobkyňa, bod 13 usmernení z roku 2006 nebráni tomu, aby Komisia zohľadnila celú hodnotu predajov spojených s predmetnými službami bez jej rozdelenia na jej základné zložky.

308    Navyše treba poznamenať, že prístup uvádzaný žalobkyňou vedie k záveru, že cenové prvky, ktoré neboli špecificky predmetom koordinácie medzi obvinenými dopravcami, sa musia vylúčiť z hodnoty predajov.

309    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že neexistuje nijaký platný dôvod na to, aby sa z hodnoty predajov vylúčili vstupy, ktorých náklady nepodliehajú kontrole účastníkov údajného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. mája 2009, KME Germany a i./Komisia, T‑127/04, EU:T:2009:142, bod 91). Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, to isté platí o cenových prvkoch, ktoré tak ako tarify neboli osobitne predmetom koordinácie, ale sú neoddeliteľnou súčasťou predajnej ceny predmetného výrobku alebo služby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, EU:T:2000:77, bod 5030).

310    Rozhodnúť inak by malo za následok uložiť Komisii, aby v určitých prípadoch nezohľadnila hrubý obrat, ale v iných prípadoch ho zohľadnila v závislosti od hranice, ktorá by sa ťažko uplatňovala a viedla by k nekonečným a neriešiteľným sporom, vrátane uplatňovania tvrdení, že došlo k diskriminácii (rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑272/09 P, EU:C:2011:810, bod 53).

311    Žalobkyňa to samozrejme popiera, ale obmedzuje sa na tvrdenie, že za okolností prejednávanej veci neexistovali ťažkosti s uplatňovaním, bez toho, aby vysvetlila ako bolo zohľadnené odmietnutie zaplatenia provízií a ani nepoprela, že mohli vzniknúť tvrdenia o diskriminácii.

312    Komisia teda neporušila bod 13 usmernení z roku 2006, keď v odôvodnení 1190 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že bolo potrebné zohľadniť celú hodnotu predajov spojených so službami nákladnej dopravy bez toho, aby bolo potrebné rozdeliť ju na jej základné zložky.

313    Táto výhrada sa teda musí zamietnuť.

2)      O druhej výhrade vyvodzovanej z porušenia zásady proporcionality

314    Žalobkyňa tvrdí, že prístup Komisie je v rozpore so zásadou proporcionality. Tento prístup neodráža ekonomický význam predmetného porušenia. V hospodárskom roku 2004/2005 totiž príjmy žalobkyne súvisiace s PP a BP predstavovali len „malé“ percento jej celkových príjmov z predaja služieb nákladnej dopravy na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami za uvedený hospodársky rok (približne 12 %).

315    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

316    Treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (rozsudky z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, EU:C:1990:391, bod 13, a z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený, EU:T:2007:267, bod 223).

317    V rámci konaní začatých Komisiou na sankcionovanie porušení pravidiel hospodárskej súťaže si uplatnenie zásady proporcionality vyžaduje, aby pokuty neboli neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, teda vo vzťahu k dodržiavaniu týchto pravidiel, a že výška pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému ako celok, najmä s prihliadnutím na jeho závažnosť a dĺžku trvania [pozri rozsudok z 29. februára 2016, Panalpina World Transport (Holding) a i./Komisia, T‑270/12, neuverejnený, EU:T:2016:109, bod 103 a citovanú judikatúru].

318    V rámci posúdenia závažnosti porušenia pravidiel hospodárskej súťaže musí Komisia zohľadniť veľký počet skutočností, ktorých povaha a dôležitosť sa menia v závislosti od typu porušenia a jeho osobitných okolností. Medzi tieto skutočnosti v závislosti od jednotlivých prípadov patria objem a hodnota tovarov, na ktoré sa porušenie vzťahuje, ako aj veľkosť a hospodárska sila podniku a v dôsledku toho vplyv, ktorý tento podnik môže uplatňovať na trhu (rozsudok z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 96).

319    Podľa judikatúry časť celkového obratu pochádzajúca z predaja výrobkov alebo služieb, ktoré sú predmetom porušenia, môže najlepšie odrážať hospodársky význam tohto porušenia [rozsudok z 29. februára 2016, Panalpina World Transport (Holding) a i./Komisia, T‑270/12, neuverejnený, EU:T:2016:109, bod 106].

320    Výhodou hodnoty predajov je aj to, že predstavuje objektívne kritérium, ktoré sa ľahko uplatňuje. Robí tak konanie Komisie pre podniky predvídateľnejším a umožňuje im s cieľom všeobecného odstrašenia odhadnúť výšku pokuty, ktorej sa vystavujú, keď sa rozhodnú zúčastniť sa na protiprávnom karteli [pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. februára 2016, Panalpina World Transport (Holding) a i./Komisia, T‑270/12, neuverejnený, EU:T:2016:109, bod 159].

321    Bod 6 usmernení z roku 2006 preberá tieto zásady takto:

„…Kombinácia hodnoty predaja v súvislosti s porušením a trvaním sa považuje za vhodnú hodnotu na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu každého podniku na porušení. Referencia na tieto ukazovatele je vhodnou informáciou o rádovej výške pokuty a nemala by slúžiť ako základ na automatický alebo aritmetický výpočet.“

322    V odôvodnení 1190 napadnutého rozhodnutia však Komisia konkrétne dospela k záveru, že je potrebné zohľadniť skôr celkový obrat pochádzajúci z predaja služieb nákladnej dopravy než len tie cenové prvky, ktoré boli špecificky predmetom koordinácie medzi obvinenými dopravcami, teda prirážky.

323    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, samotná okolnosť, že prirážky predstavovali len „malé“ percento jej celkových príjmov z predaja služieb nákladnej dopravy na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami za hospodársky rok 2004/2005, nemôže preukazovať, že tento prístup bol neprimeraný vzhľadom na ekonomický význam jediného a pokračujúceho porušenia.

324    Samotná skutočnosť, že podnik uskutočňuje predaje za ceny, ktorých jeden alebo viacero prvkov boli stanovené alebo boli predmetom nedovolenej výmeny informácií, totiž spôsobuje skreslenie hospodárskej súťaže, ktoré má vplyv na celý relevantný trh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2015, LG Display a LG Display Taiwan/Komisia, C‑227/14 P, EU:C:2015:258, bod 62).

325    Pokiaľ ide o vplyv jediného a pokračujúceho porušenia na trh EHP, treba pripomenúť, že určenie hodnoty predajov nezohľadňuje také kritériá, ako je konkrétny dopad porušenia na trh alebo spôsobená škoda (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. februára 2016, UTi Worldwide a i./Komisia, T‑264/12, neuverejnený, EU:T:2016:112, bod 259, a z 12. júla 2018, Viscas/Komisia, T‑422/14, neuverejnený, EU:T:2018:446, bod 193).

326    Až v inom a neskoršom štádiu stanovenia koeficientu závažnosti, ktorý je predmetom druhej časti tohto žalobného dôvodu, Komisia prípadne môže zohľadniť kritérium takejto povahy [pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. februára 2016, Panalpina World Transport (Holding) a i./Komisia, T‑270/12, neuverejnený, EU:T:2016:109, bod 94].

327    Z toho vyplýva, že prístup uplatnený v odôvodnení 1190 napadnutého rozhodnutia, ktorý spočíva v zohľadnení celkového obratu pochádzajúceho z predaja služieb nákladnej dopravy, môže prispieť k dosiahnutiu prvého cieľa uvedeného v bode 6 usmernení z roku 2006, ktorý spočíva v náležitom odzrkadlení hospodárskeho významu jediného a pokračujúceho porušenia. Okrem toho žalobkyňa nepreukazuje, že tento prístup bol nespôsobilý prispieť k dosiahnutiu druhého cieľa uvedeného v danom bode, ktorý spočíval v primeranom odzrkadlení relatívnej váhy každého obvineného dopravcu.

328    Žalobkyňa tiež nemôže tvrdiť, že Komisia ju sankcionovala, akoby sa sporný kartel týkal tiež taríf. Podľa všeobecnej metódy stanovenej usmerneniami z roku 2006 sa povaha porušenia zohľadňuje v neskoršom štádiu výpočtu pokuty, pri stanovení koeficientu závažnosti, ktorý sa podľa bodu 20 uvedených usmernení vyhodnocuje osobitne pre každý typ porušenia, prihliadajúc na všetky relevantné okolnosti veci (rozsudok z 29. februára 2016, Schenker/Komisia, T‑265/12, EU:T:2016:111, body 296 a 297).

329    Komisia teda neporušila zásadu proporcionality, keď v odôvodnení 1190 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že bolo potrebné zohľadniť celú hodnotu predajov spojených s predmetnými službami bez toho, aby bolo potrebné rozdeliť ju na jej základné zložky.

330    Túto výhradu teda treba zamietnuť, rovnako ako túto časť žalobného dôvodu v celom rozsahu.

b)      O druhej časti týkajúcej sa stanovenia koeficientu závažnosti a dodatočnej sumy

331    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že stanovila koeficient závažnosti na 16 % a uplatnila na ňu dodatočnú sumu 16 %, hoci rozsah jediného a pokračujúceho porušenia bol menší ako rozsah, ktorý jej bol vytýkaný v oznámení o výhradách. Dodáva, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký údaj týkajúci sa vplyvu tohto významného obmedzenia rozsahu uvedeného porušenia na výpočet výšky pokuty v porovnaní s rozsahom, ktorý bol uvedený v tomto oznámení.

332    Na pojednávaní žalobkyňa spresnila, že túto časť žalobného dôvodu treba vykladať v tom zmysle, že je založená nielen na porušení zásady proporcionality, ale aj na nedostatočnom odôvodnení.

333    Komisia popiera argumentáciu žalobkyne.

334    Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 pri stanovení výšky pokuty sa zohľadní najmä závažnosť porušenia.

335    Body 19 až 23 usmernení z roku 2006 stanovujú:

„19.      Základná výška pokuty bude súvisieť s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, v ktorých porušenie trvalo.

20.      Vyhodnotenie závažnosti sa vykoná na osobitne na každý typ porušenia prihliadajúc na všetky relevantné okolnosti prípadu.

21.      Vo väčšine prípadov sa zohľadňovaná časť hodnoty predaja stanoví na úrovni, ktorá môže dosiahnuť až 30 %.

22.      Pri rozhodovaní o tom, či časť hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pre daný prípad by mala byť situovaná v hornej alebo v dolnej časti stupnice, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia, uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia.

23.      Medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže patria svojou povahou horizontálne dohody o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie, ktoré sú zväčša tajné. Tieto by mali byť na základe politiky hospodárskej súťaže prísne sankcionované. Časť zohľadňovaných predajov [Zohľadňovaná časť predajov – neoficiálny preklad] u takýchto porušení sa teda obvykle bude nachádzať v hornej časti stupnice.“

336    Podľa judikatúry horizontálna dohoda, ktorou sa dotknuté podniky nedohodnú na celkovej cene, ale na jej prvku, predstavuje horizontálnu dohodu o určení cien v zmysle bodu 23 usmernení z roku 2006, a preto patrí medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. februára 2016, UTi Worldwide a i./Komisia, T‑264/12, neuverejnený, EU:T:2016:112, body 277 a 278).

337    Z toho vyplýva, ako pripomenula Komisia v odôvodnení 1208 napadnutého rozhodnutia, že takáto dohoda si vo všeobecnosti zaslúži koeficient závažnosti nachádzajúci sa v hornej časti stupnice od 0 do 30 % uvedenej v bode 21 usmernení z roku 2006.

338    Podľa judikatúry koeficient závažnosti, ktorý je podstatne nižší ako horná hranica tejto stupnice, je pre podnik, ktorý je stranou takejto dohody, veľmi priaznivý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 125) a možno ho odôvodniť len vzhľadom na samotnú povahu porušenia (rozsudok z 26. septembra 2018, Philips a Philips France/Komisia, C‑98/17 P, neuverejnený, EU:C:2018:774, bod 103, ako aj citovaná judikatúra).

339    V odôvodnení 1199 napadnutého rozhodnutia sa Komisia práve domnievala, že „dohody a/alebo zosúladené postupy, na ktoré sa vzťahuje… [napadnuté] rozhodnutie, sa týkajú určenia rôznych cenových prvkov“.

340    Komisia teda v odôvodneniach 1199, 1200 a 1208 napadnutého rozhodnutia správne kvalifikovala sporné správanie ako horizontálnu dohodu alebo prax v oblasti cien, aj keď toto „nepokrývalo celú cenu predmetných služieb“.

341    Komisia preto v odôvodnení 1208 napadnutého rozhodnutia oprávnene dospela k záveru, že sporné dohody a postupy patrili medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže, a preto si zaslúžili koeficient závažnosti „v hornej časti stupnice“.

342    Koeficient závažnosti 16 %, ktorý Komisia uplatnila v odôvodnení 1212 napadnutého rozhodnutia a ktorý je podstatne nižší ako horná hranica stupnice uvedená v bode 21 usmernení z roku 2006, sa teda mohol odôvodňovať len vzhľadom na povahu jediného a pokračujúceho porušenia.

343    Treba však poznamenať, že ako vyplýva z odôvodnení 1209 až 1212 napadnutého rozhodnutia, Komisia pri stanovení koeficientu závažnosti na 16 % nevychádzala len z povahy jediného a pokračujúceho porušenia. Komisia tak v tomto rozhodnutí odkázala na kumulované trhové podiely obvinených dopravcov na celosvetovej úrovni a na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi EHP a tretími krajinami (odôvodnenie 1209), na geografický rozsah sporného kartelu (odôvodnenie 1210) a na vykonanie sporných dohôd a postupov (odôvodnenie 1211).

344    Žalobkyňa však nespochybňuje dôvodnosť týchto faktorov na účely stanovenia koeficientu závažnosti.

345    Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže tvrdiť, že koeficient závažnosti vo výške 16 % bol protiprávny.

346    Pokiaľ ide o dodatočnú sumu, treba pripomenúť, že bod 25 usmernení z roku 2006 stanovuje, že Komisia nezávisle od trvania účasti podniku na porušení zahrnie do základnej výšky pokuty sumu pohybujúcu sa medzi 15 % až 25 % hodnoty predajov, aby podniky odradila od akejkoľvek účasti na horizontálnych dohodách o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie. Tento bod spresňuje, že Komisia pri rozhodovaní o pomere hodnoty predaja, ktorý sa má brať do úvahy v konkrétnom prípade, zohľadní určitý počet faktorov, najmä tie, ktoré sú uvedené v bode 22 tých istých usmernení. Tieto faktory sú tie, ktoré Komisia zohľadňuje na účely stanovenia koeficientu závažnosti a zahŕňajú povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia a uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia.

347    Súd Únie z toho vyvodil, že aj keď Komisia neuvedie konkrétne odôvodnenie, pokiaľ ide o časť hodnoty predaja použitej na účely dodatočnej sumy, v tejto súvislosti stačí samotný odkaz na analýzu faktorov použitých pri posúdení závažnosti (rozsudok z 15. júla 2015, SLM a Ori Martin/Komisia, T‑389/10 a T‑419/10, EU:T:2015:513, bod 264).

348    V odôvodnení 1219 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila, že „percentuálny podiel, ktorý sa má uplatniť na dodatočnú sumu, m[al] byť 16 %“ vzhľadom na „osobitné okolnosti veci“ a kritériá použité na účely určenia koeficientu závažnosti.

349    Tvrdenia, ktoré žalobkyňa uvádza, pokiaľ ide o dodatočnú sumu, sa však prekrývajú s tvrdeniami, ktoré uviedla v súvislosti s koeficientom závažnosti a ktoré Všeobecný súd už zamietol. Tieto tvrdenia však nemôžu uspieť.

350    Pokiaľ ide o tvrdenie založené na nedostatočne odôvodnenom rozdiele medzi napadnutým rozhodnutím a oznámením o výhradách, pokiaľ ide o určenie koeficientu závažnosti a dodatočnej sumy, toto tvrdenie je právne, ako aj skutkovo nepodložené.

351    Z právneho hľadiska stačí poznamenať, že Komisia nie je povinná vysvetľovať prípadný rozdiel existujúci medzi jej konečným posúdením uvedeným v konečnom rozhodnutí a predbežným posúdením nachádzajúcim sa v oznámení o výhradách (pozri rozsudok z 27. februára 2014, InnoLux/Komisia, T‑91/11, EU:T:2014:92, bod 96 a citovanú judikatúru).

352    V skutočnosti treba poznamenať, že v bodoch 1567 až 1581 oznámenia o výhradách Komisia uviedla, že zamýšľa uložiť obvineným dopravcom pokutu, a vymedzila hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré chcela na tento účel zohľadniť. Naopak, vzhľadom na to, že podľa ustálenej judikatúry sa nevyžadovali iné skutočnosti (pozri rozsudok z 19. mája 2010, Wieland‑Werke a i./Komisia, T‑11/05, neuverejnený, EU:T:2010:201, bod 129 a citovanú judikatúru), Komisia v ňom neuviedla, do akej časti hodnoty predajov zamýšľala stanoviť koeficient závažnosti a dodatočnú sumu.

353    Z toho vyplýva, že oznámenie o výhradách a napadnuté rozhodnutie nevykazujú žiadny nesúlad, pokiaľ ide o percentuálny podiel, v ktorom bol stanovený koeficient závažnosti a dodatočná suma.

354    Táto časť žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť a v dôsledku toho sa musí zamietnuť aj siedmy žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.

8.      O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 2006 a zásady ochrany legitímnej dôvery spočívajúcom v zahrnutí obratu z predaja služieb prichádzajúcej nákladnej dopravy predaných zákazníkom usadeným mimo EHP do hodnoty predajov

355    Žalobkyňa vytýka Komisii, že porušila usmernenia z roku 2006 a porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že do hodnoty predajov zahrnula príjmy pochádzajúce zo služieb nákladnej dopravy, ktoré boli predané zákazníkom usadeným mimo EHP.

356    Podľa žalobkyne možno do hodnoty predajov zahrnúť len predaj uskutočnený na území EHP. Predaj uskutočnený mimo EHP možno podľa bodu 18 usmernení z roku 2006 zohľadniť len vo výnimočnom prípade, keď „príslušný predaj podniku vo vnútri EHP nemusí primeraným spôsobom odrážať podiel každého podniku na porušení“. Tieto výnimočné okolnosti však v prejednávanej veci neboli splnené a Komisia v žiadnom prípade netvrdila, že boli splnené.

357    Žalobkyňa dodáva, že prístup Komisie sa odlišuje od všeobecného pravidla stanoveného v nariadení Rady č. 139/2004, podľa ktorého je potrebné určiť obrat v mieste, kde sa nachádza zákazník. Pokiaľ ide o uplatnenie tejto zásady na prepravu tovaru, tvrdí, že konsolidované oznámenie o právomoci spresňuje, že „prípady týkajúce sa dopravy tovaru sú rozdielne, keďže zákazník, ktorému sa tieto služby poskytujú, necestuje, ale dopravná služba sa poskytuje zákazníkovi v jeho mieste“, pričom „miesto zákazníka predstavuje relevantné kritérium pre priradenie obratu“.

358    Žalobkyňa sa tiež odvoláva na rozhodnutie Komisie z 28. januára 2009 vo veci COMP/39.406 – Morské palivové hadice, z ktorého vyplýva, že metóda geografického určenia obratu podľa usmernení z roku 2006 je v súlade s prístupom vymedzeným v konsolidovanom oznámení o právomoci.

359    Žalobkyňa tiež zdôrazňuje, že hospodárska súťaž v prichádzajúcich službách nákladnej dopravy sa uskutočňuje v tretej krajine s cieľom prilákať zákazníkov, ktorí sa nachádzajú v tejto krajine a nakupujú tam služby. Prípadné účinky jediného a pokračujúceho porušenia na hospodársku súťaž v oblasti prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, boli teda pociťované v tretích krajinách.

360    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

361    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bod 13 usmernení z roku 2006 podmieňuje zahrnutie obratu pochádzajúceho z tovarov alebo služieb dotknutého podniku do hodnoty predajov podmienkou, že predmetné predaje „…priamo alebo nepriamo súvis[ia s porušením] v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP“.

362    Bod 13 usmernení z roku 2006 tak neuvádza ani „dohodnuté predaje“, ani „fakturované predaje“ v rámci EHP, ale odkazuje len na „predaj uskutočnený“ v EHP. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, uvedený odsek nebráni tomu, aby Komisia zohľadnila predaje uskutočnené zákazníkom usadeným mimo EHP, rovnako ako neukladá povinnosť zohľadniť predaje dohodnuté alebo fakturované v EHP. Inak by stačilo, aby podnik podieľajúci sa na porušení dohodol svoje predaje s dcérskymi spoločnosťami svojich zákazníkov usadeným mimo EHP, alebo im ich fakturoval, aby dosiahol, že tieto predaje nebudú zohľadnené pri výpočte výšky prípadnej pokuty, ktorá by bola preto oveľa nižšia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2017, Samsung SDI a Samsung SDI (Malaysia)/Komisia, C‑615/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:190, bod 55].

363    Na rozdiel od toho, čo ešte tvrdí žalobkyňa, Komisia nie je na účely uplatnenia bodu 13 usmernení z roku 2006 ani povinná zvoliť si kritériá, ktoré by sa mohli považovať za relevantné v oblasti kontroly koncentrácií a najmä kritériá identifikované v oznámení uvedenom v bode 357 vyššie. Cieľom tohto oznámenia je totiž poskytnúť usmernenia týkajúce sa otázok právomoci, ktoré vznikajú v kontexte kontroly koncentrácií. Nezaväzuje teda Komisiu, pokiaľ ide o metódu výpočtu výšky pokút vo veciach kartelov, ktorá je založená na vlastných cieľoch (rozsudok z 29. februára 2016, Kühne + Nagel International a i./Komisia, T‑254/12, neuverejnený, EU:T:2016:113, bod 252; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2015, Samsung SDI a i./Komisia, T‑84/13, neuverejnený, EU:T:2015:611, bod 206).

364    Pokiaľ ide o výklad pojmu „predaj uskutočnený… v rámci EHP“, ktorý žalobkyňa zamýšľa vyvodiť najmä z rozhodnutia Komisie vo veci COMP/39.406 – Morské palivové hadice, stačí pripomenúť, že skoršia rozhodovacia prax Komisie neslúži sama osebe ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže, keďže tento rámec je vymedzený výlučne v nariadení č. 1/2003 a v usmerneniach z roku 2006 (pozri rozsudok z 9. septembra 2011, Alliance One International/Komisia, T‑25/06, EU:T:2011:442, bod 242 a citovanú judikatúru) a že v každom prípade nie je preukázané, že okolnosti týkajúce sa tejto veci, ako sú trhy, výrobky, krajiny, podniky a dotknuté obdobia, boli porovnateľné s okolnosťami v predmetnej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, bod 262 a citovanú judikatúru).

365    Uvedený pojem treba vykladať vzhľadom na cieľ bodu 13 usmernení z roku 2006. Ako vyplýva z bodov 304 a 319 až 321 vyššie, týmto cieľom je vziať ako východiskový bod na výpočet pokút sumu, ktorá odráža najmä hospodársku dôležitosť porušenia na relevantnom trhu, pričom obrat dosiahnutý s výrobkami alebo službami, ktoré sú predmetom porušenia, je objektívnym prvkom, ktorý predstavuje spravodlivú mieru jeho škodlivosti pre riadnu hospodársku súťaž (pozri rozsudok z 28. júna 2016, Portugal Telecom/Komisia, T‑208/13, EU:T:2016:368, bod 236 a citovanú judikatúru).

366    Komisii teda prináleží, aby na účely určenia, či sa predaje „uskutočnili… v rámci EHP“ v zmysle bodu 13 usmernení z roku 2006, vybrala kritérium, ktoré by zobrazovalo realitu na trhu, teda ktoré by čo najlepšie vymedzovalo dôsledky, aké mal kartel na hospodársku súťaž v EHP.

367    V odôvodneniach 1186 a 1197 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že pri výpočte hodnoty predajov zohľadnila obrat pochádzajúci z predaja služieb nákladnej dopravy na spojeniach v rámci EHP, spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami, spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom a spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami. Ako vyplýva z odôvodnenia 1194 tohto rozhodnutia, predaje súvisiace so spojeniami medzi Úniou a tretími krajinami a so spojeniami medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami zahŕňali zároveň predaje služieb nákladnej dopravy na odchádzajúcich spojeniach, ako aj predaje prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy.

368    V tom istom odôvodnení Komisia na odôvodnenie zahrnutia obratu pochádzajúceho z predaja týchto služieb do hodnoty predaja odkazovala na potrebu zohľadniť ich „osobitosti“. Komisia tak najmä poznamenala, že jediné a pokračujúce porušenie sa vzťahuje na tieto služby a že „protikonkurenčné dohody [mohli mať] negatívny dopad na vnútorný trh v rozsahu, v akom sa ho týkali“.

369    Ako však vyplýva z bodov 77 až 165 vyššie a v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, bolo predvídateľné, že jediné a pokračujúce porušenie, vrátane rozsahu, v akom sa týkalo prichádzajúcich spojení, malo podstatné a bezprostredné účinky na vnútorný trh alebo v rámci EHP, ktoré tak mohli narušiť riadnu hospodársku súťaž na území EHP. V odôvodneniach 1194 a 1241 napadnutého rozhodnutia však Komisia uznala, že časť „ujmy“ týkajúca sa sporného správania na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami sa mohla prejaviť mimo EHP. Zdôraznila tiež, že časť týchto služieb sa poskytovala v rámci EHP. V dôsledku toho sa opierala o bod 37 usmernení z roku 2006 a na spojeniach medzi EHP a tretími krajinami priznala v prípade týchto spojení obvineným dopravcom zníženie základnej sumy pokuty o 50 %, čo žalobkyňa nespochybňuje.

370    Za týchto podmienok by konštatovanie, že Komisia nemohla zahrnúť do hodnoty predajov 50 % obratu dosiahnutého na týchto spojeniach, znamenalo zakázať jej zohľadniť na účely výpočtu výšky pokuty predaje, ktoré patria do rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia a ktoré mohli poškodiť hospodársku súťaž v EHP.

371    Z toho vyplýva, že Komisia mohla použiť 50 % obratu dosiahnutého na leteckých spojeniach medzi EHP a tretími krajinami ako objektívny prvok ukazujúci správnu mieru škodlivosti účasti žalobkyne na spornom karteli pre riadnu hospodársku súťaž za predpokladu, že tento obrat bol výsledkom predaja so vzťahom k EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, InnoLux/Komisia, T‑91/11, EU:T:2014:92, bod 47).

372    Takáto súvislosť však v prejednávanej veci existuje, pokiaľ ide o prichádzajúce spojenia, keďže, ako vyplýva z odôvodnení 1194 a 1241 napadnutého rozhodnutia a ako tvrdí Komisia vo svojich písomných podaniach, prichádzajúce služby nákladnej dopravy sa čiastočne poskytujú v rámci EHP. Ako totiž bolo uvedené v bode 111 vyššie, uvedené služby majú práve umožniť prepravu tovaru z tretích krajín do EHP. Ako správne uvádza Komisia, časť ich „fyzického“ poskytnutia sa vykonáva zo svojej podstaty v EHP, kde sa uskutočňuje časť prepravy tohto tovaru a kde pristáva nákladné lietadlo.

373    Za týchto podmienok Komisia oprávnene dospela k záveru, že predaje prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy sa uskutočnili v rámci EHP v zmysle bodu 13 usmernení z roku 2006. Preto je bod 18 týchto usmernení, ktorý sa neuplatnil v napadnutom rozhodnutí a o ktorom žalobkyňa uznala, že v prejednávanej veci nie je uplatniteľný, irelevantný.

374    Je teda potrebné zamietnuť tento žalobný dôvod a dospieť k záveru, že Komisia správne a bez toho, aby porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery, zaradila predaje prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy do hodnoty predajov.

9.      O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality, pokiaľ ide o všeobecné zníženie o 15 %

375    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že stanovila všeobecné zníženie na neprimerane nízku úroveň vo výške 15 %.

376    Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia dostatočne nezohľadnila japonský právny režim. ASA, ktoré upravujú spojenia medzi Japonskom na jednej strane a Francúzskom, Nemeckom, Talianskom a Holandskom na druhej strane, obsahujú všetky ustanovenia, ktoré vyžadujú od určených dopravcov, aby medzi sebou uzavreli dohody o tarifách. Navyše japonský zákon pod hrozbou sankcie ukladá miestnym a zahraničným spoločnostiam povinnosť požiadať japonský úrad civilného letectva (JCAB) o schválenie s cieľom stanoviť tarify alebo poplatky, ktoré uplatňujú v oblasti služieb nákladnej dopravy na letoch s odletom alebo príletom v Japonsku. Takto schválené dohody požívajú v zásade imunitu z hľadiska japonského práva hospodárskej súťaže. Žalobkyňa tvrdí, že tento právny režim ju silne navádzal k tomu, aby konala v zhode s inými dopravcami, a že Komisia jej preto mala priznať zníženie pokuty vyššie než 15 %.

377    V druhom rade sa žalobkyňa odvoláva na dve rozhodnutia, v ktorých Komisia priznala dotknutým podnikom zníženie výšky pokuty, ktorá im bola uložená, o 30 % alebo 40 % z dôvodu, že uplatniteľný právny režim ich viedol k prijatiu protisúťažných dohôd.

378    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

379    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bod 27 usmernení z roku 2006 stanovuje, že pri stanovení výšky pokuty Komisia môže zohľadniť okolnosti vedúce k zvýšeniu alebo zníženiu základnej výšky, a to po celkovej úvahe a s prihliadnutím na všetky významné okolnosti.

380    Podľa bodu 29 usmernení z roku 2006 Komisia môže znížiť základnú výšku pokuty, ak zistí existenciu poľahčujúcich okolností. Tento bod demonštratívne a netaxatívne uvádza päť typov poľahčujúcich okolností, ktoré možno zohľadniť, medzi ktoré patrí povolenie alebo podpora predmetného protisúťažného správania verejnými orgánmi alebo predpismi.

381    V odôvodnení 1263 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že žiadny právny režim nezaväzoval obvinených dopravcov, aby sa dohodli na svojich cenách. V odôvodneniach 1264 a 1265 uvedeného rozhodnutia sa však domnievala, že niektoré právne režimy, medzi nimi aj japonský, mohli motivovať obvinených dopravcov k tomu, aby sa správali protisúťažne, a v dôsledku toho im priznala všeobecné zníženie o 15 % v súlade s bodom 29 usmernení z roku 2006.

382    Vo svojich písomných podaniach sa však žalobkyňa obmedzuje na tvrdenie, že ASA a právne predpisy uplatniteľné v Japonsku ju mohli nabádať k tomu, aby konala v zhode s inými dopravcami. Naproti tomu sa neodvoláva na žiadnu právnu alebo skutkovú okolnosť, ktorú Komisia opomenula zohľadniť v napadnutom rozhodnutí a ktorá by umožňovala podporiť výhradu, podľa ktorej je všeobecné zníženie o 15 % nedostatočné. Treba teda konštatovať, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať nedostatočnosť tohto zníženia a v dôsledku toho porušenie zásady proporcionality.

383    Okrem toho za predpokladu, že žalobkyňa svojimi tvrdeniami, podľa ktorých ASA uzatvárané Japonskom „vyžadujú“ zosúladenie cien medzi určenými dopravcami, chce spochybniť analýzu Komisie obsiahnutú v odôvodnení 1263 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej uvedené ASA iba podnecovali alebo uľahčovali prijatie protisúťažného konania, jej argumentáciu treba tiež zamietnuť. V prvom rade je potrebné poznamenať, že ASA buď podporovali sporné správanie na spojeniach medzi EHP a Japonskom, pričom v takom prípade je možné odôvodniť zníženie pokuty podľa bodu 29 usmernení z roku 2006, alebo to požadovali, v prípade čoho nebolo možné konštatovať žiadne porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ani uložiť žiadnu sankciu za uvedené správanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1997, Komisia a Francúzsko/Ladbroke Racing, C‑359/95 P a C‑379/95 P, EU:C:1997:531, bod 33 a citovanú judikatúru).

384    V rozsahu, v akom žalobkyňa v rámci tejto časti v podstate uvádza, že ASA uzavreté Japonskom si vyžadovali koordináciu, jej tvrdenie treba odmietnuť ako neúčinné, keďže aj keby sa považovalo za dôvodné, tvorilo by mylný základ konštatovania o porušení a nie uplatnenia bodu 29 usmernení z roku 2006, o ktoré ide v rámci tejto časti.

385    V odpovedi na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní žalobkyňa navyše neobjasnila, či sa dovolávala existencie donútenia alebo iba navádzania. Uviedla, že príslušná právna úprava „vyžad[ovala] koordináciu“, že „exist[ovalo] povzbudenie“ a napokon, že existoval „systém, ktorého cieľom bolo podporiť ľudí, aby dodržiavali také alebo iné ustanovenie“.

386    V druhom rade a v každom prípade treba uviesť, že tvrdenie žalobkyne vychádza z nesprávnej analýzy predmetných ASA. Relevantné ustanovenie týchto ASA stanovuje, že dohodu na úrovni IATA treba dosiahnuť „v čo najväčšej možnej miere“, čo nepreukazuje existenciu záväzku. To isté ustanovenie stanovuje, že v prípade, ak dohoda nie je možná, musia byť tarify, ktoré sa majú uplatňovať „na každé spojenie“, stanovené spoločnou dohodou „medzi dotknutými ustanovenými spoločnosťami“. Naopak, uvedené ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že vyžaduje mnohostranné rozhovory o tarifách uplatniteľných na rôzne letecké spojenia.

387    Pokiaľ ide o odkazy na predchádzajúce rozhodnutia Komisie, stačí pripomenúť, že samotná skutočnosť, že Komisia poskytla v skoršej rozhodovacej praxi určitú sadzbu zníženia za určité správanie, neznamená, že je povinná poskytnúť rovnaké zníženie pri posúdení podobného správania v rámci neskoršieho správneho konania (pozri rozsudok zo 6. mája 2009, KME Germany a i./Komisia, T‑127/04, EU:T:2009:142, bod 140 a citovanú judikatúru). Žalobkyňa sa v dôsledku toho nemôže dožadovať zníženia pokút udelených v iných veciach.

388    V rozsahu, v akom žalobkyňa navrhuje, aby sa Všeobecný súd vyslovil k primeranosti všeobecného zníženia o 15 %, stačí uviesť, že toto zníženie patrí do výkonu neobmedzenej právomoci, a teda bude vykonané v tomto rámci (pozri bod 448 nižšie).

389    Z vyššie uvedeného vyplýva, že deviaty žalobný dôvod nie je dôvodný a v dôsledku toho musí byť zamietnutý.

10.    O desiatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie, zásady proporcionality, ako aj v podstate povinnosti odôvodnenia z dôvodu odmietnutia Komisie znížiť výšku pokuty z dôvodu obmedzenej účasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení

390    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia pochybila, keď jej nepriznala zníženie základnej sumy pokuty o 10 %, ktoré priznala spoločnostiam Air Canada, Latam, SAS a Qantas z dôvodu obmedzenej účasti týchto dopravcov na jedinom a pokračujúcom porušení. Domnieva sa, že keďže sa nachádza v rovnakej situácii ako títo dopravcovia, odmietnutie Komisie priznať jej zníženie bolo diskriminačné.

391    Žalobkyňa tak tvrdí, že pôsobila na okraji porušenia opísaného v napadnutom rozhodnutí a udržiavala početne obmedzené kontakty súvisiace s obmedzeným počtom spojení a pasívne. Úloha spoločností SAS a Qantas v rámci sporného kartelu bola veľmi podobná jej úlohe.

392    Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že jej účasť na odmietnutí platiť provízie určite nebola užšia ako účasť spoločností SAS alebo Qantas, ako to podľa nej potvrdzuje reťazec elektronickej pošty spoločnosti Qantas týkajúci sa platby provízie z prirážok.

393    Podľa žalobkyne rozlišovanie Komisie medzi ňou a týmito dvoma dopravcami nie je objektívne odôvodnené a v každom prípade nie je dostatočne odôvodnené. Okrem toho Komisia osobitne neskúmala jej situáciu vzhľadom na bod 29 usmernení z roku 2006.

394    Komisia namieta voči argumentácii žalobkyne.

395    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bod 29 usmernení z roku 2006 uvádza medzi druhmi poľahčujúcich okolností, ktoré možno zohľadniť na zníženie základnej výšky pokuty významne zníženú účasť dotknutého podniku na porušení.

396    V prvom rade, pokiaľ ide o kritiku žalobkyne týkajúcu sa toho, že voči nej nebolo uplatnené kritérium významne zníženej účasti uvedené v bode 29 usmernení z roku 2006, treba pripomenúť, že kritérium významne zníženej účasti je prísnejšie kritérium než kritérium týkajúce sa konformnej alebo výlučne pasívnej úlohy podniku, ktorý bol uznaný za vinný: odráža voľbu Komisie pri príležitosti nahradenia usmernení z roku 1998 uvedených v bode 302 vyššie, usmerneniami z roku 2006, „nepodnecovať“ už pasívne konanie účastníkov porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok z 12. júla 2018, Sumitomo Electric Industries a J‑Power Systems/Komisia, T‑450/14, neuverejnený, EU:T:2018:455, bod 114).

397    Uplatnenie kritéria významne zníženej účasti predpokladá, že sú splnené všetky podmienky, pričom niektoré z nich zdieľajú s kritériom výlučne pasívnej úlohy tie isté faktory posúdenia: je to tak najmä v prípade frekvencie účasti na stretnutiach vo vzťahu k ostatným členom kartelu alebo to, ako ostatní účastníci kartelu vnímajú úlohu, ktorú v ňom zohrával dotknutý podnik (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 2014, Eni/Komisia, T‑558/08, EU:T:2014:1080, body 190 a 191, a z 12. júla 2018, Sumitomo Electric Industries a J‑Power Systems/Komisia, T‑450/14, neuverejnený, EU:T:2018:455, body 117 až 119).

398    V odôvodnení 1257 napadnutého rozhodnutia sa však Komisia domnievala, že žalobkyňa nezohrávala pasívnu alebo menšiu úlohu v rámci jediného a pokračujúceho porušenia, ani že jej účasť na porušení bola významne znížená. V tomto rozhodnutí sa v tejto súvislosti opierala jednak o frekvenciu a povahu kontaktov, ktoré žalobkyňa udržiavala s ostatnými dopravcami počas celého obdobia trvania porušenia (odôvodnenie 1253), a jednak o to, že žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by prispel k preukázaniu neexistencie jej protisúťažného úmyslu (odôvodnenie 1254). V dôsledku toho vylúčila priznanie zníženia základnej sumy pokuty žalobkyni z tohto dôvodu.

399    Preto nie je preukázané, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď odmietla priznať žalobkyni výhodu poľahčujúcej okolnosti, ktorú predstavoval jej významne znížený spôsob účasti na jedinom a pokračujúcom porušení.

400    Aj za predpokladu, že by žalobkyňa odkazovala aj na ďalšie príklady poľahčujúcich okolností uvedené v bode 29 usmernení z roku 2006, neuvádza ich nijako špecificky a o to viac neuplatňuje žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala, aby jej bolo z tohto dôvodu poskytnuté zníženie pokuty. Keďže chýbajú konkrétne dôkazy na podporu týchto tvrdení, Všeobecný súd ich musí zamietnuť.

401    Ďalej, pokiaľ ide o údajné diskriminačné zaobchádzanie so žalobkyňou v porovnaní s dopravcami, ktorým bolo priznané zníženie základnej sumy pokuty o 10 %, treba pripomenúť, že v odôvodneniach 1258 a 1259 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že Latam, Air Canada a SAS mali obmedzenú účasť na jedinom a pokračujúcom porušení, keďže pôsobili na okraji sporného kartelu, udržiavali kontakty v obmedzenom počte s inými dopravcami a nezúčastnili sa na všetkých zložkách porušenia. V dôsledku toho im priznala zníženie základnej sumy pokuty o 10 %. V rozhodnutí z 9. novembra 2010 tiež z rovnakých dôvodov priznala takéto zníženie spoločnosti Qantas. Naproti tomu Komisia sa nedomnievala, že bolo potrebné dospieť k záveru o obmedzenej účasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení, a v dôsledku toho jej nepriznala zníženie základnej sumy pokuty z tohto dôvodu.

402    Všeobecný súd v bode 399 vyššie rozhodol, že nebolo preukázané, že žalobkyňa zohrávala pasívnu úlohu v jedinom a pokračujúcom porušení, alebo sa na ňom podieľala významne zníženým spôsobom. Za týchto podmienok aj keby žalobkyňa preukázala, že sa nachádzala v situácii porovnateľnej so situáciou dopravcov, ktorým bolo priznané zníženie základnej sumy pokuty o 10 %, v podstate by to pre žalobkyňu znamenalo, že by sa dovolávala protiprávnosti, ku ktorej došlo pri určovaní výšky pokuty uloženej týmto ostatným dopravcom, čo nemôže urobiť (pozri bod 289 vyššie).

403    V každom prípade v rámci tohto žalobného dôvodu treba konštatovať, že situácia žalobkyne nebola porovnateľná so situáciou ostatných dopravcov uvedených v bode 401 vyššie na účely uplatnenia poľahčujúcej okolnosti týkajúcej sa obmedzenej účasti na porušení.

404    Treba totiž uviesť, že na rozdiel od týchto dopravcov sa žalobkyňa priamo zúčastnila na troch zložkách jediného a pokračujúceho porušenia (odôvodnenia 881 až 883 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa nespochybňuje. Z hľadiska prínosu k závažnosti sporného kartelu však skutočnosť, že sa konštatovala zodpovednosť podniku za niektoré zložky jediného a pokračujúceho porušenia vzhľadom na jeho priamu účasť na spornom správaní, predstavuje relevantnú okolnosť, ktorá môže odlíšiť jeho situáciu od situácie podnikov považovaných za zodpovedné len z dôvodu ich predpokladanej alebo preukázateľnej vedomosti o tomto správaní.

405    Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, pokiaľ ide konkrétne o spoločnosti SAS a Qantas, skutočnosti uvedené v spise potvrdzujú úroveň zapojenia žalobkyne do odmietnutia zaplatiť provízie, ktorá nie je porovnateľná s mierou účasti uvedených spoločností. Ako totiž vyplýva z napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa sa zúčastnila viacerých mnohostranných diskusií týkajúcich sa tejto zložky jediného a pokračujúceho porušenia v rámci ACCS vo Švajčiarsku (odôvodnenia 692 a 693) a v Taliansku v rámci Italian Board of Airline Representatives (talianska komora zástupcov leteckých spoločností, ďalej len „IBAR“) (odôvodnenie 694), v priestoroch spoločnosti Lufthansa v Taliansku (odôvodnenie 695) a v Miláne (odôvodnenie 696). Táto situácia je v prvom rade v protiklade so situáciou spoločnosti Qantas, vo vzťahu ku ktorej konštatovanie o jej účasti na tejto zložke porušenia podporuje prípadne len bilaterálna výmena so spoločnosťou British Airways (odôvodnenie 685). Táto situácia je následne v protiklade so situáciou spoločnosti SAS. V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že SAS bola členom ACCS, je irelevantná, keďže jej účasť na predmetných výmenách informácií uvedených v odôvodneniach 692 a 693 tohto rozhodnutia sa neuplatňuje. Žalobkyňa cituje tiež dva mnohostranné kontakty uvedené v odôvodneniach 503 a 686 uvedeného rozhodnutia, na ktorých sa zúčastnila tak SAS, ako aj žalobkyňa. Na jednej strane však žalobkyňa nesprávne uvádza, že Komisia sa oprela o prvý z nich pri preukazovaní jej účasti na odmietnutí zaplatiť provízie, keďže tento dôkaz slúžil len vo vzťahu k časti týkajúcej sa PP. Na druhej strane, hoci je pravda, že SAS sa podieľala na výmene informácií uvedenej v odôvodnení 686 toho istého rozhodnutia, tento kontakt treba zohľadniť v kontexte ďalších kontaktov, ktoré sa týkali žalobkyne a ktoré boli pripomenuté vyššie. Tieto kontakty sú totiž početnejšie a rôznorodejšie ako kontakty týkajúce sa SAS, a to aj po zohľadnení kontaktov uvádzaných žalobkyňou, ktoré sa nachádzajú v spise, ale ktoré nie sú uvedené v predmetnom rozhodnutí a v rámci ktorých SAS s viacerými konkurenčnými dopravcami riešila žiadosť jedného špeditéra o získanie provízie z príplatkov.

406    Navyše Komisia sa tiež vzhľadom na obmedzené kontakty s inými dopravcami domnievala, že SAS sa zúčastnila na porušení obmedzenejším spôsobom, ako to vyplýva z bodu 401 vyššie. Žalobkyňa však nepredložila dôkazy, ktoré by mohli vyvrátiť konštatovanie, že bola zapojená do väčšieho počtu kontaktov s väčším množstvom dopravcov.

407    Z toho vyplýva, že keďže situácia žalobkyne sa odlišuje od situácie dopravcov, ktorým bolo priznané zníženie z dôvodu ich obmedzenej účasti na jedinom a pokračujúcom porušení, žalobkyňa nemá dôvod sťažovať sa na diskriminačné zaobchádzanie. V dôsledku toho treba zamietnuť aj to, že žalobkyňa sa dovoláva nedostatku odôvodnenia objektívne odôvodneného charakteru uskutočneného rozlišovania, keďže vychádza z nesprávneho predpokladu, že jej situácia bola porovnateľná so situáciou ostatných dotknutých dopravcov.

408    Napokon žalobkyňa svojou výhradou založenou na porušení zásady proporcionality chce v podstate namietať neprimeranosť výšky pokuty vzhľadom na jej údajne obmedzenú účasť.

409    V prejednávanej veci po prvé, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa sa priamo zapojila do troch zložiek jediného a pokračujúceho porušenia (pozri body 404 a 405 vyššie). Toto konštatovanie nie je vyvrátené jej tvrdením, podľa ktorého jej účasť na zložke uvedeného porušenia týkajúcej sa odmietnutia zaplatiť provízie mala za cieľ len reagovať na zosúladené úsilie špeditérov a jej cieľom nebola koordinácia taríf. Treba totiž konštatovať, že toto tvrdenie vychádza z dvoch mylných predpokladov.

410    Z odôvodnení 675 až 702 napadnutého rozhodnutia, vrátane odôvodnení uvádzaných špecificky na ťarchu žalobkyne, totiž vyplýva, že otázka zaplatenia provízií bola medzi dopravcami a špeditérmi predmetom rôzneho právneho výkladu. Obvinení dopravcovia sa však neobmedzovali na definovanie spoločnej pozície, aby ju koordinovane bránili pred príslušnými súdmi alebo kolektívne podporovali pred verejnými orgánmi a profesijnými združeniami. Naopak, obvinení dopravcovia sa zosúladili v dohode na multilaterálnej úrovni, že odmietnu vyjednávať o platení provízií so špeditérmi a priznávať im zľavy z prirážok. Týmto spôsobom v odôvodnení 695 napadnutého rozhodnutia Komisia odkázala na e‑mail z 19. mája 2005, v ktorom regionálny štatutár Swiss v Taliansku uvádza, že „všetci [účastníci stretnutia, ktoré sa konalo 12. mája 2005] potvrdili [svoju] vôľu neakceptovať provízie z PP/BP“. V odôvodnení 696 napadnutého rozhodnutia sa spomína interný e‑mail zo 14. júla 2005, v ktorom CPA uvádza, že „všetci [účastníci stretnutia, ktoré sa konalo včera, vrátane žalobkyne] opätovne potvrdili svoj pevný úmysel neprijímať rokovania týkajúce sa“ platenia provízií. Rovnako v odôvodnení 700 toho istého rozhodnutia Komisia poukazovala na interný e‑mail, v ktorom zamestnanec Cargolux informoval svoje ústredné riadiace orgány o konaní stretnutia „so všetkými [dopravcami] pôsobiacimi na letisku [Barcelona]“ s uvedením, že „podľa všeobecného názoru by sme nemali platiť provízie z prirážok“.

411    Z napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že viacero dopravcov si vymieňalo informácie na bilaterálnej úrovni, aby sa vzájomne ubezpečili o ich postupnom pripájaní k odmietnutiu platenia provízií, o ktorom sa vopred dohodli. Pre ilustráciu odôvodnenie 688 tohto rozhodnutia opisuje telefonickú konverzáciu z 9. februára 2006, v priebehu ktorej sa Lufthansa pýtala AF, či jej pozícia na tému odmietania platenia provízií zostala nezmenená.

412    Z právneho hľadiska v rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že odmietnutie platenia provízií predstavovalo legitímnu odpoveď na údajne nedovolené správanie špeditérov, treba pripomenúť, že podnik sa nemôže odvolávať na správanie iných podnikov, hoci aj protiprávne alebo nekalé, na odôvodnenie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, EU:T:2004:220, bod 333, a z 12. júla 2018, LS Cable & System/Komisia, T‑439/14, neuverejnený, EU:T:2018:451, bod 53).

413    Je úlohou orgánov verejnej moci a nie podnikov alebo združení súkromných podnikov, aby zabezpečili dodržiavanie právnych predpisov (rozsudok zo 7. februára 2013, Slovenská sporiteľňa, C‑68/12, EU:C:2013:71, bod 20). Podniky sa nemôžu samy premeniť na súd tým, že nahradia tieto orgány s cieľom sankcionovať prípadné porušenia práva hospodárskej súťaže Európskej únie a narušia prostredníctvom opatrení prijatých z ich vlastnej iniciatívy hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu. Platí to o to viac v prípade, ak existujú právne prostriedky, ktorými môžu uplatniť svoje práva u týchto orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 1991, Hilti/Komisia, T‑30/89, EU:T:1991:70, body 117 a 118).

414    V prejednávanej veci žalobkyňa nepreukazuje a dokonca ani netvrdí, že také právne prostriedky chýbali.

415    Po druhé, ako správne uvádza Komisia, ani počet protisúťažných kontaktov konštatovaných v napadnutom rozhodnutí, na ktorých sa žalobkyňa zúčastnila a ktorých počet dosahoval takmer 75, ani počet ďalších leteckých dopravcov zapojených do uvedených kontaktov, teda celkovo deväť obvinených dopravcov, nemožno kvalifikovať ako obmedzené v ich počte a intenzite.

416    Po tretie na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, jej účasť na spornom karteli v zásade nespočívala v pasívnom prijímaní oznámení komunikovaných ostatnými dopravcami. Stačí totiž uviesť, že napadnuté rozhodnutie uvádza množstvo stretnutí a dvojstranných a mnohostranných rokovaní, ktoré prekračujú jednoduché prijatie oznámení o cenách elektronickou poštou (pozri odôvodnenia 762 až 764).

417    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

418    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba vyhovieť druhej časti prvého žalobného dôvodu. V dôsledku toho treba zrušiť článok 1 ods. 1 písm. h) a článok 1 ods. 4 písm. h) napadnutého rozhodnutia.

419    Naopak nemožno konštatovať, že táto nezákonnosť je takej povahy, že môže spôsobovať zrušenie napadnutého rozhodnutia v celom jeho rozsahu. V skutočnosti hoci Komisia porušila pravidlá v oblasti premlčania, keď sankcionovala žalobkyňu za jediné a pokračujúce porušenie, pokiaľ ide o spojenia v rámci EHP a spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom, treba konštatovať, že žalobkyňa v rámci tejto žaloby nepreukázala, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia pri konštatovaní jej účasti na uvedenom porušení.

420    Návrhy na zrušenie sa v zostávajúcej časti musia zamietnuť.

B.      O návrhoch na zmenu výšky pokuty uloženej žalobkyni

421    Na podporu svojich návrhov smerujúcich k zníženiu pokuty, ktorá jej bola uložená, žalobkyňa uvádza jediný žalobný dôvod. Tento žalobný dôvod je založený na neprimeranosti výšky tejto pokuty a delí sa na jedenásť tvrdení.

422    Prvé štyri tvrdenia, ktoré žalobkyňa uvádza na podporu týchto návrhov, sa v podstate týkajú výpočtu hodnoty predajov:

–        svojím prvým tvrdením žalobkyňa uvádza, že premlčanie bránilo tomu, aby bola sankcionovaná za správania súvisiace so spojeniami v rámci EHP a so spojeniami medzi Úniou a Švajčiarskom,

–        svojím druhým tvrdením žalobkyňa namieta, že v prípade, že by Všeobecný súd vyhovel piatemu alebo ôsmemu žalobnému dôvodu a zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy, bolo by potrebné vylúčiť príjmy, ktoré z týchto služieb dosiahla na účely výpočtu výšky pokuty, alebo v dôsledku toho znížiť výšku pokuty podľa pravidiel, ktoré Všeobecný súd bude považovať za primerané,

–        svojím tretím tvrdením žalobkyňa vytýka Komisii, že porušila usmernenia z roku 2006, ako aj zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že do hodnoty predajov zahrnula príjmy pochádzajúce z prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy,

–        svojím štvrtým tvrdením žalobkyňa uvádza, že keďže Komisia vylúčila tarify z rozsahu jediného a pokračujúceho porušenia, je potrebné vylúčiť príjmy, ktoré z nich dosiahla z hodnoty predajov, alebo znížiť výšku pokuty tak, že sa zníži na úroveň, ktorú bude Všeobecný súd považovať za primeranú.

423    Piate a šieste tvrdenie, ktoré žalobkyňa uvádza na podporu týchto návrhov, sa v podstate týkajú koeficientu závažnosti a dodatočnej sumy:

–        svojím piatym tvrdením v odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Všeobecného súdu žalobkyňa tvrdí, že vylúčenie spojení medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom z geografickej pôsobnosti jediného a pokračujúceho porušenia môže odôvodniť zníženie koeficientu závažnosti,

–        svojím šiestym tvrdením žalobkyňa uvádza, že keďže jediné a pokračujúce porušenie nemalo citeľné účinky na hospodársku súťaž, je potrebné priznať jej významné zníženie výšky pokuty.

424    Siedme až jedenáste tvrdenie, ktoré žalobkyňa uvádza na podporu týchto návrhov, sa v podstate týka úprav základnej sumy:

–        svojím siedmym tvrdením žalobkyňa uvádza, že Komisia pri stanovovaní výšky pokuty dostatočne nezohľadnila japonský právny režim a že preto by všeobecné zníženie o 15 % malo byť značne zvýšené a v dôsledku toho stanovené na vyššej úrovni, ktorú Všeobecný súd bude považovať za primeranú,

–        svojím ôsmym tvrdením žalobkyňa uvádza, že za predpokladu, že Všeobecný súd zruší napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka odmietnutia zaplatiť provízie, ktoré boli len odpoveďou na koordináciu špeditérov, je potrebné v dôsledku toho znížiť výšku pokuty a znížiť ju na úroveň, ktorú bude Všeobecný súd považovať za primeranú,

–        svojím deviatym tvrdením žalobkyňa Komisii vytýka, že porušila právo na obhajobu a zásady zákazu diskriminácie a proporcionality tým, že na jej úkor uplatnila na rôznych dopravcov rôzne úrovne dokazovania,

–        svojím desiatym tvrdením žalobkyňa uvádza, že Komisia porušila zásady zákazu diskriminácie a proporcionality tým, že s ňou zaobchádzala odlišne ako so spoločnosťami Air Canada, Latam, SAS a Qantas pri stanovení výšky pokuty, hoci jej účasť na jedinom a pokračujúcom porušení bola objektívne podobná účasti spoločnosti SAS a najmä účasti spoločnosti Qantas,

–        svojím jedenástym tvrdením žalobkyňa uvádza, že Komisia vo svojej predchádzajúcej praxi pripustila, že porušenia, ktoré sa týkajú len časti určenia ceny, sú menej závažné, jediné a pokračujúce porušenie, ktoré sa týkajú iba prirážok a nie celej ceny za služby nákladnej dopravy, odôvodňujú podstatné zníženie výšky pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností.

425    Komisia navrhuje zamietnuť závery žalobkyne a žiada, aby sa žalobkyni odňalo všeobecné zníženie o 50 % a zníženie o 15 % za predpokladu, že by Všeobecný súd rozhodol, že obrat pochádzajúci z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy nemohol byť zahrnutý do hodnoty predajov.

426    V práve hospodárskej súťaže Únie je preskúmanie zákonnosti doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 63 citovanú judikatúru).

427    Tento postup podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 predpokladá, že pri každom sankcionovanom podniku sa zohľadní závažnosť predmetného porušenia, ako aj jeho trvanie v súlade najmä so zásadami odôvodnenia, proporcionality, individualizácie sankcií a rovnosti zaobchádzania a bez toho, aby bol súd Únie viazaný indikatívnymi pravidlami definovanými Komisiou v jej usmerneniach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 90). Treba však zdôrazniť, že výkon neobmedzenej súdnej právomoci stanovenej v článku 261 ZFEÚ a v článku 31 nariadenia č. 1/2003 neznamená preskúmanie ex offo a že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne. S výnimkou dôvodov verejného poriadku, ktoré je súd povinný preskúmavať ex offo, prináleží žalobcovi, aby uviedol žalobné dôvody proti dotknutému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov (rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 64).

428    Žalobcovi tak prislúcha, aby označil sporné časti napadnutého rozhodnutia, uviedol v tomto ohľade svoje výhrady a predložil dôkazy, ktoré môžu predstavovať vážne indície preukazujúce, že jeho výhrady sú dôvodné (rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 65).

429    Na splnenie požiadaviek neobmedzenej právomoci pri preskúmaní v zmysle článku 47 Charty, pokiaľ ide o pokutu, je však súd Únie povinný pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorej cieľom je preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a obdobiu trvania porušenia (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 75 a citovanú judikatúru; rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Austria/Komisia, C‑626/13 P, EU:C:2017:54, bod 82).

430    Nakoniec na účely určenia výšky pokuty súdu Únie prináleží, aby sám posudzoval okolnosti prejednávanej veci a dotknutý druh porušenia (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 89) a zobral do úvahy všetky skutkové okolnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 86), prípadne vrátane dodatočných informácií neuvedených v rozhodnutí Komisie o uložení pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, EU:C:2000:630, bod 57, a z 12. júla 2011, Fuji Electric/Komisia, T‑132/07, EU:T:2011:344, bod 209).

431    V prejednávanej veci prináleží Všeobecnému súdu, aby v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci určil vzhľadom na argumentáciu uvedenú účastníkmi konania na podporu týchto návrhov výšku pokuty, ktorú považuje za najvhodnejšiu, najmä vzhľadom na konštatovania vykonané v rámci preskúmania žalobných dôvodov uvedených na podporu návrhov na zrušenie a žalobného dôvodu uplatneného ex offo, a s prihliadnutím na všetky relevantné skutkové okolnosti.

432    Všeobecný súd sa domnieva, že na účel určenia výšky pokuty, ktorá sa má uložiť žalobkyni, nie je vhodné odchýliť sa od metódy výpočtu, ktorú použila Komisia v napadnutom rozhodnutí a v súvislosti s ktorou predtým nerozhodol, že je protiprávna, ako vyplýva z preskúmania siedmeho a desiateho žalobného dôvodu vyššie. Hoci súdu v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci prislúcha, aby sám posudzoval okolnosti prejednávanej veci a dotknutý druh porušenia s cieľom určiť výšku pokuty, výkon neobmedzenej rozhodovacej právomoci pri určovaní výšky uložených pokút nemôže viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na dohode alebo zosúladenom postupe v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave. Preto inštrukcie vyplývajúce z usmernení môžu byť vo všeobecnosti návodom pre súdy Únie vykonávajúce túto právomoc, keďže tieto usmernenia boli uplatnené Komisiou na účely výpočtu pokút uložených iným podnikom sankcionovaným rozhodnutím, ktoré majú preskúmať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 80 a citovanú judikatúru).

433    Za týchto podmienok na úvod treba poznamenať, že súhrn hodnoty predajov dosiahnutých žalobkyňou v roku 2005 dosahoval 259 640 939 eur. Táto hodnota nezahŕňa žiadny príjem dosiahnutý na spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a Švajčiarskom, o ktorých Všeobecný súd v bodoch 166 až 190 rozhodol, že nepatria do pôsobnosti jediného a pokračujúceho porušenia. Z odpovedí žalobkyne na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania vyplýva, že počas roku 2005 nedosiahla žiadny obrat na týchto spojeniach.

434    Pokiaľ ide o prvé tvrdenie uvádzané na podporu týchto návrhov, týkajúce sa premlčania, treba poznamenať, že odkazuje na druhú časť prvého žalobného dôvodu. Všeobecný súd vyhovel tomuto žalobnému dôvodu v bodoch 193 až 224 vyššie a v dôsledku toho zrušil článok 1 ods. 1 písm. h) a článok 1 ods. 4 písm. h) napadnutého rozhodnutia. Tieto odseky sa v uvedenom poradí týkajú spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom. Žalobkyňa však v priebehu relevantného obdobia nedosiahla na týchto spojeniach žiadny obrat. Toto tvrdenie teda treba zamietnuť.

435    Pokiaľ ide o druhé a tretie tvrdenie, ktoré sa týkajú zahrnutia obratu z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy do hodnoty predajov, treba poznamenať, že odkazujú na piaty a ôsmy žalobný dôvod uvedené na podporu návrhov na zrušenie. Všeobecný súd však preskúmal a zamietol tieto žalobné dôvody v uvedenom poradí v bodoch 77 až 165 a v bodoch 355 až 374 vyššie a nič v argumentácii uvedenej na ich podporu neumožňuje domnievať sa, že zahrnutie obratu z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy do hodnoty predajov mohlo viesť k záveru o nesprávnej hodnote predajov. Naopak, vylúčenie obratu pochádzajúceho z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy z hodnoty predajov by bránilo tomu, aby sa žalobkyni uložila pokuta, ktorá by bola spravodlivou mierou škodlivosti jej účasti na spornom karteli na normálnej hospodárskej súťaži (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2016, Portugal Telecom/Komisia, T‑208/13, EU:T:2016:368, bod 236).

436    Pokiaľ ide o štvrté tvrdenie uvádzané na podporu týchto návrhov, ktoré sa v podstate týka zahrnutia celej ceny za služby nákladnej dopravy do hodnoty predajov, treba uviesť, že odkazuje na prvú časť siedmeho žalobného dôvodu uvedeného na podporu návrhov na zrušenie. Všeobecný súd však túto časť preskúmal a zamietol v bodoch 300 až 330 vyššie a nič v argumentácii, ktorú žalobkyňa uvádzala na jej podporu, neumožňuje domnievať sa, že zahrnutie celej ceny za služby nákladnej dopravy do hodnoty predajov mohlo viesť k záveru o nesprávnej hodnote predaja. Naopak, vylúčenie iných prvkov ceny služieb nákladnej dopravy než prirážok z hodnoty predaja by viedlo k umelému minimalizovaniu hospodárskeho významu jediného a pokračujúceho porušenia.

437    Ďalej treba uviesť, že z dôvodov uvedených v odôvodneniach 1198 až 1212 napadnutého rozhodnutia si jediné a pokračujúce porušenie zaslúži koeficient závažnosti vo výške 16 %.

438    Piate a šieste tvrdenie nepreukazujú opak. Piate tvrdenie v podstate vychádza z predpokladu, že Všeobecný súd vyhovie žalobnému dôvodu uvedenému ex offo. Keďže ten bol však zamietnutý, piate tvrdenie treba odmietnuť.

439    Pokiaľ ide o neexistenciu významných účinkov jediného a pokračujúceho porušenia na hospodársku súťaž, ktorých sa týka šieste tvrdenie, stačí pripomenúť, že výšku pokuty nemožno považovať za neprimeranú len preto, že neodráža hospodársku ujmu, ktorá bola či mohla byť spôsobená údajným porušením (rozsudok z 29. februára 2016, Schenker/Komisia, T‑265/12, EU:T:2016:111, bod 287). Toto tvrdenie teda neodôvodňuje zníženie koeficientu závažnosti.

440    Pokiaľ ide o tvrdenie uvádzané v rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu, podľa ktorého zrušenie článku 1 ods. 1 písm. h) a článku 1 ods. 4 písm. h) napadnutého rozhodnutia odôvodňuje zníženie koeficientu závažnosti, treba poznamenať, že sa netýka jediného a pokračujúceho porušenia ako takého, ale miery účasti žalobkyne na tomto porušení. Podľa judikatúry teda toto zrušenie možno zohľadniť skôr v rámci poľahčujúcich okolností než v štádiu určenia koeficientu závažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Roca/Komisia, C‑638/13 P, EU:C:2017:53, bod 67 a citovanú judikatúru).

441    Pokiaľ ide o dodatočnú sumu, z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odôvodneniach 1198 až 1212 napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 346 až 349 vyššie, sa Všeobecný súd zastáva názor, že dodatočná suma vo výške 16 % je primeraná.

442    Okrem toho treba poznamenať, že keďže účasť žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení nemožno zákonne preukázať, pokiaľ ide o spojenia v rámci EHP a spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom, faktory násobenia uvedené v odôvodneniach 1214 a 1216 napadnutého rozhodnutia nemožno zohľadniť na účely výpočtu výšky pokuty.

443    Treba však zohľadniť skutočnosť, že pri absencii obratu dosiahnutého žalobkyňou na spojeniach v rámci EHP a spojeniach medzi Úniou a Švajčiarskom a vzhľadom na metódu použitú Komisiou v napadnutom rozhodnutí spočívajúcu v pridelení každej dotknutej kategórii spojení špecifickej hodnoty predajov vypočítanej na základe obratu dosiahnutého podnikom na tejto kategórii spojení (pozri bod 53 vyššie), hodnota predajov stanovená pre spojenia v rámci EHP a pre spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom, pokiaľ ide o žalobkyňu, zodpovedala nule. Týmto spôsobom sa faktor násobenia spojený s trvaním účasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení započítal, pokiaľ ide o spojenia v rámci EHP a spojenia medzi Úniou a Švajčiarskom, v hodnote nula. Preto skutočnosť, že Všeobecný súd sa neodchýlil od takto opísanej metódy, avšak zdržal sa zohľadnenia faktorov násobenia uvedených v odôvodneniach 1214 a 1216 napadnutého rozhodnutia nie je takej povahy, aby sa znížila suma pokuty uloženej žalobkyni. Inými slovami metódou, ktorú Komisia použila na výpočet pokuty uloženej žalobkyni, sa žalobkyňa v podstate vyhla uloženiu pokuty na základe zodpovednosti za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týkalo spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom.

444    Pokiaľ ide o faktory násobenia súvisiace so spojeniami medzi Úniou a tretími krajinami a medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami, ktoré sa nespochybňujú, musia zostať stanovené na 1 a 9/12 a na 8/12.

445    Základná suma pokuty sa teda musí stanoviť na 111 331 780 eur.

446    Pokiaľ ide o všeobecné zníženie o 50 %, nemožno vyhovieť žiadosti Komisie o jeho odňatie žalobkyni. Ako vyplýva z vyjadrenia k žalobe, tento návrh výslovne predpokladá, že Všeobecný súd rozhodne, že obrat pochádzajúci z predaja prichádzajúcich služieb nákladnej dopravy nemôže byť zahrnutý do hodnoty predajov. Všeobecný súd to však odmietol urobiť v bode 436 vyššie.

447    Preto sa základná suma pokuty po uplatnení všeobecného zníženia o 50 %, ktoré sa uplatňuje na základnú sumu len v rozsahu, v akom sa týka spojení medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami a spojení medzi Úniou a tretími krajinami (pozri odôvodnenie 1241 napadnutého rozhodnutia), ktoré žalobkyňa nespochybňovala v rámci návrhov na zrušenie a ktoré nie je neprimerané, musí po zaokrúhlení stanoviť na 55 000 000 eur. V tejto súvislosti Všeobecný súd považuje za primerané zaokrúhliť túto základnú sumu smerom dolu na prvé dve čísla, s výnimkou prípadu, ak toto zníženie predstavuje viac ako 2 % sumy pred zaokrúhlením, v prípade čoho sa táto suma zaokrúhli na prvé tri čísla. Táto metóda je objektívna, umožňuje všetkým obvineným dopravcom, ktorí podali žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, mať prospech zo zníženia a predchádza nerovnakému zaobchádzaniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, InnoLux/Komisia, T‑91/11, EU:T:2014:92, bod 166).

448    Napokon, pokiaľ ide o úpravy základnej sumy pokuty, treba pripomenúť, že žalobkyni bolo priznané všeobecné zníženie o 15 %, ktorého dostatočnosť žalobkyňa spochybňuje v rámci deviateho žalobného dôvodu uvedeného na podporu návrhov na zrušenie, ako aj v rámci siedmeho tvrdenia. Z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bodoch 382 až 386 vyššie sa totiž nemožno domnievať, že Komisia dostatočne nezohľadnila japonský právny režim. Naopak, nemožno vyhovieť návrhu Komisie na odňatie tejto výhody zníženia, z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bode 446 vyššie.

449    Okrem toho v odôvodnení 1257 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že žalobkyňa nezohrávala pasívnu alebo malú úlohu v rámci jediného a pokračujúceho porušenia a že jej účasť na tomto porušení nebola významne znížená a v dôsledku toho jej odmietla priznať zníženie pokuty z tohto dôvodu. Treba však pripomenúť, že Komisia nesprávne pripísala žalobkyni zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie v rozsahu, v akom sa týka spojení v rámci EHP a spojení medzi Úniou a Švajčiarskom (body 221 až 223 vyššie). Z toho vyplýva, že žalobkyňu bolo možné považovať za zodpovednú za uvedené porušenie len v rozsahu, v akom sa týkalo spojení medzi Úniou a tretími krajinami a spojení medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami.

450    Účasť žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení tak bola oveľa menšia ako účasť väčšiny ostatných obvinených dopravcov. Všeobecný súd sa domnieva, že obmedzená povaha tejto účasti môže odôvodniť väčšie zníženie pokuty, než aké bolo priznané spoločnostiam Air Canada, Lan Cargo a SAS v odôvodnení 1258 napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že „pôsobili na okraji [sporného] kartelu, že udržiavali počtom obmedzené kontakty s inými dopravcami a nezúčastnili sa na všetkých zložkách [jedného a pokračujúceho] porušenia“.

451    Za týchto podmienok sa Všeobecný súd domnieva, že žalobkyni treba priznať zníženie pokuty o 15 % z dôvodu jej obmedzenej účasti na jedinom a pokračujúcom porušení, pričom táto úroveň zníženia zohľadňuje špecifiká prejednávanej veci pripomenuté v bode 443 vyššie.

452    Naopak, Všeobecný súd sa nedomnieva, že ôsme tvrdenie odôvodňuje priznanie dodatočného zníženia pokuty žalobkyni. Toto tvrdenie predpokladá, že Všeobecný súd vyhovel desiatemu žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom sa týka účasti odvolateľky na zložke jediného a pokračujúceho porušenia týkajúceho sa odmietnutia zaplatiť provízie. Ako však vyplýva z bodov 331 až 354 vyššie, Všeobecný súd zamietol tento žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.

453    Rovnako treba poznamenať, že deviate a desiate tvrdenie predpokladá existenciu nerovnosti zaobchádzania so žalobkyňou a ostatnými obvinenými dopravcami. Ako však bolo uvedené v rámci preskúmania návrhov na zrušenie, existencia takejto diskriminácie nie je preukázaná.

454    Pokiaľ ide o jedenáste tvrdenie uvedené na podporu týchto návrhov, založené na rozpore s rozhodovacou praxou Komisie, stačí uviesť, že Súdny dvor zamietol podobné tvrdenie v rozsudku z 23. apríla 2015, LG Display a LG Display Taiwan/Komisia (C‑227/14 P, EU:C:2015:258, bod 67), z dôvodu, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec uplatniteľný na pokuty v oblasti práva hospodárskej súťaže.

455    Okrem toho treba pripomenúť, že žalobkyni bolo na základe zhovievavosti priznané zníženie o 25 %, ktorého primeranosť nespochybňuje.

456    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba výšku pokuty uloženej žalobkyni vypočítať takto: najprv sa určí základná suma tak, že vzhľadom na závažnosť jediného a pokračujúceho porušenia sa uplatní percentuálny podiel 16 % na hodnotu predajov dosiahnutých žalobkyňou v roku 2005 na spojeniach medzi Úniou a tretími krajinami a spojeniach medzi EHP s výnimkou Únie a tretími krajinami, potom, z dôvodu dĺžky trvania porušenia, faktory násobenia 1 a 9/12 a 8/12 a napokon dodatočná suma 16 %, čo viedlo k priebežnej sume 111 331 780. Po uplatnení všeobecného zníženia o 50 % sa táto zaokrúhlená suma musí stanoviť na 55 000 000 eur. Ďalej po uplatnení všeobecného zníženia o 15 % a dodatočného zníženia o 15 % z dôvodu obmedzenej účasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení sa táto suma musí stanoviť na 38 500 000 eur. Napokon táto posledná uvedená suma musí byť znížená o 25 % z dôvodu zhovievavosti, čo vedie k pokute v konečnej výške 28 875 000 eur.

IV.    O trovách

457    Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

458    V prejednávanej veci sa žalobkyni vyhovelo v podstatnej časti jej návrhov. Za týchto podmienok bude preto spravodlivým posúdením okolností prípadu rozhodnutie, že žalobkyňa znáša tretinu svojich vlastných trov konania a Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania vynaložených žalobkyňou.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Článok 1 ods. 1 písm. h) a článok 1 ods. 4 písm. h) rozhodnutia Komisie C(2017) 1742 final zo 17. marca 2017 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (vec AT.39258 – Nákladná letecká doprava) sa zrušuje.

2.      Výška pokuty uloženej spoločnosti Japan Airlines Co. Ltd v článku 3 písm. h) uvedeného rozhodnutia, sa stanovuje na 28 875 000 eur.

3.      Žaloba sa v zostávajúcej časti zamieta.

4.      Japan Airlines znáša tretinu svojich vlastných trov konania.

5.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania vynaložených spoločnosťou Japan Airlines.

Kanninen

Schwarcz

Iliopoulos

Spielmann

 

      Reine

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. marca 2022.

Podpisy


Obsah




*      Jazyk konania: angličtina.