Language of document : ECLI:EU:C:2019:1119

Vec C460/18 P

HK

proti

Európskej komisii

 Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 19. decembra 2019

„Odvolanie – Verejná správa – Služobný poriadok úradníkov Európskej únie – Článok 1d – Článok 17 prvý odsek prílohy VIII – Pozostalostný dôchodok – Podmienky priznania – Pojem ‚pozostalý manžel‘ úradníka Únie – Manželstvo a nemanželské partnerstvo – Spolužitie druha a družky – Zásada nediskriminácie – Porovnateľná situácia – Neexistencia – Podmienka dĺžky manželstva – Boj proti podvodom – Odôvodnenie“

1.        Súdne konanie – Odôvodnenie rozsudkov – Rozsah

(Štatút Súdneho dvora, článok 36 a článok 53 prvý odsek)

(pozri body 38, 50 – 53)

2.        Úradníci – Dôchodky – Pozostalostný dôchodok – Podmienky priznania – Manželstvo – Považovanie nemanželského partnerstva za manželstvo za určitých podmienok – Považovanie spolužitia druha a družky za manželstvo – Vylúčenie

[Služobný poriadok úradníkov, článok 1d ods. 1 druhý pododsek, príloha VII článok 1 ods. 2 písm. c) a príloha VIII článok 17 prvý odsek]

(pozri body 68 – 78)

3.        Úradníci – Rovnosť zaobchádzania – Pozostalostný dôchodok – Spolužitie druha a družky a manželstvo – Neporovnateľné situácie

(Charta základných práv Európskej únie, článok 21 ods. 1; Služobný poriadok úradníkov, článok 1d a príloha VIII článok 17 prvý odsek; smernica Rady 2000/78, článok 2)

(pozri body 84, 85)

4.        Úradníci – Pozostalostný dôchodok – Podmienky priznania – Manželstvo – Minimálna dĺžka manželstva – Nediskriminačné podmienky slúžiace na boj proti zneužívaniam a podvodom

(Charta základných práv Európskej únie, článok 21 ods. 1; Služobný poriadok úradníkov, článok 1d a príloha VIII článok 17 prvý odsek; smernica Rady 2000/78, článok 2)

(pozri body 89, 90)

5.        Žaloby úradníkov – Návrh na náhradu škody spojený s návrhom na zrušenie – Zamietnutie návrhu na zrušenie spôsobujúce zamietnutie návrhu na náhradu škody

(Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

(pozri bod 93)

Zhrnutie

Súdny dvor potvrdzuje, že aby bol pozostalému manželovi úradníčky Európskej únie priznaný nárok na pozostalostný dôchodok, musel žiť s touto poslednou uvedenou úradníčkou aspoň jeden rok v manželskom zväzku alebo, za určitých podmienok, v registrovanom nemanželskom partnerstve

V rozsudku HK/Komisia (C‑460/18 P), vyhlásenom 19. decembra 2019, Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 3. mája 2018, HK/Komisia(1), a rozhodol v spore s konečnou platnosťou, pričom zamietol jednak žalobu o neplatnosť podanú odvolateľom proti rozhodnutiu Európskej komisie, ktorým mu ako pozostalému manželovi úradníčky nebol priznaný nárok na pozostalostný dôchodok, ako aj jeho žalobu o náhradu údajne utrpenej majetkovej a nemajetkovej ujmy.

V tejto veci odvolateľ žiadal o pozostalostný dôchodok ako pozostalý manžel úradníčky Európskej komisie, ktorá zomrela 11. apríla 2015 a s ktorou bol zosobášený od 9. mája 2014. Dvojica spolu žila už od roku 1994 ako druh a družka. Odvolateľ poberal pravidelne peňažné prostriedky od svojej partnerky z dôvodu zdravotných problémov, ktoré mu bránili pracovať alebo vzdelávať sa.

Súdny dvor najprv zrušil rozsudok Všeobecného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu z dôvodu, že Všeobecný súd si nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne nevyplýva úvaha Všeobecného súdu, pokiaľ ide o určenie osôb, ktorým môže byť priznaný pozostalostný dôchodok v zmysle článku 17 prvého odseku prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), čo má význam pre otázku porovnateľnosti situácií posudzovaných na účely preskúmania zlučiteľnosti tohto ustanovenia so všeobecnou zásadou zákazu diskriminácie.

Po tom, čo Súdny dvor rozhodol, že stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, následne dospel k záveru, že Komisia mohla oprávnene odmietnuť priznanie pozostalostného dôchodku odvolateľovi z dôvodu, že nespĺňal podmienku týkajúcu sa minimálneho trvania manželstva so zosnulou úradníčkou, ktorú ukladá článok 17 prvý odsek prílohy VIII služobného poriadku.

Súdny dvor uviedol, že skutočnosť, že uvedené ustanovenie vylučuje zo svojej pôsobnosti spolužitie druha a družku, ani skutočnosť, že ukladá takúto minimálnu dĺžku manželstva, aby pozostalý manžel poberal pozostalostný dôchodok, neboli zjavne neprimerané vo vzťahu k cieľu pozostalostného dôchodku, a nie sú ani v rozpore so všeobecnou zásadou zákazu diskriminácie.

Podľa Súdneho dvora nárok na pozostalostný dôchodok nie je spojený s prípadnou finančnou závislosťou manžela od zosnulej osoby. Naopak, osoba majúca nárok na tento dôchodok musí byť so zosnulým úradníkom spojená v rámci občianskoprávneho vzťahu, ktorý viedol k vzniku práv a povinností medzi nimi, ako je manželstvo alebo, za určitých podmienok, registrované nemanželské partnerstvo.

Súdny dvor spresnil, že medzi tieto podmienky patrí najmä to, že pozostalý partner predloží právny dokument uznaný ako taký členským štátom alebo iným príslušným orgánom členského štátu, potvrdzujúci ich stav ako partnerov v nemanželskom zväzku a že dvojica nemá možnosť uzavrieť právoplatné manželstvo.

Súdny dvor tak rozhodol, že taký faktický zväzok, ako je spolužitie druha a družky, tým, že v zásade nie je predmetom záväzného právneho rámca, nespĺňa požadované podmienky, a teda že vo vzťahu k pozostalostnému dôchodku sa druh a družka nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou zosobášených osôb, ani so situáciou partnerov, ktorí uzavreli registrované partnerstvo zodpovedajúce podmienkam stanoveným na priznanie uvedeného dôchodku.

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že na účely boja proti zneužitiam, či dokonca podvodom, disponuje normotvorca Únie mierou voľnej úvahy pri úprave nároku na pozostalostný dôchodok a že cieľom podmienky, podľa ktorej manželstvo musí trvať aspoň jeden rok, aby mal pozostalý manžel nárok na pozostalostný dôchodok, je zabezpečiť existenciu a stabilitu vzťahov medzi dotknutými osobami.

Súdny dvor dospel k záveru, že žaloba na náhradu údajne vzniknutej majetkovej alebo nemajetkovej ujmy musí byť tiež zamietnutá ako nedôvodná, keďže návrhy odvolateľa v tejto súvislosti úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré samotné boli zamietnuté ako nedôvodné.


1      T‑574/16, neuverejnený, EU:T:2018:252.