ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
zo 16. apríla 2015 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Biometrický pas – Biometrické údaje – Nariadenie (ES) č. 2252/2004 – Článok 1 ods. 3 – Článok 4 ods. 3 – Používanie zhromaždených údajov na iné účely, než je vydávanie cestovných pasov alebo cestovných dokladov – Vytváranie a používanie databáz obsahujúcich biometrické údaje – Zákonné záruky – Charta základných práv Európskej únie – Články 7 a 8 – Smernica 95/46/ES – Články 6 a 7 – Právo na ochranu súkromia – Právo na ochranu osobných údajov – Uplatnenie na preukazy totožnosti“
V spojených veciach C‑446/12 až C‑449/12,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Raad van State (Holandsko) z 28. septembra 2012 a doručené Súdnemu dvoru 3. októbra 2012 (C‑446/12), 5. októbra 2012 (C‑447/12) a 8. októbra 2012 (C‑448/12 a C‑449/12), ktoré súvisia s konaniami:
W. P. Willems (C‑446/12)
proti
Burgemeester van Nuth,
a
H. J. Kooistra (C‑447/12)
proti
Burgemeester van Skarsterlân,
a
M. Roest (C‑448/12)
proti
Burgemeester van Amsterdam,
a
L. J. A. van Luijk (C‑449/12)
proti
Burgemeester van Den Haag,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory L. Bay Larsen, sudcovia K. Jürimäe, J. Malenovský (spravodajca), M. Safjan a A. Prechal,
generálny advokát: P. Mengozzi,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. novembra 2014,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– W. P. Willems, v zastúpení: osobne,
– H. J. Kooistra, v zastúpení: osobne,
– M. Roest a L. J. A. van Luijk, v zastúpení: J. Hemelaar, advocaat,
– holandská vláda, v zastúpení: J. Langer, M. Bulterman a H. Stergiou, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: F.‑X. Bréchot, splnomocnený zástupca,
– švajčiarska vláda, v zastúpení: D. Klingele, splnomocnený zástupca,
– Európsky parlament, v zastúpení: P. Schonard a R. van de Westelaken, splnomocnení zástupcovia,
– Rada Európskej únie, v zastúpení: E. Sitbon a I. Gurov, K. Michoel, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: B. Martenczuk a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 1 ods. 3 a článku 4 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2252/2004 z 13. decembra 2004 o normách pre ochranné prvky a biometriu v cestovných pasoch a cestovných dokladoch vydávaných členskými štátmi (Ú. v. EÚ L 385, s. 1, a korigendum Ú. v. EÚ L 75, s. 36), zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 444/2009 zo 6. mája 2009 (Ú. v. EÚ L 142, s. 1, a korigendum Ú. v. EÚ L 188, s. 127, ďalej len „nariadenie č. 2252/2004“).
2 Tieto návrhy boli predložené v rámci sporov medzi W. P. Willemsom a Burgemeester van Nuth, medzi H. J. Kooistrom a Burgemeester van Skarsterlân, ako aj medzi M. Roestovou a Burgemeester van Amsterdam a medzi L. J. A. van Luijkovou a Burgemeester van Den Haag (žalovaní ďalej spoločne len „starostovia“), vo veci odmietnutia uvedených starostov vydať žalobcom vo veciach samých cestovný pas (C‑446/12, C‑448/12 a C‑449/12) a preukaz totožnosti (C‑447/12) bez súčasného získania ich biometrických údajov.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa článku 6 ods. 1 písm. b) prvej vety smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355) sú členské štáty povinné stanoviť, že osobné údaje sú zhromaždené na špecifikované, explicitné a zákonné účely a nebudú sa ďalej spracovávať spôsobmi, ktoré nie sú zlučiteľné s týmito účelmi. Podľa odseku 1 písm. c) toho istého článku musia byť tieto údaje adekvátne, relevantné a nie neprimerané vo vzťahu k účelom, pre ktoré sú zhromažďované a/alebo ďalej spracované.
4 Článok 7 písm. c), e) a f) tejto smernice stanovuje, že osobné údaje možno spracovať, iba ak je spracovanie nevyhnutné „na vyhovenie právnemu záväzku, ktorého subjektom je kontrolór“ alebo „na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo v uplatňovaní oficiálneho poverenia zvereného kontrolórovi, alebo tretej strane, ktorej sa údaje odhalia“ alebo „pre účely legitímnych záujmov, ktoré plní kontrolór, alebo tretia strana alebo strany, ktorým sú údaje odhalené, s výnimkou, ak takéto záujmy sú prevýšené záujmami týkajúcimi sa základných práv a slobôd osoby pracujúcej s údajmi, ktoré potrebujú ochranu podľa článku 1 ods. 1“.
5 Podľa článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. ES L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46):
„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o cestovných dokladoch použiteľné na vnútroštátne pohraničné kontroly, všetci občania Únie s platným preukazom totožnosti alebo pasom a ich rodinní príslušníci, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a ktorí majú platný pas, majú právo opustiť územie členského štátu, aby cestovali do iného členského štátu.“
6 Článok 5 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o cestovných dokladoch použiteľné na vnútroštátne pohraničné kontroly, členské štáty udelia občanom Únie povolenie vstúpiť na ich územie s platným preukazom totožnosti alebo pasom a udelia rodinným príslušníkom, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, povolenie na vstup na ich územie s platným pasom.“
7 Podľa článku 1 ods. 2 a 3 nariadenia č. 2252/2004:
„2. Cestovné pasy a cestovné doklady musia obsahovať vysoko bezpečné pamäťové médium, ktoré obsahuje zobrazenie tváre. Členské štáty doň tiež začlenia dva plošne odobraté odtlačky prstov v interoperabilných formátoch. Údaje musia byť zabezpečené a pamäťové médium musí mať dostatočnú kapacitu a schopnosť zaručiť integritu, pravosť a dôvernosť údajov.
…
3. Toto nariadenie sa uplatňuje na cestovné pasy a cestovné doklady vydávané členskými štátmi. Neuplatňuje sa na preukazy totožnosti vydávané členskými štátmi svojim štátnym príslušníkom ani na dočasné cestovné pasy a cestovné doklady s platnosťou 12 mesiacov alebo menej.“
8 Článok 4 ods. 3 prvá veta tohto nariadenia znie:
„Biometrické údaje sa zbierajú a ukladajú na pamäťové médium cestovných pasov a cestovných dokladov na účely vydávania takýchto dokladov. Na účely tohto nariadenia sa biometrické znaky v cestovných pasoch a cestovných dokladoch používajú iba na overovanie:
a) pravosti cestovného pasu alebo cestovného dokladu;
b) totožnosti držiteľa pomocou priamo dostupných porovnateľných znakov, ak sa podľa zákona vyžaduje predloženie cestovného pasu alebo cestovného dokladu.“
9 Podľa odôvodnenia 5 nariadenia č. 444/2009, ktorým bolo zmenené a doplnené nariadenie č. 2252/2004:
„Nariadenie [č. 2252/2004] vyžaduje zber a ukladanie biometrických údajov na pamäťové médium pasov a cestovných dokladov na účely vydávania takýchto dokladov. Tým nie je dotknuté akékoľvek iné použitie alebo ukladanie týchto údajov v súlade s právnymi predpismi členských štátov. Nariadenie [č. 2252/2004] neposkytuje právny základ na zriaďovanie alebo spravovanie databáz na ukladanie týchto údajov v členských štátoch, keďže to je prísne záležitosť vnútroštátneho práva.“
Holandské právo
10 Podľa § 2 ods. 1 úvodnej časti písm. a) zákona z 26. septembra 1991, ktorým sa stanovujú pravidlá pre vydávanie cestovných dokladov (Rijkswet houdende het stellen van regelen betreffende de verstrekking van reisdocumenten, Stb. 1991, č. 498, ďalej len „zákon o cestovných pasoch“), je vnútroštátny cestovný pas jedným z cestovných dokladov vydávaných Holandským kráľovstvom.
11 Podľa § 2 ods. 2 tohto zákona je holandský preukaz totožnosti cestovným dokladom európskej časti Holandského kráľovstva a platí pre krajiny, ktoré sú zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o úprave pohybu osôb medzi členskými štátmi Rady Európy, prijatého v Paríži 13. decembra 1957.
12 § 3 ods. 3 uvedeného zákona v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej stanovuje, že cestovný dokument obsahuje fotografiu tváre, dva odtlačky prstov a podpis držiteľa. §3 ods. 8 toho istého zákona stanovuje, že príslušné orgány na vydávanie vedú register údajov týkajúcich sa vydaných cestovných dokladov.
13 § 65 ods. 1 a 2 zákona o cestovných pasoch, v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej, stanovoval:
„1. Orgán, ktorý vydáva cestovný doklad, uchováva v registri podľa § 3 ods. 8 druhej vety tieto údaje:
a) otlačky prstov podľa § 3 ods. 3;
b) dva ďalšie otlačky prstov žiadateľa o cestovný doklad, ktoré určí minister.
2. Údaje uvedené v odseku 1 sa poskytujú výlučne orgánom, inštitúciám a osobám, ktoré sú poverené vykonávaním tohto zákona, pokiaľ potrebujú údaje na tento účel.“
14 Zákon o cestovných pasoch obsahuje aj §4a a 4b, ktoré však neboli v čase skutkových okolností vo veci samej účinné, takže na tieto účely sa vyžadoval kráľovský výnos. § 4a tohto zákona stanovoval, že minister vedie centrálny register cestovných dokladov, v ktorom sa uchovávajú údaje týkajúce sa cestovných dokladov. Tento centrálny register mal obsahovať údaje uvedené v § 3 uvedeného zákona a dva iné odtlačky prstov žiadateľa než tie, ktoré sú uvedené v cestovnom doklade podľa § 3 ods. 3 toho istého zákona. § 4b zákona o cestovných pasoch spresňoval podmienky, za ktorých mohli byť údaje obsiahnuté v centrálnom registri cestovných dokladov poskytnuté iným inštitúciám, orgánom alebo osobám, najmä na účely identifikácie obetí katastrof a nehôd, odhaľovania a stíhania trestných činov, ako aj na účely vyšetrovania činov predstavujúcich ohrozenie bezpečnosti štátu.
15 Ustanovenia § 3, 4a, 4b a 65 zákona o cestových pasoch boli novelizované s účinnosťou od 20. januára 2014. Podľa § 3 ods. 9 tohto zákona, vloženého touto novelou zákona, sa odtlačky prstov uchovávajú len počas trvania konania o žiadosti o cestovný pas a o vydanie cestovného pasu, teda len do okamihu vydania cestovného pasu držiteľovi. Po vydaní nového cestovného pasu sa odtlačky prstov vymažú. Ustanovenia § 4a a 4b uvedeného zákona boli upravené tak, že už nestanovujú centrálne uchovávanie odobratých odtlačkov prstov ani ich poskytovanie tretím osobám. § 65 ods. 1 a 2 toho istého zákona bol zrušený a nahradený vyššie uvedeným § 3 ods. 9.
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
16 W. P. Willems, ako aj M. Roest a L. J. A. van Luijk podali každý za seba žiadosť o cestovný pas. Príslušní starostovia tieto žiadosti zamietli, lebo dotknuté osoby odmietli poskytnúť odtlačky svojich prstov. H. J. Kooistra podal žiadosť o vydanie holandského preukazu totožnosti, ktorá bola takisto zamietnutá, lebo odmietol poskytnúť odtlačky svojich prstov a fotografiu tváre.
17 Žalobcovia vo veciach samých odmietli poskytnúť tieto biometrické údaje z dôvodu, že ich vyhotovenie a uchovanie významným spôsobom zasahuje do ich fyzickej integrity a do ich práva na ochranu súkromia.
18 Podľa žalobcov vo veciach samých takýto zásah vyplýva najmä z uchovania týchto údajov na troch rôznych nosičoch. Tieto údaje sú totiž uchovávané nielen na pamäťovom médiu začlenenom do cestovného pasu alebo holandského preukazu totožnosti, ale aj v decentralizovanej databáze. Riziká pre bezpečnosť uvedených údajov sú, okrem iného, vyššie v dôsledku toho, že zákon o cestovných pasoch stanovuje budúce prepojenie decentralizovaných všeobecných databáz do jednej centralizovanej databázy.
19 Navyše neexistuje nijaký právny predpis, ktorý by jednoznačne identifikoval osoby s prístupom k biometrickým údajom, takže žalobcovia vo veciach samých nad nimi strácajú kontrolu.
20 Žalobcovia vo veciach samých rovnako tvrdia, že orgány by v budúcnosti mohli použiť biometrické údaje na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté. Osobitné uchovávanie takýchto údajov v databáze by mohlo byť použité na účely súdnych konaní, ako aj spravodajskými a bezpečnostnými službami. Z nariadenia č. 2252/2004 však vyplýva, že na účely jeho uplatňovania sa biometrické údaje, ako sú otlačky prstov, môžu použiť len na overenie pravosti dokladu a totožnosti držiteľa. Takéto použitie je tiež v rozpore so základnými právami.
21 Keďže ich žaloby proti jednotlivým zamietavým rozhodnutiam starostov boli v prvom stupni zamietnuté, žalobcovia vo veciach samých podali odvolanie na vnútroštátny súd.
22 Vnútroštátny súd si v prvom rade kladie otázku, či holandský preukaz totožnosti, o ktorý ide vo veci C‑447/12, patrí do pôsobnosti nariadenia č. 2252/2004. V tejto súvislosti z práva Únie v oblasti voľného pohybu osôb vyplýva, že aj preukaz totožnosti je v rámci Európskej únie cestovným dokladom. Tento preukaz navyše umožňuje cestovať aj mimo územie Únie, a to do krajín, ktoré usilujú o členstvo v Únii. Okrem iného nemožno vylúčiť, že článok 1 ods. 3 uvedeného nariadenia možno chápať v tom zmysle, že pojem „preukaz totožnosti“ v zmysle tohto ustanovenia treba vykladať v spojení s výrazom „s platnosťou 12 mesiacov alebo menej“, ktorý je takisto uvedený v citovanom nariadení. Platnosť holandského preukazu totožnosti je pritom päť rokov.
23 Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že výsledok konaní vo veciach samých bude závisieť od opodstatnenosti dôvodu uvedeného žalobcami vo veciach samých, podľa ktorého nie je jasné, na aké účely by sa údaje získané na vydanie cestovného pasu alebo cestovného dokladu mohli v budúcnosti použiť.
24 Tento súd sa napokon pýta, či z nariadenia č. 2252/2004 vyplýva, že skutočnosť, že biometrické údaje zhromaždené na základe tohto nariadenia nemožno použiť na iné účely, než ktoré stanovuje uvedené nariadenie, musí byť zaručená zákonom, teda všeobecne záväzným právnym predpisom.
25 Za týchto podmienok Raad van State rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky vo veciach C‑446/12, C‑448/12 a C‑449/12, a tri otázky vo veci C‑447/12.
26 Prvé otázky vo veciach C‑446/12, C‑448/12 a C‑449/12, ako aj druhá otázka vo veci C‑447/12, sa týkali platnosti článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2252/2004. Zodpovedali prejudiciálnej otázke, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom Schwarz (C‑291/12, EU:C:2013:670).
27 V nadväznosti na tento naposledy uvedený rozsudok vzal vnútroštátny súd späť prejudiciálne otázky uvedené v predchádzajúcom bode.
28 Raad van State naproti tomu trval na prvej prejudiciálnej otázke vo veci C‑447/12, ktorá znie:
„Má sa článok 1 ods. 3 nariadenia [č. 2252/2004] vykladať v tom zmysle, že toto nariadenie sa neuplatňuje na také preukazy totožnosti, ako sú holandské preukazy totožnosti, ktoré vydali členské štáty svojim štátnym príslušníkom, a to bez ohľadu na dobu ich platnosti a bez ohľadu na možnosť používať tieto preukazy ako cestovný doklad?“
29 Raad van State rovnako trval aj na druhých otázkach, ktoré boli položené vo veciach C‑446/12, C‑448/12 a C‑449/12, ako aj na tretej otázke vo veci C‑447/12, ktoré sú totožné a znejú:
„Má sa článok 4 ods. 3 nariadenia [č. 2252/2004], [chápaný] so zreteľom na články 7 a 8 Charty základných práv Európskej únie [(ďalej len ‚Charta‘)], na článok 8 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísaného v Ríme 4. novembra 1950] a na článok 7 úvodnú časť písm. f) smernice [95/46], v spojení s článkom 6 ods. 1 úvodnou časťou písm. b) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že na účely vykonávania tohto nariadenia musia členské štáty zákonom zaručiť, že biometrické údaje, ktoré sa získavajú a uchovávajú podľa uvedeného nariadenia, sa nemôžu získavať, spracovávať a používať na iné účely ako na vydanie dokladu?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke vo veci C‑447/12
30 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či treba vykladať článok 1 ods. 3 nariadenia č. 2252/2004 v tom zmysle, že toto nariadenie sa neuplatňuje na také preukazy totožnosti, ako sú holandské preukazy totožnosti, ktoré vydali členské štáty svojim štátnym príslušníkom, a to bez ohľadu na dobu ich platnosti a bez ohľadu na možnosť používať tieto preukazy na cestovanie mimo územia tohto štátu.
31 Nariadenie č. 2252/2004 sa podľa článku 1 ods. 3 druhej vety neuplatňuje na preukazy totožnosti, ktoré vydali členské štáty svojim štátnym príslušníkom, ani na dočasné cestovné pasy a cestovné doklady s platnosťou 12 mesiacov alebo menej.
32 Po prvé treba preskúmať, či pôsobnosť nariadenia č. 2252/2004 sa mení v závislosti od doby platnosti preukazu totožnosti.
33 V tejto súvislosti z článku 1 ods. 3 druhej vety tohto nariadenia vyplýva, že toto ustanovenie obmedzuje jeho pôsobnosť tým, že z neho vylučuje dve kategórie dokladov. Vzhľadom na to, že medzi týmito dvomi kategóriami dokladov je v predmetnom ustanovení použitá spojka „ani“, treba ich považovať za odlišné doklady.
34 V prospech tohto záveru svedčí skutočnosť, že vo viacerých jazykových verziách článku 1 ods. 3 druhej vety nariadenia č. 2252/2004, a najmä v anglickej jazykovej verzii („temporary passports and travel documents having a validity of 12 months or less“), v nemeckej jazykovej verzii („vorläufige Pässe und Reisedokumente mit einer Gültigkeitsdauer von zwölf Monaten oder weniger“) a v holandskej jazykovej verzii („tijdelijke paspoorten en reisdocumenten die een geldigheidsduur van 12 maanden of minder hebben“), sa výrazy „dočasné“ a „s platnosťou 12 mesiacov alebo menej“ neuplatňujú na jednu z kategórií dokladov uvedených v predchádzajúcom bode, a to na preukazy totožnosti vydávané členskými štátmi.
35 Za týchto podmienok treba konštatovať, že výrazy „dočasné“ a „s platnosťou 12 mesiacov alebo menej“ sa nevzťahujú na preukazy totožnosti, ktoré vydávajú členské štáty svojim štátnym príslušníkom.
36 Z toho vyplýva, že nariadenie č. 2252/2004 sa v súlade so znením svojho článku 1 ods. 3 neuplatňuje na preukazy totožnosti, ktoré vydávajú členské štáty svojim štátnym príslušníkom, a to bez ohľadu na to, či sú dočasné a bez ohľadu na dobu ich platnosti.
37 Tento záver, okrem iného, potvrdzujú aj prípravné práce na prijatie nariadenia č. 2252/2004. Z článku 1 ods. 3 návrhu nariadenia Rady o normách pre bezpečnostné mechanizmy a biometrické prvky včlenené do cestovných pasov a cestovných dokladov vydávaných členskými štátmi (dokument Rady č. 11489/04 z 26. júla 2004) najmä vyplýva, že toto nariadenie sa uplatní na „cestovné pasy a cestovné doklady s platnosťou najmenej 12 mesiacov. Neuplatňuje sa na preukazy totožnosti, ktoré vydávajú členské štáty svojim štátnym príslušníkom“.
38 Po druhé treba preskúmať, či okolnosť, že takýto preukaz totožnosti, ako je holandský preukaz totožnosti, možno používať na cestovanie v rámci Únie a do niektorých tretích krajín, môže viesť k tomu, že takýto doklad bude patriť do pôsobnosti nariadenia č. 2252/2004.
39 V tejto súvislosti treba uviesť, že taký preukaz totožnosti, ako je holandský preukaz totožnosti, môže nepochybne plniť funkciu identifikácie svojho držiteľa voči tretím štátom, ktoré uzatvorili s dotknutým členským štátom bilaterálne dohody, ako aj v súlade s článkami 4 a 5 smernice 2004/38 na cestách medzi viacerými členskými štátmi.
40 Zo znenia ustanovenia článku 1 ods. 3 druhej vety nariadenia č. 2252/2004 vykladaného s ohľadom na závery uvedené v bodoch 32 až 37 tohto rozsudku však vyplýva, že normotvorca Únie sa výslovne rozhodol vylúčiť z pôsobnosti tohto nariadenia preukazy totožnosti, ktoré vydávajú členské štáty svojim štátnym príslušníkom.
41 V dôsledku toho okolnosť, že taký preukaz totožnosti ako je holandský preukaz totožnosti, možno používať na cestovanie v rámci Únie a do obmedzeného počtu štátov, nemôže viesť k tomu, že bude patriť do pôsobnosti nariadenia č. 2252/2004.
42 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 3 nariadenia č. 2252/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že toto nariadenie sa neuplatňuje na také preukazy totožnosti, ako sú holandské preukazy totožnosti, ktoré vydáva členský štát svojim štátnym príslušníkom, a to bez ohľadu na dobu ich platnosti, ako aj na možnosť používať tieto preukazy na cestovanie mimo územia tohto štátu.
O druhých otázkach vo veciach C‑446/12, C‑448/12 a C‑449/12, ako aj o tretej otázke vo veci C‑447/12
43 Týmito otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 3 nariadenia č. 2252/2004 v spojení s článkami 6 a 7 smernice 95/46, ako aj s článkami 7 a 8 Charty vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť zaručiť, že biometrické údaje, ktoré sa získavajú a uchovávajú podľa uvedeného nariadenia, sa nemôžu získavať, spracovávať a používať na iné účely ako na vydanie cestovného pasu alebo cestovného dokladu.
44 V tejto súvislosti treba uviesť, že vzhľadom na odpoveď na prvú otázku vo veci C‑447/12, sa treba týmito položenými otázkami zaoberať len vo vzťahu k veciam C‑446/12, C‑448/12 a C‑449/12.
45 Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 2252/2004 vyžaduje, aby sa na účely vydávania cestovného pasu alebo cestovného dokladu biometrické údaje „zbierali“ a „ukladali“ na pamäťovom médiu týchto dokladov. Pokiaľ ide o „používanie“ týchto údajov, uvedené ustanovenie stanovuje, že na účely tohto nariadenia sa tieto údaje používajú len na overovanie pravosti cestovného pasu alebo cestovného dokladu, alebo totožnosti držiteľa, ak sa podľa zákona vyžaduje predloženie cestovného pasu alebo cestovného dokladu.
46 Súdny dvor už skôr, a to v rozsudku Schwarz (C‑291/12, EU:C:2013:670), rozhodol, že používanie a uchovávanie biometrických údajov na účely stanovené v článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia je v súlade s požiadavkami článkov 7 a 8 Charty.
47 Pokiaľ ide o akékoľvek iné používanie a uchovávanie týchto údajov, z článku 4 ods. 3 nariadenia č. 2252/2004, ktorý sa zaoberá používaním uvedených údajov len „na účely tohto nariadenia“, v spojení s odôvodnením 5 nariadenia č. 444/2009, ktorým bolo zmenené a doplnené nariadenie č. 2252/2004, vyplýva, že uvedené používanie a uchovávanie údajov nie je týmto nariadením upravené. V uvedenom odôvodnení sa totiž uvádza, že nariadenie č. 2252/2004 sa uplatní bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek ďalšie používanie či uchovávanie týchto údajov, ktoré je v súlade s právnymi predpismi členských štátov, a že toto nariadenie neposkytuje právny základ na zriadenie alebo vedenie databáz slúžiacich na uchovanie týchto údajov v členských štátoch, lebo tento aspekt patrí do výlučnej právomoci členských štátov.
48 Z toho predovšetkým vyplýva, že nariadenie č. 2252/2004 neukladá členskému štátu povinnosť zaručiť vo svojom právom poriadku, že biometrické údaje nebude tento štát používať ani uchovávať na iné účely než tie, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 3 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Schwarz, C‑291/12, EU:C:2013:670, bod 61).
49 Pokiaľ ide ďalej o články 7 a 8 Charty, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že základné práva zaručené Chartou musia byť dodržané v prípade, že vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie. Inými slovami, z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených Chartou (rozsudky Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, body 20 a 22, ako aj Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, body 71 až 73).
50 Vzhľadom na to, že v danom prípade sa nariadenie č. 2252/2004 neuplatňuje, netreba overiť, či je uchovávanie a používanie biometrických údajov na iné účely, než sú tie, ktoré sú uvedené článku 4 ods. 3 tohto nariadenia, v súlade s uvedenými článkami Charty.
51 Vyššie uvedené úvahy nemajú vplyv na prípadné preskúmanie zlučiteľnosti akéhokoľvek vnútroštátneho opatrenia vzťahujúceho sa na používanie a uchovávanie biometrických údajov s ich vnútroštátnym právom, a prípadne s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri v tomto zmysle rozsudok Schwarz, C‑291/12, EU:C:2013:670, bod 62).
52 Pokiaľ ide napokon o články 6 a 7 smernice 95/46, treba uviesť, že svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd pýta výlučne na výklad nariadenia č. 2252/2004. Keďže z prechádzajúcich úvah vyplýva, že toto nariadenie sa v prejednávanej veci neuplatňuje, netreba sa samostatne zaoberať otázkou, či uvedené články majú vplyv na vnútroštátny právny rámec súvisiaci s uchovávaním a používaním biometrických údajov mimo pôsobnosť nariadenia č. 2252/2004.
53 V dôsledku toho treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 4 ods. 3 nariadenia č. 2252/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť zaručiť vo svojich právnych poriadkoch, že biometrické údaje, ktoré sa získavajú a uchovávajú podľa uvedeného nariadenia, sa nemôžu získavať, spracovávať a používať na iné účely ako na vydanie cestovného pasu alebo cestovného dokladu, lebo tento aspekt nepatrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia.
O trovách
54 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Článok 1 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2252/2004 z 13. decembra 2004 o normách pre ochranné prvky a biometriu v cestovných pasoch a cestovných dokladoch vydávaných členskými štátmi, zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 444/2009 zo 6. mája 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že toto nariadenie sa neuplatňuje na také preukazy totožnosti, ako sú holandské preukazy totožnosti, ktoré vydáva členský štát svojim štátnym príslušníkom, a to bez ohľadu na dobu ich platnosti, ako aj na možnosť používať tieto preukazy na cestovanie mimo územia tohto štátu.
2. Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 2252/2004, zmeneného a doplneného nariadením č. 444/2009, sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť zaručiť vo svojich právnych poriadkoch, že biometrické údaje, ktoré sa získavajú a uchovávajú podľa uvedeného nariadenia, sa nemôžu získavať, spracovávať a používať na iné účely ako na vydanie cestovného pasu alebo cestovného dokladu, lebo tento aspekt nepatrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia.
Podpisy