NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
GIOVANNI PITRUZZELLA
prednesené 14. novembra 2023(1)
Vec C‑400/22
VT,
UR
proti
Conny GmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 2011/83/UE – Článok 8 ods. 2 – Informačné povinnosti pred uzavretím zmluvy – Formálne požiadavky na zmluvy uzatvorené na diaľku – Zmluvy uzavreté pomocou elektronických prostriedkov – Objednávka uskutočnená aktiváciou tlačidla na internetovej stránke – Povinnosť obchodníka uviesť na tomto tlačidle slová ‚objednávka s povinnosťou platby‘ – Povinnosť podmienenej platby“
1. Musí pri uzatváraní zmluvy na diaľku medzi spotrebiteľom a obchodníkom prípadný platobný príkaz podmienený vznikom udalosti mimo sféry vplyvu spotrebiteľa podliehať rovnakým formálnym požiadavkám, ktoré právo Únie kladie na okamžitý a nepodmienený platobný príkaz?
I. Právny rámec
A. Právo Únie
2. Odôvodnenia 4, 5, 7 a 39 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64) znejú takto:
„(4) V súlade s článkom 26 ods. 2 ZFEÚ má vnútorný trh zahŕňať oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, služieb a sloboda usadiť sa. Harmonizácia určitých aspektov spotrebiteľských zmlúv uzavretých na diaľku a mimo prevádzkových priestorov je potrebná na podporu skutočného spotrebiteľského vnútorného trhu vytvorením správnej rovnováhy medzi vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľa a konkurencieschopnosťou podnikov pri zabezpečení dodržiavania zásady subsidiarity.
(5) … Úplná harmonizácia informácií pre spotrebiteľov a práva na odstúpenie od zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov preto prispeje k vysokej úrovni ochrany spotrebiteľa a lepšiemu fungovaniu spotrebiteľského vnútorného trhu.
…
(7) Úplná harmonizácia niektorých kľúčových regulačných aspektov by mala podstatne zvýšiť právnu istotu pre spotrebiteľov i obchodníkov. Spotrebitelia aj obchodníci by mali mať možnosť spoliehať sa na jednotný regulačný rámec založený na jasne vymedzených právnych pojmoch upravujúcich určité aspekty zmlúv uzatváraných medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v celej Únii. Výsledkom takejto harmonizácie by malo byť odstránenie prekážok vyplývajúcich z fragmentácie pravidiel a dokončenie vnútorného trhu v tejto oblasti. Tieto prekážky možno odstrániť iba ustanovením jednotných pravidiel na úrovni Únie. Spotrebitelia by navyše mali mať možnosť čerpať výhody z vysokej spoločnej úrovne ochrany v celej Únii.
…
(39) Je dôležité zabezpečiť, aby si spotrebiteľ mohol v zmluvách uzavretých na diaľku prostredníctvom internetových stránok v plnom rozsahu prečítať hlavné časti zmluvy a porozumieť im predtým, než podá objednávku. Na tento účel by sa malo v tejto smernici stanoviť, že tieto časti musia byť zobrazené v tesnej blízkosti potvrdenia, ktoré sa vyžaduje pred podaním objednávky. Je tiež dôležité zabezpečiť, aby spotrebiteľ v takýchto situáciách mal možnosť určiť okamih, od ktorého preberie [vzniká – neoficiálny preklad] záväzok zaplatiť obchodníkovi. Pozornosť spotrebiteľa by sa preto mala osobitne upriamiť prostredníctvom jednoznačnej formulácie na skutočnosť, že podanie objednávky zahŕňa záväzok zaplatiť obchodníkovi.“
3. Podľa článku 1 smernice 2011/83 s názvom „Predmet úpravy“:
„Účelom tejto smernice je prispieť prostredníctvom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu aproximáciou určitých aspektov zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa zmlúv uzavretých medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi.“
4. Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, uvádza:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
7. ‚zmluva uzavretá na diaľku‘ je akákoľvek zmluva uzavretá medzi obchodníkom a spotrebiteľom v rámci systému predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku bez súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa výhradne s využitím jedného alebo viacerých prostriedkov komunikácie na diaľku, a to až do uzavretia zmluvy vrátane tohto okamihu.
…“
5. Článok 3 tej istej smernice s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje nasledujúce:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na každú zmluvu uzatvorenú medzi obchodníkom a spotrebiteľom za podmienok a v rozsahu stanovenom v jej ustanoveniach.
…
5. Táto smernica nemá vplyv na vnútroštátne všeobecné zmluvné právo, ako sú predpisy o platnosti, zostavení alebo účinku zmluvy, pokiaľ sa aspekty všeobecného zmluvného práva v tejto smernici neupravujú.“
6. Článok 6 smernice 2011/83 s názvom „Požiadavky na informácie v prípade zmlúv uzavretých na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov“ stanovuje:
„1. Predtým, ako sa zmluva uzavretá na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov či akákoľvek zodpovedajúca ponuka stane pre spotrebiteľa záväznou, obchodník mu jasným a zrozumiteľným spôsobom poskytne tieto informácie:
…“
7. Článok 8 smernice s názvom „Formálne požiadavky na zmluvy uzatvorené na diaľku“ znie takto:
„…
2. Ak zmluva, ktorá sa má uzavrieť na diaľku pomocou elektronických prostriedkov, ukladá spotrebiteľovi povinnosť zaplatiť, obchodník musí spotrebiteľa upozorniť na informácie uvedené v článku 6 ods. 1 písm. a), e), o) a p), a to jednoznačne, dôrazne a bezprostredne pred tým, ako spotrebiteľ podá objednávku.
Obchodník zabezpečí, aby spotrebiteľ pri podávaní objednávky výslovne uznal, že súčasťou objednávky je [objednávka zahŕňa – neoficiálny preklad] povinnosť zaplatiť. Ak podanie objednávky zahŕňa stlačenie tlačidla alebo podobnú funkciu, tlačidlo alebo podobná funkcia budú označené ľahko čitateľným spôsobom a len slovami ,objednávka s povinnosťou platby‘ alebo zodpovedajúcou jednoznačnou formuláciou vyjadrujúcou skutočnosť, že podanie objednávky zahŕňa povinnosť zaplatiť obchodníkovi. Ak obchodník nedodrží tento pododsek, spotrebiteľ nie je zmluvou alebo objednávkou viazaný.
…“
B. Nemecké právo
8. V § 312j ods. 3 a 4 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník; ďalej len „BGB“) s názvom „Osobitné povinnosti elektronického obchodu voči spotrebiteľom“ sa stanovuje:
„3. V prípade zmlúv [uzavretých pomocou elektronických prostriedkov týkajúcich sa odplatného plnenia poskytovaného obchodníkom] musí obchodník navrhnúť proces objednávky tak, aby spotrebiteľ pri zadávaní objednávky výslovne uznal, že sa na neho vzťahuje platobná povinnosť. Ak sa objednávka zadáva prostredníctvom tlačidla, povinnosť obchodníka uvedená v prvej vete je splnená len vtedy, ak je tlačidlo označené ľahko čitateľnými slovami ‚objednávka s povinnosťou platby‘ alebo podobnou jednoznačnou formuláciou.
4. [Spotrebiteľské] zmluvy [uzavreté pomocou elektronických prostriedkov týkajúce sa odplatného plnenia poskytovaného obchodníkom] sú uzavreté len vtedy, ak obchodník splní povinnosť uvedenú v odseku 3.“
II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
9. Žalobkyňa vo veci samej (Conny, ďalej len „žalobkyňa“), spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá vystupuje ako nadobúdateľ práv nájomcu bytu (ďalej len „nájomca“), vytýka prenajímateľovi tejto nehnuteľnosti (VT a UR, ďalej len „žalovaní“) prekročenie maximálnej výšky nájomného stanovenej v § 556d BGB.
10. Žalobkyňa najmä prostredníctvom internetovej stránky, ktorú sama zriadila, ponúka nájomcom bytov možnosť, aby ju kliknutím na tlačidlo, na ktorom sa nachádza nápis „ďalej“ alebo „poveriť znížením nájomného“ alebo „zachrániť úspory zo zmrazeného nájomného“, poverili uplatňovaním nárokov voči prenajímateľom súvisiacich s prekročením maximálneho nájomného. Po vykonaní registrácie na internetovej stránke musí nájomca následne podpísaním osobitného formulára potvrdiť, že si želá poveriť žalobkyňu.
11. V prípade, že pokusy žalobkyne, ktorými uplatnila nároky nájomcu, budú úspešné, a teda budú vrátené sumy presahujúce maximálnu sumu, nájomca bude musieť zaplatiť i) odmenu vo výške jednej tretiny (33‚33 %) ušetreného ročného nájomného (ďalej len „provízia“) a v prípade zaslania výzvy prenajímateľovi ii) odmenu vo výške, ktorá by patrila advokátovi podľa ustanovení zákona o odmeňovaní advokátov.
12. V prejednávanej veci si nájomca od 15. novembra 2018 prenajímal byt nachádzajúci sa v Berlíne, ktorý je vo vlastníctve žalovaných. Dohodnuté mesačné nájomné je vyššie ako maximálna výška stanovená uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou (§ 556d BGB).
13. Nájomca registráciou na internetovej stránke zriadenej žalobkyňou a podpísaním príslušného formulára poveril žalobkyňu, aby voči žalovaným uplatnila jeho práva vyplývajúce z prekročenia maximálnej výšky nájomného. Príkazná zmluva však neobsahovala žiadne údaje o platobnej povinnosti nájomcu.
14. Listom z 21. januára 2020 žalobkyňa vytýkala žalovaným porušenie ustanovení o obmedzení výšky nájomného (§ 556d BGB), pričom uplatnila niekoľko nárokov na informácie a vrátenie nájomného.
15. Amtsgericht Berlin Mitte (Okresný súd Berlín‑Centrum, Nemecko) žalobe vyhovel a konštatoval, že požadované nájomné bolo vyššie ako povolené nájomné, a to v rozsahu, v akom ho uplatnila žalobkyňa.
16. V konaní pred Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko) žalovaní najmä tvrdili, že žalobkyňa nebola oprávnená domáhať sa práv nájomcu, pretože poverenie jej bolo udelené na základe neplatnej zmluvy. Táto neplatnosť vyplývala konkrétne z toho, že spôsob uzavretia príkaznej zmluvy medzi žalobkyňou a nájomcom nespĺňal požiadavky článku 312j ods. 3 a 4 BGB, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebral článok 8 ods. 2 druhý pododsek smernice 2011/83, keďže na tlačidle na internetovej stránke žalobkyne, na ktoré nájomca klikol, aby uzavrel zmluvu, mali byť uvedené slová „objednávka s povinnosťou platby“ alebo podobná formulácia označujúca existenciu zmluvného platobného záväzku.
17. V tejto súvislosti podal Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, keďže v prejednávanej veci mal pochybnosti o uplatniteľnosti článku 8 ods. 2 druhého pododseku smernice 2011/83, ako bol prebratý do nemeckého právneho poriadku prostredníctvom § 312j ods. 3 a 4 BGB, podľa ktorého musí tlačidlo na dokončenie objednávky na internetovej stránke žalobkyne obsahovať výslovný odkaz na prijatie platobnej povinnosti nájomcom. V tejto súvislosti vnútroštátny súd poznamenáva, že uvedená platobná povinnosť nevzniká iba na základe objednávky zadanej nájomcom na internetovej stránke žalobkyne, ale vyžaduje si splnenie neskorších a prípadných podmienok.
18. Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) však konštatuje, že vnútroštátna právna úprava, ktorou sa prebral článok 8 ods. 2 druhý pododsek smernice 2011/83 do vnútroštátneho práva – konkrétne § 312j ods. 3 a 4 BGB –, nie je vnútroštátnymi súdmi vykladaná jednotne.(2)
19. Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) preto prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je v súlade s článkom 8 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2011/83/EÚ taký výklad vnútroštátneho ustanovenia (v tomto prípade: § 312j ods. 3 a 4 BGB v znení platnom od 13. júna 2014 do 27. mája 2022), podľa ktorého jeho pôsobnosť, rovnako ako pôsobnosť článku 8 ods. 2 druhého pododseku smernice 2011/83/EÚ je daná aj vtedy, ak spotrebiteľ v okamihu uzatvorenia zmluvy pomocou elektronických prostriedkov nie je povinný zaplatiť obchodníkovi bezpodmienečne, ale len za určitých ďalších podmienok – napríklad výlučne v prípade neskoršieho úspechu poskytnutých právnych služieb, ktorými bol obchodník poverený, alebo v prípade neskoršieho zaslania výzvy tretej osobe?“
III. Právna analýza
20. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 2 druhý pododsek smernice 2011/83 vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tohto ustanovenia spadá situácia, keď pri uzatváraní zmluvy na diaľku pomocou elektronických prostriedkov nevyplýva z tejto zmluvy automaticky povinnosť spotrebiteľa zaplatiť, ale táto povinnosť je naviazaná na splnenie určitých neskorších a prípadných podmienok (v prejednávanej veci na úspešné vymáhanie pohľadávky sprostredkovateľom).
21. Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či podľa jeho vnútroštátneho práva (§ 312j ods. 3 a 4 BGB) možno považovať zmluvu uzavretú spotrebiteľom na diaľku pomocou elektronických prostriedkov za platnú v súlade s ustanoveniami článku 8 ods. 2 druhého pododseku smernice 2011/83, ak obchodník v okamihu jej uzavretia výslovne neodkazuje na to, že spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť odmenu za predmetné zmluvné plnenie.
22. Ak sa ukáže, že takáto zmluva je neplatná, bude tiež potrebné preskúmať, či dotknutá vnútroštátna právna úprava (článok 312j ods. 3 a 4 BGB) umožňuje súdu v súlade s článkom 8 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2011/83 zachovať účinky zmluvy, ak spotrebiteľ nesúhlasí s neuplatnením spornej podmienky.
23. Skutkový stav je preto dosť osobitý: nájomca nehnuteľnosti podpíše zmluvu na diaľku, ktorou poverí profesionálneho sprostredkovateľa, aby vymohol pohľadávku pozostávajúcu z vyššej sumy zaplatenej prenajímateľovi ako nájomné. Počas sporu začatého sprostredkovateľom voči prenajímateľovi o vrátenie sumy prenajímateľ namieta neplatnosť zmluvy medzi sprostredkovateľom a nájomcom z dôvodu porušenia ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorým sa preberá smernica 2011/83. Toto ustanovenie vyžaduje, aby na tlačidle, pomocou ktorého je dohoda uzavretá, bolo v okamihu podpísania zmluvy na diaľku jednoznačné uvedené, že spotrebiteľ sa zaväzuje k platobnej povinnosti. Prejednávaná vec sa však vyznačuje tým, že platobná povinnosť spotrebiteľa je prípadná, pretože je podmienená skutočným vymožením dlžných súm sprostredkovateľom.
24. Okrem otázky prípustnosti, ktorú stručne rozoberiem v nasledujúcom bode, treba na účely poskytnutia užitočnej odpovede na návrh na začatie prejudiciálneho konania preskúmať tieto právne otázky: a) či „podmienená platba“ patrí do pôsobnosti článku 8 ods. 2 druhého pododseku smernice 2011/83; b) v prípade kladnej odpovede aké účinky má porušenie povinnosti stanovenej v tomto ustanovení na uzavretú zmluvu, najmä s ohľadom na vôľu spotrebiteľa a právo tretej osoby dovolávať sa prípadnej neplatnosti.
A. O prípustnosti
25. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobkyňa vo veci samej namieta prípustnosť prejudiciálnej otázky z dôvodu, že tretia osoba, v prejednávanej veci prenajímateľ, sa nemôže platne dovolávať neplatnosti právneho vzťahu uzavretého medzi prevodcom (nájomcom) a nadobúdateľom. Z toho vyplýva, že výklad smernice 2011/83, o ktorý požiadal vnútroštátny súd, je podľa názoru žalobkyne irelevantný pre riešenie sporu, ktorý prejednáva.
26. S týmito tvrdeniami však nemožno súhlasiť, keďže ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom, požadovaný výklad práva Únie súvisí s predmetom sporu vo veci samej. Ako je známe, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť, a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej a že Súdny dvor nedisponuje dostatočnými skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.(3)
27. V prejednávanej veci sa zdá, že posúdenie vnútroštátneho súdu, potvrdené aj vo vyššie uvedených vyžiadaných vysvetleniach, vedie k záveru, že otázka je relevantná, pričom následne bude úlohou vnútroštátneho súdu, aby uplatnil uvedené zásady vo veci samej.
28. Okolnosť, ktorá vyšla najavo na pojednávaní, že nájomca prejavil svoju vôľu byť naďalej viazaný zmluvou v prípade, že sa potvrdí, je určite relevantná pre riešenie sporu, a to aj vzhľadom na úvahy uvedené nižšie, avšak podľa môjho názoru nemá vplyv na prípustnosť otázky, keďže Súdny dvor sa v tomto ohľade musí opierať o zistenia vyplývajúce zo spisu a o to, čo vnútroštátny súd uviedol v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V každom prípade skutočnosť, že sa jednotlivec v konkrétnej situácii rozhodne nevyužiť neplatnosť stanovenú pravidlom, nemôže mať vplyv na posúdenie, či možno podmienenú platobnú povinnosť považovať za platobnú povinnosť sans phrase.
B. O veci samej
1. Formálne požiadavky na zmluvy na diaľku a „podmienená“ platba
29. Hlavným cieľom smernice 2011/83, ako vyplýva z jej článku 1 v spojení s odôvodneniami 4, 5 a 7, je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením vysokej úrovne ochrany práv spotrebiteľov pri transakciách s obchodníkmi. Ochrana spotrebiteľa je zakotvená v politikách Únie v článku 169 ZFEÚ, ako aj v článku 38 Charty základných práv Európskej únie.(4)
30. Ako vyplýva z článku 3, smernica sa vzťahuje na zmluvy medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi uzavretými na diaľku, ktorých definícia je výslovne stanovená v článku 2 bode 7.
31. Príkaznú zmluvu uzatvorenú medzi nájomcom nehnuteľnosti (spotrebiteľom) a obchodníkom prostredníctvom osobitnej internetovej stránky takého druhu, o aký ide vo veci samej, možno nepochybne kvalifikovať ako zmluvu uzavretú na diaľku, ktorá patrí do pôsobnosti smernice.
32. Na účely ochrany bezpečnosti spotrebiteľov pri transakciách s obchodníkmi sa v článku 6 ukladá obchodníkovi povinnosť, aby pre platné uzatvorenie zmluvy na diaľku poskytol spotrebiteľovi jasným a zrozumiteľným spôsobom niekoľko základných informácií.
33. V tejto súvislosti článok 8 v spojení s odôvodnením 39 navyše odkazuje na viaceré formálne požiadavky, ktoré treba dodržiavať.
34. Konkrétne článok 8 ods. 2 obsahuje okrem iného povinnosť obchodníka jasne a zreteľne informovať spotrebiteľa pred tým, ako podpíše objednávku, že uzavretie zmluvy zahŕňa povinnosť zaplatiť.
35. Na druhej strane, ak si podanie objednávky vyžaduje stlačenie tlačidla alebo aktiváciu podobnej funkcie, tlačidlo alebo podobná funkcia budú označené „ľahko čitateľným spôsobom a len slovami ‚objednávka s povinnosťou platby‘ alebo zodpovedajúcou jednoznačnou formuláciou vyjadrujúcou skutočnosť, že podanie objednávky zahŕňa povinnosť zaplatiť obchodníkovi“. Naopak, ak obchodník nedodrží tieto formálne náležitosti, spotrebiteľ nebude zmluvou alebo objednávkou viazaný.
36. Tieto ustanovenia, ako ich vykladá Súdny dvor,(5) zdôrazňujú potrebu, aby obchodník pri uzatváraní zmluvy na diaľku pomocou elektronických prostriedkov jasne upozornil spotrebiteľa na povinnosť zaplatiť za zmluvné plnenie. Z toho vyplýva, že povinnosť poskytnúť takéto presné informácie je spojená s prijatím zmluvného záväzku.
37. Na účely stanovenia, či údaje obsiahnuté v týchto zmluvách sú takej povahy, že umožňujú spotrebiteľovi pri podpise zmluvy výslovne uznať v súlade s článkom 8 smernice svoju platobnú povinnosť, treba posúdiť povahu a vlastnosti zmlúv uzavretých na diaľku pomocou elektronických prostriedkov, ktoré obsahujú podmienenú platobnú povinnosť rovnakého druhu, ako je povinnosť dotknutá vo veci samej.
38. Doslovný výklad, systematický výklad a ciele smernice vedú podľa môjho názoru k rovnakému riešeniu: formálne požiadavky stanovené v článku 8 ods. 2 druhom pododseku smernice 2011/83 sa uplatňujú aj vtedy, ak je platba, ku ktorej sa spotrebiteľ zaväzuje, podmienená splnením určitej podmienky mimo sféry vplyvu spotrebiteľa.
39. Pokiaľ ide o znenie smernice, v použitom vyjadrení, podľa ktorého „obchodník zabezpečí, aby spotrebiteľ pri podávaní objednávky výslovne uznal, že súčasťou objednávky je [objednávka zahŕňa – neoficiálny preklad] povinnosť zaplatiť“, sa nerozlišuje medzi istými alebo „podmienenými“ platbami.
40. Ako správne uvádza Komisia, ak by normotvorca Únie chcel obmedziť informačnú povinnosť na prípad nepodmienenej platobnej povinnosti, urobil by to výslovne. To však neurobil.(6) Uzavretie zmluvy pomocou elektronických prostriedkov už samo osebe „zahŕňa“ platobnú povinnosť, aj keď takáto povinnosť nemusí nevyhnutne vzniknúť, ale je len možná. Podmienka, od ktorej závisí konkrétne splnenie platobnej povinnosti, totiž nie je vo sfére vplyvu spotrebiteľa a po uzavretí zmluvy nenastane nový okamih, v ktorom je spotrebiteľ vyzvaný na udelenie súhlasu so samotnou platbou.
41. Priemerný spotrebiteľ bez rozsiahlych technických a právnych znalostí nie je schopný pochopiť, či je zmluva podmienená alebo nie. Práva spotrebiteľa, ktorý uzatvára zmluvu na diaľku pomocou elektronických prostriedkov, ako je to vo veci samej, teda môžu byť náležite chránené len vtedy, ak je spotrebiteľ v okamihu, keď klikne na tlačidlo na podpísanie zmluvy, výslovne informovaný o tom, že sa zaväzuje k platobnej povinnosti bez toho, aby musel urobiť ďalší prejav svojej vôle.
42. Pokiaľ ide o rozlišovanie navrhované žalobkyňou vo veci samej, podľa ktorého nejde o skutočnú „úhradu odmeny“ z dôvodu osobitosti situácie, stačí uviesť, že spôsob odmeňovania prostredníctvom success fee je vo svete obchodníkov dosť bežný a predstavuje skutočný spôsob odmeny za poskytnutú službu. V skutočnosti je to obchodník, ktorý sa jednostranne rozhodne získať odmenu len v prípade úspechu ponúkanej profesionálnej služby, a spotrebiteľ v tom nehrá žiadnu úlohu. Dôvody tohto spôsobu odmeňovania môžu byť najrôznejšie, ale väčšinou majú čisto obchodnú povahu, aby motivovali spotrebiteľa k podpisu zmluvy a aby spotrebiteľ nekonal vo vlastnom mene. To však podľa môjho názoru nemá vplyv na kvalifikáciu success fee ako odmeňovania alebo odmeny.
43. Systematický výklad a ciele smernice svedčia v rovnakom zmysle. Ako Súdny dvor jasne uviedol v rozsudku Fuhrmann‑2(7), okamih prijatia je rozhodujúcim okamihom pre poskytnutie informácií spotrebiteľovi. Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil, že dokončenie procesu objednávky, ktorý vedie k platobnej povinnosti spotrebiteľa, je zásadným krokom, pretože znamená, že spotrebiteľ súhlasí s tým, že bude viazaný nielen zmluvou na diaľku, ale aj platobnou povinnosťou. Domnievať sa, že aktiváciou tlačidla alebo podobnej funkcie musí spotrebiteľ z okolností tohto procesu vyvodiť, že prijíma záväzný platobný záväzok, pokiaľ mu formulácia tohto tlačidla alebo funkcie neumožňuje identifikovať s absolútnou istotou tieto dôsledky, by teda znamenalo spochybniť cieľ smernice 2011/83, ktorým je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany práv spotrebiteľov na informácie.
44. Zmluvný vzťah, ktorý predstavuje právnu podmienku platobnej povinnosti, vzniká skôr v okamihu, keď spotrebiteľ prejaví svoju vôľu, teda keď klikne na tlačidlo, aby podpísal objednávku.
45. Súhlasím s Komisiou(8), že k rovnakému výsledku vedie aj výklad založený na potrebnom účinku ustanovenia: povinnosť dodržiavať formálne požiadavky stanovené v článku 8 ods. 3 smernice 2011/83 aj v prípade „podmienenej“ platby je totiž jediným spôsobom, ako dostatočne zaručiť informovanosť a bezpečnosť spotrebiteľov v ich obchodných vzťahoch s obchodníkmi. V mnohých prípadoch totiž skutočná povinnosť spotrebiteľa zaplatiť závisí od následných udalostí, ktoré spotrebiteľ nemôže ovplyvniť, a vylúčenie všetkých takýchto prípadov z pôsobnosti informačnej povinnosti by neprijateľne narušilo rozsah ochrany ustanovený smernicou.
46. Žalobkyňa tvrdí, že takéto navrhované riešenie by mohlo viesť ku vzniku nejasností pre spotrebiteľa, pretože nie je jasná iba možnosť povinnosti zaplatiť, ktorá podlieha podmienke vrátenia neoprávnene zaplatených súm. Domnievam sa, že vzhľadom na ciele smernice týkajúce sa ochrany spotrebiteľa možno objasnenie skutočného rozsahu záväzku poskytnúť v zmluvných podmienkach, ktoré sa spotrebiteľovi zobrazia pred prijatím platobnej povinnosti. Opačné riešenie, t. j. stanovenie prijatia platobnej povinnosti (hoci podmienenej) v zmluvných podmienkach bez akéhokoľvek výslovného odkazu pri uzavretí zmluvy, by zmarilo ciele smernice.
47. V rozpore s tým, čo zrejme tvrdí žalobkyňa, treba tiež dodať, že vzhľadom na cieľ smernice, ktorým je zabezpečiť spotrebiteľovi vysokú úroveň ochrany, neexistuje žiadna požiadavka podniku, s ktorou treba tento cieľ vyvážiť. Inými slovami, nie je jasné, aké náklady alebo škody by vznikli podniku prispôsobením tlačidla povinnostiam vyplývajúcim zo smernice.(9)
48. Vnútroštátny súd ďalej kladie otázku, či v prípade podmienených platobných povinností možno samotné znenie tlačidla rozšíriť tak, aby bolo stanovené, že platobná povinnosť vzniká až po splnení určitých podmienok. Aj v tomto bode súhlasím s Komisiou,(10) že jednoznačné znenie článku 8 ods. 2 druhého pododseku smernice 2011/83 vylučuje takéto rozšírenie textu na tlačidle. Je totiž stanovené, že na tlačidle musia byť uvedené dobre čitateľným spôsobom len slová „objednávka s povinnosťou platby“ alebo zodpovedajúca formulácia. To je v súlade so zámerom normotvorcu jasne a jednoznačne informovať spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy o jeho platobnej povinnosti a doplnenie ďalších informácií na tlačidle by mohlo narušiť zrozumiteľnosť.
2. Účinky porušenia formálnych požiadaviek na platnosť zmluvy: vôľa spotrebiteľa a legitimácie tretích osôb
49. Ako Komisia správne uviedla vo svojich pripomienkach,(11) podľa článku 3 ods. 5 smernice 2011/83 smernica nemá vplyv na vnútroštátne zmluvné právo, ako sú ustanovenia o platnosti, vzniku alebo účinkoch zmluvy, pokiaľ tieto aspekty nie sú výslovne upravené v smernici.
50. Smernica v článku 8 ods. 2 druhom pododseku s odkazom na povinnosť jasne uviesť platobnú povinnosť v okamihu zadania objednávky uvádza len to, že ak obchodník nedodrží požiadavky uvedené v danom pododseku, „spotrebiteľ nie je zmluvou alebo objednávkou viazaný“.
51. V rámci tohto sporu sa však neplatnosti zmluvy medzi obchodníkom a spotrebiteľom nedovoláva spotrebiteľ (nájomca), ale tretia osoba (prenajímateľ), ktorá má určitý záujem na zrušení zmluvy, pretože by to viedlo k zániku nároku, ktorý voči nemu uplatňuje obchodník.
52. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora,(12) nekalé podmienky sa nesmú uplatniť okrem prípadu, že s tým spotrebiteľ súhlasí. Preto ak spotrebiteľ súhlasí s tým, aby nekalé podmienky boli zachované, systém ochrany proti uvedeným podmienkam sa neuplatní. To by totiž viedlo k rušivým účinkom, ktoré nemajú nič spoločné s účelom smernice 2011/83, keďže aspekty ochrany individuálneho záujmu spotrebiteľa sú označené za absolútne prioritné.
53. Rozsah pôsobnosti článku 8 v časti, v akej stanovuje, že spotrebiteľ nebude objednávkou viazaný, preto nie je bezpodmienečný, ale v súlade so závermi Súdneho dvora v uvedených rozsudkoch je obmedzený vôľou spotrebiteľa.
54. To v prejednávanej veci znamená, že určenie neplatnosti a následné zrušenie spornej podmienky, a prípadne celej zmluvy, medzi spotrebiteľom a obchodníkom je ponechané na vôli spotrebiteľa, na ktorého ochranu je neplatnosť podmienky osobitne určená.
55. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že pri neexistencii opačných ustanovení vo vnútroštátnom práve (vzhľadom na zásadu procesnej autonómie členských štátov) sa tretia osoba môže oprávnene dovolávať neplatnosti zmluvnej podmienky uzavretej medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ak má na tom záujem, pretože je na základe tejto zmluvy žalovaná. Súd však bude musieť posúdiť, či sa záujem tretej osoby a záujem spotrebiteľa zhodujú (alebo či v každom prípade záujmy tretej osoby môžu slúžiť na ochranu spotrebiteľa), alebo či sa rozchádzajú. V druhom prípade súd bude musieť bez ohľadu na presnú kvalifikáciu vo vnútroštátnom práve rozhodnúť v súlade s vôľou spotrebiteľa vzhľadom na skutočnosť, že neplatnosť stanovená smernicami na ochranu spotrebiteľa patrí do kategórie „ochrannej neplatnosti“. Ak spotrebiteľ jasne vyjadrí svoj zámer zachovať účinky podmienky a zmluvy, dôsledkom môže byť len zamietnutie návrhu na neplatnosť podaného treťou osobou.(13)
56. Ak to vnútroštátne právo nezakazuje, domnievam sa, že tretia osoba je oprávnená dovolávať sa prípadnej neplatnosti zmluvnej podmienky uzavretej medzi spotrebiteľom alebo obchodníkom, pokiaľ na tom má záujem, ale keďže neplatnosť stanovená v článku 8 má „ochrannú“ povahu, bude to vždy spotrebiteľ, kto bude mať konečné slovo pri rozhodovaní, či chce neplatnosť využiť alebo či chce účinky neplatnej zmluvnej podmienky (relatívna neplatnosť) potvrdiť následným prejavom. Je preto vylúčené, aby tretia osoba mohla vyhlásiť za neplatnú zmluvnú podmienku medzi spotrebiteľom a obchodníkom z dôvodu, že je v rozpore s vôľou a záujmom spotrebiteľa, na ktorého sa vzťahuje ochrana vyplývajúce z legislatívneho opatrenia.
57. Poslednou otázkou, ktorá sa týka účinkov porušenia, sú textové rozdiely medzi vnútroštátnym ustanovením (§ 312j ods. 3 a 4 BGB) a článkom 8 ods. 3 smernice 2011/83.
58. Znenie vnútroštátneho zákona, ktorým sa prebrala smernica 2011/83, v podstate stanovuje, že zmluvu možno považovať za uzavretú len vtedy, ak obchodník dodrží povinnosti, ktoré sú v nej stanovené. Je nepochybné, že rozdiel vo význame vo vzťahu k zneniu smernice nie je irelevantný, keďže chýba akýkoľvek odkaz na vôľu spotrebiteľa. Z toho možno vyvodiť, že podľa vnútroštátneho práva je neplatnosť zmluvy v prípade porušenia stanovených formálnych požiadaviek absolútna.
59. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či je možné podať výklad vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora. Zásada konformného výkladu si totiž vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby zaručili úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou. Požiadavka takéhoto konformného výkladu zahŕňa práve povinnosť vnútroštátnych súdov prípadne zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. Vnútroštátny súd sa najmä preto nemôže dôvodne domnievať, že ustanovenie vnútroštátneho práva nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že toto ustanovenie bolo doteraz sústavne vykladané v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s týmto právom.(14) Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia a najmä nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem.(15)
60. Vnútroštátny súd preto bude musieť v prejednávanej veci zohľadniť vnútroštátne právo ako celok vrátane zásady dobrej viery, aby posúdil, či je možný výklad vnútroštátneho práva v súlade so znením a duchom smernice.
61. Konkrétne v prejednávanej veci, v ktorej sa zdá, že nájomca si želá zostať viazaný objednávkou vykonanou na internetovej stránke žalobkyne, by mohol vnútroštátny súd vykladať článok 312j ods. 3 a 4 v tom zmysle, že nepristúpi k neuplatneniu nekalej podmienky, čím by zachoval účinky zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a nájomcom dotknutým vo veci samej.(16)
IV. Návrh
62. Na základe všetkých uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku takto:
Článok 8 ods. 2 druhý pododsek smernice 2011/83/EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:
v súvislosti s objednávkou na uzavretie zmluvy na diaľku pomocou elektronických prostriedkov, ktorá zahŕňa aktiváciu tlačidla alebo podobnej funkcie, musí text na tomto tlačidle spĺňať požiadavky tohto ustanovenia aj vtedy, ak sa na spotrebiteľa v okamihu uzavretia zmluvy vzťahuje platobná povinnosť, ktorá závisí od toho, či v budúcnosti nastane udalosť mimo sféry vplyvu spotrebiteľa. To platí za predpokladu, že neexistuje neskorší okamih, v ktorom by spotrebiteľ mohol vyjadriť svoj súhlas s platbou.