ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 28. októbra 2010

Vec F‑96/08

Maria Concetta Cerafogli

proti

Európskej centrálnej banke (ECB)

„Verejná služba – Zamestnanci ECB – Odmena – Dodatočné zvýšenie platu – Povýšenie ad personam – Konzultácia s výborom zamestnancov na stanovenie kritérií na priznanie dodatočných zvýšení platu“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 36.2 Protokolu o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktorý je prílohou Zmluvy ES, ktorou M. Concetta Cerafogli, v podstate navrhuje zrušenie rozhodnutia ECB, ktorým jej odmietla priznať dodatočné zvýšenie platu za rok 2008 a povýšenie ad personam

Rozhodnutie: Rozhodnutie, ktorým ECB odmietla priznať žalobkyni dodatočné zvýšenie platu za rok 2008 sa zrušuje. ECB je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3 000 eur. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. ECB je povinná nahradiť všetky trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Zastúpenie – Výbor zamestnancov – Povinná konzultácia – Rozsah

(Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, články 45 a 46)

2.      Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Zastúpenie – Výbor zamestnancov – Povinná konzultácia – Rozsah – Účel

(Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, článok 46)

3.      Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Zrušenie napadnutého nezákonného aktu – Nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená zrušením

(Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

1.      Článok 46 podmienok zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky neobmedzuje povinnosť konzultácie s výborom zamestnancov len na zmeny „aktov legislatívnej povahy“, ale ukladá túto povinnosť pri všetkých aktoch, ktoré sa popri samotných podmienkach zamestnávania týkajú „otázok“ súvisiacich s touto právnou úpravou a ktoré súvisia s niektorou z oblastí upravených v článku 45 uvedených podmienok zamestnávania, vrátane odmeňovania zamestnancov.

So zreteľom na svoju povahu a dosah usmerňujúci dokument prijatý administratívou, ktorý stanovuje presné kritériá na priznanie dodatočného výšenia platu zamestnancom, predstavuje všeobecne platný akt o odmeňovaní zamestnancov a preto sa na neho vzťahuje povinnosť konzultácie vyplývajúca z článkov 45 a 46 uvedených podmienok zamestnávania. Tieto ustanovenia ukladajú Európskej centrálnej banke pod sankciou nezákonnosti povinnosť konzultácie s výborom zamestnancov pred prijatím uvedeného dokumentu.

(pozri body 47 a 51 – 53)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 20. novembra 2003, Cerafogli a Poloni/ECB, T‑63/02, Zb. s. II‑4929, bod 21

2.      Konzultácia s výborom zamestnancov podľa článku 46 podmienok zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky obsahuje len právo byť vypočutý. Ide totiž o jednu z najjednoduchších foriem účastí na rozhodovaní, pretože v nijakom prípade neznamená, že administratíva má vyhovieť pripomienkam formulovaným výborom zamestnancov v rámci konzultácie s ním. Pokiaľ sa nemá narušiť užitočný účinok povinnosti konzultácie, administratíva musí dodržať túto povinnosť vždy, keď konzultácia s výborom zamestnancov môže ovplyvniť obsah aktu, ktorý sa má prijať.

Okrem toho rozsah povinnosti konzultácie s výborom zamestnancov, ako ju zaviedol normotvorca, treba posudzovať z hľadiska jej cieľov. Účelom tejto konzultácie je umožniť všetkým zamestnancom vyjadriť sa pred prijatím alebo zmenou všeobecne platných aktov, ktoré sa ich týkajú, prostredníctvom tohto výboru ako zástupcu ich spoločných záujmov. Dodržanie tejto povinnosti je navyše v záujme jednotlivých zamestnancov ako aj samotnej administratívy v rozsahu, v akom možno obmedziť skutočnosť, že prípadné omyly budú napádať jednotliví zamestnanci v individuálnych správnych konaniach. Preto taká konzultácia, ktorá môže zabrániť podaniu mnohých individuálnych žiadostí s tou istou výhradou, slúži aj zásade riadnej správy vecí verejných.

(pozri body 49 a 50)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 6. marca 2001, Dunnett a i./EIB, T‑192/99, Zb. s. II‑813, bod 90

3.      Samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti, ktorá spôsobuje zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením.

(pozri bod 75)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, Zb. VS s. I‑A‑2‑129 a II‑A‑2‑609, bod 131 a citovaná judikatúra