ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 23. októbra 2015 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Lehota na podanie žaloby – Omeškanie – Neprípustnosť – Návrh na náhradu škody – Neprípustnosť“
Vo veci T‑552/13,
Oil Turbo Compressor Co. (Private Joint Stock), so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: K. Kleinschmidt, advokát,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop a J.‑P. Hix, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je jednak návrh na zrušenie vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 961/2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 319, s. 11), a nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), v rozsahu, v akom sa tieto nariadenia týkajú žalobkyne, a jednak návrh na náhradu škody,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro, sudcovia S. Gervasoni a L. Madise (spravodajca),
tajomník: L. Grzegorczyk, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. marca 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Prejednávaná vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Iránsku islamskú republiku, aby ukončila činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia alebo vyvíjania nosičov jadrových zbraní.
2 Žalobkyňa, Oil Turbo Compressor Co. (Private Joint Stock), je spoločnosť so sídlom v Iráne, ktorá vykonáva výrobnú a výskumnú činnosť a poskytuje služby v oblasti plynu, petrochémie a energií. Konkrétne vyrába a predáva turbíny a turbokompresory používané v odvetví plynu a petrochémie.
3 Dňa 26. júla 2010 Rada Európskej únie prijala rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39). Článok 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb a subjektov, ktorých zoznam je uvedený v prílohách I a II tohto rozhodnutia.
4 Dňa 25. októbra 2010 Rada v nadväznosti na rozhodnutie 2010/413 prijala nariadenie (EÚ) č. 961/2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, s. 1). Článok 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb, subjektov a orgánov uvedených v zozname v prílohe VIII tohto nariadenia.
5 Dňa 1. decembra 2011 Rada prijala rozhodnutie 2011/783/SZBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), ktorým okrem iného pripísala názov žalobkyne do zoznamu osôb a subjektov uvedených v prílohe II rozhodnutia 2010/413.
6 V ten istý deň Rada prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1245/2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11) a ktorým okrem iného pripísala názov žalobkyne do zoznamu uvedeného v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010.
7 V rozhodnutí 2011/783 a vo vykonávacom nariadení č. 1245/2011 Rada odôvodnila zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov žalobkyne takto:
„Pridružená k spoločnosti Sakhte Turbopomp va Kompressor (SATAK) (a.k.a. Turbo Compressor Manufacturer, TCMFG), ktorú označila EÚ“.
8 Dňa 2. decembra 2011 Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahuje článok 19 ods. 1 písm. b) a článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP (príloha II) a článok 16 ods. 2 nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 (príloha VIII) (Ú. v. EÚ C 351, s. 15, ďalej len „oznámenie z 2. decembra 2011“), v ich zneniach vyplývajúcich z rozhodnutia 2011/783 a vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011. V tomto oznámení Rada, ktorá sa vzhľadom na dôvody každého zápisu odvolala na rozhodujúce akty, najmä spresnila, že sa rozhodla pripísať osoby a subjekty do zoznamov uvedených v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. Okrem iného Rada upriamila pozornosť dotknutých osôb a subjektov na možnosť spochybniť tieto akty na Všeobecnom súde za podmienok stanovených v článku 275 druhom odseku ZFEÚ a v článku 263 štvrtom a šiestom odseku ZFEÚ.
9 Listom z 5. decembra 2011 (ďalej len „list z 5. decembra 2011“), ktorý bol poslaný ako doporučený s potvrdením o doručení 6. decembra 2011, Rada informovala žalobkyňu o jej zápise do zoznamu osôb a subjektov uvedených v prílohe II rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2011/783, a prílohe VIII nariadenia č. 961/2010, zmeneného a doplneného vykonávacím nariadením č. 1245/2011. Tento list sa vrátil Rade s poznámkou „odsťahovaná“, ktorú vyznačila iránska poštová služba.
10 Dňa 13. februára 2012 sa žalobkyňa obrátila na Všeobecný súd so žalobou o neplatnosť rozhodnutia 2011/783 v rozsahu, v akom sa jej týka, najmä z dôvodu, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, na ktorom bolo založené uvedené rozhodnutie voči nej. Táto žaloba bola zapísaná pod číslom T‑63/12.
11 Nariadenie č. 961/2010 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), ktorého článok 23 ods. 2 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb, subjektov a orgánov uvedených v prílohe IX tohto nariadenia. Rada pripísala názov žalobkyne do tejto prílohy z rovnakých dôvodov, ako sú uvedené v rozhodnutí 2011/783 a vo vykonávacom nariadení č. 1245/2011 (pozri bod 7 vyššie).
12 Rozsudkom z 26. októbra 2012, Oil Turbo Compressor/Rada (T‑63/12, Zb., EU:T:2012:579), Všeobecný súd vyhovel žalobe žalobkyne o neplatnosť rozhodnutia 2011/783 v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týkalo.
13 Dňa 11. decembra 2011 uverejnila Rada v úradnom vestníku oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2010/413 a v nariadení č. 267/2012 (Ú. v. EÚ C 380, s. 7, ďalej len „oznámenie z 11. decembra 2012“). Toto oznámenie upozornilo osoby a subjekty uvedené v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 na možnosť požiadať Radu o opätovné preskúmanie rozhodnutia, ktorým boli zahrnuté do uvedených príloh, na základe pripojených odôvodňujúcich dokumentov.
14 Listom z 21. januára 2013 žalobkyňa s odvolaním sa na rozsudok Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaný v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579), pripomenula, že jej názov ešte nebol odstránený ani z prílohy II rozhodnutia 2010/413, ani z prílohy IX nariadenia č. 267/2012, a požiadala Radu, aby jej oznámila dôvody brániace vo vykonaní uvedeného rozsudku.
15 Listami zo 6. februára a z 29. apríla 2013 žalobkyňa v podstate požiadala Radu o vykonanie rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579).
16 Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1203/2013 z 26. novembra 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 316, s. 1), bola žalobkyňa vyškrtnutá zo zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012.
Konanie a návrhy účastníkov konania
17 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. októbra 2013 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
18 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyňa navrhla, aby vec bola prejednaná v skrátenom súdnom konaní na základe článku 76a Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991.
19 Opatrením na zabezpečenie priebehu konania stanoveným v článku 64 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, ktoré bolo oznámené účastníkom konania 28. novembra 2013, položil Všeobecný súd účastníkom konania otázku, či a kedy Rada žalobkyni oznámila, či už priamo alebo uverejnením oznámenia v úradnom vestníku, svoje rozhodnutie zapísať jej názov jednak do zoznamu uvedeného v jedinej prílohe vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a jednak do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012. Účastníci konania na túto otázku odpovedali v stanovenej lehote.
20 Dňa 29. novembra 2013 Rada doručila do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie k žalobe, ktoré subsidiárne obsahovalo návrh na zastavenie konania z dôvodu, že vykonávacím nariadením č. 1203/2013 bol zo zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 odstránený názov žalobkyne (pozri bod 16 vyššie).
21 Rozhodnutím z 12. decembra 2013 Všeobecný súd (druhá komora) zamietol návrh smerujúci k tomu, aby bol spor rozhodnutý v skrátenom súdnom konaní.
22 Dňa 25. marca 2014 žalobkyňa doručila do kancelárie Všeobecného súdu repliku, ktorou rozšírila svoje pôvodné návrhy. Všeobecný súd zapísal tento dokument s tým, že o jeho prípustnosti rozhodne neskôr.
23 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
24 Opatrením na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, ktoré bolo oznámené účastníkom konania 30. januára 2015, im Všeobecný súd písomne položil otázku, pričom ich vyzval, aby na ňu odpovedali na pojednávaní. Táto otázka sa týkala uznesenia z 20. februára 2014, Jannatian/Rada (T‑187/13, EU:T:2014:134) a jeho relevantnosti so zreteľom na prejednávanú vec.
25 Pojednávanie, ktorého dátum bol pôvodne určený na 4. februára 2015, bolo na žiadosť žalobkyne odročené na 11. marca 2015.
26 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 11. marca 2015.
27 Na pojednávaní sa Rada v odpovedi na otázku uvedenú v bode 24 vyššie odvolala na oznámenie z 11. decembra 2012 a na žiadosť Všeobecného súdu predložila jeho kópiu. Tento dokument bol zaradený do spisu bez toho, aby proti tomu žalobkyňa vzniesla námietky. Žalobkyňa predniesla svoje pripomienky k tomuto dokumentu, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.
28 Žalobkyňa vo svojej žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil vykonávacie nariadenie č. 1245/2011 a nariadenie č. 267/2012 (spoločne ďalej len „napadnuté akty“) v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
29 Vo svojej replike žalobkyňa okrem iného navrhuje, aby Všeobecný súd zaviazal Radu, aby jej uhradila sumu 90 528 392,56 eura ako náhradu škody.
30 Vo svojom vyjadrení k žalobe Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania,
– subsidiárne zastavil konanie.
31 V odpovedi na návrh na náhradu škody, ktorý žalobkyňa podala v replike, Rada vo svojej duplike okrem iného navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol návrh na náhradu škody ako zjavne neprípustný, alebo, subsidiárne, nedôvodný,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie
32 Na podporu svojej žaloby o neplatnosť žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody. Prvý je založený na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu, z ktorého vychádzajú napadnuté akty, druhý je založený na porušení zásady proporcionality a tretí spočíva v porušení práva byť vypočutý, povinnosti odôvodnenia, práva na obhajobu a práva na účinný prostriedok nápravy.
33 Rada v prvom rade tvrdí, že žaloby o neplatnosť sú oneskorené a z toho dôvodu neprípustné, pričom formálne nevzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. Subsidiárne sa domnieva, že vzhľadom na to, že žalobkyňa bola na základe vykonávacieho nariadenia č. 1203/2013 vyškrtnutá zo zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, je potrebné konanie zastaviť.
34 Najskôr treba preskúmať prípustnosť žalôb o neplatnosť so zreteľom na lehotu podania žaloby.
35 V tomto ohľade Rada na jednej strane tvrdí, že sa pokúšala žalobkyni doručiť vykonávacie nariadenie č. 1245/2011 listom z 5. decembra 2011, ktorý jej však iránska poštová služba vrátila. Preto vzhľadom na nemožnosť individuálneho doručenia začala lehota na podanie žaloby plynúť v deň uverejnenia oznámenia z 2. decembra 2011. Na druhej strane, pokiaľ ide o nariadenie č. 267/2012, Rada na pojednávaní pripomenula, že lehota na podanie žaloby začala plynúť v deň uverejnenia oznámenia z 11. decembra 2012, alebo prinajmenšom, ako potvrdila vo svojich písomných podaniach, v deň keď sa žalobkyňa dozvedela o prijatí tohto nariadenia a o jeho obsahu, teda najneskôr 21. januára 2013.
36 Žalobkyňa spochybňuje tieto tvrdenia Rady z dôvodu, že pokiaľ napadnuté akty neboli individuálne oznámené, lehota na podanie žaloby nezačala plynúť. Konkrétne, na jednej strane pokiaľ ide o vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, Rada sa nemôže odvolávať na vrátenie listu z 5. decembra 2011 iránskou poštovou službou, keďže úlohou tejto inštitúcie je zabezpečiť, aby jej listy boli riadne doučené. Na druhej strane, pokiaľ ide o nariadenie č. 267/2012, žalobkyňa v podstate tvrdí, že Rada sa mala pokúsiť o jeho oznámenie priamo, alebo ho aspoň oznámiť jej advokátovi a že v každom prípade oznámenie z 11. decembra 2012 nemožno považovať za začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby. Okrem toho vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa mohla oprávnene očakávať, že Rada v dôsledku rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579), vyškrtne jej názov zo zoznamov uvedených v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, keďže zápis do zoznamov bol založený na rovnakých dôvodoch ako rozhodnutie 2011/783, ktoré uvedený rozsudok zrušil, žalobkyňa sa domnieva, že posúdenie tejto žaloby ako omeškanej je v rozpore so zásadou oprávnenej činnosti orgánu. Žalobkyňa ďalej dodáva, že Rada, ktorá neodpovedala na jej listy z 21. januára, zo 6. februára a z 29. apríla 2013, ju mala vypočuť a oznámiť jej možné opravné prostriedky.
37 Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa „súdne konanie uvedené v tomto článku… začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel“.
38 Podľa judikatúry právo na účinnú súdnu ochranu znamená, že orgán Európskej únie, ktorý prijíma akt spôsobujúci reštriktívne opatrenia vo vzťahu k určitej osobe alebo subjektu, oznámi dôvody, z ktorých tento akt vychádza, čo najširšie buď v okamihu jeho prijatia, alebo prinajmenšom tak rýchlo, ako je to len možné po jeho prijatí, aby sa týmto osobám alebo subjektom umožnil výkon ich práva podať opravný prostriedok (rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, Zb., EU:T:2013:397, bod 56; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, Zb., EU:C:2011:735, bod 47 a citovanú judikatúru).
39 Táto situácia vyplýva z osobitej povahy aktov, ktorými sa osobe alebo subjektu ukladajú reštriktívne opatrenia, ktoré v rozsahu, v akom určitej kategórii adresátov, vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, zakazujú najmä sprístupniť finančné prostriedky a hospodárske zdroje osobám a subjektom, ktoré sú uvedené na zoznamoch nachádzajúcich sa v ich prílohách, predstavujú akty všeobecnej pôsobnosti a zároveň súbor individuálnych rozhodnutí voči uvedeným osobám a subjektom (pozri rozsudok z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, Zb., EU:C:2013:258, bod 56 a citovanú judikatúru).
40 V prejednávanej veci je táto zásada konkretizovaná v článku 36 ods. 3 nariadenia č. 961/2010 a v článku 46 ods. 3 nariadenia č. 267/2012, ktoré uvádzajú, že Rada dotknutej osobe alebo subjektu oznámi svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu osôb a subjektov dotknutých reštriktívnymi opatreniami, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, čím dotknutej osobe alebo subjektu poskytne možnosť predložiť pripomienky.
41 Z toho vyplýva, že hoci je pravda, že nadobudnutie účinnosti takých aktov, akými sú napadnuté akty, nastane ich uverejnením, lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti týmto aktom podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ začína pre jednotlivé uvedené osoby a subjekty plynúť odo dňa, keď im boli uvedené akty povinne oznámené (rozsudok Gbagbo a i./Rada, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:C:2013:258, bod 59).
42 Táto lehota tak začne plynúť buď odo dňa individuálneho oznámenia tohto aktu dotknutej osobe, ak je jej adresa známa, alebo v opačnom prípade odo dňa uverejnenia oznámenia v úradnom vestníku (rozsudok zo 16. júla 2014, Hassan/Rada, T‑572/11, Zb., EU:T:2014:682, bod 33; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Gbagbo a i./Rada, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:C:2013:258, body 59 až 62).
43 V tomto ohľade na jednej strane treba uviesť, že Rada si nemôže svojvoľne vybrať spôsob oznámenia svojich rozhodnutí dotknutým osobám. Z judikatúry totiž vyplýva, že ustanovenia citované v bode 40 vyššie sa majú vykladať tak, že pokiaľ má Rada k dispozícii adresu osoby, voči ktorej sú reštriktívne opatrenia namierené, lehota na podanie žaloby, v ktorej táto osoba musí tieto akty napadnúť pred Všeobecným súdom, nezačne plynúť, pokiaľ akty obsahujúce tieto opatrenia neboli oznámené priamo. Iba v prípade, keď je nemožné individuálne oznámiť dotknutej osobe akt, ktorým sú prijaté alebo ponechané v platnosti reštriktívne opatrenia voči tejto osobe, začína táto lehota plynúť uverejnením oznámenia v úradnom vestníku (pozri analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, Zb., EU:T:2014:926, bod 60 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle a analogicky tiež rozsudok Gbagbo a i./Rada, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:C:2013:258, body 61 a 62).
44 Na druhej strane, podľa judikatúry možno Radu považovať za nachádzajúcu sa v situácii, keď bolo nemožné oznámiť individuálne fyzickej alebo právnickej osobe alebo subjektu akt obsahujúci reštriktívne opatrenia, ktoré sa ich týkajú, buď keď adresa tejto osoby alebo tohto subjektu nie je verejná a nebola jej poskytnutá, alebo v prípade, keď bolo oznámenie zaslané na adresu, ktorú má Rada k dispozícii, bezúspešne, a to napriek všetkým krokom, ktoré Rada s náležitou starostlivosťou podnikla v snahe o doručenie takého oznámenia (rozsudok Mayaleh/Rada, už citovaný v bode 43 vyššie, EU:T:2014:926, bod 61).
45 Vo svetle týchto skutočností treba najskôr preskúmať prípustnosť predmetných žalôb o neplatnosť.
46 V prvom rade, pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 v rozsahu, v akom sa tento akt týka žalobkyne, je nesporné, že toto nariadenie bolo 2. decembra 2011 predmetom oznámenia uverejneného v úradnom vestníku na účely jeho oznámenia osobám a subjektom, ktorých sa reštriktívne opatrenia týkajú.
47 Ďalej je potrebné konštatovať, že Rada 6. decembra 2011 poslala žalobkyni list z 5. decembra 2011 s potvrdením o doručení, ktorého cieľom bolo najmä informovať ju o jej zápise do jedinej prílohy vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011. Je známe, že tento list sa vrátil Rade s poznámkou „odsťahovaná“, ktorú uviedla iránska poštová služba.
48 Je teda zjavné, že Rada bola v situácii, keď v zmysle judikatúry citovanej v bode 44 vyššie nemohla vykonať individuálne oznámenie podobne, ako by to bolo v prípade, keby jej adresa žalobkyne nebola známa. Na rozdiel od tvrdení, ktoré žalobkyňa uviedla na pojednávaní, toto konštatovanie platí aj napriek skutočnosti, že táto adresa bola správna.
49 Rada totiž pri posielaní listu z 5. decembra 2011 žalobkyni dbala na to, aby ho poslala doporučene poštou a priložila k nemu potvrdenie o doručení. Treba uviesť, že tento spôsob poštového doručovania je pre službu poverenú distribúciou poštových zásielok v Iráne známy (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. novembra 2012, Shahid Beheshti University/Rada, T‑120/12, EU:T:2012:610, bod 49). Takisto predstavuje primeraný spôsob individuálneho oznámenia v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 42 a 43 vyššie, keďže podľa ustálenej judikatúry oznámenie prostredníctvom doporučeného listu s podpísaným potvrdením o doručení umožňuje s určitosťou stanoviť dies a quo lehoty na podanie žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 1984, Ferriera Vittoria/Komisia, 224/83, Zb., EU:C:1984:208, bod 9 a citovanú judikatúru).
50 Je teda opodstatnené sa domnievať, že Rada, ktorá má v Iráne k dispozícii len obmedzené zdroje na účely vyhľadávania súkromných adries všetkých osôb a subjektov dotknutých režimom reštriktívnych opatrení (pozri analogicky rozsudok Hassan/Rada, už citovaný v bode 42 vyššie, EU:T:2014:682, bod 58), preukázala požadovanú starostlivosť, pokiaľ ide o jej povinnosť oznámiť žalobkyni reštriktívne opatrenia, ktoré boli voči nej prijaté.
51 Z toho vyplýva, že vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 44 vyššie a v rozpore s tvrdeniami žalobkyne sa Rada mohla legitímne oprieť o údaj poskytnutý iránskou poštovou službou, podľa ktorého sa žalobkyňa odsťahovala, pričom nebola povinná opakovať pokus o doručenie oznámenia poštou alebo iným spôsobom.
52 Konkrétne, na rozdiel od tvrdení, ktoré uviedla žalobkyňa na pojednávaní, treba dodať, že v dôsledku vrátenia listu z 5. decembra 2011 Rada nebola povinná oznámiť jej vykonávacie nariadenie č. 1245/2011 faxom alebo elektronickou poštou. Žalobkyňa totiž nijako nepreukázala, že Rada mala k dispozícii jej číslo faxu alebo emailovú adresu. Naopak, obmedzila sa na tvrdenie, že tieto údaje bolo možné nájsť na internete, čo však ničím nepreukázala.
53 Za týchto podmienok lehota na podanie žaloby, pokiaľ ide o vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, začala plynúť v deň uverejnenia oznámenia z 2. decembra 2011.
54 Tento záver platí o to viac, že vo veci, ktorá viedla k rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovanému v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579), podala žalobkyňa žalobu o neplatnosť rozhodnutia 2011/783 v lehote. Toto rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v rovnaký deň ako vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, bolo vzhľadom na žalobkyňu založené na rovnakých dôvodoch zápisu ako toto nariadenie a takisto bolo predmetom oznámenia z 2. decembra 2011.
55 Preto je návrh na čiastočné zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011, podaný 15. októbra 2013, neprípustný z dôvodu jeho oneskorenia.
56 V druhom rade, pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na zrušenie nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, je nesporné, ako spresnila Rada v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, že toto nariadenie, ktoré bolo uverejnené v úradnom vestníku v sérii L, nebolo oznámené žalobkyni, ani v čase svojho prijatia, teda 23. marca 2012, nebolo predmetom oznámenia uverejneného v úradnom vestníku určeného osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, ktoré zaviedlo.
57 Rovnako je však nesporné, že Rada 11. decembra 2012 uverejnila v úradnom vestníku oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahovali reštriktívne opatrenia stanovené konkrétne nariadením č. 267/2012. Uverejnenie tohto oznámenia, ktorým boli uvedené osoby a subjekty informované o možnosti požiadať Radu o opätovné preskúmanie rozhodnutia, ktorým boli zahrnuté konkrétne do zoznamu uvedeného v prílohe IX tohto nariadenia, znamenalo pre žalobkyňu začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie Jannatian/Rada, už citované v bode 24 vyššie, EU:T:2014:134, bod 22).
58 Túto úvahu nespochybňuje ani skutočnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, že Rada sa nepokúsila žalobkyni ani jej advokátovi oznámiť nariadenie č. 267/2012, ani skutočnosť, ktorú takisto uvádza žalobkyňa, že v oznámení z 11. decembra 2012 sa neuvádzajú dostupné opravné prostriedky a lehoty, v ktorých možno vzniesť námietky proti oprávnenosti zápisu do prílohy IX uvedeného nariadenia.
59 Najskôr, pokiaľ ide o neoznámenie nariadenia č. 267/2012, po prvé treba pripomenúť, že v bodoch 47 až 52 vyššie bolo uvedené, že Rada sa v dôsledku vrátenia listu z 5. decembra 2011 mohla legitímne oprieť o údaj poskytnutý iránskou poštovou službou, podľa ktorého sa žalobkyňa odsťahovala, pričom nebola povinná opakovať pokus o doručenie oznámenia, či už poštou na tú istú adresu, faxom alebo elektronickou poštou.
60 Je však potrebné sa domnievať, že o štyri mesiace neskôr, 23. marca 2012 pri prijatí nariadenia č. 267/2012 Rada takisto nebola povinná oznámiť toto nariadenie na adresu, ktorú mohla oprávnene považovať za nesprávnu. Na túto úvahu nemá žiadny dosah, že adresa uvedená na obálke listu z 5. decembra 2011 zodpovedá adrese uvedenej v písomných vyjadreniach, ktoré žalobkyňa predložila vo veci, ktorá bola predmetom rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579), na čo sa mimochodom žalobkyňa neodvoláva.
61 Po druhé treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení, ktoré predniesla žalobkyňa na pojednávaní, Rada nebola povinná oznámiť nariadenie č. 267/2012 ani advokátovi žalobkyne.
62 Vzhľadom na znenie článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ treba totiž spresniť, že pokiaľ je na to, aby začala plynúť lehota na podanie žaloby potrebné, aby bol akt predmetom oznámenia, ide v zásade o jeho oznámenie adresátovi tohto aktu, a nie advokátom, ktorí ho zastupujú. Podľa judikatúry má totiž oznámenie vykonané zástupcovi žalobcu platnosť oznámenia vykonaného adresátovi, iba ak je takáto forma oznámenia výslovne stanovená právnou úpravou alebo dohodou účastníkov (pozri rozsudok Mayaleh/Rada, už citovaný v bode 43 vyššie, EU:T:2014:926, bod 74 a citovanú judikatúru), a nie jednostranne jedným z nich (rozsudok z 11. júla 2013, BVGD/Komisia, T‑104/07 a T‑339/08, EU:T:2013:366, bod 146).
63 V prejednávanej veci okrem skutočnosti, že nariadenie č. 267/2012 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo oznámenie reštriktívnych opatrení zástupcovi dotknutej osoby alebo subjektu, je opodstatnené uviesť, že žalobkyňa nepreukázala existenciu takej dohody medzi ňou a Radou, na základe ktorej by mala Rada možnosť, či dokonca povinnosť oznámiť uvedené nariadenie jej zástupcovi na to, aby lehota začala plynúť.
64 Na pojednávaní sa žalobkyňa na jednej strane odvolávala na splnomocnenie z 28. decembra 2011, ktorým poverila svojho zástupcu na zastupovanie v každom konaní týkajúcom sa reštriktívnych opatrení prijatých voči nej. Spresnila, že toto splnomocnenie bolo oznámené Rade listom z 9. februára 2012, ktorý sa však nenachádza v spise a ktorý bol takisto prílohou žaloby podanej vo veci, ktorá bola predmetom rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579). Na druhej strane sa odvoláva na listy, ktoré jej zástupca adresoval Rade 21. januára, 6. februára a 29. apríla 2013.
65 V každom prípade ani splnomocnenie z 28. decembra 2011, ani listy z 21. januára, zo 6. februára a z 29. apríla 2013, ktoré sú prílohou žaloby, nepreukazujú akúkoľvek dohodu medzi žalobkyňou a Radou, ktorá by Rade umožnila oznámiť nariadenie č. 267/2012 zástupcovi žalobkyne. Naopak tieto dokumenty vyjadrujú jednostranné rozhodnutie žalobkyne poveriť svojho zástupcu jej zastupovaním vo veci reštriktívnych opatrení, ktoré boli prijaté voči nej a na to, aby v tejto súvislosti prijal prípadné oznámenia Rady. Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 62 vyššie je však také jednostranné rozhodnutie nepostačujúce. Pokiaľ neexistuje dohoda medzi účastníkmi v zmysle judikatúry citovanej v bode 62 vyššie, samotná skutočnosť, že Rada vedela o splnomocnení advokáta žalobkyňou a o jeho adrese, nepostačuje na to, aby bola povinná oznámiť nariadenie advokátovi.
66 Za týchto podmienok treba vyvodiť záver, že neexistencia individuálneho oznámenia nariadenia č. 267/2012 žalobkyni a jej advokátovi nemôže byť sama osebe prekážkou začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby odo dňa uverejnenia oznámenia z 11. decembra 2012.
67 V druhom rade treba pripomenúť, že skutočnosť, že oznámenie z 11. decembra 2012 neobsahuje, ako to na pojednávaní pripomenula žalobkyňa, žiadne ustanovenie, pokiaľ ide o možnosť osôb a subjektov dotknutých reštriktívnymi opatreniami podať žalobu na Všeobecný súd podľa ustanovení článku 275 druhého odseku ZFEÚ a článku 263 štvrtého a šiesteho odseku ZFEÚ, nemôže spochybniť konštatovanie, že toto uverejnenie umožnilo žalobkyni oboznámiť sa s obsahom dôvodov jej zápisu do prílohy IX nariadenia č. 267/2012.
68 Na jednej strane totiž z judikatúry vyplýva, že pri neexistencii výslovného ustanovenia práva Únie nemožno uznať všeobecnú povinnosť inštitúcií Únie informovať osoby podliehajúce ich právomoci o dostupných opravných prostriedkoch, ako aj o podmienkach, za ktorých ich môžu vykonávať (uznesenia z 5. marca 1999, Guérin automobiles/Komisia, C‑153/98 P, Zb., EU:C:1999:123, bod 15, a Guérin automobiles/Komisia, C‑154/98 P, Zb., EU:C:1999:124, bod 15; z 30. marca 2000, Méndez Pinedo/ECB, T‑33/99, Zb. VS, EU:T:2000:94, bod 36; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie zo 7. decembra 2004, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑521/03 P, EU:C:2004:778, bod 44).
69 Nariadenie č. 267/2012 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by Rade ukladalo povinnosť pri uverejnení oznámenia v úradnom vestníku uviesť dostupné opravné prostriedky a podmienky, za ktorých ich možno vykonávať. Konkrétne článok 46 ods. 3 tohto nariadenia, ktorý sa týka oznámenia dôvodov prijatia reštriktívnych opatrení voči dotknutým osobám a subjektom (pozri bod 40 vyššie), neobsahuje žiadnu povinnosť v tomto zmysle.
70 Na druhej strane a v každom prípade vzhľadom na úvahy uvedené v bode 54 vyššie treba uviesť, že v prejednávanej veci žalobkyňa vedela o dostupných opravných prostriedkoch a lehotách na podanie žaloby a najmä o svojej možnosti napadnúť reštriktívne opatrenia prijaté voči nej.
71 Vo svetle predchádzajúcich úvah treba vyvodiť záver, že lehota na podanie žaloby, pokiaľ ide o nariadenie č. 267/2012, začala plynúť v deň uverejnenia oznámenia z 11. decembra 2012. Preto je návrh na čiastočné zrušenie uvedeného nariadenia, podaný 15. októbra 2013, neprípustný z dôvodu jeho oneskoreného podania.
72 V každom prípade, aj za predpokladu, že uverejnenie oznámenia z 11. decembra 2012 nemožno považovať za začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť z dôvodu, že tam neboli uvedené žiadne opravné prostriedky, ktorými žalobkyňa disponuje na účely spochybnenia jej zápisu do prílohy IX nariadenia č. 267/2012, je ešte potrebné dodať, že zástupca žalobkyne v liste, ktorý adresoval Rade 21. januára 2013 uviedol, že v dôsledku rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579), názov žalobkyne ešte nebol odstránený z prílohy II rozhodnutia 2010/413 ani z prílohy IX nariadenia č. 267/2012, pričom v tomto ohľade odkázal na bod 103 časti I B prílohy IX tohto nariadenia, v ktorom bol presne uvedený názov žalobkyne.
73 Z informácií uvedených v spise, ktoré sú pripomenuté v bode 72 vyššie, vyplýva, že zástupca žalobkyne, a teda aj žalobkyňa samotná, presne a s určitosťou vedeli o zápise žalobkyne do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 a o dôvodoch tohto zápisu najneskôr v deň odoslania listu z 21. januára 2013. V tomto ohľade treba ešte odmietnuť tvrdenie, ktoré uviedla žalobkyňa na pojednávaní a je založené na tom, že k tomuto dňu len jej zástupca vedel o jej zápise do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 a o dôvodoch tohto zápisu, a nie ona sama. Je totiž potrebné uviesť, že žalobkyňa na pojednávaní takisto tvrdila, že aj za predpokladu, že sa Rada mohla legitímne oprieť o údaj poskytnutý iránskou poštovou službou, podľa ktorého sa žalobkyňa odsťahovala, táto inštitúcia však mala možnosť a dokonca povinnosť oznámiť uvedené nariadenie jej zástupcovi. Žalobkyňa však nemôže bez toho, aby si odporovala, tvrdiť, že oznámenie jej zástupcovi má rovnakú váhu ako individuálne oznámenie, a zároveň uviesť, že zmienka jej zástupcu o jej zápise do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 nepreukazuje, že ona sama o tom vedela.
74 Preto za okolností prejednávanej veci stačí konštatovať, že aj za predpokladu, že dátum uverejnenia oznámenia z 11. decembra 2012 nemožno považovať za rozhodný, ako to uvádza žalobkyňa, je táto žaloba podaná oneskorene, keďže z údajov v spise vyplýva, že žalobkyňa sa dozvedela o jej zápise do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 najneskôr 21. januára 2013.
75 V tomto ohľade je ešte opodstatnené dodať, že v kontexte zmrazenia finančných prostriedkov zohľadnenie dátumu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o prijatí reštriktívnych opatrení voči nej, a dôvodoch týchto opatrení, nie je v rozpore s judikatúrou, ktorú žalobkyňa cituje, podľa ktorej lehota na podanie žaloby nezačne plynúť, pokiaľ Rada osobe alebo subjektu individuálne neoznámi akt, ktorým sa jej ukladajú reštriktívne opatrenia, hoci pozná jej adresu (pozri v tomto zmysle rozsudky Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 38 vyššie, EU:T:2013:397, bod 59; zo 16. septembra 2013, Bank Kargoshaei a i./Rada, T‑8/11, EU:T:2013:470, bod 44; Hassan/Rada, už citovaný v bode 42 vyššie, EU:T:2014:682, bod 38, a Mayaleh/Rada, už citovaný v bode 43 vyššie, EU:T:2014:926, body 60 a 66), alebo ak nedôjde k akémukoľvek oznámeniu či už individuálnemu alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. februára 2014, Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, T‑174/12 a T‑80/13, Zb., EU:T:2014:52, bod 54, a z 23. septembra 2014, Mikhalchanka/Rada, T‑196/11 a T‑542/12, EU:T:2014:801, bod 57).
76 V rozsudkoch citovaných v bode 75 vyššie sa totiž Všeobecný súd nevyslovil ani k dátumu, ku ktorému sa dotknutý účastník dozvedel o sporných aktoch, ani k otázke, či tento dátum, pokiaľ uvedené akty neboli oznámené, mohol byť zohľadnený na účely stanovenia začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby. Okrem toho, hoci v bode 62 rozsudku Gbagbo a i./Rada, už citovaného v bode 39 vyššie (EU:C:2013:258), Súdny dvor uviedol, že pokiaľ Rada nemohla priamo oznámiť sporné akty dotknutým osobám a tieto akty boli predmetom oznámení uverejnených v úradnom vestníku, uvedené osoby sa nemôžu odvolávať na to, že sa o predmetných aktoch dozvedeli neskôr, treba pripomenúť, že Súdny dvor sa nevyjadril k tomu, aký dosah má prípadná neexistencia akéhokoľvek oznámenia sporného aktu na kritérium oboznámenia sa danej osoby s predmetným aktom. Akty sporné vo veci, ktorá bola predmetom uvedeného rozsudku, boli totiž oznámené prostredníctvom uverejnenia oznámenia v úradnom vestníku.
77 Vo svetle predchádzajúcich úvah a najmä vzhľadom na závery uvedené v bodoch 71 a 74 vyššie treba vyvodiť záver, že návrh na zrušenie nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa toto nariadenie týka žalobkyne, podaný 15. októbra 2013, je neprípustný z dôvodu jeho oneskoreného podania.
78 Závery uvedené v bodoch 55 a 77 vyššie nemožno spochybniť ani inými tvrdeniami, ktoré uviedla žalobkyňa. Prostredníctvom týchto tvrdení žalobkyňa uvádza, že posúdenie žalôb o neplatnosť ako omeškaných je v rozpore so zásadou oprávnenej činnosti orgánu, keďže mohla oprávnene očakávať, že Rada v dôsledku rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579), odstráni jej názov zo zoznamu uvedeného v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, a že Rada, ktorá neodpovedala na jej listy z 21. januára, zo 6. februára a z 29. apríla 2013, ju mala vypočuť a prípadne jej oznámiť dostupný opravný prostriedok.
79 V tomto ohľade treba najskôr pripomenúť, že pravidlá týkajúce sa lehôt na podanie žaloby sú kogentnej povahy a sudca ich musí uplatniť tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom (rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb., EU:C:2007:32, bod 101) a že tieto lehoty z dôvodov právnej istoty predstavujú obmedzenie úzko späté s právom na prístup k súdu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. septembra 2013, Ellinika Nafpigeia a 2. Hoern/Komisia, C‑616/12 P, EU:C:2013:884, bod 31).
80 Súhlasiť s argumentáciou žalobkyne založenou na tom, že Rada údajne neodpovedala na jej listy z 21. januára, zo 6. februára a z 29. apríla 2013 a protiprávne odmietla odstrániť jej názov z jedinej prílohy vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a prílohy IX nariadenia č. 267/2012, by odporovalo tomuto účelu lehoty na podanie žaloby.
81 Ďalej, keďže žalobkyňa vytýka Rade, že údajne ilegálne odmietla v dôsledku rozsudku Oil Turbo Compressor/Rada, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:T:2012:579), odstrániť jej názov zo zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu, je potrebné dodať, že žaloba na nečinnosť upravená v článku 265 ZFEÚ je vhodným opravným prostriedkom na dosiahnutie rozhodnutia o tom, že inštitúcia sa protiprávne zdržala prijatia opatrení na vykonanie rozsudku (rozsudok z 19. februára 2004, SIC/Komisia, T‑297/01 a T‑298/01, Zb., EU:T:2004:48, bod 32) alebo na určenie, či okrem nahradenia zrušeného aktu bola inštitúcia takisto povinná prijať iné opatrenia týkajúce sa iných aktov, ktoré neboli spochybnené v rámci pôvodnej žaloby o neplatnosť (rozsudky z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb., EU:C:1988:199, body 22 až 24, a z 18. septembra 1996, Asia Motor France a i./Komisia, T‑387/94, Zb., EU:T:1996:120, bod 40).
82 Napokon treba spresniť, že závažnosť údajného nesplnenia povinnosti dotknutej inštitúcie alebo dôležitosť porušenia, ktoré z toho vyplýva, pokiaľ ide o dodržanie základných práv, v každom prípade neumožňuje neuplatniť kritériá prípustnosti výslovne stanovené Zmluvou (pozri v tomto zmysle uznesenie z 10. mája 2001, FNAB a i./Rada, C‑345/00 P, Zb., EU:C:2001:270, bod 40).
83 Vo svetle predchádzajúcich úvah ako celku je potrebné zamietnuť žaloby o zrušenie napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkyne, ako neprípustné z dôvodu, že boli podané oneskorene, pričom netreba skúmať návrh na zastavenie konania, ktorý subsidiárne predložila Rada.
O návrhu na náhradu škody
84 Žalobkyňa vo svojej replike žiada na základe „doplňujúcej žaloby“ náhradu škody, vyčíslenej na sumu 90 528 392,56 eura, ktorú údajne utrpela preto, lebo z dôvodu prijatia protiprávnych reštriktívnych opatrení nemohla dodržať zmluvy, ktoré uzavrela so svojimi klientmi, a musela im zaplatiť zmluvné pokuty a paušálnu náhradu škody. Pokiaľ ide o prípustnosť tejto žaloby, žalobkyňa sa na jednej strane odvoláva na rozsudok z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia (C‑152/88, Zb., EU:C:1990:259), z ktorého podľa nej vyplýva, že návrh na náhradu škody možno pripojiť k žalobe o neplatnosť. Na druhej strane tvrdí, že podanie takéhoto návrhu v replike je uvážené z dôvodov hospodárnosti konania, navyše ak je spresnené, že požadovaná náhrada škody sa týka predmetu daného konania.
85 Rada odpovedá, že návrh na náhradu škody podaný v replike je zjavne neprípustný, keďže mení predmet konania definovaný v žalobe, podaním ktorej sa začalo predmetné konanie. Okrem toho vzhľadom na skutočnosť, že návrh na náhradu škody vychádza z protiprávnosti rozhodnutia 2011/783, Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o ňom. V každom prípade je tento návrh nedôvodný.
86 Podľa článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 má žalobca povinnosť vo svojej žalobe vymedziť predmet konania a uviesť žalobné návrhy. Hoci článok 48 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku dovoľuje, aby za určitých okolností boli uvádzané nové dôvody počas konania, toto ustanovenie nemožno v žiadnom prípade vykladať ako oprávnenie žalobcu predložiť Všeobecnému súdu nové návrhy a zmeniť tak predmet konania (rozsudky z 18. septembra 1992, Asia Motor France a i./Komisia, T‑28/90, Zb., EU:T:1992:98, bod 43, a z 20. mája 2009, VIP Car Solutions/Parlament, T‑89/07, Zb., EU:T:2009:163, bod 110; pozri tiež analogicky rozsudok z 25. septembra 1979, Komisia/Francúzsko, 232/78, Zb., EU:C:1979:215, bod 3).
87 V prejednávanej veci zo žaloby jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je len zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkyne. Na pojednávaní žalobkyňa okrem toho v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom výslovne potvrdila tento účel svojej žaloby, čo bolo zaznamenané aj v zápisnici z pojednávania.
88 Za týchto podmienok, keďže predmet žaloby bol v žalobe definovaný ako pozostávajúci z návrhu na zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012, návrh na náhradu škody podaný v replike je vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 86 vyššie neprípustný.
89 Tento záver nespochybňujú tvrdenia žalobkyne.
90 Na jednej strane, keďže žalobkyňa sa odvoláva na rozsudok Sofrimport/Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie (EU:C:1990:259), treba pripomenúť, že okolnosti prejednávanej veci sú odlišné od veci, ktorá bola predmetom uvedeného rozsudku, takže tento rozsudok nie je relevantný, pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti tohto návrhu na náhradu škody. V uvedenej veci, ako vyplýva z bodu 1 daného rozsudku, tak návrh na zrušenie, ako aj návrh na náhradu škody boli uvedené v žalobe, na základe ktorej sa začalo konanie.
91 Na druhej strane, keďže žalobkyňa uvádza dôvody hospodárnosti konania, treba pripomenúť, že podmienky prípustnosti stanovené v článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 sú kogentnej povahy (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. júla 2014, Melkveebedrijf Overenk a i./Komisia, C‑643/13 P, EU:C:2014:2118, bod 38, a rozsudok z 21. marca 2002, Joynson/Komisia, T‑231/99, Zb., EU:T:2002:84, bod 154), a preto ich nemožno ponechať na voľné uváženie účastníkov konania. Umožniť žalobkyni, aby sa vo svojej replike mohla obrátiť na Všeobecný súd s novým návrhom na náhradu škody, ktorého predmet je odlišný od návrhov uvedených v žalobe, hoci tento návrh mohla predložiť už v pôvodnej žalobe, by však znamenalo umožniť žalobkyni obísť uvedené podmienky prípustnosti kogentnej povahy.
92 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba vyvodiť záver, že návrh na náhradu škody, ktorý bol podaný po prvýkrát v replike, musí byť zamietnutý ako neprípustný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2014, Syria International Islamic Bank/Rada, T‑293/12, EU:T:2014:439, bod 83).
93 Vo svetle všetkých predchádzajúcich úvah musí byť predmetná žaloba zamietnutá v celom rozsahu.
O trovách
94 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Rady.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2. Oil Turbo Compressor Co. (Private Joint Stock) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie.
Martins Ribeiro | Gervasoni | Madise |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. októbra 2015.
Podpisy