Language of document : ECLI:EU:C:2017:949

Vec C636/16

Wilber López Pastuzano

proti

Delegación del Gobierno Central en Navarra

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo no 1 de Pamplona)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právne postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Smernica 2003/109/ES – Článok 12 – Prijatie rozhodnutia o vyhostení voči osobe s dlhodobým pobytom – Skutočnosti, ktoré sa majú zohľadniť – Vnútroštátna právna úprava – Nezohľadnenie týchto skutočností – Zlučiteľnosť“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (ôsma komora) zo 7. decembra 2017

1.        Prejudiciálne otázky – Prípustnosť – Obmedzenia – Zjavne nerelevantné otázky a hypotetické otázky položené v kontexte vylučujúcom užitočnú odpoveď – Neexistencia

(Článok 267 ZFEÚ)

2.        Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom – Smernica 2003/109 – Ochrana proti vyhosteniu – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť – Vnútroštátna právna úprava, ktorá v zmysle, ako ju vykladá časť vnútroštátnych súdov, nedovoľuje zohľadniť uvedené skutočnosti pred prijatím rozhodnutia o vyhostení vyplývajúceho z odsúdenia v trestnom konaní – Neprípustnosť

(Smernica Rady 2003/109, článok 12)

1.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 19 – 21)

2.      Článok 12 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, ktorá v zmysle, ako ju vykladá časť súdov tohto štátu, nestanovuje uplatnenie požiadaviek ochrany pred vyhostením štátneho príslušníka tretieho štátu s dlhodobým pobytom na všetky správne rozhodnutia o vyhostení nezávisle od právnej povahy alebo formy tohto opatrenia.

Treba uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora hlavným cieľom smernice 2003/109 je integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa dlhodobo usadili v členských štátoch (rozsudky z 26. apríla 2012, Komisia/Holandsko, C‑508/10, EU:C:2012:243, bod 66, ako aj z 2. septembra 2015, CGIL a INCA, C‑309/14, EU:C:2015:523, bod 21).

Okrem toho článok 12 ods. 3 tejto smernice uvádza, že pred prijatím rozhodnutia o vyhostení štátneho príslušníka tretieho štátu s dlhodobým pobytom členské štáty zohľadnia dĺžku pobytu na ich území, vek dotknutej osoby, dôsledky pre dotknutú osobu a jej rodinných príslušníkov, ako aj väzby s krajinou pobytu, alebo stratu väzby s krajinou pôvodu. Neexistuje teda rozdiel, či je takéto opatrenie prijaté ako sankcia v správnom konaní, alebo či ide o dôsledok vyplývajúci z odsúdenia v trestnom konaní.

Navyše Súdny dvor už vo svojom rozsudku z 8. decembra 2011, Ziebell (C‑371/08, EU:C:2011:809, body 82 a 83), zdôraznil, že prijatie takého opatrenia nemožno nariadiť automaticky v nadväznosti na odsúdenie v trestnom konaní, ale vyžaduje posúdenie každého jednotlivého prípadu, ktoré musí najmä zahŕňať skutočnosti uvedené v odseku 3 tohto článku. Rozhodnutie o vyhostení nemožno teda prijať voči štátnemu príslušníkovi tretieho štátu s dlhodobým pobytom len z dôvodu, že bol odsúdený na trest odňatia slobody s dolnou hranicou najmenej jeden rok.

(pozri body 23, 26 – 29 a výrok)