ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 18. januára 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2003/88/ES – Článok 7 – Článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Peňažná náhrada za dni nevyčerpanej dovolenky vyplatená pri skončení pracovného pomeru – Vnútroštátna právna úprava zakazujúca vyplatenie tejto náhrady v prípade dobrovoľného odstúpenia zamestnanca verejnej správy – Kontrola verejných výdavkov – Organizačné potreby zamestnávateľa vo verejnom sektore“
Vo veci C‑218/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Lecce (súd v Lecce, Taliansko) z 22. marca 2022 a doručený Súdnemu dvoru 24. marca 2022, ktorý súvisí s konaním:
BU
proti
Comune di Copertino,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz, P. G. Xuereb, A. Kumin a I. Ziemele (spravodajkyňa),
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– BU, v zastúpení: A. Russo, avvocata,
– Comune di Copertino, v zastúpení: L. Caccetta, avvocata,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci L. Fiandaca, avvocato dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Recchia, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. júna 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381), ako aj článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi BU, bývalým zamestnancom verejnej správy v Comune di Copertino (obec Copertino, Taliansko), a touto obcou v súvislosti s tým, že mu odmieta vyplatiť peňažnú náhradu za dni platenej dovolenky za kalendárny rok, ktoré neboli vyčerpané ku dňu skončenia pracovného pomeru vyplývajúceho z dobrovoľného odstúpenia BU z dôvodu jeho odchodu do predčasného dôchodku.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenie 4 smernice 2003/88 uvádza:
„Zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci je cieľom, ktorý by sa nemal podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.“
4 Článok 7 smernice 2003/88 s názvom „Ročná dovolenka [Dovolenka za kalendárny rok – neoficiálny preklad]“ stanovuje:
„1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú [dovolenku za kalendárny rok – neoficiálny preklad] v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
2. Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky [platenej dovolenky za kalendárny rok – neoficiálny preklad] nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“
Talianske právo
5 Článok 36 ods. 3 talianskej Ústavy stanovuje:
„Pracovník má právo na týždenný odpočinok a platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorých sa nemožno vzdať.“
6 Článok 2109 Codice civile (Občiansky zákonník), nazvaný „Doba odpočinku“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Pracovník má právo na jeden deň odpočinku za týždeň, ktorý sa obvykle zhoduje s nedeľou.
2. Má tiež právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, prípadne nepretržitú, a to v čase, ktorý určí zamestnávateľ so zreteľom na potreby podniku a záujmy pracovníka. Trvanie tejto doby je stanovené zákonom, korporačnými normami, zvyklosťami alebo princípmi spravodlivosti.“
7 Článok 5 decreto‑legge n° 95 – Disposizioni urgenti per la revisione della spesa pubblica con invarianza dei servizi ai cittadini nonché misure di rafforzamento patrimoniale delle imprese del settore bancario (zákonný dekrét č. 95 o naliehavých ustanoveniach týkajúcich sa preskúmania verejných výdavkov bez zmien služieb občanom a o opatreniach na posilnenie kapitálu podnikov v bankovom sektore) zo 6. júla 2012 (riadna príloha GURI č. 156 zo 6. júla 2012) zmeneného so zmenami a doplneniami na zákon článkom 1 ods. 1 zákona č. 135 zo 7. augusta 2012, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákonný dekrét č. 95“), nazvaný „Zníženie výdavkov vo verejnej správe“, v odseku 8 stanovuje:
„Prázdninové dovolenky, doby odpočinku a iné dovolenky prináležiace zamestnancom verejnej správy, vrátane riadiacich pracovníkov, zahrnuté do konsolidovaného hospodárskeho účtu verejnej správy, ako ich určil [Istituto nazionale di statistica – ISTAT (Národný štatistický úrad, Taliansko) v súlade s článkom 1 ods. 2 zákona č. 196 z 31. decembra 2009, ako aj nezávislé orgány vrátane [Commissione nazionale per le società e la borsa – Consob (Národná komisia pre spoločnosti a burzu, Taliansko)], sa musia čerpať v súlade s ustanoveniami príslušných predpisov týchto orgánov verejnej správy a v žiadnom prípade nemôžu viesť k vyplateniu kompenzačných náhrad. Toto ustanovenie sa uplatňuje aj v prípade skončenia pracovného pomeru z dôvodu mobility, odstúpenia z funkcie, prepustenia, odchodu do dôchodku a dosiahnutia vekovej hranice. Prípadné priaznivejšie zákonné a zmluvné ustanovenia sa prestanú uplatňovať od nadobudnutia účinnosti tohto zákonného dekrétu. Porušenie tohto ustanovenia vedie nielen k vymáhaniu vrátenia neoprávnene vyplatených súm, ale je aj zdrojom disciplinárnej a administratívnej zodpovednosti zodpovedného riaditeľa. Tento odsek sa nevzťahuje na pedagogických, administratívnych, technických a pomocných pracovníkov, ktorí majú postavenie dočasného a príležitostného zástupcu alebo zmluvného pedagogického pracovníka až do skončenia výučbového programu alebo vyučovacích činností, a to v medziach rozdielu medzi dňami dovolenky, na ktoré majú právo, a dňami, keď sú príslušní pracovníci oprávnení čerpať dovolenku.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8 BU bol od 1. februára 1992 do 1. októbra 2016 zamestnaný obcou Copertino, kde zastával funkciu Istruttore Direttivo (riadiaci pracovník pre verejné práce).
9 BU od 1. októbra 2016 po dobrovoľnom odstúpení skončil svoju funkciu s cieľom odísť do predčasného dôchodku.
10 Keďže BU usúdil, že má právo na peňažnú náhradu za 79 dní platenej dovolenky za kalendárny rok, ktoré nadobudol v období od roku 2013 do roku 2016, podal na Tribunale di Lecce (súd v Lecce, Taliansko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žiadosť o peňažnú náhradu za tieto dni nevyčerpanej dovolenky.
11 Obec Copertino pred vnútroštátnym súdom túto žiadosť spochybnila, pričom poukázala na článok 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95. Tvrdí, že skutočnosť, že BU v roku 2016 čerpal dovolenku, preukazuje, že mal vedomosť o svojej povinnosti vyčerpať nadobudnuté dni dovolenky pred skončením pracovného pomeru, vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia. Navyše si nevyčerpal zostatok svojej dovolenky, hoci odstúpil z funkcie.
12 Vnútroštátny súd uvádza, že 79 dní nevyčerpanej dovolenky, na ktoré sa odvoláva BU, zodpovedá dňom platenej dovolenky za kalendárny rok upraveným v smernici 2003/88, z ktorých 55 má byť nadobudnutých za roky predchádzajúce roku 2016 a zvyšok za tento posledný rok zamestnania. Tento súd dodáva, že BU si v roku 2016 čerpal dovolenku zodpovedajúcu dňom nadobudnutým za skoršie roky, preneseným do roku 2013 a nasledujúcich rokov. Z tejto situácie však nevyplýva nijaké zneužívajúce správanie BU, ktoré by mohlo zodpovedať správaniu uvedenému v bode 48 rozsudku zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (C‑684/16, EU:C:2018:874).
13 Vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) v rozsudku č. 95/2016 rozhodol, že článok 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95, ktorý sa uplatňuje na zamestnancov verejnej správy a ktorý s výhradou určitých výnimiek stanovuje, že za nevyčerpanú platenú dovolenku nemožno vyplatiť žiadnu peňažnú náhradu, je v súlade so zásadami zakotvenými v talianskej Ústave a nie sú ním dotknuté zásady práva Únie ani pravidlá medzinárodného práva. Tento súd dospel k tomuto záveru určením rôznych výnimiek z tohto pravidla, ktoré nie sú v prejednávanej veci relevantné.
14 Corte costituzionale (Ústavný súd) zohľadnil tak potrebu kontrolovať verejné výdavky, ako aj organizačné obmedzenia pre zamestnávateľa vo verejnom sektore, pričom uviedol, že cieľom tejto právnej úpravy bolo skončiť nekontrolované využívanie „peňažnej náhrady“ nevyčerpanej dovolenky, ako aj potvrdiť prevahu skutočného čerpania dovolenky. Podľa neho sa zákaz vyplácania peňažnej náhrady vylúči, ak dovolenka nebola vyčerpaná z dôvodov nezávislých od vôle pracovníka, ako je choroba, ale nie v prípade dobrovoľného odstúpenia z funkcie.
15 Vnútroštátny súd má však pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť článku 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95 s právom Únie najmä vzhľadom na rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium (C‑233/20, EU:C:2021:960), a to o to viac, že cieľ kontrolovať verejné výdavky vyplýva zo samotného názvu článku 5 tohto zákonného dekrétu a že odsek 8 tohto článku patrí do súboru opatrení, ktorých cieľom je dosiahnuť úspory v odvetví verejnej správy.
16 Za týchto podmienok Tribunale di Lecce (súd v Lecce) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 7 smernice [2003/88] a článok 31 ods. 2 [Charty] vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej (konkrétne článok 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95…), ktorá z dôvodu potreby kontrolovať verejné výdavky, ako aj organizačných potrieb zamestnávateľa vo verejnom sektore stanovuje zákaz vyplatenia finančnej náhrady za dovolenku v prípade dobrovoľného odstúpenia pracovníka verejnej správy z funkcie?
2. Ak je odpoveď [na prvú otázku] kladná, majú sa článok 7 smernice [2003/88] a článok 31 ods. 2 [Charty] vykladať v tom zmysle, že ukladajú pracovníkovi verejnej správy povinnosť preukázať, že nemohol čerpať dovolenku počas trvania pracovného pomeru?“
O prejudiciálnych otázkach
O prípustnosti
17 Talianska republika tvrdí, že prejudiciálne otázky sú neprípustné, keďže judikatúra Súdneho dvora vyplývajúca z rozsudkov z 20. júla 2016, Maschek (C‑341/15, EU:C:2016:576), a zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (C‑684/16, EU:C:2018:874), jasne uvádza, akým spôsobom treba vykladať vnútroštátne právo tak, aby bolo v súlade s právom Únie, pričom Corte costituzionale (Ústavný súd) takýto výklad prijal. Druhá otázka navyše obsahuje protichodné tvrdenia.
18 V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že vzhľadom na Rokovací poriadok Súdneho dvora okolnosť, že vnútroštátny súd nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor alebo že odpoveď na návrh na začatie prejudiciálneho konania je údajne zrejmá z hľadiska práva Únie, nemá nijaký vplyv na prípustnosť takéhoto návrhu (rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, bod 16).
19 Okrem toho v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, bod 17 a citovaná judikatúra).
20 Z toho vyplýva, že na otázky týkajúce sa práva Únie sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, bod 18 a citovaná judikatúra).
21 Podľa vnútroštátneho súdu nemôže byť na základe článku 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95 BU priznaná peňažná náhrada, ktorej sa dožaduje za dni platenej dovolenky za kalendárny rok nevyčerpané ku dňu skončenia pracovného pomeru, a to z dôvodu, že dobrovoľne skončil tento pracovný pomer. V tomto kontexte si vnútroštátny súd svojimi otázkami kladie otázku o zlučiteľnosti tohto ustanovenia s článkom 7 smernice 2003/88 a článkom 31 ods. 2 Charty.
22 Položené otázky sa teda týkajú výkladu práva Únie a nie je zjavné, že by výklad týchto ustanovení požadovaný týmto súdom nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu, ani že by išlo o hypotetický problém. Okrem toho má Súdny dvor k dispozícii informácie potrebné na užitočnú odpoveď na tieto otázky.
23 Položené otázky sú preto prípustné.
O veci samej
24 Svojimi dvoma otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z dôvodov týkajúcich sa kontroly verejných výdavkov a organizačných potrieb zamestnávateľa vo verejnom sektore stanovuje zákaz vyplatiť pracovníkovi finančnú náhradu za dni platenej dovolenky za kalendárny rok nadobudnutej tak počas posledného roka zamestnania, ako aj v predchádzajúcich rokoch, ktoré neboli vyčerpané ku dňu skončenia pracovného pomeru, pokiaľ tento pracovník dobrovoľne skončil tento pracovný pomer a nepreukázal, že si nevyčerpal dovolenku počas uvedeného pracovného pomeru z dôvodov nezávislých od jeho vôle.
25 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba právo každého pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok považovať za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, od ktorej sa nemožno odchýliť a ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v medziach výslovne vytýčených smernicou 2003/88 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 19 a citovanú judikatúru).
26 Článok 7 ods. 1 smernice 2003/88, ktorý stanovuje, že členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutie tejto dovolenky ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou, odráža a konkretizuje základné právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, bod 25 a citovanú judikatúru).
27 V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 a z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prináleží členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave definovali podmienky výkonu a uplatňovania práva na platenú dovolenku za kalendárny rok spolu so spresnením konkrétnych podmienok, za ktorých pracovníci môžu toto právo využiť [rozsudok z 22. septembra 2022, LB (Premlčanie nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok), C‑120/21, EU:C:2022:718, bod 24 a citovaná judikatúra].
28 Členské štáty sa však musia zdržať stanovenia akejkoľvek podmienky samotného vzniku uvedeného práva, ktoré vyplýva priamo z tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, bod 27 a citovanú judikatúru).
29 Treba dodať, že právo na dovolenku za kalendárny rok predstavuje len jednu z dvoch zložiek práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré je podstatnou zásadou sociálneho práva Únie. Toto základné právo tak zahŕňa tiež právo na získanie platby, ako aj – ako neoddeliteľnú súčasť tohto práva na „platenú“ dovolenku za kalendárny rok – právo na peňažnú náhradu z titulu dovolenky za kalendárny rok, ktorá nebola v čase skončenia pracovného pomeru vyčerpaná (rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, bod 29 a citovaná judikatúra).
30 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak došlo ku skončeniu pracovného pomeru, skutočné čerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok, na ktorú má pracovník právo, už nie je možné. Na to, aby sa predišlo tomu, že z dôvodu tejto nemožnosti bude vylúčené, aby pracovník akokoľvek využil uvedené právo, a to aspoň v peňažnej forme, článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 stanovuje, že v prípade skončenia pracovného pomeru má pracovník právo na peňažnú náhradu za dni nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok (rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 22 a citovaná judikatúra).
31 Ako rozhodol Súdny dvor, článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 nekladie žiadnu inú podmienku vzniku práva na peňažnú náhradu, než je podmienka vyplývajúca zo skutočnosti, že jednak sa pracovný pomer skončil a jednak pracovník nevyčerpal celú platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal právo ku dňu skončenia tohto pracovného pomeru (rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 23 a citovaná judikatúra). Toto právo je priznané priamo uvedenou smernicou a nemôže závisieť od iných podmienok než tých, ktoré sú v nej výslovne stanovené (rozsudok zo 6. novembra 2018, Kreuziger, C‑619/16, EU:C:2018:872, bod 22 a citovaná judikatúra).
32 Z toho v súlade s článkom 7 ods. 2 smernice 2003/88 vyplýva, že pracovník, ktorý si pred skončením svojho pracovného pomeru nemohol vyčerpať všetky svoje práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, má právo na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok. V tejto súvislosti nie je relevantný dôvod skončenia pracovného pomeru. Preto okolnosť, že pracovník skončí svoj pracovný pomer na vlastnú žiadosť, nemá nijaký vplyv na jeho právo na získanie prípadnej peňažnej náhrady za práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorú nemohol vyčerpať pred skončením svojho pracovného pomeru (rozsudky z 20. júla 2016, Maschek, C‑341/15, EU:C:2016:576, body 28 a 29, ako aj z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, body 32 a 34).
33 Uvedené ustanovenie bráni vnútroštátnym právnym predpisom alebo vnútroštátnej praxi, ktoré stanovujú, že pri skončení pracovného pomeru sa pracovníkovi, ktorý si nemohol vyčerpať všetku dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal právo pred skončením tohto pracovného pomeru, a to najmä z dôvodu, že bol práceneschopný počas celého referenčného obdobia a/alebo obdobia prenesenia dovolenky alebo ich časti, nevyplatí nijaká peňažná náhrada z titulu nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok (rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 24 a citovaná judikatúra).
34 Navyše cieľom toho, že článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 stanovuje, že minimálna doba platenej dovolenky za kalendárny rok nemôže byť nahradená peňažnou náhradou, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru, je najmä zabezpečiť, aby pracovník mohol využiť účinný odpočinok v snahe o účinnú ochranu svojej bezpečnosti a svojho zdravia (rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 33).
35 Článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pravidlá uplatňovania práva na platenú dovolenku za kalendárny rok výslovne priznaného touto smernicou vrátane zániku uvedeného práva uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia prenesenia dovolenky, avšak pod podmienkou, že pracovník, ktorému zaniká právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, mal skutočne možnosť uplatniť právo, ktoré mu uvedená smernica priznáva (rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 35 a citovaná judikatúra).
36 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že pracovník získal dni platenej dovolenky za kalendárny rok za viacero – zrejme kumulovaných – referenčných období, pričom časť týchto dní, nadobudnutá tak od roku 2013, ako aj v roku 2016, ešte nebola v čase skončenia pracovného pomeru, 1. októbra 2016, čerpaná. Na druhej strane sa zdá, že podľa článku 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95 nemá tento pracovník právo na peňažnú náhradu za všetky tieto dni nevyčerpanej dovolenky, a to len z toho dôvodu, že dobrovoľne skončil pracovný pomer odchodom do predčasného dôchodku, čo mohol vopred predvídať.
37 V tejto súvislosti z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa Corte costituzionale (Ústavný súd) je cieľom tohto ustanovenia skončiť nekontrolované využívanie „peňažnej náhrady“ nevyčerpanej dovolenky. Súbežne s opatreniami na kontrolu verejných výdavkov je teda cieľom pravidla, ktoré toto ustanovenie zavádza, opätovne potvrdiť prednosť skutočného čerpania dovolenky pred vyplatením peňažnej náhrady.
38 Tento posledný uvedený cieľ zodpovedá cieľu sledovanému smernicou 2003/88, najmä jej článkom 7 ods. 2, ktorý, ako je pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, sleduje najmä zabezpečenie toho, aby pracovník mohol využiť účinný odpočinok v snahe o účinnú ochranu svojej bezpečnosti a svojho zdravia.
39 Vzhľadom na takýto cieľ a keďže článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pravidlá výkonu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok výslovne priznaného touto smernicou, ktoré zahŕňajú aj zánik uvedeného práva uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia prenesenia dovolenky, táto smernica v zásade nemôže zakázať vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje, že po skončení takéhoto obdobia už nemôžu byť dni nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok nahradené peňažnou náhradou, a to ani v prípade neskoršieho skončenia pracovného pomeru, pokiaľ mal pracovník možnosť vykonať právo, ktorá mu uvedená smernica priznáva.
40 Dôvod, pre ktorý došlo ku skončeniu pracovného pomeru, tak nie je relevantný na účely práva na peňažnú náhradu podľa článku 7 ods. 2 smernice 2003/88 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium, C‑233/20, EU:C:2021:960, body 32 a 34).
41 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ako ju vykladá Corte costituzionale (Ústavný súd), ktorá stanovuje zákaz vyplatiť pracovníkovi peňažnú náhradu za dni platenej dovolenky za kalendárny rok nevyčerpanej ku dňu skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že tento pracovník dobrovoľne skončil pracovný pomer, ktorý ho spája s jeho zamestnávateľom, zavádza podmienku, ktorá ide nad rámec podmienok výslovne stanovených v článku 7 ods. 2 smernice 2003/88, ktoré sú pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku. Okrem toho sa tento zákaz osobitne vzťahuje na posledný rok zamestnania a na referenčné obdobie, počas ktorého sa pracovný pomer skončil. Táto vnútroštátna právna úprava v dôsledku toho obmedzuje právo na peňažnú náhradu z titulu nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok pri skončení pracovného pomeru, ktoré predstavuje jednu zo zložiek práva na platenú dovolenku za kalendárny rok, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 29 tohto rozsudku.
42 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok možno obmedziť, pokiaľ sú dodržané podmienky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty, konkrétne že tieto obmedzenia sú stanovené zákonom, rešpektujú podstatu tohto práva a pri dodržaní zásady proporcionality sú potrebné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou [rozsudok z 22. septembra 2022, LB (Premlčanie nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok), C‑120/21, EU:C:2022:718, bod 36 a citovaná judikatúra].
43 V prejednávanej veci je obmedzenie, o ktoré ide vo veci samej, týkajúce sa výkonu základného práva uvedeného v článku 31 ods. 2 Charty, stanovené zákonom, konkrétne v článku 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95.
44 Pokiaľ ide o ciele sledované vnútroštátnym zákonodarcom, v súvislosti s ktorými si vnútroštátny súd osobitne kladie otázky, zo znenia prvej otázky vyplýva, že týmito cieľmi, ako vyplývajú z názvu článku 5 zákonného dekrétu č. 95 a ako ich vykladá Corte costituzionale (Ústavný súd), sú na jednej strane kontrola verejných výdavkov a na druhej strane organizačné potreby zamestnávateľa vo verejnom sektore vrátane racionálneho plánovania obdobia dovolenky a podpory vhodného správania účastníkov pracovného pomeru.
45 Po prvé, pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v kontrole verejných výdavkov, stačí pripomenúť, že z odôvodnenia 4 smernice 2003/88 vyplýva, že účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov nemôže podliehať čisto ekonomickým úvahám (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 66 a citovaná judikatúra).
46 Po druhé, pokiaľ ide o cieľ súvisiaci s organizačnými potrebami zamestnávateľa vo verejnom sektore, treba uviesť, že osobitne sleduje racionálne plánovanie obdobia dovolenky a podporu vhodného správania účastníkov pracovného pomeru, a tak ho možno chápať tak, že sleduje podnietenie pracovníkov, aby si čerpali dovolenku, a že zodpovedá účelu smernice 2003/88, ako vyplýva z bodu 38 tohto rozsudku.
47 Okrem toho treba pripomenúť, že členské štáty sa nemôžu odchýliť od zásady vyplývajúcej z článku 7 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty, podľa ktorej nadobudnuté právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nemôže zaniknúť uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia prenesenia dovolenky upraveného vnútroštátnym právom, pokiaľ pracovník nemohol čerpať svoju dovolenku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 54).
48 Naproti tomu, ak sa pracovník dobrovoľne a s úplnou znalosťou veci, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, vzdal čerpania svojej platenej dovolenky za kalendárny rok po tom, čo mu bolo umožnené, aby skutočne uplatnil svoje právo na túto dovolenku, článok 31 ods. 2 Charty nebráni strate tohto práva a v prípade skončenia pracovného pomeru ani absencii s ním súvisiacej peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok, a to bez toho, aby mal zamestnávateľ povinnosť nariadiť tomuto pracovníkovi, aby si skutočne uplatnil uvedené právo (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 56).
49 V tejto súvislosti je vzhľadom na kogentnú povahu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok a s cieľom zabezpečiť potrebný účinok článku 7 smernice 2003/88 zamestnávateľ najmä povinný konkrétne a so všetkou transparentnosťou dbať na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať svoju platenú dovolenku za kalendárny rok, a to tým, že ho podnecuje – v prípade potreby aj formálne –, aby tak urobil, pričom s cieľom zaručiť, aby uvedená dovolenka bola ešte spôsobilá zabezpečiť mu odpočinok a oddych, ku ktorému má táto dovolenka prispievať, ho presne a včas informuje o tom, že ak si ju nevyčerpá, stratí ju po uplynutí referenčného obdobia alebo povoleného obdobia prenesenia dovolenky, alebo ju už nebude možné nahradiť peňažnou náhradou. Dôkazné bremeno znáša zamestnávateľ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, body 45 a 46).
50 Z uvedeného vyplýva, že v prípade, že by zamestnávateľ nebol schopný preukázať, že konal so všetkou náležitou starostlivosťou vyžadovanou na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal právo, čo preveriť prináleží vnútroštátnemu súdu, treba usúdiť, že zánik práva na uvedenú dovolenku po uplynutí referenčného obdobia alebo povoleného obdobia prenesenia dovolenky a v prípade skončenia pracovného pomeru súvisiace nevyplatenie peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok sú v rozpore s článkom 7 ods. 1, respektíve s článkom 7 ods. 2 smernice 2003/88, ako aj s článkom 31 ods. 2 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, body 46 a 55).
51 V každom prípade z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že zákaz vyplatiť peňažnú náhradu za dni nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok sa vzťahuje na tie dni, ktoré boli nadobudnuté v poslednom prebiehajúcom roku zamestnania.
52 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z dôvodov týkajúcich sa kontroly verejných výdavkov a organizačných potrieb zamestnávateľa vo verejnom sektore stanovuje zákaz vyplatiť pracovníkovi finančnú náhradu za dni platenej dovolenky za kalendárny rok nadobudnutej tak počas posledného roka zamestnania, ako aj v predchádzajúcich rokoch, ktoré neboli vyčerpané ku dňu skončenia pracovného pomeru, pokiaľ tento pracovník dobrovoľne skončil tento pracovný pomer a nepreukázal, že si nevyčerpal dovolenku počas uvedeného pracovného pomeru z dôvodov nezávislých od jeho vôle.
O trovách
53 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z dôvodov týkajúcich sa kontroly verejných výdavkov a organizačných potrieb zamestnávateľa vo verejnom sektore stanovuje zákaz vyplatiť pracovníkovi finančnú náhradu za dni platenej dovolenky za kalendárny rok nadobudnutej tak počas posledného roka zamestnania, ako aj v predchádzajúcich rokoch, ktoré neboli vyčerpané ku dňu skončenia pracovného pomeru, pokiaľ tento pracovník dobrovoľne skončil tento pracovný pomer a nepreukázal, že si nevyčerpal dovolenku počas uvedeného pracovného pomeru z dôvodov nezávislých od jeho vôle.
Podpisy