UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 13. novembra 2012 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Prístup k dokumentom – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Konkludentné zamietnutie prístupu – Lehota na podanie žaloby – Omeškanie – Zjavná neprípustnosť“
Vo veci T‑278/11,
ClientEarth, so sídlom v Londýne (Spojené kráľovstvo),
Friends of the Earth Europe, so sídlom v Amsterdame (Holandsko),
Stichting FERN, so sídlom v Leidene (Holandsko),
Stichting Corporate Europe Observatory, so sídlom v Amsterdame,
v zastúpení: P. Kirch, advokát,
žalobkyne,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: K. Herrmann a C. ten Dam, splnomocnené zástupkyne,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie implicitného rozhodnutia Komisie z 22. apríla 2011, zamietajúceho prístup k viacerým dokumentom týkajúcim sa systémov dobrovoľného vydávania osvedčení, o ktorých uznanie bola Komisia požiadaná na základe článku 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140, s. 16),
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe (spravodajkyňa) a M. van der Woude,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Právny rámec
1 Pokiaľ ide o zaobchádzanie s opakovanými žiadosťami, článok 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) stanovuje:
„1. Opakovaná žiadosť sa bezodkladne spracuje. Do 15 pracovných dní od zaevidovania takejto žiadosti orgán buď povolí prístup k požadovanému dokumentu a v danej lehote poskytne prístup v súlade s článkom 10, alebo písomne oznámi dôvody úplného alebo čiastočného zamietnutia žiadosti. V prípade úplného alebo čiastočného zamietnutia žiadosti orgán informuje žiadateľa o opravných prostriedkoch, ktoré má k dispozícii, a to začatie súdneho konania proti orgánu a/alebo sťažnosť ombudsmanovi v súlade s podmienkami stanovenými v príslušných článkoch [263 ZFEÚ] a [228 ZFEÚ].
2. Vo výnimočných prípadoch, napríklad v prípade žiadosti týkajúcej sa veľmi dlhého dokumentu alebo veľkého počtu dokumentov, sa lehota ustanovená v odseku 1 môže predĺžiť o 15 pracovných dní za podmienky, že žiadateľovi sa táto skutočnosť vopred oznámi a poskytne sa mu podrobné odôvodnenie.
3. Ak sa orgánu nepodarí odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, považuje sa to za zápornú odpoveď a podľa príslušných ustanovení Zmluvy [o FEÚ] má žiadateľ nárok začať súdne konanie proti orgánu a/alebo podať sťažnosť ombudsmanovi.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobkyne ClientEarth, Friends of the Earth Europe, Stichting FERN a Stichting Corporate Europe Observatory sú mimovládnymi organizáciami pôsobiacimi najmä v oblasti ochrany životného prostredia.
3 Listom z 22. októbra 2010, zaslaným elektronickou poštou, žalobkyne na základe ustanovení článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 požiadali Európsku komisiu o prístup k viacerým dokumentom týkajúcim sa systémov dobrovoľného vydávania osvedčení, o ktorých uznanie bola Komisia požiadaná v zmysle článku 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140, s. 16) (ďalej len „prvá žiadosť“).
4 Elektronickou poštou z 12. novembra 2010 Komisia informovala žalobkyne jednak o tom, že prvá žiadosť bola zaregistrovaná 22. októbra 2010, a jednak o tom, že lehota na poskytnutie odpovede na uvedenú žiadosť bola predĺžená o pätnásť pracovných dní.
5 Listom zo 7. decembra 2010, zaslaným elektronickou poštou, Komisia odpovedala na prvú žiadosť sprístupnením iba jedného dokumentu a zamietla prístup k ostatným dokumentom, ktoré boli predmetom prvej žiadosti.
6 Listom z 15. decembra 2010, zaslaným elektronickou poštou, žalobkyne na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 adresovali generálnemu sekretariátu Komisie opakovanú žiadosť (ďalej len „opakovaná žiadosť“).
7 Listom z 12. januára 2011, zaslaným elektronickou poštou, Komisia informovala žalobkyne jednak o tom, že opakovaná žiadosť bola zaregistrovaná 15. decembra 2010, a jednak o predĺžení stanovenej lehoty na poskytnutie odpovede o pätnásť dní podľa ustanovení článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, a to až do 4. februára 2011. Komisia odôvodnila uvedené predĺženie veľkým počtom dokumentov, ku ktorým sa požadoval prístup, technickou povahou údajov, ktoré obsahovali, a potrebou vykonať nové konzultácie s tretími osobami.
8 Listom z 3. februára 2011, zaslaným elektronickou poštou, Komisia informovala žalobkyne, že v lehote predĺženej až do 4. februára 2011 nemôže poskytnúť konečnú odpoveď, a to z dôvodu, že potrebná analýza požadovaných dokumentov, ako aj konzultácie s dotknutými službami v rámci Komisie trvali viac času, než zvyčajne. Dodala, že mala v úmysle zaslať predmetnú odpoveď v čo najkratšej lehote.
9 Elektronickou poštou zaslanou Generálnemu sekretariátu Komisie 23. februára 2011 žalobkyne vyjadrili obavy v súvislosti s tým, že Komisia stále neodpovedala na opakovanú žiadosť, a vyzvali ju, aby im oznámila presný dátum odpovede.
10 Listom z 28. februára 2011, zaslaným elektronickou poštou, Komisia oznámila žalobkyniam, že opakovaná žiadosť sa vybavuje a že urobí všetko potrebné na to, aby bola konečná odpoveď na uvedenú žiadosť poskytnutá do konca marca 2011.
11 Listom zo 7. apríla 2011, zaslaným elektronickou poštou, žalobkyne upozornili Komisiu, že ešte stále im nedala konečnú odpoveď na opakovanú žiadosť, a vyzvali ju, aby im poskytla požadované dokumenty v lehote desiatich pracovných dní plynúcej od 7. apríla 2011, pričom dodali, že ak nedostanú uvedenú odpoveď do 22. apríla 2011, podajú žalobu na Všeobecný súd proti implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí ako odpovedi na uvedenú žiadosť.
12 Listom zo 14. apríla 2011, zaslaným elektronickou poštou, Komisia informovala žalobkyne, že z dôvodu nového vývoja v predmetnej veci a zatvorenia jej kancelárií „počas Veľkej noci od 21. do 25. apríla 2011“ nemôže odpovedať s konečnou platnosťou na opakovanú žiadosť do 22. apríla 2011, ale že môžu očakávať poskytnutie odpovede krátko po tomto dátume.
13 Listom z 18. apríla 2011, zaslaným elektronickou poštou, žalobkyne oznámili Komisii, že trvanie veľkonočných prázdnin nie je relevantné, keďže opakovaná žiadosť bola zaslaná a zaregistrovaná 15. decembra 2010, a že od jej podania uplynulo 83 pracovných dní, teda 68 pracovných dní presahujúcich maximálnu lehotu na vybavenie opakovanej žiadosti a 53 pracovných dní po všetkých možných oprávnených predĺženiach uvedenej lehoty na základe ustanovení nariadenia č. 1049/2001.
14 Rozhodnutím z 19. septembra 2011 Komisia prijala výslovné rozhodnutie ako odpoveď na opakovanú žiadosť z 15. decembra 2010, ktoré sa týkalo časti požadovaných dokumentov (ďalej len „prvé výslovné rozhodnutie“).
Konanie
15 Žalobkyne návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. mája 2011 podali túto žalobu proti implicitnému rozhodnutiu z 22. apríla 2011, ktorým sa zamieta ich opakovaná žiadosť (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
16 Dňa 2. apríla 2012 bolo účastníkom konania doručené rozhodnutie Všeobecného súdu o otvorení ústnej časti konania, ktorým bol stanovený dátum pojednávania na 5. júna 2012.
17 Listom zo 17. apríla 2012 Komisia informovala Všeobecný súd, že listom z 3. februára 2012 (ďalej len „druhé výslovné rozhodnutie“), ktorý bol žalobkyniam doručený doporučenou poštou 8. februára 2012, prijala druhé výslovné rozhodnutie týkajúce sa požadovaných dokumentov, ktorých sa netýkalo prvé výslovné rozhodnutie. Podľa uvedeného listu Komisia z formálneho hľadiska dospela k záveru, že žalobkyne už nemajú záujem na konaní, takže v tejto veci už netreba rozhodnúť, a navyše poukazuje na zjavnú neprípustnosť žaloby podanú proti napadnutému rozhodnutiu. Bola totiž podaná po uplynutí lehoty na podanie žaloby o neplatnosť. Za dátum napadnutého rozhodnutia, ako implicitného rozhodnutia, sa má totiž považovať deň, keď uplynula stanovená lehota uvedená v článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001, teda 4. február 2011.
18 Listom zo 4. mája 2012 žalobkyne na základe výzvy Všeobecného súdu oznámili svoje pripomienky týkajúce sa návrhu Komisie na zastavenie konania.
19 Listom z 29. júna 2012 žalobkyne na základe výzvy Všeobecného súdu predložili svoje pripomienky k námietke neprípustnosti, ktorú incidenčne podala Komisia v liste zo 17. apríla 2012 v súvislosti s tým, že uvedená žaloba bola podaná oneskorene.
Návrh účastníkov konania
20 Žalobkyne pôvodne navrhli, aby Všeobecný súd:
– určil, že Komisia porušila článok 4 a konkrétnejšie jeho odseky 2, 3 a 6 nariadenia č. 1049/2001, ako aj článok 8 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia,
– určil, že Komisia porušila článok 4 ods. 1 až 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, uzatvoreného 25. júna 1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“),
– určil, že Komisia porušila článok 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, s. 13),
– zrušil implicitné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý prístup k požadovaným dokumentom,
– na základe článku 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru uložil Komisii povinnosť v stanovenej lehote poskytnúť prístup k všetkým požadovaným dokumentom, okrem prípadu, že sú chránené absolútnou výnimkou stanovenou v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/200,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane trov konania vedľajších účastníkov konania.
21 Komisia pôvodne navrhla, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú, pokiaľ ide o 63 dokumentov sprístupnených na základe rozhodnutia z 19. septembra 2011,
– rozhodol o trovách konania v súlade s právnou úpravou.
22 V liste zo 17. apríla 2012 Komisia navrhla, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako bezpredmetnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú.
23 V liste zo 4. mája 2012 žalobkyne navrhli, aby Všeobecný súd:
– určil, že vzhľadom na zrejmé procesné omeškanie Komisie – v zjavnom rozpore s pravidlami Únie týkajúcimi sa prístupu k dokumentom a transparentnosti – už zanikol ich praktický záujem na tom, aby bol vydaný rozsudok, a že viac nemajú záujem na konaní v predmetnej veci,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania v súlade s článkom 87 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
Právny stav
24 Podľa článku 111 rokovacieho poriadku, ak je žaloba zjavne neprípustná, Všeobecný súd môže bez toho, aby pokračoval v konaní, rozhodnúť odôvodneným uznesením. Okrem toho podľa článku 113 uvedeného rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd kedykoľvek aj bez návrhu, po vypočutí účastníkov konania, rozhodnúť o prekážke konania. V prejednávanej veci Všeobecný súd dospel k záveru, že má dostatok informácií, ktoré vyplývajú z predložených písomností a vysvetlení poskytnutých účastníkmi konania v rámci písomnej a ústnej časti konania, takže nie je potrebné pokračovať v konaní.
25 Komisia v liste zo 17. apríla 2012, priloženom do spisu v tejto veci ako návrh na zastavenie konania, po prvé uvádza, že následne po druhom výslovnom rozhodnutí, ktoré bolo žalobkyniam doručené 8. februára 2012, žalobkyne vzhľadom na skutočnosť, že nepodali žalobu o neplatnosť proti tomuto rozhodnutiu v stanovenej lehote, ani neaktualizovali svoju žalobu vzhľadom na uvedené rozhodnutie, stratili záujem na konaní proti napadnutému rozhodnutiu, takže Všeobecný súd by mal rozhodnúť o zastavení konania v tejto veci.
26 Po druhé Komisia bez toho, aby samostatným podaním vzniesla námietku neprípustnosti v zmysle článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, subsidiárne uvádza, že žaloba je zjavne neprípustná, pretože bola podaná po uplynutí stanovenej lehoty, v rámci ktorej žalobkyne mohli napadnúť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti Komisia uvádza, že uvedená lehota uplynula 14. apríla 2011.
27 Žalobkyne v pripomienkach k návrhu Komisie na zastavenie konania, ako boli vyjadrené v liste zo 4. mája 2012, po prvé tvrdia, že žaloba smeruje proti implicitnému rozhodnutiu Komisie, ktorému priraďujú dátum 22. apríl 2011 na základe ich korešpondencie s Komisiou medzi 14. a 18. aprílom 2011. Po druhé spochybňujú, že druhé výslovné rozhodnutie im bolo doručené 8. februára 2012. Adresátkou uvedeného oznámenia bola totiž iba jedna zo žalobkýň. Po tretie v podstate uznávajú, že už nemajú záujem na získaní prístupu k dokumentom, o ktoré žiadali a ku ktorým im Komisia zamietla prístup v druhom výslovnom rozhodnutí. Po štvrté žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne uvádza, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti druhému výslovnému rozhodnutiu už uplynula. V každom prípade sú oprávnené po prijatí druhého výslovného rozhodnutia upraviť návrhy a právne dôvody uvedené v žalobe v tejto veci. Žalobkyne však potvrdili, že uznávajú, že viac nemajú praktický záujem na vydaní rozsudku, a teda že neexistuje záujem na konaní v predmetnej veci.
28 Pokiaľ ide o dodržanie lehoty na podanie žaloby v tejto veci, žalobkyne v odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania v podstate tvrdia, že z ich korešpondencie s Komisiou od 3. februára do 18. apríla 2011 a najmä zo záväzkov vyjadrených a obnovených v týchto súvislostiach zo strany Komisie prijať hneď, ako to bude možné, výslovné rozhodnutie, vyplýva, že sa mohli oprávnene domnievať, že za dátum implicitného rozhodnutia sa nemá považovať uplynutie stanovenej lehoty 4. februára 2011, ale neskorší dátum, a to podľa nich 22. apríl 2011.
Posúdenie Všeobecným súdom
29 Všeobecný súd po vypočutí účastníkov konania rozhodol aj bez návrhu preskúmať prípustnosť tejto žaloby, pokiaľ ide o lehotu, ktorú mali žalobkyne na podanie tejto žaloby, a to bez ohľadu na návrh na zastavenie konania formálne podaný Komisiou listom zo 17. apríla 2012.
30 Po prvé Všeobecný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry lehota má povahu verejného poriadku, pretože je stanovená na účely toho, aby sa zaistila jasnosť a bezpečnosť právnych situácií a aby sa vyhlo akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti, a súdu Únie prináleží, aby aj bez návrhu preskúmal, či bola dodržaná (rozsudok Súdneho dvora z 23. januára 1997, Coen, C‑246/95, Zb. s. I‑403, bod 21, a uznesenie Všeobecného súdu zo 4. apríla 2008, Kulykovska-Pawlowski a i./Parlament a Rada, T‑503/07, neuverejnené v Zbierke, bod 6).
31 Takisto podľa ustálenej judikatúry sa na lehoty na podanie žaloby nevzťahuje diskrečná právomoc ani súdu, ani účastníkov konania (rozsudky Všeobecného súdu z 15. marca 1995, Cobrecaf a i./Komisia, T‑514/93, Zb. s. II‑621, bod 40; zo 14. júla 1998, Hauer/Rada a Komisia, T‑119/95, Zb. s. II‑2713, bod 22, a uznesenie Všeobecného súdu z 25. júna 2003, AIT/Komisia, T‑287/02, Zb. s. II‑2179, bod 20).
32 Po druhé Všeobecný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry tak Súdny dvor, ako aj Všeobecný súd v zásade odmietajú uznať, aby sa samotné mlčanie inštitúcie považovalo za implicitné rozhodnutie, okrem prípadu, že existujú výslovné ustanovenia stanovujúce lehotu, po ktorej uplynutí platí domnienka, že takéto rozhodnutie inštitúcia, ktorá mala prijať stanovisko, vydala, a definujúce obsah tohto rozhodnutia, pretože inak by sa spochybnil systém opravných prostriedkov zavedených Zmluvou o FEÚ (rozsudok Súdneho dvora z 9. decembra 2004, Komisia/Greencore, C‑123/03 P, Zb. s. I‑11647, bod 45; rozsudky Všeobecného súdu z 13. decembra 1999, SGA/Komisia, T‑189/95, T‑39/96 a T‑123/96, Zb. s. II‑3587, bod 27, a z 9. septembra 2009, Brink’s Security Luxembourg/Komisia, T‑437/05, Zb. s. II‑3233, bod 55).
33 Podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 sa pritom neexistencia odpovede inštitúcie na opakovanú žiadosť v stanovenej lehote v zmysle článku 8 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia považuje za zápornú odpoveď a oprávňuje žiadateľa na podanie žaloby proti inštitúcii podľa ustanovení Zmluvy o FEÚ.
34 Navyše v predmetnom prípade nie je medzi účastníkmi konania sporné, že napadnutý akt je implicitným zamietajúcim rozhodnutím v zmysle ustanovení článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001. V tejto súvislosti Všeobecný súd uvádza, ako vyplýva zo spisu, že v čase podania žaloby o neplatnosť, teda 25. mája 2011, neexistovala odpoveď Komisie na opakovanú žiadosť žalobkýň z 15. decembra 2010 a že na základe ustanovení vyššie uvedeného článku nariadenia č. 1049/2001 sa žalobkyne rozhodli podaním tejto žaloby spochybniť zákonnosť toho, čo predstavovalo zamietajúcu odpoveď Komisie.
35 Po tretie treba pripomenúť, že podľa znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ musia byť žaloby o neplatnosť podané v lehote dvoch mesiacov od uverejnenia daného opatrenia alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak to chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.
36 Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia Zmluvy treba najskôr určiť dátum, kedy bolo napadnuté rozhodnutie z právneho hľadiska prijaté, a potom vypočítať lehotu na podanie žaloby, ktorú mali žalobkyne na napadnutie zákonnosti uvedeného rozhodnutia.
37 Pokiaľ ide o určenie dátumu, ku ktorému bolo napadnuté rozhodnutie z právneho hľadiska prijaté, treba uviesť, ako vyplýva zo znenia odôvodnenia 13 nariadenia č. 1049/2001, že normotvorca s cieľom zabezpečiť plné dodržiavanie a tým aj úplnú účinnosť práva na prístup verejnosti k dokumentom patriacim do pôsobnosti tohto nariadenia rozhodol, že v rámci správneho konania v dvoch fázach, ktoré je zakotvené v článkoch 7 a 8 uvedeného nariadenia, bude existovať možnosť podať najmä žalobu. O takýto prípad ide práve pri implicitných zamietajúcich rozhodnutiach v zmysle článku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia.
38 Treba dodať, že odkaz uvedený v ustanoveniach článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 na pojem stanovená lehota, namiesto odkazu na fixnú lehotu, možno vysvetliť tak, že podľa ustanovení článku 8 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia dĺžka lehoty na vybavenie opakovanej žiadosti môže kolísať medzi lehotou minimálne 15 pracovných dní a maximálne 30 pracovných dní od registrácie žiadosti. V dôsledku toho sa dĺžka stanovenej lehoty v zmysle článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 musí vypočítať v každom jednotlivom prípade vzhľadom na priebeh konania, v ktorom dotknutá inštitúcia vybavuje opakované žiadosti, ktoré jej boli podané, v súlade s ustanoveniami článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1049/2001.
39 V predmetnom prípade Všeobecný súd uvádza, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že lehota na poskytnutie odpovede na opakovanú žiadosť, zaregistrovanú oddelením Komisie 15. decembra 2010, ktorú mala k dispozícii Komisia po tom, čo ju predĺžila o pätnásť pracovných dní na základe ustanovení článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, uplynula 4. februára 2011. Vzhľadom na ustanovenia nariadenia Rady (EHS, Euratom) č. 1182/71 z 3. júna 1971, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny (Ú. v. ES L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 51), a vzhľadom na zoznam sviatkov v roku 2010 (Ú. v. EÚ C 166, 2008, s. 18) a zoznam sviatkov na rok 2011 pre inštitúcie Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ C 230, 2009, s. 10), treba konštatovať, že tento výpočet lehoty na odpoveď na opakovanú žiadosť nie je nesprávny. V dôsledku toho stanovená lehota v zmysle článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 uplynula v predmetnom prípade 4. februára 2011.
40 Zo všetkých úvah uvedených v bodoch 35 až 39 vyššie vyplýva, že napadnuté rozhodnutie, ktoré malo formu implicitného zamietajúceho rozhodnutia, bolo prijaté 4. februára 2011.
41 Pokiaľ ide o výpočet lehoty, ktorú mali žalobkyne na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu, lehota na podanie žaloby stanovená v článku 263 ZFEÚ začala v súlade s článkom 101 ods. 1 rokovacieho poriadku plynúť 5. februára 2011 a uplynula 14. apríla 2011 v súlade s článkom 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, teda viac ako mesiac pred podaním žaloby 25. mája 2011.
42 Tento záver nemožno s prihliadnutím na tvrdenia žalobkýň zmeniť.
43 V prvom rade treba totiž konštatovať, že Komisia v liste z 3. februára 2011 výslovne uviedla, že mala v úmysle zaslať konečnú odpoveď na opakovanú žiadosť v čo najkratšej lehote, potom, v liste z 28. februára 2011, že urobí všetko potrebné na to, aby takáto odpoveď bola poskytnutá pred koncom marca 2011, a nakoniec v liste zo 14. apríla 2011, že mala v úmysle zaslať túto odpoveď krátko po 22. apríli 2011. Vzhľadom na záväzky, ktoré Komisia výslovne písomne vyjadrila, treba konštatovať, že Komisia takto voči žalobkyniam preukázala svoj úmysel prijať konečnú odpoveď na opakovanú žiadosť v čo najkratšej lehote v priebehu prvého polroka roku 2011.
44 Ďalej Všeobecný súd uvádza, že žalobkyne v liste zo 7. apríla 2011 výslovne oznámili Komisii, že ak neprijme konečnú odpoveď na ich opakovanú žiadosť do 22. apríla 2012, podajú žalobu o neplatnosť proti implicitnému zamietajúcemu rozhodnutiu, ktoré bolo podľa nich prijaté v uvedený deň.
45 Všeobecný súd však dospel k záveru, že ani jedna z dvoch okolností uvedených v bodoch 43 a 44 vyššie nemôže mať za následok, ako sa žalobkyne zrejme v danom čase domnievali a tvrdili vo svojich pripomienkach k návrhu na zastavenie konania, ako aj v liste z 29. júna 2012, že dátum prijatia implicitného rozhodnutia bol posunutý na 22. apríla 2011.
46 Ako totiž Všeobecný súd pripomenul v bode 31 vyššie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že na lehoty na podanie žaloby sa nevzťahuje diskrečná právomoc ani súdu, ani účastníkov konania. Keďže žalobkyne sa domnievali, ako vyplýva z listov zo 4. mája a z 29. júna 2012, vzhľadom na vzájomnú korešpondenciu medzi nimi a Komisiou, že implicitné zamietajúce rozhodnutie v zmysle článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 bolo prijaté 22. apríla 2011, zjavne chceli posunúť lehotu na podanie žaloby o neplatnosť, takže posunuli dátum prijatia uvedeného rozhodnutia a v dôsledku toho aj dátum, od ktorého im stanovená lehota na podanie uvedenej žaloby začala plynúť, ako aj dátum, ku ktorému uplynula.
47 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že žalobu z dôvodu jej omeškania treba zamietnuť v plnom rozsahu ako zjavne neprípustnú.
O trovách
48 Podľa článku 87 ods. 3 prvého pododseku rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd vo výnimočných prípadoch rozdeliť náhradu trov konania.
49 V tejto súvislosti Všeobecný súd dospel k záveru, že viaceré výslovné záväzky vyjadrené Komisiou v listoch z 3. februára, 28. februára a zo 14. apríla 2011, ako ich Všeobecný súd uviedol v bode 43 vyššie, mohli spôsobiť u žalobkýň vznik legitímnych očakávaní, pokiaľ ide o to, že bude hneď prijatá konečná odpoveď na opakovanú žiadosť z 15. decembra 2010. Preto, ako vyplýva aj z ich pripomienok k návrhu na zastavenie konania, sa žalobkyne vzhľadom na výslovné záväzky vyjadrené Komisiou mohli istotne nesprávne, ale úplne pochopiteľne domnievať, že uvedená žiadosť sa ďalej vybavuje a že dátum uplynutia stanovenej lehoty sa posunul.
50 Okrem toho treba konštatovať, že na rozdiel od výslovných záväzkov vyjadrených Komisiou v listoch z 3. februára, 28. februára a zo 14. apríla 2011 prijať v krátkom čase konečnú odpoveď na opakovanú žiadosť, uvedená odpoveď bola nakoniec poskytnutá až 3. februára 2012, teda deň a rok po uplynutí stanovenej lehoty v zmysle ustanovení článku 8 nariadenia č. 1049/2001. V dôsledku toho Komisia zjavne a závažným spôsobom prekročila uvedenú lehotu.
51 Vzhľadom na tieto výnimočné okolnosti, ktoré charakterizujú vybavenie opakovanej žiadosti Komisiou, je spravodlivé zaviazať Komisiu na náhradu nielen vlastných trov konania, ale aj na náhradu troch štvrtín trov konania vynaložených žalobkyňami. Žalobkyne znášajú štvrtinu svojich vlastných trov konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta ako zjavne neprípustná.
2. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť tri štvrtiny trov konania ClientEarth, Friends of the Earth Europe, Stichting FERN a Corporate Europe Observatory, ktoré znášajú štvrtinu svojich vlastných trov konania.
V Luxemburgu 13. novembra 2012
Tajomník | | Predsedníčka komory |