Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 11. januára 2024(1)
Vec C‑632/22
AB Volvo
proti
Transsaqui SL,
za účasti:
Ministerio Fiscal
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Kartel týkajúci sa nákladných vozidiel – Žaloba o náhradu škody – Doručenie oznámenia o začatí konania dcérskej spoločnosti materskej spoločnosti – Nariadenie (ES) č. 1393/2007“
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť rozsah pôsobnosti nariadenia (ES) č. 1393/2007(2) v situácii, keď chce žalobca doručiť oznámenie o začatí konania dcérskej spoločnosti, proti ktorej chce podať žalobu o náhradu škody.
2. Kľúčovou otázkou je, či sa vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci Sumal(3), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že v kontexte kartelu týkajúceho sa nákladných vozidiel, ktorému Európska komisia uložila sankcie, môže byť súkromnoprávne presadzovanie práva smerované na materskú spoločnosť aj jej dcérske spoločnosti, možno oznámenia o začatí konania proti materskej spoločnosti doručiť jej dcérskej spoločnosti.
Právny rámec
Právo Únie
3. Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 s názvom „Rozsah pôsobnosti“ znie takto:
„Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach, keď sa má odoslať súdna alebo mimosúdna písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci alebo na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone jeho verejnej moci (acta iure imperii).“
Španielske právo
4. Článok 24 španielskej Ústavy znie takto:
„1. Každý má právo získať účinnú ochranu sudcov a súdov pri výkone svojich práv a oprávnených záujmov, pričom sa za žiadnych okolností nemôže odoprieť právo na obhajobu.
2. Každý má rovnako právo na zákonného sudcu, na obhajobu a na prístup k obhajcovi, byť informovaný o obvinení vznesenom proti nemu, na verejné súdne konanie bez zbytočných prieťahov a so všetkými zárukami, na použitie dôkazných prostriedkov potrebných na svoju obhajobu, nevypovedať vo vlastný neprospech, nebyť nútený k priznaniu viny a na prezumpciu neviny.“
5. V článku 155 Ley 1/2000 de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o Občianskom súdnom poriadku) zo 7. januára 2000(4) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, nazvanom „Oznamovanie stranám, ktoré ešte nie sú účastníkmi konania alebo nie sú zastúpené právnym zástupcom. Adresa na doručovanie“, sa stanovuje:
„1. Ak strany nie sú zastúpené právnym zástupcom alebo ak ide o prvú výzvu alebo predvolanie žalovaného, písomnosti sa doručujú na adresu bydliska strán sporu.
…
3. Na účely oznamovania sa za adresu na doručovanie považuje adresa, ktorá je uvedená v obecnom registri alebo ktorá je úradne evidovaná na iné účely, ako aj adresa, ktorá je uvedená v úradnom registri alebo v publikáciách profesijných združení v prípade spoločností a iných subjektov alebo osôb, ktoré vykonávajú povolanie, v súvislosti s ktorým musia byť povinne členmi profesijného združenia. Za adresu na doručovanie možno na tento účel považovať aj miesto výkonu inej než dočasnej podnikateľskej alebo zamestnaneckej činnosti.
…
Ak žaloba smeruje proti právnickej osobe, možno tiež uviesť bydlisko ktorejkoľvek osoby, ktorá vystupuje ako konateľ, riaditeľ alebo splnomocnenec obchodnej spoločnosti, alebo predseda, člen alebo riadiaci člen predstavenstva ktoréhokoľvek združenia, ktoré je zapísané v úradnom registri.“
Skutkové okolnosti veci samej, konanie a prejudiciálne otázky
6. V priebehu roku 2008 kúpila spoločnosť Transsaqui SL dve nákladné vozidlá značky Volvo.
7. Dňa 19. júla 2016 Komisia prijala rozhodnutie týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992(5) (vec AT.39824 – Nákladné vozidlá) [oznámené v dokumente C(2016) 4673] (ďalej len „rozhodnutie Komisie z 19. júla 2016“)(6). Spoločnosť AB Volvo patrila medzi adresátov tohto rozhodnutia. Komisia v tomto rozhodnutí dospela k záveru, že niektorí výrobcovia nákladných vozidiel vrátane spoločnosti Volvo sa podieľali na karteli formou nepretržitého porušovania článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Dospelo sa k záveru, že adresáti rozhodnutia sa podieľali na kolúzii a/alebo nesú za ňu zodpovednosť. Kolúzne dojednania zahŕňali dohody a/alebo zosúladené postupy týkajúce sa stanovovania cien a zvyšovania cien brutto s cieľom zosúladiť ceny brutto v Európskom hospodárskom priestore (EHP), načasovanie a prenos nákladov na zavedenie emisných technológií vyžadovaných normami EURO 3 až 6. Pokiaľ ide o spoločnosť Volvo, zistilo sa, že porušovanie trvalo od 17. januára 1997 do 18. januára 2011.
8. Dňa 12. júla 2018 podala Transsaqui proti spoločnosti Volvo na Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia, Španielsko) žalobu, v ktorej sa domáhala náhrady škody, ktorú utrpela v dôsledku navýšenia ceny, ktoré bolo na ňu uplatnené, v súvislosti s kartelom týkajúcim sa nákladných vozidiel identifikovanom v rozhodnutí Komisie z 19. júla 2016. Požadovaná suma bola vo výške 24 420,69 eura a zodpovedala hodnote navýšenia ceny. Transsaqui uviedla ako právny základ svojej žaloby články 72 a 76 Ley 15/2007 de Defensa de la Competencia (zákon č. 15/2007 o ochrane hospodárskej súťaže) z 3. júla 2007(7), rozhodnutie Komisie z 19. júla 2016 a smernicu 2014/104/EÚ(8).
9. Hoci sa sídlo spoločnosti Volvo nachádza v Göteborgu (Švédsko), Transsaqui uviedla ako adresu spoločnosti Volvo na doručenie predvolania na účely vyjadrenia sa k žalobe adresu dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti v Španielsku, a to spoločnosť Volvo Group España, SAU, ktorá sa nachádza v Madride (Španielsko).
10. Po tom, ako Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) vyhlásil žalobu za prípustnú, bola kópia žaloby, ako aj písomností, ktoré s ňou boli predložené, zaslaná doporučeným listom na adresu spoločnosti Volvo Group España v Madride. Prevzatie poštovej zásielky však bolo odmietnuté ručne napísanou poznámkou, na ktorej bola uvedená adresa spoločnosti Volvo vo Švédsku. Juzgado de lo Mercantil n° 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) na základe toho pozval Transsaqui na vypočutie, aby sa mohla k veci vyjadriť. Transsaqui uviedla, že správanie spoločnosti Volvo Group España, v rámci ktorého odmietla doručenie predvolania na účely vyjadrenia sa k žalobe podanej proti spoločnosti Volvo, je len konaním v zlej viere s cieľom oddialiť konanie vzhľadom na skutočnosť, že Volvo vlastní 100 % základného imania spoločnosti Volvo Group España, čo znamená, že podľa práva hospodárskej súťaže predstavujú tieto dve spoločnosti jeden podnik.
11. Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) rozhodnutím z 22. mája 2019 nariadil, aby sa žalovanej, teda spoločnosti Volvo, korešpondencia doručovala na adresu jej dcérskej spoločnosti, Volvo Group España, v súlade so „zásadou jednoty podniku“. Na tento účel poslal posledný uvedený súd madridským súdom žiadosť o justičnú spoluprácu. Prostredníctvom madridských súdov bol 5. septembra 2019 vykonaný pokus o doručenie na uvedenú adresu, avšak advokát, ktorý sa predstavil ako „právny zástupca spoločnosti Volvo Group España“, odmietol prevzatie s tým, že doručenie sa malo vykonať do kancelárií spoločnosti Volvo vo Švédsku. Druhý pokus madridských súdov o doručenie predvolania na adresu dcérskej spoločnosti v Madride bol úspešný. Prevzala ho osoba, ktorá uviedla, že je z právneho oddelenia.
12. Keďže Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) usúdil, že doručenie bolo riadne vykonané, a Volvo, ktorej boli doručené písomnosti, sa v stanovenej lehote nedostavila na konanie, bola žalovaná vyhlásená za neprítomnú a v konaní sa pokračovalo v jej neprítomnosti. Pokus o doručenie príslušného rozhodnutia spoločnosti Volvo sa uskutočnil na adrese jej dcérskej spoločnosti Volvo Group España, ktorá však doručenie opäť odmietla z dôvodu, že to nebola správna adresa. Dňa 26. februára 2020 Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) vydal rozsudok, ktorým vyhovel žalobe spoločnosti Transsaqui a nariadil spoločnosti Volvo, aby jej zaplatila náhradu škody vo výške 24 420,69 eura spolu so zákonnými úrokmi a nahradila trovy konania.
13. Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) doručil uvedený rozsudok spoločnosti Volvo doporučeným listom na adresu dcérskej spoločnosti v Madride, ktorý prevzala osoba prítomná na mieste a ktorá podpísala potvrdenie o doručení 10. marca 2020. Keďže tento rozsudok bol právoplatný, trovy konania boli vyčíslené v súlade so žiadosťou o vyčíslenie, ktorú podala Transsaqui. Súd oznámenie o tom doručil spoločnosti Volvo na adresu v Madride na vyjadrenie a bolo podpísané potvrdenie o doručení oznámenia. Vzhľadom na to, že žalovaná v stanovenej lehote nenapadla trovy konania, súd ich schválil vo výške 8 310,64 eura a svoje rozhodnutie doručil spoločnosti Volvo doporučeným listom zaslaným na adresu dcérskej spoločnosti v Madride, pričom potvrdenie o doručení bolo podpísané. Na žiadosť spoločnosti Transsaqui sa uskutočnil výkon rozhodnutia a bola nariadená exekúcia na majetok spoločnosti Volvo prostredníctvom exekučných príkazov, ktoré boli 17. marca 2021 doručené na adresu dcérskej spoločnosti Volvo Group España v Madride.
14. V listoch, ktoré boli postupne zaslané Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) v reakcii na každý pokus o súdne oznámenie, Volvo Group España vysvetlila dôvody, pre ktoré odmietla prevziať súdne zásielky a oznámenia adresované spoločnosti Volvo, keďže táto spoločnosť má sídlo vo Švédsku. Okrem iného tvrdila, že po prvé, hoci sú Volvo Group España a Volvo súčasťou tej istej skupiny podnikov, obe majú odlišnú právnu subjektivitu a prvá spoločnosť nemá postavenie konateľa druhej spoločnosti, a nie je ani splnomocnená preberať súdne zásielky v mene tejto spoločnosti; po druhé podľa španielskej procesnej právnej úpravy musí byť žalovanému doručené predvolanie na adresu jeho sídla a rôzne španielske súdy v rámci sporov týkajúcich sa kartelu nákladných vozidiel rozhodli, že doručovanie na adresu sídla žalovanej materskej spoločnosti nachádzajúcej sa v inom členskom štáte namiesto sídla dcérskej spoločnosti v Španielsku je správne, a to napriek väzbám medzi spoločnosťami; po tretie v prípadoch, keď má žalovaná spoločnosť sídlo v inom členskom štáte Európskej únie, doručenie sa musí vykonať v súlade s nariadením č. 1393/2007, a po štvrté žalobkyňa nemôže obchádzať pravidlá upravujúce doručovanie písomností použitím iných alternatívnych adries, ako je adresa žalovanej, pretože v opačnom prípade to predstavuje dôvod na preskúmanie vydaného rozsudku.
15. Dňa 15. júna 2021 Volvo podala na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, návrh na preskúmanie právoplatného rozsudku, ktorý vydal Juzgado de lo Mercantil nº 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) v neprítomnosti žalovanej a ktorým sa jej uložila povinnosť zaplatiť spoločnosti Transsaqui náhradu škody z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže. Volvo tvrdila, že svoj návrh podala v zákonnej lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa dozvedela o dôvode preskúmania, keďže o odsudzujúcom rozsudku sa „dozvedela nepriamo“ v čase doručenia oznámení o výkone rozsudku na adresu jej dcérskej spoločnosti v Španielsku 17. marca 2021.
16. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v spojení s článkom 101 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že bráni doručovaniu predvolaní materskej spoločnosti, ktorej sídlo sa nachádza v inom členskom štáte, na adresu dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti.
17. Práve v tomto kontexte sa uznesením zo 7. októbra 2022, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 10. októbra 2022, Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Možno článok 47 [Charty] v spojení s článkom 101 [ZFEÚ] vykladať za okolností sporu týkajúceho sa kartelu nákladných vozidiel opísaných v tomto rozhodnutí tak, že doručenie materskej spoločnosti, proti ktorej bola podaná žaloba o náhradu škody spôsobenej konaním obmedzujúcim hospodársku súťaž, sa považuje za riadne vykonané, ak sa toto doručenie (alebo pokus o doručenie) vykonalo na adresu dcérskej spoločnosti so sídlom v štáte, v ktorom prebieha súdne konanie, a materská spoločnosť so sídlom v inom členskom štáte sa nedostavila na konanie a bola neprítomná?
2. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku, je tento výklad článku 47 Charty zlučiteľný s článkom 53 Charty vzhľadom na judikatúru Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko) týkajúcu sa doručovania materským spoločnostiam so sídlom v inom členskom štáte v sporoch týkajúcich sa kartelu nákladných vozidiel?“
18. Písomné pripomienky predložili Volvo, Transsaqui, česká a španielska vláda, ako aj Komisia. Volvo, Transsaqui, španielska vláda a Komisia sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 18. októbra 2023.
Posúdenie
Prvá otázka
19. Svojou prvou otázkou chce vnútroštátny súd v zásade objasniť, či článok 101 ZFEÚ a článok 47 Charty umožňujú, že právne písomnosti adresované materskej spoločnosti usadenej v jednom členskom štáte sa môžu právoplatne doručovať dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti v inom členskom štáte.
Úvodné poznámky
20. Na základe informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania patrí vec, ktorá sa prejednáva na vnútroštátnom súde, do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012(9). Podľa ustanovení uvedeného nariadenia sa osoby s bydliskom na území členského štátu v zásade žalujú na súdoch tohto členského štátu.(10) Na súdoch iného členského štátu ich však možno žalovať okrem iného vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti. V takýchto situáciách osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte na súdoch podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.(11)
21. Transsaqui pochádza zo Španielska. Nákladné vozidlá boli obstarané v Španielsku, kde aj došlo ku vzniku škody. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora z toho vyplýva, že španielske súdy majú podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 právomoc prejednávať žaloby týkajúce sa mimozmluvnej zodpovednosti podané proti spoločnosti usadenej vo Švédsku, ak ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok, došlo v mieste, kde majú právomoc.
Nariadenie č. 1393/2007
22. Hoci účastníci konania vo veci samej právomoc španielskych súdov podľa všetkého nespochybňujú, nezhodujú sa v tom, či sa oznámenie o začatí konania musí podľa ustanovení nariadenia č. 1393/2007 doručiť zo Španielska do Švédska.
23. Volvo tvrdí, že doručenie oznámenia o začatí konania sa malo vykonať v súlade s uvedeným nariadením a že Transsaqui nemôže obchádzať ustanovenia upravujúce doručovanie oznámenia o začatí konania tým, že použije alternatívnu adresu, s ktorou nemá Volvo žiadnu súvislosť. Transsaqui tvrdí, že Volvo koná z procesného hľadiska v zlej viere a že posledná uvedená a jej španielska dcérska spoločnosť predstavujú na účely práva hospodárskej súťaže jeden podnik, aj keď majú odlišnú právnu subjektivitu, a takisto že by svoju žalobu nemohla podať, ak by musela uhradiť náklady za preklad do švédčiny.
24. V kontexte tohto sporu by sa pred posúdením oboch ustanovení, ktoré vnútroštátny súd explicitne uviedol vo svojej prvej otázke,(12) malo stanoviť, či na predmetnú vec majú vplyv ustanovenia nariadenia č. 1393/2007.
– Rozsah pôsobnosti
25. Riadne fungovanie vnútorného trhu si vyžaduje určitý stupeň regulácie a harmonizácie v oblasti medzinárodného občianskeho súdneho konania, čo je dôvodom toho, že normotvorca Únie(13) postupne prijal rámec na koordináciu občianskych súdnych konaní medzi členskými štátmi,(14) ako aj na justičnú spoluprácu. Odosielanie písomností, ktoré sa majú doručiť, medzi členskými štátmi patrí do druhej uvedenej kategórie. Na tento účel(15) sa v nariadení č. 1393/2007 ustanovuje súvisiaci mechanizmus doručovania súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach medzi členskými štátmi.
26. Podľa nariadenia č. 1393/2007 existujú dva spôsoby doručovania súdnych písomností: (i) priame doručenie, čo znamená, že žiadateľ môže písomnosť doručiť priamo adresátovi prostredníctvom splnomocnených osôb v členskom štáte, v ktorom sa doručovanie uskutočňuje, a (ii) odosielanie prostredníctvom príslušných orgánov, keď žiadateľ môže písomnosť odoslať príslušným orgánom členského štátu, v ktorom sa doručovanie uskutočňuje. Príslušné orgány následne písomnosť doručia adresátovi v súlade s vnútroštátnym právom daného členského štátu.
27. Nariadenie č. 1393/2007 sa chápe predovšetkým v tom zmysle, že sa v ňom rieši spôsob, akým sa písomnosti odosielajú na doručenie.
28. Otázka či a kedy sa písomnosti odosielajú na doručenie, je nepochybne zložitejšia. V článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 sa uvádza, že sa uplatňuje „v občianskych a obchodných veciach, keď sa má odoslať súdna alebo mimosúdna písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila“(16). To vedie k otázke, podľa ktorého práva sa rozhodne o tom, či by sa písomnosti mali doručiť do zahraničia: podľa samotného nariadenia alebo podľa vnútroštátneho práva?
29. Znenie článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 by sa mohlo chápať tak, že z neho vyplýva, že rozsah pôsobnosti nariadenia č. 1393/2007 sa stanovuje výlučne v rámci vnútroštátneho práva,(17) čo by znamenalo, že členské štáty majú rozhodné slovo pri stanovení, či a kedy sa písomnosti odošlú na doručenie.
30. Súdny dvor doposiaľ rozhodoval inak.
31. V rozsudku Alder(18) bol požiadaný o posúdenie zlučiteľnosti s právom Únie, pokiaľ ide o vnútroštátne procesné právo, v ktorom sa stanovuje, že súdne písomnosti adresované (z členského štátu A) strane, ktorá má bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte (členský štát B), sa zakladajú do spisu (ktorý sa nachádza v členskom štáte A) a považujú sa za doručené, ak daná strana neurčila zástupcu na preberanie doručovaných písomností a má bydlisko v členskom štáte (členský štát A), v ktorom sa uskutočňuje súdne konanie.
32. Súdny dvor vo svojom rozsudku Alder(19) odmietol argument, že stanovenie rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 1393/2007 sa má vykonať v rámci vnútroštátneho procesného práva. Dospel k záveru, že danému občianskemu procesnému právu bráni článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007. Súdny dvor k tomuto názoru v zásade dospel na základe systematického výkladu odôvodnení a ustanovení nariadenia č. 1393/2007 spolu s odôvodnením a contrario: keďže iba v článku 1 ods. 2 nariadenia,(20) ako aj v odôvodnení 8(21) sa výslovne odkazuje na situáciu, v ktorej sa dané nariadenie nemá uplatňovať. Súdny dvor sa najmä výslovne stotožnil s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Bot(22), a uviedol, že s výnimkou dvoch vyššie uvedených situácií,(23) „pokiaľ má osoba, ktorej je písomnosť určená, bydlisko v zahraničí, doručovanie te[j]to písomnosti nevyhnutne patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1393/2007, a teda sa musí, ako stanovuje článok 1 ods. 1 tohto nariadenia, uskutočniť prostriedkami, ktoré na tento účel stanovuje samotné nariadenie“(24).
33. Čo je dôležité, Súdny dvor dospel k záveru, že „ak by sa totiž vnútroštátnemu zákonodarcovi ponechala úloha určiť, v akých prípadoch sa prejavuje takáto nevyhnutnosť, zabránilo by to akémukoľvek jednotnému uplatneniu nariadenia č. 1393/2007, keďže je možné, že členské štáty by v tomto smere stanovili rozličné riešenia“(25).
34. Domnievam sa, že to, ako Súdny dvor vykladá článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007, plne zodpovedá bezproblémovej spolupráci v občianskych a obchodných veciach a logike ustanovení týkajúcich sa vnútorného trhu.(26)
35. Preto možno s istotou predpokladať, že existuje všeobecná zásada, z ktorej sa v nariadení č. 1393/2007 vychádza a podľa ktorej písomnosti adresované žalovanej osobe, ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa začalo konanie, sa musia povinne doručovať v členskom štáte žalovanej osoby. Táto zásada je navyše v súlade s logikou celého systému občianskeho procesného práva Únie, kde je koncepcia bydliska kľúčová.
36. V krátkosti by som chcel poznamenať, že z tejto zásady nevyplýva, že dané nariadenie sa vzťahuje na všetky aspekty doručovania súdnych a mimosúdnych písomností v cezhraničnom kontexte. Určite existujú prípady, keď stanovenie špecifických aspektov doručovania prislúcha vnútroštátnemu právu.(27) To však nič nemení na skutočnosti, že v rámci vnútroštátneho práva sa nemôžu meniť situácie, pri ktorých doručovanie písomnosti osobe s bydliskom v inom členskom štáte patrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia.
– Dôsledky pre prejednávanú vec
37. Čo sa týka prejednávanej veci, z uvedenej argumentácie vyplýva, že sa uplatňujú ustanovenia nariadenia č. 1393/2007.
38. Je všeobecne známe, že Volvo má sídlo(28) v inom členskom štáte (Švédsko), ako je členský štát, v ktorom bola proti nej podaná žaloba (Španielsko). Navyše je stanovené, že Volvo a jej dcérske spoločnosti predstavujú odlišné právnické osoby. Volvo navyše nevymenovala svoju dcérsku spoločnosť za splnomocneného zástupcu v Španielsku na účely doručovania právnych písomností.
39. V dôsledku toho sa doručovanie predmetných súdnych písomností musí vykonávať v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1393/2007. V tomto smere sa v nariadení č. 1393/2007 na zabezpečenie efektívnych a účelných súdnych konaní a zaručenie riadneho výkonu spravodlivosti stanovuje zásada priameho odosielania súdnych a mimosúdnych písomností medzi subjektmi, ktoré určia členské štáty.
40. V tejto súvislosti, ako zdôraznila Komisia, je zásadným prvkom práva na spravodlivý proces zásada, že osoba žalovaná v občianskom súdnom konaní má právo, aby jej bolo osobne doručené oznámenie o začatí konania s dostatočným predstihom, aby si mohla pripraviť obhajobu. Článok 28 nariadenia č. 1215/2012 aj článok 19 nariadenia č. 1393/2007 tu zaručujú práva žalovaných, ktorí sa nedostavili na pojednávanie, na obhajobu. V takejto situácii musí vnútroštátny súd pozastaviť konanie, kým sa nezistí, že oznámenie bolo žalovanej osobe doručené v súlade s nariadením č. 1393/2007.
41. Z toho vyplýva, že materská spoločnosť usadená v inom členskom štáte (Švédsko) má právo nedostaviť sa na pojednávanie, ak bolo oznámenie o začatí konania doručené na adresu jej dcérskej spoločnosti usadenej v inom členskom štáte (Španielsko). Podobne nemožno ani od dcérskej spoločnosti (nachádzajúcej sa v Španielsku) požadovať, aby prijala doručenie oznámenia o začatí konania adresovaného jej materskej spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte (Švédsko).
Článok 101 ZFEÚ a článok 47 Charty
42. Následne preskúmam, či článok 101 ZFEÚ a článok 47 Charty nespochybňujú tento predbežný záver.
43. Volvo tvrdí, že žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže patria plne do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 1393/2007 a že uplatňovanie tohto nariadenia na súdne opravné prostriedky vo všeobecnosti alebo na opravné prostriedky založené na rozhodnutí Komisie z 19. júla 2016 nemožno na základe článku 47 Charty a článku 101 ZFEÚ vylúčiť.
44. Česká vláda a Komisia v zásade s takýmto posúdením súhlasia.
45. Transsaqui z rozsudku Sumal naopak vyvodila, že pojem „hospodárska jednotka alebo podnik“, ktorý sa tam podrobne opisuje, sa vzťahuje aj na procesnú oblasť, keďže Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že v kontexte kartelu možno žalovať dcérsku spoločnosť.
46. So zreteľom na tento rozsudok sa Transsaqui domnieva, že keďže sa proti dcérskej spoločnosti môže podať žaloba a dcérska spoločnosť je spolu so svojou materskou spoločnosťou spoločne a nerozdielne zodpovedná za škodu spôsobenú v kontexte kartelu, pretože tvoria jeden podnik, musí byť dcérska spoločnosť schopná byť adresátom predvolania doručeného podniku.
47. Transsaqui dodáva, že v prejednávanej veci by z dôvodu zjednodušenia postupov nemalo zmysel doručovať predvolanie do Švédska, keďže k právnemu aktu, ktorý je základom daného konania, teda predaju nákladných vozidiel, došlo v Španielsku.
48. Transsaqui sa domnieva, že článok 47 Charty v spojení s článkom 101 ZFEÚ možno vykladať v tom zmysle, že materskej spoločnosti, proti ktorej bola podaná žaloba o náhradu škody spôsobenej kartelom, bolo právoplatne doručené predvolanie, ak sa doručenie oznámenia o začatí konania vykonalo na adresu jej dcérskej spoločnosti usadenej v štáte, v ktorom prebieha súdne konanie, a materská spoločnosť usadená v inom členskom štáte sa nedostavila na konanie a bola neprítomná.
49. Súdny dvor v rozsudku Sumal rozhodol, že v rámci žaloby o náhradu škody, ktorá sa zakladá na porušení článku 101 ZFEÚ konštatovaného Komisiou v rozhodnutí, môže byť právny subjekt, ktorý nie je označený v tomto rozhodnutí ako subjekt, ktorý sa dopustil porušenia práva hospodárskej súťaže, napriek tomu na tomto základe zodpovedný z dôvodu protiprávneho konania iného právneho subjektu, pokiaľ sú tieto dve osoby súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky, a teda tvoria podnik, ktorý je strojcom porušenia v zmysle uvedeného článku 101 ZFEÚ.(29) V tejto súvislosti Súdny dvor poukázal na skutočnosť, že určovanie subjektu, ktorý musí poskytnúť náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ, priamo upravuje právo Únie(30) a že pojem „podnik“ podľa článku 101 ZFEÚ predstavuje v práve Únie samostatný pojem.(31)
50. Domnievam sa, že článok 101 ZFEÚ a článok 47 Charty nespochybňujú základnú zásadu vychádzajúcu z nariadenia č. 1393/2007, a to, že písomnosti adresované žalovanej osobe s bydliskom v inom členskom štáte sa musia doručovať v tomto členskom štáte. Inými slovami, v prejednávanej veci sa ustanovenia nariadenia č. 1393/2007 nemôžu a nemali by sa vyčleňovať. V rozsudku Sumal sa v tomto smere jednoducho nič neuvádza.
51. Po prvé Súdny dvor sa v odôvodnení rozsudku Sumal výlučne zameriava na aspekty týkajúce sa hmotného práva. V tomto smere je zvykom umožniť určitú pružnosť, aby osoby poškodené protisúťažným správaním mohli požadovať primeranú nápravu. Je dôležité, aby jednotlivci vedeli, na aký subjekt sa môžu obrátiť so žiadosťou o náhradu škody. V takomto kontexte pojem „hospodárska jednota“ bráni žalovanej osobe napríklad pri prevode kapitálu z materskej spoločnosti na svoju dcérsku spoločnosť a naopak. Zameraním sa na „rovnakú hospodársku jednotku“ Súdny dvor zosúladil právnu skutočnosť s hospodárskou skutočnosťou. Pokiaľ ide naopak o pravidlá, ktorými sa riadia spôsoby doručovania oznámenia o začatí konania, treba sa vyhnúť akejkoľvek nejednoznačnosti. Napokon ide o základný aspekt práva na obhajobu v občianskom súdnom konaní.
52. Po druhé dodržiavanie všetkých požiadaviek upravujúcich doručovanie súdnych písomností správnym spôsobom je citlivou otázkou, najmä pokiaľ sa vezmú do úvahy procesné účinky vyplývajúce z doručenia. Napríklad občianske súdne konanie začne zvyčajne právne aj formálne prebiehať hneď po doručení oznámenia o začatí konania. Nedoručenie alebo chybné doručenie môže byť naopak dôvodom na zamietnutie uznania(32) alebo vykonania rozsudku.(33) Všeobecnejšie povedané, správne doručenie súdnej písomnosti je otázkou spravodlivosti konania.
53. Po tretie oslabenie ustanovení nariadenia č. 1393/2007 tým, že sa umožní doručovanie písomnosti inej (právnickej) osobe (v tomto prípade dcérskej spoločnosti), by nakoniec mohlo viesť k nedostatočnej vzájomnej dôvere v rámci justičnej spolupráce. Základom a dôsledkom vzájomnej dôvery je predpoklad, že po začatí konania sa dodržiavajú a plnia procedurálne požiadavky, najmä tie, ktoré priamo vyplývajú z práva Únie (v tomto prípade z nariadenia č. 1393/2007). Doplnenie pôsobnosti ustanovení tohto nariadenia výkladom článku 101 ZFEÚ v spojení s článkom 47 Charty by podľa môjho názoru justičnej spolupráci neposlúžilo, ale bolo by malým, no významným krokom k jej faktickému zničeniu.
54. Napokon by som sa chcel vyjadriť k otázke prekladu písomností, ktorá sa objavila v priebehu pojednávania. Transsaqui tvrdila, že doručenie písomnosti spoločnosti Volvo vo Švédsku – v súlade s nariadením č. 1393/2007 – by pre malý podnik, akým je Transsaqui, predstavovalo značné ťažkosti. Konkrétne tvrdila, že Volvo by nesúhlasila s prevzatím písomností vyhotovených v španielčine. Podľa môjho názoru je tento problém čisto hypotetický, a to z nasledujúcich dôvodov. Po prvé v prejednávanej veci ani nedošlo k pokusu doručiť oznámenie o začatí konania vo Švédsku v súlade s uvedeným nariadením. Po druhé vnútroštátny súd nekladie, a to ani implicitne, žiadnu otázku týkajúcu sa výkladu nariadenia č. 1393/2007. Za týchto okolnosti sú akékoľvek úvahy o tom, či by uplatňovanie tohto nariadenia mohlo brániť spoločnosti Transsaqui v prístupe k spravodlivosti v tomto konkrétnom konaní, čisto hypotetickej povahy. Napokon sa domnievam, že tieto úvahy sú nezávislé od hlavného právneho problému, ktorý je predmetom prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru.
55. Keď to zhrniem, nevidím žiadny priestor na uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 47 Charty v prejednávanej veci.
Smernica 2014/104
56. Pokiaľ na prejednávanú vec nemá žiadny vplyv článok 101 ZFEÚ, to isté platí aj pre ustanovenia smernice 2014/104, ktorá je predpisom nižšej právnej sily.
57. Pre úplnosť by sa však malo zdôrazniť a upozorniť, že smernica 2014/104 sa v žiadnom prípade netýka otázky predvolávania alebo doručovania súdnych písomností. Preto sa v odôvodnení 11 smernice s jednoznačnosťou, ktorá sa blíži právnej tautológii, uvádza, že v prípade, že právna úprava na úrovni Únie chýba, žaloby o náhradu škody sa spravujú vnútroštátnymi pravidlami a postupmi členských štátov a že takéto pravidlá a postupy musia byť v súlade so zásadami efektivity a rovnocennosti.
58. Keďže však existuje procesné právo Únie týkajúce sa situácie v prejednávanej veci, a to v podobe nariadenia č. 1393/2007, nie je tu v tomto smere žiadny priestor pre vnútroštátnu procesnú autonómiu a zásady efektivity a rovnocennosti. Odkaz na vnútroštátne právo uvedený v smernici 2014/104 nesmie meniť zásady stanovené v práve Únie, akou je všeobecná zásada, ktorú obsahuje nariadenie č. 1393/2007 a podľa ktorej písomnosti adresované žalovanej osobe, ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa začalo konanie, sa musia povinne doručovať v členskom štáte žalovanej osoby.
Záverečné úvahy
59. Na záver by som chcel zdôrazniť, že sa domnievam, že Súdny dvor vedel o predmetnom probléme už v rozsudku Sumal. Generálny advokát Pitruzzella totiž vo svojich návrhoch v tejto veci, s ktorými sa Súdny dvor v zásade stotožnil, výslovne pripúšťa, že „priznaním práva poškodeného podať žalobu proti dcérskej spoločnosti usadenej v jeho vlastnom členskom štáte sa predchádza praktickým komplikáciám spojeným s doručovaním žaloby do zahraničia a s výkonom prípadného rozsudku ukladajúceho povinnosť nahradiť škodu“(34). S týmto tvrdením môžem len súhlasiť. Jednoducho povedané, žalobcovia majú na výber, či zažalujú materskú spoločnosť, jej dcérsku spoločnosť alebo obe spoločnosti. Pokiaľ ide o procesné právne predpisy týkajúce sa každej z týchto situácií, žiadny výber neexistuje. Žalobca si nesmie vyberať najlepšiu možnosť tak, že podá žalobu na dcérsku spoločnosť a oznámenie o začatí konania doručí materskej spoločnosti alebo naopak. Podstata jednotlivých situácií nemá na postup žiadny vplyv.
Navrhovaná odpoveď
60. Navrhujem teda odpovedať na prvú otázku tak, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby právne písomnosti adresované materskej spoločnosti usadenej v jednom členskom štáte boli právoplatne doručené dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti v inom členskom štáte. Článok 101 ZFEÚ a článok 47 Charty nemajú vplyv na toto konštatovanie.
Druhá otázka
61. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v zásade pýta, či sa v prípade, že je odpoveď na prvú otázku kladná, má článok 53 Charty vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu žiadať o vykonanie doručenia oznámenia o začatí konania v sídle spoločnosti, ktorej je táto písomnosť adresovaná, a nie na adresu dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti.
62. Vzhľadom na odpoveď navrhovanú na prvú otázku netreba odpovedať na druhú otázku. Táto otázka vychádza z predpokladu, že ak by sa článkom 47 Charty a článkom 101 ZFEÚ mali pozmeniť pravidlá doručovania písomností stanovené v nariadení č. 1393/2007, mohlo by sa dospieť k záveru, že judikatúra Tribunal Constitucional (Ústavný súd) je v rozpore s právom Únie. Na jednej strane je odpoveď z hľadiska zásady prednosti práva Únie zrejmá. Na druhej strane by však bolo zložité urobiť v tejto veci jasné rozhodnutie bez presných znalostí buď o kontexte samotného rozsudku, alebo dôvodov, ktoré viedli k jeho prijatiu, a to najmä v súvislosti s ochranou základných práv podľa vnútroštátneho práva.
63. Keďže vo vnútroštátnej judikatúre, na ktorú sa odvoláva vnútroštátny súd, pokiaľ ide o článok 101 ZFEÚ a článok 47 Charty, nevidím žiadny problém, nie je potrebné posudzovať túto judikatúru so zreteľom na článok 53 Charty a pristúpiť k možnému hľadaniu rovnováhy medzi potenciálne protichodnými právami. Inak povedané, ustanovenia nariadenia č. 1393/2007 podľa môjho názoru na účely prejednávanej veci komplexne riešia a vyvažujú potenciálne si odporujúce práva a záujmy rôznych strán.
Návrh
64. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), takto:
Článok 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000
sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby právne písomnosti adresované materskej spoločnosti usadenej v jednom členskom štáte boli právoplatne doručené dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti v inom členskom štáte.
Článok 101 ZFEÚ a článok 47 Charty základných práv Európskej Únie nemajú vplyv na toto konštatovanie.