Language of document : ECLI:EU:T:2019:509

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 11. júla 2019 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Zmrazenie finančných prostriedkov – Zoznam osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa uplatňuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov – Ponechanie mena žalobcu na zozname – Povinnosť Rady overiť, či rozhodnutie orgánu tretieho štátu bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu“

Vo veci T‑274/18,

Oleksandr Viktorovyč Klymenko, bydliskom v Moskve (Rusko), v zastúpení: M. Phelippeau, advokát,

žalobca,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: A. Vitro a P. Mahnič, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Rady (SZBP) 2018/333 z 5. marca 2018, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 48), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2018/326 z 5. marca 2018, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 5), v rozsahu, v akom bolo meno žalobcu ponechané na zozname osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú tieto reštriktívne opatrenia,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory G. Berardis (spravodajca), sudcovia D. Spielmann a Z. Csehi,

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Táto vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení prijatých voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine v dôsledku potlačenia demonštrácií na Námestí nezávislosti v Kyjeve (Ukrajina) vo februári 2014.

2        Žalobca, pán Oleksandr Viktorovyč Klymenko, zastával funkciu ministra pre príjmy a dane Ukrajiny.

3        Dňa 5. marca 2014 prijala Rada Európskej únie rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 66, 2014, s. 26). V ten istý deň Rada prijala nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 66, 2014, s. 1).

4        Odôvodnenia 1 a 2 rozhodnutia 2014/119 stanovujú:

„(1)      Rada 20. februára 2014 dôrazne odsúdila akékoľvek použitie násilia na Ukrajine. Vyzvala na okamžité ukončenie násilia na Ukrajine a na úplné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd. Vyzvala vládu Ukrajiny, aby zachovala maximálnu zdržanlivosť, a vedúcich predstaviteľov opozície, aby sa dištancovali od osôb, ktoré sa prikláňajú k radikálnemu konaniu vrátane násilia.

(2)      Rada sa 3. marca 2014 dohodla, že s cieľom upevniť a podporiť právny štát a dodržiavanie ľudských práv na Ukrajine zameria sankcie na opatrenia na zmrazenie a vymáhanie aktív osôb identifikovaných ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osôb zodpovedných za porušovanie ľudských práv.“

5        Článok 1 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2014/119 stanovuje:

„1.      Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám identifikovaným ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osobám zodpovedným za porušovanie ľudských práv na Ukrajine, a fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb, subjektov alebo orgánov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.

2.      Fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohe sa priamo ani nepriamo nesprístupnia žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje, a to ani v ich prospech.“

6        Podrobnosti tohto zmrazenia sú uvedené v článku 1 ods. 3 až 6 rozhodnutia 2014/119.

7        V súlade s rozhodnutím 2014/119 ukladá nariadenie č. 208/2014 povinnosť prijať dotknuté reštriktívne opatrenia a definuje podmienky uvedených reštriktívnych opatrení v podstate rovnakým spôsobom ako uvedené rozhodnutie.

8        Mená osôb, na ktoré sa vzťahujú rozhodnutie 2014/119 a nariadenie č. 208/2014, sú uvedené na zozname nachádzajúcom sa v prílohe uvedeného rozhodnutia a v prílohe I uvedeného nariadenia (ďalej len „zoznam“) okrem iného s odôvodnením ich zápisu. Meno žalobcu nebolo na tomto zozname pôvodne uvedené.

9        Rozhodnutie 2014/119 a nariadenie č. 208/2014 boli zmenené vykonávacím rozhodnutím Rady 2014/216/SZBP zo 14. apríla 2014, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 111, 2014, s. 91), a vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 381/2014 zo 14. apríla 2014, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 111, 2014, s. 33) (ďalej spolu len „akty z apríla 2014“).

10      Aktmi z apríla 2014 bolo meno žalobcu doplnené do predmetného zoznamu spolu s identifikačnými údajmi „bývalý minister pre príjmy a dane“ a s týmto odôvodnením:

„Osoba, proti ktorej sa na Ukrajine vedie vyšetrovanie pre účasť na trestných činoch v súvislosti so spreneverou ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a ich protiprávnym prevodom mimo Ukrajinu.“

11      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júna 2014 žalobca podal žalobu zapísanú do registra pod spisovou značkou T‑494/14, v ktorej sa okrem iného domáhal zrušenia aktov z apríla 2014 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

12      Dňa 29. januára 2015 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/143, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 24, 2015, s. 16), a nariadenie (EÚ) 2015/138, ktorým sa mení nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 24, 2015, s. 1).

13      Rozhodnutie 2015/143 od 31. januára 2015 spresnilo kritériá zapisovania osôb, ktorých sa týka zmrazenie finančných prostriedkov. Článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/119 bol konkrétne nahradený týmto textom:

„1.      Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám identifikovaným ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osoby zodpovedné za porušovanie ľudských práv na Ukrajine, a fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb, subjektov alebo orgánov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.

Na účely tohto rozhodnutia patria medzi osoby identifikované ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov osoby, proti ktorým vedú ukrajinské orgány vyšetrovanie z dôvodu:

a)      sprenevery ukrajinských verejných finančných prostriedkov alebo aktív alebo spolupáchateľstva pri takejto sprenevere, alebo

b)      zneužívania právomoci verejného činiteľa s cieľom získať pre seba alebo tretiu stranu neoprávnenú výhodu a tým spôsobiť škodu, pokiaľ ide o ukrajinské verejné finančné prostriedky alebo aktíva, alebo spolupáchateľstva pri takomto zneužívaní.“

14      Nariadenie 2015/138 zmenilo nariadenie č. 208/2014 v súlade s rozhodnutím 2015/143.

15      Dňa 5. marca 2015 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/364, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 62, 2015, s. 25), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/357, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 62, 2015, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2015“). Rozhodnutie 2015/364 na jednej strane nahradilo článok 5 rozhodnutia 2014/119 a predĺžilo uplatnenie reštriktívnych opatrení týkajúcich sa žalobcu do 6. marca 2016 a na druhej strane zmenilo prílohu k tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu. Vykonávacie nariadenie 2015/357 následne zmenilo prílohu I nariadenia č. 208/2014.

16      Aktmi z marca 2015 bolo meno žalobcu ponechané v zozname spolu s identifikačnými údajmi „bývalý minister pre príjmy a dane“ a s týmto novým odôvodnením:

„Osoba, voči ktorej ukrajinské orgány vedú trestné konanie za spreneveru verejných finančných prostriedkov alebo aktív a za zneužívanie právomoci verejného činiteľa s cieľom poskytnúť neoprávnenú výhodu pre seba alebo pre tretiu stranu a tým spôsobiť škodu, pokiaľ ide o ukrajinské verejné finančné prostriedky alebo aktíva.“

17      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. mája 2015 žalobca podal žalobu zapísanú do registra pod spisovou značkou T‑245/15, v ktorej sa domáhal okrem iného zrušenia aktov z marca 2015 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

18      Rada 4. marca 2016 prijala rozhodnutie (SZBP) 2016/318, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 60, 2016, s. 76), a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2016/311, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 60, 2016, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2016“).

19      Aktmi z marca 2016 bolo uplatňovanie reštriktívnych opatrení, pokiaľ ide okrem iného o žalobcu, predĺžené do 6. marca 2017, pričom odôvodnenie jeho označenia nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, zmenené.

20      Vyjadrením doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla 2016 žalobca upravil svoju žalobu týkajúcu sa veci T‑245/15 v súlade s článkom 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu tak, že navrhoval aj zrušenie aktov z marca 2016 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

21      Uznesením z 10. júna 2016, Klymenko/Rada (T‑494/14, EU:T:2016:360), prijatým na základe článku 132 rokovacieho poriadku Všeobecný súd vyhovel žalobe uvedenej v bode 11 vyššie a vyhlásil ju za zjavne nedôvodnú a zrušil teda akty z apríla 2014 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

22      Dňa 3. marca 2017 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2017/381, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 58, 2017, s. 34), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/374, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 58, 2017, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2017“).

23      Aktmi z marca 2017 bolo uplatňovanie reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2018, pričom odôvodnenie označenia žalobcu nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015 a z marca 2016, zmenené.

24      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. marca 2017 žalobca znovu upravil svoju žalobu týkajúcu sa veci T‑245/15 tak, že navrhoval aj zrušenie aktov z marca 2017 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

25      V rozsudku z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada (T‑245/15, neuverejnený, v odvolacom konaní, EU:T:2017:792), Všeobecný súd zamietol návrhy žalobcu uvedené v bodoch 17, 20 a 24 vyššie v celom rozsahu.

26      Od decembra 2017 do februára 2018 si Rada a žalobca vymenili viaceré listy týkajúce sa možnosti predĺženia predmetných reštriktívnych opatrení prijatých voči tomuto žalobcovi. Rada konkrétne zaslala žalobcovi viaceré listy kancelárie Generálnej prokuratúry Ukrajiny (ďalej len „KGP“) týkajúce sa trestného konania vedeného voči žalobcovi a ktoré malo byť základom uvedeného predĺženia.

27      Rada 5. marca 2018 prijala rozhodnutie (SZBP) 2018/333, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 48), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2018/326, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 5) (ďalej spolu len „napadnuté akty“).

28      Napadnutými aktmi bolo uplatňovanie reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2019, pričom odôvodnenie označenia žalobcu nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, z marca 2016 a z marca 2017, zmenené.

29      Rada listom z 8. marca 2018 informovala žalobcu o zachovaní reštriktívnych opatrení voči nemu. Taktiež odpovedala na pripomienky žalobcu uvedené v predchádzajúcej korešpondencii a zaslala mu napadnuté akty. Určila mu aj lehotu, v ktorej mohol predložiť pripomienky pred prijatím rozhodnutia o prípadnom ponechaní jeho mena na zozname.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

30      Žalobca návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. apríla 2018 podal túto žalobu na zrušenie napadnutých aktov.

31      Písomná časť konania bola ukončená 19. septembra 2018, keďže žalobca nepredložil repliku v stanovej lehote.

32      Rozsudkom z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), Súdny dvor zrušil rozsudok zo 7. júla 2017, Azarov/Rada (T‑215/15, EU:T:2017:479), ako aj akty z marca 2015 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.

33      Z dôvodu potenciálneho vplyvu riešenia prijatého Súdnym dvorom v rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), na túto vec Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku položiť písomnú otázku účastníkom konania, ktorou ich vyzval, aby písomne spresnili, aké dôsledky sa podľa ich názoru mali vyvodiť z uvedeného rozsudku v prejednávanej veci. Účastníci konania vyhoveli tomuto opatreniu v stanovenej lehote.

34      Podľa článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže v prípade nepodania žiadosti účastníkmi konania o nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov odo dňa, keď bolo účastníkom konania doručené oznámenie o skončení písomnej časti konania, rozhodnúť, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, a preto sa rozhodol, že vzhľadom na to, že takáto žiadosť nebola podaná, o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania.

35      Žalobca v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté akty v rozsahu, v akom sa ho týkajú,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

36      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania,

–        subsidiárne, ak musia byť napadnuté akty zrušené v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, nariadil zachovanie účinkov rozhodnutia 2018/333, až kým nadobudne čiastočné zrušenie vykonávacieho nariadenia 2018/326 účinnosť.

 Právny stav

37      Na podporu svojej žaloby žalobca vo svojej žalobe uvádza päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na porušení práva na obhajobu a práva na účinný prostriedok nápravy, tretí na neexistencii právneho základu, štvrtý na nesprávnom skutkovom posúdení a piaty na porušení práva vlastniť majetok. Žalobca vo svojej odpovedi na otázku uvedenú v bode 33 vyššie tvrdí, že v prejednávanej veci majú zásady vyplývajúce z rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), za následok, že napadnuté akty musia byť zrušené.

38      Rada vo vyjadrení k žalobe spochybňuje opodstatnenosť žalobných dôvodov žalobcu uvedených v bode 37 vyššie. Vo svojej odpovedi na otázku uvedenej v bode 33 vyššie tvrdí, že rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), nemá vplyv na túto vec vzhľadom na to, že žalobca neuviedol v žalobe žalobný dôvod podobný dôvodu, ktorému Súdny dvor vyhovel v uvedenom rozsudku, a že takýto dôvod nebude dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku. Rada subsidiárne tvrdí, že tento dôvod je v prejednávanej veci v každom prípade nedôvodný.

39      V prvom rade treba teda pripomenúť zásady vyplývajúce okrem iného z rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), ktoré môžu mať rozhodujúci vplyv na túto vec.

 Úvodné pripomienky

40      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že súdy Európskej únie majú pri preskúmaní reštriktívnych opatrení v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie z hľadiska základných práv, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie, medzi ktorými sú uvedené okrem iného právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, body 20 a 21 a citovanú judikatúru).

41      Účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty základných práv Európskej únie vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zaradiť meno určitej osoby do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo ho tam ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie uvedených aktov, podložené (pozri rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, bod 22 a citovanú judikatúru).

42      Prijatie a zachovanie reštriktívnych opatrení, ako sú opatrenia stanovené v rozhodnutí 2014/119 a nariadení č. 208/2014 v znení zmien prijatých voči osobe identifikovanej ako osobe zodpovednej za spreneveru finančných prostriedkov patriacich tretiemu štátu, v zásade vychádza z rozhodnutia orgánu tohto štátu, ktorý je v tejto súvislosti príslušný začať a viesť trestné vyšetrovanie týkajúce sa tejto osoby a trestného činu sprenevery verejných finančných prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, bod 25).

43      Aj keď podľa kritéria zápisu, akým je to pripomenuté v bode 13 vyššie, Rada môže založiť reštriktívne opatrenia na rozhodnutí tretieho štátu, z povinnosti tejto inštitúcie dodržiavať právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu vyplýva povinnosť zabezpečiť dodržiavanie uvedených práv orgánmi tretieho štátu, ktoré prijali uvedené rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, body 26, 27 a 35).

44      V tejto súvislosti Súdny dvor spresňuje, že požiadavka, aby Rada overila, či rozhodnutia tretích štátoch, z ktorých má v úmysle vychádzať, boli prijaté pri dodržaní uvedených práv, má za cieľ zabezpečiť, že prijatie alebo zachovanie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov sa uskutoční len na dostatočne pevnom skutkovom základe, a chrániť tak dotknuté osoby a subjekty. Rada tak môže konštatovať, že prijatie alebo zachovanie takýchto opatrení je založené na dostatočne pevnom skutkovom základe len po tom, čo sama overí, či pri prijatí rozhodnutia dotknutého tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať, sa dodržalo právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, body 28 a 34 a citovanú judikatúru).

45      Navyše, aj keď je pravda, že skutočnosť, že tretí štát je jedným zo štátov, ktoré pristúpili k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), predpokladá, že Európsky súd pre ľudské práva vykoná preskúmanie základných práv zaručených EDĽP, ktoré v súlade s článkom 6 ods. 3 ZEÚ predstavujú všeobecné zásady práva Únie, táto skutočnosť však nemôže vylúčiť potrebu overenia pripomenutú v bode 44 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, bod 36).

46      Súdny dvor takisto konštatoval, že Rada je povinná v zhrnutí dôvodov týkajúcich sa prijatia alebo zachovania reštriktívnych opatrení voči určitej osobe alebo určitému subjektu uviesť – hoci len stručne – dôvody, pre ktoré sa domnieva, že rozhodnutie tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať, bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu. Na to, aby Rada splnila svoju povinnosť odôvodnenia, jej tak prislúcha uviesť v rozhodnutí ukladajúcom reštriktívne opatrenia, že overila, že rozhodnutie tretieho štátu, na ktorom zakladá tieto opatrenia, bolo prijaté pri dodržaní týchto práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, body 29 a 30 a citovanú judikatúru).

47      Napokon, pokiaľ Rada pri prijatí alebo zachovaní reštriktívnych opatrení, o ktoré ide vo veci samej, vychádza z rozhodnutia tretieho štátu začať a viesť trestné konanie z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív dotknutou osobou, musí jednak zabezpečiť, že v čase prijatia uvedeného rozhodnutia orgány tohto tretieho štátu dodržali právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu osoby, voči ktorej sa vedie predmetné trestné konanie, a jednak musí uviesť v rozhodnutí, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že uvedené rozhodnutie tretieho štátu bolo prijaté pri dodržaní týchto práv.

48      V prejednávanej veci žalobca vo svojej odpovedi na otázku uvedenú v bode 33 vyššie tvrdí, že rovnako ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), Rada neuviedla v napadnutých aktoch nijakú skutočnosť, ktorá by preukázala overenie dodržania práva na obhajobu a práva na súdnu ochranu ukrajinskými justičnými orgánmi v rámci konania, ktoré sa týka žalobcu. Všeobecný súd sa preto nemôže uistiť o zákonnosti napadnutých aktov, ktoré v dôsledku toho treba zrušiť. Žalobca dodáva, že napadnuté akty neobsahujú žiadne, ani len stručné odôvodnenie, na základe ktorého sa Rada domnieva, že tieto akty boli prijaté pri dodržaní vyššie uvedených práv. Toto tvrdenie potvrdzuje prvý žalobný dôvod uvedený v žalobe, založený na porušení povinnosti odôvodnenia.

49      Rada naopak tvrdí, že rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), nemá vplyv na túto vec, keďže žalobca vo svojej žalobe neuviedol žalobný dôvod založený na porušení jej povinnosti overiť, či rozhodnutie orgánu tretieho štátu začať a viesť trestné konanie z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu. Podľa Rady takýto žalobný dôvod nie je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku a Všeobecný súd ho preto nemôže skúmať z úradnej moci. Navyše Rada spresňuje, že hoci žalobca uviedol porušenie článku 6 EDĽP, ako aj porušenie práva na obhajobu a práva na účinný prostriedok nápravy, týkal sa však konania, ktoré prebiehalo pred Radou na účely obnovenia reštriktívnych opatrení, ktoré sa ho týkajú, a nie toho, že Rada neoverila práva, ktoré mal žalobca na Ukrajine.

50      Za týchto okolností je potrebné rozhodnúť o prekážke konania, ktorú Rada v podstate vzniesla voči tvrdeniu, ktoré žalobca uviedol vo svojej odpovedi na otázku uvedenú v bode 33 vyššie.

 O prekážke konania, ktorú vzniesla Rada

51      Námietka neprípustnosti, ktorú Rada vzniesla, v podstate spočíva v tvrdení, že žalobca pri tom, ako vychádza z rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), uvádza nový žalobný dôvod bez toho, aby dodržal podmienky stanovené na tento účel v článku 84 rokovacieho poriadku, a bez toho, aby bol tento žalobný dôvod dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku.

52      Článok 84 rokovacieho poriadku stanovuje:

„1.      Uviesť nové dôvody počas konania je prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

2.      V prípade potreby sú nové dôvody predložené počas druhej výmeny vyjadrení a tak sa aj označia. Ak sú právne a skutkové okolnosti, ktoré odôvodňujú predloženie nových dôvodov, známe po druhej výmene vyjadrení alebo po tom, ako sa rozhodlo, že sa takáto výmena vyjadrení nepovolí, dotknutý hlavný účastník konania predloží nové dôvody, len čo sa dozvie o týchto okolnostiach…“

53      V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že predloženie nového žalobného dôvodu musí v zásade dodržať požiadavky stanovené v článku 84 rokovacieho poriadku. Tieto požiadavky však nie sú uplatniteľné, ak je žalobný dôvod, aj keď môže byť považovaný za nový, dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 2016, La Ferla/Komisia a ECHA, T‑392/13, EU:T:2016:478, bod 65, a z 20. júla 2017, Badica a Kardiam/Rada, T‑619/15, EU:T:2017:532, body 40 až 43).

54      Podľa ustálenej judikatúry sa účastníci konania totiž môžu v rámci žaloby o neplatnosť odvolávať na dôvod týkajúci sa verejného poriadku v každom štádiu konania, keďže takýto žalobný dôvod môže, ba dokonca musí byť vznesený súdom ex offo (rozsudky z 8. júla 2004, Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, T‑44/00, EU:T:2004:218, bod 210, a zo 14. apríla 2015, Ayadi/Komisia, T‑527/09 RENV, neuverejnený, EU:T:2015:205, bod 44; pozri v tomto zmysle aj rozsudky z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, EU:C:1997:73, body 23 až 25, a z 3. mája 2018, Malta/Komisia, T‑653/16, EU:T:2018:241, body 47 a 48). Podľa tejto istej judikatúry predstavuje žalobný dôvod založený na chýbajúcom alebo nedostatočnom odôvodnení aktu Únie dôvod týkajúci sa verejného poriadku.

55      V rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), sa pritom Súdny dvor po tom, ako posúdil, že bolo potrebné zrušiť rozsudok zo 7. júla 2017, Azarov/Rada (T‑215/15, EU:T:2017:479), domnieval, že konanie dovoľuje rozhodnúť o veci, a zrušil sporné akty. Súdny dvor na tento účel zdôraznil, že z odôvodnenia týchto aktov nijako nevyplýva, že by Rada overila dodržanie práva dotknutej osoby na obhajobu a jej práva na súdnu ochranu ukrajinskými justičnými orgánmi, a odkázal na odôvodnenie, ktoré uviedol v bodoch 25 až 30 a 34 až 42 svojho rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, body 43 až 46).

56      Konkrétne bod 30 rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), jasne vymedzuje, že „[n]a to, aby Rada splnila svoju povinnosť odôvodnenia, jej… prislúcha uviesť v rozhodnutí ukladajúcom reštriktívne opatrenia, že overila, že rozhodnutie tretieho štátu, na ktorom zakladá tieto opatrenia, bolo prijaté pri dodržaní [práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu]“.

57      Navyše bod 30 rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), cituje bod 37 rozsudku z 26. júla 2017, Rada/LTTE (C‑599/14 P, EU:C:2017:583), v ktorom Súdny dvor jasne konštatoval, že „[o]dôvodnenie [sporných] nariadení teda neumož[nilo] zistiť, či Rada splnila povinnosť overenia, ktorá jej je… uložená“ na to, aby dospel v bode 38 tohto posledného uvedeného rozsudku k záveru, že Všeobecný súd správne konštatoval, že predmetné akty „boli nedostatočne odôvodnené“.

58      Z týchto skutočností vyplýva, že v rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031) Súdny dvor napokon konštatoval, že sporné akty neboli dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o spôsob, akým Rada overila dodržanie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu ukrajinskými orgánmi v rámci trestného konania z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov, ktoré boli základom reštriktívnych opatrení prijatých a zachovaných Radou voči žalobcovi vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.

59      Je pravda, že voľba Súdneho dvora v rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), zaoberať sa otázkou dodržania predmetných práv ukrajinskými orgánmi z pohľadu dodržania povinnosti odôvodnenia Radou nezodpovedá tvrdeniam, ktoré žalobca uplatnil vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. júla 2017, Azarov/Rada (T‑215/15, EU:T:2017:479), pokiaľ ide o povinnosť Rady overiť, či bola úroveň ochrany základných práv zaručených na Ukrajine rovnocenná s úrovňou ochrany existujúcou v Únii. Tieto tvrdenia totiž neboli uplatnené v rámci jeho žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia, ale v rámci žalobného dôvodu založeného na skutočnosti, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ako vyplýva z bodu 166 uvedeného rozsudku, ako aj z bodu 41 rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031).

60      Z hľadiska skutočností zdôraznených v bodoch 55 až 58 vyššie je však zjavné, že v rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), sa Súdny dvor zameriaval na povinnosť odôvodnenia.

61      Keďže Súdny dvor v rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), zrušil sporné akty na základe dôvodu týkajúceho sa verejného záujmu, treba teda prekážku konania Rady zhrnutú v bode 49 vyššie zamietnuť.

62      V druhom rade treba v každom prípade pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, aj keď je uvádzanie nových dôvodov počas konania v zásade zakázané, dôvod alebo výhrada, ktoré sú rozšírením dôvodu alebo výhrady už skôr uvedenej priamo alebo nepriamo v pôvodnej žalobe a ktoré úzko súvisia s týmto dôvodom alebo výhradou, však musí byť považovaný za prípustný (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:T:2013:513, bod 46, a z 26. februára 2016, Bodson a i./EIB, T‑240/14, EU:T:2016:104, bod 30).

63      V prejednávanej veci žalobca v bodoch 83 a 84 žaloby v podstate tvrdí, že trestné konanie, z ktorého Rada vychádzala pri zachovaní reštriktívnych opatrení voči nemu trvalo už štyri roky, bez akéhokoľvek zjavného výsledku formulovaného KGP, a že táto nemenná situácia preukazovala, že ukrajinské orgány na neho chceli naďalej vyvíjať nátlak a že sa budú naďalej odvolávať na to, že toto konanie prebieha, aby mohli byť zmrazené finančné prostriedky vyplývajúce z uvedených opatrení. Podľa žalobcu to viedlo k tomu, že vyššie uvedené konanie bolo v rozpore s článkom 6 EDĽP a Rada sa na jeho základe mala zaoberať otázkou, či sú tvrdené trestné stíhania dôvodné.

64      Treba konštatovať, že tvrdenia, ktoré žalobca uviedol vo svojej odpovedi na otázku uvedenú v bode 33 vyššie, ako sú zhrnuté v bode 48 vyššie, majú úzku súvislosť s bodmi žaloby, ktoré sú uvedené v bode 63 vyššie. Bez ohľadu na otázku, či ide o dôvod týkajúci sa verejného poriadku, sa tak nemožno domnievať, že žalobca bol zbavený práva žiadať, aby mal Všeobecný súd v prejednávanej veci rovnaký prístup ako Súdny dvor v uvedenom rozsudku.

65      V treťom rade treba pripomenúť, že zo zásady zákazu uviesť nové dôvody existuje výnimka, podľa ktorej je toto uvedenie nových dôvodov prípustné, pokiaľ sú takéto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, ako stanovuje článok 84 rokovacieho poriadku (pozri bod 52 vyššie).

66      V tejto súvislosti sa rozhodlo, že je pravda, že hoci judikatúru súdu Únie, ktorá potvrdzuje len právnu situáciu, o ktorej žalobca vedel v čase, keď podal žalobu, nemožno považovať za novú skutočnosť umožňujúcu predloženie nového dôvodu, neplatí to v prípade judikatúry, ktorá poskytuje nové objasnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2018, Stavyckyj/Rada, T‑242/16, neuverejnený, EU:T:2018:166, bod 125 a citovanú judikatúru).

67      V prejednávanej veci v čase, keď žalobca podal túto žalobu, existovala judikatúra Všeobecného súdu, podľa ktorej jednak prístup prijatý v rozsudku zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada (T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885), nebol použiteľný v kontexte reštriktívnych opatrení prijatých Radou vzhľadom na situáciu na Ukrajine, a jednak prípadný nesúlad medzi ochranou základných práv na Ukrajine a ochranou týchto práv v Únii mohol mať vplyv na zákonnosť týchto opatrení len vtedy, ak by sa politické rozhodnutie Rady podporovať nový ukrajinský režim ukázalo ako zjavne nesprávne (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. júla 2017, Azarov/Rada, T‑215/15 P, EU:C:2017:479, body 166 až 178, a z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada, T‑245/15, neuverejnený, ktorý je predmetom odvolania, EU:T:2017:792, body 218 až 232). V rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), Súdny dvor však vyvrátil túto judikatúru Všeobecného súdu, čo treba považovať za právnu skutočnosť, ktorá odôvodňuje predloženie nového dôvodu alebo novej výhrady.

68      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že tvrdenie, ktoré žalobca vyvodzuje zo zásad vyplývajúcich okrem iného z rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), ako vyplývajú z bodov 40 až 47 vyššie, je prípustné.

69      Navyše treba spresniť, že otázkou uvedenou v bode 33 vyššie bolo dodržané právo účastníkov konania byť vypočutý. Z judikatúry totiž vyplýva, že ak Všeobecný súd vyzve účastníkov konania vo veci, aby sa písomne vyjadrili k dôsledkom, ktoré sa majú vyvodiť z rozsudku vydaného v inej veci, musia byť títo účastníci konania považovaní za vedomých si skutočnosti, že Všeobecný súd zvažuje možnosť uplatniť v prejednávanej veci aj ex offo riešenie prijaté v uvedenom rozsudku (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. decembra 2013, Forgital Taliansko/Rada, T‑438/10, neuverejnené, EU:T:2013:648, body 59 a 60).

 veci samej

70      Tvrdenia, ktoré žalobca vyvodzuje z rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), boli zhrnuté v bode 48 vyššie.

71      Rada tvrdí, že aj keď na to v odôvodneniach napadnutých aktov konkrétne neodkazovala, pri prijatí týchto aktov vedela, že na Ukrajine prebehlo súdne preskúmanie, ako to vyplýva z viacerých listov KGP. Tieto listy totiž potvrdzujú viaceré súdne rozhodnutia prijaté na Ukrajine voči žalobcovi ako rozhodnutie, ktorým sa povoľuje zadržanie žalobcu na účely zabezpečenia jeho prítomnosti na súde zo strany vyšetrovacieho sudcu v obvode Pečersk v Kyjeve. Navyše dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu na Ukrajine je preukázané napríklad skutočnosťou, ktorú žalobca pripustil, že mu ukrajinské orgány poskytli prístup k spisu v trestnom konaní, z ktorého Rada vychádzala pri zachovaní predmetných reštriktívnych opatrení.

72      V prvom rade treba pripomenúť, že voči žalobcovi boli uplatnené nové reštriktívne opatrenia prijaté napadnutými aktmi na základe kritéria zápisu uvedeného v článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/119, ako bolo spresnené v rozhodnutí 2015/143 a v článku 3 nariadenia č. 208/2014, ako bolo spresnené v nariadení 2015/138 (pozri body 13 a 14 vyššie). Toto kritérium stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov osôb, ktoré boli okrem iného označené za zodpovedné za spreneveru verejných finančných prostriedkov, vrátane osôb, voči ktorým ukrajinské orgány vedú vyšetrovanie.

73      Je nesporné, že Rada vychádzala pri rozhodnutí o ponechaní mena žalobcu na zozname zo skutočnosti, že žalobca bol osobou voči ktorej „ukrajinské orgány vedú trestné konanie za spreneveru verejných finančných prostriedkov“, ktorej existencia bola preukázaná listami KGP, ktorých kópia bola doručená žalobcovi (pozri bod 26 vyššie).

74      Zachovanie reštriktívnych opatrení prijatých voči žalobcovi bolo teda, rovnako ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), založené na rozhodnutí KGP začať a viesť trestné vyšetrovanie týkajúce sa trestného činu sprenevery ukrajinských finančných prostriedkov.

75      V prvom rade treba pritom konštatovať, že odôvodnenie napadnutých aktov týkajúce sa žalobcu (pozri body 16 a 28 vyššie) neobsahuje žiadny odkaz na skutočnosť, že Rada overila dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu zo strany ukrajinských justičných orgánov a že takáto absencia odôvodnenia preto predstavuje prvú indíciu o tom, že Rada takéto overenie nevykonala.

76      V druhom rade treba uviesť, že žiadna informácia obsiahnutá v liste z 8. marca 2018 (pozri bod 29 vyššie) neumožňuje domnievať sa, že Rada disponovala informáciami týkajúcimi sa dodržania predmetných práv ukrajinskými orgánmi, pokiaľ ide o trestné konanie vedené voči žalobcovi, a o to menej, že by Rada posúdila takéto informácie, aby overila, či uvedené práva boli dostatočne dodržané ukrajinskými justičnými orgánmi pri prijatí rozhodnutia začať a viesť voči žalobcovi trestné vyšetrovanie z dôvodu trestného činu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív. V tomto liste, rovnako ako v liste vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, bod 24), sa totiž Rada v podstate obmedzila na konštatovanie toho, že listy KGP, ktoré boli predtým oznámené žalobcovi (pozri bod 26 vyššie), preukazujú, že voči žalobcovi je naďalej vedené trestné konanie v súvislosti so zneužitím verejných finančných prostriedkov alebo aktív.

77      V treťom rade treba uviesť, že Rada mala povinnosť overiť, či bolo dodržané právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu, nezávisle od akéhokoľvek dôkazu poskytnutého žalobcom na preukázanie toho, že jeho osobná situácia bola v prejednávanej veci dotknutá problémami, ktoré identifikoval, týkajúcimi sa fungovania súdneho systému na Ukrajine. Rada pritom vo vyjadrení k žalobe v podstate uviedla, že akékoľvek údajné porušenie práva žalobcu na obhajobu ukrajinskými orgánmi mohlo byť uplatnené len pred súdmi tejto krajiny.

78      Vo štvrtom rade treba pripomenúť, že v odpovedi na otázku týkajúcu sa rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), sa Rada vo veci samej obmedzila na uvedenie tvrdení zhrnutých v bode 71 vyššie.

79      V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že Rada pripúšťa, že odôvodnenie napadnutých aktov sa netýka otázky dodržania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu vo vzťahu k rozhodnutiu začať a viesť trestné konanie, ktorým bolo odôvodnené zaradenie a ponechanie mena žalobcu na zozname.

80      Po druhé treba uviesť, že Rada tvrdí, že zo spisu v tejto veci jasne vyplýva, že v priebehu trestných vyšetrovaní došlo na Ukrajine k súdnemu preskúmaniu. Konkrétne podľa Rady existencia viacerých súdnych rozhodnutí prijatých v kontexte trestného konania vedeného voči žalobcovi preukazuje, že keď vychádzala z rozhodnutia ukrajinských orgánov uvedeného v liste KGP, mohla jednak overiť, že toto rozhodnutie bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, a jednak sa uistila, že určitý počet súdnych rozhodnutí bol v rámci uvedeného trestného konania prijatý pri dodržaní týchto práv.

81      Všetky súdne rozhodnutia uvedené Radou pritom patria do rámca trestného konania, ktoré odôvodnilo zaradenie a ponechanie mena žalobcu na zozname a majú vo vzťahu k nim len vedľajší charakter, keďže majú buď ochrannú, alebo procesnú povahu. Je pravda, že tieto rozhodnutia môžu podporiť tézu Rady týkajúcu sa existencie dostatočne pevného skutkového základu, t. j. skutočnosť, že v súlade s kritériom zápisu bolo voči žalobcovi vedené trestné konanie, ktoré sa okrem iného týkalo sprenevery ukrajinských finančných prostriedkov alebo aktív. Z uvedených rozhodnutí však vyplýva, že nie sú ontologicky schopné samy osebe preukázať, ako tvrdí Rada, že rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov začať a viesť uvedené trestné konanie, z ktorého v podstate vychádza zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi, bolo prijaté pri dodržaní jeho práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

82      V každom prípade Rada jednak nie je schopná uviesť ani jednu písomnosť nachádzajúcu sa v spise ku konaniu, ktoré viedlo k prijatiu napadnutých aktov, z ktorej by vyplývalo, že skúmala rozhodnutia ukrajinských súdov, na ktoré sa v súčasnosti odvoláva, a že na ich základe mohla dospieť k záveru, že právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu boli vo svojej podstate dodržané.

83      Rada sa jednak nesnaží ani vysvetliť, ako sa možno na základe existencie týchto rozhodnutí domnievať, že ochrana predmetných práv bola zaručená, aj keď sa, ako tvrdil žalobca najmä vo svojom liste Rade z 26. januára 2018, toto konanie, ktoré prebiehalo od marca 2014, ešte nachádzalo v prípravnom štádiu vyšetrovania a nebolo predložené ukrajinskému súdu na rozhodnutie vo veci samej, ale nanajvýš len na rozhodnutie o procesných otázkach.

84      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 EDĽP stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Toto právo sa vzťahuje na zásadu účinnej súdnej ochrany, ktoré bolo navyše zakotvené v článku 47 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, body 177 a 179).

85      Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva už poukázal na to, že porušenie tejto zásady sa mohlo konštatovať okrem iného vtedy, ak sa štádium vyšetrovania trestného konania vyznačovalo niekoľkými fázami nečinnosti, ktoré možno pripísať orgánom príslušným na vedenie tohto vyšetrovania (pozri v tomto zmysle ESĽP, 6. januára 2004, Rouille v. Francúzsko, CE:ECHR:2004:0106JUD 005026899, body 29 až 31; 27. septembra 2007, Reiner a iní v. Rumunsko, CE:ECHR:2007:0927JUD 000150502, body 57 až 59, a 12. januára 2012, Borisenko v. Ukrajina, CE:ECHR:2012:0112JUD 002572502, body 58 až 62).

86      Okrem toho z judikatúry vyplýva, že ak boli voči osobe uplatnené reštriktívne opatrenia už niekoľko rokov, a to v dôsledku existencie toho istého trestného konania vedeného KGP, Rada musí ešte hlbšie preskúmať otázku prípadného porušenia základných práv tejto osoby zo strany ukrajinských orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2019, Stavyckyj/Rada, T‑290/17, EU:T:2019:37, bod 132).

87      V prejednávanej veci mala preto Rada prinajmenšom uviesť dôvody, pre ktoré sa mohla napriek tvrdeniu žalobcu uvedenému v bode 83 vyššie domnievať, že právo žalobcu na účinnú súdnu ochranu pred ukrajinskými justičnými orgánmi, ktoré je zjavne základným právom, bolo dodržané, pokiaľ ide o otázku, či bola jeho vec prejednaná v primeranej lehote.

88      Po tretie, pokiaľ ide o zmienku Rady v súvislosti so skutočnosťou, že žalobca pripustil, že mu bol 21. apríla 2017 sprístupnený spis, ktorý na jeho osobu vedie KGP, treba konštatovať, že ide o podmienku nevyhnutnú, ale určite nie dostatočnú na to, aby sa dospelo k záveru, že právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu boli dodržané.

89      Nemožno teda dospieť k záveru, že informácie, ktoré mala Rada k dispozícii pri prijatí napadnutých aktov, jej umožnili overiť, že rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov, z ktorého v podstate vychádza zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi, bolo prijaté pri dodržaní uvedených práv.

90      Navyše v tejto súvislosti treba taktiež uviesť, ako bolo spresnené v rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), že judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej najmä v prípade prijatia rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, ako je rozhodnutie týkajúce sa žalobcu, Rade alebo Všeobecnému súdu neprináleží preskúmať dôvodnosť vyšetrovaní vedených na Ukrajine proti osobe, ktorej sa týkali tieto opatrenia, ale len overiť dôvodnosť rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov vo vzťahu k dokumentu alebo dokumentom, ktoré boli základom tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 2015, Ezz a i./Rada, C‑220/14 P, EU:C:2015:147, bod 77; z 19. októbra 2017, Janukovyč/Rada, C‑599/16 P, neuverejnený, EU:C:2017:785, bod 69, a z 19. októbra 2017, Janukovyč/Rada, C‑598/16 P, neuverejnený, EU:C:2017:786, bod 72), nemožno vyložiť v tom zmysle, že Rada nie je povinná overiť, či rozhodnutie tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať pri prijatí reštriktívnych opatrení, bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, Azarov/Rada, C‑530/17 P, EU:C:2018:1031, bod 40 a citovanú judikatúru).

91      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy, nie je preukázané, že Rada overila pred prijatím napadnutých aktov dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu zo strany ukrajinských justičných orgánov.

92      Za týchto okolností treba zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, bez toho, aby bolo potrebné skúmať iné žalobné dôvody a tvrdenia uvedené žalobcom.

93      Pokiaľ ide o subsidiárny návrh Rady (pozri bod 36, tretiu zarážku vyššie) v podstate na zachovanie účinkov rozhodnutia 2018/333 až dovtedy, kým uplynie lehota stanovená na podanie odvolania, a v prípade, že by bolo podané odvolanie, až do rozhodnutia o tomto odvolaní, stačí uviesť, že rozhodnutie 2018/333 malo účinky len do 6. marca 2019. V dôsledku toho nemá zrušenie napadnutého rozhodnutia týmto rozsudkom vplyv na obdobie po tomto dátume, takže o otázke zachovania účinkov tohto rozhodnutia nie je potrebné rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2018, Arbuzov/Rada, T‑258/17, EU:T:2018:331, bod 107 a citovanú judikatúru).

 O trovách

94      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Rady (SZBP) 2018/333 z 5. marca 2018, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine, a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2018/326 z 5. marca 2018, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine, sa zrušujú v rozsahu, v akom bolo meno pána Oleksandra Viktorovyča Klymenka ponechané na zozname osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú tieto reštriktívne opatrenia.

2.      Rada Európskej únie je povinná nahradiť trovy konania.

Berardis

Spielmann

Csehi

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. júla 2019.

Podpisy


* Jazyk konania: francúzština.