NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 15. mája 2012 (1)
Spojené veci C‑581/10 a C‑629/10
Emeka Nelson,
Bill Chinazo Nelson,
Brian Cheimezie Nelson (C‑581/10)
proti
Deutsche Lufthansa AG
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Amtsgericht Köln (Nemecko)]
a
TUI Travel plc,
British Airways plc,
easyJet Airline Co. Ltd,
International Air Transport Association,
The Queen (C‑629/10)
proti
Civil Aviation Authority
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) (Spojené kráľovstvo)]
„Doprava – Spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov – Právo na náhradu v prípade meškania letu – Zlučiteľnosť tohto práva s Montrealským dohovorom“
1. Tieto veci sa týkajú výkladu a platnosti článkov 5, 6 a 7 nariadenia (ES) č. 261/2004(2).
2. Otázkami položenými Súdnemu dvoru sa Amtsgericht Köln (Nemecko) a High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) (Spojené kráľovstvo), snažia v skutočnosti zistiť, či Súdny dvor potvrdí výklad, ktorý poskytol týmto ustanoveniam vo svojom rozsudku z 19. novembra 2009, Sturgeon a i.(3), podľa ktorého na účely uplatnenia práva na náhradu sa cestujúci, ktorých let má meškanie, môžu považovať za cestujúcich, ktorých let bol zrušený a môžu sa tak dovolávať práva na náhradu upraveného v článku 7 nariadenia č. 261/2004, ak im bola z dôvodu letu, ktorý má meškanie, spôsobená trojhodinová alebo väčšia časová strata, teda keď dorazia do ich cieľového miesta po troch hodinách alebo neskôr po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca.(4)
3. V týchto návrhoch Súdnemu dvoru navrhnem, aby potvrdil tento výklad a rozhodol, že články 5, 6 a 7 tohto nariadenia sú zlučiteľné s Dohovorom o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, podpísaným v Montreale 9. decembra 1999(5), so zásadou proporcionality, ako aj so zásadou právnej istoty.
I – Právny rámec
A – Medzinárodná právna úprava
4. Montrealský dohovor bol v mene Spoločenstva schválený rozhodnutím 2001/539/ES(6) a nadobudol účinnosť pre Európsku úniu 28. júna 2004.
5. Článok 19 Montrealského dohovoru stanovuje, že dopravca je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním v leteckej preprave cestujúcich, batožiny alebo nákladu. Dopravca však nie je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním, ak dokáže, že on, jeho pracovníci a agenti vykonali všetky opatrenia, ktoré môžu byť odôvodnene požadované na zabránenie škody, alebo že z jeho alebo ich strany nebolo možné vykonať takéto opatrenia.
6. Článok 29 Montrealského dohovoru stanovuje:
„Pri preprave cestujúcich, batožiny a nákladu môže byť podaná akákoľvek žaloba na náhradu škody, akokoľvek podložená, či už na základe tohto dohovoru alebo na základe zmluvy, alebo deliktu, alebo inak, za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú stanovené v tomto dohovore bez toho, aby bola dotknutá otázka, kto sú osoby oprávnené podať žalobu a aké sú ich práva. V prípade takej žaloby nie je možné získať náhradu trestnú, náhradu s prísnou pokutou alebo náhradu inej nenahraditeľnej škody [získať náhradu škody majúcu povahu postihu, náhradu škody majúcu odstrašujúcu povahu alebo náhradu škodu z iného dôvodu, než je jej náprava – neoficiálny preklad].“
B – Právna úprava Únie
7. Odôvodnenie 1 nariadenia č. 261/2004 uvádza, že konanie Spoločenstva v oblasti leteckej dopravy by sa malo, okrem iných vecí, zamerať na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany cestujúcich.
8. Odôvodnenie 14 tohto nariadenia stanovuje, že záväzky prevádzkujúcich leteckých dopravcov by mali byť obmedzené alebo by mali byť od nich leteckí dopravcovia oslobodení v prípadoch, keď bola udalosť spôsobená mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia. Také okolnosti môžu nastať najmä v prípadoch politickej nestability, meteorologických podmienok nezlučiteľných s vykonaním príslušného letu, rizík bezpečnostnej ochrany [bezpečnostnej povahy – neoficiálny preklad], neočakávaných nedostatkov, ktoré sa týkajú bezpečnosti letu a štrajkov, ktoré ovplyvňujú prevádzku príslušného leteckého dopravcu.
9. Podľa odôvodnenia 15 uvedeného nariadenia sa za mimoriadne okolnosti dá považovať skutočnosť, keď rozhodnutie riadenia letovej prevádzky v konkrétnom dni vo vzťahu ku konkrétnemu lietadlu zapríčiní veľké meškanie, meškanie do nasledujúceho dňa alebo zrušenie jedného alebo viacerých letov takého lietadla dokonca aj vtedy, keď príslušný letecký dopravca uskutočnil všetky primerané opatrenia, aby zabránil meškaniu alebo zrušeniu.
10. Článok 5 nariadenia č. 261/2004 znie takto:
„1. V prípade zrušenia letu príslušným cestujúcim:
…
b) prevádzkujúci letecký dopravca ponúkne pomoc v súlade s článkom 9 ods. 1 písm. a) a článkom 9 ods. 2, ako aj v prípade presmerovania, keď podľa reálneho odhadu čas odletu pre nový let je aspoň deň po odlete plánovanom pre zrušený let, pomoc špecifikovanú v článku 9 ods. 1 písm. b) a v článku 9 ods. 1 písm. c); a
c) príslušní cestujúci majú právo na náhradu od prevádzkujúceho leteckého dopravcu v súlade s článkom 7…
3. Prevádzkujúci letecký dopravca nie je povinný platiť náhradu podľa článku 7, ak môže preukázať, že zrušenie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia
…“
11. Článok 6 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Keď prevádzkujúci letecký dopravca odôvodnene očakáva, že let bude mať meškanie voči plánovanému času odletu:
a) dve hodiny alebo viac v prípade letov do vzdialenosti 1 500 km alebo menej; alebo
b) tri hodiny alebo viac v prípade všetkých letov v rámci spoločenstva nad 1 500 km a všetkých ostatných letov od 1 500 km do 3 500 km; alebo
c) štyri hodiny alebo viac v prípade letov, ktoré nespadajú pod písmená a) alebo b),
prevádzkujúci letecký dopravca cestujúcim ponúkne:
i) pomoc bližšie určenú v článku 9 ods. 1 písm. a) a článku 9 ods. 2; a
ii) keď sa odôvodnene očakáva, že čas odletu bude aspoň deň po pôvodne oznámenom čase odletu, pomoc podľa článku 9 ods. 1 písm. b) a článku 9 ods. 1 písm. c); a
iii) keď je meškanie aspoň päť hodín, pomoc podľa článku 8 ods. 1 písm. a).
2. V každom prípade sa pomoc ponúka v časových limitoch ustanovených vyššie v súvislosti s každou kategóriu vzdialenosti.“
12. Článok 7 nariadenia č. 261/2004 nazvaný „Právo na náhradu“ vo svojom odseku 1 stanovuje paušálnu sumu náhrady podľa vzdialenosti dotknutého letu. Podľa tohto ustanovenia tak cestujúci dostanú náhradu vo výške 250 eur v prípade všetkých letov na vzdialenosť 1 500 km alebo menej, 400 eur v prípade všetkých letov v rámci Spoločenstva nad 1 500 km a všetkých ostatných letov od 1 500 km do 3 500 km a 600 eur v prípade všetkých letov, ktoré nespadajú do predchádzajúcich kategórií.
II – Skutkové okolnosti sporov vo veci samej
A – Vec C‑581/10
13. Pán Nelson zarezervoval pre seba a svojich dvoch synov let LH 565 Lagos – Frankfurt nad Mohanom 27. marca 2008 o 22.50 hod. Dňa 28. marca 2008 okolo 2.00 hod. bol tento let zrušený z dôvodu technickej poruchy riadenia prednej časti podvozku lietadla. Pán Nelson a jeho dvaja synovia boli teda ubytovaní v hoteli. Dňa 28. marca 2008 o 16.00 hod. boli prepravení z hotela na letisko, pričom lietadlo bolo nahradené lietadlom dopraveným z Frankfurtu nad Mohanom (Nemecko). Let Lagos – Frankfurt nad Mohanom sa napokon uskutočnil 29. marca 2008 o 1.00 hod. Vnútroštátny súd spresňuje, že tento let mal rovnaké číslo letu, t. j. LH 565 a v podstate aj tých istých cestujúcich, ktorí si rezervovali let na 27. marca 2008. Lietadlo pristálo vo Frankfurte nad Mohanom 29. marca 2008 o 7.10 hod., čiže s viac ako 24‑hodinovým meškaním oproti pôvodne plánovanému času príletu.
14. Pán Nelson sa domnieva, že toto meškanie zakladá jeho právo a právo jeho synov na poskytnutie náhrady upravenej v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 261/2004. Podal preto žalobu na Amtsgericht Köln, ktorou sa domáha vyplatenia sumy 600 eur každému z nich od leteckej spoločnosti Deutsche Lufthansa AG na základe článku 5 ods. 1 písm. c) a článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia.
15. Deutsche Lufthansa AG sa vzhľadom na to, že let bol uskutočnený, domnieva, že tento let nemožno kvalifikovať ako „zrušený“ v zmysle nariadenia č. 261/2004. V prejednávanej veci ide teda o meškajúci let, pre ktorý toto nariadenie nestanovuje žiadnu náhradu.
16. Z dôvodu očakávania rozhodnutia v už citovaných spojených veciach, ktorých sa týkal rozsudok Sturgeon a i., vnútroštátny súd prerušil konanie. V konaní sa pokračovalo po vydaní predmetného rozsudku. Vnútroštátny súd má však ešte pochybnosti týkajúce sa zlučiteľnosti článku 7 nariadenia č. 261/2004 tak, ako ho Súdny dvor vykladá v uvedenom rozsudku, s Montrealským dohovorom. Rozhodol teda prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky.
B – Vec C‑629/10
17. V konaní vo veci samej ide o spor medzi TUI Travel plc (ďalej len „TUI Travel“), British Airways plc, easyJet Airline Co. Ltd a International Air Transport Association (medzinárodná asociácia leteckých dopravcov, ďalej len „IATA“) na jednej strane a Civil Aviation Authority (úrad civilného letectva, ďalej len „CAA“) na druhej strane.
18. TUI Travel vlastní sedem leteckých spoločností so sídlom vo viacerých členských štátoch. Tieto spoločnosti prevádzkujú najmä charterové lety pre TUI Travel, ktorej hlavným predmetom činnosti je organizovanie ciest a zájazdov. IATA je medzinárodné komerčné združenie združujúce okolo 230 leteckých spoločností, ktoré ako také predstavujú 93 % pravidelnej medzinárodnej dopravy.
19. Základom sporu vo veci samej je žiadosť, ktorú žalobcovia zaslali CAA s cieľom, aby im potvrdil, že CAA nevykladá nariadenie č. 261/2004 v tom zmysle, že ukladá leteckým spoločnostiam povinnosť poskytnúť náhradu cestujúcim v prípade meškania letu. CAA odmietol potvrdiť takýto výklad a uviedol, že je viazaný už citovaným rozsudkom Sturgeon a i. Žalobcovia sa teda obrátili na High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court). Tento súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok.
20. Uznesením predsedu Súdneho dvora z 30. novembra 2011 boli veci C‑581/10 a C‑629/10 spojené na účely ústnej časti konania, ako aj rozsudku.
III – Prejudiciálne otázky
A – Vec C‑581/10
21. Amtsgericht Köln kladie Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Ide pri práve na náhradu, ktoré upravuje článok 7 nariadenia č. 261/2004, o náhradu škody z iného titulu, než je jej náprava v zmysle článku 29 druhej vety [Montrealského dohovoru]?
2. V akom vzťahu je právo na náhradu podľa článku 7 nariadenia č. 261/2001, ktoré podľa rozsudku [Sturgeon a i., už citovaného] môžu uplatňovať cestujúci, ktorí prišli do cieľa svojej cesty tri hodiny alebo neskôr po leteckým dopravcom plánovanom čase príletu, k nároku na náhradu škody za omeškanie podľa článku 19 Montrealského dohovoru pri zohľadnení vylúčenia náhrady škody z iného dôvodu, než je jej náprava podľa článku 29 druhej vety toho istého dohovoru?
3. Ako je kritérium výkladu, z ktorého vychádza už citovaný rozsudok Sturgeon a i. a ktoré pripúšťa rozšírenie práva na náhradu podľa článku 7 nariadenia č. 261/2004 na prípady meškania, zlučiteľné s kritériom výkladu, ktoré Súdny dvor uplatňuje na to isté nariadenie vo svojom rozsudku z 10. januára 2006, IATA a ELFAA (C‑344/04, Zb. s. I‑403)?“
B – Vec C‑629/10
22. High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), kladie Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa články 5 až 7 nariadenia… č. 261/2004 vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby náhrada stanovená v článku 7 [tohto nariadenia] bola vyplatená cestujúcim, ktorých lety meškajú podľa článku 6 [uvedeného nariadenia], a ak áno, za akých okolností?
2. Ak bude odpoveď na prvú otázku záporná, sú články 5 až 7 nariadenia… č. 261/2004 neplatné, úplne alebo čiastočne, z dôvodu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania?
3. Ak bude odpoveď na prvú otázku kladná, sú články 5 až 7 nariadenia… č. 261/2004 neplatné, úplne alebo čiastočne, z dôvodu a) rozporu s Montrealským dohovorom; b) porušenia zásady proporcionality; a/alebo c) porušenia zásady právnej istoty?
4. Ak bude odpoveď na prvú otázku kladná a odpoveď na tretiu otázku záporná, majú byť časové účinky rozsudku Súdneho dvora v tejto veci nejako obmedzené?
5. Ak bude odpoveď na prvú otázku záporná, aký účinok treba priznať [už citovanému] rozsudku vo veci Sturgeon a i. v období medzi 19. novembrom 2009, dátumom jeho vyhlásenia, a dňom vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora v tejto veci?“
IV – Analýza
A – Úvodné pripomienky
23. Keďže niektoré z otázok, ktoré predložili Amtsgericht Köln a High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), spolu súvisia, navrhujem, aby sa nimi Súdny dvor zaoberal nasledovne.
24. Predovšetkým Amtsgericht Köln svojou treťou otázkou a High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), svojou prvou otázkou v skutočnosti žiadajú Súdny dvor, aby potvrdil výklad, ktorý dal článkom 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 v už citovanom rozsudku Sturgeon a i.
25. Ďalej sa High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), svojou druhou otázkou pýta, či za predpokladu, že Súdny dvor prehodnotí svoju už citovanú judikatúru Sturgeon a i., sú články 5, 6 a 7 tohto nariadenia neplatné z dôvodu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania.
26. Prvá a druhá otázka, ktoré položil Amtsgericht Köln, ako aj tretia otázka, ktorú položil High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), sa v podstate týkajú zlučiteľnosti článkov 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 s Montrealským dohovorom v rozsahu, v akom sa cestujúci, ktorých let má meškanie, môžu domáhať náhrady upravenej v článku 7 uvedeného nariadenia, ako aj so zásadou proporcionality a zásadou právnej istoty.
27. High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), svojou štvrtou otázkou taktiež v podstate zisťuje, či rozsudok, ktorý Súdny dvor vynesie v týchto veciach, má mať časovo obmedzený účinok za predpokladu, že Súdny dvor rozhodne, že články 5, 6 a 7 tohto nariadenia sa majú vykladať v tom zmysle, že letecký dopravca je povinný zaplatiť náhradu cestujúcemu, ktorého let mal meškanie.
28. Napokon, ak sa Súdny dvor bude domnievať, že tieto ustanovenia sa majú vykladať v tom zmysle, že letecký dopravca nie je povinný vyplatiť náhradu cestujúcemu, ktorého let mal meškanie, High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), sa svojou piatou otázkou pýta, aký účinok má mať už citovaný rozsudok Sturgeon a i. v období medzi 19. novembrom 2009, ako dátumom jeho vyhlásenia, a dátumom vyhlásenia rozsudku v týchto veciach.
B – O prejudiciálnych otázkach
1. O práve cestujúceho v leteckej doprave na náhradu v prípade meškania letu
29. Súdny dvor už mal príležitosť zaoberať sa otázkou, či je letecký dopravca podľa článkov 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 povinný zaplatiť náhradu cestujúcim, ktorých let mal meškanie. Súdny dvor totiž vo svojom už citovanom rozsudku Sturgeon a i. rozhodol, že tieto články sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia práva na náhradu sa cestujúci, ktorých let má meškanie, môžu považovať za cestujúcich, ktorých let bol zrušený a že sa tak môžu dovolávať práva na náhradu upraveného v článku 7 tohto nariadenia, ak im bola z dôvodu letu, ktorý mal meškanie, spôsobená trojhodinová alebo väčšia časová strata, teda ak dorazili do ich cieľového miesta po troch hodinách alebo neskôr po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca.(7)
30. Spory vo veci samej však svedčia o tom, že leteckí dopravcovia odmietajú uplatňovať uvedený rozsudok a poskytovať náhradu cestujúcim, ktorí sa ocitnú v takejto situácii. Títo dopravcovia sa totiž jednak domnievajú, že výklad článkov 5, 6 a 7 uvedeného nariadenia, ktorý Súdny dvor podal vo svojom už citovanom rozsudku Sturgeon a i., je v rozpore s prístupom uplatneným v jeho už citovanom rozsudku IATA a ELFAA, a tiež že Súdny dvor prekročil svoje právomoci.
31. V rozsudku IATA a ELFAA mal Súdny dvor rozhodnúť o platnosti týchto ustanovení. Vnútroštátny súd sa osobitne pýtal, či články 5 a 6 nariadenia č. 261/2004 nie sú neplatné, pokiaľ by neboli v súlade so zásadou právnej istoty.
32. V tejto súvislosti Súdny dvor najmä v bode 76 uvedeného rozsudku rozhodol, že „aj keď preambula aktu Spoločenstva môže upresňovať jeho obsah…, nemožno sa na ňu odvolávať na účely odchýlenia sa od ustanovení samotného dotknutého aktu“. Súdny dvor ďalej vysvetlil, že „znenie [odôvodnení 14 a 15 nariadenia č. 261/2004] sa síce môže chápať tak, že prevádzkujúci letecký dopravca by mal byť vo všeobecnosti oslobodený od všetkých svojich povinností v prípade mimoriadnych okolností, a môže tak vzniknúť určitá nejednoznačnosť medzi takto vyjadreným zámerom zákonodarcu Spoločenstva a samotným obsahom článkov 5 a 6 [tohto] nariadenia…, ktoré tomuto zbaveniu zodpovednosti nepriznávajú všeobecnú povahu. Takáto nejednoznačnosť však nemá taký dosah, aby spôsobila inkoherentnosť textu týchto dvoch článkov, ktoré samy osebe nie sú nejednoznačné“.
33. Vláda Spojeného kráľovstva z tohto bodu vyvodzuje, že podľa Súdneho dvora nariadenie č. 261/2004 nestanovuje žiadnu povinnosť zaplatiť náhradu cestujúcim, ktorých let mal meškanie, a že Súdny dvor sa nedomnieval, že odôvodnenie 15 tohto nariadenia môže byť použité na účely zmeny významu ustanovení uvedeného nariadenia.(8) Súdny dvor teda nesprávne založil svoje odôvodnenie v už citovanom rozsudku Sturgeon a i. na tomto odôvodnení a dospel v tejto súvislosti k záveru, že povinnosť vyplatiť náhradu môže existovať aj v prípade meškania letu.
34. Nedomnievam sa, že z bodu 76 už citovaného rozsudku IATA a ELFAA možno vyvodiť takúto analýzu a že výklad, ktorý Súdny dvor podal vo svojom už citovanom rozsudku Sturgeon a i., je v rozpore s prístupom uplatneným v prvom uvedenom rozsudku.
35. Tento bod treba totiž chápať v jeho kontexte. Vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku IATA a ELFAA, mal Súdny dvor podľa môjho názoru rozhodnúť o platnosti článkov 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004. Žalobcovia tvrdili, že toto nariadenie inkoherentne ustanovuje vo svojich odôvodneniach 14 a 15, že mimoriadne okolnosti môžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť prevádzkujúceho leteckého dopravcu v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov, zatiaľ čo články 5 a 6 tohto nariadenia, ktoré upravujú jeho povinnosti v takom prípade, také zbavenie zodpovednosti s výnimkou povinnosti náhrady neustanovujú.(9)
36. Títo žalobcovia boli v skutočnosti prekvapení tým, že znenie nariadenia č. 261/2004 neobsahuje výnimku z povinnosti poskytnutia pomoci a starostlivosti cestujúcim v prípade meškania letu v dôsledku mimoriadnych okolností. Podľa žalobcov odôvodnenia 14 a 15 tohto nariadenia uvádzajú, že letecký dopravca musí byť v prípade mimoriadnych okolností oslobodený od všetkých záväzkov, bez ohľadu na ich povahu, nielen keď bol let zrušený, ale aj keď mal meškanie. Žalobcovia sa teda domnievajú, že tieto odôvodnenia v spojení s článkom 6 uvedeného nariadenia týkajúcim sa meškania letu vedú k vzniku určitej nejednoznačnosti, čím je poškodená zásada právnej istoty.(10)
37. V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 76 svojho už citovaného rozsudku IATA a ELFAA rozhodol, že takáto nejednoznačnosť nemá taký dosah, aby spôsobila inkoherentnosť textu článkov 5 a 6 nariadenia č. 261/2004, ktoré ako také nie sú vôbec nejednoznačné. Inými slovami, Súdny dvor sa podľa mňa domnieval, že nejednoznačnosť, ktorá môže vzniknúť pri čítaní odôvodnení 14 a 15 tohto nariadenia, nemení nič na tom, že v samotnom texte je jasné, že ospravedlnenie mimoriadnymi okolnosťami nemá všeobecnú povahu, ale platí len pre povinnosť poskytnúť náhradu.
38. Nedomnievam sa teda, že z tejto analýzy možno vyvodiť záver, podľa ktorého výklad článkov 5, 6 a 7 uvedeného nariadenia, ktorý Súdny dvor podal vo svojom už citovanom rozsudku Sturgeon a i., je v rozpore s prístupom, ktorý Súdny dvor uplatnil vo svojom už citovanom rozsudku IATA a ELFAA.
39. Pokiaľ ide o samotnú zásadu poskytnutia náhrady cestujúcemu v leteckej doprave, ktorého let mal meškanie najmenej tri hodiny, keďže účastníci konania vo veci samej nepredložili žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť výklad týchto ustanovení poskytnutý Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Sturgeon a i., nevidím dôvod, prečo by mal Súdny dvor prehodnotiť tento výklad.
40. Súdny dvor v tomto rozsudku uplatnil metódu teleologického výkladu nariadenia č. 261/2004.(11) Výklad článkov 5, 6 a 7 tohto nariadenia je podporený jeho odôvodnením 15 a zakladá sa na samotnom cieli textu, ktorým, ako pripomínam, je zabezpečenie vysokej úrovne ochrany leteckých cestujúcich bez ohľadu na čo, či sa nachádzajú v situácii, keď im bol odmietnutý nástup do lietadla, ich let bol zrušený alebo má meškanie, pretože im to všetkým spôsobuje vážne problémy a nepohodlie spojené s leteckou dopravou.(12)
41. Súdny dvor v skutočnosti poskytol a contrario výklad odôvodnenia 15 nariadenia č. 261/2004. Toto odôvodnenie totiž uvádza, že „za mimoriadne okolnosti [a z toho dôvodu oslobodenie od povinnosti poskytnúť náhradu] sa dá považovať skutočnosť, keď rozhodnutie riadenia letovej prevádzky v konkrétnom dni vo vzťahu ku konkrétnemu lietadlu zapríčiní veľké meškanie, meškanie do nasledujúceho dňa alebo zrušenie jedného alebo viacerých letov takého lietadla“. Súdny dvor preto z tohto odôvodnenia v bode 43 už citovaného rozsudku Sturgeon a i. vyvodil, že pojem veľké meškanie je tiež spojený s právom na náhradu.
42. Okrem toho, ako Súdny dvor uviedol v bode 47 už citovaného rozsudku Sturgeon a i., podľa všeobecnej zásady výkladu sa má akt Spoločenstva vykladať, pokiaľ je to možné, spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť. Rovnako, ak možno ustanovenie práva Únie vykladať viacerými spôsobmi, treba uprednostniť ten výklad, ktorý svojou povahou zachováva jeho potrebný účinok.
43. Prístup, ktorý Súdny dvor uplatnil v tomto rozsudku, sa spája práve s nespochybnením platnosti článkov 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 tým, že by sa zvolil výklad umožňujúci zachovať potrebný účinok týchto ustanovení. Súdny dvor totiž v bode 52 uvedeného rozsudku poznamenal, že toto nariadenia má za cieľ napraviť okrem iného škodu, ktorá v prípade dotknutých cestujúcich spočíva v strate času, čo vzhľadom na jej nezvratný charakter možno kompenzovať len poskytnutím náhrady. Súdny dvor teda dospel k záveru, že cestujúcim, ktorých let bol zrušený a cestujúcim, ktorých let má meškanie, bola spôsobená podobná škoda spočívajúca v strate času a nachádzajú sa tak v porovnateľných situáciách na účely uplatnenia práva na náhradu upraveného v článku 7 uvedeného nariadenia.(13)
44. Bolo by teda v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, keby boli títo cestujúci posudzovaní odlišne, hoci sú v porovnateľnej situácii. Z tohto dôvodu Súdny dvor v bode 61 už citovaného rozsudku Sturgeon a i. rozhodol, že cestujúci, ktorých let mal meškanie, sa môžu dovolávať práva na náhradu upraveného v článku 7 nariadenia č. 261/2004.
45. Súdny dvor sa okrem toho domnieval, že meškanie sa má považovať za veľké a zakladať právo na takúto náhradu, keď cestujúci dorazia do ich cieľového miesta po troch hodinách alebo neskôr po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca. Tento výklad pojmu „veľké meškanie“, uvedeného v odôvodnení 15 tohto nariadenia, bol kritizovaný najmä zo strany leteckých dopravcov a doktríny, ktorí sa domnievajú, že stanovenie takejto dĺžky je svojvoľné a nie je odôvodnené uvedeným nariadením.
46. Nestotožňujem sa s týmto názorom. Po prvé treba pripomenúť, že zásada právnej istoty, ktorá je základnou zásadou práva Únie, vyžaduje najmä, aby právna úprava bola jasná a presná, tak, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli bez pochybností poznať svoje práva a povinnosti a podniknúť primerané kroky.(14) Prenesené na situáciu leteckých cestujúcich, ktorých let mal meškanie, a na situáciu leteckých dopravcov, to znamená, že cestujúci musia mať možnosť vedieť, odkedy sa môžu dovolávať vyplatenia náhrady a leteckí dopravcovia musia mať možnosť vedieť, odkedy sú povinní vyplatiť túto náhradu. Zavedenie časovej hranice umožňuje zabrániť tomu, aby vnútroštátne súdy odlišne posudzovali pojem veľké meškanie a aby to neviedlo k vzniku právnej neistoty.(15) Cestujúcim, ktorým bola spôsobená časová strata v trvaní štyroch hodín, by tak mohla byť v niektorých členských štátoch priznaná náhrada, ale v iných nie, keďže niektoré vnútroštátne súdy by sa domnievali, že toto meškanie je veľkým meškaním v zmysle nariadenia č. 261/2004, zatiaľ čo iné vnútroštátne súdy by sa domnievali, že to tak nie je. Okrem právnej neistoty by to malo za následok aj vytvorenie nerovnosti medzi leteckými cestujúcimi, ktorých situácia by bola totožná.
47. Po druhé, na účely určenia straty času, nad rámec ktorej sa cestujúci letu, ktorý má meškanie, môžu domáhať náhrady, treba pripomenúť, že Súdny dvor vychádzal zo situácie cestujúcich, ktorých let bol zrušený a ktorí boli presmerovaní podľa článku 5 ods. 1 písm. c) bodu iii) nariadenia č. 261/2004, keďže ich situácia je podobná situácii cestujúcich, ktorých let mal meškanie a obe kategórie cestujúcich sú v zásade v rovnakom čase informované o udalosti, ktorá komplikuje ich leteckú dopravu.(16) Okrem toho obe tieto kategórie cestujúcich dorazia do cieľového miesta po pôvodne stanovenom čase a v dôsledku toho im je spôsobená podobná časová strata.(17) Súdny dvor ďalej uviedol, že cestujúci presmerovaní podľa článku 5 ods. 1 písm. c) bodu iii) tohto nariadenia majú právo na náhradu upravenú v článku 7 uvedeného nariadenia, pokiaľ ich letecký dopravca nepresmeruje na let, ktorý im umožní odletieť maximálne hodinu pred plánovaným časom odletu a dosiahnuť konečné cieľové miesto maximálne dve hodiny po plánovanom čase príletu. Títo cestujúci tak získavajú právo na náhradu, ak im je spôsobená strata času, ktorá sa rovná alebo je väčšia ako tri hodiny oproti času, ktorý bol pôvodne stanovený leteckým dopravcom.(18)
48. Súdny dvor teda dospel k záveru, že cestujúci, ktorých let má meškanie, sa môžu dovolávať práva na náhradu upraveného v článku 7 nariadenia č. 261/2004, ak im bola z dôvodu takéhoto letu spôsobená trojhodinová alebo väčšia časová strata, teda že dorazia do ich cieľového miesta po troch hodinách alebo neskôr po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca.(19)
49. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa preto domnievam, že články 5, 6 a 7 tohto nariadenia sa majú vykladať v tom zmysle, že cestujúci, ktorých lety majú meškanie, sa môžu dovolávať práva na náhradu upraveného v článku 7 uvedeného nariadenia, ak im bola z dôvodu takéhoto letu spôsobená trojhodinová alebo väčšia časová strata, t. j. že dorazia do ich cieľového miesta po troch hodinách alebo neskôr po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca.
50. Nie je teda potrebné odpovedať na druhú otázku, ktorú položil High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court).
2. O zlučiteľnosti článkov 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 s Montrealským dohovorom, zásadou proporcionality a zásadou právnej istoty
51. Amtsgericht Köln sa v podstate zaoberá otázkou, ako možno skĺbiť právo na náhradu upravené v článku 7 nariadenia č. 261/2004 s článkami 19 a 29 Montrealského dohovoru, keďže tieto ustanovenia dohovoru vylučujú poskytnutie náhrady škody v dôsledku meškania pri leteckej preprave cestujúcich z iného titulu, než je jej náprava.
52. Okrem toho High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), sa v podstate pýta, či za predpokladu, že by Súdny dvor rozhodol, že cestujúci, ktorých let mal meškanie, sa môžu dovolávať náhrady upravenej v článku 7 tohto nariadenia, je toto nariadenie úplne alebo čiastočne neplatné z dôvodu nezlučiteľnosti s Montrealským dohovorom, porušenia zásady proporcionality a/alebo porušenia zásady právnej istoty.
53. Pokiaľ ide o zlučiteľnosť práva na náhradu upraveného v článku 7 uvedeného nariadenia s článkami 19 a 29 Montrealského dohovoru, treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že akékoľvek meškanie v leteckej doprave môže spôsobiť vo všeobecnosti dva druhy škody, a to na jednej strane škody takmer rovnaké pre všetkých cestujúcich, ktorých náprava môže mať formu štandardizovanej a okamžitej pomoci alebo starostlivosti pre všetkých dotknutých, a na druhej strane individuálne škody súvisiace s dôvodom ich cesty, ktorých náhrada si vyžaduje posúdenie rozsahu spôsobených škôd od prípadu k prípadu a ktorá preto môže byť nahradená a posteriori a individuálne.(20)
54. Montrealský dohovor má za cieľ upraviť podmienky náhrady tohto druhého typu škody.(21) Keďže pomoc cestujúcim a starostlivosť o nich, ktoré sú uvedené v článku 6 nariadenia č. 261/2004 v prípade veľkého meškania letu, predstavujú štandardizované a okamžité opatrenia na nápravu ujmy, nepatria k tým opatreniam, ktorých podmienky výkonu upravuje uvedený dohovor.(22)
55. Tak ako pomoc a starostlivosť, aj náhrada škody na základe článku 7 tohto nariadenia predstavuje štandardizované a okamžité opatrenie, ktorého cieľom je nahradiť škodu spočívajúcu najmä v prípade cestujúceho, ktorého let mal meškanie, v nezvratnej strate času.(23) Potvrdzuje to paušálna povaha tejto náhrady, ktorej suma sa mení nie v závislosti od individuálnej spôsobenej škody, ale od vzdialenosti letu, ktorú cestujúci absolvoval alebo má absolvovať, ako aj jej všeobecná povaha, keďže sa uplatňuje bez rozdielu na všetkých cestujúcich, ktorí spĺňajú podmienky pre jej priznanie.
56. Článok 7 nariadenia č. 261/2004 je preto podľa môjho názoru zlučiteľný s článkami 19 a 29 Montrealského dohovoru.
57. Pokiaľ ide o dodržanie zásady proporcionality, Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť o zlučiteľnosti článku 7 tohto nariadenia s takouto zásadou.(24) Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že opatrenia upravené článkami 5 a 6 uvedeného nariadenia(25) môžu samy osebe bezprostredne napraviť niektoré škody spôsobené leteckým cestujúcim v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letu a umožňujú tak zabezpečiť vysokú úroveň ochrany dotknutých osôb, čo je cieľ sledovaný nariadením č. 261/2004.(26)
58. Súdny dvor okrem toho uviedol, že je nesporné, že rozsah rôznych opatrení prijatých zákonodarcom Únie sa líši v závislosti od rozsahu škôd spôsobených cestujúcim, ktorý sa posudzuje buď v závislosti od doby meškania alebo čakania na ďalší let, alebo od doby, v ktorej sú dotknuté osoby informované o zrušení letu. Kritériá prijaté na určenie nároku cestujúcich na tieto opatrenia teda zjavne nie sú nijako vzdialené požiadavkám proporcionality.(27)
59. Niektorí z účastníkov sporov vo veci samej navyše uvádzajú tvrdenie, že poskytnutie náhrady cestujúcim, ktorých let mal meškanie, by viedlo k svojvoľnému a nadmernému finančnému zaťaženiu leteckých dopravcov. Táto náhrada by bola neprimeraná vzhľadom na cieľ sledovaný nariadením č. 261/2004.
60. V tejto súvislosti podľa údajov, ktoré Európskej komisii poskytla Európska organizácia pre bezpečnosť leteckej prevádzky (Eurocontrol), ustanovenia tohto nariadenia týkajúce sa letov, ktoré majú meškanie, sa môžu vzťahovať na menej než 1,2 % letov. Navyše menej než 0,5 % letov, ktoré majú meškanie, sú lety s meškaním tri hodiny alebo viac, či už je meškanie spôsobené mimoriadnymi okolnosťami alebo nie. Pomer letov, ktorých meškanie zakladá právo na náhradu upravené v článku 7 uvedeného nariadenia, predstavuje menej než 0,15 %.(28)
61. Frekvencia meškaní v trvaní viac než 3 hodiny, ktoré zakladajú právo na túto náhradu, sa teda zdá byť obmedzená. Čiže účinky náhrady splatnej v prípade meškania dlhšieho ako tri hodiny sa mi nezdajú neprimerané vzhľadom na cieľ nariadenia č. 261/2004, ktorým je, ako pripomínam, zabezpečenie vysokej úrovne ochrany cestujúcich v leteckej doprave.
62. Platí to o to viac, ako Súdny dvor uviedol vo svojom už citovanom rozsudku Sturgeon a i., že leteckí dopravcovia nie sú povinní platiť náhradu, ak môžu preukázať, že zrušenie či veľké meškanie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia, teda okolnosťami, ktoré sa vymykajú spod účinnej kontroly leteckého dopravcu.(29) Okrem toho splnením povinností podľa nariadenia č. 261/2004 nie je dotknutá možnosť týchto leteckých dopravcov požadovať od akejkoľvek osoby, ktorá spôsobila meškanie, vrátane tretích osôb, náhradu škody ako to stanovuje článok 13 tohto nariadenia.(30) Napokon Súdny dvor tiež rozhodol, že výška náhrady prináležiacej cestujúcemu meškajúceho letu, ktorý dorazí do svojho cieľového miesta po troch hodinách alebo neskôr po pôvodne plánovanom čase príletu, môže byť znížená o 50 % v súlade s článkom 7 ods. 2 písm. c) uvedeného nariadenia, ak meškanie v prípade letu nespadajúceho pod článok 7 ods. 2 písm. a) a b) nepresiahne štyri hodiny.(31) Finančná záťaž uložená leteckým dopravcom v prípade meškania letu dlhšieho ako tri hodiny môže byť teda nulová alebo výrazne znížená.
63. Vzhľadom na uvedené sa preto domnievam, že článok 7 nariadenia č. 261/2004 je zlučiteľný so zásadou proporcionality.
64. Napokon vnútroštátny súd vo veci C‑629/10 sa v podstate pýta, či je výklad tohto ustanovenia, ktorý Súdny dvor podal vo svojom už citovanom rozsudku Sturgeon a i., zlučiteľný so zásadou právnej istoty.
65. Podľa žalobcov v konaní vo veci samej vo veci C‑629/10 tento výklad porušuje zásadu právnej istoty v rozsahu, v akom je v rozpore s jasným a jednoznačným znením nariadenia č. 261/2004, s úmyslom zákonodarcu Únie a s už citovaným rozsudkom IATA a ELFAA.
66. Z dôvodov uvedených v bodoch 31 až 48 týchto návrhov sa domnievam, že uvedený výklad nie je v rozpore so zásadou právnej istoty.
67. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zastávam názor, že články 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 sú zlučiteľné s Montrealským dohovorom, so zásadou proporcionality a zásadou právnej istoty.
3. O časových účinkoch budúceho rozsudku
68. Žalobcovia v konaní vo veci samej vo veci C‑629/10 žiadajú, aby Súdny dvor obmedzil časové účinky budúceho rozsudku za predpokladu, že by odpovedal kladne na prvú otázku a záporne na tretiu otázku, ktoré v tejto veci položil High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court). Žalobcovia žiadajú, aby sa cestujúci nemohli odvolávať na články 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 na účely odôvodnenia ich žiadostí o náhradu v súvislosti s letmi meškajúcimi pred vyhlásením rozsudku v týchto veciach, okrem cestujúcich, ktorí k tomuto dňu už podali súdnu žalobu na účely priznania tejto náhrady.
69. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že výklad, ktorý Súdny dvor dáva pravidlu práva Únie pri výkone svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a spresňuje význam a dosah tohto pravidla tak, ako sa musí alebo by sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladané pravidlo súd môže a musí uplatňovať aj na právne vzťahy vzniknuté a vytvorené pred vydaním rozsudku, ktorým sa rozhodlo o návrhu na výklad, ak sú inak splnené podmienky umožňujúce predložiť príslušnému súdu spor, ktorý sa týka uplatnenia uvedeného pravidla.(32)
70. Súdny dvor môže výnimočne, po zohľadnení vážnych dôsledkov, ktoré by jeho rozsudok vo vzťahu k minulosti mohol spôsobiť, rozhodnúť o obmedzení možnosti dotknutých osôb odvolávať sa na výklad, ktorý pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke poskytol určitému ustanoveniu práva Únie.(33)
71. Okrem toho Súdny dvor uviedol, že časové účinky požadovaného výkladu, ktorý Súdny dvor dáva ustanoveniu práva Únie, treba nevyhnutne určiť v jediný moment. V tomto ohľade zásada, že obmedzenie možno pripustiť iba v samotnom rozsudku, ktorým sa rozhoduje o požadovanom výklade, zabezpečuje rovnosť zaobchádzania s členskými štátmi a ďalšími subjektmi podliehajúcimi súdnej právomoci so zreteľom na toto právo, a tým spĺňa požiadavky vyplývajúce zo zásady právnej istoty.(34)
72. V týchto veciach sú ustanoveniami práva Únie podliehajúcimi výkladu články 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004. Súdnemu dvoru je v podstate položená otázka, či sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že letecký dopravca je povinný zaplatiť náhradu cestujúcim, ktorých let mal meškanie. Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť o tejto otázke v už citovanom rozsudku Sturgeon a i.(35) a cieľom týchto prejudiciálnych otázok je v podstate len zistiť, či Súdny dvor potvrdí výklad, ktorý poskytol týmto ustanoveniam v uvedenom rozsudku.
73. Je nutné konštatovať, že Súdny dvor v uvedenom rozsudku neobmedzil časové účinky tohto rozsudku.
74. V dôsledku toho nie je podľa môjho názoru potrebné časovo obmedziť účinky budúceho rozsudku v týchto veciach.
75. Keďže navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal kladne na prvú otázku, ktorú položil High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), vo veci C‑629/10, nie je potrebné odpovedať na piatu otázku položenú týmto súdom.
V – Návrh
76. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položili Amtsgericht Köln a High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court), takto:
Články 5, 6 a 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, sa majú vykladať v tom zmysle, že:
– cestujúci, ktorých lety majú meškanie, sa môžu dovolávať práva na náhradu upraveného v článku 7 nariadenia č. 261/2004, ak im bola z dôvodu meškajúceho letu spôsobená trojhodinová alebo väčšia časová strata, teda ak dorazia do ich cieľového miesta po troch hodinách alebo neskôr po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca,
– sú zlučiteľné s dohovorom o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, podpísaným v Montreale 9. decembra 1999, so zásadou proporcionality, ako aj so zásadou právnej istoty.