NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MICHAL BOBEK
prednesené 26. júla 2017 (1)
Vec C‑270/17 PPU
Openbaar Ministerie
proti
Tadasovi Tupikasovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Európsky zatykač – Dôvody na nepovinné nevykonanie – Zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody – Pojem ‚konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia‘ – Odvolanie“
I. Úvod
1. Na litovského štátneho príslušníka Tadasa Tupikasa bol vydaný európsky zatykač (ďalej len „EZ“), ktorý vydal litovský súd. Tento súd žiada o odovzdanie pána Tupikasa, ktorý je v súčasnosti väzobne zadržiavaný v Holandsku, na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka a štyroch mesiacov.
2. Tento trest bol uložený prvostupňovým súdom v Litve, na ktorého konaní sa pán Tupikas osobne zúčastnil. Pán Tupikas sa proti tomuto rozsudku odvolal. Z informácií uvedených v EZ nemožno zistiť, či sa osobne zúčastnil na konaní na druhom stupni. Odvolanie bolo zamietnuté.
3. EZ bol vydaný na základe prvostupňového rozsudku. Uvádza sa v ňom, že vyžiadaná osoba sa osobne zúčastnila na pojednávaní, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia.
4. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva článok 4a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (ďalej len „rámcové rozhodnutie“)(2), sú príslušné holandské orgány povinné odmietnuť výkon EZ, ak sa požadovaná osoba osobne nezúčastnila na konaní,ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia(3), okrem toho, ak nastane niektorý z prípadov, ktoré sú uvedené v platnej vnútroštátnej právnej úprave.
5. Keďže vnútroštátny súd nemá k dispozícii informácie o tom, či sa pán Tupikas zúčastnil na odvolacom konaní osobne, pýta sa, či sa vyššie uvedený pojem konanie,ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, vzťahuje aj na odvolacie konanie, v ktorom bola vec vecne preskúmaná a v ktorom bol potvrdený odsudzujúci rozsudok, o ktorom rozhodol prvostupňový súd a ktorý sa prostredníctvom EZ vykonáva.
6. Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či rešpektovanie práva na obhajobu dotknutej osoby sa má posúdiť s ohľadom na oba stupne trestného konania, alebo či stačí, keď sa tento súd uistí o tom, že tieto práva boli rešpektované v prvom stupni.
II. Právny rámec
A. EDĽP
7. Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(4) (ďalej len „EDĽP“) stanovuje:
„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. …“
B. Právo únie
1. Charta
8. Plánku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“):
„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
…“
9. Podľa článku 48 ods. 2 Charty „každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu“.
2. Rámcové rozhodnutie
10. Článok 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia vymedzuje EZ ako „súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia“.
11. Odsek 2 uvádza, že „členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia“.
12. Článok 3 stanovuje, že uvedené rámcové rozhodnutie „nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ]“.
13. Článok 4a rámcového rozhodnutia bol zavedený rámcovým rozhodnutím 2009/299 s cieľom spresniť dôvody pre nepovinné odmietnutie vykonať EZ, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré voči nej bolo vedené:
„1. Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ak sa dotknutá osoba nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu:
a) bola včas:
i) buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania,
a
ii) informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania,
alebo
b) vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval,
alebo
c) po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:
i) výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok, alebo
alebo
ii) nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty;
alebo
d) rozhodnutie jej nebolo osobne doručené, ale:
i) rozhodnutie sa jej osobne doručí bezodkladne po odovzdaní a bude výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového,
a
ii) bude poučená o lehote, v ktorej musí podať návrh na obnovu konania alebo odvolanie, ako sa uvádza v príslušnom európskom zatykači.
2. Ak sa európsky zatykač vydáva… za podmienok uvedených v odseku 1 písm. d) a dotknutej osobe sa nedoručili úradné informácie o tom, že voči nej prebieha trestné konanie, táto osoba môže pri oboznámení sa s obsahom európskeho zatykača žiadať kópiu rozsudku pred tým, ako bude odovzdaná. [toto oboznámenie sa sa] nepovažuje… za formálne doručenie rozsudku ani nespôsobuje začatie plynutia žiadnych lehôt na podanie odvolania alebo návrhu na obnovu konania.
3. Keď sa osoba odovzdáva za podmienok uvedených v odseku 1 písm. d) a táto osoba podala návrh na obnovu konania alebo odvolanie, väzba osoby čakajúcej na takúto obnovu konania alebo odvolanie sa až do skončenia konania skúma v súlade s právom členského štátu pôvodu pravidelne alebo na žiadosť dotknutej osoby. …“
14. Článok 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje, že EZ musí obsahovať tieto informácie:
„…
c) dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom, ktoré spadá do rozsahu článkov 1 a 2;
d) povahu a právnu klasifikáciu trestného činu…
…
f) uložený trest, ak existuje konečný rozsudok, alebo určený rozsah trestov pre trestný čin podľa práva vydávajúceho členského štátu;
…“
15. Článok 15 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Rozhodnutie o odovzdaní“, stanovuje:
„1. Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.
2. Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní [odovzdaní – neoficiálny preklad], požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií…
…“
16. Bod d) prílohy rámcového rozhodnutia („Európsky zatykač“) v znení zmeny zavedenej rámcovým rozhodnutím 2009/299 stanovuje:
C. Holandské právo
17. Overleveringswet (zákon o odovzdávaní osôb) z 29. apríla 2004 (Stb. 2004, č. 195, ďalej „OLW“) preberá do holandského práva rámcové rozhodnutie. § 12 stanovuje, že „odovzdanie sa odmietne, pokiaľ je účelom európskeho zatykača vykonanie rozsudku vydaného v konaní, na ktorom sa obžalovaný osobne nezúčastnil, okrem prípadu, ak by bolo v európskom zatykači uvedené, že v súlade s procesnými požiadavkami vydávajúceho členského štátu“ nastala niektorá zo štyroch situácií uvedených v tom istom ustanovení. Tieto situácie sú opísané v § 12 písm. a) až d) OLW a zodpovedajú písmenám a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.
18. Bod D prílohy 2 OLW, nazvaný „Vzor európskeho zatykača podľa článku 2 ods. 2 OLW“, zodpovedá písmenu d) prílohy rámcového rozhodnutia.
III. Skutkový stav konania vo veci samej a prejudiciálne otázky
19. Dňa 22. februára 2017 podal Officier van Justitie bij de rechtbank (prokurátor na súde, Holandsko) vnútroštátnemu súdu návrh na výkon EZ, ktorý vydal Klaipėdos apygardos teismas (Krajský súd Klaipeda, Litva) 14. februára 2017.
20. V súlade s týmto EZ sa má zatknúť a odovzdať pán Tupikas, litovský štátny príslušník, na účely výkonu trestu odňatia slobody v Litve v dĺžke trvania jedného roka a štyroch mesiacov.
21. V EZ sa uvádza vykonateľný odsudzujúci rozsudok, ktorý vydal 26. augusta 2016 Klaipėdos apylinkės teismas (Okresný súd Klaipeda, Litva) a ktorý sa týka dvoch trestných činov. Spresňuje sa v ňom, že pán Tupikas podal proti tomuto rozsudku odvolanie a že Klaipėdos apygardos teismas (Krajský súd Klaipeda) toto odvolanie zamietol rozhodnutím z 8. decembra 2016.
22. Pán Tupikas sa osobne zúčastnil na konaní v prvom stupni.
23. EZ neobsahuje informácie o pojednávaní v odvolacom konaní, najmä pokiaľ ide o to, či sa dotknutá osoba zúčastnila na tomto stupni osobne, a pokiaľ sa na ňom dotknutá osoba osobne nezúčastnila, či boli splnené podmienky, ktoré sú stanovené v niektorom z písmen a) až d) článku. 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.
24. Vnútroštátny súd sa pýta, či v takom prípade je rámcové rozhodnutie uplatniteľné iba na prvostupňové konanie alebo zahŕňa aj konanie o odvolaní.
25. Za týchto podmienok Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je odvolacie konanie,
– v ktorom bola vec meritórne preskúmaná a
– dotknutá osoba bola (opätovne) odsúdená a/alebo bolo potvrdené odsúdenie vydané v prvostupňovom konaní,
– vzhľadom na to, že európsky zatykač je určený na zabezpečenie výkonu tohto odsúdenia,
‚konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia‘ v zmysle článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia…?“
IV. O naliehavom konaní pred Súdnym dvorom
26. Vnútroštátny súd požiadal, aby sa na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
27. Vnútroštátny súd na podporu svojej žiadosti uviedol, že predložená otázka sa týka výkladu rámcového rozhodnutia, ktoré patrí do oblasti upravenej v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Tiež uviedol, že dotknutá osoba je v Holandsku vo väzbe pred rozhodnutím o jej odovzdaní. Naliehavá odpoveď Súdneho dvora má preto priamy a rozhodujúci vplyv na trvanie väzby vyžiadanej osoby na účely jej odovzdania.
28. Piata komora Súdneho dvora sa 8. júna 2017 rozhodla tejto žiadosti vyhovieť.
29. Písomné pripomienky predložilo Openbaar Ministerie (Prokuratúra, Holandsko), navrhovateľ vo veci samej, pán Tupikas, odporca v spore vo veci samej, holandská vláda a Európska komisia. Prokuratúra, pán Tupikas, holandská, írska a litovská vláda, ako aj Európska komisia predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. júla 2017.
V. Analýza
30. V tejto analýze bude postupovať podľa nasledujúcej štruktúry. Najprv objasním presný predmet tejto veci (A). Následne vykonám analýzu prejudiciálnej otázky tak, ako bola výslovne položená (B). Výsledky tejto analýzy potom uplatním na túto vec, na základe čoho preskúmam aj povahu dôvodov pre nepovinné odmietnutie, ktoré vyplývajú z článku 4a rámcového rozhodnutia, pričom toto odmietnutie sa na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva rámcové rozhodnutie, stalo obligatórnym (C).
A. Úvodné poznámky
31. Právo na účinný prostriedok nápravy je zakotvené v článku 47 Charty a právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces sú zakotvené v článku 48 ods. 2 Charty.
32. V súlade s vysvetlivkami k Charte tieto ustanovenia majú rovnaký zmysel a rozsah ako ustanovenia článku 6 EDĽP, ktorým sa zaručuje právo účinného výkonu svojho práva na obhajobu. V zmysle článku 52 ods. 3 Charty toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.(5)
33. Inak povedané, musí existovať minimálna rovnocennosť medzi štandardami ochrany zakotvenými v EDĽP a štandardami, ktoré existujú v práve Únie. V prejednávanej veci tento záujem vyplýva najmä z odôvodnenia(6) rámcového rozhodnutia a z jeho článku 1 ods. 3(7), ako aj z odôvodnenia(8) rámcového rozhodnutia 2009/299 a jeho článku 1 ods. 2.
34. Ako sa pripomína v odôvodnení 1 rámcového rozhodnutia 2009/299, v práve na spravodlivé súdne konanie je obsiahnuté právo obvinenej osoby byť prítomná na konaní.(9) Toto právo nie je však právom absolútnym a „obvinený sa ho za určitých podmienok môže z vlastnej slobodnej vôle, a to výslovne alebo implicitne, avšak jednoznačne, vzdať“.(10)
35. Pokiaľ ide o odvolacie konanie, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) potvrdzuje, že podľa článku 6 EDĽP sa v trestných veciach nevyžaduje konanie v druhom stupni.(11)
36. Ak je však upravené odvolacie konanie, toto konanie musí dodržiavať záruky vyplývajúce z článku 6 EDĽP,(12) pričom spôsob použitia článku 6 EDĽP sa odvíja od konkrétnych okolností predmetného odvolacieho konania.(13)
37. Ak sú teda upravené dva stupne trestného konania, zo skutočnosti, že dotknutá osoba mohla uplatniť svoje práva na obhajobu v prvom stupni, nemožno vyvodzovať, že záruky podľa článku 6 EDĽP boli úplne dodržané.(14)
38. Po pripomenutí týchto skutočností treba zdôrazniť, že táto vec sa priamo netýka existencie práva na odvolanie. Je nesporné, že pánovi Tupikasovi bola umožnené podať odvolanie a že túto možnosť aj využil. Podstatou prejudiciálnej otázky predloženej v tejto veci je vzájomné uznávanie v kontexte fungovania rámcového rozhodnutia v prípade uplatnenia dôvodu pre nepovinné odmietnutie, ktorý je upravený v jeho článku 4a. Konkrétne ide o výklad pojmu „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, ktorý je uvedený v prvej vete tohto ustanovenia.
39. Súdny dvor musí mať pri výklade pojmu „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ na pamäti záruky, ktoré vyplývajú zo základných práv a musí ich rešpektovať. Zdôrazňujem však, že predmetom tejto analýzy nie je stanovenie práva na podanie odvolania ako práva, ktoré vyplýva z práva Únie.
B. O otázke predloženej vnútroštátnym súdom
40. Vnútroštátny súd sa v podstate snaží zistiť, či pri preskúmaní rešpektovania procesných práv dotknutej osoby v rámci „konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, ktorým bola táto osoba odsúdená a na základe ktorého bol vydaný ZR, musí zohľadniť konanie v prvom stupni alebo odvolacie konanie. Podľa daného súdu, ak sa má zohľadniť iba konanie v prvom stupni, EZ sa má výkonať, keďže sa pán Tupikas sa osobne zúčastnil na tomto konaní. Ak sa má naopak zohľadniť odvolacie konanie, vnútroštátny súd bude musieť skúmať okolnosti tohto odvolacieho konania na príslušnom litovskom súde. O tomto odvolacom konaní totiž nie sú k dispozícii žiadne informácie s výnimkou toho, že pán Tupikas podal odvolanie a že odvolacie konanie viedlo k potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia.
41. Vnútroštátny súd sa na základe judikatúry ESĽP a systematického výkladu rámcového rozhodnutia [najmä s ohľadom na znenie článku 4a ods. 1 písm. c) a d) uvedeného rámcového rozhodnutia] domnieva, že ak sa v odvolacom konaní vykonalo meritórne preskúmanie veci (zahŕňajúce otázku viny alebo trestu), vzťahuje sa naň pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“. O takýto prípad by naopak nešlo, ak by odvolací súd rozhodoval len o právnych otázkach, ako je to v rámci konania o kasačnom opravnom prostriedku.
42. Pán Tupikas v podstate súhlasí s navrhovanou odpoveďou na otázku, ktorú predložil vnútroštátny súd. Poukazuje však na význam, ktorý treba priznať rešpektovaniu práva na obhajobu, vrátane ich rešpektovania v odvolacom konaní, ak je také konanie upravené.
43. Prokuratúra poukazuje na nejednotnosť praxe v oblasti vykonateľného rozsudku, ktorý vydávajúce súdne orgány vyžadujú ako základ pre EZ: môže ísť o rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní, rozsudok vydaný v odvolacom konaní alebo na oboch týchto stupňoch. Práve toto rozhodnutie vydávajúceho orgánu je teda rozhodujúce pre konkrétne vymedzenie pojmu „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“. Prokuratúra tvrdí, že tento pojem môže zahŕňať odvolacie konanie, v ktorom bola opätovne preskúmaná otázka viny. Ak prvostupňové konanie nespĺňa podmienky podľa článku 4a rámcového rozhodnutia, no odvolacie konanie ich spĺňa, odovzdanie možno povoliť.
44. Holandská vláda tvrdí, že takéto odvolacie konanie, ako je opísané v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nespadá pod pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“. Holandská vláda sa domnieva, že vykonávajúci súdny orgán musí preskúmať vykonateľný rozsudok, ktorý predložil vydávajúci súdny orgán. Vykonávajúcemu orgánu neprináleží, aby overoval predchádzajúce trestné konanie, pretože inak by spochybnil zásadu vzájomného uznávania. V tejto veci sa musí vykonávajúci súdny orgán obmedziť na overenie rozsudku, na základe ktorého bol vydaný EZ. Nemôže preskúmavať odvolacie konanie.
45. Írska vláda na pojednávaní navrhla, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne, pretože za týchto okolností bol relevantný len rozsudok, ktorý bol vydaný v prvostupňovom konaní. Táto vláda založila svoj postoj najmä na znení článku 4a ods. 1 písm. c) a d) rámcového rozhodnutia a článku 5 ods. 1 v znení pred zmenou zavedenou rámcovým nariadením 2009/299.
46. Litovská vláda sa na pojednávaní prikláňala k extenzívnemu výkladu pojmu „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“. Táto vláda sa domnieva, že preskúmanie podľa článku 4a rámcového rozhodnutia sa nemôže obmedziť iba na rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní, ak sa skutkové okolnosti danej veci preskúmali v následnom rozhodnutí, ktoré bolo vydané súdom vyššieho stupňa.
47. Komisia tvrdí, že odvolacie konanie, ktoré je sporné v konaní vo veci samej, spadá pod pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“. Vyplýva to z nevyhnutnosti zabezpečiť dodržiavanie procesných práv, keďže je upravené odvolacie konanie. Komisia navyše odkazuje na ustanovenia smernice (EÚ) 2016/343(15), ktorou sa harmonizujú záruky, pokiaľ ide o právo byť prítomný na konaní pred súdom. Komisia tvrdí, že s ohľadom na odvolacie konanie, v ktorom bola dotknutá osoba právoplatne odsúdená na trest odňatia slobody, by sa malo umožniť, aby sa preskúmal dôvod zamietnutia stanovený v článku 4a rámcového rozhodnutia.
48. Po tomto prezentovaní postojov zastávaných jednotlivými účastníkmi konania sa budem ďalej zaoberať tým, čo treba rozumieť pod pojmom „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia. Na tieto účely sa budem najprv zaoberať pojmom „vykonateľný rozsudok“ (1) a následne dopadmi odvolacieho konania, ak bolo odvolanie podané (2).
1. Pojem vykonateľný rozsudok
49. Z článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia, ako aj z časti b) bodu 2 jeho prílohy vyplýva, že vydávajúci súdny orgán musí uviesť údaj o „vykonateľnom rozsudku“, ktorý je základom EZ.
50. Podľa môjho názoru ide o rozsudok, ktorého vykonateľnosť umožňuje, aby bolo podľa vnútroštátneho práva pristúpené k výkonu trestu odňatia slobody.
51. To, čo in concreto predstavuje taký rozsudok, sa dá vymedziť dvoma premennými.
52. Prvá premenná odkazuje, ako v podstate tvrdia prokuratúra a holandská vláda, na spôsob vedenia trestného konania v rámci príslušného členského štátu. V tejto súvislosti je potrebné položiť si otázku, či z uplatniteľného procesného práva vyplýva možnosť odvolacieho konania, v rámci ktorého sa vec preskúma v plnom rozsahu, čo zahŕňa aj preskúmanie viny alebo uloženého trestu.(16)
53. Druhú premennú tvoria okolnosti konkrétneho prípadu. Treba preskúmať, či bolo podané odvolanie a aký bol jeho účinok vo vzťahu k rozsudku, ktorý bol vydaný v prvostupňovom konaní. Ak bolo odvolanie podané, podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva sa určuje, či je vykonateľný prvostupňový rozsudok, alebo rozsudok vydaný v odvolacom konaní.
54. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že vykonateľným rozsudkom na účely uplatnenia článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia sa rozumie rozsudok, ktorý príslušným orgánom umožní na základe uplatniteľného vnútroštátneho práva prikročiť k výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený dotknutej osobe. To, čo predstavuje takýto rozsudok v konkrétnom prípade, sa bude odvíjať od procesnej úpravy členského štátu a od jej využitia dotknutou osobou (alebo voči nej).
2. Odvolanie podané proti rozsudku
55. Pojem „vykonateľný rozsudok“ v zmysle článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia treba odlíšiť od pojmu „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle prvej vety článku 4a ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia.
56. Ako Komisia zdôraznila na pojednávaní, tento posledný uvedený pojem zahŕňa všetky fázy trestného konania, v ktorom súd vec meritórne preskúmal, t. j. preskúmal buď otázku viny, alebo otázku trestu.
57. Vzhľadom na štruktúru a systematiku formuláre EZ si však myslím, že vydávajúci súdny orgán musí uviesť informácie o fáze konania, ktorá bezprostredne umožnila, aby sa rozhodnutie o odsúdení stalo vykonateľným. Vykonávajúcemu súdnemu orgánu preto prináleží, aby sa ubezpečil, že boli dodržané podmienky podľa článku 4a rámcového rozhodnutia iba vo vzťahu k tejto poslednej fáze konania, v ktorej sa prejednávalo meritum veci v zmysle, ako bolo vyššie uvedené.
58. Treba pripomenúť, že podľa článku 1 rámcového rozhodnutia 2009/299 cieľom zákazu odsúdenia v neprítomnosti je ochrana účinnosti práva dotknutej osoby na obhajobu.
59. Rozhodujúcimi prvkami takéhoto preskúmania sú: i) vedomosť dotknutej osoby o konaní a ii) možnosť dotknutej osoby účinne sa obhajovať a uplatniť všetky tvrdenia vo svoj prospech, pokiaľ ide o meritum veci, t. j. pokiaľ ide o otázku viny alebo trestu.
60. Vo vzťahu k tomuto druhému aspektu je nevyhnutné, aby dotknutá osoba mala možnosť v plnej miere uplatniť svoje práva v poslednej fáze trestného konania, v ktorej bol vydaný vykonateľný rozsudok. V praxi môže ísť o i) prvostupňové konanie, ak daný procesný systém neumožňuje odvolanie sa v plnej miere po vecnej stránke alebo ak umožňuje podanie odvolania, no odvolanie nebolo podané, alebo ii) konanie na druhom stupni, ak odvolanie bolo podané a uplatniteľné právo umožňuje preskúmanie vecných otázok v plnej miere.(17)
61. Vykonávajúci súdny orgán preto overuje podľa podmienok stanovených v článku 4a rámcového rozhodnutia okolnosti konania, na ktorom sa dotknutá osoba nezúčastnila osobne, vo vzťahu k časti konania, ktorá bezprostredne predchádzala vykonateľnému rozsudku.
62. Ak ide o odvolacie konanie, v ktorom sa skúmajú všetky vecné otázky, z predchádzajúcich úvah vyplýva, že ak sa dotknutá osoba nezúčastnila osobne na prvostupňovom konaní, no zúčastnila sa osobne na odvolacom konaní, treba konštatovať, že sa dotknutá osoba osobne zúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia v zmysle článku 4a rámcového rozhodnutia. V prípade opačného scenára, ak sa dotknutá osoba zúčastnila na prvostupňovom konaní, no nezúčastnila sa na odvolacom konaní, možno výkon EZ odmietnuť, ak vykonávajúci justičný orgán dospeje k záveru, že v danom konkrétnom prípade neboli dodržané procesné práva dotknutej osoby, pričom to neplatí, ak by šlo o niektorý z prípadov uvedených v písmenách a) až d) článku 4a rámcového rozhodnutia.
63. V takejto situácii je relevantný predpoklad uvedený v článku 4a ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia: dotknutej osobe nebolo rozhodnutie osobne doručené, ale bude výslovne poučená o svojom práve „na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového“.
64. V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť význam zásady vzájomnej dôvery.(18) Mechanizmus justičnej spolupráce, ktorý sa týmto rámcovým rozhodnutím zavádza, by nebol funkčný, keby sa vykonávajúci justičný orgán musel zaoberať prácnym preskúmaním s cieľom overiť, či dodržiavanie procesných práv dotknutej osoby bolo zaručené vo všetkých predchádzajúcich fázach konania. Podľa môjho názoru potreba zachovania funkčnosti tohto systému si vyžaduje, aby sa kontrola dodržiavania práva na obhajobu obmedzovala len na poslednú fázu, ktorá bezprostredne predchádzala okamihu, v ktorom bol uložený trest odňatia slobody. Na ostatné fázy, ktoré danému štádiu konania predchádzali, sa vzťahuje zásada vzájomnej dôvery. To znamená, že vykonávajúci súdny orgán musí dôverovať, že možnosti, ktoré ponúka súdny systém členského štátu vydávajúceho súdneho orgánu, umožňujú napraviť prípadné predchádzajúce procesné vady.
65. Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že odvolacie konanie, počas ktorého sa preskúmali otázky viny alebo trestu, je „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, v zmysle čl. 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia. Práve táto fáza konania je určujúca pre vykonateľnosť odsudzujúceho rozhodnutia, ktoré je základom pre EZ. Vykonávajúci súdny orgán, ktorý má v úmysle uplatniť niektorý z dôvodov nepovinného odmietnutia stanovených v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, sa teda musí s ohľadom na túto fázy konania uistiť, že procesné práva dotknutej osoby boli dodržané.
C. Prejednávaná vec a povaha dôvodu na nepovinné zamietnutie podľa čl. 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia
66. V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa uvádza, že pán Tupikas bol v prvostupňovom konaní odsúdený na základe rozsudku, ktorý vydal 26. augusta 2016 Klaipėdos apylinkės teismas (Okresný súd Klaipeda). Uvádza sa aj to, že pán Tupikas podal proti tomuto rozsudku odvolanie a že Klaipėdos apygardos teismas (Krajský súd Klaipeda) toto odvolanie zamietol rozhodnutím z 8. decembra 2016. V EZ nie sú uvedené ďalšie informácie o okolnostiach priebehu odvolacieho konania. Vnútroštátny súd uvádza, že nevie, či sa pán Tupikas osobne zúčastnil na pojednávaní v tomto stupni, a ak tomu tak nebolo, či bola splnená niektorá z podmienok uvedených v písmenách a) až d) článku. 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.
67. Zo všetkých dostupných informácií (ktoré musí overiť vnútroštátny súd) vyplýva, že pán Tupikas sa osobne zúčastnil na prvostupňovom konaní. Skutočnosť, že pán Tupikas podal odvolanie, preukazuje, že musel byť informovaný o existencii rozhodnutia, ktoré bolo vydané na prvom stupni.
68. Vnútroštátny súd uvádza, že nemá informácie o odvolacom konaní, najmä o tom, či sa pán Tupikas zúčastnil osobne na uvedenom konaní alebo sa na ňom nezúčastnil.
69. Na základe skutočností uvedených vnútroštátnym súdom sa možno domnievať, že pán Tupikas musel vedieť o existencii odvolacieho konania, lebo sám podal návrh na jeho začatie. Isteže je pravda, že taká vedomosť sama osebe nezaručuje, že pán Tupikas bol v tejto súvislosti riadne predvolaný na plánované pojednávanie alebo pojednávania. Rozhodnutie o otázke, či jeho procesné práva boli v takom skutkovom kontexte dodržané, prináleží však vykonávajúcemu súdnemu orgánu. Ak vykonávajúci súdny orgán uplatní dôvod nepovinného odmietnutia vykonať EZ stanovený v článku 4a rámcového rozhodnutia, prináleží mu v tejto súvislosti povinnosť požiadať o doplnenie ďalších potrebných informácií v súlade s článkom 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia.
70. Za týchto konkrétnych okolnosti skutkového stavu sa musím zaoberať otázkou, ktorá je základom tejto veci, t. j. problematickým prebratím článku 4a rámcového rozhodnutia do vnútroštátneho práva.
71. V prvom rade pripomínam, že logika článku 4a rámcového rozhodnutia je takáto.
72. Podľa všeobecného pravidla vyplývajúceho z článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia platí, že členské štáty sú povinné vykonať EZ „na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia“.
73. Článok 4a ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia zaviedol možnosť odmietnuť vykonať EZ, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na súdnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia. Táto možnosť odmietnuť vykonať EZ musí vychádzať z preskúmania špecifických okolností konkrétneho prípadu vykonávajúcim súdnym orgánom.
74. Možnosť odmietnuť výkon zaniká, ak vykonávajúci súdny orgán rozhodol, že prípad v prejednávanej veci zodpovedá jednej zo situácií uvedených v písmenách a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia. V prípade takéhoto scenára je odmietnutie vykonať EZ vylúčené a povinnosť odovzdať dotknutú osobu sa znovu stáva pravidlom.
75. Po druhé poukazujem na to, že vnútroštátna právna úprava, ako je úprava uvedená v rozhodnutí vnútroštátneho súdu (a to článok 12 OLW), prevracia logiku rámcového rozhodnutia, lebo z „možnosti odmietnuť výkon okrem prípadov uvedených v písmenách a) až d)“ robí „povinnosť odmietnuť výkon okrem prípadov uvedených v písmenách a) až d)“.
76. Napokon týmto spôsobom prebratia článku 4a rámcového rozhodnutia bol výpočet štyroch výnimiek z možnosti odmietnuť výkon EZ, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, zmenený na vyčerpávajúci zoznam situácií, pričom ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, môže vykonávajúci orgán vykonať EZ výlučne v týchto situáciách.
77. Podľa môjho názoru toto prebratie bráni vykonávajúcim súdnym orgánom v tom, aby v danej veci zvážili všetky okolnosti s cieľom overiť dodržanie procesných práv dotknutých osôb. Na základe analogického uplatnenia záveru, ktorý Súdny dvor vyvodil v otázke dôvodu nepovinného odmietnutia podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia, zastávam stanovisko, že vykonávajúci súdny orgán musí mať takisto v prejednávanom kontexte určitý priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o otázku, či treba alebo netreba odmietnuť výkon EZ.(19)
78. Zastávam preto názor, že článok 12 OLW predstavuje nesprávne prebratie článku 4a rámcového rozhodnutia.
79. Ťažkosti vyplývajúce z takéhoto rigidného prebratia sú v tejto veci úplne zrejmé. Vnútroštátny súd nemôže zohľadniť všetky konkrétne skutkové okolnosti, ktoré vyplývajú z individuálnej situácie pána Tupikasa. Tak sa zdá, že túto situáciu zrejme nemožno zaradiť do žiadnej z kategórií, ktoré sú stanovené v článku 4a rámcového rozhodnutia, čo však musí overiť vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Dotknutá osoba však vedela o rozhodnutí vydanom v prvostupňovom konaní a podala odvolanie (teda o tomto konaní vedela). Ak navyše taká osoba bola riadne zastúpená, je ťažké pochopiť, v čom by malo spočívať porušenie jej práva na obhajobu.
80. Taký skutkový stav však nespadá pod žiadny z predpokladov uvedených v písmenách a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia. Ak sa však trvá na výlučnom charaktere podmienok, ktoré vedú k záveru, že právo dotknutej osoby na obhajobu (ktorá sa na konaní osobne nezúčastnila) bolo rešpektované, mohla by nastať situácia, v ktorej osoba, ktorá podala odvolanie, no nezúčastnila sa na tomto konaní v druhom stupni (hoci obhajobu jej práv vykonával splnomocnený obhajca), môže vždy dosiahnuť odmietnutie vykonať EZ podľa vnútroštátnej právnej úpravy, pretože na jej prípad sa nevzťahuje žiadna z výnimiek stanovených v článku 4a rámcového rozhodnutia.
81. Ako Súdny dvor už pripomenul vo veci Dworzecki, pokiaľ ide o prípad stanovený v článku 4a ods. 1 písm. a) bode i) rámcového rozhodnutia, situácie uvedené v článku 4a uvedeného rámcového rozhodnutia predstavujú „povinné výnimky z dôvodu nepovinného neuznania“. Inak povedané, z logiky tohto ustanovenia vyplýva, že okrem situácií výslovne stanovených v písmenách a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia môžu nastať aj iné situácie, na základe ktorých sa bude vykonávajúci súdny orgán môcť uistiť, že procesné právo dotknutej osoby bolo rešpektované.(20)
82. Na záver opäť pripomínam, že rámcové rozhodnutie je založené na zásade vzájomného uznávania a na vysokej úrovni dôvery, ktorá musí existovať medzi členskými štátmi.(21) Inštitúty vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery však nemôžu zatieniť význam, ktorý všeobecné právo Únie a konkrétne rámcové rozhodnutie prikladá dodržiavaniu základných práv, ktorými sú v tomto prípade procesné práva.(22)
83. Článok 4a rámcového rozhodnutia nasvedčuje rovnováhe, ktorú normotvorca Únie dosiahol medzi účinnosťou odovzdávania osôb v európskom právnom priestore na strane jednej a rozsahom preskúmania prináležiaceho vykonávajúcemu justičnému orgánu na strane druhej. Pokiaľ je tento orgán presvedčený, že základné práva boli pri prípadnom zohľadnení správania dotknutej osoby dodržané, vnútroštátna právna úprava by mu nemala brániť v tom, aby splnil povinnosť, ktorá mu bola uložená, vykonať EZ v zmysle článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia.
VI. Návrh
84. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktoré položil Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), takto:
Pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že odkazuje aj na posledný stupeň trestného konania, v ktorom bola vec meritórne preskúmaná, t. j. preskúmaná vina alebo uložený trest, a na základe ktorého sa odsudzujúce rozhodnutie stalo vykonateľným.
V tejto súvislosti vykonávajúcemu súdnemu orgánu prináleží, aby rozhodol o tom, či uplatní dôvody, pre ktoré možno odmietnuť vykonať európsky zatykač v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, pričom tento orgán musí mať možnosť posúdiť dodržanie práva na obhajobu dotknutej osoby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti, ktoré sú mu známe.