Language of document : ECLI:EU:T:2021:186

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)

zo 14. apríla 2021 (*)

„Dizajn spoločenstva – Hromadná prihláška na práva na dizajny spoločenstva predstavujúce náradie a predmety na gymnastiku a šport – Právo prednosti – Článok 41 nariadenia (ES) č. 6/2002 – Prihláška podľa Zmluvy o patentovej spolupráci – Článok 4 Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva – Lehota práva prednosti“

Vo veci T‑579/19,

The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR, so sídlom v Mníchove (Nemecko), v zastúpení: J. Hellmann‑Cordner, advokátka,

žalobkyňa,

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: D. Walicka, splnomocnená zástupkyňa,

žalovanému,

ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu tretieho odvolacieho senátu EUIPO z 13. júna 2019 (vec R 573/2019–3) týkajúcemu sa prihlášky náradia a predmetov na gymnastiku a šport ako dizajnov spoločenstva, ktorou si žalobkyňa nárokuje právo prednosti medzinárodnej patentovej prihlášky podanej podľa Zmluvy o patentovej spolupráci,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia G. De Baere a G. Steinfatt (spravodajkyňa),

tajomník: E. Coulon,

so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 20. augusta 2019,

so zreteľom na vyjadrenie k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 15. novembra 2019,

so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a vzhľadom na rozhodnutie podľa článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o prejednaní žaloby bez ústnej časti konania,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

 Medzinárodné právo

1        Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva bol podpísaný v Paríži (Francúzsko) 20. marca 1883, naposledy revidovaný v Štokholme (Švédsko) 14. júla 1967 a zmenený 28. septembra 1979 (Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 828, č. 11851, s. 305, ďalej len „Parížsky dohovor“). Všetky členské štáty Európskej únie sú účastníkmi tohto dohovoru.

2        Článok 4 časť A ods. 1 Parížskeho dohovoru stanovuje:

„Kto riadne podá žiadosť o patent na vynález (prihlášku vynálezu), o úžitkový vzor, o priemyslový vzor alebo model, o továrenskú alebo obchodnú známku v [jednom zo štátov, ktoré sú účastníkmi Parížskeho dohovoru], alebo jeho právny nástupca, bude v nižšie uvedených lehotách požívať právo prednosti pri podaní prihlášky v ostatných krajinách.“

3        Článok 4 časť C ods. 1 Parížskeho dohovoru znie takto:

„Vyššie uvedené prioritné lehoty sú dvanásť mesiacov pre patenty na vynálezy a pre úžitkové vzory a šesť mesiacov pre priemyslové vzory alebo modely a pre továrenské alebo obchodné známky.“

4        Článok 4 časť E Parížskeho dohovoru stanovuje:

„(1)      Ak je v niektorej krajine prihlásený priemyslový vzor alebo model na podklade prioritného práva založeného na prihláške úžitkového vzoru, platí iba prioritná lehota určená pre priemyslové vzory alebo modely.

(2)      Okrem toho je prípustné prihlásiť v niektorej krajine úžitkový vzor na podklade prioritného práva založeného podaním žiadosti o patent a naopak.“

5        Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS), ktorá predstavuje prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), bola podpísaná v Marrákeši (Maroko) 15. apríla 1994 a schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80, ďalej len „dohoda TRIPS“). Zmluvnými stranami dohody TRIPS sú členovia WTO, medzi nimi všetky členské štáty Európskej únie, ako aj samotná Európska únia.

6        Článok 2 dohody TRIPS s názvom „Dohovory o duševnom vlastníctve“ stanovuje:

„1.      Pokiaľ ide o časti II, III a IV tejto dohody, členovia budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 12 a článok 19 Parížskeho dohovoru [na ochranu priemyslového vlastníctva, revidovaného v Štokholme 14. júla 1967].

(2)      Žiadne ustanovenia častí I až IV tejto dohody sa nedotknú existujúcich povinností, ktoré môžu mať členovia navzájom v zmysle Parížskeho dohovoru…“

7        Zmluva o patentovej spolupráci bola uzavretá 19. júna 1970 vo Washingtone a naposledy zmenená 3. októbra 2001 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1160, č. 18336, s. 231, ďalej len „PCT“). Všetky členské štáty Únie sú zmluvnými stranami PCT.

8        Článok 1 ods. 2 PCT stanovuje:

„Žiadne ustanovenie Zmluvy nemožno vykladať tak, že by to bolo na úkor práv podľa ustanovení Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva občana krajiny, ktorá je členom tohto dohovoru, alebo toho, kto má v takej krajine pobyt.“

9        Článok 2 písm. i) a ii) PCT stanovuje:

„Na účely tejto Zmluvy a Vykonávacieho predpisu, pokiaľ nie je výslovne uvedené inak:

i)      pojmom ‚prihláška‘ sa rozumie prihláška na ochranu vynálezu; všetkými odkazmi na ‚prihlášku‘ sa rozumejú odkazy na prihlášky o udelení patentu na vynález, autorského osvedčenia na vynález, osvedčenia na úžitkový vzor, úžitkového vzoru, dodatkového patentu alebo osvedčenia, dodatkového autorského osvedčenia na vynález a dodatkového osvedčenia na úžitkový vzor;

ii)      odkazmi na pojem ‚patent‘ sa rozumejú odkazy na patent na vynález, na autorské osvedčenie na vynález, na osvedčenie na úžitkový vzor, na úžitkový vzor, na dodatkový patent alebo osvedčenie, na dodatkové autorské osvedčenie na vynález a na dodatkové osvedčenie na úžitkový vzor…“

10      Článok 3 ods. 1 PCT znie takto:

„Prihlášky na ochranu vynálezov v ktoromkoľvek zmluvnom štáte sa môžu podávať ako medzinárodné prihlášky podľa tejto Zmluvy.“

 Právo Únie

11      Článok 41 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142) znie takto:

„Osoba, ktorá riadne podala prihlášku na právo na dizajn alebo prihlášku úžitkového vzoru v štáte alebo vo vzťahu k štátu, ktorý je zmluvnou stranou Parížskeho dohovoru na ochranu priemyselného vlastníctva, alebo dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie, alebo u jeho právnych nástupcov, má pre účely podania prihlášky na zapísaný dizajn spoločenstva v súvislosti so zhodným dizajnom alebo úžitkovým vzorom právo prednosti počas šiestich mesiacov odo dňa podania prvej prihlášky.“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

12      Dňa 24. októbra 2018 podala žalobkyňa The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) podľa nariadenia č. 6/2002 hromadnú prihlášku na práva na dizajny, týkajúcu sa dvanástich dizajnov spoločenstva. Výrobky, do ktorých majú byť tieto dizajny stelesnené, patria do triedy 21 – 01 v zmysle Locarnskej dohody z 8. októbra 1968 o zavedení medzinárodného triedenia priemyselných vzorov v znení zmien, a zodpovedajú tomuto opisu: „Náradie a predmety na gymnastiku a šport“. Žalobkyňa sa pre všetky tieto dizajny dovolávala práva prednosti na základe medzinárodnej patentovej prihlášky PCT/EP2017/077469, ktorá bola na Európsky patentový úrad (EPÚ) podaná 26. októbra 2017.

13      Listom z 31. októbra 2018 prieskumový pracovník EUIPO informoval žalobkyňu, že hromadnej prihláške na práva na dizajny sa vyhovelo v celom rozsahu, ale že právo prednosti bolo pre všetky dizajny zamietnuté, keďže dátum podania skoršej prihlášky predchádzal dňu podania hromadnej prihlášky o viac ako šesť mesiacov.

14      Keďže žalobkyňa trvala na tom, že uplatňuje svoje právo prednosti a požiadala o vydanie rozhodnutia podliehajúceho odvolaniu, prieskumový pracovník rozhodnutím zo 16. januára 2019 zamietol právo prednosti pre všetky dizajny spoločenstva.

15      Na podporu svojho rozhodnutia prieskumový pracovník na základe bodu 6.2.1.1 Usmernení pre prieskum zapísaných dizajnov Spoločenstva z 1. októbra 2018 (ďalej len „usmernenia EUIPO“) uviedol, že hoci prihláška podľa PCT by mohla v zásade založiť právo prednosti podľa článku 41 nariadenia č. 6/2002, keďže široká definícia pojmu „patent“ uvedená v článku 2 PCT zahŕňa aj úžitkové vzory, táto prihláška podlieha tiež prednostnej lehote šiestich mesiacov, ktorá v prejednávanej veci nebola dodržaná.

16      Dňa 14. marca 2019 podala žalobkyňa proti rozhodnutiu prieskumového pracovníka na EUIPO odvolanie podľa článkov 55 až 60 nariadenia č. 6/2002.

17      Rozhodnutím z 13. júna 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tretí odvolací senát EUIPO zamietol odvolanie, ktoré podala žalobkyňa proti rozhodnutiu prieskumového pracovníka. V podstate sa domnieval, že EUIPO správne uplatnil článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, ktorý verne odráža ustanovenia Parížskeho dohovoru.

18      V tejto súvislosti konštatoval, že podľa článku 4 časti A ods. 1 a článku 4 časti C ods. 1 Parížskeho dohovoru platí, že kto na vnútroštátnej úrovni riadne podá prihlášku dizajnu alebo úžitkového vzoru, bude požívať právo prednosti počas lehoty trvajúcej dvanásť mesiacov pre patenty a úžitkové vzory a šesť mesiacov pre dizajny a ochranné známky. Okrem toho z článku 4 časti E ods. 1 tohto dohovoru vyplýva, že v prípade neskôr podanej prihlášky dizajnu sa možno prednosti prihlášky úžitkového vzoru uplatniť len v šesťmesačnej lehote prednosti, ktorá sa uplatňuje na dizajny. Naopak, podľa článku 4 časti E ods. 2 uvedeného dohovoru je možné v lehote prednosti trvajúcej dvanásť mesiacov, ktorá sa uplatňuje na úžitkové vzory a patenty, v prípade neskoršej prihlášky úžitkového vzoru uplatniť prednosť patentovej prihlášky a naopak. Odvolací senát sa domnieval, že Parížsky dohovor neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by patentová prihláška viedla k vzniku práva prednosti pre prihlášku na právo na dizajn.

19      Odvolací senát takisto konštatoval, že článok 4 Parížskeho dohovoru sa podľa článku 2 ods. 1 dohody TRIPS uplatní mutatis mutandis na Európsku úniu, ktorá je členom WTO. Vzhľadom na to sa domnieval, že Parížsky dohovor nemá žiadnu prednosť pred ustanoveniami nariadenia č. 6/2002, keďže toto nariadenie nepredstavuje osobitnú dohodu v zmysle článku 19 uvedeného dohovoru. Možnosť spochybniť právo prednosti sa teda musí posudzovať výlučne s ohľadom na uvedené nariadenie.

20      Odvolací senát sa okrem toho domnieval, že znenie článku 41 nariadenia č. 6/2002 je jednoznačné, že podľa tohto ustanovenia lehota prednosti trvá šesť mesiacov odo dňa podania skoršej prihlášky a že právo prednosti vyplýva výlučne z riadne podanej prihlášky na právo na dizajn alebo z prihlášky úžitkového vzoru, a nie z patentovej prihlášky. Odvolací senát na základe bodu 6.2.1.1 usmernení EUIPO pripustil, že pojem úžitkový vzor sa má vykladať extenzívne v tom zmysle, že zahŕňa aj medzinárodné patentové prihlášky podané na základe PCT, pretože tieto posledné uvedené prihlášky zahŕňajú úžitkové vzory podľa definície uvedenej v článku 2 bode ii) PCT. Podľa odvolacieho senátu však tento široký výklad nemôže mať nijaký vplyv na dĺžku stanovenej šesťmesačnej lehoty prednosti, takže prednosť patentovej prihlášky podanej na základe PCT sa má tiež uplatňovať v tejto lehote.

21      Okrem toho sa odvolací senát domnieval, že neexistuje rozpor medzi dvoma uzneseniami Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd, Nemecko) z 10. novembra 1967, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, a článkom 41 nariadenia č. 6/2002, pretože tieto uznesenia sa týkali uplatnenia práva prednosti pre neskoršie prihlášky úžitkových vzorov, a nie pre prihlášky na právo na dizajn.

22      V dôsledku toho odvolací senát dospel k záveru, že žalobkyňa sa mohla dovolávať prednosti medzinárodnej patentovej prihlášky podanej na základe PCT 26. októbra 2017 len v lehote šiestich mesiacov od tohto dátumu, teda do 26. apríla 2018.

 Návrhy účastníkov konania

23      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zrušil rozhodnutie prieskumového pracovníka zo 16. januára 2019 v rozsahu, v akom sa v ňom neuznáva prednosť dizajnov spoločenstva č. 5807179‑0001‑0012; priznal požadovanú prednosť od 26. októbra 2017 a vykonal opravu zverejnenia dizajnov Spoločenstva, pričom sa uvedie ich prednosť,

–        uložil EUIPO povinnosť vrátiť jej poplatok za odvolanie,

–        uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania,

–        subsidiárne nariadil pojednávanie.

24      EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 O prípustnosti

25      Druhý žalobný návrh žalobkyne má dve časti. Jeho prvou časťou žalobkyňa navrhuje zrušenie rozhodnutia prieskumového pracovníka zo 16. januára 2019 v rozsahu, v akom pre predmetné dizajny Spoločenstva nebola uznaná prednosť skoršej medzinárodnej patentovej prihlášky.

26      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 61 ods. 1 a 3 nariadenia č. 6/2002 možno na Všeobecný súd, ktorý má právomoc zrušiť alebo zmeniť napadnuté rozhodnutie, podať návrh proti napadnutému rozhodnutiu, nie proti rozhodnutiu prieskumového pracovníka.

27      Okrem toho podľa článku 61 ods. 6 toho istého nariadenia EUIPO prijme nevyhnutné opatrenia, aby dosiahol súlad s rozsudkom Všeobecného súdu. Keďže bolo proti rozhodnutiu prieskumového pracovníka zo 16. januára 2019 podané odvolanie, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, v prípade zrušenia tohto rozhodnutia odvolaciemu senátu prináleží, aby ho opätovne preskúmal s prihliadnutím na tento rozsudok.

28      Prvá časť druhého žalobného návrhu sa teda musí zamietnuť ako neprípustná.

29      Pokiaľ ide o druhú časť druhého žalobného návrhu, ktorým žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd priznal požadovanú prednosť a vykonal opravu zverejnenia predmetných dizajnov spoločenstva, pričom sa vyznačí ich prednosť, treba pripomenúť, že v rámci žaloby proti rozhodnutiu odvolacieho senátu EUIPO podanej na súd Únie z článku 61 ods. 6 nariadenia č. 6/2002 vyplýva, že Všeobecnému súdu neprináleží dávať príkazy EUIPO, ktorý má povinnosť vyvodiť dôsledky z výroku a odôvodnenia rozsudku Všeobecného súdu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2018, Gramberg/EUIPO – Mahdavi Sabet (Puzdro na mobilný telefón), T‑166/15, EU:T:2018:100, bod 96; pozri v tomto zmysle a analogicky tiež rozsudok z 25. novembra 2015, Jaguar Land Rover/ÚHVT (Tvar auta), T‑629/14, neuverejnený, EU:T:2015:878, bod 10].

30      Druhá časť druhého žalobného návrhu žalobkyne je teda neprípustná, a preto je tento žalobný návrh v celom rozsahu neprípustný.

31      Pokiaľ ide o piaty žalobný návrh predložený subsidiárne, treba konštatovať, že návrh na nariadenie pojednávania formulovaný v žalobe bol vzhľadom na ustanovenia Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu predčasný. Z judikatúry totiž vyplýva, že návrhy na nariadenie pojednávania, ako aj na preskúmanie užitočnosti konania takéhoto pojednávania Všeobecným súdom, možno podať až po skončení písomnej časti konania, keď majú účastníci konania a Všeobecný súd k dispozícii všetky skutočnosti uvedené v spise a argumentáciu všetkých účastníkov konania, aby sa k tejto užitočnosti mohli vyjadriť [pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, Erdinger Weißbräu Werner Brombach/EUIPO (Tvar veľkého pohára), T‑857/16, neuverejnený, EU:T:2017:754, bod 13; pozri analogicky tiež rozsudok z 3. marca 2015, Schmidt Spiele/ÚHVT (Vyobrazenie dosiek spoločenských hier), T‑492/13 a T‑493/13, EU:T:2015:128, bod 10].

32      Kancelária Všeobecného súdu listom z 18. novembra 2019, ktorým bolo žalobkyni doručené vyjadrenie k žalobe a oznámené skončenie písomnej časti konania, upriamila pozornosť žalobkyne na ustanovenia článku 106 rokovacieho poriadku a uviedla, že lehota na podanie návrhu na nariadenie pojednávania plynie len raz, a to od uvedeného doručenia. Žalobkyňa však nepodala nový návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov, ktorú stanovuje uvedené ustanovenie.

33      Za týchto okolností Všeobecný súd na základe článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku rozhodol, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania.

 O veci samej

34      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí a druhý na porušení nariadenia č. 6/2002 v spojení s právnym pravidlom týkajúcim sa jeho uplatnenia podľa článku 61 ods. 2 uvedeného nariadenia.

35      Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr druhý žalobný dôvod predložený žalobkyňou. Tento žalobný dôvod treba chápať v tom zmysle, že sa zakladá na nesprávnom výklade a uplatnení článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002. Hoci je totiž oddiel II žaloby nepochybne nazvaný „Nemožnosť uplatnenia článku 41 [nariadenia č. 6/2002]“, žalobkyňa v bodoch 12 a 21 žaloby spresňuje, že poukazuje „najmä… na porušenie nariadenia [č. 6/2002] v spojení s právnym pravidlom týkajúcim sa jeho uplatňovania podľa článku 61 ods. 2 [tohto nariadenia č. 6/2002]“ a že „sa domnieva, že v predmetnej veci je pri výklade ustanovení [uvedeného nariadenia] obzvlášť dôležité zohľadniť všetky relevantné ustanovenia Parížskeho dohovoru“.

36      Žalobkyňa v podstate tvrdí, že odvolací senát nesprávne dospel k záveru, že k uplatneniu práva prednosti pre dvanásť dizajnov Spoločenstva uvedených v hromadnej prihláške z 24. októbra 2018, založenej na medzinárodnej patentovej prihláške z 26. októbra 2017, došlo po uplynutí lehoty. V tejto súvislosti sa žalobkyňa opiera o lehotu prednosti trvajúcu dvanásť mesiacov pre patenty, stanovenú Parížskym dohovorom, a tvrdí, že lehota šiestich mesiacov stanovená pre úžitkové vzory v nariadení č. 6/2002 nie je v prejednávanej veci uplatniteľná.

37      Druhý žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí. Žalobkyňa odvolaciemu senátu v prvom rade vytýka, že sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že na všetky prihlášky podané podľa PCT sa vzťahuje pojem „úžitkový vzor“ v zmysle článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002.

38      V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že v nariadení č. 6/2002 nie je stanovené jasné pravidlo, pokiaľ ide o prednosť vyplývajúcu z medzinárodnej patentovej prihlášky, mal odvolací senát zohľadniť relevantné ustanovenia Parížskeho dohovoru, ktoré tvoria základ uvedeného nariadenia. Keďže však článok 4 časť C ods. 1 tohto dohovoru stanovuje pre patenty lehotu prednosti v dĺžke dvanásť mesiacov a keďže uvedený dohovor je založený na zásade, že ak sa prednosť zakladá na inom práve, pre lehotu prednosti je rozhodujúca skoršia prihláška bez ohľadu na povahu práva, ktorého sa týka neskoršia prihláška, odvolací senát nemal potvrdiť lehotu šiestich mesiacov.

39      Na úvod treba uviesť, že odvolací senát v napadnutom rozhodnutí uznal, že právo prednosti vyplýva z medzinárodnej patentovej prihlášky podanej podľa PCT. V tejto súvislosti vychádzal z bodu 6.2.1.1 usmernení EUIPO, ktorý uvádza, že na preskúmanie zapísaných dizajnov spoločenstva „prednosť medzinárodnej prihlášky podanej podľa [PCT] možno uplatniť na základe článku 2 tohto dohovoru, ktorý definuje pojem ‚patent‘ v širšom zmysle tak, aby zahŕňal úžitkové vzory“.

40      V dôsledku toho odvolací senát uznal, že medzinárodná patentová prihláška PCT/EP2017/077469, ktorú žalobkyňa podala 26. októbra 2017, zakladá právo prednosti v rámci neskoršej prihlášky na právo na dizajny spoločenstva. Toto konštatovanie nie je v prejednávanej veci spochybnené.

 O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom výklade pojmu „úžitkový vzor“ uvedeného v článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002

41      V prvej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát nesprávne prijal extenzívny výklad pojmu „úžitkový vzor“ uvedeného v článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, a to na základe nesprávneho výkladu článku 2 PCT.

42      Spochybňuje výklad EUIPO, podľa ktorého je prihláška podaná podľa PCT len prihláškou úžitkového vzoru, alebo prinajmenšom zodpovedá prihláške o úžitkový vzor. Článok 2 písm. ii) PCT, na ktorý sa odvoláva EUIPO, nedefinuje pojem prihláška podaná na základe PCT ako taký. Podľa žalobkyne je medzinárodná patentová prihláška súčasne patentovou prihláškou a prihláškou úžitkového vzoru.

43      EUIPO spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

44      Na úvod treba konštatovať, že argumentácia žalobkyne je nejednoznačná. Spochybňuje totiž extenzívny výklad pojmu „úžitkový vzor“, ktorý podal odvolací senát, hoci, ako vyplýva z bodu 39 vyššie, tento výklad umožnil odvolaciemu senátu konštatovať, že medzinárodná patentová prihláška mohla zakladať právo prednosti v zmysle článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002. Ako uviedol odvolací senát v bode 16 napadnutého rozhodnutia, znenie uvedeného ustanovenia výslovne nestanovuje existenciu práva prednosti vyplývajúceho z podania medzinárodnej patentovej prihlášky. Právo prednosti uplatnené žalobkyňou v rámci jej neskoršej prihlášky na právo na dizajn bolo teda preskúmané až na základe širokého výkladu uvedeného pojmu, ktorý podal EUIPO. Argumentácia žalobkyne jej teda neprinesie nijaký prospech a treba ju zamietnuť, ako uvádza EUIPO vo vyjadrení k žalobe.

45      V každom prípade treba zdôrazniť, že podľa definície uvedenej v článku 2 bode ii) PCT platí, že „odkazmi na pojem ‚patent‘ sa rozumejú odkazy na patent na vynález, na autorské osvedčenie na vynález, na osvedčenie na úžitkový vzor, na úžitkový vzor…“. Z toho vyplýva, že patentové prihlášky podané podľa PCT zahŕňajú úžitkové vzory, ako uviedol odvolací senát v bode 16 napadnutého rozhodnutia.

46      Je pravda, ako správne tvrdí žalobkyňa, že z tohto konštatovania nevyplýva zhodnosť pojmov „patent“ a „úžitkový vzor“, ani neznamená, že pojem „úžitkový vzor“ zahŕňa pojem „patent“.

47      V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 3 ods. 1 PCT sa prihlášky na ochranu vynálezov v ktoromkoľvek zmluvnom štáte môžu podávať ako medzinárodné prihlášky podľa tejto zmluvy. Okrem toho podľa článku 2 písm. i) tejto zmluvy platí, že „všetkými odkazmi na ‚prihlášku‘ sa rozumejú odkazy na prihlášky o udelen[ie] patentu na vynález, autorského osvedčenia na vynález, osvedčenia na úžitkový vzor, úžitkového vzoru, dodatkového patentu alebo osvedčenia, dodatkového autorského osvedčenia na vynález a dodatkového osvedčenia na úžitkový vzor“. Zdá sa teda, že PCT nerozlišuje podľa rôznych práv, prostredníctvom ktorých rôzne určené štáty priznávajú ochranu vynálezu.

48      Na to, aby časť prihlášok úžitkových vzorov nebola neoprávnene zamietnutá, umožňuje extenzívny výklad EUIPO za týchto okolností uznať všetky medzinárodné patentové prihlášky podané podľa PCT ako základ práva prednosti, čím sa zabraňuje tomu, že by bola ohrozená právna ochrana práv priemyslového vlastníctva, stanovená v PCT. Hoci medzinárodné patentové prihlášky tak môžu viesť k vzniku práva prednosti pre dizajny podľa článku 41 nariadenia č. 6/2002, to nemení patentové prihlášky na prihlášky úžitkových vzorov, ani ich to automaticky nepodriaďuje pravidlám stanoveným pre tieto posledné uvedené prihlášky.

49      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že hoci sa znenie článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 výslovne netýka uplatnenia práva prednosti založeného na patente, odvolací senát v rámci uvedeného článku správne zohľadnil medzinárodné patentové prihlášky. Tento extenzívny výklad uvedeného ustanovenia je v súlade s cieľom PCT zaručiť v prípade medzinárodnej prihlášky rovnocennú ochranu úžitkových vzorov a patentov.

50      Z toho vyplýva, že odvolací senát sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že uplatnenie práva prednosti založeného na medzinárodnej patentovej prihláške, ktorú žalobkyňa podala podľa PCT, upravuje článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, pokiaľ ide o otázku, či sa právo prednosti môže zakladať na takejto medzinárodnej patentovej prihláške.

 O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nezohľadnení článku 4 časti C ods. 1 Parížskeho dohovoru na určenie lehoty prednosti

51      V druhej časti druhého žalobného dôvodu sa žalobkyňa domnieva, že vzhľadom na to, že šesťmesačná lehota stanovená v článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 nie je uplatniteľná v prejednávanej veci, odvolací senát mal uplatniť pravidlá Parížskeho dohovoru, ktorý vo svojom článku 4 oddiele C ods. 1 stanovuje pre právo prednosti založené na patentovej prihláške lehotu dvanástich mesiacov.

–       O relevantnosti Parížskeho dohovoru pre výklad článku 41 nariadenia č. 6/2002

52      Žalobkyňa nesúhlasí s výkladom nariadenia č. 6/2002, ktorý podal odvolací senát, podľa ktorého toto nariadenie taxatívnym spôsobom stanovuje podmienky uplatnenia práva prednosti, ktoré odrážajú ustanovenia Parížskeho dohovoru, takže nie je potrebné odkazovať na tento dohovor.

53      Keďže nariadenie č. 6/2002 neobsahuje jednoznačné ustanovenie týkajúce sa podmienok umožňujúcich domáhať sa práva prednosti na základe medzinárodnej patentovej prihlášky, žalobkyňa sa domnieva, že v rámci konania o zápise pred EUIPO by sa mali zohľadniť ustanovenia Parížskeho dohovoru.

54      EUIPO spochybňuje argumentáciu žalobkyne. Nariadenie č. 6/2002 podľa EUIPO správne vykonáva relevantné pravidlá Parížskeho dohovoru týkajúce sa dizajnov. Jednoznačné znenie článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 jasne vyjadruje vôľu normotvorcu Únie stanoviť pre prihlášky na práva na dizajny spoločenstva vyčerpávajúcu právnu úpravu týkajúcu sa lehoty na uplatnenie práva prednosti. Priame alebo analogické uplatnenie Parížskeho dohovoru teda nie je ani nevyhnutné, ani primerané.

55      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou. História vzniku ustanovenia práva Únie môže tiež poskytnúť informácie relevantné na jeho výklad (pozri rozsudok z 11. novembra 2020, EUIPO/John Mills, C‑809/18 P, EU:C:2020:902, bod 55 a citovanú judikatúru).

56      Pokiaľ ide o znenie článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, treba uviesť, že tento článok neupravuje situáciu, v ktorej sa prihláška na právo na dizajn podáva prostredníctvom uplatnenia práva prednosti vyplývajúceho z patentovej prihlášky, a teda v tejto situácii neupravuje ani lehotu na uplatnenie práva prednosti.

57      Preto na rozdiel od toho, čo zrejme tvrdí EUIPO, článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 neupravuje vyčerpávajúcim spôsobom otázku lehoty, v ktorej si možno nárokovať právo prednosti v rámci neskoršej prihlášky dizajnu.

58      Pokiaľ ide o históriu vzniku článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, treba uviesť, že z častí prípravných dokumentov vyplýva, že cieľom ustanovení uvedeného nariadenia, týkajúcich sa práva prednosti, je zosúladiť toto nariadenie s Parížskym dohovorom, pokiaľ ide o právo prednosti a jeho lehotu [pozri návrh nariadenia Rady a Európskeho parlamentu o dizajnoch Spoločenstva z 3. decembra 1993, KOM(93) 342 final‑COD 463, dôvodová správa, časť II hlava IV oddiel 2].

59      Spojitosť medzi právom prednosti upraveným v článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 a Parížskym dohovorom sa odráža aj v samotnom znení tohto ustanovenia, ktoré priznáva právo prednosti „osob[e], ktorá riadne podala prihlášku… v štáte alebo vo vzťahu k štátu, ktorý je zmluvnou stranou Parížskeho dohovoru na ochranu priemyselného vlastníctva, alebo dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie…“. Tento odkaz umožňuje dospieť k záveru, že cieľom článku 41 nariadenia č. 6/2002 je zohľadniť povinnosť vyplývajúcu z Parížskeho dohovoru, ktorá prislúcha členským štátom WTO, a to rešpektovať prednosť vyplývajúcu z riadne podanej prihlášky na ochranu v jednom zo zmluvných štátov jedného z týchto dohovorov.

60      Keďže Únia je ako člen WTO zmluvnou stranou dohody TRIPS, je povinná vykladať svoju právnu úpravu týkajúcu sa duševného vlastníctva, pokiaľ je to možné, s ohľadom na znenie a účel uvedenej dohody. Článok 2 ods. 1 dohody TRIPS pritom stanovuje, že pokiaľ ide o časti II, III a IV tejto dohody, zmluvné štáty dodržiavajú najmä články 1 až 12 a 19 Parížskeho dohovoru (pozri pre oblasť práva ochranných známok rozsudky zo 16. novembra 2004, Anheuser‑Busch, C‑245/02, EU:C:2004:717, bod 42 a citovanú judikatúru, a z 11. novembra 2020, EUIPO/John Mills, C‑809/18 P, EU:C:2020:902, bod 64). Toto konštatovanie, vyvodené judikatúrou v kontexte práva ochranných známok, je možné uplatniť na právo dizajnov, pretože ako vyplýva z dôvodovej správy k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o dizajnoch Spoločenstva z 3. decembra 1993, KOM(93) 342 v konečnom znení‑COD 463, pravidlá týkajúce sa práva prednosti podľa nariadenia č. 6/2002 boli formulované najmä analogicky s takmer totožnými ustanoveniami návrhu nariadenia o ochrannej známke spoločenstva.

61      Okrem toho treba pripomenúť judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej v prípade, že Únia nie je zmluvnou stranou medzinárodného dohovoru, ktorý uzatvorili jej členské štáty, ale na základe medzinárodnej zmluvy, ktorej je zmluvnou stranou, má povinnosť nebrániť povinnostiam členských štátov podľa tohto dohovoru, platí, že pojmy obsiahnuté v akte sekundárneho práva Únie sa majú vykladať tak, aby boli zlučiteľné s uvedeným dohovorom a uvedenou zmluvou, pričom sa musí zohľadniť aj kontext, do ktorého tieto pojmy patria, ako aj ciele a účel, ktorý sledujú ustanovenia dohovoru v oblasti duševného vlastníctva, pričom táto judikatúra sa neuplatňuje len v oblasti práva ochranných známok, ale aj v iných oblastiach práva duševného vlastníctva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, body 50 a 56, a z 15. novembra 2012, Bericap Záródástechnikai, C‑180/11, EU:C:2012:717, body 69 a 70).

62      Pokiaľ ide o právo prednosti, treba uviesť, že toto právo sa odvíja od článku 4 Parížskeho dohovoru [pozri, pokiaľ ide o právo prednosti stanovené v článku 29 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. EÚ L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), rozsudok z 15. novembra 2001, Signal Communications/ÚHVT (TELEYE), T‑128/99, EU:T:2001:266, bod 37].

63      Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o výklad článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, treba zohľadniť ustanovenia Parížskeho dohovoru.

64      Žalobkyňa teda správne tvrdí, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 6/2002 nestanovuje lehotu prednosti vyplývajúcu zo skoršej medzinárodnej patentovej prihlášky, treba uplatniť právnu úpravu, na ktorej je toto nariadenie založené, a to Parížsky dohovor, pričom v rámci neskoršej prihlášky na právo na dizajn sa ustanovenia tohto dohovoru týkajúce sa určenia lehoty na nárokovanie si prednosti na základe zápisu patentovej prihlášky musia zohľadniť, a to ako východisko na účel výkladu tohto nariadenia a na doplnenie.

65      Napokon treba poznamenať, že hoci odvolací senát z tých istých dôvodov ako žalobkyňa pripustil, že Parížsky dohovor sa uplatňuje mutatis mutandis na Európsku úniu, v tejto súvislosti sa domnieval, že tento dohovor nemá nijakú prednosť pred ustanoveniami nariadenia č. 6/2002 z toho dôvodu, že toto nariadenie nepredstavuje osobitnú dohodu v zmysle článku 19 uvedeného dohovoru a že možnosť spochybniť uplatnenie práva prednosti sa musí posudzovať výlučne s ohľadom na uvedené nariadenie.

66      Pokiaľ ide o otázku lehoty prednosti za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, nejde o otázku prednosti Parížskeho dohovoru pred nariadením č. 6/2002. Ako totiž vyplýva z bodov 56 a 57 vyššie, cieľom uplatnenia tohto dohovoru je vyplnenie medzery uvedeného nariadenia, ktoré neobsahuje zmienku o lehote prednosti vyplývajúcej z medzinárodnej patentovej prihlášky.

–       O lehote prednosti vyplývajúcej z medzinárodnej patentovej prihlášky podľa článku 4 Parížskeho dohovoru

67      Žalobkyňa sa dovoláva ustanovení článku 4 Parížskeho dohovoru, najmä článku 4 časti C ods. 1 Keďže sa v prejednávanej veci žiadosť o prednosť týka prihlášky podanej na základe PCT, teda prihlášky patentu na vynález v zmysle článku 4 časti A ods. 1 Parížskeho dohovoru, podľa žalobkyne z toho vyplýva, že lehota prednosti uplatňovaná na podanú hromadnú prihlášku na práva na dizajny je podľa článku 4 časti C ods. 1 Parížskeho dohovoru dvanásť mesiacov.

68      EUIPO v podstate odpovedá, že žalobkyňa nepreukázala, že Parížsky dohovor obsahuje pravidlá týkajúce sa spornej lehoty. Podľa EUIPO sa žalobkyňa jednak nedovoláva žiadneho ustanovenia Parížskeho dohovoru, ktoré by osobitne upravovalo nárokovanie si práva prednosti založeného na skoršej patentovej prihláške podanej v rámci prihlášky na právo na dizajn, a jednak tento dohovor nestanovuje všeobecné pravidlo uplatniteľné na všetky predstaviteľné situácie v prípade podania neskoršej prihlášky.

69      Podľa EUIPO Parížsky dohovor upravuje len dve situácie, v ktorých si možno nárokovať prednosť práva na ochranu v rámci neskoršej prihlášky na právo na odlišný typ ochrany. Tieto dve situácie podľa EUIPO upravuje článok 4 časť E uvedeného dohovoru a v oboch prípadoch lehota závisí od povahy neskoršej prihlášky.

70      V tejto súvislosti je nesporné, že žalobkyňa si v rámci prihlášky na právo na dizajn nárokuje právo prednosti založené na skoršej medzinárodnej patentovej prihláške.

71      Uplatniteľné lehoty prednosti závisia podľa článku 4 časti C ods. 1 Parížskeho dohovoru od povahy dotknutého práva. Za predpokladu, že neskoršia prihláška a prihláška, na ktorej sa zakladá nárokovanie si práva prednosti, majú rovnaký predmet, má lehota prednosti podľa tohto ustanovenia dĺžku trvania dvanásť mesiacov pre patent a úžitkový vzor, zatiaľ čo pre dizajn je to šesť mesiacov.

72      Ako správne konštatuje EUIPO, Parížsky dohovor neobsahuje žiadne výslovné pravidlo týkajúce sa lehoty prednosti uplatniteľnej na situáciu, v ktorej sa neskoršia prihláška týka dizajnu, zatiaľ čo nárokovanie si prednosti sa zakladá na skoršej medzinárodnej patentovej prihláške.

73      EUIPO tiež správne uvádza, že Parížsky dohovor vo svojom článku 4 časti E ods. 1 obsahuje pravidlo, ktoré stanovuje, že lehota prednosti stanovená pre neskoršie právo je rozhodujúca, ak je týmto neskorším právom dizajn a skorším právom je úžitkový vzor.

74      Naopak, pokiaľ ide o článok 4 časť E ods. 2 Parížskeho dohovoru, ktorý stanovuje, že podanie patentovej prihlášky môže slúžiť ako základ a založiť právo prednosti vo vzťahu k neskoršiemu podaniu prihlášky úžitkového vzoru a naopak, treba uviesť, že toto ustanovenie neposkytuje nijaký údaj, pokiaľ ide o lehotu prednosti, na rozdiel od toho, čo zrejme tvrdí EUIPO.

75      Vzniká teda otázka, či článok 4 časť E ods. 1 Parížskeho dohovoru ako jediné výslovné pravidlo týkajúce sa prípadu dvoch po sebe nasledujúcich prihlášok týkajúcich sa práv, s ktorými sú spojené rôzne lehoty prednosti, odráža všeobecné pravidlo, podľa ktorého je rozhodujúca lehota prednosti vyplývajúca z povahy neskoršieho práva, alebo či naopak ide o výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého dĺžku lehoty prednosti určuje práve povaha skoršieho práva.

76      Žalobkyňa, opierajúc sa o dve uznesenia, ktoré vydal Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd) z 10. novembra 1967 a články nemeckej právnej náuky, tvrdí, že pokiaľ ide o lehotu prednosti, v prípadoch nárokovania si prednosti pre odlišné práva na ochranu treba vychádzať zo skoršieho práva. V uvedených uzneseniach Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd) cituje najmä Memorandum o doplňujúcom Bruselskom akte (Denkschrift zur Brüsseler Zusatzakte), vysvetľujúci dokument z roku 1903, ktorý sa týka revízie Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva z roku 1883 na konferencii v Bruseli v roku 1900, z ktorého vyplýva, že účelom medzinárodných práv prednosti bolo, aby umožnili osobám, ktoré chcú získať medzinárodnú ochranu priemyselných práv, postupovať po etapách, pričom prihlášky podané v iných štátoch by záviseli od úspechu prvej prihlášky, obvykle podanej v štáte sídla osoby. Podľa uvedeného dokumentu mala byť z tohto hľadiska lehota práva prednosti založená na patente predĺžená zo šiestich na dvanásť mesiacov, pretože konkrétne v Nemecku len samotná prvá fáza preskúmania možnosti ochrany patentu trvala sedem mesiacov.

77      Z logiky, ktorá je vlastná systému prednosti, vyplýva, že dĺžku trvania lehoty prednosti vo všeobecnosti určuje povaha skoršieho práva. V tejto súvislosti treba uviesť, že dôvod, prečo je podľa článku 4 časti C ods. 1 Parížskeho dohovoru lehota prednosti uplatniteľná na patenty a úžitkové vzory dlhšia ako lehota uplatniteľná na dizajny, ako aj na ochranné známky, vyplýva zo zložitejšej povahy patentov a úžitkových vzorov. Keďže podľa článku 4 časti C ods. 2 Parížskeho dohovoru lehota prednosti začína plynúť odo dňa, keď bola podaná prvá prihláška, a konanie o zápise patentov alebo úžitkových vzorov je dlhšie ako konanie o zápise dizajnov alebo ochranných známok, existovalo by riziko, že právo prednosti vyplývajúce z prihlášky patentu alebo úžitkového vzoru zanikne, ak by sa tá istá, relatívne krátka lehota šiestich mesiacov uplatňovala na všetky práva, ktoré môžu viesť k vzniku práva prednosti. Právo prednosti má poskytovať výhodu, ktorá spočíva v tom, že prihlasovateľovi umožňuje posúdiť šance na získanie ochrany na dotknutý vynález na základe skoršej patentovej prihlášky podanej v určitom štáte predtým, ako sa prostredníctvom neskoršej prihlášky prípadne pokúsi o získanie ochrany v inom štáte tak, že podnikne potrebné kroky a prípravu, pričom nesie príslušné náklady a vykoná s tým súvisiace postupy. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o ochranné známky, Všeobecný súd už pripomenul, že tvorcovia Parížskeho dohovoru chceli umožniť, aby vzhľadom na nemožnosť súčasne podať prihlášku ochrannej známky vo všetkých týchto štátoch jeden z oprávnených podľa práva jedného zo zmluvných štátov tohto dohovoru mohol podať prihlášku v uvedených štátoch tak, že by sa ochrane získanej v jednom z týchto štátov priznal medzinárodný rozmer bez toho, aby došlo k znásobeniu formálnych náležitostí, ktoré treba splniť (rozsudok z 15. novembra 2001, TELEYE, T‑128/99, EU:T:2001:266, bod 38).

78      Okrem toho sa zdá byť koherentné, aby povaha skoršieho práva určovala dĺžku lehoty prednosti, pretože ako konštatoval Všeobecný súd v kontexte práva ochranných známok (rozsudok z 15. novembra 2001, TELEYE, T‑128/99, EU:T:2001:266, bod 42), práve prihláška tohto skoršieho práva vedie k vzniku práva prednosti. Okrem toho lehota prednosti začína plynúť odo dňa podania uvedenej prihlášky. Ak samotný vznik práva prednosti, ako aj začiatok plynutia lehoty uvedeného práva závisia od skoršieho práva a prihlášky tohto práva, je logické, že aj doba trvania práva prednosti závisí od skoršieho práva. Naopak, žiadna skutočnosť neumožňuje predpokladať, že by dĺžka práva prednosti vo všeobecnosti závisela od neskoršieho práva.

79      Potvrdzujú to prípravné práce k prvej revízii Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva z roku 1883, ku ktorým došlo v roku 1900. Z materiálov a zápisníc z konferencie konanej v Bruseli od 1. do 14. decembra 1897 a od 11. do 14. decembra 1900, a najmä z celkového hľadiska bodu 1 príspevku, ktorý predložila nemecká delegácia na prípravnej porade, konanej 1. decembra 1897, zo zápisnice zo štvrtého zasadnutia konaného 7. decembra 1897, ako aj zo zápisnice z druhého zasadnutia konaného 12. decembra 1900 [pozri Actes de la Conférence réunie à Bruxelles du 1 er au 14 décembre 1897 et du 11 au 14 décembre 1900, Bern: Medzinárodná únia na ochranu priemyselného vlastníctva, 1901, ďalej len „akty z konferencie v Bruseli“, s. 169, s. 209 – 212, a s. 379 – 382] totiž vyplýva, že lehota prednosti bola predĺžená zo šiestich na dvanásť mesiacov v prípade práva prednosti založeného na patente z toho dôvodu, že predbežné preskúmanie, ktorému podliehali patentové prihlášky najmä podľa nemeckého, maďarského a rakúskeho práva, vyžadovalo viac času. V dôsledku toho sa dotknuté štáty domnievali, že nemohli pristúpiť k uvedenému dohovoru z dôvodu podľa nich príliš krátkej lehoty prednosti pre patenty, keďže dĺžka predchádzajúceho preskúmania presahovala takmer vždy dĺžku lehoty prednosti (pozri akty z konferencie v Bruseli, s. 37). Predĺženie lehoty prednosti pre patenty bolo navrhnuté Medzinárodnou kanceláriou Medzinárodnej únie na ochranu priemyselného vlastníctva „aby sa zohľadnili osobitné potreby štátov, v ktorých sa vykonáva predbežné posúdenie“ (pozri akty z konferencie v Bruseli, s. 144) a následne prijaté a vykonané prostredníctvom článku 1 časti II doplňujúceho aktu zo 14. decembra 1900, ktorým bol zmenený dohovor z 20. marca 1883 (pozri akty z konferencie v Bruseli, s. 410).

80      Všetky tieto skutočnosti potvrdzujú, že podľa konceptu, z ktorého vychádza systém lehôt prednosti, je pre trvanie lehoty prednosti rozhodujúce skoršie právo.

81      Okrem toho skutočnosť, že článok 4 časť E ods. 1 Parížskeho dohovoru sa javí ako osobitné pravidlo, ktoré predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej je pre stanovenie dĺžky lehoty prednosti rozhodujúca povaha skoršieho práva, vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia. Zo slova „ak“, ktoré v kontexte uvedeného ustanovenia znamená „v prípade, že“, vyplýva, že toto pravidlo sa uplatní len vo výslovne uvedenom prípade. Vylučujúca formulácia spočívajúca v použití výrazu „platí iba“ naznačuje výnimočnosť určenia dĺžky lehoty prednosti odkazom na neskoršie právo, teda právo na dizajny, odchylne od všeobecného pravidla.

82      Povaha výnimky článku 4 časti E ods. 1 Parížskeho dohovoru vyplýva aj z historickej analýzy, z ktorej vyplýva, že článok 4 časť E tohto dohovoru bol formulovaný tak, aby sa uplatňoval výlučne na úžitkové vzory. Článok 4 časť E Parížskeho dohovoru bol prijatý v roku 1925. Začlenenie tohto pravidla týkajúceho sa úžitkových vzorov sa javilo ako vhodné po tom, čo sa v roku 1911 rozšírila pôsobnosť Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva z roku 1883 s cieľom zahrnúť do nej uvedené úžitkové vzory prostredníctvom ich uvedenia do zoznamu práv priemyselného vlastníctva, ktorých ochranu uvedený dohovor zaručuje podľa článku 2 (teraz článok 1 ods. 2 Parížskeho dohovoru). Doplnenie uvedenej časti E do článku 4 v roku 1925 umožnilo zabrániť tomu, aby dlhodobo zverejnený úžitkový vzor, na ktorý by sa uplatňovala dvanásťmesačná lehota stanovená v článku 4 časti C ods. 1 Parížskeho dohovoru, bol opätovne zapísaný ako dizajn.

83      Žalobkyňa teda správne uvádza, že rozdielne zaobchádzanie stanovené v osobitnom prípade článku 4 časti E ods. 1 Parížskeho dohovoru medzi patentmi a úžitkovými vzormi možno vysvetliť najmä rozdielnou dĺžkou konaní o ich zápise, pretože úžitkové vzory sa zapisujú a uverejňujú po stručnom formálnom preskúmaní, zatiaľ čo patentové prihlášky sa vo všeobecnosti neuverejňujú pred uplynutím lehoty prednosti trvajúcej dvanásť mesiacov. Táto časť teda nemala vyvolávať účinky nad rámec prípadov týkajúcich sa úžitkových vzorov, a to na rozdiel od toho, čo zrejme predkladá EUIPO, ktorý navrhuje uplatniť na podanie medzinárodnej patentovej prihlášky šesťmesačnú lehotu stanovenú v článku 41 nariadenia č. 6/2002 pre podanie prihlášky úžitkového vzoru, ktorá podľa EUIPO verne odráža článok 4 časť E Parížskeho dohovoru.

84      Pokiaľ ide o následnosť skoršej patentovej prihlášky a neskoršej prihlášky na právo na dizajn, ako je to v prejednávanej veci, žalobkyňa správne uvádza, že cieľ, ktorý sleduje článok 4 časť E ods. 1 Parížskeho dohovoru, sa netýka patentových prihlášok. Riziko, že dlhodobo zverejnený patent bude predmetom novej prihlášky ako dizajn, totiž v podstate neexistuje, čo potvrdzuje prejednávaná vec, v ktorej žalobkyňa podala patentovú prihlášku PCT/EP2017/077469 na EPÚ 26. októbra 2017, zatiaľ čo článok 93 ods. 1 Dohovoru o udeľovaní európskych patentov z 5. októbra 1973 stanovuje zverejnenie až po 18 mesiacoch odo dňa podania prihlášky.

85      Treba konštatovať, že tvrdenia, ktoré EUIPO uvádza na podporu opačného stanoviska, nemôžu spochybniť záver, podľa ktorého všeobecným pravidlom, na ktorom je založený Parížsky dohovor, je to, že na určenie dĺžky lehoty prednosti je rozhodujúca povaha skoršieho práva. EUIPO najmä neuvádza nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo preukázať, že osobitné pravidlo vytvorené pre úžitkové vzory by sa malo uplatňovať aj na patenty.

86      V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že odvolací senát vychádzal z nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že na nárokovanie si práva prednosti zo strany žalobkyne, pokiaľ ide o medzinárodnú prihlášku patentu PCT/EP2017/077469 pre všetkých dvanásť dizajnov, o ktorých zápis žiadala, sa uplatňovala lehota šesť mesiacov.

87      Preto treba druhému žalobnému dôvodu vyhovieť.

88      Zo všetkých predchádzajúcich úvah a bez toho, aby bolo potrebné skúmať prvý žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa predložila, vyplýva, že žalobe treba vyhovieť v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, a v zostávajúcej časti ju zamietnuť.

 O trovách

89      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Nutné výdavky vynaložené účastníkmi konania v súvislosti s konaním pred odvolacím senátom sa považujú za trovy konania, ktoré sa nahrádzajú podľa článku 190 ods. 2 uvedeného rokovacieho poriadku. Keďže v prejednávanej veci EUIPO nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie tretieho odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 13. júna 2019 (vec R 573/20193) sa zrušuje.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      EUIPO je povinný nahradiť trovy konania.

Collins

De Baere

Steinfatt

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. apríla 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: nemčina.