UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 18. júla 2011
Vec T‑450/10 P
Luigi Marcuccio
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Primeraná lehota na podanie žiadosti o náhradu škody – Omeškanie – Odvolanie, ktoré je čiastočne zjavne neprípustné a čiastočne zjavne nedôvodné“
Predmet: Odvolanie podané proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 9. júla 2010, Marcuccio/Komisia (F‑91/09), a smerujúce k zrušeniu tohto uznesenia
Rozhodnutie: Odvolanie sa zamieta. L. Marcuccio znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii v tomto konaní.
Abstrakt
1. Úradníci – Právny prostriedok – Žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku – Lehota na podanie – Primeraná lehota
(Článok 270 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
2. Úradníci – Právny prostriedok – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia – Voľná úvaha Súdu pre verejnú službu – Právna kvalifikácia
(Štatút Súdneho dvora, článok 46; služobný poriadok úradníkov, článok 90)
1. Ak má spor o náhradu škody medzi úradníkom a inštitúciou, ku ktorej patrí alebo patril, pôvod v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý spája dotknutú osobu s inštitúciou, patrí tento spor do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ a článkov 90 a 91 služobného poriadku úradníkov, takže sa nachádza mimo pôsobnosti článku 46 Štatútu Súdneho dvora.
Okolnosť, že článok 270 ZFEÚ a článok 90 služobného poriadku nestanovujú žiadnu lehotu na podanie žiadosti o náhradu škody, neznamená, že požiadavka primeranej lehoty na podanie takejto žiadosti je protiprávna. Tieto ustanovenia sa totiž musia uplatňovať najmä na žiadosť o náhradu škody v súlade so všeobecnými zásadami práva Európskej únie, ktorými sú zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Pri chýbajúcej právnej úprave teda tieto všeobecné zásady bránia tomu, aby mohli inštitúcie a fyzické alebo právnické osoby konať bez akéhokoľvek časového obmedzenia, čo by ohrozovalo najmä stabilitu nadobudnutého právneho postavenia, a vyžadujú dodržanie primeranej lehoty. Preskúmavanie škodovej udalosti spôsobenej európskou inštitúciou v rámci jej vzťahov s jej zamestnancami po uplynutí primeranej lehoty ovplyvňuje istotu právnych vzťahov medzi touto inštitúciou a jej zamestnancami a vystavuje rozpočet Únie nákladom vzťahujúcim sa na príliš dávnu škodovú udalosť. Zásada právnej istoty preto vyžaduje, aby zamestnanci podali svoje žiadosti o náhradu škody v primeranej lehote po vzniku škody, ktorú im spôsobila európska inštitúcia v rámci ich vzťahov s ňou.
V tejto súvislosti možno odkaz na lehotu upravenú v článku 46 Štatútu Súdneho dvora považovať za hornú hranicu. Okolnosť, že žiadosť bola podaná do piatich rokov od okamihu, keď sa dotknutá osoba dozvedela o situácii, na ktorú sa sťažuje, však nestačí na to, aby sa bolo možné domnievať, že táto žiadosť bola podaná v primeranej lehote.
(pozri body 24 – 27 a 29)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia, T‑45/01, Zb. s. II‑3315, bod 59; Súd prvého stupňa, 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, Zb. VS I‑A‑275, II‑1231, I‑A‑2‑175, II‑A‑2‑1181, bod 62; Súd prvého stupňa, 26. júna 2009, Marcuccio/Komisia, T‑114/08 P, Zb. s. II‑381, body 12 a 25 a tam citovaná judikatúra
2. Určenie lehoty na podanie právneho prostriedku nápravy je právnou otázkou, a ak právna úprava, ktorá sa uplatňuje na podanie žiadosti o náhradu škody vyplývajúcej z pracovnoprávneho vzťahu medzi úradníkom a inštitúciou, ku ktorej patrí, nestanovuje žiadnu lehotu, musí byť táto žiadosť podaná v primeranej lehote od okamihu, keď sa úradník dozvedel o situácii, na ktorú sa sťažuje, ktorá sa určí so zreteľom na okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti, aj keď Súd pre verejnú službu zistí a posúdi relevantné skutočnosti, čo patrí s výnimkou ich skreslenia do jeho neobmedzenej právomoci, následne ich právne kvalifikuje so zreteľom na zásadu dodržania primeranej lehoty, čo podlieha preskúmaniu Všeobecným súdom. V každom prípade možno odkaz na lehotu upravenú v článku 46 Štatútu Súdneho dvora orientačne považovať za hornú hranicu.
(pozri body 28, 29 a 31)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 26. júna 2009, Marcuccio/Komisia, T‑114/08 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑53, II‑B‑1‑313, body 25 a 27 a tam citovaná judikatúra