Vec T‑401/11 P

Livio Missir Mamachi di Lusignano

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť – Osobná ujma blízkych osôb zosnulého úradníka – Ujma, ktorú utrpel úradník pred svojou smrťou – Právomoci Všeobecného súdu a Súdu pre verejnú službu – Pravidlo zhody medzi žiadosťou o náhradu škody a sťažnosťou proti rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti“

Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (odvolacia komora) z 10. júla 2014

1.      Súdne konanie – Rozdelenie právomocí medzi jednotlivé súdy Únie – Žaloba podaná na Súd pre verejnú službu, týkajúca sa ujmy, ktorú utrpeli blízke osoby zosnulého úradníka jednak ako jeho právni nástupcovia, jednak vo vlastnom mene a iure proprio – Nedostatok právomoci Súdu pre verejnú službu rozhodovať o návrhu na náhradu osobnej ujmy – Právomoc Všeobecného súdu – Možnosť žalobcov podať na Všeobecný súd jedinú žalobu smerujúcu k náhrade všetkých druhov spôsobenej ujmy

(Články 257 ZFEÚ, 268 ZFEÚ, 270 ZFEÚ a 340 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 8 ods. 3 druhý pododsek; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Žaloby úradníkov – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Zhoda predmetu a dôvodu – Dôvody a tvrdenia neobsiahnuté v sťažnosti, ale úzko s ňou súvisiace – Prípustnosť – Návrh na zaplatenie úrokov v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia, podaný po prvýkrát na Všeobecnom súde – Prípustnosť – Žaloba, ktorá sa týka výlučne náhrady škody – Neexistencia vplyvu

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

1.      V oblasti vymedzenia právomocí Všeobecného súdu a Súdu pre verejnú službu za súčasného stavu práva Únie patrí spor medzi úradníkom a inštitúciou, ktorej tento úradník podlieha alebo podliehal, ak má svoj pôvod v pracovnom pomere, ktorý spája alebo spájal dotknutú osobu a inštitúciu, do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ a článkov 90 a 91 služobného poriadku a nepatrí tak do pôsobnosti článkov 268 ZFEÚ a 340 ZFEÚ, ktoré upravujú všeobecný režim mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

V tejto súvislosti, čo sa týka sporu medzi právnymi nástupcami zosnulého úradníka a inštitúciou, ktorej tento úradník podliehal, pokiaľ konajú s cieľom získania náhrady svojej osobnej materiálnej alebo morálnej ujmy, nie je splnená osobná subjektívna podmienka súvisiaca s postavením úradníka ako nositeľa dotknutých práv, a Súd pre verejnú službu je preto v zásade nepríslušný ratione personae o ňom rozhodnúť na základe článku 270 ZFEÚ a článkov 90 a 91 služobného poriadku. Za týchto podmienok platí, že pokiaľ uvedení právni nástupcovia žiadajú o náhradu rôznych druhov ujmy spôsobených tým istým aktom, musia nevyhnutne podať dve žaloby, jednu na Súd pre verejnú službu a druhú na Všeobecný súd, podľa toho, či vstupujú do práv dotknutého úradníka, alebo požadujú náhradu svojej osobnej materiálnej alebo morálnej ujmy, keďže tieto dva druhy žaloby o náhradu škody podliehajú odlišným vecným podmienkam.

Vzhľadom na dôvody súvisiace s právnou istotou, riadnym výkonom spravodlivosti, hospodárnosťou konania a predchádzaním protichodným súdnym rozhodnutiam, však uvedení právni nástupcovia môžu spojiť svoje návrhy do jednej žaloby. Túto jedinú žalobu treba podať na Všeobecný súd, ktorý je nielen všeobecným súdom alebo súdom rozhodujúcim v oblasti všeobecného práva, disponujúcim z toho titulu, na rozdiel od Súdu pre verejnú službu, ktorý je špecializovaným súdom, neobmedzenou súdnou právomocou, ale tiež súdom vyššieho stupňa, ku ktorému je Súd pre verejnú službu podľa znenia článku 257 ZFEÚ pripojený. Podľa článku 8 ods. 3 druhého pododseku prílohy I Štatútu Súdneho dvora by mal Súd pre verejnú službu ihneď ohlásiť svoju nepríslušnosť, aby o týchto veciach mohol rozhodnúť Všeobecný súd.

(pozri body 47, 51, 65, 66, 73 – 75)

2.      V systéme opravných prostriedkov stanovenom článkami 90 a 91 služobného poriadku je prípustný návrh na náhradu škody predložený po prvýkrát pred Všeobecným súdom, hoci predchádzajúca administratívna sťažnosť sa týkala iba zrušenia rozhodnutia, ktoré údajne spôsobilo škodu, keďže návrh na zrušenie môže v sebe obsahovať aj návrh na náhradu spôsobenej ujmy. Takisto na to, aby bol návrh na zaplatenie úrokov z omeškania v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia prípustný pred Všeobecným súdom, netreba, aby bol výslovne uvedený v predchádzajúcej administratívnej sťažnosti. Tieto riešenia platia nielen v prípade sporov týkajúcich sa zrušenia aktov, ale aj v prípade sporov, ktoré sa týkajú výlučne náhrady škody.

(pozri body 92 – 94)