UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 22. júna 2011 (*)
„Mimozmluvná zodpovednosť – Verejné obstarávanie služieb – Zamietnutie ponuky uchádzača – Zrušenie rozhodnutia rozsudkom Súdu prvého stupňa – Premlčanie – Lehota zohľadňujúca vzdialenosť – Žaloba, ktorá je čiastočne neprípustná a čiastočne zjavne bez právneho základu“
Vo veci T‑409/09,
Evropaïki Dynamiki – Proigmena Systimata Tilepikoinonion Pliroforikis kai Tilematikis AE, so sídlom v Aténach (Grécko), v zastúpení: N. Korogiannakis a M. Dermitzakis, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: M. Wilderspin a E. Manhaeve, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je žaloba o náhradu škody údajne spôsobenej rozhodnutím Komisie z 15. septembra 2004, ktorým bola v rámci verejného obstarávania zamietnutá jeho ponuka a zákazka týkajúca sa poskytnutia počítačových služieb a dodávky súvisiacich tovarov pre informačné systémy Generálneho riaditeľstva pre rybolov bola zadaná inému uchádzačovi,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory J. Azizi, sudcovia E. Cremona (spravodajkyňa) a S. Frimodt Nielsen,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie
1 Žalobca, Evropaïki Dynamiki – Proigmena Systimata Tilepikoinonion Pliroforikis kai Tilematikis AE, predložil 19. mája 2004 v rámci výzvy na predkladanie ponúk FISH/2004/02 ponuku týkajúcu sa poskytnutia počítačových služieb a dodávky súvisiacich tovarov pre informačné systémy Generálneho riaditeľstva Komisie Európskych spoločenstiev pre rybolov (ďalej len „GR pre rybolov“) (ďalej len „prvá verejná zákazka“), ktorá bola uverejnená v Dodatku k Úradnému vestníku Európskej únie 14. apríla 2004 (Ú. v. EÚ S 73, s. 61407).
2 Listom z 15. septembra 2004, ktorý žalobca dostal v ten istý deň, ho GR pre rybolov informovalo, že jeho ponuka nebola vybraná, a zároveň v ňom uviedlo, že dôvody tohto zamietnutia sa týkali zloženia a stability tímu, postupov navrhovaných na odovzdávanie vedomostí po skončení projektu a skutočnosti, že jeho ponuka nebola finančne najvýhodnejšia. GR pre rybolov taktiež uviedlo, že žalobca môže písomne požiadať o ďalšie informácie týkajúce sa dôvodov zamietnutia jeho ponuky.
3 Dňa 16. septembra 2004 žalobca vyjadril námietky proti zamietnutiu jeho ponuky a popritom požiadal GR pre rybolov o oznámenie mena úspešného uchádzača a známok pridelených jeho technickej ponuke a technickej ponuke úspešného uchádzača za každé hodnotiace kritérium, ako aj o predloženie kópie správy hodnotiacej komisie a výsledok porovnania jeho cenovej ponuky s cenovou ponukou úspešného uchádzača.
4 Listom z 22. októbra 2004 GR pre rybolov žalobcovi odpovedalo, že všetkým uchádzačom, ktorí požiadali o ďalšie informácie týkajúce sa zamietnutia ich ponúk, boli tieto informácie poskytnuté naraz listom z 18. októbra 2004, ktorý sa nachádzal v prílohe listu z 22. októbra 2004. V tomto liste GR pre rybolov poskytlo niektoré ďalšie informácie týkajúce sa hodnotenia ponuky žalobcu a uviedlo v ňom aj meno uchádzača, s ktorým bola verejná zmluva uzatvorená, ako aj skutočnosť, že ponuka uchádzača bola úspešná preto, lebo bola ekonomicky najvýhodnejšia. GR pre rybolov napokon oznámilo známky pridelené ponuke žalobcu a známky pridelené ponuke úspešného uchádzača za každé hodnotiace kritérium, ako aj výsledok cenového zhodnotenia vo forme tabuliek.
5 Žalobou podanou 25. novembra 2004 na Súd prvého stupňa, ktorá bola zapísaná do registra ako vec T‑465/04, sa žalobca domáhal zrušenia už vyššie uvedeného listu GR pre rybolov z 15. septembra 2004.
6 Rozsudkom z 10. septembra 2008, Evropaïki Dynamiki/Komisia (T‑465/04, neuverejnený v Zbierke), Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie Komisie, ktorým bola zamietnutá ponuka predložená žalobcom a prvá verejná zákazka zadaná úspešnému uchádzačovi.
7 V listoch zo 7. októbra 2008 a z 5. marca 2009, ktoré boli adresované priamo predsedovi Komisie, sa žalobca sťažoval na postup Komisie voči nemu a v podstate žiadal Komisiu, aby opätovne preskúmala všetky prebiehajúce prípady, a zároveň vyhlásil, že je ochotný vziať späť všetky žaloby týkajúce sa verejného obstarávania služieb Komisiou, o ktorých prebieha konanie.
8 Dňa 25. septembra 2009 podal žalobca prostredníctvom faxu žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Zásielky, ktoré obsahovali podpísaný originál žaloby, kópie tejto žaloby a prílohy, boli zaslané 3. októbra 2009 prostredníctvom kuriérskej služby.
9 Dňa 5. októbra 2009 kancelária Súdu prvého stupňa po tom, ako jej bola doručená zásielka, ktorá obsahovala iba kópie žaloby, informovala právneho zástupcu žalobcu, že zásielka s originálom žaloby stále nebola doručená. Kópia chýbajúcich dokumentov, ako aj nový podpísaný originál žaloby boli teda doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa v ten istý deň.
10 Dňa 16. novembra 2009 kancelária Súdu prvého stupňa informovala žalobcu, že nový originál žaloby, ktorý bol doručený 5. októbra 2009, sa líši od kópie dokumentu, ktorý bol doručený prostredníctvom faxu 25. septembra 2009. Z tohto dôvodu je v súlade s článkom 43 ods. 6 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu dátumom podania žaloby 5. október 2009, a nie 25. september 2009.
11 Listom z 19. novembra 2009 zaslanom nasledujúci deň prostredníctvom faxu do kancelárie Súdu prvého stupňa žalobca potvrdil, že mu bol doručený list kancelárie zo 16. novembra 2009 a uviedol dôvody, pre ktoré originál žaloby nebol doručený včas, na základe čoho požiadal Súd prvého stupňa, aby uznal, že v prejednávanom prípade nastala situácia vyššej moci, a aby v dôsledku toho opätovne prehodnotil svoje rozhodnutie, že dátumom podania žaloby je 5. október 2009.
12 Dňa 26. novembra 2009 žalobca zaslal prostredníctvom faxu do kancelárie Súdu prvého stupňa list, v ktorom vysvetľoval okolnosti straty zásielky kuriérskou spoločnosťou, ktorej služby využil, a opäť požiadal, aby sa za dátum podania žaloby považoval 25. september 2009.
13 Dňa 3. decembra 2009 bol žalobca informovaný kuriérskou spoločnosťou, ktorej služby využil, že stratená zásielka sa nenašla.
14 Samostatným podaním, ktoré bolo doručené do kancelárie Všeobecného súdu 29. januára 2010, Komisia vzniesla v súlade s článkom 114 ods. 1 rokovacieho poriadku námietku neprípustnosti, pretože lehota na podanie žaloby o náhradu škody uplynula.
15 Dňa 14. apríla 2010 žalobca predložil pripomienky k námietke neprípustnosti.
16 Všeobecný súd v rámci opatrení prijatých na zabezpečenie priebehu konania položil listom z 2. júla 2010 účastníkom konania písomnú otázku týkajúcu sa uplatniteľnosti článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, ktorý sa týka predĺženia procesných lehôt o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, na prejednávaný prípad. Účastníci konania na túto otázku odpovedali v stanovenej lehote.
Návrhy účastníkov konania
17 Žalobca v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zaviazal Komisiu zaplatiť sumu vo výške 2 000 000 eur zodpovedajúcej hrubému zisku žalobcu, ktorý by dosiahol v prípade uzatvorenia zmluvy v prvej verejnej zákazke (50 % hodnoty zákazky),
– zaviazal Komisiu zaplatiť sumu vo výške 100 000 eur zodpovedajúcej škode, ktorú žalobca utrpel v dôsledku toho, že zákazku nemohol vykonať,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
18 Komisia vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
19 Žalobca vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd túto námietku zamietol.
Právny stav
20 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Všeobecný súd nerozhodne inak.
21 Okrem toho podľa článku 111 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže, ak je zjavne nepríslušný rozhodnúť o návrhu alebo ak je návrh zjavne neprípustný, alebo ak mu zjavne chýba akýkoľvek právny základ, bez ďalšieho konania vo veci rozhodnúť odôvodneným uznesením.
22 V prejednávanom prípade Všeobecný súd dospel k záveru, že sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu a nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
Tvrdenia účastníkov konania
23 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti žaloby z dôvodu, že nárok, na ktorom sa táto žaloba zakladá, je premlčaný, pretože žaloba bola podaná po uplynutí päťročnej premlčacej lehoty stanovenej pre nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Európskeho spoločenstva v zmysle článku 46 Štatútu Súdneho dvora.
24 Táto lehota začala plynúť odo dňa, keď údajná škoda skutočne vznikla.
25 Komisia pripomína, že v prejednávanom prípade sa žalobca domáha náhrady škody údajne spôsobenej skutočnosťou, že mu nebola zadaná prvá verejná zákazka, a subsidiárne sa domáha náhrady škody spôsobenej z dôvodu „straty príležitosti“.
26 Komisia sa domnieva, že údajná škoda, na ktorej sa zakladá hlavný aj subsidiárny nárok, vznikla v momente prijatia rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá ponuka žalobcu, keďže toto bol moment, od ktorého žalobcovi už viac nemohla byť zadaná prvá verejná zákazka. Škoda teda vznikla v deň, keď Komisia informovala žalobcu, že jeho ponuka bola zamietnutá, konkrétne 15. septembra 2004. Od tohto dňa, ako žalobca implicitne uznal vo svojom liste z 19. novembra 2009 zaslanom do kancelárie Súdu prvého stupňa, začala plynúť premlčacia lehota. Žaloba podaná 5. októbra 2009 je teda podľa Komisie neprípustná, lebo je premlčaná.
27 Komisia sa domnieva, že tento záver potvrdzuje uznesenie zo 14. septembra 2005, Ehcon/Komisia (T‑140/04, Zb. s. II‑3287). Podľa bodu 43 tohto uznesenia škoda vyplývajúca z neuzatvorenia zmluvy týkajúcej sa verejnej zákazky, ktorá bola predmetom verejného obstarávania, a škoda vyplývajúca zo straty príležitosti uzatvoriť takú zmluvu vznikla v deň zamietnutia neúspešnej ponuky žalobcu Komisiou. Toto zamietnutie teda predstavuje skutočnosť, na základe ktorej bolo možné začať konanie o určenie mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 46 Štatútu Súdneho dvora.
28 Komisia sa tiež domnieva, že Súd prvého stupňa po konštatovaní, že premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, keď Komisia zamietla ponuku, usúdil v bode 46 uznesenia Ehcon/Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie, že v danom prípade táto lehota začala plynúť najneskôr v deň, keď bolo žalobcovi doručené druhé oznámenie Komisie, ktorým bol informovaný o dôvodoch zamietnutia jeho ponuky.
29 Komisia sa domnieva, že z bodu 46 uznesenia Ehcon/Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie, nemožno vyvodiť, že by Súd prvého stupňa pripustil, že dňom začatia plynutia premlčacej lehoty bol deň doručenia listu, v ktorom Komisia vysvetlila dôvody zamietnutia jeho ponuky, uchádzačovi. Keďže právo na podanie žaloby, na základe ktorej bolo prijaté uvedené uznesenie, bolo v každom prípade premlčané, stanovenie presného dátumu začatia plynutia lehoty bolo bezpredmetné. Okrem toho takýto záver by bol v rozpore so znením bodu 43 uznesenia, ktorý je už citovaný vyššie.
30 Takýto záver by bol napokon v rozpore s ratio legis premlčacej lehoty, ktorej cieľom, ako zdôraznil Súd prvého stupňa vo svojom uznesení z 18. júla 2002, Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia (C‑136/01 P, Zb. s. I‑6565, bod 28), je uviesť ochranu práv poškodenej osoby do súladu so zásadou právnej istoty. Komisia sa odvoláva na judikatúru, podľa ktorej podrobná vedomosť skutočností nepatrí medzi podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby premlčacia lehota začala plynúť. Domnieva sa, že v prejednávanom prípade na to, aby premlčacia lehota začala plynúť, nebolo nevyhnutné, aby mal žalobca k dispozícii podrobné dôvody zamietnutia jeho ponuky. Relatívne dlhá premlčacia lehota slúži práve na ten účel, aby mal žalobca čas oboznámiť sa s týmito informáciami v rámci danej lehoty.
31 Komisia preto tvrdí, že žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti mala byť podaná najneskôr 25. septembra 2009, t. j. päť rokov od zamietnutia ponuky žalobcu po pripočítaní predĺženia lehoty o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť.
32 Komisia napokon odmieta tvrdenie žalobcu, že v prejednávanom prípade nastala situácia vyššej moci. V tejto súvislosti tvrdí, že podľa judikatúry pojem vyššia moc zahŕňa objektívny a subjektívny prvok. Objektívny prvok sa týka neobvyklých okolností, ktoré nesúvisia s danou osobou, zatiaľ čo subjektívny prvok sa týka povinnosti tejto osoby zabezpečiť sa proti následkom neobvyklej udalosti tým, že prijme potrebné opatrenia bez toho, aby priniesla neprimeranú obeť. Najmä v rozsudku z 28. januára 2009, Centro Studi Manieri/Rada (T‑125/06, Zb. s. II‑69, bod 28), Súd prvého stupňa rozhodol, že dotknutá osoba musí starostlivo dbať o priebeh konania a obzvlášť preukázať, že sa usilovala o dodržanie stanovených lehôt.
33 Pokiaľ ide o objektívny prvok, Komisia sa domnieva, že oneskorené doručenie zásielky je síce neobvyklá, ale nie nepredvídateľná udalosť. Komisia sa napriek tomu domnieva, že aj keby nedoručenie jednej z dvoch zásielok zaslaných žalobcom predstavovalo neobvyklú udalosť, žalobca nepreukázal náležitú starostlivosť, pretože sa rozhodol, ešte predtým, ako zaslal prostredníctvom faxu Súdu prvého stupňa žalobu, čakať nielen do uplynutia päťročnej premlčacej lehoty, ale aj do uplynutia predĺženej lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť. Navyše žalobca ešte predtým, ako 3. októbra 2009 odovzdal kuriérovi dokumenty, čakal celý pracovný týždeň až do posledného okamihu, pričom si uvedomoval, že akékoľvek oneskorené doručenie zásielky by viedlo k zmeškaniu lehoty. Žalobca si teda toto riziko uvedomoval a dobrovoľne ho prijal.
34 Žalobca vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti spochybňuje spôsob, akým Komisia stanovila okamih začatia plynutia premlčacej lehoty. Žalobca odmieta najmä tvrdenie Komisie, že premlčacia lehota začala plynúť 15. septembra 2004, t. j. v deň, keď bol informovaný o tom, že jeho ponuka nebola vybratá. V tejto súvislosti sa odvoláva na body 44, 45 a 48 uznesenia Ehcon/Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie, ktoré sú v rozpore s bodom 43 uvedeného uznesenia, na ktorý sa odvoláva Komisia. Z týchto bodov vyplýva, že podmienky potrebné na uplatnenie nároku na náhradu škody žalobcu boli splnené až v momente jeho informovania o dôvodoch rozhodnutia Komisie, a nie v momente oznámenia výsledku verejného obstarávania. V prejednávanom prípade žalobca pred 20. alebo 23. októbrom 2004 o týchto dôvodoch nevedel.
35 Žalobca tiež tvrdí, že v prejednávanom prípade je verejná zákazka „rámcovou zmluvou“ a že v dôsledku toho žiadna škoda nevznikla a žiadna škoda nie je istá pred podpísaním „konkrétnej zmluvy“. Z toho vyplýva, že premlčacia lehota začína plynúť až od okamihu, keď bola medzi Komisiou a úspešným uchádzačom skutočne podpísaná „konkrétna zmluva“.
36 Podľa žalobcu lehota na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť uplynula najskôr 3. novembra 2009, t. j. päť rokov a desať dní, ak berieme do úvahy predĺženie lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť, po tom, ako sa dozvedel o dôvodoch zamietnutia jeho ponuky zo strany Komisie.
37 Žalobca okrem toho spochybňuje tvrdenie, ktoré Komisia odvodzuje z uznesenia Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, už citovaného v bode 30 vyššie, keďže na to, aby bolo relevantné, sa skutkové okolnosti daného prípadu až príliš líšia od skutkových okolností prejednávaného prípadu. Žalobca tvrdí, pokiaľ ide o prípady týkajúce sa verejného obstarávania, že kým sa neúspešný uchádzač nedozvie presné dôvody zamietnutia jeho ponuky, nie je v postavení zhodnotiť, či postup je, alebo nie je nezákonný, a z tohto dôvodu ani to, či škoda vznikla, alebo nevznikla, čo je prvá podmienka podania žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva. Žalobca preto tvrdí, odvolávajúc sa na bod 45 uznesenia Ehcon/Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie, že oznámenie dôvodov rozhodnutia je podmienkou sine qua non, aby dotknutá osoba bola v postavení posúdiť zákonnosť konania.
38 Žalobca okrem toho zdôrazňuje, že po tom, ako o to požiadal, Komisii trvalo viac ako jeden mesiac, kým mu poskytla dôvody rozhodnutia, ktorým bola jeho ponuka zamietnutá, a že sa teraz snaží zahrnúť toto obdobie, keď vlastne nekonala, do lehoty stanovenej na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť.
39 Napokon rozhodnutie Súdu prvého stupňa v rozsudku Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaného v bode 6 vyššie, ktorým sa rozhodlo zrušiť rozhodnutie Komisie o nezadaní prvej verejnej zákazky žalobcovi, sa zakladá na právne nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia. V dôsledku toho až dátum vyhlásenia tohto rozsudku, t. j. 10. september 2008, bol dátumom, keď žalobca dostal vysvetlenie zamietnutia jeho ponuky.
40 Žalobca takisto spochybňuje tvrdenie, ktoré Komisia vyvodzuje z jeho listu z 19. novembra 2009, konkrétne to, že by v tomto liste implicitne uznal dátum 15. september 2004 ako dátum začatia plynutia premlčacej lehoty. Tento list bol napísaný ako preventívne opatrenie v súlade s článkom 43 ods. 6 rokovacieho poriadku, pričom žalobca anticipoval argumenty Komisie, a v nijakom prípade ho nemožno vykladať ako uznanie toho, že 15. september 2004 bol dátum začatia plynutia premlčacej lehoty.
41 Pokiaľ ide o otázku dátumu podania originálu žaloby, ktorý Súd prvého stupňa použil, žalobca v prvom rade tvrdí, že okrem podpisu, ktorý opäť doplnil jeho zástupca do verzie žaloby, ktorá bola opätovne vytlačená po strate originálu zaslanom kuriérskou službou, neexistuje žiaden rozdiel medzi verziou zaslanou prostredníctvom faxu 25. septembra 2009 a originálom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. októbra 2009. Možný rozdiel v podpise nepredstavuje porušenie článku 43 ods. 6 rokovacieho poriadku.
42 Žalobca ďalej spochybňuje tvrdenia Komisie týkajúce sa neuplatniteľnosti situácie vyššej moci na prejednávaný prípad. Uvádza, že všetky kroky potrebné na podanie žaloby boli prijaté v rámci stanovenej lehoty. V každom prípade, hoci oneskorené doručenie zásielky predstavovalo značné riziko, to isté nemožno povedať o strate zásielky, a to najmä preto, lebo zásielka bola zaslaná prostredníctvom spoločnosti patriacej do Deutsche Post.
43 Žalobca teda spochybňuje zásady stanovené v judikatúre, na ktoré sa odvoláva Komisia, a tvrdí, že v prejednávanom prípade po zaslaní žaloby prostredníctvom faxu v stanovenej lehote skontroloval na internetovej stránke kuriérskej spoločnosti, že zásielka obsahujúca originál a prílohy bola v skutočnosti doručená v lehote, t. j. 5. októbra 2009. Až poobede toho istého dňa bol žalobca informovaný kanceláriou Súdu prvého stupňa, že originál nebol doručený. Následne sa žalobca bezodkladne kontaktoval s kuriérskou spoločnosťou, a len čo si uvedomil, že zásielka nebude nájdená včas, vytlačil novú kópiu žaloby, ktorá bola doručená do kancelárie vo večerných hodinách 5. októbra 2009.
44 Z tohto dôvodu žalobca tým, že prijal potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby bola žaloba podaná v stanovenej lehote, preukázal starostlivosť a nemohol predpokladať stratu originálu dokumentu, resp. sa jej v každom prípade nedokázal vyhnúť.
45 Žalobca napokon tvrdí, že prejednávaný prípad by mal byť preskúmaný ad hoc, pretože strata originálu dokumentu kuriérskou spoločnosťou predstavuje novú a nezvratnú skutočnosť.
Posúdenie Všeobecným súdom
46 Podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora uplatniteľného na konanie pred Súdom prvého stupňa v súlade s článkom 53 prvým odsekom toho istého štatútu sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušnou inštitúciou.
47 Podľa ustálenej judikatúry vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva v zmysle článku 288 druhého odseku ES za nezákonné konanie jeho orgánov sa viaže na splnenie všetkých podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným konaním a uvádzanou škodou (pozri rozsudky z 9. novembra 2006, Agraz a i./Komisia, C‑243/05 P, Zb. s. I‑10833, bod 26 a citovanú judikatúru; z 11. júla 1996, International Procurement Services/Komisia, T‑175/94, Zb. s. II‑729, bod 44, a Centro Studi Manieri/Rada, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 97).
48 Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že premlčacia lehota začína plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým podlieha povinnosť náhrady škody, najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť. Konkrétne v sporoch, akým je prejednávaný prípad, ktoré sa týkajú individuálnych opatrení, začína premlčacia lehota plynúť vtedy, keď vzniknú účinky týchto opatrení voči osobám, ktorých sa týkajú [pozri v tejto súvislosti rozsudky z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, C‑282/05 P, Zb. s. I‑2941, body 29 a 30; z 11. júna 2009, Transports Schiocchet – Excursions/Komisia, C‑335/08 P, neuverejnený v Zbierke, bod 33; a uznesenie z 27. augusta 2009, Abouchar/Komisia, T‑367/08, neuverejnené v Zbierke, bod 23].
49 Treba ešte pripomenúť, že úlohou premlčacej lehoty je uviesť do súladu ochranu práv poškodenej osoby a zásadu právnej istoty. Dĺžka premlčacej lehoty bola z tohto dôvodu stanovená predovšetkým vzhľadom na dobu nevyhnutnú na to, aby osoba, ktorá je údajne poškodená, mohla zhromaždiť príslušné informácie na účely prípadnej žaloby a overiť skutočnosti, ktoré by mohli byť na podporu tejto žaloby uplatnené (pozri v tejto súvislosti uznesenia Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, už citované v bode 30 vyššie, bod 28; zo 16. decembra 2009, Cattin/Komisia, T‑194/08, neuverejnené v Zbierke, bod 69, a rozsudok z 28. septembra 2010, C‑Content/Komisia, T‑194/08, neuverejnený v Zbierke, bod 54).
50 Okrem toho treba uviesť, že podľa judikatúry skutočnosť, že poškodený má presnú a podrobnú znalosť skutkových okolností prípadu, nemá nijaký význam, keďže znalosť týchto skutkových okolností nepatrí medzi podmienky, ktoré by museli byť splnené, aby začala plynúť premlčacia lehota stanovená v článku 46 Štatútu Súdneho dvora. Subjektívne posúdenie existencie škody teda nemôže byť zohľadnené pri určovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva (pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 17. júla 2008, Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., C‑51/05 P, Zb. s. I‑5341, bod 61 a citovanú judikatúru).
51 V prejednávanom prípade sa žalobca domáha náhrady škody údajne spôsobenej v dôsledku toho, že mu nebola zadaná prvá verejná zákazka, t. j. sumy vo výške 2 000 000 eur zodpovedajúcej hrubému zisku žalobcu, ktorý by dosiahol v prípade uzatvorenia zmluvy v prvej verejnej zákazke (50 % hodnoty zákazky). Subsidiárne sa domáha náhrady škody spôsobenej stratou príležitosti, pretože mu bola spôsobená jednak škoda v dôsledku straty príležitosti uzavrieť zmluvu v prvej verejnej zákazke a jednak škoda v dôsledku straty príležitosti uzatvoriť ďalšie také zmluvy, okrem iného aj zákazku zadanú v roku 2008 v rámci výzvy na predkladanie ponúk MARE/2008/01 (ďalej len „druhá verejná zákazka“), ktorej počiatočná cena presahovala 5 miliónov eur, medzi GR Komisie pre námorné záležitosti a rybolov a uchádzačom, ktorému bola zadaná prvá verejná zákazka (ďalej len „škoda spôsobená v dôsledku straty príležitosti získať ďalšie verejné zákazky“).
Škoda, ktorá vznikla v dôsledku nezadania prvej verejnej zákazky, a škoda, ktorá vznikla v dôsledku straty príležitosti uzavrieť zmluvu v tejto verejnej zákazke
52 Ako už Súd prvého stupňa zdôraznil v uznesení Ehcon/Komisia, už citovanom v bode 27 vyššie, škoda vyplývajúca z nezadania danej zákazky, ako aj škoda vyplývajúca zo straty príležitosti uzavrieť zmluvu týkajúcu sa tejto verejnej zákazky vznikli v deň zamietnutia ponuky žalobcu Komisiou; toto zamietnutie tiež predstavuje skutočnosť, na základe ktorej bolo možné začať konanie o určenie mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 46 Štatútu Súdneho dvora (pozri v tejto súvislosti uznesenie Ehcon/Komisia, už citované v bode 27 vyššie, bod 43).
53 Žalobca bol o zamietnutí svojej ponuky informovaný listom z 15. septembra 2004, ktorý mu bol doručený v ten istý deň (pozri bod 2 vyššie).
54 Je pravda, ako tvrdí žalobca, že sa zdá, že v bodoch 44, 45 a 48 uznesenia Ehcon/Komisia, už citovanom v bode 27 vyššie, Súd prvého stupňa spochybňuje prístup stanovený v bode 43 tohto uznesenia, podľa ktorého predmetná strata vznikla v deň, keď bola ponuka zamietnutá. Faktom však zostáva, že všetky tieto body treba vykladať vo vzájomnej súvislosti a v ich logickom poradí. Najmä v bode 45 Súd prvého stupňa konštatovaním, že „všetky podmienky potrebné na uplatnenie nároku na náhradu škody žalobcu boli splnené najneskôr 20. marca 1997 [t. j. v deň, keď bol žalobca v danej veci informovaný o dôvodoch rozhodnutia, ktorým bola jeho ponuka zamietnutá] a že vtedy päťročná premlčacia lehota uplynula najneskôr 20. marca 2002“, iba dospel k záveru, že v uvedenom prípade lehota na podanie žaloby v každom prípade uplynula, keďže bola podaná až 8. apríla 2004. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu toto posúdenie Súdom prvého stupňa nemôže spochybniť hlavný predpoklad jeho odôvodnenia, podľa ktorého škoda, akou je napríklad predmetná škoda, vznikla v deň zamietnutia ponuky uchádzača, keďže toto zamietnutie predstavuje skutočnosť, na základe ktorej bolo možné začať konanie o určenie mimozmluvnej zodpovednosti.
55 Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať, že údajná škoda, na základe ktorej sa v prejednávanom prípade začalo konania o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, vznikla v deň zamietnutia ponuky žalobcu rozhodnutím Komisie a že premlčacia lehota na podanie žaloby začala plynúť odo dňa, keď bol žalobca informovaný o tomto rozhodnutí, t. j. 15. septembra 2004.
56 V súlade s článkom 46 Štatútu Súdneho dvora sa premlčacia lehota prerušuje buď podaním žaloby na súd Spoločenstva, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušnou inštitúciou Spoločenstva, pričom v poslednom uvedenom prípade k prerušeniu dochádza iba vtedy, pokiaľ je po uplatnení nároku podaná žaloba v lehote stanovenej podľa článku 230 ES, prípadne článku 232 ES.
57 V tejto súvislosti listy zo 7. októbra 2008 a z 5. marca 2009, ktoré žalobca zaslal predsedovi Komisie, neobsahovali žiadnu výslovnú žiadosť o náhradu škody, ktorá by bola následne sprevádzaná podaním žaloby v lehote stanovenej podľa článku 230 ES alebo článku 232 ES. V každom prípade tieto listy nemali nijaký vplyv na plynutie päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora.
58 V dôsledku toho, pokiaľ ide o obe údajne spôsobené škody, päťročná premlčacia lehota uplynula 15. septembra 2009 bez toho, aby bola prerušená.
59 Žiadne z tvrdení žalobcu nemôže tento záver spochybniť.
60 Po prvé žalobca tvrdí, v podstate sa odvolávajúc na body 45 a 48 uznesenia Ehcon/Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie, že na to, aby preukázal protiprávne konanie Komisie, potreboval poznať dôvody rozhodnutia Komisie a že pred 20. alebo 23. októbrom 2004 o týchto dôvodoch nevedel. V dôsledku toho lehota na podanie jeho žaloby uplynula najskôr 3. novembra 2009, t. j. po uplynutí piatich rokov a desiatich dní od 22. októbra 2004, a nie 25. septembra 2009.
61 V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť, ako už bolo uvedené v bodoch 52 a 55 vyššie, že nie dôvody zamietnutia tejto ponuky, ale samotné zamietnutie ponuky predstavuje skutočnosť, na základe ktorej sa začalo konanie týkajúce sa určenia mimozmluvnej zodpovednosti v rámci verejného obstarávania a na základe ktorej vznikla neúspešnému uchádzačovi údajná škoda.
62 Okrem toho z judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že žalobca sa v čase prípravy žiadosti o náhradu škody proti Spoločenstvu domnieval, že nemá k dispozícii všetky dôkazy potrebné na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázal zodpovednosť Spoločenstva v rámci súdneho konania, nemôže brániť začatiu plynutia premlčacej lehoty. Keby to tak bolo, mohlo by dôjsť k zámene medzi procesným kritériom týkajúcim sa začatia plynutia premlčacej lehoty a konštatovaním, že podmienky týkajúce sa zodpovednosti boli splnené, o čom môže v konečnom dôsledku rozhodnúť iba príslušný súd v rámci konečného rozhodnutia o predmete sporu (uznesenie zo 17. januára 2001, Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, T‑124/99, Zb. s. II‑53, bod 24).
63 Takisto je dôležité pripomenúť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, odvolávajúc sa na body 45 a 48 uznesenia Ehcon/Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie, v prejednávanom prípade list GR pre rybolov z 15. septembra 2004 – ktorý v rozsudku Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovanom v bode 6 vyššie, predstavoval napadnuté opatrenie – už obsahoval prvé uvedenie dôvodov zamietnutia jeho ponuky (pozri bod 2 vyššie). Listy, ktoré GR pre rybolov zaslalo následne na základe žiadosti žalobcu, iba poskytovali ďalšie vysvetlenia týkajúce sa týchto dôvodov, ako aj vlastnosti a výhody ponuky úspešného uchádzača (pozri body 3 a 4 vyššie). Okrem toho skutočnosť, že podrobnú znalosť dôvodov zamietnutia ponuky dotknutá osoba údajne nadobudla až niekoľko dní po tom, ako boli oznámené dôvody tohto zamietnutia, nie je v rozpore s judikatúrou pripomenutou v bode 49 vyššie, podľa ktorej dĺžka premlčacej lehoty zohľadňuje dobu nevyhnutnú na to, aby osoba, ktorá je údajne poškodená, mohla zhromaždiť príslušné informácie na účely prípadnej žaloby a overiť skutočnosti, ktoré by mohli byť na podporu tejto žaloby uplatnené.
64 Napokon zabrániť začatiu plynutia premlčacej lehoty pri žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva dovtedy, kým údajne poškodený účastník konania osobne nenadobudol presvedčenie, že utrpel škodu, má za dôsledok, že uplynutie lehoty na podanie uvedenej žaloby by záviselo od individuálneho vnímania skutočnosti škody každým účastníkom konania, čo je v rozpore s požiadavkou právnej istoty potrebnej na uplatnenie premlčacej lehoty (pozri v tejto súvislosti rozsudok C‑Content/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 55 a citovanú judikatúru).
65 V tejto súvislosti je napokon potrebné pripomenúť, ako správne uviedla Komisia, že z listu z 19. novembra 2009, ktorý žalobca zaslal do kancelárie Súdu prvého stupňa, je zrejmé, že žalobca sa domnieval, že k protiprávnemu konaniu Komisie došlo, už keď mu Komisia zaslala list z 15. septembra 2004, ktorým bol informovaný o zamietnutí jeho ponuky, keďže implicitne uznal, že premlčacia lehota začala plynúť od tohto dňa.
66 Po druhé žalobca tvrdí, že vzhľadom na skutočnosť, že prvá verejná zákazka je rámcovou zmluvou, na to, aby vznikla škoda, ešte muselo dôjsť k podpísaniu konkrétnej zmluvy. Treba však uviesť, že podľa ustálenej judikatúry je požiadavka týkajúca sa existencie určitej škody splnená, ak škoda bezprostredne hrozí alebo ak ju možno s dostatočnou istotou predvídať, a to dokonca aj vtedy, ak sa ešte nedá presne vyčísliť (rozsudok zo 14. januára 1987, Zuckerfabrik Bedburg a i., 281/84, Zb. s. 49, bod 14; pozri uznesenie Abouchar/Komisia, už citované v bode 48 vyššie, bod 24 a citovanú judikatúru). Okrem toho premlčacia lehota nemôže začať plynúť, pokiaľ nevznikla skutočná peňažná škoda [rozsudok Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 33]. Škoda, ktorá vznikla v rámci verejného obstarávania neúspešnému uchádzačovi v dôsledku toho, že mu nebola zadaná verejná zákazka, ako aj v dôsledku straty príležitosti získať túto verejnú zákazku, vyplýva priamo a bezprostredne z rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá jeho ponuka, bez ohľadu na budúce podpísanie konkrétnej zmluvy medzi inštitúciou Spoločenstva a úspešným uchádzačom. Z tých istých dôvodov je potrebné odmietnuť tvrdenie, ktoré žalobca po prvýkrát predložil vo svojej písomnej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom a podľa ktorého práve z dôvodu, že išlo o rámcovú zmluvu, škoda pretrvávala po celú dobu, počas ktorej bol žalobca zbavený možnosti podpísať konkrétne zmluvy.
67 Po tretie vzhľadom na posúdenie vykonané v bodoch 52 až 55 vyššie sa žalobca nemôže účinne odvolávať na oneskorenie, s akým Komisia odpovedala na jeho žiadosť o vysvetlenie, pokiaľ ide o dôvody zamietnutia jeho ponuky.
68 Po štvrté žalobca v podstate tvrdí, že skutočné vysvetlenie týkajúce sa zamietnutia jeho ponuky mu bolo poskytnuté až v čase vyhlásenia rozsudku Všeobecného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie, v dôsledku ktorého vznikla škoda. Treba uviesť, že tvrdenie žalobcu nie je celkom zrozumiteľné. V každom prípade v tejto súvislosti postačuje zopakovať, že podľa judikatúry je pre začatie plynutia premlčacej lehoty nepodstatné, že protiprávne konanie Spoločenstva bolo konštatované súdnym rozhodnutím [rozsudok Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 31]. Pokiaľ ide o zvyšok, treba odkázať na úvahy už uvedené v bodoch 61 až 64 vyššie.
69 Napokon po piate žalobca v rámci svojej písomnej odpovede na otázku predloženú Všeobecným súdom predkladá nové tvrdenie, podľa ktorého rozhodnutie o zamietnutí jeho ponuky a o zadaní verejnej zákazky inému uchádzačovi bolo podobne ako ostatné rozhodnutia tohto druhu a v súlade s článkami 118 a 120 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145) (ďalej len „vykonávacie pravidlá“) uverejnené v časti S úradného vestníka 16. decembra 2004 a že v dôsledku toho tento dátum, keďže je nevyvrátiteľný, predstavuje deň začatia plynutia premlčacej lehoty.
70 V tejto súvislosti je opäť potrebné zdôrazniť, že práve zamietnutie ponuky predstavuje skutočnosť, na základe ktorej sa začalo konanie týkajúce sa určenia mimozmluvnej zodpovednosti v oblasti verejného obstarávania a ktoré malo za následok vznik škody údajne spôsobenej neúspešnému uchádzačovi. Premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, keď bol neúspešný uchádzač osobne informovaný o zamietnutí svojej ponuky, a nie odo dňa uverejnenia oznámenia o zadaní verejnej zákazky v úradnom vestníku. V každom prípade treba tiež uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, uverejnenie takéhoto oznámenia, ktorého účelom je informovať tretie osoby, je podľa článku 118 ods. 4 vykonávacích pravidiel povinné iba v prípade verejných zákaziek, ktorých hodnota sa rovná prahovým úrovniam uvedeným v článku 158 týchto pravidiel alebo je vyššia.
71 Vzhľadom na tieto úvahy päťročná premlčacia lehota na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť uplynula 15. septembra 2009.
72 Hoci žalobca tvrdí, že v prejednávanom prípade treba vzhľadom na situáciu vyššej moci namiesto dátumu podania originálu žaloby použiť dátum zaslania žaloby prostredníctvom faxu, je potrebné uviesť, že žalobca zaslal žalobu prostredníctvom faxu 25. septembra 2009, t. j. v deň, keď premlčacia lehota už uplynula.
73 Tvrdenie žalobcu spočíva v tom, že na prejednávaný prípad sa má uplatniť predĺženie lehoty o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť. Keby sa teda tvrdenie žalobcu, že v prejednávanom prípade nastala situácia vyššej moci, uznalo a keby sa dátum 25. septembra 2009 použil ako dátum podania žaloby, žaloba by bola prípustná. Námietka premlčania, ktorú predložila Komisia, sa totiž zakladá na skutočnosti, že žalobu treba považovať za podanú 5. októbra 2009, a nie, ako tvrdí žalobca, 25. septembra 2009.
74 V odpovedi na písomnú otázku predloženú Všeobecným súdom, týkajúcu sa uplatniteľnosti článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku na prejednávaný prípad, žalobca tvrdí, že lehota na podanie žaloby neuplynula, lebo premlčacia lehota by mala byť predĺžená o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 102. V tejto súvislosti sa tiež odvoláva na bod 26 rozsudku z 11. januára 2002, Lefebvre a i./Komisia (T‑571/93, Zb. s. II‑2379), v ktorom sa konštatovalo, že predĺženie lehoty o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť sa uplatňuje na prípady týkajúce sa určenia mimozmluvnej zodpovednosti.
75 Je potrebné zdôrazniť, že podľa samotného znenia článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku sa predĺženie lehoty o lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť týka iba procesných lehôt, a nie premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora, ktorej uplynutie vedie k zániku možnosti podania žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť, a preto ju nie je možné predĺžiť o lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť [pozri v tejto súvislosti rozsudky z 11. januára 2002, Biret a Cie/Rada, T‑210/00, Zb. s. II‑47, body 19 a 45, a z 21. apríla 2005, Holcim (Deutschland)/Komisia, T‑28/03, Zb. s. II‑1357, bod 74; uznesenia z 19. mája 2008, Transports Schiocchet – Excursions/Komisia, T‑220/07, neuverejnené v Zbierke, body 15 a 35, a Cattin/Komisia, už citované v bode 49 vyššie, body 61 a 65].
76 V tejto súvislosti treba okrem toho pripomenúť, že podmienky, ktoré je potrebné splniť na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, a teda pravidlá premlčania, ktoré upravujú žaloby smerujúce k určeniu tejto zodpovednosti, nemôžu byť založené na iných ako striktne objektívnych kritériách. Inak by totiž hrozilo, že bude dotknutá zásada právnej istoty, na ktorej sa pravidlá premlčania práve zakladajú (pozri rozsudok Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., už citovaný v bode 50 vyššie, bod 59 a citovanú judikatúru).
77 Okrem toho z judikatúry tiež vyplýva, že procesné lehoty, akými sú napríklad lehoty na podanie žaloby, a päťročná premlčacia lehota na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva, sú lehotami, ktoré sa vo svojej povahe líšia. Lehoty na podanie žaloby sú totiž kogentné a účastníci konania ani súd ich nemôžu meniť, pretože boli stanovené s cieľom zabezpečiť jasnosť a istotu právnych vzťahov. Z tohto dôvodu musí Všeobecný súd ex offo preskúmať, či žaloba bola podaná v stanovenej lehote (pozri rozsudok z 28. januára 2004, OPTUC/Komisia, T‑142/01 a T‑283/01, Zb. s. II‑329, bod 30 a citovanú judikatúru; pozri v tejto súvislosti tiež uznesenie z 25. novembra 2008, TEA/Komisia, C‑500/07 P, neuverejnené v Zbierke, bod 20). Naopak súd nemôže ex offo skúmať otázku týkajúcu sa uplynutia lehoty na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť (rozsudok z 30. mája 1989, Roquette frères/Komisia, 20/88, Zb. s. 1553, body 12 a 13).
78 Okrem toho z článku 46 Štatútu Súdneho dvora je zrejmé, že premlčanie sa prerušuje podaním žaloby na súd Spoločenstva, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušnou inštitúciou. Toto ustanovenie pri stanovení premlčacej lehoty nerozlišuje, či dôvodom prerušenia uvedenej lehoty je podanie návrhu na začatie konania, alebo uplatnenie nároku ešte pred týmto konaním. Uplatnenie procesnej lehoty stanovenej v článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, o ktorej možno uvažovať iba v prípade súdneho konania, má za následok, že premlčanie nastane na konci obdobia, ktorého dĺžka je rôzna v závislosti od toho, či sa poškodená strana rozhodla predložiť vec priamo súdu Spoločenstva, alebo ešte predtým príslušnej inštitúcii. Tento rozdiel, ktorý nie je upravený v článku 46 Štatútu Súdneho dvora, podriaďuje uplynutie premlčacej lehoty faktoru, ktorý nie je objektívny a ktorý má za následok aj to, že podporuje skôr riešenie sporov súdnou cestou, a nie hľadaním prijateľného riešenia.
79 Skutočnosť, že v roku 1995 Súd prvého stupňa v rozsudku, ktorý predstavoval skôr izolovaný prípad (Lefebvre a i./Komisia, už citovaný v bode 74 vyššie, bod 26), rozhodol, že v kontexte uplynutia lehoty na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva je potrebné v súlade s článkom 101 a s článkom 102 ods. 2 rokovacieho poriadku zohľadniť predĺženie lehoty o lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, nemôže, na rozdiel od toho, čo, ako sa zdá, tvrdí žalobca, tento záver spochybniť.
80 Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o obe údajné škody, v prejednávanom prípade už uplynula lehota na podanie žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť, keďže v zmysle článku 46 Štatútu Súdneho dvora bola podaná viac ako päť rokov po tom, ako nastali udalosti, ktoré ju vyvolali, a nie je potrebné preskúmať ostatné žalobné tvrdenia a argumenty predložené účastníkmi konania vrátane tvrdenia, že nastali neobvyklé okolnosti vyššej moci.
Škoda spôsobená v dôsledku straty príležitosti získať ďalšie verejné zákazky
81 Pokiaľ ide o škodu spôsobenú v dôsledku straty príležitosti získať ďalšie verejné zákazky, je potrebné najprv preskúmať dôvodnosť návrhu žalobcu (pozri v tejto súvislosti uznesenie Ehcon/Komisia, už citované v bode 27 vyššie, bod 72).
82 Žalobca tvrdí, že keby mu bola zadaná prvá verejná zákazka, získal by cenné skúsenosti a zvýšila by sa mu šanca získať ďalšie verejné zákazky vrátane druhej verejnej zákazky.
83 Ako už bolo pripomenuté v bode 47 vyššie, podľa ustálenej judikatúry sa vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva viaže na splnenie všetkých podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným konaním a uvádzanou škodou.
84 Čo sa týka druhej verejnej zákazky, je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že žalobca nepredložil nijaké dôkazy, ktoré by preukazovali prepojenie medzi prvou a druhou verejnou zákazkou. Z tohto dôvodu nemožno konštatovať existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zamietnutím ponuky žalobcu v rámci prvého verejného obstarávania a škodou, ktorú žalobca údajne utrpel v dôsledku straty príležitosti získať druhú verejnú zákazku (pozri v tejto súvislosti uznesenie Ehcon/Komisia, už citované v bode 27 vyššie, bod 76).
85 V každom prípade stratu príležitosti získať druhú verejnú zákazku by bolo možné považovať za skutočnú a určitú škodu, iba keby v prípade neexistencie protiprávneho konania Komisie nebolo žiadnych pochybností o tom, že žalobcovi bola zadaná prvá verejná zákazka. Treba však zdôrazniť, že v systéme verejného obstarávania, o aký ide v prejednávanom prípade, má obstarávateľ pri prijímaní rozhodnutia o zadaní verejnej zákazky širokú mieru voľnej úvahy (pozri v tejto súvislosti uznesenie Ehcon/Komisia, už citované v bode 27 vyššie, bod 77). Takisto je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie o zamietnutí ponuky uchádzača a zadanie prvej verejnej zákazky úspešnému uchádzačovi bolo zrušené Súdom prvého stupňa z jediného dôvodu, ktorým je porušenie povinnosti odôvodnenia tohto rozhodnutia Komisiou (rozsudok Evropaïki Dynamiki/Komisia, už citovaný v bode 6 vyššie, bod 80). V dôsledku toho žalobca nielen nemal žiadnu istotu, že by mu bola zadaná prvá verejná zákazka, ale v spise sa nenachádza nijaký dôkaz, ktorý by taký záver potvrdzoval.
86 Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že by žalobca z dôvodu údajne nesprávneho konania GR pre rybolov mohol utrpieť stratu príležitosti získať prvú verejnú zákazku, ktorá predstavuje škodu, ktorá je v každom prípade premlčaná, túto samotnú stratu príležitosti nemožno považovať za dostatočnú na to, aby spôsobila žalobcovi skutočnú a určitú škodu z dôvodu straty príležitosti získať druhú verejnú zákazku v prípade, že by bolo pripustené, že táto verejná zákazka má dostatočnú súvislosť s prvou verejnou zákazkou (pozri v tejto súvislosti uznesenie Ehcon/Komisia, už citované v bode 27 vyššie, bod 78).
87 Tie isté úvahy a fortiori platia, pokiaľ ide o škodu, na ktorú sa žalobca veľmi všeobecne odvoláva vo svojej žalobe a ktorá bola údajne spôsobená v dôsledku straty príležitosti uzatvoriť s Komisiou zmluvy v ďalších verejných zákazkách.
88 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba o náhradu škody, ktorú podal žalobca, pokiaľ ide o škodu, ktorú utrpel v dôsledku straty príležitosti získať ďalšie verejné zákazky, musí byť zamietnutá ako zjavne nedôvodná a nie je potrebné rozhodnúť o jej prípustnosti.
89 Z tohto dôvodu musí byť táto žaloba zamietnutá v celom rozsahu ako čiastočne neprípustná a čiastočne zjavne nedôvodná.
O trovách
90 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Evropaïki Dynamiki – Proigmena Systimata Tilepikoinonion Pliroforikis kai Tilematikis AE je povinný nahradiť trovy konania.
V Luxemburgu 22. júna 2011