Vec C‑42/17

Trestné konanie

proti

M.A.S. a M.B.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte costituzionale)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 325 ZFEÚ – Rozsudok z 8. septembra 2015, Taricco a. i. (C‑105/14, EU:C:2015:555) – Trestné konanie týkajúce sa trestných činov v oblasti dane z pridanej hodnoty (DPH) – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca premlčacie doby, ktoré môžu viesť k beztrestnosti trestných činov – Poškodenie finančných záujmov Európskej únie – Povinnosť neuplatniť akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by mohlo ohroziť splnenie povinností, ktoré členským štátom ukladá právo Únie – Zásada zákonnosti trestných činov a trestov“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 5. decembra 2017

1.        Vlastné zdroje Európskej únie – Ochrana finančných záujmom Únie – Boj proti podvodom a iným nezákonným činnostiam – Povinnosť členských štátov stanoviť účinné a odstrašujúce sankcie – Rozsah – Trestné činy v oblasti dane z pridanej hodnoty

(Článok 325 ods. 1 ZFEÚ)

2.        Vlastné zdroje Európskej únie – Ochrana finančných záujmom Únie – Boj proti podvodom a iným nezákonným činnostiam – Povinnosť členských štátov stanoviť účinné a odstrašujúce sankcie – Rozsah – Trestné činy v oblasti dane z pridanej hodnoty – Stanovenie premlčacích lehôt – Právomoc členských štátov – Obmedzenia

(Článok 4 ods. 2 ZFEÚ a článok 325 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2017/1371)

3.        Právo Európskej únie – Zásady – Zásada zákonnosti trestov – Rozsah

(Charta základných práv Európskej únie, článok 49)

4.        Vlastné zdroje Európskej únie – Ochrana finančných záujmom Únie – Boj proti podvodom a iným nezákonným činnostiam – Povinnosť členských štátov stanoviť účinné a odstrašujúce sankcie – Rozsah – Trestné činy v oblasti dane z pridanej hodnoty – Vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni uloženiu účinných a odstrašujúcich trestných sankcií – Neprípustnosť – Povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť dotknuté vnútroštátne ustanovenia– Podmienka – Dodržanie zásady zákonnosti trestných činov a trestov

(Článok 325 ods. 1 a článok 2 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 49)

1.      Členským štátom prináleží zabezpečiť účinný výber vlastných zdrojov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2016 Degano Trasporti, C‑546/14, EU:C:2016:206, bod 21). V tejto súvislosti majú uvedené členské štáty povinnosť vymáhať sumy zodpovedajúce vlastným zdrojom, ktoré boli z dôvodu podvodov vyňaté z rozpočtu Únie. Na účely zabezpečenia výberu príjmov pochádzajúcich z DPH v plnom rozsahu, a tým ochrany finančných záujmov Únie, majú členské štáty voľnosť pri výbere uplatniteľných sankcií, ktoré môžu mať formu správnych sankcií, trestných sankcií alebo môže ísť o kombináciu oboch sankcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 34, a Taricco, bod 39).

V tejto súvislosti však treba v prvom rade uviesť, že trestné sankcie môžu byť nevyhnutné v rámci účinného a odstrašujúceho boja proti niektorým závažným prípadom podvodov v oblasti DPH (pozri v tomto zmysle rozsudok Taricco, bod 39). Členské štáty tak na to, aby neporušili povinnosti, ktoré im ukladá článok 325 ods. 1 ZFEÚ, musia zabezpečiť, aby v prípade závažného podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie v oblasti DPH boli prijaté trestné sankcie s účinnou a odstrašujúcou povahou (pozri v tomto zmysle rozsudok Taricco, body 42 a 43). V dôsledku toho je potrebné sa domnievať, že členské štáty porušujú povinnosti, ktoré im ukladá článok 325 ods. 1 ZFEÚ, keď trestné sankcie prijaté s cieľom potlačiť závažné podvody v oblasti DPH neumožňujú účinne zabezpečiť výber tejto dane v celom rozsahu. V tejto súvislosti musia tieto štáty taktiež zabezpečiť, aby pravidlá premlčania, ktoré sú stanovené vo vnútroštátnom práve, umožnili účinné potláčanie trestných činov súvisiacich s takýmito podvodmi.

(pozri body 32 – 36)

2.      V prvom rade prináleží vnútroštátnemu zákonodarcovi stanoviť pravidlá premlčania, ktoré umožňujú splniť povinnosti vyplývajúce z článku 325 ZFEÚ z hľadiska ustanovení uvedených Súdnym dvorom v bode 58 rozsudku Taricco. V dôsledku toho tomuto zákonodarcovi prináleží zabezpečiť, aby vnútroštátna právna úprava premlčania v oblasti trestného práva neviedla k beztrestnosti v značnom prípade závažných podvodov v oblasti DPH alebo nebola pre obvinené osoby prísnejšia v prípadoch podvodov poškodzujúcich finančné záujmy dotknutého členského štátu než v prípadoch podvodov, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že skutočnosť, že vnútroštátny zákonodarca predĺžil premlčaciu dobu s okamžitou uplatniteľnosťou, vrátane vytýkaných skutkových okolností, ktoré sa ešte nepremlčali, v zásade neporušuje zásadu zákonnosti trestných činov a trestov (pozri v tomto zmysle rozsudok Taricco, bod 57, a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva citovanú v tomto bode).

V dôsledku toho treba dodať, že oblasť ochrany finančných záujmov Únie uložením trestnoprávnych sankcií patrí v zmysle článku 4 ods. 2 ZFEÚ do delenej právomoci medzi Úniou a členskými štátmi. V prejednávanej veci v čase skutkových okolností vo veci samej nebol režim premlčania uplatniteľný na trestné činy týkajúce sa DPH predmetom harmonizácie zo strany zákonodarcu Únie, ku ktorej neskôr čiastočne došlo až prijatím smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 29). Talianska republika mohla teda k tomuto dátumu stanoviť, že v jej právnom poriadku patrí tento režim, podobne ako pravidlá týkajúce sa definovania trestných činov a určenia trestov, do trestného práva hmotného a z toho dôvodu podlieha, rovnako ako tieto posledné uvedené pravidlá, zásade zákonnosti trestných činov a trestov.

(pozri body 41 – 45)

3.      Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce zo zásady zákonnosti trestných činov a trestov, treba po prvé uviesť, že Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s článkom 7 ods. 1 EDĽP rozhodol, že podľa uvedenej zásady musia trestnoprávne ustanovenia dodržať určité požiadavky prípustnosti a predvídateľnosti, pokiaľ ide tak o definovanie trestného činu, ako aj určenie trestu (pozri ESĽP, 15. novembra 1996, Cantoni v. Francúzsko, CE:ECHR:1996:1115JUD001786291, § 29; ESĽP, 7. februára 2002, E.K. v. Turecko, CE:ECHR:2002:0207JUD002849695, § 51; ESĽP, 29. marca 2006, Achour v. Francúzsko, CE:ECHR:2006:0329JUD006733501, § 41, a ESĽP, 20. septembra 2011, OAO Neftyanaya Kompaniya Yukos v. Rusko, CE:ECHR:2011:0920JUD001490204, § 567 až 570). Po druhé treba zdôrazniť, že požiadavka určitosti rozhodného práva, ktorá je vlastná uvedenej zásade, znamená, že zákon jasne definuje trestné činy a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokiaľ osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia relevantného ustanovenia a za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdy, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 162). Po tretie zásada zákazu retroaktivity trestného zákona bráni predovšetkým tomu, aby mohol súd počas trestného konania buď trestnoprávne postihovať konanie, ktoré nebolo zakázané vnútroštátnym pravidlom, ktoré bolo prijaté pred spáchaním vytýkaného trestného činu, alebo zhoršiť režim trestnej zodpovednosti tých, ktorí sú predmetom takéhoto konania (pozri analogicky rozsudok z 8. novembra 2016, Ogňanov, C‑554/14, EU:C:2016:835, body 62 až 64, ako aj citovanú judikatúru).

(pozri body 55 – 57)

4.      Článok 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť, aby v rámci trestného konania týkajúceho sa trestných činov v oblasti dane z pridanej hodnoty upustil od uplatnenia vnútroštátnych ustanovení v oblasti premlčania patriacich do vnútroštátneho hmotného práva, ktoré bránia uloženiu účinných a odstrašujúcich trestných sankcií v značnom počte prípadov závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie, alebo ktoré stanovia kratšie premlčacie doby pre prípady závažných podvodov poškodzujúcich uvedené záujmy než pre tie, ktoré poškodzujú finančné záujmy dotknutého členského štátu, iba ak by takéto upustenie od uplatnenia viedlo k porušeniu zásady zákonnosti trestných činov a trestov z dôvodu nedostatočnej určitosti rozhodného práva alebo z dôvodu retroaktívneho uplatnenia právnej úpravy, ktorá stanovuje prísnejšie podmienky trestnosti ako podmienky platné v čase spáchania trestného činu.

Z toho na jednej strane vyplýva, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či podmienka požadovaná bodom 58 rozsudku Taricco, podľa ktorej predmetné ustanovenia trestného zákona bránia uloženiu účinných a odstrašujúcich trestnoprávnych sankcií v značnom množstve prípadov závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, vedie v talianskom právnom poriadku k situácii neistoty, pokiaľ ide o určenie uplatniteľného režimu premlčania, ktorý porušuje zásadu určitosti rozhodného práva. Ak je to skutočne tak, vnútroštátny súd nie je povinný upustiť od uplatnenia predmetných ustanovení trestného zákona. Na druhej strane požiadavky uvedené v bode 58 tohto rozsudku bránia tomu, aby v konaniach týkajúcich sa osôb obvinených zo spáchania trestných činov v oblasti DPH pred vyhlásením rozsudku Taricoo vnútroštátny súd upustil od uplatnenia predmetných ustanovení trestného zákona. Súdny dvor už totiž v bode 53 uvedeného rozsudku zdôraznil, že týmto osobám mohli byť v dôsledku neuplatnenia týchto ustanovení uložené sankcie, ktorým by sa pravdepodobne vyhli, ak by uvedené ustanovenia boli uplatnené. Na uvedené osoby by sa tak mohli retroaktívne vzťahovať prísnejšie podmienky trestnosti ako podmienky platné v čase spáchania trestného činu

(pozri body 59, 60, 62 a výrok)