Language of document : ECLI:EU:T:2021:780

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 10. novembra 2021 (*)

„Štátna pomoc – Trh s elektrickou energiou vyrobenou z obnoviteľných zdrojov, vrátane fotovoltickej energie – Povinnosť kúpiť elektrickú energiu za vyššiu ako trhovú cenu, uložená francúzskym zákonom – Zamietnutie sťažnosti – Článok 12 ods. 1 a článok 24 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2015/1589 – Pôsobnosť“

Vo veci T‑678/20,

Solar Electric Holding, so sídlom v Le Lamentin (Francúzsko),

Solar Electric Guyane, so sídlom v Le Lamentin,

Solar Electric Martinique, so sídlom v Le Lamentin,

Société de production d’énergies renouvelables, so sídlom v Le Lamentin,

v zastúpení: S. Manna, advokátka,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky a A. Bouchagiar, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie z 3. septembra 2020, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobkýň z 20. júna 2020 týkajúca sa protiprávnej štátnej pomoci pre fotovoltické zariadenia žalobkýň,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia R. Barents a J. Laitenberger (spravodajca),

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Loi no 2000‑108, du 10 février 2000, relative à la modernisation et au développement du service public de l’électricité (zákon č. 2000‑108 z 10. februára 2000 o modernizácii a rozvoji verejných služieb elektrickej energie) (JORF z 11. februára 2000, s. 2143) má za cieľ podporiť rozvoj energie z obnoviteľných zdrojov na francúzskom území. Na tento účel uvedený zákon zaviedol povinnosť nákupu, ktorá bola prevzatá do článkov L.314‑1 a nasl. code de l’énergie (Energetický zákonník) a v súlade s ktorou spoločnosť Electricité de France (EDF) a nezoštátnení distribútori uvedení v článku 23 loi no 46‑628, du 8 avril 1946, sur la nationalisation de l’électricité et du gaz (zákon č. 46‑628 z 8. apríla 1946 o znárodnení elektrickej energie a plynu) majú v prípade, že o to požiadajú dotknutí výrobcovia elektrickej energie, povinnosť uzavrieť na 20 rokov zmluvu o nákupe elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov, vrátane fotovoltickej energie, a to za cenu stanovenú ministerským sadzobným výnosom. Až do 31. decembra 2015 sa na náklady, ktoré spoločnosť EDF a nezoštátnení distribútori uvedení v článku 23 zákona č. 46-628 znášali z dôvodu povinnosti nákupu podľa décret no 2004‑90, du 28 janvier 2004, relatif à la compensation de charges de service public d’électricité (dekrét č. 2004-90 z 28. januára 2004 o náhradách za náklady na verejné služby elektrickej energie) vzťahoval mechanizmus úplnej kompenzácie, financovaný z príspevku na verejné služby elektrickej energie, vyberaného od odberateľov elektrickej energie. Od 1. januára 2016 sú tieto náklady kompenzované z účtu určeného osobitne na energetický prechod, financovaného z daní zo spotreby energetických výrobkov.

2        Sadzobné výnosy takého druhu, aké sú uvedené v bode 1 vyššie, boli prijaté najmä 10. júla 2006 (ďalej len „sadzobný výnos 2006“), 12. januára 2010 (ďalej len „sadzobný výnos 1/2010“), 31. augusta 2010 (ďalej len „sadzobný výnos 8/2010“), 4. marca 2011 a 9. mája 2017. Hoci len tento posledný uvedený výnos je stále účinný, ostatné sadzobné výnosy, ktoré boli medzičasom zrušené, sa naďalej uplatňujú, keďže nákupná cena elektrickej energie zaplatená počas celej doby trvania kúpnej zmluvy, teda 20 rokov, je cena vymedzená sadzobným výnosom účinným v deň, keď výrobca podal úplnú žiadosť o pripojenie do verejnej siete.

3        Solar Electric Holding, holdingová spoločnosť, ktorá je 100 % vlastníkom svojich dcérskych spoločností Solar Electric Guyane a Solar Electric Martinique, ktoré sa zaoberajú rozvojom a výstavbou projektov na výrobu elektrickej energie z fotovoltických zdrojov v Guyane a na Martiniku, ako aj spoločnosti Société de production d’énergies renouvelables (Soproder), ktorá sa zaoberá prevádzkovaním týchto rôznych fotovoltických zariadení, uzavrela so spoločnosťou EDF zmluvy o nákupe elektrickej energie na základe sadzobných výnosov uvedených v bode 1 vyššie. Soproder bola teda v rámci skupiny tvorenej týmito rôznymi spoločnosťami tou z nich, ktorá mala priamo a bezprostredne prospech zo zvýhodnených sadzieb vymedzených uvedenými výnosmi.

4        Rozsudkom z 18. septembra 2019 Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), na ktorý boli podané návrhy na náhradu škody, rozhodol, že opatrenia založené na sadzobných výnosoch 2006 a 1/2010, ktorými sa vykonáva mechanizmus povinného nákupu za vyššiu ako trhovú cenu, predstavujú protiprávnu štátnu pomoc, keďže neboli oznámené Európskej komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

5        Okrem toho Komisia listom z 26. marca 2020 adresovaným žalobkyniam, spoločnostiam Solar Electric Holding, Solar Electric Guyane, Solar Electric Martinique a Soproder, potvrdila, že opatrenia založené na sadzobných výnosoch 2006, 1/2010 a 8/2010 jej neboli oznámené.

6        Dňa 20. júna 2020 žalobkyne zaslali Komisii formulár sťažnosti týkajúcej sa protiprávnej štátnej pomoci podľa článku 24 ods. 2 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúce[ho] podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9). V tomto formulári žalobkyne uviedli, že schémy pomoci vyplývajúce zo sadzobných výnosov 2006, 1/2010 a 8/2010 boli vykonané, hoci Komisia nikdy nerozhodla o ich zlučiteľnosti s vnútorným trhom a že neexistencia rozhodnutia Komisie vytvára podľa nich právne vákuum, ktoré poškodzuje všetkých francúzskych výrobcov elektrickej energie z fotovoltických zdrojov, keďže príjmy založené na zmluvách uzatvorených na základe sadzby stanovenej uvedenými výnosmi by mohli byť spochybnené a mohli by sa stať predmetom vymáhania. Podľa informácií poskytnutých žalobkyňami v tomto formulári sú mechanizmy podpory výroby elektrickej energie z fotovoltických zdrojov, ktoré vyplývajú z tarifných výnosov 2006, 1/2010 a 8/2010, zlučiteľné s vnútorným trhom. Žalobkyne, odvolávajúc sa na článok 108 ods. 1 ZFEÚ, ako aj na článok 12 ods. 1 nariadenia 2015/1589, v tomto formulári, konkrétne v jeho oddieloch 3.4, 8 a 9.3, „požiada[li] Komisiu, aby výslovne rozhodla o zlučiteľnosti schém pomoci vyplývajúcich z [uvedených] výnosov“.

7        Listom z 1. júla 2020 služby Komisie sformulovali viaceré otázky a žiadosti o doplňujúce informácie, na ktoré žalobkyne odpovedali e‑mailom z 31. augusta 2020.

8        Listom z 3. septembra 2020 Komisia zamietla sťažnosť žalobkýň z 20. júna 2020 týkajúcu sa neoprávnenej štátnej pomoci pre fotovoltické zariadenia žalobkýň (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), pričom uviedla najmä toto:

„[Generálne riaditeľstvo pre hospodársku súťaž] sa domnieva, že Vašu sťažnosť treba zamietnuť z dôvodu, že predmet veci nepatrí do pôsobnosti článku 12 ods. 1 a článku 24 ods. 2 [nariadenia 2015/1589]…

Sťažovateľky žiadajú Komisiu, aby sa vyjadrila k zlučiteľnosti schém pomoci, ako keby zastupovali Francúzsko v pomyselnom postupe oznamovania. Predmet Vašej sťažnosti teda nepatrí do pôsobnosti článku 12 ods. 1 a článku 24 ods. 2 [nariadenia 2015/1589], a preto sťažnosť musí byť zamietnutá…

Ďakujeme Vám za informácie, ktoré ste nám zaslali. Komisia ich zaznamená ako všeobecné informácie o trhu.“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

9        Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. novembra 2020 podali žalobkyne túto žalobu.

10      Vyjadrenie k žalobe bolo podané do kancelárie Všeobecného súdu 27. januára 2021.

11      Rozhodnutím z 2. februára 2021 Všeobecný súd podľa článku 83 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku rozhodol, že druhá výmena vyjadrení nie je nevyhnutná.

12      Listom z 15. apríla 2021 žalobkyne požiadali o nariadenie pojednávania podľa článku 106 ods. 1 rokovacieho poriadku.

13      Všeobecný súd 4. júna 2021 v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania položil účastníkom konania otázku, na ktorú účastníci konania písomne odpovedali 21. júna 2021.

14      Listom z 9. júla 2021 žalobkyne informovali Všeobecný súd o späťvzatí svojej žiadosti o nariadenie pojednávania.

15      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie.

16      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

17      Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589, druhý na porušení článku 12 ods. 1 toho istého nariadenia a tretí na povinnosti Komisie uplatniť Zmluvu o FEÚ.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589

18      V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyne, opierajúc sa o znenie článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589 tvrdia, že na to, aby mohla byť pomoc predmetom sťažnosti prípustnej podľa tohto článku stačí, aby bola pomoc protiprávna. Článok 24 ods. 2 uvedeného nariadenia nijakým spôsobom nestanovuje dodatočnú podmienku spojenú s tým, že by táto sťažnosť musela smerovať k získaniu vyhlásenia o nezlučiteľnosti predmetnej pomoci. Hoci je podľa žalobkýň v praxi zriedkavé, či sa dokonca nestáva, že zainteresovaná strana podá sťažnosť proti protiprávnej zlučiteľnej pomoci, táto mimoriadna povaha sťažnosti nemôže spôsobiť, že táto sťažnosť nespadá do pôsobnosti článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589 bez toho, že by došlo k pridaniu podmienky prípustnosti, ktorá nie je stanovená v Zmluve o FEÚ ani v uvedenom nariadení.

19      Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí nesprávne vychádzala z podmienok začatia konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré sa má začať, ak po predbežnom preskúmaní pretrvávajú pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom. Podľa žalobkýň platí, že aj keď väčšina sťažností týkajúcich sa protiprávnej pomoci má v praxi za konečný cieľ začatie konania vo veci formálneho zisťovania, možnosť podať sťažnosť spochybňujúcu protiprávnu pomoc, ktorá musí viesť najskôr k predbežnému preskúmaniu, nemožno zamieňať s prípadom začatia konania vo veci formálneho zisťovania.

20      Za týchto podmienok skutočnosť, že žalobkyne sa domnievajú, že protiprávna pomoc, ktorá je predmetom ich sťažnosti, je zlučiteľná s vnútorným trhom a že ich cieľom je prostredníctvom tejto sťažnosti dosiahnuť vydanie rozhodnutia Komisie o nevznesení námietok, pokiaľ ide o túto pomoc, nevylučuje túto sťažnosť z pôsobnosti článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589.

21      Komisia spochybňuje tieto tvrdenia.

22      Na úvod treba uviesť, že cieľom sťažnosti podanej žalobkyňami bolo získať od Komisie rozhodnutie o nevznesení námietok, pokiaľ ide o zlučiteľnosť opatrení vykonaných francúzskymi orgánmi a založených na sadzobných výnosoch 2006, 1/2010 a 8/2010. V tejto súvislosti prvý žalobný dôvod nastoľuje otázku, či článok 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589 priznáva príjemcovi novej protiprávne vyplatenej pomoci a, ako je to v prejednávanej veci, spoločnostiam, ktoré majú z dôvodu, že prináležia do tej istej skupiny, hospodársky záujem v spoločnosti, ktorá je príjemcom tejto pomoci, subjektívne právo obrátiť sa na Komisiu so sťažnosťou s cieľom získať od Komisie rozhodnutie vyhlasujúce pomoc, ktorá nebola oznámená dotknutým členským štátom, za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

23      Článok 24 nariadenia 2015/1589 s názvom „Práva zainteresovaných strán“ v odseku 2 stanovuje, že „každá zainteresovaná strana môže predložiť sťažnosť a informovať tak Komisiu o údajnej neoprávnenej pomoci alebo údajnom zneužití pomoci“. Zároveň platí, že článok 1 písm. h) nariadenia 2015/1589 dotknutú osobu vymedzuje tak, že ním je „akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnik alebo združenie podnikov, ktorých záujmy by mohli byť ovplyvnené poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúce si podniky a obchodné združenia“.

24      Hoci teda znenie vyššie citovaných ustanovení smeruje k preukázaniu, že príjemcovia protiprávne poskytnutej pomoci môžu podať sťažnosť Komisii, takýto záver musí byť zamietnutý z dôvodov týkajúcich sa štruktúry preskúmania štátnej pomoci, ako aj štruktúry mechanizmu sťažností.

25      Pokiaľ ide v prvom rade o štruktúru kontroly štátnej pomoci, treba pripomenúť, že notifikačná povinnosť predstavuje jeden zo základných prvkov systému preskúmania štátnej pomoci zavedeného Zmluvou o FEÚ, ktorý stanovuje predbežné preskúmanie plánov novej pomoci zavedené článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a smeruje k tomu, aby sa vykonala iba pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom, a to až po rozptýlení pochybností o jej zlučiteľnosti konečným rozhodnutím Komisie (rozsudok z 24. novembra 2020, Viasat Broadcasting UK, C‑445/19, EU:C:2020:952, body 18 a 19). Tento systém preventívnej kontroly bráni tomu, aby členské štáty, ktoré vyplatili pomoc v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, boli zvýhodnené na úkor tých, ktoré v súlade s týmto ustanovením oznámia pomoc vo fáze zámeru a zdržia sa jej realizácie, kým Komisia prijme konečné rozhodnutie (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 92). V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ patrí do výlučnej právomoci Komisie, ktorej konanie podlieha preskúmaniu vykonávanému súdmi Európskej únie (pozri rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 37 a citovanú judikatúru).

26      Zo samotnej štruktúry článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ktorý vytvára dvojstranný vzťah medzi Komisiou a členskými štátmi, vyplýva, že notifikačnú povinnosť majú tieto štáty. Túto povinnosť preto nemožno považovať za splnenú v prípade oznámenia podnikom, ktorý je príjemcom pomoci. Ako už rozhodol Súdny dvor, mechanizmus kontroly a preskúmania štátnej pomoci, upravený v článku 108 ZFEÚ, neukladá osobitné povinnosti príjemcovi pomoci. Na jednej strane sa notifikačná povinnosť a predbežný zákaz vykonania navrhovanej pomoci vzťahujú len na dotknutý členský štát, ako implicitne vyplýva aj z článku 10 nariadenia 2015/1589, ktorý stanovuje, že dotknutý členský štát môže vziať späť notifikáciu predtým, ako Komisia prijme rozhodnutie o zlučiteľnosti s vnútorným trhom. Na druhej strane je členský štát zároveň jediným adresátom rozhodnutia, v ktorom Komisia rozhodla o nezlučiteľnosti pomoci a vyzvala na jej zrušenie v lehote, ktorú určila [rozsudky z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, EU:C:1996:285, bod 73, a z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑442/03 P a C‑471/03 P, EU:C:2006:356, bod 103].

27      Pripustiť, že príjemca protiprávne vyplatenej pomoci môže podať Komisii sťažnosť, aby konštatovala zlučiteľnosť tejto pomoci s vnútorným trhom, by však malo len ten účinok, že by to umožnilo tomuto príjemcovi zastúpiť dotknutý členský štát, ktorý je ako jediný oprávnený oznámiť Komisii opatrenie pomoci.

28      Takáto možnosť obrátiť sa na Komisiu s cieľom, aby konštatovala zlučiteľnosť tejto pomoci s vnútorným trhom, priznaná príjemcovi protiprávne vyplatenej pomoci, by navyše spochybnila zásadnú a naliehavú povahu povinnosti oznámiť opatrenia pomoci a zákazu ich výkonu podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ako ju pripomína judikatúra (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2019, Taliansko a Eurallumina/Komisia, T‑119/07 a T‑207/07, neuverejnený, EU:T:2019:613, bod 113), ako aj hlavnú sankciu spojenú predovšetkým s nedodržaním tejto povinnosti predbežného oznámenia zo strany členského štátu, t. j. vrátenie tejto pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, EU:C:1996:285, bod 70).

29      Príjemcovi protiprávne vyplatenej pomoci by totiž umožnila napraviť nesplnenie povinností zo strany dotknutého členského štátu vo svoj prospech tým, že dosiahne vydanie rozhodnutia Komisie, ktoré mu následne umožní odvolať sa na bod 55 rozsudku z 12. februára 2008, CELF a Ministre de la Culture et de la Communication (C‑199/06, EU:C:2008:79), podľa ktorého vnútroštátny súd nie je povinný nariadiť vymáhanie vrátenia pomoci poskytnutej v rozpore s poslednou vetou článku 108 ods. 3 ZFEÚ, pokiaľ Komisia prijala konečné rozhodnutie, ktorým konštatovala zlučiteľnosť uvedenej pomoci s vnútorným trhom, čo je cieľom žalobkýň, ako to samy priznávajú.

30      Okrem toho treba pripomenúť, stále z hľadiska štruktúry systému kontroly štátnej pomoci, že vnútroštátne súdy musia osobám podliehajúcim súdnej právomoci zaručiť, že všetky dôsledky budú vyvodené z porušenia povinností vyplývajúcich z článku 108 ods. 3 ZFEÚ v súlade s ich vnútroštátnym právom, pokiaľ ide tak o platnosť aktov obsahujúcich vykonanie opatrení pomoci, ako aj o vrátenie finančnej podpory poskytnutej v rozpore s týmto ustanovením alebo s prípadnými dočasnými opatreniami (rozsudok z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a Syndicat national des négociants et transformateurs de saumon, C‑354/90, EU:C:1991:440, bod 12). Na tieto účely možno na vnútroštátne súdy predložiť spor, v súvislosti s ktorým budú musieť podať výklad a uplatniť pojem pomoc uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, najmä s cieľom určiť, či sa štátne opatrenie malo alebo nemalo podrobiť predbežnej kontrole stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Pokiaľ uvedené súdy dospejú ku konštatovaniu, že predmetné opatrenie skutočne malo byť vopred oznámené Komisii, musia ho vyhlásiť za protiprávne (rozsudok z 19. marca 2015, OTP Bank, C‑672/13, EU:C:2015:185, bod 37).

31      Z toho vyplýva, že príjemcovia protiprávnej pomoci sa môžu obrátiť na svoje vnútroštátne súdy s cieľom dosiahnuť uloženie sankcie členskému štátu poskytujúcemu túto pomoc za výslovné alebo implicitné odmietnutie splniť si svoju notifikačnú povinnosť. Preto im netreba priznať právo začať prostredníctvom sťažnosti zaslanej Komisii na základe článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589 preskúmanie zlučiteľnosti pomoci s cieľom, aby bola schválená, a to prípadne aj v rozpore s vôľou dotknutého členského štátu, vyjadrenou prostredníctvom neoznámenia pomoci z jeho strany.

32      Ako správne uvádza Komisia, v práve Únie neexistuje subjektívne právo na poskytnutie štátnej pomoci. Príjemca preto nemôže nahradiť právomoci členského štátu a z vlastnej iniciatívy vykonať oznámenie na účet členského štátu s cieľom získať od neho rozhodnutie povoľujúce vykonanie neoznámenej pomoci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑442/03 P a C‑471/03 P, EU:C:2006:356, bod 103].

33      Pokiaľ ide o štruktúru mechanizmu sťažností a právo podať sťažnosť Komisii, treba uviesť, že podľa článku 24 ods. 2 prvej vety nariadenia 2015/1589 je cieľom tohto nariadenia informovať Komisiu o akejkoľvek údajnej protiprávnej pomoci, čo má v súlade s článkom 15 ods. 1 prvou vetou toho istého nariadenia za následok začatie fázy predbežného preskúmania stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ktorá vedie k prijatiu rozhodnutia Komisiou podľa článku 4 ods. 2, 3 alebo 4 nariadenia 2015/1589 (rozsudok z 5. mája 2021, ITD a Danske Fragtmænd/Komisia, T‑561/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:240, bod 47).

34      Okrem toho článok 12 ods. 1 druhý pododsek nariadenia 2015/1589 stanovuje, že Komisia „zabezpečí, aby bol dotknutý členský štát v plnom rozsahu a pravidelne informovaný o postupe a výsledku preskúmania [každej sťažnosti]“. Z tohto ustanovenia, ktorého cieľom je chrániť právo dotknutého členského štátu na obranu, vyplýva, že rozhodnutie, ktoré nasleduje po sťažnosti, má byť pre tento štát nepriaznivé, a teda konštatovať nezlučiteľnosť pomoci, ktorá je predmetom sťažnosti.

35      Koncepcia mechanizmu sťažnosti v tom zmysle, že smeruje k identifikácii pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom, je potvrdená aj bodom 8 formulára sťažnosti uvedeného v článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589 a pripojeného k nariadeniu Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 140, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/004, s. 3), v znení zmien, ktorý vyžaduje, aby sťažovateľ uviedol „dôvody, pre ktoré podľa [jeho názoru] nie je údajná pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom“.

36      Navyše z bodu 3 toho istého formulára vyplýva, že príjemcovia pomoci sa neobjavujú medzi účastníkmi konania, ktorí môžu podať sťažnosť. Zmienka o konkurentoch príjemcu alebo príjemcov pomoci, ako aj otázka nachádzajúca sa v tom istom bode, ktorej cieľom je objasniť, prečo a v akom rozsahu údajná štátna pomoc ovplyvňuje konkurenčné postavenie sťažovateľa, preukazuje, že mechanizmus sťažnosti má za cieľ najmä chrániť práva tých, ktorých záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci niektorým príjemcom. To potvrdzuje aj bod 7 uvedeného formulára, ktorý vyžaduje, aby sťažovateľ vysvetlil, v čom údajná štátna pomoc predstavuje hospodársku výhodu pre jej príjemcu alebo príjemcov.

37      Preto aj keď sú príjemcovia v článku 1 písm. h) nariadenia 2015/1589 považovaní za „zainteresované strany“, štruktúra mechanizmu sťažnosti bráni tomu, aby bol tento mechanizmus použitý účastníkmi, ktorí – najmä ako príjemcovia oznámenej pomoci – majú záujem na konštatovaní zlučiteľnosti tejto pomoci Komisiou.

38      Z toho vyplýva, že pôsobnosť článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589 je obmedzená na sťažnosti, ktorých cieľom je oznámenie protiprávnej pomoci, ktorú sťažovatelia považujú za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Naopak, pôsobnosť článku 24 ods. 2 tohto nariadenia sa nevzťahuje na sťažnosti, ktorými sťažovatelia tvrdia, že pomoc je zlučiteľná s vnútorným trhom, a z tohto dôvodu by mala byť povolená Komisiou. V dôsledku toho sa príjemcovia protiprávnej pomoci a spoločnosti, ktoré majú v tejto spoločnosti, ktorá je príjemcom pomoci, hospodársky záujem z toho dôvodu, že s ňou na základe vlastníctva 100 % základného imania sťažovateliek materskou spoločnosťou tvoria hospodársky celok, nemôžu oprieť o článok 24 ods. 2 prvú vetu nariadenia 2015/1589 na účely podania sťažnosti týkajúcej sa protiprávnej pomoci, z ktorej majú priamo alebo nepriamo prospech, a to s cieľom, aby Komisia prijala rozhodnutie konštatujúce zlučiteľnosť tejto pomoci.

39      Za týchto podmienok treba konštatovať, že sťažnosť, ktorú žalobkyne podali 20. júna 2020 nepatrí do pôsobnosti článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589.

40      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatovala, že sťažnosť podaná žalobkyňami nepatrí do pôsobnosti článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589. Prvý žalobný dôvod treba teda zamietnuť ako nedôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 12 ods. 1 nariadenia 2015/1589

41      Druhým žalobným dôvodom žalobkyne poukazujú na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustila Komisia tým, že údajne konala v rozpore so svojou povinnosťou začať fázu predbežného preskúmania. Takáto povinnosť podľa žalobkýň vyplýva z článku 12 ods. 1 nariadenia 2015/1589. Žalobkyne totiž zastávajú názor, že podali sťažnosť v súlade s článkom 24 ods. 2 tohto nariadenia.

42      Komisia sa domnieva, že druhý žalobný dôvod nie je vo vzťahu k prvému žalobnému dôvodu samostatný, a preto jeho posúdenie závisí v celom rozsahu od prvého žalobného dôvodu na zrušenie, založenom na porušení článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589. Komisia to však spochybňuje ako nedôvodné, pričom berie do úvahy ustanovenia článku 12 tohto nariadenia. Preto podľa Komisie treba zamietnuť aj tento druhý žalobný dôvod na zrušenie.

43      V odpovedi na tento žalobný dôvod treba uviesť, že podľa článku 12 ods. 1 druhého pododseku nariadenia 2015/1589 Komisia preskúma akúkoľvek sťažnosť „ktorú zainteresovaná strana predložila v súlade s článkom 24 ods. 2 [tohto nariadenia]“. Komisia je tak povinná vykonať náležité a nestranné preskúmanie sťažností, ktoré jej boli predložené, ak sú založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a jednoznačne a podrobne označujú opatrenia vedúce k tomuto porušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2018, Naviera Armas/Komisia, T‑108/16, EU:T:2018:145, bod 102). Keďže sťažnosť, ktorú žalobkyne podali 20. júna 2020, neuvádza porušenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a preto nepatrí do pôsobnosti článku 24 ods. 2 uvedeného nariadenia, Komisia nebola povinná začať fázu predbežného preskúmania podľa článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia.

44      Za týchto podmienok sa musí druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na povinnosti Komisie uplatňovať Zmluvu o FEÚ

45      V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia si nesplnila svoje povinnosti podľa článkov 107, 108 a 109 ZFEÚ a vyššie citovaného nariadenia 2015/1589.

46      Hoci bola Komisia informovaná o existencii schém pomoci vyplývajúcich zo sadzobných výnosov 2006, 1/2010 a 8/2010, ako aj o skutočnosti, že neboli oznámené, nekonala, čo podľa žalobkýň zbavilo ustanovenia Zmluvy o FEÚ ich účelu. Komisia si tým, že zamietla sťažnosť týkajúcu sa pomoci, ktorej protiprávnu povahu Komisia uznala, bez toho, aby predtým overila, či táto pomoc nebola nezlučiteľná s vnútorným trhom, nesplnila svoju úlohu garanta práva Únie a úlohu, ktorá spočíva v zabezpečení právnej istoty osôb podliehajúcich súdnej právomoci. Keďže Komisia mala výlučnú právomoc na posúdenie zlučiteľnosti pomoci, prináležalo jej overiť, či protiprávna pomoc, s ktorej existenciou ju žalobkyne oboznámili, nebola nezlučiteľná. Okrem toho existujú skutočnosti predložené žalobkyňami, a to najmä stanovisko Commission de régulation de l’énergie (Komisia pre reguláciu energetiky, Francúzsko), ktoré spochybňovalo zlučiteľnosť pomoci s vnútorným trhom.

47      Za týchto podmienok skutočnosť, že Komisia nezaujala stanovisko k zlučiteľnosti predmetnej pomoci, sa podľa žalobkýň rovná odopretiu spravodlivosti, pretože toto nezaujatie stanoviska vytvára právne vákuum, pričom účelom článkov 107 až 109 ZFEÚ, ako aj nariadenia 2015/1589 je vyhnúť sa mu.

48      Komisia spochybňuje tieto tvrdenia.

49      V odpovedi na tretí žalobný dôvod treba v prvom rade uviesť, ako uvádzajú žalobkyne, že Komisia má výlučnú právomoc posúdiť zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom (pozri rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 37 a citovanú judikatúru). Právo Únie však neukladá Komisii absolútnu povinnosť vykonať posúdenie zlučiteľnosti neoznámenej pomoci, hneď ako je o nej informovaná.

50      Nariadenie 2015/1589 totiž stanovuje len dva prípady, v ktorých je Komisia skutočne povinná preskúmať zlučiteľnosť opatrenia pomoci s vnútorným trhom. Takáto povinnosť existuje na jednej strane v prípade notifikácie členským štátom poskytujúcim pomoc. Článok 4 ods. 1 prvý pododsek tohto nariadenia stanovuje, že „Komisia preskúma notifikáciu akonáhle jej bude doručená“. Na druhej strane Komisii prislúcha podľa článku 12 ods. 1 druhého pododseku uvedeného nariadenia povinnosť preskúmania v prípade „sťažnos[ti], ktorú zainteresovaná strana predložila v súlade s článkom 24 ods. 2 [toho istého nariadenia]“.

51      V prejednávanej veci je pritom nesporné, že Francúzska republika neoznámila Komisii pomoc vyplývajúcu zo sadzobných výnosov 2006, 1/2010 a 8/2010. Navyše treba konštatovať, že sťažnosť podaná žalobkyňami 20. júna 2020 nepatrí do pôsobnosti článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589. Za týchto podmienok Komisia nebola povinná preskúmať vyššie uvedené opatrenia pomoci. Preto skutočnosť, že vo vzťahu k týmto opatreniam pomoci nevydala rozhodnutie, nemôže predstavovať odopretie spravodlivosti, ktoré by mohlo vyvolať právne vákuum. Ide oň tým menej, že ako bolo uvedené v bodoch 29 a 30 vyššie, žalobkyne sa môžu obrátiť na súdy dotknutého členského štátu s cieľom sankcionovať odmietnutie tohto štátu oznámiť nahlásené opatrenia, a to za predpokladu, že tieto súdy konštatujú, že tieto opatrenia spadajú pod kvalifikáciu novej štátnej pomoci.

52      V tejto súvislosti treba uviesť, že zákaz vykonať plánovanú pomoc stanovený v článku 108 ods. 3 poslednej vete ZFEÚ má priamy účinok. Okamžitá uplatniteľnosť zákazu vykonania uvedeného v tomto ustanovení sa rozširuje na každú pomoc, ktorá sa uskutočnila bez oznámenia (pozri rozsudok z 21. novembra 2013, Deutsche Lufthansa, C‑284/12, EU:C:2013:755, bod 29 a citovanú judikatúru). Okrem toho vnútroštátnym orgánom prináleží, aby z vlastnej iniciatívy vymáhali akúkoľvek nezákonne poskytnutú pomoc (rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 92).

53      Vzhľadom na tento jasný právny rámec, pokiaľ ide o režim novej štátnej pomoci poskytnutej bez predchádzajúcej notifikácie a neexistenciu subjektívneho práva skutočných a potenciálnych príjemcov pomoci na to, aby im členský štát poskytol pomoc v prípade neoznámenia zo strany tohto členského štátu, vyplývajúceho z práva Únie, nemôže neexistencia rozhodnutia Komisie o zlučiteľnosti takejto protiprávnej pomoci porušovať zásadu právnej istoty.

54      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba zamietnuť tretí žalobný dôvod a v konečnom dôsledku žalobu v celom jej rozsahu.

 O trovách

55      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Solar Electric Holding, Solar Electric Guyane, Solar Electric Martinique a Société de production d’énergies renouvelables sú povinné nahradiť trovy konania.

Svenningsen

Barents

Laitenberger

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. novembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.