ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
zo 14. marca 2013 (*)
„Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Článok 5 bod 1 písm. a) a článok 15 ods. 1 – Pojmy ‚zmluvné veci‘ a ‚zmluva uzavretá spotrebiteľom‘ – Vlastná zmenka – Zmenkové ručenie – Zabezpečenie zmluvy o úvere“
Vo veci C‑419/11,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Městského soudu v Praze (Česká republika) z 21. marca 2011 a doručený Súdnemu dvoru 10. augusta 2011, ktorý súvisí s konaním:
Česká spořitelna, a.s.,
proti
Geraldovi Feichterovi,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia M. Ilešič (spravodajca), E. Levits, J.‑J. Kasel a M. Safjan,
generálna advokátka: E. Sharpston,
tajomník: K. Sztranc‑Sławiczek, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. júna 2012,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Česká spořitelna, a.s., v zastúpení: M. Vojáček, advokát,
– česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– švajčiarska vláda, v zastúpení: D. Klingele, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Šimerdová a A.‑M. Rouchaud‑Joët, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 20. septembra 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 bodu 1 písm. a) a článku 15 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Česká spořitelna, a.s. (ďalej len „Česká spořitelna“) so sídlom v Českej republike a pánom Feichterom s bydliskom v Rakúsku.
Právny rámec
Nariadenie č. 44/2001
3 Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
4 Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že „osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly“.
5 Podľa článku 5 bodu 1 písm. a) uvedeného nariadenia, ktorý je súčasťou jeho oddielu 2 s názvom „Osobitná právomoc“:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte:
1. a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“.
6 Článok 15 ods. 1 rovnakého nariadenia, ktorý patrí do jeho oddielu 4 s názvom „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“, stanovuje:
„Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu… ak ide:
a) o zmluvu o predaji tovaru na splátky alebo
b) o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo
c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.“
7 Podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 44/2001:
„Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“
České právo
8 Podľa § 75 zákona č. 191/1950, zmenkového a šekového zákona (ďalej len „zákon č. 191/1950“), dokument obsahujúci všetky náležitosti vyžadované týmto paragrafom je platnou vlastnou zmenkou.
9 Podľa § 76 ods. 1 zákona č. 191/1950 listina, v ktorej chýba niektorá náležitosť uvedená v § 75, nie je platná ako vlastná zmenka, okrem prípadov uvedených v nasledujúcich odsekoch. Podľa § 76 ods. 3 uvedeného zákona, ak niet osobitného údaja, platí, že miesto vystavenia vlastnej zmenky je miestom platobným a zároveň miestom vystaviteľovho bydliska.
10 Podľa § 77 ods. 2 zákona č. 191/1950, § 10 uvedeného zákona sa uplatňuje aj na vlastnú zmenku. Tento § 10 stanovuje, že ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní neúplná, vyplnená tak, ako bolo dojednané, nemožno namietať majiteľovi zmenky, že tieto dojednania neboli dodržané, okrem prípadov, ak majiteľ nadobudol zmenku zlomyseľne alebo sa pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11 Dňa 28. apríla 2004 spoločnosť Feichter – CZ s.r.o. (ďalej len „spoločnosť Feichter“) so sídlom v Brne (Česká republika) vystavila, rovnako v Brne, vlastnú blankozmenku na rad spoločnosti Česká spořitelna so sídlom v Prahe (Česká republika). Zmenka, podpísaná v mene spoločnosti Feichter jej konateľom pánom Feichterom, bola vystavená na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti vyplývajúcich zo zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej medzi touto spoločnosťou a spoločnosťou Česká spořitelna v rovnaký deň. Pán Feichter, ktorý má bydlisko v Rakúsku, sa ako fyzická osoba tiež podpísal na líce zmenky s poznámkou „per aval“.
12 Informácie týkajúce sa dlžnej sumy, splatnosti a miesta, kde sa má platiť, vyplnila na zmenke Česká spořitelna v súlade s dohodou o vyplnení chýbajúcich náležitostí uzavretou v rovnaký deň. Takto vyplnená zmenka obsahovala bezpodmienečný príkaz spoločnosti Feichter zaplatiť 27. mája 2008 v Prahe sumu 5 000 000 CZK na rad spoločnosti Česká spořitelna.
13 V deň splatnosti nebola zmenka, predložená na mieste platobnom, t. j. v Prahe, zaplatená. V dôsledku toho Česká spořitelna podala návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu na Městský soud v Praze, ktorým od pána Feichtera žiadala zaplatenie sumy z vystavenej vlastnej zmenky vo výške 5 000 000 CZK zvýšenej o úrok 6 % ročne z tejto sumy od 28. mája 2008 až do zaplatenia, ako aj zmenkovej odmeny vo výške 16 666 CZK. V tomto konaní pán Feichter vzniesol námietku, že vzhľadom na to, že má bydlisko v Rakúsku, Městský soud v Praze nemá právomoc na riešenie sporu.
14 Vnútroštátny súd sa pýta, či sa má jeho právomoc určiť podľa pravidiel v oblasti zmlúv uzavretých spotrebiteľmi. V tejto súvislosti sa zaujíma o otázku, či sú splnené podmienky článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, najmä, či právo vyplývajúce z vlastnej zmenky, o ktorú ide vo veci samej, ktoré uplatňuje remitent voči ručiteľovi, možno považovať za právo zo zmluvy v zmysle tohto článku. V prípade kladnej odpovede by mali právomoc rozhodovať v spore vo veci samej rakúske súdy, keďže podľa článku 16 ods. 2 tohto nariadenia spotrebiteľa možno žalovať len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.
15 Vnútroštátny súd sa tiež pýta na otázku, či je v danom prípade možné určiť právomoc podľa článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001.
16 V tejto súvislosti uvádza na jednej strane otázku, či práva vyplývajúce zo zmenky, o ktoré ide vo veci samej, možno považovať za práva zo zmluvy v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 napriek skutočnosti, že podľa českého práva je vlastná zmenka abstraktným cenným papierom, ktorý nemá zmluvnú povahu, hoci materializuje obsah zmluvy.
17 Na druhej strane sa pýta, či v danom prípade ide o slobodne prevzatý záväzok, keďže miesto, kde sa má platiť, nebolo určené ani v zmenke, ani v dohode o vyplnení chýbajúcich náležitostí. Hoci totiž táto dohoda priznáva spoločnosti Česká spořitelna právo vyplniť do zmenky chýbajúce náležitosti týkajúce sa miesta, kde sa má platiť, nestanovuje kritériá umožňujúce určenie, že ide práve o Prahu. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že nie je možné vylúčiť, že vyplnením miesta, kde sa má platiť, v zmenke došlo k porušeniu tejto dohody, alebo že táto dohoda je neplatná z dôvodu neurčitosti, pričom v týchto prípadoch by bolo ťažké konštatovať, že záväzok bol v danom prípade prevzatý slobodne.
18 Za týchto okolností Městský soud v Praze rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Možno pojem ‚veci týkajúce sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania‘ použitý v článku 15 ods. 1 [nariadenia č. 44/2001] vykladať tak, že zahŕňa i nároky z vlastnej zmenky vydanej v neúplnej podobe, uplatnené remitentom voči zmenkovému ručiteľovi za vystaviteľa zmenky?
2. Či už je odpoveď na prvú otázku kladná, alebo záporná, možno pojem ‚zmluvné veci‘ uvedený v článku 5 [bode 1] písm. a) nariadenia č. 44/2001 vykladať takým spôsobom, že s ohľadom výlučne na obsah zmenkovej listiny ako takej zahŕňa i nároky z vlastnej zmenky vydanej v neúplnej podobe, uplatnené remitentom voči zmenkovému ručiteľovi za vystaviteľa zmenky?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
O prípustnosti
19 Česká spořitelna tvrdí, že prvá otázka je neprípustná z dôvodu, že má výlučne hypotetickú povahu a je irelevantná pre rozhodnutie sporu vo veci samej, keďže nie sú splnené podmienky na uplatnenie článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.
20 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Rovnako prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri rozsudok z 25. októbra 2012, Rintisch, C‑553/11, bod 15 a citovanú judikatúru).
21 Zamietnuť návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania teda Súdny dvor môže len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (pozri najmä rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C‑618/10, bod 77, a Rintisch, už citovaný, bod 16).
22 V prejednávanej veci to však tak nie je. Z návrhu na začatie prejudiciálneho rozhodnutia jasne vyplýva, že výklad článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 je nevyhnutný na rozhodnutie sporu vo veci samej, keďže námietka nedostatku právomoci, ktorú vzniesol pán Feichter, vychádza z tvrdenia, že vzhľadom na to, že zmenku podpísal ako fyzická osoba, je v postavení spotrebiteľa v zmysle uvedeného článku, a preto treba určiť právomoc podľa ustanovení tohto nariadenia, ktoré upravujú právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv.
23 Za týchto okolností sa prvá prejudiciálna otázka musí považovať za prípustnú.
O veci samej
24 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 uplatňuje na určenie právomoci súdu, ktorý má rozhodnúť o žalobe, ktorou remitent vlastnej zmenky so sídlom v členskom štáte uplatňuje práva z tejto vlastnej zmenky, ktorá bola v čase jej podpisu neúplná a bola neskôr vyplnená remitentom, voči zmenkovému ručiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte.
25 Najprv treba pripomenúť, že pojmy použité v nariadení č. 44/2001, a predovšetkým tie, ktoré sú uvedené v článku 15 ods. 1 tohto nariadenia, sa musia vykladať samostatne, keďže sa v zásade vzťahujú na systém a ciele uvedeného nariadenia, aby bolo zabezpečené jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. januára 2005, Engler, C‑27/02, Zb. s. I‑481, bod 33; zo 7. decembra 2010, Pammer a Hotel Alpenhof, C‑585/08 a C‑144/09, Zb. s. I‑12527, bod 55, ako aj zo 6. septembra 2012, Mühlleitner, C‑190/11, bod 28).
26 Následne treba uviesť, že článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 predstavuje výnimku tak zo všeobecného pravidla právomoci uvedeného v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré priznáva právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má bydlisko žalovaný, ako aj z pravidla osobitnej právomoci v zmluvných veciach, uvedeného v článku 5 bode 1 toho istého nariadenia, podľa ktorého má právomoc súd podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby a ktoré bolo alebo má byť uskutočnené (rozsudky Pammer a Hotel Alpenhof, už citovaný, bod 53, ako aj Mühlleitner, už citovaný, bod 26). Tento článok 15 ods. 1 sa preto musí nevyhnutne vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok Mühlleitner, už citovaný, bod 27).
27 Napokon, v rozsahu, v akom nariadenie č. 44/2001 nahrádza vo vzťahoch medzi členskými štátmi dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený a doplnený jednotlivými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), výklad ustanovení tohto dohovoru podaný Súdnym dvorom platí takisto pre ustanovenia uvedeného nariadenia, pokiaľ je možné považovať ustanovenia týchto právnych predpisov za rovnocenné (pozri najmä rozsudky z 25. októbra 2012, Folien Fischer a Fofitec, C‑133/11, bod 31, a zo 7. februára 2013, Refcomp, C‑543/10, bod 18).
28 V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že v systéme zavedenom nariadením č. 44/2001 má jeho článok 15 ods. 1, ako vyplýva z odôvodnenia 13 uvedeného nariadenia, rovnaké postavenie a plní rovnakú funkciu ochrany spotrebiteľa ako slabšieho účastníka ako článok 13 prvý odsek Bruselského dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. mája 2009, Ilsinger, C‑180/06, Zb. s. I‑3961, bod 41; Pammer a Hotel Alpenhof, už citovaný, bod 57, ako aj Mühlleitner, už citovaný, bod 29).
29 Na prvú položenú otázku treba odpovedať s prihliadnutím na tieto okolnosti.
30 Na zodpovedanie tejto otázky treba konštatovať, že článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa uplatňuje v prípade, ak sú splnené tri podmienky: po prvé, jedna zo zmluvných strán je v postavení spotrebiteľa konajúceho na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť podnikania alebo povolania, po druhé, zmluva medzi takýmto spotrebiteľom a podnikateľom bola skutočne uzavretá, a po tretie, takáto zmluva patrí do jednej z oblastí uvedených v odseku 1 písm. a) až c) tohto článku 15. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, preto ak nie je splnená jedna z troch podmienok, právomoc nemožno určiť podľa pravidiel vo veciach spotrebiteľských zmlúv.
31 Pokiaľ ide o prvú podmienku uplatňovania článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, hoci znenie tohto ustanovenia nie je v každom bode rovnaké so znením článku 13 prvého odseku Bruselského dohovoru, tieto zmeny sa týkajú podmienok uplatnenia, ktoré musia splniť spotrebiteľské zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Pammer a Hotel Alpenhof, už citovaný, bod 59), nie vymedzenia pojmu spotrebiteľ, v dôsledku čoho tento pojem musí mať v rámci nariadenia č. 44/2001 rovnaký obsah ako v rámci Bruselského dohovoru.
32 Súdny dvor už v súvislosti s článkom 13 prvým odsekom Bruselského dohovoru rozhodol, že zo znenia aj z účelu tohto ustanovenia vyplýva, že sa vzťahuje iba na konečného spotrebiteľa, ktorý nekoná v rámci svojho podnikania alebo povolania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. januára 1993, Shearson Lehman Hutton, C‑89/91, Zb. s. I‑139, body 20 a 22; z 3. júla 1997, Benincasa, C‑269/95, s. I‑3767, bod 15; z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, Zb. s. I‑439, bod 35, ako aj Engler, už citovaný, bod 34).
33 Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že cieľom osobitnej úpravy zavedenej ustanoveniami Bruselského dohovoru o právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv je zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšieho a právne menej skúseného účastníka zmluvy, než je jeho zmluvná protistrana, podnikateľ (pozri najmä rozsudky Gruber, už citovaný, bod 34, a Engler, už citovaný, bod 39). Táto funkcia znamená, že uplatňovanie pravidiel o osobitnej právomoci stanovených Bruselským dohovorom na tento účel sa nemôže rozšíriť na osoby, voči ktorým táto ochrana nie je odôvodnená (pozri v tomto zmysle rozsudok Shearson Lehman Hutton, už citovaný, bod 19).
34 Súdny dvor z toho vyvodil, že do osobitného režimu stanoveného uvedeným dohovorom v oblasti ochrany spotrebiteľa patria len zmluvy uzavreté mimo a nezávisle od akejkoľvek podnikateľskej činnosti alebo povolania alebo účelu s jediným cieľom uspokojiť vlastnú súkromnú spotrebu jednotlivca, pričom takáto ochrana nie je odôvodnená v prípade zmluvy, ktorej účelom je podnikateľská činnosť alebo povolanie (pozri rozsudok Gruber, už citovaný, bod 36, a v tomto zmysle rozsudok Benincasa, už citovaný, bod 17).
35 Treba pritom konštatovať, že za okolností, ako sú tie vo veci samej, nie je splnená podmienka existencie spotrebiteľa v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.
36 Je totiž nesporné, že zmenkový ručiteľ vo veci samej prevzal ručenie za záväzky spoločnosti, ktorej je konateľom a v ktorej má väčšinový obchodný podiel.
37 Preto aj keď má záväzok zmenkového ručiteľa abstraktnú povahu a je teda nezávislý od záväzku vystaviteľa, za ktorého sa zaručil, nič to nemení na tom, že ako uviedla generálna advokátka v bode 33 svojich návrhov, zmenkové ručenie fyzickej osoby poskytnuté v rámci vlastnej zmenky vystavenej na zabezpečenie záväzku obchodnej spoločnosti nemožno považovať za poskytnuté mimo a nezávisle od akejkoľvek podnikateľskej činnosti alebo povolania alebo účelu, ak má táto fyzická osoba s uvedenou spoločnosťou úzke podnikateľské väzby alebo väzby spojené s povolaním, ako sú konateľstvo alebo väčšinový obchodný podiel v tejto spoločnosti.
38 V každom prípade na preukázanie postavenia spotrebiteľa v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je fyzickou osobou.
39 Za týchto okolností nie je potrebné skúmať, či boli splnené ostatné dve podmienky uplatňovania uvedeného článku.
40 Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby alebo väzby spojené s povolaním vo vzťahu k spoločnosti, ako sú konateľstvo alebo väčšinový obchodný podiel v tejto spoločnosti, nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia, ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru. Toto ustanovenie sa preto neuplatňuje na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe, ktorou remitent vlastnej zmenky so sídlom v členskom štáte uplatňuje práva z tejto zmenky, ktorá bola v deň jej podpisu neúplná a bola vyplnená neskôr remitentom, voči zmenkovému ručiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte.
O druhej otázke
41 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 uplatňuje na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe, ktorou remitent vlastnej zmenky so sídlom v členskom štáte uplatňuje práva z tejto zmenky, ktorá bola v deň jej podpisu neúplná a bola vyplnená neskôr remitentom, voči zmenkovému ručiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte.
42 Najprv treba poznamenať, že v rámci tejto otázky chce vnútroštátny súd jednak vedieť, či sa na právny vzťah medzi remitentom a zmenkovým ručiteľom z vlastnej zmenky vzťahuje pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, a jednak chce poznať obsah, ktorý treba dať pojmu, uvedenému v tomto článku, „miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“, v prípade vlastnej zmenky vystavenej ako neúplnej a vyplnenej neskôr.
43 V tejto súvislosti treba pripomenúť, rovnako ako v bode 27 tohto rozsudku, v rozsahu, v akom je znenie článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 zhodné so znením článku 5 bodu 1 prvej vety Bruselského dohovoru, prvému uvedenému ustanoveniu sa musí priznať rovnaký obsah ako poslednému uvedenému ustanoveniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2009, Falco Privatstiftung a Rabitsch, C‑533/07, Zb. s. I‑3327, body 48 a 56).
44 Preto na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodovať na základe článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, treba aj naďalej vychádzať zo zásad vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok Falco Privatstiftung a Rabitsch, už citovaný, bod 57).
45 Pokiaľ ide po prvé o výklad pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, treba uviesť, že tento pojem sa musí vykladať samostatne, s odvolaním sa na systém a ciele tohto nariadenia, aby bolo zabezpečené jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch. Nemá sa preto chápať tak, že odkazuje na vymedzenie právneho vzťahu, o ktorý ide v konaní pred vnútroštátnym súdom, podľa príslušného vnútroštátneho práva (pozri analogicky najmä rozsudky zo 17. júna 1992, Handte, C‑26/91, Zb. s. I‑3967, bod 10, a z 5. februára 2004, Frahuil, C‑265/02, Zb. s. I‑1543, bod 22).
46 Hoci sa podľa článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 nevyžaduje uzavretie zmluvy, na uplatnenie tohto ustanovenia je nevyhnutné identifikovať záväzok, keďže súdna právomoc sa podľa tohto ustanovenia určuje podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby. Pojem „zmluvné veci“ podľa uvedeného ustanovenia nesmie zahŕňať prípad, v ktorom neexistuje záväzok prevzatý slobodne jednou stranou voči druhej (pozri analogicky rozsudok zo 17. septembra 2002, Tacconi, C‑334/00, Zb. s. I‑7357, body 22 a 23, ako aj Engler, už citovaný, bod 50).
47 V dôsledku toho uplatňovanie pravidla osobitnej právomoci stanoveného v zmluvných veciach podľa tohto článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 predpokladá určenie právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe, o ktorú sa opiera žaloba žalobcu (pozri analogicky rozsudok Engler, už citovaný, bod 51).
48 Pokiaľ ide o existenciu takéhoto záväzku, za okolností, ako sú tie vo veci samej, treba konštatovať, že ako uviedla generálna advokátka v bode 45 svojich návrhov, v danom prípade zmenkový ručiteľ tým, že sa podpísal na líce vlastnej zmenky s uvedením „per aval“, dobrovoľne súhlasil s ručením za záväzky vystaviteľa z uvedenej zmenky. Jeho záväzok ručiť za uvedené záväzky tak bol jeho podpisom slobodne prevzatý v zmysle uvedeného ustanovenia.
49 Skutočnosť, že došlo k podpísaniu blankozmenky, nemôže vyvrátiť toto konštatovanie. Treba totiž zohľadniť skutočnosť, že zmenkový ručiteľ tým, že podpísal dohodu o vyplnení chýbajúcich náležitostí, slobodne súhlasil s podmienkami týkajúcimi sa spôsobu, akým remitent vyplní túto vlastnú zmenku doplnením chýbajúcich informácií, aj keď podpísanie tejto dohody samo osebe nezakladá vznik zmenkového ručenia.
50 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že otázka, či sa vyplnenie chýbajúcich náležitostí na vlastnej zmenke uskutočnilo v rozpore s uvedenou dohodou, nie je otázkou výkladu pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, ale je skôr spojená s overením toho, či zmluvnými stranami bolo platne dohodnuté miesto, kde sa má splatiť príslušná vlastná zmenka, v dôsledku čoho sa táto otázka vnútroštátneho súdu týka výkladu pojmu „miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“, v zmysle uvedeného ustanovenia, pričom tento pojem bude preskúmaný v bode 52 a nasledujúcich tohto rozsudku.
51 Z toho vyplýva, že na právny vzťah medzi remitentom a zmenkovým ručiteľom z vlastnej zmenky, ktorá bola vystavená v neúplnej podobe a bola doplnená neskôr, sa vzťahuje pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001.
52 Po druhé, treba spresniť význam pojmu „miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“ v zmysle uvedeného ustanovenia.
53 Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti najmä pýta, či na určenie tohto miesta musí zohľadniť jedine informácie uvedené na vlastnej zmenke, alebo aj údaje, ktoré sú súčasťou dohody o vyplnení chýbajúcich náležitostí.
54 Treba jednak pripomenúť, že pojem „plnenie“ uvedený v článku 5 bode 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 odkazuje na záväzok, ktorý vyplýva zo zmluvy a ktorého nesplnenie sa uvádza na odôvodnenie žaloby na súde (pozri analogicky najmä rozsudky zo 6. októbra 1976, De Bloos, 14/76, Zb. s. 1497, bod 13; z 15. januára 1987, Shenavai, 266/85, Zb. s. 239, bod 9, a z 19. februára 2002, Besix, C‑256/00, Zb. s. I‑1699, bod 44), a jednak, že miesto plnenia tohto záväzku sa určí podľa práva, ktorým sa riadi tento záväzok podľa kolíznych noriem konajúceho súdu (pozri analogicky najmä rozsudky zo 6. októbra 1976, Industrie Tessili Italiana Como, 12/76, Zb. s. 1473, bod 13; z 28. septembra 1999, GIE Groupe Concorde a i., C‑440/97, Zb. s. I‑6307, bod 32, ako aj Besix, už citovaný, body 33 a 36).
55 Okrem toho, vzhľadom na dôležitosť, ktorú vnútroštátne právne poriadky vo všeobecnosti priznávajú vôli účastníkov v zmluvných veciach, pokiaľ právo, ktoré sa uplatňuje, umožňuje zmluvným stranám za podmienok, ktoré stanovuje, určiť miesto plnenia záväzku, dohoda o mieste plnenia záväzku postačuje na to, aby sa rovnakému miestu priznala súdna právomoc v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 (pozri analogicky rozsudok zo 17. januára 1980, Zelger, 56/79, Zb. s. 89, bod 5; rozsudok z 20. februára 1997, MSG, C‑106/95, Zb. s. I‑911, bod 30, ako aj GIE Groupe Concorde a i., už citovaný, bod 28).
56 Treba však uviesť, že hoci si účastníci môžu slobodne dohodnúť miesto plnenia zmluvných záväzkov, nemôžu len s cieľom zvoliť si príslušný súd určiť miesto plnenia, ktoré v skutočnosti nijako nesúvisí s podstatou zmluvného vzťahu a na ktorom by podľa podmienok tohto vzťahu nemohli byť splnené povinnosti, ktoré z neho vyplývajú (pozri v tomto zmysle rozsudok MSG, už citovaný, bod 31).
57 V prejednávanej veci vzhľadom na okolnosť, že miesto plnenia záväzku, o ktorý ide vo veci samej, bolo výslovne uvedené na vlastnej zmenke, vnútroštátny súd je povinný, pokiaľ rozhodné právo umožňuje túto voľbu miesta plnenia záväzku, zohľadniť uvedené miesto pri určení právomoci súdu podľa článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001.
58 Za týchto okolností treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa uplatňuje na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe, ktorou remitent vlastnej zmenky so sídlom v členskom štáte uplatňuje práva z tejto zmenky, ktorá bola v deň jej podpisu neúplná a bola vyplnená neskôr remitentom, voči zmenkovému ručiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte.
O trovách
59 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Článok 15 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby alebo väzby spojené s povolaním vo vzťahu k spoločnosti, ako sú konateľstvo alebo väčšinový obchodný podiel v tejto spoločnosti, nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia, ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru. Toto ustanovenie sa preto neuplatňuje na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe, ktorou remitent vlastnej zmenky so sídlom v členskom štáte uplatňuje práva z tejto zmenky, ktorá bola v deň jej podpisu neúplná a bola vyplnená neskôr remitentom, voči zmenkovému ručiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte.
2. Článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa uplatňuje na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe, ktorou remitent vlastnej zmenky so sídlom v členskom štáte uplatňuje práva z tejto zmenky, ktorá bola v deň jej podpisu neúplná a bola vyplnená neskôr remitentom, voči zmenkovému ručiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte.
Podpisy