UZNESENIE PREDSEDU VŠEOBECNÉHO SÚDU
z 11. marca 2013 (*)
„Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Hospodárska súťaž – Uverejnenie rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Zamietnutie žiadosti o dôverné zaobchádzanie s údajmi, na ktoré sa údajne vzťahuje obchodné tajomstvo – Návrh na nariadenie predbežných opatrení – Naliehavosť – Fumus boni iuris – Zváženie záujmov“
Vo veci T‑462/12 R,
Pilkington Group Ltd, so sídlom v St Helens, Merseyside (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: J. Scott, S. Wisking a K. Fountoukakos‑Kyriakakos, solicitors,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: M. Kellerbauer, P. Van Nuffel a G. Meeßen, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na odklad výkonu rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala spoločnosť Pilkington Group Ltd na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/39.125 – Autosklo), a návrh na nariadenie predbežných opatrení, aby sa aj naďalej dôverne zaobchádzalo s niektorými údajmi týkajúcimi sa žalobkyne, pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie K(2008) 6815 v konečnom znení z 12. novembra 2008 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 – Autosklo),
PREDSEDA VŠEOBECNÉHO SÚDU
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie a návrhy účastníkov konania
1 Toto konanie o nariadení predbežného opatrenia sa týka rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Pilkington Group Ltd na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/39.125 – Autosklo) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2 Európska komisia v napadnutom rozhodnutí zamietla návrh, ktorého predmetom bolo zachovanie nedôvernej verzie jej rozhodnutia K(2008) 6815 v konečnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 – Autosklo) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2008“), tak ako bolo vo februári 2010 uverejnené na internetovej stránke Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž.
3 Komisia v rozhodnutí z roku 2008 konštatovala porušenie článku 81 ES, ktorého sa od roku 1998 do roku 2003 na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) dopúšťala žalobkyňa Pilkington Group Ltd a iné spoločnosti patriace do jej skupiny, viaceré spoločnosti patriace do francúzskej skupiny Saint‑Gobain a do japonskej skupiny Asahi – kam patrí najmä spoločnosť AGC Glass Europe –, ako aj belgická spoločnosť Soliver, pokiaľ ide o predaj skla používaného v nových automobiloch a ako originálne náhradné diely pre automobily (ďalej len „kartel pre autosklá“). V dôsledku toho uložila Komisia členom tohto kartelu pokuty v celkovej výške viac ako 1,3 miliardy eur, pričom pokuta uložená skupine žalobkyne bola stanovená vo výške 370 miliónov eur.
4 Komisia po tom, ako zohľadnila žiadosti o dôverné zaobchádzanie podané adresátmi rozhodnutia z roku 2008, uverejnila vo februári 2010 celú predbežnú nedôvernú verziu tohto rozhodnutia na svojej internetovej stránke. Proti tomuto uverejneniu žalobkyňa nenamietala.
5 Listom z 28. apríla 2011 Komisia informovala žalobkyňu o svojom úmysle uverejniť z dôvodov transparentnosti podrobnejšiu nedôvernú verziu rozhodnutia z roku 2008 a zamietnuť v tejto súvislosti viaceré žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré jej žalobkyňa adresovala, týkajúce sa po prvé mien zákazníkov, názvov a opisu výrobkov, ako aj iných informácií, ktoré by mohli umožniť identifikáciu niektorých zákazníkov (ďalej len „informácie kategórie I“), po druhé počtu náhradných dielov dodávaných žalobkyňou, podielu daného výrobcu automobilov, výpočtu cien, zmien cien atď. (ďalej len „informácie kategórie II“) a po tretie informácií, ktoré podľa žalobkyne by mohli umožniť identifikáciu niektorých jej zamestnancov, ktorí by údajne mohli byť zapojení do realizácie kartelu (ďalej len „informácie kategórie III“). Komisia vyzvala žalobkyňu, aby sa v prípade nesúhlasu obrátila na vyšetrovateľa na základe rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ L 275, s. 29).
6 Keďže žalobkyňa zistila, že navrhovaná podrobnejšia verzia obsahuje mnohé informácie, ktoré neboli uverejnené vo februári 2010 z dôvodov dôvernosti, informovala listom z 30. júna 2011 vyšetrovateľa, že je proti uverejneniu verzie rozhodnutia z roku 2008, ktorá by bola podrobnejšia než tá, ktorá bola uverejnená vo februári 2010, pričom tvrdila, že informácie kategórií I a II by mali byť chránené, pretože predstavujú obchodné tajomstvo, a že sprístupnenie informácií kategórie III by umožnilo identifikovať fyzické osoby, teda zamestnancov žalobkyne, ktorí by mohli byť údajne zapojení do realizácie kartelu. Žalobkyňa teda žiadala o dôverné zaobchádzanie so všetkými týmito informáciami.
7 Hoci vyšetrovateľ v napadnutom rozhodnutí, podpísanom „za Komisiu“, uznal dôvernú povahu niektorých údajov, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa, zamietol takmer všetky jej žiadosti o dôverné zaobchádzanie.
8 Napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni oznámené 9. augusta 2012.
9 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. októbra 2012 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia. Na podporu tejto žaloby v podstate uvádza, že sporné uverejnenie porušuje jednak povinnosť dôvernosti, ktorá prináleží Komisii na základe článku 339 ZFEÚ a článku 28 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a jednak povinnosť chrániť osobné údaje, ktorá prináleží Komisii na základe článku 8 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389, ďalej len „Charta“), pretože podrobnejšia verzia rozhodnutia z roku 2008 obsahuje obchodné tajomstvá chránené profesijným tajomstvom a informácie umožňujúce identifikovať zamestnancov žalobkyne.
10 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyňa podala tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom v podstate navrhuje, aby predseda Všeobecného súdu:
– odložil výkon napadnutého rozhodnutia, až kým Všeobecný súd nerozhodne vo veci samej,
– nariadil Komisii, aby zatiaľ neuverejnila verziu rozhodnutia z roku 2008, ktorá by mala byť podrobnejšia, čo sa týka žalobkyne, než verzia uverejnená vo februári 2010 na internetovej stránke Komisie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
11 Komisia v pripomienkach k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia doručených do kancelárie Všeobecného súdu 11. januára 2013 navrhuje, aby predseda Všeobecného súdu:
– zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
12 Po tom, ako Komisia predložila svoje pripomienky, žalobkyni bolo povolené na ne odpovedať, čo urobila vyjadrením z 18. februára 2013. Následne Komisia odpovedala vyjadrením zo 6. marca 2013.
13 Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 17. a 22. januára 2013 nemecké poisťovacie spoločnosti HUK-Coburg, LVM, VHV a Württembergische Gemeinde-Versicherung požiadali o vstup do konania o nariadení predbežného opatrenia ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie. Komisia s týmto návrhom súhlasila, ale žalobkyňa podaním z 12. februára 2013 vyjadrila svoj nesúhlas so vstupom vedľajších účastníkov do konania.
Právny stav
O návrhoch na vstup vedľajších účastníkov do konania
14 Podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na Všeobecný súd na základe článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu, osoba môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania v spore predloženom Všeobecnému súdu, ak preukáže záujem na riešení sporu.
15 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že pojem záujem na riešení sporu sa chápe ako priamy a aktuálny záujem na tom, aby sa vyhovelo samotným žalobným návrhom, a nie záujem v súvislosti s uvádzanými dôvodmi. Je totiž potrebné rozlišovať medzi subjektmi, ktoré podajú návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý je odôvodnený priamym záujmom na tom, čo sa stane s konkrétnym aktom, ktorého zrušenie sa navrhuje, a tými, ktorí vedia odôvodniť len nepriamy záujem na riešení sporu z dôvodu podobností medzi ich situáciou a situáciou jedného z účastníkov konania (pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. januára 2013, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C‑133/12 P, bod 7 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 26. júla 2004, Microsoft/Komisia, T‑20l/04 R, Zb. s. II‑2977, bod 32).
16 Ak je návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania podaný v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, záujem na riešení sporu sa musí chápať ako záujem na výsledku konania o nariadení predbežného opatrenia. Tak ako riešenie vo veci samej, riešenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia môže poškodiť záujmy tretích osôb alebo byť naopak v prospech takýchto záujmov. Z toho vyplýva, že v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia sa záujem subjektu, ktorý podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, musí posudzovať vo vzťahu k dôsledkom vydania navrhovaného predbežného opatrenia alebo jeho zamietnutia na jeho ekonomickú alebo právnu situáciu (uznesenie Microsoft/Komisia, už citované, bod 33).
17 V každom prípade posúdenie, ktoré vykonáva sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia, pokiaľ ide o záujem na riešení veci, v ktorej koná, nemá vplyv na posúdenie, ktoré Všeobecný súd vykoná v rámci skúmania návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania vo veci samej (uznesenie Microsoft/Komisia, už citované, bod 35).
18 Práve vzhľadom na tieto úvahy je potrebné posúdiť, či štyri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci, majú záujem na riešení tohto sporu.
19 Štyri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci, pričom všetky pôsobia v sektore poistenia autoskiel, tvrdia, že v decembri 2010 a v septembri a decembri 2011 podali na LG Düsseldorf (Vyšší súd v Düsseldorfe) (Nemecko) žaloby o náhradu škody proti „AGC Glass Europe a i.“. Týmito žalobami, ktoré sú v konaní na vnútroštátnom súde, sa domáhajú náhrady škody, ktorá im bola spôsobená z dôvodu umelo zvýšených cien v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, ktoré fakturovali členovia kartelu pre autosklá od roku 1998 do roku 2003 a ktoré slúžili ako základ pre náhradu výdavkov na opravy v rámci poistenia autoskiel. Spresňujú, že je veľmi ťažké vyčísliť vzniknutú škodu, keďže nemajú podrobné informácie týkajúce sa kartelu pre autosklá, ktoré chce teraz Komisia uverejniť. Je pre ne veľmi dôležité, aby Komisia uverejnila verziu rozhodnutia z roku 2008, ktorá by bola podrobnejšia než tá, ktorá bola uverejnená vo februári 2010, a aby v tom žalobkyňa Komisii nemohla brániť.
20 V tejto súvislosti stačí pripomenúť jednak, že napadnuté rozhodnutie v prejednávanej veci sa týka len zamietnutia žiadosti o dôverné zaobchádzanie podanej žalobkyňou, a jednak, že žaloby o náhradu škody, na ktoré sa odvolávajú subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci, boli podané na vnútroštátnej úrovni proti „AGC Glass Europe a i.“ bez toho, aby tieto subjekty spresnili, že medzi „iné subjekty“ patrí aj žalobkyňa. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení teda môže len predpokladať, že tento pojem sa týka spoločností patriacich do japonskej skupiny Asahi (pozri bod 3 vyššie). Okrem toho žalobkyňa v pripomienkach z 12. februára 2013 potvrdila, že nebola jedným zo žalovaných subjektov v predmetných vnútroštátnych konaniach, ale že len vstúpila do vnútroštátneho konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov AGC Glass Europe. Z toho vyplýva, že v prípade zamietnutia žaloby o zrušenie napadnutého rozhodnutia informácie, ktoré Komisia bude môcť uverejniť, nebudú vôbec užitočné pre subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci v rámci ich žalôb o náhradu škody, pretože tieto informácie sa netýkajú AGC Glass Europe. Subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci, sa teda neodvolávajú na nijaký priamy a aktuálny záujem na riešení sporu v zmysle článku 40 Štatútu Súdneho dvora. Takýto záujem im nemožno priznať ani na základe samotnej skutočnosti, že by prípadne mohli viesť konanie o náhradu škody proti žalobkyni na vnútroštátnom súde, keďže takéto uznanie by viedlo k takému veľkému rozšíreniu okruhu prípadných vedľajších účastníkov konania, že by to mohlo vážne narušiť efektívnosť konania na súdoch Únie [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. júna 2012, Schenker/Air France a Komisia, C‑589/11 P(I), bod 24].
21 V každom prípade subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci, nepreukázali osobitný záujem na výsledku konania o nariadení predbežného opatrenia v tom zmysle, že by bolo pre ne neprijateľné čakať na ukončenie sporu vo veci samej. Nepreukázali najmä, že ich ekonomická alebo právna situácia by sa narušila, keby tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia nebol zamietnutý. Okrem toho sa zdá, že skutočnosť, že od decembra 2010 sa koná o žalobe o náhradu škody podanej zo strany HUK‑Coburg na vnútroštátnom súde bez toho, aby tento subjekt, ktorý podal návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník poukázal na bezprostredné riziko, ktoré by mal pre neho nepriaznivý výsledok, svedčí skôr o tom, že pre vnútroštátny súd by mohlo byť užitočné, prípadne na základe návrhov na prerušenie konania, počkať do vyhlásenia rozsudku vo veci samej predtým, ako bude s prihliadnutím na tento rozsudok pokračovať v konaní o náhradu škody.
22 V dôsledku toho treba návrhy na vstup vedľajších účastníkov do konania zamietnuť.
O návrhu na vydanie predbežného opatrenia
23 Zo znenia článku 278 ZFEÚ v spojení s článkom 279 ZFEÚ a zo znenia článku 256 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže, ak dospeje k záveru, že si to vyžadujú okolnosti, nariadiť odklad výkonu aktu napadnutého na Všeobecnom súde alebo určiť potrebné predbežné opatrenia.
24 Článok 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia musí uvádzať predmet sporu, okolnosti preukazujúce naliehavosť, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohľad odôvodňujú nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. Odklad výkonu aktu a predbežné opatrenia teda sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže nariadiť, ak sa preukáže, že ich nariadenie je z právneho a faktického hľadiska na prvý pohľad dôvodné (fumus boni iuris) a že sú naliehavé v tom zmysle, že sú potrebné na to, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme na záujmoch účastníka konania, ktorý ich navrhol, a mali účinky už pred rozhodnutím vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, a preto musia byť návrhy na nariadenie predbežných opatrení zamietnuté, pokiaľ niektorá z nich nie je splnená. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení prípadne vykoná tiež zváženie predmetných záujmov [uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 14. októbra 1996, SCK a FNK/Komisia, C‑268/96 P(R), Zb. s. I‑4971, bod 30, a z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, C‑445/00 R, Zb. s. I‑1461, bod 73].
25 V rámci tohto celkového skúmania sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení disponuje širokou mierou voľnej úvahy a môže slobodne rozhodnúť so zreteľom na osobitosti prejednávanej veci o spôsobe, akým musia byť tieto rôzne podmienky preskúmané, ako aj o poradí tohto skúmania, keďže žiadne pravidlo práva mu neukladá vopred stanovenú analytickú schému na účely posúdenia nevyhnutnosti rozhodnúť o nariadení predbežných opatrení [uznesenia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 1995, Komisia/Atlantic Container Line a i., C‑149/95 P(R), Zb. s. I‑2165, bod 23, a z 3. apríla 2007, Vischim/Komisia, C‑459/06 P(R), neuverejnené v Zbierke, bod 25].
26 Vzhľadom na informácie uvedené v spise sa sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení domnieva, že má k dispozícii všetky skutočnosti potrebné na rozhodnutie o tomto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bez toho, aby bolo predtým potrebné vypočuť vysvetlenia účastníkov konania.
27 Za okolností v predmetnej veci treba najprv pristúpiť k zváženiu záujmov a preskúmať, či podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená.
O zvážení záujmov a naliehavosti
28 Podľa ustálenej judikatúry zváženie rôznych existujúcich záujmov spočíva v tom, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení zistí, či záujem účastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežného opatrenia, má prednosť pred záujmom, ktorý predstavuje okamžité uplatnenie sporného aktu, tak, že konkrétne preskúma, či prípadné zrušenie tohto aktu súdom vo veci samej umožní zvrátiť situáciu, ktorá by bola spôsobená jeho okamžitým vykonaním, a naopak, či odklad výkonu uvedeného aktu je takej povahy, že by bránil jeho plnému účinku v prípade, že by bola žaloba vo veci samej zamietnutá (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 11. mája 1989, RTE a i./Komisia, 76/89 R, 77/89 R a 91/89 R, Zb. s. 1141, bod 15, a z 26. júna 2003, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 R a C‑217/03 R, Zb. s. I‑6887, bod 142).
29 Pokiaľ ide konkrétnejšie o podmienku, podľa ktorej právna situácia vytvorená uznesením o nariadení predbežného opatrenia musí byť zvrátiteľná, je potrebné poznamenať, že účel konania o nariadení predbežného opatrenia je obmedzený na zabezpečenie plnej účinnosti budúceho rozhodnutia vo veci samej [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros, C‑7/04 P(R), Zb. s. I‑8739, bod 36]. V dôsledku toho je toto konanie čisto vedľajším vo vzťahu k hlavnému konaniu, na ktoré nadväzuje (uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 12. februára 1996, Lehrfreund/Rada a Komisia, T‑228/95 R, Zb. s. II‑111, bod 61), takže rozhodnutie prijaté sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení musí mať predbežnú povahu v tom zmysle, že nesmie prejudikovať budúce rozhodnutie vo veci samej, ale ani nesmie navodiť jeho klamlivosť tým, že ho zbaví potrebného účinku (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 17. mája 1991, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90 R, Zb. s. I‑2557, bod 24 a predsedu Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1995, Connolly/Komisia, T‑203/95 R, Zb. s. II‑2919, bod 16).
30 Z toho nevyhnutne vyplýva, že záujem obhajovaný účastníkom konania o nariadení predbežného opatrenia nie je hodný ochrany, ak tento účastník od sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení žiada, aby prijal rozhodnutie, ktoré okrem toho, že vôbec nemá čisto predbežnú povahu, by prejudikovalo budúce rozhodnutie vo veci samej a navodilo by jeho klamlivosť tým, že ho zbaví potrebného účinku. Z toho istého dôvodu bol pritom návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa navrhovalo, aby sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nariadil „predbežné“ sprístupnenie informácií, ktorými disponuje Komisia a ktoré sú údajne dôverné, vyhlásený za neprípustný, keďže uznesenie, ktorým by sa vyhovelo tomuto návrhu, mohlo vopred neutralizovať dôsledky rozhodnutia, ktoré sa prijme neskôr vo veci samej (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 23. januára 2012, Henkel a Henkel France/Komisia, T‑607/11 R, body 23 až 25).
31 V predmetnom prípade má Všeobecný súd v rámci sporu vo veci samej rozhodnúť o tom, či má byť napadnuté rozhodnutie – ktorým Komisia zamietla žiadosť žalobkyne, aby sa zdržala uverejnenia sporných informácií – zrušené najmä z dôvodu porušenia dôvernej povahy týchto informácií, keďže ich sprístupnenie by predstavovalo porušenie článku 339 ZFEÚ a článku 8 Charty. V tejto súvislosti je zjavné, že na účely zachovania potrebného účinku rozsudku zrušujúceho napadnuté rozhodnutie musí byť žalobkyňa schopná predísť tomu, aby Komisia pristúpila k neoprávnenému uverejneniu sporných informácií. Zrušujúci rozsudok by bol však iluzórnym a nemal by potrebný účinok, keby bol tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, keďže toto zamietnutie by znamenalo umožniť Komisii okamžité uverejnenie predmetných informácií a de facto prejudikovať budúce rozhodnutie vo veci samej, teda zamietnutie žaloby o neplatnosť.
32 Tieto úvahy nevyvracia okolnosť, že ani samotné skutočné uverejnenie sporných informácií by pravdepodobne nespôsobilo, že by žalobkyňa bola zbavená záujmu na konaní, pokiaľ ide o zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dôvodom je totiž najmä to, že akýkoľvek odlišný výklad, ktorý by prípustnosť žaloby podmieňoval sprístupnením alebo nesprístupnením uvedených informácií Komisiou, by Komisii dovoľoval vyhnúť sa súdnemu preskúmaniu odkazom na už vzniknutú situáciu tým, že by ich Komisia sprístupnila, hoci by to bolo protiprávne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, Zb. s. II‑4225, body 39 až 41). Toto formálne zachovanie záujmu na konaní na účely sporu vo veci samej pritom nie je v rozpore s tým, že zrušujúci rozsudok vyhlásený po uverejnení predmetných informácií by už nemal nijaký potrebný účinok pre žalobkyňu.
33 V dôsledku toho záujem Komisie na zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí ustúpiť pred záujmom obhajovaným žalobkyňou tým skôr, že nariadenie navrhovaných predbežných opatrení znamená len to, že počas obmedzeného obdobia sa zachová status quo, ktorý existoval od februára 2010 (pozri v tomto zmysle uznesenie RTE a i./Komisia, už citované, bod 15).
34 Pokiaľ ide o námietku Komisie, že verejnosť už viac ako štyri roky čaká, aby bolo rozhodnutie z roku 2008 konečne uverejnené v celom rozsahu, a že je neprípustné, aby žalobkyňa mohla oneskoriť takéto uverejnenie o niekoľko rokov len na základe tvrdenia, že informácie, ktoré sa majú uverejniť, sú dôverné, treba konštatovať, že žalovaná inštitúcia len uviedla, že jej služby čelia zdĺhavému procesu, v rámci ktorého musia riešiť početné žiadosti o zachovanie dôvernosti, bez toho, aby toto tvrdenie bolo podporené čo i len najmenším písomným dôkazom. Komisia teda z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že bola nútená čakať až do 28. apríla 2011, aby rozhodla o uverejnení úplnej verzie rozhodnutia z roku 2008. Za týchto okolností nemožno vylúčiť, že Komisia je vo veľkej miere sama zodpovedná za uvádzanú časovú stratu. V každom prípade Komisia nevysvetlila, prečo k vyjadreniu k žalobe podanému 8. januára 2013 vo veci samej nepripojila – aspoň z opatrnosti – žiadosť o skrátené súdne konanie na základe článku 76a rokovacieho poriadku, aby sa tak pokúsila znížiť časovú stratu. Keďže Komisia nevyužila príležitosť, aby jej bolo priznané skrátené súdne konanie vo veci samej, nemôže účinne vytýkať žalobkyni, že využila svoje procesné právo na odklad výkonu napadnutého rozhodnutia.
35 Komisia sa odvoláva ešte na záujem prípadných poškodených osôb kartelu pre autosklá, ktoré by potrebovali informácie kategórií I a II na preukázanie dôvodnosti svojich žalôb o náhradu škody z hľadiska príčinnej súvislosti a na vyčíslenie škody, ktoré podali proti žalobkyni na vnútroštátnom súde. Komisia zastáva názor, že ak by sa s uverejnením týchto informácií čakalo až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej, žaloby o náhradu škody niektorých z týchto poškodených osôb by už mohli byť premlčané, najmä v členských štátoch, v ktorých sú krátke premlčacie lehoty.
36 Hoci by záujmy tretích osôb, ktoré by boli priamo ovplyvnené prípadným odkladom výkonu napadnutého rozhodnutia, bolo možné zohľadniť v rámci zváženia záujmov (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa zo 17. januára 2001, Petrolessence a SG2R/Komisia, T‑342/00 R, Zb. s. II‑67, bod 51), táto argumentácia Komisie nie je takej povahy, aby bola uprednostnená pred záujmom žalobkyne. Na jednej strane, pokiaľ ide o údajné vnútroštátne pravidlá týkajúce sa premlčania, je tvrdenie Komisie príliš všeobecné, keďže predovšetkým neuvádza, čo by malo brániť uvedeným poškodeným osobám v podaní žaloby o náhradu škody v potrebnom čase, pričom by zároveň došlo k prerušeniu konaní na vnútroštátnych súdoch až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Okrem toho jediné konkrétne príklady uvádzané v tomto kontexte sa týkajú žalôb o náhradu škody, ktoré štyri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci, podali v rokoch 2010 a 2011 na vnútroštátnych súdoch zjavne bez toho, že by existovala prekážka týkajúca sa premlčania (pozri body 19 a 21 vyššie). Na druhej strane, ako bolo uvedené v bode 34 vyššie, tak omeškanie v súvislosti s úplným uverejnením rozhodnutia z roku 2008, ako aj prípadné pomalé konania vo veci samej sa musia vo veľkej miere pripísať Komisii, a nie žalobkyni.
37 Napokon, hoci je pravda, že poškodené osoby kartelu pre autosklá sa tiež môžu odvolávať na právo na účinnú súdnu ochranu, pokiaľ ide o ich žalobu o náhradu škody podanú proti členom tohto kartelu, medzi ktorých patrí žalobkyňa, je potrebné konštatovať, že v prípade, že by boli nariadené predbežné opatrenia navrhované žalobkyňou, pri výkone uvedeného práva by došlo jednoducho k omeškaniu, čo by znamenalo dočasné obmedzenie výkonu tohto práva, zatiaľ čo zodpovedajúce právo žalobkyne by v prípade zamietnutia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia prakticky zaniklo. Záujem žalobkyne teda musí mať prednosť pred záujmom poškodených osôb kartelu.
38 Výsledok zváženia záujmov sa prikláňa skôr v prospech žalobkyne a zdá sa naliehavé chrániť záujem, ktorý žalobkyňa obhajuje, keďže existuje riziko, že jej bude spôsobená vážna a nenapraviteľná škoda, ak by bol zamietnutý jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia. V tomto kontexte žalobkyňa v podstate tvrdí, že situáciu vyplývajúcu z uverejnenia podrobnejšej verzie rozhodnutia z roku 2008 už nebude možné zvrátiť.
39 Pokiaľ ide o informácie kategórie III, žalobkyňa zdôrazňuje, že ich uverejnenie by vážne a nenapraviteľne poškodilo právo na ochranu osobných údajov, ktoré článok 8 Charty priznáva jej zamestnancom, ktorí boli údajne zapojení do realizácie kartelu.
40 V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí žalobkyňa preukázať, že navrhovaný odklad výkonu je potrebný na ochranu jej vlastných záujmov, pričom sa na účely preukázania naliehavosti nemôže odvolávať na vplyv na záujem, ktorý nie je jej osobným záujmom, akým je napríklad vplyv na práva tretích osôb. Preto sa žalobkyňa na účely potvrdenia naliehavosti navrhovaného odkladu výkonu nemôže účinne odvolávať na ujmu, ktorá by bola spôsobená len jej zamestnancom [pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdu prvého stupňa z 19. júla 2007, Du Pont de Nemours (France) a i./Komisia, T‑31/07 R, Zb. s. II‑2767, bod 147 a tam citovanú judikatúru, a z 25. januára 2012, Euris Consult/Parlament, T‑637/11 R, bod 26], ale musí preukázať, že takáto škoda môže sama osebe spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú osobnú ujmu (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 20. decembra 2001, Österreichische Postsparkasse/Komisia, T‑213/01 R, Zb. s. II‑3963, bod 71).
41 V tomto prípade to však tak nie je, keďže žalobkyňa len tvrdí, že sprístupnenie informácií kategórie III [dôverné](1). Žalobkyňa teda len uvádza nejasné a špekulatívne tvrdenie, pričom v tejto súvislosti neposkytla spresnenia ani nepodporila svoje tvrdenie čo i len najmenším dôkazom. To isté platí, pokiaľ ide o poznámku, podľa ktorej by jej zamestnanci mohli podať proti nej žaloby, v ktorých by jej vytýkali, že ich nechránila. Neuviedla najmä ani nepreukázala, že je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, aby zabezpečila kolektívnu obhajobu záujmov dotknutých zamestnancov z dôvodu, že od nich nemožno pre ich veľmi vysoký počet požadovať, aby podali samostatné žaloby na ochranu svojich osobných údajov. V dôsledku toho žalobkyňa nepreukázala, že údajný vplyv na záujmy jej zamestnancov by spôsobil vážnu a nenapraviteľnú škodu pre jej podnik sám osebe.
42 Z toho vyplýva, že podmienka týkajúca sa naliehavosti nebola splnená, pokiaľ ide o uverejnenie informácií kategórie III. Vzhľadom na kumulatívnu povahu tejto podmienky a podmienky týkajúcej sa fumus boni iuris (pozri bod 24 vyššie) je teda potrebné už v tomto štádiu zamietnuť návrh na nariadenie predbežného opatrenia, pokiaľ ide o takéto informácie.
43 Pokiaľ ide o informácie kategórií I a II, žalobkyňa tvrdí, že keď sa raz uverejnia dôverné informácie, neskoršie zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia článku 339 ZFEÚ nezvráti účinky vyplývajúce z uverejnenia. Zákazníci, konkurenti a dodávatelia žalobkyne, finanční analytici, ako aj široká verejnosť by totiž mohli získať prístup k predmetným informáciám a voľne ich využiť, čo by spôsobilo vážnu a nenapraviteľnú ujmu žalobkyni. V dôsledku toho by bola žalobkyňa zbavená účinnej súdnej ochrany, ak by sporné informácie boli oznámené skôr, než sa vyrieši spor vo veci samej.
44 V tejto súvislosti treba konštatovať, že v prípade, ak sa vo veci samej zdá, že uverejnenie plánované Komisiou sa týka informácií dôvernej povahy, ktorých sprístupneniu bráni ochrana profesijného tajomstva na základe článku 339 ZFEÚ, žalobkyňa by sa mohla odvolávať na toto ustanovenie, ktoré im priznáva základné právo brániť sa proti takémuto uverejneniu. Ako aj Súdny dvor pripustil v rozsudku zo 14. februára 2008, Varec (C‑450/06, Zb. s. I‑581, body 47 a 48), pričom odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v skutočnosti môže byť potrebné zakázať sprístupnenie určitých informácií považovaných za dôverné, aby sa zachovalo základné právo podniku na dodržiavanie súkromného života, zakotvené v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a v článku 7 Charty, pričom platí, že pojem „súkromný život“ sa nesmie vykladať tak, že vylučuje obchodnú činnosť právnickej osoby. Okrem toho Súdny dvor dodal jednak, že už pripustil ochranu obchodného tajomstva ako všeobecnú zásadu, a jednak, že predmetný podnik by mohol utrpieť „mimoriadne vážnu škodu“, ak by určité informácie boli predmetom protiprávneho oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Varec, už citovaný, body 49 a 54).
45 Keďže Komisia by v prípade zamietnutia tohto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia mohla pristúpiť k okamžitému uverejneniu informácií kategórií I a II, je dôvodné sa obávať, že základné právo žalobkyne na ochranu jej profesijných tajomstiev, zakotvené v článku 339 ZFEÚ, článku 8 EDĽP a v článku 7 Charty, by bolo nezvratne zbavené akéhokoľvek zmyslu, pokiaľ ide o uvedené informácie. Takisto existuje nebezpečenstvo, že by sa narušilo základné právo žalobkyne na účinnú súdnu ochranu, zakotvené v článku 6 EDĽP a v článku 47 Charty, ak by sa Komisii povolilo uverejniť predmetné informácie skôr, než Všeobecný súd rozhodne vo veci samej. V dôsledku toho, keďže základné práva žalobkyne by mohli byť vážne a nezvratne poškodené, za predpokladu, že sa ešte preskúma podmienka fumus boni iuris (pokiaľ ide o úzku väzbu medzi touto poslednou uvedenou podmienkou a podmienkou naliehavosti, pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 8. apríla 2008, Cyprus/Komisia, T‑54/08 R, T‑87/08 R, T‑88/08 R a T‑91/08 R až T‑93/08 R, neuverejnené v Zbierke, body 56 a 57), zdá sa naliehavé nariadiť navrhované predbežné opatrenia, pokiaľ ide o informácie kategórií I a II.
46 Tieto závery nemôže vyvrátiť ani jedno z nesúhlasných tvrdení Komisie.
47 Poznámka Komisie, podľa ktorej sa žalobkyňa neodvolala na nijaké porušenie základného práva, nie je zo skutkového hľadiska podložená. Žalobkyňa sa totiž tým, že tvrdila, že by bola zbavená účinnej súdnej ochrany, ak by boli uverejnené sporné informácie pred skončením sporu vo veci samej, implicitne, ale nepochybne odvolala na článok 6 EDĽP a článok 47 Charty, ktoré zakotvujú základné právo na účinnú súdnu ochranu. Okrem toho, hoci žalobkyňa poukázala len na porušenie článku 339 ZFEÚ, stačí pripomenúť, že ochrana profesijného tajomstva, ktorú toto ustanovenie zaručuje, patrí medzi základné práva v zmysle článku 8 EDĽP a článku 7 Charty (pozri bod 44 vyššie), takže odvolávanie sa na článok 339 ZFEÚ znamená nevyhnutne odvolanie sa aj na dve ostatné ustanovenia.
48 Komisia ďalej odkazuje na judikatúru ESĽP (pozri rozsudok ESĽP z 3. apríla 2012, Gillberg v. Švédsko, § 67 a 72), aby zdôraznila, že článok 8 EDĽP nie je v predmetnom prípade uplatniteľný, keďže na toto ustanovenie sa nemôže odvolávať osoba, aby poukázala na ujmu, ktorá jasne vyplýva z jej vlastného konania, akým je napríklad trestný čin. Komisia z toho vyvodila, že vzhľadom na skutočnosť, že sporné informácie v predmetnom prípade slúžia len na opis správania žalobkyne, ktoré bolo porušením, žalobkyňa nemôže brániť ich uverejneniu tak, že sa odvolá na svoje právo na súkromný život.
49 V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že ESĽP vôbec neskúmal, či predmetné švédske opatrenie „porušilo právo neoznámiť dôverné informácie, ktoré vyplýva z článku 8 [EDĽP]“, ale len zisťoval, či odsúdenie pána Gillberga v trestnom konaní predstavovalo samo osebe narušenie jeho práva na rešpektovanie súkromného života (rozsudok Gillberg v. Švédsko, už citovaný, § 56, 64, 65 a 68). ESĽP odpovedal na túto otázku záporne, pretože škodlivé účinky takéhoto odsúdenia na osobnej, sociálnej, psychologickej a finančnej úrovni boli „predvídateľnými dôsledkami spáchania trestne stíhaného porušenia…, takže sa na ne nemožno… odvolávať na účely tvrdenia, že odsúdenie v trestnom konaní predstavuje samo osebe zásah do práva na rešpektovanie súkromného života v zmysle článku 8 [EDĽP]“ (rozsudok Gillberg v. Švédsko, už citovaný, § 68).
50 V tomto konaní však nejde o to, či žalobkyňa môže na základe článku 8 EDĽP namietať proti uloženiu pokuty Komisiou za porušenie článku 101 ZFEÚ, proti svojmu verejnému označeniu za člena kartelu pre autosklá alebo proti iným negatívnym „predvídateľným“ účinkom takejto sankcie v obchodnom styku. V predmetnom prípade súd Únie musí skôr určiť, či sa s informáciami kategórií I a II musí dôverne zaobchádzať na základe uvedeného článku 8 alebo či môžu naopak byť použité Komisiou na účely veľmi podrobného verejného opísania konania žalobkyne predstavujúceho porušenie. Takáto otázka týkajúca sa toho, či sa v prípade určitých presných informácií má alebo nemá zachovať dôvernosť, nebola predmetom už citovaného rozsudku Gillberg v. Švédsko, takže tvrdenie Komisie založené na tomto rozhodnutí ESĽP nemožno uznať.
51 Komisia odkazuje na viaceré uznesenia predsedov Súdneho dvora a Všeobecného súdu a dodáva, že v každom prípade nepostačuje žalobkyni odvolávať sa na porušenie základného práva na ochranu profesijného alebo obchodného tajomstva, ale že okrem toho musí preukázať, že jej toto porušenie spôsobí vážnu a nenapraviteľnú majetkovú alebo nemajetkovú ujmu. Vznik škody takejto povahy však v predmetnom prípade nebol preukázaný.
52 V tomto kontexte Komisia odkázala najprv na uznesenia predsedu Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 2003, Bank Austria Creditanstalt/Komisia (T‑198/03 R, Zb. s. II‑4879), a z 22. decembra 2004, Microsoft/Komisia (T‑201/04 R, Zb. s. II‑4463), v ktorých sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení v súvislosti s tvrdením založeným na nezvrátiteľnosti uverejnenia citlivých informácií, ktoré môžu byť použité v žalobách na náhradu škody proti dotknutej osobe, považoval ujmu, ktorá by mohla vzniknúť dotknutej osobe v dôsledku použitia uvedených informácií, za čisto finančnú a uviedol, že finančná ujma nemôže byť za normálnych okolností považovaná za nenapraviteľnú (pozri uznesenie Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citované, body 45, 47, 52 a 53), pričom spresnil, že sprístupnenie informácie, ktorá bola až dovtedy utajená – buď z dôvodu existencie práva duševného vlastníctva, alebo ako obchodné tajomstvo – nepredstavuje nevyhnutne vznik vážnej škody, a to napriek tomu, že oboznámenie sa s takouto informáciou už viac nemožno vymazať z pamäte (pozri uznesenie Microsoft/Komisia, už citované, body 253 a 254).
53 V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že podľa prístupu sledovaného sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení v už citovaných uzneseniach Bank Austria Creditanstalt/Komisia a Microsoft/Komisia nemožno postupovať v oblasti ochrany informácií, ktoré sú údajne dôverné, keďže odhliada od základných práv, na ktoré sa odvoláva subjekt, ktorý žiada o predbežnú ochranu takýchto informácií. Najneskôr od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorá pozdvihla Chartu na úroveň primárneho práva Únie a stanovuje, že Charta má také isté právne postavenie ako Zmluvy (článok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ), sa bezprostredné riziko vážneho a nenapraviteľného porušenia základných práv zverených článkami 7 a 47 Charty (ako aj zodpovedajúcimi ustanoveniami EDĽP) v tejto oblasti musí považovať samo osebe za ujmu odôvodňujúcu nariadenie navrhovaných predbežných ochranných opatrení.
54 Komisia ďalej odkazuje na uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. apríla 1998, Camar/Komisia a Rada [C‑43/98 P(R), Zb. s. I‑1815, body 46 a 47], ktorým bolo zamietnuté tvrdenie založené na nenapraviteľnosti uvádzanej ujmy z dôvodu, že nestačí abstraktne tvrdiť, že dôjde k zásahu do základných práv, v danom prípade do vlastníckeho práva a práva na slobodný výkon profesijnej činnosti, na účely preukázania, že škoda, ktorá by z toho mohla vyplývať, by mala nevyhnutne nenapraviteľnú povahu. Nemožno však zanedbať skutočnosť, že vec, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, sa týkalo prípadu dovozcu, ktorý považoval za nedostatočný počet udelených dovozných certifikátov a chcel ich získať ešte viac. Hoci sa teda tento dovozca odvolával na svoje vlastnícke právo a právo na slobodný výkon svojej profesijnej činnosti, poskytnutie údajne nedostatočného množstva dovozných certifikátov len zúžilo využívanie predmetných základných práv. Keďže dotknutá osoba naďalej požívala tieto práva, sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení vyžadoval preukázanie toho, že toto obmedzenie je vážnej a nenapraviteľnej povahy. V prejednávanej veci by však žalobkyňa v prípade zamietnutia jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bola úplne zbavená uvádzaných základných práv, čo by znamenalo úplnú stratu týchto práv, teda škodu, ktorá je tou najvážnejšou a nemožno ju napraviť. Z toho vyplýva, že už citované uznesenie Camar/Komisia a Rada nie je relevantné na účely skúmania podmienok naliehavosti v tomto konaní.
55 To isté z tých istých dôvodov platí aj v prípade uznesenia predsedu Všeobecného súdu z 18. marca 2011, Westfälisch-Lippischer Sparkassen‑ und Giroverband/Komisia (T‑457/09 R, Zb. s. I‑51*, bod 48), podľa ktorého nestačí tvrdiť, že dôjde k zjavnému zásahu do základného práva na preukázanie vážnosti a nenapraviteľnosti ujmy, ktorá môže z toho vyplývať. Vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, totiž menšinový akcionár banky namietal proti hospodárskym dôsledkom realizácie podmienky, s ktorou Komisia spojila schválenie štátnej pomoci poskytnutej tejto banke, čo bola podmienka, ktorú samotný akcionár zásade prijal (uznesenie Westfälisch‑Lippischer Sparkassen‑ und Giroverband/Komisia, už citované, bod 47). Na rozdiel od tejto veci išlo teda len o jednoduché obmedzenie používania vlastníckeho práva a práva na rovnosť zaobchádzania, na ktoré sa odvolávala dotknutá osoba.
56 Pokiaľ ide o uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros [C‑7/04 P(R), Zb. s. I‑8739], ktoré sa týka dôverného alebo nedôverného charakteru dokumentov získaných Komisiou v priebehu vyšetrovania, nešlo o prístup verejnosti k týmto dokumentom, ale o to, či Komisii bolo povolené sa s nimi oboznámiť. Išlo teda o kontext, ktorý bol celkom špecifický a nie porovnateľný s kontextom v tejto veci, pretože pokiaľ ide o prvý uvádzaný kontext, bolo rozhodnuté, že ak samotné oboznámenie sa Komisie s predmetnými dokumentmi bez toho, aby boli použité v konaní o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, mohlo prípadne ovplyvniť profesijné tajomstvo, táto okolnosť sama osebe nepostačuje na preukázanie, že bola splnená podmienka naliehavosti (uznesenie Komisia/Akzo a Akcros, už citované, bod 41). V prípade, že dôjde k zrušeniu rozhodnutia, ktorým Komisia nariadila vyšetrovanie, Komisii to z tohto dôvodu bráni použiť na účely konania o porušení pravidiel hospodárskej súťaže všetky dokumenty alebo dôkazné materiály získané v priebehu tohto vyšetrovania, pod hrozbou vystavenia sa riziku, že súd Únie zruší rozhodnutie týkajúce sa porušenia v rozsahu, v akom vychádzalo z takýchto dôkazných prostriedkov (uznesenie Komisia/Akzo a Akcros, už citované, bod 37). V takejto situácii samotná skutočnosť sprístupnenia dôverných informácií Komisii, ktorá je verejným orgánom podliehajúcim dodržiavaniu profesijného tajomstva, nemôže zjavne predstavovať vážne a nenapraviteľné porušenie uvádzaného základného práva.
57 V dôsledku toho, keďže podmienka týkajúca sa naliehavosti bola splnená, pokiaľ ide o informácie kategórií I a II, je potrebné skúmať, či v tejto súvislosti existuje fumus boni iuris.
O fumus boni iuris
58 Podľa ustálenej judikatúry je podmienka fumus boni iuris splnená, keď sa aspoň jeden z dôvodov uvádzaných účastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení na podporu svojej žaloby vo veci samej, zdá na prvý pohľad relevantný a v každom prípade nie neopodstatnený v tom zmysle, že poukazuje na existenciu komplexných právnych otázok, ktorých riešenie nie je hneď jasné, a teda si vyžaduje hlbšie preskúmanie, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení, ale musí byť predmetom konania vo veci samej, alebo keď diskusia medzi účastníkmi konania odhalí existenciu dôležitého právneho rozporu, ktorého riešenie nie je hneď jasné (pozri uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 19. septembra 2012, Grécko/Komisia, T‑52/12 R, bod 13 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. mája 2003, Komisia/Artegodan a i., C‑39/03 P‑R, Zb. s. I‑4485, bod 40).
59 Pokiaľ ide konkrétnejšie o spor týkajúci sa predbežnej ochrany údajne dôverných informácií, je potrebné dodať, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže v zásade dospieť k záveru, že fumus boni iuris neexistuje, len v prípade, že predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy, inak hrozí, že by bola porušená zásada spočívajúca v tom, že konanie o nariadení predbežného opatrenia je nevyhnutne vedľajším a predbežným konaním (pozri body 29 až 31 vyššie), ako aj bezprostredné riziko, že zaniknú základné práva, na ktoré sa odvolával účastník konania, ktorý požiadal o predbežnú ochranu týchto práv (pozri body 44 a 45 vyššie). O takýto prípad by išlo napríklad vtedy, ak by informácia, ktorá sa má chrániť, bola uvedená vo verejnej účtovnej závierke žalobkyne alebo v akte uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie.
60 V predmetnom prípade v rámci druhého dôvodu uvádzaného na podporu žaloby vo veci samej žalobkyňa vytýka Komisii, že porušila najmä článok 339 ZFEÚ, ako aj článok 28 ods. 1 a článok 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keď rozhodla o uverejnení informácií, ktoré by sa mali považovať za obchodné tajomstvo, a teda ich dôvernosť by mala byť chránená. Komisia okrem toho nesprávne posúdila existenciu naliehavých dôvodov umožňujúcich sprístupnenie predmetných informácií.
61 Žalobkyňa uvádza, že informácie kategórií I a II sú obchodne citlivými a tajnými informáciami, o ktorých verejnosť nevie, takže sporné uverejnenie by sprístupnilo zákazníkom, konkurentom, dodávateľom a vo všeobecnosti verejnosti v konsolidovanej podobe podrobnosti týkajúce sa jej hlavných zákazníkov a vzťahov, ktoré udržiava so svojim zákazníkmi, ako napríklad značku a model automobilov, pre ktoré dodáva diely. Tento typ informácií je zjavne citlivý, takisto ako informácie týkajúce sa počtu dodaných dielov, podielu daného automobilového výrobcu na činnosti, cien, výpočtov cien, osobitných zliav, percent atď. Tieto informácie totiž preukazujú obchodnú prax žalobkyne voči výrobcom, ktorí sú stále jej zákazníkmi, a mohli by byť použité tiež inými výrobcami v obchodných vzťahoch s ňou.
62 Pokiaľ ide o to, že Komisia popiera dôvernosť sporných informácií na základe toho, že sú už staršie ako päť rokov, žalobkyňa uvádza, že neexistuje vopred stanovená hranica, čo sa týka okamihu, keď sa údaje stanú historickými, keďže otázka, či sú informácie už naozaj historickými, závisí od špecifík daného trhu. Okrem toho Súdny dvor v rozsudku z 28. júna 2012, Komisia/Agrofert Holding (C‑477/10 P, bod 67), zdôraznil, že podľa článku 4 ods. 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) sa výnimky týkajúce sa obchodných záujmov alebo citlivých dokumentov môžu uplatňovať počas obdobia 30 rokov, ba dokonca aj dlhšie, ak je to potrebné.
63 Žalobkyňa uvádza, že [dôverné]. V dôsledku toho konsolidované informácie kategórie I nestratili dôvernosť z dôvodu uplynutého času, keďže sprístupnenie týchto informácií by umožnilo konkurentom a zákazníkom získať veľmi podrobný zoznam zákazníkov týkajúci sa žalobkyne a osobitných aspektov jej vzťahov s jej zákazníkmi.
64 Pokiaľ ide o informácie kategórie II, stále sú dôverné a obchodne citlivé, a to z dôvodu špecifík trhu s autosklom, v rámci ktorého sa zmluvy často dohadujú viacero rokov ešte pred samotnou výrobou. Ide o dlhodobé zmluvy, ktoré sú často predlžované, pričom dodávatelia autoskiel poskytujú dodávky výrobcom nepretržite pre viaceré generácie modelov. Vzhľadom na takúto štruktúru trhu by navrhované sprístupnenie spôsobilo veľkú transparentnosť, čo by viedlo k zmenám samotných základov znakov trhu a poškodilo záujmy žalobkyne. Žalobkyňa totiž [dôverné]. Tieto informácie obsahujú špecificky sledované podrobnosti týkajúce sa cien výrobkov, ktoré sú stále relevantné pre obchodnú činnosť žalobkyne. Ich uverejnenie by umožnilo zákazníkom a konkurentom vyvodiť si súčasné úrovne cien, viedlo by k transparentnosti na trhu v oblasti cien vo všeobecnosti a poškodilo by sa tak postavenie žalobkyne, keďže tieto informácie by mohli použiť jej zákazníci pri rokovaniach a iní prevádzkovatelia na to, aby žalobkyňu uviedli do situácie konkurenčnej nevýhody.
65 Žalobkyňa v podstate vytýka Komisii, že zanedbala otázku, či informácie kategórií I a II, vnímané všeobecne, nie po častiach, ale ako celok, uverejnené v konsolidovanej verzii dostupnej na internete, zostanú aj naďalej dôvernými. Uverejnenie týchto informácií ako celok spôsobuje, že sú veľmi citlivé v rozsahu, v akom poskytuje verejnosti vo všeobecnosti hlboké poznatky na veľmi vysokom stupni podrobnosti o citlivých obchodných vzťahoch žalobkyne s väčšinou jej dôležitých zákazníkov. To by mohlo tiež vo veľkej miere a umelo zvýšiť transparentnosť trhu s autosklom, pretože každý zákazník žalobkyne by mal možnosť získať prístup k citlivým informáciám týkajúcim sa jej obchodných vzťahov s ostatnými zákazníkmi. Tieto informácie by sa stali dostupnými aj pre potenciálnych zákazníkov a verejnosť vo všeobecnosti, čo by mohlo viesť k vzniku vážnej ujmy na záujmoch žalobkyne.
66 Komisia v podstate odpovedá, že žiadosti o dôvernosť predložené žalobkyňou vyšetrovateľovi boli príliš široko formulované a všeobecné na to, aby – okrem zanedbateľného počtu z nich – odôvodnili navrhované dôverné zaobchádzanie, a že dokonca pred sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení žalobkyňa neuviedla vo vzťahu ku každej konkrétne uvádzanej informácii, že táto informácia by mala byť chránená ako obchodné tajomstvo. Okrem toho sporné informácie sa vymieňali v rámci kartelu pre autosklá, takže ostatné podniky, ktoré boli členmi kartelu, o nich vedeli. Z tohto dôvodu ich už nemožno považovať za tajné. V každom prípade predmetné informácie sú staré päť alebo viac rokov, a preto by sa mali považovať za historické, keďže žalobkyňa nepreukázala, že napriek tomu, že už sú staršie, tieto informácie predstavujú stále podstatné skutočnosti charakterizujúce jej obchodné postavenie.
67 V tejto súvislosti je potrebné bez toho, aby tým bola dotknutá hodnota tvrdení Komisie, ktorých dôvodnosť bude predmetom skúmania zo strany súdu rozhodujúceho vo veci samej, konštatovať, že spis neumožňuje dospieť k zjavnej neexistencii fumus boni iuris.
68 Na jednej strane totiž rozhodnutie z roku 2008, ktorého nedôvernú verziu má v úmysle Komisia uverejniť, pričom toto prípadné uverejnenie je predmetom tohto sporu, obsahuje 731 odôvodnení a 882 poznámok pod čiarou. Ako vyplýva z bodu 6 napadnutého rozhodnutia, žiadosti o dôvernosť podané žalobkyňou, pokiaľ ide o informácie kategórie I, sa týkajú 270 odôvodnení a 46 poznámok pod čiarou, kým žiadosti o dôvernosť informácií kategórie II sa týkajú 64 odôvodnení a 19 poznámok pod čiarou. Na prvý pohľad sa teda zdá, že pri skúmaní, či Komisia vychádzala z nesprávneho posúdenia, keď zamietla väčšinu týchto žiadostí o dôvernosť, vznikajú zložité otázky, na ktorých riešenie je potrebné podrobné skúmanie, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení, ale musia sa vykonať v rámci konania vo veci samej.
69 Na druhej strane skutočnosť, že vyšetrovateľ uznal tajnú povahu niektorých informácií jednak kategórie I, ako aj kategórie II, samo osebe znamená, že sporné informácie nemôžu prima facie byť kvalifikované vo všeobecnosti tak, že nie sú zjavne tajné alebo dôverné, keďže tomu bráni ich samotná povaha. Zdá sa, že toto uznanie utajenia niektorých informácií tiež oslabuje argumentáciu, podľa ktorej sa informácie na základe toho, že si ich členovia kartelu pre autosklá medzi sebou vymieňali, stali informáciami, ktoré sú všeobecne známe aj iným subjektom ako žalobkyni. V každom prípade, pokiaľ ide o odkaz Komisie v tomto kontexte na uznesenie predsedu prvej komory Súdu prvého stupňa z 5. augusta 2003, Glaxo Wellcome/Komisia (T‑168/01, neuverejnené v Zbierke, bod 43), a na uznesenie predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 8. mája 2012, Spira/Komisia (T‑108/07, bod 52), nezdá sa, že skutočnosť, že žalobkyňa poskytla sporné informácie ostatným členom kartelu pre autosklá, ale nie svojim dodávateľom, zákazníkom a konkurentom, ktorí nie sú členmi kartelu, by mala byť zjavne vykladaná v takom zmysle, že tieto informácie sú prístupné, ak nie širokej verejnosti, tak aspoň v rámci niektorých špecializovaných kruhov, v zmysle týchto dvoch uznesení.
70 Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že sporné informácie sú staré viac ako päť rokov, a teda už nie sú tajné, je pravda, že informácie o podniku, ktoré sú staré päť alebo viac rokov, sa musia vo všeobecnosti považovať za historické. Dotknutá osoba však môže preukázať, že napriek tomu, z akého obdobia pochádzajú, tieto informácie stále predstavujú podstatné skutočnosti charakterizujúce jej obchodné postavenie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu štvrtej komory Súdu prvého stupňa z 22. februára 2005, Hynix Semiconductor/Rada, T‑383/03, Zb. s. II‑621, bod 60 a tam citovanú judikatúru). Nezdá sa však, že by argumentácia žalobkyne uvedená v bodoch 63 až 65 vyššie bola prima facie irelevantná na preukázanie toho, že informácie kategórií I a II sú stále tajné z dôvodu ich samotnej povahy. Nemožno ani zjavne vylúčiť, že článok 4 ods. 7 nariadenia č. 1049/2001, podľa ktorého dôvernosť obchodných záujmov alebo citlivých dokumentov možno výnimočne chrániť počas obdobia 30 rokov, alebo dokonca, ak je to potrebné, aj dlhšie, má takú povahu, že by ovplyvnil posúdenie, ktoré sa má v predmetnej veci vykonať.
71 Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení teda nemôže prima facie vylúčiť, že sporné informácie sú známe len obmedzenému počtu osôb a že ich sprístupnenie by mohlo spôsobiť vážnu ujmu žalobkyni v zmysle rozsudku Súdu prvého stupňa z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia (T‑198/03, Zb. s. II‑1429, bod 71).
72 Nakoniec aj za predpokladu, že sporné informácie by sa mohli považovať za také, že tvoria obchodné tajomstvo žalobkyne, otázka, či sú objektívne hodné ochrany, si bude vyžadovať porovnanie záujmu žalobkyne na tom, aby neboli sprístupnené, so všeobecným záujmom, ktorý spočíva v tom, že činnosti inštitúcií Únie majú prebiehať tak, aby sa pritom čo najviac dodržala zásada otvorenosti (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný, bod 71). Takéto zváženie rôznych existujúcich záujmov – či už sa toto zváženie týka celkovo samotnej povahy informácií kategórií I a II alebo každého z viac ako 300 uvedených odôvodnení a 60 poznámok pod čiarou – si bude vyžadovať dôkladné posúdenie, ktoré musí byť vyhradené súdu rozhodujúcemu vo veci samej. V každom prípade zo spisu nevyplýva, že výsledok tohto zváženia by bol zjavne v prospech záujmu obhajovaného Komisiou.
73 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že z tejto veci vyplývajú zložité a citlivé otázky, ktoré sa nemôžu na prvý pohľad považovať za zjavne irelevantné, ale ktorých riešenie si vyžaduje dôkladnejšie preskúmanie v rámci konania vo veci samej. Je teda potrebné pripustiť existenciu fumus boni iuris.
74 Z toho vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že všetky podmienky na tieto účely boli splnené, treba vyhovieť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v rozsahu, v akom sa v ňom navrhuje uloženie zákazu Komisii uverejniť informácie kategórií I a II, a v zostávajúcej časti tento návrh zamietnuť.
Z týchto dôvodov
PREDSEDA VŠEOBECNÉHO SÚDU
nariadil:
1. Návrhy spoločností HUK‑Coburg, LVM, VHV a Württembergische Gemeinde‑Versicherung na vstup do konania ako vedľajší účastníci sa zamietajú.
2. Výkon rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Pilkington Group Ltd na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/39.125 – Autosklo), sa odkladá, pokiaľ ide o dve kategórie informácií, tak ako sú uvedené v bode 6 rozhodnutia C(2012) 5718 final, ktorých predmetom sú jednak informácie o zákazníkoch a menách, opis výrobkov, ako aj iné informácie, ktoré by mohli umožniť identifikovať niektorých zákazníkov, a jednak informácie o počte dielov dodávaných zo strany Pilkington Group, o podiele daného automobilového výrobcu, výpočte cien, zmenách cien atď.
3. Európskej komisii sa nariaďuje, aby sa zdržala uverejnenia verzie rozhodnutia K(2008) 6815 v konečnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 – Autosklo), ktorá má byť podrobnejšia, pokiaľ ide o informácie dvoch kategórií uvedených v bode 2 vyššie, ako verzia uverejnená vo februári 2010 na jej internetovej stránke.
4. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa v zostávajúcej časti zamieta.
5. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.
V Luxemburgu 11. marca 2013