Vec C‑621/18
Wightman a i.
proti
Secretary of State for Exiting the European Union
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Court of Session, Inner House, First Division (Scotland)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 50 ZEÚ – Oznámenie členského štátu o svojom úmysle vystúpiť z Európskej únie – Dôsledky oznámenia – Právo jednostranne odvolať oznámenie – Podmienky“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (plénum) z 10. decembra 2018
1. Prejudiciálne otázky – Právomoc súdu – Obmedzenia – Právomoc vnútroštátneho súdu – Posúdenie prípustnosti návrhu vo veci samej a súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s vnútroštátnym právom – Overenie Súdnym dvorom – Vylúčenie – Deklaratórna povaha návrhu vo veci samej – Okolnosť, ktorá nepostačuje na vylúčenie právomoci Súdneho dvora
(Článok 267 ZFEÚ)
2. Členské štáty – Vystúpenie z Európskej únie – Rozhodnutie členského štátu začať postup vystúpenia – Oznámenie Európskej rade – Možnosť jednostranného odvolania – Podmienky – Dôsledky
(Články 49 a 50 ZEÚ)
1. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 25, ako aj zo 7. februára 2018, American Express, C‑304/16, EU:C:2018:66, bod 32). Súdnemu dvoru však neprislúcha spochybňovať posúdenie, ktoré vykonal vnútroštátny súd v prípade prípustnosti návrhu vo veci samej a ktoré v rámci prejudiciálneho konania patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, ani preverovať, či rozhodnutie vnútroštátneho súdu bolo prijaté v súlade s vnútroštátnymi pravidlami o organizácii súdov a o súdnych konaniach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 26, ako aj zo 7. februára 2018, American Express, C‑304/16, EU:C:2018:66, bod 34). V prejednávanej veci vnútroštátny súd zamietol námietky neprípustnosti, ktoré pred ním vzniesla vláda Spojeného kráľovstva v súvislosti s hypotetickou a akademickou povahou návrhu vo veci samej. Z toho vyplýva, že tvrdenia vlády Spojeného kráľovstva a Komisie v rozsahu, v akom smerujú k spochybneniu prípustnosti tohto návrhu, nemajú vplyv na posúdenie prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, EU:C:2007:163, bod 33).
Navyše okolnosť, že návrh vo veci samej má deklaratórnu povahu, nebráni tomu, aby Súdny dvor rozhodol o prejudiciálnej otázke, keďže vnútroštátne právo umožňuje, aby bol tento návrh podaný, a táto otázka zodpovedá objektívnej potrebe vyriešiť spor, ktorý bol riadne predložený vnútroštátnemu súdu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 65, ako aj zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 28). Pred vnútroštátnym súdom teda skutočne existuje prebiehajúci spor, a to aj napriek tomu, že sa odporca vo veci samej rozhodol, že sa nebude vyjadrovať k meritu otázky položenej navrhovateľmi vo veci samej, pričom sa obmedzil iba na tvrdenie, že ich návrh je neprípustný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2010, Afton Chemical, C‑343/09, EU:C:2010:419, body 11 a 15).
(pozri body 27, 30 – 32)
2. Článok 50 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že členský štát oznámil Európskej rade v súlade s týmto článkom svoj úmysel vystúpiť z Únie, uvedený článok tomuto členskému štátu umožňuje, aby dovtedy, kým dohoda o vystúpení uzavretá medzi uvedeným členským štátom a Európskou úniou nenadobudne platnosť, alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá, dovtedy, kým neuplynie lehota dvoch rokov stanovená v treťom odseku toho istého článku, ktorú možno prípadne predĺžiť v súlade s týmto odsekom, jednoznačne a bezpodmienečne jednostranne odvolal toto oznámenie prostredníctvom písomného oznámenia adresovaného Európskej rade po tom, čo dotknutý členský štát prijal rozhodnutie o odvolaní v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami. Cieľom takéhoto odvolania je potvrdiť členstvo tohto členského štátu v Európskej únii za nezmenených podmienok, pokiaľ ide o jeho status členského štátu, pričom na základe uvedeného odvolania sa končí postup vystúpenia.
Pokiaľ ide o kontext článku 50 ZEÚ, treba odkázať na trináste odôvodnenie preambuly Zmluvy o EÚ, prvé odôvodnenie preambuly Zmluvy o FEÚ, ako aj na článok 1 ZEÚ, z ktorých vyplýva, že cieľom Zmlúv je vytvoriť čoraz užšie spojenectvo medzi národmi Európy, a zároveň na druhé odôvodnenie preambuly Zmluvy o FEÚ, z ktorého vyplýva, že cieľom Únie je odstraňovať prekážky, ktoré rozdeľujú Európu. Takisto treba zdôrazniť význam hodnôt slobody a demokracie, uvedené v druhom a štvrtom odôvodnení preambuly Zmluvy o EÚ, ktoré patria medzi spoločné hodnoty uvedené v článku 2 tejto Zmluvy, ako aj v preambule Charty základných práv Európskej únie a ktoré v tomto zmysle patria medzi samotné základy právneho poriadku Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, body 303 a 304). Ako vyplýva z článku 49 ZEÚ, ktorý stanovuje možnosť každého európskeho štátu požiadať o členstvo v Únii a ktorého náprotivkom je článok 50 ZEÚ týkajúci sa práva na vystúpenie, Únia zoskupuje štáty, ktoré sa slobodne a dobrovoľne prihlásili k týmto hodnotám, takže právo Únie spočíva na základnom predpoklade, že každý členský štát má so všetkými ostatnými členskými štátmi spoločné uvedené hodnoty a uznáva, že ostatné členské štáty majú tieto hodnoty s ním spoločné [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 35].
Ak za týchto podmienok určitý štát nemožno nútiť, aby proti svojej vôli pristúpil k Únii, nemožno ho ani nútiť, aby proti svojej vôli z Únie vystúpil. Ak by však oznámenie úmyslu vystúpiť malo nevyhnutne viesť k vystúpeniu dotknutého členského štátu po uplynutí lehoty stanovenej v článku 50 ods. 3 ZEÚ, tento členský štát by mohol byť nútený opustiť Úniu v rozpore so svojou vôľou – vyjadrenou na základe demokratického postupu v súlade s jeho ústavnými požiadavkami – prehodnotiť svojej rozhodnutie vystúpiť z Únie, a teda zostať jej členom. Treba konštatovať, že takýto výsledok by bol v rozpore s cieľmi a hodnotami pripomenutými v bodoch 61 a 62 tohto rozsudku. Konkrétne prípad, ak by členský štát, ktorý sa po oznámení svojho úmyslu vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami a na základe demokratického postupu rozhodol odvolať oznámenie tohto úmyslu v rámci takéhoto postupu, bol nútený vystúpiť, by bol v rozpore s cieľom Zmlúv spočívajúcim vo vytvorení čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy.
Tento záver je podporený ustanoveniami Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý bol zohľadnený v rámci prípravných prác na Zmluve o Ústave pre Európu. Za predpokladu, že by určitá zmluva na základe svojich ustanovení umožňovala odstúpenie od nej, článok 68 tohto dohovoru jednoznačne a bezpodmienečne spresňuje najmä to, že oznámenie o odstúpení od zmluvy uvedené v článkoch 65 a 67 uvedeného dohovoru možno odvolať kedykoľvek predtým, než zmluva nadobudne platnosť.
(pozri body 61 – 63, 65 – 67, 70, 71, 75 a výrok)