ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)

z 15. novembra 2023(*)

„Verejná služba – Úradníci – Preradenie v záujme služby – Rozhodnutie s retroaktívnym účinkom prijaté pri výkone rozsudkov súdu Únie – Článok 266 ZFEÚ – Články 22a a 22c služobného poriadku – Nezrovnalosť v konaní pred podaním žaloby – Zásada riadnej správy veci verejných – Právo byť vypočutý – Zásada nestrannosti – Primeraná lehota – Povinnosť starostlivosti – Zodpovednosť – Nemajetková ujma“

Vo veci T‑790/21,

PL, v zastúpení: N. de Montigny, advokátka,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: M. Brauhoff a L. Vernier, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),

v zložení: predseda komory L. Truchot, sudcovia H. Kanninen a M. Sampol Pucurull (spravodajca),

tajomník: H. Eriksson, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 15. marca 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou podanou podľa článku 270 ZFEÚ sa žalobca PL na jednej strane domáha zrušenia rozhodnutia Európskej komisie zo 16. februára 2021 o jeho preradení s retroaktívnym účinkom na Generálne riaditeľstvo Komisie (GR) pre mobilitu a dopravu od 1. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj rozhodnutia zo 16. septembra 2021 čiastočne zamietajúceho jeho sťažnosť (ďalej len „rozhodnutie čiastočne zamietajúce sťažnosť“) a na druhej strane náhrady majetkovej aj nemajetkovej ujmy, ktoré utrpel.

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Prejednávaný spor sa týka preradenia žalobcu z delegácie Komisie na Západnom brehu Jordánu a v Pásme Gazy vo východnom Jeruzaleme (ďalej len „delegácia“), kde pracoval od 16. februára 2012, na GR pre mobilitu a dopravu od 1. januára 2013 (ďalej len „sporné preradenie“).

3        Napadnuté rozhodnutie nadväzuje na zrušenie dvoch predchádzajúcich rozhodnutí súdom Európskej únie nariaďujúcich sporné preradenie, a na stiahnutie tretieho rozhodnutia s rovnakým účinkom zo strany Komisie (ďalej len spoločne „prvé tri rozhodnutia o preradení“).

4        Skutkový kontext, v ktorom boli prijaté tieto rozhodnutia, je nasledujúci.

5        Dňa 20. decembra 2012 bol žalobca e‑mailom informovaný, že v predchádzajúci deň bolo schválené sporné preradenie (ďalej len „prvé rozhodnutie o preradení“). Toto rozhodnutie žalobca napadol na Súde pre verejnú službu (vec F‑96/13).

6        Okolnosti, za ktorých bolo prijaté prvé rozhodnutie o preradení, boli opísané v bodoch 2 až 14 rozsudku z 15. apríla 2015, PL/Komisia (F‑96/13, ďalej len „rozsudok F‑96/13“, EU:F:2015:29) takto:

„2      Žalobca je úradníkom Komisie. V čase skutkových okolností bol zaradený do platovej triedy AD 11 a pôvodne bol pridelený na oddelenie pre finančné zdroje riaditeľstva pre spoločné zdroje na GR pre mobilitu a dopravu. Rozhodnutím [menovacieho orgánu (ďalej len ‚MO‘)] zo 16. januára 2012 bol preradený na oddelenie pre financie, zmluvy, audit riaditeľstva pre susedskú politiku na GR pre rozvoj a spoluprácu – EuropeAid (ďalej len ‚GR pre rozvoj a spoluprácu‘)] a pôsobil ako vedúci oddelenia delegácie… s účinnosťou od 16. februára 2012.

3      Počas výkonu jeho úloh na čele oddelenia delegácie pre financie, zmluvy, audit prebiehal na tejto delegácii audit Európskeho dvora audítorov, ktorého predmetom bol program s názvom [dôverné](1). Na konci auditu audítori Dvora audítorov oznámili nedostatky v riadení tohto programu. Počas toho istého obdobia žalobca informoval rôznych aktérov o svojich obavách v súvislosti s údajnými nezrovnalosťami v riadení daného programu, o svojich pochybnostiach týkajúcich sa činností medzinárodnej organizácie, ktorá uzatvorila viacero zmlúv s GR pre rozvoj a spoluprácu, o otázkach týkajúcich sa rizika konfliktu záujmov vyplývajúceho z väzieb niektorých miestnych zamestnancov delegácie s touto medzinárodnou organizáciou a svojich podozreniach z korupcie v rámci realizácie projektu Európskej únie s názvom [dôverné] touto medzinárodnou organizáciou. Okrem toho oddelenie delegácie pre financie, zmluvy, audit, ktoré riadi program [dôverné], bolo podrobené vyšetrovaniam Európskeho úradu pre boj proti podvodom…, ktoré sa začali v rokoch 2011 a 2013.

4      Dňa 15. októbra 2012 [A], zástupkyňa zamestnancov delegácie (ďalej len ‚zástupkyňa zamestnancov‘), zaslala vedúcemu delegácie správu podpísanú 21 členmi delegácie…, v ktorej bola vyjadrená frustrácia niektorých zamestnancov v súvislosti so zmenou prístupu, akým sa postupovalo na oddelení delegácie pre financie, zmluvy, audit v priebehu siedmich mesiacov, počas ktorých žalobca zabezpečoval jeho riadenie. Táto zmena prístupu údajne spôsobila výrazné oneskorenia v riadení projektov alebo dokonca zablokovanie niektorých z nich, ako aj stratu dôveryhodnosti voči partnerom Únie. Zástupkyňa zamestnancov v tejto správe tiež uviedla, že v predchádzajúcich siedmich mesiacoch boli nahlásené prípady nevhodného správania ohrozujúce profesionálnu integritu zamestnancov a že k nim stále dochádza. Správa sa končila výzvou vedeniu, aby rýchlo vyriešilo opísanú situáciu, ktorá sa stala neznesiteľnou.

5      Vedúci oddelenia pre financie, zmluvy, audit riaditeľstva pre susedskú politiku na GR pre rozvoj a spoluprácu, ktorému žalobca podliehal (ďalej len ‚vedúci oddelenia žalobcu‘), uskutočnil 22. a 23. októbra 2012 služobnú návštevu delegácie a stretol sa s kolegami dotknutého, keďže ten nebol prítomný.

6      Predmetom stretnutia v Bruseli 25. októbra 2012 za prítomnosti najmä vedúceho oddelenia žalobcu a žalobcu bolo správanie žalobcu a problémy týkajúce sa komunikácie medzi oddeleniami pre financie, zmluvy, audit a pre transakcie v rámci delegácie.

7      Dňa 9. novembra 2012 zaslala zástupkyňa zamestnancov e-mail vedúcemu oddelenia žalobcu, v ktorom sa sťažovala, že správanie žalobcu sa ešte zhoršilo. Podľa zástupkyne zamestnancov žalobca zamestnancom teraz vyčítal, že hovorili s vedúcim oddelenia počas služobnej cesty 22. a 23. októbra 2012. V tom istom emaile zástupkyňa zamestnancov žiadala o prijatie preventívneho opatrenia s cieľom ochrániť zamestnancov pred akýmkoľvek obťažovaním.

8      Prostredníctvom emailov vedúceho delegácie a zástupcu generálneho riaditeľa GR pre rozvoj a spoluprácu z 12. novembra 2012, ako aj svojho vedúceho oddelenia z 13. novembra 2012 bol žalobca upozornený na nevhodnosť svojho správania a na problémy v komunikácii, ktoré jeho oddelenie a on spôsobili. Podľa jeho nadriadených tieto ťažkosti ovplyvňovali prácu delegácie a politické vzťahy, ktoré Únia udržiavala v regióne.

9      Dňa 20. novembra 2012 bol žalobca telefonicky informovaný o svojom preradení na ústredie a dostal e-mail od vedúceho oddelenia pre ľudské zdroje v delegáciách na GR pre rozvoj a spoluprácu, ktorým mu bolo ‚potvrdené jeho preradenie na ústredie v jeho pôvodnom GR [pre mobilitu]‘. V tom istom emaile sa uvádzalo, že ‚o niekoľko dní, po skončení konania, mu bude doručené formálne oznámenie‘, a e-mail obsahoval aj výzvu, aby vyčerpal zostávajúce dni dovolenky do konca roka, čo malo viesť k jeho ‚blízkemu odchodu z delegácie‘.

10      Emailmi z 28. a 29. novembra 2012 žalobca požiadal vedúceho delegácie a svojho vedúceho oddelenia, aby mu predložili presný zoznam skutočností, na ktoré odkazovali vo svojich emailoch z 12. a 13. novembra 2012, aby na ne mohol odpovedať.

11      Dňa 4. decembra 2012 žalobca oznámil vedúcemu oddelenia pre ľudské zdroje v delegáciách na GR pre rozvoj a spoluprácu, že pripravoval svoj odchod, ale že ešte nedostal oficiálne oznámenie rozhodnutia o preradení, uvedené v jeho emaile z 20. novembra 2012, pričom mal splniť formality súvisiace s presťahovaním.

12      Vedúci oddelenia 6. decembra 2012 odpovedal na e-mail žalobcu z 28. novembra 2012 v tom zmysle, že problémy, ktoré spomenul, sa opakovali a že si ich nemohol zapisovať zakaždým, keď dostal sťažnosť týkajúcu sa žalobcu.

13      Dňa 10. decembra 2012 žalobca znovu požiadal vedúceho delegácie, aby mu poskytol dôkazy podporujúce výhrady, ktoré sa voči nemu uvádzali. Vedúci delegácie ho 12. decembra 2012 vyzval, aby sa v prípade každej ďalšej komunikácie obrátil na príslušné oddelenie ľudských zdrojov.

14      Dňa 20. decembra 2012 zamestnanec oddelenia pre správu služobného postupu a výkonu na GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť zaslal žalobcovi e-mail, v ktorom ho informoval, že jeho preradenie na GR a oddelenie: MOVE.SRD (Brusel), teda na GR pre mobilitu, ‚bolo schválené‘ vedúcim tímu pre pohyb zamestnancov oddelenia pre správu služobného postupu a výkonu v postavení MO 19. decembra 2012, s účinnosťou od 1. januára 2013. Autor emailu tiež spresnil, že toto preradenie malo právny základ v článku 7 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom v tom čase…, že ‚tento presun bol zaregistrovaný a mohol byť konzultovaný cez [informačný systém riadenia zamestnancov s názvom] Sysper 2‘, že kópia tohto emailu bol zaradená do spisu žalobcu a že ‚nebude vystavený žiaden papierový dokument‘.“

7        Od 1. januára 2013 bol žalobca povýšený do platovej triedy AD 12 v rámci povyšovania v roku 2013.

8        Dňa 16. januára 2015 bol žalobca zaradený na zastupiteľstvo Komisie v Londýne (Spojené kráľovstvo).

9        Súd pre verejnú službu rozsudkom F‑96/13 vyhláseným 15. apríla 2015 zrušil prvé rozhodnutie o preradení z dôvodu porušenia práv žalobcu na obranu.

10      Dňa 15. októbra 2015 po viacerých výmenách korešpondencie medzi Komisiou a žalobcom sa v rámci výkonu rozsudku F‑96/13 uskutočnilo stretnutie medzi vedúcou oddelenia pre správu služobného postupu a výkonu na GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť (ďalej len „oddelenie GR ĽZB.B4“) a žalobcom, tiež v prítomnosti jeho poradcu a ďalších dvoch vedúcich oddelení (ďalej len „stretnutie z 15. októbra 2015“).

11      Na tomto stretnutí vedúca oddelenia GR ĽZB.B4 informovala žalobcu o tom, že ako menovací orgán (MO) má v úmysle nariadiť v rámci vykonania rozsudku F‑96/13 sporné preradenie s retroaktívnym účinkom. Vysvetlila, že predmetom stretnutia je dať žalobcovi možnosť uviesť svoje pripomienky predtým, než ona prijme toto rozhodnutie.

12      Vedúca oddelenia GR ĽZB.B4 odkazovala na spis, ktorý podľa nej poukazoval na neprimerané správanie žalobcu. V tejto súvislosti boli na stretnutí spomenuté niektoré emaily z 27. júla 2012, z 18. septembra 2012, z 3., 5. a 14. októbra 2012 a z 12. a 13. novembra 2012.

13      Žalobca sa vyjadril k obsahu týchto emailov. Vysvetlil tiež oznámenie podané jeho nadriadeným z 3. októbra 2012 týkajúce sa medzinárodnej organizácie uvedenej v bode 6 vyššie. Uviedol tiež, že medzi 13. a 20. novembrom 2012 nastali udalosti, s ktorými stále nebol oboznámený a ktoré viedli administratívu k nariadeniu sporného preradenia. Podľa neho existoval vzťah medzi týmto preradením a jeho oznámením, ktorý mal byť predmetom vyšetrovania. Dôvody uvádzané vedúcou oddelenia GR ĽZB.B4 boli v rozsudku F‑96/13 považované za nedostatočné.

14      Vedúca oddelenia GR ĽZB.B4 nariadila 22. decembra 2015 sporné preradenie s retroaktívnym účinkom k 1. januáru 2013 (ďalej len „druhé rozhodnutie o preradení“).

15      Na účely odôvodnenia tohto rozhodnutia vedúca oddelenia GR ĽZB.B4 konštatovala „extrémne napätú situáciu v komunikácii“ medzi žalobcom a jeho kolegami tak na delegácii, ako aj na ústredí, čo podľa nej mohlo podstatne ovplyvňovať riadne fungovanie delegácie. V tejto súvislosti výslovne odkázala na emaily od 18. septembra 2012 do 13. novembra 2012, ktoré administratíva predložila žalobcovi na stretnutí z 15. októbra 2015, pričom citovala niektoré pasáže.

16      Žalobca napadol druhé rozhodnutie o preradení na Všeobecnom súde. Rozsudkom z 13. decembra 2018, PL/Komisia (T‑689/16, ďalej len „rozsudok T‑689/16“, neuverejnený, EU:T:2018:925) bolo toto rozhodnutie zrušené z dôvodu, že bolo prijaté nepríslušným orgánom z hľadiska ochrany priznanej žalobcovi článkom 22a Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) v jeho postavení oznamovateľa.

17      V nadväznosti na toto zrušenie zastupujúci vedúci oddelenia GR ĽZB.B4 znovu rozhodol o spornom preradení rozhodnutím z 25. júna 2019 s retroaktívnym účinkom k 1. januáru 2013 (ďalej len „tretie rozhodnutie o preradení“).

18      Žalobou podanou 18. mája 2020 (vec T‑308/20) sa žalobca domáhal zrušenia tretieho rozhodnutia o preradení, najmä z dôvodu nepríslušnosti orgánu, ktorý prijal rozhodnutie.

19      Listom z 27. júla 2020 generálna riaditeľka GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť (ďalej len „GR ĽZB“) informovala žalobcu o svojom zámere stiahnuť tretie rozhodnutie o preradení a nahradiť ho novým rozhodnutím, ktoré prijme ona v postavení MO. Spresnila, že predmetom toho rozhodnutia bude sporné preradenie s retroaktívnym účinkom k 1. januáru 2013. Generálna riaditeľka GR ĽZB vyzvala žalobcu, aby predložil svoje prípadné pripomienky pred prijatím nového rozhodnutia.

20      Listom z 13. augusta 2020 žalobca požiadal generálnu riaditeľku GR ĽZB o spresnenie dôvodov, na základe ktorých sa domnieva, že zastupujúci vedúci oddelenia GR ĽZB.B4 nebol príslušným MO pre rozhodnutie o jeho preradení. Domnievajúc sa, vzhľadom na oznámené stiahnutie tretieho rozhodnutia o preradení, že sa na neho stále vzťahuje postavenie oznamovateľa, uviedol, že nové rozhodnutie malo byť prijaté pri dodržaní článku 22a služobného poriadku. Okrem toho uviedol, že stiahnutie tretieho rozhodnutia o preradení by malo dôsledky na prípustnosť žaloby podanej vo veci T‑308/20. Napokon požiadal Komisiu o zaujatie stanoviska k týmto otázkam.

21      V liste zo 7. septembra 2020 generálna riaditeľka GR ĽZB uviedla, že vzhľadom na odôvodnenie rozsudku T‑689/16 sa zdalo, že rozhodnutie o preradení mohla prijať len ona. Spresnila tiež, že stiahnutie tretieho rozhodnutia o preradení malo za cieľ vykonať tento rozsudok spôsobom, ktorý by nebolo možné napadnúť, bez čakania na výsledok konania začatého v rámci veci T‑308/20. Znovu preto vyzvala žalobcu, aby predložil pripomienky k zamýšľanému rozhodnutiu uvedenému v liste z 27. júla 2020.

22      Žalobca listom zo 17. septembra 2020 pripomenul okolnosti, za ktorých bolo prijaté prvé rozhodnutie o preradení. Predovšetkým toto preradenie mu bolo oznámené 20. novembra 2012, teda menej ako mesiac po tom, ako svojmu vedeniu oznámil možné nezrovnalosti v riadení programu [dôverné], svoje obavy týkajúce sa činností organizácie, ktorá uzatvorila viaceré zmluvy s GR pre rozvoj a spoluprácu – EuropeAid (ďalej len GR pre rozvoj a spoluprácu), svoje otázky týkajúce sa rizika konfliktu záujmov vyplývajúceho z väzieb niektorých miestnych a zmluvných zamestnancov delegácie s touto organizáciou a podozrenia z korupcie v rámci realizácie projektu [dôverné] touto organizáciou. Žalobca tiež pripomenul dôvody, ktoré viedli Súd pre verejnú službu k zrušeniu prvého rozhodnutia o preradení, s odkazom na body 66 a 67 rozsudku F‑96/13. Uviedol tiež, že počas stretnutia z 15. októbra 2015 Komisia nepredložila nové dôkazy, ani nespresnila žiadnu výhradu, ku ktorej došlo po 13. novembri 2012. Žalobca teda nemohol účinne uplatniť svoje pripomienky. Žalobca tiež pripomenul, že od 10. októbra 2016 žiadal generálnu riaditeľku GR ĽZB o vypočutie v súvislosti so svojou situáciou charakterizovanou siedmimi preradeniami v záujme služby od 1. januára 2013, a to na pracovné miesta vytvorené špeciálne na tento účel a zrušené po jeho odchode. Tretie rozhodnutie o preradení bolo tiež prijaté bez toho, aby žalobca mohol účinne predložiť svoje pripomienky. Ak, ako oznámila generálna riaditeľka GR ĽZB, toto rozhodnutie malo byť neskôr stiahnuté, Komisii prislúchalo, aby žalobcovi uviedla presné dôvody sporného preradenia, aby jej mohol účinne predložiť svoje pripomienky. Komisia by sa mala tiež ubezpečiť, že nové rozhodnutie bude prijaté v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú jeho postavenie oznamovateľa. Vzhľadom na komplexnosť veci vzniknutej v roku 2012 žalobca požiadal generálnu riaditeľku GR ĽZB o prijatie na účely predbežne neoficiálneho preskúmania skutočností, ktoré by mohli ukončiť túto situáciu.

23      Listom z 9. októbra 2020 generálna riaditeľka GR ĽZB žalobcovi oznámila, že mal k dispozícii všetky relevantné skutočnosti, ktoré mu umožňovali účinne vykonávať svoje právo byť vypočutý. V tejto súvislosti spomenula zápisnice zo stretnutia z 15. októbra 2015 vypracované administratívou a žalobcom, z ktorých podľa nej vyplývali dôvody zohľadnené vedúcou oddelenia GR ĽZB.B4 pri prijímaní druhého rozhodnutia o preradení. Generálna riaditeľka GR ĽZB pripomenula, že toto rozhodnutie bolo zrušené Všeobecným súdom z jediného dôvodu založeného na nepríslušnosti autora rozhodnutia. Vyzvala preto žalobcu, aby jej v lehote dvoch týždňov predložil svoje pripomienky, pričom k listu pripojila zápisnice. Okrem toho žalobcovi oznámila rozhodnutie stiahnuť tretie rozhodnutie o preradení. Spresnila, že cieľom tohto stiahnutia bude ukončenie existujúcej nezrovnalosti súvisiacej s nepríslušnosťou autora tohto rozhodnutia a že po tomto stiahnutí bude po vypočutí žalobcu nasledovať prijatie nového rozhodnutia o jeho preradení.

24      V liste z 31. októbra 2020 žalobca uviedol, že – ako vyplývalo z bodov 60, 61 a 66 rozsudku F‑96/13 – jeho nadriadení prejavili výhrady k jeho správaniu po 13. novembri 2012, ktoré nemal možnosť spochybniť. Udalosti, ku ktorým došlo po tomto dátume, neboli objasnené na stretnutí z 15. októbra 2015, počas ktorého sa Komisia obmedzila na ďalšie prečítanie komunikácie, ku ktorej došlo medzi žalobcom a vedúcim delegácie na jednej strane, a jeho vedúcim oddelenia na GR pre rozvoj a spoluprácu na strane druhej. Žalobca pripomenul, že neúspešne žiadal o prístup k správe s pečiatkou z 26. novembra 2012, adresovanej členom komisie pre správu zdrojov v delegáciách (ďalej len „Comdel“), ktorá sa ho týkala, ako aj ku všetkým súvisiacim dokumentom, a najmä k tým, ktoré GR pre rozvoj a spoluprácu postúpilo v roku 2012 právnemu servisu Komisie, a k tým, ktoré má tento servis k dispozícii. Podľa žalobcu Súd pre verejnú službu svojím rozsudkom definitívne rozhodol, že dôvody predchádzajúce 13. novembru 2012 nemohli zákonne odôvodniť sporné preradenie. Podľa neho informácie, ktoré poskytol svojim nadriadeným, bez ich reakcie, Európsky dvor audítorov oznámil Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF), ktorý ho štyrikrát predvolal. Na základe týchto skutočností Komisia zrušila všetky zmluvy o nepriamom hospodárení uzatvorené s predmetnou organizáciou v rámci programu [dôverné]. Tieto skutočnosti priviedli vedúceho auditu Dvora audítorov k tomu, že počas stretnutia výslovne poukázal na korupciu, podvod, rodinkárstvo a tajné dohody. Žalobca bol ako vedúci oddelenia delegácie pre financie, zmluvy, audit povinný prijať opatrenia na ochranu záujmov Únie. Dôvody prípadného nového rozhodnutia o preradení, ktoré podľa neho nie sú uvedené v liste z 27. júla 2020, teda mali byť objektívne, jasné a presné, aby mu umožnili spochybniť ich počas vypočutia pred príslušným MO, o ktoré žiadal ako oznamovateľ na účely nápravy svojej administratívnej situácie a obnovenia svojej profesionálnej cti a dôstojnosti.

25      Všeobecný súd uznesením z 25. novembra 2020, PL/Komisia (T‑308/20, neuverejnené, EU:T:2020:571), konštatoval, že žaloba podaná žalobcom proti tretiemu rozhodnutiu o preradení sa v dôsledku stiahnutia rozhodnutia stala bezpredmetnou. Komisii bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, keďže bolo rozhodnuté, že stiahnutím tretieho rozhodnutia o preradení implicitne uznala, že postup jeho prijímania mal nedostatky.

26      Emailom z 11. decembra 2020 žalobca znovu požiadal generálnu riaditeľku GR ĽZB o vypočutie na stretnutí.

27      Generálna riaditeľka GR ĽZB prijala napadnuté rozhodnutie 16. februára 2021.

28      V prvých troch odôvodneniach napadnutého rozhodnutia generálna riaditeľka GR ĽZB uviedla, že výmeny rôznych dokumentov v roku 2012 medzi žalobcom a jeho nadriadenými, či už v GR pre rozvoj a spoluprácu v Bruseli (Belgicko) alebo na delegácii, potvrdzovali „situáciu v oblasti vzťahov…, ktorá bola čoraz neudržateľnejšia“ a že s cieľom upokojiť situáciu na delegácii bolo potrebné rozhodnúť o spornom preradení, keďže administratíva disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb.

29      Generálna riaditeľka GR ĽZB následne pripomenula postupy, ktoré viedli k prijatiu prvých troch rozhodnutí o preradení, a dôvody, ktoré v konkrétnom prípade opodstatnili ich zrušenie súdom Únie alebo stiahnutie rozhodnutia Komisiou.

30      V dvanástom odôvodnení napadnutého rozhodnutia generálna riaditeľka GR ĽZB uviedla, že na žalobcu sa vzťahovali ustanovenia článku 22a služobného poriadku a že z tohto dôvodu bola ona MO príslušným rozhodnúť o spornom preradení.

31      Generálna riaditeľka GR ĽZB po tom, čo dospela k záveru, že žalobca mohol vykonať svoje právo byť vypočutý v rámci výmen písomností opísaných v bodoch 19 až 24 vyššie, uviedla v poslednom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že bolo potrebné „napraviť administratívnu situáciu“ žalobcu s retroaktívnym účinkom k 1. januáru 2013 prijatím nového rozhodnutia s rovnakým obsahom ako druhé rozhodnutie o preradení a založeného na rovnakých dôvodoch uvedených v prvých troch odôvodneniach napadnutého rozhodnutia.

32      V emaile o zaslaní napadnutého rozhodnutia, tiež s dátumom 16. februára 2021, generálna riaditeľka GR ĽZB žalobcovi oznámila, že počas rokov predchádzajúcich prijatiu tohto rozhodnutia mal dostatočnú príležitosť vyjadriť svoj názor na sporné preradenie a dôvody, o ktoré sa opieralo, na základe čoho bilaterálne stretnutie medzi ním a ňou nepovažovala za potrebné.

33      Žalobca podal 17. mája 2021 proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, domáhajúc sa najmä jeho stiahnutia, zrušenia všetkých ostatných rozhodnutí, ktoré voči nemu prijali nepríslušné orgány vzhľadom na jeho postavenie oznamovateľa, a zrušenia v informačnom systéme riadenia zamestnancov Komisie s názvom Sysper 2 každého ďalšieho správneho rozhodnutia, ktoré bolo prijaté protiprávne medzi rokmi 2013 a 2022, ako aj zaplatenia súm vo výške 100 000 a 250 000 eur ako náhrady údajnej majetkovej a nemajetkovej ujmy.

34      Sťažnosť bola podaná prostredníctvom formulára, ktorý odkazoval na článok 22c služobného poriadku a mal byť adresovaný oddeleniu pre sťažnosti a preskúmanie konania na GR Komisie pre ľudské zdroje a bezpečnosť (ďalej len „oddelenie GR ĽZB.E2“). K formuláru a sťažnosti bol pripojený list žalobcu adresovaný generálnej riaditeľke GR ĽZB uvádzajúci, že ide o sťažnosť založenú na článku 22c služobného poriadku. Formulár, sťažnosť a list boli zaslané spoločne emailom oddeleniu GR ĽZB.E2.

35      Listom z 31. mája 2021 zaslanom žalobcovi oddelenie GR ĽZB.E2 potvrdilo prijatie zásielky zo 17. mája 2021, pričom odkazovalo na sťažnosť „podanú podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku“ a priložilo dokument s názvom „Vyhlásenie o ochrane osobných údajov“. Žalobca bol tým istým emailom vyzvaný, aby predložil, ak to považuje za užitočné, každý nový dokument týkajúci sa svojej sťažnosti v lehote pätnástich dní.

36      Emailom z 3. júna 2021 žalobca požiadal oddelenie GR ĽZB.E2 o objasnenie niektorých aspektov emailu z 31. mája 2021 po potvrdení generálnej riaditeľky GR ĽZB za príslušný MO. Po prvé uviedol, že sťažnosť bola podaná na základe článku 22c služobného poriadku. Po druhé požiadal o oznámenie interných pravidiel stanovených MO pre zaobchádzanie so sťažnosťami na základe tohto ustanovenia. Po tretie požiadal, aby lehota pätnástich dní, ktorá mu bola poskytnutá na predloženie každého užitočného dokumentu, bola prerušená až do odpovede na jeho žiadosť o objasnenie. Okrem toho žiadal o rešpektovanie dôvernosti zaručenej služobným poriadkom pre tento typ vecí.

37      Emailom zo 4. júna 2021 zamestnanec oddelenia GR ĽZB.E2 spresnil, že sťažnosťou podanou žalobcom na základe článku 22c sa bude toto oddelenie zaoberať v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku, ako tiež vyplývalo z Administratívneho oznámenia č. 79‑2013 z 19. decembra 2013 o podávaní žiadostí podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, sťažností podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku a žiadostí o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, ktoré je uvedené v prílohe.

38      Rozhodnutím čiastočne zamietajúcim sťažnosť, doručeným žalobcovi 16. septembra 2021, člen Výboru pre ľudské zdroje a bezpečnosť (ďalej len „člen Výboru povereného GR ĽZB“) konajúci v postavení MO čiastočne vyhovel sťažnosti žalobcu, keď súhlasil s tým, že z jeho spisu v systéme Sysper 2 bude odstránené tretie rozhodnutie o preradení a všetky zmienky týkajúce sa článku 22a služobného poriadku v súvislosti s rozhodnutiami o preradení. Sťažnosť bola v zostávajúcej časti zamietnutá. Pokiaľ ide o návrh na náhradu škody podaný v sťažnosti, člen Výboru povereného GR ĽZB rozhodol, že nesúvisí s napadnutým rozhodnutím, keďže údajná škoda podľa neho vyplývala zo sledu udalostí, ktoré nastali od roku 2013. Táto časť sťažnosti bola z tohto dôvodu rekvalifikovaná na žiadosť podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku. Člen Výboru povereného GR ĽZB uviedol, že nebol príslušným MO pre zaobchádzanie s touto žiadosťou a že za týchto podmienok bude odpoveď poskytnutá v inom rozhodnutí.

II.    Návrhy účastníkov konania

39      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie, a ak je to potrebné, zrušil rozhodnutie čiastočne zamietajúce sťažnosť,

–        vyhlásil a určil nečinnosť Komisie v rozsahu, v akom neprijala opatrenia na vykonanie rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 v súlade s ich odôvodneniami, a porušenie právnej sily rozhodnutej veci zo strany Komisie,

–        uložil Komisii povinnosť zaplatiť sumu vo výške 250 000 eur ako náhradu spôsobenej majetkovej ujmy, ako aj sumu vo výške 100 000 eur ako náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

40      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

A.      O predmete žaloby

41      Žalobca sa svojím prvým žalobným návrhom domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia, a „ak je to potrebné“, zrušenia rozhodnutia čiastočne zamietajúceho sťažnosť.

42      V súlade so zásadou hospodárnosti konania môže súd rozhodnúť, že o návrhoch smerujúcich proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti netreba osobitne rozhodnúť, pokiaľ dospeje k názoru, že návrhy nemajú samostatný obsah a v skutočnosti sa prelínajú s návrhmi smerujúcimi proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 72 a citovanú judikatúru).

43      Pokiaľ ide o prejednávanú vec, návrhy na zrušenie rozhodnutia čiastočne zamietajúceho sťažnosť sa neprelínajú s návrhmi smerujúcimi proti napadnutému rozhodnutiu. Žalobca totiž na podporu prvých návrhov uvádza konkrétne porušenie záruk priznaných oznamovateľom článkom 22c služobného poriadku, ktorý sa týka postupu zaobchádzania so sťažnosťami, ktoré títo podávajú v rámci konania pred podaním žaloby. Na jednej strane žalobca v rámci prvého žalobného dôvodu uvádza, že sťažnosť nebola preskúmaná príslušným MO. Na druhej strane na podporu prvej časti tretieho žalobného dôvodu tvrdí, že nebolo zabezpečené osobitné zaobchádzanie s jeho sťažnosťou, zaručené článkom 22c služobného poriadku.

44      Žalobca však musí mať možnosť nechať preskúmať súdom Únie riadny priebeh konania o sťažnosti, ktorého účelom je umožniť a uprednostniť mimosúdne riešenie sporu, ktorý vznikol medzi úradníkom a administratívou, a uložiť orgánu nadriadenému úradníkovi preskúmať svoje rozhodnutie, pod podmienkou dodržania pravidiel, s prihliadnutím na prípadné námietky tohto úradníka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2015, Z/Súdny dvor, T‑88/13 P, EU:T:2015:393, body 143 až 146 a citovanú judikatúru).

45      Za týchto okolností treba rozhodnúť nielen o návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ale aj o návrhoch, ktoré sa týkajú rozhodnutia čiastočne zamietajúceho sťažnosť.

46      Okrem toho treba uviesť, že žalobca sa svojím druhým žalobným návrhom domáha, aby Všeobecný súd konštatoval nečinnosť Komisie v rozsahu, v akom neprijala opatrenia na vykonanie rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 v súlade s ich odôvodneniami, a porušenie právnej sily rozhodnutej veci.

47      V odpovedi na otázku Všeobecného súdu položenú na pojednávaní žalobca spresnil, že jeho druhý žalobný návrh sa týkal nezákonností, ktoré zakladali návrh na náhradu škody podaný v rámci jeho tretieho žalobného návrhu.

48      Druhý a tretí žalobný návrh teda treba vykladať ako jediný žalobný návrh na náhradu škody.

B.      O návrhoch na zrušenie

49      Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobca uvádza tri žalobné dôvody, založené na týchto skutočnostiach:

–        prvý na nedostatku právomoci správneho orgánu, ktorý zamietol sťažnosť,

–        druhý na porušení článku 266 ZFEÚ, právnej sily rozhodnutej veci a zásady zákazu retroaktivity, na zneužití konania, porušení procesných záruk, ako aj práva byť účinne vypočutý a v súlade s cieľom, ktorý sa má týmto právom dosiahnuť,

–        tretí na porušení článku 22a služobného poriadku, povinnosti pomoci a starostlivosti v rámci postupu preradenia, článku 22c služobného poriadku a ochrany viazanej na oznamovateľov, povinnosti náležitej starostlivosti, neutrality, nestrannosti, objektívnosti, jeho práva na spravodlivé posúdenie jeho spisu administratívou a na porušení jeho legitímnych očakávaní, ako aj na zneužití konania.

1.      Úvodné poznámky

50      Na úvod treba pripomenúť povinnosti, ktoré prislúchajú administratíve, keď rozhoduje o preradení úradníka.

51      Rozhodnutia o preradení podliehajú, pokiaľ ide o ochranu práv a legitímnych záujmov dotknutých úradníkov, pravidlám článku 7 ods. 1 služobného poriadku. Podľa tohto ustanovenia MO konajúci výlučne v záujme služby a bez ohľadu na štátnu príslušnosť pridelí každého úradníka vymenovaním alebo preložením na pracovné miesto vo funkčnej skupine úradníka, ktoré zodpovedá jeho platovej triede.

52      Inštitúcie majú z tohto titulu širokú mieru voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb vzhľadom na úlohy, ktoré im boli zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorých majú k dispozícii s ohľadom na tieto úlohy, za predpokladu, že toto pridelenie je na jednej strane v záujme služby a na druhej strane rešpektuje rovnocennosť medzi platovou triedou a pracovným miestom (pozri rozsudok z 27. októbra 2022, ES/Výbor regiónov, C‑539/21 P, neuverejnený, EU:C:2022:840, bod 44).

53      Interné problémy v oblasti vzájomných vzťahov, pokiaľ spôsobujú napätie, ktoré je na ujmu riadneho výkonu služby, môžu v záujme služby odôvodniť preloženie úradníka bez jeho súhlasu, a fortiori ak je táto služba poverená diplomatickými úlohami. Také opatrenie možno prijať aj nezávisle od otázky zodpovednosti za uvedené ťažkosti (pozri rozsudok z 12. októbra 2022, Paesen/ESVČ, T‑88/21, EU:T:2022:631, bod 213 a citovanú judikatúru).

54      Vzhľadom na to, že žalobca bol považovaný za oznamovateľa konajúceho odôvodnene a čestne v zmysle článku 22a ods. 3 služobného poriadku, treba tiež pripomenúť záruky, ktoré sa na neho vzťahovali pri prijímaní napadnutého rozhodnutia.

55      Ochrana stanovená článkom 22a ods. 3 služobného poriadku sa bez akýchkoľvek formalít prizná úradníkom, ktorí odôvodnene a čestne poskytli informácie o skutočnostiach, ktoré vedú k domnienke o existencii možnej nezákonnej činnosti, a to na základe samotného poskytnutia uvedených informácií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2014, AN/Komisia, T‑512/13 P, EU:T:2014:1073, body 30 a 31).

56      Skutočnosť, že rozhodnutie v neprospech úradníka alebo zamestnanca chronologicky nasleduje po jeho oznámení informácií podľa článku 22a služobného poriadku, musí viesť Všeobecný súd, pokiaľ je naň podaná žaloba proti tomuto rozhodnutiu, k mimoriadne obozretnému preskúmaniu žalobného dôvodu založeného na porušení týchto ustanovení. Treba však pripomenúť, že toto ustanovenie neposkytuje úradníkovi ochranu proti každému rozhodnutiu, ktoré mu môže spôsobiť ujmu, ale iba proti rozhodnutiam, ktoré sú prijaté v dôsledku jeho oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, CJ/ECDC, T‑692/16, neuverejnený, EU:T:2017:894, body 109 a 110).

57      Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, v bode 3 oznámenia podpredsedu Komisie Šefčoviča zo 6. decembra 2012, SEC(2012) 679 final o usmerneniach týkajúcich sa oznamovania informácií v prípade závažných nedostatkov fungovania (whistleblowing) (ďalej len „usmernenia týkajúce sa oznamovania protispoločenskej činnosti“) sa spresňuje, že osobe prijímajúcej opatrenie v neprospech oznamovateľa prislúcha preukázať, že toto opatrenie bolo odôvodnené inými dôvodmi, ako je oznámenie nedostatkov fungovania.

58      Napokon článok 22c ukladá MO každej inštitúcie povinnosť zaviesť interné pravidlá, ktoré sa okrem iného týkajú poskytovania informácií úradníkom uvedených v článku 22a ods. 1 služobného poriadku, o zaobchádzaní so záležitosťami, ktoré oznámili, ochrany ich oprávnených záujmov a ich súkromia, ako aj postupu spracúvania ich sťažností. S týmito sťažnosťami treba zaobchádzať dôverne, a ak si to okolnosti vyžadujú, pred uplynutím lehôt stanovených v článku 90 služobného poriadku.

59      So zreteľom na tieto úvahy treba preskúmať žalobné dôvody, ktoré žalobca uviedol na podporu svojich návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia čiastočne zamietajúceho sťažnosť.

2.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci správneho orgánu, ktorý zamietol sťažnosť

60      Žalobca spochybňuje právomoc člena Výboru povereného GR ĽZB zamietnuť jeho sťažnosť, ktorú podľa svojho tvrdenia podal podľa článku 22c služobného poriadku a nie podľa článku 90 ods. 2 tohto poriadku. Podľa žalobcu žiadne ustanovenie neumožňuje uznať túto právomoc. Túto právomoc okrem toho žalobca neuznal vo svojej sťažnosti. V replike žalobca dodáva, že túto sťažnosť vybavovalo oddelenie GR ĽZB.E2, keďže člen Výboru povereného GR ĽZB ju iba podpísal. Toto delegovanie alebo administratívna podpora však nie sú stanovené uplatniteľným právom.

61      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcu buď ako neprípustné, keďže sú oneskorené, alebo ako nedôvodné.

62      V tejto súvislosti treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté bez delegovania generálnou riaditeľkou GR ĽZB v postavení príslušného MO, podľa pravidiel uvedených v bodoch 47 a 48 rozsudku T‑689/16.

63      Podľa tabuľky V bodu 12 prílohy I k rozhodnutiu Komisie C(2013) 3288 zo 4. júna 2013 o výkone právomocí vyplývajúcich zo služobného poriadku úradníkov menovacím orgánom a orgánom oprávneným uzatvárať pracovné zmluvy (OOUPZ), zmenenému rozhodnutím Komisie C(2014) 9864 zo 16. decembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie Komisie MO/OOUPZ“), sťažnosti podané proti rozhodnutiam prijatým voči úradníkom všetkých platových tried sa zvyčajne podávajú generálnej riaditeľke GR ĽZB. Poznámka pod čiarou 2 týkajúca sa bodu 12 tabuľky však stanovuje, že ak generálna riaditeľka GR ĽZB prijala rozhodnutie bez delegovania právomoci, tak ako v prejednávanej veci (pozri bod 62 vyššie), odpoveď na sťažnosť podanú proti tomuto rozhodnutiu musí dať člen Komisie poverený GR ĽZB.

64      Je síce pravda, že tabuľka V bod 12 prílohy I k rozhodnutiu Komisie MO/OOUPZ sa týka sťažností založených na článku 90 ods. 2 služobného poriadku, zatiaľ čo žalobca odkazuje aj na článok 22c služobného poriadku.

65      Článok 22c služobného poriadku sa však vzťahuje na sťažnosti podané úradníkmi v súvislosti so spôsobom, akým sa s nimi zaobchádzalo po splnení si povinností alebo v dôsledku splnenia si svojich povinností podľa článku 22a služobného poriadku, s odkazom najmä na článok 90 služobného poriadku.

66      Za týchto podmienok člen Komisie poverený GR ĽZB mal právomoc rozhodnúť o sťažnosti žalobcu.

67      Pokiaľ ide o výhradu žalobcu založenú na zaobchádzaní s jeho sťažnosťou oddelením GR ĽZB.E2, treba konštatovať, že ani článok 22c služobného poriadku, ani rozhodnutie Komisie MO/OOUPZ, ani usmernenia týkajúce sa oznamovania protispoločenskej činnosti nebránia tomuto oddeleniu podporiť príslušný MO. Okrem toho žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by mohol preukázať jeho tvrdenie, podľa ktorého člen Komisie poverený GR ĽZB iba podpísal návrh rozhodnutia navrhovaný útvarmi. Tieto výhrady preto treba považovať za nedôvodné bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ich oneskorený charakter.

68      Z uvedeného vyplýva, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť.

3.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 266 ZFEÚ, právnej sily rozhodnutej veci a zásady zákazu retroaktivity, na zneužití konania a na porušení procesných záruk, ako aj práva byť vypočutý

69      Druhý žalobný dôvod sa delí na tri časti.

70      Prvá časť sa zakladá na „porušení práva žalobcu na obranu, práva byť vypočutý, na neexistencii vyšetrovania zo strany administratívy, na porušení zásady kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní, porušení článku 41 Charty základných práv Európskej únie a práva na riadnu správu vecí verejných, ako aj na nedodržaní primeranej lehoty“.

71      Druhá a tretia časť, ktoré Všeobecný súd preskúma spoločne, sa v podstate zakladajú na viacerých porušeniach týkajúcich sa spôsobu, akým Komisia vykonala rozsudky F‑96/13 a T‑689/16.

a)      O prvej časti založenej na porušení práva na obranu a práva byť vypočutý, na neexistencii vyšetrovania zo strany administratívy, na porušení zásady kontradiktórnosti, zásady rovnosti zbraní, článku 41 Charty a práva na riadnu správu vecí verejných, ako aj na nedodržaní primeranej lehoty

72      Na úvod treba tak ako Komisia uviesť, že žalobca v názve tejto časti odkazuje na porušenie zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, ktoré sú vlastné právam na obhajobu, ktoré tiež uvádza. Tieto výhrady však nie sú následne rozvinuté. Podľa článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu však žaloba musí obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov. Vzhľadom na to, že pokiaľ ide o tieto výhrady, žaloba nezodpovedá požiadavkám stanoveným týmto ustanovením, treba ich zamietnuť ako neprípustné.

73      Žalobca na podporu tejto časti uvádza v podstate dve výhrady založené na porušení po prvé jeho práva byť vypočutý a po druhé práva na riadnu správu vecí verejných zaručeného článkom 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), pri neexistencii vyšetrovania zo strany administratívy a z dôvodu nedodržania primeranej lehoty.

1)      O porušení práva byť vypočutý

74      Žalobca na podporu tejto výhrady uvádza, že prvé tri odôvodnenia napadnutého rozhodnutia obsahujú retroaktívny výklad skutočností, ktorý nebol uvedený v prvých troch rozhodnutiach o preradení a v súvislosti s ktorým nebol vypočutý. Okrem toho, pred napadnutým rozhodnutím nebol informovaný o skutočnosti, že príslušný MO bude prihliadať na komunikáciu, ku ktorej došlo s jeho nadriadenými v roku 2012.

75      Žalobca dodáva, že generálna riaditeľka GR ĽZB si s ním odmietla dohodnúť stretnutie, zatiaľ čo Komisia pred Všeobecným súdom v rámci veci T‑308/20 tvrdila, že napadnuté rozhodnutie bude prijaté po jeho náležitom vypočutí. Žalobca tvrdí, že v priebehu toho stretnutia mohol byť po prvý raz vypočutý zo strany príslušného MO o vzťahu medzi informáciou, ktorú oznámil podľa článku 22a služobného poriadku, ktorá je citlivá a dôverná vo vzťahu k útvarom, a sporným preradením na delegáciu požadovaným jeho bývalými nadriadenými na delegácii len z dôvodu odvety, ktoré podlieha vyšetrovaniu zo strany OLAF‑u.

76      Namiesto vypočutia žalobcu počas bilaterálneho stretnutia sa však generálna riaditeľka GR ĽZB uspokojila s prihliadnutím na komunikáciu z roku 2015 medzi žalobcom a administratívou týkajúcu sa výhrad jeho nadriadených v rámci konania, v priebehu ktorého si nemohol pred príslušným MO uplatniť záruky priznané článkom 22a služobného poriadku týkajúce sa dôvernosti. Žalobca si tieto záruky nemohol uplatniť ani v rámci komunikácie, ku ktorej došlo s administratívou bezprostredne po stiahnutí tretieho rozhodnutia o preradení.

77      Žalobca sa napokon domnieva, že ani po takmer deviatich rokoch od vytýkaných skutočností nemohol byť účinne vypočutý.

78      Komisia uvádza, že tvrdenia žalobcu treba zamietnuť.

79      V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že obsah základného práva byť vypočutý predpokladá, že dotknutá osoba má možnosť ovplyvniť daný rozhodovací proces, čím možno zabezpečiť, že prijímané rozhodnutie bude výsledkom vhodného vyváženia záujmu služby a osobného záujmu dotknutej osoby (pozri rozsudok z 13. decembra 2017, CJ/ECDC, T‑692/16, neuverejnený, EU:T:2017:894, bod 80 a citovanú judikatúru).

80      Pokiaľ ide o prejednávanú vec, v súlade s judikatúrou mala generálna riaditeľka GR ĽZB vo svojom postavení MO prijať rozhodnutie vykonávajúce rozsudky o zrušení s prihliadnutím na stav v čase, keď bolo prijaté prvé rozhodnutie o preradení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, CJ/ECDC, T‑692/16, neuverejnený, EU:T:2017:894, bod 56 a citovanú judikatúru).

81      Pokiaľ tak ako v prejednávanej veci rozhodnutie možno prijať len pri rešpektovaní práva byť vypočutý, dotknutej osobe musí byť umožnené účinne vyjadriť svoj názor, pokiaľ ide o plánované opatrenie, a to v rámci písomnej alebo ústnej komunikácie na podnet administratívy, pričom tejto administratíve prináleží, aby o tejto komunikácii poskytla dôkaz (pozri rozsudok z 10. januára 2019, RY/Komisia, T‑160/17, EU:T:2019:1, bod 45 a citovanú judikatúru).

82      Treba uviesť, že porušenie práv žalobcu na obranu v rámci prijatia prvého rozhodnutia o preradení konštatoval súd Únie v rozsudku F‑96/13 za okolností uvedených v bode 6 vyššie. Súd pre verejnú službu predovšetkým konštatoval, že hoci žalobca musel v roku 2012 vedieť o negatívnom vnímaní svojho správania zo strany kolegov a nadriadených, zamýšľaný dôsledok zo strany MO, a síce sporné preradenie, nebol vyjadrený pred prijatím tohto prvého rozhodnutia, takže k nemu nemohol vyjadriť svoje stanovisko. Okrem toho podľa súdu Únie zo spisu vyplývalo, že nadriadený žalobcu zaslal výhrady týkajúce sa jeho správania po 13. novembri 2012, ktoré žalobca nemohol spochybniť.

83      Napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté za rovnakých podmienok.

84      Počas stretnutia z 15. októbra 2015 uvedeného v napadnutom rozhodnutí bolo totiž žalobcovi najmä oznámené, že sporné preradenie mohli odôvodniť skutočnosti uvedené v sérii emailov datovaných od 18. septembra do 13. novembra 2012. Komisia nepoukázala na žiadnu skutočnosť, ktorá nastala po tomto dátume. Ako vyplýva z podrobných zápisníc z tohto stretnutia, žalobca mohol vyjadriť svoje stanovisko k týmto skutočnostiam a vysvetliť kontext, v ktorom boli emaily zaslané, čo zahŕňalo jeho podozrenia týkajúce sa organizácie uvedenej v bode 6 vyššie a informácie, ktoré oznámil nadriadeným od 3. októbra 2012.

85      V rámci prijatia napadnutého rozhodnutia generálna riaditeľka GR ĽZB prihliadla na zápisnice z týchto stretnutí, počas ktorých žalobca uviedol svoje stanovisko. Okrem toho po oznámení stiahnutia tretieho rozhodnutia o preradení generálna riaditeľka GR ĽZB trikrát vyzvala žalobcu, aby predložil svoje pripomienky vo vzťahu ku kontextu, v ktorom bolo prijaté prvé a druhé rozhodnutie o preradení a ktorý podľa nej vyplýval z týchto zápisníc.

86      Vzhľadom na tieto skutočnosti sa treba domnievať, že právo byť vypočutý uvedené v bode 79 vyššie bolo dodržané.

87      Tvrdenia žalobcu nespochybňujú tento záver.

88      Po prvé na rozdiel od toho, čo uvádza žalobca, prvé tri odôvodnenia napadnutého rozhodnutia neobsahujú nový retroaktívny výklad sporných skutkových okolností. Ako totiž vyplýva z posledného odôvodenia tohto rozhodnutia, tieto tri odôvodnenia sa obmedzujú v podstate na prevzatie obsahu druhého rozhodnutia o preradení opísaného v bode 15 vyššie.

89      Po druhé generálna riaditeľka GR ĽZB vo svojom liste z 9. októbra 2020 žalobcovi poskytla zápisnice zo stretnutia z 15. októbra 2015, v ktorých sú uvedené výmeny emailov medzi ním a jeho nadriadenými. Z tohto listu v podstate vyplýva, že generálna riaditeľka GR ĽZB mala v úmysle prihliadnuť na skutočnosti uvedené v týchto zápisniciach, ku ktorým žalobcu vyzvala na predloženie pripomienok.

90      Po tretie, ako vyplýva z uznesenia z 25. novembra 2020, PL/Komisia (T‑308/20, neuverejnené, EU:T:2020:571), Komisia skutočne pred Všeobecným súdom spresnila, že mala v úmysle vypočuť žalobcu po stiahnutí tretieho rozhodnutia o preradení. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 81 vyššie si však rešpektovanie práva byť vypočutý nevyžaduje, aby dotknutá osoba vyjadrila svoje stanovisko na stretnutí, keďže jej pripomienky možno získať v rámci výmeny písomnej korešpondencie, ako to bolo v prejednávanej veci.

91      Po štvrté je pravda, že žalobca v postavení oznamovateľa bol vypočutý na stretnutí z 15. októbra 2015 nepríslušným MO. Skutočnosti prediskutované na tomto stretnutí však boli podrobne opísané v dvoch zápisniciach, pričom jednu z nich vypracoval samotný žalobca. Tieto zápisnice preto mohli byť platne zohľadnené generálnou riaditeľkou GR ĽZB na účely prijatia napadnutého rozhodnutia po tom, ako dala žalobcovi možnosť uviesť doplňujúce skutočnosti.

92      Po piate, ako uvádza Komisia, nič nebránilo žalobcovi v tom, aby v odpovedi na tri výzvy generálnej riaditeľky GR ĽZB uviedol spresnenia o nezrovnalostiach, ktoré oznámil, keď pracoval na delegácii. Tieto oznámenia vo forme emailov zaslaných jeho nadriadeným boli už spomenuté na stretnutí z 15. októbra 2015 a pred súdom Únie v rámci vecí F‑96/13 a T‑689/16. Okrem toho, dodržiavanie záruk uvádzaných žalobcom v súvislosti s jeho postavením oznamovateľa bude preskúmané nižšie v rámci analýzy tretieho žalobného dôvodu.

93      Napokon tvrdenie žalobcu, podľa ktorého nemohol byť účinne vypočutý takmer deväť rokov po skutkových udalostiach, treba tiež zamietnuť. Žalobca a Komisia totiž dlho písomne komunikovali od roku 2013 v súvislosti so sporným preradením, a to aj pred súdom Únie. Napriek uplynutému času tak žalobca mohol účinne vysvetliť generálnej riaditeľke GR ĽZB svoje stanovisko k okolnostiam, za ktorých bolo prijaté prvé rozhodnutie o preradení.

94      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že výhrada založená na porušení práva byť vypočutý nie je dôvodná a treba ju zamietnuť.

2)      O porušení článku 41 ods. 1 Charty z dôvodu absencie administratívneho vyšetrovania a z dôvodu nedodržania primeranej lehoty

95      Žalobca po prvé uvádza, že v roku 2021 sa generálna riaditeľka GR ĽZB v napadnutom rozhodnutí vyjadrila k jeho situácii medzi 1. januárom 2013 a 16. januárom 2015, keď bol preradený na zastupiteľstvo Komisie v Londýne, bez primeraného a legitímneho odôvodnenia daného omeškania, čím došlo k porušeniu článku 41 ods. 1 Charty. Žalobca dodáva, že následné nezákonnosti zo strany Komisie nemôžu odôvodniť toto omeškanie. Podľa neho jeho situáciu nebolo možné napraviť a posteriori a mal byť odškodnený.

96      Po druhé žalobca uvádza, že zásada riadnej správy vecí verejných zaručená článkom 41 ods. 1 Charty si vyžadovala precíznu, efektívnu a konkrétnu analýzu všetkých skutočností, urobenú s náležitou starostlivosťou, ktorá si od Komisie vyžadovala spojiť všetky skutkové a právne skutočnosti potrebné na výkon jej právomoci voľnej úvahy. Podľa neho si dodržanie týchto povinností vyžadovalo, aby generálna riaditeľka GR ĽZB viedla administratívne vyšetrovanie skutočností starých deväť rokov, namiesto toho, aby svoj zámer založila na zápisniciach zo stretnutia z 15. októbra 2015 vedeného nepríslušným MO, počas ktorého boli uvedené niektoré neúplné výmeny korešpondencie medzi žalobcom a jeho nadriadenými, predchádzajúce 13. novembru 2012 a vykonané pri porušení pravidiel ochrany spájanej s postavením oznamovateľa.

97      Po tretie žalobca v replike uvádza, že generálna riaditeľka GR ĽZB mala spravovať jeho spis sama, bez pomoci svojich útvarov a že jej prislúchalo preukázať, že sporné preradenie nijako nevyplývalo, priamo ani nepriamo, zo skutočností, ktoré viedli k uznaniu jeho postavenia oznamovateľa. Jeho hierarchicky nadriadený bol osobou dotknutou skutočnosťami, ktoré boli predmetom vyšetrovania OLAF‑u súvisiaceho s informáciami, ktoré žalobca poskytol vo svojom postavení oznamovateľa.

98      Komisia navrhuje zamietnuť tvrdenia žalobcu buď ako neprípustné, keďže boli uvedené oneskorene, alebo ako nedôvodné.

99      Pred analýzou prvej výhrady, ktorá sa týka nedodržania primeranej lehoty, treba najprv preskúmať druhú a tretiu výhradu žalobcu, ktoré sa týkajú spôsobu, akým generálna riaditeľka GR ĽZB preskúmala jeho situáciu.

100    Pokiaľ ide o druhú výhradu žalobcu založenú na povinnosti generálnej riaditeľky GR ĽZB viesť vyšetrovanie, treba pripomenúť, že právo Únie vyžaduje, aby sa administratívne konania viedli tak, aby boli dodržané záruky, ktoré poskytuje zásada riadnej správy vecí verejných zakotvená v článku 41 Charty. Medzi tieto záruky patrí povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti veci a zhromaždiť všetky skutkové a právne okolnosti nevyhnutné na výkon jej voľnej úvahy, ako aj zabezpečiť riadny priebeh a efektívnosť konaní, ktoré vedie (pozri rozsudok z 11. júla 2019, BP/FRA, T‑888/16, neuverejnený, EU:T:2019:493, bod 162 a citovanú judikatúru).

101    Pokiaľ ide o prejednávanú vec, generálna riaditeľka GR ĽZB mala k dispozícii skutočnosti nevyhnutné na výkon svojej právomoci voľnej úvahy, hoci sporné udalosti nastali v roku 2012. Prihliadla predovšetkým na podrobné zápisnice zo stretnutia z 15. októbra 2015, počas ktorého bola so žalobcom prerokovaná situácia na delegácii. Je pravda, ako bolo uvedené v bode 91 vyššie, že toto stretnutie sa uskutočnilo pred nepríslušným MO. Zápisnice však uvádzajú presné a objektívne skutočnosti prevzaté v odôvodnení druhého rozhodnutia o preradení, ku ktorým sa mal žalobca znovu vyjadriť na základe výzvy generálnej riaditeľky GR ĽZB z 9. októbra 2020. Okrem toho zistenia súdu Únie v rozsudku F‑96/13 tiež prispeli k preukázaniu sporných skutočností.

102    Z tohto dôvodu generálnej riaditeľke GR ĽZB nemožno vytýkať, že po stiahnutí tretieho rozhodnutia o preradení neviedla vyšetrovanie.

103    Pokiaľ ide o tretiu výhradu žalobcu uvedenú v replike, podľa ktorej generálna riaditeľka GR ĽZB mala prijať napadnuté rozhodnutie bez pomoci svojich útvarov, treba konštatovať, bez potreby preskúmať jej oneskorený charakter, že nie je založená na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, ale práva na ochranu, ktoré sa na neho vzťahovalo v jeho postavení oznamovateľa. Táto výhrada je tiež v podstate žalobcom formulovaná v rámci tretieho žalobného dôvodu založeného na porušení článkov 22a a 22c služobného poriadku, na základe čoho bude preskúmaná v rámci toho žalobného dôvodu.

104    Pokiaľ ide o prvú výhradu žalobcu založenú na nedodržaní primeranej lehoty pri prijímaní napadnutého rozhodnutia pri porušení článku 41 ods. 1 Charty, treba pripomenúť, že povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení administratívnych konaní predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečuje súd Únie a ktorá je prevzatá v článku 41 ods. 1 Charty ako súčasť práva na riadnu správu vecí verejných (pozri rozsudok z 11. novembra 2020, AV a AW/Parlament, T‑173/19, neuverejnený, EU:T:2020:535, bod 131 a citovanú judikatúru).

105    Primeranosť dĺžky správneho konania treba posudzovať v závislosti od konkrétnych okolností každej veci, a najmä od jej kontextu, od jednotlivých procesných etáp, ktoré musí inštitúcia dodržiavať, od správania sa účastníkov konania, ako aj od zložitosti veci a jej významu pre rozličné dotknuté osoby (pozri rozsudok zo 14. septembra 2010, AE/Komisia, F‑79/09, EU:F:2010:99, bod 105 a citovanú judikatúru).

106    Pokiaľ ide o prejednávanú vec, prijatie napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa sporného preradenia viac než osem rokov po vytýkaných skutočnostiach sa zdôvodňuje predovšetkým zrušením prvého a druhého rozhodnutia o preradení a tým, že Komisia stiahla tretie rozhodnutie o preradení.

107    Ako uvádza Komisia, medzi týmto stiahnutím a napadnutým rozhodnutím uplynuli iba štyri mesiace.

108    Ide však iba o poslednú fázu správneho konania, ktoré sa muselo znovu začať z dôvodu pochybenia Komisie v treťom rozhodnutí o preradení, pri výkone rozsudku T‑689/16 vydaného 13. decembra 2018.

109    Uplynutie lehoty presahujúcej dva roky medzi rozsudkom T‑689/16, ktorého vykonanie nebolo zložité, a napadnutým rozhodnutím nie je primerané.

110    To isté platí pre lehotu presahujúcu osem rokov, ktorá uplynula medzi vytýkanými skutočnosťami a napadnutým rozhodnutím prijatým 16. februára 2021 s retroaktívnym účinkom k 1. januáru 2013.

111    Je síce pravda, že toto oneskorenie možno sčasti pripísať prerušeniam z dôvodu súdneho preskúmania a početnej korešpondencie medzi žalobcom a Komisiou v rámci výkonu rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16.

112    Komisia však na pojednávaní uznala, že stiahnutie tretieho rozhodnutia o preradení prijatého pri výkone rozsudku T‑689/16 prispelo k zdržaniu ukončenia správneho konania. Toto konanie bolo už aj tak dlhé z dôvodu postupných pochybení zo strany Komisie konštatovaných v rozsudkoch F‑96/13 a T‑689/16.

113    Vzhľadom na to napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté v primeranej lehote.

114    Po tomto konštatovaní treba pripomenúť, že porušenie zásady dodržania primeranej lehoty však vo všeobecnosti neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého na záver správneho konania. Nedodržanie zásady primeranej lehoty totiž môže ovplyvniť platnosť správneho konania len v prípade, ak nadmerná dĺžka tohto konania môže mať vplyv na samotný obsah rozhodnutia prijatého na konci správneho konania (pozri rozsudok zo 17. mája 2018, Komisia/AV, T‑701/16 P, EU:T:2018:276, bod 46 a citovanú judikatúru). V opačnom prípade by zrušenie tohto rozhodnutia malo za hlavný praktický následok zvrátený účinok ďalšieho predĺženia konania z dôvodu, že už bolo príliš dlhé (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2013, Nardone/Komisia, F‑111/12, EU:F:2013:140, bod 62 a citovanú judikatúru).

115    Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na rozdiel od toho, čo uvádza žalobca, uplynutie neprimerane dlhého času nemalo vplyv na samotný obsah napadnutého rozhodnutia.

116    Ako bolo totiž uvedené v bode 93 vyššie, lehota medzi vytýkanými skutočnosťami a dátumom prijatia napadnutého rozhodnutia nebránila žalobcovi v tom, aby generálnej riaditeľke GR ĽZB vysvetlil svoj pohľad na sporné preradenie. Rovnako, ako je uvedené v bode 101 vyššie, napriek uplynutému času mala generálna riaditeľka GR ĽZB k dispozícii všetky skutočnosti potrebné na prijatie svojho rozhodnutia.

117    Vzhľadom na to porušenie primeranej lehoty zakotvenej v článku 41 ods. 1 Charty neodôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia.

118    Prvú časť uvádzanú na podporu druhého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

b)      O druhej a tretej časti druhého žalobného dôvodu, ktoré sa týkajú výkonu rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16

119    Druhá časť uvádzaná na podporu druhého žalobného dôvodu má názov „Nesporné skutkové okolnosti v judikatúre, priznanie nerešpektovania procesného účelu a zneužitia konania, nesplnenie povinnosti starostlivosti a ochrany viazanej na oznamovateľa“.

120    Tretia časť sa zakladá na „porušení zásad a pravidiel týkajúcich sa retroaktivity a právnej istoty, na porušení zásady nestrannosti (objektívnej a subjektívnej), na snahe prijať rovnaké rozhodnutie s rovnakým dosahom a založené na rovnakých dôvodoch namiesto kompenzácie straty príležitosti na dodržiavanie procesných práv žalobcu včas a efektívne“.

121    V rámci týchto dvoch častí, ktoré Všeobecný súd preskúma spoločne, žalobca uvádza rad konštatovaní a namieta viacero porušení týkajúcich sa spôsobu, akým Komisia vykonala rozsudky F‑96/13 a T‑689/16.

122    Tvrdenia uvádzané na podporu týchto dvoch častí sa opakujú a okrem výnimky sa špecificky netýkajú porušení uvedených v názvoch častí. Je však možné identifikovať dve série tvrdení.

123    Prvú sériu tvrdení uvádzaných žalobcom možno priradiť k zneužitiu konania, k nesplneniu povinnosti starostlivosti a k porušeniu zásady nestrannosti.

124    Druhá séria tvrdení sa prikláňa k porušeniu zásady zákazu retroaktivity, článku 266 ZFEÚ a ochrany viazanej na oznamovateľa.

125    Treba najprv preskúmať túto druhú sériu tvrdení.

1)      O porušení zásad zákazu retroaktivity a právnej istoty, článku 266 ZFEÚ a ochrany viazanej na oznamovateľa v rámci výkonu rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16

126    Žalobca v podstate uvádza, že Komisia nevysvetlila dôvody, pre ktoré pri prijímaní napadnutého rozhodnutia porušila zásadu zákazu retroaktivity, keď už nemohla preskúmať takú starú a definitívne ukončenú situáciu, o to viac pri rešpektovaní ochrany procesných záruk spájaných s jeho postavením oznamovateľa. Výkon rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 si teda vyžadoval upustiť od sporného preradenia a nahradiť žalobcovi škodu.

127    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcu buď ako neprípustné, alebo ako nedôvodné.

128    V tejto súvislosti treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej na to, aby inštitúcia vyhovela zrušujúcemu rozsudku a aby bol tento rozsudok vykonaný v plnom rozsahu, musí rešpektovať nielen výrok rozsudku, ale aj dôvody, ktoré k nemu viedli a ktoré predstavujú jeho potrebnú oporu v tom zmysle, že sú nevyhnutné na určenie presného významu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku. Práve toto odôvodnenie totiž jednak presne určuje ustanovenie, ktoré je považované za protiprávne, a jednak poukazuje na dôvody protiprávnosti konštatovanej vo výroku, ktoré musí dotknutá inštitúcia vziať do úvahy pri nahrádzaní aktu, ktorý bol zrušený. Okrem toho článok 266 ZFEÚ ukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vyhnúť sa tomu, aby akt, ktorý má nahradiť zrušený akt, obsahoval rovnaké nezrovnalosti, ako sú nezrovnalosti identifikované v zrušujúcom rozsudku. Tieto zásady sa uplatňujú o to viac v prípade, keď predmetný zrušujúci rozsudok nadobudol právnu silu rozhodnutej veci (pozri rozsudok z 10. novembra 2010, ÚHVT/Simões Dos Santos, T‑260/09 P, EU:T:2010:461, bod 70 a citovanú judikatúru).

129    Inštitúcia na to, aby si splnila povinnosť, ktorá jej prináleží na základe článku 266 ZFEÚ, musí prijať konkrétne opatrenia, ktoré sú spôsobilé odstrániť protiprávnosť, ku ktorej došlo voči dotknutej osobe. Podľa judikatúry sa teda nemôže odvolávať na praktické ťažkosti, ktoré by mohlo spôsobiť navrátenie žalobcu do právnej situácie, v akej sa nachádzal pred prijatím aktu, ktorý bol zrušený, s cieľom vyhnúť sa tejto povinnosti (pozri rozsudok z 8. decembra 2014, Cwik/Komisia, F‑4/13, EU:F:2014:263, bod 79 a citovanú judikatúru).

130    Dotknutá inštitúcia si totiž iba subsidiárne, ak výkon zrušujúceho rozsudku naráža na väčšie prekážky, môže splniť svoje povinnosti prijatím rozhodnutia, ktoré môže spravodlivo nahradiť nevýhodu vyplývajúcu pre dotknutú osobu zo zrušeného rozhodnutia. V tomto kontexte s ním môže administratíva nadviazať dialóg s cieľom dospieť k dohode, ktorá mu ponúkne spravodlivú náhradu nezákonnosti, ktorej bol obeťou (pozri rozsudok z 8. decembra 2014, Cwik/Komisia, F‑4/13, EU:F:2014:263, bod 80 a citovanú judikatúru).

131    Napokon z judikatúry pripomenutej v bode 80 vyššie vyplýva, že zrušenie rozhodnutia má retroaktívny účinok, ktorý orgánu ukladá povinnosť prijať rozhodnutie s prihliadnutím na stav v dobe prijatia zrušeného rozhodnutia. Túto otázku však treba odlišovať od otázky retroaktívnej povahy nového rozhodnutia prijatého správnym orgánom s cieľom nahradiť zrušený akt. Podľa judikatúry totiž zásada istoty právnych situácií, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie, bráni vo všeobecnosti tomu, aby dosah aktu z hľadiska času siahal až k dátumu, ktorý by predchádzal dátumu jeho uverejnenia. Podľa ustálenej judikatúry to však môže byť inak vo výnimočných prípadoch, keď si to vyžaduje cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, a keď legitímna dôvera dotknutých osôb je riadne dodržaná (pozri rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11, EU:T:2014:739, bod 102 a citovanú judikatúru). Táto dôvera vzniká, keď správny orgán poskytne dotknutej osobe presné, nepodmienečné a konzistentné záruky pochádzajúce z oprávnených a dôveryhodných zdrojov, ktoré voči nemu vyvolajú oprávnené očakávania. Okrem toho tieto záruky musia byť v súlade s ustanoveniami služobného poriadku a so všeobecne uplatniteľnými ustanoveniami (pozri rozsudok zo 7. novembra 2013, Cortivo/Parlament, F‑52/12, EU:F:2013:173, bod 85 a citovanú judikatúru).

132    Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, žalobný dôvod založený na porušení článku 266 ZFEÚ je v žalobe dostatočne vysvetlený pri dodržaní povinností stanovených článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku. Táto výhrada je teda prípustná.

133    V súlade so zásadami pripomenutými v bodoch 128 a 129 vyššie Komisia mala povinnosť vykonať rozsudky F‑96/13 a T‑689/16 nielen pri rešpektovaní ich výrokov, ale aj odôvodnení, ktoré k nim viedli a ktoré predstavovali ich potrebnú podporu, odstránením nezákonnosti spáchanej voči žalobcovi a zabránením tomu, aby nové rozhodnutie obsahovalo rovnaké nezrovnalosti ako tie, ktoré boli zistené v týchto rozsudkoch.

134    Súd Únie však v rozsudku F‑96/13 iba konštatoval porušenie práv žalobcu na obranu za okolností uvedených v bode 82 vyššie, čo viedlo k zrušeniu prvého rozhodnutia o preradení. Pokiaľ ide o rozsudok T‑689/16, súd Únie iba potvrdil nedostatok právomoci vedúcej oddelenia GR ĽZB.B4 na prijatie druhého rozhodnutia o preradení.

135    Výkon rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 si teda vyžadoval od generálnej riaditeľky GR ĽZB v jej postavení príslušného MO preskúmať situáciu žalobcu k dátumu prijatia prvého rozhodnutia o preradení poskytnutím mu možnosti vyjadriť sa k údajným napätým vzťahom a k následkom, ktoré z toho plánovala vyvodiť vo svojom postavení príslušného MO, teda k spornému preradeniu s retroaktívnym účinkom k 1. januáru 2013.

136    Generálna riaditeľka GR ĽZB po vypočutí žalobcu potvrdila, že napäté vzťahy na delegácii spôsobili čoraz neudržateľnejšiu situáciu a že sporné preradenie bolo odôvodnené. Domnievala sa teda, že bolo potrebné potvrdiť prvé rozhodnutie o preradení a napraviť administratívnu situáciu žalobcu. Tento cieľ si vyžadoval, aby napadnuté rozhodnutie malo retroaktívny účinok v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 131 vyššie.

137    Na rozdiel od toho, čo navrhuje žalobca bez uvedenia konkrétnych argumentov v tejto súvislosti, zásada právnej istoty nebola týmto retroaktívnym účinkom porušená, keďže ani súd Únie, ani správny orgán nikdy nespochybnili dôvodnosť sporného preradenia od roku 2012, ani a fortiori nedali žalobcovi presné, nepodmienečné a konzistentné záruky, ktoré by v ňom vyvolali legitímnu dôveru v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 131 vyššie.

138    Napadnuté rozhodnutie preto mohlo mať retroaktívny účinok pri dodržaní kritérií uvedených v bode 131 vyššie.

139    Okrem toho treba uviesť, že výkon rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 nenarazil na väčšie prekážky v zmysle judikatúry uvedenej v bode 130 vyššie. Ako bolo totiž uvedené v bodoch 93 a 101 vyššie, uplynutie času nebránilo žalobcovi v plnej miere uplatniť svoje právo byť vypočutý generálnou riaditeľkou GR ĽZB a jej nebránilo získať všetky prvky kontextu, aby mohla rozhodnúť o sporných skutočnostiach, takže Komisia mohla napraviť nezákonnosti konštatované v týchto rozsudkoch prijatím nového rozhodnutia a nebola povinná spravodlivo odškodniť žalobcu. Napadnuté rozhodnutie teda bolo prijaté pri dodržaní článku 266 ZFEÚ.

140    Napokon, žalobca nevysvetľuje dôvody, pre ktoré skutočnosť, že bolo potrebné preskúmať takú starú situáciu pri výkone rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16, nezaručovala dodržanie ochrany procesných záruk súvisiacich s jeho postavením oznamovateľa.

141    Na tomto základe treba zamietnuť druhú sériu tvrdení uvádzaných žalobcom na podporu druhej a tretej časti druhého žalobného dôvodu.

2)      O zneužití konania, nesplnení povinnosti starostlivosti a porušení zásady nestrannosti

142    Žalobca na podporu prvej série tvrdení uvedených v bode 123 vyššie súvisiacich so zneužitím konania, nesplnením povinnosti starostlivosti a porušením zásady nestrannosti uvádza, že Komisia pri výkone rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 nikdy nemala ani najmenší úmysel zmeniť svoje stanovisko týkajúce sa sporného preradenia.

143    Podľa žalobcu bol zmysel napadnutého rozhodnutia oznámený od začiatku v komunikácii, ktorá mu predchádzala. Generálna riaditeľka GR ĽZB sa vo vzťahu k hotovej veci obmedzila na prijatie rovnakého rozhodnutia s retroaktívnym účinkom, ktorým formalizovala preradenie, ktoré bolo nezákonné od 1. januára 2013. Svedčí o tom potreba „napraviť“ administratívnu situáciu žalobcu uvedená v napadnutom rozhodnutí, skutočnosť, že prvé rozhodnutie o preradení muselo byť formalizované po jeho prijatí 20. novembra 2012, ako aj tvrdenie Komisie pred súdom Únie vo veci T‑689/16, podľa ktorého bolo „málo pravdepodobné“, že by generálna riaditeľka GR ĽZB prijala rozhodnutie v roku 2015 odlišné od toho, ktoré prijala vedúca oddelenia GR ĽZB.B4. Žalobca sa domnieva, že žiadaná retroaktívnosť ovplyvnila pôsobnosť aktu, a nie naopak. Komisia sa konkrétne nezaujímala o cieľ sledovaný „stanovenými procesnými etapami“ v rozsudkoch F‑96/13 a T‑689/16, najmä umožniť žalobcovi, aby mal reálne možnosť ovplyvniť MO v rámci objektívnej a nestrannej analýzy. V prejednávanej veci bol žalobca vypočutý iba formálne.

144    V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že žalobca v podstate uvádza rovnaké tvrdenia na podporu všetkých údajných porušení, pričom pojmy „nestrannosť“, „zneužitie konania“ a „povinnosť starostlivosti“ majú veľmi presný obsah.

145    Požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiaden člen dotknutej inštitúcie zodpovedný za vec nesmie prejavovať predsudky alebo osobnú zaujatosť, pričom osobná nestrannosť sa predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky umožňujúce vylúčiť akékoľvek oprávnené pochybnosti v tejto súvislosti (pozri v tomto smere rozsudok zo 16. júna 2021, PL/Komisia, T‑586/19, neuverejnený, EU:T:2021:370, body 107 a 110 a citovanú judikatúru).

146    Pojem „zneužitie právomoci“ sa vzťahuje na prípady výkonu právomoci správnym orgánom s iným cieľom, ako je cieľ, na ktorého dosiahnutie mu boli právomoci zverené. Zneužitie právomoci sa týka rozhodnutia iba vtedy, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa indícií zdá, že bolo prijaté na dosiahnutie iných cieľov, ako sú sledované ciele (pozri rozsudok z 19. júna 2013, BY/AESA, F‑81/11, EU:F:2013:82, bod 69 a citovanú judikatúru).

147    Povinnosť starostlivosti administratívy voči svojim zamestnancom odráža rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi verejným orgánom a zamestnancami verejnej služby. Táto povinnosť, ako aj zásada riadnej správy vecí verejných znamenajú najmä to, že pri rozhodovaní o situácii úradníka alebo zamestnanca príslušný orgán zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a že pritom je povinný zohľadniť nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka alebo zamestnanca (pozri rozsudok z 25. júna 2003, Pyres/Komisia, T‑72/01, EU:T:2003:176, bod 77 a citovanú judikatúru).

148    Tvrdenia žalobcu musia byť preskúmané s ohľadom na tieto zásady.

149    Po prvé generálnej riaditeľke GR ĽZB nemožno vytýkať, že v komunikácii uvedenej v bodoch 19 až 24 vyššie žalobcovi vysvetlila zmysel rozhodnutia, ktoré mala v úmysle prijať. Neoznámenie tejto informácie zo strany administratívy pred prijatím prvého rozhodnutia o preradení totiž odôvodnilo jeho zrušenie súdom Únie v rozsudku F‑96/13 z dôvodu porušenia práv žalobcu na obranu.

150    Po druhé ani použitie pojmu „náprava“ v napadnutom rozhodnutí nenaznačuje žiadnu zaujatosť alebo osobný predsudok zo strany generálnej riaditeľky GR ĽZB, ani existenciu zneužitia konania. Nezákonnosti v prvom a druhom rozhodnutí o preradení konštatované súdom Únie v rozsudkoch F‑96/13 a T‑689/16 sa totiž netýkali dôvodnosti sporného preradenia, ale podmienok prijatia týchto rozhodnutí. Hoci súd Únie v týchto veciach nevylúčil prijatie odlišného rozhodnutia pri výkone svojich rozsudkov, toto rozhodnutie smerovalo k náprave zistených nezákonností v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 128 a 129 vyššie.

151    Po tretie podmienky prijatia prvého rozhodnutia o preradení, ktoré boli v rozsudku F‑96/13 považované za protiprávne, neovplyvňujú podmienky napadnutého rozhodnutia. Toto napadnuté rozhodnutie bolo okrem toho prijaté s cieľom napraviť zistené protiprávnosti.

152    Po štvrté tvrdenie Komisie v rámci veci T‑689/16, podľa ktorého bolo málo pravdepodobné, že by generálna riaditeľka GR ĽZB prijala v roku 2015 iné rozhodnutie ako to, ktoré prijala vedúca oddelenia GR ĽZB.B4, predstavuje iba stanovisko jej právneho oddelenia v rámci sporu pred Všeobecným súdom, ktoré okrem toho nevylučuje odlišný výsledok.

153    Napokon pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého bol vypočutý generálnou riaditeľkou GR ĽZB iba formálne, nezakladá sa na žiadnom objektívnom dôkaze.

154    Naopak treba konštatovať, že ako bolo uvedené v bode 85 vyššie, žalobca bol trikrát vyzvaný predložiť svoje pripomienky k zámeru generálnej riaditeľky GR ĽZB napraviť jeho administratívnu situáciu potvrdením sporného preradenia.

155    Prvá séria tvrdení uvádzaných žalobcom na podporu druhej a tretej časti je teda nedôvodná.

156    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.

4.      O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 22a služobného poriadku, povinnosti pomoci a starostlivosti, článku 22c služobného poriadku, povinnosti náležitej starostlivosti, neutrality, nestrannosti a objektívnosti, práva žalobcu na spravodlivé posúdenie jeho spisu a na porušení jeho legitímnych očakávaní, ako aj na zneužití konania

157    Tento žalobný dôvod sa delí na štyri časti, pričom prvá sa zakladá na porušení článku 22c služobného poriadku, druhá na porušení povinnosti starostlivosti, tretia je založená na porušení zásad objektivity, nestrannosti a neutrality príslušného MO, ako aj na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie a štvrtá časť sa zakladá na porušení pravidiel uplatniteľných v oblasti dôkazného bremena stanovených v usmerneniach týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti.

158    Na úvod treba tak ako Komisia uviesť, že hoci je porušenie povinnosti pomoci uvedené v názve tohto žalobného dôvodu, na jeho podporu nebola v žalobe uvedená žiadna argumentácia. Táto výhrada teda nespĺňa požiadavky stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku a musí byť preto vyhlásená za neprípustnú. To isté platí pre výhradu založenú na porušení legitímnych očakávaní žalobcu. Táto výhrada je uvedená v názve žalobného dôvodu, ale nie je dostatočne jasne rozvinutá v žalobe.

159    Po tomto spresnení treba najprv pred preskúmaním ďalších dvoch častí analyzovať prvú a štvrtú časť, ktoré žalobca uvádza na podporu tretieho žalobného dôvodu.

a)      O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení článku 22c služobného poriadku

160    Žalobca tvrdí, že článok 22c služobného poriadku ukladá Komisii povinnosť prijať pravidlá na dôverné zaobchádzanie so sťažnosťami podanými osobou majúcou postavenie oznamovateľa, pokiaľ sa považuje za obeť odvetných opatrení. Podľa žalobcu sa majú tieto pravidlá týkať troch aspektov uvedených v článku 22c druhom pododseku služobného poriadku. Neexistuje však žiadne pravidlo zahŕňajúce tieto tri aspekty. Jediné pravidlá, ktoré Komisia prijala na základe článku 22c služobného poriadku, sa týkali lehôt na vybavenie žiadosti, dôkazného bremena a právomoci generálnej riaditeľky, a nie útvarov, pri rozhodovaní v postavení MO.

161    Žalobca dodáva, že osobitné zaobchádzanie so žiadosťami oznamovateľov zaručené článkom 22c služobného poriadku si vyžaduje, aby príslušný MO konal sám bez pomoci útvarov a aby bol oznamovateľ chránený tým, že nebude podliehať tým istým pravidlám ako ostatní úradníci alebo zamestnanci a nebude musieť systematicky zverejňovať svoje postavenie oznamovateľa a jeho odôvodnenie.

162    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcu.

163    Na úvod treba uviesť, že je nesporné, že článok 22c služobného poriadku mal byť dodržaný v rámci prijatia napadnutého rozhodnutia.

164    Článok 22c služobného poriadku stanovuje:

„V súlade s článkami 24 a 90 každá inštitúcia zavedie postup zaobchádzania so sťažnosťami úradníkov, ktoré sa týkajú spôsobu, akým sa s nimi zaobchádza po splnení si povinností podľa článku 22a alebo článku 22b alebo v dôsledku splnenia si týchto povinností. Dotknutá inštitúcia zabezpečí, aby boli tieto sťažnosti vybavované dôverne, a ak si to budú okolnosti vyžadovať, pred uplynutím lehôt stanovených v článku 90.

Menovací orgán každej inštitúcie zavedie interné pravidlá, ktoré sa okrem iného týkajú:

–        poskytovania informácií úradníkom, ako je uvedené v článku 22a ods. 1 alebo v článku 22b, o zaobchádzaní so záležitosťami, ktoré oznámili,

–        ochrany oprávnených záujmov týchto úradníkov a ich súkromia a

–        postupu spracúvania sťažností uvedených v prvom odseku tohto článku.“

165    Článok 22c služobného poriadku bol zavedený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), s cieľom uložiť MO každej inštitúcie povinnosť zaviesť interné pravidlá zamerané na poskytnutie záruk oznamovateľom, vrátane postupu zaobchádzania so sťažnosťami, ktoré sa týkajú spôsobu, akým sa s nimi zaobchádza po splnení si povinností podľa článku 22a alebo článku 22b služobného poriadku alebo v dôsledku splnenia si týchto povinností.

166    Na rozdiel od toho, čo uvádza žalobca, v článku 22c druhom odseku služobného poriadku sa nevyžaduje, aby všetky pravidlá uplatniteľné na oznamovateľov, aj v prípade, keď podávajú sťažnosti, boli stanovené v jednom akte.

167    Pokiaľ ide o Komisiu, niektoré záruky uvedené v článku 22c služobného poriadku boli stanovené už pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia v rámci usmernení týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti.

168    V týchto usmerneniach sú uvedené viaceré ochranné opatrenia týkajúce sa oznamovateľov, medzi ktoré patrí dôvernosť totožnosti oznamovateľa, ktorú sa Komisia zaväzuje dodržiavať. Podľa tohto pravidla sa jeho meno neoznamuje osobám potenciálne zapojeným do protiprávneho konania ani nikomu, pre koho nie je nevyhnutne potrebné poznať ho, okrem prípadu, ak oznamovateľ osobne súhlasí so zverejnením svojej totožnosti, alebo ak ide o požiadavku v rámci trestných stíhaní, ktoré by mohli vyplynúť z tohto konania. Pravidlá upravujúce dôkazné bremeno uvedené v bode 57 vyššie, na ktoré sa odvoláva žalobca, sú tiež stanovené ako ochranné opatrenie oznamovateľov. Okrem toho sa spresňuje, že na to, aby Komisia mohla prijať ochranné opatrenia, sa dotknutý zamestnanec musí inštitúcii prihlásiť ako oznamovateľ.

169    Rozhodnutie Komisie MO/OOUPZ uvedené v bode 63 vyššie stanovuje tiež osobitné pravidlá týkajúce sa rozhodnutí o preradení úradníka, ktorý nahlásil nedostatky v súlade s postupmi stanovenými v tejto oblasti. Ako vyplýva z bodov 47 a 48 rozsudku T‑689/16, tieto rozhodnutia môže prijať iba generálna riaditeľka GR ĽZB bez možnosti delegovania. Ako bolo uvedené v bode 63 vyššie, rozhodnutie Komisie MO/OOUPZ stanovuje tiež právomoc člena Komisie povereného GR ĽZB rozhodovať o sťažnostiach, ktoré tento úradník podal proti rozhodnutiu o preradení.

170    Tieto pravidlá sú doplnené v Administratívnom oznámení č. 79‑2013 uvedenom v bode 37 vyššie. Toto oznámenie priznáva oddeleniu GR ĽZB.D 2 (teraz nazývané GR ĽZB.E2) právomoc vybavovať všetky žiadosti a sťažnosti vrátane tých, ktoré podali oznamovatelia, s cieľom zabezpečiť, aby príslušný MO prijal rozhodnutie. Toto oznámenie stanovuje, že na sťažnosti podané na základe článku 22c služobného poriadku musí byť daná odôvodnená odpoveď v lehote kratšej, ako je lehota stanovená článkom 90 služobného poriadku, ak to okolnosti odôvodňujú. Stanovuje tiež, že sťažnosti týkajúce sa citlivých otázok nebudú predmetom konzultácií medzi útvarmi.

171    Tieto pravidlá sú ešte doplnené tými, ktoré sú uvedené vo vyhlásení o ochrane osobných údajov uvedenom v bode 35 vyššie. V súlade s týmto vyhlásením, ktoré tiež odkazuje na článok 22c služobného poriadku, prístup k osobným údajom uvedeným v sťažnosti je poskytnutý iba oprávneným osobám, ktoré to nevyhnutne potrebujú. Zaviedli sa mechanizmy ochrany osobných údajov, akým je obmedzený prístup v rámci GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť k pevnému disku oddelenia GR ĽZB.E2. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že členovia tohto oddelenia sú viazaní povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a diskrétnosť.

172    Napokon treba uviesť, že sťažnosť oznamovateľa môže byť, tak ako v prejednávanej veci, podaná prostredníctvom sprievodného formulára, ktorý odkazuje na článok 22c služobného poriadku. Odkaz na toto ustanovenie vo formulári sťažnosti umožňuje oddeleniu GR ĽZB.E2 hneď po jej podaní zistiť jej citlivý charakter a zabezpečiť voči oznamovateľom dodržiavanie ochranných opatrení uvedených v bodoch 165 až 171 vyššie.

173    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, z toho vyplýva, že Komisia prijala osobitné pravidlá týkajúce sa zaobchádzania so sťažnosťami oznamovateľov v súlade s článkom 22c služobného poriadku.

174    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého mal príslušný MO konať bez pomoci útvarov, táto požiadavka nie je stanovená ani v článku 22c služobného poriadku, ani žiadnym z interných pravidiel uvedených v bodoch 167 až 172 vyššie. Okrem toho dôvernosť týkajúca sa totožnosti oznamovateľa je dostatočne chránená týmito pravidlami.

175    Napokon pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého ochrana priznaná osobám, ktoré oznámili nedostatky, smeruje k zabráneniu tomu, aby boli povinné systematicky zverejňovať svoje postavenie oznamovateľa a jeho odôvodnenie každej osobe, ktorá vybavuje sťažnosti, pravidlá uvedené v bodoch 168 až 172 vyššie si nevyžadujú, aby tieto osoby podrobne opísali nedostatky, ktoré uviedli vo svojich sťažnostiach. Naproti tomu, ako je uvedené v usmerneniach týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti, tieto osoby sa musia prihlásiť v inštitúcii ako oznamovatelia, aby im útvary mohli zabezpečiť ochranné opatrenia stanovené pravidlami prijatými v súlade s článkom 22c služobného poriadku.

176    Vzhľadom na tieto úvahy treba prvú časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.

b)      O štvrtej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení pravidiel v oblasti dôkazného bremena stanovených v usmerneniach týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti

177    Žalobca uvádza, že v súlade s bodom 3 usmernení týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti prislúcha osobe, ktorá prijíma nepriaznivé opatrenie voči oznamovateľovi, aby preukázala, že neexistuje žiaden vzťah medzi informáciami oznámenými v súvislosti s povinnosťami uvedenými v článku 22a služobného poriadku a týmto opatrením. Komisia sa však v snahe napraviť uplynuté obdobie nikdy nesnažila chrániť žalobcu proti spornému preradeniu, pričom bolo výrazne poškodzujúce.

178    Komisia navrhuje zamietnuť tvrdenia žalobcu buď ako neprípustné, alebo ako nedôvodné.

179    Na úvod treba uviesť, že žalobca sa neodvolal na existenciu zjavne nesprávneho posúdenia v snahe spochybniť konštatovanie v napadnutom rozhodnutí o existencii interných problémov vo vzťahoch na delegácii.

180    Žalobca naproti tomu uvádza, že pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena stanovené v usmerneniach týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti boli porušené z toho dôvodu, že generálna riaditeľka GR ĽZB nepreukázala neexistenciu vzťahu medzi sporným preradením a jeho oznámeniami.

181    Treba uviesť, že Komisia nespochybňuje, že pravidlá upravujúce dôkazné bremeno stanovené v bode 3 usmernení týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti, uvedené v bode 57 vyššie, sa uplatňujú v prejednávanej veci.

182    Bod 3 usmernení týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti stanovuje:

„Každý zamestnanec, ktorý oznámi závažnú nezrovnalosť, bude chránený pred odvetnými opatreniami, pokiaľ koná v dobrej viere a v súlade s ustanoveniami týchto usmernení. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, prislúcha osobe prijímajúcej opatrenie v neprospech oznamovateľa preukázať, že toto opatrenie bolo odôvodnené inými dôvodmi, ako je oznámenie protispoločenskej činnosti.“

183    Treba teda preskúmať, či generálna riaditeľka GR ĽZB z právneho hľadiska náležite preukázala, že sporné preradenie bolo odôvodnené inými dôvodmi ako oznámením protispoločenskej činnosti žalobcom.

184    V napadnutom rozhodnutí, tak ako je doplnené rozhodnutím čiastočne zamietajúcim sťažnosť, je sporné preradenie odôvodnené internými problémami vo vzťahoch, ktoré vyplývali z viacerých emailov z obdobia od 18. septembra do 13. novembra 2012. V odpovedi na sťažnosť je uvedené, že sporné preradenie nebolo odôvodnené oznámeniami podanými žalobcom v roku 2012. Okrem toho sú spomenuté vzájomné osobné problémy medzi žalobcom a jeho kolegami.

185    V tejto súvislosti treba konštatovať, že hoci oznámenie žalobcu z 3. októbra 2012 mohlo skomplikovať vzťahy medzi ním, jeho nadriadenými a kolegami, v prejednávanej veci išlo o otázku problémov vo vzťahoch a v postoji na delegácii, ktoré predchádzali tomuto oznámeniu a ktoré mohli odôvodniť sporné preradenie v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 52 a 53 vyššie.

186    Ako uviedla Komisia, na tieto problémy je poukázané najmä v emaile, ktorý vedúci delegácie zaslal žalobcovi 18. septembra 2012 a ktorý bol uvedený na stretnutí z 15. októbra 2015 (pozri bod 12 vyššie).

187    Vedúci delegácie v tomto emaile žalobcovi oznámil, že v priebehu krátkeho časového obdobia druhýkrát žiadal svojich kolegov o ospravedlnenie. Vedúci delegácie sa pýtal, prečo títo kolegovia mali určité pripomienky, a pripomenul žalobcovi, že rešpekt má byť obojstranný, čím naznačil, že v tomto ohľade nebol bez viny. Okrem toho sa postavil na obranu osoby, od ktorej žalobca žiadal ospravedlnenie. Hoci kontext, na ktorý odkazuje e-mail, sa nedá zistiť len z jeho čítania, umožňuje identifikovať existenciu problémov v osobných vzťahoch ovplyvňujúcich delegáciu, ktoré predchádzali oznámeniu.

188    Rovnako v emaile zaslanom žalobcovi 12. novembra 2012, ktorý sa tiež spomínal na stretnutí z 15. októbra 2015 (pozri bod 12 vyššie), vedúci delegácie uviedol problémy v komunikácii, ako aj sťažnosti viacerých kolegov, podľa ktorých sa žalobca dopustil nevhodného verbálneho a neverbálneho správania. Vedúci delegácie v tomto emaile tiež požiadal žalobcu, aby okamžite zmenil svoj postoj, správanie, ako aj komunikáciu.

189    Z týchto emailov vyplýva, že nezhody súviseli s postojom žalobcu a neboli izolované a že bol na tieto problémy vo vzťahoch opakovane upozorňovaný.

190    Opierajúc sa o tieto skutočnosti Komisia splnila svoje dôkazné bremeno, ktoré niesla v zmysle pravidiel uvedených v bodoch 181 a 182 vyššie, keďže preukázala, že sporné preradenie bolo odôvodnené inými dôvodmi ako oznámením protispoločenskej činnosti žalobcom podľa článku 22a služobného poriadku.

191    Štvrtá časť tretieho žalobného dôvodu je teda nedôvodná a treba ju zamietnuť.

c)      O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti starostlivosti

192    Žalobca tvrdí, že v rámci jeho preradenia na po sebe nasledujúce nadbytočné pracovné miesta, vytvorené pre neho od roku 2013, bol zohľadnený len služobný záujem, pričom sa mal zohľadniť aj jeho osobný záujem a jeho postavenie oznamovateľa po vypočutí v tejto súvislosti, s cieľom zaručiť mu najlepšiu ochranu.

193    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcu.

194    Treba pripomenúť, že žalobca uviedol porušenie povinnosti starostlivosti aj v druhej časti druhého žalobného dôvodu súvisiacej s údajným zneužitím právomoci a porušením zásady nestrannosti. Žalobca na podporu týchto výhrad, ktoré boli zamietnuté (pozri body 142 až 155 vyššie), uvádza, že Komisia nemala v rámci výkonu rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 ani najmenší úmysel zmeniť svoje stanovisko týkajúce sa sporného preradenia.

195    Žalobca v rámci tejto časti uvádza porušenie povinnosti starostlivosti z iného dôvodu, ktorý súvisí s nezohľadnením jeho osobného záujmu.

196    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci povinnosť starostlivosti znamená, že príslušný orgán je povinný pri posudzovaní záujmu služby zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre jeho rozhodnutie dôležité, najmä záujem dotknutého zamestnanca, toto zohľadnenie osobného záujmu nemôže viesť až k zákazu pre MO preradiť úradníka proti jeho vôli, keď si to vyžaduje záujem služby (pozri rozsudok z 28. októbra 2004, Meister/ÚHVT, T‑76/03, EU:T:2004:319, bod 192 a citovanú judikatúru).

197    Ako vyplýva z analýzy prvej časti druhého žalobného dôvodu, žalobca mal viackrát príležitosť vyjadriť svoj názor na sporné preradenie. Toto preradenie nebránilo jeho povýšeniu do platovej triedy AD 12 v rámci povyšovania v roku 2013. Pokiaľ ide o záujem služby, žalobca nespochybňuje problémy vo vzťahoch uvádzané Komisiou.

198    Vzhľadom na tieto konštatovania treba zamietnuť druhú časť tretieho žalobného dôvodu.

d)      O tretej časti založenej na porušení zásad objektivity, nestrannosti a neutrality príslušného MO, ako aj na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie

199    Podľa žalobcu administratíva uznala, že konala len na účely nápravy postupných nezákonností bez toho, aby sledovala ochranu, ktorá mu prináležala z dôvodu jeho postavenia oznamovateľa, pričom došlo k porušeniu povinnosti neutrality, nestrannosti a objektivity.

200    Žalobca dodáva, že príslušný MO mal povinnosť konzultovať s Comdelom. Ak by táto komisia bola informovaná už od roku 2012 o nesprávnom odôvodnení uvádzanom na podporu sporného preradenia a o tom, že žalobca má postavenie oznamovateľa, ako aj o jeho podozreniach z korupcie týkajúcich sa organizácie uvedenej v bode 6 vyššie, pravdepodobne by bolo prijaté iné rozhodnutie. GR pre rozpočet je totiž členom tejto komisie a práve jeho útvary formálne vydali upozornenie voči tejto medzinárodnej organizácii.

201    Komisia navrhuje zamietnuť tvrdenia žalobcu buď ako neprípustné, alebo ako nedôvodné.

202    Pokiaľ ide o výhrady založené na porušení povinnosti neutrality, nestrannosti a objektivity, tak ako Komisia treba uviesť, že žalobca zopakoval tvrdenia, ktoré už boli preskúmané a zamietnuté v rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu na podporu porušenia zásady nestrannosti, podľa ktorých sa Komisia obmedzila na nápravu administratívnej situácie žalobcu bez toho, aby mala za cieľ nové preskúmanie jeho situácie. Z dôvodov vysvetlených v bodoch 144 až 155 vyššie sú tieto výhrady nedôvodné.

203    Pokiaľ ide o porušenie zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie uvedené v názve tejto časti, Komisia správne podotýka, že žalobca neuvádza žiadne tvrdenie na podporu týchto výhrad, na základe čoho žaloba nie je v tomto smere v súlade s požiadavkami stanovenými článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku. Tieto výhrady sú teda neprípustné.

204    Jediné tvrdenia uvádzané žalobcom na podporu tejto časti, ktoré neboli preskúmané v rámci iných žalobných dôvodov, sa týkajú absencie konzultácie s Comdelom.

205    V tejto súvislosti treba tak ako Komisia konštatovať, že žalobca neuvádza porušenie konkrétneho ustanovenia rozhodnutia Komisie z 10. októbra 2012 o správe zdrojov v delegáciách Únie, ktorým sa riadi Comdel a jeho konzultačné postupy.

206    Tvrdenia týkajúce sa Comdelu smerujú k podpore porušenia zásad objektivity, nestrannosti a neutrality príslušného MO, uvádzaného v rámci tejto časti. Žalobca v tejto súvislosti v replike spresňuje, že zásah zo strany Comdelu by prinajmenšom priniesol objektívny prvok zdania neutrality a objektivizácie napadnutého rozhodnutia, keďže tretia osoba by mohla podať svoje posúdenie spisu.

207    Za predpokladu, že žalobu možno v tomto ohľade považovať za súladnú s požiadavkami stanovenými článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku, treba uviesť, že právomoc generálnej riaditeľky GR ĽZB rozhodovať o preradeniach osôb, ktoré oznámili protispoločenskú činnosť, uvedená v bode 48 rozsudku T‑689/16, smeruje práve k priznaniu oznamovateľom dodatočných záruk nestrannosti, objektivity a neutrality, ktoré žalobca požaduje.

208    Okrem toho je nesporné, že pred prijatím prvého rozhodnutia o preradení prebehli konzultácie s komisiou Comdel. Komisia však mala pri výkone rozsudku F‑96/13 iba napraviť nezákonnosti, ktorými bolo toto rozhodnutie postihnuté a ktoré sa týkali porušenia práv žalobcu na obranu.

209    Navyše, aj keby sa malo dospieť k záveru, že generálna riaditeľka GR ĽZB mala konzultovať s Comdelom pred prijatím napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že procesná vada vedie k zrušeniu celého rozhodnutia alebo jeho časti len vtedy, ak sa preukáže, že v prípade neexistencie tejto vady mohlo správne konanie dospieť k inému výsledku a v dôsledku toho mohlo mať napadnuté rozhodnutie iný obsah (pozri rozsudok z 2. marca 2010, Evropaïki Dynamiki/EMSA, T‑70/05, EU:T:2010:55, bod 103 a citovanú judikatúru).

210    Žiadna skutočnosť zo spisu však neumožňuje preukázať, že v prípade novej konzultácie s Comdelom by konanie mohlo dospieť k inému výsledku. Ako bolo totiž konštatované v bodoch 184 až 190 vyššie, sporné preradenie bolo odôvodnené problémami vo vzťahoch na delegácii a nemalo súvislosť s oznámením protispoločenskej činnosti, voči ktorej mohlo GR pre rozpočet v prípade potreby reagovať v rámci Comdelu.

211    Z tohto dôvodu treba zamietnuť tretiu časť, a teda tretí žalobný dôvod ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

212    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že návrhy na zrušenie treba zamietnuť.

C.      O návrhoch na náhradu škody

213    Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť zaplatiť sumu vo výške 250 000 eur ako náhradu spôsobenej majetkovej ujmy a sumu vo výške 100 000 eur ako náhradu údajnej nemajetkovej ujmy.

214    Pokiaľ ide o uvádzané nezákonnosti, žalobca v prvom rade odkazuje na prvé tri rozhodnutia o preradení, pričom uvádza, že boli postupne zrušené alebo stiahnuté z dôvodu, že boli nezákonné.

215    Žalobca ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté najmä pri porušení jeho práva byť vypočutý a jeho práva na obranu, bez dodržania ustanovení týkajúcich sa ochrany oznamovateľov, ktorých postavenie, obsah ochrany a neexistencia časového obmedzenia už boli objasnené súdom Únie. Podľa žalobcu sú prvé tri rozhodnutia o preradení postihnuté rovnakými nezákonnosťami. Žalobca na pojednávaní v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom spresnil, že svoj návrh na náhradu škody zakladal aj na nesprávnom výkone rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16 pri porušení článku 266 ZFEÚ.

216    Žalobca napokon uvádza rad dôvodov nezákonnosti. Tvrdí, že bol od roku 2013 sedemkrát preradený proti svojej vôli na nadbytočné pracovné miesta vytvorené pre neho bez toho, aby sa niekedy v plnom rozsahu zohľadnil dosah následných zrušení. GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť neposkytlo počas týchto preradení žiadnu podporu. Generálna riaditeľka GR ĽZB ho systematicky odmietala prijať, zatiaľ čo súd Únie sa domnieval, že údajné dôvody preradenia mali subjektívny charakter, čo si od príslušného MO vyžadovalo, aby on sám vypočul žalobcu. Bol zaradený na čierny zoznam a označený ako „sporný“, pričom administratíva sa nepokúsila pochopiť jeho situáciu s postavením oznamovateľa. Jeho žiadosti o pomoc boli všetky zamietnuté, pričom nebolo prijaté žiadne pravidlo v súvislosti so zavedením ochrany priznanej oznamovateľovi. Došlo k systematickému porušovaniu dôvernosti jeho osobných údajov spôsobenému rozhodnutiami o preradení. S výnimkou napadnutého rozhodnutia boli postupné rozhodnutia o preradení prijaté nepríslušným orgánom.

217    Pokiaľ ide o údajnú škodu, žalobca na jednej strane tvrdí, že utrpel nemajetkovú ujmu ohodnotenú pred Všeobecným súdom na 100 000 eur, spôsobenú tromi faktormi. Po prvé žalobca uvádza útok na jeho povesť a osobnú a profesionálnu dôstojnosť, ako aj na jeho profesionálnu dôveryhodnosť z dôvodu, že Komisia ho nezákonne ponechala v protiprávnej situácii popieraním obsahu záverov z postupne vyhlásených rozsudkov. Po druhé žalobca odkazuje na neistotu svojej administratívnej situácie počas viac než deviatich rokov z dôvodu postupných nezákonných rozhodnutí o preradení, z ktorých dva boli zrušené Všeobecným súdom, čo preukazuje nesprávny úradný postup a nedostatok náležitej starostlivosti, ktoré mu spôsobili úzkosť a stres. Po tretie žalobca uvádza postupné zmeny svojho postavenia a funkcií od prvého rozhodnutia o preradení, bez osobitnej podpory napriek jeho postaveniu oznamovateľa.

218    Žalobca na druhej strane tvrdí, že utrpel majetkovú ujmu ohodnotenú na sumu 250 000 eur súvisiacu po prvé s nákladmi vzniknutými pred začiatkom konania, ktoré sa znásobili po zrušení prvého rozhodnutia o preradení, po druhé so situáciou právnej a administratívnej neistoty charakterizovanou jeho zaradením od roku 2013 na nadbytočné pracovné miesta, čo viedlo k zdržaniu jeho profesionálneho postupu a k tomu, že bol svojimi nadriadenými vnímaný ako „čierna ovca“, ktorá prekáža, a po tretie s tým, že nemohol využiť podmienky stanovené v prílohe X služobného poriadku a medzinárodnú kariéru, ako aj mať prospech z povýšenia na základe výsledkov jeho profesionálneho nasadenia.

219    Komisia navrhuje zamietnuť návrhy na náhradu škody buď ako neprípustné, alebo ako nedôvodné.

220    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci návrhu na náhradu škody s príslušenstvom podaného úradníkom alebo zamestnancom zodpovednosť inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie predpokladá splnenie súhrnu podmienok, pokiaľ ide o protiprávnosť konania vytýkaného inštitúcii, skutočnú škodu a existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou. Tri podmienky na vznik zodpovednosti sú kumulatívne, čo znamená, že pokiaľ jedna z nich nie je splnená, zodpovednosť inštitúcie nemôže vzniknúť [pozri rozsudok zo 16. júna 2021, ES/Výbor regiónov, T‑355/19, EU:T:2021:369, bod 142 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

221    Treba tiež pripomenúť, že konanie pred podaním žaloby v oblasti kompenzačných opravných prostriedkov sa líši podľa toho, či škoda, ktorej náhrada sa požaduje, vyplýva z aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, alebo z konania administratívy, ktoré nemá rozhodovací charakter. V prvom prípade je úlohou dotknutej osoby predložiť menovaciemu orgánu v stanovených lehotách sťažnosť proti predmetnému aktu. Naproti tomu v druhom prípade sa správne konanie musí začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku s cieľom získať náhradu škody, a prípadne pokračovať podaním sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť zamietnutá (pozri rozsudok z 13. decembra 2012, A/Komisia, T‑595/11 P, EU:T:2012:694, bod 111 a citovanú judikatúru).

222    Pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody súvisiace s výkonom rozhodnutej veci v súlade s článkom 266 ZFEÚ založené na tom, že prijaté rozhodnutia umožňovali iba čiastočne nahradiť následky spáchanej nezákonnosti, môžu byť podané aj v rámci sťažnosti proti týmto rozhodnutiam bez toho, aby prípustnosť žaloby podliehala podaniu žiadosti na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2011, AA/Komisia, F‑101/09, EU:F:2011:133, bod 75 a citovanú judikatúru).

223    Napokon podľa ustálenej judikatúry úradník, ktorý opomenul podať v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku žalobu o neplatnosť proti aktu údajne mu spôsobujúcemu ujmu, nemôže dosiahnuť nápravu tohto opomenutia prostredníctvom návrhu na náhradu škody spôsobenej týmto aktom a zabezpečiť si tak novú lehotu na podanie žaloby. Údajnej protiprávnosti tohto aktu sa nemôže dovolávať ani v rámci žaloby o náhradu škody. Vo všeobecnosti sa úradník nemôže prostredníctvom návrhu na náhradu škody usilovať o dosiahnutie toho istého výsledku, ktorý by mu bol zabezpečil úspech žaloby o neplatnosť, ktorú nepodal včas (pozri rozsudok z 18. novembra 2014, McCoy/Výbor regiónov, F‑156/12, EU:F:2014:247, bod 96 a citovanú judikatúru).

224    V prejednávanej veci treba najskôr preskúmať dôvody nezákonnosti uvedené v bode 216 vyššie, ktorých prípustnosť spochybňuje Komisia, a až potom preskúmať nezákonnosti uvádzané žalobcom týkajúce sa následných rozhodnutí o spornom preradení, ktoré sú opísané v bodoch 214 a 215 vyššie.

225    Žalobca v replike spresňuje, že tvrdenia uvedené v bode 216 vyššie iba uviedli do kontextu žaloby, ktoré viedli k postupným zrušeniam zo strany súdu Únie.

226    Žalobca na pojednávaní uviedol, že opis spôsobu zaobchádzania voči nemu zo strany administratívy od prvého rozhodnutia o preradení, uvedený v jeho tvrdeniach, umožňuje poskytnúť chronologické údaje užitočné na to, aby Všeobecný súd v prejednávanej veci rozhodol o dodržaní primeranej lehoty. Okrem toho rozhodnutia, ktoré voči nemu prijala administratíva od 1. januára 2013, boli postihnuté rovnakou nezákonnosťou, ktorá ovplyvňuje sporné preradenie a ktorá je spôsobená nezohľadnením jeho postavenia oznamovateľa. Navyše toto preradenie a skutočnosť, že bol v nadväznosti na svoje oznámenia vnímaný ako „čierna ovca“, boli dôvodom jeho postupných preradení.

227    V súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 221 až 223 vyššie sa treba tak ako Komisia domnievať, že tvrdenia žalobcu uvedené v bode 216 vyššie sú neprípustné. Škoda týkajúca sa týchto dôvodov nezákonnosti, ktorej náhrada je požadovaná, totiž nevyplýva z napadnutého rozhodnutia, ani z výkonu rozsudkov F‑96/13 a T‑689/16, ale z radu postupov administratívy, ktoré nemajú rozhodovací charakter, ako aj z iných aktov, ktoré boli predmetom výhrad pred prijatím napadnutého rozhodnutia a ktoré žalobca opomenul namietnuť pred Všeobecným súdom.

228    V každom prípade tieto dôvody nezákonnosti nie sú dôvodné. Tvrdenia žalobcu totiž v podstate vychádzajú z predpokladu, že o spornom preradení, tak ako bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím s retroaktívnym účinkom k 1. januáru 2013, bolo rozhodnuté z dôvodu jeho oznámení a že toto preradenie podmienilo jeho neskorší kariérny postup.

229    Ako bolo konštatované v bode 190 vyššie, Komisia uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináležalo, a dostatočne právne podložila, že sporné preradenie bolo opodstatnené inými dôvodmi než oznámeniami, ktoré podal žalobca. Okrem toho súd Únie vo svojich rozsudkoch vydaných vo veciach F‑96/13 a T‑689/16 nespochybnil dôvodnosť sporného preradenia.

230    Pokiaľ ide o nezákonnosti uvedené v bode 215 vyššie, žalobca ich uvádzal aj na podporu návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia čiastočne zamietajúceho sťažnosť.

231    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou návrhy na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy je potrebné zamietnuť, ak úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré tak ako v prejednávanej veci boli zamietnuté ako neprípustné alebo nedôvodné (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 69 a citovanú judikatúru).

232    Napokon pokiaľ ide o prijatie po sebe nasledujúcich nezákonných rozhodnutí o preradení uvedených v bode 214 vyššie, Komisia správne uvádza, že návrhy na náhradu škody súvisiace s nezákonnosťami, ktoré postihli prvé a druhé rozhodnutie o preradení, konštatovanými v rozsudkoch F‑96/13 a T‑689/16, už boli preskúmané a zamietnuté súdom Únie v týchto rozsudkoch. Tieto výhrady teda narážajú na právnu silu rozhodnutej veci a sú neprípustné.

233    Pokiaľ ide o stiahnutie tretieho rozhodnutia o preradení počas konania z dôvodu nezákonnosti (vec T‑308/20), z analýzy uvedenej v bodoch 109 až 113 vyššie vyplýva, že toto stiahnutie prispelo k oneskoreniu v už aj tak dlhom správnom konaní, na základe čoho napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté v primeranej lehote pri porušení článku 41 ods. 1 Charty.

234    Táto nezákonnosť však neviedla k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, pretože nebolo preukázané, že porušenie tejto lehoty v prejednávanej veci mohlo ovplyvniť jeho obsah (pozri body 115 až 117 vyššie).

235    V súlade s judikatúrou však porušenie primeranej lehoty môže viesť súd Únie k odsúdeniu administratívy, aj bez návrhu, na zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú týmto porušením (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2011, A/Komisia, F‑12/09, EU:F:2011:136, body 225 a 226 a citovanú judikatúru).

236    Pokiaľ ide o prejednávanú vec, žalobca na podporu svojho návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy uvádza najmä to, že z dôvodu postupných pochybení v prvých troch rozhodnutiach o preradení Komisia vytvorila situáciu neistoty, ktorá pretrvala a týkala sa jeho situácie, čo predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu a porušenie povinnosti náležitej starostlivosti, ktoré mu spôsobili úzkosť a stres nad rámec toho, čo možno považovať za primerané.

237    Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť zaplatiť mu sumu 100 000 eur za všetky údajné nemajetkové ujmy, a to bez rozlišovania medzi nimi.

238    Hoci žalobca neuviedol skutočnosti umožňujúce presne kvantifikovať ujmu súvisiacu s jeho postupne sa predlžujúcim stavom neistoty, Všeobecný súd sa domnieva, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, že táto okolnosť nebráni možnosti stanoviť ex æquo et bono sumu, ktorá by mohla napraviť túto ujmu, ktorej existencia v prejednávanej veci môže byť preukázaná.

239    V tejto súvislosti treba prihliadnuť na skutočnosť, že osobitne dlhé správne konanie, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia viac než osem rokov po skutkových okolnostiach, je dôsledkom postupných pochybení administratívy, ktoré mohli u žalobcu vyvolať stav neistoty a úzkosti v súvislosti s jeho situáciou o to viac, že sa odvolával na svoje postavenie oznamovateľa.

240    Všeobecný súd sa za týchto podmienok domnieva, že dôjde k spravodlivému posúdeniu nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi, keď sa náhrada tejto ujmy stanoví ex æquo et bono na sumu 3 000 eur.

241    Vzhľadom na uvedené treba čiastočne vyhovieť návrhom na náhradu škody až do výšky 3 000 eur a zamietnuť ich v zostávajúcej časti.

IV.    O trovách

242    Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka konania.

243    Za okolností prejednávanej veci treba rozhodnúť, že Komisia je povinná znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli žalobcovi, pričom žalobca je povinný znášať druhú polovicu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)

rozhodol takto:

1.      Európska komisia je povinná zaplatiť PL náhradu škody vo výške 3 000 eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli PL, ktorý znáša druhú polovicu svojich vlastných trov konania.

Truchot Kanninen Sampol Pucurull

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. novembra 2023.

Podpisy

*      Jazyk konania: francúzština.

1 Dôverné údaje skryté.