ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

zo 7. decembra 2017 (*)

„Odvolanie – Verejná správa – Úradníci – Zavraždenie úradníka a jeho manželky – Pravidlo zhody medzi žiadosťou, sťažnosťou a žalobou v oblasti náhrady škody – Povinnosť zaistiť bezpečnosť zamestnancov v službách Únie – Príčinná súvislosť – Materiálna ujma – Spoločná a nerozdielna zodpovednosť – Zohľadnenie plnení upravených služobným poriadkom – Morálna ujma – Zodpovednosť inštitúcie za morálnu ujmu spôsobenú zosnulému úradníkovi – Zodpovednosť inštitúcie za morálnu ujmu spôsobenú právnym nástupcom zosnulého úradníka“

Vo veci T‑401/11 P‑RENV‑RX,

Stefano Missir Mamachi di Lusignano, bydliskom v Šanghaji (Čína), a ďalší odvolatelia, ktorých mená sú uvedené v prílohe(1), v zastúpení: F. Di Gianni, G. Coppo a A. Scalini, advokáti,

odvolatelia,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: G. Gattinara a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

odporkyni,

ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (F‑50/09, EU:F:2011:55), ktorým sa navrhuje zrušenie tohto rozsudku,

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),

v zložení: predseda komory M. Jaeger (spravodajca), sudcovia S. Frimodt Nielsen a S. Papasavvas,

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok(2)

1        Toto konanie nasleduje po vydaní rozsudku z 10. septembra 2015, Preskúmanie Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (C‑417/14 RX–II, ďalej len „rozsudok o preskúmaní“, EU:C:2015:588), ktorým Súdny dvor po tom, ako konštatoval, že rozsudok z 10. júla 2014, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:T:2014:625), ktorého predmetom bolo odvolanie podané proti rozsudku z 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (F‑50/09, ďalej len „prvostupňový rozsudok“, EU:F:2011:55), narúša jednotu práva Európskej únie, čiastočne zrušil rozsudok o odvolaní a vrátil vec Všeobecnému súdu.

 Skutkové okolnosti sporu

2        Alessandro Missir Mamachi di Lusignano (ďalej len „Alessandro Missir Mamachi“) bol zavraždený 18. septembra 2006 so svojou manželkou v Rabate (Maroko), kde sa mal ujať svojej funkcie politického a diplomatického radcu pri delegácii Komisie Európskych spoločenstiev. K vražde došlo v zariadenom dome prenajatom touto delegáciou pre Alessandra Missira Mamachiho, jeho manželku a ich štyri deti.

3        V dôsledku tejto udalosti boli deti zverené do opatery ich starého otca z otcovej strany Livia Missira Mamachiho di Lusignana (ďalej len „Livio Missir Mamachi“) a ich starej mamy z otcovej strany.

4        Komisia vyplatila deťom Alessandra Missira Mamachiho, ktorí sú jeho dedičmi, sumu 414 308,90 eura z dôvodu paušálnej sumy vyplácanej v prípade úmrtia podľa článku 73 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ako aj sumu 76 628,40 eura z dôvodu úmrtia manželky na základe článku 25 prílohy X služobného poriadku. Okrem toho s účinnosťou od 1. januára 2007 Komisia priznala týmto deťom nárok na sirotský dôchodok stanovený v článku 80 služobného poriadku a na príspevok na vzdelanie stanovený v prílohe VII služobného poriadku.

5        Listom z 25. februára 2008 zaslaným Komisii Livio Missir Mamachi vyjadril svoj nesúhlas s výškou súm zaplatených jeho vnúčatám. Keďže rozhodnutie prijaté Komisiou v odpovedi na tento list ho neuspokojilo, listom z 10. septembra 2008 podal sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku a uviedol, že zodpovednosť Komisie vznikla z dôvodu nesprávneho služobného postupu, ktorého sa dopustila vzhľadom na to, že si nesplnila svoju povinnosť zabezpečiť ochranu svojich zamestnancov. Tiež poukázal na objektívnu zodpovednosť Komisie a subsidiárne poukázal na porušenie článku 24 služobného poriadku zo strany Komisie, podľa ktorého sú Európske spoločenstvá povinné spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú spôsobí jednému z ich zamestnancov tretia osoba.

6        Túto sťažnosť Komisia zamietla rozhodnutím z 3. februára 2009.

 Prvostupňový rozsudok

7        Livio Missir Mamachi podal na Súd pre verejnú službu Európskej únie žalobu, v ktorej tvrdil, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť zabezpečiť ochranu svojich zamestnancov. Touto žalobou sa domáhal jednak zrušenia rozhodnutia z 3. februára 2009, ktorým sa zamietla jeho sťažnosť, a jednak náhrady po prvé materiálnej ujmy spôsobenej deťom Alessandra Missira Mamachiho v ich mene, po druhé morálnej ujmy spôsobenej týmto deťom v ich mene, po tretie morálnej ujmy spôsobenej jemu samotnému ako otcovi Alessandra Missira Mamachiho v jeho vlastnom mene, po štvrté morálnej ujmy spôsobenej Alessandrovi Missirovi Mamachimu v mene jeho detí, keďže tieto vstúpili do práv svojho otca.

8        Prvostupňovým rozsudkom Súd pre verejnú službu zamietol žalobu ako neprípustnú v časti týkajúcej sa údajnej morálnej ujmy a nedôvodnú v časti týkajúcej sa údajnej materiálnej ujmy.

9        Pokiaľ ide o údajnú materiálnu ujmu, Súd pre verejnú službu najskôr usúdil, že Komisia sa v dôsledku svojho nesplnenia povinnosti zabezpečiť ochranu Alessandra Missira Mamachiho dopustila pochybenia, ktoré môže viesť k vzniku jej zodpovednosti. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi týmto pochybením a údajnou majetkovou ujmou, Súd pre verejnú službu ju považoval za preukázanú. Ďalej Súd pre verejnú službu uviedol, že zostáva určiť podiel zodpovednosti vraha na vzniku škody.

10      S prihliadnutím na obidve škody uvádzané Liviom Missirom Mamachim, ktorými sú dvojnásobná vražda a strata nádeje na prežitie, a na skutočnosť, že táto druhá škoda je menej rozsiahla ako tá prvá, Súd pre verejnú službu v bode 197 prvostupňového rozsudku zastával názor, že Komisii treba pripísať zodpovednosť za 40 % vzniknutých škôd.

11      Pokiaľ ide o rozsah majetkovej ujmy, Súd pre verejnú službu v bode 200 prvostupňového rozsudku zastával názor, že materiálna ujma spojená so stratou príjmu, ktorú treba vziať do úvahy v prejednávanom spore, predstavovala sumu vo výške troch miliónov eur.

12      Napokon, po tom, čo v bode 201 prvostupňového rozsudku pripomenul, že Komisia bola povinná nahradiť 40 % tejto ujmy, teda 1,2 milióna eur, Súd pre verejnú službu v bode 202 uvedeného rozsudku uviedol, že sumy, ktoré Komisia už vyplatila a ktoré bude naďalej vyplácať právnym nástupcom, dokonca nad rámec plnení obvykle stanovených služobným poriadkom, predstavujú takmer 1,4 milióna eur, pričom táto suma by sa mohla zvýšiť približne až na 2,4 milióna eur, ak by sa predmetné plnenia vyplácali až do dvadsiateho šiesteho roku života každého zo štyroch detí. Súd pre verejnú službu preto v bode 203 prvostupňového rozsudku konštatoval, že Komisia už v celom rozsahu nahradila materiálnu ujmu, za ktorú musí niesť zodpovednosť.

13      Zhrnúc všetky vyššie uvedené úvahy, Súd pre verejnú službu v bode 205 prvostupňového rozsudku rozhodol, že hoci je žalobný dôvod dôvodný, neumožňuje mu, aby vyhovel návrhom Livia Missira Mamachiho na náhradu vzniknutej materiálnej ujmy.

14      Livio Missir Mamachi podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie.

 Rozsudok o odvolaní

15      V rozsudku o odvolaní Všeobecný súd skúmal ex offo príslušnosť Súdu pre verejnú službu rozhodovať o žalobe na prvom stupni. Všeobecný súd rozlišoval najmä medzi ujmou spôsobenou Alessandrovi Missirovi Mamachimu na jednej strane a ujmami spôsobenými jeho deťom a Liviovi Missirovi Mamachimu na druhej strane.

16      Pokiaľ ide o materiálne a morálne ujmy spôsobené Liviovi Missirovi Mamachimu a deťom Alessandra Missira Mamachiho, Všeobecný súd rozhodol, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že je príslušný rozhodovať o žalobe v rozsahu, v akom smerovala k náhrade týchto ujm, a dospel k záveru, že vec sa mu musí postúpiť, aby o týchto návrhoch rozhodol ako prvostupňový súd.

17      Pokiaľ ide o morálnu ujmu spôsobenú Alessandrovi Missirovi Mamachimu, ktorej nápravu v mene detí žiadal Livio Missir Mamachi, Všeobecný súd po tom, ako pripomenul, že Súd pre verejnú službu bol príslušný rozhodnúť o tomto návrhu, konštatoval, že tento súd sa tým, že vyhovel námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou na účely spochybnenia prípustnosti uvedeného návrhu, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže nesprávne uplatnil pravidlo zhody medzi žiadosťou o náhradu škody a sťažnosťou proti rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti.

 Rozsudok o preskúmaní

18      Na základe návrhu prvého generálneho advokáta Súdny dvor rozhodol preskúmať rozsudok o odvolaní. Rozsudkom o preskúmaní Súdny dvor v podstate po prvé zrušil rozsudok o odvolaní v rozsahu, v akom sa týkal rozdelenia právomocí medzi Všeobecný súd a Súd pre verejnú službu, po druhé rozhodol, že tento rozsudok sa má považovať za konečný v rozsahu, v akom ním Všeobecný súd rozhodol, že Súd pre verejnú službu sa v prvostupňovom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhovel prvej námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou a z tohto dôvodu odmietol ako neprípustný návrh na náhradu morálnej ujmy spôsobenej Alessandrovi Missirovi Mamachimu, a po tretie vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o otázkach, ktoré zostali nevyriešené.

 Konanie pred Všeobecným súdom a návrhy účastníkov konania

19      V dôsledku vrátenia veci Všeobecnému súdu tomuto súdu prináleží, aby rozhodol, ako bolo uvedené v bode 18 vyššie, o dôvodoch, ktoré nepreskúmal v rámci rozsudku o odvolaní.

20      V súlade s článkom 222 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu Livio Missir Mamachi a Komisia 12. októbra 2015 predložili svoje písomné pripomienky k záverom, ktoré treba z rozsudku o preskúmaní vyvodiť pre riešenie sporu.

21      Livio Missir Mamachi zopakoval návrhy, ktoré predložil vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok o odvolaní, to znamená, že navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil prvostupňový rozsudok,

–        uložil Komisii povinnosť zaplatiť právnym nástupcom Alessandra Missira Mamachiho sumu vo výške 3 975 329 eur ako náhradu spôsobenej majetkovej ujmy,

–        vyhlásil návrh na náhradu nemajetkovej ujmy za prípustný a uložil Komisii povinnosť zaplatiť:

–        právnym nástupcom Alessandra Missira Mamachiho jednak sumu 250 000 eur ako náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela obeť pred svojou smrťou a jednak sumu vo výške 1 276 512 eur ako náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú títo právni nástupcovia utrpeli ako deti obete a svedkovia jej tragickej vraždy,

–        jemu samotnému sumu vo výške 212 752 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel ako otec obete,

–        uložil Komisii povinnosť zaplatiť kompenzačné úroky a naakumulované úroky z omeškania,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

22      Komisia takisto potvrdila návrhy uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, ktoré predložila 16. decembra 2011 vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok o odvolaní, prostredníctvom ktorých navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        vrátil vec Súdu pre verejnú službu na základe článku 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, len v rozsahu, v akom sa návrh týka morálnej ujmy, ktorú Alessandro Missiro Mamachi utrpel medzi svojím napadnutím a svojou smrťou,

–        zamietol odvolanie ako neprípustné alebo ako nedôvodné,

–        uložil Liviovi Missirovi Mamachimu povinnosť nahradiť trovy konania.

23      Listom poslaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. decembra 2015 informoval zástupca Livia Missira Mamachiho o smrti jeho klienta a uviedol, že jeho dedičia, teda Anne Sintobin (jeho manželka), Stefano Missir Mamachi di Lusignano (jeho syn), Maria Missir Mamachi di Lusignano (jeho dcéra), Carlo Missir Mamachi di Lusignano (syn Alessandra Missira Mamachiho, ktorý počas konania dosiahol plnoletosť), ako aj Filiberto Missir Mamachi di Lusignano, Tommaso Missir Mamachi di Lusignanoa Giustina Missir Mamachi di Lusignano (maloleté deti Alessandra Missira Mamachiho, ktorých zákonnou zástupkyňou je Anne Sintobin), majú v úmysle pokračovať v konaní na Všeobecnom súde. Pokiaľ ide o morálnu ujmu, ktorú utrpeli štyri deti Alessandra Missira Mamachiho, právny zástupca Livia Missira Mamachiho spresnil, že Carlo Missir Mamachi di Lusignano, ktorý dosiahol plnoletosť, koná vo svojom vlastnom mene, a namiesto Livia Missira Mamachiho sa zákonnou zástupkyňou troch maloletých detí Alessandra Missira Mamachiho stáva Anne Sintobin. Okrem toho zo spisu vyplýva, že 30. júla 2016 nadobudla plnoletosť aj Giustina Missir Mamachi di Lusignano. Odvolatelia Anne Sintobin, Stefano Missir Mamachi di Lusignano, Maria Missir Mamachi di Lusignano, Carlo Missir Mamachi di Lusignano, Filiberto Missir Mamachi di Lusignano, Tommaso Missir Mamachi di Lusignano a Giustina Missir Mamachi di Lusignano konajú v rôznom postavení. Sedem dedičov Livia Missira Mamachiho koná v jeho mene, pokiaľ ide o náhradu jeho morálnej ujmy. Carlo Missir Mamachi di Lusignano a Giustina Missir Mamachi di Lusignano, ktorí v priebehu konania dosiahli plnoletosť, konajú tiež vo svojom vlastnom mene, pokiaľ ide o náhradu ich vlastnej ujmy a morálnej ujmy ich otca, z titulu svojho postavenia ako jeho dedičov. Napokon, maloletých Filiberta Missira Mamachiho di Lusignana a Tommasa Missira Mamachiho di Lusignana v konaní zastupuje Anne Sintobin, pokiaľ ide o žiadosti o náhradu ich materiálnej a morálnej ujmy a morálnej ujmy ich otca.

 Právny stav

24      Odvolatelia uvádzajú na podporu svojho odvolania tri odvolacie dôvody, prvý z nich je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd pre verejnú službu tým, že vyhlásil za neprípustný návrh na náhradu morálnej ujmy spôsobenej štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho a Liviovi Missirovi Mamachimu, druhý je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd pre verejnú službu tým, že obmedzil zodpovednosť Komisie na 40 %, a tretí je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa Súd pre verejnú službu dopustil, keď rozhodol, že materiálna ujma bola úplne nahradená plneniami poskytnutými podľa služobného poriadku.

[omissis]

 O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd pre verejnú službu tým, že obmedzil zodpovednosť Komisie na 40 %

51      Odvolatelia Súdu pre verejnú službu v podstate vytýkajú, že uložil Komisii povinnosť zaplatiť časť materiálnej ujmy, hoci mala byť zaviazaná na zaplatenie celej materiálnej ujmy, a to tak z dôvodu jej hlavnej zodpovednosti, ako aj spoločne a nerozdielne. Tento odvolací dôvod je zložený zo štyroch častí. Prvé tri časti sa týkajú hlavnej zodpovednosti Komisie a štvrtá sa týka jej solidárnej zodpovednosti.

52      Najskôr je potrebné preskúmať prvé tri časti.

 O prvých troch častiach druhého odvolacieho dôvodu založených na hlavnej zodpovednosti Komisie

53      Pokiaľ ide o prvú časť, odvolatelia tvrdia, že odôvodnenie Súdu pre verejnú službu, ktoré vylučuje hlavnú zodpovednosť Komisie, je nelogické a protirečivé. Súd pre verejnú službu totiž po tom, ako v bode 183 prvostupňového rozsudku konštatoval existenciu „priamej a určitej“ príčinnej súvislosti medzi pochybením Komisie a dvojnásobnou vraždou, v bode 192 uvedeného rozsudku potvrdil, že táto dvojnásobná vražda nebola „bezprostredným a nevyhnutným“ následkom uvedeného pochybenia, a teda Komisii nebolo možné zaň pripísať hlavnú a úplnú zodpovednosť.

54      Komisia sa domnieva, že odvolatelia nerozlišujú pochybenie, príčinnú súvislosť a dôsledky spojené s jej zodpovednosťou. V bode 175 prvostupňového rozsudku Súd pre verejnú službu potvrdil existenciu pochybenia spočívajúceho v tom, že Komisia neprijala určité bezpečnostné opatrenia. V bode 183 uvedeného rozsudku sa Súd pre verejnú službu obmedzil na potvrdenie, že Komisia vytvorila podmienky pre vznik škody, a preto je príčinná súvislosť preukázaná. V bodoch 192 a 193 prvostupňového rozsudku Súd pre verejnú službu vyvodil záver, že pokiaľ ide o zodpovednosť Komisie, dvojnásobná vražda nebola bezprostredným a nevyhnutným dôsledkom jej pochybenia, skutky útočníka však nemôžu úplne zbaviť Komisiu jej zodpovednosti. Súd pre verejnú službu teda správne preskúmal podmienky vzniku zodpovednosti Komisie, to znamená pochybenie a príčinnú súvislosť, aby z toho následne vyvodil dôsledky tým, že jej zodpovednosť stanovil na 40 % zo spôsobenej ujmy.

55      Druhou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Súd pre verejnú službu v bode 192 prvostupňového rozsudku nesprávne posúdil súvislosť medzi protiprávnym konaním Komisie a jeho dôsledkami. Rozlíšenie, ktoré v tejto súvislosti so zreteľom na nedostatočnú bezpečnosť uskutočnil Súd pre verejnú službu medzi „obvykle predvídateľnými rizikami“ (krádež vlámaním, prípadne sprevádzaná hrozbou fyzického násilia voči obyvateľom domu) a nepredvídateľnými následkami (vražda) na základe ich závažnosti, je v rozpore so skutkovým stavom, ako ho posúdil Odvolací súd v Rabate vo svojich rozsudkoch z 20. februára a 18. júna 2007, ako aj nelogické, svojvoľné a bez akéhokoľvek právneho základu, keďže z bodu 184 prvostupňového rozsudku vyplýva, že rizikom zohľadneným na účely bezpečnosti zamestnancov delegácie v Rabate bola hrozba teroristického útoku, ktoré predstavuje oveľa vyššie nebezpečenstvo ako bežná trestná činnosť. To isté platí, pokiaľ ide o obmedzenie povinnosti Komisie nahradiť škodu len na obvykle predvídateľné následky vyplývajúce z protiprávneho konania, za ktoré je zodpovedná, pričom sa v tomto ohľade rozlišujú rôzne skutky bežnej trestnej činnosti. Odvolatelia sa domnievajú, že ak sa prijme predpoklad, že Komisia si riadne nesplnila svoju povinnosť zabezpečiť ochranu svojho úradníka, treba vyvodiť záver, že každá udalosť spôsobujúca škodu je priamym a predvídateľným dôsledkom tohto konania.

56      Komisia zastáva názor, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je neprípustná, keďže odvolatelia spochybňujú posúdenie dôkazov, ktoré uskutočnil Súd pre verejnú službu, t. j. najmä motív trestného činu, ako ho zistil Odvolací súd v Rabate, pričom nepoukázal na skreslenie uvedených dôkazov.

57      Komisia v každom prípade tvrdí, že Súd pre verejnú službu tým, že konštatoval, že motívom vraha Alessandra Missira Mamachiho a jeho manželky bola krádež, neskreslil tieto dôkazy. Pokiaľ ide o bod 184 prvostupňového rozsudku, Súd pre verejnú službu v ňom prijal tvrdenie odvolateľov založené na hrozbe teroristického útoku, pričom odmietol argumentáciu Komisie.

58      Komisia okrem toho zdôrazňuje, že zjavne nespôsobila smrť Alessandra Missira Mamachiho a jeho manželky, keďže vraždu spáchala tretia osoba. Súd pre verejnú službu tak v bode 192 prvostupňového rozsudku správne konštatoval, že dvojnásobná vražda nebola priamym a nevyhnutným dôsledkom pochybenia Komisie. Okrem toho z judikatúry vyplýva, že samotná skutočnosť, že protiprávne konanie je nevyhnutnou podmienkou na vznik ujmy v tom zmysle, že v prípade neexistencie takéhoto konania by ujma nevznikla, nepostačuje na vznik príčinnej súvislosti. Komisia sa v tejto súvislosti odvoláva na rozsudok z 30. novembra 2011, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada a Komisia (T‑107/08, EU:T:2011:704, bod 80). Navyše na účely stanovenia stupňa zodpovednosti Komisie mal Súd pre verejnú službu podľa judikatúry citovanej v bode 181 prvostupňového rozsudku, podľa ktorej môže mať škoda viacero príčin, zohľadniť skutočnosť, že páchateľom vraždy bola tretia osoba.

59      Komisia zastáva názor, že posúdenie predvídateľnosti vzniku ujmy vzhľadom na možné správanie tretej osoby spočíva na dôkazoch, ktoré boli predložené Súdu pre verejnú službu, a teda nemôže byť predmetom preskúmania zo strany odvolacieho súdu.

60      Subsidiárne so zreteľom na prvé dve časti druhého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že za predpokladu, že by Všeobecný súd dospel k záveru, že odôvodnenie prvostupňového rozsudku je nelogické a protirečivé, nahradenie odôvodnenia by umožnilo toto odvolanie zamietnuť. V tejto súvislosti sa Komisia odvoláva na bod 134 rozsudku z 13. decembra 2006, É. R. a i./Rada a Komisia (T‑138/03, EU:T:2006:390), podľa ktorého existencia príčinnej súvislosti vyžaduje, aby vytýkané konanie bolo určitou a priamou príčinou uvádzanej škody, a v prípade, že konanie, ktoré údajne spôsobilo danú škodu, spočíva v nečinnosti, je osobitne nutné mať istotu, že uvedená škoda bola skutočne spôsobená vytýkanou nečinnosťou a nemohla byť spôsobená konaniami, ktoré sú odlišné od konaní vytýkaných žalovanej inštitúcii. V prejednávanej veci Komisia zastáva názor, že príčinná súvislosť medzi pochybením, t. j. neprijatím určitých bezpečnostných opatrení, a ujmou, bola prerušená, keďže ujma bola spôsobená konaním odlišným od konania, ktoré sa jej pripisuje. V dôsledku toho Komisia tvrdí, že ju nemožno považovať za zodpovednú za dvojnásobnú vraždu a toto odvolanie musí byť preto zamietnuté.

61      Pokiaľ ide o tretiu časť, odvolatelia tvrdia, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že zodpovednosť Komisie môže byť obmedzená zásadami, ktoré možno vyvodiť zo smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349) a najmä z jej článku 5 ods. 4, ktorý stanovuje možnosť vylúčiť alebo obmedziť zodpovednosť zamestnávateľa za skutočnosti spôsobené nezvyčajnými a nepredvídateľnými okolnosťami, na ktoré zamestnávateľ nemá vplyv, alebo výnimočnými udalosťami, ktorých následkom nemohol zabrániť napriek vynaloženiu úplnej náležitej starostlivosti. V každom prípade toto ustanovenie nemôže zmierniť zodpovednosť Komisie, keďže predpokladá, že zamestnávateľ vynaložil náležitú starostlivosť, a škodlivé následky boli nevyhnutné, čo neplatí v prejednávanej veci. Okrem toho odvolatelia tvrdia, že aj za predpokladu, že nastali výnimočné okolnosti, Komisia nesie zodpovednosť, keďže Súd pre verejnú službu v bode 183 prvostupňového rozsudku konštatoval, že ak by si Komisia splnila povinnosť zabezpečiť ochranu svojho úradníka, k dvojnásobnej vražde by nedošlo.

62      Podľa Komisie argumentácia uvedená v bode 192 prvostupňového rozsudku je uvedená len subsidiárne a nepatrí k hlavným bodom odôvodnenia Súdu pre verejnú službu. Okrem toho sa tento súd odvolal na „zásady“ smernice 89/391, z čoho vyplýva, že táto smernica sa ako taká neuplatní, čo potvrdzuje aj bod 131 prvostupňového rozsudku, v ktorom sa výslovne uvádza, že ubytovanie úradníka, ktorý si plní svoje povinnosti v tretej krajine, „nemožno úplne stotožniť s miestom výkonu práce alebo pracoviskom v zmysle smernice 89/391“.

63      Týmito tromi časťami odvolacieho dôvodu, ktoré možno preskúmať spoločne, odvolatelia prostredníctvom rôznych argumentov v podstate tvrdia, že po tom, ako sa preukáže, že Komisia si nesplnila povinnosť zabezpečiť ochranu Alessandra Missira Mamachiho, každá udalosť spôsobujúca škodu je priamym a nepredvídateľným dôsledkom tohto konania. Rozdiel medzi nepredvídateľnými a predvídateľnými skutkami bežnej trestnej činnosti na účely stanovenia zodpovednosti Komisie nie je relevantný, keďže dôsledkom pochybenia, ktorého sa dopustila, je podľa nich to, že je zodpovedná za každú zistenú udalosť spôsobujúcu škodu. Odvolatelia v podstate spochybňujú skutočnosť, že Súd pre verejnú službu nepovažoval pochybenie Komisie za primeranú a rozhodujúcu príčinu dvojnásobnej vraždy. Okrem toho odvolatelia tiež tvrdia, že rozdiel medzi predvídateľnými a nepredvídateľnými skutkami, ako ho stanovil Súd pre verejnú službu, si odporuje z hľadiska konštatovania Odvolacieho súdu v Rabate a je nelogický, keďže rizikom zohľadneným na účely bezpečnosti zamestnancov delegácie v Rabate bola hrozba teroristického útoku. Napokon odvolatelia spochybňujú rozdiel medzi predvídateľnými a nepredvídateľnými skutkami z hľadiska odkazu Súdu pre verejnú službu na článok 5 smernice 89/391. Komisia nespochybňuje konštatovanie Súdu pre verejnú službu v bode 183 prvostupňového rozsudku, podľa ktorého je príčinná súvislosť medzi pochybením, ktorého sa dopustila, a dvojnásobnou vraždou, preukázaná. V tejto súvislosti treba uviesť, ako vyplýva z bodu 60 vyššie, že Komisia spochybňuje uvedenú príčinnú súvislosť len za predpokladu, že by Všeobecný súd vyhovel jednej z prvých dvoch častí tohto odvolacieho dôvodu.

64      Najskôr treba konštatovať, že v prípade viacerých príčin tej istej škody možno v podstate uplatniť dve teórie príčinnej súvislosti, a to teóriu „ekvivalencie podmienok“ a teóriu „primeranej príčinnej súvislosti“.

65      Pokiaľ ide o prvú teóriu, na účely tohto odvolania je potrebné rozlíšiť dve hypotézy, a to prípad súčasných pochybení a prípad po sebe nasledujúcich pochybení. V prvom prípade môže dôjsť k súčasným pochybeniam, ktorých sa dopustí páchateľ škody a poškodený, alebo viacero páchateľov, tzv. subjekty spolupodieľajúce sa na vzniku škody. V druhom prípade k pochybeniam dochádza v rôznych momentoch a často majú odlišnú povahu. Napriek tomuto rozdielu však obe pochybenia vedú k vzniku tej istej škody. Druhé pochybenie by totiž nevzniklo bez toho, aby došlo k prvému pochybeniu, pretože jeho páchateľ by nemal príležitosť dopustiť sa ho.

66      Naopak, pokiaľ ide o druhú teóriu, t. j. teóriu primeranej príčinnej súvislosti, je potrebné stanoviť hierarchiu významu okolností predchádzajúcich škode, teda treba rozlíšiť medzi okolnosťami, ktoré možno právne kvalifikovať ako príčinu, a ostatnými. Táto teória predpokladá, že jednotlivé subjekty spolupodieľajúce sa na vzniku škody nemajú nevyhnutne rovnakú zodpovednosť.

67      Pokiaľ ide o právo Únie, možno pozorovať skôr príklon k teórii primeranej príčinnej súvislosti. Súd Únie totiž rozhodol, že Únia sa môže považovať za zodpovednú len za škodu, ktorá dostatočne priamo vyplýva z protiprávneho konania dotknutej inštitúcie (pozri rozsudky z 24. októbra 2000, Fresh Marine/Komisia, T‑178/98, EU:T:2000:240, bod 118 a citovanú judikatúru, a z 19. marca 2010, Gollnisch/Parlament, T‑42/06, EU:T:2010:102, bod 110 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 10. júla 2012, Interspeed/Komisia, T‑587/10, neuverejnený, EU:T:2012:355, bod 39 a citovanú judikatúru), a že žalobca musí preukázať, že ak by nedošlo k pochybeniu, ujma by nevznikla, a že pochybenie je určujúcou príčinou spôsobenej ujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 1998, Coldiretti a i./Rada a Komisia, T‑149/96, EU:T:1998:228, body 116 až 121).

68      Okrem toho z judikatúry tiež vyplýva, že pokiaľ je správanie vytýkané inštitúcii súčasťou komplexnejšieho postupu, na ktorom sa zúčastnili tretie osoby, a bezprostrednou príčinou uvádzanej škody je zásah jednej z týchto tretích osôb, úlohou súdu je overiť, či tento zásah bol nevyhnutný len z dôvodu vytýkaného správania, alebo či je naopak prejavom autonómnej vôle (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. apríla 2009, CAS Succhi di Frutta/Komisia, C‑497/06 P, neuverejnený, EU:C:2009:273, body 61 a 62, a z 18. decembra 2009, Arizmendi a i./Rada a Komisia, T‑440/03, T‑121/04, T‑171/04, T‑208/04, T‑365/04 a T‑484/04, EU:T:2009:530, body 92 a 93). V prípade autonómnej vôle je úlohou súdu, aby konštatoval, že došlo k prerušeniu príčinnej súvislosti.

69      Z judikatúry takisto vyplýva, že teória, podľa ktorej na to, aby existovala príčinná súvislosť, stačí, aby protiprávne správanie predstavovalo nevyhnutnú podmienku vzniku škody v tom zmysle, že táto škoda by nevznikla, ak by uvedené správanie neexistovalo, nezodpovedá teórii, ktorá prevláda v práve Únie. Takto široké vnímanie príčinnej súvislosti totiž nevyplýva z judikatúry týkajúcej sa článku 340 druhého odseku ZFEÚ. Uvedená judikatúra totiž obmedzuje zodpovednosť Únie za škody, ktoré priamo alebo dostatočne priamo vyplývajú z protiprávneho konania dotknutej inštitúcie, čo vylučuje, aby uvedená zodpovednosť pokrývala škody, ktoré sú len vzdialeným dôsledkom tohto správania (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. decembra 2007, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑113/04, neuverejnené, EU:T:2007:377, body 39 a 40). Podobne Všeobecný súd tiež rozhodol, že samotná skutočnosť, že protiprávne konanie je nevyhnutnou podmienkou na vznik škody v tom zmysle, že v prípade neexistencie takéhoto konania by škoda nevznikla, nepostačuje na vznik príčinnej súvislosti (rozsudok z 30. novembra 2011, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada a Komisia, T‑107/08, EU:T:2011:704, bod 80).

70      Treba však mať na zreteli, že judikatúra citovaná v bodoch 67 až 69 vyššie úplne nevylučuje uplatnenie teórie ekvivalencie podmienok a umožňuje len konštatovať, že ak pochybenie, ktorého sa dopustila inštitúcia, je vzdialené od vzniknutej škody a súd konštatuje, že došlo k prerušeniu príčinnej súvislosti, je potrebné teóriu ekvivalencie podmienok odmietnuť. Preto naopak, za predpokladu, že škoda vyplýva priamo alebo dostatočne priamo z pochybenia inštitúcie, a toto pochybenie nie je natoľko vzdialené od škody, že by došlo k prerušeniu príčinnej súvislosti, súd Únie môže uplatniť teóriu ekvivalencie podmienok.

71      Okrem toho treba pripomenúť, že súd Únie výslovne uviedol, že škoda nemusí mať priamy a určitý pôvod iba v jednej príčine, ale môže byť vyvolaná viacerými príčinami, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispeli k jej vzniku. Táto judikatúra sa však týka prípadu zmiernenia zodpovednosti dotknutej inštitúcie z dôvodu správania samotného poškodeného, ktorý nevyložil všetku náležitú starostlivosť na to, aby sa škode vyhol alebo ju zmiernil (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, EU:C:1986:241, body 24 až 27).

72      Napokon vzhľadom na bod 70 vyššie za predpokladu, že inštitúcia je zodpovedná za nesplnenie povinnosti ochrany, ktoré viedlo k spôsobeniu špecifickej škody, ktorej vzniku mohlo zabrániť splnenie povinnosti, treba sa domnievať, že toto nesplnenie, hoci ho nemožno považovať za jedinú príčinu vzniku škody, mohlo dostatočne priamo prispieť k jej vzniku. Skutok spáchaný treťou osobou, či už predvídateľný alebo nie, môže súd považovať za konanie, ktoré nemôže viesť k prerušeniu príčinnej súvislosti ani predstavovať okolnosť, ktorá by inštitúciu úplne zbavovala jej zodpovednosti, keďže obidve príčiny, t. j. nesplnenie si povinnosti inštitúcie a skutok tretej osoby, viedli k vzniku tej istej škody.

73      V prejednávanej veci však v úvahách uvedených pod názvom „O príčinnej súvislosti a o existencii liberačného dôvodu (pochybenie poškodených a konanie tretej osoby)“ prvostupňového rozsudku Súd pre verejnú službu, ktorý v bode 177 prvostupňového rozsudku konštatoval, že Komisia sa dopustila dostatočne kvalifikovaného porušenia povinnosti zaručiť bezpečnosť svojich zamestnancov, ktoré zakladá jej zodpovednosť, vychádzal z predpokladu, že bolo potrebné zistiť, či konanie Alessandra Missira Mamachiho a skutok vraha mohli úplne alebo čiastočne zbaviť Komisiu jej zodpovednosti.

74      Následne Súd pre verejnú službu vo svojich úvahách odkázal na rozsudky uplatňujúce tak teóriu primeranej príčinnej súvislosti, ako aj teóriu ekvivalencie podmienok. Judikatúra citovaná v bodoch 179 a 180 prvostupňového rozsudku sa totiž zjavne prikláňa k teórii primeranej príčinnej súvislosti, keďže Súd pre verejnú službu v bode 179 prvostupňového rozsudku odkázal na judikatúru, podľa ktorej Úniu možno považovať za zodpovednú iba za ujmu, ktorá dostatočne priamo vyplýva z protiprávneho konania dotknutej inštitúcie. V bode 180 uvedeného rozsudku Súd pre verejnú službu odkázal aj na judikatúru, podľa ktorej musí žalobca preukázať, že ak by nedošlo k pochybeniu, ujma by nevznikla, a že pochybenie je určujúcou príčinou jeho ujmy. Okrem toho v bode 192 prvostupňového rozsudku Súd pre verejnú službu rozhodol, že „hoci Komisia… vytvorila podmienky na vznik škody, dvojnásobná vražda nebola bezprostredným a nevyhnutným následkom tohto pochybenia“.

75      Naopak, v bode 181 prvostupňového rozsudku sa Súd pre verejnú službu odvolal na rozsudky z 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia (229/84, EU:C:1986:241, body 24 až 27); z 3. februára 1994, Grifoni/Komisia (C‑308/87, EU:C:1994:38, body 17 a 18), a z 24. októbra 2000, Fresh Marine/Komisia (T‑178/98, EU:T:2000:240, body 135 a 136), podľa ktorých škoda nemusí mať priamy a určitý pôvod iba v jednej príčine, ale môže byť vyvolaná viacerými príčinami, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispeli k jej vzniku.

76      Ďalej Súd pre verejnú službu v bodoch 191 až 197 prvostupňového rozsudku určil podiel zodpovednosti vraha na vzniku škody a následne podiel zodpovednosti Komisie.

77      Pokiaľ ide o stratu nádeje na prežitie, Súd pre verejnú službu rozhodol, že Komisii možno pripísať priamu a výlučnú zodpovednosť za škodu a nádej Alessandra Missira Mamachiho na prežitie bola taká malá, že ju možno odhadnúť na 20 %.

78      Pokiaľ ide o dvojnásobnú vraždu, ako bolo uvedené vyššie, Súd pre verejnú službu v bode 192 prvostupňového rozsudku konštatoval, že Komisii nemožno pripísať hlavnú zodpovednosť za túto škodu, keďže dvojnásobná vražda nebola bezprostredným a nevyhnutným následkom jej pochybenia. V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu uviedol, že vraždy spáchal jednotlivec, ktorého motívom bola krádež a ktorého správanie bolo nepredvídateľné, pričom spresnil, že toto posúdenie odkazuje na zásady smernice 89/391, ktorá vo svojom článku 5 bode 4 stanovuje, že zodpovednosť zamestnávateľa možno obmedziť najmä z dôvodu nezvyčajných a nepredvídateľných okolností, na ktoré tento zamestnávateľ nemá vplyv. V bode 193 prvostupňového rozsudku Súd pre verejnú službu konštatoval, že skutok tretej osoby nemôže Komisiu úplne zbaviť jej zodpovednosti, pričom zastával názor, že riešenie spočívajúce v úplnom zbavení Komisie jej zodpovednosti by nebolo zlučiteľné s judikatúrou, ktorá pripúšťa, že škoda môže mať viacero príčin. Súd pre verejnú službu tak zohľadnil judikatúru, ktorá uplatňuje teóriu ekvivalencie podmienok. Súd pre verejnú službu tým v skutočnosti v podstate nepovažoval skutok vraha za nepredvídateľný, alebo presnejšie povedané, považoval ho za skutok, ktorý má v zásade takú povahu, ale rozhodol, že judikatúra, ktorá uplatňuje teóriu ekvivalencie podmienok, odôvodňuje vylúčenie úplného oslobodenia Komisie od jej zodpovednosti. Preto sa Súd pre verejnú službu domnieval, že Komisia bola zodpovedná do výšky 30 %, pokiaľ ide o dvojnásobnú vraždu, a do výšky 40 %, pokiaľ ide o všetky spôsobené škody.

79      Napriek tomu, že sa Súd pre verejnú službu vo svojich úvahách inšpiroval oboma teóriami príčinnej súvislosti, v podstate uprednostnil teóriu ekvivalencie podmienok, a nie teóriu primeranej príčinnej súvislosti. V bode 183 prvostupňového rozsudku, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi pochybením a dvojnásobnou vraždou, Súd pre verejnú službu totiž rozhodol, že Livio Missir Mamachi z právneho hľadiska dostatočne preukázal určitú a priamu povahu príčinnej súvislosti a pokiaľ by si Komisia splnila svoju povinnosť zabezpečiť ochranu svojho úradníka, k dvojnásobnej vražde by nedošlo. Okrem toho Súd pre verejnú službu usúdil, že Komisia nepreukázala, že príčinná súvislosť bola prerušená, a to jednak v bode 189 prvostupňového rozsudku, z dôvodu nedbanlivosti Alessandra Missira Mamachiho, a jednak v bode 193 tohto rozsudku, z dôvodu skutku tretej osoby. Napokon, najmä pokiaľ ide o skutok tretej osoby, Súd pre verejnú službu v tom istom bode 193 zastával názor, že úplné vylúčenie zodpovednosti Komisie by nebolo v súlade s judikatúrou citovanou v bode 181 prvostupňového rozsudku, ktorá pripúšťa, že škoda môže byť vyvolaná viacerými príčinami. Táto judikatúra, ktorá sa odvoláva na teóriu ekvivalencie podmienok však v prejednávanej veci nie je rozhodujúca, keďže sa týka prípadov obmedzenia zodpovednosti inštitúcie z dôvodu správania samotného poškodeného. Napriek tomuto nesprávnemu odkazu sa z dôvodov uvedených v bode 70 vyššie zdá, že judikatúra úplne nevylúčila uplatnenie teórie ekvivalencie podmienok, keďže pripúšťa, že je úlohou súdu, aby posúdil, či sa pochybenie nemá považovať za vzdialenú príčinu škody. Úvahy Súdu pre verejnú službu tak vedú k záveru, že k dvojnásobnej vražde viedli obe príčiny, tak pochybenie Komisie pri zaistení bezpečnosti, ako aj skutok tretej osoby. V konečnom dôsledku Súd pre verejnú službu uplatnil teóriu ekvivalencie podmienok.

80      Súd pre verejnú službu sa tak nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

81      V prvom rade treba na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, uviesť, že z judikatúry citovanej v bodoch 67 až 69 vyššie vyplýva, že pochybenie inštitúcie v podstate samo osebe nestačí na vyvodenie záveru, že jej správanie je určitou a priamou príčinou spôsobenej škody. V tejto súvislosti judikatúra takisto spresnila, že pokiaľ je správanie vytýkané inštitúcii súčasťou komplexnejšieho postupu, na ktorom sa zúčastnili tretie osoby, a bezprostrednou príčinou uvádzanej škody je zásah jednej z týchto tretích osôb, úlohou súdu je overiť, či tento zásah bol nevyhnutný len z dôvodu správania vytýkaného inštitúcii, alebo či je naopak tento zásah prejavom autonómnej vôle. Prináleží teda súdu, aby zistil, či došlo k prerušeniu príčinnej súvislosti, a aby z toho vyvodil dôsledky.

82      V druhom rade treba tiež uviesť, že ak by Súd pre verejnú službu uplatnil teóriu primeranej príčinnej súvislosti, viedlo by to k zamietnutiu návrhu žalobcov. Je totiž potrebné konštatovať, že mechanické a striktné uplatnenie teórie primeranej príčinnej súvislosti v každom prípade znamená, že inštitúcia by bola zbavená zodpovednosti, keďže v súlade s judikatúrou týkajúcou sa skutku tretej osoby citovanou v bode 68 vyššie by uvedený skutok systematicky viedol k prerušeniu príčinnej súvislosti, čoho následkom by bolo, že inštitúcia je úplne zbavená zodpovednosti.

83      Po tretie treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že teória, podľa ktorej na to, aby existovala príčinná súvislosť, stačí, aby protiprávne správanie predstavovalo nevyhnutnú podmienku vzniku škody v tom zmysle, že táto škoda by nevznikla, ak by uvedené správanie neexistovalo, nezodpovedá teórii, ktorá prevláda v práve Únie. Ako však bolo uvedené v bode 70 vyššie, táto judikatúra úplne nevylučuje teóriu ekvivalencie podmienok. Je totiž úlohou súdu, aby stanovil, či prejav autonómnej vôle tretej osoby môže viesť k prerušeniu príčinnej súvislosti. Môže sa tak ukázať, že zásah tretej osoby napriek tomu, že je prejavom jej autonómnej vôle, neprerušuje príčinnú súvislosť medzi pochybením a škodou, keďže v tomto prípade inštitúcia a tretia osoba spoločne prispeli k vzniku škody. V tejto súvislosti v rámci predmetného odvolania Komisia nespochybňuje príčinnú súvislosť stanovenú Súdom pre verejnú službu v prvostupňovom rozsudku medzi pochybením Komisie a spôsobenou škodou, okrem prípadu, že Všeobecný súd vyhovie jednej z prvých dvoch častí tohto odvolacieho dôvodu. Ak tento prípad nenastane, odvolací súd nemôže znovu uskutočniť posúdenie už vykonané Súdom pre verejnú službu, ktorý rozhodol, že Komisia bola zodpovedná za porušenie povinnosti ochrany svojich zamestnancov, ktoré viedlo k spôsobeniu špecifickej škody, ktorej vzniku mohlo zabrániť splnenie povinnosti, a teda skutok tretej osoby, či už predvídateľný alebo nie, nemohol viesť k prerušeniu príčinnej súvislosti, ani ho nemožno považovať za okolnosť, ktorá by Komisiu úplne zbavovala jej zodpovednosti, keďže obe príčiny – nesplnenie si povinnosti Komisie a skutok tretej osoby – prispeli k vzniku tej istej škody.

84      Súd pre verejnú službu sa tak nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že v prípade pochybenia spočívajúceho v nesplnení povinnosti zabezpečiť ochranu, ktoré prispelo k spôsobeniu špecifickej škody, ktorej vzniku mohlo zabrániť splnenie povinnosti, inštitúcia, hoci nemožno konštatovať, že nesie hlavnú zodpovednosť za škodu, musí byť považovaná za subjekt spolupodieľajúci sa na vzniku škody.

85      Tento záver nemožno spochybniť ostatnými tvrdeniami, ktoré odvolatelia uvádzajú v rámci prvých troch častí tohto odvolacieho dôvodu.

86      Po prvé v rámci prvej časti odvolatelia tvrdia, že úvahy Súdu pre verejnú službu týkajúce sa vylúčenia hlavnej zodpovednosti Komisie sú nelogické a protirečivé, keďže Súd pre verejnú službu po tom, ako v bode 183 prvostupňového rozsudku konštatoval existenciu „priamej a určitej“ príčinnej súvislosti medzi pochybením Komisie a dvojnásobnou vraždou, v bode 192 uvedeného rozsudku potvrdil, že táto dvojnásobná vražda nebola „bezprostredným a nevyhnutným“ následkom uvedeného pochybenia, a teda Komisii nebolo možné zaň pripísať hlavnú zodpovednosť.

87      Stačí konštatovať, že tvrdenie odvolateľov sa zakladá na nesprávnom výklade prvostupňového rozsudku. V prvom rade Súd pre verejnú službu v bode 183 prvostupňového rozsudku nekonštatoval, že Komisia bola ako jediná zodpovedná za škodu, ale uviedol, že „Komisia… priamo prispela k vzniku škody, keďže vytvorila podmienky na jej vznik“ z dôvodu porušenia povinnosti ochrany svojich zamestnancov. Súd pre verejnú službu tak v nasledujúcej vete vyvodil záver, že „priamy a určitý charakter príčinnej súvislosti je… preukázaný“. Súd pre verejnú službu sa obmedzil na konštatovanie, že pochybenie Komisie možno považovať za dostatočne priame na to, aby založilo jej zodpovednosť v súvislosti so zavraždením Alessandra Missira Mamachiho, na základe judikatúry, ktorá pripúšťa, že tá istá škoda môže mať viacero príčin. Hoci táto judikatúra citovaná v bode 181 prvostupňového rozsudku, ktorá evokuje teóriu ekvivalencie podmienok, nie je v prejednávanej veci relevantná, keďže sa týka obmedzenia zodpovednosti inštitúcie na základe konania samotného poškodeného z dôvodov uvedených v bode 70 vyššie, z uvedenej judikatúry vyplýva, že úplne nevylučuje uplatnenie teórie ekvivalencie podmienok v prípade, ak súd zistí, že pochybenie nie je vzdialenou príčinou škody.

88      V druhom rade Súd pre verejnú službu v bode 192 prvostupňového rozsudku konštatoval, že nemožno odôvodnene tvrdiť, že Komisii musí byť pripísaná hlavná zodpovednosť za škodu, keďže napriek tomu, že vytvorila podmienky pre vznik škody, dvojnásobná vražda nebola bezprostredným a nevyhnutným dôsledkom jej pochybenia vzhľadom na to, že páchateľom vrážd bol jednotlivec, ktorého motívom bola krádež a jeho správanie nebolo predvídateľné. V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu uviedol, že toto posúdenie nevybočuje zo zásad smernice 89/391, ktorá v článku 5 bode 4 stanovuje, že zodpovednosť zamestnávateľa možno obmedziť, najmä pokiaľ ide o zodpovednosť za skutočnosti spôsobené okolnosťami, na ktoré zamestnávateľ nemá vplyv a ktoré sú nezvyčajné a nepredvídateľné. V tomto ohľade treba spresniť, že uvedený článok priznáva členským štátom možnosť úplne oslobodiť zamestnávateľov od zodpovednosti za nepredvídateľné škody, alebo túto zodpovednosť obmedziť. V rámci tohto odôvodnenia Súd pre verejnú službu zastával názor, že dvojnásobná vražda nebola bezprostredným a nevyhnutným dôsledkom pochybenia Komisie.

89      V bode 193 prvostupňového rozsudku však Súd pre verejnú službu spresnil, že riešenie spočívajúce v úplnom zbavení Komisie jej zodpovednosti, ktoré by bolo dôsledkom striktného uplatnenia toho, čo bolo uvedené v bode 192 prvostupňového rozsudku, by nebolo zlučiteľné s judikatúrou, ktorá pripúšťa, že škoda môže mať viacero príčin. Konštatovanie Súdu pre verejnú službu v bode 192 prvostupňového rozsudku je v konečnom dôsledku len súčasťou úvah tohto súdu a až v bode 193 prvostupňového rozsudku uvedený súd vyvodzuje dôsledky zo svojho posúdenia tým, že rozhodne, že neuplatní zásadu uvedenú v bode 192, ktorá by viedla k úplnému zbaveniu Komisie jej zodpovednosti, a vyvodzuje záver, že Komisia a tretia osoba sa spolupodieľali na vzniku škody. Okrem toho je tento záver Súdu pre verejnú službu v súlade s výkladom prvostupňového rozsudku, podľa ktorého v prípade nesplnenia povinnosti zabezpečiť ochranu, ktoré prispelo k spôsobeniu špecifickej škody, ktorej vzniku mohlo zabrániť splnenie povinnosti, musí byť inštitúcia považovaná za subjekt spolupodieľajúci sa na vzniku škody a skutok tretej osoby nemožno považovať za okolnosť, ktorá by túto inštitúciu úplne zbavovala zodpovednosti.

90      Po druhé je tiež potrebné zamietnuť viaceré tvrdenia odvolateľov uvedené v druhej a tretej časti tohto odvolacieho dôvodu týkajúce sa posúdení Súdu pre verejnú službu so zreteľom na predvídateľnosť alebo nepredvídateľnosť dôsledkov nesplnenia povinnosti Komisie, najmä pokiaľ ide o motív tretej osoby, konkrétne krádež a vraždu. V tejto súvislosti odvolatelia tvrdia, že rozlišovanie týkajúce sa povahy motívu je jednak rozporuplné so zreteľom na konštatovanie Odvolacieho súdu v Rabate a jednak nelogické, keďže rizikom zohľadneným na účely bezpečnosti zamestnancov v Rabate bola hrozba teroristického útoku. Okrem toho odvolatelia tvrdia, že je nesprávne obmedziť zodpovednosť Komisie na základe zásad smernice 89/391, ktorá vo svojom článku 5 bode 4 stanovuje, že zodpovednosť zamestnávateľa možno obmedziť najmä z dôvodu okolností, na ktoré zamestnávateľ nemá vplyv a ktoré sú nezvyčajné a nepredvídateľné, a zastávajú názor, že v každom prípade aj za predpokladu, že tieto okolnosti boli výnimočné, Komisia je zodpovedná, keďže, ako Súd pre verejnú službu konštatoval v bode 183 prvostupňového rozsudku, ak by si Komisia splnila povinnosť zabezpečiť ochranu svojho úradníka, k dvojnásobnej vražde by nedošlo.

91      V prvom rade nemožno uznať tvrdenie o rozporuplnej a nelogickej povahe motívu. Ako Komisia správne uvádza, Súd pre verejnú službu v bode 184 prvostupňového rozsudku konštatoval, že rozdiel medzi hrozbou teroristického útoku a bežnou kriminalitou nemal žiadny vplyv na posúdenie priamej a určitej povahy príčinnej súvislosti. Okrem toho Súd pre verejnú službu v danom bode uviedol, že bolo možné sa odôvodnene domnievať, že opatrenia určené na zabránenie teroristického útoku mali tým skôr zabezpečiť účinnú ochranu pred neoprávneným vniknutím do obydlia úradníka. Preto aj za predpokladu, že Súd pre verejnú službu uskutočnil rozporuplné a nelogické konštatovanie, pokiaľ ide o skutočnosti zistené Odvolacím súdom v Rabate so zreteľom na motív vraha, toto konštatovanie nemalo žiadny vplyv na jeho posúdenie zodpovednosti Komisie.

92      V druhom rade treba zamietnuť tvrdenie namierené voči odkazu Súdu pre verejnú službu na článok 5 smernice 89/391. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, Súd pre verejnú službu totiž svoje posúdenie uvedené v bode 192 prvostupňového rozsudku nezaložil na tomto článku. Súd pre verejnú službu totiž po tom, ako konštatoval, že Komisia tým, že si nesplnila povinnosť ochrany svojich zamestnancov, vytvorila podmienky vzniku škody, dodal, že jej nemožno pripísať hlavnú zodpovednosť za dvojnásobnú vraždu, keďže táto vražda bola výsledkom nepredvídateľnej udalosti. Súd pre verejnú službu následne vyvodil záver, že toto konštatovanie nevybočuje zo zásad smernice 89/391 a konkrétne jej článku 5 bodu 4. Tvrdenie odvolateľov ako také sa týka doplňujúceho dôvodu prvostupňového rozsudku a možno ho teda zamietnuť v súlade s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej musí byť odvolací dôvod, ktorý sa týka doplňujúcej časti rozhodnutia, zamietnutý (pozri rozsudok z 25. februára 2015, Walton/Komisia, T‑261/14 P, EU:T:2015:110, bod 75 a citovanú judikatúru).

93      V každom prípade treba uviesť, že aj za predpokladu, že odkaz na uvedený článok je nesprávny z dôvodu, že správanie tretej osoby nebolo nepredvídateľné, toto pochybenie nemá žiadny vplyv na výsledok, ku ktorému Súd pre verejnú službu dospel vo svojich úvahách. Z vyššie uvedeného preskúmania totiž vyplýva, že Súd pre verejnú službu správne konštatoval, že Komisia a tretia osoba sa spolupodieľali na vzniku ujmy, z čoho vyplýva, že ani jedného z nich nemožno považovať za hlavného zodpovedného.

94      Napokon po tretie treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého aj za predpokladu, že nastali výnimočné okolnosti, treba za zodpovednú považovať Komisiu, keďže Súd pre verejnú službu v bode 183 prvostupňového rozsudku konštatoval, že ak by si Komisia splnila povinnosť zabezpečiť ochranu svojho úradníka, k dvojnásobnej vražde by nedošlo. Týmto tvrdením odvolatelia opätovne tvrdia, že vzhľadom na to, že si Komisia nesplnila povinnosť ochrany svojich zamestnancov, možno jej pripísať akýkoľvek dôsledok vyplývajúci z udalostí, ku ktorým následne došlo. V tomto ohľade treba pripomenúť, že hoci Súd pre verejnú službu uplatnil judikatúru týkajúcu sa teórie primeranej príčinnej súvislosti, mal vyvodiť záver, že samotné pochybenie Komisie nebolo dostatočné na to, aby bola Komisia považovaná za zodpovednú. Súd pre verejnú službu sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v podstate z dôvodu pochybenia spočívajúceho v nesplnení si povinnosti zabezpečiť ochranu, ktoré prispelo k spôsobeniu špecifickej škody, ktorej vzniku mohlo zabrániť splnenie povinnosti, považoval Komisiu a tretiu osobu za subjekty spolupodieľajúce sa na vzniku tej istej škody.

95      Preto vo svetle vyššie uvedených úvah treba prvé tri časti druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

 O štvrtej časti založenej na solidárnej zodpovednosti Komisie

96      Štvrtou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že aj za predpokladu, že Komisiu nemožno považovať za hlavnú zodpovednú za skutok, ktorým bola spôsobená škoda, musí jej byť uložená solidárna povinnosť nahradiť celú ujmu. Odvolatelia v podstate spochybňujú rozdelenie zodpovednosti stanovené Súdom pre verejnú službu, pričom tvrdia, že Komisia a páchateľ vraždy by mali niesť solidárnu zodpovednosť.

97      V tejto súvislosti odvolatelia tvrdia, že solidárna zodpovednosť Komisie vyplýva po prvé zo zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov, po druhé zo štruktúry služobného poriadku a po tretie zo sekundárneho práva Európskej únie.

98      Po prvé odvolatelia tvrdia, že v prípade neexistencie osobitných pravidiel a predchádzajúcich súdnych rozhodnutí je potrebné sa odvolať na všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov. V tejto súvislosti citujú nemeckú, španielsku, francúzsku, belgickú a taliansku judikatúru, ktorá podľa nich pripúšťa, že pokiaľ ku vzniku škody viedli viaceré skutočnosti, každý zo subjektov zodpovedných za jej vznik zodpovedá spoločne a nerozdielne s ostatnými za celú spôsobenú škodu. Okrem toho odvolatelia tvrdia, že solidárnu zodpovednosť je možné uplatniť aj v prípade, že záväzok vznikol na základe viacerých zdrojov. V tejto súvislosti sa odvolávajú na bod 12 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Spie‑Batignolles/Komisia (201/86, neuverejnené, EU:C:1989:300), kde uviedol, že „z porovnania právnych poriadkov členských štátov, ktoré uskutočnilo oddelenie pre výskum a dokumentáciu Súdneho dvora vyplýva, že väčšina členských štátov pripúšťa, že pokiaľ sa preukáže, že porušením zmluvných a mimozmluvných povinností bola spôsobená jedna ujma, možno subjekty, ktoré sa týchto porušení dopustili, vyhlásiť za spoločne a nerozdielne zodpovedné za túto ujmu“.

99      Po druhé, pokiaľ ide o štruktúru služobného poriadku, odvolatelia tvrdia, že z výkladu článku 24 služobného poriadku vyplýva, že zásada solidárnej zodpovednosti sa musí uplatniť tým viac, ak vznik škody umožnilo protiprávne správanie inštitúcií. Odvolatelia totiž tvrdia, že článok 24 služobného poriadku sa týka osobitného prípadu, v ktorom Komisia bez toho, aby bola založená jej vlastná zodpovednosť, z dôvodu povinnosti poskytnúť pomoc svojim zamestnancom zodpovedá spoločne a nerozdielne s osobou, ktorá škodu spôsobila, od ktorej môže následne vymáhať náhradu. V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu konštatoval, že Komisia nesie plnú zodpovednosť za udalosť, ktorou bola spôsobená škoda. Bolo by teda úplné nelogické pripustiť, že Komisia je spoločne a nerozdielne zodpovedná v prípade, ak nevzniká jej vlastná zodpovednosť, a naopak nie je solidárne zodpovedná v oveľa vážnejšom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, kde prispela k vzniku škody.

100    Po tretie, pokiaľ ide o sekundárne právo Únie, odvolatelia tvrdia, že zásady právnej úpravy Únie v oblasti odškodňovania obetí násilných trestných činov, ktoré vyplývajú zo smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov (Ú. v. EÚ L 261, 2004, s. 15; Mim. vyd. 19/007, s. 65), sa prikláňajú k teórii solidárnej zodpovednosti. Uvedená smernica, ktorá vychádza z Európskeho dohovoru o odškodňovaní obetí násilných trestných činov podpísaného v Štrasburgu 24. novembra 1983, je založená na zásade, podľa ktorej v prípade, že páchateľ trestného činu nemôže zabezpečiť úplnú náhradu spôsobenej škody, sú členské štáty povinné prispieť k tejto náhrade. Podľa odvolateľov sa zdá nelogické, ak sa táto povinnosť neuplatní na Komisiu v prípade, že sama prispela k vzniku škody. Hoci je táto právna úprava Únie záväzná len pre členské štáty, domnievajú sa, že zásada solidarity, ktorú upravuje aj smernica 2004/80, by sa mala uplatniť o to viac na inštitúcie Únie, najmä v prípade, že vznik škody bol umožnený pochybením Komisie.

101    Komisia zastáva názor, že pokiaľ ide o pravidlo spoločného posudzovania konania inštitúcie a skutku tretej osoby, odkaz na zásady vyplývajúce z právnych poriadkov členských štátov nie je relevantný. Po prvé je podľa nej služobný poriadok jediným textom, ktorý upravuje prípadnú solidárnu zodpovednosť inštitúcií, keďže článok 270 ZFEÚ spresňuje, že súdy Únie majú právomoc rozhodovať spory medzi Úniou a jej zamestnancami „v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom“. V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že služobný poriadok odkazuje na spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť len vo svojom článku 24 prvom odseku, podľa ktorého Spoločenstvá spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila. Okrem toho služobný poriadok vo svojom článku 85a upravuje prípad, v ktorom na Úniu prechádzajú práva vrátane súdnej vymáhateľnosti nárokov poškodeného úradníka alebo jeho právnych nástupcov proti tretej osobe zodpovednej za konanie, ktorým bola úradníkovi spôsobená škoda vedúca k úmrtiu, úrazu alebo chorobe, okrem prípadnej žaloby podanej proti tretej osobe. Po druhé Komisia tvrdí, že v rozsudkoch talianskych a belgických súdov, ktoré citujú odvolatelia, bola solidárna zodpovednosť odôvodnená, pretože zdroj zodpovednosti bol ten istý, inými slovami „udalosti, ktorými bola spôsobená škoda“ spadali do občianskeho práva, zatiaľ čo v prejednávanej veci zodpovednosť vraha vyplýva zo spáchania trestného činu vraždy, ktorý upravuje trestné právo, a zodpovednosť Komisie ako zamestnávateľa má povahu administratívnoprávnu, resp. občianskoprávnu.

102    Najskôr treba preskúmať tvrdenie, podľa ktorého solidárna zodpovednosť vyplýva zo štruktúry služobného poriadku. Odvolatelia totiž tvrdia, že článok 24 služobného poriadku sa týka osobitného prípadu, v ktorom v prípade škody spôsobenej úradníkovi z dôvodu jeho postavenia alebo pri výkone jeho povinností Komisia bez toho, aby bola založená jej vlastná zodpovednosť, z dôvodu povinnosti poskytnúť pomoc svojim zamestnancom zodpovedá spoločne a nerozdielne s osobou, ktorá škodu spôsobila, od ktorej môže následne vymáhať náhradu. V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu konštatoval, že Komisia nesie zodpovednosť za udalosť, ktorou bola spôsobená škoda. Bolo by teda nelogické pripustiť, že Komisia je spoločne a nerozdielne zodpovedná v prípade, ak nevzniká jej vlastná zodpovednosť, a naopak nie je solidárne zodpovedná v oveľa závažnejšom prípade, kde prispela k vzniku škody. Odvolatelia v podstate navrhujú alternatívny výklad článku 24 služobného poriadku, podľa ktorého uplatnenie zásady solidárnej zodpovednosti nezávisí od toho, či úradníkovi vznikla škoda z dôvodu jeho postavenia a výkonu jeho povinností, ale od toho, či sa inštitúcia dopustila pochybenia alebo nie. Odvolatelia napokon tvrdia, že skutočnosť, že Alessandrovi Missirovi Mamachimu vznikla škoda z dôvodu výkonu jeho povinností, nemá žiadny vplyv na účely stanovenia solidárnej zodpovednosti Komisie. Podľa nich treba overiť, či sa inštitúcia dopustila pochybenia alebo nie.

103    Komisia tvrdí, že služobný poriadok odkazuje na solidárnu zodpovednosť inštitúcií len vtedy, ak úradník z dôvodu jeho postavenia a povinností utrpel niektorú zo skutočností, ktorá je uvedená v článku 24 prvom odseku služobného poriadku. Preto zodpovednosť Komisie vzniká len v tom prípade, že úradník utrpel škodu z dôvodu svojho postavenia alebo povinností. Okrem toho Komisia pripomína, že Súd pre verejnú službu v bodoch 220 až 225 prvostupňového rozsudku vylúčil uplatnenie článku 24 služobného poriadku v prejednávanej veci. Komisia takisto tvrdí, že článok 85a služobného poriadku stanovuje, že na Úniu prechádzajú práva, vrátane súdnej vymáhateľnosti nárokov, úradníka alebo jeho právnych nástupcov proti zodpovednej tretej osobe, a že Komisia vystupovala v trestnom konaní vedenom pred súdom v Maroku ako poškodená.

104    Na úvod treba uviesť, ako pripomína Komisia, že Súd pre verejnú službu v prvostupňovom rozsudku zamietol žalobný dôvod založený na tom, že Komisia je na základe článku 24 služobného poriadku povinná spoločne a nerozdielne nahradiť vzniknutú ujmu, keďže Alessandro Missir Mamachi nebol zavraždený z dôvodu svojho postavenia a povinností.

105    Hoci na jednej strane Súd pre verejnú službu oprávnene odmietol v prejednávanej veci uplatniť článok 24 služobného poriadku, na druhej strane treba konštatovať, že účelom uvedeného článku nie je vylúčiť solidárnu zodpovednosť za ujmu, ktorá úradníkovi vznikla z dôvodu pochybenia inštitúcie.

106    Oba odseky, ktoré tvoria článok 24 služobného poriadku, treba totiž vykladať spoločne. Vo svojom znení uplatniteľnom na predmetný spor tieto odseky stanovujú, že „Spoločenstvá pomôžu každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností“ a „spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila“. Súd pre verejnú službu preto oprávnene odmietol žalobný dôvod vznesený v prvostupňovom konaní, keďže Alessandro Missir Mamachi nebol zavraždený pri výkone svojich povinností. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, predpokladom uplatnenia tohto článku je skutočnosť, že úradníkovi bola spôsobená škoda z dôvodu jeho postavenia a povinností.

107    Treba však konštatovať, že hoci na jednej strane, v prípade úradníka, ktorému bola spôsobená škoda z dôvodu jeho postavenia a výkonu jeho povinností, Spoločenstvá nahradia spoločne a nerozdielne vzniknutú škodu bez ohľadu na to, či sa dopustili pochybenia alebo nie, a na druhej strane, na pojem solidárnej zodpovednosti sa nemožno odvolávať v prípade, ak úradníkovi vznikla ujma mimo výkonu jeho povinností a inštitúcii nemožno vytýkať žiadne protiprávne správanie, ktoré by bolo v príčinnom vzťahu s uvedenou ujmou, naproti tomu v prípade, že inštitúcia svojím správaním prispela k vzniku škody, ktorá bola úradníkovi spôsobená mimo výkonu jeho povinností, skutočnosť, že štatút túto alternatívu neupravuje, nemožno vykladať tak, že vylučuje solidárnu zodpovednosť inštitúcie, ako to tvrdí Komisia.

108    V tejto súvislosti v bode 13 rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), Súdny dvor zastával názor, že sa nemožno platne odvolávať na skutočnosť, že služobný poriadok a uplatniteľná právna úprava neobsahujú výslovné ustanovenie, s cieľom vylúčiť právo úradníka a jeho právnych nástupcov požiadať o dodatočnú náhradu škody v prípade, ak je inštitúcia zodpovedná za úraz podľa všeobecného práva a plnenie poskytnuté podľa služobného poriadku nepostačuje na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy. Hoci je pravda, že tento rozsudok sa týka prípadu, keď k pochybeniu inštitúcie došlo v rámci výkonu povinností úradníka, stanovuje zásadu, podľa ktorej skutočnosť, že služobný poriadok danú situáciu neupravuje, nevedie k automatickému vylúčeniu všetkého, čo výslovne neupravuje. Túto zásadu teda možno uplatniť na okolnosti v prejednávanej veci.

109    Okrem toho tvrdenie Komisie týkajúce sa článku 85a služobného poriadku nemôže tento záver spochybniť. Uvedený článok sa totiž týka prechodu práv na Úniu v prípade škody, ktorú možno pripísať tretej osobe, kým v prejednávanej veci sa treba domnievať, že sa podieľala na vzniku škody. Preto skutočnosť, že vystupovala v trestnom konaní vedenom pred súdom v Maroku ako poškodená, nie je relevantná na účely stanovenia, či ju treba uznať za spoločne a nerozdielne zodpovednú s páchateľom vraždy.

110    Po konštatovaní, že skutočnosť, že služobný poriadok túto situáciu neupravuje, nevylučuje zodpovednosť in solidum za škodu spôsobenú úradníkovi, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku pochybenia inštitúcie, a predtým, ako bude preskúmaná otázka, či uvedená zodpovednosť môže vychádzať zo zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov, treba preskúmať dve námietky, ktoré vzniesla Komisia.

111    Uvedená inštitúcia po prvé uvádza, že pokiaľ ide o pravidlo spoločného posudzovania konania inštitúcie a skutku tretej osoby, odkaz na zásady vyplývajúce z právnych poriadkov členských štátov nie je relevantný, keďže v súlade s článkom 270 ZFEÚ právomoc súdu Únie rozhodovať spory medzi Úniou a jej zamestnancami sa musí vykonávať v medziach stanovených služobným poriadkom, a po druhé uvádza, že pokiaľ je zdroj povinnosti nahradiť škodu rozdielny, keďže páchateľova zodpovednosť vyplýva zo spáchania trestného činu vraždy, ktorý upravuje marocké trestné právo, a zodpovednosť Komisie ako zamestnávateľa má povahu administratívnoprávnu, resp. občianskoprávnu, nemožno vzhľadom na rozličný zdroj povinnosti pripustiť existenciu solidárnej zodpovednosti.

112    Pokiaľ ide o prvú námietku, musí byť zamietnutá na základe úvah uvedených v bodoch 106 a 107 vyššie. Skutočnosť, že služobný poriadok neobsahuje pravidlá, ktoré by upravovali solidárnu zodpovednosť inštitúcie, ktorá prispela k vzniku škody spôsobenej úradníkovi mimo rámca výkonu jeho povinností, totiž automaticky nevylučuje princíp takejto zodpovednosti.

113    Pokiaľ ide o druhú výhradu, aj túto treba zamietnuť. Je totiž nesporné, že hoci súd Únie nemá právomoc rozhodovať o zavinení páchateľa vraždy, ktoré upravuje marocké trestné právo, stále má právomoc rozhodnúť o zodpovednosti inštitúcie, pokiaľ táto inštitúcia sama alebo spolu s treťou osobou spôsobila, že úradníkovi vznikla ujma. Samotný služobný poriadok ponúka výklad umožňujúci zamietnuť argumentáciu Komisie. Aj keby totiž Alessandro Missir Mamachi bol zavraždený pri výkone svojich povinností, Komisia by spolu s páchateľom vraždy niesla spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť v zmysle článku 24 služobného poriadku. Skutočnosť, že Alessandro Missir Mamachi nebol zavraždený z dôvodu výkonu svojich povinností nepochybne bráni uplatneniu uvedeného článku, z jeho znenia však vyplýva, že povaha zodpovednosti tretej osoby nemá žiadny vplyv na solidárnu zodpovednosť, ktorú nesie inštitúcia z dôvodu, že sa spolupodieľala na vzniku škody. Z článku 24 služobného poriadku totiž vyplýva, že súd Únie môže rozhodovať o spore týkajúcom sa spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti inštitúcie v dôsledku skutku tretej osoby, pričom povaha zodpovednosti tretej osoby nemá žiadny vplyv na právomoc súdu Únie rozhodovať o solidárnej zodpovednosti inštitúcie.

114    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 24 druhý odsek služobného poriadku spresňuje, že Spoločenstvá spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel, ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila. Toto ustanovenie Všeobecný súd vykladal tak, že prípustnosť žaloby o náhradu škody podanej úradníkom je podmienená vyčerpaním vnútroštátnych právnych prostriedkov, pokiaľ tieto prostriedky účinne zabezpečujú ochranu dotknutých osôb a môžu viesť k náhrade uplatňovanej škody (rozsudok z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, EU:T:2011:347, bod 67). Túto judikatúru však nemožno analogicky uplatniť v prejednávanej veci. Predmetný výklad bol totiž vypracovaný v situácii, kde sa inštitúcia nedopustila pochybenia, zatiaľ čo v prejednávanej veci sa Komisia dopustila pochybenia, ktoré prispelo k vzniku ujmy. Ak za predpokladu, že sa inštitúcia nedopustila pochybenia, Všeobecný súd podmienil možnosť úradníka požadovať od tejto inštitúcie náhradu škody spôsobenej treťou osobou skutočnosťou, že úradník vykonal všetko potrebné na získanie náhrady škody na vnútroštátnom súde, s cieľom predísť tomu, že tento úradník sa bez toho, aby sa pokúsil získať náhradu škody spôsobenej treťou osobou, obráti okamžite voči inštitúcii, pričom uplatnenie tejto zásady na okolnosti v prejednávanej veci je neuspokojivé a nespravodlivé, keďže Komisia sa spolu s treťou osobou spolupodieľala na vzniku škody. Okrem toho zo spisu vyplýva, že Odvolací súd v Rabate v rámci trestného konania proti tretej osobe, ktorá sa dopustila vraždy, konštatoval jej platobnú neschopnosť a uložil jej povinnosť zaplatiť symbolický jeden dirham (MAD) v prospech Únie, ktorá v konaní vystupovala ako poškodená. V prejednávanej veci vzhľadom na to, že tretia osoba bola platobne neschopná, sa javí ako o to nespravodlivejšie vyvodiť záver, že žaloba podaná žalobcami nebola prípustná z dôvodu, že žalobcovia nevyčerpali všetky vnútroštátne právne prostriedky stanovené marockým právnym poriadkom.

115    Tento záver nespochybňuje ani rozsudok zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia (5/66, 7/66, 13/66 až 16/66 a 18/66 až 24/66, neuverejnený, EU:C:1967:31), ktorý citoval generálny advokát Wahl vo svojich návrhoch, ktoré predniesol v spojených veciach Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:290, bod 106), v ktorom Súdny dvor v podstate rozhodol, že v prípade solidárnej mimozmluvnej zodpovednosti Únie a členských štátov musia jednotlivci, ktorí údajne utrpeli ujmu, najskôr začať konanie na príslušných vnútroštátnych súdoch, ak sú za uvádzané porušenie hlavne alebo prednostne zodpovedné orgány členských štátov. Tento prípad solidárnej zodpovednosti sa týka situácie tzv. „paralelnej právomoci“ Únie a členských štátov, zatiaľ čo v prejednávanej veci sú skutkové okolnosti odlišné.

116    Treba teda preskúmať, či z právnych poriadkov členských štátov vyplýva všeobecná zásada, ktorá uznáva solidárnu zodpovednosť subjektov, ktoré sa spolupodieľali na vzniku tej istej škody a môže sa uplatniť v prejednávanej veci, teda v prípade, že inštitúcia sa spolupodieľala na vzniku škody, ktorú utrpel úradník mimo rámca výkonu svojich povinností.

117    Najskôr je potrebné pripomenúť, že článok 340 druhý odsek ZFEÚ stanovuje, že „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“.

118    V tejto súvislosti treba konštatovať, že z právnych poriadkov členských štátov vyplýva spoločná všeobecná zásada, podľa ktorej za podmienok podobných podmienkam v prejednávanej veci vnútroštátny súd uznáva solidárnu zodpovednosť subjektov, ktoré sa spolupodieľali na vzniku tej istej škody, pričom považuje za spravodlivé to, že poškodená osoba jednak nemusí stanoviť časť škody, za ktorú sú jednotlivé subjekty zodpovedné, a jednak nemusí znášať riziko, že ten zo subjektov, proti ktorému podala návrh na začatie konania, je platobne neschopný.

119    Vo svetle týchto úvah je potrebné vyvodiť záver, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že obmedzil podiel Komisie na náhrade materiálnej ujmy spôsobenej deťom Alessandra Missira Mamachiho na 40 %. Bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tvrdenie založené na sekundárnom práve Únie, musí byť štvrtá časť druhého odvolacieho dôvodu prijatá.

 O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd pre verejnú službu, keď rozhodol, že materiálna ujma bola úplne nahradená plneniami poskytnutými podľa služobného poriadku

120    Odvolatelia najskôr tvrdia, že podľa tabuľky 2 uvedenej v prílohe A.2 odvolania, suma uvedená v bode 202 prvostupňového rozsudku predstavuje súhrn plnení, na ktoré majú deti Alessandra Missira Mamachiho nárok až do dovŕšenia veku 18 rokov, čiže 1 381 077 eur, a plnení, na ktoré môžu mať nárok, ak sa o nich bude naďalej starať rodina a budú pokračovať v štúdiu až do dosiahnutia veku 26 rokov, teda 1 097 298 eur. Okrem toho odvolatelia dodávajú, že v Belgickom kráľovstve, v ktorom majú všetky štyri deti Alessandra Missira Mamachiho bydlisko, trvá vysokoškolské štúdium zvyčajne do dosiahnutia veku 22 alebo 23 rokov. V dôsledku toho, odhliadnuc od čisto hypotetickej povahy sumy 1 097 298 eur, zaplatenie ktorej podlieha splneniu viacerých podmienok, ktorých splnenie je otázne, sa odvolatelia v každom prípade domnievajú, že tieto sumy nemožno odpočítať od náhrady ujmy, ktorá prináleží štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho.

121    Odvolatelia následne tvrdia, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že na účely stanovenia, či škoda spôsobená Komisiou už bola nahradená, sa musia zohľadniť všetky plnenia poskytnuté podľa služobného poriadku, vrátane paušálnych súm vyplácaných z titulu náhrady škody stanovených v článku 73 služobného poriadku.

122    Na podporu tohto odvolacieho dôvodu odvolatelia v prvom rade tvrdia, že rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), na ktorý sa odvoláva Komisia a Súd pre verejnú službu ho cituje v bode 204 prvostupňového rozsudku, sa na okolnosti v prejednávanej veci neuplatní. Podľa nich sa tento rozsudok netýka všetkých plnení poskytnutých podľa služobného poriadku, ale len paušálnych náhrad stanovených v článku 73 služobného poriadku.

123    V druhom rade odvolatelia tvrdia, že dávky vyplatené štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho podľa služobného poriadku nemožno odpočítať od náhrady škody pripísateľnej Komisii z toho dôvodu, že plnenie vo forme dávok sa priznáva na základe práva, ktoré úradník nadobudol z titulu svojho pracovnoprávneho vzťahu a ktoré ako právo priznané úradníkovi prechádza automaticky na dedičov. V tejto súvislosti odvolatelia zastávajú názor, že odlišný záver by predstavoval diskrimináciu štyroch detí Alessandra Missira Mamachiho, keďže by im bola priznaná rovnaká suma ako deťom úradníka, ktorý zomrel prirodzenou smrťou. Okrem toho odvolatelia tvrdia, že ak neexistujú pravidlá vyplývajúce z právneho poriadku Únie, rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), sa v bode 122 odvoláva na právo existujúce vo väčšine členských štátov v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcie voči úradníkovi.

124    V treťom rade, ako uviedol Súd pre verejnú službu v bode 111 prvostupňového rozsudku, pokiaľ ide o skutočnosť, že Livio Missir Mamachi „nepredložil nijakú žiadosť z dôvodu straty nárokov na dôchodok, ktoré by jeho syn mohol získať“, odvolatelia tvrdia, že „kvantifikovali majetkovú ujmu vzniknutú dedičom Missira Mamachiho bez toho, aby zohľadnili sociálne dávky, na ktoré by mal zosnulý úradník nárok, keďže sa domnievali, že dôchodkové práva, ktoré zosnulý nadobudol, boli nahradené sirotským dôchodkom, ktorý bol priznaný“ jeho deťom. V tomto ohľade sa odvolatelia domnievajú, že plnenie vyplatené deťom Alessandra Missira Mamachiho z titulu dôchodkového poistenia zodpovedá sumám, na ktoré by zosnulý úradník pravdepodobne mal nárok po dosiahnutí dôchodkového veku stanoveného služobným poriadkom. So zreteľom na tieto úvahy odvolatelia zdôrazňujú, že ak by sa dôchodkové práva odpočítali od náhrady škody, sumy týkajúce sa týchto práv by boli odpočítané dvakrát. Na jednej strane by neboli zahrnuté do vyčíslenia materiálnej ujmy. Na druhej strane by sa odpočítali od náhrady škody, ktorú treba vyplatiť dedičom zavraždeného úradníka.

125    Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu dospel k správnemu záveru, že súd, ktorý posudzuje, či inštitúcia nahradila alebo nenahradila vzniknutú ujmu, zohľadní všetky plnenia poskytnuté podľa služobného poriadku. Na podporu tejto úvahy Komisia cituje rozsudky z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), a z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, EU:C:1999:402), v ktorých je spresnené, že právo úradníka na náhradu podľa všeobecného práva je len doplňujúce a uplatní sa len vtedy, ak úradník preukáže, že plnenie poskytnuté podľa služobného poriadku nestačí na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy. Z toho podľa Komisie vyplýva, že ak by sa plnenia vyplatené na základe dôchodkového poistenia neodpočítali od náhrady škody, právnym nástupcom by bola vyplatená dvojitá náhrada škody, a to sirotský dôchodok a suma dlžná z titulu náhrady škody.

126    Komisia tvrdí, že ako zdôraznil Súd pre verejnú službu v bode 202 prvostupňového rozsudku, právnym nástupcom priznala sumy, ktoré prekračovali plnenia bežne poskytované podľa služobného poriadku. Táto skutočnosť podľa Komisie preukazuje, že pri priznaní daných súm zohľadnila osobitné okolnosti smrti Alessandra Missira Mamachiho, čím predišla prípadnej diskriminácii.

127    Pokiaľ ide o odkaz odvolateľov na právne poriadky členských štátov vo veci, ktorá bola predmetom rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), Komisia podotýka, že v bode 22 tohto rozsudku sa Súdny dvor neodvoláva na právnu úpravu existujúcu vo väčšine členských štátov v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcie voči dotknutému úradníkovi, ale na náhradu dôsledkov nehody pána Leussinka pre jeho manželku a dcéry, ktorú Súdny dvor v každom prípade vylučuje. Komisia okrem toho dodáva, že so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora a Všeobecného súdu, ktorou bola stanovená doplňujúca povaha žaloby o náhradu škody v dôsledku pochybenia podľa všeobecného práva, na rozdiel od tvrdení odvolateľov nemožno namietať, že neexistujú právne predpisy Únie, ktoré by upravovali právo na náhradu ujmy vzniknutej úradníkom. V dôsledku toho Komisia zastáva názor, že odkaz na judikatúru členských štátov je irelevantný.

128    Napokon, pokiaľ ide o riziko dvojitého odpočítania, Komisia pripomína, že konštatovanie Súdu pre verejnú službu v bode 111 prvostupňového rozsudku je „úplne doplňujúcej a subsidiárnej povahy, a preto je neúčinné“.

129    Najskôr treba konštatovať, že hoci odvolatelia vo svojich návrhoch požadujú náhradu materiálnej ujmy vo výške 3 975 329 eur, v odvolaní nespochybňujú sumu vo výške 3 milióny eur, ktorú Súd pre verejnú službu stanovil na základe mzdy, ktorú by Alessandro Missir Mamachi získal až do dňa svojho odchodu do dôchodku, zníženú o sumu, ktorú by zosnulý úradník a jeho manželka využili na pokrytie bežných nákladov. V tomto odvolacom dôvode sa totiž odvolatelia obmedzujú na konštatovanie, že Súd pre verejnú službu rozhodol, že všetky plnenia poskytnuté podľa služobného poriadku, vrátane plnení odlišných od paušálnych súm vyplácaných z titulu náhrady škody stanovených v článku 73 služobného poriadku, mali byť zohľadnené na účely náhrady materiálnej ujmy. Okrem toho, aj za predpokladu, že návrhom na náhradu materiálnej ujmy vo výške 3 975 329 eur, odvolatelia spochybňujú stanovenie sumy 3 milióny eur zo strany Súdu pre verejnú službu, treba pripomenúť, že pokiaľ podľa ustálenej judikatúry Súd pre verejnú službu konštatuje existenciu škody, sám má právomoc v rozsahu návrhu posúdiť spôsob a rozsah náhrady tejto škody, pričom platí, že na to, aby Všeobecný súd mohol vykonávať súdne preskúmanie rozsudkov Súdu pre verejnú službu, musia byť tieto rozsudky dostatočne odôvodnené, a pokiaľ ide o posúdenie ujmy, musia uvádzať kritériá zohľadňované na účely určenia priznanej sumy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2014, Komisia/Thomé, T‑669/13 P, EU:T:2014:929, bod 79 a citovanú judikatúru). Keďže odvolatelia nevysvetlili, akého konkrétneho pochybenia sa Súd pre verejnú službu dopustil pri uplatnení kritérií použitých na stanovenie sumy 3 milióny eur, treba vyvodiť záver, že táto suma zodpovedá náhrade materiálnej ujmy, ktorá vznikla štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho.

130    Ďalej je potrebné objasniť rozsah jednak rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), na ktorý sa Súd pre verejnú službu odvoláva v bode 204 prvostupňového rozsudku a ktorý sa podľa odvolateľov neuplatní na okolnosti v prejednávanej veci, a jednak rozsudku z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, EU:C:1999:402), na ktorý Komisia odkazuje vo svojich vyjadreniach.

131    Vo veci, ktorá bola predmetom rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), Súdny dvor rozhodoval o otázke, či ustanovenie týkajúce sa nebezpečenstva úrazu stanovené v článku 73 služobného poriadku a v právnej úprave predstavuje vyčerpávajúci režim pre náhradu škody, ktorý v prípade pracovného úrazu vylučuje akýkoľvek iný nárok na náhradu škody založený na zásadách všeobecného práva. Pán Leussink, jeho manželka a štyri deti totiž podali žiadosť o dodatočnú náhradu škody, pričom tvrdili, že náhrada škody stanovená v článku 73 služobného poriadku pokrýva len ekonomické dôsledky nehody, nie však ich morálnu ujmu. Súdny dvor najskôr v bode 11 rozsudku konštatoval, že krytie stanovené v článku 73 služobného poriadku spočíva na všeobecnom režime príspevkového poistenia pre prípad úrazu počas aj mimo výkonu služobných povinností a že nárok na plnenie nezávisí od subjektu, ktorý úraz spôsobil, ani od zodpovednosti tohto subjektu. Následne v bode 13 tohto rozsudku Súdny dvor zastával názor, že v prípade neexistencie výslovného ustanovenia v právnej úprave týkajúcej sa dodatočných návrhov voči inštitúcii sa nemožno platne odvolávať na túto skutočnosť s cieľom vylúčiť právo úradníka a jeho právnych nástupcov požiadať o dodatočnú náhradu škody v prípade, ak je inštitúcia zodpovedná za úraz podľa všeobecného práva a plnenie poskytnuté podľa služobného poriadku nepostačuje na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy.

132    Súdny dvor po tom, ako stanovil, že ide o pracovný úraz spôsobený nedbanlivosťou, ktorá môže založiť zodpovednosť Komisie (rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, EU:C:1986:371, body 15 až 17), priznal pánovi Leussinkovi dodatočnú náhradu škody vo výške 2 miliónov belgických frankov (BEF). Pokiaľ ide o jeho manželku a štyri deti, Súdny dvor zastával názor, že dôsledky úrazu pre rodinný život boli odrazom ujmy spôsobenej pánovi Leussinkovi a nepredstavujú ujmu, za ktorú môže byť Komisia považovaná za zodpovednú ako zamestnávateľ.

133    Pokiaľ ide o rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, EU:C:1999:402), ktorý Komisia cituje vo svojom vyjadrení k odvolaniu, Súdny dvor v bode 23 tohto rozsudku potvrdil, že plnenia získané podľa článku 73 služobného poriadku v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania musí súd Únie zohľadniť na účely stanovenia napraviteľnej ujmy v rámci žaloby o náhradu škody podanej úradníkom na základe pochybenia, ktoré môže založiť zodpovednosť inštitúcie ako jeho zamestnávateľa.

134    Rozsudky z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), a z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, EU:C:1999:402), tak objasnili vzťah medzi plnením poskytnutým podľa článku 73 služobného poriadku v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania a režimom náhrady škody podľa všeobecného práva.

135    V prvom rade režim stanovený v článku 73 služobného poriadku a režim podľa všeobecného práva sa dopĺňajú, takže je možné podať návrh na dodatočnú náhradu škody, ak je inštitúcia zodpovedná za úraz podľa všeobecného práva a plnenie poskytnuté podľa služobného poriadku nepostačuje na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy (rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, EU:C:1986:371, bod 13).

136    V druhom rade podľa tejto zásady judikatúra objasnila aj skutočnosť, že plnenia získané podľa článku 73 služobného poriadku v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania sa musia zohľadniť na účely stanovenia napraviteľnej ujmy v rámci žaloby o náhradu škody podanej úradníkom na základe pochybenia, ktoré môže založiť zodpovednosť inštitúcie ako jeho zamestnávateľa. Ak by to tak nebolo, dochádzalo by k dvojnásobnej náhrade škody (rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 22).

137    Tieto dva rozsudky však neodpovedajú na otázku, či sa pri stanovení napraviteľnej škody musia zohľadniť všetky plnenia zo sociálneho poistenia. V prejednávanej veci sa však Súd pre verejnú službu tým, že v bode 204 prvostupňového rozsudku odkázal na rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

138    Hoci cieľom rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), je vzťah medzi náhradou škody podľa článku 73 a náhradou škody podľa všeobecného práva, z tohto rozsudku nevyplýva, že pri stanovení výšky sumy dlžnej z titulu náhrady spôsobenej ujmy nesmie byť zohľadnené žiadne iné plnenie podľa služobného poriadku. Okrem toho, ako tvrdí Komisia, ak by plnenie z dôchodkového poistenia, t. j. dávky sirotského dôchodku, neboli odpočítané zo sumy dlžnej z titulu náhrady ujmy, právni nástupcovia by získali dvojnásobnú náhradu ujmy, jednu pozostávajúcu zo sirotského dôchodku a druhú na základe náhrady škody. Okrem toho sirotské dôchodky vyplatené deťom Alessandra Missira Mamachiho zodpovedajú plneniam, ktoré by boli zosnulému úradníkovi vyplatené, ak by zostal nažive, a treba ich teda odpočítať od sumy náhrady majetkovej ujmy. Článok 73 ods. 2 tretí pododsek služobného poriadku stanovuje, že náhradu škody v prípade smrti možno priznať súčasne s náhradami stanovenými v kapitole 3 tohto služobného poriadku, a teda so sirotským dôchodkom stanoveným v jeho článku 80. Tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého sa zásada stanovená v rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), v prejednávanej veci neuplatní, nemožno uznať.

139    Tento záver nie je spochybnený tvrdením odvolateľov, podľa ktorého by bolo diskriminačné sa domnievať, že sirotské dôchodky vyplatené štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho na základe služobného poriadku by mohli byť odpočítané od náhrady škody pripísateľnej Komisii, keďže by to znamenalo, že so štyrmi deťmi Alessandra Missira Mamachiho sa zaobchádza rovnako ako s deťmi úradníka, ktorý zomrel prirodzenou smrťou. V tejto súvislosti stačí na rozdiel do toho, čo tvrdia odvolatelia a čo Súd pre verejnú službu uviedol v bode 204 prvostupňového rozsudku, konštatovať, že Komisia zohľadnila veľmi osobitné okolnosti prejednávanej veci, keďže štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho priznala sumy prekračujúce povinnosti stanovené v právnej úprave, pokiaľ ide o právnych nástupcov úradníka, ktorý zomrel prirodzenou smrťou. Komisia totiž tomuto úradníkovi priznala povýšenie post mortem a na základe tohto povýšenia vypočítala plnenia, na ktoré majú nárok jeho právni nástupcovia. Okrem toho Komisia na základe uplatnenia článku 76 služobného poriadku priznala každému dieťaťu mesačnú sumu zodpovedajúcu dvom príspevkom na nezaopatrené dieťa. Napokon treba uviesť, že odvolatelia vychádzajú z mylného predpokladu, keďže deti úradníka, ktorý zomrel prirodzenou smrťou, a nie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, nemajú nárok na náhradu škody, ktorá sa podľa článku 73 služobného poriadku vypláca deťom úradníka, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Odvolatelia teda nemôžu platne tvrdiť, že sa Súd pre verejnú službu dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže mu nemožno vytýkať, že konštatoval, že so štyrmi deťmi Alessandra Missira Mamachiho sa zaobchádzalo rovnako ako s deťmi úradníka, ktorý zomrel prirodzenou smrťou.

140    Takisto treba zamietnuť tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého v prípade, že neexistujú pravidlá vyplývajúce z práva Únie, rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), sa odvoláva na právo existujúce vo väčšine členských štátov v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcie voči úradníkovi. V bode 22 tohto rozsudku sa totiž Súdny dvor neodvoláva na právo existujúce vo väčšine členských štátov v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti voči úradníkovi, konkrétne na odpočítateľnosť vyplatených sociálnych dávok, ale na náhradu dôsledkov úrazu na rodinný život, ktorých náhradu Súdny dvor v každom prípade vylúčil.

141    Takisto treba zamietnuť ako neúčinné tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého sa Súd pre verejnú službu dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 111 prvostupňového rozsudku konštatoval, že nepredložili žiadosť z dôvodu straty nárokov na dôchodok. Odvolatelia totiž tvrdia, že neboli povinní požadovať náhradu z titulu týchto nárokov, keďže ich nemožno vziať do úvahy pri stanovení výšky náhrady majetkovej ujmy. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, sa však Súd pre verejnú službu v bode 111 prvostupňového rozsudku obmedzil na konštatovanie, že nebola predložená nijaká žiadosť z dôvodu straty nárokov na dôchodok, a to napriek skutočnosti, že judikatúra, konkrétne rozsudky z 5. októbra 2004, Sanders a i./Komisia (T‑45/01, EU:T:2004:289, bod 167), a z 12. júla 2007, Sanders a i./Komisia (T‑45/01, EU:T:2007:221, body 87 až 90), pripúšťajú, že tieto nároky možno pri posúdení materiálnej ujmy zohľadniť. Preto skutočnosť, že odvolatelia sa domnievajú, že nemuseli predložiť žiadosť z dôvodu straty nárokov na dôchodok, nemá žiadny vplyv na správne posúdenie Súdu pre verejnú službu, ktoré okrem toho nebolo spochybnené, že nijaká žiadosť v tomto zmysle nebola podaná.

142    Napokon odvolatelia tvrdia, že suma, na vyplatenie ktorej by mali nárok štyri deti Alessandra Missira Mamachiho, ak by pokračovali v štúdiu do dovŕšenia veku 26 rokov, má hypotetickú povahu, keďže jej zaplatenie podlieha celej sérii podmienok, ktorých splnenie nie je isté, a teda nemôže byť zohľadnená ako plnenie, ktoré získali.

143    Súd pre verejnú službu v bode 202 prvostupňového rozsudku konštatoval, že sumy, ktoré Komisia už vyplatila alebo ktoré stále vypláca, už dovŕšili 1,4 milióna eur a táto suma ešte môže dosiahnuť 2,4 milióna eur, ak dotknuté plnenie bude vyplácané až dovtedy, kým každé z detí dosiahne vek 26 rokov. Treba preto konštatovať, že Súd pre verejnú službu sa výslovne nevyjadril k zásade odpočítateľnosti týchto súm z celkovej sumy dlžnej z dôvodu nahraditeľnej ujmy.

144    Vo svetle týchto úvah tvrdenie založené na tom, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia so zreteľom na hypotetickú povahu sumy, ktorá bola vyplatená štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho, ak by pokračovali v štúdiu do dosiahnutia veku 26 rokov, musí byť zamietnuté ako neúčinné a tretí odvolací dôvod ako celok musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

145    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné zrušiť prvostupňový rozsudok v rozsahu, v akom Súd pre verejnú službu zamietol ako neprípustné žiadosti o náhradu morálnej ujmy, ktoré podal Livio Missir Mamachi a štyri deti Alessandra Missira Mamachiho, a obmedzil zodpovednosť Komisie na 40 % materiálnej ujmy spôsobenej právnym nástupcom Alessandra Missira Mamachiho, zatiaľ čo mal Komisiu spoločne a nerozdielne zaviazať na náhradu škody.

 O žalobe na prvom stupni

[omissis]

 O žiadosti o náhradu materiálnej ujmy spôsobenej štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho

148    Z bodov 118 a 119 vyššie vyplýva, že Komisia je spoločne a nerozdielne zaviazaná na náhradu materiálnej ujmy spôsobenej štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho. Suma náhrady tejto ujmy bola stanovená na 3 milióny eur.

149    Treba uviesť, že v bodoch 138 a 139 vyššie bolo tiež konštatované, že Súd pre verejnú službu správne rozhodol, že dávky sirotského dôchodku sa majú zohľadniť na účely náhrady materiálnej ujmy.

150    V tejto súvislosti treba pripomenúť pravidlá vyplývajúce zo služobného poriadku, ktoré môžu byť uplatniteľné v prejednávanej veci, pokiaľ ide o plnenia, ktoré vzhľadom na to, že ich možno považovať za spôsob náhrady materiálnej ujmy, ktorou je strata odmeny Alessandra Missira Mamachiho, musia byť odpočítané od sumy 3 milióny eur.

151    Po prvé článok 70 prvý odsek služobného poriadku stanovuje, že v prípade smrti úradníka nezaopatrené deti dostávajú odmenu zosnulého v plnej výške až do konca tretieho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nastala smrť. Po druhé článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku uvádza, že v prípade smrti sa členom rodiny uvedeným v tomto ustanovení vyplatí paušálna suma, rovnajúca sa päťnásobku ročného základného platu zosnulého, vypočítaného na základe mesačných súm platu, prijatých počas predchádzajúcich dvanástich mesiacov. Po tretie článok 76 služobného poriadku stanovuje, že dary, pôžičky alebo zálohy možno poskytnúť právnym nástupcom zosnulého úradníka, ktorí sú v mimoriadne zložitej situácii, z rôznych dôvodov, vrátane dôvodu rodinných pomerov. Po štvrté článok 80 služobného poriadku uvádza, že ak úradník zomrie a nezanechá po sebe manžela/manželku, ktorý/ktorá by mal/mala nárok na pozostalostný dôchodok, deti odkázané výživou na zosnulého v čase jeho smrti v zmysle článku 2 prílohy VII majú nárok na sirotský dôchodok podľa článku 21 prílohy VIII. V tomto ohľade treba uviesť, že článok 21 ods. 2 druhý pododsek prílohy VIII stanovuje, že siroty majú nárok na príspevok na vzdelanie v súlade s článkom 3 prílohy VII. Po piate z článku 67 ods. 2 a 4 služobného poriadku vyplýva, že príspevok na nezaopatrené dieťa možno vyplatiť aj inej osobe ako úradníkovi.

152    V prejednávanej veci zo spisu po prvé vyplýva, že podľa článku 70 prvého odseku služobného poriadku Komisia vyplatila štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho odmenu zosnulého úradníka v plnej výške od 1. októbra do 31. decembra 2006. Po druhé Komisia im vyplatila sumu v celkovej výške 414 308,90 eura z dôvodu paušálnej sumy vyplácanej v prípade úmrtia podľa článku 73 ods. 2 písm. a) tohto služobného poriadku, ako aj sumu vo výške 76 628,40 eura z dôvodu úmrtia manželky na základe článku 25 prílohy X uvedeného služobného poriadku. Po tretie Komisia priznala štyrom deťom s účinnosťou od 1. januára 2007 nárok na sirotský dôchodok stanovený v článku 80 služobného poriadku v celkovej výške 4 376,82 eura mesačne a na príspevok na vzdelanie stanovený v prílohe VII služobného poriadku vo výške 2 287,19 eura mesačne. Po štvrté v súlade s článkom 76 služobného poriadku Komisia rozhodnutím zo 14. mája 2007 priznala každému zo štyroch detí až do dovŕšenia veku 19 rokov osobitnú mesačnú pomoc zo sociálnych dôvodov vo výške príspevku na nezaopatrené dieťa v celkovej výške 1 332,76 eura mesačne. Rozhodnutím zo 4. júla 2008 bola táto suma s účinnosťou od 1. augusta 2008 zdvojnásobená. Po piate z prílohy 4 spisu v konaní na prvom stupni vyplýva, že Liviovi Missirovi Mamachimu bol priznaný príspevok na nezaopatrené dieťa v celkovej výške 1 453,84 eura mesačne a zníženie dane po uplatnení štyroch nezdaniteľných častí základu dane spojených s nezaopatrenými deťmi, ktoré so zreteľom na splatnú daň bez nezaopatreného dieťaťa a daň, ktorá bola skutočne zaplatená, znamenalo platbu 1 015,78 eura zo strany Komisie.

153    Treba konštatovať, že okrem sumy 76 628,40 eura, priznanej z dôvodu úmrtia manžela na základe článku 25 prílohy X, ktorú nemožno považovať za prostriedok Komisie na náhradu materiálnej ujmy spočívajúcej v strate odmeny Alessandra Missira Mamachiho, sumu vyplatenú v súlade s článkom 70 prvým odsekom služobného poriadku, paušálnu sumu poskytnutú na základe článku 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku, dávky sirotského dôchodku na základe článku 80 služobného poriadku, príspevky na vzdelanie upravené v prílohe VII služobného poriadku, osobitnú mesačnú pomoc priznanú podľa článku 76 služobného poriadku, príspevky na nezaopatrené dieťa, ako aj sumu spojenú s nezdaniteľnou časťou základu dane je potrebné odpočítať zo sumy 3 milióny eur.

154    Pokiaľ ide o dávky sirotského dôchodku, v bode 138 vyššie bolo uvedené, že ak by sa neodpočítali zo sumy dlhovanej z dôvodu náhrady spôsobenej materiálnej ujmy, bola by právnym nástupcom priznaná dvojnásobná náhrada. Pokiaľ ide o sumu vyplatenú podľa článku 70 služobného poriadku, táto suma zodpovedá trom mesačným platom Alessandra Missira Mamachiho a musí byť teda zohľadnená pri výpočte náhrady spojenej so stratou odmeny zosnulého úradníka. Pokiaľ ide o paušálnu sumu vyplácanú podľa článku 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku v prípade úmrtia, v bode 136 vyššie je uvedené, že podľa ustálenej judikatúry musí byť táto suma zohľadnená pri stanovení sumy dlhovanej z dôvodu náhrady vzniknutej ujmy (rozsudky z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, EU:C:1986:371, bod 13, a z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 22). Tento istý záver platí aj pre osobitnú pomoc priznanú podľa článku 76 služobného poriadku. Ako už bolo uvedené v bode 139 vyššie, táto pomoc je úzko spojená s náhradou škody priznanou podľa článku 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku. Napokon, pokiaľ ide o príspevky na vzdelanie, príspevok na nezaopatrené dieťa, ako aj sumu priznanú z dôvodu nezdaniteľnej časti základu dane, treba konštatovať, že ak by Alessandro Missir Mamachi nebol zomrel, tieto sumy by im boli priznané v rámci jeho platu. Preto ich možno takisto považovať za plnenie vyplácané v rámci náhrady za stratu odmeny zosnulého úradníka.

155    V tejto súvislosti je potrebné spresniť, ako uvádzajú odvolatelia, že niektoré z plnení, na ktoré majú nárok štyri deti Alessandra Missira Mamachiho, podliehajú splneniu budúcich podmienok, t. j. že tieto deti budú aj naďalej v starostlivosti rodiny a budú pokračovať v štúdiu až do dovŕšenia veku 26 rokov, čo sú podmienky, ktorých splnenie zo strany jedného, dvoch, troch alebo všetkých štyroch detí nie je isté. Okrem toho, ako tiež uvádzajú odvolatelia, môže takisto nastať situácia, že všetky štyri deti budú pokračovať v štúdiách, ktoré ukončia pred dovŕšením veku 26 rokov. V prípade, že nastanú vyššie uvedené situácie a skutočne vyplatené plnenia priznané na základe služobného poriadku nedosiahnu sumu 3 milióny eur, Komisia je povinná vyplatiť rozdiel potrebný na dosiahnutie tejto sumy, keďže spôsobenej materiálnej ujme zodpovedá táto výška náhrady. Vyplatenie plnení priznaných pod podmienkou, že štyri deti zostanú v starostlivosti rodiny a budú pokračovať v štúdiu až do dovŕšenia veku 26 rokov alebo svoje štúdium ukončia pred dosiahnutím tohto veku, predstavuje spôsob, prostredníctvom ktorého musí Komisia splniť svoju povinnosť na náhradu škody, keďže suma 3 milióny eur z dôvodu náhrady spôsobenej materiálnej škody bola stanovená s konečnou platnosťou.

[omissis]

 O žiadostiach o náhradu morálnej ujmy spôsobenej Alessandrovi Missirovi Mamachimu, jeho štyrom deťom a Liviovi Missirovi Mamachimu

171    V prejednávanej veci má Všeobecný súd dostatok informácií na rozhodnutie o žiadostiach o náhradu morálnej ujmy, ktorá bola spôsobená Alessandrovi Missirovi Mamachimu, jeho štyrom deťom a Liviovi Missirovi Mamachimu. Na úvod treba spresniť, že podobne ako pri materiálnej ujme si Komisia nesplnila svoju povinnosť ochrany svojich zamestnancov a musí byť považovaná za subjekt, ktorý sa spolupodieľal na vzniku morálnych škôd.

 O žiadosti o náhradu morálnej ujmy spôsobenej Alessandrovi Missirovi Mamachimu

172    Odvolatelia tvrdia, že z dôvodu protiprávneho konania Komisie utrpel Alessandro Missir Mamachi skutočnú a konkrétnu morálnu ujmu. Podľa odvolateľov táto ujma spočívala vo fyzickom utrpení, ktoré znášal od momentu jeho napadnutia až do svojej smrti, ku ktorej pravdepodobne došlo v dôsledku vykrvácania po tom, ako ho vrah nechal na mieste činu. K tomu treba pripočítať stav šoku a psychickej traumy z dôvodu, že sa stal bezmocným účastníkom napadnutia a chladnokrvného zabitia svojej milovanej manželky, vedomie svojej blížiacej sa smrti, ako aj pocit neistoty, obavy a hroznej úzkosti, pokiaľ ide o osud jeho štyroch detí, ktoré v prípade, že útok prežijú, zostanú úplnými maloletými sirotami. Podľa odvolateľov toto právo na náhradu morálnej ujmy spôsobenej Alessandrovi Missirovi Mamachimu vyplýva z práva Únie, aj z talianskeho práva.

173    Komisia tvrdí, že v súlade s článkom 2059 talianskeho Občianskeho zákonníka a judikatúrou týkajúcou sa záujmov chránených na základe talianskej Ústavy je uznanie tohto typu škody typické pre taliansky právny systém. Podľa Komisie v práve verejnej služby Únie neexistuje právny základ, ktorý by umožňoval uplatňovať si náhradu tohto druhu škody.

174    Najskôr treba uviesť, že námietku vznesenú Komisiou, podľa ktorej v práve verejnej služby Únie neexistuje žiadny právny základ, ktorý by umožňoval uplatňovať si náhradu tohto druhu škody, nemožno uznať. Stačí totiž konštatovať, ako už bolo uvedené v bode 107 vyššie, že skutočnosť, že služobný poriadok danú situáciu neupravuje, nevedie k automatickému vylúčeniu všetkého, čo výslovne neupravuje, keďže právny základ môže vyplývať aj zo zásad stanovených v právnych poriadkoch členských štátov.

175    Treba teda preskúmať, či z právnych poriadkov členských štátov vyplýva všeobecná zásada, ktorá by poškodenému priznávala právo na náhradu jeho morálnej ujmy spočívajúcej vo fyzickom a psychickom utrpení, ktoré táto osoba znášala do svojej smrti.

176    V tejto súvislosti treba na rozdiel do toho, čo tvrdia odvolatelia, uviesť, že z právnych poriadkov členských štátov nevyplýva spoločná všeobecná zásada, podľa ktorej by za podmienok podobných podmienkam v prejednávanej veci vnútroštátny súd priznal náhradu za tento druh morálnej ujmy.

177    Preto musí byť žiadosť o náhradu morálnej ujmy spôsobenej Alessandrovi Missirovi Mamachimu zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k prekážke konania uvádzanej Komisiou.

 O žiadostiach o náhradu morálnej ujmy spôsobenej štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho

178    Odvolatelia zastávajú názor, že v dôsledku smrti Alessandra Missira Mamachiho vznikla jeho štyrom deťom iure proprio skutočná a konkrétna nemajetková ujma, tak morálna, ako aj existenciálna, ktorá dopĺňa ujmu spôsobenou stratou rodičov, právo na náhradu ktorej má svoj základ v práve Únie a talianskom práve.

179    Odvolatelia tvrdia, že údajná morálna ujma je spôsobená tragickými udalosťami, ku ktorým došlo v noci 18. septembra 2006, a zodpovedá psychickému a emocionálnemu utrpeniu, ktorému boli štyri deti Alessandra Missira Mamachiho vystavené tým, že na vlastné oči videli v agónii zomierať svojich rodičov a následne zotrvali celú noc pri ich telesných pozostatkoch, keďže vzhľadom na svoj vek neboli schopné iného konania. Táto traumatická udalosť je podľa odvolateľov tiež zdrojom existenciálnej ujmy, ktorú utrpeli štyri maloleté deti, ktoré zostanú celý život poznačené hroznou a skľučujúcou udalosťou, ktorej svedkami sa v detstve stali a ktorá môže mať v budúcnosti vážne dôsledky na kvalitu ich medziľudských a spoločenských vzťahov. Napokon ujma zo straty rodičovského vzťahu je nespochybniteľná a pozostáva z nespravodlivej bolesti a utrpenia z trvalej straty ich milovaných rodičov.

180    Pokiaľ ide o stanovenie morálnej ujmy spôsobenej štyrom deťom, odvolatelia subsidiárne odkazujú na taliansku judikatúru a konkrétne na poslednú aktualizáciu tabuliek, ktoré na tieto účely vydal Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko). Tieto tabuľky uvádzajú pre štandardné prípady náhrady ujmy pre každého z pozostalých rodičov alebo detí rozpätie medzi 106 376 eur a 212 752 eur tak, aby mohla byť náhrada škody prispôsobená konkrétnym okolnostiam veci, ktoré pozostávajú najmä z toho, či ostatní blízki rodinní príslušníci prežili, či žijú v spoločnej domácnosti, z kvality a intenzity zostávajúcich citových rodinných väzieb a z kvality a intenzity citových väzieb, ktoré charakterizujú rodičovský vzťah so zosnulou osobou.

181    Odvolatelia v súlade s ustálenou judikatúrou talianskych súdov dodávajú, že sumy uvedené v bode 180 vyššie sú však len indikatívne a v osobitne závažných prípadoch ich možno na základe voľnej úvahy súdov zvýšiť. V tejto súvislosti odvolatelia uvádzajú, že pokiaľ je pozostalým maloleté dieťa, ktoré stratí oboch rodičov, suma náhrady škody sa obvykle zvyšuje o 25 %. Vzhľadom na ojedinelú a absolútne neobvyklú povahu prejednávanej veci, ako aj výnimočne kruté a tragické okolnosti, za ktorých Alessandro Missir Mamachi prišiel o život, by podľa odvolateľov mala byť takto stanovená suma zvýšená o 25 %.

182    Vzhľadom na tieto úvahy odvolatelia požadujú ako náhradu morálnej ujmy, ktorú utrpeli štyri deti Alessandra Missira Mamachiho, sumu vo výške 319 128 eur pre každé z nich, t. j. celkovo 1 276 512 eur.

183    Po prvé Komisia poukazuje na skutočnosť, že nie je bezprostredným pôvodcom škody, ktorú utrpel Alessandro Missir Mamachi. Preto talianska judikatúra, ktorú citujú odvolatelia, nie je relevantná, keďže sa týka prípadov náhrady morálnej škody páchateľmi trestných činov, ktorí spôsobili smrť obetí, zatiaľ čo v prejednávanej veci Komisia tvrdí, že eventuálne nesie len subsidiárnu zodpovednosť z dôvodu pochybenia, ktorého sa dopustila tým, že údajne neprijala primerané bezpečnostné opatrenia.

184    Po druhé sa Komisia domnieva, že v práve verejnej služby Únie neexistuje nárok členov rodiny úradníka na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že v rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), kde podľa nej bol vzťah medzi konaním inštitúcie a udalosťou, ktorá zasiahla úradníka, zjavne oveľa užší, ako je to v prejednávanej veci, Súdny dvor konštatoval, že dôsledky pre členov rodiny boli len odrazom škody spôsobenej úradníkovi, a preto sa nemožno domnievať, že inštitúcia za ne nesie zodpovednosť.

185    Po tretie a subsidiárne Komisia zastáva názor, že v prvom rade, pokiaľ ide o psychickú traumu, ktorú utrpeli štyri deti Alessandra Missira Mamachiho tým, že boli svedkami takej hroznej a zraňujúcej udalosti, akou je smrť ich rodičov, z procesných materiálov nevyplýva, že deti boli prítomné pri vražde ich rodičov, a teda uvedená škoda nie je z právneho hľadiska dostatočne preukázaná.

186    V druhom rade, pokiaľ ide o existenciálnu škodu spôsobenú traumatizujúcou udalosťou, ktorá podľa odvolateľov môže mať v budúcnosti vážne dôsledky na kvalitu medziľudských a spoločenských vzťahov štyroch detí, Komisia uvádza, že podľa talianskej judikatúry, ktorú citujú odvolatelia, existenciálna škoda ako taká neexistuje ako samostatná kategória a ďalej, táto škoda je nahraditeľná len vtedy, ak ju utrpela priamo obeť trestného činu, ktorého páchateľom v prejednávanej veci nie je Komisia.

187    V treťom rade, pokiaľ ide o škodu vyplývajúcu zo straty rodičovského vzťahu, ktorá je podľa odvolateľov nespochybniteľná, Komisia uvádza, konkrétne na základe judikatúry Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko), ktorú citujú odvolatelia, že tento návrh musí byť zamietnutý. Podľa Komisie totiž tento návrh skresľuje úlohu náhrady škody, ktorá by nebola vnímaná v dôsledku skutočného overenia škody, ale ako opatrenie súkromnej povahy postihujúce konanie spôsobujúce škodu. V každom prípade uvedená škoda už bola predmetom nápravy vo forme plnení poskytnutých podľa článku 73 služobného poriadku, ktorý v prípade smrti úradníka stanovuje konkrétnu paušálnu náhradu.

188    V štvrtom a poslednom rade Komisia spochybňuje uplatnenie tabuliek, ktoré Tribunale di Milano (súd v Miláne) zriadil s cieľom určiť výšku morálnej ujmy, ktorú údajne utrpeli štyri deti Alessandra Missira Mamachiho. Tieto tabuľky sa po prvé týkajú prípadu náhrady škody zo strany páchateľa trestného činu, ktorý sa zjavne v prejednávanej veci neuplatní, keďže Komisia nie je páchateľom trestného činu. Ďalej tieto tabuľky preukazujú trend, ktorý prevláda len v jednom členskom štáte a v rámci neho len na jednom súde. Napokon uplatnenie tabuliek, ktoré zostavil Tribunale di Milano (súd v Miláne), navrhnuté odvolateľmi je v rozpore s ustálenou talianskou judikatúrou, ktorú citujú odvolatelia s odkazom na škodu na zdraví, ktorú možno uplatniť ako škodu morálnu, pričom podľa tejto judikatúry si uplatnenie tabuliek vyžaduje primeranú individualizáciu podľa okolností v danej veci.

189    Preto sa Komisia domnieva, že žiadosť o náhradu morálnej škody spôsobenej štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho musí byť zamietnutá.

190    Najskôr treba preskúmať obe námietky, ktoré v podstate vzniesla Komisia, ktorá tvrdí, ako bolo uvedené vo bodoch 183 a 184 vyššie, že jednak za morálnu škodu spôsobenú štyrom deťom zodpovedá len subsidiárne, a jednak, že rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), preukazuje, že dôsledky pre členov rodiny úradníka sú len odrazom škody, ktorá mu bola spôsobená, a inštitúcii za tieto dôsledky nemožno pripisovať zodpovednosť.

191    Pokiaľ ide o prvú námietku, treba pripomenúť, že z bodu 84 vyššie vyplýva, že Súd pre verejnú službu sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že v prípade pochybenia spočívajúceho v nesplnení povinnosti zabezpečiť ochranu, ktoré prispelo k spôsobeniu špecifickej škody, ktorej vzniku mohlo splnenie povinnosti zabrániť, inštitúcia, hoci nemožno konštatovať, že má hlavnú zodpovednosť za škodu, musí byť považovaná za subjekt spolupodieľajúci sa na vzniku škody. Preto musí byť zamietnuté tvrdenie Komisie, podľa ktorého táto inštitúcia zodpovedá za škodu subsidiárne.

192    Pokiaľ ide o druhú námietku, Komisia tvrdí, že zásada stanovená v rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), podľa ktorej sú dôsledky pre členov rodiny úradníka len odrazom škody, ktorá mu bola spôsobená, a inštitúcii za tieto dôsledky nemožno pripisovať zodpovednosť, sa o to viac uplatní v prejednávanej veci.

193    Po prvé na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), kde úradník, ktorý sa pri výkone svojich povinností stane obeťou nehody, prežil a bola mu priznaná dodatočná náhrada škody, v prejednávanej veci Alessandro Missir Mamachi zomrel bez toho, aby mal na túto náhradu nárok, ako vyplýva z bodu 177 vyššie, a teda dôsledky pre členov rodiny zosnulého úradníka sa nemôžu zhodovať s dôsledkami pre členov rodiny úradníka, ktorý prežil.

194    Po druhé treba konštatovať, že z právnych poriadkov členských štátov vyplýva spoločná všeobecná zásada, podľa ktorej za okolností podobných okolnostiam v prejednávanej veci skutočnosť, že existuje režim, ktorý zabezpečuje automatické vyplatenie dávok právnym nástupcom zosnulého úradníka, nebráni tomu, aby uvedení právni nástupcovia v prípade, že sa domnievajú, že spôsobená ujma nie je v rámci daného režimu pokrytá alebo je pokrytá len čiastočne, získali tiež náhradu ich morálnej ujmy prostredníctvom žaloby podanej na vnútroštátnom súde.

195    V tejto súvislosti z právnych poriadkov členských štátov vyplýva aj spoločná všeobecná zásada, podľa ktorej spôsobená morálna ujma nemôže byť predmetom dvojnásobnej náhrady. Preto prináleží súdu, aby predtým, ako stanoví výšku náhrady morálnej ujmy spôsobenej právnym nástupcom, overil, či režim, ktorý zabezpečuje automatické vyplatenie plnení, pokrýva uvedenú ujmu v celom rozsahu, čiastočne alebo vôbec. Napokon z právnych poriadkov členských štátov vyplýva, že zásada spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti uplatniteľná na materiálnu ujmu za okolností podobných okolnostiam v prejednávanej veci sa uplatní aj na morálnu ujmu.

196    Preto sa aj druhá výhrada Komisie musí zamietnuť.

197    Pokiaľ ide o kritériá stanovenia výšky náhrady morálnej ujmy spôsobenej štyrom deťom Alessandra Missira Mamachiho, odvolatelia tvrdia, že uvedenú sumu treba stanoviť v prvom rade so zreteľom na psychické a emocionálne utrpenie, ktorému boli tieto štyri deti vystavené tým, že na vlastné oči videli v agónii zomierať svojich rodičov a následne zotrvali celú noc pri ich telesných pozostatkoch, keďže vzhľadom na svoj vek neboli schopné iného konania, v druhom rade so zreteľom na existenciálnu ujmu, v dôsledku ktorej tieto štyri deti zostanú celý život poznačené hroznou a skľučujúcou udalosťou, ktorej svedkami sa v detstve stali, a v treťom rade so zreteľom na ujmu zo straty rodičovského vzťahu, ktorá pozostáva z nespravodlivej bolesti a utrpenia z trvalej straty ich rodičov.

198    Bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadrovať k rôznym kritériám uvedeným odvolateľmi, ktorí sa okrem iného odvolávajú na zásady vyplývajúce z talianskej judikatúry, treba konštatovať, že z právnych poriadkov členských štátov vyplýva spoločná všeobecná zásada, podľa ktorej za okolností podobných okolnostiam v prejednávanej veci sa právnym nástupcom, konkrétne deťom a rodičom zosnulej osoby, priznáva nahraditeľná morálna ujma spočívajúca v morálnej bolesti spôsobenej smrťou blízkej osoby, pričom jednotlivé kritériá uvedené odvolateľmi túto zásadu pripomínajú.

199    V tejto súvislosti treba spresniť, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, že morálna ujma spôsobená týmto štyrom deťom zatiaľ nebola predmetom náhrady vo forme plnení priznaných podľa článku 73 služobného poriadku, ktorý stanovuje paušálnu náhradu v prípade smrti úradníka. Z bodu 153 vyššie totiž vyplýva, že paušálna náhrada bola zohľadnená len na účely náhrady materiálnej ujmy spočívajúcej v strate mzdy Alessandra Missira Mamachiho. Naopak, morálna ujma spôsobená smrťou Alessandra Missira Mamachiho je spojená s bolesťou, ktorá bola spôsobená jeho štyrom deťom, a teda nie je pokrytá plneniami priznanými podľa článku 73 služobného poriadku.

200    Pokiaľ ide o stanovenie výšky morálnej ujmy, je potrebné na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, konštatovať, že tabuľky zostavené Tribunale di Milano (súd v Miláne) nemožno použiť v prejednávanej veci. Ako totiž správne uvádza Komisia, súd Únie nemôže uplatniť tabuľky zostavené len v jednom členskom štáte s cieľom stanoviť výšku náhrady ujmy spôsobenej právnym nástupcom zosnulého úradníka Únie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prináleží súdu Únie, aby stanovil túto sumu ex æquo et bono (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 1980, Oberthür/Komisia, 24/79, EU:C:1980:145, bod 15), pričom uvedie kritériá, ktoré na tento účel uplatnil (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C‑259/96 P, EU:C:1998:224, body 32 a 33; z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 35, a zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 51).

201    So zreteľom na okolnosti prejednávanej veci, zásady uvedené v bodoch 194 a 195 vyššie, ako aj vo svetle kritéria uvedeného v bode 198 vyššie treba Komisii uložiť solidárnu povinnosť zaplatiť každému z detí Alessandra Missira Mamachiho z titulu náhrady morálnej ujmy, ktorú utrpeli z dôvodu straty rodičovského vzťahu, ako aj z dôvodu, že sa nachádzali na mieste dvojnásobnej vraždy, sumu vo výške 100 000 eur stanovenú ex æquo et bono.

 O žiadosti o náhradu morálnej ujmy spôsobenej Liviovi Missirovi Mamachimu

202    Odvolatelia tvrdia, že rodičom Alessandra Missira Mamachiho treba takisto priznať primeranú náhradu morálnej ujmy spôsobenej nespravodlivou bolesťou a utrpením, ktoré vyplývajú zo straty ich syna za tak tragických a krutých okolností. Spolu s týmto utrpením sa z dôvodu existenciálnej ujmy odvolávajú na fyzické a psychické vyčerpanie, ako aj obavy a zmätok, ktoré vyplývali z nevyhnutnosti prevziať napriek ich pokročilému veku starostlivosť o výchovu a vzdelanie ich štyroch osirelých vnúčat. So zreteľom na osobitné okolnosti prejednávanej veci a výnimočne hroznú a tragickú povahu tohto prípadu odvolatelia požadujú, aby bola Liviovi Missirovi Mamachimu priznaná suma vo výške 212 752 eur z dôvodu morálnej ujmy, ktorá mu bola spôsobená.

203    Komisia sa obmedzuje na to, že vznáša námietku neprípustnosti tejto žiadosti, ktorá bola preskúmaná a zamietnutá v bode 170 vyššie.

204    Ako bolo uvedené v bode 198 vyššie, stačí konštatovať, že z právnych poriadkov členských štátov vyplýva spoločná všeobecná zásada, podľa ktorej sa za okolností podobných okolnostiam v prejednávanej veci rodičom zosnulej osoby priznáva nahraditeľná morálna ujma spočívajúca v morálnej bolesti spôsobenej smrťou blízkej osoby.

205    So zreteľom na okolnosti prejednávanej veci, zásady uvedené v bodoch 194 a 195 vyššie, ako aj vo svetle kritéria uvedeného v bode 198 vyššie treba Komisii uložiť solidárnu povinnosť zaplatiť všetkým odvolateľom, ktorí sú dedičmi Livia Missira Mamachiho, a z titulu náhrady morálnej ujmy, ktorú Livio Missir Mamachi utrpel z dôvodu straty svojho syna Alessandra Missira Mamachiho, sumu v celkovej výške 50 000 eur stanovenú ex æquo et bono.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)

rozhodol takto:

1.      Rozsudok z 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (F‑50/09), sa zrušuje v rozsahu, v akom ním Súd pre verejnú službu Európskej únie vyhovel námietke neprípustnosti vznesenej Európskou komisiou voči žiadosti o náhradu morálnej ujmy, ktorú utrpeli Carlo Missir Mamachi di Lusignano, Giustina Missir Mamachi di Lusignano, Filiberto Missir Mamachi di Lusignano a Tommaso Missir Mamachi di Lusignano, pričom zákonnou zástupkyňou posledných dvoch uvedených je Anne Sintobin.

2.      Rozsudok z 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (F‑50/09), sa zrušuje v rozsahu, v akom ním Súd pre verejnú službu vyhovel námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou voči žiadosti o náhradu morálnej ujmy, ktorú utrpel Livio Missir Mamachi di Lusignano.

3.      Rozsudok z 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (F‑50/09), sa zrušuje v rozsahu, v akom ním Súd pre verejnú službu obmedzil zodpovednosť Komisie na 40 % materiálnej ujmy, ktorú utrpeli Carlo Missir Mamachi di Lusignano, Giustina Missir Mamachi di Lusignano, Filiberto Missir Mamachi di Lusignano a Tommaso Missir Mamachi di Lusignano, pričom zákonnou zástupkyňou posledných dvoch uvedených je Anne Sintobin.

4.      V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

5.      Komisia má solidárnu povinnosť zaplatiť sumu vo výške 3 milióny eur, od ktorej sa odpočítajú plnenia priznané podľa služobného poriadku považované za súčasť tejto sumy, ktoré už boli alebo majú byť vyplatené Carlovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi, Giustine Missirovej Mamachiovej di Lusignanovej, Filibertovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi a Tommasovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi, pričom zákonnou zástupkyňou posledných dvoch uvedených je Anne Sintobin, z dôvodu materiálnej ujmy, ktorú tieto osoby utrpeli.

6.      Komisia má solidárnu povinnosť zaplatiť Carlovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi sumu vo výške 100 000 eur z dôvodu morálnej ujmy, ktorú utrpel.

7.      Komisia má solidárnu povinnosť zaplatiť Giustine Missirovej Mamachiovej di Lusignanovej sumu vo výške 100 000 eur z dôvodu morálnej ujmy, ktorú utrpela.

8.      Komisia má solidárnu povinnosť zaplatiť Tommasovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi, ktorého zákonnou zástupkyňou je Anne Sintobin, sumu vo výške 100 000 eur z dôvodu morálnej ujmy, ktorú utrpel.

9.      Komisia má solidárnu povinnosť zaplatiť Filibertovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi, ktorého zákonnou zástupkyňou je Anne Sintobin, sumu vo výške 100 000 eur z dôvodu morálnej ujmy, ktorú utrpel.

10.    Komisia má solidárnu povinnosť zaplatiť Stefanovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi a ostatným odvolateľom, ktorých mená sú uvedené v prílohe a ktorí sú dedičmi Livia Missira Mamachiho di Lusignana sumu v celkovej výške50 000 eur z dôvodu morálnej ujmy, ktorú utrpeli.

11.    Náhrady škody uvedené v bodoch 6 až 10 vyššie sa zvyšujú o úroky z omeškania odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do úplného zaplatenia v sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB) pre jej hlavné refinančné operácie, zvýšenej o dva percentuálne body.

12.    V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

13.    Komisia je povinná nahradiť trovy konania súvisiace s odvolacím konaním.

14.    Komisia je povinná nahradiť trovy konania súvisiace s konaním na prvom stupni.

Jaeger Frimodt Nielsen Papasavvas

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. decembra 2017.

Podpisy

*      Jazyk konania: taliančina.

1      Zoznam ďalších odvolateľov je pripojený iba k zneniu oznámenom účastníkom konania.

2      Uvádzajú sa iba tie body rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.