ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
zo 6. júla 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Článok 27 – Trestné stíhanie pre iný trestný čin spáchaný pred odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola osoba odovzdaná – Žiadosť o súhlas zaslaná vykonávajúcemu súdnemu orgánu – Európsky zatykač vydaný prokurátorom členského štátu, ktorý nemá postavenie súdneho orgánu vydávajúceho zatykač – Dôsledky pre žiadosť o súhlas“
Vo veci C‑142/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) z 25. februára 2022 a doručený Súdnemu dvoru 2. marca 2022, ktorý súvisí s konaním:
OE
proti
Minister for Justice and Equality,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal, sudcovia M. L. Arastey Sahún, F. Biltgen, N. Wahl a J. Passer (spravodajca),
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: C. Strömholm, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. decembra 2022,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– OE, v zastúpení: J. Byrne, R. Farrell, SC, a B. O’Donoghue, solicitor,
– Minister for Justice and Equality a Írsko, v zastúpení: M. Browne, C. Hanselmann, A. Joyce a M. Lane, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. Kennedy, SC, a D. Breen, BL,
– maďarská vláda, v zastúpení: Z. Biró‑Tóth a M. Z. Fehér, splnomocnení zástupcovia,
– holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a P. Huurnink, splnomocnené zástupkyne,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid a J. Tomkin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta 9. marca 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 27 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi OE a Minister for Justice and Equality (minister spravodlivosti a rovnosti, Írsko, ďalej len „minister“), ktorého predmetom je konanie o žiadosti o súhlase, ktorú holandské súdne orgány zaslali írskym súdnym orgánom na účely trestných stíhaní v Holandsku proti OE pre iné trestné činy spáchané pred jeho odovzdaním holandským súdnym orgánom ako pre tie, pre ktoré bol odovzdaný.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].
2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.“
4 Článok 3 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača“, stanovuje:
„Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len ‚vykonávajúci súdny orgán‘) odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:
1. ak sa na trestný čin, ktorý je dôvodom zatykača, vzťahuje amnestia vo vykonávajúcom členskom štáte, pričom tento štát má právomoc stíhať trestný čin [tento trestný čin – neoficiálny preklad] podľa svojho vlastného trestného práva;
2. ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný o tom, že požadovaná [vyžiadaná – neoficiálny preklad] osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená niektorým členským štátom za rovnaké trestné činy [rovnaké činy – neoficiálny preklad] za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok [vynesený odsudzujúci rozsudok, trest – neoficiálny preklad] bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov členského štátu vynášajúceho rozsudok [odsudzujúci rozsudok – neoficiálny preklad];
3. ak osoba, na ktorú je vydaný európsky zatykač, sa nemôže vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovednú za činy, ktoré sú dôvodom zatykača, podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu.“
5 Článok 4 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača“, stanovuje:
„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:
1. ak v jednom z prípadov uvedených v článku 2 ods. 4 čin, na základe ktorého je európsky zatykač vydaný, nie je trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu; avšak vo vzťahu k daniam alebo poplatkom, clám a devízam, sa výkon európskeho zatykača nemôže odmietnuť z dôvodu, že právny predpis vykonávajúceho členského štátu neukladá rovnaký typ dane alebo poplatku alebo neobsahuje rovnaký typ pravidiel, pokiaľ ide o dane, poplatky a colné a devízové predpisy, ako právo vydávajúceho členského štátu;
2. ak osoba, na ktorú sa vzťahuje európsky zatykač, je trestne stíhaná vo vykonávajúcom členskom štáte za rovnaký čin ako ten, ktorý je dôvodom európskeho zatykača;
3. ak súdne orgány vykonávajúceho členského štátu sa rozhodli nestíhať trestný čin, na základe ktorého bol európsky zatykač vydaný, alebo o zastavení súdneho konania [stíhania – neoficiálny preklad], alebo ak bol vynesený definitívny rozsudok proti vyžiadanej osobe v niektorom členskom štáte pre rovnaké činy, čo bráni ďalšiemu konaniu;
4. ak trestné stíhanie alebo trest vyžiadanej osoby sú premlčané podľa práva vykonávajúceho členského štátu a príslušné činy spadajú do právomoci členského štátu podľa jeho vlastného trestného práva;
5. ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný, že vyžiadaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená tretím štátom za rovnaké činy za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok [vynesený odsudzujúci rozsudok, trest – neoficiálny preklad] bol vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva krajiny vynášajúcej rozsudok [odsudzujúci rozsudok – neoficiálny preklad];
6. ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad], ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok [tento trest – neoficiálny preklad] alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi;
7. ak sa európsky zatykač vzťahuje na trestné činy, ktoré:
a) sa považujú právnym predpisom vykonávajúceho členského štátu za činy, ktoré boli spáchané úplne alebo sčasti na území vykonávajúceho členského štátu alebo na mieste, ktoré je zaň považované; alebo
b) sa spáchali mimo územia vydávajúceho členského štátu a právne predpisy vykonávajúceho členského štátu neumožňuj[ú] stíhanie pre rovnaké trestné činy, ak boli spáchané mimo jeho územia.“
6 Článok 6 toho istého rámcového rozhodnutia, nazvaný „Určenie príslušných súdnych orgánov“, v odsekoch 1 a 2 uvádza:
„1. Vydávajúci súdny orgán bude súdny orgán vydávajúceho členského štátu [Súdny orgán vydávajúci zatykač bude súdny orgán členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad], ktorý je oprávnený vydať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.
2. Vykonávajúci súdny orgán bude súdny orgán vykonávajúceho členského štátu, ktorý je oprávnený vykonať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.“
7 Článok 8 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Obsah a forma európskeho zatykača“ uvádza informácie, ktoré musí európsky zatykač obsahovať, ako aj jazyk, do ktorého sa tento zatykač musí preložiť.
8 Kapitola 3 tohto rámcového rozhodnutia, ktorá sa týka „účink[ov] odovzdania“, obsahuje najmä článok 27, nazvaný „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“, a znie takto:
„1. Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady [Európskej únie], že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenie, bol daný [sa predpokladá, že bol daný – neoficiálny preklad] súhlas k trestnému stíhaniu, odsúdeniu alebo zadržaniu s cieľom vykonania trestu alebo ochranného opatrenia pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním príslušnej osoby, s výnimkou trestného činu, pre ktorý bola táto osoba odovzdaná, ak v osobitnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.
2. S výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
3. Odsek 2 sa neuplatní v nasledujúcich prípadoch:
…
g) ak vykonávajúci súdny orgán, ktorý osobu odovzdal, dá svoj súhlas v súlade s odsekom 4.
4. Žiadosť o súhlas sa predloží vykonávajúcemu súdnemu orgánu doplnená o informáciu uvedenú v článku 8 ods. 1 a prekladom uvedeným v článku 8 ods. 2 Súhlas sa dá, ak trestný čin, pre ktorý je požadovaný, podlieha odovzdaniu v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Súhlas sa môže odmietnuť z dôvodov uvedených v článku 3 a inak [sa] môže odmietnuť iba z dôvodov uvedených v článku 4. Rozhodnutie sa prijme najneskôr do 30 dní po prijatí žiadosti.
Pre prípady uvedené v článku 5 vydávajúci členský štát [členský štát, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] musí poskytnúť záruky, ktoré sú tam uvedené.“
Írske právo
9 European Arrest Warrant Act 2003 (zákon o európskom zatykači z roku 2003) prebral do írskeho práva rámcové rozhodnutie 2002/584.
10 Ustanovenie § 2 ods. 1 tohto zákona, v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej (ďalej len „zákon z roku 2003“), stanovuje:
„V tomto zákone…
…
‚súdny orgán vydávajúci zatykač‘ v prípade európskeho zatykača znamená súdny orgán štátu vydávajúceho zatykač, ktorý vydal príslušný európsky zatykač;
‚členský štát vydávajúci zatykač‘ v prípade európskeho zatykača znamená členský štát…, ktorého súdny orgán vydal tento európsky zatykač;
‚súdny orgán‘ znamená sudcu, súdneho úradníka alebo inú osobu oprávnenú podľa právnych predpisov dotknutého členského štátu vykonávať funkcie, ktoré sú totožné alebo podobné tým, ktoré vykonáva súdny orgán v [Írsku] podľa článku 33;
…“
11 Ustanovenie § 22 ods. 7 zákona z roku 2003 znie takto:
„High Court [(Vyšší súd, Írsko)] môže, pokiaľ ide o osobu, ktorá bola odovzdaná do členského štátu vydávajúceho zatykač na základe tohto zákona, udeliť súhlas:
a) so začatím konania pre trestný čin proti tejto osobe v členskom štáte vydávajúcom zatykač;
b) s uložením trestu v členskom štáte vydávajúcom zatykač vrátane trestu spočívajúceho v ochrannom opatrení spojenom s odňatím slobody tejto osoby v súvislosti s trestným činom alebo
c) so začatím konania proti tejto osobe alebo s jej zadržaním v členskom štáte vydávajúcom zatykač na účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia v súvislosti s trestným činom,
po prijatí písomnej žiadosti od členského štátu vydávajúceho zatykač v tomto zmysle.“
12 Podľa § 22 ods. 8 uvedeného zákona súhlas uvedený v jeho § 22 ods. 7 sa musí odmietnuť, ak ide o trestný čin, v súvislosti s ktorým by osoba nemohla byť odovzdaná podľa časti 3 toho istého zákona. Táto časť 3 obsahuje ustanovenia týkajúce sa základných práv, korešpondencie, dvojitej trestnosti, trestného stíhania vyžiadanej osoby na území štátu na základe tých istých údajných skutkov, veku trestnej zodpovednosti, extrateritoriality a súdnych konaní v neprítomnosti obvineného.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
13 High Court (Vyšší súd), ako vykonávajúcemu orgánu, bol predložený návrh na výkon troch európskych zatykačov vydaných na OE v priebehu roka 2016 v Holandsku, z ktorých dva vydala amsterdamská prokuratúra a tretí holandská národná prokuratúra (ďalej len „pôvodné európske zatykače“).
14 High Court (Vyšší súd) uznesením, proti ktorému nebolo podané odvolanie, rozhodol o odovzdaní OE po zamietnutí námietok, ktoré OE vzniesol (ďalej len „uznesenie o odovzdaní z roku 2017“). Je nesporné, že žiadna z týchto námietok sa netýkala skutočnosti, že pôvodné európske zatykače vydali prokurátori. Po odovzdaní bol OE odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 rokov, ktorý si v súčasnosti odpykáva v Holandsku.
15 V priebehu roka 2019 vyšetrujúci sudca v Amsterdame zaslal High Court (Vyšší súd) žiadosť o súhlas podľa článku 27 ods. 3 písm. g) a článku 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 a § 22 ods. 7 zákona z roku 2003 so začatím trestného stíhania voči OE pre iné trestné činy spáchané pred jeho odovzdaním, než ktoré viedli k pôvodným európskym zatykačom.
16 OE namietal proti tejto žiadosti, pričom tvrdil, že pôvodné európske zatykače neboli platne vydané, pretože boli vydané prokurátormi, teda orgánmi, ktoré nemožno považovať za „súdne orgány“ v zmysle rámcového rozhodnutia 2002/584. Podľa OE táto okolnosť bránila tomu, aby sa vyhovelo žiadosti o súhlas.
17 Uznesením z 27. júla 2020 High Court (Vyšší súd) udelil požadovaný súhlas. Konkrétne, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že pôvodné európske zatykače neboli vydané platne, zdôraznil, že uznesenie o odovzdaní z roku 2017 zakladá prekážku právnej sily rozhodnutej veci. OE sa proti tomuto uzneseniu odvolal na Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko).
18 Court of Appeal (Odvolací súd) 27. mája 2021 toto odvolanie zamietol z dôvodu, že sa malo uplatniť vnútroštátne procesné pravidlo o zásade estoppel, ktoré bráni napadnutiu uznesenia o odovzdaní z roku 2017. V tejto súvislosti sa Court of Appeal (Odvolací súd) odvolal predovšetkým na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní opravných prostriedkov alebo uplynutí lehôt na podanie opravného prostriedku, už nemôžu byť napadnuté.
19 Žiadosti podanej OE 6. júla 2021 o povolenie podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu Court of Appeal (Odvolací súd) sa rozhodnutím vnútroštátneho súdu z 22. septembra 2021 vyhovelo vzhľadom na skutočnosť, že vo veci samej sa riešili otázky všeobecného záujmu.
20 OE pred týmto súdom pripúšťa, že uznesenie o odovzdaní z roku 2017 má podľa írskeho práva právnu silu rozhodnutej veci a že právo Únie nevyžaduje, aby toto uznesenie mohlo byť napadnuté. Pokiaľ však ide o zákonné podmienky upravujúce konanie o udelení súhlasu, ktoré má samostatnú povahu, OE poznamenáva, že podľa § 22 ods. 7 zákona z roku 2003 musí žiadosť o súhlas pochádzať od „štátu vydávajúceho zatykač“, pričom tento štát je definovaný ako štát, ktorého „súdny orgán“ vydal pôvodný európsky zatykač. Keďže z rozsudkov z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) (C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456), ako aj z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) (C‑510/19, EU:C:2020:953), vyplýva, že prokurátori, ktorí vydali pôvodné európske zatykače, nepredstavujú „súdne orgány“ v zmysle rámcového rozhodnutia 2002/584, Holandské kráľovstvo nemožno považovať za „štát vydávajúci zatykač“ na účely konania o udelení súhlasu.
21 Minister spravodlivosti a rovnosti na svoju obranu tvrdí, že akákoľvek otázka, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti s možnosťou holandských prokurátorov konať ako súdne orgány vydávajúce pôvodné európske zatykače, sa musí považovať za otázku, o ktorej už s konečnou platnosťou rozhodol High Court (Vyšší súd) v uznesení o odovzdaní z roku 2017, a že na toto konečné uznesenie sa vzťahuje zásada estoppel, takže ho už v tomto ohľade nemožno spochybniť.
22 Podľa vnútroštátneho súdu odpoveď na otázku, či OE môže byť v rámci žiadosti o súhlas podľa článku 27 ods. 3 písm. g) a článku 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 oprávnený uviesť argument založený na skutočnosti, že pôvodné európske zatykače neboli vydané „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, závisí od právnej kvalifikácie vzťahu, ktorý existuje medzi postupom odovzdania a postupom udelenia súhlasu.
23 V prípade, že by sa totiž tieto dva postupy mali považovať za odlišné a samostatné, nemohla by sa uplatniť zásada estoppel, takže akákoľvek námietka vznesená dotknutou osobou v rámci žiadosti o odovzdanie by mohla byť znovu vznesená v rámci žiadosti o súhlas.
24 Na druhej strane, ak by sa tieto postupy mali chápať ako tak úzko prepojené, že otázka, o ktorej sa rozhodlo v rozhodnutí o odovzdaní, by už nemohla byť predmetom diskusie na účely rozhodnutia o súhlase, OE by tak nebol oprávnený odvolávať sa v tomto štádiu na argument týkajúci sa postavenia súdneho orgánu vydávajúceho zatykač.
25 Za týchto okolností Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 27 rámcového rozhodnutia [2002/584] vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o odovzdaní osoby zakladá medzi touto osobou, vykonávajúcim štátom a štátom vydávajúcim zatykač, taký právny vzťah, že každá otázka, ktorá sa v tomto rozhodnutí považuje za rozhodnutú s konečnou platnosťou, sa musí považovať za rozhodnutú aj na účely konania o udelení súhlasu s ďalším trestným stíhaním alebo potrestaním za iné trestné činy?
2. V prípade, ak bude odpoveď na prvú otázku taká, že článok 27 nevyžaduje takýto výklad, porušuje vnútroštátna procesná norma zásadu efektivity, ak má taký účinok, že dotknutej osobe bráni, aby sa v rámci žiadosti o udelenie súhlasu odvolávala na príslušný rozsudok [Súdneho dvora] vydaný v období po vydaní uznesenia o odovzdaní?“
Konanie na Súdnom dvore
26 Vnútroštátny súd navrhol, aby táto vec bola prejednaná v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora alebo subsidiárne v rámci skráteného prejudiciálneho konania upraveného v článku 105 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku. Na podporu týchto návrhov uviedol najmä skutočnosť, že OE bol ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pozbavený slobody v Holandsku a že holandské orgány sa snažili urýchlene objasniť jeho právne postavenie.
27 Rozhodnutím z 15. marca 2022 Súdny dvor na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodol, že nie je potrebné vyhovieť žiadosti o prejednanie tejto veci v naliehavom prejudiciálnom konaní, pretože podmienky naliehavosti upravené v článku 107 rokovacieho poriadku nie sú splnené.
28 Predseda Súdneho dvora rozhodnutím z 23. marca 2022 po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodol o zamietnutí návrhu na prejednanie tejto veci v skrátenom súdnom konaní.
29 Na jednej strane, hoci je v prejednávanej veci OE v súčasnosti pozbavený osobnej slobody, jeho ponechanie vo väzbe nezávisí od odpovede Súdneho dvora na prejudiciálne otázky, pretože vykonáva trest, za ktorý bol právoplatne odsúdený.
30 Na druhej strane okolnosť, že vnútroštátny súd alebo vnútroštátne orgány sú povinné vynaložiť všetko úsilie na zabezpečenie rýchleho prejednania veci samej, sama osebe nepostačuje na odôvodnenie použitia skráteného konania (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 23. decembra 2015, Vilkas, C‑640/15, EU:C:2015:862, bod 8).
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
31 Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že európsky zatykač, na základe ktorého bolo voči osobe vydané rozhodnutie o odovzdaní, vydal orgán, ktorý nie je „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, bráni tomu, aby následne vykonávajúci súdny orgán, ktorému bola doručená žiadosť v tomto zmysle súdnym orgánom členského štátu vydávajúcim zatykač v zmysle uvedeného článku 6 ods. 1, udelil svoj súhlas na trestné stíhanie, odsúdenie alebo pozbavenie slobody osoby pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
32 V prvom rade treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a spresňuje význam a dosah tohto pravidla tak, ako sa má alebo by sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladané pravidlo súd môže a má uplatňovať na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vydaním rozsudku na základe žiadosti o výklad, pokiaľ sú inak splnené podmienky umožňujúce predložiť príslušným súdom spor týkajúci sa uplatnenia uvedeného pravidla (rozsudok z 10. novembra 2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, bod 51 a citovaná judikatúra).
33 Súdny dvor v bode 70 svojho rozsudku z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) (C‑510/19, EU:C:2020:953), pritom v tejto súvislosti s odkazom na závery vyplývajúce z rozsudku z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) (C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456), rozhodol, že prokurátor členského štátu, ktorý, hoci sa podieľa na výkone spravodlivosti, môže v rámci výkonu svojej rozhodovacej právomoci dostávať individuálne pokyny zo strany výkonnej moci, nepredstavuje „vykonávajúci súdny orgán“ v zmysle článku 6 ods. 2, ako aj článku 27 ods. 3 písm. g) a článku 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584. Okrem toho v bode 47 tohto rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že postavenie a povaha súdnych orgánov uvedených v odseku 1 a v odseku 2 článku 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sú rovnaké, hoci tieto súdne orgány vykonávajú odlišné funkcie súvisiace jednak s vydaním európskeho zatykača a jednak s výkonom takéhoto zatykača.
34 Z tejto judikatúry vyplýva, že európske zatykače, o aké ide vo veci samej, ktoré vydal prokurátor členského štátu, ktorý môže v rámci výkonu svojej rozhodovacej právomoci dostávať individuálne pokyny zo strany výkonnej moci, nie sú vydané v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z rámcového rozhodnutia 2002/584.
35 V tejto súvislosti treba v druhom rade pripomenúť dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Súdny dvor už totiž mal príležitosť spresniť, že na to, aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 46 a citovaná judikatúra).
36 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že OE nepodal odvolanie proti uzneseniu o odovzdaní z roku 2017 a že po odovzdaní bol v Holandsku odsúdený na trest odňatia slobody na základe právoplatného rozsudku. OE nespochybňuje právnu silu rozhodnutej veci, pokiaľ ide o uznesenie o odovzdaní z roku 2017, ani právnu silu rozhodnutej veci, pokiaľ ide o odsudzujúci rozsudok vydaný v nadväznosti na toto odovzdanie, uvedený v bode 14 tohto rozsudku, avšak tvrdí, že súhlas požadovaný podľa článku 27 ods. 3 písm. g) a článku 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 nemožno udeliť v prípade, keď, ako vo veci samej, európske zatykače, ktoré viedli k jeho odovzdaniu, neboli vydané v súlade s uvedeným rámcovým rozhodnutím. V tejto súvislosti OE nespochybňuje ani postavenie súdneho orgánu, ktorý podal túto žiadosť o súhlas.
37 V treťom rade Súdny dvor už rozhodol, že po zatknutí vyžiadanej osoby a jej následnom odovzdaní členskému štátu vydávajúcemu európsky zatykač v zásade stratil svoje právne účinky, s výhradou účinkov odovzdania výslovne stanovených v kapitole 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 (rozsudok z 13. januára 2021, MM, C‑414/20 PPU, EU:C:2021:4, bod 77).
38 Medzi účinky odovzdania stanovené v tejto kapitole 3 pritom patrí aj možné trestné stíhanie za iné trestné činy, ktorého podmienky a spôsoby vykonania sú stanovené v článku 27 uvedeného rámcového rozhodnutia.
39 Tento článok 27 vo svojom odseku 2 stanovuje zásadu špeciality, podľa ktorej s výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2020, Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof (Zásada špeciality), C‑195/20 PPU, EU:C:2020:749, bod 36].
40 Táto zásada vyžaduje, aby členský štát vydávajúci zatykač, ktorý chce stíhať alebo odsúdiť osobu za iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním na základe európskeho zatykača, než je ten, pre ktorý bola odovzdaná, získal súhlas vykonávajúceho členského štátu s cieľom zabrániť tomu, aby prvý členský štát zasahoval do právomocí, ktoré by vykonávajúci členský štát mohol vykonávať, a prekročil svoje právomoci vo vzťahu k obvinenej osobe [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2020, Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof (Zásada špeciality), C‑195/20 PPU, EU:C:2020:749, bod 40].
41 Iba v prípadoch uvedených v článku 27 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, najmä ak bol súhlas udelený v súlade s odsekom 3 písm. g) a odsekom 4 tohto článku, sú súdne orgány členského štátu vydávajúceho zatykač oprávnené stíhať alebo odsúdiť túto osobu za iný trestný čin, ako je ten, pre ktorý bola odovzdaná [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 63].
42 Napriek súvislosti, ktorá spája vykonanie článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584 a existenciu predtým vykonaného európskeho zatykača, však Súdny dvor spresnil, že rozhodnutie o súhlase podľa článku 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa odlišuje od rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača a má pre dotknutú osobu odlišné účinky ako rozhodnutie uvedené ako posledné [rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 60, ako aj z 26. októbra 2021, Openbaar Ministerie (Právo byť vypočutý vykonávajúcim súdnym orgánom), C‑428/21 PPU a C‑429/21 PPU, EU:C:2021:876, bod 49].
43 Ako uviedol generálny advokát v bode 46 svojich návrhov, rozhodnutie o udelení súhlasu má svoj vlastný účel, a preto ho musí vykonávajúci súdny orgán prijať po preskúmaní, ktoré je oddelené a nezávislé od preskúmania, ktoré bolo vykonané v súvislosti s európskym zatykačom.
44 V súlade s článkom 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí totiž vykonávajúci súdny orgán skontrolovať, či sú k žiadosti o súhlas, ktorá mu bola predložená, priložené informácie uvedené v článku 8 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia a preklad, ako je uvedené v článku 8 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia. Tento orgán musí ďalej overiť, či samotný trestný čin, pre ktorý sa žiada o súhlas, zakladá povinnosť odovzdania podľa rámcového rozhodnutia 2002/584. Napokon musí vzhľadom na dôvody pre povinné alebo nepovinné nevykonanie uvedené v článkoch 3 a 4 tohto rámcového rozhodnutia posúdiť, či možno povoliť rozšírenie trestného stíhania na iné trestné činy ako pre tie, pre ktoré bola dotknutá osoba odovzdaná.
45 Zo znenia týchto ustanovení pritom nevyplýva, že by vada pôvodného európskeho zatykača mohla zabrániť vykonávajúcemu súdnemu orgánu udeliť požadovaný súhlas.
46 Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, akýkoľvek iný výklad uvedených ustanovení by ohrozil ciele sledované rámcovým rozhodnutím 2002/584.
47 Súdny dvor už totiž rozhodol, že hoci články 27 a 28 tohto rámcového rozhodnutia priznávajú členským štátom určité presné právomoci pri vykonávaní európskeho zatykača, tieto ustanovenia vzhľadom na to, že stanovujú výnimky zo zásady vzájomného uznávania uvedenej v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, nemôžu byť vykladané spôsobom, ktorý by viedol k znemožneniu cieľa sledovaného tým istým rámcovým rozhodnutím, ktorý spočíva v uľahčení a urýchlení odovzdaní medzi súdnymi orgánmi členských štátov vzhľadom na vzájomnú dôveru, ktorá medzi nimi musí existovať [rozsudok z 24. septembra 2020, Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof (Zásada špeciality), C‑195/20 PPU, EU:C:2020:749, bod 35 a citovaná judikatúra].
48 Ak by sa pritom pripustilo, že podmienky, za ktorých sa odovzdanie uskutočnilo, môžu byť predmetom preskúmania v rámci žiadosti o súhlas podľa článku 27 ods. 3 písm. g) a článku 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, viedlo by to k oddialeniu rozhodnutia o súhlase z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v tomto odseku 4, čo by bolo v rozpore s požiadavkou rýchlosti, ktorá je základom tohto rámcového rozhodnutia.
49 Okrem toho by takéto preskúmanie bolo nezlučiteľné so zásadou právnej istoty, keďže by mohlo spochybniť konečnú povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa nariadilo vykonanie dotknutého európskeho zatykača, v rozpore so zásadou právnej sily rozhodnutej veci pripomenutou v bode 35 tohto rozsudku.
50 Okrem toho, keďže je nesporné, ako vyplýva z bodov 13, 14 a 32 až 34 tohto rozsudku, že uznesenie o odovzdaní z roku 2017 sa stalo konečným napriek tomu, že bolo prijaté na základe európskych zatykačov, ktoré sa vyznačujú okolnosťou, že boli vydané orgánmi, ktoré nemožno považovať za „príslušné súdne orgány“ v zmysle článku 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, bolo by paradoxné spochybniť z dôvodu tejto okolnosti súhlas, ktorý viedol k sporu vo veci samej a ktorý je zase dôsledkom žiadosti podanej príslušným súdnym orgánom.
51 Napokon výklad článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako je uvedený v bode 45 tohto rozsudku, môže podporiť dosiahnutie cieľa boja proti beztrestnosti, ktorý toto rámcové rozhodnutie tiež sleduje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 141). Ak by sa totiž pripustilo, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť udeliť súhlas požadovaný podľa článku 27 ods. 3 písm. g) a článku 27 ods. 4 uvedeného rámcového rozhodnutia z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v tomto odseku, bolo by to v rozpore s týmto cieľom preto, lebo by to bránilo súdnym orgánom členského štátu vydávajúcim zatykač trestne stíhať, odsúdiť alebo pozbaviť osobu slobody za iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
52 S prihliadnutím na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že európsky zatykač, na základe ktorého bolo voči osobe vydané rozhodnutie o odovzdaní, vydal orgán, ktorý nie je „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, nebráni tomu, aby následne vykonávajúci súdny orgán, ktorému bola doručená žiadosť v tomto zmysle súdnym orgánom členského štátu vydávajúcim zatykač v zmysle uvedeného článku 6 ods. 1, udelil svoj súhlas na trestné stíhanie, odsúdenie alebo pozbavenie slobody osoby pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
O druhej otázke
53 Vzhľadom na odpoveď, ktorá je poskytnutá na prvú otázku, netreba odpovedať na druhú otázku.
O trovách
54 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi
sa má vykladať v tom zmysle, že:
okolnosť, že európsky zatykač, na základe ktorého bolo voči osobe vydané rozhodnutie o odovzdaní, vydal orgán, ktorý nie je „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, nebráni tomu, aby následne vykonávajúci súdny orgán, ktorému bola doručená žiadosť v tomto zmysle súdnym orgánom členského štátu vydávajúcim zatykač v zmysle uvedeného článku 6 ods. 1, udelil svoj súhlas na trestné stíhanie, odsúdenie alebo pozbavenie slobody osoby pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
Podpisy