ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

z 18. júna 2008 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh so sorbátmi – Rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Stanovovanie výšky pokút – Povinnosť odôvodnenia – Závažnosť a dĺžka trvania porušenia – Priťažujúce okolnosti – Zásada ne bis in idem – Spolupráca počas správneho konania – Prístup k spisu – Dĺžka konania“

Vo veci T‑410/03,

Hoechst GmbH, predtým Hoechst AG, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), v zastúpení: pôvodne M. Klusmann a V. Turner, neskôr M. Klusmann, V. Turner a M. Rüba, nakoniec M. Klusmann a V. Turner, advokáti,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: pôvodne W. Mölls, O. Beynet a K. Mojzesowicz, neskôr M. Mölls a K. Mojzesowicz, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Böhlke, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2005/493/ES z 1. októbra 2003 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP proti Chisso Corporation, Daicel Chemical Industries Ltd, Hoechst AG, The Nippon Synthetic Chemical Industry Co. Ltd a Ueno Fine Chemicals Industry Ltd (vec COMP/E-1/37.370 – Sorbáty) (zhrnutie v Ú. v. ES L 182, 2005, s. 20) v časti, ktorá sa týka žalobkyne, alebo subsidiárne zníženie výšky pokuty uloženej žalobkyni na primeranú úroveň,

SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata komora),

v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia F. Dehousse a D. Šváby,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. februára 2007,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Komisia vo svojom rozhodnutí 2005/493/ES z 1. októbra 2003 týkajúcom sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP proti Chisso Corporation, Daicel Chemical Industries Ltd, Hoechst AG, The Nippon Synthetic Chemical Industry Co. Ltd a Ueno Fine Chemicals Industry Ltd (vec COMP/E‑1/37.370 – Sorbáty, ďalej len „rozhodnutie“) rozhodla, že niekoľko podnikov porušilo článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, že sa zúčastnili na karteli na trhu so sorbátmi.

2        Podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sú Chisso Corporation, Daicel Chemical Industries Ltd (ďalej len „Daicel“), The Nippon Synthetic Chemical Industry Co. Ltd (ďalej len „Nippon Synthetic“), Ueno Fine Chemicals Industry Ltd (ďalej len „Ueno“), so sídlom v Japonsku, a žalobkyňa, Hoechst AG, neskôr Hoechst GmbH, so sídlom v Nemecku.

3        Obdobie, v ktorom došlo k porušeniu, trvalo od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996 (pre Chisso, Daicel, Ueno a Hoechst) a od 31. decembra 1978 do 30. novembra 1995 (pre Nippon Synthetic).

4        Pojem „sorbáty“ sú v zmysle uvedeného rozhodnutia chemické konzervanty (antimikrobiologické látky), ktoré spomaľujú alebo zamedzujú rast mikroorganizmov, ako sú kvasinky, baktérie, plesne alebo huby. Používajú sa najmä v potravinách a nápojoch. Tieto aditíva niekedy zachovávajú aj iné dôležité vlastnosti potravín, ako je vôňa, farba, štruktúra a výživná hodnota. Okrem toho sa sorbáty využívajú aj pri stabilizácii iných druhov výrobkov, ako sú farmaceutické a kozmetické výrobky, ale aj krmivá pre domáce a hospodárske zvieratá (odôvodnenie č. 56 rozhodnutia).

5        Podľa rozhodnutia existujú tri druhy sorbátov. Po prvé kyselina sorbová je základný produkt, z ktorého sa vyrábajú ďalšie sorbáty. Výroba tejto látky je z technického hľadiska komplexná a jej používanie je obmedzené z dôvodu jej nízkej rozpustnosti vo vode. Po druhé sorban draselný sa používa v prípadoch, v ktorých sa vyžaduje vyššia rozpustnosť vo vode. Po tretie sorban vápenatý sa používa ako povlak na baliaci papier na syr vo Francúzsku a v Taliansku. Kyselina sorbová predstavuje skoro 30 % predaja sorbátov v západnej Európe, sorban draselný predstavuje 70 % predaja a sorban vápenatý predstavuje zvyšný podiel (odôvodnenia č. 57 až 61 rozhodnutia).

6        V čase skutkových okolností vo veci bolo na celosvetovej úrovni sedem veľkých dodávateľov sorbátov: dva podniky boli európske (Hoechst a Cheminova A/S), jeden podnik bol americký (Monsanto, neskôr Eastman Chemical Company) a štyri zvyšné podniky boli japonské (Chisso, Daicel, Nippon Synthetic a Ueno) (odôvodnenie č. 64 rozhodnutia).

7        Hoechst bol až do prevodu, v septembri 1997, úseku svojej činnosti v sektore sorbátov na jednu zo svojich dcérskych spoločností, v ktorých je 100 % vlastníkom (Nutrinova Nutrition Specialities & Food Ingredients GmbH, ďalej len „Nutrinova“), vedúcim subjektom na celosvetovom trhu (s podielom viac ako 20 % v roku 1995) a na európskom trhu (s podielom viac ako 45 % v roku 1995). Hoechst nasledovali Chisso, Daicel, Nippon Synthetic a Ueno (jednotlivé tieto podniky mali každoročne podiel na svetovom trhu v rozmedzí 9,5 % až 15 % a na európskom trhu 4 % až 15 %) [odôvodnenia č. 65 a 70 (tabuľka I rozhodnutia)].

8        Podľa odôvodnení č. 4 a 5 rozhodnutia sa advokáti podniku Chisso stretli so zástupcami služieb Komisie 29. septembra 1998 s cieľom vyjadriť vôľu Chisso spolupracovať v rámci oznámenia Komisie z 18. júla 1996 o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“) vo veci celosvetového kartelu na trhu s kyselinou sorbovou.

9        Dňa 27. októbra 1998 sa aj advokát podniku Nutrinova obrátil na služby Komisie, aby vyjadril svoju vôľu spolupracovať v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996.

10      Dňa 29. októbra 1998 na stretnutí advokáti podnikov Hoechst, Nutrinova so zástupcami služieb Komisie ústne opísali relevantný trh, výrobcov, podiely na trhu, konanie v Spojených štátoch a činnosti kartelu.

11      Chisso 13. novembra 1998 ústne opísal službám Komisie činnosti kartelu a predložil listinné dôkazy.

12      Dňa 9. decembra 1998 získali služby Komisie ústne svedectvo zástupcu podniku Chisso v karteli, ktorý vysvetlil a objasnil dokumenty predložené 13. novembra 1998.

13      Nutrinova poskytla 21. decembra 1998 vyjadrenie o trhu so sorbátmi.

14      V dňoch 19. marca a 28. apríla 1999 poskytla Nutrinova vyjadrenie týkajúce sa protisúťažného konania na trhu so sorbátmi a predložila listinné dôkazy.

15      Dňa 20. apríla 1999 predložil Chisso vyhlásenie, ktorým potvrdil a ďalej rozvinul skutočnosti uvedené v zápisnici zo stretnutia konaného 13. novembra 1998.

16      Na základe toho Komisia zaslala 26. mája a 17. júna 1999 žiadosti o doplňujúce informácie podnikom Daicel, Nippon Synthetic a Ueno podľa článku 11 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81 ES] a [82 ES] zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) (odôvodnenie č. 6 rozhodnutia).

17      V dňoch 15. júla 1999, 24. októbra 2001 a 21. februára 2002 prejavili v uvedenom poradí Nippon Synthetic, Ueno a Daicel vôľu spolupracovať v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996. Odpovedali na žiadosti o doplňujúce informácie zaslané Komisiou (odôvodnenia č. 7, 10 a 11 rozhodnutia).

18      Komisia im v zapätí zaslala ďalšie žiadosti o doplňujúce informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17, posledné 13. decembra 2002 (odôvodnenie č. 21 rozhodnutia).

19      V období od 1998 do 2001 boli začaté konania v Spojených štátoch a v Kanade, ktoré sa týkali postupov určovania cien v sektore sorbátov. Podnikom Daicel, Hoechst, Nippon Synthetic a Ueno (v konaní v Spojených štátoch) a podnikom Daicel, Hoechst, a Ueno (v konaní v Kanade) boli uložené pokuty (odôvodnenia č. 30 až 32 rozhodnutia).

20      Dňa 20. decembra 2002 začala Komisia konanie o uplatnení článku 81 Zmluvy ES a článku 53 Dohody EHP a zaslala oznámenie o výhradách podnikom, ktorým bolo neskôr určené rozhodnutie (odôvodnenie č. 22 rozhodnutia).

21      Dňa 24. apríla 2003 boli podniky, ktorým bolo rozhodnutie určené, vypočuté Komisiou (odôvodnenie č. 29 rozhodnutia).

22      Správne konanie viedlo 1. októbra 2003 k prijatiu Komisiou rozhodnutia.

23      Podľa článku 1 výroku rozhodnutia porušili tieto podniky článok 81 ods. 1 ES a od 1. januára 1994 aj článok 53 ods. 1 Dohody EHP tým, že sa zúčastnili počas uvedeného obdobia na zložitej, jedinej a trvajúcej dohode a na zosúladených postupoch v sektore sorbátov, v rámci ktorých sa zaviazali určiť cenové ciele a kvóty pre sorbáty, prijať systém informovania a kontroly a nedodávať technológie subjektom, ktoré by mohli vstúpiť na trh:

a)      Chisso od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996;

b)      Daicel od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996;

c)      Hoechst od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996;

d)      Nippon Synthetic od 31. decembra 1978 do 30. novembra 1995;

e)      Ueno od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996.

24      Komisia v článku 2 výroku rozhodnutia rozhodla, že podniky uvedené v článku 1 sú povinné sa okamžite zdržať porušení uvedených v článku 1, ak tak už neurobili a tiež sú povinný zdržať sa akéhokoľvek úkonu alebo správania, ktoré má povahu porušenia uvedeného v článku 1, a akéhokoľvek úkonu alebo konania, ktoré má rovnaký predmet alebo účinok.

25      Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia vykonaného v rozhodnutí Komisia uložila predmetným podnikom pokuty, ktoré vypočítala podľa metódy opísanej v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“), ako aj v oznámení o spolupráci z roku 1996.

26      Komisia v článku 3 výroku rozhodnutia uložila tieto pokuty:

a)      Daicel: 16 600 000 eur;

b)      Hoechst: 99 000 000 eur;

c)      Nippon Synthetic: 10 500 000 eur;

d)      Ueno: 12 300 000 eur.

27      Výška pokuty uloženej podniku Hoechst zohľadňovala najmä jeho vedúce postavenie v karteli, ktoré mal spoločne s podnikom Daicel, ako aj to, že sa dopustil opakovaného porušovania (odôvodnenia č. 363 až 373 rozhodnutia). Pokuta uložená podniku Hoechst bola však znížená o 50 % z pôvodnej výšky pokuty z dôvodu jeho spolupráce v rámci správneho konania (odôvodnenia č. 455 až 466 rozhodnutia).

28      Pokiaľ ide o podnik Chisso, Komisia zastávala názor, že bol prvý podnik, ktorý v priebehu šetrenia poskytol rozhodujúce dôkazy. Z týchto dôvodov bolo tomuto podniku poskytnuté úplné oslobodenie a nebola mu uložená žiadna pokuta (odôvodnenia č. 439 až 447 rozhodnutia).

29      Rozhodnutie bolo listom z 8. októbra 2003 doručené podniku Hoechst 9. októbra 2003.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

30      Hoechst návrhom zapísaným do registra Súdu prvého stupňa 18. decembra 2003 podal žalobu, na ktorej základe sa začalo toto konanie.

31      Dňa 16. decembra 2004 Súd prvého stupňa zamietol návrh Chisso na vstup vedľajšieho účastníka do konania (uznesenie Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2004, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑4451).

32      Dňa 2. marca 2006 vyzval Súd prvého stupňa Komisiu, aby zodpovedala jednu otázku a aby poskytla, po prvé dokumenty nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise v znení, ktoré by bolo prístupné podniku Hoechst, a po druhé list od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 alebo jeho použiteľné zhrnutie v takom znení, ktoré by nebolo dôverné, spolu s jeho prílohami. Komisia na túto žiadosť odpovedala v stanovenej lehote. Čo sa týka listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami, Komisia uviedla, že Chisso súhlasí s tým, aby na účely konania pred Súdom prvého stupňa boli použité originálne znenia týchto dokumentov.

33      Dňa 5. apríla 2006 bola odpoveď Komisie a ňou predložené dokumenty doručené podniku Hoechst.

34      Dňa 18. mája 2006 bol Hoechst vyzvaný na predloženie pripomienok k odpovedi Komisie. Hoechst mal predovšetkým spresniť, ako malo nesprístupnenie listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami vo forme, v akej ho predložila Komisia Súdu prvého stupňa, brániť mu v oboznámení sa s dokumentmi, ktoré mohli byť užitočné na jeho obhajobu, a tak porušovať jeho právo na obhajobu. Listom zo 16. júna 2006 Hoechst odpovedal na túto otázku v stanovenej lehote.

35      Dňa 12. júla 2006 bola Komisia vyzvaná na predloženie svojich pripomienok k niektorým bodom odpovede podniku Hoechst. Listom z 5. septembra 2006 Komisia predložila svoje pripomienky v stanovenej lehote.

36      Na základe správy sudcu spravodajcu, Súd prvého stupňa (piata komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania

37      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 8. februára 2007.

38      Súd prvého stupňa na pojednávaní nariadil Komisii podľa článku 65 písm. b) a článku 67 ods. 3 druhého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, aby v lehote troch týždňov od pojednávania predložila interné záznamy z telefonických hovorov uskutočnených od septembra 1998 do apríla 1999 medzi zástupcami služieb Komisie a podnikom Chisso.

39      Uznesenie Súdu prvého stupňa zaznamenané v zápisnici z pojednávania bolo doručené účastníkom konania 13. februára 2007.

40      Komisia vyhovela žiadosti Súdu prvého stupňa v stanovenej lehote.

41      Na základe článku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku neboli dokumenty poskytnuté Komisiou predložené žalobcovi, kým Súd prvého stupňa nepreskúmal ich dôvernosť a význam pre rozhodnutie vo veci.

42      Dňa 30. apríla 2007 bola ukončená ústna časť konania.

43      Dňa 11. mája 2007 bolo účastníkom konania oznámené rozhodnutie Súdu prvého stupňa o vyňatí zo spisu interných dokumentov uvedených v bode 38 vyššie a o ich vrátení Komisii.

44      Hoechst navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka,

–        subsidiárne znížil primerane výšku pokuty, ktorá mu bola uložená v rozhodnutí,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

45      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal Hoechst na náhradu trov konania.

 Právny stav

46      Žaloba podniku Hoechst sa zakladá na trinástich žalobných dôvodoch.

47      V tejto súvislosti treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení Komisie umožňuje podrobné preskúmanie žalobných tvrdení určiť rozsah žalobných dôvodov, ktoré Hoechst predložil na podporu svojich návrhov.

48      Prvý a štvrtý žalobný dôvod teda smerujú k zrušeniu rozhodnutia v celom rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst.

49      Pokiaľ ide o trinásty žalobný dôvod, ten smeruje k čiastočnému zrušeniu výroku rozhodnutia, konkrétne článku 2 v rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst.

50      Ostatné žalobné dôvody smerujú k zníženiu pokuty.

I –  O žalobných dôvodoch smerujúcich k zrušeniu rozhodnutia v celom rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst

51      Hoechst svojím prvým žalobným dôvodom napáda odmietnutie Komisie umožniť mu prístup k dokumentom, ktoré sú v jeho prospech. V rámci svojho štvrtého dôvodu Hoechst uvádza, že spis pracovníčky poverenej vypočúvaním nie je úplný.

A –  O prvom žalobnom dôvode založenom na odmietnutí prístupu k dokumentom v prospech žalobcu

1.     Zhrnutie správneho konania a rozhodnutia

52      Na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 13. novembra 1998 medzi podnikom Chisso a Komisiou, jeden z úradníkov Komisie poverený týmto prípadom zaručil uvedenému podniku, že „Chisso bude primerane varovaný v prípade, ak sa ho iný podnik pokúsi predbehnúť v rámci oznámenia o spolupráci“.

53      Dňa 9. decembra 1998 služby Komisie získali ústne svedectvo osoby, ktorá zastupovala Chisso v karteli.

54      Dňa 5. marca 1999 Nutrinova požiadala v telefonickom hovore so zástupcom služieb Komisie o spoločné stretnutie. Tejto žiadosti sa nevyhovelo.

55      Dňa 20. decembra 2002 Komisia začala konanie o uplatnení článku 81 Zmluvy ES a článku 53 Dohody EHP a zaslala oznámenie o výhradách podnikom, ktorým bolo rozhodnutie určené. V tento deň mali uvedené podniky prístup k spisu vo forme dvoch CD-ROM obsahujúcich úplnú kópiu dokumentov, okrem dokumentov obsahujúcich obchodné tajomstvo a ďalšie dôverné informácie (odôvodnenia č. 22 a 23 rozhodnutia).

56      Zápisnica zo stretnutia z 13. novembra 1998 vypracovaná Komisiou bola súčasťou spisu.

57      Listom z 22. januára 2003 doručeným úradníčke poverenej vypočutím požiadali Hoechst a Nutrinova prostredníctvom svojich právnych zástupcov o umožnenie prístupu k interným dokumentom, konkrétne k záznamom z telefonických hovorov medzi zástupcami Komisie a podnikom Chisso v období od septembra 1998 do konca apríla 1999. Taktiež požadovali prístup k listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002, ktorý bol súčasťou spisu vo verzii, ktorá nebola dôverná.

58      Čo sa týka interných dokumentov, konkrétne v súvislosti so záznamami telefonických hovorov medzi zástupcami Komisie a Chisso, právni zástupcovia podnikov Hoechst a Nutrinova zopakovali znenie zápisnice zo stretnutia uskutočneného 13. novembra 1998 a uviedli:

„Naši klienti potrebujú nevyhnutne vedieť, či a v akom rozsahu boli príspevky našich klientov v priebehu ich spolupráce s Komisiou podnecované jej úradníkmi.“

59      Čo sa týka listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002, právni zástupcovia podnikov Hoechst a Nutrinova predovšetkým uviedli, že jedna z príloh k tomuto listu, konkrétne list z 26. marca 1999, bol nazvaný „[Pre] Komisiu vo veci spolupráce Chisso s generálnym riaditeľstvom hospodárskej súťaže“. K tomu doplnili:

„Všetky tvrdenia týkajúce sa spolupráce Chisso alebo – čo je ešte dôležitejšie – akékoľvek náznaky toho, že podnik Chisso sa v tomto období obrátil na úradníkov Komisie, môžu byť veľmi dôležité pre obhajobu našich klientov.“

60      Listom z 24. februára 2003 pracovníčka poverená vypočúvaním nevyhovela žiadostiam uvedeným v liste z 22. januára 2003.

61      Pracovníčka poverená vypočúvaním v tejto súvislosti spresnila, že záznamy z telefonických hovorov medzi podnikom Chisso a zástupcami Komisie sú internými dokumentmi a z tohto dôvodu prístup k nim nie je možný. V prípade neexistencie rozhodného dôkazu o opaku treba predpokladať, že Komisia objektívne posúdila všetky informácie v prospech podniku Hoechst. Okrem toho, čo sa týka listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 (a listu z 26. marca 1999 uvedeného v jeho prílohe), pracovníčka poverená vypočúvaním uviedla, že Chisso požadoval, aby sa s nimi zaobchádzalo dôverne.

62      Dňa 7. marca 2003 podniky Hoechst a Nutrinova zopakovali prostredníctvom svojich právnych zástupcov žiadosti uvedené v liste z 22. januára 2003 v rámci ich odpovede na oznámenie o výhradách. Konkrétne podniky Hoechst a Nutrinova nástojili na prístupe k spisu, pričom tvrdili, že boli počas konania znevýhodnené.

63      Dňa 23. septembra 2003 pracovníčka poverená vypočúvaním predložila záverečnú správu v tejto veci (Ú. v. EÚ C 173, s. 5). V tejto správe predovšetkým uviedla:

„Dňa 24. februára 2003 som… [informovala strany], že v danom štádiu konania im dodatočný prístup k súboru nebude umožnený. Vysvetlila som, že záznamy z telefonických hovorov medzi stranami a úradníkmi Komisie sú interné dokumenty Komisie, a preto v zásade nie sú prístupné. V tomto konkrétnom prípade Komisia výnimočne umožnila prístup k niektorým interným záznamom a odvolala sa na ne v súpise námietok, aby vysvetlila skutočnosti a termíny stretnutí, ktoré Komisia usporiadala s rôznymi adresátmi. Čo sa týka dokumentov od podniku Chisso, ten požadoval, aby sa s nimi zaobchádzalo dôverne, pričom stranám bol poskytnutý prístup k zhrnutiu týchto listov, ktoré nie je dôvernej povahy.“

64      V poznámke pod čiarou pod týmto odsekom bolo spresnené:

„[Advokát] podniku Chisso následne po ústnom vypočutí a v reakcii na moju žiadosť prehodnotiť dôvernú povahu listu zaslaného Komisii 26. marca 1999 potvrdil svoje stanovisko, že uvedený dokument obsahoval obchodné tajomstvo a z toho dôvodu bol ako taký dôverný.“

65      Pracovníčka poverená vypočúvaním následne uviedla vo svojej záverečnej správe:

„Z dôvodu… tvrdení podnikov Hoechst a Nutrinova som osobitnú pozornosť venovala záverom Komisie týkajúcim sa problému zhovievavosti v tomto návrhu rozhodnutia. Taktiež som prešetrila interné záznamy útvarov Komisie, pokiaľ tieto existujú. V tomto prípade sú obavy, ktoré prejavili podniky Hoechst a Nutrinova vo veľkej miere sporné podľa záverov uvedených v návrhu rozhodnutia týkajúcich sa problému zhovievavosti. Teší ma, že opatrenia útvarov Komisie vo vzťahu ku stranám nemali žiaden vplyv na výsledok prípadu týkajúceho sa uvedeného problému. Taktiež potvrdzujem, že nie je požadovaný dodatočný prístup k súboru s cieľom uspokojiť právo podniku Hoechst na obhajobu. Interné dokumenty Komisie ani dokumenty, ktoré poskytol podnik Chisso neposkytujú… obviňujúce či viny zbavujúce dôkazy, ktoré by bolo potrebné sprístupniť podniku Hoechst.“

66      Dňa 1. októbra 2003 Komisia prijala rozhodnutie, pričom v odôvodneniach č. 26 a 27 odpovedala na žiadosti podniku Hoechst:

„26. Čo sa týka dokumentov alebo častí dokumentov, ktoré poskytol Chisso, a žiadal ich chrániť ako „obchodné tajomstvo“, ich neoznámenie ostatným stranám chráni oprávnené obchodné záujmy tohto podniku. Táto ochrana bráni prezradeniu ostatným stranám strategických informácií o obchodných záujmoch podniku Chisso a o výkone a rozvoji jeho činností v súlade s článkom 20 nariadenia č. 17 a oznámenie Komisie o interných pravidlách spracovania žiadostí o prístup k spisu v prípadoch podľa článkov 85 a 86 Zmluvy o ES, článkov 65 a 66 Zmluvy o ESUO a nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89.

27. Po druhé, čo sa týka prístupu k interným dokumentom Komisie, podľa ustálenej judikatúry Komisia nie je pre zabezpečenie práva na obhajobu počas konania povinná poskytnúť prístup k jej interným dokumentom. Navyše, pokiaľ ide o kontakt s podnikmi v rámci ich spolupráce s Komisiou, domnieva sa, že úvahy Hoechst sa zakladajú na zjavne nesprávnych domnienkach. Dodatočný prístup k interným dokumentom Komisie nijako nezlepší práva na obhajobu podnikov ani neumožní zistiť, ktorý podnik ako prvý poskytol rozhodujúce dôkazy. Toto posúdenie sa totiž vykoná len na základe dokumentov predložených podnikmi, ku ktorým mali strany prístup.“ [neoficiálny preklad]

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

67      Hoechst uvádza, že až z oznámenia o výhradách sa prvýkrát dozvedel, že na začiatku konania, viac-menej zároveň s ním, spolupracoval s Komisiou aj podnik Chisso podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996. Hoechst tiež zistil až z tohto oznámenia, na základe dokumentov, ku ktorým mal prístup, že došlo k pochybeniam v správnom konaní. Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v ôsmom žalobnom dôvode spochybňuje skutočnosť, že by prvé rozhodujúce dôkazy, ktoré preukazovali existenciu kartelu, poskytol Chisso 13. novembra 1998.

68      V rámci svojho prvého dôvodu Hoechst po prvé napáda zamietnutie prístupu k interným dokumentom týkajúcim sa kontaktov medzi Komisiou a Chisso. Po druhé Hoechst napáda zamietnutie prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám. Po tretie Hoechst zdôrazňuje skutočnosť, že Komisia nevyhovela jeho žiadosti o vykonanie nového vyšetrovania. Okrem toho Hoechst navrhuje nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania.

 O zamietnutí prístupu k dokumentom týkajúcim sa kontaktov medzi Komisiou a Chisso

69      Komisia zamietla podniku Hoechst prístup k niektorým dokumentom predloženým podnikom Chisso, ako aj k záznamom Komisie týkajúcich sa stretnutí a telefonických hovorov s podnikom Chisso. Ak by Hoechst mohol do nich nahliadnuť, mohol by si vytvoriť celkový obraz o kontaktoch medzi Komisiou a Chisso a v dôsledku toho by mohol jednoduchšie preukázať, že práve on a nie Chisso, poskytol ako prvý z časového a obsahového hľadiska rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu, a teda mu mala byť znížená pokuta. Hoechst by tiež mohol lepšie preukázať, že úkony spolupráce Chisso boli ovplyvnené informáciami, ktoré mu poskytla Komisia.

70       Hoechst odkazuje na rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, ICI/Komisia (T‑36/91, Zb. s. II‑1847, bod 69), z 28. apríla 1999, Endemol/Komisia (T‑221/95, Zb. s. II‑1299, bod 65), a z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia (T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 334), pričom zdôrazňuje, že právo na prístup k spisu je jednou zo základných záruk procesného práva Spoločenstva zamerané na ochranu práv adresátom oznámenia o výhradách. Právo na prístup k spisu má predovšetkým zaručovať účinný výkon práva byť vypočutý, pretože umožňuje zoznámiť sa a zvážiť dôkazy použité Komisiou v oznámení o výhradách a prípadne ich v odpovedi vyvrátiť. Povinnosťou Komisie je umožniť prístup v zásade k celému spisu. To neplatí len v prípade interných dokumentov Komisie a dokladom obsahujúcich obchodné tajomstvo tretích osôb.

71      Hoechst tiež uvádza, že zásada rovnosti zbraní znamená, že Komisia nemôže sama rozhodnúť, či a v akom rozsahu umožní prístup k dokladom, ktoré by niektorá zo strán mohla použiť ako dôkazy vo svoj prospech. Bolo by porušené právo na obhajobu, ak by sa ukázalo, že správne konanie sa mohlo inak skončiť, ak by Hoechst získal prístup k dotknutým dokumentom, ktoré sú v jeho prospech. Čo sa týka dokladov, ktoré neboli v spise, Hoechst musel výslovne požiadať o nahliadnutie do týchto dokladov.

72      V tomto prípade Hoechst jasne zdôraznil, že všetky záznamy z telefonických hovorov uskutočnených medzi zástupcami Komisie a Chisso v období od septembra 1998 do apríla 1999 boli dôležité pre jeho obhajobu, pretože mohli predstavovať dokumenty v prospech žalobcu, ktorými by mohol preukázať zaujatosť pri vedení konania v danom období.

73      Na základe tých častí spisu, do ktorých mohol Hoechst nazrieť, dospel k záveru, že došlo k nerovnému zaobchádzaniu na jeho úkor v porovnaní s Chisso.

74      Po prvé Komisia na jeseň 1998 uznala podniku Chisso ústne svedectvá ako úkony spolupráce, ale v tom istom období to podniku Hoechst odmietla. V rovnakom čase aktívne vyzývala Chisso na spoločné stretnutia, zatiaľ čo odmietla tieto stretnutia s podnikom Hoechst. Konkrétne jedna interná poznámka Komisie z 9. novembra 1998 uvádza, že „advokáti [Chisso] po telefonátoch s generálnym riaditeľstvom hospodárskej súťaže aspoň súhlasili so spoločným stretnutím“. Tieto opakované telefonické hovory od Komisie preukazujú zaujatosť s akou viedla konanie.

75      Po druhé, ako už bolo preukázané, v čase rozhodujúcej časti konania, t. j. koncom roka 1998 bol Chisso protiprávne poskytnutý prísľub Komisie, že ho „varuje“, ak by ho iné podniky predbehli v spolupráci. Takéto zaujaté varovania by boli nielen samy osebe protiprávne, ale aj relevantné pre obhajobu Hoechst. Obhajoba Hoechst zásadne totiž závisí od toho, či a v akom rozsahu Komisia poskytla Chisso také „varovanie“ alebo indície o stave spolupráce s podnikom Hoechst. Navyše podľa ustálenej judikatúry zásada riadnej správy vecí verejných znamená povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať starostlivo a nestranne všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 99). Aj keby Chisso nebol varovaný Komisiou, nič to však nemení na žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia je v každom prípade pripravená také varovanie poskytnúť. Už len na základe tohto porušenia zásady riadnej správy vecí verejných by malo byť podniku Hoechst priznané širšie právo na prístup k spisu, aby bolo chránené jeho právo na obhajobu.

76      Za týchto okolností sú všetky dokumenty, ktoré sa týkajú kontaktov advokátov podniku Chisso s úradníkmi Komisie poverenými touto vecou, dôležité pre obhajobu podniku Hoechst ako dokumenty v jeho prospech. Hoechst tento názor opakovane vyjadril jednak písomne (pracovníčke poverenej vypočúvaním a vedúcemu oddelenia Komisie zodpovedného za túto vec) a jednak na vypočutí 24. apríla 2003.

77      Pracovníčka poverená vypočúvaním však zamietla ich žiadosti listom z 24. februára 2003 zaslaným právnym poradcom Hoechst a Nutrinova, pričom predovšetkým uviedla:

„V prípade neexistencie rozhodných dôkazov o opaku treba predpokladať, že Komisia objektívne posúdila všetky informácie, ktoré sú v tejto súvislosti v prospech vaš[ich] klient[ov]. Váš list neobsahuje nijaký presvedčivý dôkaz o opaku. Navyše (vyššie uvedený) dôvod pre túto žiadosť o dodatočný prístup k spisu nie je dôvodný na umožnenie prístupu k dokladom; presnejšie nie je relevantný pre otázku použitia oznámenia o spolupráci v danom prípade.“

78      Z týchto tvrdení vyplýva, že pracovníčka poverená vypočúvaním, ktorej úkony je možné pripísať Komisii, prekročila svoje právomoci a porušila svoje povinnosti, ktoré sú jej zverené ako strážcovi dodržiavania práv na obhajobu. Podľa judikatúry sa od účastníka konania požadujúceho širší prístup k spisu vyžaduje, aby vo svojich relevantných tvrdeniach uviedol, že ktoré dokumenty môžu byť dôležité pre jeho obhajobu a z akého dôvodu (rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 335). Posúdenie významu pre obhajobu je potrebné vykonať z pohľadu osoby, ktorá sa obhajuje, pričom zástupca Komisie poverený danou vecou ani pracovníčka poverená vypočúvaním nemôže posúdiť, ktoré dokumenty by na obhajobu mohla daná osoba použiť vo svoj prospech.

79      Hoechst odkazuje tiež na rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia (T‑30/91, Zb. s. II‑1775, body 81 a 83), pričom zdôrazňuje, že ak je v nejakej veci potrebné komplexné a zložité ekonomické posúdenie, Komisia ho musí vykonať tak, aby osoby, ktorým je rozhodnutie určené, mali k dispozícii tie isté dôkazy ako ona a ostatné dotknuté osoby. Táto zásada platí aj pre interné dokumenty Komisie týkajúce sa jej kontaktov s podnikom Chisso, ku ktorým Hoechst žiadal prístup, aby mohol chrániť svoje práva. Hoechst sa odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia (T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 40), a tvrdí, že interné dokumenty Komisie musia byť predložené, ak na základe vážnych indícií vyplýva, že to vyžadujú výnimočné okolnosti daného prípadu. Prístup k interným dokumentom Komisie musí byť umožnený, ak sa nimi má preukázať porušenie Komisiou zásady zákonnosti (uznesenie Súdneho dvora z 18. júna 1986, BAT a Reynolds/Komisia, 156/84, Zb. s. 1899, bod 11).

80      Čo sa týka odkazu, ktorý vykonala pracovníčka poverená vypočúvaním, na použitie v tomto prípade oznámenia o spolupráci z roku 1996, Hoechst uvádza, že pracovníčke poverenej vypočúvaním nemôže prináležať predpovedať budúce odôvodnenie rozhodnutia Komisie a zakladať na tomto budúcom odôvodnení svoje procesné rozhodnutia. Nemôže poznať ani určiť, aké bude odôvodnenie prijaté kolégiom členov Komisie, a nemá právomoc ani právo sama rozhodnúť o význame, aký môžu mať pre obhajobu dokumenty svedčiace v prospech brániacej sa osoby (rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 339).

81      V tejto súvislosti Hoechst navrhuje, aby Súd prvého stupňa nariadil opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré spočívajú v nariadení Komisii umožniť mu a tiež aj Súdu prvého stupňa nahliadnuť do úplného znenia všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v jej spise, alebo ktoré má Komisia k dispozícii, z ktorých by bolo možné zistiť obsah kontaktov medzi advokátmi Chisso a zástupcami Komisie od septembra 1998 do apríla 1999. Okrem toho Hoechst navrhuje ako dôkazný prostriedok výsluch ako svedkov dvoch úradníkov Komisie poverených v uvedenom čase touto vecou.

 O zamietnutí prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám

82      Hoechst uvádza, že ako už tvrdil pred prijatím rozhodnutia jeden z listov od advokátov podniku Chisso zo 17. decembra 2002, ktorý bol súčasťou spisu, ale jeho obsah bol skoro úplne zakrytý, mal byť súčasťou spisu v nezakrytej podobe. Hoechst zdôraznil, že prílohy tohto listu, medzi nimi aj list z 26. marca 1999, ktorý podľa svojho zhrnutia opisoval spoluprácu Chisso s Komisiou, by boli veľmi významné pre jeho obhajobu.

83      Keďže sa tento dokument, ako je možné vyvodiť z prístupnej časti spisu, týkal len obsahu alebo právnych otázok spolupráce Chisso a jeho posúdenia, Hoechst sa domnieva, že neexistuje nijaký opodstatnený dôvod, ktorý by mu bránil do neho nahliadnuť.

84      Hoechst dodáva, že list Chisso môže obsahovať dôkazy v jeho neprospech (napríklad ak ho Chisso označil ako vodcu kartelu) a Komisia mu teda mala poskytnúť prístup ihneď a z vlastnej iniciatívy. Naopak, v prípade náznakov diskriminácie, ako sú pochybenia v konaní Komisie, na ktoré sa poukázalo vyššie, mohol byť list Chisso v prospech Hoechst. V takom prípade mal tento list byť poskytnutý podniku Hoechst najneskôr vtedy, keď o to požiadal.

85      V takom prípade by nebolo dôležité, či niektorá zo strán konania požiadala alebo nepožiadala o dôverné zaobchádzanie s dotknutými dokumentmi. Komisia musí ex offo a objektívne preskúmať, či dôkazy v spise sú dôvernej povahy. Hoechst v tejto súvislosti spresňuje, že článok 21 ods. 2 nariadenia č. 17 stanovuje, že Komisia môže vyhovieť len dôvodným žiadostiam o dôverné zaobchádzanie s obchodným tajomstvom.

86      Podľa podniku Hoechst bolo prípadne dôvodné zakryť, ale len čiastočne v liste od Chisso, obchodné údaje z nedávnych období, ako je obrat alebo podiel na trhu.

87      Hoechst zdôrazňuje, pričom sa odvoláva na rozsudok Endemol/Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie (bod 65), že ochrana obchodných tajomstiev musí byť v rovnováhe s právom na obhajobu osôb, ktorým je určené oznámenie o výhradách. Osoby, ktorým je určené oznámenie o výhradách, musia mať možnosť prostredníctvom znalosti veci určiť, či opísané dokumenty môžu byť relevantné pre ich obhajobu (rozsudok ICI/Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 104). V prejednávanej veci Hoechst tvrdí, že jeho možnosť brániť sa bola obmedzená, pretože nemohol vysvetliť niektoré rozhodujúce procesné a skutkové otázky.

88      Konkrétne, keďže Hoechst spochybňuje skutočnosť, že by Chisso ako prvý poskytol rozhodujúce dôkazy, na základe listu Chisso z 26. marca 1999, ktorý, ako z jeho zhrnutia vyplýva, sa týkal spolupráce Chisso s Komisiou, bolo prípadne možné dospieť k záverom o obsahu a čase úkonov uvedenej spolupráce predovšetkým pred 29. októbrom 1998.

89      V tejto súvislosti Hoechst navrhuje, aby Súd prvého stupňa nariadil opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré spočívajú v nariadení Komisii sprístupniť Súdu prvého stupňa a podniku Hoechst list od advokátov Chisso Komisii zo 17. decembra 2002 v celom svojom znení aj s jeho prílohami. Okrem toho Hoechst navrhuje ako dôkazný prostriedok vypočutie ako svedkov dvoch úradníkov Komisie poverených v tom čase danou vecou.

90      Hoechst v liste zo 16. júna 2006, ktorým odpovedal na písomnú otázku Súdu prvého stupňa vyzývajúcu ho na predloženie ďalších pripomienok k dokumentom, ktoré mu už medzičasom Komisia predložila, medzi ktorými bol aj list Chisso zo 17. decembra 2002 spolu s jeho prílohami (pozri bod 34 vyššie), tvrdí, že na niektoré dôkazy sa neprihliadlo a v správnom konaní došlo k pochybeniam.

91      Čo sa týka dôkazov, na ktoré sa neprihliadlo, Hoechst sa po prvé domnieva, že list od právnych poradcov Chisso Komisii z 11. januára 1999, do ktorého už bolo vtedy možné nahliadnuť, je dokumentom v jeho prospech.

92      Tento dokument dokazuje, že 3. novembra 1998 alebo niekoľko dní po tom, ako Hoechst požiadal o oslobodenie od pokút, sa Chisso snažil získať potvrdenie o tom, že nijaký iný podnik neponúkol Komisii spoluprácu pred ním.

93      To dokazuje, že Chisso dovtedy nepredložil Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút. Chisso predložil žiadosť o oslobodenie od pokút až 11. januára 1999, ako vyplýva zo samotného znenia tohto listu. Nie je však možné konvalidovať nepodanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Tento dôkaz nebol uvedený v rozhodnutí a môže potvrdiť, že Hoechst bol prvý podnik, ktorý spolupracoval s Komisiou.

94      Po druhé sa Hoechst domnieva, že list Chisso z 26. marca 1999 zaslaný Komisii je tiež dôkazom v jeho prospech.

95      Podľa podniku Hoechst tento list dokazuje, že v čase jeho zaslania Chisso stále nepredložil písomné vyhlásenia, o ktoré ho požiadala Komisia.

96      V prvom rade Hoechst v tejto súvislosti uvádza, že podniku Chisso boli neformálne poskytnuté dodatočné lehoty, čo však nie je stanovené v oznámení o spolupráci z roku 1996.

97      Okrem toho, ak ešte 26. marca 1999 chýbali doklady, nebolo možné považovať, na rozdiel od toho, čo je uvedené v bode 458 odôvodnenia rozhodnutia, že Komisia mala dôkaz o existencii kartelu, ktorý bol získaný na základe spolupráce s podnikom Chisso. Komisia teda poskytla podniku Chisso protiprávny záväzok a tiež ho aj dodržala, keď mu neskôr priznala oslobodenie od pokút.

98      Hoechst tiež pripomína, že Komisii poskytol 19. marca 1999 listinné dôkazy, napriek tomu, že v tom čase mohli byť jeho zamestnanci v Spojených štátoch trestne stíhaní a že podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996 bolo potrebné preukázať len existenciu kartelu, čo Hoechst preukázal už 29. októbra 1998.

99      Pokiaľ ide o pochybenia, ku ktorým došlo v správnom konaní, Hoechst zdôrazňuje, že Komisia v bode 461 rozhodnutia odmietla pripustiť, že s Hoechstom spolupracovala ako prvým, a to z dôvodu, že Hoechst mal dokumenty, ktoré nepredložil, hoci bolo dohodnuté, že s ohľadom na konanie prebiehajúce v Spojených štátoch Hoechst mohol predložiť dokumenty aj neskôr.

100    V tom istom čase, ako to dokazuje list z 26. marca 1999, Komisia zjavne poskytla podniku Chisso „dodatočnú lehotu“ na predloženie dokumentov. Okrem toho dokumenty, ktoré predložil Chisso v apríli 1999, mohol predložiť aj skôr. Takže spolupráca s podnikom Chisso mala byť zamietnutá z tých istých dôvodov, ktoré boli uplatnené voči podniku Hoechst.

101    Pritom podniku Chisso nebol vyčítaný nedostatok spolupráce, hoci sa nachádzal v presne rovnakej situácii. To predstavuje nerovné zaobchádzanie na úkor podniku Hoechst.

 O žiadosti na vykonanie nových šetrení

102    Hoechst tvrdí, že vo svojom liste z 22. januára 2003 zaslanom pracovníčke poverenej vypočúvaním požiadal, aby sa v priestoroch Komisie vykonalo nové šetrenie prostredníctvom vypočutia svedkov. Tejto žiadosti sa nevyhovelo bez toho, že by ju pracovníčka poverená vypočúvaním či Komisia zamietli, pretože navrhované šetrenie sa zjavne nezrealizovalo. Keďže uvedené šetrenie bolo z dôvodov uvedených v tomto žalobnom dôvode určujúce pre rozhodnutie, Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

b)     Tvrdenia Komisie

 O zamietnutí prístupu k niektorým dokumentom

103    Komisia zdôrazňuje, že Hoechst nepopiera, že prístup k niektorým dokumentom môže byť v zásade odmietnutý, napríklad vtedy, keď sú tieto dokumenty interné alebo obsahujú obchodné tajomstvo.

104    V tejto súvislosti Komisia po prvé spresňuje, že pracovníčka poverená vypočúvaním venovala „osobitnú pozornosť“ svojim záverom týkajúcim sa v jej návrhu rozhodnutia otázky čerpania výhod pri ukladaní pokút. „Taktiež“ preskúmala interné záznamy Komisie pred rozhodnutím, že je presvedčená o tom, že „opatrenia útvarov Komisie vo vzťahu ku stranám nemali žiaden vplyv na výsledok prípadu týkajúceho sa uvedeného problému“.

105    Po druhé Komisia uvádza, že prvé rozhodujúce dôkazy, ktoré preukazujú existenciu kartelu, boli poskytnuté podnikom Chisso na stretnutí 13. novembra 1998. Určenie prvého podniku, ktorý poskytol Komisii rozhodujúce dôkazy, sa uskutočnilo len na základe dokumentov predložených podnikmi, ku ktorým mali dotknuté osoby prístup. Takže varovanie, ktoré bolo sľúbené podniku Chisso na uvedenom stretnutí z 13. novembra 1998, nemohlo mať logicky vplyv na určenie podniku, ktorý spolupracoval ako prvý. Z uvedeného zároveň vyplýva, že výhrady týkajúce sa priebehu konania po uvedenom dátume nemajú z tohto pohľadu žiadny význam. To isté platí aj pre námietky voči zamietnutiu prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám.

106    Po tretie podniku Hoechst sa navyše nepodarilo preukázať vážne pochybnosti o objektívnosti konania vedeného Komisiou, ktoré by odôvodňovali priznanie širšieho prístupu k jej interným dokumentom.

107    Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že podniku Chisso bolo 9. decembra 1998 umožnené predložiť ústne pripomienky len na účely vysvetlenia písomných dôkazov predložených 13. novembra 1998. Naopak, na základe stretnutia, ktoré navrhoval zástupca Hoechst prostredníctvom telefonického hovoru 5. marca 1999, mali byť poskytnuté výpovede svedkov namiesto písomných dôkazov.

108    Čo sa týka „odmietnutia“ stretnutia, ktoré navrhoval Hoechst, Komisia uvádza, že z jej strany išlo skôr o všeobecný odkaz na podmienky uplatňovania oznámenia o spolupráci z roku 1996 ako o konečné odmietnutie akýchkoľvek ďalších kontaktov s podnikom Hoechst. Komisia tiež spresňuje, že jej stanovisko sa zakladalo na predbežnom posúdení jednak vôle podniku Hoechst spolupracovať, pričom Hoechst nebol ochotný úplne spolupracovať pred skončením trestných a občianskoprávnych konaní v Spojených štátoch, a jednak na dôkaznej hodnote informácií, ktoré dovtedy predložil Komisii. Keďže Hoechst pri žiadosti o stretnutie neoznámil, že je pripravený úplne spolupracovať s Komisiou a poskytnúť informácie, ktoré by mali inú povahu ako tie, čo už poskytol, nemalo by pre Komisiu ani pre Hoechst zmysel organizovať ďalšie stretnutie.

109    Čo sa týka skutočnosti, že Komisia aktívne vyzývala Chisso na spoločné stretnutia a organizovala ich, Komisia spresňuje, že svojím telefonickým hovorom len reagovala na iniciatívu podniku Chisso. Na stretnutí z 29. septembra 1998 bolo dohodnuté, že pre zvolanie nového stretnutia v lehote dvoch týždňov prevezmú iniciatívu advokáti Chisso. Keďže tí sa v dohodnutej lehote nevyjadrili, Komisia ich kontaktovala, či si stále želajú spoločné stretnutie.

110    Komisia dodáva, že jej dobré fungovanie v oblasti hospodárskej súťaže závisí predovšetkým od účinnosti oznámenia o spolupráci, a teda od viery podnikov spolupracujúcich na základe dôvery v kontakty, ktoré spolu nadviažu pri tejto spolupráci. Treba teda zamietnuť tvrdenie podniku Hoechst, podľa ktorého má jeho záujem na dokázaní existencie prípadných procesných chýb prednosť pred dobrým fungovaním Komisie. V tejto súvislosti nie je rozsudok Solvay/Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, vôbec uplatniteľný podnikom Hoechst, ktorý sa snažil prekonať to, že v tejto veci neexistujú výnimočné okolnosti. Vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Solvay/Komisia, sa netýkala interných záznamov Komisie, ale len dôverných dokumentov poskytnutých jednou zo strán. Okrem toho skutočnosti, o ktorých sa rozhodlo v uvedenom rozsudku, sú úplne odlišné od tých v tejto veci, v ktorej nejde o komplexné a zložité ekonomické posúdenie.

111    Napokon Komisia odkazuje na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie (bod 340), pričom zdôrazňuje, že ak neboli predložené niektorej zo strán dokumenty obsahujúce dôkazy v jej prospech, porušenie práva na obhajobu možno konštatovať iba vtedy, keď sa preukáže, že správne konanie mohlo viesť k odlišnému výsledku, keby táto osoba mala prístup k predmetným dokumentom počas konania. To je však úplne vylúčené v tomto prípade, ktorý sa týka otázky, či bol Chisso prvý podnik, ktorý začal spolupracovať na základe svojho príspevku z 13. novembra 1998.

112    Vo svojej odpovedi z 5. septembra 2006 na písomnú otázku Súdu prvého stupňa poskytla Komisia tieto vyjadrenia k ďalším pripomienkam od podniku Hoechst, ktoré boli doručené 16. júna 2006 (pozri body 34 a 90 až 101 vyššie).

113    Pokiaľ ide po prvé o list od podniku Chisso z 11. januára 1999, Komisia tvrdí, že tento dokument bol prístupný už počas správneho konania, takže ho v žiadnom prípade nie je možné považovať za dôkaz, ku ktorému by neposkytla prístup.

114    V každom prípade Komisia spresňuje, že bod E ods. 1 oznámenia o spolupráci z roku 1996 zaväzuje podniky „kontaktovať“ generálne riaditeľstvo hospodárskej súťaže. Hoci je v tomto kontexte použitý v nemeckom znení tohto ustanovenia výraz „žiadateľ“ (Antragsteller), nie je nevyhnutné podať formálnu žiadosť. Navyše ani Hoechst vo svojom liste z 27. októbra 1998 nepodal „žiadosť“.

115    Čo sa týka otázky, ktorý podnik začal spolupracovať ako prvý v zmysle bodu B oznámenia o spolupráci z roku 1996, Komisia sa domnieva, že nie je rozhodujúce to, kedy bola podaná „žiadosť“. Dôležité je zistiť, ktorý podnik „poskytol ako prvý rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu“ [neoficiálny preklad]. Okrem toho zo znenia listu z 11. januára 1999 vyplývalo, že Chisso zjavne predpokladal, že s Komisiou už spolupracoval.

116    Čo sa po druhé týka listu od podniku Chisso z 26. marca 1999, Komisia zdôrazňuje, že tento dokument sa týka výlučne otázok spojených s lehotami, ktoré boli uložené Chisso a nie podniku Hoechst na predloženie ďalších dokumentov v čase, keď Chisso už spĺňal všetky podmienky na uplatnenie bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 v dôsledku jeho príspevku z 13. novembra 1998. Hoechst sa teda mýli, keď tvrdí, že tento dokument je v jeho prospech. Nemôže byť dokumentom v jeho prospech, pretože sa netýka nijakého z dôvodov, pre ktoré by sa na podnik Hoechst mal vzťahovať bod B oznámenia o spolupráci z roku 1996, ktoré sú uvedené v odôvodneniach č. 455 až 464 rozhodnutia a na ktoré Komisia odkazuje.

117    Skutočnosť, že Chisso je považovaný za prvý podnik, ktorý začal spolupracovať, sa nezakladá na pripomienkach, ktoré predložil 20. apríla 1999, ale na dokumentoch poskytnutých 13. novembra 1998. Dôsledkom predĺženia lehôt teda nebolo retroaktívne priznanie podniku Chisso prvotnosti spolupráce.

118    Ak sa Hoechst snaží tvrdiť, že z tohto dokumentu vyplýva, že Chisso navyše nespĺňal ani podmienky uplatnenia bodu B písm. d) oznámenia o spolupráci z roku 1996, Komisia sa domnieva, že také tvrdenie nemožno prijať, pretože nikto sa nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, Zb. s. II‑10, bod 373). Navyše aj keby Chisso skutočne stratil oslobodenie podľa bodu B oznámenia o spolupráci z roku 1996, nemalo by to nijaký účinok na Hoechst.

119    Komisia dodáva, že dôkazy nevyhnutné na uplatnenie bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 sú rovnaké ako dôkazy potrebné na preukázanie existencie kartelu. Na rozdiel od názoru podniku Hoechst, nie sú dostatočné len také dôkazy, ktoré Komisii umožňujú vykonať šetrenia.

120    Je pravda, že ústne podané informácie nie sú a priori vylúčené. Samy osebe však nie sú relevantné v rámci uplatnenia bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996, pričom nadobudnú relevantnosť až okamihom ich zaznamenania na príslušné médium (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 505).

121    O vyhotovenie zápisnice v tejto veci bolo Komisiu potrebné výslovne požiadať (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 502), ak to sama nenavrhla v rámci správneho konania. Zápisnica však môže prispieť k preukázaniu existencie kartelu len vtedy, ak Komisia môže preukázať pravdivosť vyhlásenia.

122    Pokiaľ ide po tretie o pochybenia, ku ktorým došlo v správnom konaní, Hoechst na základe listu z 26. marca 1999 tvrdí, že Chisso navyše nespĺňal ani podmienky uplatnenia bodu B písm. d) oznámenia o spolupráci z roku 1996. Toto tvrdenie treba zamietnuť, pretože nikto sa nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného.

123    Navyše o otázke, či sú splnené podmienky uplatnenia bodu B písm. d) oznámenia o spolupráci z roku 1996, je podľa Komisie potrebné rozhodnúť v každom jednotlivom prípade. Jedným z dôležitých dôkazov je v tejto súvislosti zistenie, či správanie sa dotknutého podniku spôsobilo prieťahy v konaní, ktoré by evidentne neboli zanedbateľné. Ak posudzujeme konanie ako celok, je zjavné, že to tak v danom prípade nebolo. Komisia tiež zdôrazňuje, že Hoechst predložil druhú časť svojich pripomienok až v apríli 1999, niekoľko dní potom, ako Chisso predložil vlastné vyhlásenia (označené podnikom Hoechst ako oneskorene podané).

124    Napokon Komisia namieta voči niektorým skutkovým tvrdeniam, ktoré Hoechst uviedol vo svojich pripomienkach.

 O žiadosti na vykonanie nových šetrení

125    Komisia tvrdí, že šetrenie bolo skutočne vykonané, ale jeho výsledky neboli pre Hoechst priaznivé. Predovšetkým bol vypočutý úradník poverený v danom čase touto vecou a potvrdil, že podniku Chisso nebolo poskytnuté varovanie o tom, že by mohol byť predbehnutý v spolupráci. Podniku Chisso nebolo nič v tejto súvislosti oznámené. Čo sa týka tejto otázky, Komisia odkazuje na odôvodnenie č. 458 rozhodnutia in fine.

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

126    Na úvod treba poznamenať, že Hoechst viackrát v rámci svojho prvého žalobného dôvodu tvrdí porušenie zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, aby tak preukázal porušenie práva na prístup k spisu. Tieto tvrdenia sú okrem toho opäť uvedené v rámci ôsmeho a deviateho žalobného dôvodu, ktorými sa domáha zníženia pokuty.

127    Za týchto okolností sa Súd prvého stupňa domnieva, že je potrebné najskôr preskúmať tieto tvrdenia pred konkrétnejším posúdením porušenia práva na prístup k spisu, ako to tvrdí Hoechst.

a)     O porušení zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania

128    Treba pripomenúť, že počas správneho konania prebiehajúceho pred Komisiou je Komisia povinná dodržiavať procesné záruky stanovené právom Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso Española/Komisia, T‑348/94, Zb. s. II‑1875, bod 56).

129    Medzi záruky poskytnuté právnym poriadkom Spoločenstva v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, na ktorú sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať so starostlivosťou a nestrannosťou všetky relevantné okolnosti daného prípadu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, Zb. s. II‑1, bod 86, a ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 99).

130    Čo sa týka zásady rovnosti zaobchádzania, Komisia nemôže v rámci posúdenia spolupráce poskytnutej podnikmi poprieť túto všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá je podľa ustálenej judikatúry porušená, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, a také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 237, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 453).

131    V tomto prípade po prvé, čo sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podľa ktorého Komisia umožnila Chisso na jeseň 1998, lenže v tom istom období podniku Hoechst odmietla, uznať ústne svedectvá za úkony spolupráce, a z dôvodov uvedených v bodoch 572 až 578 tohto rozsudku, treba dospieť k záveru, že Komisia na jednej strane v rozhodnutí považovala napokon ústne svedectvá Hoechst za úkony spolupráce a na druhej strane, že v každom prípade skutočnosť, že Komisia nechcela zohľadniť niektoré ústne svedectvá, bola spôsobená tým, že nebola presvedčená o skutočnej spolupráci podniku Hoechst na začiatku konania. Tvrdenia podniku Hoechst predložené v tejto súvislosti musia byť teda zamietnuté.

132    Po druhé, pokiaľ ide o interný záznam Komisie z 9. novembra 1998, týkajúci sa najmä stretnutia z 29. októbra 1998, ktorý spresňuje, že „advokáti… po telefonáte s [generálnym riaditeľstvom hospodárskej súťaže] aspoň súhlasili so spoločným stretnutím“, treba posúdiť tak, že telefonické hovory uskutočnené z iniciatívy služieb Komisie vyplývali zo skutočnosti, že už 29. septembra 1998 sa zástupcovia týchto služieb stretli s advokátmi Chisso, bez ohľadu na skutočnosť, či už bola, alebo nebola totožnosť Chisso odhalená. Ako Komisia uvádza vo svojom internom zázname z 1. októbra 1998, bolo dohodnuté, že advokáti sa ozvú službám Komisie v lehote pätnásť dní. Skutočnosť, že v tejto súvislosti bol kontakt obnovený službami Komisie, nemôže spochybniť riadny priebeh konania.

133    Po tretie, čo sa týka skutočnosti, že žiadostiam Hoechst o dodatočné šetrenia sa nevyhovelo, treba konštatovať, že žiadosť podniku Hoechst uvedená v liste z 22. januára 2003 zaslanom pracovníčke poverenej vypočúvaním spadala do rámca žiadosti o prístup k interným dokumentom týkajúcim sa telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999. Konkrétne Hoechst vyzval pracovníčku poverenú vypočúvaním prešetriť uvedené telefonické hovory. Zo záverečnej správy pracovníčky poverenej vypočúvaním však vyplýva, že „[z] dôvodu… tvrdení podnikov Hoechst a Nutrinova“ táto pracovníčka „prešetrila interné záznamy útvarov Komisie, pokiaľ tie [existovali]“. Tvrdenie podniku Hoechst, že sa jeho žiadosti nevyhovelo, je teda nepodložené.

134    Po štvrté, čo sa týka tvrdenia, že v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996 došlo k zaujatému prístupu alebo nerovnému zaobchádzaniu, treba citovať interný záznam Komisie z 9. novembra 1998 týkajúci sa prvých stretnutí so zástupcami podnikov Chisso a Hoechst, v ktorom uviedla:

„Samozrejme sme im neoznámili [t. j. advokátom Chisso], že iné podniky tiež poskyt[li] určité informácie, ani sme ďalšie podniky neinformovali, že… Chisso [predložil] žiadosť o oslobodenie od pokút.“

135    Zo zápisnice zo stretnutia medzi zástupcami Chisso a Komisie z 13. novembra 1998 však vyplýva, že jeden z úradníkov poverených touto vecou povedal, že „Chisso bude primerane varovaný v prípade, ak sa ho iný podnik pokúsi predbehnúť v rámci oznámenia o spolupráci“.

136    Z uvedeného vyplýva, že na jednej strane Komisia 9. novembra 1998 zreteľne prejavila svoj záujem, že neprezradí spolupracujúcim podnikom a predovšetkým podniku Hoechst skutočnosť, že iné podniky začali s jej službami podnikať kroky, aby boli oslobodené od pokút, zatiaľ čo na druhej strane 13. novembra 1998, o niekoľko dní neskôr, ubezpečila podnik Chisso, že ho varuje, ak by sa ho iné podniky pokúšali predbehnúť v oblasti spolupráce.

137    Tieto dôkazy vedú Súd prvého stupňa k rozhodnutiu, že v prejednávanej veci Komisia porušila zásady riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že hoci tvrdenie daného úradníka na stretnutí z 13. novembra 1998 nedokazuje, že by tento prísľub poskytnutý podniku Chisso bol potom skutočne splnený, predstavuje však porušenie uvedených zásad.

138    V tomto štádiu treba uviesť, že Hoechst nenavrhuje zrušenie rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia porušila zásady riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania. Keďže porušenie uvedených zásad bolo však tvrdené na podporu porušenia práva na prístup k spisu, ktoré bude posúdené nižšie, a keďže tvrdenia podniku Hoechst sú opäť uvedené v rámci ôsmeho a deviateho žalobného dôvodu, ktoré sa týkajú uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, je potrebné zistiť, aký bude dosah porušenia konštatovaného v bode 137 tohto rozsudku na obsah rozhodnutia.

139    V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že protiprávnosť konštatovaná v bode 137 tohto rozsudku nemôže spôsobiť žiadne pochybnosti o otázke porušenia, ktoré bolo zistené v rozhodnutí, pretože toto rozhodnutie sa zakladá aj na listinných dôkazoch. Hoechst okrem toho nepredložil nijaké tvrdenie v tomto zmysle.

140    V druhom rade čo sa týka spolupráce podnikov, z odôvodnenia č. 440 rozhodnutia vyplýva:

„Na stretnutí z 13. novembra 1998 Chisso ústne opísal činnosti kartelu a predložil listinné dôkazy… Komisia preto považuje, že Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu konštatovaného v tomto rozhodnutí.“

141    Z uvedeného vyplýva, že Komisia svoje rozhodnutie založila len na ústnom opísaní činností kartelu a písomných dôkazoch, ktoré jej boli predložené na stretnutí 13. novembra 1998 a nie neskôr, pričom dospela k záveru, že Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutočnosti preukazujúce existenciu kartelu.

142    Za týchto okolností, aj keby Chisso spolupracoval ďalej s Komisiou aj po 13. novembri 1998, Komisia nemohla dospieť v rozhodnutí k odlišnému výsledku, pokiaľ ide o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 1996, iba že by sa niečo iné ukázalo z preskúmania ôsmeho a deviateho žalobného dôvodu, ktoré uviedol Hoechst a ktorými sa v podstate snaží preukázať, že skutočnosti predložené podnikom Chisso 13. novembra 1998 neboli rozhodujúce. Oznámenie o spolupráci by sa uplatnilo rovnako aj v tom prípade, že Hoechst začal neskôr, po 13. novembri 1998 spolupracovať po tom, ako sa dozvedel o spolupráci podniku Chisso.

143    Takže treba rozhodnúť, že protiprávnosť konštatovaná v bode 137 vyššie nemôže ovplyvniť platnosť rozhodnutia, jednak pokiaľ ide o rozhodnutie o porušení a jednak prvotnosť spolupráce podniku Chisso.

144    Bez ohľadu na otázku vplyvu protiprávnosti konštatovanej v bode 137 vyššie na právo na prístup k spisu, ktoré bude preskúmané nižšie, a teda na otázku jej vplyvu na platnosť rozhodnutia ako takého, a keďže sú tvrdenia predložené podnikom Hoechst znova rozvinuté v rámci ôsmeho a deviateho žalobného dôvodu smerujúcich k zníženiu uloženej pokuty, Súd prvého stupňa rozhodne o prípadnej úprave tejto pokuty neskôr.

b)     O porušení práva na prístup k spisu

145    Na úvod treba pripomenúť, že právo na prístup k spisu ako prejav zásady dodržiavania práva na obhajobu znamená, že Komisia poskytne dotknutému podniku možnosť preskúmať všetky listiny založené vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu. K nim patria doklady v jeho prospech aj neprospech, s výhradou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 68 a tam citovanú judikatúru).

146    Čo sa týka dôkazov v neprospech daného podniku, ten musí preukázať, že záver, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol odlišný, keby bol odmietnutý ako dôkazný prostriedok dokument v jeho neprospech, ktorý mu nebol oznámený a z ktorého Komisia vychádzala pri obvinení tohto podniku. Pokiaľ ide o dôkazy v jeho prospech, dotknutý podnik musí preukázať, že ich nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Postačuje, aby podnik preukázal, že uvedené dokumenty v jeho prospech by mohol použiť na svoju obhajobu v tom zmysle, že ak by mal možnosť využiť ich počas správneho konania, mohol by sa dovolávať okolností, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto štádiu, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmenšom čo sa týka závažnosti a trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšky pokuty. Eventualitu, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, možno preukázať iba potom, čo z predbežného preskúmania určitých dôkazných prostriedkov vyplynie, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazné prostriedky – význam, ktorý nemožno opomenúť (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, body 73 až 76 a tam citovanú judikatúru).

147    Navyše treba zdôrazniť, že Komisia, ktorá oznamuje výhrady a rozhoduje o uložení pokuty, nemôže byť jediná oprávnená stanoviť, ktoré dokumenty sú užitočné na obhajobu daného podniku. Môže však zo správneho konania vylúčiť dôkazy, ktoré nemajú nijakú súvislosť so skutkovými či právnymi tvrdeniami uvedenými v oznámení o výhradách, a teda nie sú pre šetrenie vôbec relevantné. Žalobca sa nemôže užitočne dovolávať na podporu žaloby o neplatnosť toho, že mu neboli predložené doklady, ktoré nie sú relevantné (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 126 a tam citovanú judikatúru).

148    Napokon treba pripomenúť, že porušenie práva na prístup k spisu môže spôsobiť úplné alebo čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie len vtedy, ak porušenie práva na prístup k vyšetrovaciemu spisu počas správneho konania bránilo dotknutému podniku alebo podnikom oboznámiť sa s dokumentmi, ktoré mohli byť užitočné pre ich obhajobu, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu. To platí najmä v prípade, ak sprístupnenie dokumentu by malo čo i len malú pravdepodobnosť, že keby sa ho dotknutý podnik mohol počas uvedeného konania dovolávať, mohlo by správne konanie viesť k odlišnému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, body 101 a 131).

149    V súvislosti s týmito úvahami treba posúdiť, či právo podniku Hoechst na prístup k spisu bolo v tomto prípade porušené, čo sa týka jednak listu podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami a jednak interných dokumentov týkajúcich sa telefonických hovorov medzi Komisiou a podnikom Chisso od septembra 1998 do apríla 1999.

 O liste podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami

150    Po prvé treba uviesť, že Komisia rozhodla zaradiť list Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami v znení, ktoré nebolo dôverné, do vyšetrovacieho spisu prístupného podnikom, ktoré sú účastníkmi konania. Komisia sa teda bezpochyby domnievala, že tieto dokumenty boli pre vyšetrovanie relevantné.

151    Po druhé Komisia vo svojom rozhodnutí nepoužila list Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami na určenie toho, že dotknuté podniky sa dopustili porušenia. Takže nejde o dôkazy, ktoré by boli v neprospech žalobcu.

152    Po tretie treba uviesť, že Hoechst mal skutočne prístup k nedôvernému zneniu listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami. Tieto dokumenty však v znení, ktoré bolo počas správneho konania sprístupnené podniku Hoechst, predstavovalo 101 strán, ktoré boli skoro všetky zakryté a preškrtnuté, s uvedenou poznámkou „obchodné tajomstvo“. Počas správneho konania nebolo poskytnuté nijaké nedôverné znenie, ktoré by bolo zrozumiteľnejšie, a to ani v zhrnutí obsahu týchto dokumentov. V liste Chisso zo 17. decembra 2002 bol uvedený len zoznam obsahujúci dátumy, odosielateľa, príjemcu, a v niektorých prípadoch aj predmet dotknutých dokumentov. Za týchto podmienok sa nedôverné znenie listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami, v znení sprístupnenom podniku Hoechst počas správneho konania, v skutočnosti javí ako nesprístupnenie dotknutých dokladov, ktoré, keďže boli súčasťou spisu, boli pre šetrenie relevantné.

153    Po štvrté treba zdôrazniť, že počas správneho konania Hoechst viackrát požadoval vhodnejší prístup k listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami. Tento prístup mu bol zamietnutý, ako vyplýva z odôvodnenia č. 26 rozhodnutia, pretože Chisso požiadal o dôverné zaobchádzanie s týmto listom. Komisia sa však nemôže odvolať vo všeobecnosti na dôvernosť, aby tak odôvodnila úplné zamietnutie sprístupnenia dokladov nachádzajúcich sa v spise (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 1017). Právo podnikov a združení podnikov na ochranu ich obchodného tajomstva musí byť totiž v rovnováhe so zárukou práva na prístup k celému spisu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazvaný „Ciment“, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 147).

154    Za okolností prejednávanej veci, s ohľadom na výslovnú žiadosť podniku Hoechst v uvedenom zmysle, mohla Komisia pripraviť alebo dať pripraviť nedôverné znenie dotknutých dokumentov, prípadne, ak by to bolo príliš náročné, vytvoriť zoznam uvedených dokumentov a zhrnutie ich obsahu, ktoré by neboli dôverné, ale by boli dostatočne presné.

155    Na základe všetkých uvedených dôvodov sa treba domnievať, že Komisia neposkytla podniku Hoechst správny prístup k listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami.

156    Treba však pripomenúť, že porušenie práva na prístup k spisu môže spôsobiť úplné alebo čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie len vtedy, ak porušenie práva na prístup k vyšetrovaciemu spisu počas správneho konania bránilo dotknutému podniku alebo podnikom oboznámiť sa s dokumentmi, ktoré mohli byť užitočné pre ich obhajobu, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu.

157    Za týchto okolností Súd prvého stupňa nariadil opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedené v bodoch 32 až 35 vyššie a Hoechst mohol predložiť ďalšie pripomienky k úplným dokumentom, ktoré mu takto boli oznámené.

158    Na úvod treba v tejto súvislosti poznamenať, že niektoré dokumenty obsiahnuté vo vyšetrovacom spise, predovšetkým list Chisso z 11. januára 1999, boli predložené na základe žiadosti Súdu prvého stupňa, keďže sa na ne Komisia odvolávala v rozhodnutí a na ich základe konštatovala, že Chisso na stretnutí 13. novembra 1998 ústne opísal činnosti kartelu a predložil dôkazy. Okrem toho je nesporné, že tieto dokumenty sa nachádzali vo vyšetrovacom spise, ktorý bol prístupný účastníkom konania, čo aj potvrdzuje Komisia vo svojich pripomienkach bez toho, že by to Hoechst spochybnil. Za týchto podmienok Hoechst nemôže oprávnene tvrdiť, že v tejto súvislosti došlo k porušeniu práva na prístup k spisu.

159    Čo sa týka listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami, ďalšie pripomienky podniku Hoechst sa vzťahujú konkrétne na jednu z jeho príloh, t. j. list Chisso z 26. marca 1999.

160    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci bolo konečné stanovisko Komisie o otázke, ktorý podnik poskytol rozhodujúce dôkazy ako prvý, zrejmé až v čase prijatia rozhodnutia. Komisia počas celého konania neoznámila podnikom, či im bude alebo nebude poskytnuté oslobodenie od pokút. Za týchto okolností nemá nesprístupnenie listu Chisso z 26. marca 1999 vplyv na práva na obhajobu podniku Hoechst počas správneho konania.

161    V každom prípade treba spresniť, že list Chisso z 26. marca 1999 nemohol zmeniť záver Komisie o tom, že Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu bez ohľadu na skutočnosť, či tento záver bol odôvodnený, alebo nie. Chisso sa vo svojom liste z 26. marca 1999 totiž len snažil vysvetliť svoje omeškanie s poskytnutím „opisu skutkového stavu“. To nemôže zmeniť skutočnosť, ktorú aj Komisia potvrdzuje, že Chisso na stretnutí 13. novembra 1998 ústne opísal činnosti kartelu a predložil písomné dôkazy. Rovnako fakt, že Komisia mohla poskytnúť Chisso dodatočné lehoty na doplnenie ďalších dôkazov o skutkových okolnostiach po stretnutí 13. novembra 1998 nemôže mať vplyv na fakt, že tento podnik začal spolupracovať ako prvý, ak sa tento záver zakladá len na dôkazoch predložených na stretnutí 13. novembra 1998

162    S ohľadom na uvedené je potrebné zamietnuť žalobný dôvod podniku Hoechst v rozsahu, v akom sa týka listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami.

 O interných dokumentoch týkajúcich sa telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999

163    Na úvod treba uviesť, že Hoechst požiadal o prístup počas správneho konania k interným dokumentom, ktoré sa týkali len telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999. To vyplýva predovšetkým z listu, ktorý zaslal Hoechst 22. januára 2003 pracovníčke poverenej vypočúvaním a bolo to aj potvrdené na pojednávaní.

164    Treba tiež pripomenúť, že právo na prístup k spisu znamená, že Komisia poskytne dotknutému podniku možnosť preskúmať všetky listiny založené vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu, s výhradou predovšetkým interných dokumentov Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 68).

165    Obmedzenie prístupu k takým dokumentom je odôvodnené potrebou zabezpečiť dobré fungovanie Komisie v oblasti penalizácie porušení pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve. Interné dokumenty Komisie môžu byť sprístupnené len vtedy, ak na základe vážnych indícií, ktoré musí predložiť dotknutá osoba, vyplýva, že to vyžadujú výnimočné okolnosti daného prípadu (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa Ciment, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 420 a tam citovanú judikatúru, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 40).

166    V tomto prípade boli z dôvodov uvedených v bodoch 128 až 144 vyššie zamietnuté tvrdenia predložené podnikom Hoechst, ktoré sa týkali porušenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, pričom neboli zamietnuté len v rozsahu, v akom sa týkali ubezpečenia podniku Chisso na stretnutí 13. novembra 1998, že bude varovaný, ak by sa ho iný podnik pokúšal predbehnúť v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996.

167    Pritom ako už bolo uvedené v bode 143 vyššie, protiprávnosť konštatovaná v tejto súvislosti nemôže ovplyvniť platnosť rozhodnutia, jednak pokiaľ ide o rozhodnutie o porušení a jednak o určenie podniku, ktorý začal spolupracovať ako prvý, a teda komu bude poskytnuté oslobodenie od pokút.

168    Takže sa treba domnievať, že v zmysle citovanej judikatúry neexistuje nijaká vážna indícia, ktorá by odôvodňovala povinnosť poskytnúť podniku Hoechst prístup k dotknutým interným dokumentom. Z tohto dôvodu musí byť zamietnutý žalobný dôvod podniku Hoechst v rozsahu, v akom sa týka porušenia práva prístupu k interným dokumentom, ktoré sa týkali telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999.

169    Pre úplnosť a v záujme preukázania pravdy vo veci už spomenutého údajného porušenia zásady riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania bolo Komisii nariadené na základe článku 65 písm. b) a článku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku, aby predložila na preskúmanie Súdu prvého stupňa dotknuté interné záznamy. Na základe článku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku neboli dokumenty poskytnuté Komisiou predložené žalobcovi, kým Súd prvého stupňa nepreskúmal ich dôvernosť a význam pre rozhodnutie vo veci.

170    V rámci tohto preskúmania dospel Súd prvého stupňa k záveru, že uvedené interné dokumenty zjavne neobsahovali dôkazy pre rozhodnutie vo veci. Preto Súd prvého stupňa s ohľadom na dôvernosť, aká sa takémuto typu dokumentov bežne poskytuje, rozhodol o ich vyňatí zo spisu a vrátení Komisii. (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2002, Tetra Laval/Komisia, T‑5/02, Zb. s. II‑4381, bod 78, a analogicky uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. decembra 1997, NMH Stahlwerke a i./Komisia, T‑134/94, T‑136/94 až T‑138/94, T‑141/94, T‑145/94, T‑147/94, T‑148/94, T‑151/94, T‑156/94 a T‑157/94, Zb. s. II‑2293, body 40, 44 a 45).

171    Na základe vyššie uvedených dôvodov a bez toho, že by bolo potrebné prijať opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo nariadiť vykonanie ďalších dôkazných prostriedkov navrhovaných podnikom Hoechst, Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dokumenty v spise sú dostatočne jasné a domnieva sa, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť.

B –  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na neúplnosti záverečnej správy pracovníčky poverenej vypočúvaním

1.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

172    Hoechst pripomína, že pracovníčke poverenej vypočúvaním zaslal viacero výhrad týkajúcich sa priebehu správneho konania a predovšetkým toho, že po prvé mu nebolo umožnené spolupracovať prostredníctvom ústnych výpovedí, hoci táto forma spolupráce bola prípustná zo strany Chisso; po druhé mu boli odmietnuté ďalšie stretnutia s úradníkmi Komisie, hoci také stretnutia boli navrhované podniku Chisso a po tretie, že podnik Chisso bol protiprávne ubezpečený, že bude varovaný, ak by sa ho v budúcnosti iná osoba pokúšala „predbehnúť“ v spolupráci.

173    Keďže tieto výhrady nespomenula pracovníčka poverená vypočúvaním v záverečnej správe, kolégium členov Komisie, ktoré prijalo rozhodnutie, nebolo správne informované o porušení práva na obhajobu podniku Hoechst.

174    Podľa podniku Hoechst sa pracovníčka poverená vypočúvaním nesprávne domnievala – a to bez náležitého odôvodnenia –, že bola bezvýznamná skutočnosť, či boli vyššie uvedené výhrady dôvodné, alebo nie. Hoechst sa odvoláva na rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie (bod 104), pričom zdôrazňuje, že je možné, že nedostatok objektívnosti pri vedení konania významne neovplyvní správnosť rozhodnutia a rozpor s právom na obhajobu, ak tento nedostatok objektívnosti vyplýva len zo „zaujatosti myslenia“ úradníka Komisie. Naopak, Hoechst sa domnieva, že v prípade, ako je v prejednávanej veci, je potrebné prijať iné právne posúdenie, ak to má dôsledky na procesné úkony zvýhodňujúce len jednu stranu.

175    Hoechst na základe toho dospel k záveru, že pracovníčka poverená vypočúvaním mala preskúmať tieto tvrdenia a uviesť ich vo svojej záverečnej správe, aby tak predložila členom Komisie zodpovedným za prijatie rozhodnutia verný obraz o priebehu konania.

b)     Tvrdenia Komisie

176    Účelom záverečnej správy pracovníčky poverenej vypočúvaním je doplniť návrh rozhodnutia predloženého členom Komisie.

177    Komisia sa odvoláva na článok 15 prvý odsek rozhodnutia Komisie 2001/462/ES, ESUO z 23. mája 2001 o pôsobnosti vyšetrovateľov v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. ES L 162, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 151, ďalej len „rozhodnutie o pôsobnosti“), pričom sa domnieva, že v tejto veci záverečná správa pracovníčky poverenej vypočúvaním spĺňa túto funkciu v plnom rozsahu. Dokazuje, že právo účastníkov konania byť vypočutý nebolo v nijakom smere porušené. Okrem toho Komisia odkazuje na rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie (bod 53) a tvrdí, že pracovníčka poverená vypočúvaním nebola povinná sa v záverečnej správe podrobne zaoberať všetkými výhradami procesnej povahy.

178    Vo svojej záverečnej správe dokonca pracovníčka poverená vypočúvaním šla nad rámec nevyhnutného minima, keď spomenula uvedené výhrady a uviedla dôvody, pre ktoré nie sú rozhodujúce. Správa teda uvádzala, že boli predložené „procesné chyby“, predovšetkým „diskriminácia v porovnaní so Chisso vo viacerých otázkach týkajúcich sa spolupráce“. Navyše pracovníčka poverená vypočúvaním spresnila, že na základe uvedených výhrad venovala v návrhu rozhodnutia „osobitnú pozornosť“ záverom Komisie týkajúcim sa týchto tvrdení. Bolo by zbytočné uvádzať v záverečnej správe podrobnosti, keďže aj samotné rozhodnutie sa zaoberalo dotknutými výhradami (odôvodnenie č. 453 a 458).

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

179    Podľa článku 1 rozhodnutia o právomoci Komisia vymenuje jedného alebo viacerých pracovníkov poverených vypočúvaním „ktorí zabezpečia, aby bolo rešpektované efektívne uplatňovanie práva na vypočutie [byť vypočutý – neoficiálny preklad] v rámci konaní pred Komisiou vo veci [hospodárskej – neoficiálny preklad] súťaže“.

180    V článku 13 ods. 1 rozhodnutia o právomoci sa spresňuje:

„Vyšetrovateľ [pracovník poverený vypočúvaním – neoficiálny preklad] podá správu príslušnému členovi Komisie o výsluchu a záveroch, ktoré z neho vyvodzuje, vo vzťahu k rešpektovaniu práva na vypočutie [byť vypočutý – neoficiálny preklad]. Pripomienky v tejto správe sa budú týkať procedurálnych otázok, vrátane zverejnenia dokumentov, a prístupu k súboru dokumentov, lehôt pre odpovede na vyhlásenie námietok a náležitého vedenia ústneho výsluchu.“

181    Článok 15 prvý odsek rozhodnutia o právomoci stanovuje:

„Vyšetrovateľ [pracovník poverený vypočúvaním – neoficiálny preklad] vyhotoví na základe návrhu rozhodnutia, ktoré má byť v príslušnom prípade predložené poradnému výboru, záverečnú písomnú správu o rešpektovaní práva na vypočutie [byť vypočutý – neoficiálny preklad], ako je uvedené v článku 13 ods. 1. Táto správa taktiež zváži, či sa návrh rozhodnutia zaoberá len námietkami, vo vzťahu ku ktorým bola stranám poskytnutá príležitosť dať najavo svoje stanoviská…“

182    Podľa článku 16 ods. 1 rozhodnutia o právomoci bude „záverečná správa vyšetrovateľa [pracovníka poverený vypočúvaním – neoficiálny preklad]… pripojená k návrhu rozhodnutia predloženému Komisii, aby sa zabezpečilo, keď Komisia dospeje v jednotlivom prípade k rozhodnutiu, že bude plne oboznámená so všetkými relevantnými informáciami, pokiaľ ide o priebeh postupu a rešpektovanie práva na vypočutie [byť vypočutý – neoficiálny preklad]“.

183    V tomto prípade stačí uviesť, že na základe tvrdení predložených podnikom Hoechst na podporu jeho žalobného dôvodu, ktoré opakujú len tvrdenia uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu týkajúceho sa práva na prístup k spisu, nie je možné dospieť k záveru, že by právo podniku Hoechst byť vypočutý bolo porušené v priebehu správneho konania Komisie.

184    Čo sa týka porušenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, ako bolo konštatované v bode 137 vyššie, treba zdôrazniť, že uvedené porušenie sa netýka práva Hoechst byť vypočutý v zmysle rozhodnutia o právomoci.

185    Okrem toho pracovníčka poverená vypočúvaním spresnila vo svojej záverečnej správe, že „opatrenia útvarov Komisie vo vzťahu ku stranám nemali žiaden vplyv na výsledok prípadu týkajúceho sa [zhovievavosti]“. To potvrdzuje rozhodnutie Súdu prvého stupňa prijaté v nadväznosti na posúdenie prvého žalobného dôvodu, podľa ktorého protiprávnosť konštatovaná v bode 137 vyššie nemôže ovplyvniť platnosť rozhodnutia, čo sa týka predovšetkým určenia podniku, ktorý začal spolupracovať ako prvý.

186    Navyše treba uviesť, že Komisia v odôvodnení č. 453 rozhodnutia uviedla procesné výhrady predložené podnikom Hoechst a odpovedala na ne najmä v odôvodnení č. 458. Za týchto podmienok nie je možné tvrdiť, ako uvádza Hoechst, že kolégium členov Komisie nebolo správne informované.

187    Na základe uvedeného musí byť štvrtý žalobný dôvod zamietnutý.

II –  O trinástom žalobnom dôvode smerujúcom k zrušeniu článku 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka Hoechst

A –  Tvrdenia účastníkov konania

1.     Tvrdenia podniku Hoechst

188    Hoechst tvrdí, že závery Komisie uvedené v odôvodnení č. 298 rozhodnutia, podľa ktorých porušenie v rámci kartelu trvalo najneskôr do novembra 1996, spôsobujú, že príkaz uvedený v článku 2 rozhodnutia stráca svoj skutkový základ.

189    Ak chce Komisia ešte sedem rokov po ukončení kartelu uložiť povinnosť okamžite sa zdržať porušovania, musí mať dostatočné indície o pokračovaní v porušovaní. V opačnom prípade by išlo o opatrenie založené len na podozrení, čo by bolo v rozpore s článkom 3 nariadenia č. 17. Okrem zásahu, aký by to mohlo mať na dobré meno osoby, ktorej je rozhodnutie určené, mohlo by jej to spôsobiť aj ťažkosti spojené s občianskoprávnymi konaniami, ktoré by mohli tretie osoby začať voči nej.

190    Navyše protiprávnosť článku 2 rozhodnutia by bola zjavná, pretože Hoechst v roku 1996 odčlenil všetky svoje činnosti na úseku v sektore sorbátov, pričom v roku 1997 previedol tieto činnosti na tretiu spoločnosť Celanese AG, ktorá nebola s jeho skupinou nijako spojená.

191    Preto Hoechst navrhuje zrušiť článok 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho týka.

2.     Tvrdenia Komisie

192    Komisia uvádza, že podobne ako vo veci, v ktorej bol vynesený rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, obsahuje článok 2 rozhodnutia výslovnú výhradu, t. j. „ak tak už neurobili“. Pripomína, že Súd prvého stupňa v citovanej veci konštatoval, „čo sa týka tvrdenia podniku Hoechst… stačí uviesť, že článok 2 rozhodnutia je určený výslovne podnikom, ktoré ‚stále pôsobia v sektore PVC‘ a že „preto bola argumentácia na podporu tohto tvrdenia zjavne neopodstatnená“ (bod 1247).

193    V tomto prípade Komisia tvrdí, že nebola povinná s konečnou platnosťou určiť, či k porušovaniu, ku ktorému došlo v určitom období, dochádzalo aj v čase rozhodnutia, alebo sa už skončilo. Komisia navyše zdôrazňuje, že dotknutým osobám sa darilo takto v úplnom utajení dopúšťať sa porušovania počas skoro dvoch desaťročí (odôvodnenie č. 306 rozhodnutia) a že článok 2 rozhodnutia bol preventívnym príkazom na ukončenie porušenia (odôvodnenie č. 307 rozhodnutia). Ukončenie činnosti podniku Hoechst v sektore sorbátov nebráni Komisii adresovať osobe príkaz, ktorý sa podľa svojho znenia týka podniku len v prípade, „ak tak už neurobi[l]“.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

194    Na úvod treba uviesť, že zo žaloby jasne vyplýva, že Hoechst sa svojím trinástym žalobným dôvodom domáha zrušenia článku 2 výroku rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho týka.

195    Na základe toho treba konštatovať, že článok 2 výroku rozhodnutia v skutočnosti obsahuje dva príkazy.

196    Toto ustanovenie po prvé vyžaduje, aby sa dotknuté podniky uvedené v článku 1 výroku rozhodnutia okamžite zdržali porušovania, ak tak už neurobili. V tejto súvislosti v rozsahu, v akom Hoechst už nevykonával činnosti v sektore sorbátov v čase prijatia rozhodnutia, je argumentácia použitá proti tomuto ustanoveniu zjavne neopodstatnená, keďže Hoechst, hoci patrí medzi podniky menované v článku 1 výroku rozhodnutia, uvedený príkaz sa ho v skutočnosti netýka (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 1247). Táto okolnosť spôsobuje rovnako neplatné tvrdenia podniku Hoechst týkajúce sa zásahu do jeho dobrého mena, ako aj možnosti, že tretie osoby začnú proti nemu občianskoprávne konania.

197    Po druhé článok 2 výroku rozhodnutia požaduje, aby sa menované podniky odo dňa rozhodnutia zdržali akéhokoľvek úkonu alebo správania, ktoré má povahu porušenia uvedeného v článku 1, a akéhokoľvek úkonu alebo konania, ktoré má rovnaký predmet alebo účinok.

198    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že uplatnenie článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 môže obsahovať zákaz pokračovať v niektorých činnostiach, praktikách a situáciách, ktorých protiprávnosť bola konštatovaná, ale tiež zákaz uplatniť podobné správanie v budúcnosti. Takéto povinnosti uložené podnikom však nesmú prekračovať medze toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (pozri rozsudok Ciment, už citovaný v bode 153 vyššie, body 4704 a 4705 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho sa právomoc Komisie rozhodnúť o príkazoch musí vykonávať v závislosti od povahy konštatovaného porušenia (rozsudok Súdneho dvora zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, 6/73 a 7/73, Zb. s. 223, bod 45; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. októbra 1999, Irish Sugar/Komisia, T‑228/97, Zb. s. II‑2969, bod 298, a z 12. decembra 2000, Aéroports de Paris/Komisia, T‑128/98, Zb. s. II‑3929, bod 82).

199    V tomto prípade Komisia v článku 1 výroku rozhodnutia konštatovala, že Hoechst spolu s ďalšími podnikmi porušili článok 81 ods. 1 ES a od 1. januára 1994, aj článok 53 ods. 1 Dohody EHP tým, že sa počas dlhého obdobia zúčastnili na zložitej, jedinej a trvajúcej dohode a na zosúladených postupoch v sektore sorbátov, v rámci ktorých sa zaviazali určiť cenové ciele a kvóty pre sorbáty, prijať systém informovania a kontroly a nedodávať technológie subjektom, ktoré by mohli vstúpiť na trh. Hoechst v tejto súvislosti nenamieta proti rozhodnutiu. Za týchto podmienok Komisia tým, že dotknutým podnikom uložila príkaz neuplatniť v budúcnosti v rámci sektora sorbátov nijaké opatrenie, ktoré má rovnaký predmet alebo účinok, neprekročila právomoci, ktoré sú jej zverené v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17.

200    Skutočnosť, že Hoechst v čase prijatia rozhodnutia už nevykonával nijakú činnosť v sektore sorbátov alebo to, že Komisia uviedla v odôvodnení č. 298 rozhodnutia, že porušenie v rámci kartelu trvalo najneskôr do novembra 1996, nemôže tento záver spochybniť. Taký príkaz, ako je v tomto prípade, je totiž svojou povahou preventívny a nezávisí od aktuálnej situácie dotknutých podnikov v čase prijatia rozhodnutia.

201    Na základe vyššie uvedených úvah je trinásty žalobný dôvod potrebné zamietnuť.

III –  O dôvodoch smerujúcich k zníženiu pokuty podniku Hoechst

202    Súd prvého stupňa sa domnieva, že k preskúmaniu žalobných dôvodov smerujúcich k zníženiu pokuty Hoechst treba pristúpiť v inom poradí, ako boli uvedené v žalobe. Niektoré žalobné dôvody boli tiež zlúčené na účely posúdenia, keďže sa týkali tej istej vecnej problematiky.

A –  O dvanástom žalobnom dôvode založenom na neprimeranej dĺžke konania

1.     Zhrnutie správneho konania

203    Zo skutočností uvedených v rozhodnutí, ktoré neboli spochybnené podnikom Hoechst, vyplýva, že prvá žiadosť podľa článku 11 nariadenia č. 17 o doplňujúce informácie bola zaslaná Komisiou 26. mája 1999 podnikom Daicel, Nippon Synthetic a Ueno (odôvodnenie č. 6 rozhodnutia).

204    Ďalšie žiadosti o doplňujúce informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17 boli následne zaslané najmä v období od mája do novembra 2002 (odôvodnenia č. 12 až 18 rozhodnutia).

205    Dňa 20. decembra 2002 Komisia zaslala oznámenie o výhradách podnikom, ktorým bolo rozhodnutie určené (odôvodnenie č. 22 rozhodnutia).

206    Dňa 24. apríla 2003 boli podniky, ktorým bolo rozhodnutie určené, vypočuté Komisiou (odôvodnenie č. 29 rozhodnutia).

207    Dňa 1. októbra 2003 Komisia prijala rozhodnutie.

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

208    Hoechst vytýka Komisii, že porušila zásadu dodržania primeranej lehoty. Hoechst sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 170), pričom zdôrazňuje, že táto zásada patrí medzi všeobecné právne zásady Spoločenstva a zakladá sa (prostredníctvom článku 6 ods. 2 EÚ) na článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

209    V tejto súvislosti Hoechst spresňuje, že čas, ktorý uplynul od prvej žiadosti o informácie zaslanej podnikom Daicel, Nippon Synthetic a Ueno 26. mája 1999 do oznámenia o výhradách z 20. decembra 2002, prekročil 42 mesiacov. V tomto období bola Komisia skoro úplne neaktívna počas viac ako 31 mesiacov, konkrétne od žiadosti o informácie z 25. októbra 1999 od žiadosti zaslanej 14. mája 2002, alebo v každom prípade až do stretnutia s podnikom Daicel 21. februára 2002.

210    So zreteľom na sankčnú povahu pokuty nie je taká dlhá doba šetrenia a rozhodovania prípustná, iba že by šlo o výnimočné okolnosti. Hoechst sa však domnieva, že také okolnosti v tejto veci nenastali.

211    Hoechst z toho vyvodzuje, že správne konanie presiahlo primeranú dĺžku. Za týchto okolností Hoechst poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia (C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 48 a nasl.), pričom tvrdí, že na základe dôvodov hospodárnosti konania je potrebné, aby výhrada založená na neprimeranej dĺžke správneho konania viedla k zrušeniu rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty.

212    Hoechst dodáva, že režim premlčania stanovený nariadením Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61) nie je v rozpore s výhradou založenou na neprimeranej dĺžke konania. Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pravidlá o premlčaní nechránia podnik pred neprimerane dlhým konaním, keďže začiatok šetrenia prerušil premlčaciu lehotu (článok 2 nariadenia č. 2988/74).

b)     Tvrdenia Komisie

213    Na úvod Komisia tvrdí, že žalobný dôvod predložený podnikom Hoechst nemôže byť úspešný už len na základe skutočnosti, že sa týka výšky pokuty a nie rozhodnutia v celom rozsahu. Komisia v tejto súvislosti spresňuje, že rozhodujúce je len pravidlo o premlčaní podľa nariadenia č. 2988/74.

214    Ak by prekročenie primeranej lehoty, najmä ak spôsobí porušenie práv na obhajobu, odôvodňovalo zrušenie rozhodnutia o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, nie je to tak v prípade, keď sa namieta proti výške pokút uložených Komisiou týmto rozhodnutím, keďže právomoc Komisie ukladať pokuty upravuje nariadenie č. 2988/74, ktoré tiež v tomto ohľade stanovuje premlčaciu lehotu.

215    Komisia poukazuje na rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, ICI/Komisia (48/69, Zb. s. 619, body 46 až 49), Geigy/Komisia (52/69, Zb. s. 787, body 20 až 22), a z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia (C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, body 139 až 141), pričom zdôrazňuje, že vzhľadom na nariadenie č. 2988/74 musí byť zamietnutá akákoľvek úvaha týkajúca sa povinnosti Komisie vykonať v primeranej lehote jej právomoc pri ukladaní pokút.

216    Komisia len pre úplnosť uvádza, že prekročenie primeranej lehoty, aj keby bolo preukázané, môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia len vtedy, ak porušenie tejto zásady zasiahlo do práva na obhajobu dotknutých podnikov (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 74). Pritom v prejednávanej veci Hoechst nevysvetlil, čím sa jeho obhajobe prekážalo údajne pomalým vybavením veci Komisiou.

217    Navyše neprimeraná dĺžka tejto časti konania nemohla sama osebe ovplyvniť práva na obhajobu, pretože až do prijatia oznámenia o výhradách neboli dotknuté podniky predmetom nijakého formálneho obvinenia z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, takže ani nemali potrebu sa obhajovať (rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, bod 78).

218    Napokon sa Komisia domnieva, že „celková“ dĺžka konania nepresiahla primeranú lehotu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. januára 2004, JCB Service/Komisia, T‑67/01, Zb. s. II‑49, bod 43).

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

219    Na úvod treba uviesť, ako Komisia zdôrazňuje, že tento žalobný dôvod sa podľa znenia žaloby týka dosiahnutia „zrušenia rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty“. Tento žalobný dôvod sa teda v podstate snaží o dosiahnutie zrušenia pokuty uloženej podniku Hoechst alebo aspoň jej zníženie.

220    Hoci prekročenie primeranej lehoty môže za určitých okolností odôvodniť zrušenie rozhodnutia konštatujúceho porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, nie je to tak v prípade, keď sa namieta proti výške pokút uložených Komisiou týmto rozhodnutím, keďže právomoc Komisie ukladať pokuty upravuje nariadenie č. 2988/74, ktoré v tejto súvislosti stanovuje aj premlčaciu lehotu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 321).

221    Z druhého odôvodnenia nariadenia č. 2988/74 totiž vyplýva, že zásada premlčania bola zavedená na zabezpečenie právnej istoty. Podľa tohto odôvodnenia, „aby bola táto problematika plne pokrytá, je potrebné, aby bola právne upravená premlčacia lehota, nielen pokiaľ ide o právomoc ukladať pokuty a sankcie, ale aj pokiaľ ide o právomoc vykonávať rozhodnutia, na základe ktorých sú pokuty, sankcie alebo periodické sankcie uložené;… takéto ustanovenia by mali špecifikovať dĺžku trvania premlčacej lehoty, deň začatia plynutia lehoty a okolnosti, ktoré ovplyvnia prerušenie alebo pozastavenie premlčacej lehoty; [a] v tomto smere by mali byť zohľadnené záujmy podnikov a združení podnikov na jednej strane a požiadavky uložené správnou praxou na strane druhej“. Čo sa teda týka právomoci Komisie ukladať pokuty, článok 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2988/74 stanovuje, že pre právomoc Komisie ukladať pokuty za porušenie právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže platí päťročná premlčacia lehota (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, body 322 a 323).

222    Podľa článku 1 ods. 2 uvedeného nariadenia lehota začne plynúť dňom, keď došlo k porušeniu, pričom v prípade trvajúceho alebo opakujúceho sa porušenia však začne lehota plynúť dňom, keď dôjde k ukončeniu porušenia. Premlčacia lehota môže byť prerušená alebo zastavené jej plynutie podľa článkov 2, resp. 3 nariadenia č. 2988/74. Najmä písomné žiadosti Komisie o doplňujúce informácie, začatie konania Komisiou a oznámenie o výhradách prerušujú plynutie premlčacej lehoty podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 2988/74. Premlčacia lehota sa preruší s účinnosťou odo dňa oznámenia úkonu aspoň jednému podniku alebo združeniu podnikov, ktoré boli na porušení zúčastnené. Podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2988/74 každým prerušením začína plynúť premlčacia lehota nanovo. Premlčacia lehota uplynie najneskôr v deň, keď uplynie doba rovnajúca sa dvojnásobku premlčacej lehoty bez toho, že by Komisia vyrubila pokutu alebo sankciu. Plynutie premlčacej lehoty v stíhaní je zastavené na dobu, počas ktorej je rozhodnutie Komisie predmetom prebiehajúceho konania pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev.

223    Z uvedeného vyplýva, že nariadenie č. 2988/74 zaviedlo komplexnú právnu úpravu podrobne upravujúcu lehoty, v ktorých je Komisia oprávnená ukladať pokuty podnikom, ktoré sú predmetom uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva, bez porušenia základnej požiadavky právnej istoty. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v oblasti pokút v rámci uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže, z článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2988/74 vyplýva, že k premlčaniu dôjde, okrem prípadov zastavenia plynutia premlčacej lehoty, po desiatich rokoch, ak je premlčanie prerušené podľa článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, takže Komisia nemôže pod hrozbou premlčania odkladať donekonečna svoje rozhodnutie týkajúce sa pokút (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 324).

224    Vzhľadom na túto právnu úpravu musí byť zamietnutá akákoľvek úvaha týkajúca sa povinnosti Komisie vykonať v primeranej lehote svoju právomoc pri ukladaní pokút (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 324; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 1972, ICI/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, body 46 až 49, a Geigy/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, body 20 až 22).

225    V prejednávanej veci je zrejmé, že dotknuté porušenia boli opakujúcej sa povahy. Navyše Komisia sa domnieva, pričom Hoechst to nespochybnil, že uvedené porušenia trvali až od konca októbra 1996. Takže s ohľadom na neskôr vykonané úkony prerušujúce plynutie premlčacej lehoty, predovšetkým žiadosti o doplňujúce informácie zaslané podľa článku 11 nariadenia č. 17 a oznámenie o výhradách, a s ohľadom na skutočnosť, že celková dĺžka konania od konca októbra 1996 do prijatia rozhodnutia 1. októbra 2003 neprekročila desať rokov, nedošlo k premlčaniu, pretože Komisia prijala rozhodnutie, čo Hoechst v rámci tohto konania nijako nespochybnil (pozri v tomto zmysle rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, bod 90).

226    Na základe týchto úvah musí byť zamietnutý žalobný dôvod predložený podnikom Hoechst, ktorý sa týka „zrušenia rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty“.

227    V každom prípade treba pripomenúť, že aj keby sa preukázalo prekročenie primeranej lehoty, nespôsobuje to nevyhnutne zrušenie rozhodnutia. Čo sa týka uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže, prekročenie primeranej lehoty môže predstavovať dôvod pre zrušenie len v prípade rozhodnutia, ktorým sa rozhodne o protiprávnom konaní, ak porušením uvedenej zásady došlo k zásahu do práva na obhajobu dotknutých podnikov. V iných ako v uvedenom prípade nedodržanie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote nemá vplyv na platnosť správneho konania podľa nariadenia č. 17 (rozsudky Súdu prvého stupňa Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 122; zo 14. februára 2001, Sodima/Komisia, T‑62/99, Zb. s. II‑655, bod 94, a Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, bod 74; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, body 42 až 44).

228    Hoechst však netvrdil, že možné prekročenie primeranej lehoty v tejto veci zasiahlo do jeho práv na obhajobu. Navyše, aj za predpokladu, že by bola žaloba Hoechst vykladaná v tomto zmysle, tvrdenia predložené v tejto súvislosti by museli byť považované za všeobecné a nemohli by preukázať skutočné porušenie práva na obhajobu, ktoré treba preskúmať v závislosti od osobitných okolností každého jednotlivého prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, už citovaný v bode 227 vyššie, bod 59).

229    Na základe všetkých týchto dôvodov je potrebné dvanásty žalobný dôvod zamietnuť.

B –  O treťom žalobnom dôvode založenom na protiprávnom zakrytí niektorých dôvodov rozhodnutia

1.     Zhrnutie rozhodnutia

230    Komisia v odôvodnení č. 37 rozhodnutia spresňuje:

„Celkový celosvetový obrat Chisso v roku 2002 bol 117,711 miliardy [japonských jenov] (973,4 milióna eur).“

231    Komisia v odôvodnení č. 42 rozhodnutia uviedla:

„Celkový celosvetový obrat Daicel v roku 2002 bol 271,341 miliardy [japonských jenov] (2,2439 miliardy eur).“

232    Komisia v odôvodnení č. 50 rozhodnutia spresňuje:

„Celkový celosvetový obrat Nippon [Synthetic] v roku 2002 bol 38,872 miliardy [japonských jenov] (321,5 milióna eur).“

233    Komisia v odôvodnení č. 55 rozhodnutia uviedla:

„Celkový celosvetový obrat Ueno v roku 2002 bol 25,034 miliárd [japonských jenov] (199,5 milióna eur).“

234    Tabuľka I rozhodnutia vyzerá takto:

Veľkosť a relatívny význam na trhu so sorbátmi

Podnik	Obrat (v miliónoch eur) a dohadované podiely na celosvetovom trhu so sorbátmi v roku 1995	Obrat (v miliónoch eur) a dohadované podiely na trhu EHP so sorbátmi v roku 1995
Chisso	… (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %)	… (viac ako 4 % a menej ako 15 %)
Daicel	… (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %)	… (viac ako 4 % a menej ako 15 %)
Hoechst	42,4 (23,6 %)	21,6 (48 %)
Nippon Synthetic	… (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %)	… (viac ako 4 % a menej ako 15 %)
Ueno	… (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %)	… (viac ako 4 % a menej ako 15 %)
Cheminova, Eastman Chemical a iní	… (menej ako 30 %)	… (menej ako 16 %)
Celkom	180 (100 %)	45 (100 %)

235    Napokon odôvodnenie č. 352 rozhodnutia znie takto:

„Tabuľka I [rozhodnutia] preukazuje, že v roku 1995 bol Hoechst zjavne najväčším celosvetovým výrobcom sorbátov s podielom na celosvetovom trhu 23,6 % (48 % na trhu EHP). Tento podnik je preto zaradený do prvej skupiny. Daicel, Chisso, Nippon [Synthetic] a Ueno majú všetci podiely na trhu medzi 9,5 a 15 % (medzi 4 a 15 % na trhu EHP). Preto sú zaradení do druhej skupiny.“

236    Znak „…“ v odôvodneniach č. 37, 42, 50 a 55 a v tabuľke I rozhodnutia predstavuje časť zakrytú Komisiou z dôvodov dôvernosti, ako bolo vysvetlené v rozhodnutí.

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

237    Hoechst tvrdí, že v konečnom rozhodnutí obsahujúcom aj rozhodnutie o pokute, najneskôr v jeho vyhlásenom znení, nesmú byť zakryté miesta týkajúce sa skutkových alebo právnych dôkazov alebo posúdení. V opačnom prípade by boli porušené práva na obhajobu. Hoechst spresňuje, že povinnosť oznámiť odôvodnenie rozhodnutia platí pre osoby, ktorým je rozhodnutie určené. Situácia je úplne odlišná od všeobecného záujmu na zachovávaní dôvernosti dôkazov, aký môžu mať účastníci konania voči tretím osobám.

238    V tomto prípade obsahujú odôvodnenia č. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia zakryté časti. Predovšetkým v tabuľke I rozhodnutia boli podiely na trhu v rozhodujúcom roku (1995) zakryté tak, že Hoechst mohol rozpoznať len svoj vlastný podiel na trhu a nie podmienky na trhu ostatných dotknutých podnikov. Keďže v odôvodnení č. 352 rozhodnutia bol výpočet výšky východiskovej sumy určený podľa veľkosti podnikov a podmienkami na trhu, ako boli stanovené v tabuľke I rozhodnutia, Hoechst ani Súd prvého stupňa nemohli dostatočne pochopiť podstatný aspekt rozhodnutia. Okrem toho údaje o roku 1995 boli historickými údajmi, ktoré už nemôžu byť dôvernými ani vo verejnom znení rozhodnutia uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie. Skutočnosť, že bolo požiadané o dôverné zaobchádzanie a že bolo tejto žiadosti počas správneho konania vyhovené, nemá vplyv na otázku, či je odôvodnené zakrytie dotknutých častí ešte aj v rámci prijatého a oznámeného rozhodnutia, k čomu, ako sa zdá, dospela Komisia vo svojom liste z 30. októbra 2003. Hoechst sa pýta na dôvod, aký môže mať dôverné nakladanie s týmito údajmi, najmä voči nemu, keďže sa už dávno vzdal činností v sektore sorbátov a stiahol sa z dotknutého trhu.

239    Komisia síce nie je povinná urobiť aritmetické výpočty výšky pokút, neznamená to však, že to ani urobiť nemôže. Ak však Komisia také výpočty vykoná, je povinná ich oznámiť osobám, ktorým je rozhodnutie určené.

240    Okrem toho Hoechst sa odvoláva najmä na rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie (body 219, 227 a nasl.), pričom tvrdí, že každá osoba, ktorej je určené rozhodnutie stanovujúce pokutu, má právo na nediskriminačné zaobchádzania v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania v rámci stanovovania pokút na základe rozdelenia do kategórií podľa podielov na trhu. Je zrejmé, že pochybenia, ku ktorým mohlo dôjsť v tomto procese, zaujímajú nielen podniky uvedené v druhej kategórii, ktorým boli uložené príliš vysoké pokuty, ale aj podniky z prvej kategórie, ktoré sa môžu domnievať, že im boli uložené príliš vysoké pokuty. Priamym následkom neprimeranej povahy základnej čiastky na stanovenie pokút podnikom zaradeným do prvej kategórie môže byť relatívne nízka základná čiastka použitá v druhej kategórii a naopak.

241    Hoechst navyše zdôrazňuje, že nijaká zo zakrytých častí nebola nahradená zhrnutiami či dostatočne presnými číslami, na ktorých základe by mohol presne pochopiť dôvody rozhodnutia.

242    Hoechst tiež uvádza, že listom z 10. októbra 2003 zaslanom pracovníčke poverenej vypočúvaním a Komisii namietal voči tomu, že dotknuté časti rozhodnutia boli protiprávne prekryté. Komisia odpovedala na túto žiadosť zamietavým listom, doručeným podniku Hoechst 10. novembra 2003. Hoechst odpovedal listom z 11. novembra 2003 a Komisia listom zo 17. novembra 2003 podniku Hoechst oznámila, že rozhodnutie, ktoré oznámila, bolo úplné. Ak by Komisia tvrdila, že prijala rozhodnutie určené výhradne podniku Hoechst, bolo by treba požiadať o zápisnicu zo stretnutia Komisie z 1. októbra 2003, aby bolo možné sa oboznámiť s počtom a formou rozhodnutí prijatých v daný deň v tejto veci. To by bolo vhodné najmä vzhľadom na to, že Komisia sa odchýlila od svojho bežného postupu v podobných konaniach, čo ovplyvnilo formálnu správnosť rozhodnutia. Aj v takom prípade by totiž bolo neopodstatnené zakrytie vyššie citovaných odôvodnení.

243    Na základe uvedeného Hoechst dospel k záveru, že v rozhodnutí sa nachádza vážny nedostatok odôvodnenia, čo tiež spôsobuje zásah do práva na obhajobu v rámci stanovenia pokuty, keďže nie je možné rekonštruovať skutkové premisy, na ktorých Komisia toto rozhodnutie založila. Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa v rozsudku z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovanom v bode 165 vyššie, podrobne overil rozdelenie do kategórií, ktoré vykonala Komisia, a opravil viaceré chyby vo výpočte. Súd prvého stupňa takto dospel k záveru, že rozdiel podielov na trhu o 2 % bol dostatočným dôvodom na zrušenie pôvodných rozhodnutí Komisie o rozdelení do kategórií a o východiskovej sume pokút. Komisia je teda striktne viazaná kritériami na stanovenie výšky pokút prijatými počas správneho konania, ktorých nediskriminačné uplatnenie podlieha samostatnému úplnému súdnemu preskúmaniu.

b)     Tvrdenia Komisie

244    Podľa Komisie sa nemajú oprávnené záujmy dotknutých podnikov na ochranu ich obchodného tajomstva zohľadniť len počas správneho konania a v čase uverejnenia rozhodnutia podľa článku 21 ods. 2 nariadenia č. 17, ale aj pri jeho oznámení. Oznámenie rozhodnutia nepredstavuje výnimku.

245    Prekryté časti v odôvodneniach č. 37, 42, 50 a 55 a v tabuľke I rozhodnutia obsahovali informácie týkajúce sa podnikov, ktoré boli stranami konania a požiadali o dôverné zaobchádzanie, s čím Komisia súhlasila počas správneho konania. Skutočnosť, že rozhodnutie je určené podniku Hoechst nezbavuje ostatné podniky, ktorým je rozhodnutie určené, ich oprávneného záujmu na zachovaní dôvernosti. Komisia zdôrazňuje, že sám Hoechst požiadal listom zo 16. decembra 2003 o zakrytie jeho obratu a podielov na trhu v znení rozhodnutia určeného na uverejnenie, alebo prípadne ich nahradenie dostatočne širokým intervalom obratu.

246    Je nepodstatné, že Komisia mohla spochybniť tento postoj v rámci príprav na prijatie rozhodnutia z dôvodu, že sporné informácie už nepredstavovali obchodné tajomstvo. Podľa Komisie spĺňalo rozhodnutie, ako bolo prijaté a doručené podniku Hoechst, požiadavky podľa článku 253 ES týkajúce sa odôvodnenia.

247    Na úvod sa Komisia odvoláva na rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 208 vyššie (body 463 a 464), a na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie (bod 1 558), pričom zdôrazňuje, že povinnosť odôvodnenia rozhodnutia ukladajúceho pokutu bola dodržaná, lebo Komisia uviedla posudzované skutočnosti, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia. Nie je však nevyhnutné uviesť v rozhodnutí výpočty, ktorými sa prípadne uplatnili tieto posudzované skutočnosti.

248    V každom prípade, ak by aj bolo potrebné poskytnúť tieto spresnenia, Komisia v celom rozsahu splnila túto požiadavku. V prejednávanom prípade Komisia začala všeobecnými zisteniami o závažnosti porušenia a opísaním osobitných aspektov kartelu, na ktorých základe sa zdá, že ide o veľmi závažné porušenie (odôvodnenie č. 344 rozhodnutia), ktorému zodpovedá pokuta minimálne vo výške 20 miliónov eur (odôvodnenie č. 354 rozhodnutia). Komisia ďalej zdôraznila veľké rozdiely v postavení podnikov na trhu, pričom vysvetlila, že výšku pokuty bolo potrebné prispôsobiť podľa relatívnej dôležitosti jednotlivých podnikov na danom trhu, a teda podľa ich možnosti spôsobiť vážnu škodu hospodárskej súťaži (odôvodnenia č. 345 a 346 rozhodnutia). Skutočnosti, ktoré zohľadnila, aby dospela k týmto úpravám, najmä aby rozdelila podniky do dvoch skupín, boli uvedené v odôvodneniach č. 349 až 353 rozhodnutia.

249    Z uvedeného vyplýva, s ohľadom na údaje uvedené v tabuľke I rozhodnutia, že podiel podniku Hoechst na trhu bol na oveľa vyššej úrovni ako podiel ostatných účastníkov konania. Tento rozdiel viedol k zaradeniu podniku Hoechst do prvej skupiny. V tejto súvislosti z odôvodnenia č. 352 a nasl. rozhodnutia vyplýva, že Komisia z dôvodu postavenia podniku Hoechst na trhu ním začala pri stanovení východiskovej sumy pokút pre každý podnik. Východisková suma pokút pre ostatné podniky bola stanovená neskôr. Bola nižšia, pretože tieto podniky mali slabšie postavenie na trhu ako Hoechst. Vzhľadom na to, že Hoechst nespochybnil skutočnosť, že bol zjavne najsilnejší podnik na trhu, presné údaje o podieloch ostatných podnikov na trhu by nemali význam pri stanovení východiskovej sumy pokuty, ktorá mu bola uložená. Mohli mať len význam z pohľadu ostatných podnikov, keďže na ich základe bolo možné presne zistiť, kde sa nachádzajú v porovnaní s podnikom Hoechst.

250    Navyše Hoechst mohol sám veľmi dobre na základe údajov v tabuľke I rozhodnutia rozpoznať odstup svojho postavenia od postavenia ostatných podnikov nachádzajúcich sa v druhej kategórii. Presné podiely podnikov z druhej skupiny na trhu by boli zaujímavé len v prípade ďalšieho rozdelenia v rámci druhej skupiny, ku ktorému však nedošlo, ako bolo vysvetlené v odôvodnení č. 353 rozhodnutia. Komisia uvádza, že to neškodilo podniku Hoechst.

251    Čo sa týka odkazu na rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie, Komisia sa domnieva, že Hoechst sa snaží vyvodiť z možného pochybenia pri zaobchádzaní s podnikmi zaradenými do druhej kategórie, že aj on bol diskriminovaný. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa už v uvedenej veci rozhodol, že určitý podnik musí byť zaradený do inej kategórie a obmedzil sa len na jeho preradenie, pričom zachoval kategórie tak, ako ich definovala Komisia vo svojom rozhodnutí. Pochybenie pri zaradení podniku do kategórií teda spôsobí len jeho preradenie do inej kategórie a nie zrušenie systému zaradenia všetkých podnikov.

252    Komisia trvá na tom, že prípadná diskriminácia v rámci druhej kategórie nemôže spôsobiť diskrimináciu voči podniku Hoechst ako podniku, ktorý sa nachádza v prvej kategórii.

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

253    Na úvod sa treba s ohľadom na to, čo uviedol Hoechst vo svojich písomnostiach, domnievať, že tento žalobný dôvod v podstate smeruje k preukázaniu nedostatku odôvodnenia v odôvodneniach č. 37, 42, 50 a 55 a v tabuľke I rozhodnutia. Hoechst totiž spresňuje, že zakrytie niektorých častí rozhodnutia predstavuje porušenie povinnosti Komisie predložiť spolu s rozhodnutiami zrozumiteľné odôvodnenie. To údajne spôsobilo, že Hoechst ani Súd prvého stupňa nemohli dostatočne pochopiť podstatný aspekt rozhodnutia. Uvedený nedostatok odôvodnenia je podľa podniku Hoechst potrebné preskúmať vo vzťahu k odôvodneniu č. 352 rozhodnutia, ktoré sa týka zaradenia dotknutých podnikov do rôznych kategórií na účely stanovenia východiskovej sumy pokuty. Preto Hoechst tvrdí, že vyššie uvedený nedostatok odôvodnenia spôsobil porušenie práva na obhajobu.

254    Okrem toho treba zdôrazniť, že v rozsahu, v akom sa podnikom Hoechst uvádzaný nedostatok odôvodnenia týka skutočností, na ktorých základe Komisia posúdila závažnosť porušenia, smeruje tento žalobný dôvod v podstate k zníženiu výšky uloženej pokuty.

255    Najskôr treba uviesť, že článok 21 nariadenia č. 17, ktorý upravuje zverejnenie niektorých rozhodnutí, ukladá Komisii povinnosť brať ohľad na legitímny záujem podnikov pri ochrane ich obchodných tajomstiev.

256    Treba pripomenúť, že z odôvodnenia individuálneho rozhodnutia musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, autora aktu tak, aby umožnili dotknutým subjektom spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdnemu orgánu vykonať súdne preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná vzhľadom na okolnosti danej veci. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie vymedzovalo všetky dôležité právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie zodpovedá požiadavkám kladeným článkom 253 ES, musí byť posudzovaná s ohľadom nielen na text predmetného aktu, ale aj na súvislosti, za akých bol tento akt prijatý (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval et Brink’s Francúzsko, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63).

257    Podstatné náležitosti, ktoré predstavuje povinnosť odôvodnenia, sú splnené, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie posudzované skutočnosti, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, bod 73, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 208 vyššie, bod 463).

258    V prejednávanej veci treba uviesť bez toho, aby bolo potrebné určiť, či zakryté časti predstavovali obchodné tajomstvo, alebo nie, že odôvodnenia č. 37, 42, 50 a 55 a tabuľka I rozhodnutia v spojení s odôvodnením č. 352 vyhovujú povinnosti odôvodnenia, ktorú má Komisia.

259    V prvom rade treba uviesť, že odôvodnenie č. 352 rozhodnutia obsahuje posudzované skutočnosti, ktoré umožnili Komisii zaradiť dotknuté podniky do dvoch kategórií v rámci určenia východiskovej sumy pokút podľa závažnosti porušenia.

260    Komisia v odôvodnení č. 352 rozhodnutia teda spresnila, že Hoechst bol zjavne najväčším celosvetovým výrobcom sorbátov na celosvetovom trhu. Uvádza tu aj miesto podniku Hoechst vo výrobe sorbátov na trhu EHP. Preto Komisia rozhodla, že Hoechst treba zaradiť do prvej kategórie podnikov.

261    K tomuto záveru Komisia dospela tak, že ako základ použila podiely na celosvetovom trhu v roku 1995 uvedené v tabuľke I rozhodnutia, čo boli podiely na trhu určené na základe údajov o celosvetovom obrate dotknutého výrobku (odôvodnenie č. 351 rozhodnutia).

262    Hoechst namieta voči prekrytým častiam tabuľky I rozhodnutia.

263    Tabuľka I rozhodnutia však uvádza dostatočne zrozumiteľným spôsobom posudzované skutočnosti, ktoré umožnili Komisii dospieť k záveru uvedenému v odôvodnení č. 352 rozhodnutia.

264    Treba pripomenúť, že záver uvedený v odôvodnení č. 352 rozhodnutia spočíva, ako už bolo vyššie uvedené, na podieloch na celosvetovom trhu dotknutého výrobku v roku 1995.

265    V tejto súvislosti obsahuje tabuľka I rozhodnutia intervaly podielov na trhu na rok 1995, ktoré umožnili Komisii rozlišovať dva druhy podnikov: po prvé japonské podniky, ktoré mali podiely na trhu medzi 9,5 a 15 % v roku 1995, a po druhé Hoechst, ktorého podiel na trhu prekročil 20 %. Tieto posudzované skutočnosti sú v spojení so záverom Komisie uvedenom v odôvodnení č. 352 rozhodnutia dostatočne zrozumiteľné.

266    Navyše, aj keď obraty dotknutých podnikov boli v tabuľke I rozhodnutia zakryté, je možné určiť ich rozsah v porovnaní s intervalom obratov obsiahnutých v uvedenej tabuľke. Tabuľka I rozhodnutia totiž obsahuje jeden riadok nazvaný „Celkom“, ktorý uvádza sčítané obraty a podiely na trhu dotknutých podnikov. Na základe toho je možné vypočítať interval obratov každého z dotknutých podnikov.

267    Z uvedených dôvodov bez toho, aby bola dotknutá otázka, či sa Komisia dopustila pochybenia v tomto ohľade, pričom táto otázka bude preskúmaná v rámci piateho žalobného dôvodu, treba konštatovať, že v tabuľke I a v odôvodnení č. 352 rozhodnutia sa nachádzajú posudzované skutočnosti, ktoré umožnili Komisii vymedziť závažnosť porušenia.

268    Čo sa týka odôvodnení č. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia, treba uviesť, že nie sú spomenuté v odôvodnení č. 352 rozhodnutia, ktoré je podľa podniku Hoechst jediným bodom odôvodnenia zaoberajúcim sa závažnosťou porušenia a zaradením dotknutých podnikov do viacerých kategórií.

269    Okrem toho Hoechst neuviedol, v čom tieto odôvodnenia obsahovali posudzované skutočnosti, ktoré použila Komisia na posúdenie závažnosti či dokonca dĺžky porušenia. Hoechst len uviedol, že odôvodnenia č. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia obsahovali prekryté časti.

270    Za týchto okolností nič nenaznačuje, že by prekryté skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia mali viesť k zisteniu, že Komisia v prejednávanom prípade porušila povinnosť odôvodnenia, ktorú má v zmysle vyššie citovanej judikatúry.

271    V každom prípade prekryté časti odôvodnení č. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia zahŕňajú čiastočne rovnaké údaje ako údaje nachádzajúce sa v tabuľke I rozhodnutia. Odôvodnenia č. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia obsahujú totiž údaje týkajúce sa v uvedenom poradí podnikov Chisso, Daicel, Nippon Synthetic a Ueno a v odôvodnení č. 46 sú údaje týkajúce sa podniku Hoechst. Podľa znenia rozhodnutia oznámeného podniku Hoechst, ktoré je predmetom tejto žaloby, odôvodnenie č. 46 rozhodnutia však obsahuje, najmä čo sa týka podniku Hoechst, údaje o obrate na celosvetovom trhu so sorbátmi a na trhu EHP so sorbátmi v roku 1995, teda údaje zodpovedajúce údajom uvedeným v tabuľke I rozhodnutia. Takže z dôvodov uvedených v bodoch 263 až 267 vyššie, nie je v tejto súvislosti možné konštatovať nedostatok odôvodnenia.

272    Okrem toho treba uviesť, že dôvodnosť zaradenia podniku Hoechst do prvej kategórie nie je vôbec otázna, keďže Hoechst nespochybnil, že jeho podiel na celosvetovom trhu bol v roku 1995 väčší ako podiely ostatných dotknutých podnikov. Preto je prípadná chyba pri zaradení ostatných podnikov do druhej kategórie irelevantná.

273    S ohľadom na tieto skutočnosti musí byť zamietnutý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, ako ho tvrdí Hoechst. Z toho tiež vyplýva, že nie je možné uznať ani porušenie práv na obhajobu, ktoré by vyplývalo z údajného nedostatku odôvodnenia.

274    Čo sa napokon týka tvrdení podniku Hoechst, podľa ktorých Komisia oznámila dotknutým podnikom rozhodnutie, ktoré malo formálne rozdiely, stačí uviesť, že tieto formálne rozdiely sú spojené s ochranou obchodného tajomstva dotknutých podnikov. Fakt, že niektoré skutočnosti rozhodnutia mohli byť totiž prekryté z dôvodov dôvernosti pri konečnom oznámení dotknutým podnikom neumožňuje sa domnievať, že by v tejto súvislosti jeho prijatie malo nejakú chybu. V každom prípade Hoechst nepredložil nijakú konkrétnejšiu skutočnosť, na ktorej základe by bolo možné sa domnievať, že by rozhodnutie, ako bolo oznámené dotknutým podnikom, obsahovalo najmä rozdiely v odôvodnení. Za týchto podmienok nie je opodstatnené pristúpiť na žiadosť podniku Hoechst, ktorou žiada, aby mu bola predložená zápisnica zo stretnutia kolégia členov Komisie z 1. októbra 2003.

275    Pre všetky tieto dôvody musí byť tretí žalobný dôvod zamietnutý.

C –  O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri stanovení základnej čiastky pokuty

1.     Zhrnutie rozhodnutia

276    Komisia v odôvodnení č. 321 rozhodnutia uvádza, že základná čiastka pokuty je určená podľa závažnosti a dĺžky trvania porušenia.

277    Po prvé na určenie závažnosti porušenia Komisia rozhodne na základe povahy porušenia (odôvodnenia č. 323 až 326 rozhodnutia), skutočný vplyv porušenia na trhu EHP so sorbátmi (odôvodnenia č. 327 až 342 rozhodnutia) a veľkosť relevantného zemepisného trhu (odôvodnenie č. 343 rozhodnutia).

278    Čo sa týka povahy porušenia, Komisia uvádza, že dotknuté porušenie v podstate spočívalo v zosúladených postupoch pri určení cien a rozdelení trhu. Komisia navyše zdôrazňuje, že kartelové dohody boli v podstate uzavreté, spravované a uplatňované na vysokej úrovni v hierarchii zúčastnených podnikov a boli realizované len s cieľom zisku zúčastnených výrobcov na úkor ich zákazníkov a v konečnom dôsledku na úkor širokej verejnosti (odôvodnenie č. 323 rozhodnutia).

279    Čo sa týka skutočného vplyvu porušenia na trhu so sorbátmi, Komisia predovšetkým uvádza, že nie je nevyhnutné zohľadňovať konkrétne účinky dohody, pokiaľ cieľom tejto dohody je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu. Komisia však spresňuje, že v prejednávanej veci malo porušenie skutočný vplyv na trh EHP so sorbátmi (odôvodnenie č. 327 rozhodnutia).

280    Komisia v tejto veci dospela k záveru, že porušenie je možné kvalifikovať ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 344 rozhodnutia).

281    Komisia zaobchádza s podnikmi rozdielne podľa ich postavenia na trhu so sorbátmi v roku 1995 (odôvodnenia č. 345 až 355 rozhodnutia). Komisia spresňuje, že v roku 1995 bol Hoechst zjavne najväčším celosvetovým výrobcom sorbátov s podielom väčším ako 20 % (viac ako 45 % na trhu EHP). Preto je Hoechst zaradený do prvej skupiny. Daicel, Chisso, Nippon Synthetic a Ueno majú všetci podiely na trhu medzi 9,5 a 15 % (medzi 4 a 15 % na trhu EHP). Sú zaradení do druhej skupiny (odôvodnenie č. 352 rozhodnutia).

282    Komisia v odôvodnení č. 354 rozhodnutia spresnila, že za veľmi závažné porušenia môže byť uložená pokuta viac ako 20 miliónov eur.

283    Za týchto podmienok Komisia v odôvodnení č. 355 rozhodnutia stanovila východiskové sumy pokút na 20 miliónov eur pre podniky v prvej skupine (Hoechst) a 6,66 milióna eur pre podniky v druhej skupine (Daicel, Chisso, Nippon Synthetic a Ueno).

284    Napokon, aby pokuta mala dostatočný odstrašujúci účinok na veľké podniky a berúc do úvahy skutočnosť, že veľké podniky majú obyčajne právnické a ekonomické znalosti a infraštruktúru, ktorá im umožní ľahšie rozpoznať, či ich konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podľa právnej úpravy hospodárskej súťaže, Komisia ďalej upraví východiskovú sumu pre Hoechst. Komisia v tejto súvislosti uvádza v odôvodnení č. 357 rozhodnutia, že východisková suma pokuty, stanovená na základe relatívneho významu na predmetnom trhu, musí byť upravená smerom nahor, aby boli zohľadnené „veľkosť a celkové zdroje podnikateľa“. Za týchto okolností musí byť východisková suma pokuty pre Hoechst zvýšená o 100 %, teda na 40 miliónov eur.

285    Po druhé, čo sa týka dĺžky trvania porušenia, Komisia uvádza, že Chisso, Daicel, Hoechst a Ueno porušovali článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody EHP od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996. Tieto podniky sa teda dopustili dlhodobého porušovania v trvaní 17 rokov a 10 mesiacov. Komisia na základe toho dospela k záveru, že východiskovú sumu treba zvýšiť o 175 % (odôvodnenie č. 359 rozhodnutia).

286    S ohľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušenia je základná čiastka pokuty pre Hoechst stanovená na 110 miliónov eur (odôvodnenie č. 361 rozhodnutia).

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

287    Hoechst vo svojom piatom žalobnom dôvode napáda povahu a dĺžku trvania porušenia, na ktorého základe Komisia stanovila v prejednávanej veci výšku pokuty.

288    Hoechst na úvod poznamenáva, že výška pokuty stanovená pred zohľadnením jeho spolupráce, t. j. 198 miliónov eur zodpovedá skoro päťnásobku celkovej veľkosti trhu v EHP v roku 1995 podľa tabuľky I rozhodnutia, t. j. 44,6 milióna eur. Taká pokuta by bola úplne neprimeraná.

289    Okrem toho Hoechst zdôrazňuje, že síce Komisia má na základe nariadenia č. 17 diskrečnú právomoc stanoviť výšku pokuty, nemôže však túto právomoc vykonávať úplne voľne, pretože pri stanovení pokuty musí dodržiavať všeobecné zásady práva Spoločenstva a aj usmernenia (Hoechst odkazuje predovšetkým na rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Daesang a Sewon Europe/Komisia, T‑230/00, Zb. s. II‑2733, bod 38).

 O povahe porušenia

290    Na úvod sa Hoechst odvoláva predovšetkým na bod 1 A usmernení a na rozsudok Daesang a Sewon Europe/Komisia, už citovaný v bode 289 vyššie (bod 38), pričom spresňuje, že základná čiastka pokuty je stanovená podľa závažnosti a dĺžky porušenia. Závažnosť porušenia je určená na základe viacerých kritérií uvedených v usmerneniach. Súčasťou týchto kritérií je povaha porušenia, skutočný dosah na trh a jeho zemepisná veľkosť, ako aj skutočná ekonomická spôsobilosť podnikov, ktorou môžu spôsobiť vážnu škodu svojim konkurentom a spotrebiteľom.

291    Vo veci samej Hoechst uvádza štyri výhrady voči veľmi závažnej povahe priestupku, ako bola uvedená v rozhodnutí. Po prvé sa Hoechst domnieva, že posúdenie závažnosti porušenia mu nesprávne prisudzuje nepriaznivé účinky. Po druhé zastáva názor, že žiadny z jeho najvyšších riadiacich pracovníkov sa nezúčastnil na porušení. Po tretie Hoechst tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď zaradila podniky do rôznych kategórií. Po štvrté napáda Komisiou použitý násobný koeficient s odstrašujúcim účelom.

–       O účinkoch porušenia

292    Hoechst uvádza, že dotknutý kartel spôsobil podľa Komisie spotrebiteľom škodu. Tento predpoklad bol hlavným dôvodom, ktorý viedol k uloženiu tvrdej sankcie dotknutým podnikom. Hoechst v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenia č. 333 až 336 a 340 až 341 rozhodnutia, ako aj na tlačovú správu Komisie z 1. októbra 2003.

293    Hoechst sa predovšetkým domnieva, že údajne škodlivé účinky dotknutého kartelu boli použité ako jedna z troch skutočností (povaha porušenia, dosah a veľkosť kartelu na trhu v EHP), na ktorej základe bola stanovená závažnosť porušenia (odôvodnenie č. 344 rozhodnutia). Keďže v rozhodnutí nie je uvedené nijaké vzájomné váženie týchto skutočností, Hoechst z toho vyvodil, že tretina výšky pokuty bola stanovená na základe údajne škodlivých účinkov daného kartelu. Komisia však nepredložila dôkaz o negatívnom dosahu dotknutého porušenia.

294    Odôvodnenia č. 105, 109, 333 až 337 a 342 rozhodnutia totiž neobsahujú nijaký dôkaz o negatívnom dosahu porušenia.

295    Čo sa týka odôvodnenia č. 105 rozhodnutia, Hoechst sa domnieva, že skutočnosť, že po dlhú dobu neboli dosiahnuté cieľové ceny, treba skôr považovať za indíciu alebo dôkaz, že dohody o cenách nefungovali. To vyplýva predovšetkým z odôvodnení č. 163 až 188 rozhodnutia. Okrem toho sa Hoechst odvoláva na skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 210, 217, 224 a 228 rozhodnutia, pričom zdôrazňuje, že počas piatich rokov nedošlo k nijakému zvýšeniu cieľových cien.

296    Pokiaľ ide o odôvodnenie č. 109 rozhodnutia, toto sa zakladá len na predpokladoch podniku Chisso.

297    Pokiaľ ide o odôvodnenia č. 333 a 334 rozhodnutia Hoechst zdôrazňuje, že Komisia uznáva, že v tejto veci nie je možné presne určiť dosah kartelu na relevantný trh. Komisia však tiež konštatovala, že dotknutá dohoda mala bezpochyby konkrétne dôsledky na trh so sorbátmi v EHP. Vysvetlenia, ktoré v tejto súvislosti predložila Komisia, teda nič nedokazujú. Hoechst najmä nerozumie, ako môže mať Komisiou tvrdené zosúladené zníženie cien škodlivé účinky na hospodársku súťaž a už vôbec nerozumie, ako je to možné použiť ako dôkaz o ujme spôsobenej tretím osobám. Hoechst navyše zdôrazňuje, že skutočný dosah je možné stanoviť len vtedy, ak sa preukáže, po prvé, že cieľové ceny boli vyššie ako predpokladané ceny na trhu, a po druhé, že tieto ceny boli aspoň čiastočne dosiahnuté. V prejednávanej veci sa však tieto skutočnosti nenachádzajú.

298    Čo sa týka odôvodnenia č. 335 rozhodnutia, Hoechst tvrdí, že skutočnosť, že objemy predaja podľa tabuľky uvedenej v odôvodnení č. 112 rozhodnutia (tabuľka II) sa zhodujú s dohodnutými kvótami, by mohla poskytnúť indíciu o dobrom fungovaní kartelových dohôd, ak by neexistovali „šedé množstvá“, t. j. množstvá, ktoré boli predané, ale neoznámené členom kartelu. V tomto prípade však také „šedé množstvá“ existovali, predovšetkým pokiaľ ide o podnik Hoechst. Hoechst sa ďalej domnieva, že Komisia mala ešte navyše preukázať, že dohody o množstvách viedli k umelému nedostatku ponuky, a teda k zneužívajúcim cenám pre kupujúcich.

299    Pokiaľ ide o odôvodnenie č. 336 rozhodnutia, bolo by nesprávne predpokladať, že výrobcovia sorbátov mohli okrem trhu so sorbátmi kontrolovať aj z veľkej časti trh s konzervačnými prostriedkami. Hoechst v tejto súvislosti uvádza, že neexistuje spoločný trh s konzervačnými prostriedkami.

300    Napokon, pokiaľ ide o odôvodnenia č. 337 a 342 rozhodnutia, bolo by rozporuplné tvrdiť, že na jednej strane sa počas doby porušenia uplatňovali uvedené dohody a na druhej strane, že existencia vonkajších faktorov, ktoré tiež mohli ovplyvniť vývoj cien výrobkov, spôsobila, že je ťažké vyvodiť závery o relatívnom význame všetkých možných príčin. Záver zopakovaný v odôvodnení č. 341 rozhodnutia, podľa ktorého vedomé uplatňovanie dohody malo skutočný dosah na trh so sorbátmi, je za týchto podmienok nesprávny.

–       O zúčastnení sa vyšších riadiacich pracovníkov na protisúťažných dohodách

301    Komisia sa domnieva, že protisúťažné dohody boli uzavreté, spravované a uplatňované najvyššími riadiacimi pracovníkmi dotknutých podnikov (odôvodnenie č. 323 rozhodnutia).

302    Podľa podniku Hoechst je toto tvrdenie v rozpore s povinnosťou odôvodnenia, ktorú má Komisia podľa článku 253 ES. Komisia mala predovšetkým určiť, na základe akých faktorov dospela k svojmu záveru (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Brugg Rohrsysteme/Komisia, T‑15/99, Zb. s. II‑1613, bod 210).

303    Okrem toho je nesprávny názor, že osoby, ktoré sa zúčastnili na karteli boli najvyšší riadiaci pracovníci, aspoň čo sa týka podniku Hoechst. Ten odkazuje na odôvodnenie rozsudku ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaného v bode 75 vyššie (body 33 až 38), pričom zdôrazňuje, že dvaja najvyššie postavení spolupracovníci, ktorí boli uvedení v odôvodnení č. 96 rozhodnutia, mali pozície riaditeľov predaja jednej z ôsmich až dvanástich obchodných oblastí pôsobnosti podniku Hoechst. Každý z nich bol podriadení sektorovému riaditeľovi a riaditeľovi predaja konkrétneho obchodného sektora, pričom ani títo dvaja stále nepatria do najvyššej riadiacej úrovne. Ostatní spolupracovníci uvedení v rozhodnutí zastávali nižšie pozície alebo nemali žiadne riadiace funkcie.

304    Napokon, aj keby spolupracovníci ostatných dotknutých podnikov mali byť považovaní za najvyšších riadiacich pracovníkov, nemôže to spôsobiť zvýšenie základnej čiastky pokuty pre Hoechst. Závažnosť porušenia podniku Hoechst totiž nemôže závisieť od pozície zamestnancov ostatných podnikov, ktoré sa zúčastnili na porušení.

–       O rozdelení podnikov do kategórií

305    Hoechst na úvod poznamenáva, že rozdelenie základných čiastok stanovených až na 20 miliónov eur pre Hoechst a na 6,6 milióna eur pre všetky ostatné dotknuté podniky nie je prijateľné s ohľadom na povahu porušenia, ktorá je pre všetky podniky rovnaká.

306    Okrem toho Hoechst odkazuje na rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie (bod 405 a nasl.), pričom zdôrazňuje, že rozdelenie podnikov do kategórií na stanovenie východiskovej sumy musí predovšetkým rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania.

307    Komisia v prejednávanej veci stanovila zvýšenie východiskových súm podnikov podľa ich predpokladanej spôsobilosti narušiť hospodársku súťaž a podľa ich účasti na údajnom narušení hospodárskej súťaže (odôvodnenie č. 349 rozhodnutia). Za kritérium si zvolila podiely každého z podnikov na celosvetovom trhu so sorbátmi (odôvodnenie č. 350 rozhodnutia).

308    V tejto súvislosti Hoechst po prvé tvrdí, že štyria japonskí výrobcovia mali každý podiel na trhu vo výške 15 %, čo môže predstavovať po ich sčítaní podiel na celosvetovom trhu rovnajúci sa viac ako dvakrát podielu podniku Hoechst. S ohľadom na pevnosť kartelovej dohody japonských výrobcov pri vývoze a ich vždy dokonale zosúladené konanie na stretnutiach kartelu, mal Hoechst len druhoradý vplyv na vývoj celosvetového trhu. Hoechst sa na základe intervalu, v ktorom sú podiely japonských výrobcov na trhu, domnieva, že základná čiastka mala byť pre týchto výrobcov 1,61-krát až 2,54-krát vyššia ako pre neho. To by zodpovedalo, za predpokladu primeranej pokuty pre japonských výrobcov (vrátane Chisso), základnej čiastke medzi 10,4 a 16,65 milióna eur, a teda – ak by sa nezmenili všetky ostatné faktory – zníženie pokuty uloženej podniku Hoechst o 16,58 až 47,52 milióna eur.

309    Po druhé v každom prípade a aj za predpokladu posúdenia podielu na trhu každého japonského výrobcu samostatne, by výpočet pokuty za každé 1 % podielu na trhu zodpovedal východiskovej sume v rozmedzí od 0,44 do 0,7 milióna eur. Hoechst bol znevýhodnený, pretože ak by Komisia uplatnila rovnaké kritériá aj na neho, musela by byť jeho východisková suma stanovená od 10,38 do 16,52 milióna eur. Ak by sa nezmenili ostatné faktory, tak pokuta, ktorá mu bola uložená, bola o 17,3 až 47,62 milióna eur vyššia, ako mala byť.

310    Po tretie pri porovnaní s inými nedávnymi rozhodnutiami sa ukazuje, že Komisia sa v prejednávanej veci odchýlila od svojich zásad týkajúcich sa stanovenia pokút podľa kategórií. Čo sa toho týka Hoechst odkazuje na rozhodnutie Komisie 2006/460/ES zo 17. decembra 2002 týkajúce sa konania podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam SGL Carbon AG, Le Carbone-Lorraine SA, Ibiden Co., Ltd, Tokai Carbon Co., Ltd, Toyo Tanso Co., Ltd, GrafTech International, Ltd, NSCC Techno Carbon Co., Ltd, Nippon Steel Chemical Co., Ltd, Intech EDM BV a Intech EDM AG (vec COMP/E-2/37.667 – Špeciálne grafity), v súvislosti s ktorým bol vynesený rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, už citovaný v bode 118 vyššie. V uvedenom rozhodnutí Komisia predovšetkým stanovila východiskovú sumy pokuty na 20 miliónov eur pre podnik, ktorý mal podiel na trhu od 30 do 40 % a 14 miliónov eur pre podnik, ktorý mal podiel od 21 do 27 %. Okrem toho v tom istom rozhodnutí, z dôvodu iného kartelu týkajúceho sa špeciálneho extrudovaného grafitu, uložila každému z dvoch sankcionovaných podnikov, ktorých podiel na trhu bol od 25 do 35 %, pokuty s východiskovou sumou 15 miliónov eur. Hoechst predkladá ako dôkaz uvedené rozhodnutie v znení, ktoré nie je dôverné (po zverejnení), a svedectvo jedného úradníka Komisie. S ohľadom na uvedené zásady sa Hoechst domnieva, že základná čiastka, ktorá mu bola stanovená v prejednávanej veci, mala byť oveľa nižšia (24,75 alebo 29,7 milióna eur podľa toho, či je východisková suma 14 alebo 15 miliónov eur, ak sa nezmenia ostatné faktory).

–       O faktore zvýšenia s cieľom zohľadniť veľkosť celkových zdrojov podniku Hoechst

311    Komisia sa opätovne dopustila nerovného zaobchádzania voči podniku Hoechst, keď vynásobila jeho východiskovú sumu vo výške 20 miliónov eur faktorom skupiny, ktorý bol dva. Ostatné podniky dotknuté rozhodnutím boli a stále sú veľkými podnikmi pôsobiacimi na medzinárodnej úrovni. Okrem toho výrazné zmenšenie podniku Hoechst, ktoré sa medzičasom uskutočnilo a ktoré znížilo obrat jeho skupiny na približne 9 miliárd eur za referenčný rok 2002, ako aj obmedzenie činnosti holdingu a predaj úseku jeho činnosti v sektore sorbátov tretím osobám spochybňuje odôvodnenie nadmerného zvýšenia pokuty. V každom prípade Hoechst tvrdí, že sa ako koeficient nemal použiť faktor dva.

 O dĺžke porušenia

312    Hoechst považuje Komisiou stanovené zvýšenie pre dĺžku trvania porušenia o 175 % za prehnané a neprimerané.

313    Po prvé zvýšenia z dôvodu dĺžky trvania porušenia, ktoré presiahnu 100 %, sú zásadne v rozpore so spôsobom stanovenia pokút prijatým Komisiou v usmerneniach. Hoechst tvrdí, že faktory spojené so závažnosťou porušenia umožňujú stanoviť základnú čiastku, ktorá je v druhej fáze prispôsobená podľa dĺžky trvania porušenia. V tomto aspekte, uvedenom ako poslednom, bod 1 B usmernení totiž len stanovuje „riziko oveľa vyššej pokuty“ a nie stanovenie úplne novej sumy, ktorá by bola celkom iná, ako pokuta vypočítaná na základe základnej čiastky.

314    Po druhé zvýšenie z dôvodu dĺžky trvania porušenia opätovne zohľadňuje závažnosť porušenia. Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že kartelové dohody o cenách a množstvách sú typickými dlhodobými porušeniami. Preto, ak Komisia zaraďuje tieto kartely do kategórie „veľmi závažných priestupkov“, nemôže opätovne zohľadniť závažnosť tohto porušenia pri posudzovaní dĺžky trvania porušenia.

315    Po tretie Hoechst zásadne spochybňuje skutočnosť, že priamo úmerné zvýšenie, ktoré sa zvyšuje o 10 % za rok, môže byť uplatnené na dlhodobé porušenia. Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri dlhodobých porušeniach, ktoré sú považované za jedno porušenie, všetky sankčné systémy stanovujú faktory na zvýšenie sankcie, pričom úroveň tohto zvyšovania klesá exponenciálne s dĺžkou trvania porušenia. Takýto prístup je okrem toho v súlade so zásadou proporcionality. Ak je totiž spravodlivé, aby sa deliktuálne konanie dávno v minulosti v určitom okamihu premlčalo, určovanie výšky sankcie nemôže túto istú zásadu nezohľadniť. Hoechst dodáva, že aj keby sa „zásada kontinuity“ stanovená v článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/74 stále uplatňovala v práve Spoločenstva, nemôže viesť k nekonečnému zvyšovaniu uložených pokút.

316    Napokon uplatnené zvýšenie je neprimerané s ohľadom na predchádzajúcu prax Komisie.

317    Hoechst na úvod odkazuje na rozhodnutie Komisie 98/273/ES z 28. januára 1998 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy ES (IV/35.733 – VW) (Ú. v. ES L 124, s. 60), v ktorom Komisia rozhodla, že zvýšenie o 10 % za každý rok porušovania je primerané len vtedy, ak sa závažnosť porušenia nezmení počas celého roka. V prejednávanom prípade nebol predložený nijaký záver preukazujúci alebo dokazujúci takú skutočnosť, čo je v rozpore s povinnosťou odôvodnenia, ktorú má Komisia.

318    Hoechst ďalej odkazuje na viaceré rozhodnutia, v ktorých Komisia zvýšila základnú čiastku až od druhého roka, keďže usmernenia stanovujú zvýšenie len pre obdobia porušenia prekračujúce dĺžku trvania považovanú za „strednodobú“. Hoechst predovšetkým odkazuje na zvýšenie vykonané v rozhodnutí Komisie 1999/60/ES z 21. októbra 1998, týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy ES (IV/35.691/E-4 – Izolované potrubia) (Ú. v. ES L 24, 1999, s. 1), a odkazuje aj na rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang Corporation/Komisia (T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 137). Hoechst na základe uvedeného dospel k záveru, že v tomto prípade bolo predpokladateľné zvýšenie len o 165 %.

b)     Tvrdenia Komisie

319    Na úvod a ako odpoveď na tvrdenia predložené podnikom Hoechst v úvode jeho piateho žalobného dôvodu Komisia zdôrazňuje, že porovnanie medzi pokutou a celkovým obratom v sektore sorbátov na trhu v EHP v roku 1995 nie je platné. Obrat dosiahnutý v jednom roku na trhu neodhaľuje negatívny dosah aký mohol mať kartel, ktorý trval viac ako 17 rokov. Okrem toho výška pokuty pred zohľadnením spolupráce podniku Hoechst je v prejednávanej veci vysvetlená viacerými faktormi. Navyše 20 miliónov eur zodpovedalo minimálnej východiskovej sume uvedenej v usmerneniach pre prípad veľmi závažných porušení. Táto suma je tiež v súlade s rozhodovacou praxou Komisie. Napokon Komisia zdôrazňuje, že konkrétna východisková suma predstavuje len predbežnú sumu, ktorá sa v rámci uplatnenia metódy stanovenej v usmerneniach ešte ďalej upraví v závislosti od dĺžky trvania porušenia, priťažujúcich okolností alebo poľahčujúcich okolností (rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, už citovaný v bode 318 vyššie, bod 95).

 O účinkoch porušenia

320    Komisia sa domnieva, že mohla považovať za nespornú skutočnosť, že ceny stanovené kartelom boli v zásade prinajmenšom vyššie ako ceny na trhu, v každom prípade aspoň čo sa týka podniku Hoechst. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Hoechst mal už príležitosť vyjadriť sa k týmto záverom uvedeným v odôvodneniach č. 105, 109 a 288 rozhodnutia, ktoré zodpovedajú bodom 78, 82 a 265 oznámenia o výhradách. V uvedenom oznámení o výhradách Komisia tiež naznačila, že zohľadnila „dosah na trh“ v súlade s usmerneniami (body 291 a 295). Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách sa Hoechst uspokojil s vyhlásením, pokiaľ ide o tieto dosahy, že sú irelevantné na stanovenie existencie porušenia. Hoechst tiež výslovne vo svojej odpovedi uviedol, že nespochybňuje podstatné skutočnosti kartelu so sorbátmi, ako ich Komisia opísala v oznámení o výhradách (odôvodnenia č. 29 a 451 rozhodnutia).

321    Komisia ďalej zdôrazňuje, že v prejednávanej veci stanovili dotknuté podniky cenové ciele, ktoré mali zákazníci platiť (odôvodnenie č. 102 rozhodnutia). Tieto ceny nezodpovedali slobodnému rozhodnutiu každého člena kartelu. Hoechst navyše vážne nepopiera, že zavedené kontrolné mechanizmy skutočne prispeli k všeobecnému dosiahnutiu cenových cieľov alebo prinajmenšom, že sa ich aktívne dotknuté osoby snažili dosiahnuť (odôvodnenia č. 331 a 334 rozhodnutia). Podľa Komisie boli cieľové ceny systematicky používané ako základ pre vyjednávanie (odôvodnenie č. 104 rozhodnutia). Niekedy sa zúčastnené podniky výslovne vyjadrili, že cenové ciele boli dodržané (odôvodnenie č. 205 rozhodnutia).

322    Komisia však ponechala stranou otázku rozdielu medzi cenami stanovenými kartelom a cenami, ktoré by sa dali očakávať v prípade riadnej hospodárskej súťaže (odôvodnenia č. 333 a 340 až 342 rozhodnutia). V rozhodnutí nebolo uvedené, že ceny postupne stúpali, ale len to, že cenové ciele boli stanovené tak, aby bolo možné dosiahnuť vyššie ceny, ako sú ceny na trhu. Podľa Komisie to môže zahŕňať aj zníženie cien, ktorého účinok bol však zmenšiť dosah zníženia cien na trhu pre členov kartelu (odôvodnenie č. 224 rozhodnutia).

323    Čo sa týka vplyvu kartelu na objem predajov, Hoechst priamo nespochybňuje údaje uvedené v tabuľke II rozhodnutia. Tvrdenie podniku Hoechst (v rozpore s odôvodnením č. 419 rozhodnutia), podľa ktorého produkovali podniky okrem Ueno významné „šedé množstvá“, a predovšetkým Hoechst, je absolútne nepresné. Navyše problém šedých množstiev sa objavil až na konci roka 1992, teda ku koncu činnosti kartelu (odôvodnenia č. 112 a 193 rozhodnutia). Komisia tiež pripomína, že v prejednávanej veci bola ponuka prispôsobená dopytu a odkazuje na odôvodnenia č. 108 a 109 rozhodnutia.

324    Čo sa týka poznámok podniku Hoechst týkajúcich sa dotknutých trhov, Komisia spresňuje, ako už v odôvodnení č. 336 rozhodnutia pripomenula, že sorbáty boli najpoužívanejšie konzervanty a že žiadny iný konzervačný prostriedok ich nemôže dostatočne nahradiť. Komisia teda oprávnene rozhodla, že výrobcovia sorbátov mohli kontrolovať aj „vo veľkej miere“ sektor konzervantov. Komisia dodáva, že vlastne dostatočne nedokázala, že existuje samostatný trh so sorbátmi. Aj keby to tak bolo v tomto prípade, konštatovanie Komisie by bolo napriek tomu platné.

325    Napokon, čo sa týka vážnosti nepriaznivých dôsledkov porušenia na stanovenie pokuty, predpoklad podniku Hoechst, podľa ktorého jeho dôsledky zodpovedajú presne jednej tretine pokuty, nie je vôbec opodstatnený. Tlačová správa Komisie, na ktorú sa Hoechst odvoláva, obsahuje len skrátenú verziu rozhodnutia a nemožno ju chápať tak, že znamená, že dotknutý dosah bol rozhodujúci pri stanovení pokút. Tento aspekt nebol ani spomenutý v časti nazvanej „Výpočet pokút“ tlačovej správy. Navyše bolo potrebné dať väčšiu dôležitosť na skutočnosti týkajúce sa predmetu správania sa, ako skutočnostiam týkajúcim sa jeho dosahu, predovšetkým ak sa týkajú veľmi vážneho porušenia, ako napríklad určenia cien a rozdelenia trhov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, bod 636).

 O účasti vyšších riadiacich pracovníkov na protisúťažných dohodách

326    Čo sa týka odôvodnenia rozhodnutia, Komisia zdôrazňuje, že Hoechst zjavne pochopil, čo predstavuje výraz „najvyššia riadiaca úroveň“ a že oznámenie o výhradách navyše spresnilo, že dohody boli spravované a uplatňované v dotknutých podnikoch na najvyššej riadiacej úrovni. Hoechst nespochybnil tieto konštatovania a nie je teda potrebné sa tejto otázke hlbšie venovať.

327    Z hmotnoprávneho hľadiska nie je možné z rozsudku ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaného v bode 75 vyššie, vyvodiť definíciu pojmu „najvyššia riadiaca úroveň“ použiteľnú na každý prípad, ktorá by vylučovala pracovníkov na nižších pracovných úrovniach ako na tých, ktoré boli dotknuté v uvedenom rozsudku. V odôvodnení č. 323 rozhodnutia sa Komisia snažila preukázať, že kartel nebol organizovaný podriadenými spolupracovníkmi, ale osobami na dostatočne vysokých riadiacich úrovniach na to, aby mal kartel dostatočnú vážnosť a stabilitu. Riaditelia predaja príslušného oddelenia podniku Hoechst spĺňajú tieto podmienky.

 O rozdelení podnikov do kategórií

328    Hoechst nespomenul fakt, že usmernenia sa zakladajú na špecifickej záťaži každého podniku (bod 1 A, štvrtý, šiesty a siedmy odsek). Skutočnosť, že japonskí výrobcovia sa pravidelne stretávali pred spoločnými stretnutiami a zvyčajne aj po týchto stretnutiach, neznamená, že ide o jeden a ten istý podnik.

329    Navyše Komisia pripomína, že pri zaradení podnikov do kategórií začala podnikom Hoechst, ktorému uložila najnižšiu pokutu odporúčanú pre veľmi závažné porušenia. Tvrdenie podniku Hoechst, ktorým sa snaží dokázať, že je príliš nízka východisková suma pokút uložených podnikom zaradených do druhej kategórie, ktorá je vo výške jednej tretiny východiskovej sumy jeho pokuty, nie je možné prijať, pretože nikto sa nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Lögstör Rör/Komisia, T‑16/99, Zb. s. II‑1633, bod 350). Okrem toho pri stanovení výšky každej pokuty má Komisia mieru voľnej úvahy a nie je povinná na tento účel použiť presný matematický vzorec (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, body 252 a 383). Nemá preto žiadny význam skutočnosť, že východisková suma pokuty nebola podnikom v druhej kategórii prispôsobená presne proporcionálne podľa ich podielov na trhu.

330    Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax, ktorú uvádza Hoechst, Komisia tvrdí, že táto prax nie je sama osebe právnym rámcom pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže, tento rámec je stanovený iba nariadením č. 17, a že porovnávané skutočnosti môžu mať len orientačný charakter, keďže konkrétne údaje v prípadoch hospodárskej súťaže ako trhy, výrobky, krajiny, podniky a dotknuté obdobia nie sú zhodné. Komisia v tomto ohľade odkazuje na rozsudok JCB Service/Komisia, už citovaný v bode 218 vyššie (body 187 a 188). Preto porovnanie predložené podnikom Hoechst nie je relevantné.

 O faktore zvýšenia s cieľom zohľadniť veľkosť a celkové zdroje podniku Hoechst

331    Komisia tvrdí, že stanovenie faktora s odstrašujúcim účelom je v súlade s judikatúrou a rozhodovacou praxou. Komisia predovšetkým odkazuje na rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie (bod 162 a nasl.).

332    Tento faktor zohľadnil veľkosť a zdroje dotknutého podniku, ktoré zodpovedajú jeho dôležitosti. V roku 2002 bol Hoechst minimálne štyrikrát väčší ako druhý najväčší z hľadiska obratu, za ním nasledujúci podnik Daicel. Naopak, povaha činnosti podniku Hoechst v čase prijatia rozhodnutia nie je relevantná. Skutočnosť, že Hoechst predal úsek jeho činnosti v sektore sorbátov tretím osobám už bola zohľadnená v rámci príslušného porovnania veľkosti dotknutých podnikov.

 O dĺžke trvania porušenia

333    Čo sa týka tvrdení podniku Hoechst vzťahujúcich sa na metódu upravenú v usmerneniach, Komisia uvádza, že zvýšenie o 10 % za rok je stanovené v bode 1 B usmernení, a to pre efektívne postihovanie za obmedzenia, ktoré mali škodlivý dosah na spotrebiteľov za dlhšie obdobie. Súdny dvor nedávno zdôraznil, že je v súlade so všeobecným záujmom zamedziť postupom a dohodám obmedzujúcim hospodársku súťaž, odhaľovať ich, ako aj ich sankcionovať (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 54).

334    Komisia navyše zdôrazňuje, že zvýšenie upravené pre dĺžku trvania porušenia nepodlieha nijakej maximálnej hranici (ako napríklad 100 % podľa tvrdenia podniku Hoechst) a odkazuje v tejto otázke na svoju rozhodovaciu prax vo viacerých veciach.

335    Navyše kritériá závažnosti a dĺžky trvania porušenia nie sú od seba závislé. Spoločne na ich základe je možné stanoviť základnú čiastku. Stanoviť zvýšenie z dôvodu dĺžky trvania porušenia v závislosti od závažnosti by bolo v rozpore s nezávislou povahou oboch kritérií, a teda neprimerané.

336    Okrem toho v rozpore s názorom podniku Hoechst nie je kategória veľmi závažného porušenia vyhradená len pre dlhodobé horizontálne obmedzenia. Je preto potrebné riadne zohľadniť skutočnú dĺžku trvania porušenia.

337    Úvahy o premlčaní tiež nie sú relevantné. Premlčanie v prípadoch trvajúceho alebo pokračujúceho porušenia začne plynúť až od momentu, keď porušenie skončilo.

338    Čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého by bolo v každom prípade predpokladateľné zvýšenie len o 165 % z dôvodu, že prvý rok porušenia sa nezapočítava, Komisia namieta, že ročné zvýšenie o 10 % je presne v súlade so zásadami stanovenými v usmerneniach. V tejto súvislosti bolo len upravené, že pre krátkodobé porušenia, zvyčajne kratšie ako jeden rok, sa neuplatní nijaké zvýšenie (rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, už citovaný v bode 318 vyššie, bod 133). Porovnanie znenia druhej a tretej zarážky bodu 1 B usmernení preukazuje, že v prípade porušenia, ktoré trvá viac ako rok, zvýšenie sa má uplatniť „za každý rok“ porušenia, takže prvý rok sa započítava.

339    Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax, na ktorú sa Hoechst odvoláva, a podľa ktorej bolo stanovené zvýšenie o menej ako 10 % za rok, Komisia uvádza, že vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, už citovaný v bode 318 vyššie, bolo tým osobitné, že zvýšenie z dôvodu dĺžky trvania dosahovalo pre niektoré podniky 10 % a pre iné podniky menej ako 10 %, takže rozhodnutie nebolo koherentné (bod 139 rozsudku). Komisia dodáva, že skutočnosť, že niekedy v minulosti použila určitú sadzbu zvýšenia výšky pokuty podľa dĺžky porušenia neznamená, že ju to zbavuje možnosti zvýšiť túto sadzbu v rozsahu stanovenom nariadením č. 17 a v usmerneniach, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 277).

340    Okrem toho Komisia bez akýchkoľvek pochybností podľa posledných rozhodnutí predložených podnikom Hoechst zvýšila pokutu o10 % za rok počas celej dĺžky trvania porušenia. Čo sa toho týka, je potrebné odmietnuť tvrdenie podniku Hoechst, podľa ktorého je zvýšenie o 10 % za rok v každom prípade neprimerané, keďže intenzita porušenia sa menila. Na jednej strane časť rozhodnutia, ktorú citoval Hoechst, aby preukázal túto zmenu v intenzite porušenia neobsahovala nič, na základe čoho by bolo možné dospieť k takému záveru. Na druhej strane, ak je raz stíhané veľmi závažné porušenie, zvýšenie pokuty o 10 % za rok porušenia by bolo odôvodnené, aj keby sa intenzita porušenia počas dotknutého obdobia menila (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 278).

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

341    Na úvod je v prvom rade potrebné konštatovať, že piaty žalobný dôvod predložený podnikom Hoechst spočíva na dvoch častiach. Prvá časť je nazvaná „Povaha porušenia“. Druhá časť je nazvaná „Dĺžka trvania porušenia“. Prva časť sa však v skutočnosti týka skutočností, na ktorých spočíva „závažnosť“ porušenia, ktoré zahŕňajú aj povahu porušenia. Treba to teda chápať tak, že Hoechst v skutočnosti spochybňuje v prvej časti skutočnosti uplatnené Komisiou týkajúce sa závažnosti porušenia.

342    Ďalej treba zamietnuť všeobecné tvrdenie podniku Hoechst, podľa ktorého výška jeho pokuty, stanovená pred uplatnením oznámenia o spolupráci z roku 1996, bola neprimeraná, keďže zodpovedala skoro päťkrát celkovej veľkosti trhu v EHP v roku 1995, ako bol konštatovaný v tabuľke I rozhodnutia. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje Komisia voľnou úvahou (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Mo och Domsjö/Komisia, C‑283/98 P, Zb. s. I‑9855, bod 47, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T‑303/02, Zb. s. II‑4567, bod 151). Okrem toho podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa výška pokuty stanoví na základe závažnosti porušenia a dĺžky jeho trvania. Navyše uvedená suma je výsledkom viacerých výpočtov vykonaných Komisiou podľa usmernení. Stanovenie uvedenej sumy totiž závisí najmä od rôznych okolností súvisiacich s individuálnym správaním predmetného podniku, akými je existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, body 82 a 85). Z tohto právneho rámca nie je možné vyvodiť, že Komisia musí zabezpečiť primeranosť takto vypočítanej pokuty k celkovej veľkosti trhu dotknutého výrobku v EHP na konkrétny rok porušenia (v tomto prípade rok 1995), keď dotknuté porušenie trvalo viac ako 17 rokov, a že výška pokuty závisí aj od iných okolností spojených s individuálnym správaním podniku. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné tvrdenie podniku Hoechst musí byť v tejto súvislosti zamietnuté.

a)     O závažnosti porušenia

343    Treba pripomenúť, že usmernenia predovšetkým stanovujú, že pri posúdení závažnosti porušenia sa musí zobrať do úvahy samotná povaha porušenia, skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu. Preto sa porušovania pravidiel budú zadeľovať do jednej z troch kategórií: mierne priestupky, závažné priestupky a veľmi závažné priestupky (bod 1 A prvý a druhý odsek).

344    Treba tiež pripomenúť, že závažnosť porušení musí byť stanovená na základe veľkého množstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, pričom tu nejde o záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré musia byť povinne vzaté do úvahy (rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 208 vyššie, bod 465, a z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 241).

 O účinku kartelu na trh so sorbátmi v EHP

345    Na úvod treba zdôrazniť, že tri aspekty pri posúdení závažnosti porušenia, uvedené v bode 343 vyššie, nemajú rovnakú dôležitosť pri celkovom posúdení. Povaha porušenia má prvoradú dôležitosť, najmä pri kvalifikácii porušení považovaných za „veľmi závažné“. V tejto súvislosti z opisu veľmi závažných porušení podľa usmernení vyplýva, že dohody alebo zosúladené postupy, ktoré smerujú predovšetkým, ako v prejednávanom prípade, k stanoveniu cenových cieľov alebo k rozdeleniu kvót objemu predaja, môžu byť už len na základe ich vlastnej povahy kvalifikované ako „veľmi závažné“ porušenia bez toho, aby bolo nevyhnutné, aby sa takéto správanie vyznačovalo osobitným dosahom (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia, T‑49/02 až T‑51/02, Zb. s. II‑3033, bod 178).

346    V tomto prípade po prvé treba uviesť, že Hoechst nespochybňuje protiprávny cieľ kartelu, t. j. stanovenie cenových cieľov, rozdelenie kvót objemu predaja, prijatie systému informovania a kontroly a nedodávanie technológií subjektom, ktoré by mohli vstúpiť na trh.

347    Po druhé treba konštatovať, že Komisia v rozhodnutí zohľadnila skutočný dosah kartelu na trh pri posúdení závažnosti porušenia. Ak totiž Komisia v odôvodnení č. 327 rozhodnutia tvrdí, že nebolo nevyhnutné zohľadniť konkrétne dosahy v prípade, že je preukázaný protisúťažný cieľ kartelu, v odôvodneniach č. 333 až 336 rozhodnutia však konštatuje, že existenciu takých účinkov v prejednávanom prípade, a to aj napriek tomu, že v odôvodnení č. 333 tvrdí, že nie je možné ich presne posúdiť. Tieto účinky vyplývajú predovšetkým z uplatňovania dotknutých dohôd. Komisia v tejto súvislosti pripomína v odôvodneniach č. 330 až 332 rozhodnutia, pričom odkazuje na časť I rozhodnutia, že dotknuté dohody boli riadne uplatňované. Odôvodnenia č. 334 a 336, ktoré sa zaoberajú konkrétnymi dosahmi kartelovej dohody na trh, tiež odkazujú na uplatňovanie dotknutých dohôd. Komisia v odôvodnení č. 337 rozhodnutia, ktoré obsahuje záver týkajúci sa úvah o skutočnom dosahu kartelu na trh, uvádza, že „trvalé uplatňovanie malo dosah na trh so sorbátmi“.

348    Pritom záver Komisie týkajúci sa uplatňovania kartelu nebol spochybnený podnikom Hoechst pred Súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že čo sa týka najmä kartelu o cenách, môže Komisia oprávnene z toho vyvodiť, že porušenie malo účinky, pretože členovia kartelu prijali opatrenia ma uplatňovanie dohodnutých cien. Naopak, ak už činnosť kartelu bola preukázaná, nie je možné od Komisie požadovať neustále dokazovanie, že dohody skutočne umožnili dotknutým podnikom dosiahnuť vyššiu hladinu obchodných cien, ako hladinu, ktorá by bola dosiahnutá v prípade neexistencie kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, body 743 až 745). Takže tvrdenia podniku Hoechst nemôžu spochybniť záver Komisie, ktorý sa týka účinkov kartelu vyplývajúcich z uplatňovania dotknutých dohôd.

349    Navyše treba uviesť, že predmetom kartelu je predovšetkým stanoviť cenové ciele. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že stanovenie ceny, aj keď len orientačné, ovplyvňuje hospodársku súťaž tým, že umožňuje všetkým účastníkom kartelu s primeranou mierou istoty predvídať, akú cenovú politiku budú uskutočňovať ich konkurenti. Všeobecnejšie, také kartely so sebou prinášajú priamy zásah do základných parametrov hospodárskej súťaže na predmetnom trhu. Dotknutí výrobcovia totiž tým, že vyjadrili spoločnú vôľu uplatňovať určitú cenovú hladinu na svoje výrobky, už neurčujú autonómnym spôsobom svoju politiku na trhu, čím ohrozujú vnútornú koncepciu ustanovení Zmluvy, ktoré sa týkajú hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Heubach/Komisia, T‑64/02, Zb. s. II‑5137, bod 81). Z toho vyplýva, že dotknutý kartel nevyhnutne ovplyvnil predovšetkým stanovením cenových cieľov hospodársku súťaž.

350    Okrem toho tabuľka II rozhodnutia dokazuje, že predajné kvóty dohodnuté medzi stranami kartelu boli uplatnené, ako to Komisia uviedla v odôvodnení č. 335 rozhodnutia. Hoechst nespochybnil údaje uvedené v tejto tabuľke, uviedol len, že „šedé množstvá“ – t. j. množstvá predané a nepriznané členom kartelu – spochybňovali správne fungovanie dotknutých dohôd. Pritom z odôvodnení č. 112 a 193 rozhodnutia vyplýva, že diskusie členov kartelu o prípadných „šedých množstvách“ sa vzťahovali na množstvá predaja japonských výrobcov nezahrnuté do „oficiálnych štatistík“, t. j. zverejnených údajoch o vývoze uvedených výrobcov. Predovšetkým v odôvodnení č. 335 rozhodnutia Komisia uviedla, že tieto „šedé množstvá“ môžu byť priznané podniku Ueno. Takže aj za predpokladu, že by tieto „šedé množstvá“ mali vplyv na údaje o predaji Ueno alebo na údaje iných japonských výrobcov uvedené v tabuľke II rozhodnutia, tieto množstvá by nemali vplyv na údaje o množstve predaja podniku Hoechst. Za týchto podmienok mal kartel prinajmenšom ten účinok, že obmedzoval alebo kontroloval odbyt súťažiteľa pôsobiaceho na trhu v EHP. V tejto súvislosti, čo sa týka tvrdení podniku Hoechst, podľa ktorých predával aj „šedé množstvá“ daného výrobku, stačí uviesť, že ich nepreukazuje nijaká objektívna skutočnosť, ktorá by okrem toho bola včas predložená Komisii.

351    S ohľadom na uvedené treba zamietnuť tvrdenia podniku Hoechst týkajuce sa dosahu kartelu na trh so sorbátmi v EHP.

 O účasti vyšších riadiacich pracovníkov podniku Hoechst na kartely

352    Na úvod treba uviesť, že konštatovanie Komisie, podľa ktorého dotknuté kartelové dohody boli v zásade uzavreté, spravované a uplatňované na vysokých riadiacich úrovniach v dotknutých podnikoch, bolo uvedené v rámci posúdenia povahy dotknutého porušenia.

353    Nič však neumožňuje sa domnievať, že toto konštatovanie, ak sa preukáže chybné s ohľadom na Hoechst, môže samo osebe spochybniť záver Komisie, podľa ktorého dotknuté porušenia, spočívajúce predovšetkým v stanovení cenových cieľov a rozdelení kvót objemu predaja, boli svojou vlastnou povahou veľmi závažné.

354    V každom prípade stačí uviesť, že konštatovanie Komisie sa zjavne opiera o zoznamy zamestnancov dotknutých podnikov, ktorí sa zúčastnili na stretnutiach uvedených v odôvodneniach č. 88, 91, a 96 až 98 rozhodnutia. Čo sa týka podniku Hoechst, v odôvodnení č. 96 rozhodnutia Komisia spresnila, že jeho zástupcovia na spoločných stretnutiach boli predovšetkým riaditelia predaja alebo zodpovedný pracovníci za predaj daného výrobku. Nedostatok odôvodnenia, ktorý tvrdí Hoechst, musí byť teda v tejto súvislosti zamietnutý.

355    Treba tiež uviesť, že zoznam zamestnancov podniku Hoechst uvedený v odôvodnení č. 96 rozhodnutia sa nachádzal už v bode 62 oznámenia o výhradách. Okrem toho Komisia v bode 295 oznámenia o výhradách jasne uviedla, že zohľadní skutočnosť, že kartelové dohody boli uzavreté, spravované a uplatňované na vysokých riadiacich úrovniach v dotknutých podnikoch.

356    Tieto skutočnosti Hoechst v priebehu správneho konania nespochybnil.

357    Pritom nič nenasvedčuje, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že „riaditelia predaja“ boli súčasťou „vyššej riadiacej úrovne“ v štruktúre dotknutých podnikov. Konkrétne Hoechst len spochybňuje tento záver svojím tvrdením, že riaditelia predaja sú podriadení ďalším riaditeľom, bez toho, aby predložil konkrétne skutočnosti na podporu tohto tvrdenia, ktoré by boli v každom prípade včas predložené Komisii. Napokon skutočnosť, že riaditelia predaja sú ešte podriadení ďalším riaditeľom, bezprostredne sama osebe neznamená, že neboli riaditeľmi „veľmi vysokej úrovne“.

358    Čo sa týka napokon odkazu podniku Hoechst na rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie (body 33 až 38), stačí uviesť, že Komisia vo veci, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok, odkazovala na úlohu „skupinového riadenia“ dotknutého podniku, čím je táto vec odlišná od veci v prejednávanom prípade.

359    S ohľadom na tieto skutočnosti treba zamietnuť tvrdenia podniku Hoechst týkajúce sa účasti jeho riaditeľov vysokej úrovne na karteli.

 O rozdelení podnikov do kategórií

360    Na úvod treba pripomenúť, že vykonané rozdelenie, čo sa týka kartelu na trhu so sorbátmi, spočívalo v určení podľa tretieho, štvrtého a šiesteho odseku bodu 1 A usmernení individuálneho prispenia každého podniku z pohľadu jeho skutočnej hospodárskej spôsobilosti k úspešnosti kartelu, na základe čoho mohol byť zaradený do príslušnej kategórie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 225).

361    V odôvodnení č. 349 rozhodnutia Komisia v tejto súvislosti spresnila, že zvolená metóda umožňuje odhadnúť relatívnu veľkosť každého podniku, jeho pôsobenie na celkovú škodu spôsobenú hospodárskej súťaži v EHP a jeho pôsobenie na účinnosť kartelu ako celku.

362    V prejednávanom prípade Komisia posúdila prispenie každého z dotknutých podnikov, pričom svoje rozhodnutie založila na podiele každého z nich na trhu v roku 1995 s dotknutým výrobkom v celosvetovom meradle.

363    Hoechst nespochybňuje skutočnosť, že Komisia zaradila dotknuté podniky do kategórií, ani metódu, akú na to použila. Hoechst namieta hlavne nerovné zaobchádzanie s japonskými podnikmi, čo sa týka východiskových súm upravených podľa kategórií.

364    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak Komisia pristúpi k rozdeleniu do kategórií, musí dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania, podľa ktorej je zakázané, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo rozdielne alebo s rozdielnymi situáciami zaobchádzalo rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodniteľné (rozsudky CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 406, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie, bod 219).

365    Po prvé z rozhodnutia jasne vyplýva, že po tom, ako bolo rozhodnuté, že dotknuté porušenie bolo „veľmi vážne“ (odôvodnenie č. 344 rozhodnutia), Komisia sa domnievala, že Hoechst bol v roku 1995 najväčším výrobcom sorbátov na celosvetovom trhu a zaradila ho do prvej kategórie podnikov (odôvodnenie č. 352 rozhodnutia). Hoechst nenamieta proti rozhodnutiu, podľa ktorého bol najväčším výrobcom sorbátov v roku 1995, čo je navyše potvrdené údajmi uvedenými v tabuľke I rozhodnutia. Čo sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podľa ktorého bolo potrebné ho porovnať so štyrmi japonskými výrobcami posudzovanými ako celok, treba pripomenúť, že hoci je rozhodnutie vyhotovené vo forme jediného rozhodnutia, musí sa považovať za súbor samostatných rozhodnutí, ktorými sa stanovili porušenia podnikov, ktorým je rozhodnutie určené, a tam, kde je to primerané, sa stanovili pokuty, čo je aj navyše podporené znením výroku rozhodnutia a osobitne článkami 1 a 3 tohto výroku (uznesenie Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 16). Za týchto podmienok nie je možné Komisii vytýkať, že posudzovala situácie japonských podnikov samostatne.

366    Po druhé v odôvodnení č. 354 rozhodnutia Komisia spresňuje, že za veľmi vážne porušenia môže byť uložená pokuta vyššia ako 20 miliónov eur.

367    Po tretie v odôvodnení č. 355 rozhodnutia Komisia stanovila východiskovú sumu pokuty na 20 miliónov eur pre podniky prvej skupiny (Hoechst) a na 6,66 milióna eur pre podniky z druhej skupiny (Daicel, Chisso, Nippon Synthetic a Ueno).

368    Z uvedeného vyplýva, že s cieľom rozdielne zaobchádzať s dotknutými podnikmi, Komisia najskôr stanovila pre podniky z prvej kategórie (t. j. Hoechst, ktorý bol podľa rozhodnutia najväčším výrobcom sorbátov v roku 1995) sumu 20 miliónov eur podľa usmernení. Komisia následne na jej základe stanovila sumu použitú pre podniky z druhej kategórie.

369    V rozhodnutí nie je nič, na základe čoho by bolo možné dospieť k záveru, že suma použitá pre podniky z prvej kategórie bola stanovená v závislosti od sumy použitej pre podniky z druhej kategórie. Rovnako nič v rozhodnutí nenasvedčuje, že suma vo výške 20 miliónov eur použitá pre podniky z prvej kategórie vyplývala z matematického vzorca, podľa ktorého by sa použila určitá sumu pokuty podľa úrovne obratu, v rozpore s tým, ako sa to snaží dokázať Hoechst.

370    Za týchto podmienok, aj za predpokladu, že suma 6,66 milióna eur uplatnená pre podniky z druhej kategórie by bola príliš nízka, alebo ak by niektoré podniky zaradené do druhej kategórie mali byť zaradené do prvej kategórie, išlo by v takom prípade o nezákonnosť v prospech podnikov z druhej kategórie.

371    Pritom je potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 160, a Lögstör Rör/Komisia, už citovaný v bode 329 vyššie, bod 350).

372    Napokon, čo sa týka rozhodovacej praxe Komisie uvedenej podnikom Hoechst, treba pripomenúť, že táto prax neslúži sama osebe ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže tento rámec je stanovený len v nariadení č. 17 a v usmerneniach (pozri rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 292 a tam citovanú judikatúru), a že okrem toho hospodárske subjekty nemôžu mať legitímnu dôveru v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môže byť zmenená Komisiou v rámci jej miery voľnej úvahy (pozri rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C‑350/88, Zb. s. I‑395, bod 33 a tam citovanú judikatúru, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 344 vyššie, bod 171).

373    Za týchto okolností a bez toho, aby bolo potrebné vyhovieť žiadosti podniku Hoechst o predvolanie svedkov, Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dokumenty v spise sú dostatočne jasné a domnieva sa, že je potrebné zamietnuť tvrdenia podniku Hoechst o rozdelení dotknutých podnikov do kategórií.

 O faktore zvýšenia s cieľom zohľadniť veľkosť a celkové zdroje podniku Hoechst

374    Pre zohľadnenie „veľkosti a celkových zdrojov podniku“, východisková suma pokuty pre Hoechst bola zvýšená o 100 %, teda na 40 miliónov eur (odôvodnenie č. 357 rozhodnutia).

375    Účelom tohto zvýšenia je podľa odôvodnenia č. 356 rozhodnutia dosiahnutie dostatočného odstrašujúceho účinku na veľké podniky a berúc do úvahy skutočnosť, že veľké podniky majú obyčajne právnické a ekonomické znalosti a infraštruktúru, ktorá im umožní ľahšie rozpoznať, či ich konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podľa právnej úpravy hospodárskej súťaže.

376    V tejto súvislosti usmernenia stanovujú, že okrem samotnej povahy porušenia jeho skutočného dosahu na trh a jeho zemepisného rozsahu, je potrebné zohľadniť aj skutočnú ekonomickú spôsobilosť pôvodcu porušenia, ktorou môže spôsobiť vážnu škodu iným hospodárskym subjektom, predovšetkým spotrebiteľom, a tiež je nevyhnutné stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci účinok (bod 1 A štvrtý odsek).

377    Tiež je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že veľké podniky vedia ľahšie rozpoznať, či ich konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomí dôsledkov z toho plynúcich podľa právnej úpravy hospodárskej súťaže (bod 1 A piaty odsek).

378    V prejednávanej veci, hoci odôvodnenia č. 356 a 357 rozhodnutia sú uvedené pod názvom „dostatočný odstrašujúci účinok“, z odôvodnenia č. 356 rozhodnutia vyplýva, že Komisia zohľadnila na jednej strane potrebu zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty v zmysle bodu 1 A štvrtého odseku usmernení a na druhej strane skutočnosť, že veľké podniky, ako Hoechst, môžu ľahšie rozpoznať, či ich konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podľa právnej úpravy hospodárskej súťaže, v zmysle bodu 1 A piateho odseku usmernení na to, aby mohla uplatniť zvýšenie o 100 % východiskovej sumy pokuty.

379    Čo sa týka prvej skutočnosti, t. j. potreby zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok pokuty, je potrebné, aby pokuta bola upravená tak, aby mala požadovaný dosah na podnik, ktorému je uložená, a to tak, aby sa nestala zanedbateľnou alebo naopak neprimerane vysokou, predovšetkým s ohľadom na finančné schopnosti dotknutého podniku v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi jednak z potreby zabezpečiť efektívnosť pokuty a jednak dodržiavania zásady proporcionality. Súd prvého stupňa v tomto zmysle už rozhodol v rozsudku z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie, že jeden z dotknutých podnikov vzhľadom na svoj obrovský celkový obrat v porovnaní s obratom ostatných členov kartelu ľahšie zhromaždí prostriedky potrebné na zaplatenie svojej pokuty, čo z pohľadu jej dostatočného odstrašujúceho účinku odôvodňovalo použitie násobiteľa (bod 241). V rámci toho, aby sa správne dosiahol odstrašujúci cieľ a súčasne dodržala zásada proporcionality, musia sa uvedené zdroje posúdiť ku dňu uloženia pokuty. V tejto súvislosti je z tých istých dôvodov potrebné poznamenať, že v rámci článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je maximálna výška pokuty, ktorá je stanovená na 10 % obratu dotknutého podniku, určovaná podľa obratu dosiahnutého v priebehu obchodného roka predchádzajúceho prijatiu rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, bod 85).

380    V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia v rozhodnutí nespresnila, na základe akých údajov dospela k záveru o potrebe zabezpečiť dostatočne odstrašujúcu povahu pokuty podniku Hoechst.

381    V rozhodnutí Komisia však uviedla celosvetové obraty dotknutých podnikov v roku 2002 (odôvodnenie č. 37, 42, 46, 50 a 55), čo je predchádzajúci obchodný rok pred rokom, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie. Komisia navyše odkazuje na rok 2002 vo svojich písomnostiach predložených Súdu prvého stupňa. Celosvetové obraty boli v tomto roku vo výške 9,2 miliardy eur pre podnik Hoechst, 2,243 miliardy eur pre podnik Daicel, 973,4 milióna eur pre podnik Chisso, 321,5 milióna eur pre podnik Nippon Synthetic a 199,5 milióna eur pre Ueno. Hoechst bol teda skutočne v roku 2002 zjavne najväčším z podnikov dotknutých rozhodnutím. Predovšetkým jeho celkový obrat bol minimálne štyrikrát väčší ako obrat druhého najväčšieho dotknutého podniku, t. j. Daicel. Za týchto okolností sa mohla Komisia oprávnene snažiť dosiahnuť odradzujúcu povahu pokuty pre Hoechst.

382    Čo sa týka druhej skutočnosti zohľadnenej Komisiou na účely zvýšenia východiskovej sumy pokuty, konkrétne že veľké podniky majú obyčajne právnické a ekonomické znalosti a infraštruktúru, ktorá im umožní ľahšie rozpoznať, či ich konanie predstavuje porušenie pravidiel, treba zdôrazniť, naproti tomu, čo bolo vyššie uvedené, že táto skutočnosť trestá viac veľké podniky, o ktorých predpokladá, že majú vedomosti a dostatočné štrukturálne zdroje, ktoré im umožnia ľahšie rozpoznať, že ich konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomé dôsledkov, ktoré môžu byť s takýmto konaním spojené. Treba však zvážiť, že v tomto prípade obrat, na ktorého základe Komisia stanovila veľkosť dotknutých podnikov, a teda ich schopnosť rozpoznať povahu a dôsledky ich konania, sa musí vzťahovať na ich situáciu v čase porušenia.

383    V prejednávanom prípade Komisia v rozhodnutí nespresnila, na akých údajoch založila svoj záver, podľa ktorého Hoechst mohol ľahšie rozpoznať, že jeho konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podľa právnej úpravy hospodárskej súťaže.

384    Je totiž ustálené, že celosvetový obrat podniku Hoechst bol 28,181 miliardy eur v roku 1995, teda v poslednom úplnom roku pred skončením porušenia (odôvodnenie č. 46 rozhodnutia). Na tomto základe však nie je možné tvrdiť, že by Hoechst nemal potrebné právnické a ekonomické infraštruktúry, aké majú veľké podniky, čo napokon Hoechst ani netvrdí. Skutočnosť, že ostatné dotknuté podniky mohli byť v roku 1995 tiež veľkými podnikmi, nemôže spochybniť posúdenie Komisie v tejto súvislosti.

385    Z uvedeného vyplýva, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď rozhodla, že sa v prejednávanej veci uplatní faktor zvýšenia.

386    Ostatné tvrdenia predložené podnikom Hoechst nemôžu spochybniť tento záver. Predovšetkým skutočnosť, že podnik Hoechst sa výrazne zmenšil, čo znížilo jeho obrat na 9 miliárd eur v roku 2002, alebo že Hoechst predal úsek svojej činnosti v sektore sorbátov pred prijatím rozhodnutia, nemôže ovplyvniť v prejednávanom prípade oprávnenosť uplatnenia faktora zvýšenia. Na jednej strane zmenšenie podniku Hoechst totiž nespochybňuje to, že jeho celosvetový obrat bol 28,181 miliardy eur v roku 1995, teda v poslednom úplnom roku pred skončením porušenia. Na druhej strane predaj úseku činností v sektore sorbátov nespochybňuje skutočnosť, že v roku 2002, čo je predchádzajúci obchodný rok pred rokom, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie, bol Hoechst najväčší z dotknutých podnikov.

387    Čo sa týka skutočnosti, ktorú tvrdí podnik Hoechst, že v prejednávanej veci sa nemá použiť faktor 100 %, nezakladá sa na nijakej konkrétnejšej skutočnosti. V každom prípade, po prvé sa na základe ničoho nemožno domnievať, že zvýšenie vykonané Komisiou prekračuje hranice stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a v usmerneniach. Po druhé treba pripomenúť, že celkový obrat podniku Hoechst v roku 2002 bol minimálne štyrikrát väčší ako obrat druhého najväčšieho dotknutého podniku, t. j. podniku Daicel. Faktor uplatnený Komisiou zodpovedá v tejto súvislosti rozdielu v celkovom obrate v roku 2002 medzi podnikom Hoechst a ostatnými dotknutými podnikmi. Okrem toho, čo sa týka skutočnosti, že Hoechst mal v roku 1995 právnické a ekonomické znalosti a infraštruktúru, ktorá mu umožňovala ľahšie rozpoznať, či jeho konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomý dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené, a že aj za predpokladu, že by dotknuté podniky boli tiež v roku 1995 veľkými podnikmi nie je v tejto súvislosti potrebné rozlišovať medzi dvomi podniky, ktorých obraty odôvodňujú v každom prípade ich zaradenie medzi veľké podniky, ktoré majú takéto infraštruktúry. Z týchto skutočností vyplýva, že faktor 100 % uplatnený Komisiou nie je možné v prejednávanom prípade považovať za neprimeraný.

388    S ohľadom na tieto skutočnosti treba zamietnuť tvrdenia podniku Hoechst, ktorými napáda použitie faktora zvýšenia o 100 %, ktorého cieľom bolo zohľadniť veľkosť a celkové zdroje podniku.

389    Preto treba zamietnuť prvú časť piateho žalobného dôvodu.

b)     O dĺžke trvania porušenia

390    Podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 predstavuje dĺžka trvania porušenia jednu zo skutočností, ktorú treba zohľadniť pri stanovení výšky pokuty uloženej podnikom porušujúcim pravidlá hospodárskej súťaže.

391    Čo sa týka faktora týkajúceho sa dĺžky trvania porušenia, podľa usmernení sa rozlišujú krátkodobé porušenia (vo všeobecnosti v dĺžke trvania kratšej ako jeden rok), pre ktoré sa východisková suma z dôvodu závažnosti nezvyšuje, strednodobé porušenia (vo všeobecnosti v dĺžke trvania od jedného do piatich rokov), pre ktoré môže byť táto výška zvýšená o 50 % a dlhodobé porušenia (vo všeobecnosti v dĺžke trvania viac ako päť rokov), pre ktoré môže byť táto výška zvýšená o 10 % za rok (bod 1 B prvý odsek prvá až tretia zarážka).

392    V tomto prípade Komisia v odôvodnení č. 359 rozhodnutia uvádza, že Chisso, Daicel, Hoechst a Ueno porušovali článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody EHP od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996. Hoechst nespochybňuje túto skutočnosť a ani to, že dotknuté porušenie bolo Komisiou označené ako „dlhodobé porušenie“.

393    Z toho vyplýva, ako Komisia správne stanovuje v rozhodnutí, že dotknuté porušenie trvalo 17 rokov a 10 mesiacov.

394    Takže zvýšenie o 175 % použité voči podniku Hoechst nie je samo osebe v rozpore s usmerneniami (pozri v tomto zmysle rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, už citovaný v bode 318 vyššie, bod 137).

395    Čo sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podľa ktorého usmernenia stanovujú len „riziko oveľa vyššej pokuty“, a nie stanovenie úplne novej sumy, na základe ničoho sa nie je možné domnievať, že zvýšenie vykonané Komisiou prekračuje hranice stanovené článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a usmerneniami. Na základe použitia výrazu „riziko oveľa vyššej pokuty“, nie je možné sa domnievať, ako to tvrdí Hoechst, že by zvýšenia prekračujúce 100 % boli v rozpore so spôsobom stanovenia pokút upraveným usmerneniami. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že cieľom právomocí zverených Komisii nariadením č. 17 je umožniť Komisii splniť úlohu, ktorá jej bola zverená článkom 81 ES, a to dbať na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže na spoločnom trhu. V rámci toho je v súlade so všeobecným záujmom vyhnúť sa postupom a dohodám obmedzujúcim hospodársku súťaž, odhaľovať ich, ako ich aj trestať (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 54).

396    Okrem toho treba uviesť, že hoci bod 1 B tretia zarážka usmernení nestanovuje automatické zvýšenie o 10 % za každý rok dlhodobého porušenia, ponecháva v tejto súvislosti Komisii určitú mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, už citovaný v bode 318 vyššie, bod 134). Tvrdenia predložené podnikom Hoechst na podporu jeho žalobného dôvodu sa však nesnažia preukázať, že Komisia sa v tejto súvislosti dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Navyše treba zdôrazniť, keďže usmernenia stanovujú, že porušenia v dĺžke trvania viac ako päť rokov sa považujú za dlhodobé porušenia a že také porušenia odôvodňujú uplatnenie zvýšenia, ktoré môže byť každý rok o 10 % sumy stanovenej pre závažnosť porušenia, že nie je možné sa dovolávať porušenia zásady proporcionality pri určení dĺžky trvania porušenia, na ktorom sa Hoechst podieľal (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 2003, Strintzis Lines Shipping/Komisia, T‑65/99, Zb. s. II‑5433, bod 194).

397    Pokiaľ ide o tvrdenie predložené podnikom Hoechst, že kartely o cenách a množstvách sú typickými dlhodobými porušeniami a že teda zvýšenie pre dĺžku porušenia by druhýkrát zohľadnilo závažnosť porušenia, treba pripomenúť, že síce niektoré druhy kartelov sú skutočne uzatvárané preto, aby trvali, treba vždy na základe článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 rozlišovať medzi dĺžkou ich skutočného fungovania a ich závažnosťou vyplývajúcou z ich vlastnej povahy (rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 275). Takže zvýšenie pre dĺžku porušenia nezohľadňuje druhýkrát závažnosť porušenia.

398    Pokiaľ ide o tvrdenie, že skutočnosti, ktoré sa odohrali dávno v minulosti sa v určitom momente premlčia, a teda že úroveň zvyšovania klesá exponenciálne s plynúcim časom, stačí pripomenúť, že zvýšenie vykonané Komisiou neprekračuje hranice stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a v usmerneniach a že úkon Komisie nebol v prejednávanej veci premlčaný z hľadiska nariadenia č. 2988/74 (pozri bod 225 vyššie).

399    Čo sa týka napokon skoršej rozhodovacej praxe Komisie a predovšetkým skutočnosti, že v niektorých prípadoch zvýšila východiskovú sumu pokuty až od druhého roka porušenia, treba pripomenúť, že táto prax neslúži sama osebe ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže tento rámec je stanovený len v nariadení č. 17 a v usmerneniach (pozri rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 292 a tam citovanú judikatúru), a že okrem toho hospodárske subjekty nemôžu mať legitímnu dôveru v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môže byť zmenená Komisiou v rámci jej miery voľnej úvahy (pozri rozsudky Delacre a i./Komisia, už citovaný v bode 372 vyššie, bod 33 a tam citovanú judikatúru, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 344 vyššie, bod 171). Navyše usmernenia len stanovujú, že pre krátkodobé porušenia (vo všeobecnosti v dĺžke trvania kratšej ako jeden rok) sa neuplatní nijaké zvýšenie. Naopak, pre dlhodobé porušenia umožňujú usmernenia uplatniť zvýšenie o 10 % „za rok“. Vzhľadom na výrazy použité v uvedenej súvislosti v usmerneniach, nič nenasvedčuje, že by mal byť prvý rok porušenia systematicky vylúčený z výpočtu Komisie (pozri v tomto zmysle, čo sa týka strednodobých porušení, rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, už citovaný v bode 318 vyššie, bod 133).

400    Z dôvodu vyššie uvedených úvah je potrebné zamietnuť druhú časť piateho žalobného dôvodu, a teda piaty žalobný dôvod v celom rozsahu.

D –  O druhom a šiestom žalobnom dôvode týkajúcich sa výhrad voči úlohe vodcu zohľadnenej v rozhodnutí ako priťažujúca okolnosť

401    Svojím druhým žalobným dôvodom sa Hoechst dovoláva porušenia práva byť vypočutý týkajúce sa úlohy vodcu zohľadnenej v rozhodnutí ako priťažujúcej okolnosti. Svojím šiestym žalobným dôvodom sa Hoechst domnieva, že zvýšenie založené na jeho postavení ako vodcu nie je dôvodné.

402    Najskôr je potrebné posúdiť druhý žalobný dôvod.

1.     Zhrnutie rozhodnutia

403    V odôvodneniach č. 363 až 367 rozhodnutia, chápané s ohľadom na odôvodnenia č. 92 až 95, Komisia stanovila, že v prípade podniku Hoechst je závažnosť porušenia ešte posilnená úlohou vodcu kartelu, ktorú mal tento podnik.

404    Presnejšie Komisia v rozhodnutí uviedla, že Hoechst spolu s podnikom Daicel bol dôležitou hybnou silou a jedným z najaktívnejších členov kartelu, najmä vzhľadom na jeho postavenie na trhu. Hoechst tak dosiahol z kartelu najväčší prospech a podarilo sa mu presadiť svoje návrhy voči japonským výrobcom, napríklad v roku 1992, keď navrhol robiť cenový rozdiel medzi kyselinou sorbovou a sorbanom draselným, pričom tento návrh japonskí výrobcovia prijali v roku 1994.

405    Navyše Komisia v rozhodnutí uviedla, že Hoechst bol poverený, spolu s podnikom Daicel, plánovať spoločné stretnutia a predsedať im. Mal úlohu hostiteľa pri stretnutiach konajúcich sa v Európe, ktoré organizoval a financoval. Hoechst tiež organizoval niekoľko stretnutí mimo Spoločenstva. S cieľom výmeny informácií bol v pravidelnom spojení s podnikom Daicel. Navyše Hoechst vykonal viacero iniciatív, aby zabezpečil účinnú kontrolu dodržiavania množstevných kvót (napríklad navrhol založiť vo Švajčiarsku nezávislú organizáciu, ktorá by bola poverená zbierať údaje o predaji japonských výrobcov alebo svojvoľným zvýšením jeho kvóty o 600 ton v roku 1995 z dôvodu existencie „šedých množstiev“). Navyše ako člen Chemical Industrial Products Export Co-operative (CIPEC) mal Hoechst prístup k štatistikám o japonských vývozoch.

406    Podniku Hoechst sa tiež podľa rozhodnutia podarilo zabezpečiť si kontrolu európskej časti kartelu, a to predovšetkým udržiavaním pravidelného a výlučného spojenia s jediným ďalším európskym podnikom pôsobiacim v tomto sektore.

407    Napokon Komisia v rozhodnutí spresnila, že v novembri 1996 na poslednom spoločnom stretnutí sa Hoechst snažil spolu s podnikom Daicel presvedčiť ostatných členov, aby pokračovali v spoločných stretnutiach a dohodách.

408    Vzhľadom na tieto skutočnosti a tiež aj na úlohu Hoechst ako vodcu kartelu, Komisia zvýšila základnú čiastku pokuty o 30 % na základe priťažujúcich okolností.

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

409    Hoechst tvrdí, že Komisia zohľadnila jeho údajné postavenie ako „spoluvodcu“ na účely stanovenia jeho pokuty.

410    Hoechst vytýka Komisii, že nezohľadnila jeho právne posúdenie, ktoré predložil k jeho údajnému konaniu ako vodcu. Hoechst predovšetkým zdôrazňuje, že mu Komisia nezaslala oznámenie o výhradách s týmto predmetom.

411    Pred prijatím rozhodnutia ukladajúceho pokutu musí Komisia umožniť podnikom účinne sa brániť voči výhradám, ktoré sú im vytýkané. To znamená, že právne a skutkové výhrady, ktoré im Komisia plánuje určiť, musia byť predložené budúcim adresátom rozhodnutia prostredníctvom oznámenia o výhradách (Hoechst odkazuje v tejto súvislosti na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, body 193 a 194).

412    V prejednávanom prípade oznámenie o výhradách doručené podniku Hoechst neobsahovalo nič, čo by nasvedčovalo, že Komisia plánuje zohľadniť priťažujúcu okolnosť vodcu. Komisia ani po odoslaní oznámenia o výhradách neoznámila, že by plánovala rozšíriť svoje výhrady voči podniku Hoechst označením ho za vodcu. Hoechst už navyše zdôraznil, že s ohľadom na neexistenciu výhrad s takým predmetom, nevidel ani dôvod nastoliť otázku jeho označenia za vodcu. (Hoechst odkazuje na svoju odpoveď na oznámenie o výhradách). Hoechst uviedol rovnaké poznámky na pojednávaní 24. apríla 2003.

413    Tento skrytý krok Komisie je o to nepochopiteľnejší, že tvrdenia uvedené v rozhodnutí v tejto súvislosti mohli byť predložené už v čase oznámenia o výhradách, pretože sa nezakladajú na skutočnostiach, o ktorých by sa Komisia dozvedela až neskôr. To nielenže porušilo práva na obhajobu podniku Hoechst, ale aj právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa zásady rovnosti zbraní sa vyžaduje, aby základné prvky neskoršieho rozhodnutia boli predložené zároveň s oznámením o výhradách, a to nielen vo vzťahu k neskôr uplatňovaným skutočnostiam a dôkazným prostriedkom, ale aj vo vzťahu k ich právnemu posúdeniu.

414    Je evidentné, že ak by Hoechst vedel o takej výhrade voči sebe, nečakal by až na súdne konanie, ale bránil by sa už v štádiu správneho konania. Okrem toho by bolo absurdné, aby dotknuté osoby preventívne predkladali pripomienky pro domo o skutočnosti, že požadované skutkové okolnosti nie sú splnené.

415    Hoechst z toho vyvodzuje, že označenie Komisiou v rozhodnutí za vodcu nemôže obstáť. Zvýšenie pokuty na základe tohto posúdenia je teda protiprávne. Je to tak aj čo sa týka tvrdení predložených v odôvodneniach rozhodnutia, podľa ktorých z dôvodu tohto postavenia „vodcu“ je právne vylúčené uplatnenie bodu B oznámenia o spolupráci z roku 1996.

b)     Tvrdenia Komisie

416    Komisia zdôrazňuje, že práva na obhajobu sú dodržané, pretože Komisia v rozhodnutí nepripisuje dotknutým osobám rozdielne porušenia od tých, ktoré uviedla v oznámení o výhradách a neuplatňuje iné skutočnosti ako tie, ku ktorým sa dotknuté osoby mohli vyjadriť. Oznámenie o výhradách zodpovedá tejto požiadavke, pretože uvádza hoci len v zhrnutí, ale zreteľne, základné skutočnosti, o ktoré sa Komisia opiera (Komisia odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, body 26 a 94, a na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, body 138, 191 a nasl.).

417    Podľa Komisie v prejednávanom prípade oznámenie o výhradách obsahovalo už opis právnych a skutkových okolností zohľadnených v rozhodnutí pri stanovení pokuty. V bode 296 oznámenia o výhradách Komisia tiež uviedla, že najmä zohľadnila „úlohu každého zúčastneného podniku, predovšetkým úlohu vodcu niektorých podnikov“. V bode 60 oznámenia o výhradách bolo podniku Hoechst výslovne vytýkané, že pri spoločných stretnutiach mal spolu s podnikom Daicel „úlohu vodcu“ (Komisia tiež odkazuje na bod 64 oznámenia o výhradách). V bode 282 oznámenia o výhradách bol Hoechst označený za jedného z „hlavných zúčastnených“ na karteli.

418    Okrem toho podniku Hoechst boli dopredu, prostredníctvom oznámenia o výhradách, oznámené všetky skutočnosti, ktoré viedli k jeho označeniu za vodcu kartelu (predovšetkým v bodoch 60, 77, 79, 94, 166, 178, 179, 210 a nasl. a 282 oznámenia o výhradách). Komisia uvádza tiež odôvodnenia č. 347 až 367 rozhodnutia, pričom odkazuje na jeho odôvodnenia č. 92 až 95.

419    Komisia z toho vyvodzuje, že Hoechst mal pred prijatím rozhodnutia možnosť zaujať svoj postoj k výhrade týkajúcej sa jeho úlohy vodcu, čo navyše aj urobil tak vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, ako aj na pojednávaní. Skutočnosť, že Hoechst nesúhlasí s uvedenou výhradou a že sa snaží ju vyvrátiť vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, nemení nič na skutočnosti, že mu táto výhrada bola predložená.

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

420    Treba pripomenúť, že dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút či penále, je základnou zásadou práva Spoločenstva, ktorá musí byť zachovaná aj v prípade, keď ide o konanie správnej povahy (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-Laroche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 9; z 2. októbra 2003, Arbed/Komisia, C‑176/99 P, Zb. s. I‑10687, bod 19, a rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied et Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, bod 32).

421    Táto zásada predovšetkým vyžaduje, aby oznámenie o výhradách zaslané Komisiou podniku, ktorému zamýšľa uložiť sankcie za porušenie hospodárskej súťaže, obsahovalo podstatné skutočnosti uplatnené voči nemu, akými sú vytýkané skutkové okolnosti, ich posúdenie a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby tento podnik mohol účinne uviesť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré sa voči nemu vedie (pozri rozsudok Arbed/Komisia, už citovaný v bode 420 vyššie, bod 20 a tam citovanú judikatúru).

422    Čo sa presnejšie týka stanovenia pokút, Komisia splní svoju povinnosť dodržať právo podnikov byť vypočutý, ak v oznámení o výhradách výslovne uvedie, že bude skúmať, či je potrebné uložiť dotknutým podnikom pokutu, a ak označí hlavné skutkové a právne okolnosti spôsobilé viesť k pokute, ako napríklad závažnosť a dĺžka trvania predpokladaného porušenia a skutočnosť, že bolo spáchané „úmyselne alebo z nedbanlivosti“. Takto Komisia poskytne skutočnosti potrebné na ich obhajobu, a to nielen proti zisteniu porušení, ale aj proti uloženiu pokuty (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 344 vyššie, bod 428; pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 199 a tam citovanú judikatúru, a z 15. júna 2005, Tokai Carbon/Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 139; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 21).

423    Treba tiež pripomenúť, že na účely stanovenia výšky pokuty treba zohľadniť úlohu „vedúcej spoločnosti“, ktorú má jeden alebo viaceré podniky v rámci kartelu, keďže podniky, ktoré mali takúto úlohu, musia na základe tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi (rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie, bod 301, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 281; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mayr‑Melnhof/Komisia, T‑347/94, Zb. s. II‑1751, bod 291). V súlade s týmito zásadami stanovuje bod 2 usmernení s nadpisom „priťažujúce okolnosti“ demonštratívny zoznam okolností, ktoré môžu odôvodniť zvýšenie základnej čiastky pokuty, pričom sa medzi nimi najmä nachádza „úloha vodcu alebo podnecovateľa porušenia“ (tretia zarážka). V rámci toho, aby bol dotknutý podnik označený za vodcu, musí predstavovať v karteli významnú hybnú silu (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 74).

424    V prejednávanom prípade treba po prvé uviesť, že síce všetky skutkové okolnosti, ktoré boli zohľadnené Komisiou v rozhodnutí na účely odôvodnenia výhrady vodcu, boli predložené už v oznámení o výhradách, tieto skutočnosti však boli uvedené v rôznych bodoch tohto oznámenia o výhradách bez toho, že by spolu akokoľvek súviseli a že by ich Komisia akokoľvek kvalifikovala. Až v štádiu rozhodnutia boli tieto skutočnosti spojené do jednej časti a objavila sa výhrada vodcu voči podniku Hoechst.

425    Presnejšie len bod 60 oznámenia o výhradách používa spomedzi bodov uvedených Komisiou na podporu jej obrany v súvislosti s podnikom Hoechst pojem „vodca“ („leader“ v anglickom znení uvedeného oznámenia a „führende Rolle“ v nemeckom znení). Celá uvedená veta však znie takto: „Hoechst bol, spolu s podnikom Daicel, vodcom spoločných stretnutí konajúcich sa so štyrmi japonskými výrobcami“. Podobná veta bola uvedená v bode 64 oznámenia o výhradách vo vzťahu k podniku Daicel („[Daicel]… bol, spolu s podnikom Hoechst, vodcom spoločných stretnutí“). Citovaná veta, uvedená v bode 60 oznámenia o výhradách môže však znamenať, že Hoechst mal osobitnú úlohu pri vedení spoločných stretnutí – ako to navyše preukazujú ostatné skutočnosti uvedené v tom istom bode, ktoré sa vzťahujú na vecné organizovanie daných stretnutí – avšak bez toho, že by z toho jasne vyplývalo, že Hoechst bol „vodcom porušenia“ v zmysle usmernení. Takýto výklad je navyše podporený skutočnosťou, že Komisia v rámci rozhodnutia zmenila terminológiu. V odôvodnení č. 92 rozhodnutia Komisia uviedla: „Spolu s podnikom Daicel bol Hoechst poverený plánovať a predsedať spoločným stretnutiam“. Rovnaká zmena bola uvedená aj v súvislosti s podnikom Daicel, pričom Komisia uviedla v rozhodnutí: „Spolu s podnikom Hoechst bol Daicel poverený plánovať a predsedať spoločným stretnutiam“ (odôvodnenie č. 89). Okrem toho síce v rozhodnutí Komisia spresnila, že Hoechst bol spolu s podnikom Daicel poverený „plánovať“ spoločné stretnutia, tak sa zdá, že táto úloha bola v oznámení o výhradách pripísaná len podniku Daicel, ako vyplýva z bodu 64 uvedeného oznámenia, ktoré znie: „[Daicel] organizoval prípravné stretnutia, bol poverený plánovať spoločné stretnutia a bol vodcom spoločných stretnutí spolu s podnikom Hoechst“.

426    Po druhé, čo sa týka skutočnosti uvedenej v bode 77 oznámenia o výhradách, že Hoechst „bežne“ ako prvý oznamoval nové ceny v Európe a sledovali ho japonskí výrobcovia, treba zdôrazniť, že samotnú skutočnosť, že člen kartelu bol prvým, ktorý oznámil novú cenu alebo cenové zvýšenie, nemožno považovať za dôkaz jeho úlohy vodcu kartelu, keď okolnosti prípadu preukazujú, že táto cena alebo toto zvýšenie boli vopred stanovené vzájomnou dohodou s ďalšími členmi kartelu a že títo ďalší členovia kartelu rovnako rozhodli o tom, ktorý z nich ich oznámi ako prvý, keďže takéto určenie ukazuje, že oznámenie ceny alebo zvýšenia podnikom ako prvým je iba striktným dodržaním vopred spoločne definovanej schémy a nie dobrovoľnou iniciatívou poskytujúcou impulz kartelu (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 427). V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 150, 158 a 190 oznámenia o výhradách, niektoré oznámenia o cenách boli plánované členmi kartelu, ktorí prípadne rozhodli, ktorý podnik ich oznámi ako prvý. Na základe citovaného bodu 77 oznámenia o výhradách nie je vzhľadom na ostatné skutočnosti uvedené v danom oznámení možné jednoznačne dospieť k záveru, že oznámenia cien vykonané podnikom Hoechst boli dobrovoľnou iniciatívou poskytujúcou impulz kartelu.

427    Po tretie, čo sa týka skutočnosti uvedenej v bode 94 oznámenia o výhradách, podľa ktorej sa Daicel a Hoechst sa dohodovali o rozvrhu spoločných stretnutí, treba uviesť, ako vyplýva z bodu 207 oznámenia o výhradách, že rozvrhy spoločných stretnutí boli najskôr vyhotovené na prípravných stretnutiach japonských výrobcov a potom predložené podniku Hoechst. Tieto prípravné stretnutia tiež umožňovali japonským výrobcom, ako vyplýva z bodu 204 oznámenia o výhradách, dohodnúť sa na cieľových cenách a na množstevných kvótach, ktoré boli následne navrhnuté podniku Hoechst.

428    Po štvrté, pokiaľ ide o okolnosť uvedenú v bode 166 oznámenia o výhradách, že Hoechst mal prístup ako člen CIPEC k štatistikám o japonských vývozoch, zatiaľ čo japonskí výrobcovia nemohli mať prístup k oficiálnym nemeckým štatistikám, nie je možné ju samu osebe vykladať tak, že Hoechst bol hybnou silou kartelu.

429    Po piate, čo sa týka dvojstranných kontaktov podniku Hoechst s japonskými výrobcami uvedených v bodoch 210 a 211 oznámenia o výhradách, treba uviesť, že hoci boli tieto kontakty väčšinou nadviazané s podnikom Daicel, Hoechst vstupoval aj do vzťahov s podnikmi Ueno a Nippon Synthetic, ako vyplýva z bodu 211 oznámenia o výhradách. Pokiaľ ide o ostatné dvojstranné kontakty uvedené v bode 212 a nasl. oznámenia o výhradách, treba uviesť, že ako vyplýva predovšetkým z bodov 219 a 220 tohto oznámenia, niektoré z týchto kontaktov vyplývali z vôle všetkých účastníkov kartelu, dokonca aj z vôle samotných japonských výrobcov.

430    Po šieste je potrebné vetu uvedenú v bode 282 oznámenia o výhradách a zdôraznenú Komisiou, podľa ktorej bol Hoechst jedným z hlavných účastníkov kartelu vrátiť do jej kontextu. Bod 281 a nasl. oznámenia o výhradách sa totiž zjavne snažili spresniť rozsah zodpovednosti na jednej strane podniku Hoechst a na druhej strane podniku Nutrinova, keďže Nutrinova prevzala od podniku Hoechst od septembra 1997 úsek činností v sektore sorbátov. Túto vetu však nie je možné v žiadnom prípade chápať tak, že dostatočne jasne stanovuje akúkoľvek úlohu vodcu podniku Hoechst.

431    Isteže, niektoré skutkové okolnosti uvedené v oznámení o výhradách, predovšetkým v bodoch 79 (návrh robiť cenový rozdiel medzi kyselinou sorbovou a sorbanom draselným), 178 (návrh zvýšiť množstevnú kvótu pre podnik Hoechst) a 179 (návrh zveriť údaje o predajoch japonských výrobcov nezávislej organizácii), dokazujú občasné iniciatívy podniku Hoechst. Všetky tieto skutočnosti uvedené Komisiou v oznámení o výhradách na podporu jej záveru o úlohe Hoechst ako vodcu však neboli ako celok dostatočne presné, čo sa týka ich dosahu a kvalifikácie.

432    Okrem toho síce Komisia v bode 295 oznámenia o výhradách uviedla, že zohľadní úlohu vodcu „niektorých podnikov“, tento údaj nestačí vzhľadom na nepresnosti vo zvyšných častiach oznámenia o výhradách, aby Hoechst mohol na jeho základe zistiť, či sa ho týka alebo netýka prípadné označenie za vodcu.

433    Na základe vyššie uvedených dôvodov sa treba domnievať, že aj keď boli skutočnosti vytýkané podniku Hoechst uvedené v oznámení o výhradách, Komisia ich dostatočne nekvalifikovala na to, aby sa žalobca mohol účinne brániť.

434    Okrem toho treba v tejto súvislosti uviesť, že Hoechst vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách spresnil:

„Hoechst/Nutrinova nemal rozhodujúcu úlohu v karteli. Výraz ‚vodca‘ uvedený v bode 60 oznámenia o výhradách nie je v tejto súvislosti jasný…. Odkaz na ‚vodcu‘ v bode 60 oznámenia o výhradách sa výlučne týka úlohy podniku Hoechst/Nutrinova ako hostiteľa a organizátora spoločných stretnutí, ktoré sa konali v Európe.“

435    Rovnako na pojednávaní 24. apríla 2003 právni zástupcovia podniku Hoechst a podniku Nutrinova vyhlásili, že tento podnik spĺňal všetky podmienky na to, aby bol oslobodený od pokút, pričom spresnili:

„Čo sa týka úlohy podniku Hoechst a Nutrinova ako hostiteľov spoločných stretnutí konajúcich sa v Európe, treba zdôrazniť, že keďže moji klienti boli jediným európskym podnikom zúčastňujúcim sa na spoločných stretnutiach, bolo len prirodzené, že boli poverení organizáciou spoločných stretnutí v Európe. To však neznamená, že by v karteli mali úlohu vodcu.“

436    Z uvedeného vyplýva, že nepresnosť v oznámení o výhradách, čo sa týka označenia podniku Hoechst za vodcu, viedla tento podnik k tomu, že sa vo svojej odpovedi zameral na organizovanie spoločných stretnutí, čo bola jediná téma pôvodne predložená Komisiou v bode 60 oznámenia o výhradách. Vzhľadom na neexistenciu ďalšieho upresnenia a rozptýlenie ostatných skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách, Hoechst sa v tejto otázke nemohol užitočne brániť.

437    Okrem toho treba pripomenúť, že Komisia si bola vedomá nepresnosti pojmu „vodca“ použitého v bode 60 oznámenia o výhradách. To vyplýva najmä z toho, že v rozhodnutí zmenila použitú terminológiu.

438    Na základe všetkých uvedených dôvodov druhý žalobný dôvod treba prijať. Takže bez toho, aby bolo potrebné preskúmať šiesty žalobný dôvod, treba zmeniť rozhodnutie v rozsahu, v akom sa proti podniku Hoechst uplatňuje priťažujúca okolnosť vodcu kartelu.

439    Konkrétne dôsledky tejto zmeny budú stanovené neskôr.

E –  O siedmom žalobnom dôvode založenom na neodôvodnenom zvýšení pokuty za opakované porušovanie

1.     Zhrnutie rozhodnutia

440    Odôvodnenie č. 363 rozhodnutia znie:

„V prípade podniku Hoechst je závažnosť porušenia zvýšená týmito priťažujúcimi okolnosťami:

a)      Hoechst mal úlohu vodcu kartelu (odôvodnenia č. 92 až 95);

b)      Hoechst bol objektom skorších rozhodnutí konštatujúcich porušenie rovnakého druhu.“ [neoficiálny preklad]

441    Poznámka pod čiarou č. 211, vložená za odôvodnenie č. 363 rozhodnutia, znie:

„Vzhľadom na rozhodnutia Komisie 94/599/ES (PVC II) (Ú. v. ES L 239 zo 14.9.1994, s. 14), 89/191/EHS (PVC I) (Ú. v. ES L 74 zo 17.3.1989, s. 21), 86/398/EHS (Polypropylén) (Ú. v. ES L 230 z 18.8.1986, s. 1) a 69/243/EHS (Farbivá) (Ú. v. ES L 195 zo 7.8.1969, s. 11).“ [neoficiálny preklad]

442    Komisia v odôvodnení č. 368 rozhodnutia stanovuje:

„Je nevyhnutné, aby výška pokuty mala dostatočne odstrašujúci účinok. Komisia poznamenáva, že v skorších rozhodnutiach, ktoré boli určené podniku Hoechst, bol vyzvaný, aby skončil svoje protisúťažné správanie a opakovane sa ho nedopustil (pozri odôvodnenie č. 363). Toto ho malo priviesť k tomu, aby venoval osobitnú pozornosť dodržiavaniu práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže a nedopustil sa žiadneho vedomého porušenia. Skutočnosť, že zopakoval rovnaké správanie preukazuje, že skoršie pokuty nemali na neho dostatočne odstrašujúci účinok, aby zmenil svoje spávanie.“ [neoficiálny preklad]

443    V odpovedi na tvrdenia predložené podnikom Hoechst, Komisia spresnila v odôvodnení č. 372 rozhodnutia:

„Čo sa týka opakovaného porušovania podniku Hoechst, Komisia uvádza, že posledné rozhodnutie z júla 1994 nariadilo tomuto podniku skončiť jeho protisúťažné správanie a opakovane sa ho nedopustiť. Po tomto rozhodnutí, Hoechst pokračoval v porušovaní počas viac ako dvoch rokov, čo viedlo k tomuto konaniu. Uvedené jasne dokazuje, že predchádzajúce rozhodnutie ho neodradilo od účasti na podobnom karteli.“ [neoficiálny preklad]

444    S ohľadom na tieto skutočnosti a na účely zohľadnenia opakovaného porušovania podniku Hoechst zvýšila Komisia základnú čiastku pokuty o 50 % na základe priťažujúcich okolností (odôvodnenie č. 373 rozhodnutia).

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

445    Hoechst tvrdí, že Komisia zvýšila o 50 % základnú čiastku z dôvodu opakovaného porušovania jeho pokutu vo výške 110 miliónov eur. Hoechst sa domnieva, že toto zvýšenie je neprimerané a nechápe, na základe akého dôvodu mu bola pokuta zvýšená za opakované porušovanie, ku ktorému došlo v minulosti.

446    Po prvé Hoechst zdôrazňuje, že staršie konania uvedené v odôvodnení č. 363 rozhodnutia [t. j. konania, v ktorých bolo prijaté rozhodnutie 94/599/ES Komisie z 27. júla 1994 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy ES (IV/31.865 – PVC) (Ú. v. ES L 239, s. 14, ďalej len „rozhodnutie PVC II“), rozhodnutie 89/191/EHS Komisie z 21. decembra 1988 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/31.866 – PEBD) (Ú. v. ES L 74, 1989, s. 21, ďalej len „rozhodnutie PVC I“), rozhodnutie 86/398/EHS Komisie z 23. apríla 1986 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/31.149 – Polypropylén) (Ú. v. ES L 230, s. 1), rozhodnutie 69/243/EHS Komisie z 24. júla 1969 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/26.267 – Farbivá) (Ú. v. ES L 195, s. 11)], nemajú nič spoločné s prejednávanou vecou. Presnejšie, čo sa týka rozhodnutia PVC II, Hoechst sa domnieva, že toto rozhodnutie len zopakovalo rozhodnutie PVC I, o ktorom Súd prvého stupňa rozhodol, že je ničotné, a Súdny dvor ho úplne zrušil. Okrem toho sa rozhodnutia PVC I a PVC II vzťahovali na staré skutočnosti, pretože bolo skončené v roku 1984. Komisia sa teda nesprávne snaží v odôvodnení č. 372 rozhodnutia, preukázať súvislosť medzi rozhodnutím PVC II a touto vecou. K tomu sa pridáva ešte skutočnosť, že niekdajšie pôsobenie podniku Hoechst v sektore prídavných látok v potravinách nemalo nič spoločné s činnosťami v sektore PVC. Hoechst tiež uvádza, že Komisia nedávno podnikla kroky k zavedeniu spoločnej zodpovednosti skupiny tým, že zvyšuje pokutu o 10 % za rok pre obdobie od rozhodnutia, ktorým bola uložená pokuta v jednej veci a skončením porušenia, ktoré je predmetom konania v inej veci. Hoechst v tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie 2005/471/ES Komisie z 27. novembra 2002 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 Zmluvy ES proti BPB PLC, Gebrüder Knauf Westdeutsche Gipswerke KG, Société Lafarge SA a Gyproc Benelux NV (vec COMP/E-1/37.152 – Sadrokartónové dosky) (Ú. v. EÚ L 166, 2005, s. 8). Tento zosúladený postup bol posúdený ako nové porušenie, ktorého sa vedome dopustilo to isté riaditeľstvo skupiny, a to napriek paralelnému potrestaniu za podobné správanie. V prejednávanej veci však súčasnosť medzi rozhodnutím PVC II a dotknutým porušením v tejto veci vyplývalo zo skutočnosti, že Komisii sa podarilo prijať rozhodnutie PVC II až jedenásť rokov po skončení dotknutého porušenia v tejto veci.

447    Po druhé konania uvedené Komisiou v odôvodnení č. 363 rozhodnutia sa týkali správaní, ktoré skončili najneskôr v roku 1984. Išlo teda o premlčané skutočnosti. Hoechst zdôrazňuje, že od právoplatného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Farbivá uplynulo 30 rokov. Je teda príliš staré na to, aby mohlo ísť o opakované porušovanie. Hoechst dodáva, že o skutočnostiach uvedených v rozhodnutí Polypropylén bolo právoplatne rozhodnuté až v júli 1999 a o skutočnostiach vo veciach PVC I a PVC II až v októbri 2002, teda dávno po skončení skutkových okolností v tejto veci.

448    Po tretie, aj keby napokon malo byť zohľadnené, že rôzne porušenia, ku ktorým došlo v jednej skupine bez akéhokoľvek subjektívneho spojenia medzi nimi, predstavujú priťažujúcu okolnosť, bolo by uplatnené zvýšenie v každom prípade neprimerané. Predovšetkým skutočnosť, že Hoechst je členom skupiny, už bola dvakrát zohľadnená Komisiou: prvýkrát stanovením východiskovej sumy pokuty na 20 miliónov eur a druhýkrát zvýšením tejto sumy o 100 % z dôvodu veľkosti skupiny Hoechst. Nie je spravodlivé pridávať ďalšie zvýšenia. Na porovnanie, Hoechst má z dôvodu štruktúry jeho skupiny znášať základnú čiastku skoro štrnásťkrát vyššiu ako podnik Daicel, hoci jeho obrat je len štyrikrát vyšší. Hoechst tiež zdôrazňuje, že konanie, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie Sadrokartónové dosky uplatňuje zvýšenie o 10 % za rok za obdobie od prijatia predchádzajúceho rozhodnutia ukladajúceho pokutu do skončenia porušovania s dotknutým výrobkom. V prejednávanom prípade však bolo uplatnené zvýšenie o 22 % za rok.

449    Subsidiárne Hoechst tvrdí, že zvýšenie za opakované porušovanie je spravodlivé, keď dotknutý podnik úplne spolupracuje počas správneho konania. Účel sankcie neodôvodňuje toto zvýšenie.

b)     Tvrdenia Komisie

450    Komisia odkazuje na rozsudky Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 325 vyššie (bod 617), a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie (bod 284), pričom zdôrazňuje, že pojem opakované porušovanie, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkov, znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, čo bola sankcionovaná za podobné porušenia.

451    V tomto prípade konania, v ktorých boli prijaté rozhodnutia PVC I, PVC II a farbivá uvedené v rozhodnutí, sa všetky týkali kartelových dohôd o cenách alebo kvótach. Išlo teda o podobné porušenia ako porušenie, ktoré je predmetom tejto veci.

452    V tomto kontexte má len minimálny význam skutočnosť, že niektoré porušenia (ako napríklad porušenie, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie Farbivá) boli staré. Zvýšenie z dôvodu opakovaného porušovania neslúži na zvýšenie a posteriori uložených sankcií, ale na účinné postihovanie prípadov opakovaného porušovania. Komisia predovšetkým zdôrazňuje, že musí zabezpečiť odstrašujúci účinok svojich úkonov (rozsudok Irish Sugar/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, bod 245) a že opakované porušovanie je relevantným kritériom na stanovenie pokuty (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 91). Komisia dodáva, že v prejednávanej veci nie je žiadna pochybnosť o pokračovaní podniku v porušovaní uvedenom v rozhodnutiach citovaných v odôvodnení č. 363 rozhodnutia.

453    Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí Hoechst sa Komisia domnieva, že zvýšenie pre opakované porušovanie môže byť uložené, ak k danému porušeniu došlo, hoci rozhodnutie o porušení sankcionovanom ako prvom nenadobudlo ešte právoplatnosť rozhodnutej veci. Upozornenie je dané v okamihu oznámenia rozhodnutia Komisie, a nie až keď toto rozhodnutie nadobudne po skončení súdneho konania právoplatnosť rozhodnutej veci. Rovnako zvýšenie východiskovej sumy z dôvodu veľkosti skupiny podniku Hoechst nebráni zvýšeniu základnej čiastky pre opakované porušovanie. Zvýšenie uložené z dôvodu veľkosti skupiny nemá totiž nijakú súvislosť so sankcionovaním za skoršie porušenia. Zohľadnenie porušení, ku ktorým došlo v minulosti, nepredstavuje teda „dvojitý trest“.

454    Rovnako je nepodstatné, že Hoechst skončil svoju vlastnú obchodnú činnosť na dotknutom trhu po skončení porušovania, pretože na ňom pôsobil počas celej doby porušovania.

455    Napokon je bezvýznamné aj to, že skoršie porušenia sa týkali iných sektorov trhu ako práve sektora sorbátov. Sankcie uplatnené za kartelové činnosti týkajúce sa niektorého výrobku slúžia na odradenie podnikov porušovať dotknutý zákaz bez ohľadu na daný výrobok.

456    Čo sa týka výšky zvýšenia pre opakované porušovanie, Komisia pripomína, že pri stanovení výšky pokuty disponuje mierou voľnej úvahy (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T‑150/89, Zb. s. II‑1165, bod 59) a že nie je povinná použiť presný matematický vzorec. V tejto súvislosti Komisia odkazuje na viacero rozhodnutí v iných konaniach o uplatnení článku 81 ES, ako aj na rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie (bod 292), v ktorom boli uplatnené alebo povolené zvýšenia o 50 %.

457    Porovnanie tejto veci s vecou, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Sadrokartónové dosky, nie je relevantné, keďže od roku 1969 do roku 1994 bol Hoechst viackrát „upozornený“ bez toho, že by z toho vyvodil potrebné dôsledky. Takže zvýšenie základnej čiastky pokuty o 50 % nie je prehnané.

458    Napokon skutočnosť, že sa uplatnilo oznámenie o spolupráci z roku 1996, neznamená, že by opakované porušovanie podniku Hoechst prestalo byť priťažujúcou okolnosťou. Podľa Komisie oznámenie o spolupráci z roku 1996 stanovuje podmienky, za akých môže byť podnikom spolupracujúcim s Komisiou znížená pokuta. Toto oznámenie však nemôže odôvodniť neuloženie sankcie v prípade opakovaného porušovania.

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

459    Bod 2 usmernení stanovuje ako príklad priťažujúcich okolností „opakované porušovanie toho istého typu tým istým podnikom…“.

460    Pojem opakované porušovanie, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch, znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, čo bola sankcionovaná za podobné porušenia (rozsudky Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný v bode 325 vyššie, bod 617, a Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 284).

461    Medzi prvky, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti predmetného porušenia, patrí aj prípadné opakované porušovanie (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 91, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, bod 26).

462    Komisia disponuje voľnou úvahou pri výbere okolností, ktoré zohľadní na účely určenia výšky pokút, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, a to bez toho, aby bolo potrebné odkazovať na záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohľadňovať. Zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porušovania tvoria súčasť uvedenej právomoci Komisie, pričom Komisia nemôže byť pre takéto zistenie viazaná prípadnou premlčacou lehotou (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 461 vyššie, body 37 a 38).

463    V prejednávanej veci treba uviesť, že Hoechst nenamieta voči tomu, že sa ho štyri predchádzajúce rozhodnutia uvedené Komisiou v rozhodnutí na preukázanie opakovaného porušovania týkali a vzťahovali sa na porušenie rovnakého druhu, ako je porušenie v tejto veci.

464    Čo sa týka rozhodnutí Farbivá (prijatého 24. júla 1969) a Polypropylén (prijatého 23. apríla 1986), treba uviesť, že porušenie uvedené v prejednávanom rozhodnutí začalo desať rokov po prijatí rozhodnutia vo veci Farbivá a rozhodnutie vo veci Polypropylén bolo prijaté počas tohto porušenia. Navyše, hoci bol Hoechst odsúdený v rozhodnutí Polypropylén v roku 1986, pokračoval vo svojom protisúťažnom správaní na trhu so sorbátmi ešte ďalších desať rokov. Opakovanie podnikom Hoechst protisúťažného správania nasvedčuje sklonu tohto podniku k nevyvodeniu potrebných dôsledkov z jeho odsúdenia za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 355). Vzhľadom na tieto skutočnosti mohol Hoechst očakávať, že Komisia zohľadní vyššie uvedené skoršie rozhodnutia v rámci prípadného posúdenia opakovaného porušovania v prejednávanej veci. Takže nič nebráni tomu, aby Komisia vychádzala z rozhodnutí Farbivá a Polypropylén na účely konštatovania opakovaného porušovania podniku Hoechst v rámci tejto veci.

465    Pokiaľ ide o rozhodnutie PVC I (prijatého 21. decembra 1988), treba zdôrazniť, že toto rozhodnutie bolo Súdom prvého stupňa vyhlásené za ničotné (rozsudok z 27. februára 1992, BASF a i./Komisia, T‑79/89, T‑84/89 až T‑86/89, T‑89/89, T‑91/89, T‑92/89, T‑94/89, T‑96/89, T‑98/89, T‑102/89 a T‑104/89, Zb. s. II‑315), a napokon zrušené Súdnym dvorom (rozsudok z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, Zb. s. I‑2555), a to predtým, ako Komisia prijala rozhodnutie v prejednávanej veci. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, čo sa týka zrušenia rozhodnutia Súdnym dvorom, ako článok 231 ES stanovuje, že ak je žaloba opodstatnená, Súdny dvor vyhlási napadnutý akt za neplatný. Napokon, aj keď rozhodnutie PVC II prijaté Komisiou po zrušení rozhodnutia PVC I preberá z veľkej časti skutkové okolnosti rozhodnutia PVC I, odlišuje sa od neho predovšetkým v tom, že stanovuje, že dotknutá dohoda alebo zosúladený postup začali až približne v auguste 1980, zatiaľ čo rozhodnutie PVC I spresnilo, že dotknutá dohoda alebo zosúladený postup začali až približne v septembri 1976. Platí to rovnako, čo sa týka výšky pokút uložených pre Hoechst (1 milión ECU v rozhodnutí PVC I a 1,5 milióna eur v rozhodnutí PVC II). Z toho vyplýva, že tieto dve rozhodnutia nemôžu byť chápané ako zhodné. Za týchto okolností sa treba domnievať, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď použila rozhodnutie PVC I v rozhodnutí na účely preukázania opakovaného porušovania zo strany podniku Hoechst.

466    Pokiaľ ide o rozhodnutie PVC II, toto rozhodnutie bolo síce prijaté 27. júla 1994, teda počas prejednávaného porušenia, avšak bolo predmetom súdnych konaní, ktoré po skončení dotknutého porušenia v tejto veci viedli k rozsudkom z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 208 vyššie, a z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie. Treba však zdôrazniť, že na úrovni Spoločenstva a v súlade s článkom 256 prvým odsekom ES je rozhodnutie PVC II vykonateľné, pretože ukladá peňažný záväzok osobám iným než sú štáty, a to bez ohľadu na žalobu o neplatnosť podanú proti tomuto rozhodnutiu podľa článku 230 ES. Podľa článku 242 ES nemá totiž žaloba podaná na Súdny dvor odkladný účinok [rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 1995, CB/Komisia, T‑275/94, Zb. s. II‑2169, body 50 a 51; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. apríla 2005, Holcim (Deutschland)/Komisia, T‑28/03, Zb. s. II‑1357, bod 121]. Okrem toho je známe, že Hoechst nepožiadal o odklad výkonu rozhodnutia PVC II podľa článku 242 druhej vety ES. Napokon treba uviesť, že rozsudky Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora, ktoré rozhodnutie PVC II len potvrdili, boli vyhlásené pred prijatím rozhodnutia. Z toho vyplýva, že Komisia mohla svoje konštatovanie o opakovanom porušovaní podniku Hoechst založiť na rozhodnutí PVC II.

467    Vzhľadom na tieto skutočnosti treba dospieť k záveru, že Komisia mohla pre konštatovanie opakovaného porušovania podniku Hoechst vychádzať z rozhodnutí Farbivá, Polypropylén a PVC II, ale nie z rozhodnutia PVC I.

468    Pochybenie, ktorého sa však dopustila Komisia vo vzťahu k rozhodnutiu PVC I, nemôže však spochybniť posúdenie, že v prejednávanej veci išlo o opakované porušovanie, ani výšku použitého zvýšenia.

469    Čo sa týka posúdenia, že išlo o opakované porušovanie, to sa dostatočne opiera o rozhodnutia Farbivá, Polypropylén a PVC II.

470    Čo sa týka výšky zvýšenia uplatneného v prejednávanej veci, nič v rozhodnutí nenasvedčuje, že konštatovanie Komisie, že opakované porušovanie vyplýva z viacerých predchádzajúcich, viedlo k zvýšeniu sumy pokuty za priťažujúcu okolnosť výraznejšiemu, ako by bolo zvýšenie v prípade, ak by sa zistilo jediné predchádzajúce porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Danone/Komisia, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 366).

471    Napokon, čo sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podľa ktorého je uplatnené zvýšenie neprimerané, aj v porovnaní s ostatnými podnikmi uvedenými v rozhodnutí, stačí pripomenúť, že Komisia pri stanovení výšky pokuty disponuje mierou voľnej úvahy a nie je povinná použiť presný matematický vzorec. Navyše Komisia musí pri stanovení výšky pokuty zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok svojich úkonov. Opakované porušovanie je okolnosť, ktorá je dôvodom na značné zvýšenie základnej čiastky pokuty. Opakované porušovanie je totiž dôkaz toho, že predchádzajúca uložená pokuta nemala dostatočne odstrašujúci účinok. V prejednávanom prípade nie je možné sa na základe ničoho domnievať, že by bolo neprimerané zvýšenie základnej čiastky pokuty o 50 % s cieľom viesť podnik Hoechst k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže podľa Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 293).

472    Takže sa treba domnievať, že kvalifikácia opakovaného porušovania stanovená v prejednávanej veci, ako aj uplatnené zvýšenie sú dôvodné.

473    Ostatné argumenty predložené podnikom Hoechst nemôžu spochybniť tento záver.

474    Čo sa týka skutočnosti, že stará činnosť podniku Hoechst v sektore prídavných látok v potravinách nemala nič spoločné s činnosťami v sektore PVC, treba zdôrazniť, že usmernenia sa vzťahujú na opakované porušovanie „toho istého typu“ tým istým podnikom. Za týchto podmienok, v okamihu, keď sa podnik dopustí porušenia toho istého typu, hoci aj v inom sektore hospodárstva, Komisia môže zohľadniť priťažujúcu okolnosť. Tvrdenie podniku Hoechst nemôže byť preto v tejto súvislosti zohľadnené.

475    Čo sa týka skutočnosti, že Komisia v inej veci ešte pred rozhodnutím podnikla kroky na zavedenie spoločnej zodpovednosti skupiny, pričom uložila zvýšenia o 10 % za rok pre obdobie od rozhodnutia ukladajúceho pokutu v jednej veci a skončením porušenia v druhej veci, treba pripomenúť, že skoršia rozhodovacia prax Komisie neslúži sama osebe ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže tento rámec je stanovený len v nariadení č. 17 a v usmerneniach (pozri rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 339 vyššie, bod 292 a tam citovanú judikatúru), a že okrem toho hospodárske subjekty nemôžu mať legitímnu dôveru v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môže byť zmenená Komisiou v rámci jej miery voľnej úvahy (pozri rozsudky Delacre a i./Komisia, už citovaný v bode 372 vyššie, bod 33 a tam citovanú judikatúru, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 344 vyššie, bod 171).

476    Napokon ako Komisia zdôrazňuje, odkaz na oznámenie o spolupráci z roku 1996 neznamená, že by opakované porušovanie podniku Hoechst prestalo byť priťažujúcou okolnosťou. Takže je neúčinné tvrdenie predložené podnikom Hoechst, podľa ktorého by zvýšenie za opakované porušovanie nebolo spravodlivé, keď dotknutý podnik úplne spolupracuje počas správneho konania.

477    Pre všetky tieto dôvody je siedmy žalobný dôvod potrebné zamietnuť.

F –  O desiatom žalobnom dôvode založenom na analogickom uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002 podľa „zásady najpriaznivejšieho ustanovenia“

1.     Zhrnutie rozhodnutia

478    V bode 12.2.3 rozhodnutia, týkajúcom sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, Komisia uvádza, že Hoechst považuje za uplatniteľné v prejednávanom prípade oznámenie Komisie z roku 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“).

479    V prvom rade Komisia zamieta tvrdenia predložené podnikom Hoechst, pričom zdôrazňuje, že bod 28 oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje, že uvedené oznámenie sa uplatní až od 14. februára 2002 pre všetky veci, v ktorých sa nijaký podnik neodvolával na oznámenie o spolupráci z roku 1996. Pritom v prejednávanej veci viaceré podniky – medzi nimi aj Hoechst – kontaktovali Komisiu na základe oznámenia o spolupráci z roku 1996. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 nie je teda uplatniteľné (odôvodnenia č. 431 a 432 rozhodnutia).

480    Ďalej, čo sa týka „zásady najpriaznivejšieho ustanovenia“, uvedenej podnikom Hoechst, Komisia po prvé tvrdí, že oznámenia o spolupráci sa nedotýkajú právneho rámca stanoveného článkom 15 nariadenia č. 17. Vzhľadom na to, že „zásada najpriaznivejšieho ustanovenia“ vyžaduje zmenu právneho rámca na stanovenie pokút, táto zásada nie je uplatniteľná v prejednávanom prípade (odôvodnenie č. 434 rozhodnutia). Navyše dotknuté podniky, ktoré ponúkli Komisii spoluprácu, nadobudli legitímnu dôveru v skutočnosť, že táto spolupráca bude spočívať výlučne na oznámení z roku 1996, ktoré bolo v tom čase ako jediné platné (odôvodnenie č. 435 rozhodnutia).

481    Po druhé Komisia zdôrazňuje, že prístup sledovaný v rozhodnutí 1999/210/ES Komisie zo 14. októbra 1998 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy ES (vec IV/F‑3/33.708 – Bristish Sugar plc, vec IV/F – 3/33.709 – Tate & Lyle plc, vec IV/F – 3/33.710 – Napier Brown & Company Ltd, vec IV/F – 3/33.711 – James Budgett Sugars Ltd) (Ú. v. ES L 76, 1999, s. 1), nie je možné použiť v tomto prípade, pretože tieto situácie sú rozdielne. V tejto súvislosti Komisia spresňuje, že v prípade veci British Sugar/Tate & Lyle ešte neexistoval režim zhovievavosti, keď rozhodla o analogickom uplatnení ustanovení oznámenia o spolupráci z roku 1996 (odôvodnenie č. 436 rozhodnutia).

482    Po tretie nie je možné sa domnievať, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 je vo všeobecnosti priaznivejšie ako oznámenie o spolupráci z roku 1996. Či zmena prinesie určitému podnik výhodu záleží od jeho konkrétnej situácie (odôvodnenie č. 437 rozhodnutia).

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

483    Hoechst tvrdí, že mal byť oslobodený od pokút na základe analogického uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002. Hoechst zdôrazňuje, že svoje tvrdenia uviedol už v odpovedi na oznámenie o výhradách.

484    Hoechst uvádza, že začal spolupracovať už na jeseň 1998, kedy existovalo len oznámenie o spolupráci z roku 1996. Treba však zohľadniť skutočnosť, že podľa všeobecných zásad trestného práva sa má uplatniť najpriaznivejšia právna úprava. Treba uplatniť oznámenie o spolupráci z roku 2002, ak je priaznivejšie ako oznámenie o spolupráci z roku 1996.

485    Podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, každý podnik, ktorý sa zúčastnil na karteli, takže aj „vodca“, mohol podať žiadosť o oslobodenie od pokút. Hoechst zdôrazňuje, že do oznámenia o spolupráci z roku 2002 už nebolo prevzaté ustanovenie o vylúčení možnosti výrazného zníženia pokuty voči vodcom kartelu, ako bolo stanovené v bode B oznámenia o spolupráci z roku 1996. Okrem toho oznámenie o spolupráci z roku 2002 je priaznivejšie pre prvý spolupracujúci podnik v tom zmysle, že od neho nevyžaduje, aby predložil dôkazy, na ktorých základe by Komisia mohla prijať rozhodnutie nariaďujúce šetrenia podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17. Aby žiadosť o oslobodenie od pokút bola úspešná, nie je ani nevyhnutné poskytnúť všetky dôkazy, ktoré má podnik k dispozícii. Oznámenie takých dôkazov môže byť navyše podľa ustálenej praxe Komisie ústne, ak podnik tvrdí, že mu hrozí povinnosť predložiť doklady v Spojených štátoch.

486    V tomto prípade informácie, ktoré predložil Hoechst 29. októbra 1998, by stačili na to, aby mu bolo priznané oslobodenie od pokút na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Hoechst teda ako prvý predložil Komisii formálnu žiadosť o priznanie oslobodenia od pokút a tiež ako prvý predložil Komisii potrebné ústne prehlásenia. Ak by bolo uplatniteľné oznámenie o spolupráci z roku 2002, Komisia by v takom prípade zaslala podniku Hoechst na začiatku roka 1999 list, v ktorom by mu predbežne priznala oslobodenie od pokút. Žiadosť podniku Hoechst o oslobodenie od pokút by teda bola úspešná na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, čo je v rozpore s tvrdením Komisie uvedeným v bode 437 rozhodnutia.

487    Hoechst ďalej tvrdí, že ako všeobecná zásada práva sa uplatní „zásada najpriaznivejšieho ustanovenia“ tak v konaniach trestnej povahy, ako aj správnej povahy. Hoechst odkazuje predovšetkým na Nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 312, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 340), ktoré stanovuje, že sa „nesmie… uložiť žiadna správna sankcia, ak neexistovalo pred spáchaním protiprávneho konania príslušné ustanovenie právneho aktu Spoločenstva“ a že „v prípade následnej zmeny a doplnenia ustanovení, ktoré ukladajú správne sankcie a sú upravené v právnych predpisoch Spoločenstva, sa retroaktívne uplatnia menej prísne ustanovenia“.

488    Hoechst dodáva, že Súdny dvor uplatnil „zásadu najpriaznivejšieho ustanovenia“ v rozsudku zo 17. júla 1997, Farmers’ Union a i. (C‑354/95, Zb. s. I‑4559, body 40 a 41), a že je súčasťou právnej tradície spoločnej pre všetky členské štáty. Hoechst predkladá v tejto súvislosti komparatívnu štúdiu, ktorá bola predložená počas správneho konania.

489    Hoechst okrem toho zdôrazňuje, že Komisia uznala túto zásadu v rozhodnutí British Sugar/Tate & Lyle, bod 481 vyššie, keď konkrétne uviedla, že „oznámenie [o spolupráci z roku 1996] je priamo uplatniteľné len na úkony spolupráce, ku ktorým došlo po uverejnení oznámenia v úradnom vestníku 18. júla 1996“ a že „vo všetkých ostatných prípadoch spolupráce bude oznámenie uplatnené obdobne, čo znamená, že každé priaznivé zaobchádzanie v zmysle oznámenia [o spolupráci z roku 1996] bude závisieť od rozsahu, v akom boli splnené podmienky spolupráce, ako sú stanovené v oznámení“.

490    Súd prvého stupňa potvrdil tieto zásady v rozsudku z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia (T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, Zb. s. II‑2035, bod 157 a nasl.).

491    Hoechst ďalej tvrdí, že v rozhodnutí Komisie 2004/421/ES zo 16. decembra 2003 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 Zmluvy ES a článku 53 Dohody EHP voči Wieland Werke AG, Outokumpu Copper Products OY, Outokumpu Oyj, KM Europa Metal AG, Tréfimétaux SA a d’Europa Metalli SpA (vec COMP/E‑1/38.240 – Priemyselné potrubia) (Zhrnutie v Ú. v. ES L 125, 2004, s. 50, ďalej len „rozhodnutie Medené priemyselné potrubia“), ktoré spresnilo, že „napriek bodu 23 oznámenia [o spolupráci] z roku 2002, neupravuje oznámenie [o spolupráci] z roku 1996 nijakú konkrétnu výhodu pre toho, kto požiada o uplatnenie ustanovení o zhovievavosti a prezradí Komisii predtým neznáme skutočnosti, ktoré majú vplyv na závažnosť alebo dĺžku trvania kartelu,“ a že „z tohto dôvodu je vhodné považovať takú spoluprácu za poľahčujúcu okolnosť“ (odôvodnenie č. 384 rozhodnutia Medené priemyselné potrubia). V dôsledku toho Komisia znížila základnú čiastku pokuty stanovenej podniku (Outokumpu) z 38,98 na 22,22 milióna eur „pre jeho účinnú spoluprácu mimo rámca oznámenia [o spolupráci] z roku 1996“ (odôvodnenie č. 387 rozhodnutia Medené priemyselné potrubia). Komisia uviedla v tejto súvislosti, že „Outokumpu nesm[el] byť potrestaný pre jeho spoluprácu tak, že by mu bola uložená vyššia pokuta, ako by musel zaplatiť, keby nespolupracoval“, a že „z tohto dôvodu [bola] základná čiastka pokuty podniku Outokumpu paušálne znížená na 22,22 milióna eur tak, aby bola vo výške hypotetickej pokuty, aká by bola uložená podniku Outokumpu za porušenie v dĺžke trvania štyroch rokov“ (odôvodnenie č. 386 rozhodnutia Medené priemyselné potrubia).

492    Hoechst dodáva, že hoci by sa malo vychádzať zo zásady, že oznámenie o spolupráci z roku 1996 napĺňa legitímne očakávania tretích osôb, ktoré treba chrániť, nemá v prejednávanej veci žiadny význam. Len podnik Chisso by totiž mohol byť v postavení tretej osoby, ktorej je potrebné zabezpečiť takúto ochranu. Podniku Chisso však nikdy nebolo vytýkané, že by bol vodcom kartelu, a o ústnych príspevkoch Chisso nebolo nikdy tvrdené, že by neboli aktmi spolupráce. Naopak, Chisso mal možnosť a bolo mu priznané právo spoliehať sa na skutočnosť, že ústne a písomné príspevky, ktoré dobrovoľne predložil počas šetrenia, budú zohľadnené ako poľahčujúce okolnosti. Legitímna dôvera podniku Chisso by však nebola porušená ani vtedy, ak by Komisia uplatnila tieto zásady na podnik Hoechst a ak by to viedlo k jeho oslobodeniu od pokút, či už uplatnením jedného, alebo druhého oznámenia o spolupráci (alebo oboch). V oboch prípadoch by úkony spolupráce podniku Hoechst museli viesť k jeho oslobodeniu od pokuty, zatiaľ čo úkony Chisso, poskytnuté neskôr, by museli viesť k zníženiu jeho pokuty.

493    Hoechst na základe toho dospel k záveru, že ak Komisia nebola povinná priznať mu oslobodenie od pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996, mala tak spraviť analogickým uplatnením oznámenia o spolupráci z roku 2002.

494    Hoechst dodáva, že na rozdiel od odpovede Komisie na otázku Súdu prvého stupňa, by na základe uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 mohol byť oslobodený od pokút.

495    Po prvé Hoechst tvrdí, že Chisso nepredložil v októbri/novembri 1998 všetky dokumenty, ktoré mohol predložiť. Uvedená výhrada teda nemala byť určená len podniku Hoechst. Okrem toho Hoechst tvrdí, že úradníci Komisie poverení touto vecou nepožadovali okamžité predloženie dokumentov, ktoré boli oznámené a poskytnuté neskôr. V tom čase nepožadovali ešte ani vyhotovenie zoznamu dokumentov, ktoré budú predložené neskôr.

496    Po druhé bolo by nezmyselné sa domnievať, že skutočnosti predložené 29. októbra 1998 podnikom Hoechst nestačili na prijatie rozhodnutia Komisie, ktorým nariadila šetrenia podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17. Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Komisia mohla preukázať existenciu kartelu bez toho, aby bolo potrebné nariadiť šetrenie. Čo sa týka skutočnosti, že Komisia nemala presné údaje o dotknutých podnikoch (predovšetkým kontaktné adresy do kancelárií), Hoechst uvádza, že Komisia zaslala dotknutým podnikom žiadosti o doplňujúce informácie. Takže v tom čase vedela, vďaka spolupráce podniku Hoechst, na koho sa má obrátiť so žiadosťami o doplňujúce informácie.

b)     Tvrdenia Komisie

497    Komisia tvrdí, že pre uplatnenie „zásady najpriaznivejšieho ustanovenia“ by bola potrebná zmena rozhodujúceho právneho základu na stanovovanie pokút. Pritom nedošlo k žiadnej takej zmene ani doplneniu. Predovšetkým článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nebol zmenený oznámením o spolupráci z roku 2002. Toto oznámenie stanovuje len kritériá na priznanie preferenčného zaobchádzania niektorým podnikom, ktoré chcú spolupracovať s Komisiou bez toho, že by sa zmenil právny rámec, na ktorého základe sa stanovujú ukladané pokuty. Komisia odkazuje v tejto súvislosti analogicky na rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 422 vyššie (bod 233).

498    Komisia tiež spresňuje, že hoci je pri výkone svojej diskrečnej právomoci platným oznámením o spolupráci, je ním zároveň viazaná dovtedy, kým sú uvedené pravidlá platné. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že tieto pravidlá zakladajú legitímnu dôveru dotknutých podnikov. V prejednávanej veci bola legitímna dôvera podnikov, čo sa týka priaznivého zaobchádzania vyplývajúceho zo spolupráce, založená výlučne na oznámení o spolupráci platnom v tom čase, čo bolo oznámenie o spolupráci z roku 1996. Keďže oznámenie o spolupráci z roku 1996 nevyvolalo legitímnu dôveru iba na strane podniku Hoechst, odvolávanie sa na oznámenie o spolupráci z roku 2002 je vylúčené.

499    Okrem toho v prejednávanej veci nejde o hmotné ustanovenia trestného práva, ale o ustanovenia, na základe ktorých je možné uložiť sankciu. „Zásada najpriaznivejšieho ustanovenia“ sa nemôže uplatniť na oznámenia o spolupráci. Staré aj nové ustanovenia sa zakladajú na zásade, že oslobodenie od pokút môže byť priznané len jednému podniku. Dôsledkom uplatnenia „zásady najpriaznivejšieho ustanovenia“ by bolo, že ak dva podniky uzavreli protiprávne dohody a žiadajú oslobodenie od pokút, tak jeden z nich začal spolupracovať ako prvý podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996 a druhý podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, bolo by nevyhnutne potrebné poskytnúť oslobodenie od pokút obom podnikom. To by spôsobilo, že by dvaja účastníci kartelu neboli vôbec potrestaný, čo v žiadnom prípade nemôže byť predmetom oznámenia o spolupráci.

500    Navyše táto vec sa líši od veci, v ktorej bolo prijaté rozhodnutie 1999/210 (bod 481 vyššie). V tom čase Komisia uplatnila analogicky oznámenie o spolupráci z roku 1996 v prebiehajúcich konaniach, v ktorých došlo k spolupráci pred uverejnením uvedeného oznámenia. V prejednávanej veci nie je podľa Komisie taký prístup vhodný, pretože samotné oznámenie o spolupráci z roku 2002 obsahuje v bode 28 jasné usmernenia na riešenie prechodných prípadov. Tieto usmernenia zabezpečujú rovnosť zaobchádzania so všetkými dotknutými podnikmi.

501    Čo sa týka rozhodnutia Medené priemyselné potrubia, spomenutého v bode 491 vyššie, ktorého sa Hoechst dovoláva, Komisia spresňuje, že neuplatnila „zásadu najpriaznivejšieho ustanovenia“, pokiaľ ide o oznámenie o spolupráci z roku 2002. V súlade s bodom 3 šiestou zarážkou usmernení sa len domnievala, že okolnosť, ktorá odôvodňuje podľa nového režimu poskytnutie osobitnej výhody, predstavuje účinnú spoluprácu podniku v konaní, mimo rámca oznámenia o spolupráci z roku 1996.

502    V odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa Komisia dodáva, že aj keby sa v prejednávanej veci uplatnilo oznámenie o spolupráci z roku 2002, Hoechst by nemohol byť oslobodený od pokuty a ani by mu uložená pokuta nemohla byť viac znížená.

503    Čo sa týka oslobodenia od pokút, Komisia po prvé tvrdí, že jej Hoechst neposkytol v októbri/novembri 1998 každý dôkaz týkajúci sa porušovania, ktorý má, a to v rozpore s bodom 13 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Z toho istého dôvodu sa bod 13 písm. b) uvedeného oznámenia nemohol uplatniť, keďže Komisia nedostala opisný zoznam dôkazov obsahujúci presnú povahu relevantných dôkazov. Okrem toho Hoechst sa mal zaviazať predložiť tieto dôkazy k „neskoršiemu dohodnutému dátumu“. Preto podľa Komisie Hoechst na jeseň 1998 nesplnil podmienky uvedené v bode 13 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Vychádzajúc z konštatovania, že Hoechst predložil v marci a apríli 1999 všetky dôkazy ktoré mal, až v tom čase splnil všetky podmienky stanovené v bode 13 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Pritom Komisia už mala dôkazy na zistenie porušenia v článku 81 ES, čo bránilo tomu, aby bol Hoechst, s ohľadom na bod 10 oznámenia o spolupráci z roku 2002, oslobodený od pokút.

504    Po druhé na základe neexistencie presných údajov o osobách zastupujúcich podniky zúčastnených na karteli, ani adresy ich kancelárií, Komisia nemohla podľa bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 prijať rozhodnutie o vykonaní šetrení v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17. To platilo o to viac, že ostatné dotknuté podniky boli japonské a že Hoechst okrem toho uviedol, že nič nenasvedčovalo, že sa na karteli zúčastnil ešte iný európsky hospodársky subjekt.

505    Po tretie v bode 456 rozhodnutia sa Komisia domnieva, že Hoechst poskytol na stretnutí z 29. októbra 1998 nepresné znenie skutočností a že klamlivo trval na tom, že kartel bol miernej povahy. Tento opis nemohol byť považovaný za „dôkaz“, ktorý by Komisii umožňoval zistiť porušenie článku 81 ES, v zmysle bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

506    Pokiaľ ide o zníženie pokuty, Komisia zdôrazňuje, že podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 nemôže toto zníženie prekročiť 50 %, ale môže byť menšie. Toto zníženie zohľadnilo čas a stupeň pridanej hodnoty dotknutých dôkazov. Na základe toho sa Komisia domnieva, že malo byť klamlivé vyhlásenie podniku Hoechst o miernej povahe kartelu zohľadnené proti nemu a že mu malo byť priznané zníženie o menej ako 50 %.

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

507    Na úvod je potrebné upustiť od „analogického“ uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže spolupráca podniku Hoechst sa v tomto konaní riadila oznámením o spolupráci z roku 1996. Táto situácia sa v tejto súvislosti líši od prípadov predložených podnikom Hoechst, v ktorých sa oznámenie o spolupráci z roku 1996 mohlo analogicky uplatniť na prípady, ktoré začali pred prijatím uvedeného oznámenia, ktoré však nepodliehali žiadnemu právnemu pravidlu.

508    Pokiaľ ide o to, že žalobný dôvod podniku Hoechst je možné v skutočnosti pochopiť tak, že sa týka temporálnej kolízie zákonov, stačí uviesť, že taká kolízia nemôže existovať. Bod 28 oznámenia o spolupráci z roku 2002 totiž jasne stanovuje, že uvedené oznámenie sa uplatňuje od 14. februára 2002 pre všetky prípady, v ktorých žiaden podnik „sa nedovolával oznámenia o spolupráci z roku 1996“. [neoficiálny preklad] V prejednávanom prípade sa však dotknuté podniky, teda Hoechst, dovolávali oznámenia o spolupráci z roku 1996.

509    Napokon treba uviesť, že spolupráca dotknutých podnikov začala na konci roka 1998, t. j. v čase, keď bolo platné len oznámenie o spolupráci z roku 1996, ale pokračovala po uverejnení oznámenia o spolupráci z roku 2002, pričom posledná žiadosť o informácie bola Komisiou zaslaná 13. decembra 2002. Okrem toho treba zdôrazniť, že až v štádiu prijatia rozhodnutia Komisia rozhodla s konečnou platnosťou o spolupráci dotknutých podnikov, a predovšetkým o otázke, ktorý podnik by mohol prípadne byť oslobodený od pokút. Takže úkony spolupráce dotknutých podnikov v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996 spôsobili účinky až po prijatí oznámenia o spolupráci z roku 2002. Čo sa týka právnych situácií, ktoré ešte nenadobudli svoje účinky, nové pravidlo sa rovno uplatní na budúce účinky situácie, ku ktorej došlo, keď bolo účinné staré pravidlo, „ak neexistujú prechodné ustanovenia“ (rozsudok Súdneho dvora z 21. januára 2003, Nemecko/Komisia, C‑512/99, Zb. s. I‑845, bod 46). Keďže také prechodné ustanovenia v prejednávanej veci existovali, treba ich preto zohľadniť a považovať oznámenie o spolupráci z roku 1996 za uplatniteľné.

510    Tento záver navyše umožní vyhovieť zásadám právnej istoty a legitímnej dôvery. Treba zdôrazniť v tejto súvislosti, že oznámenie o spolupráci vyvoláva legitímnu dôveru v to, že mu bude pokuta znížená o určité percentá (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 344 vyššie, bod 188). Okrem toho s ohľadom na znenie bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996, ktoré má odmeniť veľmi významným znížením pokuty iba jediný podnik, ktorý bol skutočne „prvý“, kto poskytol rozhodujúce dôkazy (pozri rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 550 a tam citovanú judikatúru).

511    Navyše bez toho, že by bolo potrebné určiť, či sa zásada, ktorej sa Hoechst dovoláva, môže uplatniť na oznámenia Komisie o spolupráci, stačí uviesť, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 je komplexné, v tom zmysle, že mení a dopĺňa oznámenie o spolupráci z roku 1996 vo viacerých bodoch na úrovni hmotných aj procesných pravidiel. Niektoré zmeny a doplnenia sú výhodnejšie pre dotknuté podniky. Iné zmeny a doplnenia však nie sú. Okrem toho uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 je iné v každom jednotlivom prípade. Nie je preto možné posudzovať oznámenie o spolupráci z roku 2002 za vo všeobecnosti priaznivejšie, ako oznámenie o spolupráci z roku 1996.

512    Presnejšie povedané, uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 by k tomu v prejednávanej veci bezprostredne neviedlo k priaznivejšiemu výsledku pre Hoechst.

513    V tejto súvislosti treba uviesť, aby mohol byť podnik oslobodený od pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, musí „okamžite“ poskytnúť Komisii všetky dôkazy týkajúce sa údajného porušovania, ktoré v tom čase má, „alebo“ najskôr predložiť tieto informácie v hypotetickej podobe, pričom v takom prípade musí podnik predložiť opisný zoznam dôkazov, ktoré navrhuje odhaliť k neskoršiemu dohodnutému dátumu. Tento zoznam by mal presne vyjadrovať povahu a obsah dôkazov [bod 13 písm. a) a b) oznámenia o spolupráci z roku 2002].

514    V prejednávanej veci z dôvodov uvedených v bodoch 574 až 578 nižšie treba uviesť, že Hoechst neposkytol okamžite dôkazy, ktoré v tom čase mal. Z písomností v spise ani nevyplýva, že by Hoechst predložil skutočnosti, na ktorých základe sa Komisia mohla oboznámiť s povahou a obsahom dôkazov, ktoré mal Hoechst a ktoré mohli byť odhalené neskoršie.

515    Takže v prejednávanej veci by uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 bezprostredne neviedlo k oslobodeniu podniku Hoechst od pokút.

516    Navyše v rozsahu, v akom oznámenie o spolupráci z roku 2002 stanovuje okrem oslobodenia od pokuty aj jej maximálne zníženie o 50 %, jeho uplatnenie by bezprostredne neviedlo k vyššiemu zníženiu pokuty pre podnik Hoechst ako k tomu, ktoré bolo stanovené.

517    Pre všetky tieto dôvody je desiaty žalobný dôvod potrebné zamietnuť.

G –  O ôsmom a deviatom žalobnom dôvode týkajúcich sa uplatnenia oznámenia o spolupráci

518    Svojím ôsmym žalobným dôvodom sa Hoechst domnieva, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia pri stanovení podniku, ktorý v prejednávanej veci začal spolupracovať ako prvý. Svojím deviatym žalobným dôvodom sa Hoechst domnieva, že sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia obsahu jeho spolupráce.

519    Najskôr treba preskúmať ôsmy žalobný dôvod.

1.     Zhrnutie rozhodnutia

520    V bode 12.2.3 rozhodnutia, týkajúcom sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996 (odôvodnenie č. 440 rozhodnutia), je stanovené:

„Na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. novembra 1998, Chisso ústne opísal činnosti kartelu a predložil dôkazy písomné dôkazy… Komisia sa domnieva, že Chisso bol v tomto prípade prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu konštatovaného týmto rozhodnutím. Skutočnosti predložené Komisii 13. novembra 1998 spočívali predovšetkým z rukou napísaných poznámok týkajúcich sa určitého počtu stretnutí kartelu. Ústne opísanie činnosti kartelu umožnilo Komisii zasadiť dokumenty do ich skutočného kontextu. Informácie predložené podnikom Chisso umožnili Komisii stanoviť existenciu a obsah väčšiny stretnutí kartelu a identifikovať účastníkov, ako je vysvetlené v časti I.“ [neoficiálny preklad]

521    Čo sa týka podniku Hoechst, v odôvodnení č. 451 rozhodnutia bolo spresnené, že „hoci nebol prvým podnikom, ktorý poskytol Komisii rozhodujúce skutočnosti, Hoechst prispel v predbežnom štádiu k preukázaniu dôležitých aspektov porušenia a po prijatí oznámenia o výhradách nespochybnil vecnú správnosť skutočností, na ktorých Komisia založila svoje tvrdenia“.

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

522    Hoechst tvrdí, že aj v prípade uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996 musí byť považovaný za podnik, ktorý začal spolupracovať s Komisiou ako prvý, a poskytol rozhodujúce dôkazy o karteli.

523    Na základe chronologickej analýzy skutočností Hoechst zdôrazňuje, že advokáti Chisso sa stretli so zástupcami Komisie 29. septembra 1998, v rámci inej veci. Zo zápisnice z tohto stretnutia vyplýva, že advokáti Chisso subsidiárne uviedli, že zastupujú ešte aj ďalší podnik, ktorý má záujem spolupracovať s Komisiou vo veci kartelu týkajúceho sa kyseliny sorbovej.

524    Advokáti Chisso však v tom čase neboli pripravení ani oprávnení odhaliť totožnosť daného podniku. To vyplýva predovšetkým z dvoch interných záznamov Komisie z 1. a 2. októbra 1998. Skutočnosť, že autor interných záznamov sa pripojil k rokovaniu, neumožňuje dospieť k záveru, že identita podniku Chisso bola dopredu odhalená, predovšetkým zástupcom generálneho riaditeľa z generálneho riaditeľstva hospodárskej súťaže Komisie v čase skutkových okolností. Okrem toho uvedenie iného podniku v internom zázname z 2. októbra 1998 nie je pravopisnou chybou Komisie, a teda sa v skutočnosti netýka Chisso.

525    Hoechst sa tiež domnieva, že do uvedeného dňa nebola podaná nijaká žiadosť, ktorá by spĺňala požiadavky bodu E ods. 1 oznámenia o spolupráci z roku 1996, a že na tomto stretnutí nebol navrhnutý ani predložený nijaký dôkaz. Okrem toho nebol opísaný nijaký dôkaz porušenia a mená zúčastnených podnikov tiež neboli oznámené.

526    Dňa 23. októbra 1998 telefonicky kontaktovali advokáti podnikov Hoechst a Nutrinova Komisiu, aby požiadali o stretnutie.

527    Advokáti podnikov Hoechst a Nutrinova formálne požiadali 29. októbra 1998 na stretnutí s Komisiou, aby sa s podnikmi, ktoré zastupovali, zaobchádzalo ako s hlavnými svedkami spolupráce. V tejto súvislosti opísali hlavné skutočnosti kartelu so sorbátmi, t. j. dotknuté výrobky, zúčastnené podniky, protisúťažné správanie a dĺžku trvania. Tento ústny opis podstatných skutočností bol teda akceptovaný Komisiou ako úkon spolupráce. Na základe porovnania s predchádzajúcimi konštatovaniami rozhodnutia vyšlo najavo, že podnikom Hoechst vtedy predložené informácie boli v rozhodnutí použité v celom rozsahu. Komisia najmä nedošla v rozhodnutí ku konštatovaniam týkajúcim sa štruktúry kartelu, ktoré boli zásadne odlišné od informácií poskytnutých podnikom Hoechst 29. októbra 1998.

528    Dňa 13. novembra 1998 advokáti Chisso prvýkrát predložili ústne vyjadrenia vo veci kartelu so sorbátmi. Až v tomto čase bola odhalená identita podniku Chisso.

529    Následne Hoechst zaslal Komisii viacero písomných oznámení, konkrétne v decembri 1998, v marci a v apríli 1999, ako aj ešte niekoľkokrát potom. Príspevok podniku Hoechst z 19. marca 1999 bol prvým písomným príspevkom, ktorý potvrdil vo forme „vyhlásenia spoločnosti“ základné prvky kartelu.

530    Prvé vyhlásenie od spoločnosti Chisso bolo vykonané až 20. apríla 1999. Nijaké iné podniky zúčastnené na porušení sa s Komisiou počas tejto prvej fázy konania nekontaktovali.

531    Tieto skutočnosti preukazujú, že Hoechst bol prvý podnik, ktorý poskytol Komisii „rozhodujúce dôkazy“ v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 1996, a to ústne.

532    Hoechst dodáva, že podľa ustálenej praxe Komisie sa podnik považuje za prvý spolupracujúci podnik, ak najskôr poskytne ústne dôkazy, a tie spĺňajú kritérium „rozhodujúcich dôkazov“, a neskôr ich potvrdí písomne a doplní ich. Tieto ústne dôkazy už umožnili Komisii vykonať vyšetrovanie a šetrenie alebo zaslať žiadosti o doplňujúce informácie. Písomná forma spolupráce sa nevyžaduje ani podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996, ani podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.

533    Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Komisia mu spôsobovala obštrukcie, keďže sa po prvé zaviazala, že varuje Chisso, ak by ho iné podniky predbehli v spolupráci, a po druhé rázne odmietla uznať ústne príspevky ako úkony spolupráce, pričom sa tak vrátila ku svojmu predchádzajúcemu postoju. Hoechst v tomto ohľade odkazuje na list Komisie z 19. januára 1999, v ktorom sa domnievala, že Hoechst prestal spolupracovať, na list zaslaný podnikom Hoechst 28. januára 1999 vyjadrujúci jeho nepochopenie uvedeného postoja, na telefonický rozhovor, ktorý sa uskutočnil 5. marca 1999 a v ktorom Komisia oznámila, že čas stretnutí „bez konca“ sa už skončil, ako aj na list Komisie z 29. marca 1999, ktorým odmietla prijať ústne výpovede podniku Hoechst. Tento prístup predstavoval porušenie práva na spravodlivé konanie a zásady riadnej správy vecí verejných. Hoechst tiež uvádza, že vtedajšia prax Komisie pripúšťala žiadosti a úkony spolupráce podnikov v ústnej podobe. Prístup Komisie sa zdá tiež byť svojvoľný, keďže boli a contrario ústne svedectvá podniku Chisso prijaté.

534    V každom prípade, aj keby Komisia – v rozpore so svojou vtedajšou, ako aj súčasnou praxou – brala do úvahy len písomné dôkazy, oznámenie podniku Hoechst z 19. marca 1999 bolo prvým písomným dokladom vydaným v mene podniku a potvrdzujúcim ústne poskytnuté údaje.

535    Vyhotovenie zápisníc z rozhovorov s podnikom Chisso z 13. novembra 1998 nie je možné posúdiť ako prvú písomnú spoluprácu, keďže tieto dokumenty boli nezrozumiteľné a dávali zmysel až na základe opisu skutkových okolností predtým poskytnutého podnikom Hoechst 29. októbra 1998. Nedostatok dôkaznej sily dokumentov poskytnutých podnikom Chisso tiež vyplýval zo skutočnosti, že Komisia považovala za nevyhnutné opätovné vypočutie zamestnancov podniku Chisso 9. decembra 1998. Navyše zápisnice predložené podnikom Chisso sa odvolávali len na niekoľko stretnutí v roku 1995 a 1996. Pokiaľ ide o oveľa dlhšie obdobie od roku 1978 do roku 1994, Chisso 13. novembra 1998 nepredložil nijaký písomný dokument. Navyše tieto „dôkazné prostriedky“ neboli použité v rozhodnutí na preukázanie činnosti kartelu. Neboli teda „rozhodujúce“.

536    Hoechst v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v internom zázname Komisie z 9. novembra 1998, oznámenom v rámci prístupu k spisu, sa uvádza, že advokáti Chisso „ponúkli svoju spoluprácu ako prví a potom boli predbehnutí na základe neskorších skutočností, pretože iné podniky poskytli užitočné informácie pred nimi“.

537    Hoechst dodáva, že Komisia mu nemôže nevytýkať to, že ním poskytnuté vysvetlenia v súvislosti s dohodami sa v niektorých otázkach odchyľujú od skutočností uvedených v rozhodnutí a zároveň akceptovať, že informácie poskytnuté podnikom Chisso, ktorý bol oslobodený od pokút, nezahŕňajú celú dĺžku porušenia ani všetky detaily kartelu.

b)     Tvrdenia Komisie

538    Komisia predovšetkým zdôrazňuje, čo sa týka interného záznamu Komisie z 9. novembra 1998 spomenutého podnikom Hoechst, že neformálne posúdenie úradníkmi Komisie v predbežnej fáze konania nemôže predpovedať rozhodnutie samotnej Komisie.

539    Vo zvyšnej časti Komisia opravuje spôsob, akým Hoechst opisuje následnosť skutkových okolností v prejednávanej veci.

540    Po prvé, čo sa týka stretnutí z 29. septembra 1998 – týkajúcich sa dvoch vecí, pričom vec týkajúca sa sorbátov sa konala od 16.30 do 18.30 –, Komisia súhlasí, že advokáti konali v mene Chisso, ako vyplýva z odôvodnenia č. 4 rozhodnutia.

541    Komisia v tejto súvislosti pripomína, že existujú dva interné záznamy týkajúce sa tohto stretnutia.

542    Pokiaľ ide o prvý interný záznam z 2. októbra 1998, týkajúci sa stretnutia vo veci kyseliny sorbovej, Komisia uvádza, že zástupca generálneho riaditeľa z generálneho riaditeľstva hospodárskej súťaže Komisie sa v čase skutkových okolností stretol s advokátmi Chisso v čase od 16.30 do 17.30. Komisia tiež uvádza, že tento interný záznam uvádza „spoločnosť Chisso“. To dokazuje, že advokáti Chisso presne označili svojho klienta. V opačnom prípade by autor záznamu nepoznal identitu tohto podniku. Okolnosť, že interný záznam z 2. októbra 1998 odkazuje na „neznámy podnik“ tomu neodporuje. To len znamená, s akým odkazom bolo stretnutie s advokátmi dohodnuté. Okrem toho skutočnosť, že tento záznam spomína iný dotknutý podnik v rámci iného konania je len chyba v písaní. Dotknutý podnik bol v skutočnosti Chisso.

543    Čo sa týka interného záznamu z 1. októbra 1998 (vzťahujúci sa na dve veci, pričom v jednej išlo o kyselinu sorbovú) Komisia zdôrazňuje, že dvaja úradníci sa pridali k spoločnému stretnutiu až o 17.30. To, že tento interný záznam uvádza, že podnik, ktorý chcel poskytnúť informácie o karteli v sektore sorbátov nebol identifikovaný, je možné odôvodniť tým, že podnik Chisso nebol pomenovaný pred dotknutými úradníkmi, z ktorých je jeden autorom interného záznamu.

544    Po druhé bolo by nesprávne tvrdiť, že Hoechst opísal hlavné prvky kartelu v sektore sorbátov na stretnutí z 29. októbra 1998. Sám Hoechst neskôr spresnil v liste z 27. októbra 1998, že išlo len o „prvú diskusiu s cieľom objasniť si ostatné detaily“. Podľa interného záznamu Komisie zo 6. novembra 1998 Hoechst od začiatku stretnutia tvrdil, že potrebuje viac času, aby sa dostatočne detailne informoval o karteli a mohol poskytnúť komplexné informácie.

545    Informácie predložené podnikom Hoechst na tomto stretnutí 29. októbra 1998 boli veľmi všeobecné a skutočnosti boli opísane veľmi neurčito. Navyše Hoechst spomenul polročné stretnutia, na ktorých nebola uzavretá nijaká konkrétna dohoda. Tiež spomenul neformálnu a priateľskú povahu stretnutí (odôvodnenie č. 456 rozhodnutia).

546    V relevantnej časti súhrnu skutkových okolností rozhodnutia (odôvodnenia č. 79 až 251), Komisia ani raz neodkázala na výhrady podniku Hoechst predložené 29. októbra 1998. Pripomienky podniku Hoechst týkajúce sa dohôd sa navyše značne odlišovali od skutočností uvedených v rozhodnutí.

547    Po tretie Komisia zdôrazňuje, že Hoechst až do 19. marca 1999 úplne nespolupracoval. To zreteľne vyplýva z listov z 21. decembra 1998 a 28. januára 1999, v ktorých Hoechst oznámil Komisii, že z dôvodu trestných a občianskoprávnych konaní prebiehajúcich v Spojených štátoch sa rozhodol ešte v tom čase nepredložiť všetky užitočné informácie, ani dokumenty či dôkazy o karteli, ktoré mal. V liste z 19. januára 1999 Komisia však spresnila, že tento prístup predstavuje odmietnutie spolupráce v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 1996. Takým konaním sa Hoechst vystavil riziku, že mu bude uložená pokuta.

548    V rozpore s tým, čo tvrdí Hoechst, Komisia zdôrazňuje, že nezohľadnenie ústnych príspevkov nebolo v rozpore s vtedajšou praxou. Táto prax sa zmenila až po prijatí oznámenia o spolupráci z roku 2002.

549    Okrem toho, čo sa týka výhrady o obštrukciách Komisie počas konania, Komisia zdôrazňuje, že vo svojom liste z 29. marca 1999, na ktorý sa Hoechst odvoláva, spresnila, že ak chce, aby bol oslobodený od pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996, musí poskytnúť aspoň informácie, dokumenty alebo iné dôkazy, na ktorých základe je možné potvrdiť existenciu kartelu. Tak to stanovuje bod D ods. 2 prvá zarážka oznámenia o spolupráci z roku 1996. List z 29. marca 1999 teda oznamoval, že až dovtedy Hoechst podľa názoru úradníkov Komisie nespĺňal ani podmienky tejto prvej zarážky. Nič iné nevyplýva ani zo zápisnice vyhotovenej advokátmi podniku Hoechst na základe niektorých častí telefonického rozhovoru z 5. marca 1999 s úradníkom Komisie povereného touto vecou. V tejto veci nešlo o obštrukcie, ale o správne objasnenie situácie v súlade s oznámením o spolupráci z roku 1996.

550    Po štvrté Komisia tvrdí, že je nepresné tvrdenie, že Chisso predložil na stretnutí 13. novembra 1998 len málo dokumentov. V internom zázname z 19. novembra 1998 Komisia spomína viacero dokumentov týkajúcich sa kontaktov medzi konkurentmi v rokoch od 1995 do 1996. Uvedené dokumenty boli programy rokovaní stretnutí a poznámky osôb z týchto rokovaní. Navyše Chisso predložil tabuľky dohodnutých cenových cieľov pre celú dobu trvania kartelu. Tieto písomné dôkazy, ktoré boli tiež ústne vysvetlené, mali pre Komisiu rozhodujúci význam pri prijatí rozhodnutia (odôvodnenie č. 440 rozhodnutia), pretože Komisii umožnili po prvýkrát počas správneho konania preukázať, že došlo k porušeniu, napriek tomu, že tieto dôkazy nezahŕňali celú dĺžku trvania, ako bola konštatovaná, ani všetky detaily kartelu. Na základe varovania sľúbeného podniku Chisso na tomto stretnutí sa nebolo možné domnievať, že tento podnik v tom čase ešte nesplnil podmienky na oslobodenie od pokút. Nanajvýš sa bolo možné domnievať, že nebolo isté, či bude podnik Chisso oslobodený na základe vtedajších úkonov spolupráce.

551    Naopak, Hoechst poskytol Komisii informácie, ktoré môžu byť považované za začiatok účinnej spolupráce, až 19. marca 1999. Písomné oznámenie z 19. marca 1999 neobsahovalo totiž podrobný opis stretnutí a činností kartelu. Hoechst poskytol tieto detaily až 28. apríla 1999 vo svojej odpovedi na konkrétne otázky Komisie.

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

552    Treba pripomenúť, že bod B oznámenia o spolupráci z roku 1996 stanovuje, okrem iných podmienok, že podniku, ktorý „ako prvý poskytne rozhodujúce skutočnosti preukazujúce existencie kartelu“ [neoficiálny preklad] [bod B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996], bude znížená výška pokuty minimálne o 75 % z pokuty, ktorá by mu bola uložená, ak by nespolupracoval, pričom toto zníženie môže viesť až k tomu, že vôbec nebude uložená pokuta.

553    Zo samotného znenia bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 vyplýva, že „prvý“ podnik nemusí uviesť všetky okolnosti preukazujúce všetky detaily fungovania kartelu, ale že stačí oznámiť „niektoré“ rozhodujúce skutkové okolnosti. Podľa tohto ustanovenia sa nevyžaduje, aby oznámené informácie boli samy osebe „dostatočné“ na prípravu oznámenia o výhradách, alebo dokonca na prijatie konečného rozhodnutia konštatujúceho existenciu porušenia (rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 362). Hoci dôkazy, na ktoré sa vzťahuje bod B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996, nemusia byť nevyhnutne samy osebe dostatočné na dokázanie existencie kartelu, musia byť minimálne rozhodujúce pre tento účel. Musí teda ísť nielen o orientačný zdroj pre vyšetrovania, ktoré má viesť Komisia, ale o dôkazy, ktoré možno priamo použiť ako hlavný dôkazný podklad rozhodnutia konštatujúceho porušenie (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 493).

554    Treba tiež zdôrazniť, že rozhodujúce dôkazy v zmysle bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 možno poskytnúť aj ústne (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 506).

555    Napokon treba pripomenúť, že Komisia má určitú mieru voľnej úvahy pri posúdení otázky, či daná spolupráca bola „rozhodujúca“ pre uľahčenie jej úlohy pri konštatovaní existencie porušenia a jeho ukončenie, pričom len zjavné prekročenie tejto miery voľnej úvahy sa môže považovať za protiprávne (rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 362).

556    V súvislosti s predchádzajúcimi úvahami treba posúdiť, či sa Komisia v prejednávanej veci dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutočnosti preukazujúce existenciu kartelu.

557    V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že v odôvodnení č. 440 rozhodnutia, Komisia uviedla, že „na stretnutí z 13. novembra 1998 Chisso ústne opísal činnosti kartelu a predložil listinné dôkazy“ a že Komisia „preto považuje, že Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu konštatovaného v tomto rozhodnutí“. Z toho vyplýva, že Komisia svoje posúdenie založila len na ústnom opise činnosti kartelu a na písomných dôkazoch predložených na stretnutí z 13. novembra 1998 a nie neskôr, keď rozhodla, že Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutočnosti preukazujúce existenciu kartelu.

558    Po druhé treba uviesť, že na stretnutí 13. novembra 1998 podnik Chisso poskytol podrobný ústny opis činností kartelu. Zo zápisnice z tohto stretnutia vyhotoveného Komisiou vyplýva, že Chisso oznámil, kto boli účastníci kartelu, dĺžku jeho trvania, 19 dátumov a miest stretnutí kartelu, jeho predmet i fungovanie. K predmetu a fungovaniu kartelu Chisso najmä spresnil, že dotknuté podniky sa dohodli o cenách a množstvách sorbátov a že počas trvania kartelu si boli vedomí toho, že ich konanie je protiprávne. Chisso tiež spresnil spôsob stanovovania kvót a problémy, ktoré sa vyskytli, priebeh stretnutí a prípravné stretnutia medzi japonskými výrobcami, mená zamestnancov Chisso, ktorí sa zúčastnili stretnutí, ako aj mená niektorých zamestnancov ostatných dotknutých podnikov, rozsah kontaktov medzi podnikmi Hoechst a Daicel a systém stretávania a spôsob stanovenia cieľových cien.

559    Po tretie treba zdôrazniť, že Chisso okrem detailného ústneho opisu činností kartelu tiež poskytol na stretnutí z 13. novembra 1998 písomné dôkazy nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise (spolu 156 strán). Presnejšie Chisso predložil podrobné záznamy (ručne písané záznamy po japonsky spolu s prekladom do angličtiny) z jarných a jesenných stretnutí v rokoch 1995 a 1996 (preukazujúce úroveň cieľových cien stanovenej medzi účastníkmi kartelu), program rokovania na týchto stretnutiach, vizitky osôb, ktoré sa zúčastnili na stretnutiach, ako aj dohodnuté množstevné kvóty predaja na roky 1992 až 1995.

560    V rozpore s tým, čo tvrdí Hoechst, boli tieto dokumenty použité Komisiou, pretože na viaceré strany sa odkazuje v rozhodnutí, najmä vo vzťahu k priebehu a konkrétnym výsledkom spoločných stretnutí (pozri najmä poznámky pod čiarou č. 82, 140, 141, 144 a 150 rozhodnutia). Takže tieto dokumenty boli relevantné na preukázanie v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 1996 „existencie kartelu“.

561    Navyše v rozpore s tým, čo tvrdí Hoechst, boli tieto dokumenty dostatočne zrozumiteľné, napriek tomu, že jeden zamestnanec podniku Chisso, ktorý sa zúčastnil na spoločných stretnutiach, poskytol spresnenia na stretnutí so zástupcami Komisie, ktoré sa uskutočnilo 9. decembra 1998. Ako totiž vyplýva zo zápisnice vyhotovenej Komisiou z tohto stretnutia, spresnenia poskytnuté k týmto dokumentom sa netýkali ich všeobecného pochopenia, ale niektorých detailov spojených predovšetkým s používaním skratiek.

562    Po štvrté treba uviesť, že Hoechst sa stretol so službami Komisie 29. októbra 1998, teda pred podnikom Chisso, aby ústne opísal dotknuté stretnutia. Hoechst konkrétne uviedol účastníkov stretnutí, približnú dĺžku trvania týchto stretnutí (od konca sedemdesiatych rokov/začiatku osemdesiatych rokov až do rokov 1995/1996), frekvenciu týchto stretnutí a ich predmet.

563    Treba však zdôrazniť, že na tomto stretnutí Hoechst nepredložil nijaký písomný dokument, ktorý by podporoval jeho tvrdenia. V tejto súvislosti podľa zápisnice vyhotovenej Komisiou a nespochybnenej podnikom Hoechst zástupca podniku Hoechst uviedol, že „Nutrinova má veľké ťažkosti s nájdením všetkých relevantných detailov týchto stretnutí“.

564    Okrem toho v tej istej zápisnici bolo uvedené, že „predmetom týchto stretnutí nebolo rozdelenie si zákazníkov alebo určenie cien v presnom slova zmysle“ a že „žiadny systém kontroly neexistoval“ alebo tiež aj to, že advokát podniku Hoechst „kategoricky trval na tom, že úroveň dohôd na týchto stretnutiach bola mierna a neštandardná pre kartelovú dohodu o určení cien alebo rozdelení si zákazníkov“.

565    V zápisnici zo stretnutia z 29. októbra 1998 vyhotovenej podnikom Hoechst, je tiež spresnené, že „rokovania medzi podnikmi Hoechst/Nutrinova a Japoncami sa netýkali rozdelenia si zákazníkov, kartelov pre výberové konania či určenia cien v presnom slova zmysle“.

566    Nikdy počas stretnutia 29. októbra 1998 Hoechst presne neuviedol, že predmetom spoločných stretnutí bolo rozdelenie množstevných kvót dotknutých podnikov pre Európu, ani že bol zavedený systém kontroly stretnutí, čo však bolo konštatované v článku 1 výroku rozhodnutia, na základe oznámenia o výhradách bez toho, že by tieto skutočnosti Hoechst spochybnil. Čo sa týka množstiev predaja, Hoechst len uviedol v uvedenej zápisnici, pod názvom „miera nárastu“, že „konkurenti diskutovali o tom, ako vidia rast trhu a kto bude schopný pokryť rast dopytu“.

567    Napokon Hoechst spresnil vo svojej zápisnici zo stretnutia z 29. októbra 1998, že „stretnutia neboli organizované systematicky a [že] programy rokovaní boli veľmi jednoduché“.

568    Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že po prvé Chisso poskytol na stretnutí z 13. novembra 1998 podrobný opis činností a fungovania kartelu. Po druhé sa opis podniku Chisso opieral o písomné dôkazy, ktoré boli relevantné na preukázanie existencie kartelu. Po tretie zo stretnutí z 29. októbra 1998 vyplýva, že Hoechst síce opísal dotknuté stretnutia, ale tento opis bol jednak menej detailný, ako opis poskytnutý podnikom Chisso, jednak neopisoval správne predmet a fungovanie dotknutého kartelu a napokon ho nepodporil nijakými písomnými dôkazmi.

569    S ohľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutočnosti preukazujúce existencie kartelu.

570    Žiadne z tvrdení podniku Hoechst nemôže tento záver spochybniť.

571    Čo sa týka skutočnosti, že Komisia ubezpečila Chisso na stretnutí z 13. novembra 1998, že ho varuje, ak ho iné podniky predbehnú, pričom ako už bolo uvedené v rámci posúdenia prvého žalobného dôvodu, táto okolnosť nemôže mať vplyv na to, že Chisso bol prvý podnik, ktorý na tomto stretnutí poskytol rozhodujúce skutočnosti preukazujúce existencie kartelu.

572    Čo sa týka toho, že Komisia rázne odmietla uznať ústne príspevky podniku Hoechst ako úkony spolupráce, najmä skutočnosti predložené podnikom Hoechst na stretnutí z 29. októbra 1998, treba uviesť, že v odôvodnení č. 5 rozhodnutia, Komisia výslovne uvádza, že 29. októbra 1998 na stretnutí medzi advokátmi Hoechst a Nutrinova so službami Komisie, bol poskytnutý ústny opis dotknutého trhu, výrobcov, podielov na trhu, konania v Spojených štátoch a činností kartelu. Nikde v rozhodnutí nebolo uvedené, že ústny príspevok podniku Hoechst zo stretnutia z 29. októbra 1998 nebol zohľadnený. Skutočnosť, že Komisia sa mohla v určitom momente konania domnievať, že spolupráca podniku Hoechst nevyhovuje požiadavkám oznámenia o spolupráci z roku 1996, nič nemení na závere, podľa ktorého ústny príspevok podniku Hoechst zo stretnutia z 29. októbra 1999 bol napokon zohľadnený v rámci rozhodnutia.

573    V každom prípade treba uviesť, že Hoechst vo svojich písomnostiach odkazuje na list Komisie z 19. januára 1999, v ktorom uviedla:

„Služby Komisie berú na vedomie zmenu vášho postoja a skutočnosť, že Nutrinova nemá záujem ďalej spolupracovať v zmysle oznámenie o spolupráci… Informácie o sorbátoch, ako ich Nutrinova doteraz predložila, sa nemôžu považovať za poskytnuté v rámci tohto oznámenia.“

574    V tejto súvislosti treba uviesť, že na stretnutí z 29. októbra 1998 so službami Komisie Hoechst chcel predložiť písomný príspevok do konca roka 1998. V liste z 21. decembra 1998, na ktorý odpovedala Komisia listom z 19. januára 1999, Hoechst však uviedol okrem toho, že spolupráca prostredníctvom ústnych svedectiev nebolo možná:

„Bohužiaľ nemôžeme dodržať náš sľub poskytnúť vám do konca roka celkovú správu o skutkových okolnostiach… Vzhľadom na stále prebiehajúce konanie v Amerike nám náš poradca v Spojených štátoch naznačil, že úplné sprístupnenie Komisii, ako bolo pôvodne predpokladané na našom rokovaní v októbri, by vážne ohrozilo záujmy podniku Nutrinova (ako aj záujmy niektorých jeho členov) v Spojených štátoch.“

575    Z uvedeného vyplýva, že Hoechst zreteľne vyjadril nemožnosť ďalšej spolupráce v tom štádiu konania s Komisiou, a to ani spoluprácu prostredníctvom písomností ani ústnych svedectiev. Za týchto okolností nie je možné Komisii vytýkať, že sa v tomto štádiu konania mohla domnievať, že Hoechst úplne nespolupracoval a že za týchto podmienok mohli byť predchádzajúce úkony spolupráce považované prípadne za nedostatočné v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996.

576    Postoj podniku Hoechst bol neskôr zopakovaný v liste z 28. januára 1999, v ktorom spresnil:

„Hoci si Nutrinova stále želá úplne a bezprostredne spolupracovať s Komisiou, nemôže tak vzhľadom na americké právo v súčasnosti urobiť bez spôsobenia vážneho a neúnosného nebezpečenstva pre ňu samotnú a pre jej súčasných či bývalých zamestnancov.“

577    Skutočnosť, že Komisia v telefonickom rozhovore z 5. marca 1999 alebo v liste z 29. marca 1999 uviedla, že už nestačí ďalší ústny príspevok, vyplývala z neistoty, či v tomto štádiu konania podnik Hoechst spolupracuje, a smerovala k upozorneniu podniku Hoechst na to, že pre uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 1996 musí predložiť viac dôkazov preukazujúcich existenciu kartelu.

578    Z týchto úvah vyplýva, že Komisia napokon prijala v rozhodnutí ústne príspevky podniku Hoechst ako úkony spolupráce a že v každom prípade postoj Komisie počas správneho konania vyplýval z neistoty, či podnik Hoechst účinne spolupracoval od začiatku konania, keďže navyše Hoechst najskôr uviedol, že ústne svedectvá jeho zamestnancov pred Komisiou nie sú možné.

579    Vzhľadom na všetky tieto dôvody musia byť tvrdenia predložené v rámci ôsmeho žalobného dôvodu zamietnuté.

580    Za týchto okolností treba preskúmať deviaty žalobný dôvod predložený podnikom Hoechst, keďže nebol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu, Hoechst nemohol dúfať, že mu bude viac znížená pokuta, ako mu bola znížená z hľadiska bodu D oznámenia o spolupráci z roku 1996, t. j. o 50 % výšky pokuty, ktorá by mu bola uložená, ak by nespolupracoval.

581    Treba však uviesť, že niektoré procesné pochybenia môžu v určitých prípadoch odôvodňovať zníženie pokuty, hoci nie sú dostatočné na zrušenie napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v bode 211 vyššie, body 26 až 48, a rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, body 436 až 438).

582    V prejednávanej veci treba zohľadniť porušenie zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, ako bolo konštatované v bode 137 vyššie, pričom ide o porušenie, ktorého sa Hoechst dovolával aj v rámci ôsmeho a deviateho žalobného dôvodu. Takže Súd prvého stupňa so zreteľom na dôležitosť dodržiavania Komisiou uvedených zásad v rámci správnych konaní a na jeho neobmedzenú rozhodovaciu právomoc, rozhodol znížiť pokutu uloženú podniku Hoechst o 10 %.

583    Konkrétne dôsledky tejto zmeny budú stanovené neskôr.

H –  O jedenástom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem

1.     Zhrnutie rozhodnutia

584    V odôvodneniach č. 314 až 316 rozhodnutia Komisia v podstate uviedla, že výkon právomoci Spojenými štátmi (alebo inej tretej krajiny) voči kartelu nemôže nijakým spôsobom obmedziť či vylúčiť právomoc Komisie podľa práva hospodárskej súťaže Spoločenstva. Navyše Komisia v žiadnom prípade nezamýšľala sankcionovať dotknuté podniky za tie isté skutky ako americké a kanadské orgány. Taktiež konania vedené a sankcie uložené na jednej strane Komisiou a na druhej strane americkými a kanadskými orgánmi zjavne nesledovali rovnaké ciele.

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     Tvrdenia podniku Hoechst

585    Hoechst tvrdí, že Komisia porušila zásadu ne bis in idem, keď sa v odôvodnení č. 315 rozhodnutia domnievala, že sa neuplatní zníženie o americkú trestnú sankciu uloženú v tej istej veci. Komisia vyjadrila svoj názor, že zásada ne bis in idem sa v žiadnom prípade nemôže neuplatniť v rámci vzťahu medzi právom Spoločenstva a právom Spojených štátov v oblasti hospodárskej súťaže. Pritom podľa podniku Hoechst, nijaký rozsudok dodnes nestanovil, že zásada ne bis in idem sa nemôže za žiadnych okolností uplatniť v takomto prípade

586    Konkrétne Hoechst vyvodil z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora zo 14. decembra 1972, Boehringer Mannheim/Komisia (7/72, Zb. s. 1281), že zásada ne bis in idem je uplatniteľná v rámci vzťahu medzi právom Spoločenstva a právom Spojených štátov v oblasti hospodárskej súťaže. Okrem toho druhá veta abstraktu rozsudku Súdneho dvora spresnila, že „prípadné zohľadnenie Komisiou sankcie uloženej orgánmi tretieho štátu predpokladá, aby boli skutočnosti uplatnené proti obvinenému podniku na jednej strane Komisiou a na druhej strane dotknutým tretím štátom totožné“.

587    V prejednávanej veci Komisia nespochybnila, že sankcie uložené podniku Hoechst v Spojených štátoch sa týkali rovnakej skutkovej situácie, ako je situácia v tomto rozhodnutí. V tejto súvislosti sa Komisia v rozhodnutí nevyjadrila ani k skutočnostiam, ako boli spoločné stretnutia a dohody vzťahujúce sa na mimoeurópske trhy. Komisia v odôvodneniach č. 4, 65 až 72, 81, 90, 92, 100, 107, 120, 121, 138, 217, 232, 246, 349, 352, 397 a 450 rozhodnutia však poskytla jasné indície o tom, že porušenie malo povahu jedného porušenia.

588    Ak by v tejto veci Komisia spochybňovala „existenciu idem“, Hoechst navrhuje, ako bolo uvedené v dohode uzavretej 3. mája 1999 s americkým ministerstvom spravodlivosti, a žiada predvolanie ako svedkov štátneho zástupcu povereného vecou v Spojených štátoch a jednu ďalšiu osobu, ktorá môže byť predvolaná prostredníctvom podniku Hoechst.

589    V každom prípade sa Hoechst domnieva, že z dôvodu spravodlivosti je potrebné odpočítať americkú sankciu pre spravodlivé zaobchádzanie podľa zásady „prirodzenej spravodlivosti“ uplatniteľnej na základe judikatúry Walt Wilhelm (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1969, Walt Wilhelm a i., 14/68, Zb. s. 1).

b)     Tvrdenia Komisie

590    V prvom rade Komisia zdôrazňuje, že sa javí, že Hoechst sa už nechce vracať k sankcii uloženej v Kanade, ale len k tej, ktorá bola uložená v Spojených štátoch.

591    Ďalej Komisia odkazuje na rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie (bod 338), pričom uvádza, že uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totožnosti skutkových okolností, porušovateľa a chráneného právneho záujmu. Táto zásada teda zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté nezákonné správanie, aby sa chránili tie isté právne záujmy.

592    V prejednávanej veci nie sú totožné skutkové okolnosti ani právny záujem.

593    Čo sa týka skutkových okolností, bod 4 písm. d) dohody uzavretej 3. mája 1999 s americkým ministerstvom spravodlivosti výslovne stanovoval, že sorbáty, ktorých sa týkal tento kartel, boli predávané podnikom Hoechst alebo jeho dcérskymi spoločnosťami a ďalšími členmi kartelu zákazníkom v okrese Kalifornia Sever. Z tejto dohody vyplývalo, že úkon sankcionovaný súdnym zmierom (Plea Agreement) nebola kartelová dohoda sama osebe, ale jej uplatnenie v Spojených štátoch. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že zásada teritoriality sa uplatňuje rovnako v americkom, ako v európskom práve v oblasti hospodárskej súťaže. Zo súdneho zmieru uzavretého medzi podnikom Hoechst a Spojenými štátmi nevyplýva, že sa vzťahuje aj na vykonávacie opatrenia a účinky kartelových dohôd mimo tejto krajiny, a najmä v EHP. Konštatovanie uvedené v odôvodnení č. 315 rozhodnutia je teda správne. Rozsudok Boehringer Mannheim/Komisia, už citovaný v bode 586 vyššie, okrem toho tiež stanovuje, že k porušeniu zásady ne bis in idem nedôjde, ak neexistuje totožnosť skutkových okolností v takomto prípade.

594    Čo sa týka rovnakého chráneného právneho záujmu, Komisia odkazuje na odôvodnenie č. 316 rozhodnutia, ako aj na rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597 (bod 90), pričom zdôrazňuje, že konania a sankcie na jednej strane orgánov Spoločenstva a na druhej strane amerických orgánov nemajú rovnaký cieľ. Zatiaľ čo v prvom prípade ide o ochranu neskreslenej hospodárskej súťaže na území Európskej únie alebo v EHP, v druhom prípade sa snaha o ochranu týka amerického trhu.

595    Komisia okrem toho zdôrazňuje, že v rozsudku z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie (body 130 až 148), Súd prvého stupňa výslovne vyhlásil, že Komisia môže uložiť pokutu v rozsahu stanovenom článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 bez toho, že by musela zohľadniť zodpovedajúce americké sankcie pri stanovení daného rozsahu. Tieto úvahy sú uplatniteľné na prejednávaný prípad.

596    Komisia pre úplnosť dodáva, že nijaké úvahy o spravodlivosti nesvedčia v prospech odpočítania americkej sankcie. Situácia ako tá, ktorá podnietila Súdny dvor v rozsudku Walt Wilhelm a i., už citovaný v bode 589 vyššie (bod 11), zohľadniť v práve Spoločenstva skoršie uložené sankcie na základe článku 90 ods. 2 UO vzhľadom na úzku vzájomnú závislosť vnútroštátnych trhov členských štátov a spoločného trhu, neexistuje medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi (Komisia v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, bod 594, bod 99).

3.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

597    Na úvod treba uviesť, že tento žalobný dôvod bol podaný len proti tomu, že pokuta uložená v Spojených štátoch nebola odpočítaná od pokuty uloženej na úrovni Spoločenstva. Treba sa teda domnievať, že tento žalobný dôvod sa netýka pokuty uloženej v Kanade.

598    Zásada ne bis in idem, ktorej sa venuje aj článok 4 protokolu č. 7 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je základnou zásadou práva Spoločenstva, ktorej dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977, bod 26).

599    Navyše bez toho, že by riešil otázku, či je Komisia povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu za predpokladu, že skutočnosti použité proti podniku Komisiou a týmito orgánmi sú totožné, Súdny dvor stanovil totožnosť skutkov, ktoré podniku vytýka Komisia a orgány tretieho štátu ako predbežnú podmienku uvedenej otázky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4429, body 48 a 49, a SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 598 vyššie, bod 27).

600    Presnejšie Súdny dvor pripomenul, že uplatnenie zásady ne bis in idem podliehalo trojitej podmienke totožnosti skutkových okolností, porušovateľa a chráneného právneho záujmu. Táto zásada teda zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté nezákonné správanie, aby sa chránili tie isté právne záujmy (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 338).

601    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že zásada ne bis in idem sa neuplatní v situáciách, v ktorých dochádza k intervencii právnych poriadkov a orgánov hospodárskej súťaže tretích štátov v rámci ich vlastnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 598 vyššie, bod 32).

602    Hoci v prejednávanej veci Komisia v niektorých odôvodnenia rozhodnutia zdôraznených podnikom Hoechst uviedla, že dotknuté skutkové okolnosti majú svoj pôvod v tom istom súbore dohôd a že trh so sorbátmi je možné hodnotiť na celosvetovej úrovni, na jednej strane treba zdôrazniť, že uplatnenie práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže predpokladá existenciu dohody, rozhodnutia alebo zosúladeného postupu, „ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“ alebo „medzi zmluvnými stranami“ Dohody EHP, ako aj „vylučovať, obmedzovať alebo skresľovať hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu“ alebo „územia“, na ktoré sa vzťahuje Dohoda EHP (článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody EHP). Cieľom činnosti Komisie je teda ochrana voľnej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, ktorá je podľa článku 3 ods. 1 písm. g) ES základnou úlohou Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 598 vyššie, bod 31). Komisia rozhodla v tejto súvislosti, že cieľom a následkom dotknutého protisúťažného správania bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v Spoločenstve a v EHP (odôvodnenia č. 280 až 288 rozhodnutia) a že okrem toho trvajúca dohoda medzi výrobcami sorbátov mala citeľný následok na obchod medzi členskými štátmi a medzi zmluvnými stranami Dohody EHP (odôvodnenia č. 289 až 294 rozhodnutia). Na základe toho Komisia v článku 1 výroku rozhodnutia konštatovala, že dotknuté podniky porušili článok 81 ods. 1 ES a od 1. januára 1994 článok 53 ods. 1 Dohody EHP.

603    Na druhej strane, hoci z dohody uzatvorenej 3. mája 1999 medzi podnikom Hoechst a americkým ministerstvom spravodlivosti vyplýva, že vytýkané skutočnosti sa týkajú kartelu na trhu so sorbátmi predávanými „v Spojených štátoch a inde“, po prvé treba uviesť, že uvedená dohoda tiež spresňuje, že dotknuté sorbáty boli predávané podnikom Hoechst alebo jeho dcérskymi spoločnosťami spotrebiteľom v okrese Kalifornia Sever a po druhé nie je nijako stanovené, že konanie vedené v Spojených štátoch sa týkalo uplatňovania alebo účinkov kartelu inde ako v Spojených štátoch a osobitne v EHP, čo by navyše zjavne zasahovalo do územnej právomoci Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 594 vyššie, bod 103, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie, bod 143).

604    Preto sa v prejednávanej veci rozhodnutie amerických orgánov pre hospodársku súťaž a rozhodnutie orgánov pre hospodársku súťaž Spoločenstva líšia v otázke chráneného právneho záujmu.

605    Za týchto podmienok sa zásada ne bis in idem neuplatní. Z rovnakých dôvodov musia byť zamietnuté úvahy o spravodlivosti, ktoré podľa podniku Hoechst odôvodňujú zohľadnenie pokuty uloženej v Spojených štátoch v rámci pokuty uloženej Komisiou. Okrem toho Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dokumenty v spise sú dostatočne jasné a domnieva sa, že je potrebné zamietnuť žiadosť podniku Hoechst o predvolanie svedkov.

606    Na základe všetkých týchto dôvodov je jedenásty žalobný dôvod potrebné zamietnuť.

IV –  O konečnej výške pokuty uloženej podniku Hoechst

607    Ako vyplýva z bodov 420 až 439 vyššie, rozhodnutie treba zmeniť v rozsahu, v akom sa proti podniku Hoechst uplatňuje priťažujúca okolnosť vodcu kartelu.

608    Okrem toho, ako vyplýva z bodu 582 vyššie a pre zohľadnenie porušenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, konštatovaných v bode 137 vyššie, je potrebné znížiť pokutu uloženú podniku Hoechst o 10 %.

609    Vo zvyšnej časti budú v rozhodnutí úvahy Komisie, ako aj spôsob stanovenia pokút použitý Komisiou nezmenené.

610    Konečná výška pokuty uložená žalobcovi sa teda stanoví: k východiskovej sume pokuty (20 miliónov eur) sa pridá 100 % vzhľadom na veľkosť a celkové zdroje podniku Hoechst v roku 1995 a roku 2002, čo je spolu 40 miliónov eur. Pre zohľadnenie dĺžky trvania porušenia je táto suma zvýšená o 175 %. Základná čiastka pokuty je teda 110 miliónov eur. K tejto základnej čiastke pokuty sa pridá zvýšenie o 50 % z dôvodu opakovaného porušovania podnikom Hoechst, takže celková suma je vo výške 165 miliónov eur. Táto celková suma je napokon znížená o 50 % na základe oznámenia o spolupráci z roku 1996, takže 82,5 milióna eur, a ďalej znížená o 10 % pre zohľadnenie porušenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania pri uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 1996, konštatovaných v bode 137 vyššie, čo vedie ku konečnej sume pokuty vo výške 74,25 milióna eur.

 O trovách

611    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Za daných okolností je opodstatnené rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Výška pokuty uloženej podniku Hoechst GmbH je stanovená na 74,25 milióna eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Vilaras Dehousse Šváby

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. júna 2008.

Tajomník       Predseda komory

E. Coulon       M. Vilaras

Obsah

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

I –  O žalobných dôvodoch smerujúcich k zrušeniu rozhodnutia v celom rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst

A –  O prvom žalobnom dôvode založenom na odmietnutí prístupu k dokumentom v prospech žalobcu

1.  Zhrnutie správneho konania a rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

O zamietnutí prístupu k dokumentom týkajúcim sa kontaktov medzi Komisiou a Chisso

O zamietnutí prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám

O žiadosti na vykonanie nových šetrení

b)  Tvrdenia Komisie

O zamietnutí prístupu k niektorým dokumentom

O žiadosti na vykonanie nových šetrení

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

a)  O porušení zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania

b)  O porušení práva na prístup k spisu

O liste podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami

O interných dokumentoch týkajúcich sa telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999

B –  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na neúplnosti záverečnej správy pracovníčky poverenej vypočúvaním

1.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

II –  O trinástom žalobnom dôvode smerujúcom k zrušeniu článku 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka Hoechst

A –  Tvrdenia účastníkov konania

1.  Tvrdenia podniku Hoechst

2.  Tvrdenia Komisie

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

III –  O dôvodoch smerujúcich k zníženiu pokuty podniku Hoechst

A –  O dvanástom žalobnom dôvode založenom na neprimeranej dĺžke konania

1.  Zhrnutie správneho konania

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O treťom žalobnom dôvode založenom na protiprávnom zakrytí niektorých dôvodov rozhodnutia

1.  Zhrnutie rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

C –  O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri stanovení základnej čiastky pokuty

1.  Zhrnutie rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

O povahe porušenia

–  O účinkoch porušenia

–  O zúčastnení sa vyšších riadiacich pracovníkov na protisúťažných dohodách

–  O rozdelení podnikov do kategórií

–  O faktore zvýšenia s cieľom zohľadniť veľkosť celkových zdrojov podniku Hoechst

O dĺžke porušenia

b)  Tvrdenia Komisie

O účinkoch porušenia

O účasti vyšších riadiacich pracovníkov na protisúťažných dohodách

O rozdelení podnikov do kategórií

O faktore zvýšenia s cieľom zohľadniť veľkosť a celkové zdroje podniku Hoechst

O dĺžke trvania porušenia

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

a)  O závažnosti porušenia

O účinku kartelu na trh so sorbátmi v EHP

O účasti vyšších riadiacich pracovníkov podniku Hoechst na kartely

O rozdelení podnikov do kategórií

O faktore zvýšenia s cieľom zohľadniť veľkosť a celkové zdroje podniku Hoechst

b)  O dĺžke trvania porušenia

D –  O druhom a šiestom žalobnom dôvode týkajúcich sa výhrad voči úlohe vodcu zohľadnenej v rozhodnutí ako priťažujúca okolnosť

1.  Zhrnutie rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

E –  O siedmom žalobnom dôvode založenom na neodôvodnenom zvýšení pokuty za opakované porušovanie

1.  Zhrnutie rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

F –  O desiatom žalobnom dôvode založenom na analogickom uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002 podľa „zásady najpriaznivejšieho ustanovenia“

1.  Zhrnutie rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

G –  O ôsmom a deviatom žalobnom dôvode týkajúcich sa uplatnenia oznámenia o spolupráci

1.  Zhrnutie rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

H –  O jedenástom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem

1.  Zhrnutie rozhodnutia

2.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  Tvrdenia podniku Hoechst

b)  Tvrdenia Komisie

3.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

IV –  O konečnej výške pokuty uloženej podniku Hoechst

O trovách

* Jazyk konania: nemčina.