Language of document : ECLI:EU:C:2009:641

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 20. októbra 2009 1(1)

Vec C‑310/08

London Borough of Harrow

proti

Nimco Hassan Ibrahim

a

Secretary of State for the Home Department

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný rozhodnutím Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo)]

„Voľný pohyb osôb – Právo na pobyt členov rodiny bývalého pracovníka Spoločenstva – Právo detí ďalej študovať v hostiteľskom členskom štáte – Právo matky, ktorá je štátnou príslušníčkou tretej krajiny, na pobyt v hostiteľskom členskom štáte – Článok 12 nariadenia (EHS) č. 1612/68 – Článok 12 ods. 3 smernice 2004/38/ES – Neexistencia dostatočných zdrojov umožňujúcich vyhnúť sa tomu, aby sa stali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu“





1.        V prejednávanej veci Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) predkladá Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva(2) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS(3).

2.        Tieto otázky vznikli v konaní medzi Nimco Hassan Ibrahim, štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá sa vydala za dánskeho štátneho príslušníka predtým pracujúceho v Spojenom kráľovstve, a má školopovinné deti, ktoré sú dánskymi štátnymi príslušníkmi, a London Borough of Harrow (londýnsky obvod Harrow, ďalej len „Borough“), týkajúcom sa nároku pani Ibrahim na pomoc pri bývaní v Spojenom kráľovstve. Pani Ibrahim a jej deti nie sú finančne sebestačné a sú závislé na sociálnej pomoci v Spojenom kráľovstve. Secretary of State for the Home Department (ďalej len „Secretary of State“) je vedľajším účastníkom v dotknutom konaní. Podľa práva Spojeného kráľovstva pani Ibrahim nemá nárok na pomoc pri bývaní, pokiaľ podľa práva Spoločenstva nemá právo na pobyt v tomto členskom štáte. Court of Appeal hľadá odpoveď, inter alia, na otázku, či pani Ibrahim a jej deti majú právo na pobyt podľa smernice 2004/38 alebo podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68, a v prípade, že áno, či musia mať dostatočné zdroje, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci Spojeného kráľovstva počas predpokladaného obdobia ich pobytu, a komplexné krytie zdravotného poistenia v tomto členskom štáte.

I –    Právny rámec

A –    Právna úprava Spoločenstva

3.        Článok 10 nariadenia č. 1612/68 predtým, ako bol zrušený smernicou 2004/38, stanovoval:

„1.      Spolu s pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a je zamestnaný na území iného členského štátu, majú bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť právo usadiť sa:

a)      jeho manželka/jej manžel a potomkovia, ak majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami;

b)      závislí príbuzní pracovníka/pracovníčky a jeho manželky/manžela vo vzostupnej línii.

2.      Členské štáty uľahčia prijatie každého rodinného príslušníka, ktorý nepodlieha ustanoveniam odseku 1, ak je závislou osobou vyššie uvedeného pracovníka alebo ak s ním žije v spoločnej domácnosti v štáte, odkiaľ prišiel.

3.      Na účely odsekov 1 a 2 musí mať pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám vlastných pracovníkov v regióne, kde je zamestnaný; toto ustanovenie však nesmie viesť k diskriminácii medzi vlastnými pracovníkmi a pracovníkmi z ostatných členských štátov.“

4.        Článok 12 nariadenia č. 1612/68 uvádza:

„Deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, sa prijímajú na všeobecnovzdelávacie, učňovské a odborné štúdium v tomto štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ak tieto deti majú bydlisko na jeho území.

Členské štáty podporia všetky snahy, aby týmto deťom umožnili navštevovať uvedené štúdium za čo najlepších podmienok.“

5.        Článok 12 smernice 2004/38 nazvaný „Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade úmrtia alebo odchodu občana Únie“ v odseku 3 stanovuje:

„Odchod občana Únie z hostiteľského členského štátu alebo jeho úmrtie nevedie k strate práva pobytu jeho detí ani rodiča, ktorý v skutočnosti má deti v starostlivosti, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ak sa deti zdržiavajú v hostiteľskom členskom štáte a sú tam zapísané vo vzdelávacej inštitúcii s cieľom štúdia, až do ukončenia ich štúdií.“

6.        Podľa článku 14 ods. 2 smernice 2004/38:

„Občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článkoch 7, 12 a 13, pokiaľ spĺňajú podmienky v nich stanovené.“

B –    Vnútroštátna právna úprava

7.        Článok 6 ods. 1 Immigration (European Economic Area) Regulations 2006 [vyhláška o prisťahovalectve (Európsky hospodársky priestor) z roku 2006; ďalej len „vyhláška z roku 2006“] definuje „oprávnenú osobu“ s právom na pobyt v Spojenom kráľovstve ako osobu, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu EHP a v Spojenom kráľovstve je uchádzačom o zamestnanie, pracovníkom, samostatne zárobkovo činnou osobou, sebestačnou osobou alebo študentom. Podľa článku 19 ods. 3 písm. a) vyhlášky z roku 2006 osoba, ktorej bolo priznané alebo získala právo na pobyt v Spojenom kráľovstve na základe vyhlášky, môže byť zo Spojeného kráľovstva vyhostená, ak podľa vyhlášky nemá alebo prestala mať právo na pobyt.

8.        Podľa Housing Act 1996 (zákon o bývaní z roku 1996) a Allocation of Housing and Homelessness (Eligibility) Regulations 2006 (vyhláška o nároku na pridelenie bývania a o bezdomovectve z roku 2006), pani Ibrahim nemá nárok na pomoc pri bývaní, pokiaľ podľa práva Spoločenstva nemá právo na pobyt v tomto členskom štáte.

II – Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

9.        Pani Ibrahim je štátnou príslušníčkou tretej krajiny. Je vydatá za dánskeho štátneho príslušníka, ďalej uvádzaného len ako „pán Y“, s ktorým však žijú odlúčene. Pán Y prišiel do Spojeného kráľovstva v roku 2002 a pracoval tam od októbra 2002 do mája 2003. V období od júna 2003 do marca 2004 si pán Y uplatnil nárok na dávku v práceneschopnosti, ale táto skončila, keď bol na konci uvedeného obdobia uznaný za práceschopného. Pán Y krátko nato opustil Spojené kráľovstvo a vrátil sa v decembri 2006. V čase medzi ukončením výkonu práce a opustením Spojeného kráľovstva pán Y prestal byť „oprávnenou osobou“ podľa článku 6 vyhlášky z roku 2006. Pri svojom návrate do Spojeného kráľovstva v decembri 2006 pán Y nenadobudol znovu postavenie „oprávnenej osoby“ s právom na pobyt podľa práva Spojeného kráľovstva.

10.      Pani Ibrahim prišla do Spojeného kráľovstva s povolením imigračných orgánov vo februári 2003, aby sa pripojila k svojmu manželovi. Majú štyri deti, ktoré sú všetky dánskymi štátnymi príslušníkmi. V októbri 2007 mali od jedného do deviatich rokov. Tri staršie deti prišli do Spojeného kráľovstva so svojou matkou vo februári 2003. Štvrté dieťa sa narodilo v Spojenom kráľovstve. Dve najstaršie deti sa začali vzdelávať v štátnom zariadení krátko po svojom príchode a naďalej sa vzdelávajú.

11.      Po tom, čo v roku 2004 jej manžel odišiel zo Spojeného kráľovstva, sa pani Ibrahim od neho odlúčila. Nebola a nie je finančne sebestačná. Nepracuje a na účely platenia svojich základných životných nákladov a nákladov na bývanie je celkom závislá od dávok vyplácaných v závislosti od výšky prostriedkov oprávneného. Nemá komplexné zdravotné poistenie a je závislá od United Kingdom National Health Service (štátny systém zdravotného zabezpečenia).

12.      V januári 2007 pani Ibrahim požiadala Borough o pomoc pri bývaní pre seba a svoje deti. Rozhodnutím z 1. februára 2007 Borough zistil, že pani Ibrahim nemá nárok na pomoc na bývanie, keďže ani ona, ani jej manžel na základe práva Spoločenstva nemali právo na pobyt v Spojenom kráľovstve. Po preskúmaní jej právnej situácie úradník Borough pre záležitosti bývania na odvolacom stupni listom z 29. marca 2007 potvrdil rozhodnutie Borough z 1. februára 2007 z tých istých dôvodov. V čase preskúmavania nebol pán Y zamestnaný a bol a je závislý od dávok štátu.

13.      Pani Ibrahim podala žalobu proti rozhodnutiu Borough na Clerkenwell and Shoreditch County Court, ktorej tento súd 18. októbra 2007 vyhovel. County Court okrem iného rozhodol, že dve staršie deti pani Ibrahim, ktoré navštevujú školu, majú právo na pobyt na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 na účely ukončenia svojho vzdelávania, a teda pani Ibrahim má odvodené právo na pobyt ako osoba, ktorá má v skutočnosti deti v starostlivosti. Tento súd takisto rozhodol, že ich právo na pobyt v Spojenom kráľovstve je nezávislé od akejkoľvek otázky finančnej sebestačnosti.

14.      Borough podal proti rozsudku County Court odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Borough sa domnieva, že smernica 2004/38 je jediným zdrojom podmienok upravujúcich právo občanov Európskej únie a členov ich rodín na pobyt v členských štátoch. Podľa vnútroštátneho súdu Borough tvrdí, že je nesporné, že pani Ibrahim a jej deti nemajú právo na pobyt v Spojenom kráľovstve, a to najmä na základe článku 12 ods. 3 smernice 2004/38, keďže pán Y predtým, ako v roku 2004 odišiel zo Spojeného kráľovstva, prestal byť pracovníkom v Spojenom kráľovstve. Borough zastáva názor, že smernica 2004/38 neponechala nedotknutým článok 12 nariadenia č. 1612/68 a na ňom založený rozsudok Baumbast a R(4). Článok 12 nariadenia č. 1612/68 bol podľa Borough zdrojom práva dieťaťa pracovníka na prístup k vzdelaniu v hostiteľskom členskom štáte, ale po zrušení článku 10 nariadenia č. 1612/68, ktorý bol zdrojom práva na pobyt na základe tohto nariadenia, podlieha teraz právo na prístup k vzdelaniu obsiahnuté v článku 12 tohto nariadenia zmeneným podmienkam, ktoré boli zavedené smernicou 2004/38. V každom prípade musí akékoľvek zachované právo rodiny na pobyt po odchode občana Únie z hostiteľského členského štátu samo závisieť od jej finančnej sebestačnosti. Zásady finančnej sebestačnosti a proporcionality sú základnými zásadami práva Spoločenstva na vyváženie potrieb občana a štátu. Podmienka sebestačnosti sa nevyžaduje od migrujúceho pracovníka a jeho rodiny, ale je podmienkou akejkoľvek inej podoby práva na pobyt, ako to okrem iného jasne uvádza článok 7 smernice 2004/38. Vo veci Baumbast a R bola rodina Baumbastových finančne sebestačná a, hoci sa o to Súdny dvor výslovne neopieral v odôvodnení pri svojich odpovediach na prvú a druhú otázku, na rozdiel od tretej otázky, také boli skutkové okolnosti veci a bolo by v zásade nesprávne odvodzovať z toho akúkoľvek širšiu zásadu, ktorá by oprávňovala nárok pani Ibrahim, berúc do úvahy jej finančnú nesebestačnosť.

15.      Podľa vnútroštátneho súdu pani Ibrahim tvrdí, že má právo zostať v Spojenom kráľovstve na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Baumbast a R. Účastníci súhlasili s tým, že článok 12 ods. 3 smernice 2004/38 pani Ibrahim nechráni z dôvodu existencie medzery, pokiaľ ide o konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa pána Y, ktorý pred svojím odchodom prestal byť pracovníkom s právom pobytu v Spojenom kráľovstve (a pri svojom návrate nenadobudol nové právo pobytu). Pani Ibrahim sa však domnieva, že v súlade s rozsudkami Súdneho dvora vo veciach Echternach a Moritz(5) a Baumbast a R(6) existuje na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 odvodené právo na pobyt. Je preto irelevantné, že články 10 a 11 nariadenia č. 1612/68 boli zrušené smernicou 2004/38, keďže osobitne článok 12 nariadenia č. 1612/68 zrušený nebol. Tak to je najmä v prípade, keď práva detí pani Ibrahim na vzdelávanie v Spojenom kráľovstve už vznikli napriek tomu, že pán Y na jar 2004 prestal pracovať v Spojenom kráľovstve, čiže dokonca pred prijatím smernice 2004/38 29. apríla 2004. V prípade občana Únie, ktorý pracuje v hostiteľskom členskom štáte neexistuje žiadna požiadavka finančnej sebestačnosti. Okrem toho, žiadna požiadavka finančnej sebestačnosti neexistovala v odpovediach, ktoré Súdny dvor poskytol na prvú a druhú otázku vo veci Baumbast a R. Toto bolo zdôraznené skutočnosťou, že Súdny dvor nepovažoval za nevyhnutné odpovedať na následné časti tretej otázky (pozri rozsudok vo veci Baumbast a R, bod 95).

16.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že skutková situácia v tomto odvolacom konaní je veľmi odlišná od štyroch situácií, ktorých sa týkali veci Echternach a Moritz a Baumbast a R. V prvom rozhodnutí boli študujúce deti plnoleté. Strávili väčšinu svojho života v hostiteľských štátoch. V druhom rozhodnutí rodina Baumbastových naďalej bývala vo svojom dome v Spojenom kráľovstve a bola považovaná za finančnú sebestačnú. Vo veci R migrujúci pracovník stále pracoval v Spojenom kráľovstve, je teda zrejmé, že si zachoval svoje právo pobytu, a jediným problémom bolo, že sa rozviedol. Vnútroštátny súd si nie je istý, či v súlade s rozsudkom vo veci Baumbast a R existuje odvodené právo na pobyt na základe samotného článku 12 nariadenia č. 1612/68 alebo na základe článku 10 v spojení s článkom 12 tohto nariadenia. Keďže článok 10 nariadenia č. 1612/68 bol zrušený a nahradený článkom 7 smernice 2004/38, podľa vnútroštátneho súdu nie je jasné, či sa ďalej uplatňuje celé odôvodnenie rozsudku vo veci Baumbast a R, a je sporné, či aktuálne odôvodnenie tohto rozsudku má svoj základ v spojení článku 12 nariadenia č. 1612/68 a smernice 2004/38. Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že prvá a druhá otázka vo veci Baumbast a R boli zodpovedané bez odkazu na zásadu finančnej sebestačnosti. Odpovede však boli poskytnuté na pozadí skutočnosti, že rodina Baumbastových bola finančne sebestačná. Článok 12 ods. 3 smernice 2004/38 sa nezdá byť výslovne založený na podmienke sebestačnosti, hoci uvedená zásada je výslovne zmienená v článku 12 ods. 2, ktorý sa vzťahuje na prípad úmrtia občana Únie. Existuje však všeobecná zásada finančnej sebestačnosti okrem prípadu, keď ide o pracovníka.

17.      Za týchto okolností Court of Appeal uznesením z 21. apríla 2008 položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Za okolností, keď: i) manželka, ktorá nie je občanom Únie, a jej deti, ktoré sú občanmi Únie, sprevádzali občana Únie, ktorý sa usadil v Spojenom kráľovstve; ii) občan Únie bol v Spojenom kráľovstve ako pracovník; iii) občan Únie potom prestal byť pracovníkom a následne opustil Spojené kráľovstvo; iv) občan Únie, jeho manželka, ktorá nie je občanom Únie, a deti nie sú finančne sebestační a sú závislí od sociálnej pomoci v Spojenom kráľovstve; v) deti začali základnú školskú dochádzku v Spojenom kráľovstve krátko po ich príchode v čase, keď bol občan Únie pracovníkom:

1.      majú manželka a deti právo pobytu v Spojenom kráľovstve len vtedy, ak spĺňajú podmienky uvedené v smernici 2004/38…?,

ALEBO

2.      i)     majú právo pobytu odvodené z článku 12 [nariadenia č. 1612/68], ako ho vykladá Súdny dvor bez toho, aby museli spĺňať podmienky uvedené v smernici 2004/38…,

a

ii)      ak je to tak, musia disponovať dostatočnými zdrojmi tak, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci v hostiteľskom členskom štáte počas navrhovanej doby ich pobytu a mať komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte?

3.      Ak je odpoveď na otázku č. 1 kladná, bolo by stanovisko odlišné za takých okolností, o aké ide v tejto veci, keď deti začali základnú školskú dochádzku a pracovník, ktorý je občanom Únie, prestal pracovať pred dňom, ku ktorému mala byť smernica 2004/38… prebratá členskými štátmi?“

III – Konanie pred Súdnym dvorom

18.      Písomné pripomienky predložili pani Ibrahim, Spojené kráľovstvo, Írsko, Talianska republika, Komisia a Dozorný orgán EZVO. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. septembra 2009, Borough, pani Ibrahim, Spojené kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Írsko, Komisia a Dozorný orgán EZVO predložili svoje pripomienky.

IV – Právne posúdenie

19.      Konanie pred vnútroštátnym súdom sa týka nároku pani Ibrahim na pomoc pri bývaní podľa ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na to, že v súlade s vnútroštátnym právom je táto pomoc podmienená okrem iného právom pani Ibrahim na pobyt v Spojenom kráľovstve, otázky položené Súdnemu dvoru sa sústredia na to, či a za akých podmienok má ona a jej deti právo na pobyt v tomto členskom štáte podľa práva Spoločenstva.(7)

20.      Zastávam názor, že je vhodné posudzovať všetky tri otázky položené vnútroštátnym súdom vo vzájomnej súvislosti. Vnútroštátny súd uviedol, že má pochybnosti o tom, či článok 12 nariadenia č. 1612/68 a rozsudok Súdneho dvora vo veci Baumbast a R(8) vo svetle smernice 2004/38 priznávajú deťom(9) pracovníka, ktorý už nepracuje, právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte na účely ukončenia vzdelávania, ktoré začalo v relatívne nedávnej dobe, a to napriek nedostatku sebestačnosti a krátkeho pobytu osoby ako pracovníka v hostiteľskom členskom štáte.

21.      Z dokumentov predložených Súdnemu dvoru je zjavné, že pán Y pracoval v Spojenom kráľovstve od októbra 2002 do mája 2003 a potom požiadal o príspevok v práceneschopnosti od júna 2003 do marca 2004. Preto sa zdá, že pán Y mal status pracovníka podľa článku 39 ES. Napriek relatívne krátkemu obdobiu, počas ktorého pán Y pracoval v Spojenom kráľovstve, vnútroštátny súd nespochybnil jeho status pracovníka Spoločenstva počas relevantného obdobia. Okrem toho vzhľadom na to, že pán Y zjavne v Spojenom kráľovstve vykonával skutočnú a efektívnu pracovnú činnosť, hoci len v relatívne krátkom období, zo spisu na Súdnom dvore nevyplýva, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, žiadny údaj, ktorý by naznačoval, že on alebo jeho manželka sa pokúsili podvodným konaním alebo zneužitím práva domáhať uplatnenia noriem Spoločenstva.(10)

22.      Zo spisu na Súdnom dvore jasne vyplýva, že v období, v ktorom bol pán Y pracovníkom, pani Ibrahim a tri z ich detí bývali s pánom Y v Spojenom kráľovstve. Dve z detí sa po svojom príchode začali vzdelávať v štátnom zariadení a naďalej sa vzdelávajú. Vo svetle okolností načrtnutých vnútroštátnym súdom sa domnievam, že deti občana Únie, ktoré sa usadili v hostiteľskom členskom štáte v období, keď ich rodič mal postavenie pracovníka Spoločenstva, majú nepochybné právo pokračovať vo vzdelávaní v Spojenom kráľovstve podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68, pričom toto právo by bolo v skutočnosti popreté, pokiaľ by stratili svoje právo na pobyt v tomto členskom štáte z dôvodu, že ich otec prestal byť pracovníkom Spoločenstva. Podľa môjho názoru strata tohto práva nevyplýva z právnej úpravy Spoločenstva ani z judikatúry Súdneho dvora. Na účely zabezpečenia potrebného účinku alebo efektívnosti práva na prístup k vzdelaniu a vzdelávaniu v hostiteľskom členskom štáte tieto deti odvodzujú právo na pobyt priamo z článku 12 nariadenia č. 1612/68.

23.      Vo veci Baumbast a R Súdny dvor uviedol, že na účely existencie čo najlepších podmienok na začlenenie rodiny pracovníka Spoločenstva do spoločnosti v hostiteľskom členskom štáte musí mať dieťa pracovníka Spoločenstva možnosť vzdelávať sa v škole a vykonávať ďalšie vzdelávanie v hostiteľskom členskom štáte, ako je to výslovne uvedené v článku 12 nariadenia č. 1612/68, aby mohlo toto štúdium úspešne ukončiť. Súdny dvor vzhľadom na osobitné okolnosti, aké nastali v prípade pána Baumbasta, poznamenal, že zabránenie dieťaťu občana Únie, ktorý podľa jasných skutkových okolností v danej veci v relevantnom období už nebol pracovníkom(11) podľa práva Spoločenstva, pokračovať v jeho vzdelávaní v hostiteľskom členskom štáte tým, že sa mu odmietne povolenie na pobyt, by mohlo spôsobiť odradenie takéhoto občana od vykonávania jeho práva na voľný pohyb zakotveného v článku 39 ES, a mohlo by tak vytvoriť prekážku účinného výkonu slobody zaručenej Zmluvou ES.(12)

24.      Domnievam sa, že z rozsudku vo veci Baumbast a R je preto jasné, že deti pána Baumbasta odvodzovali právo na pobyt v Spojenom kráľovstve zo samotného článku 12 nariadenia č. 1612/68 na účely pokračovania vo všeobecnom vzdelávaní, pričom toto právo vzniklo, keď sa usadili v Spojenom kráľovstve v období, keď pán Baumbast mal právo na pobyt ako migrujúci pracovník. Právo detí pána Baumbasta na pobyt na účely pokračovania vo vzdelávaní pretrvalo bez ohľadu na skutočnosť, že pán Baumbast stratil postavenie pracovníka Spoločenstva.

25.      V texte rozsudku vo veci Baumbast a R nič nenaznačuje, že by Súdny dvor odvodil pretrvávajúce právo detí pána Baumbasta na pobyt z článku 10 (zrušený smernicou 2004/38) v spojení s článkom 12 nariadenia č. 1612/68.

26.      Hoci v skutočnosti sa Súdny dvor v bodoch 58 až 62 rozsudku vo veci Baumbast a R odvolával na obe ustanovenia nariadenia č. 1612/68, je jasné, že tento odkaz vznikol v kontexte osobitných okolností týkajúcich sa veci R. Deti R boli členmi rodiny pracovníka Spoločenstva, ale nežili trvalo s týmto pracovníkom. Súdny dvor rozhodol, že členovia rodiny pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a je zamestnaný na území iného členského štátu, majú právo na pobyt a právo študovať podľa článkov 10 a 12 nariadenia č. 1612/68.(13) Súdny dvor však ďalej uviedol, že článok 10 nariadenia č. 1612/68 tým, že zakotvuje právo rodinného príslušníka migrujúceho pracovníka usadiť sa s ním, nevyžaduje, aby dotknutý rodinný príslušník trvalo žil s pracovníkom.(14)

27.      V tomto ohľade by som chcel zdôrazniť, že prvá časť výroku rozsudku vo veci Baumbast a R týkajúca sa práva detí pána Baumbasta a R na pobyt vychádza len z článku 12 nariadenia č. 1612/68.

28.      Takisto by som chcel podotknúť, ako uviedol Súdny dvor v rozsudku vo veci Lubor Gaal(15), že článok 12 nariadenia č. 1612/68 neobsahuje nijaký odkaz na článok 10 tohto nariadenia. V rozsudku vo veci Lubor Gaal sa vnútroštátny súd snažil zistiť, či definícia pojmu „dieťa“ na účely článku 12 nariadenia č. 1612/68 je obmedzená, tak ako v článku 10 ods. 1 a článku 11 tohto nariadenia (oba teraz zrušené), na deti, ktoré majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami. Súdny dvor zastával názor, že podriadiť uplatnenie článku 12 nariadenia č. 1612/68 vekovej hranici alebo postaveniu závislej osoby by odporovalo zneniu a zmyslu tohto ustanovenia.(16)

29.      Preto na účely priznania práv zaručených podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 deti pracovníka alebo bývalého pracovníka sa musia usadiť v členskom štáte v čase, keď ich rodič vykonáva v tomto členskom štáte svoje právo pobytu ako migrujúci pracovník.(17) V tomto prípade a za predpokladu, že ostatné podmienky obsiahnuté v článku 12 nariadenia č. 1612/68 sú splnené, právny základ, na základe ktorého sa dané dieťa usadilo v hostiteľskom členskom štáte,(18) a otázka, či tento právny základ sa ďalej uplatňuje, nie sú relevantné.(19)

30.      Tvrdenie, že smernica 2004/38 je od svojho nadobudnutia účinnosti jediným zdrojom práva občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na pobyt na území členských štátov, by podľa môjho názoru malo byť zamietnuté.

31.      Zákonodarca Spoločenstva prijatím smernice 2004/38 nezrušil článok 12 nariadenia č. 1612/68, hoci články 10 a 11 tohto nariadenia boli výslovne zrušené s účinnosťou od 30. apríla 2006.(20) Preto sa zdá, že jasným cieľom zákonodarcu Spoločenstva bolo zachovanie práva na prístup k vzdelaniu a vzdelávanie detí pracovníkov alebo bývalých pracovníkov, ktoré stanovuje článok 12 nariadenia č. 1612/68 podľa výkladu Súdneho dvora obsiahnutého v judikatúre.

32.      V každom prípade sa domnievam, že neexistuje vnútorný nesúlad alebo konflikt medzi právom na pobyt priznaným podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68, ako ho vykladá judikatúra Súdneho dvora, a právom priznaným podľa smernice 2004/38, ktorý by mohol doviesť Súdny dvor doviesť k opätovnému a reštriktívnejšiemu výkladu článku 12 nariadenia č. 1612/68. Zákonodarca Spoločenstva prijatím, okrem iného, článku 12 ods. 3 smernice 2004/38(21) neobmedzil ani nezmenil rozsah pôsobnosti článku 12 nariadenia č. 1612/68, ktorý sa výslovne vzťahuje na deti pracovníkov alebo bývalých pracovníkov, ale posilnil(22) právo detí občanov Únie za určitých okolností pokračovať v štúdiu v hostiteľskom členskom štáte.(23)

33.      Pokiaľ ide o dĺžku štúdia detí pani Ibrahim v Spojenom kráľovstve, vo svetle okolností v tejto veci si nemyslím, že ide o relevantný faktor pri posúdení ich práva pokračovať v štúdiu a s tým súvisiaceho práva na pobyt v tomto členskom štáte. Článok 12 nariadenia č. 1612/68 neukladá žiadne podmienky týkajúce sa minimálneho obdobia školskej dochádzky. Okrem toho by bolo podľa mňa v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora stanovovať takéto podmienky, keďže Súdny dvor v rozsudkoch, ako napríklad Lubor Gaal(24), Baumbast a R(25), di Leo(26) a Echternach a Moritz(27), vykladal článok 12 nariadenia č. 1612/68 skôr široko než reštriktívne. Navyše Súdny dvor v rozsudku Eind(28) opätovne formuloval svoju ustálenú judikatúru v tom zmysle, že sekundárnu právnu úpravu Spoločenstva o pohybe a pobyte nemožno vykladať reštriktívne. Domnievam sa, že ak by sa deťom občana Únie, ktorý je bývalým pracovníkom Spoločenstva, bránilo pokračovať v ich štúdiu v hostiteľskom členskom štáte z dôvodu, že ich školská dochádzka v tomto štáte nedosiahla minimálnu dĺžku,(29) mohlo by to tohto občana odradiť od výkonu práva voľného pohybu, ktoré stanovuje článok 39 ES, a tým vytvárať prekážku skutočného výkonu tejto slobody. Slovami Súdneho dvora v bode 54 rozsudku Baumbast a R(30) zastávam názor, že uloženie takýchto podmienok by bolo v rozpore nielen so znením článku 12 nariadenia č. 1612/68, ale aj zmyslom tohto ustanovenia, a nepochybne aj s článkom 39 ES.

34.      Vzhľadom na to, že deti pani Ibrahim(31) majú právo ma pobyt v hostiteľskom členskom štáte na účely všeobecného vzdelávania v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, musí sa toto ustanovenie vo svetle rozsudku Baumbast a R(32) vykladať tak, že rodič, ktorý má tieto deti v skutočnej starostlivosti, má právo na spoločný pobyt s nimi na účely uľahčenia výkonu takéhoto práva, a to bez ohľadu na jej alebo jeho štátnu príslušnosť.(33)

35.      Postavenie rodičov, ktorí sa skutočne starajú o deti, ktorým je priznané právo podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68, je v skutočnosti dosť krehké, keďže im z dotknutého ustanovenia priamo nevyplýva žiadne právo na pobyt. Týmto jednotlivcom, ako osobám, ktoré sa o dané deti v skutočnosti starajú, vyplýva jasné, ale nepriame právo na pobyt z článku 12 nariadenia č. 1612/68 podľa výkladu Súdneho dvora obsiahnutého v judikatúre, a to na účely zabezpečenia plnej účinnosti práva zaručeného ich deťom podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68.(34)

36.      Otázka vnútroštátneho súdu sa však týka toho, či právo pani Ibrahim a jej detí na pobyt v Spojenom kráľovstve podlieha podmienke, že majú prístup k dostatočným zdrojom tak, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci v hostiteľskom členskom štáte počas navrhovanej doby ich pobytu, a mali komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte.

37.      Zastávam názor, že za okolností, o aké ide v konaní pred vnútroštátnym súdom, nemožno v právnej úprave Spoločenstva ani v judikatúre Súdneho dvora nájsť odôvodnenie na uloženie podmienky finančnej sebestačnosti alebo zdravotného poistenia.

38.      Právo zdržiavať sa na území členských štátov je priznané priamo všetkým občanom Únie v článku 18 ods. 1 ES.

39.      Toto právo však môže byť predmetom obmedzení a podmienok ustanovených v Zmluve a v opatreniach prijatých na jej vykonanie.(35) V tomto ohľade zákonodarca Spoločenstva výslovne stanovil, že určití občania Únie a ich rodinní príslušníci musia mať za určitých okolností uzavreté zdravotné poistenie voči všetkým rizikám v hostiteľskom členskom štáte a mať dostatočné finančné prostriedky na to, aby sa počas svojho pobytu nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci v hostiteľskom členskom štáte.(36)

40.      Považujem však za potrebné poznamenať, že takáto požiadavka sa nevzťahuje na občanov Únie, ktorí sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami v hostiteľskom členskom štáte, ani na ich rodinných príslušníkov, ktorí ich sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú.(37)

41.      Vzhľadom na to, že zákonodarca Spoločenstva sa výslovne rozhodol v osobitných prípadoch obmedziť právo niektorých občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na pobyt tým, že pre nich stanovil požiadavku finančnej sebestačnosti a zdravotného poistenia, domnievam sa, že neexistencia takýchto podmienok alebo požiadaviek vzhľadom na ostatných občanov Únie a ich rodinných príslušníkov predstavuje jasnú voľbu zákonodarcu Spoločenstva neukladať im tieto podmienky alebo požiadavky.(38) Preto zastávam názor, že právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na pobyt nie je viazané na podmienky alebo obmedzenia týkajúce sa finančnej sebestačnosti a krytia zdravotného poistenia, pokiaľ to zákonodarca Spoločenstva výslovne nevyžaduje.

42.      Okrem toho, hoci možno uviesť, že pokiaľ ide o právo na pobyt a otázku finančnej sebestačnosti a krytia zdravotného poistenia, právo Spoločenstva stanovuje všeobecný rozdiel medzi občanmi Únie, ktorí sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami a ich rodinnými príslušníkmi, a tými, ktorí sú „ekonomicky neaktívni“,(39) treba zdôrazniť, že predmetný rozdiel nie je ani absolútny(40), ani časovo neobmedzený(41).

43.      Článok 12 nariadenia č. 1612/68, ktorý zostal nezmenený napriek prijatiu smernice 2004/38, jasne nepredpisuje pre osoby, na ktoré sa vzťahuje, žiadnu podmienku finančnej sebestačnosti ani požiadavku týkajúcu sa krytia zdravotného poistenia.

44.      Pravdou zostáva, že v rozsudku Echternach a Moritz Súdny dvor rozhodol, že postavenie dieťaťa pracovníka Spoločenstva v zmysle nariadenia č. 1612/68 znamená, že takéto deti musia mať nárok na finančnú podporu na štúdium od štátu na účely toho, aby im bolo umožnené začleniť sa do spoločnosti v hostiteľskej krajine. Táto požiadavka sa a fortiori uplatňuje aj vtedy, ak osoby, na ktoré sa vzťahuje dotknuté právo Spoločenstva, sú študenti, ktorí prišli do hostiteľskej krajiny ešte predtým, ako dosiahli vek povinnej školskej dochádzky.(42)

45.      Preto Súdny dvor v rozsudku Echternach a Moritz namiesto toho, aby uložil určité finančné požiadavky držiteľom práva priznaného podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68, rozhodol, že pomoc priznanú študentom na pokrytie ich nákladov na vzdelanie a živobytie treba považovať za sociálnu výhodu, na ktorú majú deti pracovníkov (a bývalých pracovníkov) Spoločenstva nárok za rovnakých podmienok, aké sa uplatňujú na štátnych príslušníkov tejto krajiny.(43)

46.      Okrem toho z rozsudku Baumbast a R nemožno vyvodiť žiadnu požiadavku finančnej sebestačnosti alebo krytia zdravotného poistenia.

47.      Súdny dvor nestanovil takéto podmienky vzhľadom na svoje rozhodnutie v prvej časti výroku rozsudku, v zmysle ktorého deti bývalého pracovníka Spoločenstva majú právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, aby sa v ňom mohli všeobecne vzdelávať v súlade s článkom 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68, ani vzhľadom na svoje rozhodnutie v druhej časti výroku, kde uviedol, že rodič, ktorý má tieto deti v skutočnej starostlivosti, má právo na spoločný pobyt s nimi na účel uľahčenia výkonu takéhoto práva, a to bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť.(44) Pokiaľ ide o otázku práva na pobyt detí pána Baumbasta a rodiča, ktorý ich má v skutočnej starostlivosti, podľa môjho názoru Súdny dvor neprikladal význam skutočnosti, že rodina Baumbastových zhodou okolností mala dostatočné prostriedky a zdravotné poistenie.

48.      Otázka finančnej sebestačnosti a krytia zdravotného poistenia v tomto prípade vznikla len v súvislosti s právom na pobyt pána Baumbasta(45) a sústredila sa na to, či občan Európskej únie, ktorý v hostiteľskom členskom štáte už nemá právo na pobyt ako migrujúci pracovník, môže mať v tomto štáte právo na pobyt ako občan Európskej únie prostredníctvom priameho uplatnenia článku 18 ods. 1 ES.(46)

V –    Návrh

49.      Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) takto:

Deti občana Európskej únie, ktoré sa usadili v členskom štáte v čase, keď ich rodič v tomto členskom štáte vykonával svoje právo na pobyt ako migrujúci pracovník, majú právo na pobyt v tomto štáte, aby sa v ňom mohli všeobecne vzdelávať v súlade s článkom 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva.

Článok 12 nariadenia č. 1612/68 sa za okolností prejednávanej veci má vykladať tak, že rodič, ktorý sa o tieto deti skutočne stará, má právo na spoločný pobyt s nimi na účel uľahčenia výkonu takéhoto práva, a to bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť. V tomto ohľade je bezpredmetná skutočnosť, že rodič, ktorý je občanom Únie, prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte a následne opustil tento členský štát, skutočnosť, že deti a rodič, ktorý má tieto deti v skutočnej starostlivosti, nie sú sebestační a sú závislí na sociálnej pomoci v hostiteľskom členskom štáte, ako aj dĺžka obdobia, počas ktorého boli deti zapísané vo všeobecnej vzdelávacej inštitúcii v hostiteľskom členskom štáte.


1 – Jazyk prednesu: angličtina.


2 – Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15.


3 – Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46.


4 – Rozsudok zo 17. septembra 2002, C‑413/99, Zb. s. I‑7091.


5 – Rozsudok z 15. marca 1989, C‑389/87 a C‑390/87, Zb. s. 723.


6 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4.


7 – Dňa 21. apríla 2008, teda v deň, keď bolo prijaté uznesenie, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa vnútroštátny súd zjavne domnieval, že pani Ibrahim nemá právo na pobyt v Spojenom kráľovstve, a ak, tak len v prípade, že by jej ho priznávalo právo Spoločenstva. Na pojednávaní 2. septembra 2009 právny zástupca Borough a Spojeného kráľovstva uviedol, že právna situácia pani Ibrahim sa mohla medzitým zmeniť, keďže jej manžel začal znovu pracovať v Spojenom kráľovstve. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd nezmenil ani nevzal späť svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania, je podľa môjho názoru nevyhnutné pokračovať vo veci na základe tých skutkových okolností, ktoré boli uvedené v danom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.


8 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4.


9 – A rodičovi, ktorý ich sa o ne v skutočnosti stará.


10 – Pozri rozsudky z 9. marca 1999, Centros, C‑212/97, Zb. s. I‑1459, body 24 a 25, a z 15. decembra 2005, Claude Nadin a i., C‑151/04 a C‑152/04, Zb. s. I‑11203, body 45 až 48.


11 – Súdny dvor navyše v bode 54 rozsudku vo veci Baumbast a R (už citovaný v poznámke pod čiarou 4) zdôraznil, že článok 12 nariadenia č. 1612/68 stanovuje právo na vzdelanie „detí štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež rozsudok Echternach a Moritz, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 21. Otec pána Moritza prestal byť pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte, keďže sa vrátil do členského štátu pôvodu. Pozri tiež rozsudok z 27. septembra 1988, Komisia/Belgicko (42/87, Zb. s. 5445), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že na deti zosnulého migrujúceho pracovníka sa ďalej uplatňuje právo na rovnaké zaobchádzanie. Pozri článok 12 ods. 3 smernice 2004/38.


12 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4, body 50 až 52.


13 – Tamže, bod 58.


14 – Tamže, bod 62.


15 – Rozsudok zo 4. mája 1995, C‑7/94, Zb. s. I‑1031, bod 23.


16 – Tamže, bod 25.


17 – Pozri rozsudky z 21. júna 1988, Brown, 197/86, Zb. s. 3205, bod 30, a Lubor Gaal, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 27.


18 – Napríklad článok 10 nariadenia č. 1612/68 (teraz zrušený).


19 – Vo svojich návrhoch vo veci Effing (rozsudok z 20. januára 2005, C‑302/02, Zb. s. I‑553) generálna advokátka Kokott uviedla, že „keďže článok 12 nariadenia č. 1612/68 zvýhodňuje aj deti bývalých migrujúcich pracovníkov, nie je rozhodujúce, či sezónny pracovník sa v čase uplatnenia ustanovenia zo strany dieťaťa ešte zdržuje v hostiteľskom štáte alebo či je ešte pracovníkom. Rovnako nemusia byť naďalej splnené ani podmienky článku 10. Toto ustanovenie definuje okruh osôb, ktoré môžu ako rodinní príslušníci bývať u pracovníka v hostiteľskom štáte. Požaduje najmä, aby pracovník poskytoval týmto osobám výživné. Nároky podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 sa však odvodzujú len od toho, že v minulosti už raz takáto situácia nastala. V prítomnosti od toho nezávisia. Preto postačuje, ak dieťa so svojimi rodičmi alebo rodičom žilo v členskom štáte v čase, keď tam býval aspoň jeden rodič v postavení pracovníka“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri bod 58, odkazy na poznámky pod čiarou uvedené v danom bode neboli prevzaté.


20 – Pozri článok 38 smernice 2004/38.


21 – Ktorý výslovne stanovuje, že v prípade úmrtia alebo odchodu občana Únie si deti alebo rodič, ktorý sa skutočne stará o deti, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ak sa deti zdržiavajú v hostiteľskom členskom štáte a sú tam zapísané vo vzdelávacej inštitúcii s cieľom štúdia, až do ukončenia ich štúdií. Chcel by som podotknúť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania by sa mohlo zdať, článok 12 ods. 3 smernice 2004/38 sa neuplatňuje na osobitné okolnosti vo veci pani Ibrahim.


22 – Prostredníctvom zachovania ich práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.


23 – Tento výklad podľa mňa vychádza z ustanovení odôvodnenia č. 3 smernice 2004/38. Hoci sa toto ustanovenie odvoláva na potrebu kodifikovať existujúce nástroje Spoločenstva, ktoré sa oddelene zaoberajú pracovníkmi, samostatne zárobkovo činnými osobami a tiež študentmi a inými neaktívnymi osobami, z tohto ustanovenia je zrejmé, že jasným účelom uvedenej smernice bolo zjednodušiť a posilniť, nie však obmedziť, právo všetkých občanov Únie na voľný pohyb a pobyt. V rovnakom duchu Súdny dvor v nedávnom rozsudku z 25. júla 2008, Metock a i. (C‑127/08, Zb. s. I‑6241) zdôraznil, že občanom Únie nemôže zo smernice 2004/38 vyplývať menej práv, ako im vyplýva z aktov sekundárneho práva, ktoré táto smernica mení a dopĺňa alebo ruší (pozri bod 59).


24 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 15.


25 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4.


26 – Rozsudok z 13. novembra 1990, C‑308/89, Zb. s. I‑4185.


27 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 5.


28 – Rozsudok z 11. decembra 2007, C‑291/05, Zb. s. I‑10719, bod 43.


29 – Ešte nie je stanovená.


30 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4.


31 – Ktoré sa usadili v Spojenom kráľovstve v čase, keď ich otec mal v tomto členskom štáte právo na pobyt ako migrujúci pracovník.


32 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 75.


33 – Rodič, ktorý sa o dieťa skutočne stará, musí mať právo na spoločný pobyt so svojím dieťaťom v hostiteľskom členskom štáte, ktoré je nevyhnutne späté s právom dieťaťa podľa článku 12 nariadenia č.1612/68. Pozri analogicky rozsudok z 19. októbra 2004, Zhu a Chen, C‑200/02, Zb. s. I‑9925, bod 45.


34 – Priznanie tohto práva pobytu rodičovi, ktorý sa o dieťa skutočne stará, je odôvodnené potrebou zaistiť rešpektovanie základného práva na rodinný život. Pozri článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.


35 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Eind, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 28.


36 – Pozri okrem iného článok 7 ods. 1 písm. b), c), d) a článok 7 ods. 2 smernice 2004/38. Pozri predtým smernicu Rady 90/364/EHS z 28. júna 1990 o práve pobytu (Ú. v. ES L 180, s. 26; Mim. vyd. 20/001, s. 3, smernicu Rady 90/365/EHS z 28. júna 1990 o práve pobytu pre zamestnané osoby a samostatne zárobkovo činné osoby po skončení ich pracovnej činnosti (Ú. v. ES L 180, s. 28; Mim. vyd. 20/001, s. 5) a smernicu Rady 90/366/EHS z 28. júna 1990 o práve pobytu pre študentov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 180, s. 30). Pozri tiež rozsudok Zhu a Chen (už citovaný v poznámke pod čiarou 33), v ktorom Súdny dvor uviedol, že článok 18 ES a smernica 90/364 priznávajú maloletému štátnemu príslušníkovi členského štátu, ktorý má príslušné zdravotné poistenie a je závislý od rodiča, ktorý je však sám štátnym príslušníkom tretieho štátu a ktorého finančné prostriedky sú postačujúce na to, aby sa tento maloletý príslušník členského štátu nestal záťažou pre verejné financie hostiteľského členského štátu, právo pobytu v neobmedzenej dĺžke na území hostiteľského členského štátu. V takomto prípade tie isté ustanovenia umožňujú rodičovi, ktorý sa o tohto maloletého skutočne stará, zdržiavať sa spolu s ním v hostiteľskom členskom štáte.


37 – Pozri napríklad článok 7 ods. 1 písm. a), d) a článok 7 ods. 2 smernice 2004/38. Pozri najmä článok 14 ods. 4 smernice 2004/38. Pred prijatím smernice 2004/38 pozri napríklad článok 4 smernice Rady 68/360/EHS z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 13; Mim. vyd. 05/001, s. 27), ktorý stanovoval, že členské štáty priznajú pracovníkom a ich rodinným príslušníkom právo na pobyt na ich území. Smernica 68/360 bola zrušená smernicou 2004/38.


38 – Porovnaj napríklad článok 12 ods. 2 a 3 smernice 2004/38.


39 – Pozri rozsudok Eind, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, body 28 až 30.


40 – Pozri napríklad článok 14 ods. 3 smernice 2004/38.


41 – Pozri článok 16 smernice 2004/38, ktorý okrem iného stanovuje, že na občanov Únie, ktorí získali právo trvalého pobytu, sa nevzťahujú podmienky obsiahnuté v kapitole III tejto smernice.


42 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 35.


43 – Tamže, bod 36. V rozsudku di Leo, už citovanom v poznámke pod čiarou 26, Súdny dvor rozhodol, že článok 12 nariadenia č. 1612/68 sa neobmedzuje len na štúdium alebo praktické vzdelanie v hostiteľskom členskom štáte. Preto deti, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, treba na účely priznania finančných prostriedkov na štúdium považovať za štátnych príslušníkov, a to nielen pokiaľ štúdium alebo praktické vzdelanie prebieha v hostiteľskom štáte, ale aj v prípade, ak sa poskytuje v štáte, ktorého štátnymi príslušníkmi sú tieto deti. Pozri tiež rozsudky z 3. júla 1974, Casagrande, 9/74, Zb. s. 773, a z 29. januára 1975, Alaimo, 68/74, Zb. s. 109.


44 – Body 47 až 63 alebo 68 až 75 neobsahujú žiadny odkaz na takéto faktory. V týchto bodoch sú uvedené zistenia Súdneho dvora týkajúce sa prvej a druhej otázky.


45 – A nie práva jeho detí a manželky na pobyt v Spojenom kráľovstve.


46 – Vzhľadom na pána Baumbasta Súdny dvor uviedol, že výkon práva pobytu občanov Únie môže byť podriadený oprávneným záujmom členských štátov. Preto v súlade s článkom 18 ods. 1 ES a najmä článkom 1 smernice 90/364 sa užívatelia práva na pobyt nesmú stať „neprimeranou“ záťažou pre verejné financie hostiteľskéh006F členského štátu. Pozri rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4, body 86 až 90.