ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 12. marca 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Európskej únie – Článok 20 ZFEÚ – Články 7 a 24 Charty základných práv Európskej únie – Štátne občianstvo členského štátu a tretieho štátu – Strata štátneho občianstva členského štátu a občianstva Únie zo zákona – Dôsledky – Proporcionalita“
Vo veci C‑221/17,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Raad van State (Štátna rada, Holandsko) z 19. apríla 2017 a doručený Súdnemu dvoru 27. apríla 2017, ktorý súvisí s konaním:
M. G. Tjebbes,
G. J. M. Koopman,
E. Saleh Abady,
L. Duboux
proti
Minister van Buitenlandse Zaken,
Súdny dvor (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, predsedovia komôr A. Prechal, M. Vilaras, K. Jürimäe a C. Lycourgos (spravodajca), sudcovia A. Rosas, E. Juhász, J. Malenovský, E. Levits, L. Bay Larsen a D. Šváby,
generálny advokát: P. Mengozzi,
tajomník: M.‑A. Gaudissart, zástupca tajomníka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. apríla 2018,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– M. G. Tjebbes, v zastúpení: A. van Rosmalen,
– G. J. M. Koopman a P. Duboux, v zastúpení: E. Derksen, advocaat,
– E. Saleh Abady, v zastúpení: N. van Bremen, advocaat,
– holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, M. H. S. Gijzen a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,
– Írsko, v zastúpení: M. Browne, L. Williams a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia,
– grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: H. Kranenborg a E. Montaguti, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 12. júla 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 20 a 21 ZFEÚ, ako aj článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú pani M. G. Tjebbesová, pani G. J. M. Koopmanová, pani E. Salehová Abadyová a pani L. Dubouxová na jednej strane a Minister van Buitenlandse Zaken (Minister zahraničných vecí, Holandsko) (ďalej len „minister“) na druhej strane, vo veci, v ktorej tento minister odmietol preskúmať jednotlivé žiadosti uvedených osôb o vydanie národného cestovného pasu.
Právny rámec
Medzinárodné právo
Dohovor o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti
3 Dohovor o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti, ktorý bol prijatý 30. augusta 1961 v New Yorku a nadobudol platnosť 13. decembra 1975 (ďalej len „dohovor o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti“), sa v Holandskom kráľovstve uplatňuje od 11. augusta 1985. článok 6 tohto dohovoru stanovuje:
„Ak právne predpisy zmluvného štátu ustanovujú stratu štátnej príslušnosti manžela (manželky) alebo detí v dôsledku straty alebo odňatia štátnej príslušnosti tejto osobe, takáto strata sa podmieni inou štátnou príslušnosťou alebo jej nadobudnutím.“
4 Článok 7 ods. 3 až 6 uvedeného dohovoru stanovuje:
„3. Podľa bodov [S výhradou odsekov – neoficiálny preklad] 4 a 5 tohto článku nemôže štátny príslušník zmluvného štátu stratiť svoju štátnu príslušnosť a stať sa osobou bez štátnej príslušnosti z dôvodu odchodu z krajiny, usídlenia sa v zahraničí, zanedbania zaregistrovania sa alebo z iného podobného dôvodu.
4. Osoba, ktorá nadobudla štátnu príslušnosť iného štátu, môže stratiť svoju pôvodnú štátnu príslušnosť z dôvodu pobytu v zahraničí počas obdobia určeného právnymi predpismi dotknutého zmluvného štátu, najmenej však sedem po sebe nasledujúcich rokov, ak príslušnému orgánu neohlási svoj úmysel ponechať si štátnu príslušnosť.
5. V prípade štátneho príslušníka zmluvného štátu, ktorý sa narodil mimo jeho územia, právne predpisy tohto štátu môžu pozastaviť jeho štátnu príslušnosť po uplynutí jedného roka od dovŕšenia plnoletosti a podmieniť ju miestom bydliska v tom čase na území tohto štátu alebo registráciou na príslušnom orgáne.
6. S výnimkou okolností uvedených v tomto článku nemôže osoba stratiť štátnu príslušnosť zmluvného štátu, ak by takáto strata spôsobila, že by sa stala osobou bez štátnej príslušnosti, bez ohľadu na to, že takúto stratu iné ustanovenie tohto dohovoru nezakazuje.“
Dohovor o občianstve
5 Európsky dohovor o občianstve, ktorý prijala 6. novembra 1997 Rada Európy a ktorý nadobudol platnosť 1. marca 2000 (ďalej len „dohovor o občianstve“), sa v Holandskom kráľovstve uplatňuje od 1. júla 2001. článok 7 tohto dohovoru stanovuje:
„1. Zmluvný štát nemôže vo svojej vnútroštátnej právnej norme ustanoviť stratu občianstva zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu okrem týchto prípadov:
…
e) nedostatočná skutočná väzba medzi zmluvným štátom a občanom s obvyklým pobytom v zahraničí;
…
2. Zmluvný štát môže ustanoviť stratu občianstva u detí, ktorých rodičia stratia toto občianstvo, okrem prípadov zahrnutých v odseku 1 písm. c) a d). Deti však toto občianstvo nestratia, ak si ho jeden z rodičov ponechá.
…“
Právo Únie
6 Článok 20 ZFEÚ stanovuje:
„1. Týmto sa ustanovuje občianstvo Únie. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.
2. Občania Únie požívajú práva a podliehajú povinnostiam ustanoveným v zmluvách. Majú okrem iného:
a) právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov;
…
c) právo požívať na území tretej krajiny, v ktorej nie je zastúpený členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, ochranu diplomatických a konzulárnych orgánov ktoréhokoľvek členského štátu za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu;
…“
7 Podľa článku 7 Charty má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.
8 Článok 24 ods. 2 Charty stanovuje:
„Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.“
Holandské právo
9 Článok 6 ods. 1 písm. f) Rijkswet op het Nederlanderschap (zákon o holandskom štátnom občianstve, ďalej len „zákon o štátnom občianstve“) stanovuje:
„1. Po podaní príslušného písomného vyhlásenia urobeného na tieto účely potvrdením uvedeným v ods. 3 nadobudne holandské štátne občianstvo:… f) plnoletý cudzinec, ktorý už v minulosti mal holandské štátne občianstvo… a má povolenie na pobyt na dobu neurčitú a má trvalý pobyt najmenej jeden rok v Holandsku…, pokiaľ nestratil holandské štátne občianstvo podľa článku 15 ods. 1 písm. d) alebo f).“
10 Článok 15 tohto zákona stanovuje:
„1. Dospelá osoba stratí holandské štátne občianstvo:
…
c) ak má zároveň občianstvo iného štátu a počas svojej plnoletosti mala počas nepretržitého obdobia desiatich rokov obe občianstva a jej trvalé bydlisko sa nachádzalo mimo Holandska… a mimo území, na ktoré sa vzťahuje [Zmluva o EÚ]…
…
3. Lehota uvedená v ods. 1 písm. c) sa považuje za neprerušenú, keď má dotknutá osoba počas obdobia kratšieho ako jeden rok svoje trvalé bydlisko v Holandsku alebo na územiach, na ktoré sa vzťahuje [Zmluva o EÚ].
4. Lehota uvedená v ods. 1 písm. c) sa preruší vydaním osvedčenia o holandskom štátnom občianstve alebo cestovného dokladu či holandského občianskeho preukazu v zmysle [Paspoortwet (zákon o cestovných pasoch)]. Nová desaťročná lehota začína plynúť odo dňa tohto vydania.“
11 Článok 16 zákona o štátnom občianstve uvádza:
„1. Maloletá osoba stratí holandské štátne občianstvo:
…
d) ak jej otec alebo matka stratí holandské štátne občianstvo podľa článku 15 ods. 1 písm. b), c) alebo d)…
…
2. K strate holandského štátneho občianstva uvedenej v odseku 1 nedôjde:
a) pokiaľ jeden z rodičov má holandské štátne občianstvo;
…
e) ak sa maloletá osoba narodila v krajine, ktorej štátne občianstvo nadobudla a mala v tejto krajine svoj trvalý pobyt v čase nadobudnutia štátneho občianstva…;
f) ak maloletá osoba má alebo mala počas nepretržitého obdobia piatich rokov svoj trvalý pobyt v krajine, ktorej štátne občianstvo nadobudla;
…“
12 Podľa článku IV Rijkswet tot wijziging Rijkswet op het Nederlanderschap (verkrijging, verlening en verlies van het Nederlanderschap) [zákon, ktorým sa mení zákon o holandskom štátnom občianstve (nadobudnutie, udelenie a strata holandského štátneho občianstva)] z 21. decembra 2000 začne desaťročná lehota uvedená v článku 15 ods. 1 zákona o občianstve plynúť až od 1. apríla 2003.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
13 Pani Tjebbesová sa narodila 29. augusta 1984 vo Vancouveri (Kanada) a od svojho narodenia má holandské a kanadské štátne občianstvo. Dňa 9. mája 2003 jej bol vydaný holandský cestovný pas. Platnosť tohto pasu sa skončila 9. mája 2008. Dňa 25. apríla 2014 podala pani Tjebbesová na holandskom konzuláte v Calgary (Kanada) žiadosť o vydanie cestovného pasu.
14 Pani Koopmanová sa narodila 23. marca 1967 v Hoorne (Holandsko). Dňa 21. mája 1985 sa usadila vo Švajčiarsku a 7. apríla 1988 sa vydala za pána P. Dubouxa, ktorý mal švajčiarske štátne občianstvo. Týmto sobášom nadobudla pani Koopmanová aj švajčiarske štátne občianstvo. Bola držiteľkou holandského pasu, ktorý jej bol vydaný 10. júla 2000 a ktorý platil do 10. júla 2005. Pani Koopmanová podala 8. septembra 2014 na veľvyslanectve Holandského kráľovstva v Berne (Švajčiarsko) žiadosť o vydanie cestovného pasu.
15 Pani Salehová Abadyová sa narodila 25. marca 1960 v Teheráne (Irán). Narodením získala iránske štátne občianstvo. Na základe kráľovského nariadenia z 3. septembra 1999 nadobudla aj holandské štátne občianstvo. Dňa 6. októbra 1999 jej bol poslednýkrát vydaný holandský cestovný pas s platnosťou do 6. októbra 2004. Od 3. decembra 2002 prestala byť evidovaná v registri obyvateľstva z dôvodu emigrácie. Od tohto dňa mala pani Salehová Abadyová svoje trvalé bydlisko údajne nepretržite v Iráne. Dňa 29. októbra 2014 podala na veľvyslanectve Holandského kráľovstva v Teheráne (Irán) žiadosť o vydanie cestovného pasu.
16 Pani Dubouxová sa narodila 13. apríla 1995 v Lausanne (Švajčiarsko). Narodením nadobudla holandské štátne občianstvo, a to na základe dvojitého občianstva svojej matky, pani Koopmanovej, ako aj švajčiarske štátne občianstvo na základe švajčiarskeho štátneho občianstva svojho otca, pána P. Dubouxa. Pani Dubouxovej nikdy nebol vydaný holandský cestovný pas. Ako maloletá však bola zapísaná v pase svojej matky, ktorý bol vydaný 10. júla 2000 a platil do 10. júla 2005. Pani Dubouxová dosiahla plnoletosť 13. apríla 2013. Dňa 8. septembra 2014, teda v rovnakom čase ako jej matka, podala na veľvyslanectve Holandského kráľovstva v Berne (Švajčiarsko) žiadosť o vydanie cestovného pasu.
17 Na základe štyroch rozhodnutí vydaných 2. mája 2014, 16. septembra 2014, 20. januára 2015 a 23. februára 2015 minister odmietol posúdiť žiadosti o vydanie cestovných pasov, ktoré podali pani Tjebbesová, pani Koopmanová, pani Salehová Abadyová a pani Dubouxová. Dospel totiž k záveru, že tieto osoby zo zákona stratili holandské štátne občianstvo podľa článku 15 ods. 1 písm. c) alebo článku 16 ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve.
18 Keďže minister zamietol sťažnosti podané proti týmto rozhodnutiam, žalobkyne vo veci samej podali štyri samostatné žaloby na Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko). Rozsudkami vydanými 24. apríla, 16. júla a 6. októbra 2015 Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) vyhlásil žaloby, ktoré podali panie Tjebbesová, Koopmanová a Salehová Abadyová, za nedôvodné. Rozsudkom zo 4. februára 2016 tento súd naopak vyhlásil žalobu, ktorú podala pani Dubouxová, za dôvodnú a zrušil rozhodnutie ministra, ktoré prijal v nadväznosti na jej sťažnosť, pričom zachoval právne účinky tohto rozhodnutia.
19 Žalobkyne vo veci samej preto podali proti týmto rozsudkom samostatné odvolania na Raad van State (Štátna rada, Holandsko).
20 Tento súd uvádza, že rozhoduje o otázke, či je strata holandského štátneho občianstva zo zákona zlučiteľná s právom Únie, a najmä s článkami 20 a 21 ZFEÚ, s prihliadnutím na rozsudok z 2. marca 2010, Rottmann (C‑135/08, EU:C:2010:104). V tejto súvislosti totiž konštatuje, že tieto články sú uplatniteľné na vec samu, i keď v tejto veci strata postavenia občana Únie vyplýva zo straty štátneho občianstva členského štátu zo zákona a nie z výslovného individuálneho rozhodnutia, v dôsledku ktorého došlo k odňatiu občianstva, ako to bolo v prípade, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok.
21 Raad van State (Štátna rada) si kladie otázku, či je možné preskúmať súlad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje stratu občianstva členského štátu zo zákona, so zásadou proporcionality, na ktorú odkazuje Súdny dvor v bode 55 rozsudku uvedeného v predchádzajúcom bode, a prípadne akým spôsobom sa má tento súlad preskúmať. Hoci si preskúmanie proporcionality dôsledkov vyplývajúcich zo straty holandského štátneho občianstva na situáciu dotknutých osôb z hľadiska práva Únie môže vyžadovať preskúmanie každého jednotlivého prípadu, tento súd nevylučuje, ako uviedol minister, že takéto preskúmanie proporcionality by mohlo byť obsiahnuté vo všeobecnej zákonnej úprave, v prejednávanom prípade právnej úprave stanovenej zákonom o štátnom občianstve.
22 Raad van State (Štátna rada) usudzuje, že pokiaľ ide o situáciu plnoletých osôb, existujú tvrdenia, ktoré svedčia v prospech súladu článku 15 ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve so zásadou proporcionality a v prospech jeho zlučiteľnosti s článkami 20 a 21 ZFEÚ. V tejto súvislosti tento súd uvádza, že dané ustanovenie stanovuje dostatočne dlhé obdobie desiatich rokov pobytu v zahraničí pred tým, než dôjde k strate holandského štátneho občianstva, na základe čoho možno predpokladať, že dotknuté osoby už nemajú väzbu alebo majú len veľmi slabú väzbu s Holandským kráľovstvom, a teda s Európskou úniou. Okrem toho holandské štátne občianstvo si možno ponechať veľmi jednoduchým spôsobom, pretože plynutie desaťročnej lehoty sa preruší, ak má dotknutá osoba v priebehu tohto obdobia bydlisko najmenej jeden rok nepretržite v Holandsku alebo v Európskej únii alebo dotknutá osoba získa osvedčenie o holandskom štátnom občianstve, cestovný doklad alebo holandský občiansky preukaz v zmysle holandského zákona o cestovných pasoch. Vnútroštátny súd navyše uvádza, že každý, kto spĺňa požadované podmienky na „opciu“ v zmysle článku 6 zákona o štátnom občianstve, môže nadobudnúť holandské štátne občianstvo, ktoré už mal v minulosti, na základe potvrdenia.
23 Raad van State (Štátna rada) predbežne zastáva názor, že holandský zákonodarca nekonal svojvoľne, keď prijal článok 15 ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve a neporušil teda článok 7 Charty týkajúci sa rešpektovania súkromného a rodinného života.
24 Podľa názoru Raad van State (Štátna rada) však vzhľadom na to, že nie je vylúčené, že preskúmanie proporcionality dôsledkov straty holandského štátneho občianstva na situáciu dotknutých osôb si vyžaduje preskúmanie každého jednotlivého prípadu, nie je isté, či je všeobecná zákonná právna úprava, akou je zákon o štátnom občianstve, v súlade s článkami 20 a 21 ZFEÚ.
25 Pokiaľ ide o situáciu maloletých osôb, vnútroštátny súd uvádza, že článok 16 ods. 1 písm. d) zákona o občianstve odzrkadľuje dôležitosť, ktorú vnútroštátny zákonodarca prikladá jednotnosti štátneho občianstva v rámci rodiny. V tejto súvislosti sa pýta, či je primerané maloletej osobe odňať postavenie občana Únie a s tým súvisiace práva iba z dôvodu zachovania jednotnosti štátneho občianstva v rámci rodiny a do akej miery hrá v tejto súvislosti úlohu najlepší záujem dieťaťa v zmysle článku 24 ods. 2 Charty. Uvádza, že maloletá osoba má len malý vplyv na ponechanie si svojho holandského štátneho občianstva a že možnosti na prerušenie plynutia niektorých lehôt alebo na získanie napríklad osvedčenia o holandskom štátnom občianstve nepredstavujú dôvody na udelenie výnimky pre maloleté osoby. Nemožno tak jasne preukázať súlad článku 16 ods. 1 písm. d) zákona o štátnom občianstve so zásadou proporcionality.
26 Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa články 20 a 21 ZFEÚ, najmä s prihliadnutím na článok 7 [Charty], vykladať v tom zmysle, že z dôvodu neexistencie individuálneho preskúmania na základe zásady proporcionality, pokiaľ ide o dôsledky straty štátneho občianstva na situáciu dotknutej osoby z hľadiska práva Únie, bránia takej právnej úprave, o akú ide v spore vo veci samej, na základe ktorej:
a) plnoletá osoba, ktorá má zároveň občianstvo tretieho štátu, stratí zo zákona štátne občianstvo členského štátu, a teda postavenie občana Únie, pretože počas nepretržitého obdobia desiatich rokov mala svoje trvalé bydlisko v zahraničí a mimo [Únie], hoci existujú možnosti, ako prerušiť plynutie tejto desaťročnej lehoty;
b) maloletá osoba v dôsledku straty štátneho občianstva svojho rodiča zo zákona za určitých okolností stráca štátne občianstvo svojho členského štátu, a tým postavenie občana Únie, ako v prípade uvedenom… v písm. a)?“
O prejudiciálnej otázke
27 Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa majú články 20 a 21 ZFEÚ s prihliadnutím na článok 7 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá za určitých podmienok stanovuje stratu občianstva tohto členského štátu zo zákona, čo v prípade osôb, ktoré nemajú štátne občianstvo aj iného členského štátu, vedie k strate ich postavenia občana Únie a s tým súvisiacich práv bez toho, aby sa z hľadiska práva Únie na základe zásady proporcionality individuálne preskúmali dôsledky takejto straty na situáciu týchto osôb.
28 Na úvod je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu nevyplýva, že žalobkyne vo veci samej vykonávali svoje právo na voľný pohyb v rámci Únie, nie je potrebné odpovedať na položenú otázku z hľadiska článku 21 ZFEÚ.
29 Po tomto spresnení možno konštatovať, že zákon o štátnom občianstve v článku 15 ods. 1 písm. c) stanovuje, že plnoletá osoba stratí holandské štátne občianstvo, ak má zároveň štátne občianstvo iného štátu a počas svojej plnoletosti mala počas nepretržitého obdobia desiatich rokov obe štátne občianstva a jej trvalé bydlisko sa nachádzalo mimo Holandska a území, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o EÚ. Článok 16 ods. 1 písm. d) tohto zákona navyše stanovuje, že maloletá osoba v zásade stratí holandské štátne občianstvo, ak jej otec alebo matka stratí holandské štátne občianstvo najmä podľa článku 15 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona.
30 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že hoci definovanie podmienok nadobudnutia a straty štátneho občianstva patrí v súlade s medzinárodným právom do právomoci každého členského štátu, skutočnosť, že určitá oblasť spadá do právomoci členských štátov, nebráni tomu, že v situáciách, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, musia dotknuté vnútroštátne právne normy byť v súlade s týmto právom (rozsudok z 2. marca 2010, Rottmann, C‑135/08, EU:C:2010:104, body 39 a 41, ako aj citovaná judikatúra).
31 Článok 20 ZFEÚ pritom priznáva každej osobe, ktorá má štátne občianstvo členského štátu, postavenie občana Únie, ktoré má byť podľa ustálenej judikatúry základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov [rozsudok z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16, EU:C:2018:308, bod 47, ako aj citovaná judikatúra].
32 Na situáciu občanov Únie, akými sú žalobkyne vo veci samej, ktorí majú štátne občianstvo len jedného členského štátu a ktorým stratou tohto občianstva hrozí strata postavenia, ktoré im priznáva článok 20 ZFEÚ, ako aj s tým súvisiacich práv, sa preto na základe jej povahy a dôsledkov vzťahuje právo Únie. Členské štáty tak musia pri výkone svojej právomoci v oblasti štátneho občianstva konať v súlade s právom Únie (rozsudok z 2. marca 2010, Rottmann, C‑135/08, EU:C:2010:104, body 42 a 45).
33 Za takýchto okolností Súdny dvor už rozhodol, že je legitímne, že členský štát chce chrániť osobitný vzťah solidarity a lojality medzi ním samým a jeho štátnymi príslušníkmi, ako aj reciprocitu práv a povinností, ktoré sú základom väzby štátnej príslušnosti (rozsudok z 2. marca 2010, Rottmann, C‑135/08, EU:C:2010:104, bod 51).
34 V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že holandský zákonodarca prijatím článku 15 ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve chcel zaviesť systém na odstránenie nežiaducich účinkov vyplývajúcich zo skutočnosti, že jedna osoba má viacero štátnych občianstiev. Holandská vláda vo svojich pripomienkach, ktoré predložila Súdnemu dvoru, navyše spresňuje, že medzi cieľmi zákona o občianstve sa nachádza cieľ spočívajúci v zabránení situácii, keď osoby nadobudnú alebo si ponechajú holandské štátne občianstvo, hoci nemajú väzbu s Holandským kráľovstvom alebo ich väzba už zanikla. Samotný cieľ článku 16 ods. 1 písm. d) tohto zákona spočíva v obnovení jednotnosti štátneho občianstva v rámci rodiny.
35 Ako uvádza aj generálny advokát v bodoch 53 a 55 svojich návrhov, členský štát je pri výkone svojej právomoci, v rámci ktorej môže definovať podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva, oprávnený vychádzať z predpokladu, že štátne občianstvo je prejavom skutočnej väzby medzi ním a jeho štátnymi príslušníkmi, a v dôsledku toho spojiť neexistenciu alebo zánik takejto skutočnej väzby so stratou svojho štátneho občianstva. Je tiež legitímne, ak chce členský štát chrániť jednotnosť štátneho občianstva v rámci rodiny.
36 V tejto súvislosti kritérium, o aké ide v článku 15 ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve, ktoré sa zakladá na obvyklom bydlisku štátnych príslušníkov Holandského kráľovstva nepretržite počas obdobia desiatich rokov mimo tohto členského štátu a území, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o EÚ, možno považovať za prejav neexistencie takejto skutočnej väzby. V súvislosti s článkom 16 ods. 1 písm. d) tohto zákona možno tiež konštatovať, ako to uvádza holandská vláda, že neexistencia skutočnej väzby medzi rodičmi maloletého dieťaťa a Holandským kráľovstvom v zásade predpokladá neexistenciu tejto väzby medzi týmto dieťaťom a týmto členským štátom.
37 Legitímnosť straty občianstva členského štátu v takýchto situáciách v zásade potvrdzujú aj ustanovenia článku 6 a článku 7 ods. 3 až 6 dohovoru o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti, ktoré v podobných situáciách stanovujú, že osoba môže stratiť občianstvo zmluvného štátu pod podmienkou, že sa nestane osobou bez štátnej príslušnosti. Nebezpečenstvo vzniku postavenia osoby bez štátneho občianstva v prejednávanej veci vylučujú vnútroštátne ustanovenia vo veci samej, keďže ich uplatnenie je podmienené tým, že dotknutá osoba má okrem holandského štátneho občianstva aj štátne občianstvo iného štátu. Takisto článok 7 ods. 1 písm. e) a článok 7 ods. 2 Dohovoru o občianstve stanovuje, že zmluvný štát môže stanoviť stratu občianstva najmä v prípade dospelej osoby, ak chýba nedostatočná skutočná väzba medzi týmto štátom a občanom s obvyklým pobytom v zahraničí, a v prípade maloletej osoby, u detí, ktorých rodičia stratia občianstvo tohto štátu.
38 Túto legitímnosť potvrdzuje aj skutočnosť, ako uvádza vnútroštátny súd, že ak dotknutá osoba žiada počas obdobia desiatich rokov uvedenom v článku 15 ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve o vydanie osvedčenia o holandskom štátnom občianstve, cestovného dokladu alebo holandského občianskeho preukazu v zmysle zákona o cestovných pasoch, holandský zákonodarca sa domnieva, že táto osoba si chce zachovať skutočnú väzbu s Holandským kráľovstvom, ako to potvrdzuje skutočnosť, že podľa článku 15 ods. 4 zákona o štátnom občianstve vydanie niektorého z týchto dokumentov prerušuje plynutie uvedenej lehoty a bráni preto strate holandského štátneho občianstva.
39 Za týchto podmienok právo Únie v zásade nebráni tomu, aby v situáciách, na ktoré sa vzťahuje článok 15 ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve a článok 16 ods. 1 písm. d) tohto zákona, členský štát stanovil z dôvodov všeobecného záujmu stratu svojho štátneho občianstva, hoci táto strata vedie u dotknutej osoby aj k strate jej postavenia občana Únie.
40 Príslušným vnútroštátnym orgánom a vnútroštátnym súdom však prislúcha overiť, či strata občianstva dotknutého členského štátu, keď vedie k strate postavenia občana Únie a práv, ktoré z toho vyplývajú, je v súlade so zásadou proporcionality, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré má z hľadiska práva Únie na situáciu dotknutej osoby a prípadne na situáciu členov jej rodiny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2010, Rottmann, C‑135/08, EU:C:2010:104, body 55 a 56).
41 Strata občianstva členského štátu zo zákona by bola nezlučiteľná so zásadou proporcionality, ak by príslušné vnútroštátne právne predpisy vôbec neumožňovali individuálne preskúmanie dôsledkov vyplývajúcich z tejto straty na dotknuté osoby z hľadiska práva Únie.
42 Z toho vyplýva, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď k strate občianstva členského štátu dochádza zo zákona a vedie k strate postavenia občana Únie, príslušné vnútroštátne orgány a súdy musia mať možnosť incidenčne preskúmať dôsledky tejto straty štátneho občianstva a prípadne zabezpečiť, aby dotknutá osoba opätovne ex tunc nadobudla štátne občianstvo v prípade, že táto osoba požiada o vydanie cestovného dokladu alebo iného dokumentu osvedčujúceho jej štátnu príslušnosť.
43 Okrem toho vnútroštátny súd v podstate uvádza, že tak minister, ako aj príslušné súdy majú podľa vnútroštátneho práva preskúmať možnosť ponechania si holandského štátneho občianstva v rámci konania týkajúceho sa žiadostí o obnovu cestovného pasu tým, že vykonajú úplne posúdenie z hľadiska zásady proporcionality zakotvenej v práve Únie.
44 Takéto preskúmanie si vyžaduje posúdenie individuálnej situácie dotknutej osoby, ako aj jej rodiny, aby bolo možné určiť, či strata občianstva dotknutého členského štátu, ak zahŕňa stratu postavenia občana Únie, vyvoláva dôsledky, ktoré by v porovnaní s cieľom sledovaným vnútroštátnym zákonodarcom neprimerane z hľadiska práva Únie narúšali normálny vývoj jej rodinného a profesijného života. Takéto dôsledky nemôžu byť hypotetickej či náhodnej povahy.
45 V rámci tohto preskúmania proporcionality príslušným vnútroštátnym orgánom a prípadne vnútroštátnym súdom prislúcha, aby sa uistili, že takáto strata štátneho občianstva je v súlade so základnými právami zaručenými Chartou, ktorej dodržiavanie Súdny dvor zaručuje, a konkrétne s právom na rešpektovanie rodinného života, ako ho vyjadruje článok 7 Charty, pričom tento článok sa musí vykladať v spojení s povinnosťou zohľadniť najlepší záujem dieťaťa uznaný v článku 24 ods. 2 Charty (rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 70).
46 Pokiaľ ide o okolnosti súvisiace s individuálnou situáciou dotknutej osoby, ktoré môžu byť relevantné na účely posúdenia, ktoré majú príslušné vnútroštátne orgány a súdy vykonať v prejednávanej veci, treba predovšetkým poukázať na skutočnosť, že po strate holandského štátneho občianstva a postavenia občana Únie zo zákona, dotknutá osoba bude čeliť obmedzeniam vo výkone jej práva voľného pohybu a pobytu na území členských štátov, ktoré môžu prípadne zahŕňať osobitné ťažkosti pri ďalších návštevách Holandska alebo iného členského štátu, aby si zachovala skutočné a pravidelné väzby s členmi svojej rodiny v týchto štátoch, vykonávala svoju profesijnú činnosť alebo vyvíjala potrebné kroky na výkon takejto činnosti v týchto štátoch. Relevantná je jednak aj skutočnosť, že dotknutá osoba sa nemohla vzdať štátneho občianstva tretieho štátu, a z toho dôvodu spadá do pôsobnosti článku 15 ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve, a jednak aj vážne nebezpečenstvo spočívajúce v podstatnom zhoršení jej ochrany alebo slobody pohybu, ktorému by dotknutá osoba mohla čeliť, pretože jej nie je umožnené požívať na území tretieho štátu, v ktorom má táto osoba bydlisko, konzulárnu ochranu na základe článku 20 ods. 2 písm. c) ZFEÚ.
47 Pokiaľ ide o maloleté osoby, príslušné správne alebo súdne orgány musia okrem iného v rámci svojho individuálneho preskúmania zohľadniť prípadnú existenciu okolností, z ktorých vyplýva, že strata holandského štátneho občianstva u dotknutej maloletej osoby, ktorú vnútroštátny zákonodarca spojil so stratou holandského štátneho občianstva u jedného z jej rodičov, aby zachoval jednotnosť štátneho občianstva v rámci rodiny, nezodpovedá z dôvodu dôsledkov vyplývajúcich z tejto straty na túto maloletú osobu z hľadiska práva Únie najlepšiemu záujmu dieťaťa, ako je zakotvený v článku 24 Charty.
48 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 20 ZFEÚ sa má s prihliadnutím na články 7 a 24 Charty vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá za určitých podmienok stanovuje stratu štátneho občianstva tohto členského štátu zo zákona, čo v prípade osôb, ktoré nemajú štátne občianstvo iného členského štátu, vedie k strate ich postavenia občana Únie a s tým súvisiacich práv, pokiaľ majú príslušné vnútroštátne orgány, prípadne vrátane vnútroštátnych súdov, možnosť incidenčne preskúmať dôsledky tejto straty štátneho občianstva a prípadne zabezpečiť, aby dotknuté osoby opätovne nadobudli štátne občianstvo ex tunc, keď tieto osoby požiadajú o vydanie cestovného dokladu alebo akéhokoľvek iného dokumentu osvedčujúceho ich štátnu príslušnosť. V rámci tohto preskúmania musia tieto orgány a súdy overiť, či strata občianstva dotknutého členského štátu, ak vedie k strate postavenia občana Únie, je z hľadiska práva Únie v súlade so zásadou proporcionality, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré má na situáciu každej dotknutej osoby a prípadne na situáciu členov jej rodiny.
49 Vzhľadom na odpoveď na položenú otázku nie je potrebné rozhodnúť o návrhu holandskej vlády, ktorý predložila na pojednávaní, aby Súdny dvor z časového hľadiska obmedzil účinky rozsudku, ktorý by bol prijatý v prípade, že dospeje k záveru o nezlučiteľnosti holandskej právnej úpravy s článkom 20 ZFEÚ.
O trovách
50 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 20 ZFEÚ s prihliadnutím na články 7 a 24 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá za určitých podmienok stanovuje stratu štátneho občianstva tohto členského štátu zo zákona, čo v prípade osôb, ktoré nemajú štátne občianstvo iného členského štátu, vedie k strate ich postavenia občana Európskej únie a s tým súvisiacich práv, pokiaľ majú príslušné vnútroštátne orgány, prípadne vrátane vnútroštátnych súdov, možnosť incidenčne preskúmať dôsledky tejto straty štátneho občianstva a prípadne zabezpečiť, aby dotknuté osoby opätovne nadobudli štátne občianstvo ex tunc, keď tieto osoby požiadajú o vydanie cestovného dokladu alebo akéhokoľvek iného dokumentu osvedčujúceho ich štátnu príslušnosť. V rámci tohto preskúmania musia tieto orgány a súdy overiť, či strata občianstva dotknutého členského štátu, ak vedie k strate postavenia občana Únie, je z hľadiska práva Únie v súlade so zásadou proporcionality, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré má na situáciu každej dotknutej osoby a prípadne na situáciu členov jej rodiny.
Podpisy