Language of document : ECLI:EU:T:2021:119

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 10. marca 2021 (*)

„Verejná služba – Zamestnanci EIB – Odmeňovanie – Prípustnosť – Lehota na podanie návrhu na začatie zmierovacieho konania – Akt spôsobujúci ujmu – Príspevok na geografickú mobilitu – Preloženie do externej kancelárie – Zamietnutie priznania príspevku – Žaloba o neplatnosť a o náhradu škody“

Vo veci T‑134/19,

AM, v zastúpení: L. Levi a A. Champetier, advokátky,

žalobca,

proti

Európskej investičnej banke (EIB), v zastúpení: G. Faedo a M. Loizou, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Dal Ferro, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh, založený na článku 270 ZFEÚ a článku 50a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, jednak na zrušenie rozhodnutí EIB z 30. júna a 11. decembra 2017, ako aj v prípade potreby rozhodnutia prezidenta EIB z 20. novembra 2018 potvrdzujúceho tieto rozhodnutia, ktorými EIB žalobcovi zamietla priznanie príspevku na geografickú mobilitu, a jednak na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca údajne utrpel v dôsledku uvedených rozhodnutí,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia N. Półtorak a M. Stancu (spravodajkyňa),

tajomník: L. Ramette, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. októbra 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobca, AM, nastúpil do zamestnania v Európskej investičnej banke (EIB) 1. júna 2014 v rámci programu „Joint Assistance to Support Projects in European Regions“ (Jaspers) na základe zmluvy na dobu určitú v trvaní jedného roka, ktorá bola následne dvakrát predĺžená, a to od 1. júna 2015 do 31. mája 2017 a potom od 1. júna 2017 do 31. mája 2020.

2        Žalobca bol od začiatku svojej prvej zmluvy s EIB do 31. marca 2017 pridelený do externej kancelárie EIB vo Viedni (Rakúsko).

3        E‑mailom z 23. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie z 23. marca 2017“) EIB potvrdila preloženie žalobcu z externej kancelárie vo Viedni do externej kancelárie v Bruseli (Belgicko) od 1. apríla 2017 až do skončenia jeho platnej zmluvy, teda do 31. mája 2020.

4        Zo spisu predloženého Všeobecnému súdu vyplýva, že existujú dve verzie tohto rozhodnutia.

5        V prvej verzii, ktorá bola doručená žalobcovi 23. marca 2017, sa uvádza, že prideľovanie do externých kancelárií je upravené prílohou VII administratívnych predpisov uplatniteľných na zamestnancov EIB (ďalej len „administratívne predpisy“).

6        V druhej verzii toho istého rozhodnutia, ktorá bola doručená žalobcovi 24. marca 2017 a ktorú podpísal 28. marca 2017, sa však uvádza, že toto prideľovanie je upravené prílohou I týchto predpisov.

7        Dňa 5. júla 2017 EIB doručila žalobcovi nové rozhodnutie z 30. júna 2017 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júna 2017“), ktoré obsahovalo zmluvné a administratívne podmienky týkajúce sa jeho preloženia do Bruselu, a vyzvala ho na vyjadrenie súhlasu s týmto rozhodnutím. V tomto rozhodnutí sa konkrétnejšie uvádzalo, že preloženie žalobcu nepatrí do pôsobnosti článku 1.4 administratívnych predpisov ani do pôsobnosti príslušných osobitných pravidiel v zmysle prílohy VII týchto predpisov, a preto nemá nárok na poberanie príspevku na geografickú mobilitu. Žalobca nikdy nepodpísal uvedené rozhodnutie na znak súhlasu.

8        Dňa 5. októbra 2017 žalobca podal návrh na začatie zmierovacieho konania s cieľom napadnúť zamietnutie priznania tohto príspevku podľa článku 1.4 uvedených predpisov.

9        E‑mailom z 11. decembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie z 11. decembra 2017“) EIB jednak opätovne potvrdila svoje zamietnutie vyplácania uvedeného príspevku žalobcovi a jednak sa ho spýtala, či trvá na svojom návrhu na začatie zmierovacieho konania aj napriek tomu, že je pravdepodobné, že toto konanie nepovedie k uspokojivému výsledku.

10      E‑mailom z 20. decembra 2017 žalobca potvrdil tento návrh a EIB e‑mailom z 8. januára 2018 vyhovela tomuto návrhu a začala zmierovacie konanie.

11      Zmierovací výbor EIB (ďalej len „zmierovací výbor“) vo svojej správe z 12. júna 2018 dospel k záveru, že situácia žalobcu patrí do pôsobnosti článku 1.4, ako aj do pôsobnosti prílohy VII administratívnych predpisov, a preto mal od 1. apríla 2017 poberať príspevok na geografickú mobilitu.

12      Dňa 6. novembra 2018 žalobca podal sťažnosť na nesprávny úradný postup Európskemu ombudsmanovi, a to z dôvodu, že doposiaľ nedostal rozhodnutie prezidenta EIB v nadväznosti na správu zmierovacieho výboru.

13      Dňa 20. novembra 2018 prezident EIB doručil žalobcovi svoje rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie z 20. novembra 2018“) neriadiť sa závermi uvedeného výboru a potvrdil tak zamietnutie EIB priznať žalobcovi príspevok na geografickú mobilitu.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

14      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. februára 2019 žalobca podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

15      Samostatným podaním zo 7. marca 2019 žalobca požiadal o anonymizáciu v súlade s článkom 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a tá mu bola priznaná 17. apríla 2019.

16      EIB predložila svoje vyjadrenie k žalobe 17. mája 2019.

17      Žalobca predložil repliku 10. júla 2019.

18      Písomná časť konania sa skončila po podaní dupliky 22. augusta 2019.

19      Dňa 12. septembra 2019 žalobca požiadal na základe článku 106 rokovacieho poriadku o nariadenie pojednávania.

20      Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu predseda Všeobecného súdu na základe článku 27 ods. 3 rokovacieho poriadku rozhodnutím zo 16. októbra 2019 pridelil vec novej sudkyni spravodajkyni pridelenej do prvej komory.

21      Na návrh sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd vyhovel návrhu žalobcu a otvoril ústnu časť konania.

22      Dňa 3. marca 2020 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku položil EIB písomné otázky, na ktoré odpovedala v stanovenej lehote.

23      Dňa 14. apríla 2020 sa Všeobecný súd vzhľadom na pretrvávajúcu krízovú situáciu v oblasti verejného zdravia súvisiacu s ochorením COVID‑19 spýtal účastníkov konania, či si aj napriek tejto krízovej situácii želajú predniesť svoje ústne vyjadrenia na pojednávaní. Dňa 20. apríla 2020 žalobca odpovedal, že trvá na svojej žiadosti o vypočutie. Dňa 8. mája 2020 EIB odpovedala, že si neželá byť vypočutá.

24      Žalobca v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutia z 30. júna a 11. decembra 2017 (ďalej spoločne len „napadnuté rozhodnutia“),

–        v prípade potreby zrušil rozhodnutie z 20. novembra 2018, ktorým sa tieto rozhodnutia potvrdzujú,

–        uložil EIB povinnosť vyplatiť príspevok na geografickú mobilitu s účinnosťou od 1. apríla 2017,

–        uložil EIB povinnosť zaplatiť úroky z omeškania z uvedeného príspevku v úrokovej sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB), zvýšenej o dva percentuálne body, a to od 1. apríla 2017 až do úplného zaplatenia,

–        uložil EIB povinnosť nahradiť spôsobenú nemajetkovú ujmu,

–        zaviazal EIB na náhradu trov konania.

25      EIB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 O predmete žaloby

26      Žalobca navrhuje zrušenie oboch napadnutých rozhodnutí a v prípade potreby aj rozhodnutia z 20. novembra 2018 v rozsahu, v akom zamieta závery zmierovacieho výboru a potvrdzuje obe napadnuté rozhodnutia.

27      V prvom rade žalobca tvrdí, že obe napadnuté rozhodnutia, ktoré boli prijaté 30. júna 2017 a 11. decembra 2017, mu spôsobujú ujmu v rozsahu, v akom mu zamietajú príspevok na geografickú mobilitu. Spresňuje, že rozhodnutie z 11. decembra 2017 opakuje zamietnutie, ktoré EIB vyjadrila vo svojom rozhodnutí z 30. júna 2017.

28      V tejto súvislosti aj za predpokladu, že by rozhodnutie z 11. decembra 2017 čisto len potvrdzovalo rozhodnutie z 30. júna 2017, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry žalobca, ktorý podal žalobu v stanovenej lehote, je oprávnený napadnúť buď potvrdené rozhodnutie, alebo potvrdzujúce rozhodnutie, alebo obe tieto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 54 a citovanú judikatúru).

29      V druhom rade, pokiaľ ide o rozhodnutie z 20. novembra 2018, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ktorá sa týka najmä Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a právnej úpravy uplatniteľnej na zamestnancov ECB, návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu podaného pred podaním žaloby a smerujúceho proti aktu spôsobujúcemu ujmu, majú za následok, že Všeobecnému súdu je predložený tento akt, ak tieto návrhy ako také nemajú samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 2020, Teeäär/ECB, T‑547/18, EU:T:2020:119, bod 24 a citovanú judikatúru, a zo 16. januára 2018, SE/Rada, T‑231/17, neuverejnený, EU:T:2018:3, bod 21).

30      Všeobecný súd uvádza, že táto judikatúra sa analogicky uplatní na prejednávanú vec.

31      Pokiaľ ide o konanie pred podaním žaloby, ktoré je špecifické pre spory medzi EIB a jej zamestnancami, je totiž potrebné vziať do úvahy, že článok 41 Poriadku zamestnancov EIB v znení uplatniteľnom na zamestnancov, ktorí tak ako žalobca nastúpili do služobného pomeru v EIB po 1. júli 2013 (ďalej len „poriadok zamestnancov II“), stanovuje, že začatie zmierovacieho konania pred podaním žaloby na základe tohto ustanovenia je povinné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, SQ/EIB, T‑377/17, EU:T:2018:478, bod 71).

32      Tento článok stanovuje:

„Každá žaloba podaná zamestnancom proti aktu [EIB], ktorý mu spôsobuje ujmu, musí byť podaná v lehote troch mesiacov.

Spory… sa pred podaním žaloby riešia v povinnom zmierovacom konaní pred zmierovacím výborom [EIB], a to nezávisle od podania žaloby na Súdny dvor Európskej únie.

Návrh na zmier musí byť podaný v lehote troch mesiacov, ktorá začína plynúť odo dňa vzniku skutočností alebo oznámenia aktov, ktoré viedli k sporu.“

33      Cieľom zmierovacieho konania je teda umožniť urovnanie sporov, ktoré vznikli medzi EIB a jej zamestnancami, zmierom, a rozhodnutie prezidenta EIB, ktorým sa toto konanie ukončuje, je len jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené pred podaním žaloby na súd. Za týchto podmienok treba rovnako ako v judikatúre týkajúcej sa sporov vyplývajúcich zo Služobného poriadku úradníkov Európskej únie alebo právnej úpravy uplatniteľnej na zamestnancov ECB, ktorá bola pripomenutá v bode 29 vyššie, konštatovať, že návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu prezidenta EIB, ktorým sa ukončuje zmierovacie konanie, majú za následok, že súdu je predložený akt spôsobujúci ujmu, ktorý je predmetom tohto konania, s výnimkou prípadu, keď má uvedené rozhodnutie odlišný dosah ako akt spôsobujúci ujmu, ktorý je predmetom zmierovacieho konania. Ak totiž toto rozhodnutie obsahuje opätovné preskúmanie situácie žalobcu s ohľadom na nové právne a skutkové okolnosti, alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodný akt, predstavuje akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posudzovaní zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (pozri analogicky rozsudok z 21. mája 2014, Mocová/Komisia, T‑347/12 P, EU:T:2014:268, bod 34 a citovanú judikatúru).

34      Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci návrh na zrušenie rozhodnutia z 20. novembra 2018 nemá samostatný obsah, keďže uvedené rozhodnutie sa obmedzuje len na zamietnutie záverov správy zmierovacieho výboru z 12. júna 2018 na základe v podstate tých istých dôvodov, aké boli uvedené v napadnutých rozhodnutiach, nie je potrebné osobitne rozhodnúť o tomto žalobnom návrhu. Pri preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí je však potrebné zohľadniť odôvodnenie nachádzajúce sa v rozhodnutí z 20. novembra 2018, keďže toto odôvodnenie by malo zodpovedať odôvodneniu napadnutých rozhodnutí (pozri analogicky rozsudky z 26. marca 2020, Teeäär/ECB, T‑547/18, EU:T:2020:119, bod 25 a citovanú judikatúru, a zo 16. januára 2018, SE/Rada, T‑231/17, neuverejnený, EU:T:2018:3, bod 22).

 O prípustnosti žaloby

35      EIB bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 130 rokovacieho poriadku, tvrdí, že táto žaloba je neprípustná z dôvodu, že žalobca podal návrh na začatie zmierovacieho konania po uplynutí lehoty troch mesiacov stanovenej v článku 41 treťom odseku poriadku zamestnancov II.

36      EIB v tejto súvislosti hlavne tvrdí, že dňom, od ktorého začala plynúť lehota na napadnutie nevyplácania príspevku na geografickú mobilitu, bol 12. apríl 2017, teda deň, keď žalobca dostal svoju prvú výplatnú listinu po svojom preložení do externej kancelárie v Bruseli.

37      Keďže sa totiž žalobca dozvedel o nevyplácaní tohto príspevku už z tejto listiny, rozhodnutie z 30. júna 2017 je len potvrdením administratívneho stanoviska, ktoré voči nemu EIB zaujala, a preto nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu.

38      Subsidiárne sa EIB domnieva, že aj za predpokladu najpriaznivejšieho pre žalobcu, keď by sa dátum tohto rozhodnutia zohľadnil ako dies a quo, sa ukazuje, že žalobca v každom prípade nedodržal lehotu troch mesiacov na predloženie veci zmierovaciemu výboru stanovenú v článku 41 treťom odseku poriadku zamestnancov II.

39      Žalobca spochybňuje dôvodnosť námietky neprípustnosti vznesenej EIB.

40      V prvom rade treba pripomenúť, že doručenie mesačnej výplatnej alebo dôchodkovej listiny má za následok začatie plynutia lehôt na podanie sťažnosti a žaloby proti administratívnemu rozhodnutiu, pokiaľ z uvedenej listiny jasne a po prvýkrát vyplýva existencia a dosah tohto rozhodnutia (pozri rozsudok z 12. februára 2020,  ZF/Komisia, T‑605/18, EU:T:2020:51, bod 61 a citovanú judikatúru).

41      V tejto súvislosti treba poznamenať, že táto judikatúra sa uplatnila v situáciách, keď z výplatných listín, proti ktorým boli podané žaloby, vyplynula existencia a dosah rozhodnutí, ktoré mali čisto peňažný charakter a ktoré sa svojou povahou môžu odrážať v takýchto výplatných listinách. Výplatné listiny sa totiž považovali za akty spôsobujúce ujmu, pokiaľ odrážali rozhodnutia týkajúce sa najmä vyplácania platu úradníkovi, úrokov z doplatkov platu, uplatnenia opravného koeficientu na odmenu úradníka, náhrady cestovných výdavkov, príspevku na expatriáciu, výšky rodinných prídavkov alebo tiež stanovenia sadzobníka rodičovských príspevkov na služby starostlivosti o deti (pozri rozsudok z 9. januára 2007, Van Neyghem/Výbor regiónov, T‑288/04, EU:T:2007:1, bod 40 a citovanú judikatúru).

42      Hoci je v prejednávanej veci pravda, že výplatná listina žalobcu za apríl 2017 odrážala v peňažnom vyjadrení účinky rozhodnutia o jeho preložení do externej kancelárie v Bruseli, nič to nemení na skutočnosti, že toto rozhodnutie, a už vôbec nie uvedená výplatná listina, jasne nestanovili stanovisko EIB v otázke priznania príspevku na geografickú mobilitu.

43      V tejto súvislosti treba totiž po prvé konštatovať, že neuvedenie príspevku vo výplatnej listine dotknutej osoby nevyhnutne neznamená, že administratíva zamieta jej nárok na tento príspevok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 1988, Canters/Komisia, 159/86, EU:C:1988:432, bod 7). Po druhé, ako bolo pripomenuté v bodoch 5 a 6 vyššie, žalobcovi boli doručené dve rôzne verzie rozhodnutia z 23. marca 2017, z porovnania ktorých vyplýva, ako správne uvádza žalobca, rozpor týkajúci sa ustanovení uplatniteľných na jeho preloženie.

44      Za týchto okolností a vzhľadom na to, že rozhodnutie z 30. júna 2017 je prvým, v ktorom sa jasne uvádza zamietnutie EIB priznať žalobcovi príspevok na geografickú mobilitu, treba konštatovať, že toto rozhodnutie predstavuje prvý akt spôsobujúci ujmu žalobcovi, ktorého účinkom bolo začatie plynutia lehôt na podanie sťažnosti a žaloby.

45      V tejto poslednej uvedenej súvislosti treba spresniť, že účastník konania, ktorý sa dovoláva oneskoreného podania žaloby s ohľadom na lehoty stanovené uplatniteľnou právnou úpravou, znáša dôkazné bremeno, pokiaľ ide o dátum, kedy bolo napadnuté rozhodnutie oznámené, a v každom prípade pokiaľ ide o dátum, kedy sa o ňom dotknutá osoba dozvedela, ak ide o opatrenie individuálnej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, WL/ERCEA, T‑493/17, neuverejnený, EU:T:2018:852, bod 59 a citovanú judikatúru).

46      V prejednávanej veci pritom EIB, ktorá znáša toto dôkazné bremeno, nespochybňuje ani tvrdenie žalobcu, ani dôkaz predložený žalobcom, podľa ktorých sa o rozhodnutí z 30. júna 2017 dozvedel e‑mailom z 5. júla 2017.

47      Z toho vyplýva, že dňom, od ktorého treba v prejednávanej veci počítať lehotu na podanie návrhu na zmier, je 5. júl 2017, teda dátum, kedy bolo žalobcovi doručené rozhodnutie z 30. júna 2017. V dôsledku toho žalobca podaním návrhu na začatie zmierovacieho konania 5. októbra 2017 dodržal lehotu stanovenú v článku 41 treťom odseku poriadku zamestnancov II.

48      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že námietku neprípustnosti vznesenú EIB je potrebné zamietnuť.

 O návrhoch na zrušenie

49      Žalobca uvádza na podporu svojich návrhov na zrušenie štyri žalobné dôvody, ktoré sú založené po prvé na porušení článku 1.4 administratívnych predpisov a článku 11 prílohy VII týchto predpisov, po druhé na porušení zásad legitímnej dôvery, právnej predvídateľnosti a starostlivosti, po tretie na porušení zásady zákazu diskriminácie, článku 1.3 Etického kódexu zamestnancov EIB, ako aj článku 21 Charty základných práv Európskej únie a po štvrté na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a zásady primeranej lehoty.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1.4 administratívnych predpisov a článku 11 prílohy VII týchto predpisov

50      Po prvé žalobca v podstate tvrdí, že o jeho preložení do externej kancelárie v Bruseli nebolo rozhodnuté natrvalo, keďže v rozhodnutí z 23. marca 2017 sa jasne uvádza, že jeho pridelenie je dočasné.

51      Po druhé žalobca spochybňuje výklad článku 1.4 administratívnych predpisov a článku 11 prílohy VII týchto predpisov, ktorý podala EIB, a to v rozsahu, v akom EIB podmieňuje priznanie príspevku na geografickú mobilitu tým, že zamestnanec je po svojom pridelení do externej kancelárie opätovne dosadený do sídla EIB v Luxemburgu (Luxembursko).

52      Žalobca v tejto súvislosti spresňuje, že článok 1.4 uvedených predpisov stanovuje ako jediné podmienky na priznanie tohto príspevku jednak preloženie zamestnanca na iné miesto výkonu práce v Európskej únii a jednak predchádzajúce pridelenie v trvaní najmenej dvanástich mesiacov. Má teda nárok na uvedený príspevok, keďže jednak bol preložený na iné miesto výkonu práce v rámci Únie, konkrétne do externej kancelárie v Bruseli, a jednak v mieste predchádzajúceho pridelenia odpracoval najmenej dvanásť mesiacov, keďže v externej kancelárii vo Viedni pracoval tri roky.

53      EIB spochybňuje tieto tvrdenia, pričom v podstate tvrdí, že príspevok na geografickú mobilitu sa poskytuje iba zamestnancom, ktorí sú na určitú dobu pridelení do externých kancelárií a ktorí sú po tomto dočasnom pridelení do takejto kancelárie opätovne dosadení do sídla EIB, a to aj v prípade, že by sa pod pojmom „sídlo EIB“ malo rozumieť nielen sídlo v Luxemburgu, ale aj akékoľvek iné miesto prijatia do zamestnania alebo externá kancelária. Konkrétne tvrdí, že z článku 2 ods. 2 prílohy VII administratívnych predpisov vyplýva, že ak osoba, ktorá je trvalo pridelená do externej kancelárie, ukončí svoj služobný pomer v EIB v predmetnej externej kancelárii, nemá nárok na uvedený príspevok.

54      Tak je to pritom aj v prípade žalobcu, ktorý bol trvalo pridelený do externej kancelárie v Bruseli až do skončenia jeho zmluvy, a to bez výhľadu, že po skončení tohto pridelenia bude opätovne dosadený do sídla EIB.

55      Na účely odpovede na tento žalobný dôvod je potrebné rozhodnúť o otázke, aké sú podmienky priznania príspevku na geografickú mobilitu v prípade preloženia do externej kancelárie EIB v rámci Únie, a konkrétnejšie, či, ako tvrdí EIB, priznanie tohto príspevku závisí aj od návratu dotknutej osoby do jej sídla po skončení pridelenia do tejto externej kancelárie.

56      V prvom rade treba uviesť, že podmienky priznania príspevku na geografickú mobilitu v prípade preloženia do externej kancelárie EIB v rámci Únie sú upravené článkom 1.4 administratívnych predpisov.

57      Tento článok znie:

„Príspevok na geografickú mobilitu sa poskytuje zamestnancom preloženým na iné miesto výkonu práce v rámci Európskej únie. Doba trvania pridelenia sa stanoví na obdobie od jedného do troch rokov a možno ju predĺžiť o jeden rok najviac na celkovú dobu trvania päť rokov.

Príspevok sa vypláca odo dňa skutočného preloženia a počas doby pridelenia. Na vznik nároku na tento príspevok sa vyžaduje, aby zamestnanec [odpracoval] v predchádzajúcom mieste výkonu práce najmenej dvanásť mesiacov.

V prípade preloženia do Luxemburgu sa príspevok vypláca najviac po dobu jedného roka.

V prípade pridelenia do kancelárie [EIB] mimo Európskej únie sa príspevok na geografickú mobilitu poskytuje za podmienok stanovených v prílohe VII [administratívnych predpisov].“

58      Z doslovného výkladu uvedeného článku vyplýva, že, ako správne uvádza žalobca, na vznik nároku na príspevok na geografickú mobilitu v prípade preloženia do externej kancelárie EIB v rámci Únie musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, a to jednak preloženie na iné miesto výkonu práce v rámci Únie na dobu od jedného do piatich rokov a jednak odpracovanie najmenej dvanástich mesiacov v predchádzajúcom mieste výkonu práce. Zo znenia uvedeného článku teda vyplýva, že ak sú tieto dve podmienky splnené, dotknutá osoba má nárok na tento príspevok počas celej doby pridelenia do externej kancelárie, do ktorej bola preložená.

59      Hneď na úvod je teda potrebné konštatovať, že tento článok neobsahuje nijaký výslovný odkaz na podmienku dočasného pridelenia do externej kancelárie v rámci Únie, na ktorú sa odvoláva EIB, podľa ktorej na to, aby zamestnanec mohol získať nárok na predmetný príspevok, musí byť po skončení doby pridelenia opätovne dosadený do sídla EIB.

60      Podľa ustálenej judikatúry je však pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho doslovné znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok z 24. apríla 2018, Caisse régionale de crédit agricole mutuel Alpes Provence a i./ECB, T‑133/16 až T‑136/16, EU:T:2018:219, bod 54 a citovanú judikatúru).

61      Pokiaľ ide najmä o kontext, treba uviesť, že článok 1.4 administratívnych predpisov síce upravuje podmienky priznania príspevku na geografickú mobilitu, osobitné ustanovenia uplatniteľné na zamestnancov pôsobiacich v externých kanceláriách EIB však obsahuje príloha VII týchto predpisov. V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že hoci posledný odsek uvedeného článku 1.4 výslovne odkazuje na túto prílohu len v súvislosti s preložením do externej kancelárie mimo územia Únie, článok 1 uvedenej prílohy výslovne stanovuje, že táto príloha sa vzťahuje aj na zamestnancov preložených do externej kancelárie EIB v rámci Únie, pričom zmluvné strany sa navyše na tomto výklade zhodujú. Práve v tomto kontexte je teda potrebné vykladať článok 1.4 uvedených predpisov a v dôsledku toho aj podmienky priznania predmetného príspevku v prípade preloženia do externej kancelárie EIB v rámci Únie.

62      Konkrétne článok 2 prílohy VII administratívnych predpisov, nazvaný „Doba trvania pridelenia“, stanovuje:

„Pridelenie do externej kancelárie je v zásade časovo obmedzené na tri roky. [EIB] ho môže podľa vlastného uváženia a v záujme služby predĺžiť najviac na celkovú dobu trvania šesť rokov.

Po skončení doby trvania pridelenia stanovenej v predchádzajúcom odseku musí byť dotknutý zamestnanec opätovne dosadený do sídla [EIB]. Nastúpi na pracovné miesto rovnakej funkčnej skupiny (ak sa jeho pracovná zmluva riadi poriadkom zamestnancov I) alebo rovnakej platovej triedy (ak sa jeho pracovná zmluva riadi poriadkom zamestnancov II), aké zastával na konci svojho pridelenia do externej kancelárie.“

63      Článok 11 uvedenej prílohy stanovuje, že zamestnanec pridelený do externej kancelárie má nárok na príspevok na geografickú mobilitu upravený v článku 1.4 administratívnych predpisov.

64      Zo znenia článku 2 v spojení s článkom 11 prílohy VII administratívnych predpisov teda vyplýva, že pridelenie do externej kancelárie nemôže trvať dlhšie, ako stanovuje uplatniteľná právna úprava, a počas doby trvania tohto pridelenia má zamestnanec spĺňajúci podmienky stanovené príslušnými administratívnymi predpismi nárok na príspevok na geografickú mobilitu. Okrem toho je stanovené, že po skončení tohto pridelenia musí byť dotknutý zamestnanec opätovne dosadený do sídla EIB.

65      Treba teda konštatovať, že opätovné dosadenie do sídla EIB upravené v článku 2 prílohy VII administratívnych predpisov nepredstavuje podmienku poskytnutia príspevku na geografickú mobilitu, ale len logický dôsledok skončenia doby dočasného pridelenia do externej kancelárie pre zamestnancov, ktorých zmluva neskončila a ktorí musia byť po skončení tejto doby opätovne dosadení do sídla EIB. Uvedený článok okrem toho stanovuje záruku, podľa ktorej po skončení tejto doby dotknutí zamestnanci nastúpia na pracovné miesto rovnakej funkčnej skupiny alebo rovnakej platovej triedy, aké zastávali na konci svojho pridelenia do takejto externej kancelárie.

66      Je určite potrebné konštatovať, že hoci sa príloha VII administratívnych predpisov má uplatňovať, ako sa spresňuje v jej článku 1, „na zamestnancov [EIB] pridelených do externej kancelárie v Únii alebo mimo nej“, nijaké ustanovenie tejto prílohy ani nijaké ustanovenie vo všeobecnosti neupravuje prípad zamestnanca, akým je žalobca, ktorého zmluva na dobu určitú sa končí skončením jeho pridelenia do externej kancelárie.

67      Aj pri neexistencii konkrétneho ustanovenia v tejto súvislosti však nemôže obstáť tvrdenie EIB, podľa ktorého za takýchto okolností sa také preloženie musí považovať za trvalé, takže článok 1.4 administratívnych predpisov sa neuplatní.

68      Treba totiž uviesť, že predpoklad, na ktorom sa toto tvrdenie zakladá, a to trvalý charakter preloženia žalobcu, je nesprávny.

69      V tejto súvislosti treba poznamenať, že z rozhodnutia z 23. marca 2017, a to bez ohľadu na jeho znenie zaslané žalobcovi, jasne vyplýva, že po prvé jeho preloženie do externej kancelárie v Bruseli bolo účinné až do skončenia jeho zmluvy, teda do 31. mája 2020, po druhé v prípade, keby sa táto zmluva predĺžila, podmienky tohto pridelenia by sa mali prehodnotiť, po tretie pridelenia do externých kancelárií EIB trvajú najviac šesť rokov a nemožno ich predĺžiť nad rámec doby trvania platnej zmluvy.

70      Preto treba konštatovať, že skutočná doba trvania pridelenia žalobcu do externej kancelárie v Bruseli zodpovedala konkrétnemu obdobiu od 1. apríla 2017 do 31. mája 2020, ako to bolo uvedené v rozhodnutí z 23. marca 2017.

71      Za týchto okolností treba uviesť, že nielen že preloženie do externej kancelárie na základe príslušných administratívnych predpisov nemožno z dôvodu samotnej jeho povahy považovať za „trvalé“, keďže je od začiatku obmedzené na maximálnu dobu trvania stanovenú týmito predpismi, ale aj za predpokladu, že zamestnanec EIB je pridelený do takejto kancelárie na dobu, ktorej koniec sa zhoduje so skončením jeho zmluvy na dobu určitú, tak ako v prejednávanej veci, tento zamestnanec má nárok na tento príspevok, ak spĺňa obe kumulatívne podmienky stanovené v článku 1.4 administratívnych predpisov, uvedené v bode 58 vyššie.

72      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že EIB porušila článok 1.4 administratívnych predpisov tým, že zamietla žalobcovi priznanie príspevku na geografickú mobilitu.

73      Prvému žalobnému dôvodu je preto potrebné vyhovieť.

74      V dôsledku toho a bez nutnosti rozhodnúť o ostatných žalobných dôvodoch uvádzaných žalobcom na podporu návrhov na zrušenie je potrebné vyhovieť týmto návrhom a zrušiť napadnuté rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietajú žalobcovi nárok na príspevok na geografickú mobilitu.

 O návrhoch na náhradu škody

75      Žalobca v podstate požaduje jednak náhradu údajnej majetkovej ujmy vyplývajúcej z nevyplatenia príspevku na geografickú mobilitu od 1. apríla 2017 a jednak náhradu údajnej nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nečinnosti EIB na účely ukončenia zmierovacieho konania.

 O návrhu na náhradu údajnej majetkovej ujmy a o zaplatení úrokov z omeškania

76      Svojím prvým žalobným návrhom týkajúcim sa náhrady škody žalobca v podstate požaduje náhradu škody vo výške 36 045,60 eura, ktorá zodpovedá sume príspevku na geografickú mobilitu splatného od 1. apríla 2017 do okamihu podania tejto žaloby. Táto suma by mala byť navýšená o 1 567,20 eura za každý ďalší mesiac.

77      Svojím druhým žalobným návrhom týkajúcim sa náhrady škody žalobca požaduje zaplatenie úrokov z omeškania stanovených v úrokovej sadzbe ECB, zvýšenej o dva percentuálne body, zo súm uvedených v bode 76 vyššie.

78      V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ je inštitúcia, orgán alebo úrad, alebo agentúra, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, povinná urobiť opatrenia, aby vyhovela danému rozsudku. Týmito návrhmi sa pritom žalobca domáha toho, aby bola EIB uložená povinnosť zaplatiť mu sumu dlžnú na základe rozhodnutia, ktoré bude EIB musieť prijať na vykonanie tohto zrušujúceho rozsudku.

79      Keďže uvedené návrhy sú v dôsledku toho predčasné, nemožno im vyhovieť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, ZS/EIB, T‑659/18, neuverejnený, EU:T:2020:281, bod 90 a citovanú judikatúru).

 O návrhu na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy

80      Vo svojom treťom žalobnom návrhu týkajúcom sa náhrady škody žalobca tvrdí, že prezident EIB neprijal v primeranej lehote svoje rozhodnutie v nadväznosti na predloženie správy zmierovacieho výboru, čo môže viesť ku vzniku zodpovednosti EIB.

81      Žalobca v tejto súvislosti tvrdí, že okrem už aj tak zložitej finančnej situácie, v ktorej sa ocitol v dôsledku nepoberania príspevku na geografickú mobilitu, neistota spôsobená neexistenciou rozhodnutia prezidenta EIB prijatého v nadväznosti na túto správu, ktorá ho napokon tiež donútila obrátiť sa na Európskeho ombudsmana, mu spôsobila nemajetkovú ujmu, ktorú odhaduje na 2 000 eur.

82      EIB spochybňuje tieto tvrdenia.

83      V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zrušenie nezákonného aktu môže samo osebe predstavovať primeranú a v zásade aj dostatočnú náhradu celkovej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť. To však neplatí vtedy, keď žalobca preukáže, že mu bola spôsobená nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od nezákonnosti, ktorá vedie k zrušeniu a ktorú nemožno v plnom rozsahu nahradiť týmto zrušením (pozri rozsudok z 30. januára 2020, BZ/Komisia, T‑336/19, neuverejnený, EU:T:2020:210, bod 54 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2017, Bodson a i./EIB, T‑504/16 a T‑505/16, EU:T:2017:603, bod 77 a citovanú judikatúru).

84      Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že v rámci návrhu na náhradu škody podaného úradníkom alebo zamestnancom je predpokladom vzniku zodpovednosti inštitúcie splnenie súboru troch podmienok, ktoré sa týkajú nezákonnosti správania vytýkaného inštitúcii, existencie údajnej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi správaním a uvádzanou škodou. Tieto tri podmienky vzniku zodpovednosti sú kumulatívne, čo znamená, že pokiaľ jedna z nich nie je splnená, zodpovednosť inštitúcie nemôže vzniknúť. Navyše súd Únie nie je povinný skúmať tieto podmienky v určitom poradí (pozri uznesenie z 11. júna 2020, Vanhoudt a i./EIB, T‑294/19, neuverejnené, EU:T:2020:264, bod 70 a citovanú judikatúru).

85      V prejednávanej veci je nemajetková ujma, ktorej sa žalobca dovoláva, v podstate spôsobená pocitom neistoty vyvolaným neprimeraným omeškaním, s ktorým prezident EIB prijal rozhodnutie o ukončení zmierovacieho konania.

86      Hoci takúto nemajetkovú ujmu možno považovať za oddeliteľnú od nezákonnosti, ktorá vedie k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, teda od porušenia článku 1.4 administratívnych predpisov, treba konštatovať, že žaloba neobsahuje ani jediný dôkaz o rozsahu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca údajne utrpel.

87      Za týchto podmienok je potrebné tretí žalobný návrh týkajúci sa náhrady škody zamietnuť.

88      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietajú žalobcovi priznanie príspevku na geografickú mobilitu, a v zostávajúcej časti žalobu zamietnuť.

 O trovách

89      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže EIB nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutia Európskej investičnej banky (EIB) z 30. júna a 11. decembra 2017 sa zrušujú v rozsahu, v akom zamietajú AM príspevok na geografickú mobilitu.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      EIB je povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli AM.

Kanninen

Półtorak

Stancu

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. marca 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.