ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
zo 7. septembra 2022 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Práca na diaľku – Žiadosť o náhradu výdavkov na telefón a pripojenie k internetu – Zamietnutie žiadosti – Námietka nezákonnosti – Čiastočná prípustnosť – Článok 71 a príloha VII k služobnému poriadku – Povinnosť starostlivosti – Zásada rovnosti a zákazu diskriminácie – Právo na rešpektovanie súkromného života“
Vo veci T‑486/21,
OE, v zastúpení: G. Hervet, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: I. Melo Sampaio a L. Vernier, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Európsky parlament, v zastúpení: M. Windisch, S. Bukšek Tomac a J. Van Pottelberge, splnomocnení zástupcovia,
a
Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer, splnomocnený zástupca,
vedľajší účastníci konania,
Všeobecný SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predseda S. Gervasoni, sudcovia L. Madise a R. Frendo (spravodajkyňa),
tajomník: E. Coulon,
so zreteľom na písomnú časť konania, najmä na:
– žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 3. augusta 2021,
– návrhy Rady Európskej únie a Európskeho parlamentu na vstup vedľajšieho účastníka do konania z 27. septembra a 17. novembra 2021, ktorým predseda štvrtej komory Všeobecného súdu vyhovel v uvedenom poradí, teda 12. novembra a 15. decembra 2021,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepodali žiadosť o určenie termínu pojednávania v lehote do troch týždňov odo dňa doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania a súd preto podľa článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodol, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Touto žalobou podanou na základe článku 270 ZFEÚ sa žalobkyňa OE v podstate domáha po prvé zrušenia rozhodnutia Úradu Európskej komisie pre infraštruktúru a logistiku v Bruseli (OIB) z 18. decembra 2020, ktorým jej bola zamietnutá žiadosť o náhradu výdavkov súvisiacich s plnením služobných povinností, ktoré jej vznikli v dôsledku nariadenia režimu práce na diaľku, a o poskytnutie USB modemu s podporou 4G, a po druhé toho, aby bola Komisii uložená povinnosť nahradiť jej tieto výdavky, poskytnúť jej takýto prístup k internetu a vyplatiť jej náhradu ujmy, ktorá jej údajne vznikla, vo výške 10 000 eur.
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobkyňa bola v čase skutkových okolností úradníčkou Komisie.
3 Dňa 17. marca 2020 vyhlásili v Belgicku z dôvodu pandémie COVID‑19 obmedzenie voľného pohybu pre tam žijúce osoby. Žalobkyňa si tak od uvedeného dňa musela rovnako ako takmer všetci zamestnanci Komisie plniť svoje služobné povinnosti v režime práce na diaľku.
4 Pokiaľ ide o poskytovanie telefónnej služby a služby prístupu k internetu žalobkyni, žalobkyňa má uzavretú účastnícku zmluvu so spoločnosťou VOO, ktorá zahŕňa okrem iného aj mesačný objem internetových dát s objemom 100 gigabajtov (GB), a to za mesačnú paušálnu cenu 37,46 eura. V prípade prekročenia tohto limitu sa žalobkyni účtuje príplatok.
5 VOO naúčtovala žalobkyni 1,89 eura za telefonické hovory s oddelením IT podpory používateľov a Generálnym riaditeľstvom (GR) Komisie pre informatiku uskutočnené v septembri 2020. V novembri 2020 jej VOO okrem toho naúčtovala príplatok vo výške 50 eur, lebo jej spotreba dát v októbri toho istého roka presiahla limit jej internetového balíčka o 137,434 GB.
6 Keďže žalobkyňa sa domnievala, že výdavky uvedené v bode 5 vyššie jej vznikli v dôsledku režimu práce na diaľku nariadeného Komisiou, 2. decembra 2020 podala podľa článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) žiadosť o náhradu výdavkov vo výške 51,89 eura.
7 Dňa 7. decembra 2020 žalobkyňa svoju žiadosť doplnila a navrhla, aby Komisia ju aj všetkých ostatných úradníkov, ktorí podobne ako ona pracujú na diaľku, vybavila USB modemom s podporou 4G, ktorý by jej umožňoval používať internet na pracovné účely mimo priestorov Komisie.
8 OIB Komisie rozhodnutím z 18. decembra 2020 zamietol žiadosť žalobkyne o náhradu jej výdavkov, „pokiaľ ide o náklady, ktoré vynaložila a/alebo vybavenie, ktoré si kúpila“. Žalobkyni predovšetkým oznámil, že za určitých podmienok jej môžu byť nahradené náklady na zaobstaranie kancelárskej stoličky a počítačového monitoru na prácu na diaľku (ďalej len „kancelárske vybavenie“). Takisto jej oznámil, že stanovené pravidlá náhrady nákladov vynaložených na kancelárske vybavenie na prácu na diaľku nezahŕňajú výdavky na internet a telefonické hovory, a preto nevyhovie jej žiadosti.
9 Dňa 8. januára 2021 podala žalobkyňa sťažnosť týkajúcu sa náhrady výdavkov uvedených v bode 6 vyššie a poskytnutia prístupu k internetu na pracovné účely.
10 Dňa 5. mája 2021 menovací orgán zamietol sťažnosť žalobkyne, pričom vychádzal najmä z toho, že žiadny právny základ, a to článok 71 služobného poriadku, rozhodnutie Komisie zo 17. decembra 2015 o vykonávaní práce na diaľku v útvaroch Komisie ani usmernenia Komisie týkajúce sa práce na diaľku počas pandémie COVID‑19 (ďalej len „usmernenia o práci na diaľku“) v ich znení uplatniteľnom k 18. decembru 2020, dátumu rozhodnutia uvedenom bode 8 vyššie, neumožňujú vyhovieť jej žiadostiam (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).
11 Menovací orgán pripomenul, že najmä podľa článku 9 ods. 3 rozhodnutia Komisie zo 17. decembra 2015 o vykonávaní práce na diaľku v útvaroch Komisie znáša výdavky na pripojenie k internetu a komunikáciu vzniknuté v dôsledku práce na diaľku pracovník a že nárok na náhradu výdavkov súvisiacich s plnením služobných povinností, ktorý je upravený v článku 71 služobného poriadku, sa uplatňuje za podmienok stanovených v prílohe VII k služobnému poriadku, v ktorej nie sú tieto výdavky uvedené. Uviedol tiež, že niektorí úradníci inštitúcií Európskej únie majú nárok na finančnú podporu na úhradu predmetných výdavkov prostredníctvom odpočtu dane podľa článku 3 ods. 4 nariadenia Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 z 29. februára 1968, ktorým sa určujú podmienky a postup uplatňovania dane v prospech Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 56, 1968, s. 8; Mim. vyd. 01/001, s. 33), ktorý sa vykonáva tak, že od základu dane sa odpočíta 10 % na výdavky súvisiace s plnením služobných povinností, a ďalej uviedol, že tento odpočet bol v prípade žalobkyne vykonaný. Menovací orgán dospel k záveru, že zamietnutie náhrady požadovanej sumy nepredstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania s úradníkmi, a to ani v závislosti od ich služobného postavenia, ani v závislosti od podmienok prístupu k internetu, a nevedie ani k porušeniu údajného zmluvného záväzku žalobkyne využívať internetové pripojenie iba na súkromné účely.
12 Žalobkyňa medzitým podala 21. apríla 2021 podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku ďalšiu žiadosť týkajúcu sa poskytovania „internetového pripojenia na pracovné účely“. Úrad Európskej komisie pre správu a vyplácanie individuálnych nárokov (PMO) túto žiadosť rozhodnutím zo 14. júla 2021 zamietol z dôvodu, že jej predmet je totožný s predmetom sťažnosti žalobkyne z 8. januára toho istého roku, ktorá už bola zamietnutá rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti.
13 Žalobkyňa okrem toho 3. mája 2021 mailom informovala svoju vedúcu oddelenia, že „bez internetu“ sa nevie dostať na server a k IT nástrojom, ale že je naďalej pripravená z domu plniť všetky pokyny a že ju možno kontaktovať telefonicky. So zreteľom na tento mail GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť 19. mája toho istého roku informovalo žalobkyňu, že jej neprítomnosť v práci 3. mája 2021 považuje za neoprávnenú a že sa jej z dovolenky za kalendárny rok odpočítal jeden deň. Dňa 16. júla 2021 podala žalobkyňa proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť.
II. Návrhy účastníkov konania
14 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v prvom rade vyhlásil za nezákonný článok 71 služobného poriadku, o ktorý sa opiera rozhodnutie menovacieho orgánu,
– subsidiárne vyhlásil za neplatné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
– v dôsledku toho uložil Komisii povinnosť:
– zaplatiť jej sumu 51,89 eura ako náhradu výdavkov súvisiacich s plnením služobných povinností,
– poskytnúť jej na účely výkonu práce na diaľku prístup k internetu na pracovné účely, a to akýmkoľvek spôsobom,
– vyplatiť jej sumu 10 000 eur ako náhradu rôznych druhov ujmy,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
15 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– žalobu zamietol,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
16 Európsky parlament a Rada Európskej únie navrhujú, aby Všeobecný súd žalobu zamietol.
III. Právny stav
A. O prvom žalobnom návrhu
17 Svojím prvým žalobným návrhom, ktorý bol predložený ako hlavný, žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol, že článok 71 služobného poriadku je nezákonný. Na tento účel vznáša námietku nezákonnosti tohto článku, ktorý stanovuje, že úradník má za podmienok stanovených v prílohe VII k tomuto služobného poriadku právo na náhradu výdavkov, ktoré mu vznikli okrem iného v súvislosti s plnením jeho služobných povinností.
18 Tento žalobný návrh sa však musí ako samostatný návrh vo vzťahu k ostatným žalobným návrhom zamietnuť z dôvodu nedostatku právomoci, keďže článok 270 ZFEÚ a články 90 a 91 služobného poriadku nepriznávajú súdu Únie právomoc robiť právne vyhlásenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2018, SE/Rada, T‑231/17, neuverejnený, EU:T:2018:3, bod 63 a citovanú judikatúru).
B. O druhom žalobnom návrhu
1. O predmete a prípustnosti druhého žalobného návrhu
19 Svojím druhým žalobným návrhom žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.
20 Ako však uvádza Komisia, podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú v prípade, že takéto rozhodnutie nemá samostatný obsah, za následok, že Všeobecný súd bude rozhodovať o akte, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri rozsudok z 13. januára 2021, ZR/EUIPO, T‑610/18, neuverejnený, EU:T:2021:5, bod 24 a citovanú judikatúru).
21 V prejednávanej veci treba pritom konštatovať, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti skutočne nemá samostatný obsah, a teda nie je potrebné o ňom osobitne rozhodovať. Je pravda, že MO v tomto rozhodnutí rozhodol o žiadosti žalobkyne o náhradu výdavkov vynaložených nad rámec jej predplateného balíčka služieb a o tom, či sa žalobkyni poskytne zariadenie na prístup k internetu. K dotknutej náhrade, ako aj k poskytnutiu zariadenia v podobe USB modemu s podporou 4G, o ktorom sa žalobkyňa vyjadrila vo svojom maile zo 7. decembra 2020 (pozri bod 8 vyššie), však zaujal stanovisko vo svojom rozhodnutí z 18. decembra 2020 toho istého roka aj sám OIB.
22 Treba ďalej konštatovať, že žalobkyňa sa svojím druhým žalobným návrhom domáha zrušenia rozhodnutia OIB z 18. decembra 2020, ktorým sa zamieta jej žiadosť týkajúca sa jednak náhrady sumy 51,89 eura prezentovanej ako služobné výdavky, ktoré žalobkyňa vynaložila v dôsledku režimu práce na diaľku, a jednak poskytnutia USB modemu s podporou 4G (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
23 Komisia okrem toho tvrdí, že druhý žalobný návrh nie je prípustný v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu rozhodnutia PMO zo 14. júla 2021, ktorým sa nevyhovelo žiadosti žalobkyne z 21. apríla 2021 o poskytnutie internetového balíčka na pracovné účely.
24 Ako však vyplýva z bodu 21 vyššie, žalobkyňa už takúto žiadosť o prístup k internetu v podstate podala a OIB (v napadnutom rozhodnutí) a neskôr aj menovací orgán (v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti) o nej rozhodli. Rozhodnutie PMO zo 14. júla 2021 (pozri bod 12 vyššie) je napokon odôvodnené nadbytočnosťou žiadosti z 21. apríla 2021.
25 Za týchto podmienok treba druhý žalobný návrh vykladať tak, že smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, a to aj v rozsahu, v akom sa v tomto rozhodnutí odmieta poskytnúť žalobkyni prístup k internetu na pracovné účely. Tento žalobný návrh je preto prípustný.
2. O žalobných dôvodoch uplatnených na podporu druhého žalobného návrhu
26 Na podporu svojich návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na námietke nezákonnosti článku 71 a prílohe VII k služobnému poriadku, druhý, uplatnený subsidiárne, na porušení tohto článku, tretí na porušení povinnosti starostlivosti a práva na riadnu správu vecí verejných, štvrtý na porušení zásady zákazu diskriminácie a piaty na porušení článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
a) O prvom žalobnom dôvode založenom na námietke nezákonnosti článku 71 a prílohe VII k služobnému poriadku
1) O prípustnosti prvého žalobného dôvodu
27 Parlament vznáša voči námietke nezákonnosti smerujúcej proti článku 71 a prílohe VII k služobnému poriadku dve námietky neprípustnosti. Prvá je založená na nejasnosti prvého žalobného dôvodu a druhá na nezohľadnení incidenčného charakteru námietok nezákonnosti.
28 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 142 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu predmetom vedľajšieho účastníctva môže byť len úplná alebo čiastočná podpora návrhov jedného z hlavných účastníkov konania. Okrem toho podľa článku 142 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku vedľajší účastník konania musí prijať spor v stave, v akom sa nachádza v čase jeho vstupu do konania.
29 Z týchto ustanovení vyplýva, že účastník konania, ktorému bol povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu žalovaného, nie je oprávnený vzniesť námietku neprípustnosti, ktorá nie je uvedená v žalobných návrhoch žalovaného účastníka konania (pozri rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 67 a citovanú judikatúru).
30 Z toho vyplýva, že Parlament nie je oprávnený vzniesť obe námietky neprípustnosti uvedené v bode 27 vyššie, teda Všeobecný súd nie je povinný sa k nim meritórne vyjadriť.
31 Keďže však podľa článku 129 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže po vypočutí hlavných účastníkov konania bez návrhu kedykoľvek rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu, v prejednávanej veci je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti potrebné posúdiť uvedené prekážky konania z dôvodu verejného záujmu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, EU:C:1993:111, bod 23, a z 19. septembra 2018, HH Ferries a i./Komisia, T‑68/15, EU:T:2018:563, bod 41 (neuverejnený)].
i) O prvej námietke neprípustnosti založenej na nepresnosti prvého žalobného dôvodu
32 Parlament vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania tvrdí, že námietka nezákonnosti vznesená žalobkyňou je nepresná, keďže žalobkyňa tvrdí len to, že článok 71 služobného poriadku v spojení s prílohou VII k tomuto služobného poriadku je „osobitne problematický“, lebo nijako neupravuje pravidlá plnenia služobných povinností v rámci práce na diaľku z hľadiska prípadnej náhrady výdavkov. Parlament nie je schopný určiť, v čom spočíva táto problematickosť a nezákonnosť, na ktoré sa sťažuje žalobkyňa.
33 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba uvádzať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená.
34 Na účely zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti musí byť zhrnutie dôvodov žalobkyne dostatočne jasné a presné, aby mohla žalovaná pripraviť svoju obranu a príslušný súd rozhodnúť o žalobe (rozsudok z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 41).
35 V prejednávanej veci žalobkyňa vo svojej námietke nezákonnosti namieta článok 71 a prílohu VII k služobnému poriadku preto, lebo tieto ustanovenia nestanovujú náhradu služobných výdavkov, ktoré sú zamestnanci nútení vynakladať v súvislosti s prácou na diaľku. Žalobkyňa z toho vyvodzuje po prvé, že uvedené ustanovenia nie sú prispôsobené ekonomickej a zdravotnej situácii vzniknutej v dôsledku pandémie COVID‑19, a po druhé, že táto medzera v ustanoveniach má za následok, že určitá kategória úradníkov získava finančnú výhodu.
36 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že formulácia žalobných dôvodov nie je viazaná na terminológiu a ich vymenovanie v rokovacom poriadku, najmä v článku 76 písm. d) tohto rokovacieho poriadku. Z toho vyplýva, že tieto dôvody môžu byť vyjadrené skôr prostredníctvom svojej podstaty než právnej kvalifikácie, pričom však musí byť splnená podmienka, že uvedené žalobné dôvody sú v žalobe uvedené dostatočne jasne [pozri rozsudok z 29. septembra 2021, Enosi Mastichoparagogon Chiou/EUIPO (MASTIHACARE), T‑60/20, neuverejnený, EU:T:2021:629, bod 50 a citovanú judikatúru].
37 So zreteľom na túto judikatúru treba rozhodnúť, že prvý žalobný dôvod založený na nezákonnosti článku 71 a prílohy VII k služobnému poriadku je v rozsahu, v akom žalobkyňa prostredníctvom prvého tvrdenia v podstate namieta, že tieto ustanovenia nie sú prispôsobené okolnostiam krízy vyvolanej pandémiou COVID‑19, dostatočne presný. Komisia, Rada aj Parlament sa napokon mohli meritórne vyjadriť k dotknutej námietke nezákonnosti.
38 Prvý žalobný dôvod je naproti tomu nepresný, pokiaľ ide o druhé tvrdenie žalobkyne založené na porušení zásady rovnosti medzi úradníkmi.
39 Žaloba totiž musí vysvetliť, v čom spočíva dôvod, na ktorom je založená, pričom jeho samotné abstraktné uvedenie nezodpovedá požiadavkám rokovacieho poriadku (pozri rozsudok z 11. septembra 2014, Gold East Paper a Gold Huasheng Paper/Rada, T‑444/11, EU:T:2014:773, bod 93 a citovanú judikatúru).
40 Pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti, z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že uvedená zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené [pozri rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20, EU:C:2022:168, body 54 a 55 a citovaná judikatura].
41 Okrem toho, pokiaľ ide o také pravidlá služobného poriadku, akými sú pravidlá dotknuté v danom spore, zásada rovnosti zaobchádzania je vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje normotvorca Únie aj v danej veci, porušená len v prípade, ak tento normotvorca postupuje svojvoľne alebo zjavne neprimerane vo vzťahu k cieľu dotknutej právnej úpravy (pozri uznesenie z 29. novembra 2021, Bergallou/Rada, T‑521/16, neuverejnené, EU:T:2021:854, bod 80 a citovanú judikatúru).
42 Vzhľadom na to, že v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v zásade prináleží žalobcovi, aby v súlade so všeobecnými pravidlami týkajúcimi sa dôkazného bremena a prezumpcie zákonnosti aktov Únie predložil dôkazy o tom, že sa s ním zaobchádzalo rozdielne v porovnaní s inými osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. mája 2013, Morte Navarro/Parlament, T‑280/09, neuverejnený, EU:T:2013:279, bod 48, a z 10. júna 2020, Spliethoff’s Bevrachtingskantoor/Komisia, T‑564/15 RENV, neuverejnený, EU:T:2020:252, bod 97), a vzhľadom na to, že normotvorca Únie disponuje širokou mierou voľnej úvahy, aj dôkazy o tom, že uvedené rozdielne zaobchádzanie je svojvoľné alebo zjavne neprimerané.
43 V prejednávanej veci však žalobkyňa v prvom žalobnom dôvode, ako je uvedený v žalobe, neuviedla, o aké finančné výhody podľa nej ide, ani aké kategórie úradníkov by sa mali porovnať, a vonkoncom neuviedla skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že uvádzané rozdielne zaobchádzanie je svojvoľné alebo zjavne neprimerané, aby tak v rámci žalobného dôvodu, ktorý je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania článkom 71 a prílohou VII k služobnému poriadku, splnila požiadavky článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.
44 Je pravda, že žalobkyňa sa odvoláva na článok 1d ods. 5 služobného poriadku, ktorý predpokladá úpravu dôkazného bremena v tom zmysle, že inštitúcii prináleží preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, a ak má úradník pocit krivdy, pretože u neho nebola uplatnená zásada rovnosti zaobchádzania, uvedie skutočnosti, z ktorých je možné predpokladať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii.
45 Rada však správne poznamenáva, že toto ustanovenie sa neuplatní, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti samotným služobným poriadkom, lebo z článku 1d ods. 1, na ktorý odkazuje odsek 5 tohto článku, vyplýva, že k nedodržaniu zásady rovnosti zaobchádzania dochádza vtedy, keď je toto nedodržanie dôsledkom „uplatňovania“ služobného poriadku.
46 Je pravda, že žalobkyňa vo svojej žalobe uvádza ďalší, a to štvrtý žalobný dôvod, ktorý je tiež založený na porušení zásady zákazu diskriminácie, a že v ňom namieta rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z toho, že úradníci, ktorí nemôžu vopred uhradiť výdavky na nákup kancelárskeho vybavenia, ktoré je následne možné nahradiť podľa usmernení o práci na diaľku, sú znevýhodnení v porovnaní s ostatnými úradníkmi, hoci aj týmto úradníkom vznikajú pracovné výdavky.
47 Všeobecný súd však nemôže byť pre nedôslednosť žalobkyne nútený preformulovať právnu argumentáciu, ktorá má podporiť žalobný dôvod, na základe rôznych skutočností vytrhnutých z kontextu žaloby, a tak riskovať, že tomuto žalobnému dôvodu prisúdi význam, ktorú nemal uvedený účastník konania na mysli. Opačné rozhodnutie by bolo v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, dispozičnou zásadou, ako aj s právom žalovanej na obranu [rozsudok z 2. apríla 2019, Fleig/ESVČ, T‑492/17, EU:T:2019:211, bod 44 (neuverejnený)].
48 Žalobkyňa nakoniec vo svojej replike a vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Parlamentu ako vedľajšieho účastníka konania poukázala na opatrenia prijaté touto inštitúciou a Európskou hospodárskou a sociálnou radou (EHSV) v prospech svojich úradníkov, ako aj na výhody úradníkov Komisie, ktorí disponujú služobným telefónom.
49 Pri skúmaní súladu žaloby s požiadavkami článku 76 rokovacieho poriadku je však obsah repliky aj iných následných písomností irelevantný. Predovšetkým treba uviesť, že prípustnosti – pripúšťanej v judikatúre – dôvodov a tvrdení predložených v replike ako rozšírenie dôvodov obsiahnutých v žalobe sa nemožno dovolávať s cieľom napraviť nesplnenie požiadaviek uvedeného článku, ku ktorému došlo pri podaní žaloby, lebo inak by bol tento článok zbavený akéhokoľvek zmyslu (rozsudok z 12. decembra 2018, Deutsche Umwelthilfe/Komisia, T‑498/14, neuverejnený, EU:T:2018:913, bod 49). Z toho vyplýva, že žalobné dôvody a tvrdenia uplatnené v tomto kontexte sú vzhľadom na neexistenciu odôvodnenia, ako je to aj v prejednávanej veci, neprípustné.
50 Treba teda prijať záver, že prvý žalobný dôvod umožnil Komisii a vedľajším účastníkom konania, ktorí ju v konaní podporujú, brániť sa, a Všeobecnému súdu umožnil rozhodnúť o tomto žalobnom dôvode, avšak len v rozsahu, v akom žalobkyňa prostredníctvom tohto žalobného dôvodu namieta, že článok 71 a príloha VII k služobnému poriadku nie sú prispôsobené okolnostiam vzniknutým v dôsledku pandémie COVID‑19.
ii) O druhej námietke neprípustnosti založenej na nezohľadnení incidenčného charakteru námietok nezákonnosti
51 Parlament tvrdí, že žalobné dôvody, ktoré nie sú založené na námietke nezákonnosti článku 71 a prílohy VII k služobnému poriadku, sú uvedené len subsidiárne a že takýto prístup odporuje incidenčnému charakteru námietky nezákonnosti.
52 Treba však pripomenúť, že incidenčný charakter námietky nezákonnosti znamená, že možnosť namietať neuplatniteľnosť všeobecne záväzného právneho aktu podľa článku 277 ZFEÚ nepredstavuje samostatné právo podať žalobu a nemožno ju uplatniť v prípade neexistencie práva podať žalobu vo veci samej (pozri uznesenie zo 16. mája 2019, ITSA/Komisia, T‑396/18, neuverejnené, EU:T:2019:342, bod 39 a citovanú judikatúru). Naproti tomu nič v tomto článku nebráni tomu, aby bola námietka nezákonnosti vznesená v prvom rade s tým, že ostatné žalobné dôvody sú vznesené len subsidiárne.
iii) Záver o prípustnosti prvého žalobného dôvodu
53 Vzhľadom na už vyššie uvedené je prvý žalobný dôvod neprípustný v rozsahu, v akom sa v ňom žalobkyňa dovoláva údajne diskriminačného charakteru článku 71 a prílohy VII k služobnému poriadku. Naproti tomu je prípustný v rozsahu, v akom v ňom tvrdí, že tieto ustanovenia nie sú prispôsobené okolnostiam vzniknutým v dôsledku pandémie COVID‑19.
2) O obsahu prvého žalobného dôvodu
54 Ako bolo uvedené v bode 35 vyššie, žalobkyňa tvrdí, že článok 71 a príloha VII k služobného poriadku nie sú prispôsobené celosvetovej ekonomickej a zdravotnej situácii vzniknutej v dôsledku pandémie COVID‑19, lebo tieto ustanovenia nestanovujú pracovné výdavky, ktoré sú úradníci nútení vopred vynakladať v súvislosti s prácou na diaľku.
55 Treba však poznamenať, že pri vykonávaní posledných vecných zmien služobného poriadku prostredníctvom nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), normotvorca nemohol predvídať ani pandémiu COVID‑19, ani to, že na ňu bude potrebné reagovať zavedením režimu práce na diaľku. To napokon pripúšťa aj žalobkyňa vo svojej replike.
56 Komisia však na strane 5 svojho oznámenia Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov COM(2010) 543 final z 8. októbra 2010, nazvaného „Inteligentná regulácia v Európskej únii“, zdôraznila okrem iného prínosy hodnotenia právnych predpisov ex post ako neoddeliteľnej súčasti „inteligentnej regulácie“. V tomto ohľade usúdila, že „kontroly vhodnosti“ majú umožniť posúdiť, či je regulačný rámec pre príslušnú oblasť politiky vhodný, a pokiaľ nie je, čo by sa malo zmeniť, pričom cieľom bude odhaliť nadmernú záťaž, nezrovnalosti a zastarané alebo neúčinné opatrenia.
57 Komisia rovnako tak na stranách 9 a 11 svojho oznámenia Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov COM(2019) 178 final z 15. apríla 2019, nazvaného „Lepšia tvorba práva: prehľad činností a udržanie záväzku“, pripomenula, že hodnotenie ex post je jedným z kľúčových pilierov lepšej právnej regulácie, keďže umožňuje kontrolovať, či zostáva aj naďalej relevantná, zachováva si svoju účelnosť a môže prinášať výsledky, ktoré normotvorca zamýšľal, a osoby, ktorým je určená, očakávali.
58 Predovšetkým podľa judikatúry je každý normotvorca povinný jednak preverovať, ak aj nie neustále, tak prinajmenšom pravidelne, že pravidlá, ktoré stanovil, ešte zodpovedajú potrebám, pre ktoré boli vytvorené, a jednak zmeniť alebo dokonca zrušiť pravidlá, ktoré stratili akékoľvek odôvodnenie a prestali zodpovedať novému kontextu, v ktorom majú vykazovať účinky (pozri rozsudok z 5. decembra 2012, Lebedef a i./Komisia, F‑110/11, EU:F:2012:174, bod 40 a citované návrhy; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, Schrems, C‑362/14, EU:C:2015:650, bod 76).
59 Normotvorca má však pri preverovaní, či pravidlá zodpovedajú daným potrebám, široký priestor na rozhodovanie – môže prispôsobiť služobný poriadok a zmeniť práva a povinností úradníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2007, Wils/Parlament, F‑105/05, EU:F:2007:128, bod 126).
60 Žalobkyňa však nepredložila žiadne tvrdenie, a už vôbec nie dostatočné dôkazy, ktoré by vzhľadom na túto širokú mieru voľnej úvahy zjavne preukazovali namietanú neprispôsobenosť článku 71 a prílohy VII k služobnému poriadku daným okolnostiam a prípadnú povinnosť normotvorcu zmeniť tieto ustanovenia.
61 Okrem toho, aj keby existovala povinnosť nahradiť pracovné výdavky vzniknuté v dôsledku režimu práce na diaľku, treba vziať do úvahy, že podľa článku 336 ZFEÚ sa zmena služobného poriadku vykoná tak, že Parlament a Rada prijmú nariadenie v súlade s riadnym legislatívnym postupom opísaným v článku 294 tej istej Zmluvy po porade s ostatnými zúčastnenými inštitúciami. Článok 294 ods. 2 ZFEÚ navyše stanovuje, že legislatívny postup sa začína tým, že Komisia predloží návrh. Samotné vypracovanie takéhoto návrhu má pritom niekoľko fáz, bez ohľadu na vyššie uvedené porady.
62 Vzhľadom na zložitosť tohto procesu, následné dlhé obdobie zavádzania postupov na lepšiu tvorbu práva a kontext naliehavých obmedzení potrebných na boj proti pandémii COVID‑19 ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní jeho zákonnosti, nemožno inštitúciám Únie vytýkať, že v priebehu pandémie nezmenili služobný poriadok.
63 Táto výhrada môže smerovať proti normotvorcovi o to menej, že treba zohľadniť opatrenia, ktoré naliehavo prijali inštitúcie a iné subjekty Únie. Komisia napríklad bez meškania prijala usmernenia o práci na diaľku, v ktorých sa stanovilo právo jej zamestnancov na náhradu výdavkov na nákup kancelárskeho vybavenia.
64 Je pravda, že žalobkyňa v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu tvrdí, že tieto usmernenia sú diskriminačné. Tento žalobný dôvod sa musí – ako to vyplýva z bodov 99 až 108 – zamietnuť.
65 Za týchto podmienok sa prvý žalobný dôvod založený na námietke nezákonnosti článku 71 a prílohy VII k služobnému poriadku musí zamietnuť.
b) O druhom žalobnom dôvode subsidiárne založenom na porušení článku 71 služobného poriadku
66 Žalobkyňa tvrdí, že menovací orgán tým, že odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti tým, že článok 71 a príloha VII k služobnému poriadku neupravujú náhradu výdavkov na internet a telefónne služby, jednak narušil účel týchto ustanovení, ktorým je zabezpečiť, aby si úradníci nemuseli sami hradiť výdavky vynaložené na pracovné účely, a jednak opomenul, že uvedené ustanovenia nemajú taxatívnu povahu, čo dokazuje rozhodnutie generálneho tajomníka EHSV z 9. júna 2021, ktorým bol zamestnancom uvedeného výboru priznaný mesačný príspevok na úhradu nákladov spojených s prácou na diaľku (ďalej len „rozhodnutie EHSV z 9. júna 2021“).
67 Hoci má článok 71 služobného poriadku skutočne za cieľ zabezpečiť, aby si úradníci nemuseli sami hradiť výdavky vynaložené v súvislosti s plnením svojich služobných povinností (rozsudok z 18. novembra 2015, FH/Parlament, F‑26/15, EU:F:2015:137, bod 32), náhrada výdavkov sa podľa znenia uvedeného článku poskytuje za podmienok stanovených v prílohe VII k služobnému poriadku. Táto príloha pritom taxatívne vymedzuje finančné výdavky, ktoré možno nahradiť. Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti teda mohlo byť založené najmä na tom, že článok 71 služobného poriadku neumožňuje vyhovieť žiadostiam žalobkyne.
68 Článok 71 a príloha VII k služobnému poriadku je navyše rovnako ako všetky ostatné ustanovenia práva Únie, ktoré zakladajú nárok na poskytnutie určitej finančnej sumy, potrebné vykladať reštriktívne (pozri rozsudok z 18. júla 2017, Komisia/RN, T‑695/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:520, bod 54 a citovanú judikatúru).
69 V rozpore s vôľou normotvorcu je tak najmä tzv. „teleologický výklad“, ktorý by mal byť podľa žalobkyne podaný vo vzťahu k článku 71. V rámci nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Únie (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), mal totiž normotvorca v úmysle racionalizovať systém rôznych, v tom čase existujúcich prídavkov, ako sa zdôrazňuje v odôvodnení 26 uvedeného nariadenia a ako poznamenala Rada.
70 Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, ani rozhodnutie EHSV z 9. júna 2021, a napokon ani usmernenia Komisie o práci na diaľku nie sú v rozpore s taxatívnou povahou článku 71 a prílohy VII k služobnému poriadku.
71 Na základe zásady jednoty verejnej služby stanovenej v článku 9 ods. 3 Amsterdamskej zmluvy podliehajú všetci úradníci Únie všetkých inštitúcií Únie jednotnému služobnému poriadku. Táto zásada však neznamená, že inštitúcie musia rovnakým spôsobom využívať mieru voľnej úvahy, ktorú im služobný poriadok priznáva. Naopak pri riadení pracovníkov sa na ne vzťahuje zásada autonómie (rozsudky z 18. septembra 2013, Scheidemann/Komisia, F‑76/12, EU:F:2013:132, bod 26, a z 21. januára 2014, Van Asbroeck/Parlament, F‑102/12, EU:F:2014:4, bod 29).
72 Z toho vyplýva, že hoci sa na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie má uplatniť rovnakým spôsobom článok 71 a príloha VII k služobnému poriadku, zásada autonómie môže odôvodňovať rozdiely medzi opatreniami obmedzeného rozsahu prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie s cieľom zabezpečiť, aby ich zamestnanci nemuseli sami znášať výdavky, ktoré vynaložili v súvislosti s plnením svojich služobných povinností v rámci práce na diaľku. Tento záver platí o to viac, že uvedené opatrenia sa museli prijať naliehavo, za výnimočných okolností súvisiacich so všeobecným a povinným systémom práce na diaľku, ktorý zaviedli členské štáty v reakcii na pandémiu COVID‑19.
73 Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 71 služobného poriadku sa musí zamietnuť.
c) O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti starostlivosti a práva na riadnu správu vecí verejných
74 Žalobkyňa tvrdí, že menovací orgán tým, že prijal rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, porušil svoju povinnosť starostlivosti a právo na riadnu správu vecí verejných v rozsahu, v akom sa jej zvýšila spotreba internetových dát v dôsledku inštalácie rôznych pracovných programov a absolvovania rôznych online školení a v akom Komisia poprela ekonomický vplyv práce na diaľku na jej osobnú situáciu, čím narušila rovnováhu jej vzťahov s Úniou.
75 Povinnosť starostlivosti znamená najmä to, že orgán pri rozhodovaní o situácii svojho zamestnanca prihliadne na všetky okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a že pritom zohľadní nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého zamestnanca (rozsudky z 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, 33/79 a 75/79, EU:C:1980:139, bod 22, a zo 7. novembra 2019, WN/Parlament, T‑431/18, neuverejnený, EU:T:2019:781, bod 105). Ide teda o osobitné vyjadrenie zásady riadnej správy vecí verejných, a predovšetkým povinnosti orgánu vykonať v každej veci ešte pred prijatím rozhodnutia úplné a podrobné preskúmanie danej situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. mája 2016, GW/Komisia, F‑111/15, EU:F:2016:122, bod 40).
76 Ako tvrdí žalobkyňa, do povinnosti starostlivosti sa teda premietla rovnováha vzájomných práv a povinností, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi orgánom verejnej moci a zamestnancami verejnej služby (rozsudok zo 17. januára 2017, LP/Europol, T‑719/15 P, neuverejnený, EU:T:2017:7, bod 60). Povinnosť starostlivosti však ako prejav tejto rovnováhy v žiadnom prípade nemôže správny orgán nútiť, aby konal v rozpore s uplatniteľnými ustanoveniami, a najmä ho nemôže viesť k tomu, aby postupoval v rozpore s uplatniteľnými ustanoveniami, a predovšetkým aby priznal ustanoveniu práva Únie účinok, ktorý by bol v rozpore s jeho jasným a presným znením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. marca 2004, Di Marzio/Komisia, T‑14/03, EU:T:2004:59, bod 100, a z 29. apríla 2020, CV a i./Komisia, T‑496/19, neuverejnený, EU:T:2020:163, bod 50).
77 Keďže povinnosť nahradiť výdavky na spotrebu internetových dát vzniknuté v súvislosti s prácou na diaľku by bola v rozpore s taxatívnym charakterom článku 71 a prílohy VII k služobnému poriadku (pozri bod 67 vyššie), žalobkyňa sa na účely uhradenia výdavkov nemôže dovolávať povinnosti starostlivosti.
78 Okrem toho normotvorca Únie už zohľadnil situáciu niektorých úradníkov, medzi ktorých patrí aj žalobkyňa, keď im na pokrytie služobných výdavkov priznal odpočet dane vo výške 10 %, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68.
79 Samotná Komisia navyše preukázala starostlivosť tým, že v usmerneniach o práci na diaľku stanovila, že za určitých podmienok môžu byť nahradené náklady na zaobstaranie kancelárskeho vybavenia.
80 S výhradou otázky týkajúcej sa dodržania zásady rovnosti, ktorá sa posúdi v rámci štvrtého žalobného dôvodu, treba konštatovať, že ak žalobkyni nevyhovuje forma podpory, nemožno dospieť k záveru o porušení povinnosti starostlivosti výhradne na základe tejto skutočnosti.
81 Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy správnych orgánov pri riadení ich zamestnancov, môže totiž súd Únie na základe povinnosti starostlivosti preskúmať len to, či dotknutý orgán konal v primeraných medziach a nepoužil svoju voľnú úvahu zjavne nesprávnym spôsobom (pozri analogicky rozsudok zo 4. decembra 2013, ETF/Schuerings, T‑107/11 P, EU:T:2013:624, body 102 a 103).
82 Treba však poznamenať, že z usmernení o práci na diaľku vyplýva, že Komisia sa rozhodla vyplácať náhradu výdavkov na zaobstaranie kancelárskeho vybavenia preto, aby svojim úradníkom a zamestnancom zabezpečila pracovné podmienky, ktoré by boli v súlade s príslušnými normami v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia a boli by rovnocenné pracovným podmienkam v kancelárii, čo je zjavný prejav starostlivosti.
83 Pre úplnosť treba pripomenúť, že pokiaľ ide o náhradu údajných výdavkov, už sa rozhodlo, že v súlade so zásadami týkajúcimi sa dôkazného bremena, ak neexistuje ustanovenie, na základe ktorého by sa dospelo k záveru, že výdavky vznikli, je na úradníkovi, aby preukázal, že skutočne znášal náklady priamo spojené s jeho plnením jeho služobných povinností (pozri analogicky rozsudok z 11. júla 2000, Skrzypek/Komisia, T‑134/99, EU:T:2000:184, bod 81).
84 Žalobkyňa však tvrdí iba to, že zvýšenie spotreby internetových dát, ktoré u nej nastalo v októbri 2020, a prekročenie limitu 100 GB o 137,434 GB, za ktoré jej bol naúčtovaný príplatok, sú dôsledkom toho, že si na pracovné účely nainštalovala a používala programy, ako sú Skype for business, Webex alebo Teams, a že absolvovala niekoľko online školení.
85 Skutočnosť, že žalobkyňa vyčerpala podstatnú časť internetových dát v októbri 2020 v priebehu štyroch pracovných dní, však sama osebe nepostačuje na preukázanie toho, že časť dát presahujúca limit mesačného predplateného internetového balíčka bola vyčerpaná v dôsledku používania internetu na pracovné účely. To, že dotknuté výdavky boli vynaložené na pracovné účely, nebolo preukázané už len preto, že z dokumentov predložených samotnou žalobkyňou vyplýva, že jej spotreba internetových dát neprekročila 100 GB limit jej predplateného internetového balíčka v žiadnom inom okamihu, kedy platila povinnosť pracovať na diaľku.
86 Na základe informácií poskytnutých žalobkyňou teda nemožno považovať za preukázané, že k prekročeniu limitu jej internetového balíčka došlo v dôsledku práce na diaľku, a už vôbec nie to, že Komisia tým, že odmietla zohľadniť túto skutočnosť, mohla porušiť svoju povinnosť starostlivosti a zásadu riadnej správy vecí verejných.
87 Nakoniec treba uviesť, že hoci je nesporné, že operátor naúčtoval žalobkyni sumu 1,89 eura za dva telefonické hovory s oddelením IT podpory a GR Komisie pre informatiku uskutočnené v septembri 2020, ani v tomto prípade nemožno nenahradenie uvedenej sumy považovať za porušenie povinnosti starostlivosti, a to vzhľadom na veľmi malú výšku tejto sumy a na opatrenia opísané v bodoch 78 a 79 vyššie.
88 Tretí žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
d) O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie
89 Žalobkyňa tvrdí, že menovací orgán odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti na základe usmernení o práci na diaľku. Tieto usmernenia však podľa nej zakladajú prvotnú diskrimináciu medzi úradníkmi Komisie, ktorí majú dostatok finančných prostriedkov na to, aby mohli dopredu uhradiť náklady na kancelárske vybavenie, a tými, ktorí takéto prostriedky nemajú a nemôžu žiadať o náhradu iných pracovných výdavkov. Uvedené usmernenia dokonca vedú k druhotnej diskriminácii vzhľadom na zvýhodnenie úradníkov a zamestnancov EHSV vyplývajúce z rozhodnutia EHSV z 9. júna 2021.
1) O prípustnosti štvrtého žalobného dôvodu
90 Komisia tvrdí, že štvrtý žalobný dôvod je neprípustný, lebo nebol uplatnený v sťažnosti.
91 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že články 90 a 91 služobného poriadku podmieňujú prípustnosť žaloby podanej úradníkom proti inštitúcii, ku ktorej patrí, podmienkou riadneho priebehu predchádzajúceho administratívneho konania upraveného týmito článkami.
92 V tejto súvislosti pravidlo, podľa ktorého musí medzi sťažnosťou a následnou žalobou existovať zhoda pod sankciou neprípustnosti, vyžaduje, aby dôvod uvedený pred súdom Únie už bol vznesený v rámci konania pred podaním žaloby, aby sa menovací orgán mohol oboznámiť s výhradami, ktoré dotknutá osoba vyjadrila voči napadnutému rozhodnutiu (pozri rozsudok z 25. októbra 2013, Komisia/Moschonaki, T‑476/11 P, EU:T:2013:557, bod 71 a citovanú judikatúru).
93 V prejednávanej veci žalobkyňa vo svojej sťažnosti poukázala na porušenie zásady rovnosti. Pokiaľ ide o telefonickú komunikáciu, v sťažnosti porovnala „pracovníkov vo vedúcich pozíciách“, ktorí majú k dispozícii služobné telefóny, a ostatných úradníkov, ktorí musia za svoju pracovnú komunikáciu platiť, a pokiaľ ide o internetové dáta, porovnala úradníkov, ktorí majú na základe zmlúv uzatvorených s ich poskytovateľmi prístupu k internetu k dispozícii značný objem dát a ich pripojenie je vysokorýchlostné, a úradníkmi, ktorí takéto výhody nemajú.
94 Porušenie zásady rovnosti bolo teda v sťažnosti namietnuté, avšak z iného hľadiska, než z ktorého vychádza štvrtý žalobný dôvod.
95 Treba však pripomenúť, že článok 91 služobného poriadku nemá za cieľ striktne a definitívne vymedzovať prípadnú sporovú fázu, pokiaľ žaloba nemení ani dôvod, ani predmet sťažnosti. V tomto rozsahu možno uplatňované nároky rozvinúť na súde Únie uvedením dôvodov a tvrdení, ktoré nemusia byť nevyhnutne uvedené v sťažnosti, ale ktoré s ňou úzko súvisia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. októbra 2013, Komisia/Moschonaki, T‑476/11 P, EU:T:2013:557, body 73 a 76, a z 2. marca 2017, DI/EASO, T‑730/15 P, EU:T:2017:138, body 65 a 66).
96 Za týchto podmienok treba konštatovať, že skutočnosť, že žalobkyňa po prvýkrát až vo svojej žalobe výslovne poukázala na rozdielne zaobchádzanie s osobami, ktoré majú finančné prostriedky, na to, aby mohli dopredu uhradiť výdavky na kancelárske vybavenie, a osobami, ktoré tieto finančné prostriedky nemajú, nemení dôvod ani predmet sťažnosti.
97 Žalobkyni navyše nemožno vytýkať, že vo svojej sťažnosti nenamietla diskrimináciu medzi ňou samotnou ako úradníčkou Komisie a zamestnancami EHSV, keďže rozhodnutie EHSV z 9. júna 2021 bolo prijaté až po ukončení konania pred podaním žaloby.
98 Z toho vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod je prípustný.
2) O obsahu štvrtého žalobného dôvodu
99 Ako bolo uvedené v bode 40 vyššie, zásada rovnosti vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.
100 V prejednávanej veci žalobkyňa vytýka Komisii po prvé, že nezaobchádzala rozdielne s úradníkmi, ktorí nemajú prostriedky na zaobstaranie kancelárskeho vybavenia, a to tým, že by im ponúkla možnosť vyplatenia náhrady výdavkov na telefónne služby a spotrebu internetových dát.
101 Žalobkyňa, ktorá sa nemôže zasadzovať o práva ostatných úradníkov, je zaradená do platovej triedy AST 4 a bol jej priznaný nárok na daňový odpočet uvedený v bode 78 vyššie, však nepredložila žiaden dôkaz o tom, že skutočne nebola schopná vynaložiť výdavky na kancelárske vybavenie, a že sa teda nachádzala, ako tvrdí, v nepriaznivej situácii. Nepreukázala teda, že sa s ňou zaobchádzalo rovnako ako s úradníkmi, ktorí boli schopní uhradiť tieto výdavky, hoci sa nachádzala v odlišnej finančnej situácii.
102 Okrem toho, ak by sa aj preukázalo rozdielne zaobchádzanie, žalobkyňa v žiadnom prípade nepredložila dôkaz o tom, že predmetné rozdielne zaobchádzanie bolo svojvoľné alebo zjavne neprimerané v zmysle judikatúry citovanej v bode 41vyššie.
103 Ako sa naproti tomu uvádza v usmerneniach o práci na diaľku, opatrenie umožňujúce náhradu výdavkov na zaobstaranie kancelárskeho vybavenia bolo odôvodnené potrebou poskytnúť pracovníkom na diaľku pomoc pri plnení ich úloh v pracovných podmienkach zodpovedajúcich príslušným normám v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia, a to v nadväznosti na článok 1e ods. 2 služobného poriadku. Ako ďalej uvádza Komisia, toto opatrenie bolo odôvodnené aj snahou nahrádzať len tie výdavky, ktorých súvislosť s plnením služobných povinností je objektívne preukázateľná.
104 V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že bola diskriminovaná z dôvodu priaznivejšieho zaobchádzania s úradníkmi a zamestnancami EHSV.
105 Treba však pripomenúť (pozri bod 71 vyššie), že skutočnosť, že všetci úradníci podliehajú jednotnému služobnému poriadku, neznamená, že inštitúcie musia rovnakým spôsobom využívať mieru voľnej úvahy, ktorú im služobný poriadok priznáva, pričom sa na tieto inštitúcie ako na zamestnávateľov naopak vzťahuje zásada autonómie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. septembra 1997, Gimenez/Výbor regiónov, T‑220/95, EU:T:1997:130, 72, a z 21. januára 2014, Van Asbroeck/Parlament, F‑102/12, EU:F:2014:4, bod 29).
106 V prejednávanej veci sú pritom usmernenia o práci na diaľku prijaté Komisiou a rozhodnutie EHSV z 9. júna 2021 prejavom zásady autonómie v oblasti zaobchádzania s úradníkmi vo výnimočnej situácii súvisiacej s pandémiou COVID‑19 (pozri bod 72 vyššie).
107 V dôsledku toho sa týchto rozdielov medzi opatreniami prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie nemožno dovolávať na podporu žalobného dôvodu založeného na porušení zásady rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2017, Schönberger/Dvor audítorov, T‑688/15 P, neuverejnený, EU:T:2017:76, bod 187).
108 Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
e) O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 Charty
109 Žalobkyňa tvrdí, že bola nútená požiadať Komisiu o poskytnutie prístupu k internetu, aby znížila náklady vzniknuté v dôsledku zavedenia povinnosti pracovať na diaľku, a že rozhodnutie PMO zo 14. júla 2021, ktorým sa zamietla jej žiadosť o prístup k internetu, predstavuje zásah do jej práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia.
110 Podľa článku 7 Charty má každý právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie. Právo zakotvené v tomto článku však nie je absolútnou výsadou. Môže byť obmedzené v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Facebook Ireland a Schrems, C‑311/18, EU:C:2020:559, body 172 a 174 a citovanú judikatúru).
111 V tejto súvislosti treba poznamenať, že pokiaľ ide o individuálne opatrenie, ako je opatrenie v prejednávanej veci, existencia alebo neexistencia obmedzenia v zmysle článku 52 ods. 1 Charty sa musí posúdiť vzhľadom na jeho skutočný vplyv na dotknutú osobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2018, F, C‑473/16, EU:C:2018:36, body 52 až 54). K zásahu do výkonu práva navyše nedochádza, ak je súvislosť medzi týmto zásahom a dotknutým opatrením príliš nepriama alebo príliš náhodná na to, aby sa mohla vziať do úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2018, Janoha a i./Komisia, T‑517/16, neuverejnený, EU:T:2018:874, body 72 a 73).
112 V prejednávanej veci však žalobkyňa tvrdí iba to, že na to, aby mohla plniť svoje služobné povinnosti v rámci práce na diaľku vďaka svojmu vlastnému internetovému pripojeniu, bola nútená porušiť zmluvu, ktorú uzavrela so spoločnosťou VOO a podľa ktorej bol jej prístup k internetu obmedzený na používanie na súkromné a osobné účely.
113 Žalobkyňa však nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že VOO vykladá jej zmluvu v tom zmysle, že jej zakazuje osobne používať svoje pripojenie pri plnení služobných povinností a že tento zákaz má nevyhnutne dosah na jej právo na rešpektovanie súkromného života a obydlia. Komisia v tejto súvislosti poznamenáva, že nevedela o žiadnej sťažnosti zo strany poskytovateľov prístupu k internetu, ktorá by sa týkala toho, že ich zákazníci využívali internetové pripojenie v rámci práce na diaľku a že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by tento záver vyvrátil.
114 Je pravda, že žalobkyňa tvrdí, že nejaký iný poskytovateľ prístupu k internetu zaviedol program, ktorý umožňuje zamestnávateľom finančne prispievať svojim zamestnancom na úhradu výdavkov na internet používaný v obdobiach, keď pracujú na diaľku.
115 Komisia však správne uvádza, že tento program je prezentovaný len ako „pozornosť“, ktorú ponúkajú zamestnávatelia svojim zamestnancom. Ide teda len o jednoduchú možnosť, a nie o mechanizmus, ktorý by bol podľa tohto dodávateľa nevyhnutný na to, aby jeho zákazníci dodržiavali svoje zmluvné záväzky.
116 Za týchto podmienok nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za obmedzenie práva žalobkyne na rešpektovanie jej súkromného života a obydlia.
117 Piaty žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť a v dôsledku toho sa musí v celom rozsahu zamietnuť aj druhý žalobný návrh.
C. O treťom žalobnom návrhu
118 Svojím tretím žalobným návrhom žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 51,89 eura ako náhradu nákladov súvisiacich s plnením jej služobných povinností, aby jej v rámci práce na diaľku poskytla prístup k internetu a vyplatila jej sumu 10 000 eur ako náhradu rôznych druhov ujmy.
119 Keďže žalobkyňa uvádza tieto návrhy „v dôsledku“ zrušenia napadnutého rozhodnutia, stačí konštatovať, že keďže druhý žalobný návrh bol zamietnutý, tretí žalobný návrh sa musí takisto zamietnuť.
120 Okrem toho je rovnako potrebné zamietnuť návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa údajne utrpela v dôsledku opakovaného odmietnutia poskytnúť jej prístup k internetu, pre obavy, že bude musieť opätovne sama znášať výdavky súvisiace s plnením služobných povinností, a v dôsledku toho, že musela odísť z Komisie, aby nebola penalizovaná v rámci svojho hodnotenia a služobného postupu.
121 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry musí byť každá škoda skutočná a určitá a že čisto hypotetická a neurčitá škoda nezakladá právo na náhradu (rozsudok z 3. decembra 2015, KN/Parlament, T‑343/13, EU:T:2015:926, bod 118). Účastníkovi konania, ktorý namieta zodpovednosť Únie, prináleží predložiť relevantné dôkazy o existencii alebo rozsahu škody, ktorú uplatňuje. Táto povinnosť platí aj v prípade nemajetkovej ujmy. Jednoduché tvrdenie, ktoré nie je podložené žiadnym dôkazom, je nedostatočné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2015, KN/Parlament, T‑343/13, EU:T:2015:926, body 119 a 121).
122 V prejednávanej veci žalobkyňa s cieľom preukázať existenciu svojej nemajetkovej ujmy predložila lekárske potvrdenie o svojej pracovnej neschopnosti v období od 22. decembra 2020 od 14.30 hod. do 24. decembra 2020.
123 Toto lekárske potvrdenie však nebolo doplnené žiadnymi ďalšími dokladmi, je veľmi stručné a predovšetkým neobsahuje žiadnu anamnézu. Navyše ho nepotvrdzuje žiadny iný dokument, na základe ktorého by bolo možné pripísať krátkodobú pracovnú neschopnosť žalobkyne údajnému „psychologickému a fyzickému šoku spôsobenému tým, že jej Komisia odmietla poskytnúť internetové pripojenie nevyhnutné na výkon jej práce“.
124 Žalobkyňa nepredložila dôkazy ani na podporu svojho tvrdenia, že bola nútená odísť z Komisie, aby nebola penalizovaná v rámci svojho hodnotenia a služobného postupu. V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že Komisia považovala neprítomnosť žalobkyne 3. mája 2021 za neoprávnenú, a preto jej od zostatku dovolenky za kalendárny rok odpočítala jeden deň (pozri bod 13 vyššie), sama osebe v tomto smere nepredstavuje ani neúplný dôkaz.
125 Žalobkyňa sa napokon márne domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku straty uvedeného dňa dovolenky z dôvodu neoprávnenej neprítomnosti, keď odmietla používať svoj súkromný prístup k internetu na pracovné účely.
126 Ako tvrdí Komisia, tento návrh je neprípustný. Po prvýkrát bol totiž uvedený až v žalobe a nerozhodlo sa o ňom v rámci konania pred podaním žaloby v súlade s článkami 90 a 91 služobného poriadku, a to v situácii, keď priama príčina údajnej ujmy nevyplýva z napadnutého rozhodnutia, ale z odôvodnenia GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť z 19. mája 2021.
127 Tretí žalobný návrh sa preto musí zamietnuť.
128 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa musí žaloba v celom jej rozsahu zamietnuť.
IV. O trovách
129 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
130 Keďže v prejednávanej veci žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii, v súlade s jej návrhmi.
131 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, svoje vlastné trovy konania. Parlament a Komisia tak znášajú svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. OE znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.
3. Európsky parlament a Rada Európskej únie znášajú svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. septembra 2022.
Podpisy